Uznesenie Krajského súdu Košice sp. zn. 8CoP/128/2013 z 29. 4. 2013 Citácia: uznesenie Krajského súdu Košice z 29. apríla 2013, sp. zn. 8CoP/128/2013, ECLI:SK:KSKE:2013:7112228257.2 Krajský súd Košice | 8CoP/128/2013 | ECLI:SK:KSKE:2013:7112228257.2 | 2013-04-29 | Uznesenie Oblasť práva: Rodinné právo – Ostatné Citované ustanovenia: § 219 ods. 1 OSP Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/0b64bfd3-f0fb-4245-bf3a-d7c8ba06bc7d Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSKE:2013:7112228257.2 Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 8CoP/128/2013
Identifikačné číslo súdneho spisu: 7112228257
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 04. 2013
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ludvika Bodnárová
ECLI: ECLI:SK:KSKE:2013:7112228257.2

Uznesenie
Krajský súd v Košiciach v právnej veci maloletého dieťaťa E. C. nar. XX.X.XXXX zastúpeného kolíznym
opatrovníkom Úradom práce, sociálnych vecí a rodiny v Prešove na Slovenskej ulici č. 87 dieťaťa
rodičov B. C. nar. XX.X.XXXX bývajúceho v O. na I. ulici č. XXX v Č. P. zastúpeného JUDr. Kateřinou
Sekaninovou advokátkou so sídlom Advokátskej kancelárie v Brne na Jezuitskej ulici č. 13 v Českej
republike, ako hosťujúci euroadvokát s adresou pre doručovanie: JUDr. František Buhla so sídlom
Advokátskej kancelárie v Košiciach na ulici Výstavby č. 196/2 a V. C. nar. XX.X.XXXX trvale bývajúcej
v O. na I. ulici č. XXX v Č. P. toho času bývajúcej v O. na ulici Q. W. A. č. X zastúpenej JUDr. Ľudmilou
Raffáčovou advokátkou so sídlom Advokátskej kancelárie v Košiciach na Mäsiarskej ulici č. 4, o návrhu
otca na nariadenie návratu maloletého do krajiny obvyklého pobytu o odvolaní otca proti rozhodnutiu
Okresného súdu Košice I z 29.1.2013 č.k. 12P 198/2012-147 takto

r o z h o d o l :

P o t v r d z u j e rozhodnutie súdu prvého stupňa.

Priznáva matke náhradu trov právneho zastúpenia v odvolacom konaní v rozsahu 67,88 €, ktoré je otec
povinný zaplatiť jej právnej zástupkyni do troch dní od právoplatnosti rozhodnutia.

Otcovi náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

Súd prvého stupňa rozhodnutím z 29.1.2013 č.k. 12P 198/2012-147 zamietol návrh otca maloletého E.
C. nar. XX.X.XXXX o návrat do jeho obvyklého bydliska v meste O. v Č. P.. O trovách konania rozhodol
tak, že matke priznal náhradu trov v 100%-nej výške.

Rozhodol tak na základe návrhu otca doručeného súdu 5.11.2012, ktorým sa domáhal, aby súd nariadil
návrat maloletého dieťaťa do miesta jeho obvyklého pobytu v meste O. v Č. P.. Konajúci súd právne
posúdil vec podľa Haagskeho dohovoru o občiansko-právnych aspektoch medzinárodných únosov
detí, ktorý bol prijatý 25.10.1980, publikovaný v oznámení Ministerstva zahraničných vecí SR pod č.
119/2001 Z.z. a podpísaný v mene Českej a Slovenskej federatívnej republiky 28.12.1992. Slovenská
republika vyslovila súhlas s týmto dohovorom 15.6.2000. Platnosť pre Slovenskú republiku nadobudol
1.2.2001. Vyslovil záver, že matka sa s maloletým dieťaťom 26.5.2010 presťahovala na Slovensko so
súhlasom otca dieťaťa, preto v danom prípade nemožno jej konanie kvalifikovať ako únos dieťaťa,
resp. neoprávnené premiestnenie dieťaťa. Konštatoval, že súdu boli predložené protichodné dôkazy,
kedy každá strana sporu predložila dôkazy svedčiace v jej prospech. Po logickom vyhodnotení každého
dôkazu samostatne a všetkých dôkazov v ich vzájomnej súvislosti sa priklonil na stranu matky a z
rozsiahleho dokazovania mal za nepochybne preukázané, že otec maloletého dieťaťa musel vedieť
o skutočnom úmysle matky presťahovať sa s maloletým E. na Slovensko a nie len na prázdninový
pobyt. V prospech matky svedčili predovšetkým dôkazy, ako rozviazanie pracovného pomeru matky



