Rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 10SZa/6/2016 z 17. 3. 2016 Citácia: rozsudok Najvyššieho súdu SR z 17. marca 2016, sp. zn. 10SZa/6/2016, ECLI:SK:NSSR:2016:1016200117.1 Najvyšší súd | 10SZa/6/2016 | ECLI:SK:NSSR:2016:1016200117.1 | 2016-03-17 | Rozsudok Oblasť práva: Správne právo – Opravné prostriedky proti neprávoplatným rozhodnutiam správnych orgánov Citované ustanovenia: § 88 ods. 1 písm. b) zákona č. 404/2011 Z. z. Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/ac8204c8-76d5-4063-ae92-ecec04d9b8b8 Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2016:1016200117.1 Súd: Najvyšší súd
Spisová značka: 10SZa/6/2016
Identifikačné číslo súdneho spisu: 1016200117
Dátum vydania rozhodnutia: 18. 03. 2016
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Elena Berthotyová
ECLI: ECLI:SK:NSSR:2016:1016200117.1

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Eleny Berthotyovej
PhD. a z členiek senátu JUDr. Zuzany Ďurišovej a JUDr. Jany Henčekovej PhD., v právnej veci
navrhovateľa: N. T., rodený V., nar. XX.XX.XXXX, štátna príslušnosť: Macedónsko, zastúpeného Mgr.
Jarmilou Karak Vargovou, advokátkou, Brečtanová 21, Bratislava, proti odporcovi: Prezídium policajného
zboru, Úrad hraničnej a cudzineckej polície, Riaditeľstvo hraničnej a cudzineckej polície Bratislava,
Oddelenie cudzineckej polície Policajného zboru Trnava, Paulínska 13, Trnava, o preskúmanie
zákonnosti rozhodnutia odporcu č. p.: PPZ-HCP-BA9-6-066/2016-AV zo dňa 5. januára 2016, na
odvolanie navrhovateľa proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave č. k. 9Sp/9/2016-55 zo dňa 8.
februára 2016, takto

r o z h o d o l :

Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Bratislave č. k. 9Sp/9/2016-55 zo dňa 8.
februára 2016 p o t v r d z u j e .

Navrhovateľovi právo na náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

I.
Predmet konania

Krajský súd v Bratislave rozsudkom uvedeným vo výroku tohto potvrdil rozhodnutie č. p.: PPZ-HCP-
BA9-6-066/2016-AV zo dňa 5. januára 2016, ktorým odporca zaistil navrhovateľa podľa § 88 ods. 1
písm. b/ zákona č. 404/2011 Z. z. o pobyte cudzincov a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení
neskorších predpisov a to dňom 05.01.2016 na čas nevyhnutne potrebný a stanovil dĺžku zaistenia do
zrealizovania výkonu administratívneho vyhostenia najdlhšie do 27.03.2013 a navrhovateľa umiestnil v
Útvare policajného zaistenia pre cudzincov Medveďov.

V dôvodoch rozsudku uviedol, že po preskúmaní jednotlivých námietok uvedených v opravnom
prostriedku navrhovateľa dospel k záveru, že preskúmavané rozhodnutie odporcu ako aj konanie, ktoré
jeho vydaniu predchádzalo, je plne v súlade so zákonom o pobyte cudzincov ako aj Správnym poriadkom
a navrhovateľom podané námietky voči nemu uvedené v jeho opravnom prostriedku neobstoja.

Podľa názoru súdu neobstojí navrhovateľova námietka o spoľahlivo nezistenom stave veci. Podľa
krajského súdu odporca riadne zistil skutkový stav.

K námietke navrhovateľa týkajúcej sa existencie právoplatného a vykonateľného rozhodnutia o
administratívnom vyhostení a k námietke týkajúcej sa vykonávania vyhostenia, ktoré navrhovateľ
spochybnil, krajský súd uviedol, že rozhodnutie o administratívnom vyhostení navrhovateľa a určení



zákazu vstupu je vykonateľné, nakoľko podľa § 52 ods. 2 správneho poriadku, odvolanie proti
rozhodnutiu o administratívnom vyhostení nemá odkladný účinok. Samotné vyhostenie navrhovateľa
zabezpečuje ÚPZC Medveďov, na základe zistenia konkrétnych skutočností, pričom vykonáva potrebné
úkony k tomu, aby bol navrhovateľ vyhostený, a bol mu vystavený cestovný doklad.

Podľa krajského súdu tak ako to vyplýva z administratívneho spisu, odporca zabezpečil dňa
05.01.2016 stanovisko Migračného úradu MV SR k rozhodnutiu prekážky administratívneho vyhostenia
navrhovateľa evidovanej pod č.p.: PPZ-HCP-BA9-6-049/2016-AV, z ktorej vyplýva, že uvedené
rozhodnutie bolo vydané na základe pokynu Krajského súdu Bratislava v rozsudku sp. zn. 8Saz 15/2003,
pričom prekážka administratívneho vyhostenia bola konštatovaná len vzhľadom na jeho manželstvo so
slovenskou štátnou občiankou. V súčasnosti je navrhovateľ rozvedený a jeho osobné pomery nemajú
základ v manželstve.

K námietke, či je zaistenie účelné a primerané krajský súd uviedol, že samotný výkon administratívneho
vyhostenia je reálny, bude možné navrhovateľovi vydať náhradný cestovný doklad a administratívne ho
vyhostiť. V prípade navrhovateľa nie je možné použiť alternatívy zaistenia, nakoľko na území Slovenskej
republiky nemá zabezpečené riadne ubytovanie, bývalá manželka ho nechce podporovať, žiadnu blízku
rodinu na území Slovenskej republiky nemá, a navyše by mohol pokračovať v trestnej činnosti. Odporca
určil lehotu zaistenia do 27.03.2016 z dôvodu zabezpečenia náhradného cestovného dokladu pre
navrhovateľa, ako aj preverovania dôvodov uvedených navrhovateľom o jeho nemožnosti vycestovať
do Macedónska. Navrhovateľ požiadal dňa 25.01.2016 o azyl na území Slovenskej republiky, o ktorom
doposiaľ nebolo rozhodnuté.

K námietke, že zaistenie navrhovateľa je nezákonné pre rozpor s čl. 15 ods. 1 a 4 návratovej smernice
115/2008/ES krajský súd uviedol, že z obsahu spisu odporcu je zrejmé, že navrhovateľ sa nechce vrátiť
do domovskej krajiny. Je predpoklad, že sa bude vyhýbať štátnym orgánom, aby nemohlo dôjsť k jeho
vyhosteniu, a bude sa ukrývať. Na území Slovenskej republiky nemá zabezpečené ubytovanie, jeho
bývalá manželka ho nechce nijako podporovať, žiadnu blízku osobu nemá na Slovensku, a jedná sa
o osobou, ktorá obzvlášť závažne porušila zákony Slovenskej republiky drogovou trestnou činnosťou.
Navrhovateľ nemá udelený oprávnený pobyt na Slovensku a bol mu uložený zákaz vstupu na dobu 5
rokov.

K námietke možnosti uloženia iných miernejších opatrení, krajský súd uviedol, že z úradného záznamu
spísaného dňa 05.01.2016 po spísaní zápisnice o vyjadrení navrhovateľa, ktorý uviedol, že už viac
razy mu poslal brat, ktorý má kamiónovú firmu v Macedónsku peniaze prostredníctvom Western Union
jeho manželke, ktorá mu tieto peniaze následne odovzdala, vyplýva, že uvedená skutočnosť bola
preverovaná s jeho bývalou manželkou telefonicky, pričom jeho bývalá manželka uviedla, že uvedeným
spôsobom a od jeho brata ani od inej osoby jej nikdy neboli peniaze do 05.01.2016 doručené a následne
ňou odovzdané navrhovateľovi. Taktiež k námietke, že navrhovateľ je pod ochranným dohľadom, podľa
krajského súdu treba prisvedčiť odporcovi, že súdny úradník nie je s navrhovateľom 24 hodín, a preto
nemá možnosť zabrániť mu v úteku.

