Rozsudok Krajského súdu Trenčín sp. zn. 17Co/333/2016 z 27. 6. 2017 Citácia: rozsudok Krajského súdu Trenčín z 27. júna 2017, sp. zn. 17Co/333/2016, ECLI:SK:KSTN:2017:3513203096.3 Krajský súd Trenčín | 17Co/333/2016 | ECLI:SK:KSTN:2017:3513203096.3 | 2017-06-27 | Rozsudok Oblasť práva: Občianske právo – Spotrebiteľské zmluvy Citované ustanovenia: § 387 CSP Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/5b4b91a7-a3e2-4995-a34c-03c7ed4642a9 Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSTN:2017:3513203096.3 Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 17Co/333/2016
Identifikačné číslo súdneho spisu: 3513203096
Dátum vydania rozhodnutia: 28. 06. 2017
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Gabriela Janáková
ECLI: ECLI:SK:KSTN:2017:3513203096.3

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Gabriely Janákovej a sudcov
Mgr. Zuzany Holúbkovej a Mgr. Ivana Kubínyiho v spore žalobcu: CD Consulting, s.r.o., so sídlom
Politických vězňů 1272/21, Nové Město, Praha, Česká republika, IČO: 26 429 705, zastúpeného: Fridrich
Paľko, s.r.o., so sídlom Gr?sslingova 4, Bratislava, IČO: 36 864 421, proti žalovanej: Q. D., bytom M.
117, o zaplatenie 265 eur s príslušenstvom, na odvolanie žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Nové
Mesto nad Váhom zo dňa 31. marca 2016, č.k. 7C/269/2013-116, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti p o t v r d z u j e .

Žalovanej nárok na náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie konanie v časti zaplatenia zmenkového úroku vo výške
0,19% denne zo sumy 415 eur od 15.06.2010 do 09.12.2010, zo sumy 405 eur od 10.12.2010 do
16.02.2011, zo sumy 395 eur od 17.02.2011 do 16.03.2011, zo sumy 385 eur od 17.03.2011 do
10.04.2011, zo sumy 365 eur od 11.04.2011 do 18.04.2011, zo sumy 355 eur od 19.04.2011 do
16.06.2011, zo sumy 345 eur od 17.06.2011 do 11.01.2012, zo sumy 325 eur od 12.01.2012 do
16.04.2012, zo sumy 305 eur od 17.04.2012 do 13.05.2012, zo sumy 285 eur od 14.05.2012 do
11.09.2012 a zo sumy 265 eur od 12.09.2012 do zaplatenia, zastavil. V zvyšnej časti žalobu zamietol.
Žalovanej náhradu trov konania nepriznal. V rozhodnutí konštatoval, že žalobca sa podanou žalobou
domáhal proti žalovanej zaplatenia sumy vo výške 265 eur spolu so zmenkovým úrokom vo výške
0,25 % denne zo súm, špecifikovaných v žalobe do zaplatenia, spolu so zmenkovou odmenou vo
výške 1/3 % zmenkovej sumy vo výške 1,38 eur. Svoju žalobu dôvodil tým, že ako indosatár je
nadobúdateľom všetkých práv zo zmenky, ktorú vystavila žalovaná dňa 28.05.2009 na zmenkovú sumu
415eur, pričom sa zaviazala aj k úhrade zmenkového úroku vo výške 0,25% denne od 15.06.2010.
Indosovaná zmenka je vistazmenkou opatrenou doložkou „na platenie predložiť v lehote 4 rokov od
vystavenie“. Podotkol, že predmetnú zmenku predložil žalovanej ako vystaviteľke k zaplateniu, pričom
žalovaná doposiaľ zaplatila 150 eur, a to na zmenkovú sumu. Po nariadení pojednávania vzal žalobca
žalobu čiastočne späť, a to v časti zmenkového úroku vo výške 0,19% denne, preto súd konanie podľa
§ 96 ods. 1 O.s.p. v tejto časti zastavil. Po preskúmaní veci súd uviedol, že zmenka vychádza zo
zmluvy o úvere uzavretej medzi spoločnosťou Pohotovosť s.r.o., ako dodávateľom a žalovanou ako
spotrebiteľom, má teda pôvod v spotrebiteľskom vzťahu. Žalovanou bola vystavená ako zabezpečovacia
zmenka k zmluve o úvere, pričom bola v súlade s bodom 17 všeobecných podmienok poskytnutia
úveru vystavená ako blankozmenka. Zmenková suma s dátumom začiatku úročenia zmenkovej sumy
bola do zmenky doplnená dodatočne. Po preskúmaní zmluvy o úvere, vrátane všeobecných podmienok
poskytnutia úveru súd dospel k záveru, že zmluva je koncipovaná tak, že je v nej hrubým spôsobom
narušená rovnováha medzi právami a povinnosťami zmluvných strán, a to najmä v ustanoveniach



