{"guid": "a9f8a88d-9d59-469b-abde-e552ea779d4d:32d643e4-a0aa-4fd9-a7a0-a7b06ce4bbda", "ecli": "ECLI:SK:KSTT:2015:2113204066.1", "spisova_znacka": "23Co/238/2014", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Trnava sp. zn. 23Co/238/2014 z 22. 9. 2015", "citacia": "rozsudok Krajského súdu Trnava z 22. septembra 2015, sp. zn. 23Co/238/2014, ECLI:SK:KSTT:2015:2113204066.1", "identifikacne_cislo": "2113204066", "sud": {"guid": "sud_109", "nazov": "Krajský súd Trnava", "typ": "krajsky", "slug": "krajsky-sud-trnava"}, "sudca": "JUDr. Eva Hercegová", "sudca_id": 901, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/judr-eva-hercegova-901", "datum_vydania": "2015-09-22", "forma": "Rozsudok", "povaha": ["Potvrdzujúce"], "oblast": ["Občianske právo"], "podoblast": ["Ostatné"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/2003/514", "nazov": "zákon č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2003/514", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/514-2003"}, {"iri": "/SK/ZZ/1995/233", "nazov": "EP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1995/233", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/233-1995"}, {"iri": "/SK/ZZ/2003/514/#paragraf-9.odsek-2", "nazov": "§ 9 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2003/514/#paragraf-9.odsek-2", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/514-2003/paragraf-9"}, {"iri": "/SK/ZZ/1995/233/#paragraf-44.odsek-2", "nazov": "§ 44 ods. 2 EP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1995/233/#paragraf-44.odsek-2", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/233-1995/paragraf-44"}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/2003/514#paragraf-9", "/SK/ZZ/1995/233#paragraf-44"], "ma_text": true, "text_zdroj": "dump", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/32d643e4-a0aa-4fd9-a7a0-a7b06ce4bbda", "zdroj": "infosud", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSTT:2015:2113204066.1", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSTT:2015:2113204066.1", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSTT:2015:2113204066.1/text", "citacie_n": 0, "text": "Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 23Co/238/2014
Identifikačné číslo súdneho spisu: 2113204066
Dátum vydania rozhodnutia: 23. 09. 2015
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Zlatica Javorová
ECLI: ECLI:SK:KSTT:2015:2113204066.1

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Zlatice Javorovej a sudcov
JUDr. Ivety Jankovičovej a JUDr. Daši Kontríkovej v právnej veci žalobkyne: POHOTOVOSŤ, s.r.o.,
Bratislava, Pribinova 25, zastúpenej splnomocnenkyňou: Fridrich Paľko, s. r. o., Bratislava, Grösslingova
4, proti žalovanej: Slovenská republika, konajúca prostredníctvom Ministerstva spravodlivosti Slovenskej
republiky, Bratislava, Župné námestie 13, o 2.250,48 eur, o odvolaní žalobkyne proti rozsudku
Okresného súdu Trnava z 31. marca 2014 č. k. 16C/62/2013-37 takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa   p o t v r d z u j e .

