Uznesenie Krajského súdu Trenčín sp. zn. 4CoE/44/2012 z 29. 4. 2013
Citácia: uznesenie Krajského súdu Trenčín z 29. apríla 2013, sp. zn. 4CoE/44/2012, ECLI:SK:KSTN:2013:4607214366.1
Krajský súd Trenčín | 4CoE/44/2012 | ECLI:SK:KSTN:2013:4607214366.1 | 2013-04-29 | Uznesenie
Oblasť práva: Občianske právo – Exekúcia a výkon rozhodnutí
Citované ustanovenia: § 251 ods. 1 OSP
Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/3d9f9461-14fc-4d37-bfac-21f1b0a0df2d
Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSTN:2013:4607214366.1

Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 4CoE/44/2012
Identifikačné číslo súdneho spisu: 4607214366
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 04. 2013
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Oľga Lichnerová
ECLI: ECLI:SK:KSTN:2013:4607214366.1

Uznesenie
Krajský súd v Trenčíne v exekučnej veci oprávneného: Pohotovosť, s.r.o., so sídlom v Bratislave,
Pribinova 25, IČO: 35 807 598, zastúpeného T. so sídlom v O., F., IČO: XX XXX XXX proti povinnému
X. F., bytom O. XXX, o vymoženie sumy 985,86 eur s príslušenstvom, o odvolaní oprávneného proti
uzneseniu Okresného súdu Partizánske, č. k. 5Er/1797/2008 - 20 zo dňa 21. septembra 2011 takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa      p o t v r d z u j e .

Návrh oprávneného na prerušenie exekučného konania       z a m i e t a .

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým uznesením súd prvého stupňa exekúciu zastavil. V odôvodnení  uviedol, že návrhom
zo dňa 14.12.2007 sa oprávnený domáhal vykonania exekúcie proti povinnému pre vymoženie
sumy 985,86 eur s príslušenstvom, a to na podklade exekučného titulu, ktorým je rozsudok Stáleho
rozhodcovského súdu, zriadeného zriaďovateľom Slovenská rozhodcovská a.s., sp. zn. SR 6722/07 zo
dňa 25.09.2007. Exekučný súd využil oprávnenie, ktoré mu dáva § 58 ods. 1 Exekučného poriadku
a v posudzovanej exekučnej veci preskúmal, či nie je daný niektorý z dôvodov zastavenia exekúcie.
Vychádzal pritom aj z právneho názoru, obsiahnutého v uznesení Ústavného súdu SR z 9.12.2010
sp. zn. II ÚS 545/2010-15, podľa ktorého exekučný súd je oprávnený a povinný skúmať zákonnosť
exekučného titulu v ktoromkoľvek štádiu už začatého exekučného konania, a nielen v súvislosti s
vydaním poverenia na vykonanie exekúcie, a to napr. aj pre účely zistenia existencie dôvodu, pre ktorý
by bolo potrebné už začaté exekučné konanie zastaviť, pričom exekučný súd tak môže urobiť na návrh
účastníka konania, ako aj bez návrhu. Súd opätovne preskúmal exekučný titul, žiadosť o udelenie
poverenia, návrh na vykonanie exekúcie, predloženú zmluvu o úvere a vzal do úvahy rozhodovaciu
činnosť nadriadených súdov v exekučných veciach, kde je povinným spotrebiteľ, a dospel k záveru,
že exekúciu je potrebné zastaviť v celom rozsahu. Z obchodného registra súd zistil, že oprávnený je
podnikateľ, predmetom činnosti ktorého je okrem iného poskytovanie úverov z vlastných zdrojov. Súd
poukázal na znenia § 45 ods. 1, 2 o rozhodcovskom konaní, článok 3 smernice Rady 93/13/EHS z
5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách, § 52 ods. 1, 2, 3, 4, § 53 ods.
1, 2, 3, 4 písm. k) r), 5, 6 Občianskeho zákonníka. Systém ochrany spotrebiteľa bol zavedený do
práva Európskych spoločenstiev smernicou 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v
spotrebiteľských zmluvách. Vychádza z myšlienky, že spotrebiteľ sa v porovnaní s predajcom alebo
dodávateľom nachádza v znevýhodnenom postavení, pokiaľ ide o vyjednávaciu silu, ako aj o úroveň
informovanosti, a táto situácia ho vedie k pristúpeniu na podmienky pripravené vopred predajcom
alebo dodávateľom bez toho, aby mohol vplývať na ich obsah. Tento nerovný stav medzi spotrebiteľom
a predajcom alebo dodávateľom môže byť kompenzovaný iba pozitívnym zásahom, vonkajším vo
vzťahu k samotným účastníkom zmluvy (rozsudok z 27. júna 2000, Océano Grupo Editorial a Salvat
Editores, C-240/98 až C-244/98). Možnosť súdu skúmať ex offo nekalú povahu podmienky predstavuje
prostriedok vhodný zároveň na dosiahnutie výsledku, stanoveného v článku 6 smernice, teda zabránenie
tomu, aby jednotlivý spotrebiteľ bol viazaný nekalou podmienkou, a na prispenie k splneniu cieľa,



