Rozsudok Krajského súdu Trnava sp. zn. 26Co/775/2015 z 12. 12. 2016 Citácia: rozsudok Krajského súdu Trnava z 12. decembra 2016, sp. zn. 26Co/775/2015, ECLI:SK:KSTT:2016:2314210728.1 Krajský súd Trnava | 26Co/775/2015 | ECLI:SK:KSTT:2016:2314210728.1 | 2016-12-12 | Rozsudok Oblasť práva: Občianske právo – Spotrebiteľské zmluvy Citované ustanovenia: § 5b zákona č. 250/2007 Z. z. Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/f85ef81b-92cd-4e57-94f6-79d53a0025dc Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSTT:2016:2314210728.1 Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 26Co/775/2015
Identifikačné číslo súdneho spisu: 2314210728
Dátum vydania rozhodnutia: 13. 12. 2016
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Katarína Slováčeková
ECLI: ECLI:SK:KSTT:2016:2314210728.1

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Kataríny Slováčekovej a sudcov
Mgr. Jozefa Mačeja a JUDr. Daniela Ilavského v právnej veci žalobkyne: EOS KSI Slovensko s.r.o.,
Pajštúnska 5, Bratislava, IČO: 35 724 803, zastúpenej splnomocnenkyňou: TOMÁŠ KUŠNÍR, s.r.o.,
Pajštúnska 5, Bratislava, proti žalovanému: M. A., nar. XX. M. XXXX, bytom A. XXX, o zaplatenie 857,14
eur s príslušenstvom, o odvolaní žalobkyne proti rozsudku Okresného súdu Trnava z 8. septembra 2015
č. k. 16C/255/2014-50, takto

r o z h o d o l :

I. Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e .

II. Žalovaný má právo na náhradu trov tohto odvolacieho konania v plnom rozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie: I. zamietol žalobu žalobkyne, (ktorou sa domáhala od
žalovaného zaplatenia 857,14 eur s 8,25 %-ným ročným úrokom z omeškania od 5. decembra 2013
do zaplatenia), II. žalovanému náhradu trov konania nepriznal. Svoje rozhodnutie odôvodnil právne
ustanoveniami § 52 ods. 1 až 3, § 53 ods. 1, § 54 ods. 1, § 3, § 37 ods. 1, § 39, § 41, § 100 a § 101
O. z. (z. č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník v znení zmien a noviel), § 2 písm. a), b), § 3 ods. 1, 5, §
4 ods. 1, 2, 8 ZoSÚ (z.č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch) a § 5b ZoS (z. č. 250/2007 Z. z. o
ochrane spotrebiteľa) a vecne tým, že mal za preukázané, že právny predchodca žalobkyne a žalovaný
uzavreli dňa 5. septembra 2008 zmluvu o pôžičkovej karte Quatro č. 26857045, ktorá mala spotrebiteľský
charakter a vzhľadom na nadobudnutie účinnosti § 5b z. č. 250/2007 Z. z. dňa 1. mája 2014 prihliadol na
námietku premlčania, keď žaloba bola podaná dňa 29. apríla 2014 a k zosplatneniu pohľadávky došlo 30.
júna 2010. Premlčacia lehota začala plynúť 1. júlom 2010 a uplynula 1. júla 2012, subjektívna premlčacia
lehota na vydanie bezdôvodného obohatenia a dňa 1. júla 2013 všeobecná trojročná premlčacia lehota,
teda žaloba bola podaná po uplynutí premlčacej lehoty a preto bola zamietnutá. Zároveň mal za to, že
medzi účastníkmi nedošlo k platnému uzatvoreniu zmluvy, keďže zmluva neobsahovala údaj o výške
zmluvného úroku, výšku, počet a termíny splátok istiny úrokov a iných poplatkov, úverové podmienky
žalovaný nepodpísal. V konaní úspešnému žalovanému náhradu trov konania nepriznal, keďže mu
žiadne trovy nevznikli.