so zamestnávateľom v Prahe, zdravotné karty, ktoré vybrala od obvodného lekára, ako aj odborných
lekárov, pri ktorých výbere ju samotný otec dieťaťa doprevádzal, výpoveď svedkyne M.. B., advokátky
matky, ktorá potvrdila, že otec súhlasil s presťahovaním sa matky s dieťaťom na Slovensko, čo výslovne
uviedol pri uzatváraní dohody o vyporiadaní majetku v jej kancelárii, pričom ona samotná informovala
obidvoch rodičov na možné procesné následky spojené s konaním na Okresnom súde Příbram o úprave
práv a povinností rodičovi voči maloletému dieťaťu na čas po rozvode v súvislosti s príslušnosťou súdu
a v neposlednej miere o tom svedčia okolnosti pri samotnom sťahovaní, resp. balení matky, keďže
preukázateľne množstvo vecí, ktoré zbalila, a to nielen odev a osobné potreby maloletého, ale aj o
zariadenia domácnosti, ako žehlička, mixér a podobne, ktoré by pri bežnom odchode na dovolenkový
pobyt nepotrebovala. Navyše pri balení a samotnom odchode zo spoločnej domácnosti otec matke
pomáhal s nakladaním batožiny do väčšieho dodávkového auta, na ktorom prišiel matkin otec. Aj
výpovede svedkov vyhodnotil konajúci súd ako nepochybne svedčiace o tom, že otec o vysťahovaní
matky vedel. Svedčilo to jeho samotné správanie pri odchode zo spoločnej domácnosti a aktívna pomoc
pri nakladaní batožiny. Konajúci súd pri rozhodnutí o zamietnutí návrhu otca o návrat maloletého do
miesta obvyklého pobytu prihliadol aj na vyjadrenie kolízneho opatrovníka, ktorý vykonal šetrenie tak
v mieste obvyklého pobytu v meste O., ako aj v mieste nového bydliska v O. a na správu detského
klinického psychológa M.. L. L., ktorú vypracovala pre školské účely 21. a 22.1.2013. Z tohto vyšetrenia
bol zistený nejednoznačný postoj maloletého k návratu, spomínal si na viacero situácii, kedy sa otca
bál, kedy kričal na matku a na neho, vyhadzoval ich z domu, popisoval aj situácie, kedy mu je smutno,
želal by si, aby otec už nekričal, zmenil a polepšil sa. U starých rodičov sa mu páči, uviedol, že je tam
kľudné prostredie, nikto na neho a jeho mamku nekričí. Na matku je prioritne emocionálne naviazaný.
Klinická psychologička uviedla, že odlúčenie od matky by bolo pre dieťa nadlimitnou záťažou vzhľadom
na ADHD, kedy má dieťa zníženú schopnosť adaptovať sa na neustále zmeny. Na základe uvedeného
konajúci súd dospel k presvedčeniu a jednoznačnému záveru, že v danom prípade otec o presťahovaní
sa matky s maloletým do O. vedel, v čase ich odchodu bol s touto skutočnosťou vysporiadaný a tiež so
všetkými okolnosťami súvisiacimi s odchodom matky a dieťaťa a pravdepodobne až po ich odchode a
uplynutí určitého času si všetky tieto okolnosti uvedomil, následne svoje stanovisko zmenil a rozhodol
sa riešiť návrat maloletého dieťaťa súdnou cestou. Preto konajúci súd návrhu otca nevyhovel, návrh
zamietol a o trovách konania rozhodol podľa ust. 142 ods. 1 O.s.p., § 151 ods. 1 O.s.p. a § 151 ods. 7
O.s.p.. Priznal matke, ktorá mala vo veci plný úspech náhradu trov potrebných na účelné uplatňovanie
alebo bránenie práva proti účastníkovi, ktorý vo veci úspech nemal.

Proti tomuto rozhodnutiu podal v zákonnej lehote odvolanie otec maloletého z dôvodov podľa § 205
ods. 2 písm. d/ a f/ O.s.p. a žiadal, aby odvolací súd rozhodnutie prvostupňového súdu podľa § 220
O.s.p. zmenil, a to tak, že za miesto obvyklého pobytu maloletého dieťaťa určil mesto O. v Č. P. a
nariadil návrat maloletého do siedmich dní od právoplatnosti rozhodnutia. Žiadal v prípade, ak matka
maloletého v určenej lehote maloletého nevráti do miesta jeho obvyklého pobytu určiť, že otec je
oprávnený po uplynutí tejto lehoty maloletého prevziať za účelom jeho navrátenia do miesta obvyklého
pobytu v Českej republike. Uviedol, že v danom prípade je nutné aplikovať hmotno-právnu úpravu
obsiahnutú v Dohovore o občianskych aspektoch medzinárodných únosov detí (Haagska dohoda) a
Nariadenie Rady (ES) č. 2201/2003 z 27.11.2003 (Nariadenie Brusel II bis), ktorý doplňuje Haagsky
dohovor a stanoví členským štátom ešte prísnejšie povinnosti za účelom rýchleho navrátenia dieťaťa
do miesta jeho obvyklého pobytu. Vyslovil presvedčenie, že podľa uvedených právnych predpisov je
nepochybné, že miestom obvyklého pobytu maloletého E.Š. bezprostredne pred premiestnením z Č.
P. bolo mesto O., otcovi svedčí právo starostlivosti o dieťa podľa miesta jeho obvyklého pobytu, kde
otec aj skutočne toto právo vykonával. V danom prípade považuje za sporné jedine tú skutočnosť,
či matka s maloletým dieťaťom sa vysťahovala z Českej republiky na Slovensko s jeho vedomím a
súhlasom. Uviedol, že on ako otec svoj súhlas k vysťahovaniu nikdy nedal a konajúci súd jeho konanie
súvisiace s prípravou matky na vysťahovanie sa z miesta obvyklého pobytu vyhodnotil nesprávne, keď
uviedol, že s vysťahovaním matky s dieťaťom súhlasil. V odvolaní spochybnil vykonané dôkazy súdom
prvého stupňa, ktoré nepovažuje za dostatočne preukázané, pravdivé a v konečnom dôsledku súdom
neobjektívne vyhodnotené. Konkrétne poukázal na konanie vedené pred Okresným súdom v Příbrami o
úpravu výchovy a výživy maloletého E. na čas po rozvode, kedy došlo medzi ním a matkou k vzájomnej
dohode týkajúcej sa predovšetkým zverenia maloletého dieťaťa do starostlivosti matky s tým, že v bežnej
starostlivosti o maloletého sa budú striedať podľa pracovných zmien matky. Zdôraznil, že v priebehu
celého konania nebol žiadnym zrejmým spôsobom prejavený úmysel matky sa vysťahovať. Preto súd
schválil dohodu rodičov, zveril maloletého do výchovy matke a otcovi stanovil dohodnuté výživné a je



