{"guid": "b3da7946-bc89-4da1-be89-148fc2970be3:a5af9e64-97c9-474e-ab1c-bbd12f16c4ea", "ecli": "ECLI:SK:KSBA:2015:1112226154.1", "spisova_znacka": "3Co/346/2014", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Bratislava sp. zn. 3Co/346/2014 z 22. 9. 2015", "citacia": "rozsudok Krajského súdu Bratislava z 22. septembra 2015, sp. zn. 3Co/346/2014, ECLI:SK:KSBA:2015:1112226154.1", "identifikacne_cislo": "1112226154", "sud": {"guid": "sud_101", "nazov": "Krajský súd Bratislava", "typ": "krajsky", "slug": "krajsky-sud-bratislava"}, "sudca": "JUDr. Blanka Podmajerská", "sudca_id": 1325, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/judr-blanka-podmajerska-1325", "datum_vydania": "2015-09-22", "forma": "Rozsudok", "povaha": ["Potvrdzujúce"], "oblast": ["Občianske právo"], "podoblast": ["Zodpovednosť za škodu pri výkone verejnej moci"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/2003/514/#paragraf-9.odsek-1", "nazov": "§ 9 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2003/514/#paragraf-9.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/514-2003/paragraf-9"}, {"iri": "/SK/ZZ/2003/514/#paragraf-15.odsek-1", "nazov": "§ 15 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2003/514/#paragraf-15.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/514-2003/paragraf-15"}, {"iri": "/SK/ZZ/2003/514/#paragraf-17.odsek-1", "nazov": "§ 17 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2003/514/#paragraf-17.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/514-2003/paragraf-17"}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/2003/514#paragraf-9", "/SK/ZZ/2003/514#paragraf-15", "/SK/ZZ/2003/514#paragraf-17"], "ma_text": true, "text_zdroj": "dump", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/a5af9e64-97c9-474e-ab1c-bbd12f16c4ea", "zdroj": "infosud", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBA:2015:1112226154.1", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSBA:2015:1112226154.1", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSBA:2015:1112226154.1/text", "citacie_n": 0, "text": "Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 3Co/346/2014
Identifikačné číslo súdneho spisu: 1112226154
Dátum vydania rozhodnutia: 23. 09. 2015
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Blanka Podmajerská
ECLI: ECLI:SK:KSBA:2015:1112226154.1

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Blanky Podmajerskej a členov
senátu JUDr. Blanky Malichovej a JUDr. Zuzany Mališovej, v právnej veci žalobkyne: S. O., I.. X. X.
XXXX, Z. B. X, Z., štátny občan SR, zastúpená advokátskou kanceláriou: FUTEJ & Partners s. r. o.,
so sídlom Radlinského 2, Bratislava, IČO: 35 955 341, proti žalovanej: Slovenská republika zastúpená
Národnou bankou Slovenska, sídlo Imricha Karvaša 1, Bratislava, o náhradu škody vo výške 1.879,25
eura s príslušenstvom, na odvolanie žalobkyne proti rozsudku Okresného súdu Bratislava I zo dňa 11.
3. 2014, č. k. 8C/150/2012 - 170, jednohlasne (pomerom hlasov 3 : 0) takto

r o z h o d o l :

Rozsudok súdu prvého stupňa sa v napadnutej časti   potvrdzuje.

Žalovanej sa   nepriznáva náhrada trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa zamietol návrh, ktorým sa žalobkyňa proti žalovanej
domáhala zaplatenia sumy 1.879,25 eura s prísl. predstavujúcej náhradu škody spôsobenej nesprávnym
úradným postupom žalovanej pri vykonávaní bankového dohľadu nad činnosťou PODIELOVÉHO
DRUŽSTVA SLOVENSKÉ INVESTÍCIE (ďalej len \"PDSI\" alebo „družstvo“) a obchodníka s cennými
papiermi CAPITAL INVEST, o.c.p., a.s. (ďalej len \"obchodník s CP\"). Ďalej súd prvého stupňa zamietol
podanie prejudiciálnej otázky Súdnemu dvoru Európskej únie. Žalovanej náhradu trov konania nepriznal.

Svoje rozhodnutie po právnej stránke odôvodnil ustanoveniami § 3 ods. 1, 2, § 9 ods. 1, § 15 ods. 1 a § 17
ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci (ďalej len
zák. č. 514/2003 Z. z.), keď po vykonanom dokazovaní zistil, že žalobkyňa nepreukázala zánik členstva v
PDSI, z čoho vyplýva, že žalobkyňa je stále členom družstva a nevznikol jej nárok na vyrovnávací podiel.

Súd prvého stupňa po vykonanom dokazovaní dospel k záveru, že žalobkyňa v konaní nepreukázala
vznik škody. Zohľadnil pritom ustálenú súdnu judikatúru (rozhodnutie Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 4Cz
110/84) v zmysle ktorej platí, že nárok na náhradu škody podľa zákona č. 58/1969 Zb., ako aj zák.
č. 514/2003 Z. z., môže byť v občianskom súdnom konaní úspešne uplatnený voči štátu až vtedy, ak
nemožno dosiahnuť uspokojenie pohľadávky veriteľa voči dlžníkovi iným titulom, napr. titulom vydania
bezdôvodného obohatenia voči tomu, kto tento prospech získal a je povinný ho vydať. Preto, ak má
žalobkyňa pohľadávku voči subjektu, ktorý ju získal ako prospech a má povinnosť tento prospech
vydať, resp. kým nepreukázala bezúspešné domáhanie sa úhrady pohľadávky voči dlžníkovi, nie je
daný základný predpoklad zodpovednosti štátu, a tým ani predpoklad existencie škody. Žalobkyňa si
neuplatnila pohľadávku voči družstvu v konkurze vyhlásenom na majetok Družstva spôsobom, ktorý
stanovujú právne predpisy, čím sa nestal účastníkom konkurzného konania. Z uvedeného vyplýva,
že v čase rozhodovania súdu nepreukázala bezúspešnosť uplatňovania svojich práv voči Družstvu.



Súd prvého stupňa mal za to, že toho času nie je možné ustáliť majetok úpadcu - družstva, s ktorým
bola žalobkyňa  v záväzkovom vzťahu a z ktorého majetku by mala byť uspokojená jej pohľadávka
uplatňovaná                            i v prebiehajúcom konaní titulom náhrady škody za nesprávny úradný
postup. Skonštatoval ďalej, že žalobkyňa nepodala zároveň ani žalobu proti členom predstavenstva
alebo kontrolnej komisie družstva v zmysle § 251 ods. 2, § 243a ods. 4 a § 244 ods. 8 Obchodného
zákonníka. Bol názoru, že žalobkyňa  mala primárne uplatňovať svoj nárok voči PDSI, resp. voči členom
predstavenstva a kontrolnej komisie družstva, a až v prípade bezúspešnosti vymoženia predmetnej
pohľadávky by do úvahy prichádzalo uplatňovanie náhrady škody voči štátu (v prípade preukázania
zodpovednosti odporkyne za škodu). Z tohto dôvodu nemohol súd prvého stupňa v rozhodnom čase
ustáliť, či a najmä v akej výške vznikla žalobkyni škoda, ktorú okolnosť mal rozhodnú aj pre plynutie
premlčacej doby na uplatnenie nároku na náhradu škody voči štátu. Uviedol, že ak neexistuje škoda v
dobe rozhodovania súdu                       o uplatnenom nároku žalobkyne na jej náhradu, nárok bol uplatnený
predčasne.                           K argumentácii žalobkyne odvolávajúcej sa na rozhodnutie Najvyššieho
súdu Českej republiky sp. zn. 29Cdo/4968/2009 podotkol, že ho nemožno na daný prípad aplikovať
práve z dôvodu vyjadrenia správcu konkurznej podstaty družstva, z ktorého je zrejmé, že konkurzné
konanie nie je doposiaľ ukončené a vzhľadom na jeho stav nemožno jednoznačne konštatovať vylúčenie
možnosti uspokojenia pohľadávky žalobkyne ako prípadného veriteľa v rozsahu,               v ktorom sa
v prebiehajúcom konaní domáha náhrady škody.

