{"guid": "b729c693-8e1d-436d-a84b-698d14cbed4e:6f701f89-c58b-495a-a60d-fc61b34f9733", "ecli": "ECLI:SK:KSPO:2018:8710208473.3", "spisova_znacka": "5Co/121/2017", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Prešov sp. zn. 5Co/121/2017 z 4. 6. 2018", "citacia": "rozsudok Krajského súdu Prešov z 4. júna 2018, sp. zn. 5Co/121/2017, ECLI:SK:KSPO:2018:8710208473.3", "identifikacne_cislo": "8710208473", "sud": {"guid": "sud_155", "nazov": "Krajský súd Prešov", "typ": "krajsky", "slug": "krajsky-sud-presov"}, "sudca": "Mgr. Milena Fegyesová", "sudca_id": 746, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/mgr-milena-fegyesova-746", "datum_vydania": "2018-06-04", "forma": "Rozsudok", "povaha": ["Potvrdené"], "oblast": ["Občianske právo"], "podoblast": ["Zmluvy"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/2015/160", "nazov": "CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/160-2015"}, {"iri": "/SK/ZZ/1991/513", "nazov": "ObZ", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1991/513", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/513-1991"}], "paragrafy": [], "ma_text": true, "text_zdroj": "dump", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/6f701f89-c58b-495a-a60d-fc61b34f9733", "zdroj": "infosud", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSPO:2018:8710208473.3", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSPO:2018:8710208473.3", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSPO:2018:8710208473.3/text", "citacie_n": 0, "text": "Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 5Co/121/2017
Identifikačné číslo súdneho spisu: 8710208473
Dátum vydania rozhodnutia: 05. 06. 2018
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Gabriela Világiová
ECLI: ECLI:SK:KSPO:2018:8710208473.3

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Gabriely Világiovej a členov
senátu JUDr. Zlaty Simkovej a JUDr. Karola Krochtu v spore žalobcu: N. K., T.. XX.XX.XXXX, G. R. XXX,
zastúpený Bc.Dr. Vasil Hudner, Školská 3, Michalovce, proti žalovanej: I. H., T.. XX.XX.XXXX, R. XXX/X,
C., zastúpenej Mgr. Marošom Ježíkom, advokátom, Stará Ľubovňa, Okružná 871/65, pracovisko Poprad,
Murgašova 86/1, v konaní o náhradu škody s prísl., o odvolaní žalovanej proti rozsudku Okresného súdu
Poprad, č.k. 12C/102/2010-249 z 27.02.2017 takto

r o z h o d o l :

Potvrdzuje rozsudok v jeho napadnutej časti, t.j. okrem výroku ktorým bola žaloba v prevyšujúcej časti
zamietnutá.

Žalobcovi priznáva proti žalovanej nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu s tým,
že o výške tejto náhrady bude rozhodnuté súdom prvej inštancie samostatným uznesením.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie rozhodol nasledovne:

Žalovaný    j e   p o v i n n ý    zaplatiť žalobcovi sumu 12.400,- eur spolu s úrokom z omeškania vo výške
9 % ročne  od 15.01.2010 do zaplatenia, všetko do 3 dní od právoplatnosti rozsudku.

V prevyšujúcej časti žalobu   z a m i e t a.

Žalobca  má právo  na náhradu trov  konania v rozsahu 74 %.

2. Svoje rozhodnutie právne odôvodnil ustanoveniami § 415, § 421, § 442 ods. 1-4, § 443, § 450, §
747 ods. 1, ods. 2, § 749 ods. 1, ods. 2 a § 750, § 517 Občianskeho zákonníka a § 3 nar. vlády  SR č.
87/1995Z.z. Výrok o trovách konania ustanoveniami § 255 a § 262 CSP.

