{"guid": "b26feebd-eefc-4a9c-b303-4f93cc9fd5ee:8951c854-f9b3-4470-83c1-8cbac2cf631c", "ecli": "ECLI:SK:KSPO:2015:8113215079.1", "spisova_znacka": "21Co/146/2014", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Prešov sp. zn. 21Co/146/2014 z 20. 5. 2015", "citacia": "rozsudok Krajského súdu Prešov z 20. mája 2015, sp. zn. 21Co/146/2014, ECLI:SK:KSPO:2015:8113215079.1", "identifikacne_cislo": "8113215079", "sud": {"guid": "sud_155", "nazov": "Krajský súd Prešov", "typ": "krajsky", "slug": "krajsky-sud-presov"}, "sudca": "Štefan Huljak", "sudca_id": 1309, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/stefan-huljak-1309", "datum_vydania": "2015-05-20", "forma": "Rozsudok", "povaha": ["Potvrdené"], "oblast": ["Občianske právo"], "podoblast": ["Spotrebiteľské zmluvy"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/1964/40", "nazov": "OZ", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1964/40", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/40-1964"}, {"iri": "/SK/ZZ/1964/40/#paragraf-54.odsek-1", "nazov": "§ 54 ods. 1 OZ", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1964/40/#paragraf-54.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/40-1964/paragraf-54"}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/1964/40#paragraf-54"], "ma_text": true, "text_zdroj": "dump", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/8951c854-f9b3-4470-83c1-8cbac2cf631c", "zdroj": "infosud", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSPO:2015:8113215079.1", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSPO:2015:8113215079.1", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSPO:2015:8113215079.1/text", "citacie_n": 0, "text": "Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 21Co/146/2014
Identifikačné číslo súdneho spisu: 8113215079
Dátum vydania rozhodnutia: 21. 05. 2015
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Antónia Kandravá
ECLI: ECLI:SK:KSPO:2015:8113215079.1

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Antónie Kandravej a členov
senátu JUDr. Petra Straku a JUDr. Michala Boroňa v právnej veci žalobcu: Intrum Justitia Debt Finance
AG, so sídlom Alpenstrasse 2, CH-6300 Zug, Švajčiarsko, IČO: CHE-100.023.266, zastúpeného JUDr.
Jánom Šoltésom, advokátom so sídlom Karadžičova 8, Bratislava p r o t i žalovanému: N. M., nar.
XX.XX.XXXX, trvale bytom XXX XX V., U. XXX/X, za účasti vedľajšieho účastníka na strane žalovaného
Združením na ochranu občana spotrebiteľa HOOS so sídlom 080 01 Prešov, Námestie legionárov 5,
zastúpeného JUDr. Ambrózom Motykom, advokátom so sídlom Stropkov, Nám. SNP 7, o zaplatenie
669,19 Eur s prísl., o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Prešov č.k. 8C/261/2013-73 zo
dňa 09.04.2014 takto jednohlasne

r o z h o d o l :

I. P o t v r d z u j e    sa rozsudok.

II. Žalobca j e     p o v i n n ý   zaplatiť vedľajšiemu účastníkovi náhradu trov odvolacieho konania vo
výške 71,39 Eur na účet jeho právneho zástupcu v lehote 15 dní odo dňa právoplatnosti tohto rozsudku.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom Okresný súd Prešov  (ďalej len „prvostupňový súd“) žalobu zamietol a
žalovanému náhradu trov konania nepriznal.  Žalobcu  zaviazal zaplatiť trovy konania vedľajšiemu
účastníkovi na strane žalovaného vo výške 213,61 Eur na účet jeho právneho zástupcu JUDr. Ambróza
Motyku v lehote 3 dní od právoplatnosti rozsudku.

Svoje rozhodnutie odôvodnil tým, že skutkovo mal za preukázané,  že medzi predchodcom  žalobcu a
žalovaným bola uzavretá zmluva o vydaní a používaní kreditných kariet, na základe ktorej bol oprávnený
žalovaný čerpať kartou peňažné prostriedky do výšky úverového rámca 663,80 Eur. Žalovaný mal
debetný zostatok a právny predchodca žalobcu vypovedal zmluvu 22.06.2009.

Vedľajší účastník na strane žalovaného  v priebehu súdneho konania vzniesol námietku premlčania voči
uplatnenej pohľadávke.

Prvostupňový súd  námietku posúdil ako dôvodnú.

