Rozsudok Krajského súdu Banská Bystrica sp. zn. 14Co/31/2012 z 18. 6. 2012 Citácia: rozsudok Krajského súdu Banská Bystrica z 18. júna 2012, sp. zn. 14Co/31/2012, ECLI:SK:KSBB:2012:6911205871.1 Krajský súd Banská Bystrica | 14Co/31/2012 | ECLI:SK:KSBB:2012:6911205871.1 | 2012-06-18 | Rozsudok Oblasť práva: Občianske právo – Spotrebiteľské zmluvy Citované ustanovenia: § 34 OZ, § 420 OZ, § 142 ods. 1 OSP, § 10 ods. 1 zákona č. 655/2004 Z. z., § 14 ods. 1 písm. c) zákona č. 655/2004 Z. z. Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/46e85fce-81a2-413e-b400-cf3a152c8f93 Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBB:2012:6911205871.1 Súd: Krajský súd Banská Bystrica
Spisová značka: 14Co/31/2012
Identifikačné číslo súdneho spisu: 6911205871
Dátum vydania rozhodnutia: 19. 06. 2012
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Mária Podhorová
ECLI: ECLI:SK:KSBB:2012:6911205871.1

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Banskej Bystrici v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Márie Podhorovej a
členov senátu Mgr. Emy Novodomcovej a JUDr. Petra Priehodu v právnej veci žalobcu Agrofarma
Mikulov, s.r.o., so sídlom Bojnice, Prievidzká 254/26, IČO: 36 319 406 zastúpený Prosman a Partneri,
advokátska kancelária, s.r.o., so sídlom Trnava, Hlavná 31 proti žalovanej N. Y., nar. X.X.XXXX, bytom
M. G., L. G. XXXX/XX zastúpenej JUDr. Róbertom Lakatošom, advokátom, M. G., S. X, o zaplatenie
1 938,80 Eur s prísl., na odvolanie žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Rimavská Sobota, č.k.
12C/905/2011-82 zo dňa 16.11.2011 takto

r o z h o d o l :

Rozsudok okresného súdu p o t v r d z u j e .

Žalobca je povinný zaplatiť žalovanej trovy odvolacieho konania 88,74 Eur k rukám jej právneho
zástupcu JUDr. Róberta Lakatoša, advokáta v M. G., S. X do 3 dní od právoplatnosti rozhodnutia.

o d ô v o d n e n i e :

Okresný súd zamietol napadnutým rozsudkom návrh žalobcu domáhajúceho sa voči žalovanej
zaplatenia sumy 1 938,80 Eur aj s príslušenstvom, ktoré požadoval titulom odškodného za úhyn kobyly.
Okresný súd dospel k záveru, že dojednané odškodné nemožno považovať za zmluvnú pokutu, ale len
ako dojednanie ohľadom prípadnej náhrady škody, čomu nasvedčuje aj to, že suma sa má v priebehu
plynutia doby nájmu zvieraťa znižovať až na konečnú sumu 200,- Eur, za ktorú malo byť predané
žalovanej. Pretože okresný súd právnym názorom žalobcu nebol viazaný, zaoberal sa aj otázkou, či
žalovaná nezodpovedá podľa iného ustanovenia právneho predpisu než to uvádzal žalobca. Súd návrh
zamietol aj preto, že zo strany žalovanej nebolo zistené žiadne porušenie právnej povinnosti. Úspešnej
žalovanej súd priznal náhradu trov konania vo výške 436,29 Eur pozostávajúcej z náhrady trov právneho
zastúpenia.

Rozsudok okresného súdu odvolaním napadol žalobca z dôvodu, že rozhodnutie vychádza z
nesprávneho právneho posúdenia, súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k
nesprávnym skutkovým zisteniam a v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1 O.s.p.. Žalobca
trval na tom, že kobyla uhynula 62 dní po odovzdaní a uzavretí zmluvy, v ktorej sa dohodli účastníci, že v
prípade úhynu, ktorý bude spôsobený zavinením nájomcu (zlá starostlivosť - ošetrenie, kŕmenie atď.) je
nájomca povinný zaplatiť prenajímateľovi odškodné vo výške 2 000,- Eur, ktorého výška bude alikvotne
klesať s dobou nájmu. Zmluvné strany sa dohodli na prenájme kobyly na dobu 5 rokov. Žalobcovi vznikla
škoda spočívajúca v úbytku jeho majetku o hodnotu, ktorú by kobyla s ohľadom na nadobúdaciu cenu,
vek a zdravotný stav mala. Preto žalobca vyzval žalovanú na náhradu škody. Z dôvodu právnej istoty
žalobca nepožaduje skutočnú škodu, ale plnenie vyplývajúce zo zmluvného dojednania o odškodnom,
ktoré bolo v peňažnom vyjadrení nižšie ako skutočná škoda. Právnu kvalifikáciu ponechal v zmysle