3. V odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že v spore prvý krát žalobu zamietol, lebo mal
preukázané, že žalobca ako nepodnikateľ uzavrel so žalovanou dve sprostredkovateľské zmluvy o
obstaraní uzavretia zmlúv na odpredaj motorových vozidiel - štvorkoliek, identifikovaných názvom,
číslom podvozku, rokom výroby a farbou. Zmluvy boli uzavreté na dobu jedného mesiaca. Uplynutím
doby došlo k zániku zmlúv, pričom na základe dohody strán motorové vozidlá zostali umiestnené v
objekte žalovanej. Nebolo preukázané, aby strany platne predĺžili dobu trvania zmluvy. Žalovaná takúto
skutočnosť poprela a žalobca nepredložil dôkazy, na základe ktorých by bolo možné konštatovať platné
predĺženie zmluvy. V prípade vzniku škody počas platnosti sprostredkovateľskej zmluvy zodpovednosť
sprostredkovateľa za škodu sa posudzuje podľa všeobecnej úpravy zodpovednosti za škodu podľa §
420 Občianskeho zákonníka. Nie je možné prisvedčiť žalobcovi, aby zodpovednosť pri danom type



zmluvy sa riadila ustanovením § 433 a nasl. OZ. Nepochybne odcudzením motorových vozidiel dňa
21.08.2009 žalobcovi vznikla škoda. Zodpovednosť žalovanej by bola daná v prípade, ak by tá porušila
právnu povinnosť a medzi porušením povinnosti a škodou by bola daná príčinná súvislosť. Pre splnenie
podmienok zodpovednosti nie je rozhodujúce, či škoda by bola žalovanou spôsobená úmyselne,
alebo z nedbanlivosti. Občiansko-právna úprava vychádza z prezumpcie zavinenia, teda zavinenie sa
predpokladá. Z pripojeného trestného spisu je nepochybné, že ku škode došlo úmyselným konaním
tretej osoby, ktorá sa dopustila trestného činu krádeže. Žalobca v návrhu na začatie konania, ani v
priebehu konania netvrdil, v čom malo spočívať porušenie právnej povinnosti žalovanej. Jeho tvrdenie
bolo založené na existencii objektívnej zodpovednosti, pri ktorej zákon predpokladá iba dva liberačné
dôvody, a to vonkajšiu - prírodná katastrofa a i., resp. vnútornú, ak by sa škodlivý následok dostavil v
dôsledku povahy veci samej. Osobitnou zodpovednosťou na náhradu škody je krytá iba škoda, ku ktorej
by došlo v čase trvania zmluvy o obstaraní predaja veci podľa § 737 a nasl. OZ. Zodpovednosť v danom
prípade má charakter objektívnej zodpovednosti, pri ktorej poškodený nemusí preukazovať porušenie
právnej povinnosti, ani zavinenie inej osoby. Časť zmluvy o sprostredkovaní týkajúca sa uhradenia
poplatku za uskladnenie a stráženie auta vo výške 0,34 eur za každý deň s platnosťou od uzatvorenia
zmluvy o sprostredkovaní súd vyhodnotil ako neplatnú, pre jej neurčitosť a nezrozumiteľnosť. Žalobca
v konaní nikdy netvrdil svoju povinnosť  uhradiť poplatok za uskladnenie a stráženie auta, žalovanej
nepoukázal za dobu trvania zmlúv žiadny poplatok a žalovaná sa nikdy nedomáhala úhrady tohto
poplatku. Nie je preto zrejmé, či vôbec a kedy mala nastať skutočnosť vzniku poplatkovej povinnosti u
žalobcu.

