Uznesenie Krajského súdu Prešov sp. zn. 3Cob/31/2015 z 21. 12. 2015
Citácia: uznesenie Krajského súdu Prešov z 21. decembra 2015, sp. zn. 3Cob/31/2015, ECLI:SK:KSPO:2015:8414202684.1
Krajský súd Prešov | 3Cob/31/2015 | ECLI:SK:KSPO:2015:8414202684.1 | 2015-12-21 | Uznesenie
Oblasť práva: Obchodné právo – Zmenky
Citované ustanovenia: predpis č. 861/2007 Z. z.
Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/1b5e22b5-2dce-4312-b9c7-e626dfb5f50a
Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSPO:2015:8414202684.1

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 3Cob/31/2015
Identifikačné číslo súdneho spisu: 8414202684
Dátum vydania rozhodnutia: 22. 12. 2015
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Peter Šamo
ECLI: ECLI:SK:KSPO:2015:8414202684.1

Uznesenie
Krajský súd v Prešove v právnej veci žalobcu: CD Consulting s.r.o., Politických vězňů 1272/21, Nové
Město, 110 00 Praha 1, Česká republika, IČ 264 29 705, zastúpený Fridrich Paľko, s.r.o., Grősslingova
4, Bratislava, IČO: 36 864 421, proti žalovanému: Q. S., bývajúci v Ľ., T.. F.. W. XXX/XXX, o zaplatenie
1.646,27 eur s prísl., o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Kežmarok č.k. 4Cb/26/2014
- 19 zo dňa 28.11.2014, jednomyseľne takto

r o z h o d o l :

Ruší rozsudok súdu prvého stupňa a vec mu vracia na ďalšie konanie.

o d ô v o d n e n i e :

Súd prvého stupňa napadnutým rozsudkom zaviazal žalovaného zaplatiť žalobcovi zmenkovú sumu
vo výške 1.646,27 eur, zmenkový úrok vo výške 0,25 % denne zo zmenkovej sumy 1.646,27 eur od
30.9.2010 do zaplatenia, 6 % ročný úrok zo zmenkovej sumy 1.646,27 eur od 22.11.2010 do zaplatenia,
zmenkovú odmenu vo výške 1/3 percenta zmenkovej sumy vo výške 5,49 eur, to všetko v lehote 3 dní
od právoplatnosti rozsudku. Žalovaného zaviazal zaplatiť žalobcovi trovy konania vo výške 98,50 eur
a trovy právneho zastúpenia vo výške 190,58 eur, tak isto v lehote 3 dní od právoplatnosti rozsudku.
V dôvodoch rozsudku uviedol, že žalobca proti žalovanému návrhom podľa Nariadenia Európskeho
parlamentu a Rady (ES) č. 861/2007, ktorým sa ustanovuje Európske konanie s nízkou hodnotou
sporu, uplatnil právo na zaplatenie pohľadávky. Právnym titulom návrhu je zmenka so zmenkovou
sumou vo výške uvedenej vo výrokovej časti rozsudku, zmenkovým úrokom vo výške 0,25 % denne
zo zmenkovej sumy od 30.9.2010 do zaplatenia, 6 % ročný úrok zo zmenkovej sumy od 22.11.2010
do zaplatenia a zmenková odmena vo výške 1/3 percenta zmenkovej sumy. V návrhu uviedol, že
ako indosatár je nadobúdateľom práv zo zmenky vystavenej žalovaným 7.4.2010 na zmenkovú sumu,
pričom sa zaviazal aj k úhrade zmenkového úroku vo výške 0,25 % denne od 30.9.2010. Indosovaná
zmenka je vistazmenkou opatrená doložkou „na platenie predložiť v lehote štyroch rokov od vystavenia“.
Za miesto splatenia bolo určené sídlo prvotného zmenkového veriteľa. Indosant predložil zmenku k
zaplateniu, pričom vystaviteľ doteraz nezaplatil žiadnu časť dlžnej sumy. Keďže zmenková listina je
opatrená doložkou „bez protestu“, indosant nenechal vyššie uvedené skutočnosti zistiť verejnou listinou.