K námietke neodôvodnenia stanovenej dĺžky zaistenia, a to na čas nevyhnutne potrebný, najdlhšie do
27.03.2016, krajský súd uviedol, že v danej veci nejde o konkrétny dátum zaistenia, ale ide o hraničný
termín doby zaistenia. Podľa § 90 ods. 1 písm. d) zákona o pobyte cudzincov je správny orgán povinný
skúmať po celý čas zaistenia štátneho príslušníka tretej krajiny, či trvá účel jeho zaistenia. Zároveň
súd poukázal na § 88 ods. 4 zákona č. 404/2011 Z. z. podľa ktorého môže byť príslušník tretej krajiny
zaistený na čas nevyhnutne potrebný, najviac na šesť mesiacov. Odporca v súlade s vyššie uvedeným
ustanovením stanovil dĺžku zaistenia.

Podľa krajského súdu odporca správne vychádzal z jemu dostupných informácii a tieto objektívne
posúdil, najmä z pohľadu dôveryhodnosti osoby navrhovateľa a posudzoval aj relevantnosť dôvodov na
strane navrhovateľa v súvislosti so zaistením tejto osoby. V tejto súvislosti uviedol, že povinnosť zistiť
skutkový stav veci podľa § 32 zákona č. 71/1967 Zb (Správny poriadok) má odporca len v rozsahu
dôvodov, ktoré navrhovateľ v priebehu správneho konania uviedol.

Vzhľadom na uvedené skutočnosti krajský súd konštatoval, že preskúmavané rozhodnutie odporcu
ako aj konanie, ktoré jeho vydaniu predchádzalo, je plne v súlade so zákonom o pobyte cudzincov,



ako aj správnym poriadkom. Odporca pred jeho vydaním riadne zistil skutkový stav (v súlade s § 32
ods. 1 správneho poriadku), odôvodnenie rozhodnutia je dostatočné, zrozumiteľné obsahujúce všetky
zákonom požadované náležitosti (§ 47 správneho poriadku) ako aj uvedenie skutočností, ktoré boli
podkladom pre vydanie rozhodnutia, je z neho zrejmé akými úvahami bol vedený odporca pri hodnotení
dôkazov ako použil správnu úvahu pri použití právnych predpisov, na základe ktorých rozhodoval a
taktiež to, ako sa vyrovnal s vyjadreniami navrhovateľa a preto preskúmavané rozhodnutie potvrdil.

II.
Zhrnutie odvolacích dôvodov navrhovateľa

Proti uvedenému rozsudku podal navrhovateľ včas odvolanie, v ktorom uviedol, že podstata opravného
prostriedku proti rozhodnutiu odporcu spočívala predovšetkým v námietke nezákonnosti a nesúladu
rozhodnutia s čl. 5 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, čl. 15 ods. 2
smernice Európskeho parlamentu a Rady 2008/115/ES s ohľadom na neprepustenie navrhovateľa zo
zaistenia, ako to uvedené dokumenty predpokladajú.

Navrhovateľ zdôraznil, že v rámci konania predložil ako dôkazy: rozsudok Nejvyššího správního soudu
Českej republiky, 9 As 111/2012 zo dňa 1. 11. 2012, potvrdenie Western Union o zasielaní finančných
prostriedkov a potvrdenie o dodaní týchto finančných prostriedkov bývalej manželke navrhovateľa.
Krajskému súdu vyčítal, že sa k jednotlivým námietkam vôbec nevyjadril, reagoval výlučne na námietku
prípustnosti uloženia iných účinných donucovacích prostriedkov, dĺžku doby zaistenia a konštatuje
vyhostiteľnosť navrhovateľa, pričom k predloženým dôkazom nezaujal žiadne stanovisko.

Navrhovateľ poukázal na to, že v jeho prípade, kedy po rozhodnutí súdu o nezákonnosti rozhodnutia
o zaistení a nariadení bezodkladného prepustenia navrhovateľa prepustený fakticky nebol, ale bolo
okamžite vydané nové rozhodnutie o jeho zaistení. Jedná sa podľa navrhovateľa o prípad, v ktorom
možno analogicky využiť argumentáciu rozhodnutia Nejvyššího správního soudu Českej republiky
sp.zn. 9 As 11/2012 zo dňa 01.11.2012, ktorý na podporu tvrdenej nezákonnosti a nesúladu s čl.5
Dohovoru a čl. 15 ods. 2 návratovej smernice súdu predložil.

Navrhovateľ za použitia argumentácie vyplývajúcej z predloženého rozsudku mal za to, že správny orgán
nebol oprávnený vydať rozhodnutie o opakovanom zaistení, nakoľko tento postup viedol k pokračovaniu
zaistenia. Navrhovateľ takýto postup namietal ako vadu konania, ktorá mala vplyv na zákonnosť
napadnutého rozhodnutia. K uvedenému argumentu a predloženému rozsudku Nejvyššího správního
soudu Českej republiky sa krajský súd nevyjadril, predloženú právnu argumentáciu úplne odignoroval
a preto je podľa navrhovateľa zrejmé, že rozsudok krajského súdu nespĺňa zákonné požiadavky a trpí
vadou konania, ktorá má vplyv na jeho zákonnosť.
Navrhovateľ uviedol, že v opravnom prostriedku namietal nevyhostiteľnosť, a to z niekoľkých dôvodov.
Jedným z nich bola aj existencia stále platného rozhodnutia Migračného úradu MV SR, MU, č. p.
MU-7578/PO-Ž/2002 zo dňa 02.06.2004 (ktoré nadobudlo právoplatnosť 07.08.2004) vydané v súlade
s § 20 ods. 3 v tom čase platného zákona o azyle o zákaze vyhostenia navrhovateľa.

K tejto otázke sa vyjadril krajský súd iba jednou vetou s tým, že podľa vyjadrenia migračného úradu
MV SR bola nevyhostiteľnosť konštatovaná iba s ohľadom na jeho manželstvo so slovenskou štátnou
občiankou, ktoré (manželstvo) už zaniklo, tak ako to tvrdil odporca.

Navrhovateľ tvrdil, že rozhodnutie Migračného úradu MV SR, MU, č. p. MU-7578/PO-Ž/2002 zo dňa
02.06.2004 je riadnym rozhodnutím vydaným v správnom konaní, ktoré nebolo nikdy zrušené, ani
nahradené novým rozhodnutím, ktoré by konštatovalo opak. Jeho zánik nie je možný iba vyjadrením
nesúhlasu iného správneho orgánu (odporcu). Navyše, iba samotná existencia manželstva nie je
dôvodom vydania rozhodnutia o vyhostení v súlade s vtedy platným zákonom o azyle.



Krajskému súdu vyčítal, že na túto námietku nereagoval, len konštatoval, že išlo o rozhodnutie vydané
s ohľadom na jeho manželstvo. Z uvedeného dôvodu namietal nepreskúmateľnosť rozsudku ako vadu
konania, ktorá má vplyv na jeho zákonnosť.

