Uznesenie Krajského súdu Trenčín sp. zn. 23CoE/440/2014 z 27. 4. 2015
Citácia: uznesenie Krajského súdu Trenčín z 27. apríla 2015, sp. zn. 23CoE/440/2014, ECLI:SK:KSTN:2015:3814215690.1
Krajský súd Trenčín | 23CoE/440/2014 | ECLI:SK:KSTN:2015:3814215690.1 | 2015-04-27 | Uznesenie
Oblasť práva: Občianske právo – Exekúcia a výkon rozhodnutí
Citované ustanovenia: § 219 ods. 1 OSP, § 103 OSP, § 104 ods. 1 OSP, § 159 ods. 3 OSP, § 251 ods. 4 OSP
Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/3615a4f4-db18-4e1e-8a9d-6cc6b92e2174
Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSTN:2015:3814215690.1

Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 23CoE/440/2014
Identifikačné číslo súdneho spisu: 3814215690
Dátum vydania rozhodnutia: 28. 04. 2015
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ondrej Samaš
ECLI: ECLI:SK:KSTN:2015:3814215690.1

Uznesenie
Krajský súd v Trenčíne v exekučnej veci oprávneného: POHOTOVOSŤ, s.r.o., so sídlom Pribinova 25,
811 09 Bratislava, IČO 35807598, zastúpeného: JUDr. Martin Máčaj, advokát vykonávajúci činnosť
prostredníctvom advokátskej kancelárie Advocate s.r.o., so sídlom Pribinova 25, 811 09 Bratislava, IČO
36865141, proti povinnej: G. I., bytom B. Z. XXX/XX, O. H. vymoženie 428,86 Eur s príslušenstvom,
o odvolaní oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Prievidza zo dňa 16. septembra 2014, č.k.
16Er/3262/2014-9, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd uznesenie súdu prvého    p o t v r d z u j e .

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým uznesením súd prvého stupňa zastavil exekučné konanie podľa § 104 ods. 1 OSP
s poukazom na § 103, § 159 ods. 3, § 167 ods. 2 a § 251 ods. 4 OSP. V odôvodnení svojho
rozhodnutia uviedol, že oprávnený sa návrhom spísaným do zápisnice dňa 22.05.2014 domáhal proti
povinnému vykonania exekúcie pre vymoženie istiny vo výške 428,86 Eur s príslušenstvom, na podklade
exekučného titulu, ktorým je rozsudok Stáleho rozhodcovského súdu zriadeného zriaďovateľom
Slovenská rozhodcovská a.s., sp. zn. SR 0143/06 zo dňa 02.03.2006, ktorý podľa vyznačenej doložky
nadobudol právoplatnosť dňa 10.04.2006 a vykonateľnosť dňa 13.04.2006. Z úradnej činnosti mal
súd prvého stupňa preukázané, že exekúcia vedená pod sp. zn. 9Er/1839/2006 bola zastavená
uznesením Okresného súdu Prievidza č. k. 9Er/1839/2006-25 zo dňa 02.04.2012 podľa § 57 ods. 2
Exekučného poriadku z dôvodu rozporu exekučného titulu so zákonom a toto uznesenie v spojení
s potvrdzujúcim uznesením Krajského súdu v Trenčíne č. k. 3CoE/16/2013-59 zo dňa 20.02.2013
nadobudlo právoplatnosť dňa 27.02.2013. Následne Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesením
č. k. 7 ECdo/164/2013 zo dňa 29.01.2014, ktoré nadobudlo právoplatnosť dňa 17.02.2014 odmietol
dovolanie oprávneného proti uzneseniu Krajského súdu Trenčín č. k. 3CoE/16/2013-59. Exekučným
titulom v tomto a vo vyššie uvedenom exekučnom konaní je ten istý rozhodcovský rozsudok Stáleho
rozhodcovského súdu zriadeného zriaďovateľom Slovenská rozhodcovská a.s., sp. zn. SR 0143/06 zo
dňa 02.03.2006. Z uvedeného je teda zrejmé, že exekučné konanie vedené pod sp. zn. 9Er/1839/2006
sa viedlo na podklade toho istého exekučného titulu ako toto exekučné konanie a vo vzťahu k tým
istým účastníkom konania, pričom zhodný je aj vymáhaný nárok oprávneného, resp. časť nároku
oprávneného voči povinnému. Súd prvého stupňa mal za to, že existencia právoplatného rozhodnutia o
veci je prekážkou toho, aby sa o rovnakej veci opätovne konalo a rozhodovalo (prekážka res iudicata).
Prekážka právoplatne rozhodnutej veci - rei iudicatae, ktorá vyplýva z § 159 ods. 3 OSP, patrí medzi
neodstrániteľné podmienky konania v zmysle § 103 a § 104 ods. 1 OSP a bráni tomu, aby vec, o
ktorej už bolo právoplatne rozhodnuté, bola opäť prejednaná. Rovnakou vecou je uplatnenie toho istého
nároku alebo stavu, o ktorom bolo už právoplatne rozhodnuté, pokiaľ je súčasne daná totožnosť osôb
a totožnosť predmetu konania. Ide o procesné vyjadrenie ústavnoprávnej zásady ne bis in idem, teda
nie dvakrát o tej istej veci. Keďže v tomto exekučnom konaní sp. zn. 16Er/3262/2014 je podkladom
pre vymoženie pohľadávky oprávneného proti povinnému ten istý rozhodcovský rozsudok, v súvislosti
s ktorým už súd vo svojom skoršom rozhodnutí č. k. 9Er/1839/2006-25 zo dňa 02.04.2012 jednoznačne