Ďalej súd v dôvodoch rozsudku uviedol, že na rubopise zmenky je uvedený indosament, ktorým pôvodný
veriteľ zmenku previedol na žalobcu. Ďalej súd citoval čl. 5 ods. 2 až 4 Nariadenia, čl. 13 ods. 1, 2
Nariadenia, čl. 19 Nariadenia, čl. 7 ods. 3 Nariadenia, ust. § 153 ods. 1, 3 O.s.p.. V tejto súvislosti
uviedol, že žalovaný v zmysle čl. 5 ods. 2 Nariadenia súdu vyplnené tlačivo C na odpoveď nedoručil,
a preto postupoval podľa čl. 7 ods. 2 Nariadenia. Ďalej postupoval podľa čl. 19 Nariadenia v spojení
s § 156 ods. 3 O.s.p.. Z prvopisu zmenky mal súd preukázané skutkové tvrdenia žalobcu uvedené
v návrhu. Zmenka okrem údaju o splatnosti obsahuje všetky náležitosti predpísané čl. I. § 75 zák. č.
191/1950 Zb.  o zmenkách a šekoch. Zmenka na videnie je splatná pri predložení. Na platenie musí byť
predložená do 1 roka od dátumu vystavenia, ale vystaviteľ môže túto lehotu skrátiť alebo určiť lehotu
dlhšiu (čl. I. § 34 ods. 1 v spojení s § 77 ods. 1 zmenkového zákona). V prípade žalovanej zmenky určil
vystaviteľ pre predloženie zmenky na platenie lehotu 4 roky odo dňa vystavenia. Z návrhu vyplynulo,



že remitent predložil žalovanému zmenku na platenie. Doložka „bez protestu“, ktorá je na zmenke
napísaná, zbavila remitenta povinnosti urobiť protest pre neplatenie a súčasne preniesla dôkazné
bremeno na preukázanie, že lehoty neboli dodržané, na žalovaného (čl. I. § 46 ods. 1 a 2 v spojení
s § 77 ods. 1 zmenkového zákona). Za predloženie zmenky na platenie sa všeobecne uznáva aj jej
uplatnenie na súde. Navyše podľa čl. I. § 53 ods. 1 v spojení s § 78 ods. 1 zmenkového zákona,
zmeškaním lehoty majiteľ nestráca práva proti vystaviteľovi vlastnej zmenky. V zmenkách splatných
na videnie môže vystaviteľ v zmysle čl. I. § 5 v spojení s § 77 ods. 2 zmenkového zákona ustanoviť
zúrokovanie zmenkovej sumy. V danom prípade tak urobil sadzbou 0,25 % denne. Výška úrokovej
miery, ktorú je možné ustanoviť vo vistazmenke, zmenkovým zákonom upravená nie je.  Jej určenie
sa ponecháva na samotného vystaviteľa. Podľa prvej vety čl. I. § 16 ods. 1 v spojení s § 77 ods. 1
zmenkového zákona o tom, kto má zmenku v rukách, platí, že je jej riadny majiteľ, ak preukáže svoje
právo nepretržitým radom indosamentom, a to aj vtedy, ak je posledný z nich blankoindosamentom.
Žalobca zmenku nadobudol indosamentom a aj keď je zjavné, že k indosácii došlo po splatnosti zmenky,
stal sa jej riadnym majiteľom, preto môže podľa čl. I. § 48 ods. 1 v spojení s § 77 ods. 1 zmenkového
zákona postihom žiadať od žalovaného zmenkovú sumu s dohodnutými úrokmi, 6 % úroky odo dňa
splatnosti a odmenu vo výške 1/3 percenta zmenkovej sumy. V ďalšom súd zdôraznil, že žalobca vo
svojom návrhu uplatnil nárok zo zmenky, predmetom konania je výlučne zmenka a nie iný záväzkový
právny vzťah. Žalobca predložil originál zmenky. Zmenka je listinný cenný papier, ktorý inkorporuje
v listine ako takej samotné právo žalobcu. Vo vzťahu k žalobcovi ako indosatárovi je preto jediným
legitimizačným prostriedkom, ktorý nie je možné ničím iným nahradiť. Žalobca predložil súdu ako dôkaz
vo svojich nárokoch platnú zmenku, ktorou, keďže táto spĺňa všetky formálne a materiálne náležitosti
predpokladané zákonom č. 191/1950 Zb. o zmenkách a šekoch, dokázal jasne, úplne a zrozumiteľne
svoje právo na úhradu zmenkovej sumy  a jej príslušenstva. Proti forme a obsahu zmenky zo strany
žalovaného neboli vznesené žiadne námietky. Žalobca je majiteľom zmenky na základe indosamentu,
nie je účastníkom akéhokoľvek spotrebiteľského vzťahu. Zmenka je bez vád, ktoré by ju robili neplatnou,
teda ide o platnú zmenku. Zmenka je samostatným abstraktným záväzkom neakcesorickej povahy. Nie
je možné ju spájať, či podmieňovať inými okolnosťami, než sú na zmenke uvedené. Súd sa stotožnil s
právnou argumentáciou žalobcu s poukazom na ust. § 17 Zákona o zmenkách a šekoch, podľa ktorého,
kto je žalovaný zo zmenky, nemôže robiť majiteľovi námietky, ktoré sa zakladajú na jeho vlastných
vzťahoch k vystaviteľovi alebo k predošlým majiteľom, okrem ak majiteľ pri nadobúdaní zmenky konal
vedome na škodu dlžníka. Z uvedeného vyplýva, že žalovaný vo všeobecnosti nie je oprávnený vznášať
tzv. kauzálne námietky voči majiteľovi zmenky, ktoré vyplývajú z jeho vzťahov s pôvodným majiteľom
zmenky. V sporovom konaní tak nemôže robiť žalovaný, tým menej súd. Ďalej v dôvodoch rozsudku súd
poukázal na rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5Obo/3/2008, podľa ktorého z povahy zmenky ako
abstraktného a nesporného záväzku vyplýva, že  majiteľ zmenky nemusí pri jej predložení k zaplateniu,
prípadne vymáhaniu preukazovať, že mu povinný zmenkovú sumu aj skutočne dlhuje. Z ust. § 17 zák. č.
191/1950 Zb. síce vyplýva, že kto je povinný zo zmenky, môže vznášať proti zmenkovému nároku určité
námietky, je však na ňom, aby oprávnenosť týchto námietok preukázal. Dôkazné bremeno teda spočíva
na povinnom a nie na oprávnenom. Pokiaľ povinný dôkazné bremeno neunesie, bude nútený podľa
zmenky plniť. Pri kauzálnych námietkach nie je možné prenesenie dôkazného bremena z povinného
na oprávneného.

