Rozsudok Krajského súdu Košice sp. zn. 3Co/8/2011 z 19. 12. 2011 Citácia: rozsudok Krajského súdu Košice z 19. decembra 2011, sp. zn. 3Co/8/2011, ECLI:SK:KSKE:2011:7909203038.1 Krajský súd Košice | 3Co/8/2011 | ECLI:SK:KSKE:2011:7909203038.1 | 2011-12-19 | Rozsudok Oblasť práva: Občianske právo – Ostatné Citované ustanovenia: /SK/ZZ/0/0/#paragraf-219.odsek-1 Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/0fe69b52-467e-48fe-8f8d-be19db237fea Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSKE:2011:7909203038.1 Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 3Co/8/2011
Identifikačné číslo súdneho spisu: 7909203038
Dátum vydania rozhodnutia: 20. 12. 2011
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jarmila Sopková Maximová
ECLI: ECLI:SK:KSKE:2011:7909203038.1

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Jarmily Sopkovej Maximovej a
sudcov JUDr. Evy Feťkovej a JUDr. Ladislava Duditša, v právnej veci žalobcu C.. P. B., nar. XX.X.XXXX,
bývajúceho X. Trebi O. H.. Z. Č.. XXXX/X, právne zastúpeného L.. P. L., advokátom Advokátskej
kancelária so sídlom v Z. O. H.. U..E..Š. XXXX/XX, proti žalovanému U. X.Ö.E.Ö.Š., nar. XX.XX.XXXX,
bývajúcemu v B. M., Y. XXX, t.č. X. Trebi O. H.. M. Č.. X, v súčasnosti v Ú. O. X. Z. D. F., G., H.. T. XX/
XXX, o zaplatenie 564,30 eur s prísl., odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Trebišov z
24. septembra 2010, č.k. 13C 99/2009-102 takto

r o z h o d o l :

P o t v r d z u j e rozsudok.

Žalovaný je povinný nahradiť žalobcovi trovy odvolacieho konania v sume 57,97 eur na účet jeho
právneho zástupcu do 3 dní od právoplatnosti rozsudku.

o d ô v o d n e n i e :

Predmetom konania je nárok žalobcu proti žalovanému na vrátenie dlžnej sumy 564,30 eur s 15%
ročným úrokom z omeškania od 23.03.2009 do zaplatenia titulom pôžičky.

Okresný súd Trebišov (ďalej len „súd prvého stupňa“) preskúmavaným rozsudkom uložil žalovanému
povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 564,30 eur s 15% ročným úrokom z omeškania z dlžnej sumy
od 23.03.2009 do zaplatenia a nahradiť mu trovy konania vo výške 167,-eur na účet jeho právneho
zástupcu, všetko do 3 dní od právoplatnosti rozsudku.

Z vykonaného dokazovania mal súd prvého stupňa preukázané, že účastníci konania uzavreli zmluvu
o pôžičke z 02.09.2008, na základe ktorej žalobca poskytol žalovanému pôžičku vo výške 25.000,-Sk
s tým, že túto bude splácať v 12 mesačných splátkach po 2.000,-Sk ku každému 15. dňu v mesiaci s
tým, že poslednú splátku zaplatí vo výške 3.000,-Sk. Pôžička bola bezúročná pre prípad, že by žalovaný
zotrval v pracovnom pomere u žalobcu do jej splatenia, a v prípade, ak pracovný pomer ukončí skôr,
zostatok pôžičky mal vrátiť naraz s 15% úrokom z nesplatenej časti pôžičky. Tieto skutočnosti medzi
účastníkmi konania neboli sporné. Aj keď sa pôžička poskytla žalobcom, ktorý bol v tom čase súčasne
aj zamestnávateľom žalovaného, ide o pôžičku medzi občanmi, a preto sa jedná o občiansko-právny
vzťah v zmysle ust. § 657 a § 658 Občianskeho zákonníka. Dohoda účastníkov konania o spôsobe
splácania pôžičky počas trvania pracovného pomeru a pre prípad jeho ukončenia nemá pre posúdenie
tejto otázky žiaden právny význam. Má to však význam z hľadiska nároku žalobcu na dohodnutý úrok
za požičanie peňazí, čo vyplýva zo samotného znenia zmluvy o pôžičke. Povinnosťou žalovaného
bolo pôžičku splácať dohodnutým spôsobom. Žalobca v konaní tvrdil, že z požičaných peňazí mu