2. Proti tomuto rozsudku súdu prvej inštancie podala v zákonnej lehote odvolanie žalobkyňa. Dôvodila,
že súd prvej inštancie vec nesprávne právne posúdil a nedostatočne zistil skutkový stav. Namietala,
že na prejednávanú vec nebolo možné aplikovať ustanovenie § 5b ZoOS z dôvodu, že žalobkyňa si
uplatnila svoje nároky voči žalovanej na súde ešte dňa 29. apríla 2014 a práve citované ustanovenie
ZoOS ukladajúce povinnosť súdu prihliadať na premlčanie nárokov zo spotrebiteľských zmlúv z úradnej
povinnosti nadobudlo účinnosť až dňom 1. mája 2014. Aplikáciou tohto ustanovenia súdom v konaní
začatom pred nadobudnutím jeho účinnosti došlo k zotretiu princípu právnej istoty ako jedného zo



znakov právneho štátu, ktorého súčasťou je aj požiadavka predvídateľnosti konania orgánov verejnej
moci a k závažnému zásahu do majetkových práv žalobkyne. V tejto súvislosti poukázala na viaceré
nálezy Ústavného súdu SR (nález ÚS SR PL. ÚS 16/95 z 24. mája 1995, PL. ÚS 36/95 z 3. marca
1996 a III. ÚS 348/06 z 8. marca 2011), čl. 125 ods. 1 písm. a) a čl. 152 ods. 4 Ústavy SR
(Ústavný zákon č. 460/1992 Zb., Ústava SR). Dodala, že súd prvej inštancie na danú vec nesprávne
aplikoval i ustanovenia Občianskeho zákonníka týkajúcej sa premlčacej doby, nakoľko vzhľadom na
charakter zmluvy bolo potrebné aplikovať ustanovenia Obchodného zákonníka o premlčacej dobe. V
tejto súvislosti poukázala na viaceré rozhodnutia Najvyššieho súdu SR (2MCdo/3/2011 z 28. apríla
2011, 6MCdo/4/2011 z 27. marca 2013 a rozhodnutia krajských súdov (KS v
Banskej Bystrici sp. zn. 15Co/28/2013 a sp. zn. 15Co/132/2013, KS v Trnave z 20. februára 2014 sp.
zn. 9Co/138/2013 a KS v Prešove z 30. septembra 2014 sp. zn. 9Co/64/2013).

3. Žalovaný odvolacie námietky nepodal a k odvolaniu žalobkyne sa nevyjadril.

4. Odvolací súd vo veci rozhodoval podľa ustanovení zákona č. 160/2015 Z.z. Civilného sporového
poriadku (ďalej len CSP), účinného od 1. júla 2016, ktorým bol zrušený doterajší zákon č. 99/1963 Zb.
Občiansky súdny poriadok, pričom podľa § 470 ods. 1 C.s.p. ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon
aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti.

5. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 34 CSP), po zistení, že odvolanie proti rozsudku bolo podané
včas (§ 362 ods. 1 CSP), oprávnenou osobou (§ 359 CSP), proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie
prípustné (§ 355 ods. 1 CSP), po skonštatovaní, že odvolanie má zákonom predpísané náležitosti (§
363 CSP) a že odvolateľ použil zákonom prípustné odvolacie dôvody (§ 365 ods. CSP), preskúmal
napadnuté rozhodnutie v medziach daných rozsahom a dôvodmi odvolania a v časti rozhodnutia o
trovách konania, nakoľko išlo o výrok závislý od rozhodnutia o napadnutom výroku (§ 379 písm. a/
a § 380 ods.1 CSP), vychádzajúc zo skutkového stavu zisteného súdom prvej inštancie, bez potreby
zopakovania či doplnenia dokazovania (§ 383 a § 384 CSP), bez nariadenia odvolacieho pojednávania
(§ 385 CSP), keď miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku na úradnej tabuli súdu a na webovej
stránke súdu bolo zverejnené v lehote najmenej 5 dní pred jeho vyhlásením (§ 219 ods. 3 CSP) a dospel
k záveru, že odvolanie žalobkyne nie je dôvodné, keďže napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie je
vecne správny a je dôvodné ho potvrdiť (§ 387 ods. 1 CSP). Rozsudok odvolacieho súdu bol verejne
vyhlásený dňa 13. decembra 2016.

