Uznesenie Krajského súdu Prešov sp. zn. 3CoE/79/2011 z 1. 11. 2011
Citácia: uznesenie Krajského súdu Prešov z 1. novembra 2011, sp. zn. 3CoE/79/2011, ECLI:SK:KSPO:2011:8109210393.1
Krajský súd Prešov | 3CoE/79/2011 | ECLI:SK:KSPO:2011:8109210393.1 | 2011-11-01 | Uznesenie
Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/04c4aca5-c365-433f-8dae-cc2e8069baae
Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSPO:2011:8109210393.1

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 3CoE/79/2011
Identifikačné číslo súdneho spisu: 8109210393
Dátum vydania rozhodnutia: 02. 11. 2011
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Eva Šofranková
ECLI: ECLI:SK:KSPO:2011:8109210393.1

Uznesenie
Krajský súd v Prešove v exekučnej veci oprávneného F. K., s. r. o., IČO: 36 432 105, so sídlom E. X/
A, F., zastúpeného advokátskou kanceláriou MCGA legal, s. r. o. so sídlom Partizánska 2, Bratislava,
IČO: 36 715 662 proti povinnému U. N., nar. XX. XX. XXXX, bytom T. - L., S. X o vymoženie 606,74
Eur s prísl., o odvolaní oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Prešov zo dňa 28. 02. 2011 č. k.
2Er 901/2009-18 takto jednohlasne

r o z h o d o l :

P o t v r d z u j e uznesenie.

Náhradu trov odvolacieho konania účastníkom nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

Okresný súd Prešov (ďalej len „prvostupňový súd“) pre neprijateľnú rozhodcovskú doložku žiadosť
súdneho exekútora JUDr. Viery Uhríkovej o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie EX 741/2009 zo
dňa 19. 05. 2009 zamietol.

Oprávnený v odvolaní navrhol zmeniť uznesenie a poveriť exekútora vykonaním exekúcie.

Krajský súd v Prešove (ďalej len ,,odvolací súd“) preskúmal vec bez nariadenia pojednávania (§ 214
O.s.p.) a dospel k záveru, že odvolanie nie je dôvodné.

Odvolací súd  si s výnimkou odôvodnenia podľa § 53 ods. 4 písm. r) OZ osvojuje odôvodnenie
prvostupňového súdu, na ktoré poukazuje a v súvislosti s odvolacími námietkami ho dopĺňa.

Smernica Rady 93/13 EHS o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách (ďalej len ,,smernica“)
vychádza  nie z minimálneho okruhu nekalých klauzúl, ktoré sa majú transponovať, ale zo vzorového
okruhu. V konečnom dôsledku sa okruh neprijateľných podmienok v § 53 ods. 4 OZ upravil postupne
viacerými novelami až po uplynutí transpozičnej lehoty (napr. neprimeraná sankcia pod písm. k/ bola
upravená až novelou vykonanou zákonom č. 568/2007 Z.z. s účinnosťou od 1.1.2008, kým hlavná
transpozícia bola vykonaná zákonom č.150/2004 Z.z. účinným od 1.4.2004.

Členské štáty si mohli vybrať, do akej miery prevezmú  smernicou odporúčané nekalé klauzuly.
Zároveň sa však umožnilo členským štátom prekročiť rámec smernice, čo umožnilo upraviť okruh
neprijateľných podmienok aj prísnejšie ako odporúča smernica ,,Členské štáty môžu prijať alebo si
ponechať najprísnejšie opatrenia kompatibilné so zmluvou v oblasti obsiahnutej touto smernicou s
cieľom zabezpečenia maximálneho stupňa ochrany spotrebiteľa“, čl. 8 smernice.



Kým smernica vychádza zo vzorového okruhu nekalých klauzúl, slovenský zákonodarca upravil režim
súdnej kontroly neprijateľných podmienok v spotrebiteľských zmluvách na základe indikatívneho výpočtu
neprijateľných podmienok (arg. slovo ,,najmä“ v § 53 ods. 4 OZ). To znamená, že  súdu nič nebráni
judikovať neprijateľnú zmluvnú podmienku v spotrebiteľskej zmluve podľa tzv. generálnej klauzuly v §
53 ods. 1 OZ,  a teda  nad rámec  zoznamu podmienok  uvedených v   prílohe smernice alebo okruhu v
Občianskom zákonníku. Nemožno napríklad vylúčiť, že súd so zreteľom na ostatné zmluvné podmienky
(čl. 4 ods. 1 smernice) posúdi rozhodcovskú doložku ako neprijateľnú bez ohľadu na jej znenie, teda že
neobstojí žiadna rozhodcovská doložka a priestor pre rozhodcovské konanie bude len pri individuálne
vyjednanej rozhodcovskej zmluve zo strany spotrebiteľa. Pre porovnanie podľa rakúskej právnej úpravy
predstavuje formulárová  rozhodcovská doložka neprípustnú časť zmluvy bez ohľadu na jej formuláciu.
Rakúsko má zakázanú rozhodcovskú doložku a bez jej osobitného vyjednania je neakceptovateľné, aby
regulovala vzťah medzi dodávateľom a spotrebiteľom (§ 6 ods. 2 bod 7 spolk. zák. č. 140/1979 (viď
tiež odôvodnenie  k § 617 rakúskeho procesného kódexu, spolkový zákonník I č. 7/2006, publikácia Dr.
Paula Oberhammera ,,Entwurf eines neuen Schiedsverfahrensrecht“).