konštatoval, že nie je spôsobilým exekučným titulom, súd prvého stupňa bol toho názoru, že za týchto
podmienok ide o prekážku rozhodnutej veci a toto exekučné konanie je potrebné zastaviť podľa § 104
ods. 1 OSP.

Proti tomuto uzneseniu podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie oprávnený z dôvodov uvedených
v § 205 ods. 2 písm. a), f) OSP a v § 221 ods. 1 písm. h) OSP. Zastával názor, že v tomto prípade nemalo
byť aplikované ustanovenie 251 ods. 4, § 103 a § 104 ods. 1 prvá veta OSP, nakoľko v exekučnom konaní
nie je možné na predchádzajúce exekučné konanie, ktoré sa skončilo uznesením o zastavení exekúcie
podľa § 57 ods. 2 Exekučného poriadku v spojení s § 45 ods. 1 a 2 zákona č. 244/2002 Z. z., aplikovať
zásadu res iudicata, keďže v exekučnom konaní súd autoritatívne nerozhoduje o hmotných právach
a povinnostiach účastníkov právnych vzťahov, t. j. nerozhoduje záväzne o existencii práva. Dôvodil,
že Exekučný poriadok obsahuje právne normy, ktoré sú špeciálne voči normám Občianskeho súdneho
poriadku a prednosť bude mať § 44 ods. 2 Exekučného poriadku pred § 159 ods. 2 a 3 OSP. Poukázal
na právo na súdnu a inú právnu ochranu garantovanú v článku 46 Ústavy Slovenskej republiky, pričom
konštatoval, že každé konanie súdu alebo iného orgánu, ktoré je v rozpore so zákonom, je porušením
ústavou zaručeného práva na súdnu alebo inú právnu ochranu. Uviedol, že nakoľko povinná si nesplnila
dobrovoľne svoje povinnosti vyplývajúce zo zmluvy o úvere, opätovne si riadne uplatnil svoje práva,
ktoré mu prináležia na základe právoplatného a vykonateľného exekučného titulu - Rozhodcovského
rozsudku, aby tak predišiel poškodeniu svojich záujmov. Na základe uvedených skutočností navrhol,
aby odvolací súd napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa zrušil.

Písomné vyjadrenie k odvolaniu oprávneného podané nebolo.

Krajský súd ako súd odvolací, preskúmal vec podľa § 212 ods. 1 OSP bez nariadenia odvolacieho
pojednávania podľa § 214 ods. 2 OSP a dospel k záveru, že napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa
je potrebné ako vecne správne potvrdiť podľa § 219 ods. 1 OSP z týchto dôvodov:

