Uznesenie Krajského súdu Trenčín sp. zn. 2CoE/19/2014 z 12. 3. 2014 Citácia: uznesenie Krajského súdu Trenčín z 12. marca 2014, sp. zn. 2CoE/19/2014, ECLI:SK:KSTN:2014:3510208359.1 Krajský súd Trenčín | 2CoE/19/2014 | ECLI:SK:KSTN:2014:3510208359.1 | 2014-03-12 | Uznesenie Oblasť práva: Občianske právo – Exekúcia a výkon rozhodnutí Citované ustanovenia: § 219 ods. 1 OSP Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/080b2290-6822-4fcf-9e48-e7c967bf6627 Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSTN:2014:3510208359.1 Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 2CoE/19/2014
Identifikačné číslo súdneho spisu: 3510208359
Dátum vydania rozhodnutia: 13. 03. 2014
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Dušan Ecker
ECLI: ECLI:SK:KSTN:2014:3510208359.1

Uznesenie
Krajský súd v Trenčíne v exekučnej veci oprávneného: EOS KSI Slovensko, s.r.o., so sídlom v Bratislave,
Pajštúnska č. 5, IČO: 35 724 803, právne zast. advokátskou kanceláriou TOMÁŠ KUŠNÍR, s.r.o., so
sídlom v Bratislave, Pajštúnska 5, IČO: 36 613 843, proti povinnému: U. V., bytom L. M., L. X/XX, štátny
občan Slovenskej republiky, o vymoženie 2.982,37 Eur s príslušenstvom, o odvolaní oprávneného proti
uzneseniu Okresného súdu Nové Mesto nad Váhom zo dňa 04. júla 2013, č.k. 4Er/990/2010-30, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd uznesenie súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e .

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým uznesením súd prvého stupňa zamietol žiadosť súdneho exekútora JUDr. Rudolfa Krutého
o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku. V odôvodnení
svojho rozhodnutia uviedol, že na tamojší súd bola dňa 20.10.2010 podaná žiadosť o udelenie poverenia
na vykonanie exekúcie súdneho exekútora JUDr. Rudolfa Krutého so sídlom Exekútorského úradu
v Bratislave, Záhradnícka 60 pre vymoženie 2.982,37 Eur s príslušenstvom. K žiadosti o udelenie
poverenia na vykonanie exekúcie bol pripojený návrh oprávneného na vykonanie exekúcie zo dňa
11.10.2010 spísaný formou zápisnice pred súdnym exekútorom, a to na základe exekučného titulu,
ktorým je Rozhodcovský rozsudok, č.k. II/2009-4284 zo dňa 26.07.2010, ktorý vydal Stály rozhodcovský
súd Slovenskej bankovej asociácie so sídlom v Bratislave. Uviedol, že v predmetnej exekučnej veci sa
vymáha plnenie zo zmluvy zo dňa 20.04.2004, ktorá je v zmysle obchodných podmienok zmluvou o
úvere uzavretou medzi klientom a bankou, pričom sa na ňu vzťahuje režim zákona č. 258/2001 Z.z o
spotrebiteľských úveroch a Obchodný zákonník. Podľa názoru súdu prvého stupňa predmetná zmluva
o úvere je v zmysle ustanovení zákona č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch účinného v čase
uzavretia predmetnej zmluvy, zmluvou o spotrebiteľskom úvere, pretože bola uzavretá medzi veriteľom
(t.j. právnickou osobou, ktorá má v predmete svojej činnosti poskytovanie úverov ako podnikanie -
oprávneným) a spotrebiteľom (t.j. fyzickou osobou, ktorej bol poskytnutý spotrebiteľský úver na iný
účel ako na výkon zamestnania, povolania alebo podnikania), ide o zmluvu, ktorou sa veriteľ zaväzuje
poskytnúť spotrebiteľovi spotrebiteľský úver (dočasné poskytnutie peňažných prostriedkov na základe
zmluvy o spotrebiteľskom úvere vo forme úveru) a spotrebiteľ sa zaväzuje poskytnuté peňažné
prostriedky vrátiť a uhradiť celkové náklady spojené so spotrebiteľským úverom. Súd prvého stupňa
zistil, že v zmluvných podmienkach je obsiahnutá neprijateľná podmienka - rozhodcovská doložka v
zmysle § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka (v znení platnom a účinnom v čase uzatvorenia zmluvy).
Takto formulovaná rozhodcovská doložka spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach
zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa a ako taká je teda v zmysle ustanovenia § 53 ods. 4
Občianskeho zákonníka neplatná. Veriteľ môže na základe predmetnej rozhodcovskej doložky vec
predložiť na prejednanie rozhodcovskému orgánu, ktorý si sám zvolil a vylúčiť tak súd, ktorý by bol inak
príslušný. Na základe tejto rozhodcovskej doložky spotrebiteľ ex ante, t.j. ešte pred vznikom akéhokoľvek
sporu, stráca právo brániť sa voči takýmto nárokom na riadnom súde v mieste svojho bydliska. Popri
geografickej vzdialenosti od miesta pobytu spotrebiteľa (v tejto súvislosti bol vydaný rozsudok Súdneho
dvora vo veci C-240/98 alebo C-244/98 Oceáno Grupo Editorial a Salvat Editores, body 21-24) sa zdá,