o zabezpečovacích prostriedkoch (dohoda o zrážkach zo mzdy, niekoľkonásobné zmluvné pokuty,
vrátane tzv. „poplatku z dôvodu neplnenia záväzkov dlžníka“, blankozmenky) a zároveň sú zmluva a
všeobecné podmienky koncipované výlučne na prospech veriteľa, obsahujú prakticky len povinnosti
dlžníka a práva a výhody veriteľa. Vzhľadom na nerovnosť podmienok účastníkov zmluvy, vyjadrenú
v takmer všetkých ustanoveniach zmluvy sa celá zmluva (obsah i účel) prieči dobrým mravom a
je v rozpore so zásadami poctivého obchodného styku. Skutočnosť, že sa zmluva prieči dobrým
mravom spôsobuje jej absolútnu neplatnosť. Z tohto dôvodu nemohlo spoločnosti Pohotovosť, s.r.o.,
ako veriteľovi z uzatvorenej zmluvy o úvere vzniknúť ani právo na vyplnenie blankozmenky podľa bodu
17 všeobecných podmienok poskytnutia úveru, z čoho vyplýva, že ak zmenka vyplnená bola (napriek
tomu, že právo na jej vyplnenie remitentovi nevzniklo), nie je možné sa na základe takto vyplnenej
zmenky úspešne domáhať akýchkoľvek práv. Žalobcovi nie je možné priznať ním uplatnený nárok nielen
z dôvodu neplatnosti samotnej zmluvy o úvere, ktorý predložená zmenka zabezpečovala, ale aj preto,
že vychádza zo zmenky vystavenej spotrebiteľom bez toho, aby bola pri uzavretí zmenkovej zmluvy
vylúčená prevoditeľnosť tejto zmenky indosamentom. Citované ustanovenia Občianského zákonníka
totiž vylučujú, aby bolo právne postavenie spotrebiteľa oslabované. Jeho práva nesmú byť oslabené
nepoužitím právneho predpisu, ktorý je na jeho prospech (§ 52 ods. 2 Obč. zák.), ale ani zmluvným
vytvorením nerovnováhy v neprospech spotrebiteľa (§ 53ods. 1 Obč. zák.). Zákonné i zmluvné inštitúty,
ktoré v iných vzťahoch majú za následok dovolené oslabenie právneho postavenia jednej zmluvnej
strany, sú tak v spotrebiteľskej zmluve neprípustné, pokiaľ sú na ťarchu spotrebiteľa. Indosament zmenky
je práve takým inštitútom, ktorý má účinky významného oslabenia jednej strany zmenkovej zmluvy
- pri vlastnej zmenke v zásade oslabenie postavenia zmenkového dlžníka (§ 17 ZZŠ). Súd citoval
ďalej článok I. §11 ods. 1, 2 a § 17 ZZŠ. Uviedol, že z ustanovenia článku I § 11 ZZŠ vyplýva, že
zo zákona je každá zmenka prevoditeľná indosamentom, pokiaľ v nej výslovne nie je uvedený text
„nie na rad“. Prevoditeľnosť zmenky nastáva zo zákona. V zmysle ustanovenia čl. I § 17 ZZŠ má
potom indosament zmenky tie účinky, že žalovaný zo zmenky, v tomto prípade spotrebiteľ, nemôže robiť
majiteľovi námietky, ktoré sa zakladajú na jeho vlastných vzťahoch k vystaviteľovi alebo k predošlým
majiteľom, okrem ak majiteľ pri nadobúdaní zmenky konal vedome na škodu dlžníka. Indosamentom
zmenky sa tak spotrebiteľ ako zmenkový dlžník dostáva do situácie že sa nemôže dovolávať zákonnej
ochrany svojich práv ako slabšej zmluvnej strany v spotrebiteľskom vzťahu (napríklad poukazom na
neprijateľné zmluvné podmienky v spotrebiteľskej zmluve, ktoré sa mohli premietnuť do zmenkovej
sumy a podobne), ibaže by preukázal, že majiteľ zmenky pri jej nadobúdaní konal vedome na jeho
škodu, čo môže byť veľmi ťažké, prakticky nemožné. Zákon však súčasne umožňuje, aby účastníci
v zmenkovej zmluve prevoditeľnosť zmenky indosamentom vylúčili (§ 11 ods. 2 ZZŠ), čo by malo za
následok, že spotrebiteľ ako zmenkový dlžník bude mať v prípade prevodu zmenky zachované námietky,
ktoré sa zakladajú na jeho vlastníckych vzťahoch k vystaviteľovi alebo k predošlým majiteľom zmenky.
Ustanovenie § 11 ods. 2 ZZŠ umožňujúce vylúčiť prevoditeľnosť indosamentom tak predstavuje práve
také ustanovenie, ktoré je na prospech spotrebiteľa a v zmysle § 52 ods. 2 Obč. zák. sa preto v prípade
zmenky vychádzajúcej zo spotrebiteľského vzťahu a vystavenej spotrebiteľom musí ako spotrebiteľovi
prospešnejšie použiť vždy. Porušenie tohto zákonného príkazu zakladá rozpor zmenkovej zmluvy so
zákonom a tým jej neplatnosť podľa § 39 Obč. zák.. Nevylúčenie prevoditeľnosti zmenky, ktorá sa týka
spotrebiteľského vzťahu a z ktorej je zmenkovým dlžníkom spotrebiteľ, indosamentom podľa § 11ods.
2 ZZŠ je porušením povinnosti použiť v spotrebiteľskom vzťahu vždy takú právnu úpravu, ktorá je v
prospech spotrebiteľa (§ 52 ods. 2 Obč. zák.), čo zakladá neplatnosť zmenkovej zmluvy (kauzy zmenky)
podľa § 39 Obč. zák. pre rozpor so zákonom. Z uvedených dôvodov súd žalobu vo zvyšnej časti zamietol.
Úspešnej žalovanej nepriznal nárok na náhradu trov konania, na ktoré jej vznikol nárok podľa § 142 ods.
1 O.s.p., pretože si náhradu trov konania neuplatnila. V zastavenej časti rozhodol o trovách konania
§ 146 ods. 1 písm. c/ O.s.p..