Súd prvého stupňa ďalej uviedol, že aj v prípade preukázania škody žalobkyňou by nebolo možné
návrhu vyhovieť, z dôvodu nepreukázania tvrdeného nesprávneho úradného postupu Národnej banky
Slovenska (ďalej len „NBS“). Pri posudzovaní tvrdeného nesprávneho úradného postupu NBS sa
stotožnil s argumentáciou žalovanej produkovanej               v priebehu konania. Pokiaľ ide o
tvrdený nesprávny úradný postup spočívajúci                             v oneskorenom zistení
neaktuálnosti údajov zahrnutých do Prospektu investície, a tým jeho neplatnosti a následnom oneskorení
zakázania činnosti družstva, mal za to, že dohľad NBS nad činnosťou PDSI ako vyhlasovateľa verejnej
ponuky majetkových hodnôt bol regulovaný zák. č. 566/2001 Z. z. o cenných papieroch a investičných
službách v obmedzenom, resp. vymedzenom rozsahu, spočívajúcom v kontrole povinností uložených
vyhlasovateľovi verejnej ponuky majetkových hodnôt zákonom (zverejnenie schváleného Prospektu
investície pred začatím verejnej ponuky, plnenie informačných povinností, predloženie na posúdenie
oznámenia o verejnej ponuke majetkových hodnôt, dodržiavanie ust. § 126 ods. 5 zák. č. 566/2001 Z.
z. o cenných papieroch a investičných službách). K takým povinnostiam patrila počnúc od 1.1.2009 i
povinnosť aktualizácie Prospektu investície podľa § 125c ods. 1                       v spojení s § 127
ods. 4 zák. č. 566/2001 Z. z. o cenných papieroch a investičných službách                a počnúc
od 1.6.2010 povinnosť dodržiavania Prospektu investície podľa § 129 ods. 3 zák. č. 566/2001 Z. z.
o cenných papieroch a investičných službách. Poznamenal, že v prípade nastania novej významnej
skutočnosti, vecnej chyby alebo nepresnosti týkajúcej sa údajov zahrnutých do Prospektu investície,
ktorá by mohla ovplyvniť správne hodnotenie majetkových hodnôt, malo PDSI tieto uviesť v dodatku
Prospektu investície. Povinnosť aktualizácie Prospektu investície sa vzťahovala primárne na družstvo,
ktoré malo v takom prípade vypracovať dodatok Prospektu investície a predložiť ho na schválenie NBS.
Ak štatutárny orgán družstva nesplnil povinnosť a o nových významných skutočnostiach nepredložil
dodatok k Prospektu investície, NBS mohla tieto skutočnosti zistiť až s určitým časovým odstupom,
najmä pri plnení zákonom uloženej periodickej informačnej povinnosti družstva. Zdôraznil, že nemožno
pritom opomenúť, že štatutárny orgán PDSI počas celej doby verejnej ponuky zodpovedal za pravdivosť
a úplnosť údajov v Prospekte investície                   (§ 128 ods. 1 písm. h/ zák. č. 566/2001 Z. z. o cenných
papieroch a investičných službách), pričom schválenie Prospektu investície nemalo za následok aj
schválenie Zmluvy o riadení portfólia, ktorá bola zaradená do zoznamu zmlúv zabezpečujúcich odbyt
výrobkov vyhlasovateľa verejnej ponuky majetkových hodnôt alebo realizáciu poskytovaných služieb,
ktoré poskytuje (§ 128 ods. 1 písm. a/ bod 10 zák. č. 566/2001 Z. z. o cenných papieroch                   a
investičných službách); NBS totiž nemala právomoc vykonávať dohľad nad celkovou činnosťou družstva.
Družstvo až do 15.4.2010, kedy požiadalo o preskúmanie postupu obchodníka s CP, nesignalizovalo
NBS zhoršenie jeho finančnej situácie, príp. nedostatky                  v činnosti obchodníka s
CP. Pri výkone dohľadu na mieste samom, v dňoch od 20.4.2010 do 6.5.2010, NBS zistila zmeny v
údajoch v Prospekte investície, ktoré by mohli ovplyvniť hodnotenie majetkových hodnôt, s následkom
neaktuálnosti Prospektu investície, nie však jeho neplatnosti; skonštatoval, že zo žiadnych ustanovení
zák. č. 566/2001 Z. z. o cenných papieroch a investičných službách, nevyplýva neplatnosť Prospektu
investície pre neaktuálnosť jeho údajov (tá sa vzťahuje len na Prospekt cenných papierov podľa § 123 cit.
zák. č. 566/2001 Z. z.). NBS vyzvala družstvo na predloženie žiadosti o schválenie dodatku Prospektu



investície. Ako vyplýva z rozhodnutia NBS zo dňa 26.8.2010, č. OPK-5664/1-5/2010, uviedol súd prvého
stupňa, PDSI predmetnú žiadosť NBS síce predložilo, táto však neobsahovala všetky náležitosti podľa
zák. č. 747/2004 Z. z. o dohľade nad finančným trhom, pričom rovnaké nedostatky mal aj dodatok
Prospektu investície v zmysle zák. č. 566/2001               Z. z. o cenných papieroch a investičných službách,
a tieto neboli i napriek viacnásobnému predĺženiu lehoty na doplnenie žiadosti a dodatku odstránené
a konanie bolo zastavené. Medzičasom NBS iniciovala konanie o uložení sankcie podľa § 144 ods. 4
zák. č. 566/2001 Z. z. o cenných papieroch a investičných službách, za porušenie ustanovení § 129
ods. 3 cit. zákona, ktoré ukončila vydaním rozhodnutia dňa 30.5.2011, č. ODT-10890-4/2010, ktorým
zakázala družstvu predaj majetkových hodnôt. Na základe uvedeného mal súd prvého stupňa za zrejmé,
že NBS konala v rámci svojich oprávnení stanovených zákonom a v jej postupe nebol zistený namietaný
nesprávny úradný postup.

