Rozsudok Krajského súdu Žilina sp. zn. 8Co/63/2014 z 27. 2. 2014 Citácia: rozsudok Krajského súdu Žilina z 27. februára 2014, sp. zn. 8Co/63/2014, ECLI:SK:KSZA:2014:5312209830.3 Krajský súd Žilina | 8Co/63/2014 | ECLI:SK:KSZA:2014:5312209830.3 | 2014-02-27 | Rozsudok Oblasť práva: Občianske právo – Zodpovednosť za škodu pri výkone verejnej moci Citované ustanovenia: § 219 ods. 1 OSP Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/1e3f7a8b-c3f5-4b03-8d08-eb64684010f0 Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSZA:2014:5312209830.3 Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 8Co/63/2014
Identifikačné číslo súdneho spisu: 5312209830
Dátum vydania rozhodnutia: 28. 02. 2014
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Táňa Rapčanová
ECLI: ECLI:SK:KSZA:2014:5312209830.3

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Táne
Rapčanovej a sudcov JUDr. Františka Potockého a JUDr. Blaženy Stašíkovej, v právnej veci žalobcu:
POHOTOVOSŤ, s. r. o., so sídlom Bratislava, ul. Pribinova č. 25, IČO: 35 807 598, zastúpeného
splnomocneným zástupcom Fridrich Paľko, s. r. o., so sídlom Bratislava, ul. Grösslingova č. 4, IČO: 36
864 421, proti žalovanému: Slovenská republika - Ministerstvo spravodlivosti SR, so sídlom Bratislava,
Župné námestie č. 13, o náhradu majetkovej škody a nemajetkovej ujmy, o odvolaní žalobcu proti
rozsudku Okresného súdu Čadca zo dňa zo dňa 28. augusta 2013, č. k. 16C/175/2012-70, takto

r o z h o d o l :

rozsudok okresného súdu p o t v r d z u j e .

Žalovanému náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

Okresný súd Čadca rozsudkom zo dňa 28. 08. 2013 č. k. 16C/175/2012-70 návrh zamietol (výrok I.).
Žalovanej náhradu trov konania nepriznal (výrok II.). Súd návrh žalobcu na prerušenie konania do
právoplatného rozhodnutia Ústavného súdu SR o ústavnej sťažnosti pre porušenie práva žalobcu na
zákonného sudcu a na nestranný súd zamietol (výrok III.).
Súd konštatoval, že žalobca v žalobe zo dňa 27. 09. 2012 žiadal, aby mu žalovaný nahradila škodu
vo výške 125 eur a nemajetkovú ujmu vo výške 275 eur, ktorá vznikla nesprávnym úradným postupom
súdu spočívajúcom v prieťahoch v konaní (poverenie nebolo vydané v zákonnej lehote 15 dní, ale s
omeškaním 174 dní).
Z ustáleného skutkového stavu mal súd zistené, že žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie
došla súdu dňa 05. 08. 2010, pričom súd vydal poverenie dňa 26. 08. 2010 a exekučným titulom bol
rozsudok Stáleho rozhodcovského súdu č. k. SR 00474/10. Poverenie bolo vydané na 21. deň od
doručenia žiadosti, teda nie s omeškaním viac ako 174 dní ak to zavádzajúco žalobca vo svojom návrhu
tvrdí. Nakoľko poverenie na vykonanie exekúcie bolo vydané len s omeškaním 6 dní, takéto omeškanie
aj s poukazom na vyššie citované rozhodnutie nemožno kvalifikovať ako zbytočné prieťahy v konaní. Z
uvedených dôvodov súd mal preukázané, že žalobca nesplnil prvú podmienku zodpovednosti za škodu
spôsobenú nesprávnym úradným postupom alebo nezákonným rozhodnutím. Nepreukázal nesprávny
úradný postup.
Keďže všetky podmienky musia byť splnené kumulatívne, pri aplikácii logického výkladu je nadbytočné
a nehospodárne dokazovať splnenie ďalších podmienok. Súd by mohol návrh zamietnuť pri nesplnení
čo i len jednej podmienky. Preto nesplnenie ďalších dvoch podmienok súd zdôvodnil len okrajovo a nad
rámec zákonnej povinnosti.
V tejto súvislosti mal za to, že škoda je skutočná majetková ujma. V tomto štádiu konania žalobca
nepreukázal vznik škody (majetkovej ujmy). Nepreukázal v akom rozsahu sa nedomohol exekvovanej
sumy, ani to, že sa nemôže domôcť exekvovanej škody pri aplikácii iných právnych prostriedkov, iného