Z uvedeného vyplýva, že je síce prípustné za určitých okolností uplatňovať tzv. kauzálne námietky voči
žalobcovi, avšak námietka musí byť vznesená zo strany žalovaného a predovšetkým žalovaný v tejto
situácii nesie dôkazné bremeno na preukázanie svojich tvrdení. Uvedené námietky majú hmotnoprávny
charakter, preto v záujme zachovania rovnosti strán súd nie je oprávnený žalovaného na nich upozorniť.

Posudzovanie základného vzťahu by malo význam len vtedy, keby žalovaný ako spotrebiteľ vzniesol
proti majiteľovi námietky, že k indosácii došlo na jeho škodu alebo ak by podal relevantné kauzálne
námietky týkajúce sa úverovej zmluvy, prípadne zmenky, čo by však musel v konaní aj preukázať, a
to napriek tomu, že v čase uzavretia úverovej zmluvy platila právna úprava, ktorá sa v § 2 písm. a)
a b) a v § 4 ods. 6 zák. č. 258/2001 Z.z. v znení účinnom do 11.6.2010 obsahovala zákaz plniť dlh
zmenkou. Veriteľ smel prijať od dlžníka zmenku na zabezpečenie svojho nároku zo spotrebiteľského
úveru len ak šlo o zabezpečovaciu zmenku a zmenková suma v čase vyplnenia bola maximálne vo
výške aktuálnej výšky nesplateného spotrebiteľského úveru. Skutočnosť, že zmenková suma vyplnená
do zmenky presahovala maximálnu zmenkovú sumu upravenú v § 4 ods. 6 zák. č. 258/2001 Z.z., v
dôsledku čoho bola vyplnená v rozpore so zákonom, mohla mať za následok len vznik práva na náhradu
škody, avšak nemohla spôsobiť absolútnu neplatnosť zmenky. Na základe uvedených skutočností tak



súd vyhovel návrhu v časti uplatneného práva na zmenkovú sumu, zmenkový úrok vo výške 0,25 %
denne zo zmenkovej sumy od 30.9.2010 do zaplatenia, 6 % ročného úroku zo zmenkovej sumy a
zmenkovú odmenu vo výške uvedenej vo výrokovej časti rozsudku.