nepochybné, že rozhodnutie bolo vydané na základe dohody rodičov, ktorá bola uzatvorená v kontexte
žitia rodiny v Českej republike. Spochybnil tvrdenie matky a jej právnej zástupkyne, že svoj úmysel
vysťahovať sa na Slovensko neuviedla súdu úmyselne z dôvodu miestnej príslušnosti s tým, že podľa
jeho názoru miestna príslušnosť bola daná už podaním návrhu v Českej republike a zmenou pobytu,
resp. presťahovaním sa na Slovensko by k preneseniu príslušnosti nedošlo. Poukázal na vyjadrenie
Okresného súdu v Příbrami z 19.2.2013, z ktorého vyplýva, že dĺžka konania v prípade vysťahovania
sa do iného štátu sa predĺži len minimálne, a to o čas prípadného výsluchu účastníkov na Slovensku.
Z uvedeného dôvodu tvrdenie matky a jej právnej zástupkyne o zamlčaní dôvodu vysťahovania sa na
Slovensko z dôvodu rýchleho ukončenia sporu považuje za zavádzajúce. Za nesprávne vyhodnotené
dôkazy súdom prvého stupňa považuje aj okolnosti týkajúce sa samotného aktu sťahovania sa matky s
maloletým dieťaťom z miesta obvyklého pobytu s tým, že on ako otec sa samotného balenia nezúčastnil,
nemal vedomosť a predstavu o tom, čo v skutočnosti matka zabalila do tašiek a kufrov, teoreticky mohlo
ísť o veci vlastnej osobnej potreby, hračky, ale aj dary príbuzným. Z uvedeného dôvodu pripustil, že
batožiny mohli byť objemnejšie a väčšieho počtu. Takisto nepovažuje za dostatočne preukázanú ani
tú skutočnosť, že matku navštívil v mieste jej nového zamestnávateľa v supermarkete Tesco, ktorú
skutočnosť konajúci súd nemal vierohodne verifikovanú. Vyslovil presvedčenie, že ak matka konala
skutočne v dobrej viere a bola presvedčená o tom, že otec súhlasí s vysťahovaním maloletého na
Slovensko, uzavrela by s ním dohodu, kde by táto skutočnosť bola zakomponovaná, a to či už v rozsudku
Okresného súdu Příbram o úprave práv a povinností rodičov voči maloletému dieťaťu na čas po rozvode
alebo v dohode o vyporiadaní bezpodielového spoluvlastníctva uzatvorenej v Advokátskej kancelárii
právnej zástupkyne matky dňa 21.5.2012. Keďže k žiadnej takejto písomnej dohode o vysťahovaní
nedošlo je zrejmé, že matka si bola vedomá toho, že otec by s vysťahovaním na Slovensko nesúhlasil.
V neposlednej miere poukázal na skutočnosť, že maloletý sa v mieste svojho obvyklého pobytu v meste
O. cítil veľmi dobre, udržiaval blízke kontakty so starou matkou zo strany otca, mal blízkych kamarátov a
pripravoval sa na nástup do 1. ročníka základnej školy, preto jeho premiestnenie, resp. vysťahovanie do
iného štátu nebolo predovšetkým v prospech dieťaťa. V závere odvolania otec poukázal na vyjadrenie
detskej psychologičky, že maloletý E. je maximálne sugestibilný a ovplyvniteľný názormi rodičov a keďže
v čase vyšetrenia psychologičkou sa nachádzal niekoľko mesiacov v dennom kontakte s matkou, resp.
starými rodičmi zo strany matky, s ktorými žije v spoločnej domácnosti, je dôvodná obava, že bol z ich
strany ovplyvňovaný, a to negatívne, proti svojmu otcovi a preto je presvedčený, že konajúci súd pri
rozhodnutí nemal na správu súdnej znalkyne prihliadať.

K odvolaniu otca sa písomne vyjadrila matka maloletého dieťaťa, ktorá vyslovila zásadný nesúhlas
s tvrdením otca, že bez jeho vedomia, vôle, súhlasu alebo dohody medzi obidvomi rodičmi zobrala
maloletého na Slovensko s úmyslom vysťahovania. Zdôraznila, že samotný opis skutkových okolností
uvedených v odvolaní otca je strohý a neúplný, a to práve z toho dôvodu, že otec nemohol opísať
obšírnejšie skutkové okolnosti ich odchodu, nakoľko by sa v tom prípade nemal čoho odvolávať a
opätovne zdôraznila, že odchod s maloletým bol vykonaný s plným vedomím a bezvýhradným súhlasom
otca. Konštatovala, že o tejto skutočnosti vedel, boli na tom spolu dohodnutí, bol vyrovnaný s tým, že
výchova maloletého E. bola v čase spolužitia zabezpečovaná vo väčšej miere matkou a preto jeho
starostlivosť na čas po rozvode o maloletého neprichádza v úvahu, navyše poznal situáciu na trhu práce
a vedel, že ona vo svojom zamestnaní je veľmi slabo platená, a prácu si bude hľadať na Slovensku.
Zdôraznila zdravotný stav otca dieťaťa, s ktorým je samotný otec dôkladne oboznámený, je si svojho
zdravotného stavu vedomý a je mu zrejmé, že nemôže realizovať celodennú riadnu starostlivosť o
maloletého E.. Uviedla, že k odchodu maloletého E. na Slovensko dal svoj výslovný súhlas v rámci
ich rodičovskej dohody a navyše mal pozitívny postoj k vysťahovaniu E.Á. s tým, že s výchovou
maloletého jej budú pomáhať rodičia. Poukázala na to, že návrh na rozvod manželstva a návrh na
úpravu práv a povinností k maloletému E. na čas po rozvode podala po vzájomnej dohode s otcom
maloletého, pričom hlavným dôvodom rozvratu ich manželstva a nevyhnutne nasledujúceho rozchodu
bolo správanie otca maloletého, ktoré vyplývalo z jeho ochorenia a nadmerného požívania alkoholických
nápojov. V súvislosti s ochorením sa u otca začali prejavovať zvláštne výkyvy nálady a striedali sa počas
jedného dňa a obdobia, kedy sa choval primerane s obdobím, kedy sa správal cholericky, nadával,
používal hrubé výrazy a slovné spojenia aj pred maloletým. Okrem výrazných zmien v správaní sa u
otca začala prejavovať dekoncentrácia pozornosti, nevedel reagovať na určité témy, nevedel dokončiť
myšlienky, skákal z problému na problém a nevedel objasniť, čo vlastne chce. Toto rizikové správanie
sa opakovalo pravidelne, najmenej dvakrát do týždňa vo večerných hodinách, kedy prichádzal domov
pod vplyvom alkoholu. Ona ako matka sa snažila maloletého E. chrániť pred týmto jeho správaním,