stanoveného v jej článku 7, pretože takéto preskúmanie môže mať odradzujúci účinok, prispievajúci k
ukončeniu používania nekalých podmienok v zmluvách, uzavretých so spotrebiteľmi zo strany predajcov
alebo dodávateľov. Táto možnosť priznaná súdu bola posúdená ako nevyhnutná pre to, aby bola pre
spotrebiteľa zabezpečená účinná ochrana, najmä s ohľadom na nezanedbateľné nebezpečenstvo toho,
že tento spotrebiteľ o svojich právach nevie, alebo má ťažkosti s ich uplatnením (rozsudok zo dňa
26.10.2006 vo veci Elisa María Mostaza Claro proti Centro Móvil Milenium SL, C-168/05). Oprávnený
a povinný uzavreli zmluvu o úvere, ktorá má charakter zmluvy spotrebiteľskej. Súčasťou zmluvy sú aj
všeobecné podmienky, v ktorých sa nachádza rozhodcovská doložka, na podklade ktorej v spore medzi
účastníkmi rozhodol rozhodcovský súd. Rozhodcovská doložka nebola osobitne dojednaná. Dlžník ju
nemohol ovplyvniť, pretože je inkorporovaná do obchodných podmienok - v prípade, ak chcel zmluvu
o úvere uzavrieť, musel ju akceptovať. Takýmto spôsobom sa pred vznikom akéhokoľvek sporu s
oprávneným bez primeraného dôvodu vopred vzdal svojich práv uplatniť svoje nároky alebo brániť
svoje práva pred všeobecným súdom. Je treba brať na zreteľ ustanovenie § 106 O.s.p., ktoré pri
platnej rozhodcovskej zmluve bráni konaniu pred štátnym súdom. Ak aj zmluva o úvere poskytuje
spotrebiteľovi možnosť obrátiť sa na všeobecný súd, takáto možnosť je len iluzórna, pretože trvá len
do podania návrhu na začatie arbitrážneho konania. Z rozhodovacej praxe exekučného súdu je zrejmé,
že v prípade spotrebiteľských úverov je to výlučne veriteľ, kto iniciuje rozhodcovské konanie proti
dlžníkovi - spotrebiteľovi. V prípade, ak si veriteľ vynúti od spotrebiteľa prijatie rozhodcovskej doložky
(jej včlenením do formulára zmluvy alebo do všeobecných obchodných podmienok), nadobudne tak
voči spotrebiteľovi neprimeranú výhodu v tom, že sám môže určiť, kto s konečnou platnosťou ich
spor rozhodne (rozhodcovský súd v sídle veriteľa, ktorý má navyše logický ekonomický záujem na
tom, aby rozhodoval takým spôsobom, aby mu veriteľ predkladal na rozhodovanie čo najviac sporov).
Aj z predloženého rozhodcovského rozsudku je zrejmé, že rozhodcovský súd neposkytol povinnému
ochranu pred neprijateľnými zmluvnými podmienkami, ktorá mu ex lege patrila. Rozhodcovskú doložku
v zmluve uzavretej medzi dodávateľom a spotrebiteľom, na podklade ktorej veriteľ - dodávateľ iniciuje
voči spotrebiteľovi rozhodcovské konanie a ktorá nebola dojednaná individuálne po vzniku sporu medzi
účastníkmi zmluvy, súd považuje za neprijateľnú (nekalú) podmienku v spotrebiteľskej zmluve, a z toho
dôvodu za absolútne neplatnú. Z dôvodu absolútnej neplatnosti rozhodcovskej doložky nemôže byť na
podklade takejto doložky vydaný rozhodcovský rozsudok spôsobilým exekučným titulom. Z uvedených
dôvodov, použijúc eurokonformný výklad ustanovení na ochranu spotrebiteľa, interpretačné pravidlo
podľa ustanovenia § 54 Občianskeho zákonníka (v pochybnostiach v prospech spotrebiteľa), rešpektujúc
ustálenú judikatúru súdov vyššieho stupňa, súd exekúciu v súlade s § 57 ods. 2 Exekučného poriadku s
poukazom § 45 ods. 1, 2 Zákona o rozhodcovskom konaní ex offo v plnom rozsahu zastavil pre rozpor
exekučného titulu so zákonom. O trovách zastavenej exekúcie súd rozhodne po ich vyčíslení súdnym
exekútorom v samostatnom uznesení.

