{"guid": "b34bb00d-57bc-4caf-a51d-7beebfaadbfa:8f21d8b4-b73b-428d-955d-9cf39b9c5b06", "ecli": "ECLI:SK:KSTT:2017:2113204490.2", "spisova_znacka": "10Co/236/2016", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Trnava sp. zn. 10Co/236/2016 z 30. 5. 2017", "citacia": "rozsudok Krajského súdu Trnava z 30. mája 2017, sp. zn. 10Co/236/2016, ECLI:SK:KSTT:2017:2113204490.2", "identifikacne_cislo": "2113204490", "sud": {"guid": "sud_109", "nazov": "Krajský súd Trnava", "typ": "krajsky", "slug": "krajsky-sud-trnava"}, "sudca": "JUDr. Gabriela Brišková", "sudca_id": 947, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/judr-gabriela-briskova-947", "datum_vydania": "2017-05-30", "forma": "Rozsudok", "povaha": ["Potvrdzujúce"], "oblast": ["Občianske právo"], "podoblast": ["Ostatné"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/1995/233/#paragraf-44.odsek-2", "nazov": "§ 44 ods. 2 EP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1995/233/#paragraf-44.odsek-2", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/233-1995/paragraf-44"}, {"iri": "/SK/ZZ/1995/233/#paragraf-41.odsek-2.pismeno-d", "nazov": "§ 41 ods. 2 písm. d) EP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1995/233/#paragraf-41.odsek-2.pismeno-d", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/233-1995/paragraf-41"}, {"iri": "/SK/ZZ/2003/514/#paragraf-9.odsek-2", "nazov": "§ 9 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2003/514/#paragraf-9.odsek-2", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/514-2003/paragraf-9"}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/1995/233#paragraf-44", "/SK/ZZ/1995/233#paragraf-41", "/SK/ZZ/2003/514#paragraf-9"], "ma_text": true, "text_zdroj": "dump", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/8f21d8b4-b73b-428d-955d-9cf39b9c5b06", "zdroj": "infosud", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSTT:2017:2113204490.2", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSTT:2017:2113204490.2", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSTT:2017:2113204490.2/text", "citacie_n": 0, "text": "Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 10Co/236/2016
Identifikačné číslo súdneho spisu: 2113204490
Dátum vydania rozhodnutia: 31. 05. 2017
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Gabriela Brišková
ECLI: ECLI:SK:KSTT:2017:2113204490.2

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Gabriely Briškovej a členov
senátu JUDr. Zlatice Javorovej a JUDr. Martina Holiča v právnej veci žalobkyne: POHOTOVOSŤ,
s.r.o., Bratislava, Pribinova 25, IČO: 35 807 598, zastúpenej splnomocnenkyňou: Fridrich Paľko,
s.r.o., Bratislava, Grösslingova 4, IČO: 36 864 421, proti žalovanej: Slovenská republika, za ktorú
koná Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky, Bratislava, Župné námestie 13, o 783,52 eur, o
odvolaniach žalobkyne proti rozsudku Okresného súdu Trnava zo 16. marca 2015 č. k. 8C/65/2013-59
a uzneseniu Okresného súdu Trnava z 23. septembra 2015 č. k. 8C/65/2013-72 takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie   p o t v r d z u j e .

Odvolací súd napadnuté uznesenie súdu prvej inštancie   p o t v r d z u j e .