Trojročná premlčacia doba podľa ustanovení Občianskeho zákonníka, ktorý je potrebné na daný právny
vzťah zo spotrebiteľskej zmluvy aplikovať uplynula,  k výpovedi zmluvy došlo k 20.06.2009. Žaloba
bola žalobcom podaná na súde dňa 22.05.2013. Súd je teda toho názoru, že nárok žalobcu je  voči
žalovanému je  premlčaný, keďže žaloba bola na súde podaná až po uplynutí trojročnej premlčacej doby.



Pokiaľ ide o aplikáciu všeobecnej trojročnej premlčacej doby podľa Občianskeho zákonníka a nie
štvorročnej podľa Obchodného zákonníka na daný vzťah zo spotrebiteľskej zmluvy, súd  považoval za
potrebné aplikovať Občiansky zákonník, keďže ide o vzťah spotrebiteľský.

Poukázal na ustanovenia § 52 ods. 2, 3 § 53 ods. 1, 3 § 53 ods. 5, § 565, § 100, § 101 občianskeho
zákonníka, § 497, 504, § 506 Obchodného zákonníka.

Vo vzťahu k vedľajšiemu účastníkovi uviedol, že postoj žalovaného nemohol vyhodnotiť ako prejav vôle,
ktorým by dával najavo, že vedľajší účastník vystupuje výslovne proti jeho vôli.

Súd o trovách konania rozhodol podľa § 142 ods. 1 O.s.p., v zmysle ktorého účastníkovi, ktorý mal vo
veci plný úspech, súd prizná náhradu trov potrebných na účelné uplatňovanie alebo bránenie práva proti
účastníkovi, ktorý vo veci úspech nemal.

Žalovaný, ktorý bol vo veci plne úspešný  si neuplatnil trovy konania a zo spisu nevyplývajú
preukázateľne žiadne trovy konania. Na základe uvedeného mu súd  náhradu trov nepriznal.

Súd priznal náhradu trov konania vedľajšiemu účastníkovi na strane žalovaného, za 3 úkony právnej
služby, režijný paušál, spolu vo výške 213,61 Eur.

Proti tomuto rozsudku podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalobca. Navrhol, aby odvolací súd
napadnutý rozsudok zrušil a vec vrátil prvostupňovému súdu na nové konanie alebo zmenil a žalobe
vyhovel.

V odvolaní uviedol, že súd nepostupoval správne, ak platobný rozkaz zrušil v celom rozsahu z dôvodu
podaného odporu vedľajším účastníkom na strane žalovaného, ktorý nie je aktívne legitimovaným
subjektom na podanie odporu. Preto mal prvostupňový súd odpor vedľajším účastníkom odmietnuť ako
podaný neoprávnenou osobou. Poukázal na právny záver vyplývajúci z uznesenia Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky sp. zn. 6Cdo/207/2011 zo dňa 10. 10. 2012.

Ďalšie pochybenie prvostupňového súdu odvolateľ  vidí v  aplikácii predpisov občianskeho práva
upravujúcich plynutie premlčania na úverovú zmluvu uzavretú v zmysle § 497 a následne Obchodného
zákonníka v spojení s ustanoveniami zákona číslo 285/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch. Poukázal
na to, že medzi predchodcom žalobcu a žalovaným bola dňa 03. 09. 2008 uzavretá zmluva o úvere
so spôsobom čerpania peňažných prostriedkov formou kreditnej karty podľa ustanovení Obchodného
zákonníka v spojení so zákonom číslo 285/2001 Z.z. O spotrebiteľských úveroch. Poukazuje na
ustanovenie § 261 ods. 3 písm. d) zákona číslo 513/1991 Z.z.  a teda ide  o typický bankový vzťah
- úver poskytnutý formou čerpania peňažných prostriedkov kreditnou kartou. Mal za to že záväzkový
vzťah vyplývajúci zo zmluvy o úvere uzavretej dňa 3. 9. 2008 mal charakter absolútneho obchodu to
znamená, že vždy podlieha režimu Obchodného zákonníka. Zmluva nevznikla reálnym odovzdaním
vecí, ale vznikla už dohodou zmluvných strán o jej obsahu z, ktorého vyplýval platný záväzok žalobcu
poskytnúť v prospech žalovaného finančné plnenie a zároveň záväzok žalovaného takto poskytnuté
plnenie navýšené o úrok splácať v dohodnutých splátkach. .

Zákon číslo 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch je pritom lex specialis vo vzťahu k obchodnému
zákonníku. Obchodný zákonník sa preto vzťahuje na tie práva a povinnosti, ktoré zákon o
spotrebiteľských úverov osobitne neupravuje .