Proti tomuto uzneseniu podal v zákonnej lehote odvolanie oprávnený. Namietal, že predmetná zmluva o
úvere, uzatvorená medzi oprávneným a povinným, bola v čase svojho vzniku tzv. absolútnym obchodom,
a nebolo ju možné podradiť pod vtedy platný právny režim spotrebiteľských zmlúv. K tvrdeniam súdu
o aplikácii smernice Rady č. 93/13/EHS z 05.04.1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských
zmluvách uviedol, že smernice vydané v rámci tzv. európskeho práva majú len nepriamu záväznosť.
Znamená to, že pre jednotlivé členské štáty spoločenstva sú záväzné, len pokiaľ ich konkrétny členský
štát v stanovenej dobe neimplementuje do svojho právneho systému. Keďže v tomto prípade bola
uvedená smernica implementovaná do právneho systému, platného na území SR ešte v rámci tzv.
prístupového obdobia, slovenský súd ju nemôže používať ako prameň práva, ale musí na riešenie
sporu aplikovať príslušný právny predpis, v ktorom je táto smernica obsiahnutá. K tvrdeniam súdu
o rozhodcovskej doložke poukázal na skutočnosť, že s povinným bola uzavretá zmluva o úvere,
obsahujúca rozhodcovskú doložku v tomto znení: „Zmluvné strany sa dohodli, že pokiaľ ktorákoľvek zo
zmluvných strán podá žalobu o rozhodnutie akéhokoľvek sporu, ktorý vznikne z tejto zmluvy, vrátane
sporu  o jej platnosť, výklad alebo zrušenie na všeobecnom súde, považuje sa táto skutočnosť za
rozväzovaciu podmienku tejto rozhodcovskej doložky, pričom ustanovenie tejto vety sa nepoužije v
prípade, ak pred podaním žaloby na súde bola podaná žaloba na rozhodcovský súd vo veci, v ktorej
je touto rozhodcovskou doložkou v súlade s vnútornými predpismi rozhodcovského súdu založená
právomoc rozhodcovského súdu.“ Je nepochybné, že rozhodcovská doložka, obsiahnutá v zmluve o
úvere, je tzv. nevýhradnou rozhodcovskou doložkou, nakoľko umožňuje každej zmluvnej strane domáhať
sa ochrany svojich práv buď prostredníctvom rozhodcovského konania alebo súdneho konania. Uviedol,
že aj podľa odbornej literatúry rozhodcovská doložka v spotrebiteľskej zmluve, ktorá je pre spotrebiteľa



nevýhradná, nebude dotknutá ustanovením § 53 ods. 4 písm. r/ Obč. zákonníka. Dôvodil, že tzv.
alternatívne rozhodcovské doložky sú právne prípustné, a to jednak v zmysle vnútroštátneho práva,
ako aj európskeho práva. Zdôraznil, že v zmysle príslušnej smernice č. 93/13/EHS sa neprípustnosť
týka len rozhodcovského konania, ktoré nespadá pod príslušné právne predpisy. V danom prípade však
rozhodcovské konanie prebiehalo podľa rozhodcovskej doložky plne v súlade a na základe zákona
o rozhodcovskom konaní. K tvrdeniam súdu o neprimeranej vzdialenosti rozhodcovského súdu pre
spotrebiteľa uviedol, že rozhodcovské konanie prebiehalo v písomnej forme, pričom obe sporové strany
mali rovnaký priestor na vyjadrenia sa v konaní pred rozhodcovským súdom. Povinný však bol počas
rozhodcovského konania nečinný, a na žalobnú výzvu neodpovedal napriek tomu, že mu táto výzva bola
doručená. Žiadal preto, aby odvolací súd napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa v súlade s ust. §
221 O.s.p. v platnom znení zrušil.