exekučného titulu v rámci súdneho konania. Tým nepreukázal, že škoda už vznikla. Nepreukázal ani
výšku škody v príčinnej súvislosti s porušením povinnosti odporcu. Vyúčtované režijné náklady žalobcu
nemôžu byť považované za faktickú škodu, pretože sú vynakladané na celkovú podnikateľskú činnosť
žalobcu. Žalobca je podnikateľský subjekt, náklady vynakladané v príčinnej súvislosti s realizáciou
predmetu obchodnej činnosti nemožno považovať za škodu. Nie každý obchodný prípad podnikateľa
musí byť ekonomicky výhodný. Podnikateľ znáša aj podnikateľské riziko - možnosť ekonomického
neúspechu obchodných prípadov. Nepreukázal ani vznik podmienok podľa § 17 ods. 2 zákona č.
514/2003 Zb. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých
zákonov (ďalej len „zákona č. 514/2003 Z. z.“). na náhradu nemajetkovej ujmy. Návrh je aj v tomto smere
všeobecný, nepreskúmateľný. Nekonkretizoval prečo samotné konštatovanie práva nie je dostatočným
zadosťučinením. Žalobca v žalobe vychádzal len z predpokladov, nepredložil žiadne dôkazy, ani
konkrétne tvrdenia, nezdôvodnil aká nemajetková (morálna) ujma mu vznikla, vzhľadom na subjekt
žalobcu, ktorý je právnickou osobou, závažnosť ujmy, závažnosť následkov. Všetky kritériá je potrebné
vyhodnotiť z hľadiska žalobcu a jeho právneho postavenia ako právnickej osoby a nie z hľadiska
postavenia jednotlivých spoločníkov ako konateľov spoločnosti. Žalobca neuniesol dôkazné bremeno na
preukázanie druhej podmienky pre zodpovednosť za škodu za nesprávny úradný postup a nezákonné
rozhodnutie, a to vznik a existenciu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím, nesprávnym úradným
postupom súdu, podmienky pre náhradu majetkovej škody. Tiež nepreukázal ani porušenie povinností
(nesprávny úradný postup), ani škodu a ani príčinnú súvislosť medzi tvrdeným porušením povinnosti
a tvrdenou škodou. Tvrdená škoda nemá bezprostrednú a priamu príčinnú súvislosť s rozhodnutím
exekučného súdu, tvrdenými prieťahmi. Žalobca nepreukázal, že bez tvrdených prieťahov exekučného
súdu by nebolo došlo k vzniku tvrdenej škody. Bol povinný preukázať, že len v dôsledku tvrdeného
nesprávneho úradného postupu súdu došlo k takému zmenšeniu majetkovej situácie povinného, ktorá
znemožnila žalobcovi uspokojiť pohľadávku v novom rozsahu a spôsobila mu škodu. Toto dôkazné
bremeno neuniesol, preto súd konštatoval, že nebola preukázaná príčinná súvislosť medzi tvrdeným
porušením povinností exekučného súdu a tvrdenou škodou. Tým zároveň súd ustálil, že žalobca
nepreukázal splnenie ani jednej podmienky, ktorú zákon vyžaduje, aby mohol konštatovať zodpovednosť
žalovaného za vzniknutú škodu. Preto návrh na náhradu škody za nesprávny úrady postup a nezákonné
rozhodnutie voči žalovanému v celom rozsahu zamietol.
Súd zamietol aj návrh žalobcu na prerušenie konania do právoplatného rozhodnutia Ústavného súdu SR