Navrhovateľ poukázal na to, že v opravnom prostriedku krajskému súdu predložil ako dôkaz podpory
bývalej manželky a brata navrhovateľa potvrdenie o prijatí finančnej hotovosti G. T. prostredníctvom
služby Western union a doklad o prijatí finančnej hotovosti, a to v súvislosti s námietkou primeranosti
zaistenia a prípustnosti iných rovnako účinných opatrení. Cieľom týchto dôkazov malo byť presvedčiť
súd o existencii podpory navrhovateľa v prípade, keby sa tento bol nachádzal mimo Útvar policajného
zaistenia pre cudzincov v Medveďove.

Krajskému súdu vyčítal, že k týmto dôkazom nezaujal žiadne stanovisko, ani ich vo svojom rozsudku
nespomenul.

K ostatným námietkam predloženým v rámci opravného prostriedku uviedol, že v opravnom prostriedku
namietal zákonnosť rozhodnutia o zaistení aj s ohľadom na nevyhostiteľnosť, resp. s ohľadom na
neskúmanie vyhostiteľnosti navrhovateľa a neurčenie krajiny, kam by mal byť navrhovateľ vyhostený. Ide
pritom o závažné skutočnosti ovplyvňujúce prípadný ďalší život navrhovateľa mimo územia Slovenskej
republiky. Navrhovateľ nie je štátnym občanom Macedónska, ako to tvrdí odporca, z krajiny odišiel v
čase, keď Macedónsko ani neexistovalo.

V prípade navrhovateľa neexistuje účel zaistenia z dôvodu nenaplnenia podmienok stanovených
návratovou smernicou. Ako dôvod zaistenia odporca a rovnako aj krajský súd, uvádza existenciu
vykonateľného rozhodnutia o administratívnom vyhostení. Takto zúžené chápanie dôvodu zaistenia však
podľa navrhovateľa nie je možné.

Podľa navrhovateľa nebolo ničím preukázané ani riziko jeho úteku, naopak je nepravdepodobné,
nakoľko navrhovateľ žije mnoho rokov na území Slovenskej republiky, túto krajinu považuje za svoj
domov. Je rovnako preukázaný zámer či už jeho bývalej manželky, ale aj iných rodinných príslušníkov
(brat navrhovateľa - A. V.) pomôcť navrhovateľovi s úhradou jeho životných nákladov.

Navrhovateľ poukázal na neexistenciu účelu zaistenia aj v kontexte neurčenia krajiny, do ktorej má byť
navrhovateľ vyhostený. Tak, ako to vyplýva aj z judikatúry ESĽP, zaistenie nesmie byť nezákonné a
arbitrárne. Počas zaistenia navrhovateľa sa nerealizovali a ani nerealizujú žiadne úkony za účelom jeho
administratívneho vyhostenia, nakoľko odporca neurčil krajinu, kam by sa mal navrhovateľ vyhosťovať.
Konanie správneho orgánu preto podľa navrhovateľa nemožno považovať za konanie s náležitou
starostlivosťou.

Krajskému súdu napokon vyčítal, že k otázke neurčenia krajiny, kam sa má navrhovateľ vyhostiť, a
teda s tým spojenej neexistencii účelu zaistenia a k neskúmaniu vyhostiteľnosti navrhovateľa sa nijako
nevyjadril.

Na základe uvedeného navrhol napadnutý rozsudok zmeniť tak, že rozhodnutie odporcu sa zrušuje a a
vec sa mu vracia na ďalšie konanie a súčasne sa nariaďuje jeho bezodkladné prepustenie zo zaistenia.

II.
Vyjadrenie odporcu k odvolaniu navrhovateľa

K odvolaniu navrhovateľa sa odporca vyjadril tak, že navrhol napadnutý rozsudok potvrdiť ako vecne
správny. Uviedol, že sa plne pridržiava vydaného rozhodnutia o zaistení ako aj vyjadrenia k podanému
opravnému prostriedku.

Odporca dal do pozornosti rozhodnutie Migračného úradu Ministerstva vnútra Slovenskej republiky,
ČAS: MU-PO-21-24/2016-Ž zo dňa 16.2.2016, ktorým bola žiadosť o azyl účastníka konania zamietnutá
ako zjavne neopodstatnená. Poukázal na to, že v predmetnom rozhodnutí sú uvedené aj vyjadrenia k
bezpečnostnej situácii v Macedónsku, ako aj k zákazu vyhostenia.



K námietke navrhovateľa týkajúcej sa nezákonnosti postupu správneho orgánu z dôvodu rozporu s čl. 5
Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a čl. 5 ods. 2 smernice Európskeho
parlamentu a Rady 2008/115/ES zo 16. decembra 2008, odporca uviedol, že na základe vyhláseného
rozsudku Krajského súdu v Bratislave bol účastník konania dňa 05.01.2016 v čase o 10.30 hod.
dokázateľne a fyzicky prepustený z priestorov Útvaru policajného zaistenia pre cudzincov Medveďov
na základe príkazu na prepustenie na slobodu (PPZ-HCP-BA96-050/2016-AV zo dňa 05.01.2016). Po
fyzickom prepustení z priestorov zariadenia bol podľa § 79 ods. 1 zákona č. 404/2011 Z. z. až následne
na slobode kontrolovaný a predvedený na správny orgán, pretože bolo potrebné doriešiť konanie vo veci
zaistenia z dôvodu vrátenia veci na ďalšie konanie. Odporca sa nestotožnil s tvrdením navrhovateľa, že
k žiadnemu prepusteniu nedošlo, napriek príkazu súdu.

K argumentácii navrhovateľa, ktorý sa odvoláva na rozsudok Nejvyššího správního soudu Českej
republiky, 9 As 111/2012 zo dňa 01.11.2012 odporca uviedol, že počas konania, ako aj dokazovaním a
preštudovaním si uvedenej judikatúry Českej republiky bolo podľa odporcu zrejmé, že nie možné použiť
ako argumentáciu obdobného prípadu, pretože účastník konania bol dokázateľne fyzicky prepustený
zo zaistenia, čím bola splnená zákonná podmienka prvostupňového súdu a nebol držaný v zaistení,
kde mu bolo vydané nové rozhodnutie o zaistení. Taktiež boli splnené podmienky čl. 5 Európskeho
dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a čl. 15 ods. 2 návratovej smernice. V konaní na
území Českej republiky išlo o odstránenie právnych nezrovnalostí medzi európskym právom a českým
zákonom o pobyte cudzincov.

K námietke navrhovateľa, že odporca nebol oprávnený vydať rozhodnutie o opakovanom zaistení,
nakoľko tento postup viedol k pokračovaniu zaistenia odporca uviedol, že rozhodnutie o zaistení pod
č.p.: PPZ-HCP-BA9-6-066/2016-AV zo dňa 05.01.2016 bolo vydané plne v súlade so zákonom o pobyte
cudzincov, v zmysle slovenského ako aj európskeho právneho poriadku, dohovorov ako aj smerníc
európskej legislatívy. Odporca nevydával rozhodnutie o predĺžení zaistenia, ktorým by pokračoval v
zaistení v zmysle zákona o pobyte cudzincov, ale stále konal v prvotnom konaní o zaistení cudzinca.
Taktiež nijako nebola predlžovaná lehota zaistenia, ktorá nebola maximálna. Navrhovateľ bol fyzicky
a dokázateľné bezodkladne prepustený na slobodu, následne po predvedení boli odstránené vady a
vydané nové meritórne rozhodnutie.

Poukázal na to, že po zrušení predchádzajúceho rozhodnutia bolo potrebné mať účastníka konania k
dispozícii, aby bol opätovne vypočutý, tak aby mohlo byť doplnené dokazovanie, prípadne zabezpečené
nové dôkazy a podklady. V zmysle uvedeného správny orgán postupoval v konaní dňa 05.01.2016.