2. Proti rozsudku, v jeho zamietavej časti, podal v zákonnej lehote žalobca. Ako odvolací dôvod uviedol
ust. § 205 ods. 2 písm. a/, b/ a f/ O.s.p.. V odvolaní namietal, že súd prvej inštancie v odôvodnení
svojho rozsudku uviedol, že vo veci vykonal dokazovanie o. i. oboznámením sa s úverovou zmluvou,
exekučným spisom a ďalšími listinnými dôkazmi. Žalobca a podľa dostupných informácií ani žalovaná
však dokazovanie úverovou zmluvou, exekučným spisom, či ďalšími listinnými dôkazmi nenavrhli. Podľa
ním uvádzaného ust. § 120 O.s.p. dokazovanie v sporovom konaní je ovládané prejednacou
zásadou, čo znamená, že súd vychádza len zo skutočností tvrdených účastníkmi a vykonáva len tie
dôkazy, ktoré účastníci navrhli. Poukazoval na ustanovenie § 120 ods. 1 O.s.p. in fine, ktoré síce súdu
umožňuje, aby v sporovom konaní vykonal aj iné dôkazy, ako tie, ktoré navrhli účastníci konania, avšak
tento postup je možné využiť len výnimočne, ak je vykonanie nenavrhnutých dôkazov nevyhnutné pre