o ústavnej sťažnosti pre porušenie práva žalobcu na zákonného sudcu a nestranný súd. Súd nedospel k
záveru, že všeobecne záväzný právny predpis, ktorý sa týka veci je v rozpore s Ústavou, zákonom alebo
medzinárodnou zmluvou, ktorou je Slovenská republika viazaná; preto nepostupuje návrh Ústavnému
súdu na zaujatie stanoviska. Tento dôvod teda nie je dôvodom na prerušenie konania podľa § 109
ods. 1 písm. b/ Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „O. s. p.“) súd dospel k záveru, že tento
dôvod na prerušenie konania nie je daný ani z toho dôvodu, že by rozhodnutie záviselo od otázky, ktorú
nie je v tomto konaní oprávnený riešiť. Z ustálenej judikatúry Ústavného súdu SR vyplýva, že právo
na nestranný súd spočíva v tom, že každý má právo namietať nestrannosť súdu a ak tak urobí má
právo na to, aby sa o jeho námietke rozhodlo. Žalobca opakovane tvrdil, že nevzniesol žiadnu námietku
zaujatosti voči sudcom Okresného súdu v Čadci, odmieta platiť súdny poplatok za vznesenú námietku
zaujatosti. Z toho dôvodu o vylúčení sudcov Okresného súdu v Čadci nerozhodoval Krajský súd v Žiline,
ako súd nadriadený, na základe námietky žalobcu a na základe toho, že sudcovia Okresného súdu v
Čadci z vlastnej iniciatívy podľa § 15 O. s. p. z dôvodov uvedených v § 14 ods. 1 O. s. p. predložili
vec predsedovi Okresného súdu v Čadci a ten následne nadriadenému súdu k rozhodnutiu o vylúčení.
V tomto štádiu konania zákonná sudkyňa mala za to, že o jej návrhu na vylúčenie z rozhodovania
a prejednávania veci bolo zákonným spôsobom rozhodnuté predsedníčkou Okresného súdu v Čadci
i nadriadeným súdom. Zákonná sudkyňa tieto rozhodnutia rešpektuje, považuje ich za rozhodnutia v
súlade so zákonom, nedomnieva sa, že týmito rozhodnutiami bol porušený zákon, resp. ústava, zákonné
práva sudkyne na vylúčenie z prejednávania rozhodovania veci. Preto v nadväznosti na § 109 ods.
1 písm. b/ O. s. p. zákonná sudkyňa nepostúpi návrh na zaujatie stanoviska Ústavnému súdu. Tiež
podľa názoru súdu nie je dôvod na prerušenie konania ani podľa § 109 ods. 2 písm. c/ O. s. p., ktoré
ustanovenie umožňuje súdu konanie prerušiť. Nejde o kogentné ustanovenie, ktoré by súdu ukladalo
povinnosť konanie prerušiť. Prerušenie konania z tohto dôvodu nie je obligatórne, súd preto konanie
neprerušil. Prejudiciálnu otázku si súd môže vyriešiť aj sám (§ 135 ods. 2 O. s. p.). V tomto prípade touto
otázkou je zaujatosť zákonného sudcu, ktorá už bola vyriešená zákonným spôsobom. Zákonná sudkyňa
nie je vylúčená z rozhodovania veci. Súd poukázal aj na tú skutočnosť, že ide o konanie o náhradu škody
spôsobenej nesprávnym úradným postupom, resp. prieťahmi v konaní, nečinnosťou súdu. Prerušenie
konanie by bolo v zjavnom rozpore s účelom žaloby, ktorú žalobca podal. Žalobca tvrdí prieťahy v konaní