žalovaný vrátil 4x pod 2.000,-Sk, teda 8.000,-Sk, žalovaný tvrdil, že vrátil 15.000,-Sk, no svoje tvrdenie
v konaní ničím nepreukázal. Nepredložil dôkaz, z ktorého by bolo možné zistiť, koľko peňazí z titulu
pôžičky vrátil a nevedel spoľahlivo preukázať ani to, že spôsob splácania pôžičky prebiehal tak, ako
to v konaní popísal sám. Vypočutí svedkovia tvrdenia žalovaného vyvrátili. Ani jeden z bývalých resp.
terajších zamestnancov žalobcu, nepotvrdil používanie výplatných vreciek, čo v konečnom dôsledku nie
je ani právne významné, pretože medzi účastníkmi konania nebola sporná tá skutočnosť, že žalovaný
mesačnú splátku z titulu pôžičky žalobcovi splácal z ruky do ruky potom, čo mu vyplatil mzdu, z ktorej
mu sám peniaze vyplácal. Na základe vyššie uvedeného súd prvého stupňa nemal pochybnosti o
pravdivosti tvrdenia žalobcu o výške zostatku pôžičky, a preto uložil žalovanému povinnosť žalovanú
sumu žalobcovi vrátiť. Vychádzajúc z dohody účastníkov konania v článku 2 bod 2.4 zmluvy o pôžičke
z 02.09.2008, uložil súd žalovanému zvyšok pôžičky zaplatiť s 15% úrokom, ktorý bol dohodnutý iba
pre prípad ukončenia pracovného pomeru žalovaného u žalobcu pred splatením pôžičky. Pracovný
pomer bol ukončený okamžitým skončením pracovného pomeru v marci 2009, čím nastala teda právna
skutočnosť, ktorá zakladá nárok žalobcu na dohodnutý úrok za požičanie peňazí vo výške 15% zo
zostatkovej sumy pôžičky.

O trovách konania súd prvého stupňa rozhodol podľa § 142 ods. 1 O.s.p. a úspešnému žalobcovi priznal
právo na náhradu trov konania, ktoré pozostávajú zo zaplateného súdneho poplatku vo výške 33,50 eur
a z trov právneho zastúpenia za 7 úkonov právnej služby a 41,50 eur (§ 10 ods. 1 vyhlášky č. 655/2005
Z.z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb), pričom sa jedná o úkony:
príprava a prevzatie zastúpenia, účasť na pojednávaniach v dňoch 30.09.2009, 15.01.2010, 19.05.2010,
28.05.2010 (5x 41,50 eur, účasť na pojednávaní 22.01.2010, ktoré bolo odročené bez pojednávania vo
výške 10,37 eur a účasť na pojednávaní 24.09.2010, kedy došlo iba k vyhláseniu rozsudku 10,37 eur,
v súlade s § 14 ods. 5 citovanej vyhlášky, 2x režijný paušál po 6,95 eur, 5x režijný paušál po 7,21 eur.
Spolu trovy právneho zastúpenia predstavujú sumu 133,10 eur a celkové trovy konania sumu 167,-eur.

Proti tomuto rozsudku podal odvolanie žalovaný, z obsahu ktorého vyplýva návrh, aby odvolací súd
rozsudok súdu prvého stupňa zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

