{"guid": "a8775707-954a-43f5-85f0-d1d3ef0679c8:3cf40810-b800-4e4f-93ba-516cd91ad3ba", "ecli": "ECLI:SK:KSBA:2013:1312207313.1", "spisova_znacka": "2Co/448/2013", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Bratislava sp. zn. 2Co/448/2013 z 10. 12. 2013", "citacia": "rozsudok Krajského súdu Bratislava z 10. decembra 2013, sp. zn. 2Co/448/2013, ECLI:SK:KSBA:2013:1312207313.1", "identifikacne_cislo": "1312207313", "sud": {"guid": "sud_101", "nazov": "Krajský súd Bratislava", "typ": "krajsky", "slug": "krajsky-sud-bratislava"}, "sudca": "JUDr. Vincent Szabó", "sudca_id": 1019, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/judr-vincent-szabo-1019", "datum_vydania": "2013-12-10", "forma": "Rozsudok", "povaha": ["Potvrdzujúce"], "oblast": ["Občianske právo"], "podoblast": ["Pracovné právo"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/2001/311/#paragraf-68.odsek-1.pismeno-b", "nazov": "§ 68 ods. 1 písm. b) ZP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2001/311/#paragraf-68.odsek-1.pismeno-b", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/311-2001/paragraf-68"}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/2001/311#paragraf-68"], "ma_text": true, "text_zdroj": "dump", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/3cf40810-b800-4e4f-93ba-516cd91ad3ba", "zdroj": "infosud", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBA:2013:1312207313.1", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSBA:2013:1312207313.1", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSBA:2013:1312207313.1/text", "citacie_n": 0, "text": "Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 2Co/448/2013
Identifikačné číslo súdneho spisu: 1312207313
Dátum vydania rozhodnutia: 11. 12. 2013
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ayše Pružinec - Erenová
ECLI: ECLI:SK:KSBA:2013:1312207313.1

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Ayše Pružinec Erenovej a
členov senátu JUDr. Márie Hajdínovej a JUDr. Ondreja Krajča v právnej veci navrhovateľky: Ľ. I., nar.
X. X. XXXX, bytom D. Q.. Č.. XX, I., zastúpená advokátkou: JUDr. Marta Srncová, Seberíniho ul. č. 9,
Bratislava, proti odporcovi: I. B. I. U., D. Q.. Č.. X/XXX, I., IČO: XX XXX XXX, zastúpený: MV Legal s. r. o.,
Kapicova ul. č. 5, Bratislava, IČO: 36 857 947, o určenie neplatnosti okamžitého skončenia pracovného
pomeru a náhradu mzdy, na odvolanie odporcu proti rozsudku Okresného súdu Bratislava III zo dňa 4.
júna 2013 č. k. 11C 53/2012 - 159 takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej časti   p o t v r d z u j e .

o d ô v o d n e n i e :

Súd prvého stupňa napadnutým rozsudkom určil, že okamžité skončenie pracovného pomeru zo dňa
11. 4. 2012, ktoré bolo navrhovateľke doručené dňa 12. 4. 2012, je neplatné. Odporcovi uložil povinnosť
zaplatiť navrhovateľke náhradu mzdy vo výške 6. 487, 02 eur do troch dní od právoplatnosti rozsudku
a vo zvyšku návrh navrhovateľky zamietol. Zároveň uložil odporcovi povinnosť nahradiť navrhovateľke
trovy konania vo výške 100 % a odporcovi uložil povinnosť zaplatiť na účet súdu prvého stupňa súdny
poplatok vo výške 494, 24 eur. Súd prvého stupňa svoje rozhodnutie v časti neplatnosti okamžitého
skončenia pracovného pomeru a náhrady mzdy odôvodnil právne ust. § 59 ods. 1, § 68 ods. 1 písm.
b), ods. 2, § 70, § 77, § 79 ods. 1, ods. 2, § 81, § 82, § 134 ods. 1, ods. 2, ods. 4 Zákonníka práce,
ust. § 3 ods. 6 vyhlášky Ministerstva životného prostredia  SR č. 397/2003 Z. z. a vecne tým, že v
konaní nebolo sporným, že navrhovateľka uzatvorila s odporcom dňa 16. 3. 2004 pracovnú zmluvu
na dobu neurčitú a účastníci konania uzatvorili dňa 29. 12. 2004,                   28. 12. 2007 a 23.
1. 2012 dohody o zmene pracovnej zmluvy, ktorými sa menili mzdové podmienky s tým, že k zmene
pracovnej zmluvy došlo aj dňa 30. 12. 2008 a dňa 28. 1. 2010. Súd prvého stupňa v odôvodnení
svojho rozhodnutia uviedol, že mal v konaní preukázanú náplň práce navrhovateľky zo dňa 1. 1.
2008, ktorej obsahom bolo, okrem iného, spracovávať agendu bytových vodomerov na teplú úžitkovú
vodu a studenú vodu, sledovať dobu životnosti meračov studenej vody a teplej úžitkovej vody, včas
upozorňovať zástupcov vlastníkov na ich výmenu, respektíve preciachovanie, podľa potreby odpočítavať
stavy meračov, sledovať a vyhodnocovať zaznamenané stavy, vykonávať analýzu nameraných údajov
s cieľom zachytenia anomálií poukazujúcich na ich poruchu, spracovávať evidenciu stavov vodomerov
na základe dodaných faktúr. Súd prvého stupňa mal rovnako preukázané, že dňa 16. 2. 2012 odporca
adresoval navrhovateľke upozornenie na porušenie pracovnej disciplíny z dôvodu nezabezpečenia
výmeny nefunkčných meračov pretečeného množstva studenej vody a teplej úžitkovej vody v priestoroch
I.G. B. I. U. a dňa  12. 4. 2012 bolo navrhovateľke doručené okamžité skončenie pracovného pomeru
zo dňa        11. 4. 2012, podľa ustanovenia § 68 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce z dôvodu zavineného
a závažného porušenia pracovnej disciplíny, ktoré spočívalo v tom, že dňa 14. 2. 2012 sa odporca
dozvedel z odpočtov bytových meračov, že niektoré z meračov spotreby studenej vody v bytovom dome



na ulici D. Q.. Č.. X K. I. stoja (jeden až tri roky), resp. sú pokazené a nemerajú správnu spotrebu vody.