a sám tieto prieťahy spôsobuje vznášaním procesných návrhov, ktoré sú v rozpore s účelom samotného
konania, ktoré začalo na návrh žalobcu.
O trovách konania súd rozhodol podľa ust. § 142 ods. 1 O. s. p. Úspešným účastníkom konania je
žalovaný, patrí mu právo na náhradu trov konania. Uplatnil si právo na náhradu trov konania, ktoré
nevyčíslil v zákonnej 3-dňovej lehote, preto súd žalovanému náhradu trov konania nepriznal.
Vzhľadom na výsledok konania, ktorým bol návrh voči žalovanému zamietnutý, nezaviazal žalovaného
ako úspešného účastníka v nadväznosti na § 2 ods. 2 poplatkového zákona k zaplateniu súdneho
poplatku za návrh. Rovnako je zrejmé, že od poplatku je oslobodené celé konanie a nielen žalobca, čo
je ďalší dôvod pre ktorý súd nezaviazal žalovaného k zaplateniu súdneho poplatku za návrh.

Proti tomuto rozsudku podal odvolanie žalobca prostredníctvom svojho splnomocneného zástupcu.
V odvolaní vytýkal súdu, že v konaní došlo k vadám - účastníkovi konania sa postupom súdu
odňala možnosť konať pred súdom, rozhodoval vylúčený sudca, - súd prvého stupňa nesprávne
vec právne posúdil tým, že nepoužil správne ustanovenie právneho predpisu a nedostatočne zistil
skutkový stav, - neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy potrebné na
zistenie rozhodujúcich skutočnosti, - rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho
posúdenia veci.
K dôvodom odvolania bližšie uviedol:
S poukazom na ust. § 114 ods. 2 druhá veta O. s. p. žalobca vytýkal súdu, že mu vyjadrenie
žalovaného nedoručil pred termínom pojednávania, hoci ho mal k dispozícii. Nemal preto vedomosť
o argumentácii a návrhoch na vykonanie dokazovania zo strany žalovaného, ani možnosť vyjadriť sa
k použitej argumentácii a návrhom na dokazovanie. Konajúci súd tak vykonaním pojednávania, ale
predovšetkým vykonaním dokazovania a vyhlásením uznesenia o ukončení dokazovania bez toho,
aby žalobca mal možnosť predložiť návrhy na doplnenie dokazovania a mal možnosť sa vyjadriť k
vykonanému dokazovaniu postupoval tak, že mu odňal možnosť konať pred súdom.
Pokiaľ z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia vyplýva, že súd prejednal vec v neprítomnosti
žalovaného a jeho splnomocneného zástupcu postupujúc podľa § 101 ods. 2 O. s. p. preto, že sa žalobca
bez ospravedlnenia na pojednávanie nedostavil, tak poukázal na to, že podal elektronicky na zverejnenú
emailovú adresu súdu návrh na zrušenie pojednávania spolu s prílohou - ústavnou sťažnosťou. Riadne
a včas preto požiadal o zrušenie pojednávania, uviedol dôležité dôvody a predložil súdu listiny spájané
s označenými dôvodmi. Súd preto nemohol postupovať podľa § 101 ods. 2 O. s. p. a vec prejednať v
jeho neprítomnosti. Ak tak spravil, odňal mu tým právo na konanie pred súdom.
Ďalej žalobca uviedol, že uskutočnil podanie (obsiahnuté v texte žaloby), ktorým upovedomil súd
o skutočnostiach nasvedčujúcich tomu, že sudcu, ktorému bola vec pridelená systémom súdneho
manažmentu na prejednanie a rozhodnutie je potrebné z konania vylúčiť. Okolnosť, že krajský súd
nevzhliadol v označených skutočnostiach dôvod na vylúčenie sudcu, nič nemení na tom, že v očiach
žalobcu a objektívne v očiach verejnosti nemožno tohto sudcu považovať za nestranného. Je tomu tak
aj preto (okrem dôvodov označených v žalobe), že rozhodnutie krajského súdu je v rozpore s ustálenou
rozhodovacou praxou iných krajských súdov v skutkovo a právne totožných veciach. Je tiež v rozpore
s judikatúrou Ústavného súdu SR a Európskeho súdu pre ľudské práva v oblasti zachovávania práva
na nestranný súd. Za takýchto okolností a s vedomím, že: - názor krajského súdu vo veci nestrannosti
pre rozpor z rozhodovacou praxou iných krajských súdov, Ústavného súdu SR a Európskeho súdu pre
ľudské práva v Štrasburgu, neobstojí; - žalobca podal ústavnú sťažnosť pre porušovanie jeho práva na
nestranný súd, ktorej výsledkom bude zrušenie rozhodnutia krajského súdu; nebolo a nie je prípustné,
aby konanie pokračovalo ústnym pojednávaním, v ktorom vykonával úkony a rozhodoval vylúčený
sudca. V konaní bolo možné uskutočniť len také úkony, ktoré nepripúšťajú odklad. Ústne pojednávanie
vo veci odklad pripúšťalo a nebolo neodkladným úkonom za danej procesnej situácie.
Súd sa podľa žalobcu nedostatočne oboznámil s podmienkami za ktorých je možné viesť konanie,
keď ignoroval jeho žiadosť o zrušenie (odročenie) nariadeného pojednávania z dôležitého dôvodu.
Vychádzajúc z mylného skutkového stavu súd bez oboznámenia sa s obsahom predloženej ústavnej
sťažnosti nesprávne aplikoval ust. § 101 ods. 2 O. s. p. a viedol pojednávanie na ktorom za neprítomnosti
žalobcu meritórne rozhodol. V žiadosti sa pritom zdôrazňovalo, že žalobca trvá na osobnej účasti
splnomocneného zástupcu na pojednávaní, avšak na takom, ktoré bude vedené nestranným sudcom
na nestrannom súde.
Žalobca tiež tvrdil, že nemal možnosť sa vyjadriť k tvrdeniam žalovaného, z ktorých súd pri svojom
rozhodovaní vychádzal a zachytil ich aj v odôvodnení svojho rozhodnutia. Nemal možnosť sa vyjadriť ani
k dôkazom, ktoré súd vykonal a založil na nich svoje rozhodnutie ani navrhnúť dôkazy na podporu svojich