K námietke nevyhostiteľnosti navrhovateľa odporca uviedol, že je síce pravda, že v roku 2004, teda pred
dvanástimi rokmi, bolo vydané predmetné rozhodnutie, ale počas konania bolo dokázané a vysvetlené
na akom základe a z akých dôvodov bolo vydané.

Odporca pri zisťovaní skutkového stavu veci vychádzal z výpovede účastníka konania spísanej dňa
27.11.2015 ako aj dňa 05.01.2016 a z podkladov, ktoré tvoria administratívny spis.

Odporca poukázal na to, že dňa 16.02.2016 bolo pod číslom ČAS: MU-PO-21-24/2016-Ž vydané
rozhodnutie Migračného úradu Ministerstva vnútra Slovenskej republiky (N. T., rod. V., nar. XX.XX.XXXX
v Macedónsku, macedónskej štátnej príslušnosti, naposledy trvale bytom v krajine pôvodu, Skopje,
Macedónsko), pričom bolo rozhodnuté o zamietnutí opakovanej žiadosti ako zjavne neopodstatnenej .
Aj uvedeným novým rozhodnutím bolo dokázané a potvrdené, že zákaz vyhostenia do Macedónska
neexistuje, bezpečnostná situácia a obavy v domovskej krajine nie sú zlé, ako to odôvodňuje
navrhovateľ.

K dôkazu podpory manželky a brata navrhovateľa o prijatí finančnej hotovosti G. T. prostredníctvom
služby Western union a dokladu o prijatí finančnej hotovosti, a to v súvislosti s námietkou primeranosti
zaistenia a prípustnosti iných rovnako účinných opatrení odporca uviedol, že v konaní s navrhovateľom
sa odporca komplexne zaoberal možnosťou alternatív zaistenia podľa § 89 ods. 1 písm. a), b) zákona
číslo 404/2011 Z. z. o pobyte cudzincov na strane 6 rozhodnutia o zaistení, pričom sa plne pridržiava
dôvodov na neuloženie alternatív zaistenia. Za týmto účelom si odporca zaobstaral riadne, zákonné a
hodnoverné podklady, ktoré slúžili k vydaniu rozhodnutia.



Navrhovateľ dňa 05.01.2016 žiadnym hodnoverným spôsobom nevedel preukázať svoje finančné
zabezpečenie ďalšieho pobytu a starostlivosť o svoju osobu (žiadne rodinné zázemie, neexistencia
možnosti ubytovania, účelové tvrdenie o finančných prostriedkoch, nemožnosť legálneho pobytu na
území Slovenskej republiky, nemožnosť povolenia na pobyt). Vyjadrenia, ktoré spomenul v spísanej
zápisnici o podaní vyjadrenia dňa 05.01.2015 správny orgán preveril a dokazovaním spochybnil a
vyvrátil. Odporca poukázal na to, že navrhovateľ do súčasnosti nepredložil žiadny hodnoverný doklad
na jeho meno a prijatie finančnej čiastky. Podľa odporcu navrhovateľ nespĺňa podmienky na pokrytie
nákladov s pobytom (zabezpečenie na možno dva dni). Zaslanie finančných prostriedkom v malej sume
z februára 2016 považuje odporca za nedostatočné, účelové (zaslané až v čase podania odvolania) a
nijakým spôsobom nepreukazuje finančné zabezpečenie na území Slovenskej republiky a k pobytu.

K námietke nezákonnosti rozhodnutia o zaistení aj s ohľadom na nevyhostiteľnosť a určenie krajiny,
kam by mal byť navrhovateľ vyhostený, keď navrhovateľ tvrdí, že nie je štátnym občanom Macedónska,
odporca uviedol, že na základe doterajšieho konania a dokazovania je zrejmé, že navrhovateľa je
možné vyhostiť do tretej bezpečnej krajiny, proces vyhostenia prebieha, avšak tento proces sa na
istú dobu snažil zmariť samotný účastník konania svojou opätovnou žiadosťou o azyl, po vydaní
rozhodnutia o neudelení azylu proces pokračuje vykonaním ďalších úkonov zo strany príslušného
útvaru Policajného zboru, zodpovedného za fyzický výkon vyhostenia (Útvar policajného zaistenia pre
cudzincov Medveďov).

Odporca poukázal na to, že zákon o pobyte cudzincov obligatórne nestanovuje určenie krajiny
vyhostenia, ale dáva možnosť určiť krajinu vyhostenia možnosti určenia ak je známa. Zo spisového
materiálu a hlavne zo zápisnice o podaní vyjadrenia účastníka konania vie útvar zodpovedný za výkon
vyhostenia (ÚPZC Medveďov) reagovať a pokračovať vo výkone administratívneho vyhostenia aj do
tretej krajiny, ktorú je možné vyhodnotiť ako bezpečnú z pohľadu výkonu vyhostenia, kde by nehrozilo
účastníkovi konania nebezpečenstvo.

Odporca uviedol, že sa komplexne venoval aj riziku úteku ako aj bráneniu procesu prípravy alebo
odsunu, čo vyjadril v napadnutom rozhodnutí o zaistení (strana 6 rozhodnutia). Taktiež podanie
opakovanej žiadosti o udelenie azylu pred samotným výkonom vyhostenia počas zaistenia považuje
za isté marenie a vyhýbanie sa procesu, obzvlášť vzhľadom na skutočnosť, že išlo o opakovanú
žiadosť, o ktorej bolo rozhodnuté negatívne. Podľa odporcu zaistenie účastníka konania je zákonné a
účelné a trvá na tom, že predpoklad vydania náhradného cestovného dokladu pre účastníka konania
je zrealizovateľný.

IV.
Argumentácia rozhodnutia odporcu

Odporca rozhodnutím č. p.: PPZ-HCP-BA9-6-066/2016-AV zo dňa 5. januára 2016 podľa § 88
ods. 1 písm. b) zákona o pobyte cudzincov dňom 05.01.2016 zaistil navrhovateľa na účel výkonu
administratívneho vyhostenia a podľa § 88 ods. 5 zákona ho umiestnil v Útvare policajného zaistenia
pre cudzincov Medveďov.

V dôvodoch rozhodnutia uviedol, že na základe vyhláseného rozsudku Krajského súdu v Bratislave
bol účastník konania dňa 05.01.2016 v čase o 10.30 hod. prepustený z Útvaru policajného zaistenia
pre cudzincov Medveďov. Po prepustení bol podľa § 79 ods. 1 zákona č. 404/2011 Z. z. predvedený
na správny orgán, pretože bolo potrebné doriešiť konanie vo veci zaistenia z dôvodu zrušenia
predchádzajúceho rozhodnutia o zaistení navrhovateľa a vrátenia veci na ďalšie konanie.

Z dôvodov rozhodnutia vyplýva, že zaistenie navrhovateľa na výkon administratívneho vyhostenia
je podľa odporcu účelné, pretože navrhovateľ je osobou, ktorá bola na území Slovenskej republiky
právoplatne odsúdená za obzvlášť závažný zločin nedovolenej výroby omamných a psychotropných
látok, jedov alebo prekurzorov, ich držanie a obchodovanie s nimi, ale nebol jej uložený trest vyhostenia.
Preto odporca využil zákonom stanovené oprávnenie na zaistenie účastníka konania na výkon
administratívneho vyhostenia z dôvodu neoprávneného pobytu na území Slovenskej republiky, z dôvodu
právoplatného odsúdenia za úmyselný trestný čin bez uloženia trestu vyhostenia ako aj rizika úteku
a skrývania sa. Odporca určil lehotu zaistenia do 27.03.2016 z dôvodu zabezpečenia náhradného



cestovného dokladu pre navrhovateľa, ako aj preverovania dôvodov uvedených navrhovateľom o jeho
nemožnosti vycestovať do Macedónska.