rozhodnutie vo veci a nevykonanie nejakého dôkazu môže byť príčinou toho, že súd nemôže rozhodnúť.
Potreba vykonať ďalšie dôkazy musí vyplynúť zo samotného doterajšieho dokazovania (z doterajších
prednesov účastníkov a vykonaných dôkazov). V danej veci súd mohol a mal rozhodnúť o práve na
úhradu zmenkovej sumy a jej príslušenstva len z predloženej zmenky. Z uskutočnených prednesov
sporových strán počas písomnej fázy konania (koncentračná zásada v zmysle čl. 5 Nariadenia) a
vykonaného dokazovania vedeného na základe návrhov sporových strán, nevyplynula potreba vykonať
ďalšie nenavrhnuté dôkazy. Žalobca nemá vedomosť o iných vzťahoch medzi pôvodným vlastníkom
zmenky a vystaviteľom zmenky (v tomto konaní žalovanou). Žalobca je vlastníkom cenného papiera
(má len zmenku), ktorý nadobudol na základe indosamentu. Žiadne iné informácie, či dokumenty
žalobca k zmenke nemá a v zmysle platného právneho poriadku ani nepotrebuje mať na to, aby mohol
uplatňovať práva s týmto cenným papierom spojené. Požadovanie iných dokumentov ako originálu
zmenky pri uplatnení zmenkového nároku, predovšetkým pri uplatnení nároku zo strany indosatára, je
neprípustné a nezákonné. Predpokladom vydania rozsudku v tomto konaní bolo výlučne predloženie
originálu zmenky. Zmenka je listinný cenný papier, ktorý inkorporuje v listine ako takej, samotné právo
žalobcu. Žalovaná mohla na základe čl. 5 ods. 3 a ods. 6 Nariadenia vzniesť námietky voči zmenke,
ak však tak neurobila, musia byť akékoľvek iné námietky odmietnuté, a to z dôvodu uplatnenia
koncentračnej zásady konštruovanej Nariadením. Súd z vlastnej iniciatívy, bez návrhu žalovanej a
bez legitímneho podnetu, na ťarchu žalobcu vykonal dokazovanie, ktoré údajne preukázalo charakter
žalovanej ako spotrebiteľa, ktorý sa však tejto obrany žiadnym spôsobom nedovolával, uplatnenú
pohľadávku nerozporoval, svojim konaním ju prakticky uznal. Uvedené správanie súdu je neprijateľné v
právnom štáte, predstavuje výrazný zásah do práva na spravodlivý súdny proces, ktoré je garantované
čl. 46 ods. 1 Ústavy SR, ako aj článkom 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.
Súd dospel k rozhodnutiu na základe aplikácie nesprávnych právnych predpisov, ako aj nesprávnej
interpretácie príslušných právnych predpisov a práva Európskej únie. Žalobca je majiteľom zmenky, na
základe indosamentu a nie je účastníkom akéhokoľvek spotrebiteľského vzťahu. Zmenka je bez vád,
ktoré by ju činili neplatnou, teda ide o platnú zmenku. Zmenka je samostatným abstraktným záväzkom,
neakcesorickej povahy. Nie je možné ju spájať, či podmieňovať inými okolnosťami, než sú na zmenke
uvedené. Súd sa aplikáciou príslušných ustanovení o zmenke upravených v zákone č. 191/1950 Sb.
(ďalej aj „ZŠZ“) vôbec nezaoberal a ignoroval predmet sporu. Predmetom konania je výlučne zmenka
a nie iný záväzkový právny vzťah. Žalobca v konaní uplatňuje bezpodmienečný záväzok dlžníka, že
za zmenku zaplatí. Súd však vec posudzoval, akoby išlo o bežný zmluvný záväzok, čo je neprípustné.
Súd predovšetkým ignoroval ust. § 17 ZŠZ, podľa ktorého: „Kto je žalovaný zo zmenky, nemôže robiť
majiteľovi námietky, ktoré sa zakladajú na jeho vlastných vzťahoch k vystaviteľovi alebo k predošlým
majiteľom okrem, ak majiteľ pri nadobúdaní zmenky konal vedome na škodu dlžníka.“ Z ustanovenia
§ 17 zák. č. 191/1950 Zb. síce vyplýva, že kto je žalovaný (povinný) zo zmenky, môže vznášať
(robiť) proti zmenkovému nároku určité námietky, je však na ňom, aby oprávnenosť týchto námietok
preukázal. Dôkazné bremeno teda spočíva na povinnom a nie na žalobcovi (oprávnenom). Pokiaľ
povinný dôkazné bremeno neunesie, bude nútený podľa zmenky plniť. Pri kauzálnych námietkach nie
je možné prenesenie dôkazného bremena z povinného na žalobcu (oprávneného). Súd vyhodnotil
zmenku ako neplatný právny úkon. Uvedený záver súdu však vychádza len z kauzálnych námietok,
ktoré však nikto v konaní nevzniesol, ani ich nikto z účastníkov nepreukazoval. Kauzálne námietky sú
po indosovaní v zásade neprípustné. Podľa Nariadenia je možné v zmysle čl. 4 Nariadenia považovať
uplatnený nárok za zjavne neopodstatnený len vtedy, ak nie sú splnené podmienky konania podľa
O.s.p., alebo žalovaná nie je pasívne vecne legitimovaná. Nárok sa v zmysle nariadenia považuje
za neprípustný, ak nie je v podmienkach Slovenskej republiky vymáhateľný súdnou cestou. Poukázal
na rozsudok Najvyššieho súdu ČR zo dňa 22.08.2002 č.k. 25Cdo/1839/2000 (uverejnený v Sbírke
soudních rozhodnutí a stanovisek č. 59/2004), v ktorom sa uvádza, že "směnečný závazek je zcela
samostatný a oddělený od případného závazku, který byl původem jeho vzniku". Vzhľadom na to,
že NS ČR pri rozhodovaní vychádzal z rovnakej právnej úpravy, aká je aplikovateľná aj v tomto
konaní, je tento judikát aplikovateľný na prejednávanú vec. Z uvedeného judikátu vyplýva
jednoznačná nesprávnosť právneho posúdenia veci okresným súdom. Zmenkový záväzok je priamy,
bezpodmienečný, nesporný, abstraktný a samostatný záväzok, celkom nezávislý aj od zabezpečovanej
pohľadávky. V konaní žiaden z účastníkov netvrdil, že žalovanej bol poskytnutý spotrebiteľský úver, teda
nie úver v súvislosti s jej podnikateľskou činnosťou, a ani túto skutočnosť v konaní nikto nepreukázal,
napriek tomu z tejto skutočnosti súd pri svojom rozhodovaní vychádzal. Napadnuté rozhodnutie je
prekvapivé, čo má za následok vadu spočívajúcu v odňatí mu možnosti konať pred súdom. Považuje
za potrebné obiter dictum vyjadriť sa aj k záveru o tom, že dohoda o vyplňovacom práve blankozmenky,
by mala predstavovať neprijateľnú zmluvnú podmienku pri poskytovaní spotrebných úverov. Poukázal