Za neprijateľnú podmienku sa považuje podmienka, ktorá 1. je obsiahnutá v štandardnej  formulárovej
zmluve, 2. spôsobuje značnú  nerovnováhu  v právach a povinnostiach strán, 3. nerovnováha musí byť
v neprospech spotrebiteľa.

A tomuto postupu, teda judikovaniu nad rámec smernice a čierneho zoznamu neprijateľných podmienok
(§ 53 ods. 4 OZ)  zodpovedá aj  uznesenie prvostupňového  súdu. Odvolací súd nemal najmenší dôvod
na odklon od záverov prvostupňového súdu.

Prvostupňový súd  vzhliadol nekalosť rozhodcovskej doložky v tom, že vyžaduje od spotrebiteľa, aby sa
podrobil rozhodcovskému konaniu, a to aj napriek možnosti voľby medzi všeobecným a rozhodcovským
súdom. Oprávnený v odvolaní reaguje, že ustanovenie § 53 ods. 4 písm. r/  takéto dojednanie pripúšťa.
Za dôležitú považuje voľbu, ktorú má žalobca a tým môže byť aj spotrebiteľ. Taktiež poukázal na
dôvodovú správu k § 53 ods. 4 písm. r/ OZ cit. ,,Uvedené ustanovenie teda v žiadnom prípade
nespôsobuje neplatnosť celej rozhodcovskej doložky“.

Odvolací súd sa stotožňuje s prvostupňovým súdom, že  o doložku, ktorá vyžaduje, aby spotrebiteľ riešil
spory výlučne v rozhodcovskom konaní ide aj vtedy, ak síce  spotrebiteľ  podľa nej má možnosť vybrať si
medzi rozhodcovským  a štátnym súdom, ale  ak by podľa tejto doložky  začalo rozhodcovské konanie
na návrh dodávateľa, spotrebiteľ by bol nútený podrobiť sa rozhodcovskému konaniu. Právna veda na
tento problém reaguje Kristiánom Csachom: „Z pohľadu spotrebiteľa je totiž rovnocenné, či riešenie
jeho sporov prostredníctvom rozhodcovského konania mu „vnúti“ štandardná zmluvná klauzula, alebo
dodávateľ svojím konaním. Spotrebiteľ má byť chránený pred oboma. Práve proti možnosti dodávateľa
diktovať svoju vôľu v zmluvnom vzťahu bol vytvorený celý mechanizmus spotrebiteľsko-právnej ochrany
pred štandardnými zmluvami.“ Štandardné zmluvy, str. 214, Vydavateľ Aleš Čeněk).

V rámci podmienok uvedených v tzv. čiernom zozname  (§ 53 ods. 4 OZ) teda najviac problémovej
doložke  zodpovedá podmienka pod písm. r/ ,,...vyžaduje v rámci dojednanej rozhodcovskej doložky od
spotrebiteľa, aby spory s dodávateľom riešil výlučne  v rozhodcovskom konaní“.

Uvedené ustanovenie sa má vykladať z pohľadu spotrebiteľa a jeho ochrany a nie z pohľadu dodávateľa.
(porov. internetovú diskusiu na otázku neprijateľnosti doložky, ktorá ponúkala na výber medzi štátnym
a rozhodcovským súdom: <http://www.lexforum.sk/247>  Kristián Csach: ,,Takže otázne je, ako by som
posúdil reálne možnosti, ktoré by nastali:

1. Spotrebiteľ by inicioval konanie na RS - OK, RS môže konať (písmenko r) nezakazuje, aby spotrebiteľ
sa na RS obrátil, zakazuje iba to, aby to bol jediný orgán, na ktorý sa môže obrátiť).

2. Spotrebiteľ by inicioval konanie na súde - OK, súd môže konať



3. Dodávateľ by inicioval konanie na súde - OK, súd môže konať

Samozrejme, problematickou by bola tá najočakávanejšia:

4. Dodávateľ by inicioval konanie na RS - klauzula je neprijateľná, ak nie je alternatíva daná pre
spotrebiteľa, aby rozhodcovské konanie zastavil a „odsunul" na iné bojisko.

Podľa dôvodovej správy k § 53 ods. 4 písm. r/ OZ ,,spotrebiteľ  môže svoje práva uplatňovať nie iba
v zmysle  dojednanej rozhodcovskej doložky, ale ak sa tak rozhodne, aj v občianskoprávnom konaní a
zmluvná podmienka, ktorá by mu v tom bránila, bude v zmysle  navrhovaného ustanovenia považovaná
za  neprijateľnú“.

A to je presne to, na čo poukazuje Kristian Csach, že  doložku nie je možné akceptovať, ak vyžadovala
od spotrebiteľa podrobiť sa arbitráži. Teda  ustanovenie § 53 ods. 4 písm. r/ OZ nie je len o možnosti
výberu medzi štátny a súkromným súdom, ale o dôsledkoch, či doložka nenúti podrobiť sa arbitráži.