Po vyhodnotení vykonaného dokazovania (vyjadrením navrhovateľa o finančnom zabezpečení jeho
pobytu na území Slovenskej republiky a po konfrontácii týchto tvrdení s vyjadrením jeho bývalej
manželky ako aj vyjadrení k možnostiam ubytovania) dospel k záveru, že neboli splnené pre uloženie
miernejších opatrení v zmysle § 89 ods. 1 písm. a) a b) zákona o pobyte cudzincov.

Odporca sa zaoberal aj otázkou rešpektovania súkromného a rodinného života navrhovateľa v zmysle
čl. 8 ods. 1 Európskeho dohovoru o ľudských právach a základných slobodách a dospel k záveru,
že práva navrhovateľa vyplývajúce z čl. 8 ods. 1 Dohovoru predmetným rozhodnutím neupiera a plne
ich rešpektuje, nakoľko navrhovateľ nemá na území Slovenskej republiky žiadnu blízku osobu, jeho
manželstvo so štátnou občiankou Slovenskej republiky bolo dňa 07.05.2012 rozvedené, s bývalou
manželkou nevedú spoločný života ani ho podľa vyjadrení bývalej manželky do budúcna neplánujú.

V.
Právny názor Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

Najvyšší súd Slovenskej republiky, ako súd odvolací (§ 10 ods. 2 OSP), preskúmal napadnuté
rozhodnutie krajského súdu spolu s konaním, ktoré predchádzalo jeho vydaniu a jednomyseľne (§ 3
ods. 9 zákona č. 757/2004 Z. z.) dospel k záveru, že rozhodnutie krajského súdu je potrebné potvrdiť.
Rozhodol bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa ustanovenia § 250ja ods. 2 OSP s tým, že
deň vyhlásenia rozhodnutia bol zverejnený na úradnej tabuli súdu a na internetovej stránke Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky www.nsud.sk. Rozsudok bol verejne vyhlásený dňa 18.marca 2016 (§ 156
ods. 1 a ods. 3 OSP).

V predmetnej veci bolo potrebné predostrieť, že predmetom odvolacieho konania bol rozsudok krajského
súdu, ktorým bolo potvrdené rozhodnutie odporcu o zaistení navrhovateľa podľa § 88 ods. 1 písm. b/
zákona o pobyte cudzincov, preto primárne v medziach odvolania Najvyšší súd Slovenskej republiky, ako
súd odvolací, preskúmal rozsudok krajského súdu ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo, pričom v rámci
odvolacieho konania skúmal aj napadnuté rozhodnutie odporcu, najmä z toho pohľadu, či odvolacie
námietky odporcu sú spôsobilé spochybniť vecnú správnosť napadnutého rozsudku krajského súdu.

Podľa § 244 ods. 1 OSP v správnom súdnictve preskúmavajú súdy na základe žalôb alebo opravných
prostriedkov zákonnosť rozhodnutí a postupov orgánov verejnej správy.

Podľa § 250l ods. 1 OSP sa v prípadoch, v ktorých zákon zveruje súdom rozhodovanie o opravných
prostriedkoch proti neprávoplatným rozhodnutia správnych orgánov, postupuje podľa tretej hlavy piatej
časti Občianskeho súdneho poriadku „Rozhodovanie o opravných prostriedkoch proti rozhodnutiam
správnych orgánov“. Pokiaľ v tretej hlave piatej časti Občianskeho súdneho poriadku nie je ustanovené
inak, použije sa primerane ustanovenie druhej hlavy piatej časti Občianskeho súdneho poriadku s
výnimkou § 250a (§ 250l ods. 2 OSP).

Podľa § 88 ods. 1 písm. b) zákona číslo 404/2011 Z. z. policajt je oprávnený zaistiť štátneho príslušníka
tretej krajiny na účel výkonu jeho administratívneho vyhostenia alebo výkonu trestu vyhostenia.

Podľa § 88 ods. 4 veta prvá zákona číslo 404/2011 Z. z. štátny príslušník tretej krajiny môže byť zaistený
na čas nevyhnutne potrebný, najviac na šesť mesiacov.

Podstatnou odvolacou námietkou navrhovateľa bola namietaná nezákonnosť a nesúlad rozhodnutia
odporcu o zaistení navrhovateľa s čl. 5 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd a čl. 15 ods. 2 smernice Európskeho parlamentu a Rady 2008/115/ES s ohľadom na
neprepustenie navrhovateľa zo zaistenia.

Navrhovateľ krajskému súdu vyčítal, že napriek uplatneniu uvedenej námietky sa ňou vôbec nezoberal
a nezaujal ani stanovisko k rozsudku Nejvyšší správniho soudu Českej republiky sp. zn. 9 As 111/2012
zo dňa 01.11.2012.



Hoci navrhovateľovi bolo potrebné prisvedčiť, že krajský súd sa uvedenou námietkou nezaoberal, s
poukazom na charakter prejednávanej, nebolo účelné rozsudok krajského súdu zrušiť a vec mu vrátiť
na ďalšie konanie, naviac keď po vyhodnotení uvedenej námietky dospel odvolací súd k záveru, že táto
nie je dôvodná a nebola spôsobilá spochybniť zákonnosť napadnutého rozhodnutia odporcu.

Na tomto mieste považuje odvolací súd k námietke navrhovateľa týkajúcej sa nezákonnosti a nesúladu
rozhodnutia odporcu o jeho zaistení s čl. 5 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd a čl. 15 ods. 2 smernice Európskeho parlamentu a Rady 2008/115/ES s ohľadom na jeho
neprepustenie zo zaistenia uviesť nasledovné.

Na podporu tvrdenej nezákonnosti rozhodnutia o zaistení navrhovateľ predložil ako podporný dôkaz
rozsudok Nejvyššího správniho soudu Českej republiky sp. zn. 9 As 111/2012 zo dňa 01.11.2012.

Odvolací súd po oboznámení sa s argumentáciou predloženého rozsudku musí konštatovať, že v
prípade navrhovateľa nebolo možné aplikovať závery a právnu argumentáciu rozhodnutia Nejvyššího
správniho soudu Českej republiky, pretože z rozsudku Nejvyššího správniho soudu Českej republiky sp.
zn. 9 As 111/2012 zo dňa 01.11.2012 vyplýva, že v uvedenom prípade po zrušení pôvodného rozhodnutia
o zaistení cudzinca nedošlo k prepusteniu cudzinca zo zaistenia a správny orgán vydal nové rozhodnutie
o jeho zaistení, čo považoval Nejvyšší správní soud za pochybenie, rovnako tak toto pochybenie vytkol
krajskému súdu, ktorý tento postup aproboval, ktoré je podľa Nejvyšší správního soudu zjavne v rozpore
s čl. 15 ods. 2, in fine, návratovej smernice.

