Rozsudok Krajského súdu Banská Bystrica sp. zn. 13Co/315/2011 z 28. 11. 2011
Citácia: rozsudok Krajského súdu Banská Bystrica z 28. novembra 2011, sp. zn. 13Co/315/2011, ECLI:SK:KSBB:2011:6611204720.1
Krajský súd Banská Bystrica | 13Co/315/2011 | ECLI:SK:KSBB:2011:6611204720.1 | 2011-11-28 | Rozsudok
Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/a0e36ef9-45be-420e-b7aa-ebff95ae8f86
Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBB:2011:6611204720.1

Súd: Krajský súd Banská Bystrica
Spisová značka: 13Co/315/2011
Identifikačné číslo súdneho spisu: 6611204720
Dátum vydania rozhodnutia: 29. 11. 2011
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ferdinand Zimmermann
ECLI: ECLI:SK:KSBB:2011:6611204720.1

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Banskej Bystrici ako súd odvolací v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Ferdinanda
Zimmermanna a členov JUDr. Márie Rišiaňovej a Štefana Huljaka v právnej veci žalobkyne: 1/ H. T., nar.
XX. XX. XXXX, trvale bytom Ľ. P. XXX/XX, V., štátna občianka Slovenskej republiky, 2/ O. T., nar. XX. XX.
XXXX, trvale bytom L. XXX/X, P. W., štátna občianka Slovenskej republiky, 3/ C. T., nar. XX. XX. XXXX,
trvale bytom L. XXX/X, P. W., štátny občan Slovenskej republiky, všetci zast. advokátom: Mgr. Ľudovít
Paulovič, Advokátska kancelária so sídlom M. Rázusa 19, Lučenec, proti žalovanému: Y. J., nar. XX. XX.
XXXX, trvale bytom V. cesta XX, I., štátny občan Slovenskej republiky, zast. advokátom: JUDr. Ondrej
Sochor, Advokátska kancelária Prof. Sáru 3873/44, Banská Bystrica, o zaplatenie nemajetkovej ujmy v
sume 15 000 eur pre každého žalobcu, na odvolanie žalobcov zo dňa 28. 09. 2011 a žalovaného zo dňa
20. 09. 2011 proti rozsudku Okresného súdu Lučenec č. k. 9C/59/2011-54 zo dňa 24. 08. 2011, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok okresného súdu potvrdzuje.

Žiadny z účastníkov nemá právo na náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

Okresný súd zamietol žalobu žalobkyne 1/, žalobkyne 2/, ako aj žalobcu 3/ proti žalovanému. Každý zo
žalobcov sa  samostatne domáhal proti žalovanému náhrady nemajetkovej ujmy v sume 15 000 eur.

Žalovanému voči žalobcom1/, 2/, 3/  náhrada trov konania priznaná nebola.

Okresný súd konštatoval, že žalobcovia si uplatnili satisfakciu v oblasti nemateriálnych osobnostných
práv podľa § 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka, ktorý vyjadrili peňažným ekvivalentom každý
samostatne v sume 15 000 eur. Žalovaný totiž dňa 22. 10. 2005 o 1.25 hod v meste Lučenec spôsobil
dopravnú nehodu. Viedol motorové vozidlo značky Ford Escort evidenčné číslo I. XXX X. po štátnej ceste
I/75 v smere od centra mesta Lučenec do Opatovej. Prekročil najvyššiu povolenú rýchlosť minimálne
o 30,1 km/hod a v súvislosti s tým predchádzal pred ním idúce motorové vozidlo značky VAZ 2101
evidenčné číslo I. XXX H. zľava. Prešiel cez dvojitú súvislú čiaru zakazujúcu predchádzanie, s vozidlom
dostal šmyk a pravou zadnou časťou svojho vozidla narazil do oproti idúceho motorového vozidla značky
Škoda Felícia evidenčné číslo L. XXXX H.. Pri kolízii bol ťažko zranený spolujazdec vo vozidle Ford
Escort T. T., ktorý utrpel zlomeniny rebier, roztrhnutie pľúc, srdca, osrdcovníka, pečenie a sleziny, ktorým
zraneniam na mieste nehody podľahol. Rozsudkom Okresného súdu Lučenec sp. zn.  1D/15/2006 zo
dňa 26. 09. 2006, ktorý nadobudol právoplatnosť dňa 13. 02. 2007, bol žalovaný uznaný vinným zo
spáchania trestného činu ublíženia na zdraví podľa § 24 ods. 1, 2 trestného zákona. Zavineným konaním
žalovaného prišla žalobkyňa 1/ o svojho brata, žalobkyňa 2/ a žalobca 3/ o svojho syna. Smrť ich syna
T. T. bola náhla, neočakávaná a nepredvídaná v jeho veku, pretože dovŕšil iba 19 rokov.