4. Uznesením zo dňa  26.04.2016 Krajský súd v Prešove zrušil rozsudok súdu  prvej inštancie a
vec mu vrátil na ďalšie konanie s konštatovaním, že súd prvej inštancie vyslovil nesprávny skutkový
záver a jeho rozsudok vychádza z nesprávneho skutkového a právneho záveru. Súhlasil s názorom
súdu prvej inštancie, že uplynutím doby došlo k zániku zmlúv o sprostredkovaní, pričom na základe
dohody strán motorové vozidlá zostali umiestnené v objekte žalovanej. Nebolo preukázané, aby strany
platne predĺžili dobu trvania sprostredkovateľskej zmluvy. Žalovaná túto skutočnosť poprela a žalobca
nepredložil dôkazy, na základe ktorých by bolo možné konštatovať platné predĺženie zmluvy. Správny
je i názor súdu prvej inštancie, že škodu je potrebné posudzovať podľa ust. § 420 OZ a nie je možné
prisvedčiť žalobcovi, aby zodpovednosť pri danom type zmluvy sa riadila ust. § 433 a nasl. OZ. Osobitnou
zodpovednosťou na náhradu škody je krytá iba škoda, ku ktorej by došlo v čase trvania zmluvy o
obstaraní predaja veci podľa ust.§ 737 a nasl. OZ. Zodpovednosť v danom prípade má charakter
objektívnej zodpovednosti, pri ktorej poškodený nemusí preukazovať porušenie právnej  povinnosti ani
zavinenie inej osoby. Odvolací súd však nesúhlasil so záverom súdu prvej inštancie, keď časť zmluvy
o sprostredkovaní týkajúcej sa uplatnenia poplatku za uskladnenie a stráženie auta vo výške 0,34
eur za každý deň s platnosťou od uzavretia zmluvy o sprostredkovaní vyhodnotil ako neplatnú pre jej
neurčitosť a nezrozumiteľnosť. Podľa názoru odvolacieho súdu pokiaľ by aj zmluva o sprostredkovaní
skončila uplynutím doby a nebola predĺžená písomne , ako to podrobne vysvetlil súd prvej inštancie,
tak časť týkajúca sa poplatku za uskladnenia  a stráženie auta vo výške 0,34 eur za každý deň,  po
objasnení, ako toto dojednanie treba chápať podľa obsahu, účastníkmi konania sa nejaví ako neurčitá
a nezrozumiteľná. S prihliadnutím k výpovedi strán a svedka J. K. sa javí tvrdenie žalobcu, že sa
domnieval že areál je v noci strážený (cez deň je tam predajca) logické. Je tomu i tak čo do námietky,
že ide o zmiešanú zmluvu, ktorá obsahuje prvky viacerých zmlúv. Aj keď platnosť časti týkajúcej sa
sprostredkovania skončila, môže  platiť samostatné dojednanie strán ohľadom uskladnenia tak, ako je
to v danom prípade. Obstojí i odvolacia námietka žalobcu, že sa súd prvej inštancie nezaoberal otázkou
dobrých mravov a zásadami poctivého obchodného styku.  Súd prvej inštancie žalobcom produkované
dôkazy na preukázanie skutkových tvrdení nevyhodnotil v časti, ktorá sa týka uplatneného poplatku za
uskladnenie a stráženie auta vo výške 0,34 eur v súlade s kritériami uvedenými v ust. § 132 a nasl.
OSP. Zároveň v tejto časti nesprávne právne vec posúdil. Súdu prvej inštancie uložil znovu sa zaoberať
dohodou strán, ktorú obsahuje zmluva o sprostredkovaní, ktorá sa týka poplatku za uskladnenie a
stráženie i dôsledkami, ktoré z tejto dohody vyplývajú. Zároveň na uvedené aplikuje správny právny
predpis majúc na zreteli, že  právne  posúdenie  veci  je vecou súdu („súd pozná právo“). Minimálne sa
javí ako potrebné skúmať, či nedošlo k porušeniu prevenčnej povinnosti podľa ust. § 415 OZ.

5. Žalovaná pod obchodným označením Z. K. &. H., W., C. nie je od roku 2009 ku dňu podania
žiadosti súdu evidovaná v registri zamestnávateľov ako odvádzateľ poistného za zamestnancov a
nemá nedoplatky poistného. Podľa predložených fotografií areál objektu žalovanej bol oplotený. Dňa
25.03.2009 uzavrel žalobca s kupujúcim C. P. kúpnu zmluvu o odpredaji štvorkolky značky G. W.- Z.,



rok výroby XXXX za kúpnu cenu 7.500,- eur. Dňa 20.05.2010 uzavrel žalobca s C. I. kúpnu zmluvu
o odpredaji štvorkolky rovnakého typu za kúpnu cenu 7.200,- eur. K štvorkolkám G. boli vyhotovené
certifikáty  originality vozidiel.

6. Vychádzajúc z odôvodnenia rozhodnutia krajského súdu je možné konštatovať, že vzhľadom k
zistenému skutkovému stavu veci náhradu škody uplatnenú žalobcom nie je možné posúdiť podľa ust.
§ 433 a nasl. OZ a  zmluva o sprostredkovaní v čase vzniku škody už nebola platnou. Pretože sa
jednalo o uzavretú zmiešanú zmluvu, táto obsahovala prvky viacerých zmlúv. Aj keď platnosť časti
týkajúcej sa sprostredkovania skončila,  platilo samostatné dojednanie strán ohľadom uskladnenia a
stráženia motorových vozidiel. Takéto dojednanie je možné podradiť pod zmluvu o úschove. Vozidlá
boli odovzdané žalovanej,  v zmluve bola vyčíslená dohodnutá odplata a žalovaná sa zaviazala tieto
strážiť. Veci špecificky nedohodnuté bolo podľa ust. čl. V dohody možné podradiť aj pod ustanovenia OZ
a Obchodného zákonníka, ktorému by zodpovedala typová zmluva o skladovaní. V tomto smere však
chýba určitá a jasná dohoda strán vymieňujúca, že ich záväzkový vzťah sa v celosti spravuje výlučne
Obchodným zákonníkom. /§ 262 Obch.z./. Žalobca pri uzatváraní zmluvy vystupoval ako fyzická osoba
a táto skutočnosť nebola žiadnou zo strán spochybnená.