Pri porovnaní týchto dvoch prípadov, odvolací súd nezistil zhodu v skutkových okolnostiach, ale naopak
rozdiel videl v tom, že odporca v preskúmavanom prípade po predchádzajúcom zrušení rozhodnutia
odporcu o jeho zaistení, navrhovateľa zo zaistenia prepustil. Uvedené jednoznačne vyplýva z obsahu
administratívneho spisu, konkrétne z príkazu na prepustenie štátneho príslušníka tretej krajiny z útvaru
policajného zaistenia pre cudzincov. Podľa odvolacieho súdu neobstojí námietka navrhovateľa, že k jeho
prepusteniu zo zaistenia nedošlo, nakoľko z obsahu administratívneho spisu jednoznačne vyplynulo, že
navrhovateľ bol prepustený na slobodu dňa 05.01.2016 o 10.30 hod.

Z obsahu administratívneho spisu vyplynulo, že toho istého dňa teda, 05.01.2016 o 10.40 hod. bol
navrhovateľ kontrolovaný hliadkou OCP PZ Trnava a následne bol predvedený na OCP PZ Trnava
(z dôvodu podozrenia z jeho neoprávneného pobytu na území SR), o čom svedčí záznam o jeho
predvedení na OCP PZ Trnava zo dňa 05.01.2016 o 10.45 hod.

Z obsahu administratívneho spisu ďalej vyplynulo, že po vypočutí navrhovateľa, ktoré sa uskutočnilo dňa
05.01.2016 o 13.00 hod., a po vyhodnotení vyjadrenia jeho bývalej manželky T. G., ktorá bola vypočutá
k možnostiam jeho ubytovania, resp. k finančným a majetkovým pomerom, teda k alternatívam zaistenia
a po konfrontácii vyjadrenia navrhovateľa a jeho bývalej manželky, odporca vydal rozhodnutie o zaistení
navrhovateľa podľa § 88 ods.1 písm. b/ zákona o pobyte cudzincov.

Pre posúdenie dôvodnosti námietok navrhovateľa, ktorý namietal rozpor a nesúlad rozhodnutia odporcu
o jeho zaistení s čl. 5 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a čl. 15 ods.
2 smernice Európskeho parlamentu a Rady 2008/115/ES s ohľadom na neprepustenie navrhovateľa zo
zaistenia, bolo preto primárne potrebné posúdiť, či navrhovateľ bol zo zaistenia prepustený.

S poukazom na obsah administratívneho spisu, z ktorého bolo potrebné vychádzať, odvolací súd
ustálil, že námietky navrhovateľa, ktorými namietal, že odporca nebol oprávnený vydať rozhodnutie o
opakovanom zaistení, nakoľko tento postup viedol k pokračovaniu zaistenia, nemohli obstáť, pretože
tvrdenia navrhovateľa, že k jeho prepusteniu zo zaistenia nedošlo, sa nepreukázali ako pravdivé.

Na základe uvedeného dospel odvolací súd k záveru, že námietky navrhovateľa o nesúlade rozhodnutia
o zaistení s čl. 5 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a čl. 15 ods. 2
návratovej smernice nemohli obstáť, pretože navrhovateľ bol preukázateľne zo zaistenia prepustený a k
jeho zaisteniu, ktoré je predmetom súdneho prieskumu došlo po tom, čo odporca vykonal dokazovanie
potrebné k posúdeniu existencie alternatív zaistenia, k čomu ho zaviazal po predchádzajúcom zrušení
rozhodnutia o zaistení navrhovateľa krajský súd.



Odvolací súd vyhodnotil za nedôvodnú aj námietku navrhovateľa týkajúcu sa nevyhostiteľnosti
navrhovateľa z dôvodu podľa navrhovateľa stále platného rozhodnutia Migračného úradu MV SR, MU,
č. p. MU-7578/PO- Ž/2002 zo dňa 02.06.2004.

Ako vyplynulo z podaného odvolania, navrhovateľ sa neuspokojil s vyhodnotením uvedenej námietky
zo strany krajského súdu, ktorý v dôvodoch rozsudku uviedol, že podľa vyjadrenia migračného úradu
MV SR bola nevyhostiteľnosť konštatovaná iba s ohľadom na jeho manželstvo so slovenskou štátnou
občiankou, ktoré (manželstvo) už zaniklo, tak ako to tvrdil odporca.

I keď odvolací súd musí dať za pravdu navrhovateľovi, že uvedené rozhodnutie Migračného úradu MV
SR o zákaze vyhostenia navrhovateľa nebolo zrušené, pri skúmaní a účelnosti zaistenia a vyhostiteľnosti
navrhovateľa bolo potrebné posudzovať účinky takéhoto rozhodnutia z pohľadu existencie podmienok,
pre ktoré bolo vydané, v čase rozhodovania odporcu o zaistení.

Pokiaľ odporca vychádzal z toho, že manželstvo navrhovateľa s občiankou Slovenskej republiky bolo
rozvedené dňa 07.05.2012 (ako to uvádza odporca v dôvodoch svojho rozhodnutia a navrhovateľ to
nepoprel), odporca nepochybil, keď na uvedené rozhodnutie Migračného úradu MV SR č. p. MU-7578/
PO- Ž/2002 zo dňa 02.06.2004 neprihliadol, pretože to sa stalo vzhľadom na zánik manželstva, na
existenciu ktorého bolo viazané, obsolentným, teda neúčinným rozhodnutím.

Námietka navrhovateľa, že rozhodnutie krajského súdu je nepreskúmateľné neobstojí, pretože rovnaký
názor zastával aj krajský súd, keď uviedol, že išlo o rozhodnutie vydané s ohľadom na jeho manželstvo.

K dôkazom, ktoré predložil navrhovateľ spolu s opravným prostriedkom krajskému súdu na podporu
tvrdenia o splnení podmienok pre uloženie miernejších opatrení, odvolací súd uvádza, že na takéto
dôkazy nemohol krajský súd prihliadnuť, pretože z ustanovenia § 250i ods. 1 OSP vyplýva, že
pri preskúmavaní zákonnosti rozhodnutia je pre súd rozhodujúci skutkový stav, ktorý tu bol v čase
vydania napadnutého rozhodnutia. Odporca pri skúmaní podmienok, ktoré umožňujú namiesto zaistenia
uloženie miernejších opatrení vychádzal predovšetkým z výsluchu navrhovateľa, ako aj z vyjadrení jeho
bývalej manželky a z dôkazov, ktorými disponoval odporca v čase vydania napadnutého rozhodnutia.

Z obsahu administratívneho spisu, (zo zápisnice o vyjadrení navrhovateľa zo dňa 05.01.2016) vyplynulo,
že navrhovateľ na otázku ako si vie zabezpečiť finančné prostriedky potrebné na zabezpečenie svojich
potrieb a zaplatenie ubytovania uviedol, že jeho starší brat, ktorý žije v Macedónsku mu sľúbil, že mu
pošle 300 Eur prostredníctvom bývalej manželky a že takto mu už poslal peniaze viackrát.

Toho istého dňa odporca vypočul aj bývalú manželku navrhovateľa, G. T., ktorá uviedla, že nedokáže
zabezpečiť ubytovanie pre navrhovateľa - bývalého manžela, nemá takú možnosť, nevlastní žiadnu
nehnuteľnosť, býva u svojej matky a tá nesúhlasí s tým, aby u nej býval navrhovateľ. Nevie zabezpečiť
ani finančné prostriedky, zo svojich prostriedkov mu nechce dávať, platila už za neho veľa počas doby
čo spolu žili.

Ako vyplynulo ďalej z obsahu spisu (úradný záznam nsttržm. W. zo dňa 05.01.2016) odporca po vypočutí
navrhovateľa telefonicky kontaktoval bývalú manželku navrhovateľa a tá bola dotazovaná na tvrdenie
navrhovateľa, že už viac razy mal brat navrhovateľa poslať peniaze prostredníctvom Western Union
práve dotazovanej - bývalej manželke navrhovateľa. Tá uviedla, že uvedeným spôsobom od brata
navrhovateľa ani od inej osoby jej nikdy neboli do uvedeného dňa 05.01.2016 peniaze doručené a
následne ňou odovzdané navrhovateľovi.