Povinný sa k odvolaniu oprávneného písomne nevyjadril.

Ďalším podaním, doručeným súdu prvého stupňa po uplynutí odvolacej lehoty, oprávnený navrhol,
aby odvolací súd prerušil konanie postupom podľa § 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p. a čl. 267 Zmluvy
o fungovaní EÚ, čo odôvodnil potrebou položiť Súdnemu dvoru EÚ prejudiciálne otázky ohľadne
aplikácie písm. q/ Prílohy smernice Rady 93/13/EHS z 05. apríla 1993 o nekalých podmienkach
v spotrebiteľských zmluvách. Namietal, že Slovenská republika môže prebrať smernicu Únie len
prostredníctvom všeobecne záväzného predpisu. Mal za to, že ak bola smernica prebratá do
slovenského právneho poriadku správne a včas, je nutné aplikovať slovenskú právnu úpravu.  Ako
Súdny dvor EÚ ustálil v judikatúre, samotná smernica nemôže ukladať povinnosť jednotlivcovi, takže sa
na ňu nemožno proti nemu odvolávať (rozsudok z 26.02.01986, Marshall 152/84 Zb., s. 723, bod 48;
rozsudok zo 14.07.1994, C-91/92 Faccini Dori, bod 20). Súd prvého stupňa sa však s touto judikatúrou
súdneho dvora nevysporiadal a nezdôvodnil, prečo na vec aplikoval priamo ustanovenia smernice.
Naviac poukázal na nejasný právny základ v tom zmysle, že slovenská jazyková verzia smernice sa
výrazne líši od ostatných verzií. Mal za to, že podľa ostatných verzií spotrebiteľská zmluva nesmie
od spotrebiteľa vyžadovať, aby spory riešil výlučne osobitným typom arbitráže, ktorá nie je upravená
právnymi predpismi a kde rozhodcovia nie sú povinní aplikovať príslušné hmotné právo. To však nie
je prípad rozhodcovského konania, vedeného podľa z.č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní. Mal
za to, že odvolací súd ako súd poslednej inštancie má podľa čl. 267 Zmluvy o fungovaní EÚ (ďalej len
„ZFEÚ“ ) povinnosť položiť Súdnemu dvoru EÚ prejudiciálne otázky, pretože v opačnom prípade  sa
otvára otázka ústavnosti jeho postupu s poukazom na čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1 Ústavy  SR. Poukázal
na výklad pojmu opravný prostriedok v zmysle čl. 267 ZFEÚ. Ďalej uviedol, že Súdnemu dvoru EÚ by
mala byť daná možnosť posúdiť exekučné konanie v danej veci komplexne tak, aby účastníkov zbavil
právnej neistoty, vyplývajúcej z doterajšieho výkladu úniového práva a jeho aplikácii vnútroštátnymi
súdmi. Žiadal, aby odvolací súd položil Súdnemu dvoru EÚ prejudiciálne otázky: 1/ či sa má písm. q/
Prílohy smernice Rady 93/13/EHS z 05.04.1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách
vykladať tak, že za každých okolností zakazuje rozhodovať spory v rámci spotrebiteľských zmlúv na
základe rozhodcovskej doložky prostredníctvom rozhodcovských súdov; 2/ v prípade zápornej odpovede
na otázku 1, či je možné písm. q/ Prílohy smernice Rady 93/13/EHS z 05.04.1993 vykladať tak, že
mu neodporuje uzavretie takej rozhodcovskej doložky, ktorá ustanovuje, že všetky spory, vzniknuté zo
zmluvy (vrátane sporov o jej platnosť, výklad a zrušenie) budú riešené a) pred stálym rozhodcovským
súdom, ktorý vykonáva svoju činnosť na základe zákona a voči jeho rozhodnutiu možno podať žalobu o
zrušenie všeobecnému súdu podľa zákona, ak žalujúca zmluvná strana podá žalobu na rozhodcovskom
súde, alebo b) pred príslušným súdom Slovenskej republiky, ak žalujúca zmluvná strana podá žalobu
na súde s tým, že ak ktorákoľvek zo zmluvných strán podá žalobu na všeobecnom súde, považuje sa
táto skutočnosť za rozväzovaciu podmienku rozhodcovskej doložky, čo však neplatí, ak pred podaním
žaloby na súde bola podaná žaloba na rozhodcovský súd vo veci, v ktorej je rozhodcovskou doložkou
v súlade s vnútornými predpismi rozhodcovského súdu založená právomoc rozhodcovského súdu; 3/
či je v súlade s čl. 17 a 47 Charty základných práv EÚ také rozhodnutie vnútroštátneho súdu, ktoré,
aplikujúc vnútroštátne a procesné a hmotnoprávne ustanovenia s odkazom na smernicu 93/13/EHS,
zabráni vymožiteľnosti pohľadávky veriteľa voči spotrebiteľovi.