Žalovanej nepriznáva náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie zamietol žalobu, ktorou sa žalobkyňa voči žalovanej
domáhala zaplatenia majetkovej škody vo výške 175 eur a nemajetkovej ujmy vo výške 608,52 eur,
pričom žalovanej nepriznal náhradu trov konania. Rozhodnutie vo veci samej (o žalobe založenej
na tvrdenom nesprávnom úradnom postupe Okresného súdu Senica, ďalej len „exekučný súd“, v
exekučnom konaní vedenom týmto súdom pod sp. zn. 4Er/821/2006, s následným vyvodzovaním
zodpovednosti štátu za nesprávny úradný postup) odôvodnil  právne ust. § 3 ods. 1 písm. d/, § 3 ods. 2,
§ 4 ods. 1 písm. a/, § 9 ods. 1, § 15 ods. 1, § 16 ods. 1, 4, § 17 ods. 1, 2, § 19 ods. 1, 3 ZoZS (zákona
č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých
zákonov v znení platnom a účinnom do 31. decembra 2012), § 44 ods. 7 E. p. (Exekučného poriadku
č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti v znení neskorších predpisov). Vecne
zdôvodnil, že k nesprávnemu úradnému postupu nedošlo. Žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie bola exekučnému súdu doručená 16. októbra 2006, dňa 2. septembra 2010 bol doručený
návrh na zmenu exekútora, o ktorom súd rozhodol 1. augusta 2011. Ohľadne prípadného prieťahu
sa neviedlo žiadne disciplinárne konanie, neriešila sa sťažnosť na prieťahy v konaní, nerozhodoval
Ústavný súd SR či Európsky súd pre ľudské práva. Žalobkyňa žiadnym spôsobom nepreukázala, že
počas doby od doručenia návrhu na zmenu exekútora do rozhodnutia o ňom, bola v neistote a hrozila
jej akákoľvek škoda (nepreukázala tiež to, že táto doba viedla k strate jej legitímnych očakávaní). V
exekučnom konaní v čase, keď je podaný návrh na zmenu exekútora k škode nemohlo dôjsť, pretože
pôvodný exekútor má podľa zákona oprávnenie i povinnosť vykonávať úkony exekučného konania. Pre
úspešné uplatnenie nároku na náhradu škody je nevyhnutné preukázať aj existenciu škody a jej výšku,
čo žalobca neurobil. Uplatňované nároky majú hypotetický charakter. Nebola preukázaná ani príčinná
súvislosť medzi nesprávnym úradným postupom a uplatnenou majetkovou škodou a nemajetkovou



ujmou. Rozhodnutie o trovách konania súd prvej inštancie odôvodnil poukazom na ustanovenie § 142
ods. 1 O. s. p. (Občianskeho súdneho poriadku č. 99/1963 Zb. v znení neskorších zmien a doplnení,
účinného do 30. júna 2016) a úspechom žalovanej, ktorej trovy konania nevznikli.

2. Proti uvedenému rozsudku podala v celom rozsahu včas odvolanie žalobkyňa, s návrhom na jeho
zrušenie a vrátenie veci súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. Namietala, že postupom súdu prvej
inštancie jej bola odňatá možnosť konať pred súdom, okresný súd nedostatočne zistil skutkový stav,
pretože nevykonal navrhnuté dôkazy potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností a vec nesprávne
právne posúdil. Súd prvej inštancie podľa nej rozhodol v merite veci na základe (a s použitím)
„inšpirácie“ novou právnou úpravou (obsiahnutou v ustanovení § 9 ods. 2 ZoZS v znení zákona č.
412/2012 Z. z.), hoci interpretácia hmotného práva platného v čase vzniku právnej skutočnosti aj
založenia zodpovednostného právneho vzťahu, pomocou hmotného práva, ktoré sa stalo súčasťou
právneho poriadku až po vzniku právnej skutočnosti (potom, čo už došlo k založeniu zodpovednostného
právneho vzťahu) nie je možná. Uplatnením opačného názoru de iure aj de facto by došlo k aplikácii
princípu priamej retroaktivity, čo je neprípustné. Súd prvej inštancie neozrejmil, prečo zastáva názor, že
účastníkom nevznikol stav právnej neistoty do času, kým došlo ku konečnému rozhodnutiu. Exekučný
súd posunul trvanie právnej neistoty do času, ktorý je z hľadiska ochrany základného práva na
spravodlivý súdny proces neakceptovateľný. Súdu prvej inštancie neprislúchalo polemizovať o vhodnosti
limitácie dĺžky konania zákonnými lehotami. Mal povinnosť aplikovať platné právo a prihliadať na
stabilizovanú judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva v Štrasburgu (ďalej len „ESĽP“), teda
aj práva na spravodlivý súdny proces (osobitne práva na prerokovanie veci v primeranom čase).
Dohovor o ľudských právach (Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd v znení protokolov
dojednaný v Ríme 4. novembra 1950, Oznámenie FMZV č. 209/1992 Zb.) zaväzuje zmluvné štáty, aby
organizovali svoj právny poriadok spôsobom, ktorý by vyhovel požiadavkám čl. 6 ods. 1 (zahrňujúci aj
právo na rozhodnutie veci v primeranej lehote). Zodpovednosť štátu podľa uvedenej judikatúry vzniká
aj vtedy, ak súdy konajú náležite, ale dĺžku konania ovplyvňujú „mimosúdne“ faktory, napr. rozsah
nevybavenej súdnej agendy. Súd prvej inštancie tiež nevykonal dostatočné dokazovanie oboznámením
sa s predloženým znaleckým posudkom, preukazujúcim výšku, v akej mal nesprávny úradný postup na
žalobkyňu negatívny dopad a objektívne spôsobil zníženie jej majetku.