V predmetnej veci sa oprávnený návrhom, spísaným do zápisnice na exekútorskom úrade JUDr.
Rudolfa Krutého dňa 22.05.2014, domáhal vykonania exekúcie proti povinnej pre vymoženie 428,86
Eur s príslušenstvom, a to na podklade exekučného titulu, ktorým je rozhodcovský rozsudok Stáleho
rozhodcovského súdu zriadeného zriaďovateľom Slovenská rozhodcovská, a.s. zo dňa 02.03.2006,
sp. zn. SR 0143/06, ktorý podľa vyznačenej doložky mal nadobudnúť právoplatnosť dňa 10.04.2006
a vykonateľnosť dňa 13.04.2006. Napadnutým uznesením súd prvého stupňa zastavil exekučné
konanie, keďže v predmetnom exekučnom konaní sp. zn. 16Er/3262/2014 je podkladom pre vymoženie
pohľadávky oprávneného proti povinnej ten istý rozhodcovský rozsudok, v súvislosti s ktorým už súd vo
svojom skoršom rozhodnutí č. k. 9Er/1839/2006-25 zo dňa 02.04.2012 jednoznačne konštatoval, že nie
je spôsobilým exekučným titulom. Súd prvého stupňa bol toho názoru, že za týchto podmienok ide o
prekážku rozhodnutej veci a toto exekučné konanie je potrebné zastaviť podľa § 104 ods. 1 OSP.

Z obsahu rozhodnutia súdu prvého stupňa č. k. 9Er/1839/2006-25 zo dňa 02.04.2012 vyplýva, že
oprávnený sa na podklade vyššie uvedeného exekučného titulu - rozhodcovského rozsudku Stáleho
rozhodcovského súdu zriadeného zriaďovateľom Slovenská rozhodcovská, a.s. zo dňa 02.03.2006, sp.
zn. SR 0143/06, domáhal vykonania exekúcie proti povinnej pre vymoženie 428,87 Eur s príslušenstvom.
V uvedenej exekučnej veci súd prvého stupňa predmetným uznesením č. k. 9Er/1839/2006-25 zo dňa
02.04.2012 vyhlásil exekúciu za neprípustnú a zastavil ju. Toto uznesenie nadobudlo právoplatnosť dňa
27.02.2013 v spojení s potvrdzujúcim uznesením Krajského súdu v Trenčíne č. k. 3CoE/16/2013-59 zo
dňa 20.02.2013.

Podľa § 251 ods. 4 OSP, na výkon rozhodnutia a exekučné konanie podľa osobitného predpisu sa použijú
ustanovenia predchádzajúcich častí, ak tento osobitný predpis neustanovuje inak. Rozhoduje sa však
vždy uznesením.



Podľa § 103 OSP, kedykoľvek za konania prihliada súd na to, či sú splnené podmienky, za ktorých môže
konať vo veci (podmienky konania).

Podľa § 104 ods. 1 OSP, ak ide o taký nedostatok podmienky konania, ktorý nemožno odstrániť, súd
konanie zastaví. Ak vec nespadá do právomoci súdov alebo ak má predchádzať iné konanie, súd postúpi
vec po právoplatnosti uznesenia o zastavení konania príslušnému orgánu; právne účinky spojené s
podaním návrhu na začatie konania zostávajú pritom zachované.

Podľa § 159 ods. 3 OSP, len čo sa o veci právoplatne rozhodlo, nemôže sa prejednávať znova.

Odvolací súd konštatuje, že existencia prekážky právoplatne rozhodnutej veci je predpokladom toho,
aby súd nekonal a nerozhodoval o veci, o ktorej už prv právoplatne rozhodol iný súd, prípadne iný
orgán, ktorého rozhodnutím je civilný súd viazaný. Prekážka rei iudicatae sa zaraďuje do kategórie
neodstrániteľných vád konania, existencia ktorých má za následok zastavenie konania bez ďalšieho (iné
rozhodnutie súdu v prípade prekážky rozhodnutej veci neprichádza do úvahy). V tejto súvislosti odvolací
súd považuje za potrebné poukázať na ustanovenie § 103 OSP, podľa ktorého kedykoľvek počas
konania prihliada súd na to, či sú splnené podmienky konania, za ktorých môže konať vo veci (podmienky
konania). V ustanovení § 104 ods. 1 OSP je ďalej zakotvené, že ak ide o taký nedostatok podmienky
konania, ktorý nemožno odstrániť, súd konanie zastaví. Z citovaných ustanovení Občianskeho súdneho
poriadku teda vyplýva, že podmienky konania, za ktorých môže súd vo veci konať, súd skúma z úradnej
povinnosti a kedykoľvek za konania.

