Uznesenie Krajského súdu Banská Bystrica sp. zn. 15CoE/130/2012 z 24. 7. 2012 Citácia: uznesenie Krajského súdu Banská Bystrica z 24. júla 2012, sp. zn. 15CoE/130/2012, ECLI:SK:KSBB:2012:6107214168.1 Krajský súd Banská Bystrica | 15CoE/130/2012 | ECLI:SK:KSBB:2012:6107214168.1 | 2012-07-24 | Uznesenie Oblasť práva: Občianske právo – Exekúcia a výkon rozhodnutí Citované ustanovenia: § 58 ods. 1 EP, § 45 ods. 2 ZRK Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/5ff4e91c-48cf-4346-b00d-569369309e2f Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBB:2012:6107214168.1 Súd: Krajský súd Banská Bystrica
Spisová značka: 15CoE/130/2012
Identifikačné číslo súdneho spisu: 6107214168
Dátum vydania rozhodnutia: 25. 07. 2012
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jaroslav Mikulaj
ECLI: ECLI:SK:KSBB:2012:6107214168.1

Uznesenie
Krajský súd v Banskej Bystrici v exekučnej veci oprávneného POHOTOVOSŤ, s.r.o., so sídlom ul.
Pribinova č. 25, 811 09 Bratislava, IČO 35 807 598, právne zastúpeného JUDr. Martinom Máčajom,
advokátska kancelária so sídlom ul. Pribinova č. 25, 811 09 Bratislava proti povinnej X. M., nar.
XX. X. XXXX, bytom ul. L. č. XXXX/XX, XXX XX F. F., zastúpená ustanovenou opatrovníčkou Evou
Pivarčovou, pracovníčka Okresného súdu Zvolen, vedenej súdnym exekútorom JUDr. Rudolf Krutý,
so sídlom Exekútorského úradu ul. Záhradnícka č. 60, 821 08 Bratislava, pod sp. zn. EX 1651/07 o
vymoženie 967,93 eura s príslušenstvom, o odvolaní oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu
Banská Bystrica č. k. 4Er/1350/2007-19 zo dňa 2. marca 2011, takto

r o z h o d o l :

Uznesenie okresného súdu p o t v r d z u j e .

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým uznesením, ktoré vydal vyšší súdny úradník, okresný súd exekúciu vykonávanú súdnym
exekútorom JUDr. Rudolfom Krutým zastavil v zmysle ustanovenia § 57 ods. 2 zákona č.
233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti v znení neskorších predpisov (ďalej len
„Exekučný poriadok“) v spojení s ustanovením § 45 ods. 1 písm. c/ a § 45 ods. 2 zákona č. 244/2002
Z.z. o rozhodcovskom konaní v znení neskorších predpisov (ďalej „Zákon o rozhodcovskom konaní“).

Z odôvodnenia uznesenia vyplýva, že exekučné konanie je vedené na základe exekučného titulu -
rozhodcovského rozsudku Stáleho rozhodcovského súdu pri Slovenskej rozhodcovskej, a. s, sp. zn. SR
6830/06 zo dňa 12. 1. 2007. Rozhodcovský rozsudok bol vydaný na základe zmluvy o úvere č. 6210581
uzavretej medzi oprávneným a povinnou dňa 22. 3. 2006. Súd tento zmluvný vzťah posúdil ako vzťah
spotrebiteľský aplikujúc ustanovenie § 52 a nasl. zákona č. 40/1964 Zb. Občianskeho zákonníka (ďalej
„OZ“) a ust. § 23a ods. 1 zákona č. 634/1992 Z.z. o ochrane spotrebiteľa účinného v čase uzavretia
zmluvy. Zmluvnými stranami sú dodávateľ, spoločnosť Pohotovosť, s.r.o., ktorej predmet činnosti je aj
poskytovanie úverov z vlastných zdrojov, ktorý koná v rámci predmetu svojej podnikateľskej činnosti.
Spotrebiteľom je subjekt, ktorý pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy nekoná v rámci predmetu
svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti. Súd tiež uviedol, že na posúdenie okolnosti, či sa
jedná o spotrebiteľský úver, nie je rozhodujúce, akou formou sa spotrebiteľský úver poskytuje. Dôležité
je, či sa jedná o poskytnutie finančných prostriedkov v prospech spotrebiteľa za odplatu. Ani prípadná
klauzula o aplikácii Obchodného zákonníka nie je prekážkou pre aplikáciu všeobecných ustanovení
Občianskeho zákonníka týkajúcich sa ochrany spotrebiteľa (vychádzajúc zo subsidiarity Občianskeho
zákonníka).

