Uznesenie Krajského súdu Prešov sp. zn. 1To/6/2015 z 17. 3. 2015
Citácia: uznesenie Krajského súdu Prešov z 17. marca 2015, sp. zn. 1To/6/2015, ECLI:SK:KSPO:2015:8714010468.1
Krajský súd Prešov | 1To/6/2015 | ECLI:SK:KSPO:2015:8714010468.1 | 2015-03-17 | Uznesenie
Oblasť práva: Trestné právo – Iné práva a slobody
Citované ustanovenia: predpis č. 300/2014 Z. z., § 360 ods. 1 zákona č. 300/2014 Z. z., § 360 ods. 2 písm. a) zákona č. 300/2014 Z. z., § 360 ods. 2 písm. b) zákona č. 300/2014 Z. z.
Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/b0da2aad-e08a-42fc-bd9e-ab684ff48d3d
Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSPO:2015:8714010468.1

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 1To/6/2015
Identifikačné číslo súdneho spisu: 8714010468
Dátum vydania rozhodnutia: 18. 03. 2015
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Eva Pirkovská
ECLI: ECLI:SK:KSPO:2015:8714010468.1

Uznesenie
Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Evy Pirkovskej a sudcov JUDr. Evy
Rešatkovej a JUDr. Vladimíra Monoka na verejnom zasadnutí konanom dňa 18.3.2015, v trestnej veci
proti obž. Q. O. pre prečin nebezpečného vyhrážania podľa § 360 ods. 1, 2 písm. a/, b/ Tr. zákona, o
odvolaní obžalovaného proti rozsudku Okresného súdu Poprad, sp. zn. 6T 124/2014 zo dňa 7.1.2015,
takto

r o z h o d o l :

Podľa § 319 Tr. poriadku  z a m i e t a   odvolanie obžalovaného Q. O..

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom uznal okresný súd obžalovaného Q. O. vinným z prečinu nebezpečného
vyhrážania podľa § 360 ods. 1, ods. 2 písm. a/, b/ Tr. zákona s poukazom na ust. § 138 písm. a/ Tr.
zákona a 139 ods. 1 písm. c/ Tr. zákona, a to na tom skutkovom základe, že

- dňa  16.6.2014 v čase okolo 16.30 hod. na dvore rodinného domu na ul. B. K. č. XXX/XX v J. I., okres
V., po predchádzajúcej slovnej hádke napadol svojho syna I. O., a to tak, že ho presne nezisteným
počtom úderov, najmenej dva razy, udrel plastovým lavórom po chrbte a hlave a potom hodil po ňom
sklenenú kompótovú fľašu, ktorou ho trafil do nohy, pričom mu nespôsobil zranenie vyžadujúce lekárske
ošetrenie, následne Q. O. vošiel do kuchyne rodinného domu, pričom jeho syn I. O. vošiel do domu za
ním, kde v kuchyni počul ako otec pred mamou naňho nadáva a keď videl, že otec pozerá televízor,
na chodbe rodinného domu vypol elektrický istič, čo Q. O. nahnevalo, ihneď zobral z kuchynskej linky
kuchynský nôž o veľkosti 31 cm a ako ho držal v ruke, šiel k svojmu synovi I. so slovami: „počkaj, ja ti
dám“, čím syna I. vystrašil a tento z obavy pred jeho konaním zatvoril pred otcom dvere na kuchyni a
tieto držal zo strany chodby tak, aby ich Q. O. z kuchyne neotvoril, a to do príchodu svojej matky Q. O.,
ktorá tieto dvere držala do doby, kedy jej syn I. nevybehne z domu, aby tak unikol pred svojim otcom,
pričom Q. O. na otvorenie kuchynských dverí už žiadne úsilie nevyvíjal, avšak asi pred dvoma týždňami
sa Q. O. dopustil obdobného konania, kedy tiež po predchádzajúcej slovnej hádke medzi ním a synom
I. vybral z kuchynskej linky kuchynský nôž so slovami: „zabijem ťa počas spánku“, na čo syn I. O., vtedy
z obavy pred jeho konaním z domu utiekol, a vrátil sa, až keď sa situácia upokojila, čím takto svojim
konaním Q. O. vyvolal u svojho syna obavu, že svoje vyhrážky o tom, že ho zabije aj uskutoční.

Za to mu podľa § 360 ods. 2 Tr. zákona s použitím § 37 písm. m/ Tr. zákona, § 38 ods. 2, 4 Tr. zákona
uložil trest odňatia slobody vo výmere 16 mesiacov.

