Rozsudok Krajského súdu Trnava sp. zn. 10Co/166/2013 z 20. 5. 2014
Citácia: rozsudok Krajského súdu Trnava z 20. mája 2014, sp. zn. 10Co/166/2013, ECLI:SK:KSTT:2014:2712203773.1
Krajský súd Trnava | 10Co/166/2013 | ECLI:SK:KSTT:2014:2712203773.1 | 2014-05-20 | Rozsudok
Oblasť práva: Občianske právo – Spotrebiteľské zmluvy
Citované ustanovenia: § 7 ods. 1 zákona č. 250/2007 Z. z., § 7 ods. 4 zákona č. 250/2007 Z. z., § 8 ods. 1 zákona č. 250/2007 Z. z., § 8 ods. 3 zákona č. 250/2007 Z. z., § 8 ods. 4 zákona č. 250/2007 Z. z., § 558 OZ
Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/e42ac1a5-e729-4bf4-a95a-e8ce180ef75b
Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSTT:2014:2712203773.1

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 10Co/166/2013
Identifikačné číslo súdneho spisu: 2712203773
Dátum vydania rozhodnutia: 21. 05. 2014
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Dušan Čimo
ECLI: ECLI:SK:KSTT:2014:2712203773.1

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedu Mgr. Dušana Čima a sudcov JUDr. Zlatice Javorovej
a JUDr. Jána Mihala v právnej veci žalobkyne: EOS KSI Slovensko, s. r. o., Bratislava, Pajštúnska 5, zast.
splnomocnenkyňou: TOMÁŠ KUŠNÍR s. r. o., Bratislava, Pajštúnska 5, proti žalovaným: 1/ Q. O., nar.
XX. P. XXXX a 2/ T. O., nar. XX. P. XXXX, obom bytom X., L. X. XX a žalovanej 2/ zast. advokátkou: JUDr.
Alena Arbetová, Holíč, Nám. sv. Martina 3A, o 4.013,34 eur s príslušenstvom, o odvolaní žalobkyne proti
rozsudku Okresného súdu Skalica z 12. marca 2013 č. k. 2C/180/2012 - 88 takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej časti, týkajúcej sa žalovaného 1/   p o t v r
d z u j e .

Žalovanému 1/ nepriznáva náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

Napádaným rozsudkom súd prvého stupňa zamietol žalobu, ktorou sa žalobkyňa na žalovaných
domáhala zaplatenia sumy zhora s úrokmi z omeškania (14,25% ročne zo sumy 2.862,28 eur od 5.
novembra 2009 do zaplatenia) a ďalším príslušenstvom ako pohľadávky z tzv. úverovej zmluvy, uzavretej
žalovanými s právnou predchodkyňou žalobkyne (Slovenská sporiteľňa, a. s., Bratislava, Tomášikova
48) 25. septembra 2003 (ďalej len „úverová zmluva“) a nadobudnutej (žalobkyňou) postúpením (zmluvou
zo 4. novembra 2009). Žalovanému 1/ nepriznal náhradu trov konania a žalobkyni uložil povinnosť
zaplatiť žalovanej 2/ (priamo) náhradu trov konania, predstavovaných trovami právneho zastúpenia v
sume 505,37 eur a to do 3 dní. Rozhodnutie vo veci samej odôvodnil právne ust. §§ 1 a 2, § 3 ods. 1 a 2
a § 4 ods. 1 - 4 zákona č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch v znení neskorších zmien a doplnení
(platného a účinného v čase uzavretia zmluvy); §§ 100, 101 a 511 O. z. (Občianskeho zákonníka č.
40/1964 Zb. v znení neskorších zmien a doplnení) a § 7 ods. 1 - 4 zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane
spotrebiteľa; vecne potom konštatoval dôvodnosť námietky premlčania žalobou uplatneného práva
(vznesenej žalovanou 2/). Žalovaný 1/ síce 28. júna 2010 podpísal dohodu o uznaní záväzku (vo výške
4.464 eur) a úhrade pohľadávky v splátkach (ďalej len „Dohoda“), urobil tak však vo vzťahu k celému
dlhu, ktorý ale pre nedojednanie záväzku (v úverovej zmluve) ako spoločného a nerozdielneho bol delený
(medzi oboch žalovaných rovným dielom) a zámer žalobkyne dosiahnuť vymožiteľnosť pohľadávky
podpísaním Dohody len jedným z dlžníkov bol nekalou obchodnou praktikou, ak navyše žalovaný 1/ ani
na pojednávaní pred súdom nevedel uviesť, čo bolo obsahom Dohody a akú sumu mal na jej základe
žalobkyni zaplatiť. Dohodu voči žalovanému 1/ preto bolo treba považovať za právne neúčinnú a v
prípade žalovanej 2/ usúdiť na dôvodnosť vznesenej námietky premlčania, takže žalobe nešlo vyhovieť
ani čiastočne; dôvodil napokon okresný súd, ktorý v časti trov konania rozhodnutie odôvodnil právne
iba paušálnymi odkazmi na ust. § 142 ods. 1 O. s. p. (Občianskeho súdneho poriadku č. 99/1963 Zb.
v znení neskorších zmien a doplnení) a vyhlášku č. 655/2004 Z. z. a vecne úspechom žalovaných, z