3. Napadnutým uznesením súd prvej inštancie uložil žalobkyni povinnosť do 3 dní od právoplatnosti
uznesenia zaplatiť súdny poplatok za odvolanie 20 eur a toto rozhodnutia odôvodnil položkou 7a
Sadzobníka súdnych poplatkov, ktorí tvorí prílohu ZoSP (zákon č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a
poplatku za výpis z registra trestov v znení neskorších predpisov). Vecne zdôvodnil podaním odvolania
z 23. apríla 2015, ktorým začalo odvolacie konanie. Žalobkyni preto vznikla poplatková povinnosť za
podanie odvolania vo výške 20 eur.

4. Proti tomuto uzneseniu podala žalobkyňa včas odvolanie a navrhla ho zrušiť, namietajúc absenciu
odôvodnenia ako jednej zo zákonom predpísaných náležitostí súdneho rozhodnutia. V sadzobníku
súdnych poplatkov nie je jasne a jednoznačne stanovená poplatková povinnosť za podanie odvolania
proti rozhodnutiu súdu o žalobe na náhradu škodu spôsobenej nesprávnym úradným postupom.
Analogické rozširovanie úkonov podliehajúcich poplatkom podľa Ústavy SR neprichádza do úvahy.
Podľa ustanovenia § 18ca ZoSP ako prechodného ustanovenia v zákone, možno podľa predpisov
účinných od 1. októbra 2012 vyberať poplatky len v konaniach začatých po takomto čase a o takýto
prípad tu nešlo (žaloba bola podaná v septembri 2012). Poplatková povinnosť nie je jasne a jednoznačne
stanovená a žalobkyni bola uložená v rozpore so zákonom. Spoplatňovanie procesného úkonu sa
musí riadiť časom začatia konania (uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5MCdo
14/2007 z 30. júna 2008). V čase začatia konania bolo súdne konanie o náhradu škody spôsobenej
nesprávnym úradným postupom oslobodené od súdnych poplatkov (išlo o vecné oslobodenie), teda
konanie bolo od poplatkovej povinnosti oslobodené celé. Žalobkyňa poukázala na rozhodovaciu prax
okresných súdov (Okresný súd Komárno a Okresný súd Rimavská Sobota), ktoré pristúpili k zrušeniu
uznesenia o povinnosti zaplatiť súdny poplatok podľa položky 7a a do pozornosti dala aj závery rokovania
občiansko-právneho kolégia Krajského súdu v Banskej Bystrici.

5. Odvolací súd podľa § 34 CSP po zistení, že odvolanie bolo podané včas (§ 362 ods. 1 CSP),
oprávnenou osobou (§ 359 CSP), proti rozhodnutiu, proti ktorému je možné podať odvolanie (§ 355
ods. 2 CSP), po skonštatovaní, že odvolanie obsahuje zákonom stanovené náležitosti (§ 363 CSP),
preskúmal napadnutý rozsudok v medziach daných rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379 a § 380 CSP),



postupom bez nariadenia pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP a contrario) a dospel k záveru, že odvolanie
žalobkyne proti napadnutému rozsudku nie je dôvodné.