že veriteľom zvolený rozhodcovský orgán ignoruje uplatniteľné právne predpisy, a to najmä pravidlá na
ochranu spotrebiteľa. To naznačuje, že neexistujú žiadne mechanizmy, ktoré by zabezpečovali skutočné
dodržiavanie práva zo strany zvoleného rozhodcovského orgánu. Z týchto dôvodov súd prvého stupňa
podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku v spojení s § 45 zákona č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom
konaní ex offo zamietol žiadosť exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, a to v celom
rozsahu.

Proti uzneseniu súdu prvého stupňa podal v zákonom stanovenej lehote, prostredníctvom právneho
zástupcu, odvolanie oprávnený, ktorý navrhol napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa zrušiť a
vec mu vrátiť na ďalšie konanie. Mal za to, že súd v prejednávanej veci prekročil rámec svojej
preskúmavacej činnosti, ktorú mu zveril zákon č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej
činnosti (Exekučný poriadok). Uviedol, že právoplatný rozhodcovský rozsudok má tie isté vlastnosti
ako právoplatný rozsudok všeobecného súdu SR z čoho vyplýva, že je prekážkou pre opätovné
prejednanie veci, je právne záväzný a po uplynutí lehoty na plnenie je vykonateľný, teda je spôsobilý
byť podkladom pre výkon exekúcie. Poukázal na skutočnosť, že z ustanovenia § 45 ods. 1 zákona o
rozhodcovskom konaní vyplýva, že ak sú splnené dôvody podľa § 45 citovaného zákona, exekučný
súd je oprávnený a povinný konanie len zastaviť a nie nevydať poverenie. Zastával názor, že súd,
ktorý koná vo veci exekúcie, je príslušný konať iba ako exekučný súd, z čoho vyplýva, že exekučný
súd nie je vecne príslušný konať vo veci ako súd vyššej inštancie. Poukázal na rozhodnutie Súdneho
dvora vo veci C - 40/08. Podľa Súdneho dvora zásada procesnej autonómie nemôže vyžadovať, aby
vnútroštátny súd kompenzoval nielen opomenutie procesného charakteru spotrebiteľa, ktorý nepozná
svoje práva, ale tiež, aby exekučný súd úplne nahradil celkovú pasivitu spotrebiteľa v spore pred
rozhodcami, ak sa spotrebiteľ nezúčastní na rozhodcovskom konaní a nepodá ani žalobu o neplatnosť
rozhodcovského rozsudku. Dôvodil, že z európskeho práva zo súčasného právneho stavu nemožno
vyvodzovať záver, podľa ktorého by exekučný súd mal povinnosť preskúmavať exekučný titul a nahradiť
tak pasivitu spotrebiteľa, ktorý síce vedel o svojich právach, ale neuplatnil si ich. Rovnako z uvedeného
vyplýva, že komunitárne právo neukladá vnútroštátnemu exekučnému súdu žiadne iné priame povinnosti
preskúmavať vecnú správnosť rozhodcovského rozsudku okrem prípadu, že by bola narušená zásada
rovnocennosti. Zároveň namietal, že novelizovaným ustanovením § 52 ods. 1 Občianskeho zákonníka
sa nespravujú nároky vzniknuté pred 01.01.2008 a neposudzuje sa ani platnosť právnych úkonov
vzniknutých pred 01.01.2008 (§ 879 Občianskeho zákonníka). To znamená, že pokiaľ pred dňom
01.01.2008 bola uzavretá zmluva o úvere, nie je možné práva a povinnosti vzniknuté pred 01.01.2008
z tejto zmluvy posudzovať podľa ust. § 52 až 54 Občianskeho zákonníka. Právne vzťahy zo zmluvy
o úvere uzavretej pred 01.01.2008 sa v súlade s § 261 ods. 1 písm. b/ Obchodného zákonníka
spravujú Obchodným zákonníkom bez ohľadu na povahu účastníkov. Postupom a rozhodovaním súdu
takto dochádza k neoprávnenému zásahu do základného práva oprávneného na súdnu ochranu a
porušovaniu princípov právnej istoty. Zároveň dal do pozornosti súdu dôvodovú správu k ustanoveniu
§ 53 ods. 4 písm. r/ Občianskeho zákonníka. Poukázal na skutočnosť, že oprávnený, resp. jeho právny
predchodca, predložením rozhodcovskej zmluvy plnil len svoju povinnosť, ktorá mu vyplývala z ust. §
93b zákona č. 483/2001 Z.z. o bankách v znení účinnom v čase uzavretia zmluvy, pričom sa jedná o
špeciálny predpis. Zastával názor, že oprávneného nemožno sankcionovať za to, že postupoval tak,
ako mu to ukladal v tom čase účinný zákon. Poukázal tiež na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky zo dňa 26.09.2011, sp.zn. 3MCdo 11/2010.