zásady iura novit curia na prvostupňovom súde. Pretože zmluvná pokuta vylučuje náhradu škody je
možná podľa žalobcu dvojaká interpretácia terminologicky nejasného dojednania, ktoré pripúšťa tak
subsumovanie pod inštitút zmluvnej pokuty, ako aj pod právo na náhradu škody. Zo strany žalovanej
nebol zabezpečený nepretržitý resp. primeraný dohľad a starostlivosť o kobylu. Žalovaná priznala, že
v čase úhynu starostlivosť o kobylu zabezpečovali jej starí rodičia, ktorých dostatočné skúsenosti so
starostlivosťou o kone neboli preukázané, pričom preukázané byť mali. Žalobca vytýkal okresnému
súdu, že aj keď predmetom sporu resp. s úhynom kobyly kvalita vybudovanej ohrady nesúvisela okresný
súd jej venoval až prílišnú a nepatričnú pozornosť. Súd v tejto súvislosti nezohľadnil argumentáciu
žalobcu, že ohrada mala byť taká, aby sa ju kôň nepokúsil preskočiť. Je pravdou, že ohrady môžu byť
vybudované aj nižšie, to je však možné iba vtedy, ak ide o koňa, či iné zviera, ktoré majú zabezpečenú
riadnu a nepretržitú starostlivosť a tak, aby nedošlo a resp. aby nemohlo v dôsledku nízkej ohrady
dôjsť k úteku koňa. Ak je o koňa dobre postarané, je vychovaný a má splnené všetky potreby, kôň
nemá dôvod utiecť bez ohľadu na výšku ohrady. Výška ohrady má byť teda prispôsobená predovšetkým
vlastnostiam a potrebám zvieraťa. Vyhodnotenie dôkazov okresným súdom bolo nesprávne, lebo išlo o
dôkazy navrhnuté práve žalovanou. Bolo by nelogické, aby žalovaná navrhovala dôkazy, ktoré by boli
v jej neprospech. S hodnotením okresného súdu, že úhyn kobyly možno označiť za nešťastnú náhodu
žalobca nesúhlasil trval naďalej na tom, že keby žalovaná venovala dostatočnú pozornosť kobyle a
vytvorila jej podmienky s ohľadom na jej individuálne potreby, kobyla by sa ohradu nepokúsila preskočiť.
Keďže v právnom poriadku neexistujú technické normy ukladajúce podmienky výstavby ohrady, o to
viac bolo treba zohľadňovať individuálne vlastnosti koňa a preto ani odborná literatúra, či internetové
zdroje sa nesmú priečiť všeobecne záväzným normám, ktoré sa týkajú chovu zvierat. Keďže kobyla
uhynula možno mať za to, že k porušeniu týchto noriem došlo, ak nie je preukázaný opak. Z obsahu
dojednania o odškodnom ide podľa žalobcu o vyjadrenie záväzku spočívajúceho v sankcionovaní druhej
strany pre prípad porušenia zmluvnej, implicitne aj zákonnej povinnosti nájomcu. Vzhľadom na charakter
predmetného dojednania možno hovoriť aj o tom, že na opísaný skutkový stav možno použiť ustanovenia
o zmluvnej pokute, lebo aj žalovaná pripustila, že dojednané ustanovenie môže mať charakter aj
zmluvnej pokuty a preto zo strany súdu to malo byť kvalifikované ako zhodné tvrdenie účastníkov a
súd sa mal prikloniť práve k argumentácii, ktorú vyslovili resp. pripustili obaja účastníci konania. Bez
ohľadu na právnu charakteristiku zmluvného dojednania sa ako kľúčový dôvod zamietnutia návrhu na
začatie konania javí súdom konštatovaná absencia porušenia povinnosti zo strany žalovanej. Vzhľadom
na napichnutie kobyly na kôl, nemožno mať za to, že žalovaná povinnosti, ktoré je ukladajú právne normy
upravujúce chov zvierat splnila a podľa žalobcu ohrada nebola v súlade s právnymi predpismi. Držba
kobyly žalovanou nemala byť taká, aby akokoľvek ohrozovala zdravie, či život zvieraťa, dohoda strán
predpokladala, že kobyla sa mala žalobcovi v budúcnosti vrátiť a to živá. Žalobca by kobylu žalovanej
nezveril, ak aby mal pochybnosti o jej skúsenostiach a kvalifikácii. Žalobca nerozporoval skutočnosť,
že žalovaná mohla mať pri prevzatí úmysel riadne sa o kobylu starať, avšak dodáva, že vzhľadom na
zanedbanie a podcenenie rozhodných skutočností k naplneniu riadnej starostlivosti v rozhodnom čase
pre úhyn kobyly nedošlo a táto zahynula zavinením žalovanej. Ak žalovaná disponovala dlhoročnými
skúsenosťami s chovom koní, o to viac a prísnejšie sa malo posudzovať jej zavinenie. Ohrada mala
spĺňať také kritériá, ktoré vychádzajú z toho, akej povahy je zviera, či je cvičené na skákanie, ťahanie,
či je zvyknuté žiť v stáde, či je samotárske a pod.. Kobyla bola zvyknutá ako vodkyňa stáda, preto toto
stádo hľadala, bol to typ kobyly, ktorá rada skáče. Prechod do prostredia, kde stratila stádo, kde nemohla
kontrolovane skákať, vyžadoval väčšiu a primeranú pozornosť zo strany žalovanej ako aj precíznejšie
zabezpečenie kobyly. Žalovaná zanedbala starostlivosť o kobylu, keď ju nechala v opatere neskúsených
osôb a nevybudovala ohradu, ktorá by neumožňovala kobyle skákať resp. pokúsiť sa o skok cez ohradu.
Podľa zaužívanej praxe výška ohrady mala byť aspoň do výšky očí resp. minimálne na úroveň tzv.
kohútika a keďže žalovanou vybudovaná ohrada túto štandardnú výšku nespĺňala, kobyla sa ohradu
pokúsila preskočiť. Žalobca vytýka okresnému súdu, že odôvodnenie jeho rozhodnutia je jednostranné,
nepripúšťajúce, niektoré logické argumenty žalobcu. Súd neposudzoval, ani nehodnotil kvalifikáciu
podmienok, za akých došlo k pokusu kobyly preskočiť ohradu, počas neprítomnosti žalovanej, neskúmal
či došlo k úhynu, keby bola náležitá starostlivosť zachovaná a ohrada vybudovaná v zmysle všeobecne
záväzných právnych predpisov. Tvrdenia súdu, že ak by sa kobyla rozhodla za každú cenu dostať z
ohrady, odporkyňa by tomu zrejme nevedela zabrániť, sú podľa žalobcu nepodložené relevantnými
argumentami. Súd neskúmal ani aký vplyv na kobylu mala elektrická ohrada a preto prvostupňový
rozsudok nemôže byť za žiadnych okolností presvedčivý a preskúmateľný. Rozsudok okresného súdu
podľa žalobcu nie je správny ani v časti priznanej náhrady trov konania, za účasť na pojednávaní
konanom 16.11.2011 vo výške dvojnásobku základnej tarifnej odmeny za dve začaté hodiny, platné a
účinné právne predpisy v tomto prípade nepripúšťajú určenie odmeny na základe počtu hodín strávených