ktorých žalovaný 1/ náhradu nežiadal a žalovanej 2/ vznikli trovy na právnej službe advokátky podľa
rozpisu v odôvodnení.

Proti tomuto rozsudku a to len v časti týkajúcej sa žalovaného 1/ podala včas odvolanie iba
žalobkyňa, navrhujúc jeho zmenu (rozsudku) úplným vyhovením žalobe, vytýkajúc súdu prvého stupňa
predovšetkým nesprávnosť záveru o premlčaní, založeného na nedostatku vedomosti, žalovaného 1/
o obsahu dohody, čo je ale v rozpore s obsahom Dohody i výsledkami dokazovania. Pre bezchybnosť
uznania dlhu tu nastúpila nová 10-ročná premlčacia doba a v tej bolo právo riadne uplatnené.
Žalovaný 1/ Dohodu podpísal bez akéhokoľvek nátlaku a pre nemožnosť nazerania na žalobkyňu (len
postupníčku) ako na dodávateľa tu nie sú použiteľnými ani ustanovenia o neprijateľných podmienkach
v spotrebiteľských zmluvách.

Žalovaný 1/ odvolací návrh nepodal (pričom takúto jeho procesnú pasivitu kompenzovala len žalovaná
2/, navrhujúca potvrdenie rozsudku, i keď s výslovným zdôraznením vedomosti o tom, že jej sa odvolanie
netýka).

Odvolací súd prejednal podľa § 212 ods. 1 a § 214 ods. 2 O. s. p. vec v medziach odvolania, teda len
v časti týkajúcej sa žalovaného 1/ (v tej však v celom rozsahu, pretože od rozhodnutia vo veci samej,
týkajúceho sa tohto účastníka a spochybneného ako celok, bolo závislým aj rozhodnutie o trovách
konania) a to bez pojednávania (pretože tu síce šlo /aj/ o vec samu, na druhej strane však nie aj o niektorý
z prípadov potreby prejednávania tejto veci na pojednávaní odvolacieho súdu - keďže tu nevznikla
potreba opakovania ani dopĺňania dokazovania, súd prvého stupňa prejednal vec na pojednávaní, nešlo
tu o konanie vo veci porušenia zásady rovnakého zaobchádzania a pojednávanie odvolacieho súdu si
nevyžadoval ani žiaden dôležitý verejný záujem) a dospel k záveru, že rozsudok v napadnutej časti treba
považovať za vecne správny a odvolanie žalobkyne proti nemu tak logicky za nedôvodné.