O trovách konania súd rozhodol podľa čl. 16 Nariadenia, podľa ktorého trovy konania znáša strana, ktorá
nemala v konaní úspech. Úspešnému žalobcovi tak bolo priznané právo na náhradu trov konania vo
výške uvedenej vo výrokovej časti rozsudku z titulu zaplateného súdneho poplatku za návrh na začatie
konania a zároveň mu bolo priznané právo na náhradu trov právneho zastúpenia vo výške uvedenej
vo výrokovej časti rozsudku vypočítanej podľa ust. § 10 ods. 1 Vyhlášky Ministerstva spravodlivosti SR
č. 655/2004 Z.z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb.  Išlo o úkony
právnej služby spočívajúce v prevzatí a príprave zastúpenia vrátane prvej porady s klientom a písomné
podanie na súd (návrh). Za každý úkon odmena 71,37 eur + 2x režijný paušál za rok 2014 v sume 8,04
eur + 20 % DPH.

Proti tomuto rozsudku podal včas odvolanie žalovaný a navrhol, aby odvolací súd tento zrušil a vec
vrátil súdu prvého stupňa na nové prejednanie a rozhodnutie. Odvolanie podal z dôvodu, že súd prvého
stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a rozhodnutie súdu
prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Uviedol, že v mesiaci apríl v roku
2010 uzatvoril so spoločnosťou POHOTOVSŤ s.r.o. zmluvu o úvere, pričom si touto požičal sumu 700,-
eur. Zmluvný vzťah v tomto prípade je definovaný ako spotrebiteľská zmluva a to z dôvodu, že zmluvnými
stranami na jednej strane boli dodávateľ a na druhej strane spotrebiteľ, ktorý nemohol individuálne
ovplyvniť obsah dodávateľom vopred pripraveného návrhu na uzavretie zmluvy. Mal za to, že v danom
prípade bolo treba aplikovať zákon o ochrane spotrebiteľa č. 250/2007 Z.z. účinného od 1. 7. 2007 a
tiež Smernicu Rady 93/13/EHS zo dňa 5. 4. 2003 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách.
Pri závere o tom, že spornú zmluvu bolo treba považovať za spotrebiteľskú zmluvu, je nutné aplikovať
aj ustanovenia Občianskeho zákonníka, a to ust. § 53 ods. 1, 4 a ust. § 39. Podľa žalovaného sa
prvostupňový súd nezaoberal výškou zmenkového úroku 0,25 % denne, čo znamená ročný úrok vo
výške 91,25 %. Z internetovej stránke NBS je zrejmé, že úrokové miery podobného úveru v bankách
pri spotrebiteľskom úvere so splatnosťou nad 1 rok do 5 rokov v roku 2010 boli niekoľkonásobne nižšie
ako úrok dohodnutý v zmluve o úvere. Uviedol, že dohoda o výške úrokov musí byť v súlade s §
39 Občianskeho zákonníka. Teda nesmie sa priečiť dobrým mravom, inak je právny úkon absolútne
neplatný. O takýto stav pôjde vtedy, ak dohodnuté úroky presiahnu mieru úrokov poskytovanú peňažnými
ústavmi v čase uzavretia zmluvy. V tejto súvislosti poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR  sp. zn.
1M Cdo/1/2009 z 31.7.2009. Ďalej vzniesol námietku premlčania nároku. Namietal aj to, že rozhodnutím
súdu prvého stupňa došlo k porušeniu jeho základného ústavného práva, a to práva na verejný súdny
proces, pretože súd prvého stupňa vo veci rozhodol bez nariadenia pojednávania na základe skutočností
uvedených výlučne žalobcom. Mal za to, že žalobca si neoprávnene uplatnil nárok zo zmenky, ktorú
považuje za neplatnú pre jej zjavne nevýhodné zmluvné podmienky a taktiež mal za to, že medzi
ním a spoločnosťou POHOTOVOSŤ s.r.o. došlo k uzavretiu zmluvy o úvere, podľa ktorej si požičal
sumu 700,- eur, pričom z obsahu rozsudku nie je zrejmé, ako žalobca ako právny nástupca spoločnosti
POHOTOVOSŤ s.r.o. dospel k výške istiny, ktorú žaluje.