na pojednávaní. Žalobca navrhol, aby odvolací súd prvostupňový rozsudok zmenil tak, že návrhu vyhovie
v celom rozsahu s priznaním náhrady trov konania, resp. aby rozsudok okresného súdu bol zrušený a
vec mu bola vrátená na ďalšie konanie.

V písomnom vyjadrení žalovaná žiadala rozsudok okresného súdu potvrdiť ako vecne správny.
Poukázala na to, že žalobca ponechal právnu kvalifikáciu na prvostupňovom súde, z čoho možno
vyvodiť záver, že si nebol istý žiadnym právnym titulom, o ktorý svoj žalobný nárok opieral. Žalovaná
naďalej tvrdila, že k úhynu kobyly nedošlo jej zavinením a má za to, že nezavinila žiadne porušenie
povinností a preto nie je povinná zaplatiť žalovanú sumu z hocijakého právneho titulu. Žalobca v priebehu
prvostupňového konania ničím nepreukázal pravdivosť svojich tvrdení ohľadom starostlivosti žalovanej
o kobylu a je preto len samozrejmé, že súd mohol vykonať len dôkazy ňou navrhnuté. O skutočnom
prístupe žalobcu k samotnej kobyle svedčí aj fakt, že poverený zamestnanec žalobcu ani nepovažoval
za potrebné presvedčiť sa o podmienkach, v ktorých bude kobyla u žalovanej umiestnená a taktiež
počas ním uvádzanej doby 62 dní po odovzdaní zvieraťa sa ani raz neprišiel pozrieť na kobylu, prípadne
skontrolovať podmienky jej chovu. Za dôvodné žalovaná považovala aj priznanie trov za účasť jej
právneho zástupcu na pojednávaní konanom 16.11.2011 z dôvodu, že trvalo od 10,00 hod. do 12,15
hod. a teda išlo o pojednávanie, počas ktorého boli dvakrát začaté dve hodiny.