V odvolaní ďalej uviedol, že právny vzťah založený úverovou zmluvou ako absolútnym obchodom nie
dôvodom na použitie ustanovení občianskeho práva o premlčaní ani v prípade, ak jedna zo zmluvných
strán je  spotrebiteľ. Poukázal na to, že nárok žalobcu v čase začatia konania pri správnej aplikácii
predpisov obchodného práva nie je premlčaný.

Vedľajší účastník podal písomné vyjadrenie k odvolaniu žalobcu. Navrhol, aby odvolací súd potvrdil
napadnutý rozsudok ako vecne správny a priznal mu náhradu trov odvolacieho konania.

Vo vyjadrení ďalej uviedol, že teória absolútneho obchodu, na ktorú poukazuje žalobca pri posudzovaní
úverových vzťahov musí ustúpiť špeciálnej záväznej spotrebiteľskej právnej úprave, ktorá má svoj



základ v  Smernici rady 93/13 EHS. Právny problém prednostného použitia civilného kódexu pred
obchodným je riešený aj v  judikatúre slovenských súdov. Na podporu uvedenej argumentácie poukázal
na ostatnú novelu Občianskeho zákonníka s účinnosťou od 13. 06. 2004 a to § 52 ods. 2 Občianskeho
zákonníka, poslednú vetu, podľa ktorej na všetky právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ sa
vždy prednostne použijú ustanovenia Občianskeho zákonníka, aj keď by sa inak mali použiť normy
obchodného v práva.

Ďalej uviedol, že žalovaný v písomnom podaní zo dňa 21. 02. 2014 súhlasil so vstupom a pôsobením
vedľajšieho účastníka v konaní a pripojil sa k právnej argumentácii vedľajšieho účastníka.

Krajský súd v Prešove (ďalej len „odvolací súd“) preskúmal odvolaním napadnutý  rozsudok z dôvodov
uvedených v odvolaní, ako aj konanie mu predchádzajúce v zmysle zásad uvedených v ust. § 212 O.s.p.
bez nariadenia pojednávania (§ 214 O.s.p.) a potom ako bolo oznámenie o verejnom vyhlásení rozsudku
vyvesené na úradnej tabuli súdu a na jeho webovej stránke najmenej 5 dní vopred rozsudok verejne
vyhlásil (§ 156 ods. 1, 3 O.s.p.)  a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné.

Odvolateľ tvrdí, že napadnutý rozsudok prvostupňového súdu spočíva na nesprávnom právnom
posúdení veci. Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne
závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávne právne posúdenie je
chybnou aplikáciou práva na zistený skutkový stav; dochádza k nej vtedy, ak súd nepoužil správny
(náležitý) právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval
alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery.

Podľa právneho názoru odvolacieho súdu prvostupňový súd na zistený skutkový stav použil správny
právny predpis, ktorý aj správne interpretoval, pričom zo skutkových záverov vyvodil správne právne
závery. Odvolací súd v podrobnostiach poukazuje na vecne správne právne závery prvostupňového
súdu a len na ich doplnenie dodáva nasledovné.

Uplatnený nárok žalobca vyvodzuje zo zmluvy o  vydaní a používaní medzinárodnej kreditnej karty
uzavretej medzi predchodcom  žalobcu a žalovaným dňa 12.08.2008. Medzi účastníkmi nie je sporné,
že zmluva ma charakter zmluvy spotrebiteľskej.

Odvolací súd sa stotožňuje so záverom súdu prvého stupňa, že vzhľadom na to, že ide o vzťah
spotrebiteľský, aplikujú sa naň ustanovenia o premlčaní upravené v Občianskom zákonníku aj napriek
tomu, že zmluva o úvere so spôsobom čerpania peňažných prostriedkov formou kreditnej karty je
podľa ustanovenia § 497 Obchodného zákonníka  tzv. „absolútnym obchodom“ v zmysle Obchodného
zákonníka.

Nemali by byť žiadne pochybnosti a žalobca to nepopiera, že spor vznikol zo zmluvy uzavretej
medzi obchodníkom pri výkone jeho obchodnej činnosti  (poskytovanie  úverov) a spotrebiteľom jeho
úverovej služby, že ide o spotrebiteľskú zmluvu (B2C  Business to Consumer) a že sporný  vzťah sa
má posúdiť vo svetle cieľov smernice Rady 93/13 EHS o nekalých podmienkach v spotrebiteľských
zmluvách (,,smernica“). Postúpením pohľadávky sa povaha predmetnej právnej  veci ako spotrebiteľskej
nezmenila.