Stotožniť sa totiž bolo (a to napriek výhradám žalobkyne) treba predovšetkým s tým záverom súdu
prvého stupňa (hoc aj v odôvodnení rozsudku takto výslovne nesformulovaným či presnejšie s urobením
tak len nepriamo a to ešte len voči žalovanej 2/), že uzavretím Dohody nedošlo k nástupu účinku
predpokladaného ustanovením § 110 O. z., právo uplatňované žalobou sa nevykonaním v lehote na to
určenej premlčalo a vznesenie príslušnej námietky najskôr zo strany žalovanej 2/ a po nej i žalovaným
1/ (tu por. č. l. 87 spisu) bránilo, aby toto (právo) mohlo byť (súdom) priznané (čo i len voči jednému
z dlžníkov).

Aj v tejto veci (obdobne ako už v minulosti v iných veciach tej istej žalobkyne, prejednaných Krajským
súdom v Trnave pod sp. zn. 10Co/126/2012 a 10Co/18/2013 a vedených Okresným súdom Trnava
pod sp. zn. 18C/14/2012, resp. Okresným súdom Skalica pod sp. zn. 12C/187/2011) totiž takpovediac
kľúčovú rolu zohrávalo to, ako hodlala žalobkyňa eliminovať pre ňu nepriaznivý fakt, že už v čase
dojednávania so žalovaným 1/ Dohody bola pohľadávka nadobudnutá žalobkyňou od skoršej veriteľky
premlčaná.

Podľa čl. I § 7 ods. 1 zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa a o zmene zákona SNR č. 372/1990
Zb. o priestupkoch v znení neskorších predpisov (ďalej len „z. o o. s.“) nekalé obchodné praktiky sú
zakázané a podľa odseku 4 rovnakého paragrafu i článku zákona za nekalú obchodnú praktiku sa
považuje najmä klamlivé konanie a klamlivé opomenutie konania podľa § 8 a agresívna obchodná
praktika podľa § 9.

Podľa čl. I § 8 ods. 1 písm. g/ z. o o. s. obchodná praktika sa považuje za klamlivú, ak zapríčiňuje
alebo môže zapríčiniť, že spotrebiteľ urobí rozhodnutie o obchodnej transakcii, ktoré by inak neurobil,
pretože obsahuje nesprávne informácie a je preto nepravdivá, alebo akýmkoľvek spôsobom uvádza
do omylu alebo môže uviesť do omylu priemerného spotrebiteľa, a to aj ak je táto informácia vecne
správna vo vzťahu k rizikám, ktorým môže byť spotrebiteľ vystavený; podľa odseku 3 rovnakého
paragrafu i článku z. o o. s. sa obchodná praktika tiež považuje za klamlivú, ak opomenie podstatnú



informáciu, ktorú priemerný spotrebiteľ potrebuje v závislosti od kontextu na to, aby urobil rozhodnutie o
obchodnej transakcii, a tým zapríčiňuje alebo môže zapríčiniť, že priemerný spotrebiteľ urobí rozhodnutie
o obchodnej transakcii, ktoré by inak neurobil a podľa čl. I § 8 ods. 4 z. o o. s. za klamlivé opomenutie
sa tiež považuje, ak predávajúci (ktorým sa podľa čl. I § 2 písm. b/ bodu 1 z. o o. s. na účely tohto
zákona rozumie podnikateľ, ktorý spotrebiteľovi ponúka alebo predáva výrobky, alebo poskytuje služby,
alebo jeho splnomocnenec) skrýva alebo poskytuje nejasným, nezrozumiteľným, viacvýznamovým
alebo nevhodným spôsobom podstatné informácie uvedené v odseku 1, alebo neoznámi obchodný účel
obchodnej praktiky, ibaže je zrejmý z kontextu, pričom v dôsledku klamlivého opomenutia priemerný
spotrebiteľ prijme rozhodnutie o obchodnej transakcii, ktoré by inak neprijal.

Podľa § 558 O. z. (inak ustanovenia nazvaného „Uznanie dlhu“) ak niekto uzná písomne, že zaplatí svoj
dlh určený čo do dôvodu aj výšky, predpokladá sa, že dlh v čase uznania trval; pri premlčanom dlhu má
však také uznanie tento právny následok, len ak ten, kto dlh uznal, vedel o jeho premlčaní.