Poukázal na skutočnosť, že z okamžitého skončenia pracovného pomeru vyplývalo, že dlhodobú vadu
meračov navrhovateľka za celé obdobie poruchy neoznámila, neupozornila včas na potrebu výmeny
meračov, ani nevykonala opatrenia na odstránenie vád a zjednanie nápravy, čím porušila povinnosť
včas odpočítať údaje tak, aby mohli byť použité na rozúčtovanie nákladov, čo malo za následok
nesprávne vypočítanie spotreby vody, opakované chyby v databázach a nesprávne rozpočítavanie
nákladov medzi jednotlivých spotrebiteľov vody v bytovom dome a navrhovateľka neriešila ani ďalšie
merače v dotknutom bytovom dome, ktoré mali byť vymenené za nové najneskôr v termíne november
2011, k čomu nedošlo s tým, že navrhovateľka listom zo dňa 3. 5. 2012 oznámila odporcovi, že trvá
na tom, aby ju ďalej zamestnával. Súd prvého stupňa uviedol, že neplatnosť skončenia pracovného
pomeru bola navrhovateľkou uplatnená v zákonnej lehote a formálno-právne podmienky pre tento
spôsob rozviazania pracovného pomeru boli splnené s poukazom na skutočnosť, že Zákonník práce pre
účely skončenia pracovného pomeru rozlišuje medzi menej závažným porušením pracovnej disciplíny
a závažným porušením pracovnej disciplíny a porušenie pracovnej disciplíny najvyššej intenzity je
dôvodom pre okamžité skončenie pracovného pomeru alebo pre výpoveď z pracovného pomeru,
pričom jedným zo základných hľadísk pri rozhodovaní o postihu za porušenie pracovnej disciplíny je
intenzita porušenia pracovnej disciplíny a hodnotenie intenzity porušenia pracovnej disciplíny závisí
od konkrétnych okolností a ovplyvňuje ho tak osoba zamestnanca, jeho doterajší postoj k plneniu
pracovných povinností, spôsob a intenzita porušenia konkrétnych pracovných povinností, ako aj situácia,
v ktorej k porušeniu došlo, dôsledky porušenia pre zamestnávateľa, či konanie zamestnanca spôsobilo
zamestnávateľovi škodu a pod. Súd prvého stupňa v odôvodnení svojho rozhodnutia poukázal na to,
že v objekte družstva bol stav vodomerov všeobecne známy, pričom z pracovnej náplne navrhovateľky
nevyplývalo, že by bola osobne zodpovedná za pravidelnú kontrolu vodomerov, keďže navrhovateľka
mala na starosti odpisy vodomerov a jej povinnosťou bolo sledovať dobu životnosti a podľa potreby
odpočítavať stav meračov, čo navrhovateľka urobila. V konaní podľa súdu prvého stupňa nebolo sporné,
že navrhovateľka koncom roka 2011 zistila, že niektoré vodomery sú nefunkčné a tento stav aj nahlásila
a to, že niektoré vodomery mali nulovú spotrebu už v roku 2009 a v roku 2010, jednoznačne nesvedčí o
tom, že boli pokazené a takýto záver z odpočtov meračov v objekte bytového družstva nemožno urobiť,
nakoľko z odpočtov za rok 2009 vyplýva iba skutočnosť, že merače č. XXXXXXXXX a č. XXXXXXXXX
mali nulovú spotrebu a z odpočtu za rok 2010 vyplýva, že vodomery č. XXXXXXXXX, č. XXXXXXXXX,
č.  XXXXXXXXX a č. XXXXXXXXX mali nulovú spotrebu. Z výpovede svedkov mal súd prvého
stupňa preukázané, že navrhovateľka okrem meračov v objekte bytového družstva mala na starosti
ešte ďalších 3.000 až 5.000 meračov teplej úžitkovej vody a studenej vody a úlohou navrhovateľky
nebolo pravidelne kontrolovať spotrebu meračov, jej úlohou bolo zabezpečiť výmenu meračov v prípade
nahlásenia vlastníkmi bytov a navrhovateľka si povinnosť odpočítať stav meračov koncom roka splnila.
Súd prvého stupňa nemal preukázané neplnenie povinnosti navrhovateľky včas odpočítať údaje tak,
aby mohli byť použité na rozúčtovanie nákladov a ani neplnenie povinnosti navrhovateľky odpočítavať
stavy meračov, sledovať a vyhodnocovať zaznamenané stavy a vykonávať analýzu nameraných údajov.
V konaní nebolo zároveň sporné, že navrhovateľka odčítala stav meračov ku koncu roku 2011 a
zaznamenaný stav vyhodnotila, merače boli vymenené a z výpovede svedkov vyplynulo, že v prípade
nemožného určenia spotreby vody z merača sa použije metóda výpočtu odborným odhadom a takúto
metódu navrhovateľka použila v prípade rozúčtovania spotreby vody za rok 2011 z čoho vyplýva, že
navrhovateľka neporušila žiadne ustanovenie právneho predpisu a odporcovi jej konaním nevznikla
žiadna škoda. Poukázal na skutočnosť, že vodomery v objekte bytového družstva bolo potrebné vymeniť
do decembra roku 2011, pričom ich výmena sa uskutočnila až v marci v roku 2012, navrhovateľka síce
porušila povinnosť zabezpečiť výmenu vodomerov včas, avšak intenzita takéhoto porušenia pracovnej
disciplíny nedosahovala taký stupeň, ktorý by bolo možné klasifikovať ako závažné porušenie pracovnej
disciplíny a za ktoré by odporca mohol s navrhovateľkou okamžite skončiť pracovný pomer. Súd prvého
stupňa k otázke náhrady mzdy uviedol, že priemerný hodinový zárobok navrhovateľky bol vo výške 4,
144 eur a priemerný mesačný zárobok vo výške 720, 78  eur, ktorý zistil z rozhodujúceho obdobia január
až marec roku 2012 s odpracovanou dobou 504 hodín (január 176 hodín, február 168 hodín, marec 160
hodín), so zúčtovanou mzdou vo výške 2. 088, 73 eur (január vo výške 718 eur, február vo výške 718
eur, marec vo výške  652, 73 eur) a vzhľadom na skutočnosť, že navrhovateľka oznámila odporcovi,
že trvá na tom, aby ju naďalej zamestnával dňa 3. 5. 2012, súd prvého stupňa priznal navrhovateľke
náhradu mzdy za obdobie od 4. 5. 2012 do 4. 2. 2013 v celkovej výške 6. 487, 02 eur z navrhovateľkou
uplatnenej výšky 6. 579 eur a vo zvyšnej časti návrh navrhovateľky zamietol. Rozhodnutie o trovách
konania odôvodnil právne ust. § 142 ods. 3 a § 151 ods. 7  O. s. p. a vecne priznaním plnej náhrady
trov konania navrhovateľke vo výške 100 %, nakoľko neúspech navrhovateľky bol nepatrný, pričom súd



prvého stupňa si vymienil, že po právoplatnosti rozhodnutia rozhodne o konkrétnej výške náhrady trov
konania. Rozhodnutie o povinnosti odporcu zaplatiť na účet súdu prvého stupňa súdny poplatok vo výške
494, 24 eur odôvodnil právne ust. § 2 a § 4 ods. 2 písm. d) zák. č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch
a poplatkoch za výpis z registra trestov v znení neskorších predpisov a vecne tým, že navrhovateľka
bola od poplatku oslobodená, a preto zaviazal súd prvého stupňa odporcu zaplatiť súdny poplatok,
pozostávajúci zo súdneho poplatku za návrh na určenie neplatnosti skončenia pracovného pomeru vo
výške 99, 50 eur a zo súdneho poplatku za návrh na náhradu mzdy vo výške 394, 74 eur.