6. Podľa § 470 ods. 1 CSP ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom
nadobudnutia jeho účinnosti.

7. Súd prvej inštancie dospel k správnemu právnemu záveru konštatovaním, že žalobkyňa predovšetkým
nepreukázala naplnenie primárneho atribútu zodpovednostného vzťahu za škodu spôsobenú pri výkone
verejnej moci a to nesprávny úradný postup. Podľa judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva v
Štrasburgu nerešpektovanie lehôt ustanovených zákonom samo osebe nemusí znamenať porušenie
článku 6 ods. 1 Dohovoru o ľudských právach. Môže byť významné len pri hodnotení, či sa celé konanie
skončilo v primeranej lehote (Wiesinger v. Rakúsko, séria A č. 213). Uznesenie o zmene súdneho
exekútora do rozhodnutia súdu o vyhovení žiadosti oprávneného o zmenu súdneho exekútora mohlo byť
právne významné len pri hodnotení primeranosti celého konania. Podľa Exekučného poriadku pôvodný
súdny exekútor vykonáva úkony exekučného konania až do času rozhodnutia súdu o zmene súdneho
exekútora, do ktorej doby bol povinný plniť si svoje povinnosti v exekučnom konaní. Po uvedenú dobu
nebol preto ani dôvod zaoberať sa nečinnosťou exekučného súdu.

8. Zámerom zákonom stanovenej lehoty je vždy zefektívnenie exekučného konania a snaha dosiahnuť,
aby postup v exekučnom konaní nebol zdržiavaný nečinnosťou exekučného súdu. Predmetná lehota
predstavovala ideálnu predstavu zákonodarcu o dobe potrebnej na to, aby súd mohol o zmene súdneho
exekútora rozhodnúť. Pre záver o zbytočných prieťahoch exekučného súdu však nestačí len samotné
prekročenie tridsaťdňovej lehoty, ale aj naplnenie ďalších relevantných okolností prípadu. Medzi takéto
okolnosti patrí v danom prípade aj súčinnosť súdneho exekútora, vrátane ďalšieho priebehu exekúcie.

9. Nebolo tiež možné prehliadať okolnosti prípadu, ktoré spočívali v postupe samotnej žalobkyne,
ktorá podávala na súd návrhy na vykonanie exekúcie v enormne hromadnom počte, ktorý objektívne
znemožnil zamestnancom súdu, vybavujúcim exekučnú agendu, konať v kratších stagnačných lehotách.
Na uvedený postup takýchto subjektov reagovala aj legislatíva, keď zákonodarca upravil osobitný
procesný postup súdu v prípade tzv. hromadných podaní (§ 42a O. s. p. a § 139a a nasl. vyhlášky č.
543/2005 Z. z. o Spravovacom a kancelárskom poriadku pre okresné súdy, krajské súdy, špeciálny súd
a vojenské súdy). Cieľom uvedenej úpravy bolo zamedziť paralyzovaniu činnosti súdov (predovšetkým
exekučných oddelení), keďže súd bol povinný konať a poskytovať súdnu ochranu vo všetkých ďalších
veciach exekučnej ako aj každej inej agendy. Novelizovaná právna úprava ustanovenia § 9 ods. 2 ZoZS
(od 1. januára 2013) aj explicitne zakotvila požiadavku posúdenia nesprávneho úradného postupu v
závislosti od výsledkov právoplatných rozhodnutí označených súdov (ESĽP alebo Ústavného súdu SR)
alebo vybavenia sťažnosti na prieťahy, príp. žiadosti o prešetrenie vybavenia sťažnosti na prieťahy.