7. Zmluva o úschove patrí do skupiny súkromných zmlúv depozitného typu. Podobnými zmluvami
sú i zmluva o uložení veci, zmluva o skladovaní a i. Pojmovým znakom úschovy je prevzatie určitej
hnuteľnej veci do úschovy, pričom  opatrovanie prevzatej veci je podstatou a účelom zmluvy. Právnym
dôvodom odovzdania veci do úschovy môže byť i iný záväzkový právny vzťah. Je v zásade bezodplatnou
zmluvou. Uschovávateľ má nárok na odmenu iba vtedy, ak sa odmena výslovne dohodla, alebo ak to
zodpovedá predmetu podnikania uschovávateľa alebo zvyklostiam. Možno ju uzavrieť nielen písomne,
ale aj ústne alebo konkludentne. Základnou povinnosťou uschovávateľa je prevzatie veci do úschovy
a jej riadne opatrovanie. Medzi základné povinnosti uschovávateľa patrí povinnosť prevzatú vec riadne
opatrovať a povinnosť prevzatú vec vrátiť v dojednanej dobe zložiteľovi. Opatrovanie sa spravidla
vykonáva v súlade s dohodou, v ktorej môžu byť uvedené aj osobitné požiadavky zložiteľa, spôsob
uloženia veci a i. Uschovávateľ je povinný opatrovať vec počas dohodnutej doby, ktorá  môže byť
stanovená priamo alebo nepriamo. Ak doba úschovy nebola výslovne dohovorená,  môže zmluva o
úschove zaniknúť kedykoľvek. Ak doba úschovy nebola dojednaná ani z okolností nevyplýva, ako dlho
má úschova trvať, môže zložiteľ kedykoľvek požiadať vrátenie veci  a uschovávateľ je povinný mu bez
zbytočných prieťahov vyhovieť. Obdobne aj uschovávateľ môže kedykoľvek vec vrátiť. Vychádzajúc
z obsahu zmlúv s prihliadnutím k vyslovenému právnemu názoru odvolacieho súdu a nezmeneného
skutkového stavu možno konštatovať, že strany uzavreli zmiešanú zmluvu obsahujúcu ustanovenia
zmluvy  sprostredkovaní predaja veci aj zmluvy o úschove za dohodnutých podmienok.

8. Po ukončení sprostredkovateľskej zmluvy žalobca si nevyzdvihol motorové vozidlá. Medzi stranami
preto platilo samostatné dojednanie ohľadom uskladnenia vozidiel za  dohodnutú odmenu po  dobu, kým
si vozidlá žalobca neprevezme. Nie je pritom podstatné, či žalovaná poplatok za uskladnenie žalobcovi
skutočne vyúčtovala.

9. Zodpovednosť žalovanej vyplýva z  ust. § 421 OZ. Ustanovenie § 421 OZ možno aplikovať pri
rôznych druhoch plnení aj na prípady prevzatia veci na základe zmluvy o obstaraní predaja veci,
komisionárskej zmluvy, stratu alebo zničenie veci odovzdaných za úplatu do úschovy a.i. Predpokladom
takejto zodpovednosti je, že škodu spôsobila škodová udalosť, ktorá nastala v čase od prevzatia
hnuteľnej veci do času než si ju druhá zmluvná strana prevezme, a ktorá vyvolala poškodenie, stratu či
zničenie veci. Nie je pritom dôležité, ako ku škode došlo. Zodpovedný subjekt sa svojej zodpovednosti
môže zbaviť iba vtedy, ak preukáže že ku škode by došlo aj inak.  Medzi stranami nie je sporným, že ku
vzniku škody došlo  odcudzením motorových vozidiel z oploteného areálu žalovanej  v nočných hodinách
bez zavinenia žalovanej, kedy areál nebol fyzicky strážený. Žalobca preukázal, že z dôvodu odcudzenia
motorových vozidiel mu bola spôsobená škoda. Nie je možné súhlasiť s tvrdením žalovanej, že cena
vozidiel v čase poškodenia predstavovala sumu, za ktorú žalobca motorové vozidla nakúpil. Vozidlá boli
nakúpené v cudzom štáte za iných trhových podmienok. Podľa odborného vyjadrenia zabezpečeného
policajným orgánom cena štvorkoliek predstavovala sumu u každej po 6.200,- eur, ktorú súd vzal za
preukázanú. Žalobcom predložené kúpne zmluvy sa týkajú iného obdobia ako obdobia vzniku škody.
Žalobca preto neuniesol dôkazné bremeno na preukázanie výšky škody v celkovej sume 14.200,- eur.