Proti tomuto rozsudku v časti výroku, ktorým súd prvého stupňa návrhu navrhovateľky vyhovel podal
odporca v zákonnej lehote odvolanie z dôvodu, že podľa ust.         § 205 ods. 2 písm. d) O. s.
p. súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a
podľa ust. § 205 ods. 2 písm. f) O. s. p. rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho
právneho posúdenia veci a navrhol rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej časti zmeniť a návrh
navrhovateľky zamietnuť, alebo zrušiť a vec vrátiť súdu prvého stupňa na ďalšie konanie, resp. zmeniť
tak, že odvolací súd rozhodne, že nemožno od odporcu ako zamestnávateľa spravodlivo požadovať,
aby navrhovateľku   naďalej  zamestnával, pretože ako zamestnanec s jej prístupom k práci, je pre
odporcu neakceptovateľný a vyslovene škodlivý a zároveň si uplatnil právo na náhradu trov odvolacieho
konania. Odporca uviedol, že navrhovateľka bola jeho zamestnankyňou na základe pracovnej zmluvy
zo dňa 16.03.2004, s ktorou odporca okamžite skončil pracovný pomer podľa ust. § 68 ods. 1 písm. b)
Zákonníka práce z dôvodu zavineného a závažného porušenia pracovnej disciplíny, nakoľko niektoré
z meračov spotreby studenej vody v bytovom dome na adrese D. Q.. Č.. X, I. cca. 1 až 3 roky
stáli, boli pokazené, nemerali správne spotrebu vody a navrhovateľka neriešila ani ďalšie merače v
bytovom dome, ktoré mali byť vymenené za nové najneskôr v termíne november 2011. Navrhovateľka
podľa odporcu porušila podľa ust. § 81 písm. a), c), e) Zákonníka práce svoje pracovné povinnosti,
vyplývajúce z jej náplne práce zo dňa 1. 1. 2008 s tým, že jej konanie je nutné posúdiť ako závažné
porušenie pracovnej disciplíny, nakoľko ide o zavinené porušenie viacerých povinností zamestnanca,
ktoré vzhľadom na obsah a rozsah pracovnej náplne navrhovateľky, predstavovali jej základné pracovné
povinnosti. Odporca vo svojom odvolaní poukázal na skutočnosť, že navrhovateľka v rozpore s právnymi
predpismi a svojimi pracovnými povinnosťami, nezabezpečila včas výmenu meračov, ktorým uplynula
ciachovacia doba, ani výmenu nefunkčných meračov a, ak by si plnila svoje povinnosti, najneskôr dňa
12. 12. 2011, mali byť vymenené dotknuté merače studenej vody a ďalšie merače mali byť vymenené
už skôr, z dôvodu ich nefunkčnosti. V dôvodoch svojho odvolania odporca ďalej uviedol, že  okamžité
skončenie pracovného pomeru s navrhovateľkou bolo uskutočnené dôvodne, plne v súlade so zákonom
a boli splnené procesnoprávne a aj hmotnoprávne podmienky aplikácie inštitútu okamžitého skončenia
pracovného pomeru, z dôvodu ktorého má za to, že súd prvého stupňa vyvodil nesprávne skutkové
závery, najmä čo sa týka posúdenia obsahu pracovnej náplne navrhovateľky a kvalifikácie jej konania,
resp. nekonania. Poukázal na zmätočnosť napadnutého rozsudku na strane 8, keď na jednej strane
súd prvého stupňa potvrdil, že medzi povinnosti navrhovateľky patrilo sledovať dobu životnosti meračov
studenej vody a teplej úžitkovej vody, sledovať a vyhodnocovať zaznamenané stavy spotreby a na
druhej strane konštatoval, že navrhovateľka svoje povinnosti neporušila, nakoľko sledovala  dobu
životnosti  a odpočítavala  stav  meračov. Odporca vytkol súdu prvého stupňa, že sa nevysporiadal s jeho
tvrdením, že mu navrhovateľka výsledky sledovania nenahlásila, a preto nemohol nápravu nefunkčných
meračov zabezpečiť a namietol záver súdu prvého stupňa, že stav vodomerov v objekte sídla odporcu
bol všeobecne známy, nakoľko informácie uchovávala navrhovateľka a prípadná vedomosť niektorých
svedkov o stave vodomerov pred jeho oznámením odporcovi nepreukazuje, že túto informáciu musel
mať i samotný odporca. Súd prvého stupňa sa podľa odporcu v odôvodnení rozsudku nevenoval času,
spôsobu a okolností, za ktorých sa odporca dozvedel o porušení povinností navrhovateľky a iba stručne
konštatoval splnenie formálno-právnych podmienok rozviazania pracovného pomeru z jeho strany a
zároveň mal za to, že výsluchmi svedkov bolo v konaní preukázané, že na strane navrhovateľky došlo k
porušeniu jej pracovných povinností. Poukázal na výpoveď svedka W. Z., ktorý uviedol, že oneskorenou
výmenou vodomerov došlo k porušeniu zák. č. 142/2000 Z. z. o metrológii, o výmenu vodomerov
sa mala starať navrhovateľka a že nie je pravdivé tvrdenie, že by odporca navrhovateľku neúmerne
zaťažoval s tým, že výpoveď svedka U.. M. preukázala, že ak by navrhovateľka za jeho pôsobenia
u odporcu nahlásila nefunkčnosť, resp. potrebu výmeny vodomerov, bol by o tom záznam a muselo
by sa to riešiť výmenou. Odporca namietal tvrdenie M. Š., že navrhovateľke odporca dával úlohy nad
rámec pracovnej zmluvy, nakoľko podľa odporcu ide o nepodložené tvrdenie, pričom M. Š. pracovala
na inom úseku ako navrhovateľka a vo výpovedi potvrdila, že ani nevie, čo konkrétne navrhovateľka
v rámci svojej pracovne náplne kontrolovala. Odporca ďalej uviedol, že v mesiaci december 2011
navrhovateľka odpočet stavu meračov riadne a najmä včas nevyhodnotila a nenahlásila odporcovi



potrebu výmeny týchto meračov, pritom táto povinnosť jednoznačne vyplývala z jej pracovnej náplne
a poruchovosť meračov s hodnotou spotreby nula, musela byť navrhovateľke jednoznačne zrejmá.