10. Podľa ustálenej judikatúry Ústavného súdu SR (napr. sp. zn. I. ÚS 16/02) ani nedodržanie
zákonom stanovenej lehoty sa nepovažuje automaticky za porušenie základného práva účastníka
konania, pretože je potrebné zohľadniť všetky okolnosti prípadu.  Primeraná rýchlosť konania je
jednou z podmienok spravodlivého procesu v širšom zmysle slova. Príliš dlhé konanie ohrozuje jeho
účinnosť, pomalá spravodlivosť je považovaná za odmietnutú spravodlivosť. Rýchlosť však neznamená
prenáhlenosť. Konanie musí byť čo najrýchlejšie ale tak, aby tým neutrpela jeho kvalita. Nesmie
ísť na úkor riadneho výkonu spravodlivosti a rešpektovania ostatných základných princípov konania
(rozhodnutie ESĽP vo veci  Neumeister v. Rakúsko z 27. decembra 1968). V rozhodnutí vo veci
Bodaerdd v. Belgicko z 22. októbra 1992 ESĽP uviedol, že čl. 6 Dohovoru o ľudských právach predpisuje
rýchlosť súdneho konania, ale súčasne zakotvuje všeobecnejší princíp riadneho výkonu spravodlivosti
(Dohovor taktiež ráta s tým, že konanie sa nemá príliš unáhliť). Nemohlo tak obstáť tvrdenie žalobkyne
o „polemizovaní“ súdu o limitácií dĺžky konaní zákonnými lehotami. Výklad jednotlivých právnych
predpisov nesmie byť formalistický, má byť ústavne konformný, eurokonformný ako aj teleologický
(nachádzajúci zmysel a účel zákona).

11. S poukazom na uvedené došlo k vyvráteniu už samotného skutkového základu primárneho
atribútu zodpovednostného vzťahu, v dôsledku čoho dôvodne súd prvej inštancie žalobu zamietol.
Žalobkyňa neuniesla dôkazné bremeno o nesprávnom úradnom postupe exekučného súdu tvrdiac
jeho bezdôvodnú nečinnosť. Súčasne bolo potrebné zohľadniť v rámci plynutia doby aj čas, ktorý si
vyžadovalo rozhodovanie o návrhoch oprávnenej na zmenu súdneho exekútora.



12. Žalobkyňa, ktorá poukazovala na zásah do svojich podnikateľských aktivít, sa práve v ich dôsledku
stala centrom pozornosti ochrany spotrebiteľa v Slovenskej republike, ako aj na úrovni príslušných
orgánov Európskej únie. Podmienky poskytovania úverov, na základe ktorých boli vydávané exekučné
tituly predstavované rozhodcovskými rozsudkami, boli kvalifikované ako neprijateľné podmienky.

13. Ak chýbal prvý z atribútov zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci
(v danom prípade nesprávny úradný postup) bolo bezpredmetné zaoberať sa existenciou ďalších
atribútov, keďže by to na bezzákladnosti žaloby o náhradu majetkovej škody a nemajetkovej ujmy
nemohlo nič zmeniť. Preto námietka žalobkyne týkajúca sa nesprávnosti odmietnutia návrhu na znalecké
dokazovanie nemohla byť dôvodná. Pokiaľ žalobkyňa v odvolaní tvrdila, že jej bola odňatá možnosť
konať pred súdom, svoje tvrdenie bližšie nekonkretizovala.

14. Odvolací súd preto napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie podľa § 387 ods. 1 CSP ako vecne
správny potvrdil. Týkalo sa to aj rozhodnutia o trovách konania, v ktorom plne úspešná žalovaná náhradu
trov konania nevyčíslila a tieto nevyplývali ani zo spisu, preto nepriznanie náhrady trov konania žalovanej
bolo dôvodné.

15. Z dôvodu, že žalovaná bola úspešná  v odvolacom konaní, podľa § 396 ods. 1 a § 262 v spojení s §
255 ods. 1 CSP, vznikol jej nárok na náhradu trov odvolacieho konania.  Vzhľadom k tomu, že žalovanej v
odvolacom konaní preukázateľne žiadne trovy (majúce sa nahradiť) nevznikli, náhrada trov odvolacieho
konania žalovanej nebola priznaná.

16. Odvolací súd podľa § 34 CSP (Civilný sporový poriadok zákon č. 160/2015 Z. z.) po zistení, že
odvolanie bolo podané včas (§ 362 ods. 1 CSP), oprávnenou osobou (§ 359 CSP), proti rozhodnutiu,
proti ktorému je prípustné odvolanie (§ 201 O. s. p., § 470 ods. 2 veta prvá CSP), po skonštatovaní,
že odvolanie obsahuje zákonom stanovené náležitosti (§ 363 CSP), preskúmal napadnuté uznesenie
v medziach daných rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379 a § 380 CSP), postupom bez nariadenia
pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP a contrario) a dospel k záveru, že odvolanie nie je dôvodné.