V odvolaní uviedol, že pokiaľ súd prvého stupňa vo svojom odôvodnení poukazuje na dokazovanie
výsluchmi svedkov, tak C.. E. B., manželka žalobcu vo svojej výpovedi uvádza, že z počutia od manžela
vedela, koľko a ako žalovaný z pôžičky zaplatil. Svedkovia P., E. R. Ferko nepracovali u žalobcu na
pracovnú zmluvu, ale na dohodu. V pracovnom pomere u žalobcu bol iba žalovaný, ďalej Z. X. R.
Mikul F.. Výpoveď Z. X. bola ovplyvnená vyžadovanou lojalitou žalobcu. Ako zamestnávateľ ju veľmi
vyžadoval. Svedok U. F., ktorý by pravdivo vypovedal o existencii výplatných sáčkov, vypočutý nebol.
Žalobca sa obával výpovede U. F., lebo už vo svojej výpovedi uviedol, že s týmto svedkom sa nerozišiel
v dobrom, čím sa pripravoval na spochybnenie jeho výpovede. Ďalej v odvolaní poukazuje na to, že
jeho návrh na dokazovanie položením otázky, kde svedok X. podpisoval prevzatie zálohy, okresný súd
neakceptoval. Prevzatie zálohy sa podpisovalo práve na týchto výplatných sáčkoch. Žalobca a jeho
manželka, ktorá mu robí účtovníctvo, zatajujú tieto doklady, lebo na nich je uvedená skutočná mzda, a
nie fiktívna minimálna mzda, ktorá je uvedená na výplatných listinách a slúži iba pre daňové a sociálne
odvody. Ďalej v odvolaní poukazuje na to, že u žalobcu pracovali 10,12 a niekedy i 14 hodín denne
+ soboty a v takom prípade by nikto nerobil za minimálnu mzdu. Tieto výplatné sáčky boli jediným
dokladom o platení pôžičky, kde bola zaznamenaná suma zrazená zo mzdy za príslušné mesiace. Ak
súd prvého stupňa v odôvodnení uvádza, že jeho tvrdenie o vrátení 15.000,-Sk nebolo preukázané, tak
čím bolo preukázané tvrdenie žalobcu o vrátení 8.000,-SK? V zmluve o pôžičke sa uvádza zotrvanie
v pracovnom pomere po dobu splácania (12 mesiacov), ale pri skoršom splatení pôžičky by nemusel
zotrvať v pracovnom pomere celú dobu. Ku poskytnutiu tejto pôžičky došlo tak, že koncom augusta
2008 chcel odísť zo zamestnania z rodinných dôvodov. Žalobcovi to veľmi nevyhovovalo, lebo v jeho
firme podával výkony, ktoré by boli stratou pre jeho zisk. Sám žalobca vyhľadal cez internet prenájom
bytu v Z. a na zaplatenie troch mesačných splátok ponúkol žalovanému túto pôžičku. Žalobca so svojou
manželkou zase klamali, že žalovaný ich o pôžičku požiadal. Ďalej žalovaný v odvolaní uvádza, že si
je vedomý toho, že týmto odvolaním má veľmi malú šancu uspieť, lebo sa nachádza vo výkone trestu,
nemá prostriedky na právneho zástupcu a preto má pravdu ten, kto má peniaze. Prejavilo sa to i v jeho
podaní trestného oznámenia na žalobcu pre nevyplatenie náhrady mzdy za 3 mesiace. Pri vyšetrovaní
sa žalobca preukázal žiadosťou žalovaného o poskytnutie neplateného voľna. Keď žalovaný preukázal,



že žiadosť je falošná, vyrobená žalobcom, nikto sa neunúval urobiť znalecký posudok (grafológ) ohľadne
podpisu žalovaného na doklade a vyšetrovanie ukončili. Svoje odvolanie podáva preto, lebo ak je len
malé percento, že sa nájde niekto, kto nebude posudzovať tvrdenia dvoch strán podľa toho, že jeden
je už trestaný, a navyše chudobný, a druhý zatiaľ bezúhonný a bohatý, tak sa pokúsi o všetko, lebo on
a jeho manželka, ktorá teraz sama vychováva ich dvojročnú dcérku a žijú zo 170,-eur mesačne, už
nemajú čo stratiť.

Ku odvolaniu žalovaného podal písomné vyjadrenie žalobca, ktorý navrhol, aby odvolací súd rozsudok
súdu prvého stupňa ako vecne správny potvrdil.

Na zdôvodnenie svojho vyjadrenia uviedol, že žalovaný v písomnom odvolaní opakuje iba to, čo
už povedal pri svojich výpovediach a písomných podaniach v tomto spore. Ničím svoje tvrdenia
nepreukazuje. Žalobca vo vyjadrení uvádza, že je jednoznačne preukázané, že požičal žalovanému
finančnú hotovosť. Taktiež uznal čiastky, ktoré mu žalovaný vrátil. Nemá dôvod zamlčať finančné
prostriedky, o ktorých žalovaný tvrdí, že mu ich vrátil. On jeho peniaze navyše nepotrebuje, len nech
mu vráti, čo si požičal. Na druhej strane, ak niečo tvrdí, je na ňom, aby to preukázal. Žalovaný klame
od začiatku a vykrúca sa. Robí zo seba chudáka, ale o tom už nehovorí, že vlastnou vinou sa dostal
do výkonu trestu odňatia slobody, že sa dopustil ozbrojenej lúpeže. Žalobca vo vyjadrení k odvolaniu
uplatnil aj náhradu trov odvolacieho konania v sume 57,97 eur.

Krajský súd ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 O.s.p.) po zistení, že odvolanie podal žalovaný v zákonnej
lehote (§ 204 ods. 1 O.s.p.), preskúmal rozsudok podľa § 212 ods. 1,3 O.s.p., ako aj konanie
mu predchádzajúce, bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 214 ods. 2 O.s.p.). Po preskúmaní
rozsudku odvolací súd dospel k záveru, že odvolanie nie je dôvodné. Odvolací súd rozsudok verejne
vyhlásil v zmysle § 156 ods. 1 O.s.p..