Odporca konštatoval, že merače boli vymenené až v marci 2012 a navrhovateľka najneskôr v polovici
decembra 2011 musela vedieť o potrebe výmeny nefungujúcich meračov, čím priamo zapríčinila, že
ďalšie tri mesiace nebola na dotknutých jednotkách riadne meraná skutočná reálna spotreba vody,
čoho dôsledkom bol rozpočet nákladov vychádzajúci z odborného odhadu. Odporca uviedol, že súd
prvého stupňa v odôvodnení rozsudku síce konštatoval, že intenzita porušenia pracovnej disciplíny
navrhovateľkou nedosahuje taký stupeň, aby ho bolo možné klasifikovať ako závažné s tým, že
oneskorenou výmenou meračov nevznikla na strane odporcu škoda, a to napriek tomu, že namietal, že
vznik škody je len jedným z pomocných kritérií na posúdenie intenzity závažnosti konania zamestnanca.
Vzhľadom na pracovnú náplň navrhovateľky predstavovalo spracovanie agendy vodomerov, sledovanie
doby životnosti meračov a včasné upozorňovanie na potrebu ich výmeny, základné a najdôležitejšie
povinnosti navrhovateľky, na plnenie ktorých mala vytvorené všetky potrebné pracovné podmienky.
Odporca poukázal na výklad pojmu závažné porušenie pracovnej disciplíny poskytnutý judikatúrou,
podľa ktorej pri skúmaní, či zamestnanec porušil pracovnú disciplínu závažne, môže súd prihliadnuť na
osobu zamestnanca, na funkciu, ktorú zastáva, na jeho doterajší postoj k plneniu pracovných úloh, na
dobu a situáciu, v ktorej došlo k porušeniu pracovnej disciplíny, na mieru zavinenia zamestnanca, na
spôsob a intenzitu porušenia konkrétnych povinností zamestnanca, na dôsledky porušenia pracovnej
disciplíny pre zamestnávateľov a na to, či svojim konaním zamestnanec spôsobil zamestnávateľovi
škody s poukazom na skutočnosť, že navrhovateľka v minulosti viackrát porušila pracovnú disciplínu
závažným spôsobom (napr. spôsobila škodu vo výške 16. 596, 96 eur, mala neospravedlnené absencie,
neplnila riadne svoje povinnosti, odmietala plniť pracovné príkazy zamestnávateľa a pod.) a skutočnosti,
ktoré boli dôvodom okamžitého skončenia pracovného pomeru s navrhovateľkou svedčia o, či už
úmyselnom alebo hrubo nedbanlivostnom konaní navrhovateľky v rozpore so zákonom a pracovnou
disciplínou a takéto pochybenia navrhovateľky poškodzujú dobré meno odporcu, ako podnikateľa v
oblasti správy nehnuteľností a niektorí vlastníci bytov a nebytových priestorov sa môžu cítiť poškodení
a iniciovať zmenu správy domu, čím by na strane odporcu došlo k vzniku škody.
Navrhovateľka vo svojom vyjadrení k odvolaniu odporcu uviedla, že rozsudok súdu prvého stupňa v
napadnutej časti považuje za vecne správny a navrhla ho v tejto časti potvrdiť z dôvodu jeho vecnej
správnosti a zároveň si uplatnila právo na náhradu trov odvolacieho konania. Uviedla, že vykonaným
dokazovaním bolo jednoznačne preukázané, že dôvody pre tak závažný postih, akým je okamžité
skončenie pracovného pomeru nie sú dané a že okamžité skončenie pracovného pomeru podľa ust. §
68 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce je neplatné. Poukázala na skutočnosť, že štatutárny orgán odporcu
vykonával zároveň funkciu jej priameho nadriadeného vedúceho a ako vedúci zamestnanec, okrem
povinností uvedených v ust. § 81 Zákonníka práce, mal voči navrhovateľke povinnosti stanovené v
ust. § 82 Zákonníka práce, a to najmä riadiť a kontrolovať prácu zamestnancov, vytvárať priaznivé
pracovné podmienky a zaisťovať bezpečnosť a ochranu zdravia pri práci a zabezpečovať, aby
nedochádzalo k porušovaniu pracovnej disciplíny s tým, že paradoxne odporca ju začal v roku 2012
jednostrannými písomnými príkazmi šikanovať, rozširovaním jej pracovných povinností nad rámec jej
možností. Navrhovateľka zároveň poukázala na zápisnicu z pojednávania zo dňa 27. 11. 2012, v ktorej
odporca na otázku jej právneho zástupcu, kedy nahlásil nefunkčnosť vodomeru, ktorý sa nachádzal v
jeho pracovni a bol jedným zo 6 vodomerov, ktoré mali byť nefunkčné, uviedol, že nie je povinný sledovať,
či vodomery fungujú a napriek tomu navrhovateľku na jeseň upozornil, že vodomer je nefunkčný, z čoho
vyplýva, že odporca mal už od jesene roku 2011 vedomosť o nefunkčnosti vodomeru a potrebe výmeny
niektorých priamo v objekte sídla odporcu, avšak dôsledky voči navrhovateľke okamžitým skončením
pracovného pomeru začal vyvodzovať až v apríli 2012. Navrhovateľka s poukazom na ust. § 68 ods.