Žalovanej nepriznáva náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa I. zamietol žalobu (ktorou sa žalobkyňa na žalovanej
domáhala zaplatenia majetkovej škody 1.875,40 eur a nemajetkovej ujmy 375,08 eur) a II. žalovanej
nepriznal náhradu trov konania. Rozhodnutie vo veci samej (o žalobe založenej na tvrdenom
nesprávnom úradnom postupe Okresného súdu Senica v exekučnom konaní vedenom takýmto súdom
pod sp. zn. 6Er/705/2010 s následným vyvodzovaním z toho zodpovednosti štátu) odôvodnil právne
ust. § 3 ods. 1 písm. d/, § 4 ods. 1 písm. a/, § 9 ods. 1, § 15 ods. 1, § 16 ods. 4 a 5, § 17 ods.
1 a 2 a § 19 ods. 1 a 3 zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone
verejnej moci a o zmene niektorých zákonov v znení platnom a účinnom ku dňu zamietnutia žiadosti
o udelenie poverenia (ďalej tiež len „zodpovednostný zákon“); § 41 ods. 2 písm. c/, d/ a i/ a § 44 ods.
2 E. p. (zákona č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti /Exekučného poriadku/
v znení platnom od 1.6.2010 do 31.5.2011) a odkazom na § 101 ods. 2, § 119 a § 120 ods. 4 O. s. p.
(Občianskeho súdneho poriadku č. 99/1963 Zb. v znení neskorších zmien a doplnení); vecne potom o.
i. tým, že vo vyššie označenom konaní Okresného súdu Senica nešlo konštatovať nesprávny úradný
postup súdu, ak tam bol zistený rozpor exekučného titulu so zákonom, preto došlo aj k zamietnutiu
žiadosti exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie a v takomto prípade nemalo význam,
že rozhodnutie bolo vydané až po uplynutí 15 dní od doručenia žiadosti, pokiaľ E. p. ustanovil lehotu
len pre prípad nezistenia rozporu titulu so zákonom a udelenia poverenia (o aký tu nešlo). Žalobkyňa
navyše neuniesla ani dôkazné bremeno na preukázanie vzniku skutočnej škody a nemajetkovej ujmy a
žalobe tak nešlo vyhovieť ani z tohto dôvodu. Ak by aj žalobkyni vznikla majetková škoda a nemajetková
ujma nebola preukázaná príčinná súvislosť ich vzniku s postupom  Okresného súdu Senica v exekučnej
veci. Rozhodnutie o trovách konania odôvodnil právne len paušálnym odkazom na § 142 ods. 1 O. s.
p. a vecne úspechom žalovanej, ktorá si náhradu trov konania neuplatnila a ani nepreukázala, žeby jej
v konaní trovy konania vznikli.



Proti tomuto rozsudku podala v celom rozsahu včas odvolanie iba žalobkyňa a navrhla ho zrušiť a
vec vrátiť súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Namietala, že postupom súdu prvého stupňa jej bola
odňatá možnosť konať pred súdom, ďalej že okresný súd vec nesprávne právne posúdil tým, že nepoužil
správne ustanovenie právneho predpisu a nedostatočne zistil skutkový stav a tiež, že neúplne zistil
skutkový stav, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností. Súd
prvého stupňa podľa nej rozhodol v merite veci na základe (a s použitím) „inšpirácie“ novou právnou
úpravou (obsiahnutou v ustanovení § 9 ods. 2 zodpovednostného zákona v znení zákona č. 412/2012
Z. z.), hoci interpretácia hmotného práva platného v čase vzniku právnej skutočnosti aj založenia
zodpovednostného právneho vzťahu pomocou hmotného práva, ktoré sa stalo súčasťou právneho
poriadku až po vzniku právnej skutočnosti aj po tom, čo už došlo k založeniu zodpovednostného
právneho vzťahu, nie je možná. Uplatnením opačného názoru de iure aj de facto došlo k aplikácii princípu
priamej retroaktivity, čo je neprípustné. Súdu prvého stupňa tiež vytkla, že vôbec nevysvetlil, prečo
zastáva názor, že účastníkovi nevznikol stav právnej neistoty. Súdu neprislúcha polemizovať o vhodnosti
limitácie dĺžky konaní zákonnými lehotami, má aplikovať platné právo a akékoľvek úvahy de lege ferenda
sú neprípustným súdnym aktivizmom, na ktorom nemožno založiť meritórne rozhodnutie, pričom súd
prvého stupňa svojimi úvahami úplne neguje doposiaľ vytvorenú a stabilizovanú judikatúru Európskeho
súdu pre ľudské práva (ktorá je základom štandardu ochrany základných práv v Európe, teda aj práva
na spravodlivý súdny proces a osobitne práva na prerokovanie veci v primeranom čase). Zodpovednosť
štátu podľa uvedenej judikatúry vzniká aj vtedy, ak súdy konajú náležite, ale dĺžku konania ovplyvňujú
„mimosúdne“ faktory, napr. rozsah nevybavenej súdnej agendy, keď je to najmä štát, ktorý musí plniť
svoj pozitívny záväzok vo vzťahu k právu na prerokovanie veci v primeranej lehote.