Podľa § 54 ods. 1 Občianskeho zákonníka (ďalej len „O.z.“), účinného v čase uzavretia zmluvy zmluvné
podmienky upravené spotrebiteľskou zmluvou sa nemôžu odchýliť od tohto zákona v neprospech
spotrebiteľa. Spotrebiteľ sa najmä nemôže vopred vzdať svojich práv, ktoré mu tento zákon priznáva,
alebo si inak zhoršiť svoje zmluvné postavenie.

Niet žiadneho dôvodu, aby  na predmetnú právnu vec spotrebiteľskej povahy nemala dopadať právna
ochrana vyplývajúca z ust. §54 O.z. Odvolací súd považuje spotrebiteľské zmluvy vzhľadom na vzťah
medzi podnikateľom a nepodnikateľom (B2C, biznismen to consumer)  a so zreteľom na nepodnikateľský
účel zmluvy za typické občianskoprávne vzťahy.

Zákonná úprava  týkajúca sa ochrany spotrebiteľa, ktorá dopadá na predmetnú vec vychádza z
princípu zákazu zhoršenia právneho postavenia spotrebiteľa podľa zmluvy oproti právnemu postaveniu
vyplývajúcemu s ustanovení Občianskeho zákonníka (§ 54 ods. 1 O.z.).



Žalobca poukazuje na ustanovenie §497 a § 261 ods. 3  Obchodného zákonníka  - zákona č. 513/1991
Zb., z ktorého odvodzuje použitie ustanovení o premlčaní nie podľa občianskeho práva ale podľa
obchodného práva. Zdôrazňuje, že  zmluva o úvere patrí medzi absolútne obchody ktoré sa spravujú
obchodným zákonníkom bez ohľadu na povahu účastníka záväzkového vzťahu Odvolací súd nijako
nepopiera argumenty, že úver je absolútnym obchodom a že  na úver dopadá  časť Obchodného
zákonníka bez ohľadu na povahu účastníkov úverovej zmluvy. Predmetná vec je však o spotrebiteľskej
zmluve, ktorá je regulovaná osobitnou právnou úpravou (zákon č. 258/2001 Z.z.) a  ustanoveniami
Občianskeho zákonníka.

Použitie nevýhodnejšieho podnikateľského práva a nie občianskeho práva  na spotrebiteľský právny
vzťah vrátane premlčania predstavuje  zhoršenie postavenia spotrebiteľa. Odvolací súd preto odmieta
názor žalobcu, podľa ktorého na predmetnú spotrebiteľskú vec nedopadá právna úprava občianskeho
práva  ale obchodného práva.

Popretím úveru ako absolútneho obchodu sa nemôže rozumieť stav, ak súd  aplikuje ustanovenie §
54 ods. 1 O.z., ktoré má svoj obsah  a ktorým zákonodarca sledoval dôležitý cieľ v spotrebiteľských
zmluvách bez ohľadu na typ zmluvy, teda aj v prípade   absolútnych obchodov (absolútne obchody sú
vzťahy regulované Obchodným zákonníkom bez ohľadu na povahu účastníkov zmluvy). Zo žiadneho
ustanovenia zákona nevyplýva, že by z pôsobnosti  ustanovenia § 54 ods. 1 O.z. boli vylúčené niektoré
typy spotrebiteľských zmlúv. Teda   ustanovenie reguluje  aj absolútne obchody.

Ustanovenie § 54 ods. 1 O.z. je ustanovením lex specialis s dopadom na všetky spotrebiteľské zmluvy.
Odvolací súd sa domnieva, že ak by z pôsobnosti ustanovenia § 54 ods. 1 O.z. mali byť vyňaté  niektoré
typy spotrebiteľských zmlúv, zákonodarca by to explicitne  upravil.

Bez pochýb ustanovenie § 54 ods.1 O.z. je nekauzistické ustanovenie zákona (,,...ani inak zhoršiť svoje
zmluvné postavenie“) sledujúce inter alia vylúčenie dopadu nepriaznivejšieho právneho následku na
spotrebiteľa oproti následku, ktorý konkurenčne dopadá na spotrebiteľa podľa  ,,tohto“  zákona.

Odvolací súd pripomína judikatúru súdneho dvora, podľa ktorej je spotrebiteľ pri uzatváraní zmluvy v
nevýhodnejšom postavení tak z dôvodu sťaženej vyjednávacej pozície  ako aj z dôvodu informovanosti
(C-240/98 až C-244/98 Océano grupo editoriale, C.Mostaza Claro,C-76/10 POHOTOVOSŤ a iné).