1 písm. b) Zákonníka práce, upravujúci výnimočný spôsob skončenia pracovného pomeru zdôraznila,
že problém neskorej (priebežnej) výmeny vodomerov u odporcu nie je výnimočnou skutočnosťou,
pretrvával v minulosti a aj v súčasnosti, a preto postup odporcu vníma, ako zneužitie výkonu práv
odporcu ako zamestnávateľa. Listinnými dôkazmi založenými do súdneho spisu podľa navrhovateľky
bolo preukázané sústavné obťažovanie navrhovateľky odporcom jednostrannými písomnými príkazmi
(rozkazmi), rozširujúcimi jej pracovnoprávne povinnosti nad mieru únosnosti v reálnom čase ich splniť.
K návrhu odporcu, aby odvolací súd rozhodol, že v súlade s ust. § 79 ods. 1 prvá veta Zákonníka práce
nemožno od neho spravodlivo požadovať, aby navrhovateľku naďalej zamestnával, uviedla, že odporca
môže uplatniť za konania svoje práva proti navrhovateľovi aj vzájomným návrhom (§ 97 ods. 1 O. s. p.),
avšak takýto návrh neplatí podľa ust. § 216 ods. 1 O. s. p. pre odvolacie konanie.
Odvolací súd preskúmal vec viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania podľa § 212 ods. l O. s. p. v znení
účinnom od 1. 1. 2013, túto prejednal bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 214 ods. 2 O. s.



p., keďže pre nariadenie pojednávania neboli dané zákonné podmienky vyplývajúce z ustanovenia § 214
ods. l O. s. p. (nebolo potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie, súd prvého stupňa nerozhodol
bez nariadenia pojednávania, nejde o konanie vo veciach porušenia zásady rovnakého zaobchádzania
a nevyžadoval to dôležitý verejný záujem) a rozsudok verejne vyhlásil dňa 11. decembra 2013 podľa
§ 211 ods. 2 v spojení  s § 156 ods. 3 O. s. p., pričom o termíne verejného vyhlásenia rozsudku boli
účastníci upovedomení zákonným spôsobom.
Rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej časti odvolací súd potvrdil, pretože je vo výroku vecne
správny a odvolací súd sa stotožnil aj s odôvodnením rozsudku súdu prvého stupňa, na ktoré v celom
rozsahu poukazuje (§ 219 ods. 1, 2 O. s. p.). Prvostupňový súd správne vyhodnotil zistený skutkový
stav a tento aj správne právne posúdil.
V konaní pred súdom prvého stupňa nebolo medzi účastníkmi konania sporným, že medzi
navrhovateľkou ako zamestnancom a odporcom ako zamestnávateľom bola uzatvorená dňa 16. 3.
2004 pracovná zmluva na dobu neurčitú v znení účinnom ku dňu  1. januára 2008 (č. l. 19 spisu), s
druhom práce - odborný referent (špecialista pre oblasť voda - elektro) a stručnou charakteristikou:
spracovávať agendu bytových vodomerov na teplú úžitkovú vodu a studenú vodu, sledovať doby
životnosti meračov studenej vody a teplej úžitkovej vody, včas upozorňovať zástupcov vlastníkov na ich
výmenu, respektíve preciachovanie, podľa potreby odpočítať stavy meračov, sledovať a vyhodnocovať
zaznamenané stavy, vykonávať analýzu nameraných údajov, spracovávať evidenciu stavu vodomerov
na základe dodaných faktúr a podobne, s tým, že predmetom sporu bolo určenie neplatnosti okamžitého
skončenie pracovného pomeru, dané odporcom dňa 11. 4. 2012, z dôvodu závažného porušenia
pracovnej disciplíny navrhovateľkou na tom skutkovom základe, že dňa 14. 2. 2012 sa odporca z
odpočtov bytových meračov dozvedel, že niektoré z meračov spotreby studenej vody v bytovom dome
na adrese D. Q.. Č.. X, K. I. (ďalej „bytový dom“), jeden až tri roky stoja, resp. sú pokazené a nemerajú
správne spotrebu vody, pričom podľa odporcu dlhodobú vadu meračov navrhovateľka neoznámila,
nenahlásila a neupozornila odporcu na potrebu ich výmeny, resp. preciachovania a ani nevykonala
žiadne opatrenia na odstránenie vád a zjednanie nápravy, čím si nesplnila povinnosť včas odpočítať
údaje potrebné na rozúčtovanie nákladov a nesplnila si ani povinnosť odpočítavať stavy meračov,
sledovať a vyhodnocovať zaznamenané stavy, pričom navrhovateľke bola vytknutá aj skutočnosť, že
neriešila ani ďalšie merače v tomto bytovom dome, s potrebou ich výmeny, v mesiaci november 2011.

Predmetom odvolacieho konania bolo právne posúdenie otázky, či boli splnené predpoklady pre
okamžité skončenie pracovného pomeru zo strany odporcu podľa § 68 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce z
dôvodu závažného porušenia pracovnej disciplíny navrhovateľkou, jednak z dôvodu opomenutia výmeny
meračov v mesiaci november 2011 v predmetnom bytovom dome (ďalej „prvý dôvod“), ako i z dôvodu
opomenutia nahlásenia nefunkčnosti meračov v tomto bytovom dome (ďalej „druhý dôvod“).
Podľa § 68 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce, zamestnávateľ môže okamžite skončiť pracovný pomer
výnimočne a to iba vtedy, ak zamestnanec porušil závažne pracovnú disciplínu.
Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje
konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávne právne posúdenie je chybnou aplikáciou
práva na zistený skutkový stav; dochádza k nej vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis, alebo
ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho však interpretoval, alebo ak zo správnych
skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery.