Aj keď z hľadiska historického výkladu z určitých dôvodov môže mať význam aj výklad ustanovenia
§ 53 ods. 4 písm. r/ OZ, odvolací súd poznamenáva, že uvedené ustanovenie bolo upravené až od
1.1.2008 a teda nie je aplikovateľné na predmetnú vec. Spotrebiteľská zmluva  bola uzavretá dňa 16.
01. 2006. Na veci to však nič nemení, pretože tak, ako sa už vyššie uvádza, súdu nič nebráni judikovať
nekalosť rozhodcovskej doložky podľa generálnej klauzuly podľa § 53 ods. 1 OZ zakotvenej do zákona
od 1.4.2004. Ustanovenie § 23a zákona č. 634/1992 Z.z. predpokladalo všetky typové zmluvy vrátane
zmlúv podľa Obchodného zákonníka.

Odvolací súd zastáva názor, že možnosť voľby pre spotrebiteľa je len iluzórna, pretože takmer s
pravidelnosťou rozhodcovské žaloby podávajú veritelia. Naopak, ak niektorý spotrebiteľ výnimočne
uplatňuje svoje práva, tak využíva štátny súd. Odvolací súd  pritom nepochybuje, že by niektorý
spotrebiteľ, ktorý sa rozhodne osobitne vyjednať rozhodcovskú zmluvu, že by aj reálne rozhodcovské
konanie využil, pretože inak by jeho sólo vyjednávanie nedávalo zmysel.

Poskytovanie spravodlivosti musí mať svoje principiálne limity a musí to platiť aj pre súkromnoprávnu
sféru arbitrov. Ide o rozhodovanie o právach a právom chránených záujmoch osôb, ktoré môže výrazne
zasiahnuť do života ľudí a ak sa majú akceptovať pri poskytovaní spravodlivosti súkromnoprávne
prvky, tak len s jednoznačnými garanciami vylučujúcimi pochybnosti o férovom arbitrážnom konaní
vrátane  rozhodcovskej zmluvy. Doložky nemôžu predstavovať pasce pre spotrebiteľov za účelom čo
najskoršieho privodenia exekúcie. Napríklad odvolací súd nechápe, prečo dodávateľ obdobne, ako je
to pri bankách, nevysvetlil spotrebiteľovi  význam rozhodcovskej doložky, rozdiel od zásad občianskeho
súdneho konania  a nedal mu na výber rozhodnúť sa  (porov. pri bankách § 90 ods. 3 Zákona o platobných
službách).

Odvolací súd  sa  nestotožňuje s odvolacou námietkou, že možnosť voľby medzi rozhodcovským a
štátnym súdom v štandardnej rozhodcovskej doložke už bez ďalšieho odstraňuje  značnú nerovnováhu
v právach a povinnostiach v neprospech spotrebiteľa.

Príloha smernice, ktorá obsahuje zoznam nekalých podmienok, ustanovuje pod  písm. q/,,...
najmä vyžadovať od spotrebiteľa, aby riešil spory nepodliehajúce právnym ustanoveniam, výhradne
arbitrážou...“

Ide o vzorový zoznam, a preto aj keby odporúčanie pod písm. q/ smernica neobsahovala, vlastne
by to nemalo praktický význam a dopad pre slovenského zákonodarcu, ktorý mohol upraviť okruh
neprijateľných podmienok ľubovoľne. Ak je nerozhodujúce, či  vzorový zoznam vôbec obsahuje  klauzulu
o rozhodcovskej  doložke, rovnako  je irelevantné, ak zoznam obsahuje určité znenie týkajúce sa
rozhodcovskej doložky. V konečnom dôsledku slovenský zákonodarca ani neprevzal znenie smernice



pod bodom q/ prílohy v jej znení.  Je tiež  nerozhodujúce, či sa bude operovať termínom doložka  alebo
podmienka  v prílohe smernice.

Odvolací súd zároveň upozorňuje, že slovenský preklad smernice v časti prílohy pod bodom q/ je
nesprávny  a aj oprávnený vychádza z nesprávneho prekladu. Z hore uvedených dôvodov je síce nie
až tak dôležité presne znenie, ale pre poriadok odvolací súd na to upozorňuje a pre porovnanie uvádza
znenie vo viacerých  jazykoch (CILFIT):

„excluding or hindering the consumer's right to take legal action or exercise any other legal remedy,
particularly by requiring the consumer to take disputes exclusively to arbitration not covered by legal
provisions [...];

neposkytnúť spotrebiteľovi právo alebo mu brániť v uplatňovaní práva podať žalobu alebo podať
akýkoľvek iný opravný prostriedok, najmä vyžadovať od spotrebiteľa, aby riešil spory neupravené
právnymi ustanoveniami výhradne arbitrážou [...];

zbavení spotřebitele práva podat žalobu nebo použít jiný opravný prostředek, zejména požadovat na
spotřebiteli, aby předkládal spory výlučně rozhodčímu soudu, na který se nevztahují ustanovení právních
předpisů [...];

dem Verbraucher die Möglichkeit, Rechtsbehelfe bei Gericht einzulegen oder sonstige Beschwerdemittel
zu ergreifen, genommen oder erschwert wird, und zwar insbesondere dadurch, daß er ausschließlich auf
ein nicht unter die rechtlichen Bestimmungen fallenden Schiedsgerichtsverfahren verwiesen wird [...];

de supprimer ou d'entraver l'exercice d'actions en justice ou des voies de recours par le consommateur,
notamment en obligeant le consommateur a saisir exclusivement une juridiction d'arbitrage non couverte
par des dispositions légales [...];

wyłączenie lub ograniczenie prawa konsumenta do wystąpienia z powództwem lub skorzystania z innego
środka zabezpieczającego, zwłaszcza zaś żądanie od konsumenta poddania sporów wyłącznie pod
arbitraż nieobjęty przepisami prawa [...]."