6. Predovšetkým totiž odvolací súd nemal dôvod nesúhlasiť s podstatou argumentácie použitou súdom
prvej inštancie na podporu ním zvoleného spôsobu rozhodnutia vo veci samej v otázke posúdenia
premlčania nároku žalobkyne. Vzhľadom na nedostatočnosť, objektívnu nejasnosť a nepresvedčivosť
odvolací súd pre povinnosť vysporiadať sa i s tzv. odvolacími námietkami dopĺňa nasledovné:

7. Súd prvej inštancie správne kvalifikoval právny vzťah založený zmluvou medzi právnou
predchodkyňou žalobkyne VÚB a.s. a žalovaným ako spotrebiteľský a samotnú zmluvu o pôžičkovej
karte QUATRO ako spotrebiteľskú zmluvu, keďže táto spĺňa definičné znaky označujúce jej subjekty a to
spotrebiteľa (osobu, ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy nekoná v rámci predmetu svojej
obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti) a dodávateľa (ktorý je osobou, ktorá pri uzatváraní a plnení
spotrebiteľskej zmluvy koná v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti), aj
podľa právneho poriadku platného v čase jej uzavretia (§ 52 O.z. v znení účinnom v čase uzatvorenia
zmluvy). Spotrebiteľskou zmluvou je totiž každá zmluva bez ohľadu na právnu formu, ktorú uzatvára
dodávateľ so spotrebiteľom a ustanovenia o spotrebiteľských zmluvách, ako aj všetky iné ustanovenia
upravujúce právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ, použijú sa vždy, ak je to na prospech
zmluvnej strany, ktorá je spotrebiteľom. Odlišné zmluvné dojednania alebo dohody, ktorých obsahom
alebo účelom je obchádzanie tohto ustanovenia, sú neplatné.

8. Podľa ZoSU (§ 2 ods. 1 písm. a/) má tiež charakter spotrebiteľského úveru dočasné poskytnutie
peňažných prostriedkov na základe zmluvy o spotrebiteľskom úvere. Tento právny vzťah možno
podriadiť aj pod režim ustanovení zákona č. 634/1992 Zb. o ochrane spotrebiteľa v znení neskorších
zmien a doplnení (platného v čase uzavretia zmluvy), keďže v zmysle jeho ustanovenia § 23a ods. 1
sú spotrebiteľskými zmluvami aj zmluvy uzavreté podľa Obch. z. (okrem zmlúv podľa O.z. i všetky iné
zmluvy, ktorých charakteristickým znakom je, že sa uzavierajú vo viacerých prípadoch a je obvyklé, že
spotrebiteľ obsah zmluvy podstatným spôsobom neovplyvňuje).