Pokiaľ ide o posúdenie, či označený skutok, ktorý bol dôvodom zrušovacieho prejavu odporcu,
napĺňa znaky takého porušenia pracovnej disciplíny, ktorý je závažný, vychádzal odvolací súd z
toho, že povinnosť dodržiavať pracovnú disciplínu patrí k základným povinnostiam zamestnanca
vyplývajúcim z pracovného pomeru (ust. § 47 ods. 1 písm. b/ Zákonníka práce) a spočíva v plnení
povinností ustanovených právnymi predpismi (najmä ust. § 81 a § 82 Zákonníka práce), pracovným
poriadkom, pracovnou zmluvou. Samotný pojem závažného porušenia pracovnej disciplíny Zákonník
práce nedefinuje a ani neustanovuje, z akých hľadísk je nutné pri jeho posudzovaní vychádzať. Jedným
zo základných hľadísk pri rozhodovaní o postihu za porušenie pracovnej disciplíny je intenzita porušenia
pracovnej disciplíny. Hodnotenie intenzity porušenia pracovnej disciplíny závisí od konkrétnych okolností
a ovplyvňuje ho tak osoba zamestnanca, jeho doterajší postoj k plneniu pracovných povinností, spôsob
a intenzita porušenia konkrétnych pracovných povinností, ako aj situácia, v ktorej k porušeniu došlo,
dôsledky porušenia pre zamestnávateľa, či konanie zamestnanca spôsobilo zamestnávateľovi škodu
a pod. Na okamžité skončenie pracovného pomeru podľa § 68 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce sa
vyžaduje, aby išlo o zavinené konanie zo strany zamestnanca (aspoň z nedbanlivosti), a musí dosahovať
intenzitu porušenia pracovných povinností závažným spôsobom.



Iba závažné porušenie pracovnej disciplíny je tak dôvodom podľa ust. § 68 ods. 1 písm. b) Zákonníka
práce na okamžité skončenie pracovného pomeru. Vzhľadom na charakter citovaného zákonného
ustanovenia, ktoré patrí k právnym normám s neurčitou (abstraktnou) hypotézou, je teda vždy úlohou
súdu, aby podľa svojho uváženia, s ohľadom na okolnosti prípadu, sám túto hypotézu vymedzil a posúdil,
či sa zamestnanec dopustil zavineného porušenia pracovnej disciplíny, a v prípade kladného záveru
rozhodol, o aký stupeň porušenia pracovnej disciplíny v tom - ktorom prípade ide. Pri týchto úvahách nie
je súd obmedzovaný žiadnymi konkrétnymi hľadiskami, či hranicami, ale berie do úvahu iba špecifiká
prejednávanej veci.
K prvému dôvodu uvedenom v písomnou okamžitom skončení pracovného pomeru považuje odvolací
súd za potrebné uviesť, že konanie navrhovateľky, keď opomenula sledovať dobu životnosti meračov a
upozorniť na ich výmenu v predmetnom bytovom dome do časového obdobia mesiac november 2011,
keďže ich výmena bola vykonaná až v mesiaci marec 2012, je síce porušením pracovnej disciplíny, ale
z hľadiska intenzity, takéto konanie nemožno kvalifikovať ako závažné porušenie pracovnej disciplíny.
Opomenutie výmeny meračov v jednom bytovom dome pri celkovom počte 7. 000 vodomerov, ktorých
dobu životnosti mala navrhovateľka sledovať, tak ako to vyplýva z výsluchu svedka W. Z. na pojednávaní
konanom na súde prvého stupňa 21. marca 2013 (č. l.148 spisu), nemôže byť dôvodom na okamžité
skončenie pracovného pomeru, nakoľko tento spôsob okamžitého skončenia pracovného pomeru je
výnimočným spôsobom rozviazania pracovného pomeru, spôsobuje náhly zásah do pracovného pomeru
medzi zamestnancom a zamestnávateľom a konanie navrhovateľky nemalo taký charakter, aby odporca
ako zamestnávateľ, navrhovateľku ako zamestnanca, nemohol zamestnávať v priebehu výpovednej
lehoty, ak by skončil pracovný pomer s navrhovateľkou výpoveďou, z čoho vyplýva, že podmienka
naliehavosti a takej dôležitosti, že by pracovný pomer nemohol trvať ďalej, splnená nebola.
Odvolací súd sa zaoberal aj druhým dôvodom okamžitého skončenia pracovného pomeru spočívajúcom
v tom, že niektoré z meračov spotreby studenej vody v bytovom dome jeden až tri roky stoja, sú pokazené
a nemerajú správne spotrebu vody, t. j. sú nefunkčné.
Podľa § 122 ods. 1 O. s. p., dokazovanie vykonáva súd na pojednávaní, ak neboli splnené podmienky
na vydanie rozhodnutia bez ústneho pojednávania.
Podľa § 125 O. s. p. prvá veta za dôkaz môžu slúžiť všetky prostriedky, ktorými možno zistiť stav veci,
najmä výsluch svedkov, znalecký posudok, správy a vyjadrenia orgánov, fyzických osôb a právnických
osôb, listiny, ohliadka a výsluch účastníkov.