protivrdení. Za takejto procesnej situácie došlo k degradácii zásady kontradiktórnosti, k porušeniu práva
žalobcu na súdnu ochranu, ako aj k odňatiu jeho možnosti konať pred súdom.
V ďalšej časti odvolania zásadne namietal skutočnosť, že súd rozhodol v merite veci na základe (a s
použitím) „inšpirácie“ novou právnou úpravou obsiahnutou v ust. § 9 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z.
Podľa žalobcu súd bol jednoznačne pri svojom rozhodovaní viazaný ust. § 9 ods. 1 zákona č. 514/2003
Z. z. v znení účinnom pred prijatím zákona č. 412/2002 Z. z.
Vytýkal tiež súdu, že pri rozhodovaní vychádzal z právneho záveru, že Exekučný poriadok nestanovuje
lehotu 15 dní na rozhodnutie o zamietnutí žiadosti o udelenie poverenia. Považoval síce za pravdivé,
že Exekučný poriadok v ust. § 44 ods. 2 výslovne upravuje, len že súd vydá poverenie v lehote 15
dní, ak nezistí rozpor žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie alebo návrhu na vykonanie
exekúcie alebo exekučného titulu so zákonom ale z uvedenej dikcie nevyhnutne vyplýva, že súd
je povinný preskúmať súlad žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie alebo návrhu na
vykonanie exekúcie alebo exekučného titulu so zákonom v lehote 15 dní a dospieť k jednoznačnému
záveru, že poverenie vydá, alebo nevydá. Súd musí uskutočniť rozhodovací proces v zákonom určenej
lehote 15 dní bez ohľadu na konečný výsledok t.j. bez ohľadu na to, či poverenie udelí alebo neudelí.
Podľa žalobcu ak exekučný súd včas nevydá či už poverenie, alebo uznesenie o zamietnutí návrhu na
vydanie poverenia (ku ktorému musel dospieť v lehote 15 dní od podania návrhu), spôsobuje zbytočné
prieťahy a táto jeho pasivita predstavuje neodôvodnenú nečinnosť súdu, ktoré je nevyhnutné hodnotiť
ako nesprávny úradný postup spôsobilý privodiť účastníkom konania škodu.
Ďalej žalobca namietal, že konajúci súd sa v odôvodnení svojho rozhodnutia zaoberal výlučne otázkou
nesprávneho úradného postupu v podobe zbytočných prieťahov. Ostatné namietané skutočnosti (jednak
rozhodnutie v zákonnej lehote, jednak neodôvodnenú nečinnosť ako aj existenciu zbytočných prieťahov)
ignoroval. Takýto postup prvostupňového súdu je podľa neho neprípustný.
Žalobca je tiež presvedčený, že taký výklad ust. § 9 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z., ktorým by
žalobcovi nevznikol nárok na náhradu škody ak nebola podaná sťažnosť na prieťahy pred účinnosťou
predmetného ustanovenia je ústavne nekonformný a s ohľadom na ust. čl. 152 ods. 4 Ústavy SR je
takýto výklad neprípustný.
Napokon podľa žalobcu na preukázanie výšky škody a príčinnej súvislosti navrhol vykonanie
dokazovania, ktoré súd nevykonal (oboznámenie s exekučným spisom exekučného súdu, urgencie,
spracovanie znaleckého posudku).
S poukazom na vyššie uvedenú argumentáciu a vytknuté procesné chyby žiadal, aby odvolací súd zrušil
rozsudok okresného súdu a vrátil vec tomuto súdu na opätovné prejednanie.