Pokiaľ teda navrhovateľ vyčítal krajskému súdu, že k uvedenému dôkazu, a to potvrdeniu o prijatí
finančnej hotovosti G. T. prostredníctvom služby Western union, a to v súvislosti s námietkou
primeranosti zaistenia a prípustnosti iných rovnako účinných opatrení nezaujal žiadne stanovisko,
možno to krajskému súdu vytknúť, avšak vzhľadom na to, že potvrdenie o prijatí finančnej hotovosti je
datované dňom 07.01.2016, teda po vydaní rozhodnutia odporcu o zaistení (zo dňa 05.01.2016), nebolo
možné podľa odvolacieho súdu na takýto dôkaz prihliadnuť, pretože je zrejmé, že odporca takýmto
dôkazom pred vydaním rozhodnutia nedisponoval. Odporca preto na základe vykonaných dôkazov
učinil podľa odvolacieho súdu správny záver, že v prípade navrhovateľa neboli splnené podmienky pre
uloženie miernejších opatrení v zmysle zákona o pobyte cudzincov.



K námietke navrhovateľa týkajúcej sa neurčenia krajiny, do ktorej sa má navrhovateľ vyhostiť, odvolací
súd uvádza, že ani táto námietka nebola dôvodná.

Z obsahu administratívneho spisu vyplýva, že v rozhodnutí o administratívnom vyhostení navrhovateľa
a určení zákazu vstupu na územie všetkých členských štátov na dobu 5 rokov (Č.p.: PPZ- HCP-
BA9-201-014/2015-AV zo dňa 27.11.2015), ktoré bolo podkladom rozhodnutia o zaistení navrhovateľa
nebola určená krajina vyhostenia a zákon o pobyte cudzincov obligatórne ani nestanovuje povinnosť
správnemu orgánu určiť krajinu vyhostenia, ale dáva možnosť určiť krajinu vyhostenia, ak je známa.
Uvedené vyplýva z ustanovenia § 77 zákona o pobyte cudzincov podľa ktorého v rozhodnutí o
administratívnom vyhostení sa uvedie aj krajina, do ktorej je cudzinec vyhostený, ak je možné takúto
krajinu určiť.

Pokiaľ teda odporca zaistil navrhovateľa na účel výkonu administratívneho vyhostenia a podkladom
takéhoto rozhodnutia bolo rozhodnutie správneho orgánu o jeho administratívnom vyhostení, v ktorom
nebola určená krajina vyhostenia, nemožno sa stotožniť s námietkou navrhovateľa, že k jeho zaisteniu
nemohlo dôjsť z dôvodu neurčenia krajiny vyhostenia, pretože zákonodarca takúto možnosť, teda
neurčenie krajiny vyhostenia pripúšťa.

Otázkou určenia krajiny, ktorú je možné vyhodnotiť ako bezpečnú z pohľadu výkonu vyhostenia,
(kde by nehrozilo účastníkovi konania nebezpečenstvo) sa bude zaoberať orgán útvaru zaistenia,
ktorý je zodpovedný za výkon vyhostenia. Úkony, ktoré odporca ale aj orgán zodpovedný za výkon
administratívneho vyhostenia doposiaľ vykonal, odporca popísal v dôvodoch rozhodnutia nenasvedčujú
navrhovateľom tvrdenej nevyhostiteľnosti.

K námietke navrhovateľa týkajúcej sa nedostatočného skúmania, či je zaistenie navrhovateľa za účelom
jeho vyhostenia efektívne a spĺňa svoj účel najmä s odkazom na názor vyplývajúci z judikatúry ESĽP,
podľa ktorého zaistenie nesmie byť nezákonné a arbitrárne, odvolací súd na tomto mieste považuje za
dôležité zdôrazniť, že Európsky súd pre ľudské práva (ďalej len ESĽP) opakovane vyložil náležitosti
rozhodnutia o zbavení osobnej slobody podľa článku 5 EDĽP. Zaistenie môže byť uložené iba na základe
zákona a spôsobom ustanoveným zákonom. To je základná záruka proti nezákonnosti zaistenia, ktorá
odráža všeobecné zásady právnej istoty. Tento princíp vyžaduje, aby zaistenie bolo uložené v súlade s
národným právom a postupmi a zároveň, aby tieto právne predpisy spĺňali isté kvalitatívne požiadavky
tak, aby dokázali ochrániť jedinca pred svojvôľou rozhodujúcich orgánov. Predpis musí byť verejne
dostupný, dostatočne jasný a určitý, aby osoba, ktorej je určené rozhodnutie o zaistení mohla predvídať
jeho dôsledky. Ďalej musí obsahovať presnú procedúru zaistenia a rozmedzie doby jeho trvania (pozri
Rozsudok ESĽP zo dňa 27.11.2008 odst. 73, Rashed vs. Česká republika, č.j. 298/07).

ESĽP v rozsudku zo dňa 29.01. 2008, odst. 74, vo veci Saadi v. Spojené kráľovstvo č. 13229/03 stanovil,
že zaistenie musí byť vykonávané v dobrej viere, musí slúžiť na stanovený účel, čiže na zabránenie
neoprávnenému vstupu na územie alebo na deportáciu z územia štátu. Miesto a materiálne podmienky
zaistenia by mali zodpovedať skutočnosti, že toto opatrenie nie je namierené proti osobám, ktoré sa
dopustili trestného činu. Doba zaistenia nesmie prekročiť dobu primeranú k účelu.

Účelom zaistenia na účel administratívneho vyhostenia je realizácia administratívneho vyhostenia.
Rozsudok ESĽP zo dňa 06.02.2012 vo veci M.S. proti Belgii14, č. 50012/08, zdôraznil, že
inštitút zaistenia na účely správneho vyhostenia nesmie slúžiť na iný účel, než je práve záruka
bezproblémového procesu vyhostenia. Prípad sa týkal iránskeho občana odsúdeného v Belgicku za
teroristickú činnosť. Po vykonaní trestu odňatia slobody bol bezprostredne prevezený do zariadenia pre
zabezpečenie cudzincov, hoci neprebiehal proces jeho vyhostenia, pretože ho žiadna krajina nechcela
prijať. Bol tak prakticky nevyhostiteľný. Zaistenie malo teda bezpečnostné dôvody, ktoré, akokoľvek
podľa ESĽP mohli byť opodstatnené, nemôžu ospravedlniť uloženie zaistenia na účely odsunu.

Zaistenie cudzinca na účely odsunu môže trvať len za predpokladu, že trvajú dôvody zaistenia a prebieha
proces vyhostenia. Vydaniu rozhodnutia by navyše vždy mala predchádzať úvaha polície o tom, či je
vôbec možné rozhodnúť o správnom vyhostení a toto vyhostenie vykonať. Ak totiž nemožno vyhostenie
vykonať, respektíve nie sú vykonávané kroky na vyhostenie cudzinca, stráca zaistenie svoj účel a tiež
jediný účel dovolený Dohovorom o ochrane ľudských práv a základných slobôd.



Podľa odvolacieho súdu navrhovateľovi sa uplatnenými námietkami nepodarilo spochybniť zákonnosť
napadnutého rozhodnutia odporcu o jeho zaistení, pretože tieto neboli spôsobilé preukázať, že v jeho
prípade nedošlo k prepusteniu zo zaistenia ako tvrdil, rovnako tak nepreukázal, že dôvody zaistenia
neexistujú a nebolo možné ani spochybniť existenciu prebiehajúceho procesu vyhostenia.