Predmetná vec sa týka práva Európskej únie (smernica Rady 93/13 EHS o nekalých podmienkach v
spotrebiteľských zmluvách; ďalej ,,smernica“). Ustanovenie § 54 ods. 1 OZ je pomerne náročné na
dodávateľov a významne chráni spotrebiteľov. Treba však povedať, že ak sa neberie do úvahy výber
programu a podpis, tak spotrebiteľ takmer žiadnym spôsobom neparticipuje na koncipovaní zmluvy.
Preto sa dá plne pochopiť pomerne silná ochrana spotrebiteľov, ktoré je   zakotvená  v ustanovení
§ 54ods. 1 OZ. Faktická nerovnosť  medzi dodávateľom a spotrebiteľom pri vzájomnej kontraktácii je
zjavná a viaceré rozhodnutia súdneho dvora  na to poukazujú (napr. rozsudok C-168/05 Mostaza Claro,
bod 25, 26, 27).

Odvolací súd nemá  pochybnosti o súlade ustanovenia § 54 ods. 1 O.z. s právom Európskej únie, ktoré
umožňuje členským štátom prijať na ochranu spotrebiteľov aj prísnejšie ustanovenia, než aké odporúča
smernica Rady 93/13 /EHS (čl. 8 smernice).

Odvolací súd už v minulosti použil na účely posúdenia  nárokov vyplývajúcich zo zmluvy   v úverovom
právnom vzťahu právnu úpravu obsiahnutú v Občianskom zákonníku (porov. rozsudky  vo veciach sp. zn.
6Co/81/2012, 6Co/113/2010, 6Co/218/2012, 6Co/224/2012, 20Co/35/2011). Niektoré rozsudky pritom
boli podrobené kontrole ústavnosti. Ústavný súd  takýto postup neoznačil za ústavne nekonformný (napr.
vec I. ÚS 402/2013) a pritom išlo o zásadnú právnu otázku s dopadom na  výsledok súdneho sporu
(dualistická právna úprava odstúpenia  a premlčania).

V súvislosti s namietaným posúdením otázky premlčania odvolací súd poukazuje na judikatúru
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, v zmysle ktorej cit: „Podľa ustanovenia § 5b zákona č. 250/2007
Z.z. o ochrane spotrebiteľa (ktoré nadobudlo účinnosť 1. mája 2014) orgán rozhodujúci o nárokoch zo
spotrebiteľskej zmluvy prihliada aj bez návrhu na nemožnosť uplatnenia práva, na oslabenie nároku



predávajúceho voči spotrebiteľovi, vrátane jeho premlčania alebo na inú zákonnú prekážku alebo
zákonný dôvod, ktoré bránia uplatniť alebo priznať plnenie predávajúceho voči spotrebiteľovi, aj keď by
inak bolo potrebné, aby sa spotrebiteľ týchto skutočností dovolával.

Podľa § 52 ods. 2 Občianskeho zákonníka (v znení účinnom od 1. mája 2014) ustanovenia o
spotrebiteľských zmluvách, ako aj všetky iné ustanovenia upravujúce právne vzťahy, ktorých účastníkom
je spotrebiteľ, použijú sa vždy, ak je to na prospech zmluvnej strany, ktorá je spotrebiteľom. Odlišné
zmluvné dojednania alebo dohody, ktorých obsahom alebo účelom je obchádzanie tohto ustanovenia,
sú neplatné. Na všetky právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ, sa vždy prednostne použijú
ustanovenia Občianskeho zákonníka, aj keď by sa inak mali použiť normy obchodného práva.

V nadväznosti na citáciu vyššie uvedených ustanovení najvyšší súd poukazuje na základný zmysel a
účel dovolania a mimoriadneho dovolania, ktorým je dosiahnuť preskúmanie právoplatného rozhodnutia
vtedy, keď to zákon umožňuje, a v prípade, že v procese jeho preskúmania sa zistia zákonom stanovené
dôvody pre zrušenie napadnutého rozhodnutia, dosiahnuť tiež zrušenie rozhodnutia, proti ktorému bol
podaný tento mimoriadny opravný prostriedok (§ 243b ods. 2 O.s.p., resp. § 243b ods. 2 O.s.p. v spojení
s § 243i ods. 2 O.s.p.).