na to, že samotný zákon o spotrebiteľských úveroch č. 258/2001 Z. z. pripúšťal, aby na
zabezpečenie nárokov zo spotrebiteľského úveru, bola vystavená zmenka. Limitovaná bola len výška
zabezpečenia vo vzťahu k aktuálnej výške dlhu v čase jej vyplnenia. Zákon súčasne nelimituje použitie
len istého druhu zmeniek, ani nevylučuje použitie určitých doložiek a pod. Z uvedeného vyplýva, že
prípustné sú akékoľvek zmenky, akékoľvek doložky a zároveň aj blankozmenky s úpravou vyplnenia
zmenky v dohode o vyplňovacom práve. Súčasne z formulácie ust. § 4 ods. 6 a použitia spojenia „v
čase vyplnenia“ ako aj zo slov „vyplnenú veriteľom“, je zrejmé, že zákonodarca pripúšťal, že zmenky
budú vyplňované dodatočne po vystavení, pretože inak by použil spojenie „v čase vystavenia“. Na
podporu svojich záverov citoval tiež z uznesenia Krajského súdu v Prešove sp. zn. 10Co/79/2013 zo
dňa 05.09.2013 a z uznesenia Krajského súdu v Banskej Bystrici, sp. zn. 43CoZm/10/2013 zo dňa
21.11.2013.
3. Žalovaná sa k odvolaniu žalobcu písomne nevyjadrila.