Podľa § 48 ods. 2 písm. b/ Tr. zákona obžalovaného pre výkon uloženého trestu zaradil do ústavu na
výkon trestu odňatia slobody so stredným stupňom stráženia.

Podľa § 61 ods. 1 písm. a/ Tr. zákona mu uložil aj trest prepadnutia veci, a to 1 ks kuchynského noža o
dĺžke čepele 17 cm s plastovou rukoväťou čiernej farby o dĺžke 14 cm.



Proti tomuto rozsudku podal ihneď po jeho vyhlásení a poučení o opravnom prostriedku, priamo do
zápisnice o hlavnom pojednávaní, obžalovaný tak proti výroku o vine, ako aj proti výroku a treste
odvolanie, ktoré následne sám, aj prostredníctvom svojho obhajcu odôvodnil.

V dôvodoch odvolania, ktoré podal sám obžalovaný, uvádza, že v žiadnom prípade nesúhlasí s tým,
že by sa bol dopustil trestného činu nebezpečného vyhrážania, orgány činné v trestnom konaní to mali
brať ako priestupok a nie ako trestný čin, keďže podľa jeho názoru sú to bežné hádky v hociktorej rodine
medzi rodičom a dieťaťom. Keďže mal údajne syna udierať plastovým lavórom po hlave, v žiadnom
prípade mu nechcel nijako ublížiť, pretože v dome mal k dispozícii oveľa viac iných predmetov, s ktorými
ho mohol zraniť, čiže súd mal v prvom rade skúmať či a akou intenzitou bol útok voči synovi vedený.
Čo sa týka kompótovej fľaše, nie je pravdou, že by mu ňou chcel nejako ublížiť, chcel ho iba zastrašiť,
nakoľko je podľa jeho názoru neprípustné, aby sa dieťa takto neúctivo správalo k svojmu otcovi a vôbec
ho nerešpektovalo. Taktiež je neprípustné, aby bol odsúdený iba na základe slov „počkaj, ja ti dám“, a
vymyslenej verzie o kuchynskom noži, ktorý mal údajne držať v ruke a ohrozovať ho. Na údajnom noži sa
však žiadne jeho stopy nenašli a ani nemohli, nakoľko historka o noži má iba dotvárať akúsi kriminálnu
zápletku. Poukazuje pritom aj na zranenia, ktoré mu nie len v inkriminovaný deň spôsobil jeho syn,
nestalo sa tak po prvýkrát, išlo o časté napádanie jeho osoby zo strany syna, nakoľko si bol dobre vedomý
toho, že už mal nejaký problém so zákonom a často sa mu týmto vyhrážal, že ak nebude robiť tak, ako
on povie, tak ho nechá zhniť v base, čo, ako vidí, sa mu darí. Aj on podal niekoľko trestných oznámení na
syna, no orgány činné v trestnom konaní ich nebrali do úvahy, sú zohľadňované len práva jeho syna, ale
na jeho práva, ktoré mu garantuje ústava, právny systém, nikto neprihliada a nerešpektuje ich. Taktiež
poukazuje na odlišné výpovede jeho syna z prípravného konania a konania pred súdom, čo mu vyčítal
aj sudca, a k čomu sa syn nevedel vyjadriť, čomu sa ani nečuduje, keďže jeho veľkým zlozvykom je
klamstvo a vynucovanie si svojho prospechu. Čo sa týka vyjadrenia I. O., ktorý nebol priamym svedkom
ako sa mal synovi vyhrážať, bol iba svedkom  ich škriepky, chce poukázať na jeho vyjadrenie, že jeho
syn pôsobil normálnym dojmom a nejavil žiadne známky strachu. Absolútne nerozumie výpovedi jeho
švagrinej, ktorá v inkriminovaný deň mala byť 1000 km vzdialená v Nemecku a vystupuje ako svedkyňa.
Jeho švagrine prišlo vhod toto jeho zaistenie k tomu, aby mohla nadobudnúť majetok a získať značný
prospech. Jej výpoveď berie čisto ako účelovú a ničím nepodloženú. Spomínala incident, ktorý sa mal
stať dva týždne pred žalovaným skutkom, kde sa mal tiež synovi vyhrážať, čo samozrejme nie je pravda,
lebo ak by mala jeho švagriná možnosť mu uškodiť a vyštvať ho z domu, tak by to určite využila a
ona sama by podala trestné oznámenie a nie ako uviedla, odhovárala syna, aby to nechal tak. Orgány
činné v trestnom konaní  nezobrali do úvahy extrémne rozpory vo výpovediach či už v prípade jeho
syna - poškodeného, alebo nepriamych svedkov, nerešpektovali pravidlo v pochybnostiach v prospech
obvineného a celé toto konanie je jednou veľkou fraškou proti jeho osobe, nehovoriac o tom, že sa v
žiadnom prípade nedá hovoriť o rovnosti zbraní pred súdom, keďže v očiach sudcu bol vinný už pred
procesom. V žiadnom prípade sa na neho pred procesom nehľadelo ako na nevinného a nedodržala sa
prezumpcia neviny, ktorou by mal byť každý viazaný, nehovoriac o nezávislom a nestrannom súdnictve,
ktoré by malo aj navonok vystupovať ako nestranné a nezaujaté. Už len z toho, ako bola určená
trestná sadzba v jeho prípade sa mu javí ako zámerne a nezákonne zdvihnutá spodná hranica, nakoľko
sudca mu spodnú hranicu určil na 16 mesiacov a vrchnú na 36 mesiacov, hoci pri zákonom stanovenej
trestnej sadzbe, keďže ide o sadzbu od 6 mesiacov do 36 mesiacov a v jeho prípade prevažoval pomer
priťažujúcich okolností, tak sa mala spodná hranica zdvihnúť o 1/3, čo znamená 9 mesiacov. Nevie, ako
sa sudcovi podarilo určiť v jeho prípade spodnú hranicu na 16 mesiacov. Aj toto určenie spodnej hranice
sadzby sa mu javí ako zámerné a účelové. Aj v dôvodoch odvolania podaných obhajcom sa namietajú
v podstate obdobné skutočnosti. V odvolaní sa vytýka prvostupňovému súdu, že svoje rozhodnutie
postavil na výpovedi svedka poškodeného I. O., aj keď v jeho výpovediach existujú vážne rozpory,
pričom svedok I. O., ktorý má obžalovaného tiež usviedčať, nebol priamym svedkom žiadnych vyhrážok.
Podľa názoru obhajoby v prípade slovného spojenia „počkaj, ja ti dám“, nešlo o takú vyhrážku, ktorá by
bola spôsobilá vzbudiť dôvodnú obavu z jej naplnenia, pretože bola povedaná takým spôsobom, že je
nepravdepodobné, že by ju naplnil a samotné použité slová preukazujú, že jej intenzita bola minimálna
a nebola tak naplnená objektívna stránka trestného činu. Tvrdenie, že mal mať v ruke nôž, nie je ničím
podložené, ide podľa ich názoru iba o účelové tvrdenia poškodeného, aby podporil svoje obvinenia.
Podľa ich názoru ide iba o akúsi pomstu syna voči otcovi za to, že tento ho kontroloval a žiadal od neho,
aby si riadne plnil svoje povinnosti. V tej súvislosti poukazuje na pohnútku, ktorá viedla poškodeného
k tomu, že takéto obvinenie vzniesol. Ako vyplynulo z vykonaného dokazovania, poškodený na záver
hádky na dvore rodinného domu napadol jeho, a to takým spôsobom, že mu spôsobil zranenie a zničil
oblečenie, čo potvrdil aj svedok O.. Následne po tom, čo sa opätovne poškodený snažil vyprovokovať ho



