{"guid": "ab0b1a6b-e33c-40ba-a061-44bf87f3c0db:7918e2ad-05da-4c48-8376-ceb2cf37d0da", "ecli": "ECLI:SK:KSTN:2014:3112226124.2", "spisova_znacka": "4Co/485/2013", "nazov": "Uznesenie Krajského súdu Trenčín sp. zn. 4Co/485/2013 z 26. 6. 2014", "citacia": "uznesenie Krajského súdu Trenčín z 26. júna 2014, sp. zn. 4Co/485/2013, ECLI:SK:KSTN:2014:3112226124.2", "identifikacne_cislo": "3112226124", "sud": {"guid": "sud_116", "nazov": "Krajský súd Trenčín", "typ": "krajsky", "slug": "krajsky-sud-trencin"}, "sudca": "JUDr. Ľudmila Králiková", "sudca_id": 508, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/judr-ludmila-kralikova-508", "datum_vydania": "2014-06-26", "forma": "Uznesenie", "povaha": ["Zrušujúce"], "oblast": ["Občianske právo"], "podoblast": ["Zodpovednosť za škodu pri výkone verejnej moci"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/1963/99/#paragraf-221.odsek-1", "nazov": "§ 221 ods. 1 OSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1963/99/#paragraf-221.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/99-1963/paragraf-221"}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/1963/99#paragraf-221"], "ma_text": true, "text_zdroj": "dump", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/7918e2ad-05da-4c48-8376-ceb2cf37d0da", "zdroj": "infosud", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSTN:2014:3112226124.2", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSTN:2014:3112226124.2", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSTN:2014:3112226124.2/text", "citacie_n": 0, "text": "Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 4Co/485/2013
Identifikačné číslo súdneho spisu: 3112226124
Dátum vydania rozhodnutia: 27. 06. 2014
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Oľga Lichnerová
ECLI: ECLI:SK:KSTN:2014:3112226124.2

Uznesenie
Krajský súd v Trenčíne v právnej veci navrhovateľa R., s.r.o. so sídlom U., R. XX, IČO: XX XXX XXX,
zastúpeného Advokátskou kanceláriou Fridrich Paľko, s.r.o. so sídlom Bratislava, Grösslingova 4, proti
odporcovi Y. republika - J. spravodlivosti SR, so sídlom U., M. námestie XX, o zaplatenie 125 Eur a iné s
príslušenstvom, o odvolaní navrhovateľa proti rozsudku Okresného súdu Trenčín zo dňa 15. mája 2013,
č.k. 14C/358/2012-21, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa   z r u š u j e   a vec    v r a c i a    na ďalšie konanie.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa zamietol návrh, ktorým sa navrhovateľ domáhal proti
odporcovi zaplatenia náhrady majetkovej škody vo výške 125 Eur a náhrady nemajetkovej ujmy vo
výške 748,66 Eur z titulu nesprávneho úradného postupu Okresného súdu Trenčín. Súd prvého stupňa
po právnej stránke svoje rozhodnutie odôvodnil ust. § 44 ods. 2, 3 Exekučného poriadku, ust. § 3
ods. 1 písm. d), § 9 ods. 1 veta druhá a § 17 ods. 1, 2, 3 zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti
za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov. Uviedol, že podľa
citovaných ustanovení sa navrhovateľ domáhal náhrady škody z titulu nesprávneho úradného postupu
spočívajúceho v nevydaní poverenia, resp. rozhodnutia exekučného súdu v 15-dňovej zákonnej lehote
od podania žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie. Z vykonaného dokazovania bolo
súdom prvého stupňa zistené, že exekučný súd rozhodol o predmetnej žiadosti zamietnutím návrhu na
vydanie poverenia na exekúciu po 10 mesiacoch od podania žiadosti. Navrhovateľ sa domáhal náhrady
skutočnej škody vo výške 125 Eur spočívajúcej v nákladoch na správu pohľadávky a nákladoch na
urgencie a zisťovanie stavu konania, no nepreukázal žiadnym dôkazom výšku skutočných nákladov.
Okrem toho nebola splnená zákonná podmienka príčinnej súvislosti medzi vzniknutou škodou a konaním
exekučného súdu, pretože nutnosť spravovať pohľadávku oprávneného zapríčinil povinný tým, že
neplnil svoj dlh a oprávnený musel prikročiť k vymáhaniu formou exekúcie. Pohľadávku povinného by
žalobca zrejme spravoval až dovtedy, kým by nedošlo k jej vymoženiu, alebo k zastaveniu exekúcie
pre nemajetnosť dlžníka. Z týchto dôvodov súd žalobu v tejto časti zamietol ako nedôvodnú. Pokiaľ
ide o náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch, bol súd toho názoru, že v prejednávanej veci by
stačilo iba samotné konštatovanie porušenia práva a nie sú dôvody na priznanie náhrady v peniazoch
s prihliadnutím na dôvody uvedené v § 17 ods. 3 cit. zákona. Lehota 15 dní neplatí v súvislosti
s vysporiadaním sa so žiadosťou o poverenie na exekúciu v prípade exekučných titulov, akými sú
notárske zápisnice a rozhodcovské rozsudky. Dôvodom ustanovenia tejto výnimky (do zákona bola
zavedená s účinnosťou od 01.06.2010 a vzťahuje sa aj na exekučné konania začaté pred účinnosťou
zákona č. 144/2010 Z. z.) je potreba preverenia prípadnej existencie dôvodov neprípustnosti exekúcie
preskúmaním písomností, ktoré nie sú prílohou návrhu (napr. zmluva zakladajúca hmotnoprávny vzťah
medzi oprávneným a povinným, rozhodcovská zmluva, spotrebiteľská zmluva, rozhodcovská doložka s
pod.). Zákon teda neustanovuje súdu žiadnu lehotu, v ktorej by mal rozhodnúť o zamietnutí žiadosti o
poverenie na vykonanie exekúcie, lehota 15 dní  je pre súd záväzná len pokiaľ ide o udelenie poverenia
na vykonanie exekúcie. Od podania návrhu na udelenie poverenia do zamietnutia návrhu na vydanie



