Rozsudok Krajského súdu Nitra sp. zn. 8Co/134/2016 z 3. 8. 2016 Citácia: rozsudok Krajského súdu Nitra z 3. augusta 2016, sp. zn. 8Co/134/2016, ECLI:SK:KSNR:2016:4212219638.5 Krajský súd Nitra | 8Co/134/2016 | ECLI:SK:KSNR:2016:4212219638.5 | 2016-08-03 | Rozsudok Oblasť práva: Občianske právo – Zodpovednosť za škodu pri výkone verejnej moci Citované ustanovenia: § 387 ods. 1 CSP Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/bfaa6bf0-060f-45cc-9f77-3408f9453c7c Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSNR:2016:4212219638.5 Súd: Krajský súd Nitra
Spisová značka: 8Co/134/2016
Identifikačné číslo súdneho spisu: 4212219638
Dátum vydania rozhodnutia: 04. 08. 2016
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Adriana Kálmánová, PhD.
ECLI: ECLI:SK:KSNR:2016:4212219638.5

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Nitre v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Adriany Kálmánovej, PhD. a sudcov
JUDr. Jarmily Pogranovej a JUDr. Vladimíra Novotného, v právnej veci žalobcu: POHOTOVOSŤ, s.r.o.,
so sídlom Bratislava, Pribinova 25, IČO: 35 807 598, zast. Fridrich Paľko, s.r.o., so sídlom Bratislava,
Grösslingova 4, proti žalovanej: Slovenská republika a v jej mene konajúce Ministerstvo spravodlivosti
Slovenskej republiky, Bratislava, Župné námestie 13, o náhradu škody a nemajetkovej ujmy, o odvolaní
žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Nové Zámky zo dňa 23. februára 2015, č. k. 4C/479/2012-91,
takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e .
Žalovaná má nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnej výške.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým (v poradí druhým) rozsudkom súd prvej inštancie zamietol žalobu žalobcu, ktorou sa
voči žalovanej domáhal zaplatenia sumy 125 eur ako náhrady škody a sumy 660 eur ako nemajetkovej
ujmy podľa zák. č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci, ktorá
mu vznikla nesprávnym úradným postupom Okresného súdu Komárno v exekučnom konaní vedenom
pod sp.zn. 12Er/388/2008. Žalovanej náhradu trov konania nepriznal. Svoje rozhodnutie právne oprel
o ust. § 4 ods. 1 písm. a/ bod 1., § 9 ods. 1, 2, § 15 ods. 1, 2 , § 16 ods. 1, § 17 ods. 1-3 zák. č.
514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci, ako i ust. § 41 ods. 1, 2
písm. c/ a d/ zák. č. 233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti a o zmene a doplnení
ďalších zákonov (ďalej len "Exekučný poriadok"). Z hľadiska skutkového stavu mal za preukázané, že
v exekučnom konaní vedenom na Okresnom súde Komárno pod sp.zn. 12Er/388/2008 podal súdny
exekútor súdu dňa 09. 06. 2008 žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, ktorý následne
vykonal šetrenie pobytu povinnej a následne dňa 23. 12. 2008 vydal pre súdneho exekútora poverenie
na vykonanie exekúcie. Súd prvého stupňa nevzhliadol dôvodnosť podanej žaloby, pretože žalobca
nepredložil relevantné dôkazy, ktorými odôvodňoval svoje tvrdenia. Konštatoval, že preskúmaním
exekučného spisu nezistil žiadne prieťahy, ktoré by odôvodňovali priznať žalobcovi nemajetkovú ujmu a
nezistil ani žiadne pochybenia zo strany exekučného súdu týkajúce sa nedodržania lehoty. Nestotožnil
sa s názorom žalobcu, že možno priamo porovnávať nemajetkovú ujmu za nedodržanie zákonnej
lehoty na vydanie rozhodnutia s nárokom priznávaným Ústavným súdom SR za prieťahy v konaní. K
prípadným prieťahom v tomto konaní poznamenal, že sa neviedlo žiadne disciplinárne konanie, neriešila
sa sťažnosť na prieťahy v konaní, nerozhodol Ústavný súd SR, či Európsky súd pre ľudské práva. Mal za
to, že žalobca, ktorý sa svojou žalobou domáhal náhrady škody v sume 125 eur, ktorá mu mala vzniknúť
administratívnou činnosťou svojho zamestnanca, výšku tejto škody v konaní nepreukázal, nešpecifikoval
z čoho presne pozostáva a na základe akej činnosti exekučného súdu mu táto škoda vznikla. Taktiež
nepreukázal samotný vznik škody, ani skutočnosť, ktorá viedla k vzniku škody a príčinnú súvislosť
medzi vznikom škody a skutočnosťou, ktorá ju mala spôsobiť, napriek tomu, že žalobca je v konaní ten,