k hádke, a to vypnutím elektriny, na čo on reagoval slovami „ja ti dám“, a sám chcel zavolať na políciu, o
čom poškodený vedel, poškodený, aby zľahčil a obhájil svoje konanie, zavolal políciu a podal oznámenie.
K uvedenému ho podľa ich názoru viedlo to, že dobre vedel, že už za rovnaký skutok bol odsúdený, a
preto za útočníka, a toho, kto vyvolal konflikt, budú považovať jeho. V prípade, ak má výpoveď svedka
slúžiť ako jediný dôkaz preukazujúci vinu obžalovaného bez ďalších podporných dôkazov, musí byť
tento dôkazný prostriedok jasný, logicky zrozumiteľný, presvedčivý a zároveň nesmie byť inými dôkazmi
spochybniteľný, či dokonca vyvrátený, čo v danom prípade splnené nie je. Svedok poškodený aj pred
súdom svoje výpovede niekoľkokrát menil a upravoval. S poukazom na vykonané dôkazy a skutočnosti,
základnú zásadu platnú v trestnom práve in dubio pro reo, nie je podľa jeho názoru preukázané, že
ku skutku tak, ako mu je kladený za vinu, v obžalobe došlo, preto navrhol, aby krajský súd napadnutý
rozsudok zrušil a jeho spod obžaloby v zmysle § 285 psím. a/ Tr. poriadku spod obžaloby oslobodil.