Súd ďalej konštatoval, že vzťah medzi nebohým T. a rodičmi bol veľmi dobrý. Rodičia si so synom
rozumeli a boli si veľmi blízki. T. bol so svojimi rodičmi v neustálom kontakte. Svojím správaním, postojom
k životu, prístupom k plneniu školských ako aj pracovných povinností robil T. svojim príbuzným radosť,
boli na neho pyšní. Náhla smrť všetkých ochromila a dodnes sa nevedia s ňou zmieriť. Žalobkyňa 1/
má od tragickej udalosti strach z vedenia motorového vozidla. Úmrtím syna a brata došlo k závažnému
zásahu do práva na ochranu súkromia v zmysle § 11 OZ, do emocionálnej sféry pozostalých. Ujma, ktorá
im týmto zásahom bola spôsobená je nenapraviteľná, neodstrániteľná, trvalá a bude ich sprevádzať po
celý život. Ujma nie je len zásahom do zákonných práv upravených v ust. . 11 Oz, ale aj do ústavných
práv upravených v čl. 152/4 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj čl. 8 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských
práv a základných slobôd zo dňa 04. 11. 1950. Neočakávaným, šokujúcim a náhlym úmrtím nepochybne
došlo k tak závažnému zásahu do práv na ochranu osobnosti pozostalých spočívajúceho v obmedzení
súkromného a rodinného života, že žiadna z morálnych foriem zadosťučinenia podľa § 13 ods. 1 OZ
nemôže byť namieste. V § 13 ods. 2 OZ sú vymenované zásahy do osobnosti zakladajúce právo na
priznanie náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch len demonštratívne.  Aj konanie žalovaného, ktorým
zapríčinil smrteľnú dopravnú nehodu, na následky ktorej zomrel syn a brat pozostalých bezpochyby
k zásahom na priznanie nemajetkovej ujmy patrí. Okresný súd sa však musel zaoberať námietkou
žalovaného, ktorý žiadal žalobu v celom rozsahu zamietnuť s poukazom na ust. § 100 ods. 1 a 2 OZ. Mal
zato, že právo žalobcov sa premlčalo uplynutím všeobecnej trojročnej premlčacej lehoty, pričom začiatok
plynutia  tejto lehoty podľa § 101 OZ je viazaný na okamih, kedy došlo k neoprávnenému zásahu do
objektívne spôsobilého porušiť alebo ohroziť osobnostné práva fyzickej osoby.

Žalovaný mal za to, že k zásahu do osobnostných práv došlo u žalobcov dňa 22. 10. 2005 t. j. v deň, kedy
bola spôsobená dopravná nehoda. Dňom nasledujúcom t. j. dňom 23. 10. 2005 začala plynúť všeobecná
premlčacia doba, ktorá podľa názoru žalovaného uplynula dňa 23. 10. 2008. Na súde si žalobcovia
uplatnili nárok až 07. 04. 2011 t. j. po uplynutí premlčacej lehoty.