avšak častokrát sa stával svedkom konfliktov. Pri jednom výstupe bola nútená zavolať príslušníkov
mestskej polície. V dôsledku tohto správania mu bola odporučená odborná lekárska pomoc zo strany
psychológa, resp. psychiatra. Zdôraznila, že o jej úmysle vysťahovať sa z Českej republiky aj s maloletým
dieťaťom nepochybne svedčia také okolnosti, ako je skončenie pracovného pomeru v Českej republike,
vyzdvihnutie zdravotných kariet maloletého od obvodného lekára, ako aj odborných lekárov, ktoré v
Čechách navštevoval, pričom o týchto skutočnostiach otec maloletého bol uzrozumený a aktívne jej
pritom pomáhal. Konštatovala, že uvedené skutočnosti si nemohol otec v žiadnom prípade vysvetliť
inak ako tak, že na Slovensku ostáva s úmyslom trvalého pobytu. Spochybnila jeho tvrdenie súvisiace s
prípravou na odchod zo spoločnej domácnosti, a to konkrétne balením vecí. Zdôraznila, že samotný otec
jej pomáhal s balením jej osobných veci, ako aj synových, vrátane zimného oblečenia, ktoré sám ukladal
na prízemie obytného domu, odkiaľ ich ráno v deň odchodu pomáhal nakladať do dodávky, ktorou prišiel
jej otec a ich rodinný známy. Aj z týchto okolností je nepochybné a jednoznačné, že otec dieťaťa s
vysťahovaním súhlasil, bol s tým uzrozumený a nemal žiadne námietky. Zdôraznila, že nič neurobila bez
výslovného a vedomého súhlasu otca. Skutočnosti, ako je rozviazanie pracovného pomeru, zamestnanie
sa u nového zamestnávateľa v Prešove, kde ju sám osobne navštívil, sú pravdivé a za daných okolností
nemohla u otca pretrvávať domnienka, že ide len o prázdninový pobyt. Až koncom mesiaca august
2012 otec maloletého zmenil postoj k jej odchodu zo spoločnej domácnosti, v telefonickom rozhovore
jej oznámil, že si rozmyslel svoj súhlas s vysťahovaním a má sa okamžite vrátiť s maloletým do O..
Uvedomil si, že nebude žiť s ňou a s maloletým v spoločnej domácnosti, a preto chce, aby sa aj ona
aj maloletý E. vrátili naspäť. Uviedol, že podal návrh na Medzinárodné centrum ochrany detí, odkiaľ jej
prídu maloletého E. do konca týždňa zobrať a ju odvedú na políciu s tým, že maloletá dieťa neuvidí až
pokiaľ sa aj ona nevráti späť. Následne v septembri 2012 pricestoval do O., kde ju navštívil v byte jej
rodičov. Žiadal, aby zmenila svoj názor týkajúci sa vysťahovania sa s maloletým na Slovensko. Aj pred jej
rodičmi povedal, že zmenil svoje stanovisko a žiada, aby sa vrátili späť do Českej republiky. Konštatoval,
že to bola chyba, keď súhlasil s jej vysťahovaním, avšak túto chybu napraví cez políciu a súdne konanie.
Pripustil, že si je vedomý skutočnosti, že sa nedokáže o maloletého E. sám postarať, že jeho zdravotný
stav mu to v súčasnej dobe neumožňuje, v domácnosti sa cíti sám a preto potrebuje, aby sa vrátila ona
aj s maloletým dieťaťom. Matka v závere svojho vyjadrenia vyslovila presvedčenie, že tvrdenie otca o
jeho schopnosti a spôsobilosti sa postarať o maloletého E. je tendenčné a nepravdivé, sám si je vedomý
svojho zdravotného stavu, závislosti na alkohole a tiež toho, že nemá takých príbuzných, ktorí by mu
v starostlivosti o maloletého boli nápomocní. Vyslovila presvedčenie, že o návrat maloletého a v tej
súvislosti i o návrat jej, ako manželky žiada len preto, lebo na neho doľahla osamelosť, v dôsledku tohto
stavu, ktorý nastal, ktorého príčinou bolo jeho neúnosné chovanie, nadmerné požívanie alkoholu a preto
tieto dôvody nemôžu byť reálnym a dôvodným podkladom pre súdne rozhodnutie o ich návrate.

K odvolaniu otca sa písomne vyjadril aj kolízny opatrovník Úrad práce, sociálnych vecí a rodiny v
Prešove, ktorý navrhol v celom rozsahu potvrdiť rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správny,
zákonný a odvolanie otca zmietnuť.

Odvolací súd preskúmal napadnuté rozhodnutie spolu s konaním, ktoré mu predchádzalo v zmysle
zásad vyplývajúcich z ust. § 212 O.s.p. bez nariadenia pojednávania podľa § 214 ods. 2 O.s.p. a dospel
k záveru, že odvolanie otca maloletého dieťaťa nie je dôvodné. Odvolací súd konštatuje, že v danom
prípade žiadosti otca o vytýčenie pojednávania nevyhovel, a to napriek tomu, že ide o konanie týkajúce
sa posudzovania nielen národného práva, ale tiež Dohovoru a Nariadenia rady (ES) č. 2201/2003
Z.z. tzv. Brusel II bis a v posudzovanej veci ide o rozhodovanie „vo veci samej“ s odôvodnením, že v
danej veci došlo k dôslednému a rozsiahlemu dokazovaniu súdom prvého stupňa, kedy obidve strany
mohli plnohodnotne vyjadriť svoj názor, ich navrhnuté dôkazné prostriedky boli súdom prvého stupňa
dôsledne akceptované a vyhodnotené, každej procesnej strane bol daný dostatočný časový priestor
predniesť svoje návrhy na vykonanie dôkazov. Konajúci súd nevychádzal iba z dôkazov produkovaným
jedným alebo druhým účastníkom súdneho konania, ale boli ozrejmené všetky okolnosti, z ktorých by
bolo možné zistiť skutočný postoj obidvoch rodičov, pobytu maloletého dieťaťa a akékoľvek ich ďalšie
prednesy a navrhované dôkazné prostriedky odvolací súd považoval už za bezvýznamné a irelevantné.

Podľa § 219 ods. 1, 2 O.s.p., odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne. Ak
sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v



odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne
doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

V prejednávanej veci sa otec maloletého dieťaťa domáhal návratu dieťaťa na územie a pod jurisdikciu
Českej republiky v zmysle Dohovoru a Nariadenia Rady (ES č. 2201/2003) z 27.11.2003.

Podľa článku 1 ods. 2 Ústavy SR, Slovenská republika uznáva a dodržiava všeobecné pravidlá
medzinárodného práva, medzinárodné zmluvy, ktorými je viazaná a svoje ďalšie medzinárodné záväzky.