Z obsahu Dohody je potom celkom nepochybné, že táto bola vyhotovená žalobkyňou (za pomoci
predtlače obsahujúcej tiež údaje o webovej stránke a telefonickom a faxovom kontakte na túto
účastníčku) a rozčlenená na 5 článkov (častí alebo kapitol), nazvaných 1. Zmluvné strany, 2. Uznanie
záväzku, 3. Forma splatenia záväzku, 4. Rozhodcovská doložka a 5. Záverečné ustanovenia, z ktorých
žalovaná v samostatnom článku 2 (nečleniacom sa na žiadne body, ale len na dve i podľa odvolacieho
súdu dosť zrozumiteľné vety, z toho prvú obsahujúcu samotný uznávací prejav a druhú definujúcu
sumu reprezentujúcu uznaný záväzok i jej jednotlivé zložky) uznala záväzok a len v článku 3 bode
3.4. (tu rozumej v štvrtom z celkom piatich bodov príslušného článku) sa nad rámec prijatia záväzku k
úhrade príslušenstva pohľadávky vyplývajúceho zo Zmluvy a príslušných úrokov z omeškania nachádza
i deklarácia v znení „Dlžník vyhlasuje, že má vedomosť o premlčaní dlhu a jeho následkoch“ (k práve
uvádzanému por. č. l. 9 spisu).

Vyhlásenie dlžníka o vedomosti faktu premlčania dlhu i o následkoch, aké toto bude mať, urobené práve
priblíženým spôsobom, môže byť len so značnou dávkou fantázie považované za vyhlásenie urobené
s plným vedomím osoby toto deklarujúcej, čo takéto vyhlásenie pre ňu bude znamenať. Aj v tomto
prípade (obdobne ako v minulosti pri tunajším súdom konštatovanej neprijateľnosti praxe ukrývania
rozhodcovských doložiek medzi iné menej významné - rozumej spotrebiteľa nie až tak ohrozujúce
- zmluvné dojednania) totiž šlo o model ukrytia toho, čo bolo z pohľadu žalobkyne (disponujúcej v
rozhodnom čase už nepochybne premlčanou pohľadávkou) zásadné a to tak, že tu možno skôr vylúčiť
než predpokladať záujem upozorniť druhú stranu Dohody na to, o čo tu ide.

Za opísaného stavu vecí tak treba v zhode so závermi vyslovenými v skorších vyššie zmienených vecí
rovnakej žalobkyne uzavrieť, že zrejmé neorganické začlenenia vyhlásenia, proklamujúceho vedomosť
dlžníka o premlčaní dlhu a jeho následkoch, do dohody o uznaní záväzku a úhrade pohľadávky
v splátkach (ktorou neorganičnosťou treba rozumieť umiestnenie vyhlásenia na miesto, kde toto
systémovo nepatrí a to podľa všetkého práve preto, že na mieste na toto sa ponúkajúcom by mohlo
dôjsť k povšimnutiu si spotrebiteľom príslušnej formulácie a tiež k vyvolaniu takto zo strany druhej strany
Dohody ťažko želaných otázok - vrátane možného trvania na objasnení významu deklarovaného, či
dokonca na odstránení príslušnej deklarácie z Dohody) má charakter klamlivého konania (opomenutia)
a teda i nekalej praktiky (v tomto prípade aj odhliadajúc od mätúceho paralelného používania v Dohode
výrazov „záväzok“ a „dlh“).

Odvolací súd síce rozhodne nemieni bagatelizovať nevyhnutnosť dostatočne uvedomelého
pristupovania kohokoľvek k robeniu právnych úkonov, čiže aj k zodpovednosti za obsah prejavovanej
vôle, je však zároveň pomerne známou skutočnosťou (bez potreby dokazovania), že v spotrebiteľských
vzťahoch je náležitá orientácia sa spotrebiteľa často v množstve zmluvných dojednaní skôr výnimkou.
Práve to je dôvodom, pre ktorý úprava normami tzv. spotrebiteľského práva v širšom slova zmysle
na úrovni nadnárodnej (tzv. komunitárne právo) i národnej (právo vnútroštátne) pracuje s pojmom
priemerného spotrebiteľa (či so synonymami k takémuto pojmu) a takýmto spotrebiteľom je osoba, ktorá
(spravidla na rozdiel od druhej strany spotrebiteľského vzťahu či osôb formulujúcich prejavy vôle za túto
druhú stranu) potrebným právnym vzdelaním nedisponuje.