Zrušenie rozhodnutia napadnutého dovolaním alebo mimoriadnym dovolaním nesmie byť však nikdy
samoúčelné a vždy musí viesť k vytvoreniu stavu, v ktorom bude možné odstrániť nesprávnosť
procesného alebo hmotnoprávneho charakteru, ktorá bola dôvodom  pre kasačné rozhodnutie
najvyššieho súdu a nahradiť zrušené (nesprávne, nezákonné) rozhodnutie novým, zodpovedajúcim
zákonu. Pokiaľ je však už pri preskúmavaní napadnutého rozhodnutia zrejmé, že (napríklad v dôsledku
zmeny v právnom poriadku, ku ktorej medzičasom došlo) bude súd, ktorému sa vec po zrušení jeho
rozhodnutia má vrátiť na ďalšie konanie, musieť rozhodnúť rovnako ako v zrušovanom rozhodnutí, lebo
iné rozhodnutie mu platný právny stav ani neumožní (t.j. ak súd po vrátení veci nebude môcť postupovať
alebo rozhodnúť inak, ako pred zrušením jeho rozhodnutia), nemá kasačné rozhodnutie najvyššieho
súdu opodstatnenie.

V preskúmavanom prípade je - aj bez vyriešenia otázky, či je opodstatnená námietka generálneho
prokurátora o tom, že premlčanie práva malo byť posudzované podľa ustanovení Obchodného (a nie
Občianskeho) zákonníka - zrejmé, že ak by najvyšší súd zrušil mimoriadnym dovolaním napadnuté
rozsudky a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie, musel by prvostupňový súd vziať na
zreteľ § 5b zákona č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa, pričom by ako „orgán rozhodujúci o
nárokoch zo spotrebiteľskej zmluvy“ bol povinný prihliadnuť na zákonný dôvod, ktorý bráni priznať
plnenie požadované žalobou. Mal by tiež zohľadniť § 52 ods. 2 vetu tretiu Občianskeho zákonníka,
podľa ktorého všetky právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ, sa vždy prednostne použijú
ustanovenia Občianskeho zákonníka, aj keď by sa inak mali použiť normy obchodného práva. Obe
tieto ustanovenia nadobudli účinnosť 1. mája 2014 a právne predpisy, ktorých súčasťou sú, nemajú
prechodné ustanovenia. To znamená, že od ich účinnosti sa vzťahujú aj na právne vzťahy založené
pred týmto dňom.

Z vyššie citovaných ustanovení vyplýva, že v prípade zrušenia rozsudkov napadnutých mimoriadnym
dovolaním by súd prvého stupňa (opäť) posudzoval plynutie premlčacej doby podľa ustanovení
Občianskeho zákonníka, v dôsledku čoho by rozhodol tak, ako v rozsudku, ktoré generálny prokurátor
navrhuje zrušiť“ (rozsudok Najvyššieho súdu SR z 21. apríla 2015, sp. zn. 3MCdo 14/2014).

Odvolací súd poznamenáva, že aj právna úprava v Občianskom zákonníku dopadá na obidve strany v
súlade s princípom rovnosti, no je citlivejšia, zohľadňuje aspekt informovanosti spotrebiteľa, explicitne
priznáva rovnaké práva aj ručiteľovi, garantuje efektívnejšie  uplatnenie  práva pri plynutí času  pri
zlom úmysle veriteľa  a pod. Nemožno prehliadnuť pritom fakt, že sú to predovšetkým dodávatelia,
ktorí  uplatňujú veci na súde. Spory vyvolané spotrebiteľmi sú  len veľmi zriedkavé,  a preto argument o
obchodnom práve  a rovnosti ,,pre všetkých“ je objektívne značne relativizovaný.

Vo vzťahu k námietke odvolateľa, že namieta aktívnu legitimáciu vedľajšieho účastníka na podanie
odporu a tak postup prvostupňového súdu pri zrušení platobného rozkazu,  odvolací súdu udáva.
Prvostupňový súd vo veci vydal platobný rozkaz.Platobný rozkaz bol vydaný dňa 27.09.2013. Platobný
rozkaz bol doručený navrhovateľovi dňa  11.10.2013 a odporcovi 10.10.2013



Skôr než sa platobný rozkaz stal právoplatným, skôr než vydal súd platobný rozkaz do konania
dňa 20.06.2013 vstúpilo Združenie na ochranu občana spotrebiteľa HOOS, ako vedľajší účastník na
strane odporcu podľa § 93 ods. 2 O. s. p. Platobný rozkaz bol vedľajšiemu účastníkovi doručený
dňa  11.10.2013. Proti platobnému rozkazu v zákonom stanovenej lehote podal vedľajší účastník dňa
17.10.2013 kvalifikovaný odpor namietajúc premlčanie, nekalé obchodné praktiky.