Podľa článku 1 písm. a/ Dohovoru o občiansko-právnych aspektoch medzinárodných únosov detí
publikovaného v oznámení Ministerstva zahraničných vecí SR pod č. 119/2001 Z.z. prijatého Haagskou
konferenciou medzinárodného práva súkromného 25.10.1980, ktorý pre Slovenskú republiku vstúpil v
platnosť 1.2.2001 (ďalej len Dohovor) predmetom tohto Dohovoru je zabezpečiť okamžitý návrat detí
neoprávnene premiestnených alebo zadržiavaných v niektorom zmluvnom štáte.

Podľa článku 3 Dohovoru, premiestnenie alebo zadržanie dieťaťa sa považuje za neoprávnené, ak
a/ je porušením opatrovníckeho práva, ktoré nadobudla osoba, inštitúcia alebo iná právnická osoba
buď spoločne alebo samostatne podľa právneho poriadku štátu, na ktorého území malo dieťa svoj
obvyklý pobyt bezprostredne pred premiestnením alebo zadržaním, a b/ v čase jeho premiestnenia alebo
zadržania sa toto právo aj skutočne vykonávalo buď spoločne, alebo samostatne, alebo by sa takto
vykonávalo, ak by nedošlo k premiestneniu, či zadržaniu. Opatrovnícke právo uvedené v písm. a/ možno
nadobudnúť najmä priamo zo zákona alebo na základe rozhodnutia súdu alebo správneho orgánu, alebo
na základe dohody platnej podľa právneho poriadku tohto štátu.

Podľa článku 5 písm. a/ Dohovoru, opatrovnícke právo zahŕňa práva týkajúce sa starostlivosti o osobu
dieťaťa a najmä právo určiť miesto jeho pobytu.

Podľa článku 12 Dohovoru, ak bolo dieťa neoprávnene premiestnené alebo zadržané podľa článku 3
a v deň začatia konania pred justičným alebo správnym orgánom zmluvného štátu, v ktorom sa dieťa
nachádza, neuplynula odo dňa neoprávneného premiestnenia alebo zadržania lehota jedného roka,
nariadi príslušný orgán okamžite návrat dieťaťa.

Podľa článku 13 Dohovoru, bez ohľadu na ustanovenie predchádzajúceho článku justičný alebo správny
orgán dožiadaného štátu nemusí nariadiť návrat dieťaťa, ak osoba, inštitúcia, alebo iná právnická osoba,
ktorá nesúhlasí s jeho vrátením, preukáže, že a/ osoba, inštitúcia alebo iná právnická osoba, ktorá
mala dieťa v osobnej starostlivosti, v čase premiestnenia alebo zadržania opatrovnícke právo skutočne
nevykonávala alebo, že súhlasila, či následne sa zmierila s premiestnením alebo zadržaním, alebo b/
existuje vážne nebezpečenstvo, že návrat by dieťa vystavil fyzickej alebo duševnej ujme alebo ho inak
priviedol do neznesiteľnej situácie. Justičný alebo správny orgán môže odmietnuť nariadiť návrat dieťaťa
aj vtedy, ak zistí, že dieťa nesúhlasí s návratom a ak dosiahol vek a stupeň vyspelosti, v ktorom je
vhodné zohľadniť jeho názory. Pri hodnotení okolností uvedených v tomto článku justičné a správne
orgány vezmú do úvahy informácie o sociálnom prostredí dieťaťa, ktoré poskytol ústredný orgán alebo
iný príslušný orgán štátu obvyklého pobytu dieťaťa.

Podľa článku 19 Dohovoru, rozhodnutie podľa tohto Dohovoru nemožno považovať za rozhodnutie o
určení opatrovníckeho práva.

Podľa článku 2 ods. 9 Nariadenia Rady (ES č. 2201/2003) z 27.11.2003 (ďalej len Nariadenie), pojem
„opatrovnícke právo“ zahŕňa práva a povinností súvisiace s osobnou starostlivosťou o dieťa, najmä právo
určiť miesto pobytu dieťaťa.



Podľa ods. 11 cit. ust., pojem „neoprávnené premiestnenie alebo zadržiavanie“ znamená premiestnenie
alebo zadržanie dieťaťa, ak: a/ je porušením opatrovníckeho práva nadobudnutého rozsudkom, zo
zákona alebo dohodou, ktorá má právne účinky, podľa právneho poriadku členského štátu, v ktorom
malo dieťa obvyklý pobyt bezprostredne pred premiestnením alebo zadržaním; b/ za predpokladu, že v
čase premiestnenia alebo zadržania sa toto opatrovnícke právo aj skutočne vykonávalo, buď spoločne
alebo samostatne, alebo by sa bolo takto vykonávalo, ak by nedošlo k premiestneniu alebo zadržaniu.
Opatrovnícke právo sa považuje za vykonávané spoločne, ak na základe rozsudku alebo zo zákona
jeden nositeľ rodičovských práv a povinností nemôže rozhodnúť o mieste pobytu dieťaťa bez súhlasu
druhého nositeľa rodičovských práv.

Podľa článku 10 Nariadenia, v prípade neoprávneného premiestnenia alebo zadržiavania dieťaťa si
súdy členského štátu, v ktorom malo dieťa svoj obvyklý pobyt bezprostredne pred svojím neoprávneným
premiestnením alebo zadržaním, zachovávajú právomoc, až kým dieťa nenadobudne obvyklý pobyt v
inom členskom štáte a: a/ každá osoba, inštitúcia alebo iná právnická osoba vykonávajúca opatrovnícke
právo sa zmierila s premiestnením alebo zadržaním, alebo b/ dieťa malo pobyt v tomto inom členskom
štáte najmenej rok potom, ako sa osoba, inštitúcia alebo iná právnická osoba vykonávajúca opatrovnícke
právo dozvedela alebo mohla dozvedieť o mieste pobytu dieťaťa, dieťa sa zžilo s novým prostredím a je
splnená najmenej jedna z týchto podmienok: i/ do jedného roka od vtedy, ako sa nositeľ opatrovníckeho
práva dozvedel alebo mohol dozvedieť o mieste pobytu dieťaťa, sa nepodala žiadosť o vrátenie
dieťaťa na príslušné orgány členského štátu, do ktorého bolo dieťa premiestnené alebo v ktorom je
zadržiavané; ii/ nositeľ opatrovníckeho práva vzal späť svoju žiadosť o vrátenie a do lehoty stanovenej
v bode i/ sa nepodala nová žiadosť; iii/ konanie na súde členského štátu, v ktorom malo dieťa obvyklý
pobyt bezprostredne pred neoprávneným premiestnením alebo zadržaním, skončilo podľa čl. 11 ods.
7; iv/ súdy členského štátu, v ktorom malo dieťa obvyklý pobyt bezprostredne pred neoprávneným
premiestnením alebo zadržaním vydali rozsudok o opatrovníckom práve, z ktorého nevyplýva povinnosť
vrátiť dieťa.