V odôvodnení súd poukázal na európsku právnu úpravu týkajúcu sa problematiky spotrebiteľských
zmlúv a ochrany práv spotrebiteľa, konkrétne Smernicu Rady 93/13/EHS z 05. apríla 1993 o
nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách (ďalej „smernica 93/13/EHS“) aj na právne názory
vyplývajúce z ustálenej judikatúry Súdneho dvora ES (C-76/10, C-240/98 až C-244/98, C-168/05,



C-243/08) týkajúce sa problematiky spotrebiteľského práva a ochrany práv spotrebiteľa. Podľa názoru
okresného súdu naplniť cieľ článku 6 odseku 1 smernice 93/13/EHS je možné iba tak, že súd
zastaví exekúciu v celom rozsahu, ak exekučným titulom je rozhodcovský rozsudok rozhodcu alebo
rozhodcovského súdu, ktorý svoju právomoc odvodzoval z neprijateľnej rozhodcovskej zmluvy (§ 39,
§ 53 ods. 5, § 45 ods. 1, písm. c/, ods. 2 Zákona o rozhodcovskom konaní). Uviedol tiež, že citovaná
smernica 93/13/EHS bola prevzatá do nášho právneho poriadku zákonom č. 150/2004 Z.z., ktorým
sa novelizoval Občiansky zákonník, pričom na základe zásady nepriameho účinku je záväzná aj pre
Slovenskú republiku a treba ju používať ako interpretačné pravidlo k ustanoveniam vnútroštátneho
poriadku, ktoré upravujú spotrebiteľské právne vzťahy.

Okresný súd s poukazom na rozhodcovskú doložku v bode 17 Všeobecných podmienok poskytnutia
úveru konštatoval, že rozhodcovská doložka, ktorá mala v predmetnom konaní založiť legitimitu pre
exekučný titul, znemožňuje voľbu spotrebiteľa dosiahnuť rozhodovanie sporu všeobecným súdom, ak
by v konaní vystupoval na strane žalovaného. Už túto skutočnosť je potrebné považovať za neprijateľnú
podmienku, a to v neprospech spotrebiteľa. Rozhodcovskú doložku si spotrebiteľ osobitne nevyjednal
a ani nemal na výber vzhľadom na jej splynutie s ostatnými štandardnými podmienkami. Mohol
len zmluvu ako celok odmietnuť alebo podrobiť sa všetkým Všeobecným obchodným podmienkam.
Rozhodcovskú doložku preto súd označil za neprijateľnú, nie spotrebiteľom osobitne vyjednanú, ktorá
ho núti neodvolateľne sa podrobiť rozhodcovskému konaniu. V týchto súvislostiach okresný súd
konštatoval, že aj neskoršie prijatá novela Občianskeho zákonníka č. 568/2007 Z. z. účinná od 1. 1. 2008
zaviedla do § 53 ods. 4 písm. r/ znenie, v zmysle ktorého za neprijateľnú zmluvnú podmienku uvedenú
v spotrebiteľskej zmluve sa považuje ustanovenie, ktoré vyžaduje v rámci dojednanej rozhodcovskej
doložky od spotrebiteľa, aby spory s dodávateľom riešil výlučne v rozhodcovskom konaní. Vzhľadom k
tomu, že v danom prípade je rozhodcovská doložka neprijateľná a ako taká sa prieči dobrým mravom,
boli v danej veci splnené podmienky na zastavenie exekúcie.

Súd následne, vzhľadom na takýto právny záver rozhodol o trovách exekútora, tak že s poukazom na
ustanovenie § 203 ods. 1 Exekučného poriadku uložil oprávnenému povinnosť nahradiť poverenému
súdnemu exekútorovi trovy exekúcie, keďže k zastaveniu exekúcie došlo procesným zavinením
oprávneného. Exekučný súd priznal súdnemu exekútorovi JUDr. Rudolfovi Krutému podľa
príslušných ustanovení Vyhlášky č. 288/1995 Z.z. o odmenách a náhradách súdnych exekútorov ako
oprávnene uplatnené trovy exekúcie v sume 15,94 eura.

Proti uzneseniu okresného súdu podal oprávnený v zákonom stanovenej lehote odvolanie a navrhol,
aby odvolací súd uznesenie okresného súdu zrušil.