Vyjadrenie k odvolaniu oprávneného podané nebolo.

Krajský súd, ako odvolací súd, preskúmal vec v intenciách ust. § 212 ods. 1 O.s.p. a dospel k záveru,
že napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa je potrebné ako vecne správne potvrdiť podľa ust. § 219
ods. 1 O.s.p. O odvolaní oprávneného rozhodol bez nariadenia pojednávania odvolacieho súdu podľa
ust. § 214 ods. 2 O.s.p.

Exekučný súd v rámci svojho postupu pri preskúmavaní listín podľa ustanovenia § 44 Exekučného
poriadku v spojení s ustanovením § 45 ods. 2 zákona č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní z úradnej
povinnosti posudzuje, či rozhodcovský rozsudok, ktorý je podľa ust. § 41 ods. 2 písm. d/ Exekučného
poriadku tiež spôsobilým exekučným titulom, tento nezaväzuje účastníka rozhodcovského konania na



plnenie, ktoré je objektívne nemožné, právne nedovolené alebo odporujúce dobrým mravom (§ 45 ods.
1 písm. c/), resp. či rozhodcovský rozsudok nemá nedostatok uvedený v § 40 písm. a/ a b/. Ak súd
zistí tieto nedostatky, exekučné konanie aj bez návrhu zastaví. Ak bol rozhodcovský rozsudok vydaný
v dôsledku neplnenia zmluvne dojednaných povinností zo strany dlžníka podľa úverovej zmluvy, ktorá
má charakter spotrebiteľskej zmluvy, potom exekučný súd v rámci postupu podľa § 44 Exekučného
poriadku a § 45 ods. 2 zákona č. 244/2002 Z.z., z úradnej povinnosti správne v danej veci posudzoval
rozhodcovský rozsudok z aspektu, či plnenie priznané týmto rozsudkom nemá taký charakter, pre ktorý
je potrebné úplne alebo čiastočne exekučné konanie zastaviť, resp. v danom prípade zamietnuť žiadosť
o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie pre rozpor exekučného titulu so zákonom.

Rozhodcovský rozsudok vydaný v spotrebiteľskej veci je ako exekučný titul v rozpore so zákonom,
ak rozhodcovská zmluva (či už uzavretá vo forme osobitnej zmluvy alebo rozhodcovskej doložky),
na ktorej sa zakladá právomoc rozhodcovského súdu, nebola vôbec uzavretá alebo bola uzavretá
neplatne. Nedostatok právomoci rozhodcovského súdu, odvíjajúci sa od neexistencie, či neplatnosti
rozhodcovskej zmluvy má v spotrebiteľskej veci za následok materiálnu nevykonateľnosť (nezáväznosť)
rozhodcovského rozsudku (uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 21. marca 2012,
sp.zn. 6Cdo 1/2012).