Podľa čl. 11 ods. 2 Nariadenia, pri uplatňovaní čl. 12 a 13 Haagskeho dohovoru z roku 1980 sa musí
zabezpečiť, aby sa dieťaťu dala možnosť vyjadriť sa v konaní, ak sa to vzhľadom na jeho vek alebo
stupeň vyspelosti nejaví nevhodné. Podľa ods. 4 citovaného zákonného ustanovenia, súd nemôže
odmietnuť vrátiť dieťa podľa čl. 13 písm. b/ Haagskeho dohovoru z roku 1980, ak sa preukáže, že sa
vykonali primerané opatrenia na zabezpečenie ochrany dieťaťa po jeho vrátení.

Právna úprava problematiky návratu maloletých detí vo veciach medzinárodných únosov vychádza
z Dohovoru a Nariadenia Rady ES č. 2201/2003, ktoré doplňuje a vykonáva Haagsky dohovor a v
niektorých aspektoch stanovuje členským štátom ešte prísnejšie povinnosti za účelom urýchleného
návratu detí do miesta obvyklého pobytu. Základnými cieľmi uvedených právnych nástrojov je zaistiť
bezodkladný návrat detí protiprávne premiestnených alebo zadržiavaných v niektorom zmluvnom štáte.
Premiestnenie alebo zadržanie dieťaťa sa považuje za protiprávne vtedy, ak ním dôjde k porušeniu práv
a starostlivosti o dieťa, ktoré má osoba, inštitúcia alebo ktorýkoľvek iný orgán podľa právneho poriadku
štátu, v ktorom malo dieťa svoj obvyklý pobyt bezprostredne pred premiestnením alebo zadržaním. To
však za predpokladu, že toto právo starostlivosti o dieťa (opatrovnícke právo) bolo v dobe premiestnenia
alebo zadržania skutočne vykonávané alebo by bolo takto vykonávané, keby nedošlo k premiestneniu
alebo zadržaniu. Právna úprava obsiahnutá v Dohovore je jasná a striktná. Pokiaľ dôjde k protiprávnemu
premiestneniu alebo zadržaniu dieťaťa a pokiaľ je podaný rodičom návrh na vrátenie dieťaťa do jedného
roku od protiprávneho zadržania alebo premiestnenia, musí súd nariadiť vrátenie dieťaťa do miesta jeho
obvyklého pobytu. Túto povinnosť nemá len vtedy, ak je daná niektorá z výnimiek uvedených v čl. 13,
prípadne čl. 20 Dohovoru. Článok 11 Nariadenia zároveň stanovuje, že pri rozhodovaní o návrhu na
vrátenie dieťaťa je výnimka z povinnosti nariadiť návrat dieťaťa stanovená v čl. 13 písm. b/ Dohovoru
obmedzená na minimum, pretože aj pri existencii okolností predvídaných v tomto ustanovení musí súd
nariadiť vrátenie dieťaťa, pokiaľ boli prijaté vhodné opatrenia na zabezpečenie ochrany dieťaťa po jeho
návrate.



Účel Dohovoru je veľmi jasne špecifikovaný v čl. 1 Dohovoru, pričom Dohovor sa nesnaží riešiť problém
rozhodovania o tom, kto má mať opatrovnícke práva. Každý spor vo veci starostlivosti o maloletých má
riešiť príslušný orgán štátu, v ktorom malo dieťa svoj obvyklý pobyt predtým, ako bolo premiestnené.
Účelom tohto Dohovoru je práve umožniť, aby príslušný orgán štátu obvyklého pobytu dieťaťa, ktorý má
k dieťaťu (nielen k dieťaťu, ale aj k obidvom rodičom dieťaťa) „najbližšie“ a ktorý je v najlepšej situácii
čo najobjektívnejšie posúdiť okolnosti na strane všetkých účastníkov konania, aj mohol v skutočnosti
rozhodnúť vo veci samej. Podľa čl. 3 Dohovoru sa premiestnenie alebo zadržanie dieťaťa považuje
za neoprávnené v prípade, ak bolo porušené opatrovnícke právo, ktoré nadobudla osoba, inštitúcia
alebo iná právnická osoba podľa právneho poriadku štátu, na území ktorého malo dieťa svoj obvyklý
pobyt bezprostredne pred premiestnením alebo zadržaním a zároveň sa toto právo skutočne vykonávalo
spoločne alebo samostatne, alebo by sa bolo vykonávalo, ak by nedošlo k premiestneniu či zadržaniu.
Potrebné je však zdôrazniť, že v tomto konaní súd rozhoduje výlučne o tom, či bude dieťa do miesta
obvyklého pobytu vrátené alebo nie. Nerozhoduje ani o výchove a výžive dieťaťa, ani o styku rodičov
s dieťaťom. Je dôležité, že súd v konaní o návrat, ak ide o neoprávnené premiestnenie dieťaťa alebo
jeho zadržiavanie v zmysle čl. 3 Dohovoru (vo vzťahu k členským štátom EÚ aj v spojitosti s čl. 2 ods.
11 Nariadenia Rady (ES č. 2201/2003 z 27.11.2003) o právomoci a uznávaní a výkone rozsudkov v
manželských veciach a vo veciach rodičovských práv a povinností) neposudzuje, či návrat je alebo
nie je v záujme dieťaťa, nakoľko táto otázka bola zákonodarcom vyriešená pri ratifikácii Dohovoru. V
danom prípade nejde o konanie o starostlivosti o maloletých podľa § 176 ods. 1 O.s.p., ale o špecifické
konanie o návrat, v ktorom úlohou súdu je len posúdiť, či došlo k neoprávnenému premiestneniu alebo
zadržaniu v zmysle čl. 3 Dohovoru a zabezpečiť okamžitý návrat dieťaťa do krajiny jeho obvyklého
pobytu. Pojem obvyklého pobytu, ktorý zaviedla do terminológie medzinárodného práva súkromného
Haagska konferencia prostredníctvom dohovorov a nikdy ho nedefinovala, nevymedzujú ani zákony
Slovenskej republiky. Nemožno ho stotožňovať s pojmom trvalý pobyt ani s pojmom bydlisko. Súd pri
posúdení otázky, či má osoba obvyklý pobyt na území určitého členského štátu, musí brať do úvahy
všetky relevantné skutočnosti konkrétneho prípadu. Pojem obvyklého pobytu dieťaťa však zadefinoval
rozsudok súdneho dvora z 2.4.2009 vo veci C-523/07 tak, že mu zodpovedá miesto, ktoré odzrkadľuje
istú mieru začlenenia dieťaťa do sociálneho a rodinného prostredia. Na tento účel treba vziať do úvahy
najmä trvanie, pravidelnosť, podmienky a dôvody pobytu na území členského štátu a presťahovanie
rodiny do tohto štátu, štátnu príslušnosť dieťaťa, miesto a podmienky školskej dochádzky, jazykové
znalosti, ako aj rodinné a sociálne väzby, ktoré dieťa udržiava v danom štáte.