K nesprávnemu úradnému postupu spočívajúcom v prijatí nedostatočných opatrení na nápravu
protiprávneho stavu po zisteniach v Prerokovaní nedostatkov podľa zápisu zo dňa 24.8.2007, súd
prvého stupňa uviedol, že predmetom konania je nesprávny úradný postup odporcu a nie obchodníka
s CP; preto v priamej príčinnej súvislosti s ním mohla vzniknúť škoda len družstvu, a nie žalobkyni.
Žalobkyňa totiž nebola v žiadnom záväzkovom, ani inom vzťahu s obchodníkom s cennými papiermi.
Účastníkom takého vzťahu vzniknutého na základe zmluvy o riadení portfólia bolo len PDSI a preto
z tohto právneho vzťahu vyplývali práva a povinnosti len jeho účastníkom. Keďže dohľad NBS bol
limitovaný zák. č. 566/2001 Z. z. o cenných papieroch a investičných službách, informácie a podklady,
ktoré mala zisťovať v rámci predmetu dohľadu podľa § 135 ods. 2 a § 137 ods. 2 zák. č. 747/2004 Z. z.
o dohľade nad finančným trhom, sa vzťahovali výlučne ku konkrétnemu druhu dohliadaného subjektu, v
danom prípade družstvu ako vyhlasovateľovi verejnej ponuky majetkových hodnôt, so zohľadnením jemu
zákonom vymedzených povinností. Zákon PDSI neukladal povinnosti v oblasti obmedzenia a rozloženia
rizika, prípadne krytia rizika. NBS na základe údajov o štruktúre majetku družstva k 31.12.2005 a
31.12.2006 síce zistila nedostatky                     v oblasti dodržiavania Prospektu investície, avšak
podľa právnej úpravy platnej v danom období roka 2007, nemohla uložiť družstvu sankciu, pretože
povinnosť dodržiavať Prospekt investície sa v tom čase na vyhlasovateľa verejnej ponuky majetkových
hodnôt nevzťahovala. NBS ako štátny orgán, ktorého činnosť je všeobecne regulovaná článkom 2
ods. 2 Ústavy SR, nemohla konať nad rámec, rozsah a spôsob stanovený zákonom, a preto zistené
nedostatky              a nezrovnalosti v činnosti PDSI prerokovala na stretnutí s členmi štatutárneho orgánu
družstva dňa 24.8.2007 a súčasne dala odporúčania na nápravu tohto stavu. NBS v danom období
(po 24.8.2007) preto nemohla pristúpiť k uloženiu peňažnej sankcie, pozastaviť alebo zakázať predaj
majetkových hodnôt za nedodržiavanie Prospektu investície podľa § 144 ods. 4 zák. č. 566/2001 Z. z. o
cenných papieroch a investičných službách, ktoré oprávnenia použila pri zistení neaktuálnosti Prospektu
investície po 1.6.2010. Vo vzťahu k nesprávnemu úradnému postupu NBS spočívajúceho v prijatí
nedostatočných opatrení na nápravu protiprávneho stavu po zistení závažných pochybení obchodníka s
CP pri činnosti voči družstvu, sa súd prvého stupňa ani tu nestotožnil s argumentáciou žalobkyne, najmä
pre absenciu priamej príčinnej súvislosti s prípadnou škodou na strane žalobkyne. Poukázal zároveň
na to, že z listinných dôkazov, najmä jednotlivých rozhodnutí NBS o uložení pokuty vo výške 500.000,-
Sk (rozhodnutie zo dňa 8.1.2008, č. OPK 9750/3/2007), vo výške 300.000,- Sk (rozhodnutie zo dňa
20.8.2008, č. OPK-9750-5/2007) je zrejmé, že NBS činnosť obchodníka s CP sledovala, pričom nebolo
jej povinnosťou informovať družstvo                             o výsledných zisteniach. Uviedol, že zák. č. 747/2004 Z.
z. o dohľade nad finančným trhom               v § 2 ods. 2 ustanovuje, že dohľad nad dohliadanými subjektmi
je neverejný a konanie pred NBS vo veciach dohľadu rovnako neverejné. Preto je účastníkom konania v
konaní o uložení pokuty alebo inej sankcie alebo opatrenia na nápravu len dohliadaný subjekt alebo iná
osoba, ktorej sa má pokuta, prípadne sankcia uložiť. Bol tiež názoru, že vzhľadom na záväzkový vzťah
medzi obchodníkom s CP a družstvom založený Zmluvou o riadení portfólia, bolo primárne povinnosťou
PDSI, ktoré malo všetky dostupné informácie o činnosti obchodníka                s CP, aby zabezpečilo priamu
kontrolu plnenia jeho povinností a dohľad nad jeho činnosťou voči nemu. Mal za zrejmé, že v tomto smere
potom nemožno zanedbať ani povinnosti samotnej žalobkyne, ktorá sa ako členka družstva mala aktívne
a včas zaujímať o svoje práva a ich výkon voči PDSI a jeho orgánom a zamedziť tak znehodnoteniu, príp.
nevymožiteľnosti svojich majetkových a iných práv súvisiacich s družstvom. Na základe všetkých vyššie
uvedených skutočností súd prvého stupňa posúdil nárok žalobkyne ako nedôvodný a pri nepreukázaní
vzniku škody, nesprávneho úradného postupu, a tým ani vzniku príčinnej súvislosti medzi škodou a
nesprávnym úradným postupom, ho v celom rozsahu zamietol.
Súd prvého stupňa v rozhodnutí napokon konštatoval, že upustil od dokazovania  výsluchom svedkov
L.. B. J., R.. W.Š. Š., R.. V. N.                 F. R.. M. J. a účtovnej dokumentácie Družstva  od



roku 2002 do roku 2010 na preukázanie výšky uplatnenej škody žalobcom,  keď považoval vykonanie
navrhovaných dôkazov za nadbytočné, nakoľko predloženie účtovníctva Družstva a svedecké výpovede
neboli potrebné na preukázanie tvrdení žalobkyne.
O trovách konania  rozhodol v zmysle § 142 ods. 1 O. s. p. podľa zásady úspešnosti              a úspešnej
žalovanej  náhradu trov konania nepriznal, pretože jej žiadne trovy nevznikli.

Proti  zamietajúcemu výroku rozsudku vo veci samej  podala žalobkyňa  v zákonnej lehote odvolanie
namietajúc, že konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§
205 ods. 2 písm. b/ O. s. p.), súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal
navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností (§ 205 ods. 2 písm. c/ O. s. p.), súd
prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam (§ 205 ods.
2 písm. d/ O. s. p.) a rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia
veci (§ 205 ods. 2 písm. f/ O. s. p.).