Súd konštatoval, že počiatok plynutia všeobecnej trojročnej premlčacej doby náhrady na nemateriálnu
ujmu je podľa § 101 OZ viazaný na okamih, kedy došlo k neoprávnenému zásahu objektívne spôsobilého
porušiť alebo ohroziť osobnostné práva fyzickej osoby. Premlčacia doba začala plynúť dňom, ktorý
nasleduje po dni, kedy došlo k neoprávnenému zásahu do osobnostných práv. Aj keď právne účinky
konania žalovaného pretrvávajú dlhú dobu, zásah Y. J. zo dňa 22. 10. 2005, kedy zavinil dopravnú
nehodu, predstavuje ten čin, kedy zasiahol do práva na život syna žalobcov 2/ a 3 a brata žalobkyne
1/. Momentom smrti T. Mázora došlo k ťažkej citovej ujme, ktorá pretrváva. Žalobcovia 1/, 2/, 3/ si mohli
svoje právo na uplatnenie náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch uplatniť po prvý krát po tom, ako
nadobudol právoplatnosť rozsudok Okresného súdu Lučenec sp. zn. 1T/15/2006 zo dňa 13. 02. 2007,
ktorý nadobudol právoplatnosť dňa 13. 02. 2007. Po prvý krát si mohli uplatniť žalobcovia svoje právo
dňa 14. 02. 2007, kedy začala plynúť premlčacia doba a uplynula dňa 15. 02. 2010. Nie je rozhodujúce z
akého dôvodu t. j. či zo subjektívneho alebo objektívneho žalobcovia 1/, 2/, 3/ žalobu včas nepodali. Pre
počítanie premlčacej doby platí všeobecné ustanovenie o počítaní času. Okresný súd teda nezamietol
návrh žalobcov pre nepreukázaný skutkový stav alebo nemožnosť poskytnúť ochranu práva, ale preto,
že musel prihliadnuť k vznesenej námietke premlčania.

O trovách konania rozhodoval súd s poukazom na ust. § 150 ods. 1 OSP. Pri rozhodovaní prihliadol na
konkrétne okolnosti prípadu. Žalovaný zavinil smrť syna žalobcov 2/ a 3/ a brata žalobkyne 1/. Zavinil
smrť mladého človeka a ťaživo zasiahol do života blízkych príbuzných. Dôvodné je preto, aby trovy
konania vzniknuté v súvislosti s právnym zastúpením si znášal sám.

Proti rozsudku odvolanie podali žalobcovia ako aj žalovaný.

Žalobcovia v odvolaní uvádzajú, že rozhodnutie prvostupňového súdu vychádza z nesprávneho
posúdenia veci. V súvislosti s ust. § 13 ods. 2 OZ majú za to, že konanie žalovaného, ktorým zapríčinil
smrteľnú dopravnú nehodu, na následky ktorej zomrel syn a brat pozostalých, bezpochyby je zásahom,
ktorý odôvodňuje priznanie nemajetkovej ujmy v peniazoch. Nesprávnosť rozhodnutia súdu prvého
stupňa však spočíva v posúdení premlčania práva žalobcov. Žalobcovia majú za to, že právo na náhradu



nemajetkovej ujmy v peniazoch podľa § 13 ods. 2 OZ je imanentnou súčasťou práva na ochranu
osobnosti a je právom nepremlčateľným. Právo na ochranu osobnosti fyzickej osoby  a teda aj právo na
náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch je subjektívnym osobným právom a vzniká postihnutej fyzickej
osobe neoprávneným zásahom do jeho osobnosti. Ide o nemajetkové nepremlčateľné právo.