10. Vzhľadom ku skutočnosti, že súd prvej inštancie prípad posúdil podľa ustanovení
občianskoprávnych, nie obchodnoprávnych, čo strany v konaní nespochybnili, už sa nezaoberal
podrobne námietkami žalobcu poukazujúcimi na dobré mravy a zásady poctivého obchodného styku.
Zodpovednosť žalovanej za škodu vyplýva z ustanovení občianskoprávnych predpisov.  Tvrdený
argument by mal vplyv pri posudzovaní náhrady škody  podľa ustanovení Obchodného zákonníka.
Vzhľadom k prijatému právnemu záveru súd prvej inštancie neskúmal zodpovednosť žalovanej za
porušenie prevenčnej povinnosti podľa ust. § 415 OZ, ani podľa § 424 OZ. Pri náhrade škody podľa
Občianskeho zákonníka sa musia použiť ustanovenia zvláštne /§ 420 a nasl./ a ak nie sú takéto
ustanovenia, nastupuje ustanovenie § 415, ktoré potom pôsobí bezprostredne ako úprava priama.

11. Súd prvej inštancie sa zaoberal tiež otázkou, či v danom prípade nie je na mieste zníženie náhrady
uplatnením moderačného práva súdu. Zmyslom tzv. moderačného práva súdu je zmiernenie vplyvu
zodpovednosti za škodu na škodcu tam, kde by uplatnenie povinnosti v plnom rozsahu predstavovalo
s prihliadnutím na všetky okolnosti prílišnú tvrdosť. Iba pri  škode spôsobenej úmyselne,  zníženie
náhrady škody neprichádza do úvahy. Súd prihliada najmä na okolnosti: význam škody a jej náhrada
pre účastníkov právneho vzťahu, povaha a miera zavinenia škodcu, osobné pomery fyzickej osoby
- škodcu, jeho majetkové pomery, celkové pomery poškodeného. Uvedené hľadiská sú definované
exemplárne. Súd adekvátnym odôvodnením môže vec posúdiť aj z iných, prípadne ďalších hľadísk bez
ohľadu na to, či tento spôsob zníženia bol niektorým z účastníkov konania navrhnutý. Zníženie náhrady
škody súdom nie je viazaný na žiadny typ občianskoprávnej zodpovednosti, preto je súd povinný ho
aplikovať bez ohľadu na to, či ide o škodu, ktorú škodca zavinil s výnimkou úmyselného zavinenia,
ako aj pri zodpovednosti za škodu bez ohľadu na zavinenie. Aplikácia tohto ustanovenia je vylúčená
v obchodných záväzkových vzťahoch, pre ktoré platí ust. § 386 ods. 2 Obchodného zákonníka. Dané
ustanovenie zakazuje súdu znížiť náhradu škody v právnych vzťahoch medzi podnikateľmi. Uvedené
však nevylučuje, aby súd odmietol právnu ochranu práva na náhradu škody ak by výkon tohto práva
bol v rozpore so zásadami poctivého obchodného styku. V danom prípade dôvody hodné osobitného
zreteľa nezistil. Aj keď ku škode došlo úmyselným protiprávnym konaním tretej osoby, čo by mohlo byť
podkladom pre zníženie náhrady škody, žalovaná sa v zmluve zaviazala motorové vozidlo strážiť a z
tohto predpokladu žalobca  vychádzal. Ku škode by pri takomto zabezpečení objektu počas 24 hodín
s  pravdepodobnosťou hraničiacou s istotou nedošlo. Iné dôvody pre uplatnenie moderačného práva
súdu, napr. osobné a majetkové pomery žalovanej  na posúdenie súdu predložené neboli.

