{"guid": "a50ebf1a-2284-4ef1-9eb9-bf9423e710bc:c3144366-2fdf-40af-943a-d6fcc5e8ebb8", "ecli": "ECLI:SK:KSTN:2016:3510205274.1", "spisova_znacka": "17Co/1259/2015", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Trenčín sp. zn. 17Co/1259/2015 z 20. 12. 2016", "citacia": "rozsudok Krajského súdu Trenčín z 20. decembra 2016, sp. zn. 17Co/1259/2015, ECLI:SK:KSTN:2016:3510205274.1", "identifikacne_cislo": "3510205274", "sud": {"guid": "sud_116", "nazov": "Krajský súd Trenčín", "typ": "krajsky", "slug": "krajsky-sud-trencin"}, "sudca": "JUDr. Daša Kontríková", "sudca_id": 1312, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/judr-dasa-kontrikova-1312", "datum_vydania": "2016-12-20", "forma": "Rozsudok", "povaha": ["Potvrdzujúce"], "oblast": ["Občianske právo"], "podoblast": ["Ostatné"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-387", "nazov": "§ 387 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-387", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-387"}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/2015/160#paragraf-387"], "ma_text": true, "text_zdroj": "dump", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/c3144366-2fdf-40af-943a-d6fcc5e8ebb8", "zdroj": "infosud", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSTN:2016:3510205274.1", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSTN:2016:3510205274.1", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSTN:2016:3510205274.1/text", "citacie_n": 0, "text": "Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 17Co/1259/2015
Identifikačné číslo súdneho spisu: 3510205274
Dátum vydania rozhodnutia: 21. 12. 2016
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Ivan Kubínyi
ECLI: ECLI:SK:KSTN:2016:3510205274.1

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedu senátu Mgr. Ivana Kubínyiho, sudkyne Mgr.
Zuzany Holúbkovej a sudkyne JUDr. Gabriely Janákovej v spore žalobcov: 1/ Y. C., nar. XX.XX.XXXX, L.
I.XX/X, T., 2/ O. C., nar. XX.XX.XXXX, L. I. XXX/X, T., obaja právne zastúpení Advokátska kancelária X.,
s.r.o., so sídlom X. X, X. proti žalovanej: Z. W., nar. XX.XX.XXXX, L. I. XXX/X, T., zast. Y.. P. K., advokát
so sídlom V. XX, B. T. nad P., o ochranu osobnosti, na odvolanie žalobcov proti rozsudku Okresného
súdu Nové Mesto nad Váhom zo dňa 2. apríla 2014, č.k. 7C/201/2010-224, takto

r o z h o d o l :

I. Rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti, t.j. v zamietavom výroku II.                        p
o t v r d z u j e .

II. Žalovaná  má voči žalobcom nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.

o d ô v o d n e n i e :

1. Súd prvej inštancie napadnutým rozsudkom konanie v časti zastavil (výrok I.) zamietol návrh na
zaplatenie náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch vo výške 10.000 eur s prísl. žalobcovi 1/ a 1.000 eur
s prísl. žalobcovi 2/ (výrok II.)  a rozhodnutie o trovách konania vyhradil na samostatné uznesenie (výrok
III.). Rozhodol tak o návrhu žalobcov        vo veci ochrany osobnosti, ktorým sa domáhali zverejnenia
ospravedlnenia a náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch za to, že žalovaná o nich v relácii TV Markíza
uviedla nepravdivé a difamačné informácie a bez ich súhlasu zverejnila v relácii ich podobizne. Súd
prvej inštancie v časti o zverejnenie ospravedlnenia konanie zastavil pre čiastočné späťvzatie (§ 96
O.s.p.) a v časti o náhradu nemajetkovej ujmy zamietol z dôvodu, že žalobcovia nepreukázali zníženie
ich dôstojnosti v značnej miere, ako podmienku pre peňažnú náhradu nemajetkovej ujmy podľa § 13
ods. 2 OZ.