Porovnanie  ukazuje, že slovenská verzia je zavádzajúca. Podľa slovenskej verzie sa zdá, ako keby sa
atribút „neupravenosti právnymi predpismi“ vzťahoval k sporom (čo je mimochodom pomerne zvláštna
predstava). Všetky ostatné verzie jednoznačne ukazujú, že atribút „neupravenosti právnymi predpismi“
sa týka rozhodcovského konania. To znamená, že zmluva nesmie od spotrebiteľa vyžadovať, aby
spory riešil výlučne akýmsi osobitným typom arbitráže, ktorá nie je upravená právnymi predpismi a
kde rozhodcovia pravdepodobne nie sú povinní aplikovať príslušné hmotné právo (Juraj Gyarfas, http://
www.lexforum.sk/247).

Znenie smernice má význam pre postup súdu pri výklade a aplikácii generálnej klauzuly v § 53 ods. 1 OZ,
pretože už len tým, že tvorca smernice osobitne v prílohe poukázal na niektoré klauzuly, nepochybne
tak urobil preto, že majú vysokú potenciu spôsobiť v praxi značnú nerovnováhu. Tým, že je v rámci
prílohy  smernice  spomínaná aj arbitráž, je treba mať na pozore v aplikačnej praxi súdov arbitráž, čo
prvostupňový súd  ani najmenej nepodcenil.

Pre porovnanie v Rakúsku na základe štúdie viacerých profesorov práva bola arbitráž v spotrebiteľských
a pracovnoprávnych veciach výrazne oklieštená (viď stanovisko spoločného kolégia KS v Prešove
z 27.9.2010). Rozhodcovská doložka predstavuje v rakúskom práve neprípustnú časť zmluvy v
rámci šedého zoznamu. Riešenie však ponúka napríklad osobitné vyjednanie, a teda nie nanútenie
arbitráže spotrebiteľovi, takže arbitráž môže fungovať, no nie ako netransparentná pasca na neznalých
spotrebiteľov, ale za transparentných podmienok ako efektívny prostriedok ochrany a keď aj spotrebiteľ



rozumie, o čo  v prípade rozhodcu ide. Predloženie takmer nečitateľnej doložky spotrebiteľovi a potom
argumentácia, že mal byť bdelý, odvolací súd nielen že neprijíma,  ale aj  odsudzuje.

Odvolací súd pripomína judikatúru súdneho dvora (...je  nezanedbateľné nebezpečenstvo, že priemerný
spotrebiteľ nepoukáže na nekalosť zmluvnej podmienky (Océano,  Mostaza Claro (bod. 25-27), Godard
(bod 61), ASTURCOM (bod 51), uznesenie T. (bod 50), Pannon a iné). To isté platí, pokiaľ ide o
rozpor rozhodcovskej doložky s generálnou klauzulou. Odvolací súd naviac  poukazuje na uznesenie
Ústavného súdu SR z 24.2.2011, IV. ÚS 55/2011-19, v ktorom ústavný súd podporil judikatúru na ochranu
spotrebiteľa.

Podstatnú časť odvolania oprávnený venuje argumentácii o nedôvodnosti ochrany pasívneho
spotrebiteľa, nedôvodnosti naprávania  opomenutia procesného charakteru s poukazom na čl. 47
rozsudku Asturcom a že podľa  čl. 37 v uvedenom rozsudku právo Spoločenstva neprikazuje  národnému
súdu, aby nepoužil vnútroštátne procesné normy, na ktorých základe získava rozhodnutie právoplatnosť,
aj keby to umožnilo napraviť porušenie akéhokoľvek ustanovenia  práva Spoločenstva a odkázal pritom
na rozsudky  Eco Swiss, C-126/97, Kapferer a Fallimento Olimpiclub. Vytkol tiež prvostupňovému súdu,
že popieranie platnosti rozhodcovskej doložky  je jedným z dôvodov  žaloby o zrušenie rozhodcovského
rozsudku a opomenutie podania tejto žaloby  označil za prekážku pre exekučný súd, aby teraz nahrádzal
takéto konanie. Pripomenul rozsudok Mostaza Claro, ktorý pripúšťa ochranu spotrebiteľa pri opomenutí
namietať nekalosť doložky, ale  v konaní o zrušenie rozhodcovského rozsudku  a nie v exekúcii. Namietal
nedostatok právomoci exekučného súdu, pretože  nejde ani o konanie o zrušenie rozhodcovského
rozsudku, ani o základné konanie. Vytkol tiež  porušenie čl. 2 ods. 2 ústavy.