Najvyšší súd Slovenskej republiky považuje za nevyhnutné uviesť, že si je vedomý mimoriadnosti
inštitútu zaistenia a vo svojej judikatúre zohľadňuje, že sa fakticky jedná o obmedzenie (v závislosti na
povahu, dĺžku, dôsledky a spôsob zaistenia), dokonca pozbavenie osobnej slobody človeka. Ide tak o
citeľný zásah do jedného zo základných práv jednotlivca, zaručeného čl. 8 Charty (a vo všeobecnej
rovine aj čl. 7 ods. 1 Charty), ktorý môže byť prípustný len za podmienok prísne vymedzených nielen
zákonom o pobyte cudzincov, ale predovšetkým ústavným poriadkom.

Podľa čl. 5 ods. 1 písm. f) Dohovoru každý má právo na slobodu a osobnú bezpečnosť. Nikoho
nemožno pozbaviť slobody okrem nasledujúcich prípadov, pokiaľ sa tak stane v súlade s konaním
ustanoveným zákonom: zákonné zatknutie alebo iné pozbavenie slobody osoby, aby sa zabránilo jej
nepovolenému vstupu na územie, alebo osoby, proti ktorej prebieha konanie o vyhostenie alebo vydanie.
Podľa článku 5 ods. 1 písm. f) Dohovoru, ktorý má v zmysle článku 7 ods. 5 Ústavy Slovenskej republiky
prednosť pre zákonmi Slovenskej republiky, možno osobu pozbaviť osobnej slobody na základe postupu
ustanoveného zákonom vtedy, ak ide o zákonné zatknutie, či iné pozbavenie osobnej slobody, aby
sa zabránilo jej nepovolenému vstupu na územie štátu alebo osoby, proti ktorej sa vedie konanie o
vyhostení alebo vydaní. V zmysle ustálenej judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva, aby mohlo
byť pozbavenie osobnej slobody zákonné, musí byť efektívne a účelné.

Teda, aby bolo pozbavenie osobnej slobody oprávnené, rozhodnutie musí byť vydané zákonom
stanoveným postupom a musí byť efektívne a účelné, pričom všetky podmienky musia byť splnené
súčasne. Pri absencii niektorej z nich nemožno hovoriť o oprávnenom pozbavení osobnej slobody
cudzinca.

Napadnuté rozhodnutie, ktorým odporca podľa § 88 ods. 1 písm. b/ zákona č. 404/2011 Z. z. o pobyte
cudzincov rozhodol o zaistení navrhovateľa na účel výkonu administratívneho vyhostenia vzhľadom na
vyššie uvedené možno považovať podľa odvolacieho súdu za riadne odôvodnené v zmysle § 47 ods. 3
zákona č. 71/1967 Zb. Z rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.: 1Sža/94/2010 vyplýva,
že správny orgán musí v odôvodnení rozhodnutia opísať predmet konania, poukázať na skutkové
zistenia, uviesť dôkazy, z ktorých vychádzal a ako sa vyporiadal s návrhmi na vykonanie dôkazov
zo strany účastníkov, prípadne s ich námietkami k vykonaným dôkazom. Odôvodnenie napadnutého
rozhodnutia odporcu tieto atribúty spĺňa.
Je nesporné, že odporca pri rozhodovaní o zaistení navrhovateľa prihliadol aj na tzv. „návratovú
smernicu“ (smernica Európskeho parlamentu a Rady 2008/115/ES o spoločných normách a postupoch v
členských štátoch pri navracaní neoprávnene pobývajúcich štátnych príslušníkoch tretích krajín). Článok
15 smernice ustanovuje, kedy je možné zaistiť cudzinca, voči ktorému prebieha konanie o návrate a to
bez ohľadu na to, či bolo vydané rozhodnutie o administratívnom vyhostení, uložený trest vyhostenia, či
sa tak stalo za účelom readmisie, prípadne na účely výkonu prevozu podľa osobitného zákona. Uvedený
článok sa vzťahuje na zaistenie cudzinca bez ohľadu na účel zaistenia.

Toto ustanovenie je v zmysle ustálenej judikatúry ESĽP povinný dodržiavať aj odporca. Z rozhodnutia
odporcu je zrejmé, že odporca objasnil dôvody ako aj stanovenú dĺžku zaistenia cudzinca. Po prepustení
navrhovateľa zo zaistenia a jeho opätovnom zadržaní vo veci odporca doplnil dokazovanie zamerané
na disponovanie (preukázanie) dostatočných finančných prostriedkov v zmysle zákona o pobyte
cudzincov ako aj na zabezpečenie pobytu navrhovateľa na území Slovenskej republiky pri skúmaní
alternatív zaistenia, tak ako mu to uložil Krajský súd v Bratislave v rozsudku č. k. 4Sp 142/2015-48
zo dňa 04.01.2016 a po doplnenom dokazovaní vo veci učinil záver, ktorý premietol do napadnutého
rozhodnutia o zaistení navrhovateľa, pričom v dôvodoch rozhodnutia uviedol, prečo alternatívy zaistenia
neprichádzali v prípade navrhovateľa do úvahy. S jeho záverom sa odvolací súd stotožnil.
Podľa odvolacieho súdu nemôže obstáť ani námietka navrhovateľa, že nebolo ničím preukázané ani
riziko jeho úteku, nakoľko z rozhodnutia odporcu je zrejmé, že sa komplexne venoval osobe navrhovateľa
ako aj riziku úteku a bráneniu procesu prípravy výkonu administratívneho vyhostenia, čo vyjadril na
strane 6 rozhodnutia.



Najvyšší súd Slovenskej republiky považoval odvolacie námietky navrhovateľa za nedôvodné a
nespôsobilé spochybniť vecnú správnosť napadnutého rozsudku. Nezistil ani žiadne pochybenie v
postupe odporcu ani krajského súdu. Krajský súd sa až na námietku týkajúcu sa nesúladu rozhodnutia
o zaistení s čl. 5 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a čl. 15 ods.
2 smernice Európskeho parlamentu a Rady 2008/115/ES s ohľadom na neprepustenie navrhovateľa
zo zaistenia v nadväznosti na rozhodnutie Nejvyššího správniho soudu Českej republiky sp. zn. 9
As 111/2012 zo dňa 01.11.2012, (na ktorú dal odpoveď v odvolacom konaní Najvyšší súd Slovenskej
republiky) dostatočne vysporiadal s námietkami navrhovateľa uplatnenými v opravnom prostriedku.

Z uvedených dôvodov preto bolo možné vyvodiť záver, že rozhodnutie odporcu o zaistení navrhovateľa
podľa § 88 ods. 1 písm. b/ zákona o pobyte cudzincov, bolo potrebné považovať za rozhodnutie vydané
v súlade so zákonom a krajský súd nepochybil, ak jeho rozhodnutie potvrdil. Odvolací súd sa s právnym
záverom uvedeným v jeho rozsudku stotožnil, námietkam navrhovateľa nevyhovel a napadnutý rozsudok
podľa § 219 OSP v spojení s § 246c OSP ako vecne správny potvrdil.

O trovách odvolacieho konania rozhodol Najvyšší súd Slovenskej republiky podľa § 250k ods. 1 OSP v
spojení s § 224 ods. 1 OSP a § 246c OSP tak, že navrhovateľovi, ako neúspešnému účastníkovi konania
trovy odvolacieho konania nepriznal.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku opravný prostriedok nie je prípustný.