Pokiaľ oprávnený v odvolaní poukazoval na to, že v období do 31.12.2007, kedy mala byť uzavretá
zmluva medzi účastníkmi, sa ustanovenia § 52 až § 54 Občianskeho zákonníka platného v rozhodnej
dobe vzťahovali len na zmluvy podľa Občianskeho zákonníka, pričom predmetná zmluva bola zmluvou
o úvere, upravená teda výlučne Obchodným zákonníkom a zákonom o spotrebiteľských úveroch,
odvolací súd poukazuje na to, že predložená zmluva, uzatvorená medzi právnym predchodcom
oprávneného (Tatra banka, a.s.) a povinným dňa 20.04.2004, vykazuje znaky typovej spotrebiteľskej
zmluvy podľa § 23a zákona č. 634/1992 Zb. o ochrane spotrebiteľa účinného v čase jej uzavretia. Aj v
zmysle ustanovenia § 23a odsek 2 citovaného zákona typová zmluva nesmie obsahovať neprimerané
podmienky, ktoré na škodu spotrebiteľa zakladajú nápadný nepomer medzi právami a povinnosťami
zmluvných strán a podmienky, ktoré sú v rozpore s dobrými mravmi. Občiansky zákonník tiež v
ustanovení § 54 ods. 1 stanovuje, že zmluvné podmienky upravené spotrebiteľskou zmluvou sa nemôžu
odchýliť od tohto zákona v neprospech spotrebiteľa. Spotrebiteľ sa najmä nemôže vopred vzdať svojich
práv, ktoré mu tento zákon priznáva, alebo si inak zhoršiť svoje zmluvné postavenie. Súd prvého stupňa
postupoval správne, ak na vzťah účastníkov aplikoval príslušné ustanovenia chrániace spotrebiteľa.

Pri posudzovaní exekučného titulu z aspektov ust. § 45 ods. 2 a ods. 1 písm. c/ zákona č. 244/2002
Z.z. o rozhodcovskom konaní, bolo preto potrebné vychádzať z ustanovení § 53 ods. 1, 4 a § 54 ods.
1, 2 Občianskeho zákonníka a príslušnej smernice Rady 93/13/EHS. Súd prvého stupňa v tomto smere
správne zisťoval, či úverová zmluva, na základe ktorej bol priznaný nárok oprávnenému, neobsahuje
takú podmienku, ktorá má nekalý charakter a je preto absolútne neplatná. Správne pri skúmaní dospel
k záveru, že rozhodcovská doložka má charakter nekalej podmienky, keďže spôsobuje v právach a
povinnostiach zmluvných strán značnú nerovnováhu v neprospech spotrebiteľa, teda povinného (§ 53
ods. 1 Občianskeho zákonníka v znení platnom a účinnom v čase uzatvorenia zmluvy). Rozhodcovskú
doložku, upravenú v článku VIII. bod 7. Záverečných ustanovení predmetnej zmluvy v spojení s článkom
4.9. Všeobecných obchodných podmienok, správne považoval súd prvého stupňa za nekalú, postihnutú
sankciou absolútnej neplatnosti v zmysle § 53 ods. 4 Občianskeho zákonníka platnom a účinnom v
rozhodnom období.

Smernica Rady 93/13/EHS zo dňa 05.04.1993 o neprimeraných podmienkach v spotrebiteľských
zmluvách, nemá ako prameň komunitárneho práva horizontálny priamy účinok, ale existuje komunitárna
povinnosť interpretovať vnútroštátne právo komunitárne komfortným spôsobom. Smernica podľa čl.
1 písm. q/ Prílohy považuje riešenie sporov zo spotrebiteľských zmlúv v rozhodcovskom konaní za
ustanovenie neprimerané. Zákaz neprimeranosti je tu potrebné chápať tak, že podnikateľ, ako druhá
zmluvná strana spotrebiteľskej zmluvy, nesmie zneužívať svoje silnejšie postavenie - dané tým, že
spotrebiteľ nie je fakticky schopný presadiť akékoľvek zmeny formulárových zmluvných podmienok a že
pri úverových zmluvách koná spotrebiteľ vlastne pod tlakom finančnej tiesne, a tak podnikateľ vlastne
môže získať nefair výhody, ktorou je aj prenesenie sporu zo sústavy nezávislých súdov na rozhodcu, s



ktorým podnikateľ dlhodobo spolupracuje, poskytuje mu zdroj príjmu, v konaní nie je potrebné nariaďovať
pojednávanie, sú vylúčené opravné prostriedky.