Podľa § 93 ods. 2 O. s. p. ako vedľajší účastník sa môže popri navrhovateľovi alebo odporcovi zúčastniť
konania aj právnická osoba, ktorej predmetom činnosti je ochrana práv podľa osobitného predpisu.

Podľa § 93 ods. 3 O. s. p. do konania vstúpi buď z vlastného podnetu alebo na výzvu niektorého z
účastníkov urobenú prostredníctvom súdu. O prípustnosti vedľajšieho účastníctva súd rozhodne len na
návrh.

Podľa § 93 ods. 4 O. s. p. v konaní má vedľajší účastník rovnaké práva a povinností, ako účastník. Koná
však iba sám za seba. Ak jeho úkony odporujú úkonom účastníka, ktorého v konaní podporuje, posúdi
ich súd po uvážení všetkých okolností.

Podľa § 174 ods. 2 O.s.p. ak čo len jeden z odporcov podá včas odpor s odôvodnením vo veci
samej, zrušuje sa tým platobný rozkaz v plnom rozsahu a súd nariadi pojednávanie. To neplatí, ak sa
platobný rozkaz týka niekoľkých účastníkov, z ktorých každý koná sám za seba (§ 91 ods. 1). Opravným
prostriedkom len proti výroku o trovách konania je odvolanie, o ktorom bez pojednávania rozhodne súd,
ktorý vydal platobný rozkaz.

Podstatou účasti vedľajšieho účastníka na strane odporcov je snaha všetkými dostupnými procesnými
prostriedkami pomôcť tejto strane, na ktorej v konaní vystupuje, k výhre v spore a má rovnaké procesné
práva a povinnosti, ako hlavný účastník konania, teda môže podávať opravné prostriedky. Táto procesná
legitimácia na podanie odvolania a dovolania je však obmedzená účastníkom, na strane ktorého
vystupuje. Oprávnenie podať odvolanie prináleží vedľajšiemu účastníkovi iba vtedy, ak toto oprávnenie
má aj účastník, na stranu ktorého sa pripojil.

V prípade, že tento účastník nemá procesnú legitimáciu na podanie odvolania, nemôže ju mať ani
vedľajší účastník. V opačnom prípade by sa vedľajšiemu účastníkovi priznalo viac procesných práv, než
má účastník, na ktorého strane vystupuje. Vedľajší účastník môže podať odvolanie aj vtedy, ak odvolanie
podal účastník. Ak podá odvolanie len vedľajší účastník, môže ho podať len v tom prípade, ak hlavný
účastník s takýmto úkonom vyjadrí súhlas (porov. uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.
zn.  6Cdo 10/2013). Uvedené je možné v plnom rozsahu aplikovať i čo sa týka podania odporu proti
platobnému rozkazu (arg. ust. § 93 ods. 4 O.s.p. v spojení s ust. § 174 ods. 2 O.s.p.)

Ak by išlo o neinformovaného spotrebiteľa, súd v takýchto prípadoch zohľadní úkon vedľajšieho
účastníka,  aj keď odporuje úkonu spotrebiteľa, ale je v jeho záujme (§ 93 ods. 4 O.s.p.). Je
neakceptovateľné (porov. uznesenie Súdneho dvora Európskej únie C-76/10 POHOTOVOSŤ, bod
50), aby súd bol nástrojom na priznávanie plnení z neprijateľných zmluvných podmienok (príp. na
základe nekalých obchodných praktík) voči neinformovaným spotrebiteľom (porov. rozsudok Súdneho
dvora Európskej únie C 429/05, bod 61 „V bode 26 už citovaného rozsudku Océano Grupo Editorial
a Salvat Editores Súdny dvor rozhodol, že účel článku 6 smernice 93/13, ktorý členským štátom
ukladá zabezpečiť, aby nekalé podmienky neboli pre spotrebiteľa záväzné, nemožno dosiahnuť, ak
je na spotrebiteľovi, aby sám poukázal na nekalý charakter týchto podmienok. V sporoch, ktorých
hodnota je často obmedzená, môžu náklady na služby advokáta prevyšovať záujem, ktorý je predmetom
sporu, čo môže spotrebiteľa odradiť od toho, aby sa proti uplatneniu nekalých podmienok bránil. Ak je
pravdou, že v mnohých členských štátoch procesné pravidlá jednotlivcom umožňujú, aby sa obhajovali v
takých sporoch sami, existuje nezanedbateľné nebezpečenstvo, že najmä z dôvodu svojej nevedomosti
spotrebiteľ na nekalý charakter jemu predložených podmienok nepoukáže. Z toho vyplýva, že účinnú
ochranu spotrebiteľa možno dosiahnuť, len ak sa vnútroštátnemu súdu prizná možnosť posúdiť uvedené
podmienky bez návrhu“).