Žalovaná odvolací návrh nepodala.

Odvolací súd prejednal podľa § 212 ods. 1 a ods. 2 písm. b/ O. s. p. v medziach odvolania celú
vec (pretože bez ohľadu na faktor napadnutia rozsudku ako celku od rozhodnutia vo veci samej
bolo závislým i rozhodnutie o trovách konania) a to podľa § 214 ods. 2 O. s. p. bez pojednávania
(pretože tu síce šlo o prejednanie /aj/ veci samej, popri tom však nie o prípad, v ktorom by bolo
nutným prejednávanie veci na pojednávaní odvolacieho súdu, nakoľko tu nevznikla potreba dopĺňania
ani opakovania dokazovania, súd prvého stupňa prejednal vec na pojednávaní, nešlo tu o konanie vo
veci porušenia zásady rovnakého zaobchádzania a potrebu pojednávania si nevynucoval ani žiaden
dôležitý verejný záujem), keďže dospel k záveru, že napadnutý rozsudok treba navzdory námietkam
žalobkyne považovať za vecne správny, ak súd prvého stupňa zistil skutkový stav v miere postačujúcej
pre rozhodnutie a vec predovšetkým správne posúdil po právnej stránke.

Predovšetkým totiž odvolací súd nemal dôvod nesúhlasiť s argumentáciou použitou súdom prvého
stupňa na podporu ním zvoleného spôsobu rozhodnutia (tak ako táto - rozumej argumentácia - vyplýva
z odôvodnenia napadnutého rozsudku). U dôvodov predostretých okresným súdom dostatočne jasne a
i objektívne presvedčivo (samozrejme bez ambície presvedčiť kohokoľvek, najmä nie niekoho s celkom
jednoznačným záujmom na inom výsledku konania) by tak zásadne postačovalo i len konštatovať ich
správnosť a odvolať sa na ne (prvá časť ust. § 219 ods. 2 O. s. p.), odvolací súd však aj v tejto konkrétnej
veci musí učiniť zadosť tiež povinnosti vysporiadať sa i s tzv. odvolacími námietkami a preto, ale aj pre
celkovú úplnosť nad rámec už uvedeného súdom prvého stupňa dopĺňa (§ 219 ods. 2 O. s. p. in fine)
nasledovné :

Časť námietok, urobených súčasťou odvolania proti rozsudku v prejednávanej veci, nemohla obstáť
pre ich absolútnu nepatričnosť a na ďalšiu časť z nich nešlo dosť dobre reagovať pre ich len
najvšeobecnejšie možné uplatnenie, pri ktorom síce voči úvahám odvolávajúcej sa žalobkyne zásadne
nešlo nič namietať (a ani s nimi polemizovať), práve prílišná všeobecnosť výhrad a nemožnosť ich
vztiahnutia aj na prípad v tejto konkrétnej veci však bránili konštatovaniu, žeby súd prvého stupňa pri
svojom rozhodovaní či tomuto predchádzajúcom postupe naozaj konal v rozpore s požiadavkami na
spravodlivé súdne konanie. Nepatričnými boli pritom najmä námietky týkajúce sa údajného nenáležitého
použitia novelizovaného znenia ustanovenia § 9 ods. 2 zodpovednostného zákona, kde žalobkyni pre
zjavne paušálne uplatnenie rovnakých odvolacích dôvodov ako vo všetkých ostatných tunajšiemu súdu
známych druhovo totožných konaniach za účasti rovnakých účastníčok, muselo uniknúť, že súd prvého
stupňa v tejto veci ustanovením § 9 ods. 2 zodpovednostného zákona v znení zákona č. 412/2012
Z. z. vôbec neargumentoval (v tejto súv. por. i str. 6 - 8 písomného vyhotovenia rozsudku, § 9 ods.
2 zodpovednostného zákona v znení platnom a účinnom do 31. decembra 2012 aj po takomto čase