Ak je predmetom ustanovenia § 13 OZ právo fyzickej osoby domáhať sa ochrany jej osobnosti, napĺňa
sa tak ust. čl. 10 Listiny základných práv a slobôd. Prípadným faktickým vyčlenením inštitútu náhrady
nemajetkovej ujmy podľa ust. § 13 ods. 2 OZ zo skupiny subjektívnych nemajetkových osobnostných
a tým aj nepremlčateľných práv by došlo k citeľnému obmedzeniu možnosti uplatnenia práva na
ochranu osobnosti fyzických osôb. Ak by právo na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch podliehalo
premlčaniu, je podstatné určiť, kedy začína plynúť premlčacia doba. Podľa žalobcov je pre začiatok
plynutia premlčacej doby podstatný deň, kedy došlo k ukončeniu trvania zásahu do osobnostných
práv dotknutej osoby. Ak právo na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch podlieha premlčaniu, tak
premlčacia doba začína plynúť až nasledujúceho dňa po dni, v ktorom došlo k ukončeniu zásahu do
osobnostných práv (ktorý stále trvá) a preto právo na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch sa
nemohlo premlčať, pretože premlčacia doba ešte nemohla uplynúť. Žalobcovia navrhli rozsudok súdu
prvého stupňa zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie.

Žalovaný podal odvolanie čo do výroku o trovách konania. Žiadal, aby odvolací súd zmenil napadnutý
výrok rozsudku tak, že navrhovatelia 1/ až 3/ sú povinní v lehote do troch dní od právoplatnosti
rozhodnutia nahradiť odporcovi trovy konania každý v sume 385,89 eura v súlade s podaním odporcu
zo dňa 26. 08. 2011, alternatívne, aby odvolací súd zrušil odvolaním napadnutý výrok a vec vrátil súdu
prvého stupňa na ďalšie konanie.

Vytýkal konajúcemu súdu, že žiadnym spôsobom neskúmal osobné majetkové a zárobkové pomery
všetkých účastníkov konania, žiadnym spôsobom neprihliadal na skutkové okolnosti, za ktorých došlo zo
strany odporcu k porušeniu povinností (tak ako boli uvádzané odporcom v písomnom vyjadrení vo veci
samej), neprihliadal  na skutočnosť, že navrhovatelia od roku 2005 žiadnym spôsobom nekontaktovali
odporcu ohľadom nároku, tvoriaceho predmet tohto súdneho konania, pričom kvalifikovaná výzva na
úhradu nemajetkovej ujmy bola uskutočnená až prostredníctvom žaloby vo veci samej. Jednoduché
zistenie, že účastník mal úspech v odvolacom konaní v dôsledku uplatnenej námietky premlčania nie
je dôvodom, aby súd bez ďalšieho nepriznal úspešnému účastníkovi náhradu trov konania. V prípade
náhrady trov konania pri úvahách o uplatnení ust. § 150 OZ by mal byť rozhodujúci obsah uplatňovaného
nároku a nie jeho predmet. V opačnom prípade by potom predmet nároku (t. j. ochrana osobnosti) a
jeho škodlivý následok automaticky znamenal, že sú dané podmienky na aplikáciu ust. § 150 OSP a
to napriek tomu, že obsahom nároku by bolo právo na zaplatenie  peňažnej sumy (tzv. nemajetkovej
ujmy v peniazoch), ktoré bolo zjavne uplatnené po uplynutí premlčacej doby. To znamená, že aj napriek
tomu, že účastník konania by bol v konaní úspešný, bol by prostredníctvom ust. § 150 OSP automaticky
sankcionovaný nepriznaním trov konania, a to výlučne z dôvodu, že predmetom nároku bola ochrana
osobnosti s poukazom na škodlivý následok, vzniknutý porušením právnych povinností, ustanovenej
odporcovi. Tento výklad nepovažuje odporca za správny.

Podľa názoru žalovaný skutočnosť, že žalobcovia si buď neboli vedomí, že nimi požadovaný nárok je
nárokom premlčaným, alebo aj napriek tejto vedomosti si uplatnili svoje právo na súde, nemôže ísť na
ťarchu žalovaného, ktorý bol v spore úspešný práve z dôvodu vznesenej námietky premlčania.