Žalovaný sa k odvolaniu žalobcu písomne nevyjadril.

Krajský súd, ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 O. s. p.), po zistení, že odvolanie podal včas účastník konania
(§ 204 ods. 1, § 201 O. s. p.), proti rozhodnutiu, ktoré možno napadnúť týmto opravným prostriedkom (§
201 O. s. p.), pričom podanie opravného prostriedku nie je vylúčené ust. § 202 O. s. p., bez nariadenia
odvolacieho pojednávania (§ 214 ods. 2 a § 156 ods. 3 O. s. p.), preskúmal rozhodnutie v napadnutom
rozsahu a z dôvodov uvedených v odvolaní (§ 212 ods. 1 O. s. p.) a rozsudok okresného súdu ako vecne
správny potvrdil (§ 219 ods. 1 O. s. p.) z nasledovných dôvodov:

Preskúmaním meritórneho rozhodnutia okresný súd podľa odvolacieho súdu vykonal vo veci dostatočné
dokazovanie, pričom so záverom z neho vyplývajúcim, tak skutkovým ako aj právnym, sa v plnom
rozsahu stotožnil. Inak povedané, prvostupňový súd v dostatočnom rozsahu zistil skutočnosti rozhodné
pre posúdenie danej veci, vec správne rozhodol a svoje rozhodnutie odôvodnil s poukazom na ust. §
157 ods. 2 O. s. p. V odôvodnení preskúmavaného rozsudku sa riadne zaoberal so všetkými otázkami,
ktoré boli pre jeho rozhodnutie z hľadiska právneho posúdenia veci podstatné.

Vzhľadom k tomu, že odvolací súd je rozsahom a dôvodmi odvolania viazaný, pri posudzovaní danej
veci sa zaoberal len námietkami žalobcu uvedenými v odvolaní a procesným postupom prvostupňového
súdu predchádzajúcim vydaniu napadnutého rozhodnutia z hľadiska, či došlo k vadám, ktoré mohli mať
za následok nesprávne rozhodnutie vo veci.

V odvolaní žalobca namietal, že uskutočnil podania (obsiahnuté v texte žaloby), ktorým upovedomil
súd o skutočnostiach nasvedčujúcich tomu, že sudcu, ktorému bola vec pridelená systémom súdneho
manažmentu na prejednanie a rozhodnutie je potrebné z konania vylúčiť.



Odvolací súd v tomto smere poukazuje na vyjadrenie žalobcu, ktorý na výzvu súdu uviedol, že námietku
zaujatosti podľa § 15a ods. 1 O. s. p. okresnému súdu nepodal (č. l. 9 spisu). Z obsahu spisu okresného
súdu tiež vyplýva, že Krajský súd v Žiline uznesením zo dňa 13. 03. 2013 č.k. 6NcC/289/2013-18
sudkyňu Okresného súdu Čadca Mgr. Alenu Jančulovú vylúčil z prejednávania a rozhodovania veci
vedenej na súde pod sp. zn. 16C/175/2012. Nad rámec uvedeného odvolací súd dopĺňa, že ustanovenia
Občianskeho súdneho poriadku (§ 14 a nasl. O. s. p.) predstavujú výnimku z významnej ústavnej zásady,
že nikto nesmie byť odňatý svojmu zákonnému sudcovi (čl. 48 ods. 1 Ústavy SR). Vzhľadom na to možno
vylúčiť sudcu z prejednávania a rozhodovania pridelenej veci len celkom výnimočne a len zo skutočne
závažných dôvodov, ktoré sudcovi zjavne bránia rozhodnúť v súlade so zákonom, objektívne, nezaujato
a spravodlivo. Samotný subjektívny názor účastníka konania, že v osobe určitého sudcu sú dané
okolnosti vylučujúce ho z prejednávania a rozhodovania veci, nezakladá ešte bez ďalšieho dôvod pre
legitímne obavy z jeho nestranného a nezaujatého rozhodovania. Dôvod na vylúčenie sudcu nezakladá
ani skutočnosť, že sudca má prejednať a rozhodnúť vec, v ktorej žalovaným je súd, na ktorom tento
sudca vykonáva súdnictvo (viď napr. uznesenie NS SR z 31. 05. 2010 sp. zn. 3Nc 14/2010). Pre účely
preskúmavanej veci odvolací súd konštatuje, že dôvodom na vylúčenie sudcu nie je bez ďalšieho ani
to, že vykonáva súdnictvo na súde, ktorý údajne (podľa tvrdenia žalobcu) svojím nesprávnym úradným
postupom v inej právnej veci založil zodpovednosť odporcu na náhradu škody a nemajetkovej ujmy v
zmysle zákona č. 514/2003 Z. z. Aplikačná prax Najvyššieho súdu SR pri zohľadnení tak subjektívneho,
ako aj objektívneho hľadiska (teória zdania) sa v prevažujúcej miere prikláňa k záveru o povinnosti, ako
aj požiadavke na sudcu v každej veci zachovať vecný profesionálny prístup, nadhľad, potrebnú dávku
odstupu. Preto samotná skutočnosť, že predmetom konania je nesprávny úradný postup, na ktorom
sudca vykonával svoju funkciu, pričom tento nebol zákonným sudcom v exekučnej veci, v ktorej malo
dôjsť k nesprávnemu úradnému postupu, nezakladá pomer k veci.

Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti neexistoval podľa odvolacieho súdu dôvod pre vylúčenie
zákonnej sudkyne Mgr. Aleny Jančulovej z prejednávania a rozhodovania predmetnej veci a preto
nerozhodoval vec vylúčený sudca.

Žalobca v súvislosti s postupom okresného súdu odvolaní namietal: - nedoručenie vyjadrenia
žalovaného, - riadne a včas požiadal o zrušenie pojednávania z dôležitého dôvodu, - nemal možnosť sa
vyjadriť k tvrdeniu žalovaného, k dôkazom ktoré súd vykonal, - nevykonanie navrhnutých dôkazov.

Čo sa týka vyjadrenia žalovaného k žalobe, toto bolo doručené okresnému súdu dňa 12. 08. 2013, ktorý
ho následne doručil splnomocnenému zástupcovi odporcu dňa 19. 08. 2013. Bolo preto nepravdivé,
pokiaľ žalobca v odvolaní namietal, že nemal možnosť sa vyjadriť k tvrdeniam žalovaného.

Z obsahu spisu okresného súdu vyplýva, že nariadil na deň 28. 08. 2013 o 09.30 hod. pojednávanie.
Predvolanie doručil žalobcovi, jeho splnomocnenému zástupcovi ako i žalovanému dňa 02. 08. 2013.
Dňa 23. 08. 2013 o 16.42 hod. bol doručený súdu zo strany splnomocneného zástupcu žalobcu návrh
na zrušenie nariadeného pojednávania z dôvodu objektívneho porušenia zásady nestrannosti súdu
a sudcu. Žalobca navrhol, aby súd prerušil konanie do právoplatného rozhodnutia Ústavného súdu
SR o ústavnej sťažnosti, ktorej predmetom je rozhodnutie o porušení práva žalobcu na zákonného
sudcu a práva na nestranný súd a ktorej dôsledkom bude zrušenie rozhodnutia krajského súdu vo
veci nevylúčenia sudcu povereného prejednávaním veci. Okresný súd e-mailom zo dňa 27. 08. 2013
oznámil splnomocnenému zástupcovi žalobu, že ním uvádzaný dôvod nepovažuje za závažný dôvod
na odročenie pojednávania a pojednávanie bude vykonané. O návrhu žalobcu na prerušenie konania
rozhodol súd na pojednávaní dňa 28. 08. 2013 tak, že ho zamietol. Z odôvodnenia rozhodnutia
okresného súdu vyplýva, že uznesenie, ktorým zákonná sudkyňa nebola vylúčená z konania, prevzal
splnomocnený zástupca žalobcu dňa 06. 05. 2013. Bez zbytočného odkladu po doručení predvolania
na pojednávanie mohol vzniesť procesný návrh na odročenie pojednávania z uvedeného dôvodu. Súd
preto konal a rozhodol podľa § 101 ods. 2 O. s. p. v neprítomnosti žalobcu a jeho splnomocneného
zástupcu. Tvrdený dôvod nepovažoval za závažný dôvod pre odročenie pojednávania. Žalobca a jeho
splnomocnený zástupca si sami vytvorili prekážku prítomnosti na pojednávaní.