Krajský súd ako súd odvolací vec podľa § 212 ods. 1 O.s.p. prejednal a po preskúmaní bez nariadenia
pojednávania v súlade s ust. § 214 ods. 2 O.s.p. rozsudok okresného súdu z jeho vecne správnych
dôvodov podľa § 219 ods. 1,2 O.s.p. potvrdil v celom rozsahu.

Z vykonaného dokazovania pred okresným súdom je nesporne preukázané, že na základe písomnej
zmluvy uzavretej 2.5.2009 žalovaná prevzala od žalobcu do prenájmu kobylu menom D. na dobu 5
rokov. Účastníci sa dohodli, že odplata za prenájom kobyly bude spočívať vo výkone prác žalovanou
týkajúcich sa starostlivosti o kone (čistenie, starostlivosť o kopytá, srsť, atď.), jazdenie koní (základný
výcvik), podľa upresnení výkonu prác žalobcom a predložením návrhu prác po jednotlivých dňoch
daného mesiaca v písomnej forme žalovanou. Účastníci sa ďalej dohodli, že pre prípad úhynu kobyly
spôsobenej zavinením nájomcu (zlá starostlivosť - ošetrovanie, kŕmenie atď.) je nájomca povinný zaplatiť
prenajímateľovi odškodné vo výške 2 000,- Eur, ktorá výška bude alikvotne klesať s dobou nájmu.
Zároveň sa účastníci dohodli o recipročnej povinnosti zaplatiť zmluvnú pokutu pre prípad predčasného
prevzatia kobyly prenajímateľom a to vo výške 5 Eur za každý deň. Po uplynutí dohodnutej doby nájmu
kobyla sa mala stať vlastníctvom nájomcu za kúpnu cenu 200,- Eur. Výsledky dokazovania preukázali,
že k úhynu kobyly došlo 3. júla 2009, kedy žalovaná v dôsledku úrazu bola krátkodobo hospitalizovaná
v nemocnici. Žalobca ním uplatnený nárok na zaplatenie sumy 1938,80 Eur odvodzoval od zmluvy, ktorú
účastníci uzavreli 2.5.2009. Pri posudzovaní dôvodnosti takto uplatneného nároku bolo treba vychádzať
predovšetkým z obsahu daného zmluvného dojednania účastníkov v zmysle zásad upravených ust. §
34 a nasl. O.z.. Ustanovenie § 43 O.z. ukladá účastníkom povinnosť dbať, aby sa pri úprave zmluvných
vzťahov odstránilo všetko, čo by mohlo viesť k vzniku rozporov. Obsah právneho úkonu je nutné
interpretovať v zmysle § 35 O.z. a v súlade so stavom, ktorý existoval v dobe zmluvného konania.
S vyhodnotením zmluvného dojednania tak, ako toto je formulované v jeho písomnom vyhotovení zo
dňa 2.5.2009 okresným súdom sa odvolací súd stotožňuje a konštatuje správnosť dôvodov i právnych
úvah, na podklade ktorých prvostupňový súd vo veci rozhodol. Okresný súd správne konštatoval, že stať
zmluvy o „odškodnom“ nie je možné považovať za zmluvnú pokutu, nielen vzhľadom na obsah takéhoto
dojednania, ale aj vzhľadom k tomu, že zmluvnú pokutu si účastníci dojednali osobitne s úplne odlišnými
podmienkami v ďalšom texte zmluvy.