Žalobca vo svojom vyjadrení na odvolanie žalovaného navrhol potvrdiť rozsudok súdu prvého stupňa a
priznať náhradu trov odvolacieho konania. Zdôraznil, že vo svojom návrhu si uplatnil nárok zo zmenky,
že predmetom konania je výlučne zmenka a nie iný záväzkový právny vzťah. Uviedol, že súdu predložil
ako dôkaz o svojich nárokoch platnú zmenku, ktorou, keďže táto spĺňa všetky formálne a materiálne
náležitosti predpokladané zákonom č. 191/1950 Zb., dokázal jasne, úplne a zrozumiteľne svoje právo
na úhradu zmenkovej sumy a jej príslušenstva. Proti forme a obsahu zmenky zo strany žalovaného
neboli vznesené žiadne námietky. Zdôraznil ďalej, že zmenka je samostatným abstraktným záväzkom
neakcesorickej povahy a nie je možné ju spájať či podmieňovať inými okolnosťami, než sú na zmenke
uvedené. Žalobca upozornil na ust. § 17 Zákona zmenkového a šekového, z ktorého jednoznačne
vyplýva, že žalovaný vo všeobecnosti nie je oprávnený vznášať tzv. kauzálne námietky voči majiteľovi
zmenky, ktoré vyplývajú z jeho vzťahu s pôvodným majiteľom zmenky. Podľa zákona zmenkového a
šekového bol súd oprávnený skúmať len to, či zmenka obsahuje všetky náležitosti, ktoré sa musia pre
jej platnosť zo zákona povinne do nej uviesť, nie však podmienky jej vystavenia ani jej neprípustnosť.

Odvolací súd podľa § 212 ods. 1 v spojení s § 214 ods. 2 O.s.p. prejednal vec v medziach, ktorých sa
odvolateľ domáhal jej preskúmania a dospel k záveru, že jeho odvolanie je dôvodné.



Odvolací súd v súvislosti s podaným odvolaním poukazuje na to, že  v danej veci bol návrh žalobcu
uplatnený podľa Nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 861/2007 z 11.7.2007, ktorým sa
ustanovuje Európske konanie vo veciach s nízkou hodnotou sporu. V návrhu z pohľadu hmotného práva
je uplatnené právo zo zmenky podľa Zákona zmenkového a šekového č. 191/1950 Zb. Žalovaný by mal
byť spotrebiteľ, ako to vyplýva z obsahu jeho odvolania. Cieľom Nariadenia je zjednodušenie, urýchlenie
cezhraničných konaní vo veciach s nízkou hodnotou sporu, zníženie nákladov a zaručenie rovnakých
podmienok pre veriteľov a dlžníkov. Pri postupe  podľa Nariadenia sú povinní rešpektovať právo na
spravodlivý proces a zásadu kontradiktórneho konania, a to najmä pri rozhodovaní o potrebe ústneho
pojednávania a o spôsobe a rozsahu dokazovania, ktoré je nevyhnutné pre vydanie rozhodnutia.
Uplatňuje sa občianskych a obchodných veciach v cezhraničných prípadoch bez ohľadu na povahu
súdu, ak celková hodnota nároku bez navýšenia o úroky, náklady a výdavky nepresahuje sumu
2.000,- eur v čase doručenia žalobného formulára na súd. Nariadenie nevylučuje z vecnej pôsobnosti
spotrebiteľské spory, v ktorých spotrebiteľ môže byť účastníkom na strane žalobcu alebo žalovaného.
Konanie je v zásade písomné, podstatou ktorého je komunikácie žalobcu a žalovaného so súdom
prostredníctvom vzorových tlačív. Z čl. 19 Nariadenia vyplýva, že pokiaľ Nariadenie neustanovuje
inak, Európske konanie vo veciach s nízkou hodnotou sporu sa riadi procesným právom členského
štátu, v ktorom sa konanie vedie. Vo vzťahu k aplikácii Nariadenia tak možno konštatovať, že toto
nekladie žiadne prekážky v možnosti preskúmať doložené listiny súdom, ale je možné aplikovať všetky
procesnoprávne princípy použiteľné v slovenskom právnom poriadku. Predovšetkým aplikáciu znalosti
určitých okolností súdu z jeho činnosti (notoriety) a zohľadnenie ochrany slabšieho v konaní, či ochrany
dobrých mravov. Z Nariadenia nevyplýva povinnosť súdy automaticky návrhu vyhovieť. Aj v prípade
absencie aktivity žalovaného v konaní, pokiaľ súd vzhliadne v návrhu také skutočnosti, ktoré ho
povedú k záveru o neprípustnosti návrhu, návrh zamietne, čo vyplýva priamo z čl. 4 bod 4 Nariadenia.
Z procesného hľadiska teda k návrhu môže súd pristupovať s rovnakou mierou ingerencie ako k
akémukoľvek inému návrhu uplatnenému v konaní pred súdom riadiac sa len osobitnými pravidlami
týkajúcimi sa určitej časovej náročnosti v zmysle uložených lehôt podľa Nariadenia.  Súd môže konať aj
formou nariadeného pojednávania, nemusí to byť vždy len na základe návrhu účastníka, ale aj keď to
sám považuje za potrebné. Nariadenie je tak len alternatívnym nástrojom pri rešpektovaní procesných
pravidiel príslušného členského štátu. Nariadenie je procesný prostriedok, ktorý konanie urýchľuje,
ale nebráni postupovať s rešpektovaním vyššej súdnej ochrany spotrebiteľa vykonaním potrebného
dokazovania. Úvaha týkajúca sa prieskumu uplatneného nároku s oporou v doloženej zmenke nemôže
byť ovplyvnená povahou použitého procesného nástroja. Skúmanie prípadnej absolútnej neplatnosti
úkonu, ku ktorej pristupuje súd ex offo, nie je Nariadením nijako vylúčená. Možno teda konštatovať,
že ak žalobca ako dôkaz osvedčenia uplatneného nároku doloží zmenku, platí bez ohľadu na povahu
procesného nástroja, ktorý žalobca použil, že