a tiež čl. I bod 8 a čl. II zákona č. 412/2012 Z. z.). Pokiaľ šlo o ostatné výhrady, namietané úvahy
o nevysvetlení názoru, podľa ktorého účastníkom (zrejme exekučného konania, tvoriaceho podklad
nárokov uplatňovaných v prejednávanej veci) nevznikol stav právnej neistoty, neboli v prejednávanej
veci relevantnými (ako bude uvedené i neskôr) a to isté by platilo aj v prípade v iných obdobných veciach
vznesenej námietky údajnou nesprávnosťou odmietnutia návrhu na tzv. znalecké dokazovanie (ktoré
môže byť namieste až vtedy, ak nemožno mať pochybnosti o existencii žalobou uplatneného práva,
pričom akceptovanie opačného názoru by malo za následok nehospodárne postupy súdov a neúmerné
predražovanie súdnych konaní, v ktorých by vykonané dôkazy nemohli na jednoznačnom výsledku
konania nič zmeniť). Aj povinnosť (štátov všeobecne i Slovenskej republiky osobitne) garantovať právo
účastníkov súdnych konaní na spravodlivé súdne konanie a v jeho rámci tiež právo na rozhodnutie v
primeranej lehote tu nepochybne je, žalobkyni však zrejme uniklo, že podmienky realizácie takýchto
práv na vnútroštátnej úrovni určujú práve zákony a z tých práve ten pre rozhodnutie v prejednávanej
veci kľúčový spôsobom podsúvaným odvolateľkou vyložiť nešlo.

Podľa čl. I § 44 ods. 2 E. p. (v znení rozhodnom aj pre exekučné konanie tvoriace základ pre nárok
uplatnený žalobou v prejednávanej veci, t. j. v znení platnom a účinnom od 1.6.2010 do 31.5.2011)
súd preskúma žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, návrh na vykonanie exekúcie a
exekučný titul. Ak súd nezistí rozpor žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie alebo návrhu
na vykonanie exekúcie alebo exekučného titulu so zákonom, do 15 dní od doručenia žiadosti písomne
poverí exekútora, aby vykonal exekúciu, táto lehota neplatí, ak ide o exekučný titul podľa § 41 ods. 2
písm. c/ a d/. Ak súd zistí rozpor žiadosti alebo návrhu alebo exekučného titulu so zákonom, žiadosť o
udelenie poverenia na vykonanie exekúcie uznesením zamietne. Proti tomuto uzneseniu je prípustné
odvolanie.

Z práve odcitovaného ustanovenia musí byť každému celkom zjavné práve to, čo správne vyvodil aj súd
prvého stupňa a síce, že zákonodarca v procese rozhodovania sa exekučného súdu o tom, či súdnym
exekútorom požadované poverenie na vykonanie exekúcie tomuto udelí, alebo nie, ustanovil lehotu
15 dní od doručenia žiadosti výlučne pre prípady nezistenia rozporu žiadosti, návrhu ani exekučného
titulu so zákonom a následného udelenia poverenia (predstavujúceho logický následok nedostatku
zistenia zákonom definovaného rozporu). Význam tu malo len, že súčasťou rozhodnej úpravy bolo (a
stále je) i to, že vtedy, ak sa rozpor so zákonom zistí (žalobkyni z prejednávanej veci je pritom zaiste
známy ten záver tunajšieho súdu z iných druhovo totožných vecí, podľa ktorého nezistenie rozporu sa
musí týkať všetkých troch v zákone uvedených písomností, preskúmavaných v procese rozhodovania o
udelení, resp. neudelení poverenia a naopak zistenie postačuje už i u jednej z nich), lehota ustanovená
nie je. Takýto odchylný prístup je tu evidentne najmä preto, že protikladom poverenia (ktoré formálne
nemá charakter rozhodnutia súdu a nemožno proti nemu brojiť ani žiadnym opravným prostriedkom)
je uznesenie (rozhodnutie) s možnosťou jeho vydania spravidla až po obstaraní si súdom spoľahlivého
podkladu pre potvrdenie záveru o prípadnom rozpore či už žiadosti, návrhu alebo exekučného titulu
(nezriedka inak všetkých troch takýchto listín či prinajmenšom dvoch z nich) so zákonom. Obstaranie
toho, čo v konkrétnej veci má za takýto podklad poslúžiť (a čím v čase doručenia mu žiadosti o
poverenie obvykle exekučný súd ešte nedisponuje) a i jeho náležité vyhodnotenie si vyžaduje určitý
čas a z pohľadu časového aspektu súhrnu takýchto aktivít lehotu 15 dní zjavne nemožno považovať za
postačujúcu (čo je mimo akúkoľvek pochybnosť tiež dôvod, pre ktorý sa zákonodarca jej uzákoneniu v
tomto prípade vyhol a to, či tak urobil s vedomím možných obštrukcií pri získavaní exekučným súdom
požadovaných listín, alebo bez takéhoto vedomia, bolo bez právneho významu). Kým teda predbežný
záver o nedostatku dôvodov z čohokoľvek usudzovať na rozpor (nesúlad) exekučného titulu, návrhu na
začatie exekučného konania alebo žiadosti exekútora o poverenie velí s udelením poverenia neotáľať
a zákonom ustanovená lehota je tu práve za takýmto účelom, opačný predbežný záver je potrebné
si verifikovať alebo prinajmenšom argumentačne solídne vypodložiť a práve preto nemožno vydanie
uznesenia zamietajúceho žiadosť o poverenie „uponáhľať“.