2. Proti rozsudku v jeho zamietavej časti podali včas odvolanie žalobcovia a  žiadali rozhodnutie
zmeniť a žalobe vyhovieť alebo rozhodnutie zrušiť a vrátiť na ďalšie konanie. Uviedli, že z dokazovania
jednoznačne vyplynulo, že žalovaná iniciovala nakrútenie relácie,  v ktorej bez akýchkoľvek dôkazov
obvinila žalobcov z nevyplatenia kúpnej ceny za rodinný dom, ako aj z verbálnych a fyzických útokov,
ktorých sa mali žalobcovia dopustiť                        na žalovanej a jej manželovi. V konaní tiež
bolo jednoznačne zistené, že žalovaná bez súhlasu žalobcov zverejnila ich fotografie a fotografie ich
detí. Tieto závery prijal aj súd prvej inštancie na strane 14 napadnutého rozhodnutia, kde uviedol, že
žalovaná zasiahla do osobnostných práv žalobcov, do práva na súkromie, práva na podobizeň a práva
na ochranu ich občianskej cti a ľudskej dôstojnosti. Súčasne z dokazovania vyplynulo, že k zásahu došlo
v rámci hromadnej publicity prostredníctvom relácie odvysielanej v televízii s celoštátnou pôsobnosťou.
Pri týchto skutkových východiskách je napadnuté rozhodnutie v rozpore                    s judikatúrou
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, ktorý v rozsudku z 24. 06. 1998 spisová značka 1Cdo 15/97
prijal záver, že ak k neoprávnenému zásahu dôjde televíznym vysielaním, treba vždy vychádzať z toho,
že mal širokú publicitu. To v prípade, že zásah bol spojený                 so znížením dôstojnosti



fyzickej osoby alebo jej vážnosti v spoločnosti zakladá nárok oprávnenej osoby domáhať sa náhrady
nemajetkovej ujmy v peniazoch. Obdobne potom                 v rozhodnutí 1Cdo 123/2010 zo dňa
27.04.2011 Najvyšší súd SR uviedol, že ak                               k neoprávnenému zásahu do osobnostných
práv fyzickej osoby dôjde televíznym vysielaním, vo všeobecnosti treba vždy vychádzať z toho, že mal
širokú publicitu (R 45/2000). Vychádzajúc z tejto publicity pri súčasnom splnení podmienky nepravdivosti
odvysielaných informácií treba vyvodiť, že ide o taký zásah, ktorý zakladá nárok domáhať sa náhrady
nemajetkovej ujmy v peniazoch. Súd prvej inštancie však odklon od uvedenej judikatúry Najvyššieho
súdu SR nezdôvodnil. Súčasne prehliadol aj to, do ktorých čiastkových osobnostných práv žalobcov
bolo zasiahnuté, keď opomenul aj zásah do ich práva na súkromie. V prípade tohto zásahu pritom
nie je zníženie dôstojnosti alebo vážnosti v spoločnosti v značnej miere jedinou relevantnou formou
závažnosti ujmy spôsobenej fyzickej osobe na chránených právach (R 53/2010). Zníženie dôstojnosti a
vážnosti                           v spoločnosti v značnej miere tak bolo potrebné považovať len za jeden z viacerých
do úvahy prichádzajúcich následkov neoprávneného zásahu, nie však za jediný určujúci následok, ktorý
by výlučne opodstatňoval priznanie náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch. Žalobcovia uviedli, že
nemali záujem na tom, aby boli problematické rodinné vzťahy medzi nimi, žalovanou a jej manželom
akýmkoľvek spôsobom zverejňované a publikované. Žalovaná nedisponovala žiadnou spravodajskou
licenciou, ktorá by ju oprávňovala na zverejňovanie ňou tvrdených informácii zo súkromia žalobcov, a tí
zároveň nie sú osobami, u ktorých by existoval akýkoľvek verejný záujem na zverejňovaní skutočností z
ich súkromného a rodinného života. Zverejňovanie akýchkoľvek informácií zo súkromia, ktoré naznačujú
rodinné problémy, je pritom objektívne spôsobilé privodiť neoprávnený zásah do práva konkrétnych
fyzických osôb na súkromie. Žalobcovia nesúhlasili so záverom súdu prvej inštancie, že v danom prípade
by postačovalo priznanie zadosťučinenia vo forme ospravedlnenia. Súčasne považovali za potrebné
zohľadniť, že ospravedlnenie formou zverejnenia v televíznom vysielaní by nebolo možné ani reálne
vykonať, pretože žalovaná nemá prostriedky na to, aby zabezpečila povinnosť televízie predmetné
ospravedlnenie odvysielať. Náležité morálne zadosťučinenie preto nie je možné zabezpečiť.