Odvolací súd už vo viacerých svojich rozhodnutiach konštatoval a je to uvedené aj v  stanovisku kolégia
z 27.9.2010, že nijako nespochybňuje význam materiálnej právoplatnosti súdneho rozhodnutia, a to
predovšetkým v záujme právnej istoty vyplývajúcej z právoplatného súdneho rozhodnutia. Na druhej
strane však materiálna právoplatnosť rozhodnutia štátneho orgánu nie je bezvýnimočná a možno ju
prelomiť v zákonom stanovených prípadoch (porov. účinky rozhodnutia  v blokovom konaní, ktorým súd
nie je viazaný, § 135 ods. 1 in fine O.s.p.). O takýto prípad ide aj v  ust. § 45 Zákona o rozhodcovskom
konaní („ZRK“), ktoré v odseku 2 dáva nie možnosť ale ukladá dokonca povinnosť zastaviť exekučné
konanie, a to práve to, ktoré začalo na základe rozhodcovského rozsudku. Zastavením exekučného
konania, ktoré nasleduje po zamietnutí žiadosti o udelenie poverenia, teda exekučný súd prelomuje
materiálnu právoplatnosť rozhodcovského rozsudku a zaniká zároveň prekážka rozsúdenej veci. Pre
oprávneného zastavením exekučného konania podľa § 45 Zákona o rozhodcovskom konaní  odpadá
prekážka res iudicatae na uplatnenie práva na súde.

Európsky súd pre ľudské práva nevidel porušenie čl. 6 Dohovoru v prípade, že zo závažných dôvodov
došlo k prelomeniu účinkov  veci právoplatne súdom judikovanej (porov. § 64 rozsudku Zehentner v.
Rakúsko).

Predovšetkým je potrebné uviesť, že pojem „zastavenie“ je spravidla pojmom procesným (porov. napr.
§ 103 O. s. p.), zastavením sa konanie končí, ak nie sú splnené podmienky jeho začatia alebo
ďalšieho postupu. V terminológii exekučného konania (i výkonu rozhodnutia) je však tento pojem širší.
Z ustanovenia § 57 Ex. por. totiž plynie, že exekúcia sa zastavuje nielen v prípadoch procesných [ods.
1 písm. c) cit. paragrafu], ale aj z dôvodov hmotnoprávnych. Ak sa preto v súvislosti s exekúciou
používa pojem „zastavenie“, nemožno ho vykladať len v jeho procesnom význame, teda ako postup súdu
pri zistení, že nie sú splnené podmienky (ďalšieho) konania. Naopak, dôvodmi „zastavenia“ exekúcie
sú tiež prípady, kedy je exekúcia hmotnoprávne neprípustná (zakázaná). To plynie aj z terminológie
Exekučného poriadku, ktorý na niektorých miestach rozlišuje medzi zastavením „exekučného konania“ a
„exekúcie“ (porov. napr. § 38 ods. 3 a § 40 ods. 2 proti § 57 Ex. por.), keď v prvom prípade ide o zastavenie
z dôvodov procesných, kým v druhom prípade ide spravidla o zastavenie z dôvodov hmotnoprávnej
neprípustnosti (zákazu) exekúcie.



Dôvodom tohto rozlišovania - a tiež odlišnosti od občianskeho súdneho konania - je skutočnosť, že
exekúcia ako postup núteného vymáhania nárokov sa nekoncentruje v jednom akte súdu (súdnom
rozhodnutí), ale z nevyhnutných praktických dôvodov je rozložená na viacero aktov súdneho exekútora
postupne smerujúcich k uspokojeniu nároku oprávneného. V občianskom súdnom konaní preto možno
striktne rozlíšiť medzi „zastavením“ konania z procesných dôvodov a „zamietnutím“ návrhu z dôvodov
hmotnoprávnych, pretože hmotnoprávne podmienky uplatneného nároku súd posudzuje vždy k jednému
okamihu - k okamihu vyhlásenia rozsudku (§ 154 ods. 1 O. s. p.). V exekúcii však takáto koncentrácia -
vzhľadom na jej dlhodobejší charakter - nie je možná, preto nemôže existovať ani striktné terminologické
odlišovanie pojmov „zastavenia“ a „zamietnutia“.

Napokon, treba vidieť, že samotné procesné podmienky exekúcie sú relatívne skromné - na to,
aby sa exekučné konanie začalo a bolo v ňom možné pokračovať postačí, aby (popri účastníkoch
konania, právomoci a príslušnosti súdu) existoval spôsobilý návrh na vykonanie exekúcie, ku ktorému
je pripojená listina, o ktorej oprávnený tvrdí, že je to exekučný titul. Všetky ďalšie podmienky vykonania
a postupu exekúcie (existencia a vykonateľnosť exekučného titulu, splnenie vzájomného záväzku alebo
podmienky, prechod alebo prevod pohľadávky a pod.) sú hmotnoprávnymi podmienkami exekúcie, teda
podmienkami, ktoré musia byť splnené na to, aby súd mohol poveriť exekútora vykonávaním exekúcie
a aby exekúcia bola hmotnoprávne prípustná. Je zrejmé, že vzhľadom na trvanie exekúcie môže počas
jej výkonu dôjsť k zmene hmotnoprávnych podmienok a exekúcia, ktorá na začiatku bola dôvodná, sa
stane nedôvodnou [napr. dodatočné zrušenie exekučného titulu - § 57 ods. 1 písm. b) Ex. por.]. Postup
súdu v takomto prípade potom terminologicky výstižne vyjadruje pojem „zastavenia“.