9. Úprava spotrebiteľskej zmluvy potom tvorí právny základ ochrany spotrebiteľa v súkromnoprávnych
vzťahoch a je základným inštitútom spotrebiteľského práva. Na ochranu spotrebiteľa boli prijaté viaceré
osobitné právne normy a za týmto účelom sa viackrát novelizoval O.z. (ktorým bola dopĺňaná definícia
spotrebiteľskej zmluvy), ako aj ZoOS. Na úrovni komunitárneho práva bolo prijatých pomerne veľa
smerníc a nariadení, ktoré sa týkajú problematiky ochrany spotrebiteľa. Ak by sa úprava obsiahnutá
v smerniciach prevzala do vnútroštátneho právneho poriadku nesprávne, napr. zúžene, mohol by sa
dotknutý subjekt (spotrebiteľ) domáhať ochrany svojich práv na Súdnom dvore Európskej únie a žiadať o
posúdenie nesúladu národnej úpravy s príslušnou smernicou. Judikatúra Súdneho dvora Európskej únie
(napr. v rozhodnutí C-106/89 Marleasing SA v. La Commercial International d Alimentation SA., C-334/92
Theodor Wagner Mired v. Fondo de Garantia Salarial alebo C-91/92 Paola Faccini Dori a Recrep
SRL) dovodila povinnosť vykladať vo svetle komunitárnych noriem nielen ustanovenia národného
práva implementujúceho komunitárny predpis (smernicu), ale tiež národné právo ako celok, pričom
vnútroštátny súd je povolaný k výkladu národného práva v čo najväčšom možnom rozsahu vo svetle textu
a účelu smerníc (tzv. nepriamy účinok smerníc). Vzhľadom na nadradenosť komunitárneho práva ako
rozhodujúceho faktora pri naplnení cieľa smerníc (predovšetkým čl. 6 ods. 1 Smernice Rady 93/13/EHS z
5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách chrániaci situáciu znevýhodneného
postavenia spotrebiteľa a smerujúci k nahradeniu formálnej rovnováhy, ktorú zmluva nastoľuje medzi
právami a povinnosťami zmluvných strán, skutočnou rovnováhou), bolo potrebné pri výklade definície
nachádzajúcej sa v ustanovení § 52 O.z. a ustanoveniach ZoOS (v znení platnom a účinnom v
čase uzatvorenia predmetných zmlúv) vychádzať z rozšíreného výkladu definície spotrebiteľskej zmluvy,
ktorej charakteristickým znakom je, že sa uzatvára vo viacerých prípadoch a je obvyklé, že spotrebiteľ
obsah zmluvy podstatným spôsobom neovplyvňuje, t.j. kvalifikovať ako spotrebiteľskú zmluvu každú
zmluvu, bez ohľadu na právnu formu, ktorú uzatvára dodávateľ so spotrebiteľom. Bolo preto povinnosťou
súdu prvej inštancie reflektovať obsah a účel európskej ochrany spotrebiteľa, obsiahnutý v príslušných
smerniciach, aj definičné znaky spotrebiteľskej zmluvy, keďže žalobkyňa sa domáha svojho nároku voči
žalovaným, ktorí sú spotrebiteľmi.

10. Obdobný uvedenému je prípad novelizácie ustanovenia § 52 ods. 2 veta tretia O.z., ktoré už
normatívne vyriešilo prednostnú aplikáciu O. z. pred ustanoveniami Obch. z. (na všetky právne vzťahy,
ktorých účastníkom je spotrebiteľ). Podľa záverov rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
sp. zn. 3MCdo 12/2014 z 21. apríla 2015 novelizované znenie ustanovenia § 52 ods. 2 veta tretia
O. z. (účinné od 1. mája 2014) sa vzťahuje aj na právne vzťahy založené pred týmto dňom. Je
potrebné zdôrazniť, že súdna prax vyšších súdov, zohľadňujúca nadradenosť komunitárneho práva, ako
rozhodujúceho súboru právnych noriem pri výklade národného práva v súvislosti s konaním, v ktorom
sa uplatňuje právo proti spotrebiteľovi, ustálila aj do uvedenej doby prednostnú aplikáciu ustanovení
O. z. (napr. rozsudok Krajského súdu v Prešove sp. zn. 6Co/218/2012, rozsudok Krajského súdu v
Trnave sp. zn. 24Co/126/2012, rozsudok Krajského súdu v Žiline sp. zn. 5Co/716/2014). Námietka
žalobkyne o nutnosti favorizovať Obch. z. neobstojí, pretože všetky režimy a opatrenia určené na
ochranu spotrebiteľa platia bez ohľadu na typ štandardnej formulárovej zmluvy, a teda platili a platia aj
vo vzťahu k úverom ako tzv. obchodnoprávnym vzťahom (rozsudok Krajského súdu v Prešove sp. zn.
6Co/95/2010 z 27. januára 2011).