3. Žalobcovia považovali za nesprávny záver súdu prvej inštancie, podľa ktorého ani jeden zo svedkov
nepotvrdil, že na strane žalobcov došlo k zníženiu ich dôstojnosti, cti a vážnosti v spoločnosti v značnej
miere. Z výsluchu svedkyne B. vyplynulo, že                     po vysielaní relácie mala k žalobcom
odpor. Pritom ich vnímala ako slušných ľudí a negatívne ju to ovplyvnilo. Obdobne zníženie dôstojnosti,
cti a vážnosti žalobcov potvrdil aj svedok V., ktorý uviedol, že žalobcov jeho bývalí kolegovia a starší
ľudia z okolia odsudzovali, pričom to vyplynulo len z relácie. Negatívna reakcia na žalovaných zo strany
okolia vyplynula tiež zo svedeckej výpovede svedkyne K., ktorá uviedla, že ľudia na T. žalobcov dosť
odsudzovali. Napokon negatívnu reakciu okolia potvrdila aj samotná žalovaná, ktorá na pojednávaní
dňa 22.02.2012 uviedla, že po odvysielaní relácie stretali známych a každý sa tomu čudoval. Na
základe uvedených výpovedí mali žalobcovia za to, že došlo k zníženiu ich dôstojnosti, cti a vážnosti
v spoločnosti v značnej miere, pričom minimálne v prípade zásahu do práva na súkromie predstavuje
konanie žalovanej taký zásah, ktorý odôvodňuje priznanie nemajetkovej ujmy v peniazoch. Žalobcovia
namietali aj správnosť zistenia súdu prvej inštancie, keď vyhodnotil tvrdenia žalovanej o nevyplatení
kúpnej ceny za rodinný dom ako pravdivé. Zaplatenie kúpnej ceny pritom jednoznačne vyplýva z kúpnych
zmlúv vyhotovených  vo forme notárskych zápisníc. Napokon žalobcovia považovali rozhodnutie po
právnej stránke za zásadné v otázke posúdenia konania žalovanej iniciujúcej nakrútenie relácie, ktorou
došlo k zásahu do ich osobnostných práv.
4. Žalovaná vo vyjadrení k odvolaniu žiadala napadnuté rozhodnutie potvrdiť ako vecne správne
stotožňujúc sa s jeho dôvodmi. Poukázala na to, že hodnotenie svedeckých výpovedí v odvolaní nie
je správne, a že naopak svedkovia vyvrátili, že by odvysielané informácie u nich vyvolali negatívnu
informáciu vo vzťahu k žalobcom. Žalovaná tiež uviedla skutkový opis a niektoré okolnosti vývoja vzťahu
a konfliktu so žalobcami.
5. Odvolací súd preskúmal vec podľa § 378 a násl. CSP, bez nariadenia pojednávania odvolacieho súdu
podľa § 385 ods. 1 CSP a dospel k záveru, že napadnuté rozhodnutie súdu prvej inštancie je potrebné
podľa § 387 ods. 1 CSP potvrdiť.
6. Rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza zo záveru, že zo strany žalovanej síce došlo k
neoprávnenému zásahu do práv na ochranu osobnosti žalobcov, no tento nedosahoval intenzitu
značnej miery vyžadovanú podľa § 13 ods. 2 OZ pre priznanie náhrady nemajetkovej ujmy v
peniazoch. Žalobcovia však takúto intenzitu považujú za danú tým, že k uvedenému zásahu došlo
formou televízneho vysielania celoslovenského významu a odvolávajú sa v tomto smere na judikatúru
Najvyššieho súdu SR.
7. V uvedenej otázke je v prvom rade potrebné odlišovať konanie žalovanej od konania televízie a
žalovanej nemožno pričítať vytvorenie a odvysielanie televíznej relácie. Z hľadiska sporu významné



konanie žalovanej možno vymedziť ako oslovenie televízie a poskytnutie informácií a podkladov
pre ňu. Iba vo vzťahu k tomuto konaniu žalovanej možno potom dovodzovať jej zodpovednosť za
prípadné porušenie práv na ochranu osobnosti žalobcov.               Už z tohto dôvodu je potom v
prípade žalovanej nenáležitý poukaz žalobcov na dôsledky zverejnenia formou televízneho vysielania
celoštátneho rozsahu, na ktoré poukazujú v odvolaní.
8. Ani žalobcami citované rozhodnutia Najvyššieho súdu však nepovažujú zverejnenie formou
televízneho vysielania za okolnosť, ktorá kategoricky, teda vždy, odôvodňuje záver o značnej miere
intenzity zásahu do práv na ochranu osobnosti. Život každého človeka sa odohráva v istom
okruhu spoločenských vzťahov, či už rodinných, priateľských pracovných, záujmových, prípadne iných
súkromných, alebo v niektorých prípadoch aj vo verejnej sfére. Rozsah týchto vzťahov je u každého
človeka rôzny, daný tak objektívnymi okolnosťami jeho života (šírka rodiny, druh práce, rozsah
voľnočasových aktivít a pod.) ako aj subjektívnym záujmom konkrétneho človeka o interakciu s okolím,
a s tým spojenú mieru vytvárania a udržiavania spoločenských vzťahov. V takomto spoločenskom
okruhu, v ktorom existuje aspoň povedomie o konkrétnej fyzickej osobe, potom táto osoba vytvára
obraz o sebe, vrátane charakteristík významných z hľadiska ochrany osobnosti. Pre osoby stojace mimo
spoločenského okruhu konkrétnej fyzickej osoby je táto osoba neznáma. Šírenie informácií o fyzickej
osobe s dopadom na vytváranie hodnotiacich úsudkov o nej, môže mať preto z jej pohľadu význam iba v
rámci jej spoločenského okruhu, teda v okruhu osôb, ktoré ju poznajú. Iba tieto osoby môžu zverejnené
informácie použiť na formovanie obrazu vo vzťahu                    ku konkrétnej osobe. Pre všetkých ostatných
sa jedná o vytváranie obrazu o neznámom a bolo by umelou konštrukciou domnievať sa, že by mohlo
mať negatívny dopad do práv na ochranu osobnosti. Ak, tak nanajvýš vo forme obavy, aby sa šírená
informácia nedostala                             do spoločenského okruhu dotknutej osoby. Hoc i celosvetovo šírená
informácia má preto potenciál zasiahnuť do práv na ochranu osobnosti iba do takej miery, aký široký
je spoločenský okruh dotknutej osoby, teda okruh, v ktorom je táto osoba identifikovateľná. Mimo tohto
okruhu sa pri obdobných situáciách, ako je tu posudzovaná, jedná len o ďalšiu z nespočetných informácií
z mora obdobných „senzácií“, prakticky anonymných, ktorými sa bulvárne médiá snažia  plytkou formou
upútať pozornosť čo najširšieho okruhu adresátov.