Pokiaľ ide o tvrdenia súdu opierajúce sa o Smernicu Rady 93/13/EHS zo dňa 05.04.1993 o nekalých
podmienkach v spotrebiteľských zmluvách oprávnený uviedol, že smernice vydávané v rámci acquis
communautaire, t.j. v rámci „európskeho práva“ majú len nepriamu záväznosť. Pre jednotlivé členské
štáty spoločenstva sú záväzné, len pokiaľ ich konkrétny členský štát v stanovenej dobe neimplementuje
do svojho právneho poriadku. V danom prípade bola predmetná smernica do právneho systému SR
implementovaná a slovenský súd ju preto nemôže používať ako prameň práva.

Nestotožnil sa ani s tvrdením okresného súdu ohľadom neprijateľnej zmluvnej podmienky, ktorú ma
predstavovať rozhodcovská doložka. Oprávnený s poukazom na jej dojednanie obsiahnuté v bode 17
Všeobecných podmienok poskytnutia úveru uviedol, že spotrebiteľ sa mohol s ochranou svojich práv
obrátiť aj na všeobecný súd prostredníctvom žaloby podanej v súlade s ustanoveniami O.s.p.. Z textu
rozhodcovskej doložky vyplýva, že zmluvné strany sa dohodli na tzv. alternatívne určenej právomoci
súdu na riešenie sporov, a tak v závislosti od druhu podanej žaloby prichádzalo do úvahy rozhodcovské
konanie alebo konanie pred všeobecným súdom. Vzhľadom na písomný charakter konania pred Stálym
rozhodcovským súdom mal povinný možnosť vyjadriť sa k podanému návrhu oprávneného, avšak
povinný žalobnú odpoveď nezaslal. S dôrazom na písomný charakter rozhodcovského konania je
zjavné, že vzdialenosť sídla rozhodcovského súdu od bydliska účastníkov konania nemala žiaden
relevantný význam pre výsledok konania, resp. pre možnosť uplatnenia procesných práv účastníka.
Ďalej oprávnený uviedol, že pokiaľ dôjde zo strany spotrebiteľa k porušeniu zmluvy, dodávateľ bude



nútený obrátiť sa na príslušný orgán, buď na rozhodcovský alebo všeobecný súd, pričom následky tohto
procesného kroku upravuje príslušné procesné právo, konkrétne ust. § 19 Zákona o rozhodcovskom
konaní. Podanie žaloby na rozhodcovskom súde predstavuje prekážku litispendencie pre podanie žaloby
v tej istej veci. Prijatie argumentácie súdu by znamenalo pre oprávneného úplné znemožnenie využitia
rozhodcovského konania. Pritom je zrejmé, že z ustanovenia § 53 ods. 4 písm. r/ Občianskeho zákonníka
v žiadnom prípade nevyplýva úmysel zákonodarcu zakázať rozhodcovské konanie úplne, ale iba ho
obmedziť.

Podľa názoru oprávneného, je úplne nepochybné, že alternatívne rozhodcovské doložky sú právne
prípustné, a to jednak v zmysle vnútroštátneho práva, ale aj európskeho zdôrazňujúc, že v zmysle
Smernice Rady 93/13/EHS o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách sa neprípustnosť
týka len rozhodcovského konania, ktoré nespadá pod príslušné právne predpisy. Ide teda o prípady
rozhodcovských konaní podľa rozhodcovskej doložky prebiehajúce bez príslušného právneho podkladu.
V danom prípade ide o rozhodcovské konanie podľa rozhodcovskej doložky v súlade s ustanoveniami
Zákona o rozhodcovskom konaní.

Záverom uviedol, že rozhodcovský rozsudok bol už predmetom skúmania zo strany súdu pri rozhodovaní
o udelení poverenia súdnemu exekútorovi. Súd tak už v tomto konaní uznal exekučný titul za „súladný“,
preto udelil súdnemu exekútorovi poverenie na vykonanie exekúcie. Vzhľadom na to, že exekúcia
prebieha v súlade s platnými právnymi predpismi, nestotožnil sa ani priznanými trovami exekúcie
súdneho exekútora.

Vyjadrenie k odvolaniu zo strany povinnej podané nebolo.

Rozhodnutie okresného súdu bolo vydané vyšším súdnym úradníkom. Zákonná sudkyňa uviedla, že
odvolaniu nemieni vyhovieť a podľa ust. § 374 ods. 4, druhej vety O.s.p. vec predložila na rozhodnutie
odvolaciemu súdu.