Preto ak § 45 ZoRK hovorí o tom, že za tam uvedených podmienok je exekučný súd oprávnený „zastaviť
exekúciu“, je potrebné preskúmať, či tam ustanovené dôvody „zastavenia“ sú dôvodmi hmotnoprávnymi
alebo procesnoprávnymi. Ako už bolo uvedené, procesnými podmienkami exekúcie sú spôsobilí
účastníci, právomoc a príslušnosť súdu, spôsobilý návrh (§ 38 až 40 Ex. por.) a listina, o ktorej oprávnený
tvrdí, že je vykonateľným exekučným titulom (to, či skutočne aj je exekučným titulom, je hmotnoprávnou
podmienkou exekúcie, ktorú súd skúma pri rozhodovaní o udelení poverenia), prípadne listiny, o ktorých
oprávnený tvrdí, že preukazujú prechod alebo prevod nároku. Všetky ostatné predpoklady exekúcie sú
predpokladmi hmotnoprávnymi (materiálnymi), ktorých nedostatok síce nebráni začatiu a pokračovaniu
exekučného konania, ale bráni prípustnosti exekúcie ako takej.

Z vyššie uvedeného potom plynie, že dôvody „zastavenia exekúcie“ uvedené v § 45 ods. 1 ZoRK
nie sú procesnými podmienkami exekučného konania, ale hmotnoprávnymi predpokladmi prípustnosti
exekúcie ako takej na základe exekučného titulu - rozhodcovského rozsudku. Existencia ktoréhokoľvek
z týchto dôvodov tak predstavuje prekážku vykonania exekúcie, nielen prekážku postupu exekučného
konania.

Ustanovenie § 44 ods. 2 Ex. por. ukladá exekučným súdom pri rozhodovaní o udelení poverenia
preskúmať súlad exekučného titulu so zákonom. Súladom exekučného titulu so zákonom pritom treba
rozumieť nielen formálne náležitosti exekučného titulu, ale aj to, či je na jeho základe možné exekúciu
vykonať, teda či tu nie sú také zákonné ustanovenia, ktoré by bránili vykonaniu exekúcie na základe
tohto exekučného titulu. Tieto zákonné ustanovenia pritom môžu mať rozmanitý charakter - môže
ísť o ustanovenia paušálne vylučujúce určité nároky z uspokojenia v exekúcii, prípadne ustanovenia
ustanovujúce tzv. exekučné imunity a pod. Výnimočne môže ísť aj o ustanovenia, ktoré ustanovujú
povinnosť exekučného súdu skúmať aj materiálnu správnosť exekučného titulu, teda posúdiť, či nárok
priznaný exekučným titulom je v súlade s právom.

Takýmto ustanovením je aj ustanovenie § 45 ZoRK, ktoré  umožňuje exekučnému súdu skúmať
materiálnu správnosť rozhodcovského rozsudku z hľadísk uvedených v tomto ustanovení, a to sčasti
aj bez návrhu. Z ustanovenia § 45 ZoRK preto možno vyvodiť, že na to, aby mohla byť vykonaná
exekúcia na základe rozhodcovského rozsudku, musí byť rozhodcovský rozsudok aj v súlade s týmto
ustanovením, teda nesmie byť vydaný v rozhodcovskom konaní, ktoré trpelo vadou uvedenou v §
40 písm. a) alebo b) ZoRK, a nesmie zaväzovať na plnenie, ktoré je objektívne nemožné, právom
nedovolené alebo odporuje dobrým mravom. Keď rozhodcovský rozsudok odporuje týmto zákonným



ustanoveniam, tieto jeho nedostatky predstavujú hmotnoprávnu prekážku vykonania exekúcie na jeho
základe.

Z vyššie uvedeného plynie, že súlad rozhodcovského rozsudku ako exekučného titulu s § 45 ZoRK je
hmotnoprávnym predpokladom vykonania exekúcie. Exekučný súd je tak povinný od začiatku konania
prihliadať na to, či tu sú dôvody neprípustnosti exekúcie na základe rozhodcovského rozsudku uvedené
v § 45 ZoRK. Jediným obmedzením exekučného súdu v tejto fáze je, že vzhľadom na neúčasť povinného
v tejto fáze konania sa nemôže zaoberať tými dôvodmi neprípustnosti exekúcie, na ktoré môže prihliadať
len na návrh [§ 45 ods. 1 písm. a) v spojení s ods. 2 ZoRK].