17. Podľa § 470 ods. 1, 2 veta prvá CSP ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania
začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti. Právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo
dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona zostávajú zachované

18. Úprava súdnych poplatkov je obsiahnutá v ZoSP. Výpočet poplatkových úkonov a bližšie podmienky
ich platenia sú obsiahnuté v Sadzobníku súdnych poplatkov, ktorý tvorí prílohu ZoSP. Keďže odvolacie
konanie bolo začaté podaním odvolania, na vyrubenie súdneho poplatku za odvolanie bolo potrebné
aplikovať ZoSP v znení účinnom v čase začatia odvolacieho konania, teda v znení zákona 286/2012
Z. z. účinného od 1.10.2012.

19. V zmysle § 2 ods. 4 ZoSP v odvolacom konaní je poplatníkom ten, kto podal odvolanie. Podľa § 5
ods. 1 písm. a/ ZoSP poplatková povinnosť vzniká podaním odvolania, ak je poplatníkom odvolateľ a
poplatok je splatný vznikom poplatkovej povinnosti (§ 8 ods. 1 ZoSP). Sadzba poplatku je pritom uvedená
v sadzobníku percentom zo základu poplatku alebo pevnou sumou (§ 6 ods. 1 ZoSP). Ak je sadzba
poplatku ustanovená za konanie, rozumie sa tým konanie na jednom stupni. Poplatok podľa rovnakej
sadzby sa vyberá i v odvolacom konaní vo veci samej (§ 6 ods. 2 ZoSP).

20. Podľa položky 7a Sadzobníka súdnych poplatkov ZoSP v znení zákona č. 286/2012, účinného od
1.10.2012, zo žaloby na náhrady škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej moci
alebo jeho nesprávnym úradným postupom sa platí súdny poplatok vo výške 20 eur.

21. Súd prvej inštancie postupoval správne, keď žalobkyni za podané odvolanie vyrubil súdny poplatok
vo výške 20 eur, v zmysle položky 7a Sadzobníka súdnych poplatkov ZoSP, v znení zákona č. 286/2012
Z. z. účinného od 1.10.2012. Na poplatkovú povinnosť žalobkyne za podané odvolanie sa nevzťahuj
znenie ZoSP účinné ku dňu podania žaloby na súd, ale znenie zákona účinné v čase vzniku poplatkovej
povinnosti, t. j. podania odvolania, ktorým začalo odvolacie konanie, a to s poukazom na znenie § 5
ods. 1 písm. a/ ZoSP. Stalo sa tak za účinnosti zákona č. 286/2012 Z. z. od 1.10.2012, ktorým bola
založená poplatková povinnosť zo žaloby na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím



orgánu verejnej moci alebo jeho nesprávnym úradným postupom vo výške 20 eur. Námietka žalobkyne
o vyrubení tohto súdneho poplatku nad rámec zákona nebola preto dôvodná.

22. K odvolacej námietke, podľa ktorej žalobkyňa podala odvolanie proti rozsudku a nie žalobu, ktorá
je podľa znenia položky 7a sadzobníka poplatkov predmetom spoplatnenia a súd nie je oprávnený
svojvoľne rozširovať okruh úkonov podliehajúcich súdnemu poplatku, preto odvolateľ nemôže byť
vyzvaný na platenie súdneho poplatku za podané odvolanie, odvolací súd uvádza nasledovné:

23. Podľa § 1 ZoSP sa súdne poplatky vyberajú za jednotlivé úkony alebo konania súdov, ak sa tieto
vykonávajú na návrh účastníkov konania a za úkony orgánov štátnej správy súdov a prokuratúry (ďalej
len \"poplatkový úkon\") uvedené v sadzobníku súdnych poplatkov a poplatku za výpis z registra trestov,
ktorý tvorí prílohu tohto zákona. Pritom je treba dôrazne rozlišovať úkony, ktoré sa spoplatňujú, od konaní
súdov.