S poukazom na čl. 6 ods. 1 Smernice Rady 93/13/EHS, ktoré predstavuje kogentné pravidlo európskeho
práva, podľa ktorého súd nemá aplikovať a prihliadnuť na také procesné pravidlo vnútroštátneho práva,



ktoré vo svojich účinkoch bráni naplneniu myšlienky a zmyslu ochrany pred neprijateľnými zmluvnými
podmienkami v zmysle cieľov Smernice Rady 93/13/EHS. Je treba ustanovenie § 93 ods. 4 O.s.p.
vykladať tak, že ak vedľajší účastník vstúpil do konania do právoplatného skončenia veci, je treba  mu
rozhodnutie doručiť a umožniť mu podať opravný prostriedok, ak sa takýmto opravným prostriedkom dá
zabrániť porušeniu čl. 6 ods. 1 Smernice Rady 93/13/EHS o neprijateľných zmluvných podmienkach.

Občiansky súdny poriadok vôbec nebráni vedľajšiemu účastníkovi podať opravný prostriedok do
právoplatného skončenia konania. Prioritu musí mať verejný záujem na zbavení spotrebiteľa účinkov
neprijateľnej zmluvnej podmienky v rovine pravidiel verejného poriadku (uznesenie C-76/10, bod 50).

Súd je povinný vykladať aplikovať ustanovenie § 93 ods. 4 O.s.p. umožňujúce vedľajšiemu účastníkovi
konať samému za seba tak, aby sa nezmarila možnosť vedľajšieho účastníka zbaviť spotrebiteľa  plnenia
z neprijateľnej zmluvnej podmienky (nekalej obchodnej praktiky), ak konanie ešte nie je právoplatne
skončené.

Z dôvodu, že uplatnený nárok žalobcu je premlčaný, rozsudok  vo výroku o zamietnutí žaloby je tak
vecne správny.

Z uvedených dôvodov odvolací súd potvrdil rozsudok ako vecne správny (§ 219 ods. 1, 2 O.s.p.) vrátane
správneho výroku o trovách konania.

Žalobca nebol v odvolacom konaní úspešný a tomu zodpovedá i výrok o náhrade trov odvolacieho
konania (§ 224 ods. 1 O.s.p. v spojení s ust. § 142 ods. 1 O.s.p.).

V odvolacom konaní bol úspešný vedľajší účastník na strane žalovaného, ktorý ma právo na náhradu trov
odvolacieho konania voči neúspešnému žalobcovi. Trovy odvolacieho konania vedľajšieho účastníka
pozostávajú z trov právneho zastúpenia za jeden úkon právnej služby (vyjadrenie k odvolaniu vo veci
samej) podľa § 13a ods. 1 písm. c/ vyhlášky č. 655/2004 Z.z. o odmenách a náhradách advokátov za
poskytovanie právnych služieb ďalej len „vyhlášky“), teda 51,45 Eur pri tarifnej hodnote veci 669,19 Eur.
Žalobca je preto povinný nahradiť vedľajšiemu účastníkovi trovy odvolacieho konania spolu vo výške
71,39 Eur /odmena vo výške 51,45 Eur + 8,04 Eur režijný paušál (§ 16 ods. 3 vyhlášky) + 11,89 Eur
DPH (§ 18 ods. 3 vyhlášky)/ tak, ako je uvedené vo výrokovej časti tohto rozsudku.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.", "vazby": {"vyrok_vztahy": [{"sz": "8C/261/2013", "guid": "a959d528-4484-4d98-a035-4fc1dbde6411:331591e9-f2ff-4a6f-99f2-a724ae0dd4eb", "vztah": "potvrdene"}]}, "cituje": [{"guid": "ussr:b2b4ba89-b46e-44aa-8596-a23f49bcba90", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 402/2013", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 402/2013 z 19. 6. 2013", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2013-06-19", "citacie_n": 1211, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:b2b4ba89-b46e-44aa-8596-a23f49bcba90"}, {"guid": "61c59a82-9b7f-42c6-8be3-ed5b0471cd9a:356b7546-57c2-4af7-946b-a55209632062", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2015:8812213260.1", "spisova_znacka": "3MCdo/14/2014", "nazov": "Rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3MCdo/14/2014 z 20. 4. 2015", "sud": "Najvyšší súd SR", "datum_vydania": "2015-04-20", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2015:8812213260.1"}], "citovane_v": []}