Krajský súd v Trenčíne ako odvolací súd preskúmal vec bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§
212 ods. 1, § 214 ods. 2 O.s.p.) a dospel k záveru, že odvolanie oprávneného nie je dôvodné.



Odvolací súd preskúmal všetky rozhodujúce námietky, ktoré boli v odvolaní oprávneným vznesené, a v
plnom rozsahu sa stotožňuje s právnymi závermi súdu prvého stupňa. Z daného titulu si osvojuje dôvody
napadnutého rozhodnutia, na ktoré v celom rozsahu poukazuje v zmysle § 219 ods. 2 O.s.p.

Správny bol záver súdu prvého stupňa v tom smere, že v prejednávanej veci sa jedná medzi účastníkmi
o spotrebiteľský vzťah v zmysle § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka a zákona č. 258/2001 Z.z. o
spotrebiteľskom úvere. Súd prvého stupňa v odôvodnení napadnutého uznesenia poukázal na to,  že
v danej veci je nepochybné, že povinný je, a aj v čase uzavretia zmluvy bol spotrebiteľom, nakoľko z
obsahu spisu nevyplýva, že by povinný pri uzatváraní zmluvy konal v rámci predmetu svojej obchodnej
alebo inej podnikateľskej činnosti. Vzhľadom na uvedené právny vzťah medzi účastníkmi konania možno
podradiť pod ust. § 2 zákona č. 258/2001 Z.z., v dôsledku čoho daná zmluva vyžaduje náležitosti
stanovené v ust. § 4 citovaného zákona o spotrebiteľských úveroch. V tejto súvislosti treba poukázať
aj na to, že na spotrebiteľské právne vzťahy sa vždy aplikujú spotrebiteľské právne normy, a preto sa
použijú ustanovenia o spotrebiteľskom práve a ustanovenia, ktoré sú pre spotrebiteľa výhodnejšie a v
jeho prospech, a to bez ohľadu na to, podľa akých zákonov bola spotrebiteľská zmluva uzavretá a bez
ohľadu na to, či došlo k tzv. voľbe práva, alebo či sa jedná o tzv. absolútny obchod, a to hlavne § 52
ods. 2 a § 54 ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka. Preto zostáva bez významu aj skutočnosť, či zmluva o
úvere je tzv. absolútny obchod podľa Obchodného zákonníka, alebo či došlo k tzv. voľbe práva medzi
účastníkmi. Občiansky zákonník v § 53 ods. 4 uvádza, že za neprijateľné zmluvné podmienky, uvedené
v spotrebiteľskej zmluve, sa považujú najmä ustanovenia vymenované pod písm. a/ až r/. K námietke
oprávneného o aplikácii smernice Rady  93/13/EHS z 05.04.1993 v danej veci, keď smernice vydávané
v rámci tzv. európskeho práva sú pre členské štáty záväzné, len pokiaľ ich členský štát neimplementuje
do svojho právneho systému, uvádza, že podľa článku 288 Zmluvy o Európskej únii smernica je záväzná
pre každý členský štát, ktorému je určená, pokiaľ ide o výsledok, ktorý sa má dosiahnuť. Členské štáty
majú širokú možnosť voľby, akú formu implementácie príslušnej smernice do svojho právneho poriadku
zvolia. Smernica Rady 93/13/EHS z 05.04.1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách
bola implementovaná do slovenského právneho poriadku dňom 01.04.2004 zákonom č. 150/2004 Z. z.
z 02.03.2004, ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 40/1960 Zb. Občiansky zákonník v znení neskorších
predpisov (do ustanovenia § 52 až 54 Občianskeho zákonníka). Súd prvého stupňa však okrem toho,
že skúmal povahu plnenia priznaného v rozhodcovskom  rozsudku i z pohľadu uvedenej smernice, toto
plnenie posudzoval aj podľa § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka, teda aplikoval aj správny právny
predpis, do ktorého bola táto smernica implementovaná. Súd prvého stupňa preto v zmysle uvedeného