Krajský súd, ako súd odvolací, prejednal vec podľa § 212 ods.1 O.s.p., bez nariadenia pojednávania
podľa § 214 ods. 2 O.s.p. a uznesenie okresného súdu podľa § 219 ods. 1, 2 O.s.p. potvrdil.

Z predloženého spisu mal odvolací súd potvrdený skutkový stav tak, ako to uviedol súd prvého stupňa.
Okresný súd vec správne právne posúdil, keď vychádzal pri rozhodovaní z relevantnej skutočnosti, že
daný zmluvný vzťah medzi veriteľom a dlžníkom zo Zmluvy o úvere zo dňa 22. 3. 2006 (č.l. 13-14
spisu) je nutné posudzovať ako vzťah spotrebiteľský, pričom právne posúdenie vzťahu vyplývajúceho z
predmetnej zmluvy ako vzťahu spotrebiteľského oprávnený ani v odvolaní nespochybnil.

Súd prvého stupňa preto postupoval správne, v súlade s právnou úpravou SR a aj s právom EÚ, keď
skúmal rozhodcovskú doložku ako zmluvnú podmienku z hľadiska, či nevyvoláva nerovnováhu v právach
a povinnostiach medzi dodávateľom a spotrebiteľom.

Pokiaľ oprávnený namietal, že exekučný súd založil a odôvodnil svoje rozhodnutie na normatívnej
úprave, ktorá nemá v Slovenskej republike povahu prameňa práva, keď aplikoval ustanovenie smernice
Rady 93/13/EHS, ktorá nemá všeobecnú záväznosť, odvolací súd poukazuje na článok 6 ods. 1
Smernice Rady 93/13/EHS z 05. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách,
podľa ktorého členské štáty zabezpečia, aby nekalé podmienky použité v zmluvách uzatvorených so
spotrebiteľom zo strany predajcu alebo dodávateľa podľa ich vnútroštátneho práva neboli záväzné pre
spotrebiteľa a aby zmluva bola podľa týchto podmienok naďalej záväzná pre strany, ak je jej ďalšia
existencia možná bez nekalých podmienok. Podľa článku 3 ods. 1 smernice, zmluvná podmienka, ktorá
nebola individuálne dohodnutá sa považuje za nekalú, ak napriek požiadavke dôvery spôsobí značnú
nerovnováhu v právach a povinnostiach strán vzniknutých na základe zmluvy, ku škode spotrebiteľa.
Citovaná smernica Rady bola prevzatá do nášho právneho poriadku zákonom č. 150/2004 Z.z., ktorým
sa novelizoval Občiansky zákonník, pričom na základe zásady nepriameho účinku tak, ako to vyplýva



z čl. 6 cit. smernice je táto záväzná aj pre Slovenskú republiku a treba ju používať ako interpretačné
pravidlo k ustanoveniam vnútroštátneho poriadku, ktoré upravujú spotrebiteľské právne vzťahy.

Otázkou, či súd rozhodujúci v rámci exekučného konania mal právomoc skúmať prípustnosť exekúcie
z hľadiska relevantnosti exekučného titulu sa zaoberal už aj Ústavný súd Slovenskej republiky, ktorý
v odôvodnení uznesenia sp. zn. I. ÚS 456-/2011-19 zo 23. novembra 2011
uviedol, že „okresný súd je nielen oprávnený, ale aj povinný skúmať zákonnosť exekučného titulu v
ktoromkoľvek štádiu už začatého exekučného konania a nielen v súvislosti s vydaním poverenia na
vykonanie exekúcie, a to napr. aj pre účely zistenia existencie dôvodu, pre ktorý by bolo potrebné
už začaté exekučné konanie zastaviť“. Ústavný súd SR v nadväznosti na uvedené poukázal v tomto
rozhodnutí aj na ustálenú judikatúru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, ktorý v rozhodnutí sp. zn.
3 Cdo/164/1996 z 27. januára 1997 publikovanom v Zbierke stanovísk a rozhodnutí pod č. R 58/1997
uviedol, že „súdna exekúcia môže byť nariadená len na základe titulu, ktorý je vykonateľný po stránke
formálnej a materiálnej. Ak bude exekúcia podľa titulu, ktorý tieto požiadavky nespĺňa, aj napriek tomu
nesprávne nariadená, musí byť v každom štádiu konania i bez návrhu zastavená“.