Na základe podaného odvolania preskúmal krajský súd napadnutý rozsudok v intenciách ust. § 317
ods. 1 Tr. por., podľa ktorého ak odvolací súd nezamietne odvolanie podľa § 316 ods. 1 alebo nezruší
rozsudok podľa § 316 ods. 3, preskúma zákonnosť a odôvodnenosť napadnutých výrokov rozsudku, proti
ktorým odvolateľ podal odvolanie, ako aj správnosť postupu konania, ktoré mu predchádzalo, pričom na
chyby, ktoré neboli odvolaním vytýkané, prihliadne len vtedy, ak by zakladali dôvod dovolania podľa §
371 ods. 1 a dospel k záveru, že odvolanie obžalovaného nie je dôvodné.

V konaní pred súdom prvého stupňa bolo podľa názoru krajského súdu postupované tak, ako to vyžaduje
ust. § 2 ods. 10 Tr. poriadku, teda tak, aby bol zistený skutkový stav veci, o ktorom nie sú dôvodné
pochybnosti, a to v rozsahu nevyhnutnom na rozhodnutie.

Vykonané dôkazy prvostupňový súd vyhodnotil spôsobom uvedeným v § 2 ods. 12 Tr. poriadku, a
takýmto postupom dospel k správnym právnym aj skutkovým záverom.

V odôvodnení svojho rozhodnutia prvostupňový súd veľmi podrobne rozpísal, ktoré dôkazy boli
v posudzovanej veci vykonané, ktoré skutočnosti z jednotlivo vykonaných dôkazov vyplývali, ako
vykonané dôkazy hodnotil, prečo obrane obžalovaného neuveril, a na základe akých dôkazov dospel k
skutkovým a právnym záverom, ktoré prezentoval vo výroku svojho rozsudku.

Dôvody rozhodnutia súdu prvého stupňa považuje aj krajský súd vzhľadom na obsah vykonaných
dôkazov za správne, úplné a logické a tieto dôvody si osvojuje a v podrobnostiach na ne aj poukazuje.

Aj podľa názoru krajského súdu bolo vykonanými dôkazmi, napriek tvrdeniam obžalovaného uvádzaným
v jeho výpovediach, aj jeho odvolacím námietkam, preukázané, že konania uvedeného v skutkovej vete
napadnutého rozsudku sa obžalovaný dopustil.

Aj keď obžalovaný namieta, že poškodenému sa nijakým spôsobom ani dňa 16.6.2014, ani dva týždne
predtým, nevyhrážal zabitím, že ho síce po predchádzajúcej vzájomnej hádke udrel plastovým lavórom,
ale rozhodne nie v snahe ublížiť mu a celé trestné oznámenie zo strany syna je len účelové v snahe
dostať ho do väzenia, niet ani podľa názoru krajského súdu dôvod výpovediam poškodeného, ktorý
obžalovaného zo spáchania uvedeného konania usviedča, neveriť.

Je logické, keďže pri tom, ako sa mal obžalovaný synovi dňa 16.6.2014 vyhrážať  mala byť prítomná
len manželka obžalovaného a matka poškodeného, ktorá využila svoje zákonné právo a odmietla
vypovedať, že iný svedok, ktorý by mohol toto konanie a tieto vyhrážky priamo potvrdiť ani nie je, rovnako
tak ako nie je iný svedok v prípade vyhrážok, ku ktorým došlo dva týždne predtým.

Pri posudzovaní vierohodnosti jednotlivých výpovedí je teda potrebné vychádzať z toho, či tu existujú
a sú preukázané skutočnosti, na základe ktorých by bolo možné urobiť záver o tom, či je na výpovedi
svedka - poškodeného možné skutkové zistenia súdu prvého stupňa založiť.

V uvedenom prípade aj podľa názoru krajského súdu takéto dôkazy existujú. V zhode s poškodeným,
na rozdiel od tvrdení obžalovaného, totiž vypovedá aj svedok I. O.. Obžalovaný vo svojej výpovedi tvrdil,
že časť nedorozumenia, ktoré mal so synom dňa 16.6.2014 vonku na dvore videl I. O., ktorý videl, ako
mu syn nadával, aj ako ho bije, syn bol vtedy ako zmyslov zbavený.