poverenia neuplynula taká doba, ktorú by bolo možné označiť za prieťah v súdnom konaní a ktorá
by zakladala právo na náhradu nemajetkovej ujmy. V konečnom dôsledku bolo exekučné konanie
zastavené z dôvodu, že žalobca si z 2 možných alternatív v základnom konaní vybral súkromnoprávny
orgán - rozhodcovský súd s rozhodcovským (súkromnoprávnym) konaním, teda dal prednosť tomuto
orgánu pred všeobecnými súdmi, čím sa vyhol súdnej kontrole neprijateľnosti zmluvných podmienok,
ktorú v základnom sporovom konaní pri plnení zo zmluvy o spotrebiteľskom úvere skúma súd ex offo.
Poverenie na exekúciu nebolo vydané práve z dôvodov existencie neprijateľných zmluvných podmienok
v zmluve o spotrebiteľskom úvere, na ktoré rozhodcovský súd neprihliadal, a na základe ktorých bol
vydaný exekučný titul. Z vyššie uvedených dôvodov súd zamietol žalobu aj v časti náhrady nemajetkovej
ujmy ako nedôvodnú. O náhrade trov konania rozhodol súd prvého stupňa podľa § 142 ods. 1 O.s.p.
tak, že ich úspešnému odporcovi nepriznal, lebo si ich neuplatnil.