Tento záver je napokon aj v súlade so zásadou hospodárnosti exekučného konania (§ 6 v spojení s § 251
ods. 4 O. s. p.). Exekučný súd je v zmysle tejto zásady povinný v rámci svojich možností dbať o to, aby
trovy exekúcie tak na strane súdneho exekútora, ako aj na strane účastníkov (a konečne i na strane súdu)
boli čo najmenšie. Výklad, podľa ktorého by mal súd vydať poverenie pre súdneho exekútora aj vtedy, ak
je zjavné, že exekučný titul - rozhodcovský rozsudok odporuje ustanoveniu § 45 ZoRK, a následne by mal
exekučné konanie zastaviť, je s touto požiadavkou na exekučné konanie v priamom rozpore. Nemožno
totiž strácať zo zreteľa, že vydaním poverenia exekútorovi vzniká povinnosť postarať sa o vykonanie
exekúcie (§ 46 ods. 1 Ex. por.), teda povinnosť vydať upovedomenie, na ktoré môže povinný reagovať
námietkami. Vydanie upovedomenia, ako aj námietky povinného sú pritom procesné úkony, ktoré sú na
strane exekútora, resp. povinného spojené s trovami. Tieto povinnosti má exekútor aj v čase, keď už bolo
vydané uznesenie o zastavení exekúcie, no ešte nenadobudlo právoplatnosť, pričom proti uzneseniu
o zastavení exekúcie podľa § 45 ZoRK je odvolanie vždy prípustné (odsek 3 citovaného paragrafu).
Navyše, tento postup exekučného súdu by predstavoval i plytvanie časom, silami a v neposlednom
rade i rozpočtovými prostriedkami súdu na zbytočné vydávanie viacerých aktov (súdneho poverenia a
uznesenia o zastavení exekúcie), ich následné doručovanie a pod.

V tomto smere ani Európska komisia vo svojich pripomienkach a ani súdny dvor vo veci C-76/10
nevzhliadli žiadny problém v ustanovení § 45 Zákona o rozhodcovskom konaní v snahe zabrániť
exekúcii, ak by sa ňou mal porušiť záväzok štátu.

Podľa cit. čl. 6 ods. 1 smernice Rady 93/13 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských
zmluvách ,,Členské štáty zabezpečia, aby nekalé podmienky použité v zmluvách uzatvorených so
spotrebiteľom zo strany predajcu alebo dodávateľa podľa ich vnútroštátneho práva, neboli záväzné pre
spotrebiteľa a aby zmluva bola podľa týchto podmienok naďalej záväzná pre strany, ak je jej ďalšia
existencia možná bez nekalých podmienok“.

Európska komisia vo svojich pripomienkach uviedla, že „pokiaľ ide o zásadu efektivity, t.j. o požiadavku,
aby vnútroštátne procesné predpisy neznemožnili alebo nesťažili nadmerne výkon práv uznaných
právom Únie, zdá sa, že pokiaľ sa ust. § 45 ods. 2 zákona o rozhodcovskom konaní uplatňuje aj
na prípady, keď požadované plnenie je v rozpore s právom Únie, povinnosť vnútroštátneho súdu
zastaviť exekučné konanie bez návrhu (ex offo) predstavuje dostatočné zabezpečenie uplatnenia tejto
zásady“ (bod 33 pripomienok EK vo veci C-76/10).

Podľa čl. 38 Charty základných práv Európskej únie „politiky štátov zabezpečia vysoký stupeň ochrany
spotrebiteľa“.

Ochrana spotrebiteľa pred neprijateľnými podmienkami v spotrebiteľských zmluvách vychádza z
predpokladu, že spotrebiteľ je z hľadiska informovanosti a z hľadiska vyjednávacej pozície v slabšom
postavení a má spravidla na výber buď zmluvu vopred naformulovanú dodávateľom akceptovať so
všetkými formulárovými klauzulami alebo ju odmietnuť. Možnosť zmeny štandardných podmienok zo
strany spotrebiteľa je len iluzórna a je zrejmé, že ide o rovnosť len formálnu. Aby sa dosiahla faktická
rovnosť, je to možné dosiahnuť len vonkajším zásahom (porov. rozsudky Mostaza Claro C 168/05,
Océano Grupo Editorial SA C 240/98-C 244/98).



Zákon teda výslovne počíta  s prelomením materiálnej právoplatnosti  rozhodcovského rozsudku  a z
ustanovenia nemožno vylúčiť ani prípady zastavenia exekúcie v celom rozsahu.

Neobstojí preto odvolacia námietka, že prvostupňový súd tak porušil práva oprávneného domáhať sa
plnenia. Problematiky nekalej rozhodcovskej doložky sa dotkol aj Ústavný súd vo viacerých svojich
rozhodnutiach.

,,Zákon explicitne nekonfrontuje navzájom inštitút dobrých mravov a inštitút neprijateľnej zmluvnej
podmienky. Odvolací súd nezaznamenal ani v judikatúre pomenovanie týchto inštitútov súkromného
práva. Každopádne na to, aby sa skonštatovala blízkosť týchto inštitútov z hľadiska ich významu a
zákonom sledovaného cieľa ratio legis, netreba použiť ani zložité výkladové metódy.

Pravidlá správania sa, ktoré sú v prevažnej miere v spoločnosti uznávané a tvoria základ
fundamentálneho hodnotového poriadku, aj takto sa dajú definovať dobré mravy, ak tomuto kritériu
zmluvná podmienka nevyhovuje, prieči sa dobrým mravom.