Tento právny názor plne zodpovedá záverom obsiahnutým v judikáte Súdneho dvora (ES) vo veci
Pohotovosť C-76/10 zo dňa 16.11.2010. Súdny dvor v súvislosti so skúmaním nekalých podmienok v
spotrebiteľských zmluvách rozhodol, že vnútroštátny súd má aj vo fáze výkonu rozhodnutia povinnosť aj
bez návrhu posúdiť nekalú povahu podmienky obsiahnutej v zmluve o úvere uzavretej poskytovateľom
úveru so spotrebiteľom. Je úlohou dotknutého vnútroštátneho súdu určiť, či sa má podmienka zmluvy
o úvere považovať za nekalú v zmysle článkov 3 a 4 Rady 93/13/EHS z 05. 04. 1993 o nekalých
podmienkach v spotrebiteľských zmluvách a v prípade kladnej odpovede je úlohou uvedeného súdu
vyvodiť všetky dôsledky, ktoré z toho vyplývajú podľa vnútroštátneho práva, s cieľom ubezpečiť sa,
že tento spotrebiteľ nie je viazaný touto podmienkou. Ani predošlé vydanie poverenia na vykonanie
exekúcie nie je prekážkou res iudicata, veci už raz právoplatne rozhodnutej, pretože poverenie pre
súdneho exekútora nemá charakter súdneho rozhodnutia. Neobstojí preto ani tvrdenie oprávneného, že
súd môže pristúpiť k zastaveniu konania o výkone rozhodnutia rozhodcovského súdu alebo exekučného
konania realizovaného na podklade takéhoto rozhodnutia len na návrh účastníka.

Odvolací súd sa zaoberal preskúmaním rozhodcovskej doložky v súlade s kritériami, na ktorých je
založený inštitút neprijateľnej zmluvnej podmienky. Na základe námietok uvedených v odvolaní dospel
k záveru, že rozhodcovská doložka začlenená do rámca podmienok štandardnej zmluvy spôsobuje
hrubý nepomer v právach a povinnostiach v neprospech spotrebiteľa (§ 53 ods. l OZ).
Vychádzajúc z obsahu rozhodcovského rozsudku a predmetnej zmluvy je zrejmé, že oprávnený od
počiatku sledoval koncipovaním rozhodcovskej doložky to, aby v prípade vzniku sporov zo zmluvy,
boli tieto riešené na rozhodcovskom súde za účelom reálneho sťaženia uplatnenia práv spotrebiteľa.
Rozhodcovský rozsudok nemôže byť exekučným titulom (§ 41 ods. 2 písm. i/ Exekučného poriadku),
keďže rozhodcovská doložka predstavuje neprijateľnú zmluvnú podmienku, ktorá je od počiatku neplatná
(§ 53 ods. 4 OZ). Ak je rozhodcovská doložka súčasťou formulárových zmluvných podmienok, vzniká
nezanedbateľné nebezpečenstvo, že spotrebiteľ nepoukáže na jej nekalosť, či už v dôsledku svojej
nevedomosti, či nečinnosti. Pri ochrane spotrebiteľa preto v súvislosti s rozhodcovskou doložkou je
nevyhnutné, aby spotrebiteľ mal možnosť požiadať všeobecný súd o ochranu, okrem, ak si rozhodcovský
súd osobitne nevyjednal (výslovne si ho želal).

Odvolací súd preskúmal v rozsahu odvolania aj výrok rozhodnutia o trovách exekúcie pričom zistil, že súd
prvého stupňa postupoval správne, keď o trovách exekúcie rozhodoval podľa § 203 ods. 1 Exekučného
poriadku a na náhradu trov súdnych exekútorov zaviazal oprávneného, ktorý procesne zavinil zastavenie
exekučného konania tým, že súdu predložil na vykonanie exekúcie nespôsobilý exekučný titul.

Napriek konštatovaniu vecnej správnosti napadnutého uznesenia odvolací súd po oboznámení sa s
obsahom spisového materiálu zistil, že pri písomnom vyhotovení uznesenia okresného súdu došlo k
zrejmej chybe v písaní, spočívajúcej v nesprávnom uvedení sumy vymáhanej pohľadávky v záhlaví
rozhodnutia, t.j. „567,93 eura s príslušenstvom“. Správna výška vymáhanej pohľadávky je „967,93 eura
s príslušenstvom“.



Odvolací súd z uvedených dôvodov uznesenie okresného súdu podľa ustanovenia §
219 ods. 1 a 2 O.s.p. ako vecne správne potvrdil.

Rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Banskej Bystrici pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.