12. O úroku z omeškania súd prvej inštancie rozhodol s poukazom na ust. § 517 OZ a § 3 nar.
vlády SR č. 87/1995 Z.z. v platnom znení. Výšku úroku z omeškania súd  stanovil k prvému dňu
omeškania vychádzajúc z listu zo dňa 11.01.2010, ktorým si žalobca škodu uplatnil. Podanie bolo
odoslané žalovanej dňa 12.01.2010. Pretože lehota na plnenie bola stanovená obratom, povinnosťou
žalovanej bolo plnenie žalobcovi poukázať  dňa nasledujúceho po doručení s prihliadnutím k ust. § 563
OZ., teda 14.01.2010. Dňom 15.01.2010 sa žalovaná dostala do omeškania so zaplatením peňažnej
pohľadávky.  K uvedenému dňu zákonný úrok z omeškania predstavoval 9 % ročne. V prevyšujúcej časti
pohľadávky a  úroku z omeškania súd prvej inštancie žalobu zamietol ako nedôvodnú.

13. Proti tomuto rozsudku, okrem výroku, ktorým bola žaloba v prevyšujúcej časti zamietnutá podala
odvolanie žalovaná majúc za to, že konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne
rozhodnutie vo veci, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym
skutkovým zisteniam, a že jeho rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci ( § 365
ods. 1 písm. d/, f/, h/ CSP). Jej odvolacie námietky možno zhrnúť do nasledovných rovín: (i) názor
žalovanej, že výkladom zmluvy možno dospieť k záveru, že dojednanie o poplatku za uskladnenie za
stráženie platilo iba počas trvania zmluvy, ktorá bola dojednaná na dobu jedného mesiaca, (ii) názor
žalovanej, že výkladom možno dospieť, že žalovaná ako uschovávateľ si povinnosť uschovanú vec
opatrovať tak, aby nedošlo k jej poškodeniu riadne vykonala, lebo vozidlo bolo umiestené v oplotenom
areáli a z vykonaného dokazovania nebolo preukázané, že ku vzniku škody došlo poškodením
oplotenia areálu autobazáru s tým, že tvrdenie žalobcu o tom, že v čase dojednávania zmluvy mal byť
upovedomený o tom, že areál je strážený aj v noci tiež nebolo preukázané, (iii) ona ako uschovávateľ
zodpovedá za vec výlučne iba počas doby platnosti zmluvy, pričom ku krádeži došlo viac ako mesiac po
dobe trvania zmluvy, (iv) škodu nie je možno určiť na základe odborného vyjadrenia z trestného konania
a (v) nezavinený vznik škody zo strany žalovanej, je už samotným dôvodom pre moderáciu výšky škody,
pričom druhým moderačným dôvodom podľa žalovanej je, že ona nikdy nežiadala od žalobcu poplatok



za uskladnenie. Uvedené pod bodom (v) podľa žalovanej zakladá aj aplikáciu § 257 CSP, pokiaľ ide o
trovy konania. Navrhla napadnutý rozsudok zmeniť a žalobu zamietnuť.

14. Žalobca vo svojom vyjadrení navrhol napadnutý rozsudok potvrdiť, lebo súd prvej inštancie dospel
k správnym a objektívnym záverom a žalovaná naopak v odvolaní neuviedla žiadne nové skutočnosti
a nepredložila žiadne nové relevantné dôkazy.

15. Krajský súd v Prešove ako súd odvolací (§ 34 CSP) po zistení, že odvolanie bolo podané v zákonom
stanovenej lehote ( § 362 ods. 1 CSP), oprávnenými osobami            (§ 359 CSP), proti rozhodnutiu,
proti ktorému je odvolanie prípustné (§ 355 CSP), preskúmal napadnuté rozhodnutie ako aj konanie mu
predchádzajúce v zmysle zásad vyplývajúcich z  § 379 a nasl. CSP, bez nariadenia pojednávania (§
385 CSP a contrario)  s tým, že miesto a čas vyhlásenia rozsudku oznámil na úradnej tabuli aj webovej
stránke Krajského súdu v Prešove dňa 30.05.2018 a dospel k  záveru, že odvolanie žalovanej nie je
dôvodné.