Žalovaný sa ďalej vyjadril k odvolaniu žalobcov. Súhlasí so záverom prvostupňového súdu, že
nárok navrhovateľov je premlčaný. Nestotožnil sa však s argumentáciou žalobcov, že zásah do ich
osobnostných práv stále trvá. K neoprávnenému zásahu do osobnostných práv došlo v deň tragickej
dopravnej nehody a z uvedeného dôvodu k dnešnému dňu pretrváva následok takéhoto neoprávneného
zásahu a však nepretrváva samotný neoprávnený zásah. Znamená to, že začiatok plynutia premlčacej
doby nie je možné viazať na následok neoprávneného zásahu, ale výlučne na okamih samotného
neoprávneného zásahu do osobnostných práv. V prípade, že by bol prijatý právny názor žalobcov, že
pokiaľ ide o náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch, síce ide o nárok, ktorý podlieha premlčaniu, ale
vzhľadom na začiatok plynutia premlčacej doby, ktorá podľa názoru žalobcov začína plynúť až dňom
ukončenia všetkých následkov neoprávneného zásahu, formálne by tak uvedené právo síce podliehalo



premlčaniu, ale reálne by sa toto právo nikdy nepremlčalo. Premlčacia doba by totiž nikdy nezačala
plynúť.

Žalovaný sa tiež nestotožnil so záverom  okresného súdu, podľa ktorého premlčacia doba začala
plynúť až dňom nasledujúcim po právoplatnosti trestného rozsudku. Za správny považuje právny názor,
v zmysle ktorého premlčacia doba začína plynúť dňom nasledujúcim dňu neoprávneného zásahu
do osobnostných práv, t. j. dňom nasledujúcim ku dňu spôsobeniu dopravnej nehody. Poukázal na
judikatúru uvedenú vo svojom vyjadrení zo dňa 30. 05. 2011 a najmä na uznesenie Najvyššieho súdu
SR sp. zn. 5Cdo/265/2009 zo dňa 17. 02. 2011.

Žiadal  zároveň priznať aj trovy odvolacieho konania.

K odvolaniu žalovaného sa žalobcovia vyjadrili a narvhli, aby odvolací súd potvrdil výrok rozsudku
okresného súdu, ktorým nepriznal žalovanému náhradu trov konania. Žalovaný spôsobil dopravnú
nehodu v dôsledku  porušenia dôležitej povinnosti uloženej mu podľa zákona a zavinil smrť mladého
človeka. Navždy zasiahol do života jeho blízkych príbuzných. Ujma, ktorú svojím zavinením spôsobil je
nenapraviteľná a trvalá a bude sprevádzať žalobcov po celý život.

Krajský súd ako súd odvolací preskúmal vec v rozsahu určenom § 212 ods. 1 OSP bez nariadenia
pojednávania podľa § 214 ods. 2 OSP a rozsudok okresného súdu potvrdil podľa § 219 ods. 1 OSP ako
vo výroku vecne správny.

Odvolací súd sa v podstate stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia a väčšinu skutkových
a právnych záverov okresného súdu v plnom rozsahu podržuje.

Odvolací súd sa nestotožňuje so závermi okresného súdu, pokiaľ ide o začiatok plynutia premlčacej
doby.

Podľa ust. § 101 OZ, pokiaľ nie je v ďalších ustanoveniach uvedené inak, premlčacia doba je trojročná
a plynie odo dňa, keď sa právo mohlo vykonať po prvý raz. Začiatok premlčacej lehoty teda treba
odvodzovať od slovíčka mohlo - objektívne posudzované - vykonať (uplatniť) po prvý raz. Týmto dňom
je zásadne deň,  keď právo bolo možné odôvodnene vykonať podaním návrhu (žaloby na súde), teda
keď je actio nata.