správne skúmal  zmluvu o úvere, ktorá v čl. 17 Všeobecných obchodných podmienok poskytnutia úveru
zakotvuje riešenie sporov - rozhodcovskú doložku. Podľa čl. 17 sa zmluvné strany dohodli, že všetky
spory, ktoré vzniknú z tejto zmluvy, vrátane sporov o jej platnosť, výklad alebo zrušenie, budú riešené: a/
pred Stálym rozhodcovským súdom, zriadeným spoločnosťou Slovenská rozhodcovská a.s. so sídlom
Bratislava, ak žalujúca zmluvná strana podá žalobu na rozhodcovskom súde; rozhodcovské konanie
bude vedené podľa vnútorných predpisov rozhodcovského súdu, a to jedným rozhodcom, ustanoveným
podľa vnútorných predpisov rozhodcovského súdu, b/ pred príslušným súdom SR, ak žalujúca zmluvná
strana podá žalobu na súde podľa príslušného právneho predpisu (zák. č. 99/1963 Zb.). Zmluvné strany
sa dohodli, že pokiaľ ktorákoľvek zo zmluvných strán podá žalobu o rozhodnutie akéhokoľvek sporu,
ktorý vznikne z tejto zmluvy, vrátane sporu o jej platnosť, výklad alebo zrušenie na všeobecnom súde,
považuje sa táto skutočnosť za rozväzovaciu podmienku tejto rozhodcovskej doložky, ustanovenie tejto
vety sa nepoužije v prípade, ak pred podaním žaloby na súde bola podaná žaloba na rozhodcovský súd
vo veci, v ktorej je touto rozhodcovskou doložkou v súlade s vnútornými predpismi rozhodcovského súdu
založená právomoc rozhodcovského súdu. Odvolací súd sa stotožnil s právnym názorom súdu prvého
stupňa, že rozhodcovská doložka tak, ako bola dojednaná medzi účastníkmi konania, znemožňuje
spotrebiteľovi (povinnému) vyriešiť prípadný spor medzi účastníkmi inak, ako v rozhodcovskom konaní.
Túto doložku si spotrebiteľ nedojednal individuálne, a pri jej akceptácii nemal na výber, vzhľadom na
jej spojenie s ďalšími podmienkami zmluvy. Celú zmluvu mohol ako celok len prijať a podrobiť sa týmto
podmienkam, alebo celú zmluvu odmietnuť. Za týchto okolností preto aj odvolací súd je toho názoru,
že rozhodcovská doložka sa javí ako nevyvážená a nekalá, je neprijateľnou zmluvnou podmienkou,
nakoľko spôsobuje nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech povinného,
preto je v zmysle § 53 ods. 5 Občianskeho zákonníka neplatná v celom rozsahu.



K námietke oprávneného, že rozhodcovský rozsudok bol predmetom skúmania zo strany súdu
už pri rozhodovaní o udelení poverenia súdnemu exekútorovi odvolací súd dodáva, že udelenie
poverenia na vykonanie exekúcie nie je také procesné rozhodnutie, ktoré by vylučovalo čiastočné
alebo úplné zastavenie exekúcie pre nesúlad exekučného titulu so zákonom. Takýto postup je
zákonný, výslovne upravený v § 45 ods. 1, 2 zák.č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní. Keďže
súd je oprávnený v každom štádiu exekučného konania skúmať z úradnej povinnosti, či tu nie je
daný niektorý z dôvodov, pre ktorý by musel exekúciu zastaviť, samotné udelenie poverenia na
vykonanie exekúcie preto nie je prekážkou pre rozhodnutie o zastavení exekúcie, keď sú preto splnené
podmienky. Zákonodarca jednoznačne uzákonil možnosť pre exekučný súd zastaviť exekúciu napriek
právoplatnému rozhodcovskému rozsudku, ak má nedostatky uvedené v § 40 písm. a), b), alebo ak
rozhodcovský rozsudok zaväzuje účastníka rozhodcovského konania na plnenie, ktoré je objektívne
nemožné, právom nedovolené alebo odporuje dobrým mravom. Uvedené ustanovenie je podľa súdnej
praxe plne aplikovateľné aj na naplnenie čl. 6 smernice 93/13/EHS a umožňuje zastaviť exekúciu, aj
pokiaľ ide o plnenie z neprijateľných zmluvných podmienok.