Odvolací súd vychádzajúc zo skutkového stavu vyplývajúceho z preskúmavaného spisu a posúdením
všetkých relevantných skutočností vo vzťahu k predmetu konania dospel k záveru, že sa matka
nedopustila neoprávneného premiestnenia maloletého E. na územie Slovenskej republiky. Konštatuje,
že súd prvého stupňa dostatočne zistil skutkový stav, posúdil ho podľa správnych zákonných ustanovení,
a to predovšetkým Haagskeho dohovoru citujúc ust. článkov 1, 3, 4, 11, 12, 13 a 19 a skutočnosť, že
konajúci súd necitoval ustanovenia Nariadenia Brusel II bis súvisiacich s neoprávneným premiestnením
maloletého dieťaťa do iného štátu, nemalo vplyv na samotné hmotné posúdenie veci samej, nakoľko
v prípadoch neoprávneného premiestnenia dieťaťa sa má bez ďalšieho dosiahnuť návrat dieťaťa a na
tento účel sa uplatňuje predovšetkým Haagsky dohovor doplnený ustanoveniami Nariadenia Brusel II bis
najmenej článkom 11. Napriek tomu, že tieto ustanovenia konajúci súd v svojom rozhodnutí necitoval,
pri hodnotení dôkazov postupoval dôsledne tak v zmysle ustanovení Haagskeho dohovoru, ako aj
Nariadenia Brusel II bis súvisiace s neoprávneným návratom dieťaťa. Konajúci súd vykonal všetky
dôkazy významné pre rozhodnutie v súlade s § 132 O.s.p. vyhodnotil dôkazy, prihliadol na všetko, čo
vyšlo za konania najavo, vrátane toho, čo uviedli účastníci, v dôsledku čoho je odôvodnenie napadnutého
rozsudku presvedčivé a s jeho závermi sa odvolací súd v plnom rozsahu stotožňuje. Vysporiadal sa
tak s dôkazmi produkovanými matkou, ako aj otcom maloletých detí, obidvoch účastníkov dôsledne na
pojednávaní vypočul, vyžiadal si správu kolízneho opatrovníka z miesta terajšieho bydliska v O., ako
aj správu kolízneho opatrovníka ustanoveného Okresným súdom Příbram v konaní o úpravu práv a
povinností rodičov voči maloletému dieťaťu na čas po rozvode, zobral do úvahy informácie o súčasnom
sociálnom prostredí dieťaťa a takto zistil všetky dôvody, ktoré by mohli eliminovať návrat dieťaťa do
miesta bydliska, a objasnil dostatočne, že ich posúdenie navrátenia, resp. nenavrátenia maloletého
dieťaťa nevychádzalo iba z dôkazov produkovaných jedným z účastníkov konania. Boli ozrejmené všetky
okolnosti, s ktorými bolo možné zistiť skutočný postoj obidvoch rodičov. Týmto spôsobom zohľadnil pri
svojom rozhodnutí nielen text Dohovoru, ale tiež Nariadenia Rady ES č. 2201/2003, tzv. Brusel II bis,



ktorého vzťah k Dohovoru je komplementárny, t.j. v rámci Európskej únie sa prednostne použije Brusel
II bis pre rovnaký okruh otázok, ktoré rieši aj Dohovor. Odvolací súd zdôrazňuje, že významnú úlohu
v procese hodnotenia dôkazov (§ 132 O.s.p.) zohráva vnútorné presvedčenie súdu. Toto presvedčenie
nemá predstavovať svojvôľu a nezodpovednosť súdu, ale naopak, mal by sa vytvárať na základe
starostlivého uváženia a jeho zhodnotenie jednotlivých dôkazov jednotlivo aj v ich komplexnosti tak, aby
vychádzalo z pravidiel formálnej logiky. Zásada formálneho hodnotenia dôkazov však má svoje limity.
Jej kontrola sa uskutočňuje najmä prostredníctvom inštitútu odôvodnenia rozsudku upraveného v § 157
ods. 2 O.s.p., podľa ktorého má súd uviesť, čoho sa navrhovateľ (otec) domáhal a z akých dôvodov, ako
sa vo veci vyjadril odporca (matka), prípadne iný účastník konania, stručne, jasne a výstižne vysvetliť,
ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami
sa pri hodnotení dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil.
Súd dbá na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé, z formulácie uvedeného paragrafu tiež
možno vyvodiť, že súd je povinný dôkazy navzájom si odporujúce hodnotiť a ďalej zdôvodniť napr. prečo
niektoré z nich pokladá za nevierohodné, prečo niektoré odmietol vziať pri formulovaní rozhodnutia
do úvahy, prípade aj prečo sa niektorými dôkaznými návrhmi odmietol vôbec zaoberať. Nedostatky
odôvodnenia spolu s tzv. opomenutými dôkazmi (dôkazy, o ktorých súd nerozhodol vôbec) zakladajú
vadu nepreskúmateľnosti rozhodnutia. Všeobecný súd je pri hodnotení dôkazov viazaný tiež skutkovým
stavom veci a teda nie je prípustný svojvoľný výber dôkazov smerujúci k jednostranným záverom.
Zásada voľného hodnotenia dôkazov je totiž limitovaná tiež požiadavkou nadväznosti medzi skutkovými
zisteniami súdu získanými v procese dokazovania, úvahami súdu v procese hodnotenia dôkazov a jeho
právnymi závermi.