11. Vzhľadom na skutočnosť, že uplatnený nárok je plnením zo spotrebiteľskej zmluvy (konkrétne zmluvy
o spotrebiteľskom úvere, v ktorej jednou zo zmluvných strán je spotrebiteľ), bolo potrebné na daný
prípad aplikovať občianskoprávnu úpravu premlčania, ktorá vzhľadom na dĺžku premlčacej doby, je pre
žalovaných ako spotrebiteľov priaznivejšia (v porovnaní so štvorročnou premlčacou lehotou podľa Obch.
z.). Nič na tom nemení skutočnosť, že samotný zmluvný vzťah založený medzi pôvodným veriteľom
a žalovanými je tzv. absolútnym obchodno-záväzkovým vzťahom, ktorý sa riadi režimom Obch. z. bez
ohľadu na povahu zmluvných strán. Spotrebiteľská zmluva nie je samostatným zmluvným typom, ale
ide o osobitný druh zmluvy, ktorý môže byť prítomný tak v občianskoprávnych ako aj obchodnoprávnych
vzťahoch. Nemožno opomenúť ani ustanovenie § 54 ods. 1 O.z. podľa ktorého zmluvné podmienky
upravené spotrebiteľskou zmluvou sa nemôžu odchýliť od tohto zákona v neprospech spotrebiteľa.
Spotrebiteľ si nemôže zhoršiť svoje zmluvné postavenie, a preto je v legitímnom očakávaní použitia
pre neho priaznivejšej právnej úpravy (uvedené už odznelo v rozsudku Krajského súdu v Žiline č.k.
5Co/716/2014-63, zo 16. decembra 2014). Pravidlo prednostnej aplikácie ustanovení O.z., ktoré sú pre
spotrebiteľa výhodnejšie, bolo odobrené aj Ústavným súdom Slovenskej republiky, ktorý v uznesení



sp. zn. I. ÚS 402/2013-10 z 19. júna 2013 konštatoval, že prednostným uplatnením O.z. na prospech
spotrebiteľa na úver ako absolútny obchod upravený v Obch. z. nedošlo k porušeniu ústavných práv
veriteľa.

12. Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožnil s aplikáciou ustanovenia § 5b ZoOS na prejednávanú vec,
zakotvujúceho povinnosť súdu v každom konaní preskúmať, či nárok uplatňovaný proti spotrebiteľovi
nie je premlčaný (prípadne či nie je daná iná zákonná prekážka, ktorá by neumožňovala nárok po práve
priznať). Uvedené ustanovenie má procesný charakter a bolo zavedené zákonom č. 102/2014 Z.z. a
keďže neobsahuje osobitné prechodné ustanovenie, ktoré by účinky posúvalo na veci rozhodované
po účinnosti predmetnej právnej úpravy, je potrebné ho aplikovať na všetky súdené veci v čase
rozhodovania (ide o tzv. režim okamžitej aplikovateľnosti, uplatňovanej pri procesných predpisoch). Súd
prvej inštancie správne kvalifikoval nárok na zaplatenie 857,14 eur s príslušenstvom za premlčaný.
Žalobkyňa v odvolaní nenamietala nesprávnosť záveru súdu prvej inštancie, že k zosplatneniu
pohľadávky došlo 30. júna 2010 a že premlčacia lehota začala plynúť 1. júla 2010, preto sa odvolací
súd ani správnosťou týchto záverov nezaoberal. Pokiaľ bola žaloba podaná na súde 29. apríla 2014,
bola podaná po uplynutí všeobecnej trojročnej premlčacej doby podľa občianskeho práva a správne súd
prvej inštancie na premlčanie prihliadol z úradnej moci.