Z týchto dôvodov odvolací súd napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa ako vecne správne podľa §
219 ods. 1 O.s.p. potvrdil.

Pokiaľ ide o návrh oprávneného na prerušenie exekučného konania podľa § 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p.,
odvolací súd dospel k záveru, že mu nie je možné vyhovieť.

Podľa § 251 ods. 1 O.s.p. ak osobitný predpis neustanovuje inak, výkon rozhodnutia nemožno prerušiť,
nemožno odpustiť zmeškanie lehôt a po skončení výkonu rozhodnutia nemožno podať návrh na obnovu
výkonu rozhodnutia.

Osobitné pravidlá, týkajúce sa exekučného konania, stanovené v citovanom zákonnom ustanovení, sa
uplatňujú pri výkone rozhodnutia, resp. exekúcii  so zreteľom na jej podstatu, pretože nasleduje až po
tom, čo existuje exekučný titul, pred vydaním ktorého sa účastníci konania mohli brániť a presadzovať
svoje oprávnenia procesne určeným spôsobom, vrátane návrhov, ktoré sú týmto ustanovením priamo
vylúčené. Odvolací súd tak návrh oprávneného na prerušenie exekúcie zamietol.

Taktiež návrh oprávneného na predloženie prejudiciálnych otázok Súdnemu dvoru EÚ považoval
odvolací súd za nedôvodný. Súdny dvor EÚ už totiž v obdobných veciach, v ktorých účastníkom vo
vnútroštátnom konaní bol i oprávnený, judikoval, že Súdny dvor môže  v rámci právomoci zverenej mu
čl. 267 ZFEÚ vykladať všeobecné kritéria používané normotvorcom Únie na definovanie pojmu nekalá
podmienka. Nemôže sa však vyjadriť k uplatňovaniu týchto všeobecných kritérií na osobitnú podmienku,
ktorá musí byť skúmaná v závislosti od okolností konkrétneho prípadu. Je úlohou vnútroštátneho súdu
určiť, či sa má zmluvná podmienka v konkrétnej veci považovať za nekalú vzhľadom na všetky okolnosti,
týkajúce sa uzavretia zmluvy. V prípade kladnej odpovede je potom úlohou vnútroštátneho súdu vyvodiť
všetky dôsledky, ktoré z toho vyplývajú podľa vnútroštátneho práva, s cieľom ubezpečiť sa, že spotrebiteľ
nie je touto podmienkou viazaný (uznesenie SD EÚ zo dňa 16.11.2010, C -76/10, bod 60-63; rozsudok
zo dňa 01.04.2004 Freiburger Komunnalbauten C-237/02, bod 19). Súdny dvor EÚ tak nie je oprávnený
uplatňovať právne predpisy Únie na konkrétny prípad, môže sa len vyjadriť k výkladu Zmluvy a aktov,
prijatých inštitúciami únie (rozsudok zo dňa 6.10.2005, My Travel, C-291/03, bod 43). Predbežné otázky,
ktorých položenie navrhol oprávnený, sa týkajú posúdenia nekalosti konkrétnej zmluvnej podmienky
- rozhodcovskej doložky, ktorú oprávnený používa vo formulárových zmluvách, a ktoré posúdenie
spadá výlučne do pôsobnosti vnútroštátnych súdov. Pokiaľ oprávnený má za to, že rozhodnutie súdu
prvého stupňa zabránilo vymožiteľnosti jeho pohľadávky, odvolací súd zdôrazňuje, že oprávnenému nič
nebránilo uplatniť si svoje zmluvné nároky v riadnom súdnom konaní, v ktorom by bola zabezpečená
rovnosť účastníkov i z pohľadu riadnej aplikácie ustanovení spotrebiteľského práva.

Poučenie:



Proti tomuto uzneseniu odvolanie      n i e     j e     p r í p u s t n é .