Proti tomuto rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie navrhovateľ z dôvodov, že v konaní došlo
k vadám uvedeným v ust. § 221 ods. 1 O.s.p. a to, že v spojení s ust. § 205    ods. 2 písm.
a) O.s.p. sa mu postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom, v spojení s ust. § 221 ods.
1 písm. f) O.s.p., v konaní rozhodoval vylúčený sudca (§ 205 ods. 2 písm. a) O.s.p. v spojení s
§ 221 ods. 1 písm. g) O.s.p.), súd prvého stupňa vec nesprávne právne posúdil podľa ust. § 205
ods. 2 písm. a) O.s.p. v spojení s ust. § 221 ods. 1 písm. h) O.s.p., súd prvého stupňa neúplne
zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, zároveň dospel na základe vykonaných
dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam. Doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú
tu ďalšie skutočnosti, dôkazy, ktoré doteraz neboli uplatňované a rozhodnutie súdu prvého stupňa
vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Namietal, že súd prvého stupňa vec prejednal
v neprítomnosti odporcu a jeho právneho zástupcu postupujúc podľa § 101 ods. 2 O.s.p. s tým, že
navrhovateľ riadne a včas požiadal o zrušenie pojednávania. Navrhovateľ uskutočnil podanie, ktorým
upovedomil súd o skutočnostiach nasvedčujúcich k tomu, že sudcu, ktorému bola vec pridelená
systémom súdneho manažmentu je potrebné z konania vylúčiť, pričom okolnosť, že krajský súd
nevzhliadol v označených veciach a skutočnostiach dôvod na vylúčenie sudcu nič nemení na tom, že v
očiach navrhovateľa a objektívne v očiach verejnosti, nemožno tohto sudcu považovať za nestranného.
Poukázal na rozhodovaciu prax iných krajských súdov. Čo sa týka konečného rozhodnutia vo veci
súdom (vylúčeným sudcom) neprichádzalo v čase jeho vydania do úvahy aj preto, že súd v rovnakom
rozhodnutí rozhodol aj o zamietnutí návrhu na prerušenie konania podľa § 109 ods. 2 O.s.p., proti
ktorému legálne pripustil odvolanie. Súd sa nedostatočne oboznámil s podmienkami, za ktorých je
možné viesť konanie, keď ignoroval žiadosť navrhovateľa o odročenie nariadeného pojednávania
z dôležitého dôvodu. Rovnako nemal možnosť vyjadriť sa k tvrdeniam odporcu, z ktorých súd pri
svojom rozhodovaní vychádzal a zachytil ich aj v odôvodnení svojho rozhodnutia. Súd sa tiež dopustil
viacerých omylov, keď konštatoval, že navrhovateľom namietané lehoty na vydanie rozhodnutia boli
dodržané, avšak v odôvodnení prezentované časové úseky tomu nenasvedčujú. Namietal porušenie
svojho práva na kontradiktórne konanie, kedy navrhovateľ ako strana konania nebol oboznámený
s obsahom dôkazov a prednesov, nemal možnosť k týmto dôkazom o prednesoch vyjadriť a sám
nemal možnosť navrhnúť dôkazy na podporu svojich tvrdení. Kontradiktórnosť súdneho procesu sa
neobmedzuje len na oprávnenie vyjadrovať sa k tvrdeniam protistrany, ale vzťahuje sa aj na rovnaké
oprávnenie voči dôkazom, ktoré súd získal z vlastnej iniciatívy. Čo sa týka skutočnosti, že v danej
veci nebolo možné rozhodnúť bez nariadenia pojednávania, poukázal na skutočnosť, že súd vykonal
dokazovanie, ktorého obsah a rozsah si bez uvedenia akéhokoľvek dôvodu určil sám. Poukázal tiež
na judikatúru Ústavného súdu, koncepciu spravodlivého súdneho konania s tým, že kontradiktórnosť
súdneho procesu sa neobmedzuje len na oprávnenie vyjadrovať sa k tvrdeniam protistrany, ale aj na
rovnaké oprávnenie voči dôkazom, ktoré súd získal z vlastnej iniciatívy, pričom nie je ani dôležité to, či
tieto skutočnosti boli známe iba jednej strane, alebo žiadnej z nich. Súd vykonal dokazovanie listinami,
ktorých pôvod nie je v odôvodnení rozhodnutia poznateľný a nie je zrejmé, či išlo o listiny založené
v exekučnom spise. Súd bez nariadenia pojednávania doplnil skutkový základ dokazovaním, ktorého
obsah a rozsah si určil sám, keď navrhovateľ žiadal vykonať dokazovanie všetkými listinami, ktoré tvoria
exekučný list. Súd sa v odôvodnení rozhodnutia zaoberal len škodou, ktorá mala súvisieť so správou
pohľadávky počas nečinnosti súdu a opisuje ju ako škodu, ktorá vznikla v príčinnej súvislosti konaním
dlžníka. Súd však úplne ignoroval všetky tvrdenia o majetkovej škode, ktorá vznikla z titulu udržiavania
a správy informačného systému a z titulu výdajov, na administratívne spracovanie textov, publikačné
výdaje, poštovné a telekomunikačné výdaje. Z odôvodnenia rozsudku vôbec nie je zrejmé akou úvahou
súd dospel k presvedčeniu, že majetková škoda nevznikla. Rovnako sa to však týka chýbajúcich dôvodov
pri nemajetkovej ujme. Navyše napriek tomu, že skutkový dej a skutkový základ v tomto konaní je