Vo vzťahu k výroku rozhodnutia súdu prvého stupňa, ktorým zamietol návrh vo veci samej žalobkyňa
poukázala na to, že súd prvého stupňa nezohľadnil, že Národná banka Slovenska nepostupovala
v súlade s princípom právneho štátu, ktorého súčasťou je aj princíp právnej istoty, keď základným
atribútom je istota subjektov práva, že sa voči nim bude zachovávať právo, a teda orgány verejnej moci
budú vo vzťahu k nim postupovať v súlade                  s ústavou a platnými právnymi predpismi, t.
j., že ich postup bude zo strany subjektov práva predvídateľný. Uviedla, že sa spoliehala, že nedôjde
ku škode na jej úkor, pretože vychádzala z garancie Národnej banky Slovenska ako orgánu dohľadu a
nemohla predpokladať, že dohľad nad Prospektom investície je podľa Národnej banky Slovenska len
formálny, resp., že takýto je jeho obsah podľa výkladu žalovanej, pretože zákon o dohľade takýmto
spôsobom obsah dohľadu nad Prospektom investícií nedefinoval. Postup Národnej banky Slovenska
bol preto svojvoľný v neprospech každého, ktorý sa na žalovanú  z hľadiska stability a ochrany investície
spoľahol. Argument žalovanej, že upozornila Družstvo, že vykonáva dohľad nad činnosťou Družstva
ako vyhlasovateľa verejnej ponuky majetkových hodnôt podľa  § 135 ods. 1 zák. č. 566/2001 Z. z.,
ale nie dohľad nad celkovou činnosťou Družstva posúdila ako úplne irelevantný, nakoľko nemohla
mať o takto zúženom dohľade orgánu vedomosť. Nesúhlasila so záverom súdu prvého stupňa o tom,
že neexistuje príčinná súvislosť medzi škodou a porušením zákonných povinností Národnou bankou
Slovenska, spočívajúcou                      v nesprávnom výkone dohľadu, ktorým bol porušený zák.
č. 566/2001 Z. z.. Za obzvlášť nepochopiteľný žalobkyňa  považovala záver súdu prvého stupňa, že
sa mala viac starať                  o svoje záležitosti v rámci zásady \"právo patrí bdelým\", nakoľko ku
škode došlo v rámci porušenia zákonnej povinnosti banky vykonávať zákonom stanovené povinnosti
dohľadu                  a nie v dôsledku toho, že nebola \"bdelá\" s tým, že jej nepatrili ani zákonom
stanovené právomoci dohľadu nad činnosťou Družstva, ani obchodníka s cennými papiermi, ktorými by
mohla zabezpečiť dodržiavanie zákona o cenných papieroch, resp. sankciami, k dodržiavaniu zákona
porušujúci subjekt donútiť. Uviedla, že povinnosťou Národnej banky Slovenska podľa ust. § 137 ods. 2
ZoCP je a bolo zisťovanie a vyhodnocovanie informácií a podkladov                      o skutočnostiach,
ktoré sa týkajú dohliadaných subjektov a ich činností.  Podľa § 135 ods. 1 zákona o cenných papieroch
(platného v  tomto znení od 1. mája 2007) Družstvo ako vyhlasovateľ verejnej ponuky majetkových
hodnôt, ako aj obchodník, patrili a patria                        k povinne dohliadaným subjektom
zo strany Národnej banky Slovenska napriek tomu, že žalovaná  v priebehu celého konania tvrdila
opak  -  preto mala Národná banka Slovenska zisťovať všetky informácie a podklady o dodržiavaní,
resp. nedodržiavaní povolení na činnosť vydaných Národnou bankou Slovenska Družstvu (Prospekt
investícií, vydaný vtedajším Úradom pre finančný trh a následne pravidelne kontrolovaný Národnou
bankou Slovenska) a obchodníkovi s cennými papiermi. Povinný zákonný dohľad zo strany Národnej
banky Slovenska je dokonca koncipovaný tak široko, že má zisťovať informácie a podklady aj o iných
rizikách, ako tých vyplývajúcich z povolení na činnosť, vrátane rizík, ktorým sú vystavené dohliadané
subjekty a v rámci nich aj Družstvo činnosťou obchodníka, ako                        i vrátane rizík, ktoré mohli
viesť k ohrozeniu záujmov klientov dohliadaných subjektov, teda aj žalobkyne. Poukázala na skutočnosť,
že v konaní vedenom na Okresnom súde Bratislava I pod sp. zn. 7C/206/2011 bolo výpoveďou svedka
R.. E. V., H.. preukázané, že Národná banka Slovenska už v roku 2007 pri kontrole Družstva zistila,
že z hľadiska rizikovosti portfólia má nedostatočne rozložené portfólio, ktoré bolo tvorené zmenkou
jediného emitenta, a to spoločnosti CI HOLDING, a. s., ktorý v tom čase akcionársky vlastnil obchodníka
s cennými papiermi, t.j. že  Družstvo malo všetky peňažné prostriedky  získané od žalobcov investované
v subjekte personálne a majetkovo prepojenom s obchodníkom                  a Družstvom. Národná
banka Slovenska sa po zistení o rizikovosti portfólia Družstva uspokojila s takou nápravou stavu, že toto



portfólio bolo po  vytknutí zo strany banky rozložené namiesto jednej do troch zmeniek, a to zmeniek
vystavených spoločnosťou                    CI HOLDING a. s., CI Reality, s. r. o. a GLOBAL production
s. r. o., pričom posledné dve spoločnosti boli opäť 100 % dcérskymi spoločnosťami CI HOLDING, a.
s. a vo všetkých troch spoločnostiach bol navyše či už členom predstavenstva alebo konateľom R..
Y. Č., vtedajší predseda predstavenstva obchodníka. Odvolateľka poukázala ďalej na to, že Národná
banka Slovenska naďalej akceptovala stav, že celé portfólio Družstva je rozložené a investované do
prepojených subjektov s CI HOLDING a. s. a obchodníkom a napriek tomu, že vydala právoplatné
sankčné rozhodnutie voči obchodníkovi (v ktorom konštatovala, že obchodník s cennými papiermi vo
svojej činnosti, pre svojich klientov a v rámci nich aj výslovne pre Družstvo porušil Zákon o cenných
papieroch vo viacerých podstatných ohľadoch) ani po vydaní tohto rozhodnutia okrem udelenej pokuty
vo výške 10.000 eur nevyužila svoje kompetencie v zmysle zákona o cenných papieroch a neprijala
žiadne následné kontrolné alebo významnejšie opatrenia (predbežne alebo celkom zakázať činnosť
obchodníkovi alebo družstvu, resp. zrušiť povolenie na činnosť obchodníkovi alebo udeliť sankcie priamo
členom predstavenstva alebo obchodníka). Následné podcenenie situácie                  a umožnenie ďalšej
činnosti Družstva aj obchodníka s CP vyústilo v roku 2010 do nedostupnosti ňou vložených prostriedkov
do Družstva, pričom banka svojou nečinnosťou                 a ľahostajným prístupom k svojim kompetenciám
zapríčinila aj to, že už nemohla rozpoznať riziko svojej investície, resp., že túto investíciu jej banka svojim
zanedbateľným dohľadom ani v minimálnej možnej miere neochránila. Poukázala ďalej  na skutočnosť,
že Národná banka Slovenska tým, že dňa 4. marca 2011 obchodníkovi s cennými papiermi odňala
licenciu na činnosť a Družstvu zakázala činnosť v roku 2011, potvrdila dlhodobé porušovanie Zákona
o cenných papieroch; z uvedeného vyplýva tolerovanie porušovania právnych predpisov minimálne od
roku 2008 do roku 2011 Národnou bankou Slovenska.

Odvolateľka ďalej uviedla, že Národná banka Slovenska rozhodnutím zo dňa                    30. mája
2011 č. ODT-10890-4/2010 (právoplatným dňa 18. júla 2011) zakázala Družstvu predaj majetkových
hodnôt z dôvodu neaktuálnosti Prospektu investícií s tým, že Národná banka Slovenska ustálila trvanie
neaktuálnosti prospektu až od mája 2010 účelovo, nakoľko údaje  do neho zahrnuté  boli v skutočnosti
neaktuálne dlhodobo pred májom 2010, spätne                           k  31. decembru 2006, kedy došlo
v sídle Národnej banky Slovenska dňa 27. augusta 2007                 k stretnutiu s poverenými členmi
predstavenstva Družstva za účelom prerokovania nezrovnalostí a problémov v jeho činnosti. Údaje o
subjektoch, s ktorými je Družstvo majetkovo prepojené  boli neaktuálne minimálne od 1. októbra 2009
a údaje o majetkových aktívach, ktoré sa majú nadobudnúť z peňažných prostriedkov nadobudnutých
na základe verejnej ponuky majetkových hodnôt a základné strategické zámery podnikateľskej činnosti
Družstva boli neaktuálne už k 31. decembru 2006. Z uvedeného  vyplýva, že Družstvo svojim konaním
porušovalo ust. § 129 ods. 3 v spojení s § 128 ods. 1 písm. b/, c/ a h/ a § 125c ods. 1 v spojení s § 127 ods.
4 zákona o cenných papieroch od 31. decembra 2006, avšak Národná banka Slovenska voči Družstvu
úradne zasiahla až v máji 2011 (zákazom činnosti).  Žalobkyňa konštatovala, že  zákon  č. 514/2003 Z.
z. nevyžaduje žiadne predchádzajúce vysporiadanie súkromnoprávnych vzťahov, ale naopak, pripúšťa
regresnú náhradu. Ak by prebiehajúce konkurzné konanie vylučovalo podanie občianskoprávnej, či inej
žaloby                      o náhradu škody, potom by zákon o konkurze a reštrukturalizácii fakticky suspendoval
Občiansky zákonník, zákon o zodpovednosti za škodu, ako i Trestný zákon v platnom znení,  a to až do
doby právoplatného skončenia konkurzného konania. Súčasne by to znamenalo, že občianskoprávna
zodpovednosť, zodpovednosť štátu, či trestnoprávna zodpovednosť je subsidiárna voči zodpovednosti
úpadcu podľa zákona o konkurze. V odvolaní napokon poukázala na závery uznesenia Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky zo dňa 31. januára 2012, sp. zn. 6 MCdo 11/2010 a  na to, že  zo zápisníc o
pojednávaní pred prvostupňovým súdom vyplýva, že listinné dôkazy vyžiadané prvostupňovým súdom,
resp. predložené účastníkmi konania neboli v značnom počte a rozsahu  riadne vykonané spôsobom
podľa                  § 129 ods. 1 O. s. p..