Za neprimeranú je potrebné považovať rozhodcovskú doložku aj v danej veci, ktorá je súčasťou
zmluvy, resp. všeobecných obchodných podmienok, ktoré predkladal právny predchodca oprávneného
povinnému na predtlačenom formulári, nebola individuálne dojednaná a jej obsah povinný ani nemohol
ovplyvniť. Veriteľ môže na základe predmetnej rozhodcovskej doložky vec predložiť na prejednanie
rozhodcovskému súdu, ktorý si sám zvolil a vylúčiť tak súd, ktorý by bol inak príslušný. Na základe
tejto rozhodcovskej doložky spotrebiteľ (povinný) ešte pred vznikom akéhokoľvek sporu stráca právo
brániť sa voči takýmto nárokom na riadnom súde v mieste svojho bydliska. Výber osoby rozhodcu,
resp. rozhodcovského súdu pritom uskutočnil sám veriteľ, ktorý zostavil znenie rozhodcovskej doložky
vo svojej vopred pripravenej formulárovej zmluve, resp. všeobecných obchodných podmienkach.
Vychádzajúc z komplexnej úpravy rozhodcovskej doložky je potom potrebné považovať takúto
rozhodcovskú doložku v celosti za neprijateľnú podmienku, a to aj v náväznosti na judikatúru Súdneho
dvora EÚ (C-240/98 až C-244/98, C-40/08, C-473/00, C-243/08, C-168/05). Na podporu uvedeného
právneho záveru odvolací súd dáva do pozornosti aj ustanovenie § 53 ods. 4 písm. r/ Občianskeho
zákonníka v platnom znení (ustanovenie bolo zavedené zákonom č. 568/2007 Z. z. účinným od
01.01.2008), v zmysle ktorého sa za neprijateľnú podmienku uvedenú v spotrebiteľskej zmluve považuje
aj ustanovenie, ktoré vyžaduje v rámci dojednanej rozhodcovskej doložky od spotrebiteľa, aby spory s
dodávateľom riešil výlučne v rozhodcovskom konaní.

Odvolací súd uvádza, že právny predchodca oprávneného neuzatvoril s povinným osobitnú
rozhodcovskú zmluvu (ani nedal povinnému osobitný návrh na jej uzatvorenie a príslušné poučenie), ale
rozhodcovská doložka bola začlenená do vopred pripravených všeobecných obchodných podmienok
právneho predchodcu oprávneného. Povinný ako spotrebiteľ bol v postavení, že buď zmluvu aj s
príslušnými všeobecnými obchodnými podmienkami prijme ako celok a úver dostane, alebo zmluvu
ako celok odmietne a úver nedostane. V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje na skutočnosť, že
stanovenie povinnosti banky ponúknuť klientom návrh na uzavretie rozhodcovskej zmluvy neznamená,
že veriteľ je oprávnený včleniť do svojich zmlúv také znenie rozhodcovskej doložky, ktoré zakladá značnú
nerovnováhu medzi právami a povinnosťami zmluvných strán, v neprospech spotrebiteľa (tak ako tomu
bolo v predmetnom prípade). Ak veriteľ uzatvára zmluvu so spotrebiteľom, je povinný rešpektovať aj
príslušné zákonné normy chrániace spotrebiteľa.