jedinečný, odôvodnil svoje negatívne rozhodnutie rovnakými dôvodmi opísanými tými istými vetami,
ako v iných svojich rozhodnutiach. Nesúhlasil tiež s tvrdením, že náklady na správu pohľadávky počas
nečinnosti súdu zapríčinil dlžník, teda povinný. Pravým právnym titulom je v danej veci nesprávny
úradný postup exekučného súdu a za ten dlžník nemôže niesť zodpovednosť. Navrhovateľ hodlal v
konaní pred súdom prostredníctvom vykonaného pojednávania predložiť dôkazy o výške majetkovej
škody a to aj prostredníctvom znaleckého posudku, ktorého vyhotovenie si zabezpečil. Poukázal tiež na
skutočnosť, že aj po podaní žaloby škoda ďalej narastá. Súd vo svojom rozhodnutí vôbec nevysvetlil,
prečo nekonštatoval, že došlo k porušeniu práva žalobcu na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov.
Sám súd zistil, že o návrhu nebolo rozhodnuté v zákonom stanovenom čase a pre túto nečinnosť a
nesprávny úradný postup nenašiel žiaden objektívne udržateľný ospravedlňujúci dôvod. Rozhodnutie
súdu je preto vnútorne rozporné a napriek tomu, že súd zistil porušenie práva, nekonštatoval ho a
na tejto chybe postavil svoje rozhodnutie o nepriznaní nemajetkovej ujmy navrhovateľovi. Uviedol, že
sú irelevantné úvahy súdu o tom aké spôsoby judikovania pohľadávky si navrhovateľ zvolil a tiež sú
irelevantné úvahy o podstate a rozsahu podnikateľského rizika. Všetky a akékoľvek problémy, ktoré boli
vyvolané v právnej sfére navrhovateľa nerešpektovaním zákonnej lehoty zo strany exekučného súdu
svedčia o potrebe nastoliť spravodlivosť poskytnutím finančnej satisfakcie za porušené práva. Žiadal
preto, aby odvolací súd zrušil napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa a vec mu vrátil na opätovné
prejednanie.

Odporca sa k odvolaniu navrhovateľa písomne nevyjadril.
Krajský súd ako súd odvolací vec preskúmal podľa ust. § 212 ods. 1 O.s.p. bez nariadenia odvolacieho
pojednávania podľa ust. § 214 ods. 2 O.s.p. a dospel k záveru, že napadnutý rozsudok súdu prvého
stupňa je potrebné zrušiť podľa ust. § 221 ods. 1 písm. f) a podľa ust. § 221 ods. 2 O.s.p. vec vrátiť súdu
prvého stupňa na ďalšie konanie z týchto dôvodov:

Ako vyplýva z obsahu spisu súdu prvého stupňa tento v prejednávanej veci využil možnosť
predpokladanú ust. § 115a ods. 2 O.s.p. v náväznosti na ust. § 200ea O.s.p., pretože hodnota uplatnenej
pohľadávky neprevyšuje sumu 1.000 Eur, preto súd prvého stupňa v zmysle ust. § 156 ods. 3 O.s.p. dňa
15.05.2013 verejne vyhlásil rozsudok bez nariadenia pojednávania v spojení s ust. § 115a ods. 2 O.s.p.,
podľa ktorého pojednávanie nie je potrebné nariaďovať, ani v drobných sporoch. Miesto a čas verejného
vyhlásenia rozsudku boli oznámené na úradnej tabuli súdu v zákonnej lehote (dňa 30.04.2013) s tým,
že účastníci konania na verejnom vyhlásení rozsudku prítomní neboli. Súd rozhodoval vo veci preto
podľa ust. § 115a O.s.p. bez nariadenia pojednávania na základe listinných dôkazov navrhnutých
navrhovateľom.