16. V odvolacom konaní z dispozičnej zásady vyplýva, že odvolací súd vec prejedná v medziach, v
ktorých sa odvolateľ domáha prieskumu. Určením rozsahu napadnutia rozhodnutia súdu prvej inštancie
odvolateľ nielen vymedzuje to, ohľadne akých výrokov u rozhodnutia súdu prvej inštancie nastal
suspenzívny účinok odvolania, ale súčasne stanoví medze, v ktorých je odvolací súd oprávnený a
povinný rozhodnutie súdu prvej inštancie preskúmať.

17. Odvolací súd v odvolacom konaní posúdil relevantnosť konkrétnych odvolacích dôvodov v kontexte
s namietaným nesprávnym skutkovým zistením, nesprávnym právnym posúdením, inou vadou, a to, či
súd prvej inštancie na zistený skutkový stav správne, v úplnosti, aplikoval príslušné právne predpisy, či
riadne svoje rozhodnutie odôvodnil, to všetko s prihliadnutím na to, že v odôvodnení rozhodnutia nemusí
byť daná odpoveď na každú námietku alebo argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú
rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní ( rozhodnutie Ústavného súdu SR, sp. zn. II.ÚS 78/05).

18. Žalovaná tvrdila, že na základe vykonaných dôkazov súd prvej inštancie dospel k nesprávnym
skutkovým zisteniam. Tu odvolací súd uvádza, že vykonané dôkazy súd hodnotí podľa svojej úvahy, a to
každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti. Vyhodnotenie dôkazov súd uvedie v
odôvodnení rozsudku. Voľné hodnotenie dôkazov súdom, prirodzene neznamená ľubovôľu hodnotenia.
Súd hodnotí jednotlivý dôkaz z hľadiska dôležitosti, zákonnosti a pravdivosti. Po „individuálnej selekcii“
následne súd hodnotí všetky dôkazy vo vzájomnej súvislosti. K nesprávnym skutkovým zisteniam z
vykonaných dôkazov súd dospeje nesprávnym vyhodnotením dôležitosti alebo pravdivosti dôkazov,
alebo porušením pravidiel formálnej logiky.

19. Žalovaná ďalej tvrdila, že rozsudok súdu prvej inštancie spočíva na nesprávnom právnom posúdení
veci. Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a
aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením veci je
omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O omyl ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny
predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo
správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery (uznesenie Najvyššieho súdu SR z 27.
júla 2011, sp. zn. 7 Cdo 7/2010).

20. Žalovaná ďalej namietala, že konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne
rozhodnutie vo veci. Tu odvolací súd uvádza, že tento odvolací dôvod dopadá na akékoľvek pochybenia
v procesnom postupe súdu, ktoré nie sú subsumovateľné pod ostatné odvolacie dôvody, avšak len
za predpokladu, že mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Takáto iná vada však v
posudzovanom spore odvolacím súdom zistená nebola.

21. Odvolací súd má za to, že súd prvej inštancie v prejednávanom spore správne zistil skutkový stav v
rozsahu potrebnom na zistenie rozhodujúcich skutočnosti a na základe vykonaného dokazovania dospel
k správnym skutkovým zisteniam a prejednávaný spor aj správne právne posúdil. Z odôvodnenia tu
napadnutého rozsudku jednoznačne vyplýva vzťah medzi skutkovými zisteniami a úvahami súdu pri
hodnotení dôkazov na strane jednej a právnymi závermi súdu na strane druhej. Naproti tomu v priebehu
odvolacieho konania žalovaná nepredostrela relevantný argument majúci súvis s prejednávanou vecou,
ktorý by bol takej povahy, že by mohol priniesť pre ňu priaznivejšie rozhodnutie.



22. Možno teda napriek námietkam odvolateľky uvedených v odvolaní uzavrieť, že aj podľa  právneho
názoru odvolacieho súdu dal súd prvej inštancie vo svojom rozhodnutí zrozumiteľnú a presvedčivú
odpoveď na podstatné argumenty strán sporu (predovšetkým tých, ktoré sú uvedené v zhrnutí odvolania
žalovanej), pričom tak učinil v snahe garantovať stranám sporu ich právo na spravodlivé súdne konanie.
Skutočnosť, že v tomto rozhodnutí neboli naplnené očakávania žalovanej, teda súd prvej inštancie
nerozhodol v súlade s jej právnym názorom ešte neznamená, že došlo k porušeniu jej základného práva
na spravodlivé súdne konanie. Súd prvej inštancie podľa odvolacieho súdu totiž postupoval v súlade so
všeobecne záväznými právnymi predpismi, jeho záväzným  názorom a majúc na pamäti základné právo
strán sporu na súdnu ochranu, túto stranám sporu poskytol v požadovanej kvalite.