Vychádzajúc z gramatického, ale i logického výkladu pojmu „odškodné“ okresný súd správne podriadil
právne posúdenie uplatneného nároku v zmysle ust. § 420 a nasl. O.z.. Základnou podmienkou
zodpovednosti za škodu je preukázanie esencionálnych podmienok tejto zodpovednosti. Jednou z nich
je preukázanie, že k vzniku škody došlo porušením povinností zodpovedným subjektom. Na preukázanie
existencie tejto podmienky dôkazná povinnosť spočívala na žalobcovi. Žalobca v priebehu konania
nepredložil žiaden hodnoverný dôkaz, ktorý by preukazoval opodstatnenosť jeho nároku, vyplývajúci z
porušenia povinností žalovanej. Žalobca nenavrhol ani v odvolacom konaní vykonať taký dôkaz, aby
odvolací súd mohol dospieť k takým záverom, aké tvrdil. Ak okresný súd vypočul svedkov a títo po



zákonom poučení vypovedali, vychádzajúc zo zásady priamosti a ústnosti prináleží len okresnému súdu
hodnotiť takto vykonané dôkazy. Pri hodnotení napr. výpovede účastníkov, alebo svedkov spolupôsobia
okrem vecného obsahu výpovede, ktorý je zachytený v zápisnici o pojednávaní aj ďalšie skutočnosti,
ktoré v zápisnici zachytené byť nemôžu napr. presvedčivosť, plynulosť a istota výpovede a pod.. Je
teda neprípustné, aby odvolací súd prehodnocoval dôkazy vykonané prvostupňovým súdom. Okresným
súdom vypočutí svedkovia vypovedali, že starostlivosť žalovanej o kobylu bola na požadovanej úrovni,
ohrada, v ktorej sa zviera nachádzalo spĺňala všeobecné podmienky takejto ochrany. Ak aj napriek tomu,
že žalobca bol na pojednávaní dňa 16.11.2011 riadne poučený podľa § 120 ods. 4 O.s.p. nenavrhoval
vykonať žiadne dôkazy na preukázanie svojich tvrdení, odvolací súd nemal oprávnenie vo veci vykonať
dokazovanie a prehodnocovať úvahy a hodnotenie dôkazov vykonaných okresným súdom (§ 205a) ods.
1 písm. d/ O.s.p.).

Odvolací súd v danej veci považuje za potrebné uviesť, že ak vznikne určitému subjektu škoda a
nemožno inému subjektu pripočítať porušenie právnej povinnosti a na vzniknutej škode ani zavinenie,
či už vo forme úmyslu, či nedbanlivosti, ide o náhodu v právnom zmysle (casus).

V danom prípade z vykonaného dokazovania vyplynulo, že žalovaná ničím neporušila svoju právnu
povinnosť a nemá ani zavinenie na úhyne kobyly. Bolo nesporne preukázané, že úhyn kobyly bol
spôsobený zranením, ktoré utrpela pri preskoku ohrady. Krajský súd bol toho názoru, že škoda vznikla
žalobcovi objektívne neodvratiteľnou náhodou spôsobenou výlučne správaním sa zvieraťa a preto návrh
žalobcu voči žalovanej nepovažoval za dôvodný. Z uvedených dôvodov preto rozsudok okresného súdu
podľa § 219 ods. 1,2 O.s.p., ktorým návrh zamietol, potvrdil.

Za vecne správny považoval odvolací súd aj výrok prvostupňového rozsudku, ktorým bola priznaná
náhrada trov právneho zastúpenia žalovanej za účasť jej advokáta na pojednávaní konanom 16.11.2011.
Zo zápisnice o pojednávaní zažurnalizovanej na č.l. 77-80 spisu nesporne vyplynulo, že pojednávanie
trvalo v čase od 10,00 hod. do 12,15 hod.. Podľa § 14 ods. 1 písm. c/ vyhlášky č. 655/2004 Z.z.
o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb správne okresný súd priznal
náhradu odmeny vo výške 162,60 Eur, čo vzhľadom na dĺžku pojednávania zodpovedá zákonnému
zneniu „za každé začaté dve hodiny bez ohľadu na počet týchto za sebou nadväzujúcich úkonov
vykonaných počas dvoch hodín“...

V odvolacom konaní bola žalovaná úspešná preto s poukazom na ust. § 224 ods. 1 O.s.p. jej podľa §
142 ods. 1 O.s.p. prislúcha náhrada trov konania. Náhrada trov tohto konania jej bola priznaná za jeden
úkon právnej služby podľa § 10 ods. 1, § 14 ods. 1 písm. b/ vo výške 81,33 Eur s pripočítaním réžijného
paušálu 7,41 Eur podľa § 16 ods. 3 vyhl. č. 655/2004 Z.z..

Rozhodnutie senátu krajského súdu bolo prijaté pomerom hlasov X:X.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.