Žalovaná vo vyjadrení sa k odvolaniu žalobkyne  navrhla rozhodnutie súdu prvého stupňa v napadnutej
časti ako vecne a právne správne potvrdiť. Uviedla, že  súd prvého stupňa pri konaní  v prejednávanej
veci postupoval maximálne zodpovedne, vo veci vykonal rozsiahle dokazovanie za účelom spoľahlivého
zistenia skutkového stavu, riadne zabezpečil listiny aj z iných súdnych konaní a v konečnom  dôsledku
mal v spise k  dispozícii všetky pre vec podstatné a rozhodujúce písomné listinné dôkazy, či už
predložené žalobkyňou alebo žalovanou. Súd prvého stupňa na základe vykonaného dokazovania
dostatočne správne zistil skutkový aj právny stav veci, pričom z jeho činnosti mu boli známe aj iné
dôležité skutočnosti  ( § 121 O. s. p.), pretože na prvostupňovom súde  už od 2. júla 2012 pravidelne
prebiehajú konania  v skutkovo a právne analogických veciach. Žalovaná vo vyjadrení zopakovala svoje



počas konania prezentované tvrdenia k skutkovo a právne podstatným skutočnostiam týkajúcim sa
daného prípadu a uviedla, že žalobkyni doposiaľ nevznikla žiadna škoda a nie je možné ani odhadnúť,
v akej výške  a kedy v budúcnosti  jej eventuálne vznikne, pretože vznik samotnej škody a jej výška
závisí od výsledku konkurzného konania PDSI. K námietke žalobkyne o riadnom nevykonaní  listinných
dôkazov uviedla,  že zo zápisnice z pojednávania súdu jasne vyplýva skutočnosť, že súd oboznámil
(vykonal) jednotlivé dôkazy nachádzajúce sa v súdnom spise.  Žalovaná napokon poukázala na to, že
súd prvého stupňa  náležite posúdil  skutkový i právny stav veci a konanie  nemalo ani inú vadu, ktorá
by údajne mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci.

Odvolací súd preskúmal vec v rozsahu a medziach dôvodov odvolania (§ 212 ods. 1 O. s. p.), bez
nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 214 ods. 2 O. s. p.) keďže sa nejednalo o prípad, v ktorom
by bolo potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie, nejednalo sa                    o konanie
vo veciach porušenia zásady rovnakého zaobchádzania, nariadenie pojednávania si nevyžadoval ani
dôležitý verejný záujem, vo veci súd prvého stupňa nerozhodol bez nariadenia pojednávania podľa §
115a O. s. p.  a dospel k záveru, že odvolanie žalobkyne nie je podané dôvodne. Súd prvého stupňa
riadne zistil skutkový stav veci, keď vykonal dokazovanie v rozsahu potrebnom na zistenie rozhodujúcich
skutočností (§ 120 ods. 1                 O. s. p.) z hľadiska posúdenia opodstatnenosti žaloby na náhradu škody
spôsobenej nesprávnym úradným postupom orgánu verejnej moci, výsledky vykonaného dokazovania
správne zhodnotil (§ 132 O. s. p.) a na ich základe dospel k správnym skutkovým a právnym záverom,
ktoré v napadnutom rozhodnutí aj náležite a veľmi podrobne  odôvodnil (§ 157 ods. 2 O. s. p.).

Podľa § 219 ods. 2 O.s.p., ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje                               s odôvodnením
napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov
napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie
dôvody.

S poukazom na citované ustanovenie,  prihliadajúc na obsah súdneho spisu a z neho vyplývajúci
skutkový stav , sa odvolací súd nezistiac v postupe súdu prvého stupňa z hľadiska procesnoprávneho
žiadne vady majúce za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,  v celom rozsahu po skutkovej a
právnej stránke stotožňuje s dôvodmi týkajúcimi sa odvolaním napadnutého  rozsudku prvostupňového
súdu, v ktorom súd prvého stupňa zamietol žalobu uplatnenú žalobkyňou na náhradu škody spôsobenej
jej nesprávnym úradným postupom  Národnej banky Slovenska (ďalej \" NBS \")  pri výkone dohľadu
nad Podielovým družstvom  Slovenské investície (ďalej \"Družstvo\"), v ktorom podrobne zodpovedal
na v konaní nastolené otázky majúce pri rozhodovaní o uplatnenom nároku podstatný význam, ktoré
odvolateľka zopakovala  v odvolaní podanom proti rozsudku ; z uvedeného dôvodu, osvojac si dôvody
napadnutého rozhodnutia v tejto časti, odvolací súd  využíva možnosť danú mu ust. § 219 ods.2 O.s.p.
na vypracovanie tzv. skráteného odôvodnenia rozhodnutia.

K doplneniu dôvodov rozhodnutia súdu prvého stupňa a v záujme  dôsledného vyporiadania sa s
odvolacími námietkami smerujúcimi proti zamietajúcemu výroku rozhodnutia vo veci samej odvolací súd
udáva nasledovné.

K doplneniu dôvodov rozhodnutia súdu prvého stupňa a v záujme  dôsledného vyporiadania sa s
odvolacími námietkami smerujúcimi proti zamietajúcemu výroku rozhodnutia vo veci samej odvolací súd
udáva nasledovné.

K žalobkyňou  uplatnenému odvolaciemu dôvodu podľa § 205 ods. 2 písm. d/ O. s. p. ( t. j. že   súd
prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam) odvolací
súd konštatuje, že citovaný odvolací dôvod je v súdnej praxi vykladaný tak, že musí ísť o také
skutkové zistenia, na základe ktorých súd prvého stupňa vec posúdil po právnej stránke a ktoré nemajú
v podstatnej časti oporu vo vykonanom dokazovaní. Skutkové zistenia nezodpovedajú vykonaným
dôkazom, ak výsledok hodnotenia dôkazov nie je                      v súlade s § 132 O. s. p., a to
vzhľadom na to, že súd vzal do úvahy skutočnosti, ktoré                       z vykonaných dôkazov alebo z
prednesov účastníkov nevyplynuli, ani inak nevyšli počas konania najavo, alebo opomenul rozhodujúce
skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané, alebo vyšli počas konania najavo. Nesprávne
sú aj také skutkové zistenia, ktoré súd prvého stupňa založil na chybnom hodnotení dôkazov. Typovo ide
o situáciu, kde je logický rozpor v hodnotení dôkazov, prípadne poznatkov, ktoré vyplynuli z prednesov
účastníkov, alebo ktoré vyšli najavo inak z hľadiska závažnosti (dôležitosti), zákonnosti, pravdivosti,