23. Nad rámec vyššie uvedeného je žiaduce uviesť, že v danom prípade zo skutkových zistení vyplýva,
že žalobcovi vznikla škoda tým, že mu boli odcudzené švorkolky nachádzajúce sa v areály autobazáru
žalovanej. K tomu došlo v dôsledku skutočnosti, že areál autobazáru nebol dostatočne zaistený proti
následkom krádeže. Správne súd prvej inštancie vychádzal z ceny štvorkoliek v čase ich odcudzenia.
Tá bola určená odborným vyjadrením v trestnom konaní, ktoré bolo v predmetom spore použiteľným
listinným dôkazom. Ustanovenie § 450 Obč. zák. - zníženie náhrady škody - patrí k právnym normám s
relatívne neurčitou hypotézou. Tu teda zákon taxatívne neustanovuje, čo je dôvodom osobitného zreteľa
hodným, je preto na úvahe súdu, ktoré okolnosti konkrétneho prípadu, ako také dôvody vyhodnotí.
Okolnosti, ktoré sú v tomto ustanovení demonštratívne vymenované - ako ku škode došlo a osobné a
majetkové pomery - súd prvej inštancie vzal pri svojom rozhodovaní do úvahy, čím nevybočil z medzí
dovolenej úvahy a preto mu nemožno vytknúť, že by bol v tomto smere pochybil.

24. Správnemu výroku vo veci samej, potom zodpovedá i správny výrok o trovách konania. Odvolací súd
nepovažoval za dôvodné tak, ako to odôvodnil v bode 23 zníženie výšky škody. Preto nemožno dôvody
uvádzané žalovanou považovať za okolnosti, ktoré boli dôvodom nepriznania nároku trov konania podľa
ust. § 257 CSP. Zároveň odvolací súd poznamenáva, že žalovanej uznesením č.k. 12C/102/2010 - 279
zo dňa 17.05.2017, ktoré nadobudlo právoplatnosť dňa 09.06.2017 nebolo priznané oslobodenie od
platenia súdnych poplatkov, preto sociálnymi dôvodmi nebolo potrebné sa zaoberať.

25. Preto odvolací súd podľa ustanovenia § 387 ods. 1,  ods. 2 CSP, stotožňujúc sa s dôvodmi v
rozhodnutí uvedenými, rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny potvrdil.

26. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 396 ods. 1 v
spojení s § 262 ods. 1 a § 255 ods. 1 CSP tak, že úspešnému žalobcovi v odvolacom konaní priznal
nárok na náhradu trov odvolacieho konania proti neúspešnej žalovanej v plnom rozsahu. O výške
priznanej náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie samostatným uznesením vydaným súdnym
úradníkom po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí (§ 262 ods. 2 CSP).

27.  Rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Prešove v pomere hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie   n i e    j e   prípustné.

Poučenie o dovolaní:  Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa.
(§ 419 Civilného sporového poriadku, v ďalšom texte už len „CSP“)

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo



f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n). (§ 421 ods. 1 a 2 CSP)

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie. (§ 422 ods. 1 a 2 CSP)

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné. (§ 423 CSP)

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.

Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde. (§ 427 ods. 1 a 2 CSP)

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania ustanovených v § 127 Ods. 1 C. s. p. (ktorému
súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpísania) uvedie, proti ktorému
rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie
považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh). (§ 428 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom.
Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou
a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého
stupňa. (§ 429 CSP)

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania. (§ 430 CSP).", "vazby": {"vyrok_vztahy": [{"sz": "12C/102/2010", "guid": null, "vztah": "potvrdene"}]}, "cituje": [{"guid": "ussr:5c5950d6-ea20-4e7f-b4ef-2ab89ce3197a", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 78/05", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 78/05 z 16. 3. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-03-16", "citacie_n": 13331, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:5c5950d6-ea20-4e7f-b4ef-2ab89ce3197a"}], "citovane_v": []}