4. Krajský súd preskúmal vec podľa § 379 a § 380 ods. 1 Zák. č. 160/2015 Z.z. (Civilný sporový
poriadok, ďalej len CSP) v napadnutej časti, t.j. v časti, v ktorej bola žaloba žalobcu v zostávajúcej
časti zamietnutá a zistil, že rozsudok súdu prvej inštancie je potrebné v tejto napadnutej časti podľa
§ 387 ods. 1 CSP potvrdiť. Vo veci rozhodol bez nariadenia pojednávania podľa § 385 ods. 1 CSP,
podľa ktorého nie je potrebné nariaďovať pojednávanie odvolacieho súdu. Výrok rozsudku, ktorým
súd konanie v časti týkajúcej sa zaplatenia zmenkového úroku vo výške 0,19% zastavil, odvolací súd
nepreskúmaval, pretože proti tomuto výroku súdu prvej inštancie odvolanie žalobcu nesmerovalo, a tak
nadobudol právoplatnosť (§ 367 CSP).

5. Odvolací súd podrobne preskúmal všetky rozhodujúce námietky, ktoré boli žalobcom v odvolaní
vznesené a v plnom rozsahu sa stotožnil so skutkovými a právnymi závermi súdu prvej inštancie, ktoré
považoval za správne a na ktoré v zmysle ust. § 387 ods. 2 CSP v podrobnostiach poukazuje. Na
zdôraznenie správnosti dodáva nasledovné:

6. Úlohou súdov členských štátov EÚ (ďalej „vnútroštátny súd“) je uplatňovať popri vnútroštátnom
práve aj právo Spoločenstva (komunitárne právo), ktoré sa musí v členských štátoch EÚ uplatňovať
jednotne. Právo Spoločenstva má tú zvláštnosť, že mení právomoci vnútroštátneho súdu v jeho vzťahu
k zákonom.

7. Rozsudok Súdneho dvora Európskych spoločenstiev, ďalej len „Súdny dvor“ vo veci Simmeathal II
(29.03.1978, 106/77), pomenoval úlohu vnútroštátneho súdu: „Každý vnútroštátny súd je v medziach
svojej právomoci povinný v úplnosti používať komunitárne právo a chrániť práva, ktoré z tohto právneho
systému vznikajú jednotlivcom“. Podľa názoru ESD by účinnosť komunitárneho práva bola „oslabená",
keby vnútroštátnym súdom bolo bránené záväzne používať komunitárne právo v súlade s rozhodnutím,
či ustálenou judikatúrou Európskeho súdneho dvora. V tomto kontexte je potom možné považovať
vnútroštátny súd za „všeobecný komunitárny súd“, ktorý plní dvojitú úlohu; úlohu súdu členského štátu
a súdu Spoločenstva.

8. Vnútroštátny súd je pri použití vnútroštátneho práva a najmä ustanovení právnej úpravy osobitne
prijatej za účelom splnenia požiadaviek smernice, povinný vykladať vnútroštátne právo v čo najširšom
možnom rozsahu v zmysle znenia a cieľa príslušnej smernice, aby dosiahol výsledok stanovený touto
smernicou a dosiahol tak súlad s článkom 249 tretím odsekom ZES (Zmluva o založení Európskeho
spoločenstva).