24. Konaním na návrh (na základe žaloby) sa rozumie predovšetkým konanie podľa Občianskeho
súdneho poriadku. Za konanie, pre účely platenia súdnych poplatkov, sa považuje nielen konanie
pred súdom prvej inštancie, ale rovnako i odvolacie konanie a dovolacie konanie (§ 6 ods. 1 ZoSP).
Ustanovenie § 6 ods. 2 pritom výslovne stanovuje, že poplatok podľa rovnakej sadzby ako za návrh sa
vyberá i v odvolacom konaní vo veci samej.

25. Úkony a konania, ktoré majú byť spoplatnené, predpokladajú ich výslovné zaradenie do Sadzobníka
súdnych poplatkov, ktorý tvorí prílohu ZoSP. Sadzobník súdnych poplatkov obsahoval (v čase
rozhodovania súdu prvej inštancie) štyri časti, z ktorých I. časť upravuje poplatky vyberané v občianskom
súdnom konaní, II. časť poplatky za úkony súdov, III. časť sa zaoberá poplatkami orgánov štátnej správy
súdov, posledná IV. časť sa vzťahuje na poplatky za úkony prokuratúry.

26. Poplatok za podanie návrhu je splatný jeho podaním (§ 8 ods. 1 ZoSP). Pod pojem návrh treba
subsumovať aj odvolanie, ktoré je návrhom na začatie odvolacieho konania. Z celkovej konštrukcie
úpravy súdnych poplatkov Sadzobníkom, tvoriacim prílohu ZoSP, vyplýva, že poplatková povinnosť
stanovená položkou 7a Sadzobníka sa vzťahuje na celé konanie o žalobe na náhradu škody spôsobenej
nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej moci alebo jeho nesprávnym úradným postupom, pričom
odvolacie konanie je konanie o riadnom opravnom prostriedku. Poznámku č. 3 uvedenú len k položke 1
v znení „Poplatky podľa rovnakej sadzby sa platia i v odvolacom konaní vo veci samej“, je preto potrebné
vykladať v kontexte s konštrukciou celého zákona, vrátane Sadzobníka súdnych poplatkov tak, že sa
vzťahuje na celú prvú časť upravujúcu poplatky vyberané v občianskom súdnom konaní, teda aj na
položku 7a, ktorou je určený súdny poplatok za občianske súdne konanie o žalobe na náhradu škody
spôsobenej nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej moci alebo jeho nesprávnym úradným postupom.

27. Z vyššie uvedeného vyplýva záver, že ak žalobkyňa napadla včas predmetný rozsudok vo veci samej
odvolaním, súd prvej inštancie preskúmavaným uznesením správne podľa položky 7a Sadzobníka
súdnych poplatkov ZoSP uložil povinnosť žalobkyni zaplatiť súdny poplatok za podané odvolanie vo
výške 20 eur.

28. Odvolací súd poukazuje aj na Stanovisko občianskoprávneho kolégia Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky z 3. decembra 2015, podľa ktorého ak bolo podané odvolanie (dovolanie) po 30. septembri
2012, vzťahuje sa na poplatkovú povinnosť v odvolacom (dovolacom) konaní, právna úprava účinná od
1. októbra 2012, i keď konanie vo veci samej na súde prvej inštancie začalo pred 30. septembrom 2012.

29. S poukazom na vyššie uvedené odvolací súd napadnuté uznesenie ako vecne správne potvrdil podľa
§ 387 ods. 1 CSP.

30. O trovách odvolacieho konania odvolací súd (obdobne ako súd prvej inštancie) nerozhodoval,
pretože tu šlo o riešenie čiastkovej procesnej otázky, týkajúcej sa poplatkovej povinnosti, ukladanej
štátom strane sporu.

31. Rozsudok prijal senát odvolacieho súdu pomerov hlasov 3 : 0.



Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa.

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.

Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a/ až n/ <..

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 <. nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a/ a b/.

Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie.

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné.

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.

Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde.

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom.

Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,



c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa.", "vazby": {"vyrok_vztahy": [{"sz": "8C/65/2013", "guid": null, "vztah": "potvrdene"}]}, "cituje": [{"guid": "ussr:163be01a-e415-49c4-9dd7-21c929f3a6c5", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 16/02", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 16/02 z 9. 12. 2002", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2002-12-09", "citacie_n": 1091, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:163be01a-e415-49c4-9dd7-21c929f3a6c5"}], "citovane_v": []}