Požiadavka, že v občianskom súdnom konaní musí súd vychádzať zo skutočného stavu veci je
vyslovená tak v Ústave SR, ako i v jednotlivých ustanoveniach O. s. p. (§ 120 ods. 1 a 2, § 125, § 153 a
pod.) a vyjadruje základnú zásadu občianskeho súdneho procesu, t.j. zásadu materiálnej pravdy. Pojem
skutočný stav veci je totožný s pojmom objektívna realita, ktorá s prejednávanou vecou súvisí a tvorí
predmet konania. Zásada materiálnej pravdy teda znamená to isté ako zásada objektívnej pravdy. Je
totiž procesnou požiadavkou, aby poznatky súdu o skutočnostiach boli v súlade s objektívnou realitou,
pričom pojem skutočný stav veci je totožný s výrazom rozhodné skutočnosti (§ 79 ods. 1, § 101 ods. 1
a § 157 ods. 2, § 133                  O. s. p.). Pre poznávaciu činnosť súdu o skutočnostiach dôležitých
pre rozhodnutie, teda i pre procesné dokazovanie sú vždy nutné tvrdenia o takých skutočnostiach. To
vyplýva z toho, že sa v procese dokazuje súdu pravdivosť tvrdenia o takých skutočnostiach, o ktorých sa
súd dozvedá z prednesov účastníkov, z vykonaného dokazovania ako i inými možnými spôsobmi, pričom
zákon účastníkom ukladá povinnosť objasniť všetky potrebné skutočnosti a označiť k nim potrebné
dôkazné prostriedky (ide o povinnosť tvrdenia a povinnosť dôkaznú).                        V prípade, ak žalovaný
obranou uplatňuje nejaký nárok alebo námietky, ktoré činia žalobu žalobcu právne nedôvodnou, dostáva
sa žalovaný do rovnakej pozície ako žalobca a má povinnosť tvrdenia i dôkaznú a v tomto rozsahu i
dôkazné bremeno. Dôkazné bremeno totiž pojmovo môže zaťažovať iba  toho, koho môže postihnúť
nepriaznivý dôsledok za to, že určité rozhodné tvrdenie nebolo dokázané. Aby súd mohol rozhodnúť o
veci samej, musí najskôr zistiť skutkový stav, tento zistí predovšetkým prostredníctvom vykonávaných
dôkazov (§ 153 ods. 1 O. s. p.) a následne cez ich hodnotenie podľa svojej úvahy, a to ako jednotlivo, tak
aj v ich vzájomnej súvislosti (§ 132 O. s. p.). Hodnotením dôkazov sa rozumie myšlienková činnosť súdu,
ktorou je vykonaným dôkazom prisudzovaná hodnota vážnosti (dôležitosti) a súd určuje, aký význam
majú jednotlivé dôkazy pre jeho rozhodnutie a či o ne môže oprieť svoje skutkové zistenie, ktoré v konaní
vyšlo najavo.

V ústavnoprávnej rovine platí, že právo na spravodlivý proces (čl. 6 ods. 1 Dohovoru) obsahuje
zásadu „rovností zbraní“ v civilnom procese, ktorá zahŕňa aj povinnosť znášať dôkazné bremeno,
ktorá ťaží účastníka konania. Neprimeraná povinnosť znášať dôkazné bremeno môže zapríčiniť, že
konanie ako celok nie je možné považovať za spravodlivé. Zákonná úprava dokazovania v civilnom



procese spadá pod všeobecný princíp rovností účastníkov konania. Zásada rovnosti strán v procese sa
prejavuje vytváraním rovnakých procesných podmienok a rovnakého procesného postavenia subjektov,
o ktorých právach a povinnostiach rozhoduje občianskoprávny súd. Požiadavka spravodlivého procesu
v sebe obsahuje zásadu zaručujúcu pre každú stranu v procese mať rovnakú možnosť obhajovať svoje
záujmy a zároveň vylučujúcu mať možnosť podstatnej výhody voči protistrane. Rovnosť účastníkov
v občianskom súdnom konaní bližšie charakterizuje § 18 O. s. p., v zmysle ktorého účastníci majú
v občianskom súdnom konaní rovnaké postavenie a súd je povinný zabezpečiť im rovnaké možnosti
na uplatnenie ich práv. Táto zásada sa premieta aj v ďalších ustanoveniach Občianskeho súdneho
poriadku, predovšetkým v ustanoveniach upravujúcich vedenie konania a priebeh dokazovania. V
procese dokazovania (§ 120 O. s. p.) vo všeobecnosti platí, že účastník konania má povinnosť
tvrdenia (bremeno tvrdenia) a dôkaznú povinnosť (dôkazné bremeno). Dôkazné bremeno je inštitútom
procesného práva, ktoré dopadá na toho účastníka, v záujme ktorého je, aby určitá skutočnosť, rozhodná
podľa hmotného práva a účastníkom tvrdená, bola v konaní preukázaná, teda aby ju súd uznal za
pravdivú.
Významnú úlohu v procese hodnotenia dôkazov (§ 132 O. s. p.) zohráva vnútorné presvedčenie
súdu. Toto presvedčenie nemá predstavovať svojvôľu a nezodpovednosť súdu, ale naopak, malo by
sa vytvárať na základe starostlivého uváženia a zhodnotenia jednotlivých dôkazov jednotlivo aj v ich
komplexnosti tak, aby vychádzalo z pravidiel formálnej logiky. Všeobecný súd je pri hodnotení dôkazov
viazaný tiež skutkovým stavom veci, a teda nie je  prípustný eklektický a neopodstatnený výber dôkazov
smerujúci k jednostranným záverom. Zásada voľného hodnotenia dôkazov je totiž limitovaná tiež
požiadavkou nadväznosti medzi skutkovými zisteniami súdu získanými v procese dokazovania, úvahami
súdu v procese hodnotenia dôkazov a jeho právnymi závermi.
V občianskom súdnom konaní súd rozhodne na základe skutkového stavu zisteného z vykonaných
dôkazov, ako aj na základe skutočností, ktoré neboli medzi účastníkmi sporné, ak o nich alebo o ich
pravdivosti nemá dôvodné a závažné pochybnosti (§ 153 ods. 1 O. s. p.).
V prejednávanej veci vykonal súd prvého stupňa rozsiahle dokazovanie, z ktorého vyplýva priamy
rozpor v tvrdeniach odporcu o tom, že sa o nefunkčnosti meračov spotreby studenej vody v danom
bytovom dome dozvedel dňa 14. februára 2012 z odpočtov bytových meračov (tak ako to konštatoval v
okamžitom skončení pracovného pomeru zo dňa 11. 4. 2012, č. l. 34 spisu), nakoľko na prvostupňovom
pojednávaní dňa 27. 11. 2012 odporca vo svojej výpovedi uviedol, že sám navrhovateľku už na jeseň
2011 upozornil na nefunkčnosť meračov vody a preto obranu odporcu o nevyhnutnosti okamžitého
skončenia pracovného pomeru listom zo dňa 11. apríla 2012, t.j. s výrazným časovým odstupom
vyhodnotil odvolací súd, ako účelovú.
Okrem uvedeného zásadného rozporu v postoji odporcu odvolací súd uvádza, že dôvodnosť okamžitého
skončenia pracovného pomeru v časti jeden až trojročnej existencie nefunkčnosti meračov spotreby
studenej vody neobstojí, nakoľko odporca, ako správca bytového domu podľa § 8a ods. 2 zák.