9. Predovšetkým platí, že pokiaľ ide o zmluvu o spotrebiteľskom úvere, nemožno posudzovať práva
a povinnosti z tejto zmluvy oddelene od použitých zabezpečovacích inštitútov (dohody o zrážkach zo
mzdy, zmluvnej pokuty a vystavenie zmenky). Aj zabezpečenie spotrebiteľskej zmluvy totiž podlieha
režimu ochrany spotrebiteľa vo forme súdnej kontroly, či zmluvné dojednania, vrátane akcesorických,
neobsahujú nekalé podmienky v neprospech spotrebiteľa. V zmysle článku 6 smernice 93/13/EHS, súd
aj bez návrhu skúma nekalú povahu podmienky v spotrebiteľskej zmluve, čím sa má zabrániť tomu,
aby jednotlivý spotrebiteľ nebol viazaný nekalou podmienkou a zároveň sa tým sleduje dosiahnutie cieľa
v článku 7 uvedenej smernice, pretože takéto skúmanie môže mať odradzujúci účinok, smerujúci k
ukončeniu používania nekalých podmienok v zmluvách uzavretých so spotrebiteľmi zo strany predajcov,
alebo dodávateľov.



10. Ak by vnútroštátne právo (prípadne jeho výklad v súdnej praxi) umožňovalo veriteľovi obísť takéto
preskúmanie prostredníctvom zmenky, išlo by o pozbavenie smernice 93/13/EHS jej užitočného účinku
(effet utilé). Z hľadiska práva EÚ platí pre členské štáty povinnosť prijať všetky potrebné opatrenia
všeobecnej, alebo osobitnej povahy na dosiahnutie výsledku stanoveného smernicou. Vnútroštátny
súd je pri použití vnútroštátneho práva, najmä ustanovení právnej úpravy osobitne prijatej za účelom
splnenia požiadaviek smernice, povinný vykladať vnútroštátne právo v čo najširšom možnom rozsahu
v zmysle znenia a cieľa príslušnej smernice, aby sa dosiahol výsledok stanovený touto smernicou a
dosiahol tak súlad s článkom 249 tretím odsekom Zmluvy o založení Európskeho spoločenstva.

11. V prejednávanom spore zmenka vznikla na zabezpečenie záväzku dlžníka zo spotrebiteľskej zmluvy
- spotrebiteľská zmenka. Pri spotrebiteľskej zmenke sa berie do úvahy aj kauza právneho vzťahu, z
ktorého zmenka vznikla. Súdnu kontrolu neprijateľnosti zmluvných podmienok, z ktorej zmenka vznikla
a zmluvných podmienok jej vyplnenia, súd vykoná ex offo. Uvedené platí aj v právnych veciach podľa
nariadenia č. 861/2001, kde je spotrebiteľ žalovaným.

12. Žalobca je po spoločnosti Pohotovosť, s.r.o. nástupcom práv zo zmenky. Na žalobcu dopadajú
všetky dôsledky nečestného konania vrátane toho, že musí počítať s odmietnutím súdnej ochrany.
Súdna ochrana sa principiálne neposkytuje osobe konajúcej so zlým úmyslom. Súd chráni vzťahy
založené na dobromyseľnosti a čestnosti. Dobromyseľnosť je vylúčená pri návrhoch, v ktorých osoba
musela pri elementárnej opatrnosti zistiť, že sú založené na nečestnosti.
13. Zákon o ochrane spotrebiteľa zakotvil definíciu konania v rozpore s dobrými mravmi (§ 4 ods. 8).
Konanie v rozpore s čestnou obchodnou praxou, je teda nielen konaním proti dobrým mravom, ale
explicitne proti zákonu.

14. V danej právnej veci správne súd prvej inštancie vyhodnotil konanie pôvodného veriteľa a žalobcu
ako jeho nástupcu, ako odporujúce dobrým mravom. Javí sa, že žalobca očakával, že v predmetnej
veci bez ďalšieho budú uznané nároky, pritom dobre mohol vedieť, že tieto nároky boli v skoršom období
odmietnuté pre rozpor s pravidlami verejného poriadku.