Postup podľa ust. § 115a predstavuje výnimku zo zásady, že súd môže vykonať skutkové zistenia len
tým z dôkazných prostriedkov, ktorými bol vykonaný dôkaz spôsobom, ktorý predpisuje zákon. Skutkové
zistenia súd preto robí z listín, ktoré predložili účastníci k návrhu, prípadne ktoré si vyžiadal súd na
základe dôkazných návrhov účastníkov. Súd preto môže brať do úvahy listiny, ktoré predložili účastníci
s tým, že ak ich títo nemajú k dispozícii, môže ich zadovážiť súd sám na základe ich návrhu. Z tohto
potom následne vyplýva, že rozhodnutie bez nariadenia pojednávania podľa ust. § 115a O.s.p. nemožno
založiť na tom, že niektorý z účastníkov nenamietal bremeno tvrdenia, alebo dôkazné bremeno.

Z obsahu napadnutého rozsudku súdu prvého stupňa (chýba priložený exekučný spis) vyplýva, že súdny
exekútor JUDr. N. X. podal dňa 10.05.2010 na Okresný súd Trenčín žiadosť o udelenie poverenia v
prospech navrhovateľa v procesnom postavení oprávneného na základe jeho návrhu proti povinnému
R.W. - Y., so sídlom W., J. M. XXXX/XX, IČO: XXXXXXXX na základe exekučného titulu a to rozsudku
Stáleho rozhodcovského súdu, sp. zn. SR 22646/09, ktorý vydala Slovenská rozhodcovská, a.s. dňa
29.01.2010, ktorý sa stal právoplatným dňa 01.03.2010 a vykonateľným dňa 04.03.2010.
Okresný súd Trenčín uznesením zo dňa 07.04.2011, č.k. 61Er/1153/2010-11, ktoré v spojení
s uznesením Krajského súdu v Trenčíne zo dňa 28.12.2011, č.k. 4CoE/328/2011-24 nadobudlo
právoplatnosť dňa 27.01.2012 zamietol žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie. K
zamietnutiu žiadosti po preskúmaní žiadosti o udelenie poverenia došlo zo strany exekučného
súdu z dôvodu, že exekučný titul - rozhodcovský rozsudok, ktorým bolo priznané plnenie zo
zmluvy o spotrebiteľskom úvere, ako aj samotná zmluva o úvere obsahovala neprijateľné zmluvné
podmienky (rozhodcovská doložka, neprimerane vysoký dojednaný poplatok za poskytnutý úver 78 %,
dojednaný 0,25 % denný úrok, čo predstavuje 91,25 % ročne). Uznesením zo dňa 28.06.2012, č.k.
61Er/1153/2010-28, súd prvého stupňa exekúciu zastavil.



Z vyššie uvedeného je potom zrejmé, že na základe žiadosti súdneho exekútora doručenej na Okresný
súd Trenčín dňa 10.05.2010 rozhodol Okresný súd Trenčín o zamietnutí žiadosti o udelenie poverenia
uznesením zo dňa 07.04.2011.

Navrhovateľ založil svoj nárok v prejednávanej veci na tom skutkovom základe, že exekučný súd
rozhodol o žiadosti o udelenie poverenia až dňa 03.05.2011, pričom konanie začalo dňa 23.03.2010,
a to zamietnutím žiadosti o udelenia poverenia, a preto k rozhodnutiu o žiadosti o udelenie poverenia
došlo po uplynutí zákonom stanovenej 15-dňovej lehoty, teda omeškanie predstavuje viac ako 406 dní.