Z obsahu odvolania žalovaného vyplýva odvolací dôvod podľa § 205 ods. 2 písm. d/ O.s.p..

Odvolací dôvod podľa § 205 ods. 2 písm. d/ O.s.p. spočívajúci v nesprávnom skutkovom zistení sa
týka skutkových zistení, na základe ktorých súd vec posúdil po právnej stránke a ktoré sú nesprávne v
tom zmysle, že nemajú oporu vo vykonanom dokazovaní. Skutkové zistenie nezodpovedá vykonaným
dôkazom, ak výsledok hodnotenia dôkazov nie je v súlade s ust. § 132 - 135 O.s.p., a to vzhľadom na to,
že súd vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo prednesov účastníkov nevyplynuli,
ani inak nevyšli počas konania najavo, alebo opomenul rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli vykonanými
dôkazmi preukázané, alebo vyšli najavo počas konania. Nesprávne sú i také skutkové zistenia, ktoré
súd založil na chybnom hodnotení dôkazov.

Odvolací súd dospel k záveru, že namietaný odvolací dôvod nie je daný. Súd prvého stupňa na
prejednávanú vec aplikoval relevantné ustanovenia Občianskeho zákonníka a zaoberal sa veľmi
podrobne každou okolnosťou, ktorá bola pre rozhodnutie vo veci podstatná. Odvolací súd preto
poukazuje na písomné odôvodnenie rozsudku súdu prvého stupňa, s ktorým sa v celom rozsahu
stotožňuje (§ 219 ods. 2 O.s.p.). Odôvodnenie rozsudku súdu prvého stupňa je jasné, logické a
presvedčivé. Jednotlivé skutkové zistenia vyplývajú z vykonaného dokazovania, tieto skutkové zistenia
boli súdom prvého stupňa preskúmavané jednotlivo i vo vzťahu k tomu, či boli relevantné pre rozhodnutie
o nároku žalobcu na vrátenie pôžičky, čo do základu i výšky, pričom súd prvého stupňa zaujal ku všetkým
skutočnostiam jednoznačné stanovisko.

Vzhľadom na odvolacie námietky žalobcu odvolací súd dodáva:

Podľa ustanovenia § 657 Občianskeho zákonníka zmluvou o pôžičke prenecháva veriteľ dlžníkovi
veci určené podľa druhu, najmä peniaze a dlžník sa zaväzuje vrátiť po uplynutí dohodnutej doby veci
rovnakého druhu.



Podstatnou náležitosťou zmluvy o pôžičke je aj dohoda o čase vrátenia. Čas vrátenia nemusí byť pritom
určený konkrétnym dňom, ale stačí, ak je dohodnutý tak, že čas vrátenia možno určiť.

Podľa ustanovenia § 559 ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka splnením dlh zanikne, pričom dlh musí byť
splnený riadne a včas.

Povinnosťou dlžníka je teda splniť to, čo je predmetom záväzku v zmysle ustanovenia § 494 (z platného
záväzku je dlžník povinný niečo dať, konať, niečoho sa zdržať alebo niečo trpieť a veriteľ je oprávnený
to od neho požadovať).

Cieľom dôkaznej povinnosti v súdnom konaní je unesenie dôkazného bremena v rozsahu, v ktorom
dôkazné bremeno spočíva na účastníkovi konania, bez ohľadu na jeho procesné postavenie. Nesplnenie
dôkaznej povinnosti prináša so sebou také rozhodnutie súdu, ktoré vychádza zo skutkového základu
zisteného z dôkazov navrhnutých účastníkom v opačnom procesnom postavení než je účastník, ktorý
nesplnil alebo nedostatočne splnil svoju dôkaznú povinnosť.