9. Keďže v danom prípade z ničoho nevyplýva, že by spoločenský okruh žalobcov akokoľvek vybočoval
z obvyklej miery obdobnej ich rodinnému, pracovnému a spoločenskému pôsobeniu, teda v zásade
zo základného atomického spoločenského okruhu, nemožno šíreniu daných informácií o nich formou
celoslovenského televízneho vysielania pripísať dôsledky spôsobujúce značnú mieru zásahu do práv
na ochranu osobnosti.
10. Čo sa týka zásahu do súkromia, kde skutočne nie je  zníženie dôstojnosti alebo vážnosti v spoločnosti
v značnej miere jedinou relevantnou formou závažnosti ujmy spôsobenej fyzickej osobe na chránených
právach, ako správne uvádzajú žalobcovia, tu nebolo priznanie náhrady nemajetkovej umy dôvodné
pre nízku intenzitu zásahu do súkromia zo strany žalovanej.  Opis problematických rodinných vzťahov
sa tu zo strany žalovanej nedial z pozície nezainteresovanej tretej osoby. Žalovaná popísala rodinný
vzťah, ktorého bola sama účastníčkou, domnievajúc sa, že touto formou môže dôjsť k zlepšeniu situácie.
Oprávnene poskytujúc informácie o svojej situácii v rodine pracovníkom televízie, tak nemohla urobiť
bez toho, aby nebolo aspoň všeobecne zrejmé s kým sa konflikt žalovanej odohráva. Nebolo však
preukázané že by žalovaná  priamo a jednoznačne identifikovala žalobcov, a už vôbec nie to, že by
to bola žalovaná kto formou televíznej relácie zverejnil ich dom, schránku a fotografie. Je potrebné
dôsledne rozlišovať poskytnutie informácií a podkladov televízii, od ich následného spracovania a
samotného zverejnenia. Každá z týchto činností je zodpovednosťou iného subjektu. Možno konštatovať,
že samotná žalovaná sa vyhla poskytovaniu informácií zo súkromia žalovaných, ktoré by sa jej netýkali a
aj pri poskytnutých informáciách a podkladoch tieto poskytla len pracovníkom televízie, čo samo o sebe
predstavuje minimálny zásah do súkromia. Za ich spracovanie a zverejnenie, ktorého miera zásahu je už
diametrálne odlišná však žalovaná nie je zodpovedná. Vzhľadom na to sa z jej strany nejedná o zásah
do súkromia žalobcov takej intenzity, s ktorým by bolo možné spájať povinnosť náhrady nemajetkovej
ujmy v peniazoch.
11. Pokiaľ mali žalobcovia zato, že náležité morálne zadosťučinenie zo strany žalovanej  predstavovala
len forma ospravedlnenia v televíznom vysielaní, ktorú nemožno vykonať a tak ostávala iba možnosť
peňažnej náhrady, odvolací súd sa s týmto nestotožňuje. Televízne vysielanie nerealizovala žalovaná,
a preto bolo z jej strany možné uvažovať aj o inej forme ospravedlnenia  a jeho nemožnosť preto nebola
daná.
12. Dôvodné napokon nie je ani žalobcami namietané nesprávne hodnotenie výpovedí. V odvolaní
uvádzajú, že z výsluchu svedkyne B. vyplynulo, že po vysielaní relácie mala k žalobcom odpor. Pritom
ich vnímala ako slušných ľudí a negatívne ju to ovplyvnilo. Jej výpoveď však obsahovala tiež vyjadrenie:



„Mala som k Vám (navrhovateľom) odpor. Viem čo robí televízia, ako prekrúca, ako sa tak niekto môže
správať k rodičom. Bolo to jednostranne ukázané, že Vy ste tá hnusná dcéra“. Dokonca na otázku strany
žalovanej, či zaznamenala, že došlo k zníženiu dôstojnosti a cti žalobcov odpovedala: „Nie, absolútne
nie.“ Obdobne svedok V., z ktorého výpovede žalobcovia poukázali na vyjadrenie,  že žalobcov jeho
bývalí kolegovia a starší ľudia z okolia odsudzovali, pričom to vyplynulo len z relácie, uviedol aj to,
že relácia na neho pôsobila ako tendenčná a jednostranná, nezdalo sa mu, že by sa žalobcovia k
svojim rodičom tak správali. Rovnako svedkyňa K. vo svojej výpovedi uviedla žalobcami zdôrazňované
vyjadrenie v celom kontexte takto: „Asi v roku 2008 mi telefonovala žalobkyňa 1/, že si kúpili byt v L. a
chcú sa presťahovať. Nepýtala som sa prečo kúpili byt, nebolo mi to čudné, pretože keď som videla, čo
sa medzi nimi deje, ľudia                na T. ich dosť odsudzovali“.