eventuálnej vierohodnosti alebo ak výsledok hodnotenia dôkazov nezodpovedá tomu, čo malo byť
zistené spôsobom vyplývajúcim z ustanovení § 133 až § 135 O. s. p.. Odvolací súd v prejednávanej veci
dospel k záveru, že uvedený odvolací dôvod nie je naplnený. Rozhodnutiu súdu prvého stupňa nemožno
vytknúť, že by vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo z prednesov účastníkov
nevyplynuli, ani inak nevyšli za konania najavo, že by opomenul niektoré rozhodujúce skutočnosti,
ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané, alebo že by v jeho hodnotení dôkazov bol logický rozpor,
prípadne že by výsledok jeho hodnotenia dôkazov nezodpovedal tomu, čo malo byť zistené spôsobom
vyplývajúcim z ustanovenia § 133 až § 135 O. s. p. alebo, že by na zistený skutkový stav aplikoval
nesprávne zákonné ustanovenia alebo použité zákonné ustanovenia nesprávne vyložil.
K námietke odvolateľky, že napadnutý rozsudok prvostupňového súdu  spočíva na nesprávnom právnom
posúdení veci (§ 205 ods. 2 písm. f/ O. s. p.)   treba uviesť, že právnym posúdením je činnosť súdu,
pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery                     a aplikuje konkrétnu právnu
normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva
na zistený skutkový stav. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny
právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak
zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. V posudzovanom prípade, v ktorom
konajúci prvostupňový súd zo správnych skutkových záverov vyvodil správne právne závery  a aplikoval
správny právny predpis, namietaná vada konania nebola odvolacím súdom zistená.

Hmotnoprávnym základom pre uplatnenie práva žalobkyne na náhradu škody je                      v danom
prípade ust. § 9 zák. č. 514/2003 Z. z., podľa ktorého štát zodpovedá za škodu spôsobenú nesprávnym
úradným postupom.

Zodpovednosť štátu za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom má povahu objektívnej
zodpovednosti, ktorej sa nemožno zbaviť a ktorá je založená na súčasnom (kumulatívnom) splnení troch
podmienok, ktorými je nesprávny úradný postup, vznik škody  a príčinná súvislosť medzi nesprávnym
úradným postupom a vznikom škody.

Prvotnou podmienkou pre vznik zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú nesprávnym úradným
postupom je existencia nesprávneho úradného postupu, ktorý zákon č. 514/2003 Z. z. v ustanovení §
9 bližšie vysvetľuje tak, že za nesprávny úradný postup je potrebné považovať aj porušenie povinnosti
orgánu verejnej moci urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom ustanovenej lehote, nečinnosť
orgánu verejnej moci pri výkone verejnej moci, zbytočné prieťahy v konaní alebo iný nezákonný zásah
do práv, právom chránených záujmov fyzických osôb a právnických osôb. Podľa konkrétnych okolností
toho - ktorého prípadu, môže však ísť o akúkoľvek činnosť spojenú s výkonom právomoci určitého
štátneho orgánu, ak pri tomto výkone alebo v súvislosti s ním dôjde k porušeniu pravidiel stanovených
právnymi predpismi pre konanie štátneho orgánu alebo k porušeniu poriadku vyplývajúceho z povahy,
funkcie alebo cieľov tejto činnosti. Úradný postup nie je spravidla možné v právnom predpise upraviť
do najmenších podrobností a jeho  správnosť je potrebné  posudzovať i z hľadiska účelu, k dosiahnutiu
ktorého postup štátneho orgánu smeruje. Nesprávnym úradným postupom môže byť aj nevydanie alebo
oneskorené vydanie rozhodnutia v dôsledku porušenia stanovených alebo primeraných lehôt na jeho
vydanie, keďže znaky nesprávneho úradného postupu má aj nečinnosť štátneho orgánu alebo jeho
činnosť, ktorá nie je vykonaná v stanovenej lehote alebo v lehote zodpovedajúcej právu na prejednanie
veci bez zbytočných prieťahov (článok 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky).

Ani vzťah príčinnej súvislosti (kauzálny nexus) medzi nesprávnym úradným postupom a škodou zák.
č. 514/2003 Z. z. nevysvetľuje. V právnej teórii sa týmto vzťahom označuje priama väzba javov
(objektívnych súvislostí), v rámci ktorého jeden jav (príčina) vyvoláva druhý jav (následok). O vzťah
príčinnej súvislosti ide, ak je medzi nesprávnym úradným postupom a škodou vzťah príčiny a následku.
Ak bola príčinou vzniku škody iná skutočnosť, zodpovednosť za škodu nenastáva, pričom otázka
príčinnej súvislosti nie je otázkou právnou, ide o skutkovú otázku, ktorá môže byť riešená len v
konkrétnych súvislostiach. Právnym posúdením je vymedzenie  medzi akou ujmou (ako následkom) a
akou skutočnosťou (ako príčinou) tejto ujmy má byť príčinná súvislosť zisťovaná. Pre posúdenie vzniku
zodpovednosti za škodu má preto zásadný význam otázka, v čom konkrétne spočíva škoda (majetková
ujma), za ktorú je náhrada požadovaná. Práve vo vzťahu medzi konkrétnou ujmou poškodeného (pokiaľ
vznikla) a konkrétnym konaním škodcu (ak je protiprávne) sa zisťuje príčinná súvislosť. Pri zisťovaní
príčinnej súvislosti treba škodu izolovať zo všeobecných súvislostí a skúmať príčinu,  ktorá ju vyvolala.
Pritom nie je rozhodujúce časové hľadisko, ale vecná súvislosť príčiny a následku; časová súvislosť



ale napomáha pri posudzovaní vecnej súvislosti. V postupnom slede javov je každá príčina niečím
vyvolaná (sama je následkom niečoho) a každý ňou spôsobený následok sa stáva príčinou ďalšieho javu.
Zodpovednosť však nemožno robiť závislou na neobmedzenej kauzalite. Atribútom príčinnej súvislosti
je totiž \"priamosť\" pôsobenia príčiny na následok, pri ktorej príčina priamo (bezprostredne) predchádza
následku a vyvoláva ho. Vzťah príčiny a následku musí byť preto priamy, bezprostredný, neprerušený;
nestačí, ak je iba sprostredkovaný. Pri zisťovaní príčinnej súvislosti treba v dôsledku toho skúmať, či v
komplexe skutočností prichádzajúcich do úvahy ako (priama) príčina škody existuje skutočnosť, s ktorou
zákon spája zodpovednosť za škodu.