Z výpovede svedka I. O. však plynie, že po tom, čo obžalovaný prišiel k nemu a jeho synovi I.,  ktorého
začal poučovať, že si má svoje veci upratovať, sa I. s otcom začali hádať, jeden druhému nadávali, načo
obžalovaný chytil do ruky lavór, ktorým buchol I. po hlave. Potom hodil po I. fľašu, ktorá bola obalená
v papieri a tou ho trafil do lýtka, na čo sa I. začal brániť tak, že prišiel k obžalovanému, chytil ho za
tričko, potiahol smerom k sebe, na čo obžalovaný spadol na zem. Žiadnym iným spôsobom ho nebil
ani nenapádal.

Už túto časť konfliktu teda popisuje svedok I. O. v zhode s tým, ako to uvádza svedok - poškodený
I. O. a nepotvrdzuje tvrdenie obžalovaného, ktorý na hlavnom pojednávaní uvádzal, že syn ho bil ako
zmyslov zbavený, resp. jeho výpoveď v prípravnom konaní i pred sudcom pre prípravné konanie, že
ho mal biť päsťami.

Z výpovede svedka I. O. je možné vyvodiť aj potvrdenie dôvodu, pre ktorý po konflikte na dvore išiel
poškodený do domu. Svedok I. O. uviedol, že po tom, čo otec odišiel do domu, počul z domu krik, a
keďže nevedel, či náhodou nebije mamu, išiel do domu. Svedok I. O. potvrdil, že po tom, čo obžalovaný
do domu išiel, bolo z domu počuť krik, na to za ním išiel hore I. O.. Z výpovede uvedeného svedka ďalej
vyplýva, že potom znova bolo počuť krik a po chvíli vybehol I. O. z domu s plačom, povedal, že ide volať
policajtov, lebo otec na neho vytiahol nôž, že ho zabije.

Tento svedok, ako aj svedkyňa P. O. vo svojich výpovediach potvrdili aj ďalšiu časť výpovede svedka I. O.,
v ktorej uvádzal, že zabitím s nožom v ruke sa mu obžalovaný vyhrážal aj dva týždne predtým. Svedkyňa
P. O. uviedla, že o incidente zo dňa 16.6.2014 sa dozvedela od svojho syna, ktorý jej telefonoval a
povedal, že obžalovaný mal na I. vytiahnuť nôž, pričom uvádzala, že to nebolo po prvýkrát, pretože
asi dva týždne pred tým, keď bola ešte doma, k nim I. prišiel a povedal, že otec na neho vytiahol
nôž a takisto túto okolnosť potvrdil  vo svojej výpovedi aj svedok I. O.. Vzhľadom na uvedené dôkazy,
teda výpovede svedkov I. O. a P. O., obsah ktorých v príslušných častiach korešponduje s obsahom
výpovede poškodeného, naozaj niet dôvod výpovedi poškodeného I. O. neveriť. K odvolacej námietke
obžalovaného v tom smere, že výraz „počkaj, ja ti dám“, nie je možné považovať za konanie, ktoré by
malo byť spôsobilé vzbudiť dôvodnú obavu, a teda naplniť znaky prečinu nebezpečného vyhrážania
podľa § 360 Tr. zákona, krajský súd podotýka, že pokiaľ sa uvedené slovné spojenie  dá do kontextu
so situáciou, ktorá nastala, teda s tým, že obžalovaný mal tento výraz použiť v situácii, keď držal v ruke
kuchynský nôž, ide o konanie, ktoré napĺňa pojmové znaky uvedeného prečinu.

Okresný súd, teda vzhľadom na obsah vykonaných dôkazov skutkový stav ustálil správne a správne
zistenému skutkovému stavu zodpovedá aj správna právna kvalifikácia, ktorú prvostupňový súd takisto
náležitým spôsobom odôvodnil.