1. pokiaľ z akýchkoľvek okolností v prejednanej veci vyplynie konajúcemu súdu súvislosť s nekalou
povahou či neprípustnosťou uplatneného nároku, je tento ex offo povinný zabezpečiť prieskum nároku
v intenciách možnej absolútnej neplatnosti úkonu, v ktorom má nárok základ,
2. pokiaľ súd nevzhliadne žiadnu nekalosť či neprípustnosť predloženého návrhu, súd pristúpi k
prieskumu uplatneného nároku v rozmedzí, prípadne vznesením námietok zohľadňujúc ich rozsah a
povahu pri rešpektovaní povinnosti posúdiť prípadnú absolútnu neplatnosť úkonu, ak to z vykonaného
dokazovania vyplýva.

Z predloženej zmenky sa dá zistiť číslo zmluvy XXXXXXXXX, čo zrejme znamená, že splnenie záväzku
zo zmluvy bolo zabezpečené uvedenou zmenkou. Určujúcim pri hľadaní práva má byť to, že v každej
veci je potrebné vychádzať z individuálnych okolností každého jednotlivého prípadu, ktoré vychádzajú
zo skutkových zistení súdu. Je povinnosťou súdu zohľadniť všetky relevantné individuálne okolnosti
súdenej veci a prihliadnuť na ne cez prizmu dobrých mravov, keďže nesúlad právneho úkonu s nimi
vedie k jeho neplatnosti. Povinnosť súdu posúdiť uplatnený nárok aj z hľadiska súladu s dobrými mravmi
je zvýraznená v tých prípadoch, kedy účastník konania výslovne namieta, musí však na ňu prihliadať aj
v prípadoch, kedy takýto rozpor zistí súd sám pri prieskumu ex officio, keďže na absolútnu neplatnosť
úkonu súd musí prihliadať ex lége. Dobré mravy pôsobia ako korektív najmä v takých situáciách, kedy
sú práva a povinností strán právneho vzťahu v zjavnej nerovnováhe. Z odvolania žalovaného je zrejmé,
že uvedená zmenka bola vystavená v súvislosti s úverovou zmluvou, a preto je treba skúmať, či táto
zmenka bola vystavená v súlade so zák. č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch. Podľa § 4 ods. 6
účinného v čase vystavenia zmenky platilo, že v súvislosti s poskytovaním úveru od spotrebiteľa alebo



inej osoby sa zakazuje splniť dlh zmenkou alebo šekom. Veriteľ smie prijať od dlžníka zmenku alebo
šek na zabezpečenie svojich nárokov zo spotrebiteľského úveru len ak ide o zabezpečovaciu zmenku a
zmenková suma v čase vyplnenia je maximálne vo výške aktuálnej výšky nesplateného spotrebiteľského
úveru a príslušenstva, vo výške maximálne 30 % istiny poskytnutého spotrebiteľského úveru. Zmenku
prijatú, resp. vyplnenú veriteľom v rozpore s týmto ustanovením, veriteľ nesmie prijať a je povinný ju
dlžníkovi kedykoľvek na požiadanie vydať. Ustanovenie tohto odseku platí aj v prípade zmeny majiteľa
zmenky alebo postúpenia práv zo zmenky.