Je právom a zároveň povinnosťou účastníkov sa nariadeného pojednávania zúčastniť. Pojednávanie
môže byť odročené iba z dôležitého dôvodu. S poukazom na uznesenie NS SR sp. zn. 3 Obdo
11/2013 prekážka alebo iná okolnosť musí predstavovať „dôležitý dôvod“. Príčina, prečo sa účastník



pojednávania zúčastniť nemôže a z ktorej dôvodu žiada o odročenie pojednávania sa musí s ohľadom
na jej povahu vyznačovať nepredvídateľnosťou, záväznosťou, rozsahom alebo z iných dôvodov
aspektom ospravedlniteľnosti. Podľa odvolacieho súdu žalobca i jeho splnomocnený zástupca boli na
pojednávanie včas predvolaní, viac ako 5 dní pred termínom pojednávania (§ 115 ods. 2 O. s. p.)
pričom dôvody uvádzané žalobcom spočívajúce v podaní žiadosti o prerušenie konania nebolo možné
považovať za dôležité pre odročenie v zmysle ust. § 101 ods. 2 O. s. p. Neúčasťou na pojednávaní
žalobca a jeho splnomocnený zástupca si sami zmarili možnosť realizovať na pojednávaní svoje
procesné oprávnenia, a to najmä možnosť navrhovať dôkazy, vyjadrovať sa k vykonaným dôkazom a
tvrdeniam protistrany, právo na poučenia v zmysle ust. § 118 ods. 2 O. s. p. ako aj v zmysle ust. §
120 ods. 4 O. s. p., ktoré sa realizujú spravidla na pojednávaní (vo vzťahu k prítomným účastníkom).
Napriek uvedenému odvolací súd poukazuje na to, že okresný súd na pojednávaní vykonal dokazovanie
navrhnuté samotným žalobcom (č. l. 2 spisu) prečítaním listín z pripojeného exekučného spisu sp. zn.
5Er/485/2010, ktoré preto slúžili ako dôkaz v danom konaní.

Vzhľadom na uvedené okresný súd v danom prípade vykonal dokazovanie náležitým spôsobom a
v potrebnom rozsahu, spôsobom plne zodpovedajúcim kontradiktórnosti sporového konania umožnil
účastníkom realizáciu ich procesných práv a preto postupom okresného súdu nedošlo k odňatiu práva
žalobcu konať pred súdom.

Pokiaľ žalobca v odvolaní vytýkal súdu použitie nesprávneho právneho predpisu (mal aplikovať § 9 ods.
1 zákona č. 514/2013 Z. z. pred novelou č. 412/2012 Z. z. lebo škoda vznikla v r. 2010) odvolací súd
poukazuje na to, že aj keď okresný súd v odôvodnení rozhodnutia citoval súčasné znenie § 9 ods. 2
zákona č. 514/2003 Z. z. z dôvodov nevyplýva, že z neho vychádzal. Prijal totiž záver, že k nesprávnemu
úradnému postupu v danom prípade došlo lebo nebola dodržaná lehota na vydanie poverenia ale nešlo
s ohľadom na dobu omeškania o zbytočné prieťahy v konaní. Keďže nebol splnený základný predpoklad
zodpovednostného vzťahu za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci (nesprávny úradný postup)
okresný súd nemal dôvod sa zaoberať ani ďalšími atribútmi, t.j. príčinná súvislosť a vznik škody. Ostatné
odvolacie dôvody žalobcu s preskúmavanou vecou nesúviseli.

Z týchto dôvodov odvolací súd rozsudok okresného súdu vrátane výroku o trovách konania ako vecne
správny potvrdil.

O trovách odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa ust. § 142 ods. 1 O. s. p. v spojení s ust. § 224 ods.
1 O. s. p. V odvolacom konaní bol úspešný žalovaný, ktorý si však náhradu trov odvolacieho konania
postupom podľa § 151 ods. 1 O. s. p. neuplatnil, resp. mu ani žiadne trovy nevznikli. Odvolací súd preto
rozhodol, že žalovanému náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva.

Toto rozhodnutie odvolacieho súdu bolo prijaté hlasovaním v senáte pomerom 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e prípustné.