V tomto prípade actio nata nastalo násilnou smrťou T. T. a právo sa mohlo uplatniť ihneď na druhý deň
po jeho smrti.  Táto skutočnosť však nič nemení na tom, že premlčacia lehota žalobcom márne uplynula.

Pri posúdení otázky či sa právo na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch za neoprávnený zásah do
práva na ochranu osobnosti premlčuje alebo nie, odvolací súd považuje za plne akceptovateľné závery
Najvyššieho súdu SR vyjadrené v rozhodnutí R 1/2008, podľa ktorého právo na náhradu nemajetkovej
ujmy v peniazoch za neoprávnený zásah do práva na ochranu osobnosti sa premlčuje a rozhodnutie
Najvyššieho súdu SR R 4/2008, podľa ktorého právo na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch podľa
ust. § 13 ods. 2 OZ je právom majetkovej povahy, ktoré sa premlčuje vo všeobecnej premlčacej dobe.

V skutočnosti právo na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch podľa § 13 ods. 2 OZ je jedným z
relatívne samostatných prostriedkov ochrany práv na ochranu osobnosti fyzickej osoby a vzniká vtedy,
ak morálne zadosťučinenie nepostačuje a pokiaľ došlo k zníženiu dôstojnosti fyzickej osoby, alebo jeho
vážnosti v spoločnosti v značnej miere. Aj keď ide o satisfakciu v oblasti nemateriálnych osobnostných
práv, jeho vyjadrenie v peniazoch spôsobuje, že ide o osobné právo majetkovej povahy, ktoré sa
premlčuje vo všeobecnej trojročnej premlčacej dobe (§ 101 OZ).

Žalobcovia v odvolaní však zdôraznili, že podľa nich je pre začiatok plynutia premlčacej doby podstatný
deň, kedy došlo k ukončeniu trvania zásahu do osobnostných práv dotknutej osoby.  Ak právo na
náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch podlieha premlčaciu, tak premlčacia doba začína plynúť až



nasledujúceho dňa po dni, v ktorom došlo k ukončeniu zásahu do osobnostných práv (ktorý stále trvá) a
preto právo na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch sa nemohlo premlčať, pretože premlčacia doba
ešte nemohla plynúť.

Toto stanovisko žalobcov je však protirečivé samotnému uplatneniu nároku. Ak podľa žalobcov
premlčacia doba ešte nemohla uplynúť, pretože začína plynúť až po dni, v ktorom došlo k ukončeniu
zásahu do osobnostných práv (ktorý stále trvá) by žaloba by bola predčasná, pretože pri takomto
posudzovaní by sa rozsah nemajetkovej ujmy, ktorý musí byť ustálený ku dňu rozhodovania súdu, ešte
nedal ustáliť.

Z ust. § 13 ods. 1 OZ vyplýva, že fyzická osoba má právo najmä domáhať sa, aby sa upustilo od
neoprávnených zásahov do práva na ochranu jej osobnosti, aby sa odstránili následky týchto zásahov
a aby jej bolo dané primerané zadosťučinenie.

Zo znenia tohto ustanovenia teda vyplýva, že právo na ochranu osobnosti nevzniká až v dobe, keď
zásahy do osobnosti fyzickej osoby skončili, ale vtedy, keď zásahy začali a teda ochrana osobnosti sa
stala aktuálnou. V tejto súvislosti potom treba vykladať aj ods. 2 označeného § 13 OZ a teda, že právo
na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch je právom, ktoré je možné prvý krát uplatniť v dobe, keď sa
fyzická osoba môže  domáhať ochrany osobnosti prvý krát nie až po skončení neoprávneného zásahu.