Ako vyplýva z doposiaľ vykonaného dokazovania žiadne z týchto tvrdení sa nezakladá na pravde. Ako
správne konštatoval súd prvého stupňa a odvolací súd sa s týmto konštatovaním v celom rozsahu
stotožňuje, navrhovateľ podal na súd žiadosť o udelenie poverenia prostredníctvom súdneho exekútora
dňa 10.05.2010 a k zamietnutiu žiadosti o udelenie poverenia došlo uznesením, ktoré bolo vydané
exekučným súdom dňa 07.04.2011 a nie navrhovateľom tvrdeným vydaním rozhodnutia dňa 03.05.2011.
Zároveň však tým, že súd prvého stupňa vo veci nenariadil pojednávanie, nedal navrhovateľovi možnosť
reagovať na rozpory v ním tvrdenom skutkovom stave uvedenom v návrhu a stave zistenom z
exekučného spisu, ktoré sa preukázali ako zásadne odlišné. V takomto postupe súdu prvého stupňa
videl v konečnom dôsledku odvolací súd upretie práva účastníka konania konať pre súdom, pretože ako
vyplýva z vyššie uvedeného, základná premisa tvrdená v návrhu (nevydanie uznesenia v lehote viac
ako 406 dní) sa ukázala ako nepravdivá. Ťažko tu potom možno konštatovať, že by sa malo jednať o
zhodné tvrdenie účastníkov. Súd prvého stupňa sa následne nijakým spôsobom nevysporiadal s tým,
či zamietnutie žiadosti o udelenie poverenia v náväznosti na   § 44 ods. 2 Exekučného poriadku v
lehote 10 mesiacov po uplynutí zákonnej lehoty predstavuje nesprávny úradný postup súdu tak, ako to
predpokladá ust. § 9 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. platného a účinného ku dňu vzniku škody.

Preto odvolací súd zdôrazňuje, že na to, aby bolo možné zaoberať sa samotnou skutočnou škodou,
prípadne ušlým ziskom by bolo potrebné v prvom rade konštatovať, že došlo k nesprávnemu úradnému
postupu tak, ako to predpokladá ust. § 9 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. V náväznosti na vyššie uvedené
je potom nutné ďalej uviesť, že na to, aby sa ďalej súd mohol zaoberať prípadnou nemajetkovou ujmou,
tak ako to predpokladá ust. § 17 ods. 1, 2, 3 zákona č. 514/2003 Z.z. by v prvom rade muselo dôjsť
k nesprávnemu úradnému postupu. V tomto smere je preto čiastočne dôvodná odvolacia námietka
zo strany navrhovateľa ohľadom vnútornej rozpornosti rozsudku súdu prvého stupňa, ktorý v časti
nároku týkajúceho sa náhrady nemajetkovej ujmy konštatoval, že v prejednávanej veci by stačilo i
samotné konštatovanie porušenia práva bez toho, aby sa zaoberal samotným základom nároku tak,
ako bolo vyššie uvedené, takže tým, či možno v prejednávanej veci konštatovať nesprávny úradný
postup. Ďalšia odvolacia námietka zo strany navrhovateľa v tom smere, že v prejednávanej veci
rozhodoval vylúčený sudca však dôvodná nie je. Ako vyplýva z obsahu spisu súdu prvého stupňa o
námietke navrhovateľa ohľadom námietky zaujatosti sudcu, ktorému bola vec pridelená na prejednanie,
bolo právoplatne rozhodované uznesením Krajského súdu v Trenčíne zo dňa 19.10.2012 pod sp. zn.
4NcC/147/2012, kedy krajský súd rozhodol, že sudkyňa Okresného súdu Trenčín H.. J. H. nie je vylúčená
z prejednania a rozhodovania veci. Čo sa týka samotnej námietky ohľadom rozhodovania vylúčeným
sudcom, odvolací súd zdôrazňuje, tak ako bolo uvedené už v predchádzajúcom rozhodnutí, že dôvodom
na vylúčenie sudcu nie je bez ďalšieho ani to, že vykonáva súdnictvo na súde, ktorý údajne podľa tvrdenia
navrhovateľa svojím nesprávnym úradným postupom v inej právnej veci založil zodpovednosť odporcu
za majetkovú a nemajetkovú ujmu v zmysle zákona č. 514/2003 Z.z. Odvolací súd tiež poukazuje na
to, že Ústavný súd SR opakovane odmietol sťažnosti navrhovateľa, ktorými namietal porušenie svojich
základných práv na súdnu ochranu a spravodlivý proces z dôvodu, že krajský súd nevylúčil všetkých
sudcov okresných súdov, pričom svoj nárok odvodzuje od postupu tohto okresného súdu.