13. Pri zohľadnení uvedeného širšieho obsahu svedeckých výpovedí, ako len žalobcami zdôraznených
častí je zrejmé, že ich hodnotenie zo strany súdu prvej inštancie bolo správne, keď prijal záver, že
ani jeden zo svedkov nepotvrdil, že na strane žalobcov došlo k zníženiu ich dôstojnosti, cti a vážnosti
v spoločnosti v značnej miere. Svedkyňa B. na jednej strane uvádzala odpor voči žalobcom, no
súčasne uviedla, že televízia prekrúca a bolo jednostranne ukázané, že žalobkyňa je tá hnusná dcéra.
Uviedla, že zníženie dôstojnosti a cti žalobcov absolútne nezaznamenala. Jej výpoveď je tak vnútorne
rozporná a preto nevierohodná. Svedok V. sám relácii nedôveroval a pôsobila na neho ako tendenčná
a jednostranná, preto možno sotva prijať záver, že v dôsledku nej vnímal žalobcov inak ako ich poznal
predtým. A čo sa týka svedkyne K., neuvádzala odsudzovanie žalobcov              na T. v kontexte s reláciou,
ale naopak v súvislosti s informáciou o sťahovaní sa žalobcov do X., ktorá sa jej mala dostať ešte pred
vznikom relácie. Ani z výpovede žalovanej nemožno tvrdené odsudzovanie žalobcov okolím hodnotiť
ako následok relácie. Napokon vo svetle uvedeného nepredstavuje prípadný nesprávny záver súdu prvej
inštancie o pravdivosti tvrdenia žalovanej o nezaplatení kúpnej ceny natoľko závažnú nesprávnosť v
skutkových zisteniach súdu prvej inštancie, ktorá by bola spôsobilá privodiť iné rozhodnutie vo veci.
14. Požiadavka žalobcov na pripustenie možnosti dovolania v prípade potvrdzujúceho rozhodnutia sa
stala zmenou procesných predpisov bezpredmetná, pretože CSP takýto inštitút nepozná.
15. Vzhľadom na uvedené odvolací súd rozhodnutie v napadnutej časti potvrdil.
16.  O nároku na náhradu trov odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa § 396 ods. 1               v
spojení s § 262 ods. 1 a § 255 ods. 1 CSP, podľa ktorých v odvolacom konaní úspešnej žalovanej patrí
plná náhrada trov odvolacieho konania.
17. Rozhodnutie bolo prijaté senátom krajského súdu jednomyseľne.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.

Proti tomuto rozhodnutiu možno podať dovolanie za podmienok stanovených  v ust.              § 419 až
§ 425 CSP. Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii.                      V dovolaní sa popri
všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto
rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho
sa dovolateľ domáha (dovolací návrh). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom.
Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom.", "vazby": {"vyrok_vztahy": [{"sz": "7C/201/2010", "guid": "fab0688c-b111-4a92-bb5f-969dd934283d:4ac8bf6e-2ffe-4fce-aacd-0396a137b125", "vztah": "potvrdene"}]}, "cituje": [], "citovane_v": []}