Žalovaný vo svojom odvolaní prezentuje názor, že v predmetnom spore nebolo namieste, aby okresný
súd rozhodol o náhrade trov konania s odkazom na ust. § 150 ods. 1 OZ. Vytýka súdu, že žiadnym
spôsobom neskúmal osobné, majetkové a zárobkové pomery všetkých účastníkov konania, žiadnym
spôsobom neprihliadol na skutkové okolnosti, za ktorých došlo zo strany odporcu k porušeniu povinnosti
tak ako boli uvádzané odporcom v písomnom vyjadrení vo veci samej, neprihliadol na skutočnosť, že
navrhovatelia od roku 2005 žiadnym spôsobom nekontaktovali odporcu ohľadom nároku tvoriaceho
predmet tohto súdneho konania, pričom kvalifikovaná výzva na úhradu nemajetkovej ujmy bola
uskutočnená až prostredníctvom žaloby vo veci samej.

V prvom rade treba zdôrazniť, že pri rozhodovaní o náhrade trov konania podľa ust. § 150 ods. 1 OSP nie
je potrebné, aby  sa komplexne skúmali osobné, majetkové a zárobkové pomery všetkých účastníkov
konania, a zároveň  skutkové okolnosti, za ktorých došlo zo strany odporcu k porušeniu povinnosti. Aj
v prípade, ak osobné, majetkové a zárobkové pomery všetkých účastníkov konania nepodmieňujú pri
rozhodovaní o trovách použitie ust. § 150 ods. 1 OSP, môže súd použiť toto ustanovenie po náležitom
zhodnotení okolností, ktoré viedli k súdnemu uplatneniu nároku a prihliadnutiu aj k postoju účastníkov
v konaní.

Odvolací súd si povšimol, že žalovaný vo svojom vyjadrení k návrhu na začatie konania vyjadruje
pozostalým a to najmä  k žalobcom 1/ až 3/ rade hlbokú ľútosť nad stratou ich syna a brata a úprimne sa
im ospravedlňuje za skutok, ktorý sa stal dňa 22. 10. 2005, a ktorý viedol k predmetnej tragickej udalosti.

Neskôr však žalovaný vytýka žalobcom, že od roku 2005 žiadnym spôsobom  nekontaktovali žalovaného
ohľadom nároku tvoriaceho predmet tohto súdneho konania.

Odvolací súd zastáva názor, že prejavom skutočnej ľútosti nie je iba prejav žalovaného v písomnom
podaní vo vyjadrení k žalobnému návrhu, ale vzhľadom k následku, skutočná ľútosť mala spočívať v
aktívnom konaní žalovaného. Žalovaný neuvádza, že kontaktoval žalobcov, aby im mohol vyjadriť svoju
ľútosť a neuvádza, že im dobrovoľne navrhol vyrovnanie  ich nárokov. Paradoxne, vytýka žalobcom
nečinnosť voči jeho osobe.

Takýto postoj žalovaného však nemožno hodnotiť ako ústretový, ktorým sa žalovaný snaží zmierniť
nenapraviteľný následok, ktorý svojím zavineným konaním spôsobil. V tejto súvislosti odvolací súd
považuje za zdôvodnenie súdu prvého stupňa o použití § 150 ods. 1 OSP pri rozhodovaní o trovách



konania za náležite odôvodnené. Súd poukázal, že žalovaný zavinil dopravnú nehodu v dôsledku
porušenia dôležitej povinnosti uloženej mu zákonom zavinil smrť mladého človeka a ťaživo zasiahol do
života blízkych príbuzných.

Krajský súd vzhľadom k vyššie uvedenému považuje rozsudok okresného súdu vo veci samej ako aj
vo výroku o trovách konania za správny.

O trovách odvolacieho konania krajský súd rozhodol podľa ust. § 142 ods. 2 OSP s použitím ust. § 224
ods. 1 OSP tak, že žiadny z účastníkov nemá právo na náhradu trov odvolacieho konania. Žalobcovia
ani žalovaný neboli v rozsahu svojich odvolacích návrhov úspešní.

O veci senát odvolacieho súdu rozhodol pomerom hlasov členov senátu 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.