Pokiaľ išlo o ustanovenie všeobecných obchodných podmienok, že povinný mal právo odmietnuť
rozhodcovskú doložku do 30 dní odo dňa účinnosti obchodných podmienok alebo do 30 dní odo dňa
uzatvorenia zmluvného vzťahu s bankou, odvolací súd uvádza, že za individuálne dohodnutú zmluvnú
podmienku sa nepovažuje podmienka, ktorá bola vopred dodávateľom (veriteľom) naformulovaná
v rámci typovej zmluvy a spotrebiteľ jej obsah nemal možnosť ovplyvniť. Zmluvná podmienka, v
konkrétnom prípade rozhodcovská doložka, v štandardnej formulárovej zmluve sa nestáva individuálne
dohodnutou podmienkou len tým, že spotrebiteľ má v úzkej časovej lehote hneď po podpise zmluvy právo
rozhodcovskú doložku odmietnuť. Uvedené tiež nemení nič na neprijateľnom charaktere rozhodcovskej
doložky, keď v posudzovanom prípade bola spotrebiteľovi v konečnom dôsledku odopretá možnosť
brániť svoje práva pred všeobecným súdom vo všetkých prípadoch, ak dodávateľ podá voči nemu žalobu
na rozhodcovskom súde. Odvolací súd zároveň uvádza, že kto mlčí tam, kde nie je povinný sa vyjadriť,
nie je možné toto jeho mlčanie považovať ani za súhlas ani za nesúhlas. Dodávateľ núti spotrebiteľa
spotrebiteľskou zmluvou ku konaniu, ktoré nie je povinný vykonať, s cieľom dosiahnutia prejednania veci
pred rozhodcovským súdom a obchádzania ustanovení Občianskeho zákonníka o ochrane spotrebiteľa.
Znenie rozhodcovskej doložky nemusí odporovať doslovnému zneniu zákonného ustanovenia, avšak
svojimi dôsledkami sleduje ten cieľ, aby predmetné ustanovenie dodržané nebolo, teda zákon obchádza
(in fraudem legis). O obchádzanie zákona ide vtedy, ak je právnym úkonom dohodnuté niečo, čo síce
nie je so zákonom v priamom rozpore, avšak svojimi dôsledkami sleduje cieľ, aby zákon nebol dodržaný
(nález Ústavného súdu Slovenskej republiky, sp. zn. PL. ÚS 16/95 zo dňa 24.05.1995).

Odvolací súd zároveň uvádza, že pokiaľ je zmluvná podmienka až v hrubom nepomere v neprospech
spotrebiteľa ako slabšej zmluvnej strany v právnom vzťahu zo štandardnej spotrebiteľskej zmluvy, ktorý
vzťah teória aj prax navyše označujú za fakticky nerovný, nevyvážený, nie sú žiadne pochybnosti o tom,
že takáto zmluvná podmienka sa prieči dobrým mravom. Zároveň týmto vzniká základ pre docielenie



skutočnej rovnosti, pretože na absolútne neplatnú zmluvnú podmienku súd prihliadne aj bez návrhu a
rovnako aj bez návrhu súd exekúciu zastaví o plnenie z takejto neprijateľnej zmluvnej podmienky. Ak je
takouto neprijateľnou zmluvnou podmienkou samotná rozhodcovská doložka a dodávateľ ju použije, v
takomto prípade ide o výkon práv v rozpore s dobrými mravmi (k tomu viď aj uznesenie Ústavného súdu
Slovenskej republiky zo dňa 24. februára 2011 sp. zn. IV. ÚS 55/2011).

Keďže ustanovenie § 44 Exekučného poriadku vyžaduje, aby zastaveniu exekučného konania (§ 44 ods.
3) v prípade podania žiadosti o vydanie poverenia na vykonanie exekúcie predchádzalo rozhodnutie
exekučného súdu o zamietnutí žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie (§ 44 ods. 2), súd
prvého stupňa postupoval v súlade so zákonom, ak pri zistení rozporu exekučného titulu so zákonom
pred rozhodnutím o zastavení exekučného konania aj podľa § 45 zákona o rozhodcovskom konaní
rozhodol spôsobom, uvedeným vo výroku jeho uznesenia.

Odvolací súd uzatvára, že súd prvého stupňa v danom prípade správne právne posúdil rozhodcovský
rozsudok ako nulitný, vydaný rozhodcom, ktorý vyvodil svoju právomoc na konanie a rozhodnutie na
základe neplatnej rozhodcovskej doložky, teda nejde o spôsobilý exekučný titul podľa ust. § 41 ods. 2
písm. d/ Exekučného poriadku a správne žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie zamietol (§ 44 ods. 2 Exekučného poriadku).

Odvolací súd z uvedených dôvodov uznesenie súdu prvého stupňa ako vecne správne podľa § 219 ods.
1 O.s.p. potvrdil.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.