Podľa judikatúry Najvyššieho súdu Slovenskej republiky k porušeniu procesnej podmienky prekážky rei
iudicatae dôjde vtedy, ak sú kumulatívne splnené tri podmienky:

1. začne sa opätovne konať, hoci už bolo vo veci právoplatne rozhodnuté;

2. začne sa opätovne konať medzi tými istými účastníkmi;

3. a o tej istej veci.

Z ustanovenia § 251 ods. 4 OSP je nutné vyvodiť, že pre exekučné konanie platia procesné podmienky,
ktoré sú v podstate totožné s podmienkami sporového (nachádzacieho) konania. Na to nadväzujú aj
dôsledky nedostatku podmienok konania; ak pôjde o neodstrániteľnú podmienku exekučného konania,
súd je povinný exekučné konanie zastaviť, a to práve vzhľadom na ustanovenia § 103 a § 104 OSP v
spojení s ustanovením § 251 ods. 4 OSP. Vzhľadom na skutočnosť, že Exekučný poriadok neobsahuje
žiadne ustanovenie, ktoré by upravovalo prekážku rozhodnutej veci, je potrebné aj na exekučné konanie
aplikovať ustanovenie § 159 ods. 3 OSP, ktoré výslovne zakotvuje, že len čo sa o veci právoplatne
rozhodlo, nemôže sa prejednávať znova. Pre posúdenie rozsahu tohto striktného zákazu je nevyhnutné
posúdiť, čo sa rozumie rozhodnutím vo veci samej v exekučnom konaní.

Vecou samou sa rozumie nárok uplatňovaný iniciátorom súdneho (ale aj exekučného) konania, ktorý je
predmetom konania, spolu s príslušenstvom tohto nároku. V exekučnom konaní je predmetom konania
žiadosť oprávneného o tzv. nútený výkon rozhodnutia (exekučného titulu), a to v prípade, ak povinný
dobrovoľne nesplnil povinnosť vyplývajúcu z tohto rozhodnutia. Uznesenie, ktorým sa v exekučnom
konaní rozhodlo o neprípustností exekúcie ako celku, bez špecifikácie jej časti či určitých spôsobov
vykonania exekúcie, je rozhodnutím súdu vo veci samej.

Odvolací súd po preskúmaní veci konštatuje, že pred podaním návrhu oprávneného na vykonanie
exekúcie v predmetnej exekučnej veci, súd prvého stupňa už o totožnom nároku oprávneného,
uplatnenom návrhom na vykonanie exekúcie a vyplývajúcom z toho istého exekučného titulu, medzi tými
istými účastníkmi exekučného konania, právoplatne rozhodol, a to uznesením č. k. 9Er/1839/2006-25
zo dňa 02.04.2012, ktorým exekúciu vyhlásil za neprípustnú a zastavil ju podľa § 57 ods. 1 písm.
g) Exekučného poriadku s poukazom na § 45 ods. 1 a 2 zákona č. 244/2002 Z. z.. V uvedenej



exekučnej veci dospel súd prvého stupňa k záveru, že predložený rozhodcovský rozsudok vzhľadom
na absenciu právomoci rozhodcu v danej veci konať, a to s poukazom na neplatnosť rozhodcovskej
doložky, nemožno považovať za spôsobilý exekučný titul. Toto uznesenie nadobudlo právoplatnosť dňa
27.02.2013. Keďže uvedeným uznesením o zastavení exekúcie bolo právoplatne rozhodnuté o právnom
nároku oprávneného, ktorý bol priznaný v exekučnom titule a skutkové okolnosti vedúce k záveru o
nespôsobilosti tohto exekučného titulu zostali nezmenené, ide o meritórne rozhodnutie, ktoré založilo
prekážku právoplatne rozhodnutej veci. Vzhľadom na túto skutočnosť aj odvolací súd zastáva právny
názor, že uznesenie súdu prvého stupňa č. k. 9Er/1839/2006-25 zo dňa 02.04.2012 založilo prekážku
rei iudicatae, a teda pokiaľ v totožnej veci podal oprávnený návrh na vykonanie exekúcie, v takomto
exekučnom konaní nemožno pokračovať, a je potrebné ho zastaviť pre existenciu neodstrániteľnej
prekážky konania.

Z týchto dôvodov odvolací súd napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa potvrdil podľa § 219 ods. 1
OSP ako vecne správne.

Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Trenčíne pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.