Príčinná súvislosť (kauzálny nexus) je podstatným prvkom zodpovednostnej skutkovej podstaty.
Vyžaduje sa, aby protiprávne konanie (delikt, nezákonné rozhodnutie, nesprávny úradný postup) a
vznik škody boli v logickom slede (nexus = spojenie, súvislosť, sled), teda, aby protiprávne konanie
bolo príčinou a vznik škody vrátane jej rozsahu následkom tejto príčiny. Nestačí iba pravdepodobnosť
príčinnej súvislosti, či okolnosti nasvedčujúcej jej existencii; príčinnú súvislosť treba vždy preukázať.
Rozhodujúca je vecná súvislosť príčiny             a následku ktorú  nemožno riešiť vo všeobecnej
rovine, ale vždy v konkrétnych súvislostiach. Príčinou vzniku škody môže byť len také konanie (alebo
opomenutie), bez ktorého by škodný následok nevznikol. Základom je úvaha (test conditio sine qua non
spoločný pre takmer všetky právne systémy Európskej únie), či by škodlivý následok nastal bez konania
škodcu. Ak by tomu tak bolo, príčinná súvislosť by daná nebola. Podľa teórie tzv. adekvátnej príčinnej
súvislosti, príčinná súvislosť je daná vtedy, ak je škoda podľa všeobecnej povahy, obvyklého chodu
vecí a skúseností adekvátnym dôsledkom protiprávneho úkonu. Súčasne však musí byť preukázané, že
škoda by bez tejto príčiny nebola nastala. Pri riešení otázky príčinnej súvislosti je právnym posúdením
veci vymedzenie medzi akou ujmou (ako následkom) a akou skutočnosťou (ako príčinou) tejto ujmy
má byť príčinná súvislosť zisťovaná. Pre posúdenie zodpovednosti za škodu má preto zásadný význam
otázka, v čom konkrétne spočíva škoda (majetková ujma), za ktorú je požadovaná náhrada.

Podľa § 420 ods. 1 Občianskeho zákonníka, každý zodpovedá za škodu, ktorú spôsobil porušením
právnej povinnosti.

Podľa § 442 ods. 1 Občianskeho zákonníka, uhrádza sa skutočná škoda a to, čo poškodenému ušlo
(ušlý zisk).

Odvolací súd sa stotožňuje so záverom súdu prvého stupňa, že v konaní nebol preukázaný nesprávny
úradný postup zo strany Národnej banky Slovenska pri vykonávaní dohľadu nad činnosťou Družstva.
V danom prípade nie je  sporné, že NBS bola povinná vykonávať dohľad nad činnosťou Družstva ako
vyhlasovateľa verejnej ponuky majetkových hodnôt, v konaní však bol sporný rozsah tohto dohľadu.
Treba vziať do úvahy, že až od účinnosti novelizovaného ust. § 129 ods. 3 zák. č. 566/2001 Z. z. (novela
zák. č. 566/2001                Z. z. vykonaná zák. č. 129/2010 Z. z.), teda až od 1. 6. 2010, boli povinnosti
vyhlasovateľa verejnej ponuky majetkových hodnôt rozšírené tak, že Družstvo ako vyhlasovateľ verejnej
ponuky majetkových hodnôt malo zákonom uloženú povinnosť dodržiavať schválený prospekt investície.
Teda až od 1. 6. 2010 mohla NBS dohliadať, či Družstvo dodržiava schválený Prospekt investície. Tiež
povinnosť aktualizovať Prospekt investície  v zmysle                   § 125c ods. 1 v spojení s § 127
ods. 4 zák. č. 566/2001 Z. z.  bola vyhlasovateľovi verejnej ponuky majetkových hodnôt stanovená
až od 1. 1. 2009 na základe novelizovaného ust. § 127 ods. 4 zák. č. 566/2001 Z. z. (novela zák.
č. 566/2001 Z. z. vykonaná zák. č. 558/2008 Z. z). Počas celej doby od vyhlásenia verejnej ponuky
majetkových hodnôt zodpovedal investorom za pravdivosť a úplnosť údajov v Prospekte investície
štatutárny zástupca vyhlasovateľa verejnej ponuky majetkových hodnôt (§ 128 ods. 1 písm. h/ zák.
č. 566/2001 Z. z. pokiaľ ide o rizikovosť portfólia, zák. č. 566/2001 Z. z. neukladal vyhlasovateľovi
verejnej ponuky majetkových hodnôt, a teda ani Družstvu,  žiadne povinnosti v oblasti rozloženia rizík, na
rozdiel od iných dohliadaných subjektov, napr. správcovských spoločností pre kolektívne investovanie).
Preto tieto neexistujúce povinnosti Družstva nemohla NBS kontrolovať. NBS nevykonávala dohľad nad
finančnými ukazovateľmi Družstva ako sa mylne domnieva žalobca. NBS mohla podľa platnej právnej
úpravy kontrolovať len to, či Družstvo plní informačné povinnosti v zmysle ust. §§ 126 až 130 zák. č.
566/2001 Z. z. V tejto súvislosti treba poukázať  i na to, že žalobkyňa si musela byť vedomá toho,
že s jej investíciou je spojené riziko a že doterajší alebo propagovaný výnos nie je zárukou budúcich
výnosov (ust. § 129 ods. 1 písm. b/ zák. č. 566/2001 Z. z. v znení platnom do 21. 7. 2013;  § 126 až 130
boli zo zák. č. 566/2001 Z. z. vypustené novelou vykonanou zák. č. 206/2013 Z. z. účinným dňa 22. 7.
2013). Ak si toho žalobkyňa vedomá nebola, nemožno to pričítať na ťarchu Národnej banky Slovenska v



zmysle zásady, podľa ktorej neznalosť zákona neospravedlňuje. To isté platí aj pokiaľ ide o argumentáciu
žalobkyne, že  o rozsahu dohľadu NBS nad činnosťou Družstva nemala vedomosť.

Nebolo možné sa stotožniť ani s námietkou žalobkyne  o povinnosti Národnej banky Slovenska v
oblasti skúmania rizikovosti portfólia Družstva, nakoľko zákon č. 566/2001 Z. z. o cenných papieroch
neukladal vyhlasovateľovi verejnej ponuky majetkových hodnôt v tomto smere žiadne povinnosti - preto
ani Národnej banke Slovenska z neho nevyplývala povinnosť, ktorá by jej ako povinnému subjektu takúto
povinnosť ukladala. Je nepochybné, že ak má byť štát skutočne považovaný za materiálny právny štát,
musí niesť objektívnu zodpovednosť za konanie svojich orgánov, ktorým priamo zasiahli do základných
práv subjektu, avšak na druhej strane nemožno prehliadnuť, že štát je povinný striktne dodržiavať právo
v jeho ideálnej (škodu nepôsobiacej) interpretácii vo svetle presne zákonom stanovených povinností
Národnej banky Slovenska. Štát by sa nemohol zbaviť zodpovednosti za postup Národnej banky
Slovenska iba v prípade, ak by sa jeho postup ukázal mylným, zasahujúcim do základných práv
žalobkyne,  ktorý však nemôže vychádzať z toho, ako takýto postup žalobkyňa  vyhodnotila ale musí
vychádzať výlučne z toho, že nemožno prisúdiť Národnej banke Slovenska pri aplikácii zákonov viac
povinností ako tých, ktoré jej konkrétnym spôsobom zo zákona  vyplývajú.