Splnenie dôkaznej povinnosti neznamená automaticky unesenie dôkazného bremena. Dôkazným
bremenom (v spojitosti s dôkaznou povinnosťou) rozumieme zodpovednosť účastníka za výsledok
konania, ktorý závisí od zistení z navrhnutých a vykonaných dôkazov. V praxi môžu navrhnuté dôkazy
vyznieť (po ich vykonaní a vyhodnotení) ako nepoužiteľné zdroje informácií vo vzťahu k uplatnenej
súdnej ochrane bez zreteľa na procesné postavenie účastníka. Zmysel uplatňovania dôkazného
bremena spočíva v zabezpečení reálneho uplatnenia základného práva na súdnu ochranu aj v
prípadoch, v ktorých sa vykonajú všetky navrhnuté dôkazy, prípadne výnimočne aj iné než navrhnuté
dôkazy, a súd napriek tomu nemá jednoznačný skutkový základ pre svoje rozhodnutie. V takom prípade
musí rozhodnúť v situácii dôkaznej núdze, ktorej dopad (neúspech v konaní) pričíta tomu účastníkovi,
na ktorom predovšetkým podľa predpisov hmotného práva leží dôkazné bremeno, t.j. zodpovednosť za
preukázanie skutočností významných z hľadiska hmotného práva.

V preskúmavanej veci je nesporné prevzatie peňazí žalovaným od žalovaného z titulu pôžičky. Preto je
za danej situácie pre úspešnosť žalovaného v spore potrebné vychádzať z vyššie uvedených procesných
predpokladov, t.j. žalovaný nutne musí preukázať, že dlh z pôžičky, poskytnutej mu žalobcom, skutočne
vrátil, resp. v akej výške ho vrátil.

Pokiaľ žalovaný v odvolaní tvrdí, že súd nevykonal ním navrhnuté dôkazy, tak toto tvrdenie neobstojí,
pretože na jeho návrh súd prvého stupňa vykonal dokazovanie výsluchom svedkov a toto riadne a
správne vyhodnotil. Žalovaný pri výsluchu dožiadaným súdom uviedol do zápisnice z 23. marca 2010,
že by bolo vhodné vypočuť bývalých zamestnancov žalobcu, pričom jedným z nich je F. U.. Ďalšie
návrhy na dokazovanie nemal. Súd prvého stupňa preto na ďalšie pojednávanie predvolal aj svedkov
I. P. R. Mikul F., ktorý však svoju neúčasť na pojednávaní písomne ospravedlnil listom z 29. apríla
2010, a to z dôvodu vycestovania do zahraničia za prácou. Je pravdou, že žalobca na pojednávaní
14. mája 2010 do zápisnice uviedol, že predvolaný svedok U. F.É. u neho nepracuje a nerozišli sa v
dobrom, odišiel za prácou do R.. Táto skutočnosť, však nemôže mať závažný dopad na výsledok konania
a rozhodnutie súdu vo veci, pretože, aj keby bol menovaný svedok predvolávaný na pojednávanie
opakovane (pri práci v zahraničí by bolo zabezpečenie jeho účasti na pojednávaní zrejme zložité), a aj
keby vo svedeckej výpovedi potvrdil, že žalobca vyplácal svojím zamestnancom zálohy miezd tak, že
ich prevzatie zamestnanci podpisovali na výplatných vreckách, takéto prípadné tvrdenie by nezlepšilo
dôkaznú situáciu žalovaného, pretože svedecká výpoveď v tomto smere by nijako neozrejmila, aká je
výška ním nesplateného dlhu z pôžičky. Preto aj v prípade, ak žalovaný zaplatil žalobcovi dlh v celkovej
sume 497,91 eur (15.000,- Sk), ale nemá dôkaz na preukázanie tohto tvrdenia, neostáva súdu iná
možnosť, ako žalobe vyhovieť, pretože žalovaný neuniesol dôkazné bremeno vo veci. Vykonávanie
nepriamych dôkazov, ktoré v otázke výšky nesplateného dlhu nedonesú viac svetla, je vlastne zbytočné
a nehospodárne zároveň; v konečnom dôsledku by sa tým iba zvýšili trovy konania, ktoré by znášal
neúspešný účastník, v danom prípade žalovaný.



Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti, s poukázaním na citované zákonné ustanovenia, odvolací
súd rozsudok súdu prvého stupňa potvrdil ako vecne správny v súlade s ust. § 219 ods. 1 O.s.p.

O trovách odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa ust. § 142 ods. 1 v spojení s ust. § 224 ods.
1 O.s.p. tak, že úspešnému žalobcovi bola priznaná ich náhrada v sume 57,97 eur, ktorá predstavuje
odmenu za 1 úkon právnej služby (písomné vyjadrenie k odvolaniu) v sume 41,50 eur a paušálnu
náhradu v sume 7,21 eur v súlade s ustanovením § 10 ods. 1 a § 16 vyhlášky MS SR č. 655/2004 Z.z.
o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov
+ 19% DPH v sume 9,26 eur.

Poučenie:

Proti rozsudku odvolanie nie je prípustné.