Napriek námietkam obžalovaného krajský súd nezistil žiadne pochybenie ani vo výroku o treste. Aj
tento svoj výrok prvostupňový súd náležitým a zákonu zodpovedajúcim spôsobom odôvodnil. Poukázal
na kritéria, z ktorých pri rozhodovaní o druhu a výmere trestu vychádzal, osobu obžalovaného, jeho
predchádzajúci spôsob života, v súvislosti s ktorým zdôraznil predošlé odsúdenie obžalovaného za
trestnú činnosť rovnakej povahy, teda za trestné činy nebezpečného vyhrážania podľa § 360 Tr.
zákona. Za uvedené trestné činy bol obžalovaný odsúdený 9.4.2009 trestným rozkazom Okresného
súdu Poprad sp. zn. 4T 44/09 na nepodmienečný trest odňatia slobody v trvaní 8 mesiacov, z výkonu
ktorého bol dňa 1.7.2009 podmienečne prepustený, výkon zvyšku trestu však bol dňa 13.10.2011
nariadený. Rozsudkom Okresného súdu Poprad zo dňa 29.4.2010, sp. zn. 2T 34/10, mu bol uložený
nepodmienečný trest odňatia slobody v trvaní 10 mesiacov, ktorý vykonal 24.10.2010 a napokon
trestným rozkazom Okresného súdu Poprad zo dňa 27.2.2013, sp. zn. 6T 17/13, nepodmienečný trest
odňatia slobody v trvaní 8 mesiacov, ktorý vykonal 12.6.2013. Už len vzhľadom na uvedené skutočnosti,
teda fakt, že sa mal súdeného trestného činu obžalovaný dopustiť napriek tomu, že v minulosti už na
neho bolo opakovane prostriedkami trestnej represie aj bezprostredným výkonom trestu odňatia slobody
pôsobené neumožňuje urobiť iný záver než záver o tom, že v danom prípade nemôže účel trestu splniť
iný druh trestu, než nepodmienečný trest odňatia slobody.

Ani vo vzťahu k výmere uvedeného trestu nezistil krajský súd pochybenie, ktoré by bolo možné napraviť
v prospech obžalovaného. Prvostupňový súd pri stanovení trestnej sadzby, v rámci ktorej je možné
obžalovanému trest ukladať postupoval správne a v súlade so zákonom.



Za trestný čin podľa § 360 ods. 2 Tr. zákona stanovuje Trestný zákon vo svojej osobitnej časti trestnú
sadzbu vo výmere 6 mesiacov až 3 roky. Keďže  obžalovanému v danom prípade priťažovalo, že už
bol v minulosti za trestný čin odsúdený, teda okolnosť uvedená v § 37 písm. m/ Tr. zákona a žiadna
poľahčujúca okolnosť uvedená v § 36 Tr. zákona zistená nebola, je zrejmé, že u obžalovaného prevažuje
pomer priťažujúcich okolností. Za takejto situácie je v zmysle ust. § 38 ods. 4 Tr. zákona potrebné zvýšiť
dolnú hranicu zákonom ustanovenej trestnej sadzby o jednu tretinu.

Podľa § 38 ods. 8 Tr. zákona zníženie hornej hranice alebo zvýšenie dolnej hranice trestnej sadzby
podľa ods. 3 až 6 sa vykoná iba v rámci zákonom stanovenej trestnej sadzby; základom na zníženie
alebo zvýšenie trestnej sadzby je rozdiel medzi hornou a dolnou hranicou zákonom ustanovenej trestnej
sadzby.

Rozdiel medzi hornou hranicou a dolnou hranicou zákonnej trestnej sadzby je v danom prípade 30
mesiacov. Jedna tretina z uvedeného rozdielu predstavuje teda 10 mesiacov, čo znamená, že o 10
mesiacov bolo potrebné zvýšiť dolnú hranicu zákonom stanovenej trestnej sadzby, takže zákonná
výmera, v rámci ktorej mal prvostupňový súd trest ukladať, a ako to aj správne v odôvodnení rozsudku
uviedol, bola 16 mesiacov až 3 roky.

Trest, ktorý bol obžalovanému v danom prípade ukladaný, mu bol teda ukladaný v minimálne možnej
výmere a to znamená, že znížiť ho pod túto výmeru už nie je možné.

Okresný súd obžalovaného pre výkon uloženého trestu správne zaradil do ústavu na výkon trestu so
stredným stupňom stráženia, keďže obžalovaný v posledných desiatich rokoch bol vo výkone trestu
odňatia slobody uloženého mu za úmyselný trestný čin.

V súlade so zákonom je aj rozhodnutie o uložení trestu prepadnutia veci, ktorá bola použitá na spáchanie
trestného činu.

Vzhľadom na uvedené skutočnosti, keďže krajský súd nezistil žiaden dôvod na zmenu alebo zrušenie
niektorého z výrokov napadnutého rozsudku, potom odvolanie obžalovaného Q. O. podľa § 319 Tr.
poriadku ako nedôvodné zamietol.
jednohlasne

Poučenie:

Proti  tomuto uzneseniu  ďalší  riadny  opravný  prostriedok  nie  je
prípustný.