Z obsahu Zmluvy uzavretej medzi Družstvom a obchodníkom s cennými papiermi vyplýva, že jej
podstatou bol výkon finančných operácií za účelom obhospodarovania cenných papierov a iných
finančných nástrojov a iných operácií súvisiacich s riadením portfólia družstva  čo v praxi znamenalo, že
obchodník s cennými papiermi obchodoval vo vlastnom mene na účet Družstva. Uvedené znamená, že
riziko nieslo samotné Družstvo, ktoré bolo iniciátorom celého obchodu Družstva, ktoré dávalo pokyny
na nákup, či predaj toho ktorého finančného nástroja (článok III bod 1 písm. c/ Zmluvy v spojení s
§ 5 zák. č. 566/2001 Z. z. o cenných papieroch). V danom prípade išlo o služby, ktoré Družstvo ako
klient obchodníka s cennými papiermi využívalo na vlastné riziko s vedomím, že ziskovosť uvedených
operácií nie je zaručená. Žalobkyňa  si  ako členka Družstva, ktoré za týmto účelom zhodnocovalo
portfólio, musela byť vedomá, že vývoj na finančných trhoch nemožno s istotou predpovedať a odhadnúť
(čo je podstatným znakom týchto obchodov prostredníctvom obchodníkov s cennými papiermi).  Až
do rozhodnutia Národnej banky Slovenska zo dňa 21. decembra 2010, č. ODT-8305-5/2010, ktorým
odobrala obchodníkovi             s cennými papiermi povolenie na poskytovanie investičných služieb,
potvrdeným rozhodnutím Bankovej rady Národnej banky Slovenska zo dňa 1. marca 2011, č. GUV
- 274/2011, vykonával obchodník s cennými papiermi túto činnosť ako regulovanú Národnou bankou
Slovenska. Činnosť Družstva, ktorého bola žalobkyňa v rozhodnom čase členkou,  spĺňala znaky
investovania s finančnými prostriedkami, disponibilnými za účelom ich zhodnotenia, pričom táto forma
nakladania s vlastným majetkom je spôsob zhodnocovania na vlastné riziko, riziko v zmysle neistého
výnosu z realizovaného finančného investovania;  zodpovednosť štátu nemôže nahrádzať primárnu
zodpovednosť obchodníka s cennými papiermi voči Družstvu, či sekundárnu zodpovednosť Družstva
voči žalobcovi.

Nebolo možné stotožniť sa ani s námietkou žalobkyne o nedostatočných opatreniach Národnej banky
Slovenska na nápravu protiprávneho stavu po zistení závažných pochybení obchodníka s cennými
papiermi pri činnosti voči Družstvu  zohľadňujúc  aktívny prístup Národnej banky Slovenska k
obchodníkovi s cennými papiermi (v konaní preukázaný  rozhodnutím zo dňa 8. januára 2008, č. OPK
- 9750/3/2007, ktorým uložila obchodníkovi                  s cennými papiermi pokutu vo výške 16.596,96
eura, opätovne rozhodnutím zo dňa                    20. augusta 2008, č. OPK-9750-5/2007, ktorým uložila
obchodníkovi s cennými papiermi pokutu vo výške 9.958,18 eura a následne rozhodnutím zo dňa 21.
decembra 2010, č. ODT-8305-5/2010, ktorým  odobrala obchodníkovi s cennými papiermi povolenie
na poskytovanie investičných služieb). V tejto súvislosti odvolací súd poznamenáva, že žalobkyňa
sa  nemôže v konaní domáhať náhrady škody titulom nesprávneho úradného postupu spočívajúcom
v takom pochybení v postupe Národnej banky Slovenska, ktoré sa týka hmotnoprávneho posúdenia veci;
hmotnoprávne pochybenia sa môžu priamo odraziť len  v obsahu rozhodnutí Národnej banky Slovenska,
keďže za  nesprávny úradný postup nie je možné považovať to, keď výklad zákona, právne posúdenie
veci, či aplikácia zákona na daný skutkový stav zo strany štátneho orgánu sú odlišné od tých, aké
očakáva ten účastník, koho práv či právom chránených záujmov sa má rozhodnutie dotýkať.

Z uvedeného je potom zrejmé, že v konaní nebol preukázaný základný predpoklad vzniku zodpovednosti
za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom štátu v zmysle § 9 zák.  č. 514/2003 Z. z., ktorým
je nesprávny úradný postup štátu zastúpeného Národnou bankou Slovenska.



Vo vzťahu k námietke žalobkyne namietajúcej okolnosť, že konanie predchádzajúce vydaniu odvolaním
napadnutého rozsudku má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie veci,
spočívajúcej vo vykonaní listinných dôkazov v rozpore s ust.                 § 129 O. s. p.  je treba
uviesť, že  podľa ust.  § 120 ods.1 O. s. p. účastníci sú povinní označiť dôkazy na preukázanie svojich
tvrdení.  Súd rozhodne, ktoré z označených dôkazov vykoná.  Podľa ust. § 129 ods.1 O. s.p. sa
dôkaz listinou vykoná tak, že predseda senátu alebo samosudca na pojednávaní listinu alebo jej časť
prečíta alebo oznámi jej obsah. Z obsahu spisu vyplýva, že návrh na začatie konania, následné podania
žalobkyne a vyjadrenie sa žalovanej boli  vzájomne účastníkom  súdom prvého stupňa  doručované
pred pojednávaním nariadeným na deň 11. 3. 2014, resp. v jeho priebehu.  Zo zápisnice z  pojednávania
súdu nariadeného na deň 11. 3. 2014 vyplýva, že po jeho otvorení  súd prvého stupňa  oboznámil
obsah spisu  prečítaním podstatných častí v spise doložených listinných dôkazov a akceptoval  zhodné
vyhlásenia prítomných účastníkov o tom, že listinné dôkazy poznajú aj z iných pojednávaní a sú s nimi
oboznámení. Uvedené znamená, že žalobkyňou vytýkané procesné pochybenie súdu prvého stupňa o
riadnom nevykonaní dokazovania nevyhnutného                           k preukázaniu rozhodujúcich skutočností
spôsobom uvedeným v § 129 ods.1 O. s. p. nebolo odvolacím súdom zistené.

Postup súdu prvého stupňa v priebehu označeného pojednávania, ktorý  zamietol ako nadbytočné
vykonanie dôkazov  navrhnutých žalobkyňou v jej písomných podaniach (vrátane navrhnutého dôkazu
zabezpečením účtovníctva družstva PDSI a výsluchu svedkov                     R.. E. V. H.., L.. J., R.. Š.O., R..
V. N.                             F. R.. M. J.), bol rovnako v súlade s ust. § 120 ods.1 O. s. p.. V zmysle citovaného
ustanovenia súd nie je viazaný návrhmi účastníkov na vykonanie dokazovania a nemusí vykonať všetky
navrhované dôkazy. Posúdenie návrhov na vykonanie dokazovania                           a rozhodnutie, ktoré
z nich budú v rámci dokazovania vykonané, je  vždy  vecou súdu  a nie účastníkov konania. Na základe
uvedeného je potom možné za nedôvodnú považovať                       i námietku  žalobkyne o tom, že
súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na
zistenie rozhodujúcich skutočností (§ 205 ods.2 písm. c/ O. s. p.).

Na základe uvedeného odvolací súd rozhodnutie súdu prvého stupňa v časti napadnutej odvolaním
(vrátane správneho výroku o trovách konania pred súdom prvého stupňa) podľa § 219 ods.1, 2 O. s.
p. ako vecne a právne správny potvrdil.

O trovách odvolacieho konania rozhodol podľa § 142 ods. 1 v spojení  s § 224 ods. 1 O. s. p. a ich
náhradu úspešnej žalovanej nepriznal, pretože jej v odvolacom konaní žiadne trovy nevznikli.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku  odvolanie nie je prípustné.", "vazby": {"vyrok_vztahy": [{"sz": "8C/150/2012", "guid": "2748b9e5-5d4e-4c7f-a715-d5f7eca35c28:1f3c1888-802f-4edb-bf3b-fc5546576f07", "vztah": "potvrdene"}]}, "cituje": [{"guid": "56032ed9-b6c6-496a-804c-80964768d112:c360d979-12b1-44c0-883c-e20a0a426c91", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2012:1206215381.1", "spisova_znacka": "6MCdo/11/2010", "nazov": "Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6MCdo/11/2010 z 30. 1. 2012", "sud": "Najvyšší súd SR", "datum_vydania": "2012-01-30", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2012:1206215381.1"}], "citovane_v": []}