Aj v prejednávanej veci preto muselo byť rozhodujúcim to, že v exekučnom konaní Okresného súdu
Senica jeho sp. zn. 6Er/705/2010 exekučný súd prvého stupňa na žiadosť súdneho exekútora o
poverenie, došlú mu 22.9.2010 síce zareagoval „až“ uznesením zo 6.12.2010 č. k. 6Er/705/2010 - 10,
EX 10131/2010 (ktorým žiadosť exekútora o udelenie poverenia zamietol), takéto jeho rozhodnutie však
pre nedostatok odvolania oprávnenej (totožnej so žalobkyňou z prejednávanej veci) a teda i zjavné
uspokojenie sa s poskytnutými dôvodmi nemožnosti vykonania rozhodcovského rozsudku nadobudlo
právoplatnosť 29.1.2011.



Súd prvého stupňa tak predovšetkým správne posúdil otázku existencie (či presnejšie neexistencie)
prvého z atribútov zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci, ktorým je v
tomto prípade postup súdu považovateľný za nesprávny úradný postup. Ak už tento atribút chýbal,
bezpredmetné bolo zaoberanie sa prípadnou existenciou tých ďalších, pretože by to na bezzákladnosti
žaloby o náhradu škody a nemajetkovej ujmy z takéhoto dôvodu nemohlo nič zmeniť.

Odvolací súd preto napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa podľa § 219 ods. 2 O. s. p. ako vecne
správny potvrdil. Týkalo sa to aj rozhodnutia o trovách konania, odôvodneného síce stručnejšie (bez
citácie použitého ustanovenia procesného práva, zakotvujúceho zásadu zodpovednosti účastníkov za
výsledok tzv. sporového konania), aj v tomto prípade však ako po vecnej, tak i po právnej stránke náležite.

V takto skončenom odvolacom konaní bola plne úspešná žalovaná (žalobkyňa s odvolaním neuspela
vôbec) a bola to tak ona, komu podľa § 224 ods. 1  a § 142 ods. 1 O. s. p. vzniklo aj právo na náhradu
trov odvolacieho konania. Žalovaná však nepodala návrh na priznanie jej náhrady trov ani v tomto
prípade a ak sa ani zo spisu vznik žiadnych trov konania tejto účastníčky v odvolacom konaní nepodával,
rozhodnúť šlo aj tu iba nepriznaním náhrady.

K prijatiu tohto rozsudku došlo pomerom hlasov 3 : 0, čiže jednomyseľne (čl. I § 3 ods. 9 posledná veta
zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch v znení neskorších zmien a doplnení).

Poučenie:

Tento rozsudok nemožno napadnúť odvolaním.", "vazby": {"vyrok_vztahy": [{"sz": "16C/62/2013", "guid": "15d1be6b-d254-4927-937e-d3947bc8e1b9:33ef7e97-c83b-480f-b64e-e872290556d7", "vztah": "potvrdene"}]}, "cituje": [], "citovane_v": []}