Okrem toho odvolací súd dodáva, že nie je pravdivé tvrdenie v odvolaní, že súd prejednal vec v
neprítomnosti navrhovateľa, odporcu a jeho právneho zástupcu postupujúc podľa ust. § 101 ods. 2
O.s.p., pretože sa navrhovateľ bez ospravedlnenia na pojednávanie nedostavil a že o veci rozhodoval
nezákonný sudca a rovnako nie je pravdou ani tvrdenie navrhovateľa, že súd ignoroval žiadosť o
odročenie pojednávania, že súd rozhodol o zamietnutí návrhu na prerušenie konania, o tom, že
navrhovateľ žiadal odročenie pojednávania, prípadne, že sa nemal možnosť vyjadriť k tvrdeniam
odporcu s prihliadnutím na skutočnosť, že žiadne vyjadrenie odporcu sa v spise nenachádza. Preto
žiadna z týchto odvolacích námietok neobstojí.



Pokiaľ sa navrhovateľ vo svojom odvolaní domáha z hľadiska skutkového, jedinečnosti daného deja,
ktoré súd prvého stupňa odôvodnil úplne rovnakými dôvodmi, odvolací súd zdôrazňuje, že samotný
návrh ako aj podané odvolanie sú z väčšej časti zmätočné a nezakladajú sa na skutkových zisteniach,
pretože podstata odvolacích dôvodov zo strany navrhovateľa spočíva v nacyklostilovaných dôvodoch,
ktoré sa z 90 % sa nevzťahujú na prejednávaný prípad tak, ako bolo vyššie konštatované.

V konečnom dôsledku však za porušenie práva na spravodlivé súdne konanie treba považovať aj
nedostatok riadneho a vyčerpávajúceho odôvodnenia súdneho rozhodnutia, pričom súčasťou práva na
spravodlivý proces je aj právo účastníkov súdneho konania, aby sa súd vyrovnal s ich argumentmi a
návrhmi a to aj s prihliadnutím na zachovanie princípu dvojinštančnosti súdneho konania. Odôvodnenie
rozhodnutia súdu musí obsahovať náležitosti uvedené v ust. § 157 ods. 2 O.s.p. v spojení s ust. § 167
ods. 2 O.s.p. (§ 211 O.s.p.) a súd sa v ňom musí vysporiadať so všetkými rozhodujúcimi skutočnosťami,
pričom jeho myšlienkový postup musí byť v odôvodnení vysvetlený nielen s poukazom na výsledky
vykonaného dokazovania, zistené rozhodujúce skutočnosti a ustanovenia právneho predpisu, ale tiež s
poukazom na ním prijaté právne závery, z ktorých musí byť zrejmé, akými úvahami sa spravoval, keď
danú vec posúdil podľa určitého ustanovenia právneho predpisu. V odôvodnení rozhodnutia musí súd
spôsobom logicky kompaktným a bez rozporov a vnútorných protirečení vysvetliť svoj postup a dôvody
rozhodnutia, k akým skutkovým zisteniam dospel, ktorú právnu normu a z akých dôvodov aplikoval a
ako ju interpretoval.

Pokiaľ teda odvolací súd vychádza z toho, že predpokladom zistenia zodpovednosti za škodu spôsobenú
nesprávnym úradným postupom je splnenie troch základných predpokladov: 1/ nesprávny úradný
postup, 2/ vznik škody alebo majetkovej, či nemajetkovej ujmy, 3/ príčinná súvislosť medzi nesprávnym
postupom a vznikom škody s tým, že súd prvého stupňa sa z tohto pohľadu vecou vôbec nezaoberal,
ako aj v náväznosti na procesný postup súdu prvého stupňa, ktorým bola odňatá možnosť účastníkov
konať pred súdom, nezostávalo odvolaciemu súdu nič iné, len rozsudok súdu prvého stupňa zrušiť a
vec vrátiť na ďalšie konanie a rozhodnutie.

V ďalšom konaní bude úlohou súdu prvého stupňa pripojiť si príslušný exekučný spis, nariadiť vo veci
pojednávanie a vo veci opätovne rozhodnúť.

V novom rozhodnutí rozhodne súd prvého stupňa o náhrade trov prvostupňového a odvolacieho konania
(§ 224 ods. 3 O.s.p.).

Vysloveným právnym názorom odvolacieho súdu je súd prvého stupňa viazaný (§ 226 O.s.p.).

Toto rozhodnutie prijal senát krajského súdu jednomyseľne.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu odvolanie   n i e   j e   p r í p u s t n é .", "vazby": {"vyrok_vztahy": [{"sz": "14C/358/2012", "guid": null, "vztah": "zrusene"}]}, "cituje": [], "citovane_v": []}