č. 182/1993 Z. z. o vlastníctve bytov a nebytových priestorov, bol povinný najneskôr do 31. mája
nasledujúceho roka predložiť vlastníkom bytov a nebytových priestorov vyúčtovanie úhrad za plnenia
rozúčtované na jednotlivé byty a nebytové priestory v dome a následné námietky odporcu prezentované
v odvolaní, spočívajúce v hypotetických úvahách o nefunkčnosti meračov po dobu troch rokov, sú
v rozpore s právnou úpravou citovaného ustanovenia, upravujúceho každoročné vyúčtovanie vody
a takéto námietky sú neakceptovateľné, pretože by súd pri rozhodovaní  nevychádzal z hodnotenia
dôkazov, na princípe ktorom stojí súdne konanie, ale takéto rozhodnutie by zaťažil prejavom svojvôle
(nález Ústavného súdu Slovenskej republiky zo dňa 16. 6. 2003 sp. zn. 283/2000) a zmätočnosti, bez
vnútornej konzistentnosti.
Vzhľadom na uvedené dospel odvolací súd k záveru, že odporca ani druhý dôvod okamžitého skončenia
pracovného pomeru s navrhovateľkou nepreukázal.
Pri posúdení stupňa intenzity tohto porušenia pracovnej disciplíny navrhovateľkou bolo potrebné
prihliadnuť aj na to, že sa navrhovateľka porušenia pracovnej disciplíny nedopustila úmyselne (jej
úmyselné konanie nebolo preukázané), ako i na postoj navrhovateľky, počas výkonu práce pre odporcu,
o čom svedčia priaznivé osobné ohodnotenia priznané navrhovateľke listami zo dňa 29. 6. 2004, 29.
12. 2004, 28. 12. 2007, 30. 12. 2008, 28. 1. 2010 a 28. 1. 2011 a zároveň skutočnosť, že odporcovi
porušením pracovnej disciplíny navrhovateľkou žiadna škoda nevznikla, keď svedok W. Z. (zamestnanec
odporcu) na prvostupňovom pojednávaní dňa 21. marca 2013 uviedol, že náhradný spôsob rozúčtovania
je legálnym meradlom, používajúcim sa ako druhý v poradí a je platný.
Odporca neuniesol dôkazné bremeno a nepreukázal ani svoje tvrdenia o tom, že navrhovateľka mu v
minulosti spôsobila škodu vo výške 16. 596, 96 eur, mala neospravedlnené absencie, neplnila riadne
svoje pracovné povinnosti,  keď odporca za účelom preukázania pravdivosti týchto tvrdení, nepredložil



v priebehu konania žiadny právne relevantný dôkaz s tým, že k náhrade škody vo výške 16. 596, 96 eur
odvolací súd zároveň poukazuje na ust. § 135 O. s. p., z ktorého vyplýva, že okrem iného súd je viazaný
len rozhodnutím príslušných orgánov o tom, že bol spáchaný trestný čin, priestupok alebo iný správny
delikt, pričom z obsahu spisu ani nevyplýva existencia iného právoplatného rozhodnutia preukazujúceho
vznik škody zavinenej navrhovateľkou.
Odvolací súd sa nestotožnil ani s návrhom odporcu, aby rozhodol tak, že nie je možné od neho
spravodlivo požadovať, aby navrhovateľku naďalej zamestnával, pretože prístup navrhovateľky k plneniu
pracovných povinností je pre odporcu neakceptovateľný a vyslovene škodlivý, nakoľko odporca, ako
zamestnávateľ v priebehu konania pred súdom prvého stupňa ani uvedené tvrdenia právne relevantným
spôsobom nepreukázal, t. j., že navrhovateľka záujmy odporcu ako zamestnanec ohrozuje.
Súd prvého stupňa teda dospel k správnemu právnemu záveru, že konanie navrhovateľky (z hľadiska
intenzity) nenapĺňa znaky závažného porušenia pracovnej disciplíny a intenzita porušenia pracovnej
disciplíny odporcu neoprávňovala k tomu, aby s navrhovateľkou okamžite skončil pracovný pomer
podľa § 68 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce, ktorý ako už odvolací súd uviedol vyššie, je výnimočným
spôsobom skončenia pracovného pomeru, ktorý však nie je možné uplatňovať automaticky.
Odporca síce odvolaním napadol rozhodnutie súdu prvého stupňa v časti výroku, ktorým návrhu
navrhovateľky vyhovel, t. j. v časti určenia neplatnosti okamžitého skončenia pracovného pomeru a
výroku,  ktorým uložil odporcovi zaplatiť navrhovateľke náhradu mzdy vo výške 6. 487, 02 eur, avšak
nakoľko odvolací súd bol viazaný dôvodmi odvolania, ktoré ako z jeho obsahu vyplýva (§ 41 od. 2 O. s.
p.) sa vzťahovali len k otázke závažnosti porušenia pracovnej disciplíny navrhovateľkou a nesprávnosť
výpočtu výšky náhrady mzdy odporca nenamietal, odvolaciemu prieskumu priznaný nárok nepodliehal.
S poukazom na citované ustanovenia a za stavu, keď súd prvého stupňa v danom prípade v potrebnom
rozsahu pre rozhodnutie vo veci samej zistil skutkový stav, vykonaním potrebných  dôkazov a keď
odporca v odvolaní neuviedol žiadne skutočnosti, resp. tvrdenia, s ktorými by sa nebol súd prvého stupňa
v odôvodnení napadnutého rozsudku dôsledne vysporiadal a následne takto riadne zistený skutkový stav
aj správne právne posúdil, tzn., že na správne zistený skutkový stav aplikoval zodpovedajúce zákonné
ustanovenia, rozhodol vecne správne a preto odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej
časti ako vecne správny potvrdil podľa § 219 ods. 1 a 2 O. s. p.
O trovách odvolacieho konania rozhodne súd prvého stupňa samostatným uznesením v zmysle ust. §
224 ods. 4 O. s. p.
Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9 zák.
č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.", "vazby": {"vyrok_vztahy": [{"sz": "11C/53/2012", "guid": "61874d07-bae1-4739-ad64-2242e0312b6e:3143221e-9367-434d-bbba-1a98dd2a2ce9", "vztah": "potvrdene"}]}, "cituje": [], "citovane_v": []}