13. S poukazom na vyššie uvedené závery, odvolací súd sa nemohol stotožniť s odvolacími
námietkami žalobkyne, poukazujúcimi na nedôvodnosť aplikácie § 5b ZoS a na prednostnú aplikáciu
ustanovení Obch. z. aj v prípade spotrebiteľskej zmluvy a s tým spojenú rozhodovaciu činnosť
označených súdov. Podľa platného právneho poriadku Slovenskej republiky nie je daná viazanosť
právnym názorom vysloveným skorším rozhodnutím súdu rovnakého stupňa. V zmysle záverov
ústavnoprávnej judikatúry však Ústavný súd SR akceptuje práve teleologický výklad právnej normy,
ako aj interpretačný postup všeobecných súdov, ktorý je spôsobilý v kontexte racionálnej argumentácie
predstavovať významný korektív pri zisťovaní jej obsahu, účelu a zmyslu (Nález Ústavného súdu
Slovenskej republiky sp. zn. I. ÚS 650/2013). Vstupom Slovenskej republiky do Európskej únie je
daná tiež povinnosť eurokonformného výkladu národného práva, so zachovávaním nepriameho účinku
jednotlivých smerníc (pri naplnení cieľov vysokej ochrany spotrebiteľa garantovaných komunitárnym
právom). Aplikáciu občianskoprávnej úpravy v otázke premlčania v spotrebiteľských zmluvách potvrdila
vyššie uvedená rozhodovacia prax súdov, pričom rozhodnutia vyšších súdov označených žalobkyňou
v odvolaní (v citovaných častiach) nezohľadňujú nadradenosť komunitárneho práva, primárne ako
aj sekundárne pramene práva Európskej únie, vrátane rozsudkov Súdneho dvora Európskej únie,
smerujúce k náležitému vyvažovaniu postavenia spotrebiteľa ako slabšej strany v hmotnoprávnych
a procesnoprávnych vzťahoch (v dôsledku len iluzórnej slobody spotrebiteľa pri uzatváraní zmluvy s
dodávateľom a s tým spojenej nerovnováhy zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa). Preto vo svetle
eurokonformného výkladu dotknutých právnych noriem nebolo možné sa so žalobkyňou uvádzanými
rozhodnutiami na podporu jej tvrdení (v danom prípade) stotožniť. Uvedené sa vzťahuje aj na žalobkyňou
citovanú odbornú literatúru.

14. Dôvera spotrebiteľa v poctivé konanie dodávateľa predpokladá, aby v prípade jej narušenia súd
nahradil zdanlivú (formálnu) rovnováhu faktickou. Zahŕňa tiež povinnosť súdu ex offo (z tzv. úradnej
povinnosti) preskúmať a prihliadať na neprijateľné podmienky v zmluve. Spotrebiteľ sa v porovnaní s
dodávateľom nachádza v znevýhodnenom postavení, pokiaľ ide o vyjednávaciu silu, ako aj o úroveň
informovanosti, a táto situácia ho vedie k pristúpeniu na podmienky pripravené vopred dodávateľom bez
toho, aby mohol vplývať na ich obsah, vrátane výberu zmluvného typu (rozsudky SD EÚ C-240/98 až
C 244/98 Oceáno Grupo Editorial a Salvat Editores, C-168/05 Mostaza Claro). V kontexte uvedeného
bolo potrebné riešiť aj dualizmus právnej úpravy dotknutých inštitútov podľa O.z. a Obch. z.. Najvyšší
súd Slovenskej republiky v posudzovanej kauze v konaní sp. zn. 6M Cdo/4/2012 (na ktoré poukazovala
žalobkyňa v odvolaní) ani nevyslovil právny názor týkajúci sa favorizácie ustanovení O.z. alebo Obch.
z. v prípade spotrebiteľskej zmluvy.

15. Odvolací súd z vyššie uvedených dôvodov podľa § 387 ods. 1 a 2 CSP napadnuté rozhodnutie
súdu prvej inštancie ako vecne správne vo veci samej i v časti trov konania potvrdil. Súd prvej inštancie
správne nepriznal žalovanému náhradu trov konania, keďže si ju návrhom neuplatnil a z obsahu spisu
mu žiadne trovy preukázateľne nevznikli.



16. V odvolacom konaní bol taktiež úspešný žalovaný a podľa § 396 ods. 1 a § 255 ods. 1 CSP mu vzniklo
právo na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu, pričom o výške náhrady trov konania
rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej.

17. Tento rozsudok bol prijatý pomerom hlasov 3 : 0, čiže jednomyseľne (§ 3 ods. 9 posledná veta zákona
č. 757/2004 Z. z. o súdoch v znení neskorších zmien a doplnení).

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).
Dovolanie je podľa § 421 CSP prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo
zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia
právnej otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase
začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).
Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP).
Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné
spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP).
Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§
426 CSP).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1
CSP).
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde (§ 427 ods. 2 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1).
Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,



b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP).
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 CSP).
Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto
ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP).
Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom
právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne,
a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP).
Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prevej
inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 CSP).
Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 CSP).
V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany
okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 CSP).