Ani v prejednávanej veci síce dostatočne uvážené pristúpenie žalovaného 1/ k uzavretiu Dohody a
teda i nástup Dohodou predpokladanej vyvrátiteľnej domnienky (trvania dlhu v čase uznania) aj novej
premlčacej doby nešlo vylúčiť, bola to však žalobkyňa, koho ťažilo dôkazné bremeno na preukázanie buď
poskytnutia žalovanému 1/ v súvislosti s uzavieraním Dohody náležitých poučení alebo existencie takého
jeho vzdelania, pri ktorom na účastníka bolo by treba nazerať ako na nadpriemerného spotrebiteľa (u
ktorého poučovanie o právnych aspektoch veci vrátane premlčania nemá opodstatnenie).

Žiadnu z takýchto skutočností však žalobkyňa nepreukázala, verzia žalovaného opretá o jeho výsluch
pred súdom prvého stupňa tak nielenže nebola vyvrátená, ale ani účinne spochybnená a preto i
konštatovanie dôvodnosti námietky premlčania bolo správnym.

Na práve uvedenom nemohla nič zmeniť ani obrana 1. údajným nespotrebiteľským charakterom vzťahu
po zmene v osobe veriteľa (v tomto prípade preto, že nemožno pripustiť interpretáciu, pri ktorej by
spotrebiteľa šlo zbaviť zvýšenej ochrany zmluvným prevodom pohľadávky na osobu definične sa
vymykajúcu zo zákonnej definície dodávateľa), 2. údajnou zmenou v obsahu záväzku (jediné, v čom
tu malo dôjsť k zmene, bolo uspokojenie sa žalobkyne - ako postupníka - s neskorším časom plnenia,
resp. s poskytnutím plnenia v splátkach) či 3. namietanými rozdielmi medzi inštitútmi uznania záväzku a
dlhu (v ktorom prípade žalobkyňa evidentne prehliadla, že táto časť jej argumentácie práve v dôsledku
ňou nastolenej mäteže pojmov v Dohode nemohla byť použiteľnou vôbec).

Zamietnutie žaloby i voči žalovanému 1/ bolo preto vecne správnym rozhodnutím predovšetkým z tohto
dôvodu a odvolací súd preto rozsudok súdu prvého stupňa v takejto časti podľa § 219 ods. 2 O. s. p.
potvrdil. To sa týkalo aj rozhodnutia o trovách konania, kde napriek zdržanlivejšiemu odôvodneniu boli
obsahom spisu dostatočne podloženým záver o plnom procesnom úspechu žalovaného 1/ i o nedostatku
požiadavky tohto účastníka na náhradu trov konania a aj keby to tak nebolo, tento by sa príslušného
procesného práva vzdal najneskôr nepodaním odvolania (v časti trov konania).

I v odvolacom konaní tak zaznamenal plný procesný úspech žalovaný a bol to tak opäť on, komu vzniklo
i tu právo na náhradu trov (podľa § 224 ods. 1 a § 142 ods. 1 O. s. p.). Odvolací súd mu však žiadnu
náhradu nepriznal ako preto, že ani v tomto konaní mu preukázateľne žiadne trovy nevznikli (pretože
v ňom bol celkom pasívnym), tak i preto, že tu nebolo návrhu na priznanie náhrady (nutná procesná
podmienka podľa § 151 ods. 1 O. s. p.).

K prijatiu tohto rozsudku došlo pomerom hlasov 3 : 0, čiže jednomyseľne (čl. I § 3 ods. 9 posledná veta
zákona č. 757/2004 Z. z. v znení neskorších zmien a doplnení).

Poučenie:

Tento rozsudok nemožno napadnúť odvolaním.