Nie každá zmluvná podmienka, ktorá vyvoláva nepomer v spotrebiteľskej zmluve v neprospech
spotrebiteľa, je neprijateľná. Pokiaľ je však zmluvná podmienka až v hrubom nepomere v neprospech
spotrebiteľa ako slabšej zmluvnej strany v právnom vzťahu zo štandardnej spotrebiteľskej zmluvy, ktorý
vzťah teória a prax navyše označujú za fakticky nerovný, nevyvážený, nemali by byť žiadne pochybnosti
o tom, že takáto zmluvná podmienka sa prieči dobrým mravom. Zároveň týmto vzniká základ pre
docielenie skutočnej, rovnosti, pretože na absolútne neplatnú zmluvnú podmienku súd prihliadne aj
bez návrhu a rovnako aj bez návrhu súd exekúciu zastaví o plnenie z takejto neprijateľnej zmluvnej
podmienky. Ak by takouto neprijateľnou zmluvnou podmienkou bola samotná rozhodcovská doložka
a dodávateľ ju použije, v takomto prípade ide o výkon práv v rozpore s dobrými mravmi“ (uznesenie
ústavného súdu SR  z 24.2.2011, IV. ÚS 55/201-19).

Oprávnený poukázal len na preňho vyhovujúcu časť rozsudku (bod 37, 47) súdneho dvora C-240/08
(Asturcom) o tom, že  právo spoločenstva  neprikazuje  národnému súdu, aby nepoužil vnútroštátne
procesné normy, na ktorých základe získava rozhodnutie právoplatnosť, aj keby to umožnilo napraviť
porušenie akéhokoľvek ustanovenia práva spoločenstva  predmetným rozhodnutím a na to, že niet
dôvod bezbreho chrániť pasívneho spotrebiteľa.

Odvolací súd však musí pristupovať k judikatúre komplexne a ani uvedená časť rozsudku súdneho
dvora v spojení s ostanými závermi nijako neospravedlňuje oprávneného z aplikácie neprijateľnej
rozhodcovskej doložky. Oprávnený už neodcitoval záver z uvedeného rozsudku.

Dodávateľ s odbornou starostlivosťou mal a musel vedieť, že nemá používať neprijateľné podmienky
a má  poznať aj dôsledky ich používania. Oprávnený musí počítať s tým, že plnenie z nekalej
podmienky mu súd nemôže vymôcť. Exekúcia vedená na základe neprijateľnej rozhodcovskej doložky
je neprípustná a exekučný súd na to prihliada už v štádiu rozhodovania o žiadosti o udelenie poverenia
a následne v rámci rozhodovania o zastavení exekúcie (§ 57 ods. 1 písm. g) EP).

Oprávnený v odvolaní poukázal na to, že postúpenie pohľadávky bolo povinnému riadne oznámené.

Odvolací súd nijako nespochybňuje pohľadávku oprávneného. Problém nie je v existencii pohľadávky,
ale v použití nečestnej rozhodcovskej doložky.



Oprávnený v odvolaní vytýka, že sa povinný nevyjadril k žalobe a že rozsudok Mostaza Claro vychádza
nie z exekučného konania,  ale konania o zrušenie rozhodcovského rozsudku.

Odvolací súd pripomína judikatúru súdneho dvora ASTURCOM, podľa ktorej  ochrana spotrebiteľa pred
nekalou rozhodcovskou doložkou platí aj v exekučnom konaní (obdobne aj uznesenie C 76/10 T./V.).
Vyžaduje si to čl. 6 smernice, ktorý vyžaduje, aby spotrebiteľ nebol viazaný nekalou podmienkou. Je
preto irelevantná odvolacia námietka, ktorá poukazuje na detaily rozhodcovského konania. Rovnako
je preto nedôvodná odvolacia námietka, že povinný nepodal žalobu o zrušenie rozhodcovského
rozsudku. Inými slovami povedané ochrana spotrebiteľa pred nekalou rozhodcovskou doložkou nekončí
právoplatnosťou rozhodcovského rozsudku (ASTURCOM).

Predávajúci nesmie konať v rozpore s dobrými mravmi. Konaním v rozpore s dobrými mravmi sa na účely
tohto zákona rozumie najmä konanie, ktoré je v rozpore so vžitými tradíciami a ktoré vykazuje zjavné
znaky diskriminácie alebo vybočenia z pravidiel morálky uznávanej pri predaji výrobku a poskytovaní
služby, alebo môže privodiť ujmu spotrebiteľovi pri nedodržaní dobromyseľnosti, čestnosti, zvyklosti a
praxe, využíva najmä omyl, lesť, vyhrážku, výraznú nerovnosť zmluvných strán a porušovanie zmluvnej
slobody (pre porov. § 4 ods. 8 ZOS).

Odvolacie námietky sú  neadekvátne skutkovému a právnemu stavu veci. Občianske súdne konanie má
svoje zásady a nemôže predstavovať len akýsi nástroj na vymáhanie plnení bez rešpektovania princípov,
ktoré sú v súlade s hodnotovým poriadkom uznávaným väčšinou v spoločnosti (uznesenie ústavného
súdu SR z 24.2.2011, IV. ÚS 55/201-19).

Z uvedených dôvodov odvolací súd potvrdil uznesenie vrátane osvojenia si dôvodov  vo vyššie
naznačenom rozsahu (§ 219 ods. 1, 2 O.s.p.). Ani odvolací súd nie je presvedčený, že by sa mal vykonať
predložený rozsudok rozhodcu. Práva oprávneného nie sú týmto rozhodnutím  v súvislosti s prelomením
zásady res iudicatae nijako dotknuté.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je prípustné odvolanie.