Odvolací súd konštatuje, že súd prvého stupňa sa dôsledne riadil uvedenými zásadami, preto dospel k
správnemu a logickému vyhodnoteniu dôkazov a rozhodnutia vo veci samej.

K rovnakým záverom ako konajúci súd dospel po oboznámení sa s obsahom prejednávanej veci
aj odvolací súd. Poukazuje predovšetkým na to, že v danom prípade súd prvého stupňa správne
postupoval podľa ust. článku 13 písm. a / Dohovoru, kedy osoba, inštitúcia alebo iná právnická osoba,
ktorá mala dieťa v osobnej starostlivosti v čase premiestnenia alebo zadržania opatrovnícke právo
skutočne nevykonávala, alebo že súhlasila, či následne sa zmierila s premiestnením alebo zadržaním. Z
vykonaného dokazovania je nepochybné, že otec maloletého musel vedieť o úmysle matky vysťahovať
sa z miesta obvyklého pobytu v Č. P. v meste O. do mesta O. v Slovenskej republike, nakoľko všetky
okolnosti súvisiace s prípravou na sťahovanie, samotné sťahovanie a následne udalosti po odsťahovaní
sa matky s maloletým svedčili o úmysle matky odsťahovať sa. Predovšetkým okolnosti, že matka
rozviazala trvalý pracovný pomer so zamestnávateľom v Českej republike a uzavrela nový pracovný
pomer v meste Prešov v Slovenskej republike, vyzdvihla všetky zdravotné karty od obvodného lekára
a tiež odborných lekárov, pričom otec s týmito skutočnosťami bol vopred a náležite oboznámený. Ani
odvolací súd nemohol uveriť tvrdeniu otca v odvolaní, že o týchto skutočnostiach nevedel, resp. že by
ich považoval za primerané v prípade odchodu matky s maloletým len na prázdniny.

Odvolací súd dodáva, že konanie o návrat dieťaťa do krajiny obvyklého pobytu je osobitným druhom
konania, v ktorom sa súd riadi právnymi predpismi záväznými pre Slovenskú republiku - Nariadením
Rady (ES č. 2201/2003 o súdnej právomoci a uznávaní a výkone rozsudkov v manželských veciach a vo
veciach rodičovských práv a povinností a Dohovorom č. 119/2001 Z.z. o občiansko-právnych aspektoch
medzinárodných únosov detí, ktorý v spojení s ust. článku 1 ods. 2 Ústavy SR majú prednosť pred
vnútroštátnymi predpismi. Maloleté dieťa v konaní o nariadenie návratu nie je účastníkom tohto konania,
avšak jeho záujmy pri predpokladom strete záujmov jeho rodičov, ktorých rodičovské práva neboli
obmedzené, chráni súdom ustanovený kolízny opatrovník. Pre úplnosť je treba uviesť, že nariadenie a
Dohovor dávajú možnosť dieťaťu vyjadriť sa, pokiaľ by sa to s ohľadom na jeho vek a stupeň vyspelosti
nepovažovalo za nevhodné (napr. v článku 42 Nariadenia). V posudzovanom prípade nebol dôkaz
vykonaním výsluchu maloletého dieťaťa navrhnutý ani jedným z účastníkov a ani odvolaciemu súdu,
vzhľadom na útly vek dieťaťa a stupeň jeho vyspelosti vykonanie takéhoto dôkazného prostriedku sa
nejavilo za vhodné. K návrhu matky, ktorá žiadala pri rozhodovaní o návrate posudzovať aj možnosti



a schopnosti rodičov na výchovu dieťaťa, prihliadnuť na sklony otca k agresívnemu správaniu sa a k
nadmernému požívaniu alkoholu odvolací súd dodáva, že konanie o nariadenie návratu nie je konaním o
výkone rodičovských práv a povinností, t.j. nerieši, ktorý z rodičov má lepšie podmienky a predpoklady na
riadnu výchovu maloletého dieťaťa, keďže na takéto konanie a rozhodnutie pri príslušný súd, v obvode
ktorého má maloleté dieťa obvyklý pobyt.

S poukazom na uvedené, keďže otec v odvolaní neuviedol žiadne také skutočnosti, ktoré by mali mať
vplyv na zmenu skutkového a právneho posúdenia veci súdom prvého stupňa odvolací súd rozhodnutie
súdu prvého stupňa ako vecne správne potvrdil podľa § 219 ods. 1 O.s.p. a podľa ods. 2 citovaného
zákonného ustanovenia poukazuje na správne závery súdu, s ktorými sa v plnom rozsahu stotožnil.
Pochybenie súdu prvého stupňa spočívajúce v tom, že rozhodoval rozsudkom, hoci mal rozhodovať
uznesením (§ 176 ods. 2 O.s.p.) nemalo vplyv na obsah rozhodnutia a na takéto pochybenie neprihliadol
(§ 212 ods. 2 O.s.p.). Odvolací súd potvrdil aj výrok rozhodnutia súdu prvého stupňa týkajúci sa náhrady
trov konania, keď konajúci súd správne priznal náhradu trov konania matke v zmysle ust. § 142 ods.
1, § 151 ods. 1 a 7 O.s.p., kedy matke priznal náhradu trov konania v plnej výške, lebo mala vo veci
plný úspech. O trovách odvolacieho konania rozhodol podľa ust. § 224 ods. 1 v spojení s ust. § 142
ods. 1 O.s.p. priznal náhradu trov odvolacieho konania matke maloletého dieťaťa v plnej výške, ako
účastníčke, ktorá mala vo veci plný úspech, a otcovi, ktorý v zmysle uvedených ustanovení úspech vo
veci nemal, náhradu trov konania nepriznal.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.