Všeobecne je treba rešpektovať základnú zmenkovú právnu doktrínu, že zo zmenky samotnej ako
abstraktného cenného papiera nie je možné bez ďalšieho určiť či ide o spotrebiteľa. Vzhľadom na
abstraktnosť cenného papiera žalovaný, pokiaľ je spotrebiteľom, mal by túto skutočnosť namietať.
Pokiaľ však súd spoľahlivo zistí na základe skutočností vyplývajúcich zo žalobného návrhu, že na
strane žalovaného ide o spotrebiteľa, poskytne mu ochranu prostredníctvom právnej úpravy o ochrane
spotrebiteľa. Ako judikoval ak Ústavný súd ČR v Náleze sp.zn. PL ÚS 16/12 zo dňa 16.10.2012 súčasné
napätie spojené so zmenkami je spôsobené ich nevhodným používaním (zneužívaním) najmä voči
subjektom, u ktorých nemožno znalosť špecifickej a značne rigidnej zmenkovej úpravy spravodlivo
požadovať. Ústavný súd ČR v Náleze pod sp. zn. IV.ÚS 457/10 zo dňa 18.7.2013 sa nestotožnil
so záverom súdu, že nie je možné po indosácii zmenky vznášať kauzálne námietky, ak nie je sú
splnené podmienky § 17 Zákona o zmenkách a šekoch. Konštatoval, že v prípade spotrebiteľov nie
je možné odhliadnuť od ich špecifických záujmom a postavenia a označil za výkladovú svojvôľu, ak
súd zobral za základ pre svoje rozhodnutie záver, že v prípade nesplnenia dispozície § 17 Zákona
o zmenkách a šekoch nie je možné ku kauzálnym námietkam prihliadať. Aktuálne Ústavný súd ČR
vo svojom rozhodnutí sp. zn. I.ÚS 290/15 vychádzajúc z obsahovo totožnej zmenkovoprávnej úpravy
ako v Slovenskej republike konštatoval, že všeobecné súdy sú aj pri rešpektovaní špecifickej, prísne
formálnej povahe inštitútu zmenky a jeho historickým koreňom povinné vždy prihliadnuť aj k okolnostiam
konkrétnej veci. Pri svojej rozhodovacej činnosti musia hľadať také interpretačné a aplikačné východiská,
ktoré zabránia zneužívania práv v dôsledku aplikácie zmenkových inštitútov neprimerane v neprospech
niektorého z účastníkov zmenkového vzťahu. Je potrebné tiež akcentovať už v citovanom českom
ústavnom náleze sp. zn. IV.ÚS 457/10 vyslovené pravidlo, že zákaz zneužitia práva je silnejší, než
dovolenie dané právom a pokiaľ právna norma určité správanie aprobuje aj za predpokladu, že je
zneužívané ho zakazuje, takéto konanie v skutočnosti nie je výkonom práva, ale protiprávnym úkonom.
Výkonu práva, ktoré je jeho zneužitím súdy nesmú poskytnúť ochranu, keďže takýto postup by bol v
rozpore s ústavou chránenými právami.

Napokon pre prípad, že v konaní nebudú žalovaným vznesené kauzálne námietky, nepôjde o zmenku
tzv. spotrebiteľskú a ani nebude inak zo skutkového stavu zjavné, že zo strany žalobcu ide o zneužitie
práva, je možné samotnou aktivitou súdu prieskumom ex officio podľa okolností prípadu posúdiť nárok
na úrok, ako nárok uplatnený v rozpore s dobrými mravmi (ex lége podľa § 39 Občianskeho zákonníka).

Z týchto hľadísk súd prvého stupňa neposudzoval, a preto jeho rozhodnutie bolo treba podľa § 221 ods.
1 písm. h) O.s.p. zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie. Úlohou súdu prvého stupňa bude vykonať
dokazovanie v zmysle vyššie uvedeného právneho názoru a potom vo veci rozhodnúť s tým, že v novom
rozhodnutí podľa § 224 ods. 3 O.s.p. súd prvého stupňa rozhodne aj o trovách odvolacieho konania.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.