15. Smernica č. 2005/29 o nekalých obchodných praktikách výslovne reguluje pôsobenie aj na vzťahy po
zániku zmluvy. Podľa článku 3.1 táto smernica sa uplatňuje na nekalé obchodné praktiky podnikateľov
voči spotrebiteľom tak, ako sú ustanovené v článku 5, pred, počas a po uskutočnení obchodnej
transakcie vo vzťahu k produktu. Účelom tejto smernice je prispieť k riadnemu fungovaniu vnútorného
trhu a dosiahnuť vysokú úroveň ochrany spotrebiteľa aproximáciou zákonov, iných právnych predpisov
a správnych opatrení členských štátov o nekalých obchodných praktikách poškodzujúcich ekonomické
záujmy spotrebiteľov.

16. Za nekalú obchodnú praktiku sa považuje také konanie veriteľa vrátane jeho nástupcu, aby
spotrebiteľ vykonal plnenie z neprijateľnej zmluvnej podmienky, pretože sa tak koná bez odbornej
starostlivosti na strane dodávateľa a spotrebiteľ môže urobiť ekonomické rozhodnutie smerujúce k
vykonaniu takéhoto plnenia (§ 7 a násl. ZOS).

17. Nekalú obchodnú praktiku tejto povahy napĺňa práve žalobca. Pôvodne žiadaný zmenkový úrok
0,25% denne predstavuje 91,25% ročne. Tento úrok má sankčnú povahu, pretože je priamo spojený
s nedodržaním povinnosti plniť aj po splatnosti pohľadávky. Aby sa tento úrok mohol podradiť pod
inštitút neprimeranej sankcie ako neprijateľnej zmluvnej podmienky uvedenej v čiernom zozname (§ 53
ods. 4 písm. k/ OZ) postačí, že má čo i len čiastočne sankčnú povahu.

18. Konanie pôvodného veriteľa odporuje základným hodnotovým pravidlám, vyžadovaných väčšinou
spoločnosti a v demokratickej spoločnosti nemôže požívať ochranu (§ 3 OZ). To platí aj pre žalobcu,
na ktorého boli práva zo zmenky postúpené.
19. Žalobca pri tisícoch postúpení si musel byť dobre vedomý, že ide v skutočnosti o zmenkových
dlžníkov ako spotrebiteľov, na ktorých dopadá osobitná ochrana (§ 52 a nasl. OZ) a ktorých postavenie
nie je možné nijako zhoršovať oproti postaveniu, ktoré garantuje Občiansky zákonník (§ 54 ods. 1
OZ). Zmenky indosované na žalobcu majú priamy odkaz na úverové zmluvy, osobné prepojenie
cez totožného právneho zástupcu, a žalobcovi postačovalo vynaložiť minimálne úsilie, aby zistil
spotrebiteľskú povahu úverovej zmluvy a jej zabezpečenie zmenkou.



20. Odvolací súd konštatuje, že žalobca konal vedome na škodu žalovanej. Preto ani striktné zmenkové
právo (§ 17 ZaŠZ) nepredstavuje prekážku, aby sa zohľadnil skutočný hospodársky cieľ právneho
vzťahu so žalovanou (spotrebiteľská úverová zmluva) a tým aj vznikol dôvod na opatrenie súdu
smerujúce k zbaveniu účinkov nečestných zmluvných klauzúl (čl. 6 smernice).

21. Medzi základné princípy právneho štátu patrí aj predvídateľnosť súdnych rozhodnutí, ktorá spočíva
v tom, že súdy rozhodujú v podobných veciach analogicky, a teda zo samotného skutkového stavu je
možné očakávať podobné rozhodnutie, ako v iných, už rozhodnutých veciach.

22. Preto odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti potvrdil.

23. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 396 ods. 1, § 262
ods. 1 a § 255 ods. 1 tak, že úspešnej žalovanej nárok na náhradu trov odvolacieho konania nepriznal,
nakoľko si žalovaná si náhradu týchto trov neuplatnila a zo spisu jej žiadne trovy odvolacieho konania
nevyplývajú.

24. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom krajského súdu jednomyseľne.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e p r í p u s t n é.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v
lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde,
ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( § 427 ods. 1 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).