ktorý má preukázať svoje tvrdenia a predložiť dôkazy. Konštatoval, že žalobca nepreukázal, že by bol
počas doby rozhodovania exekučného súdu v neistote, že mu hrozila akákoľvek škoda dôvodiac, že
rozhodovaciu činnosť nemožno hodnotiť ako nesprávny úradný postup, pretože nedodržanie zákonnej
lehoty automaticky nezakladá nárok na náhradu škody. K prípadným prieťahom v konaní exekučného
súdu tiež poznamenal, že všeobecný súd nie je oprávnený konštatovať prieťah v konaní a takéto
oprávnenie neprináleží ani žalobcovi. Žalobca nepodal ústavnú sťažnosť na prieťah v tomto konkrétnom
konaní, a ani žiadne iné konanie, v ktorom by bolo možné konštatovať prieťahy v konaní, sa neviedlo.
Nebola preukázaná ani príčinná súvislosť medzi nesprávnym úradným postupom a vznikom škody
dôvodiac, že žiadna škoda nevznikla a ak by aj teoreticky žalobca nejakú škodu reálne dokladoval,
nepreukázal jej spojitosť s nedodržaním zákonnej lehoty na vydanie poverenia. Uzavrel, že v tomto
prípade poverenie vydané nebolo a samotný zákon neukladá súdu lehotu na posúdenie návrhu na
vykonanie exekúcie a žiadosti o udelenie poverenia. O náhrade trov konania rozhodol podľa § 142 ods.
1 OSP tak, že žalovanej náhradu trov konania nepriznal, nakoľko žiadne nešpecifikovala a žiadne jej
nevznikli.

2. Proti tomuto rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie žalobca, domáhajúc sa ním jeho zrušenia
a vrátenia veci súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. Dôvodil, že súdom prvej inštancie mu bola
odňatá možnosť konať pred súdom, súd prvej inštancie neúplne zistil skutkový stav veci, pretože
nevykonal navrhnuté dôkazy potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, jeho rozhodnutie vychádza
z nesprávneho právneho posúdenia veci. Vytkol súdu nesprávne použitie nového ustanovenia § 9 ods.
2 zák. číslo 514/2003 Z.z., nakoľko nie je možné interpretovať hmotné právo platné v čase vzniku
právnej skutočnosti a založenia zodpovednostného právneho vzťahu pomocou hmotného práva, ktoré
sa stalo súčasťou právneho poriadku až po vzniku právnej skutočnosti a po založení zodpovednostného
právneho vzťahu, čím de iure a de facto aplikoval princíp priamej retroaktivity, čo je neprípustné.
Namietal, že súd prvej inštancie vytvoril konštrukciu, podľa ktorej uplatnený nárok na náhradu škody a
nemajetkovej ujmy je anulovaný nedôveryhodnosťou údajov, čo platné právo nepozná. V tejto súvislosti
poukázal na to, že nemal k dispozícii súdny spis exekučného súdu, a preto mohol niektoré skutočnosti
len usudzovať podľa sekundárnych prejavov, ktoré mal v realite, z ktorého dôvodu ako dôkaz označil
aj exekučný spis a žiadal použiť v ňom obsiahnuté listiny. Samotná nedôveryhodnosť údajov však
nič nemôže zmeniť na tom, že zo strany štátneho orgánu došlo k nesprávnemu úradnému postupu,
keď rozhodnutie nebolo vydané v zákonom ustanovenej lehote. Poukázal tiež na to, že súd prvej
inštancie vôbec nevysvetlil svoj názor, že účastníkom nevznikol stav právnej neistoty, i napriek tomu,
že zákonodarca vytvoril legitímnu sféru tolerancie trvania právnej neistoty určením zákonnej lehoty a za
situácie, že exekučný súd ignoroval túto legitímnu sféru a posunul trvanie právnej neistoty do času, ktorý
je z hľadiska ochrany základného práva na spravodlivý súdny proces neakceptovateľný. Právna istota
ohľadom riadneho výkonu exekúcie totiž nemohla byť odstránená rozhodnutím rozhodcovského súdu,
ale len súdu exekučného. Ďalej argumentoval, že súdu neprináleží polemizovať o vhodnosti limitácie
dĺžky konaní zákonnými lehotami a jeho povinnosťou je aplikovať platné právo a naviac jeho úvahy
negujú stabilizovanú judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva, podľa ktorej zodpovednosť štátu za
prieťahy v konaní vzniká aj vtedy, ak súdy konajú náležite, ale dĺžku konania ovplyvňujú mimosúdne
faktory ako napr. rozsah nevybavenej súdnej agendy, nárast ekonomickej trestnej činnosti atď. Rovnako
tak Dohovor zaväzuje zmluvné štáty, aby organizovali svoj právny poriadok spôsobom vyhovujúcim
požiadavkám čl. 6 ods. 1, ktorý zahŕňa aj právo na rozhodnutie veci v primeranej lehote a pokiaľ súd
a ani samotný štát neprijal žiadne opatrenia na riešenie vzniknutej kritickej situácie, tento nedostatok
mu nemôže byť dávaný za vinu. Nesúhlasil s posúdením námietky premlčania, keďže rozhodným
momentom je, keď sa poškodený dozvedel o škode, ale súd sa neriadil pojmom škoda reálny význam
nespojil s konkrétnou škodu. O škode sa dozvedel keď zistil, skutkové okolnosti, z ktorých možno vyvodiť,
vznik škody a jej rozsah tak, aby bolo možné určiť výšku škody, t.j. momentom, kedy definované práva
prestali byť porušované. Za prejav nesústredenej činnosti súdu prvého stupňa označil jeho presvedčenie
o rozpore exekučného titulu so zákonom v súvislosti s výsledkom konania, nakoľko vyhodnocoval
skutočnosti, ktoré s predmetom konania nesúviseli. V neposlednom rade vytkol súdu zamietnutie jeho
návrhu na znalecké dokazovanie len s poukazom, že nepozná dôkazy, ktoré by ho uspokojovali v
tvrdení o výške škody, čím mu znemožnil objektívnym spôsobom preukázať výšku materiálnej škody a
mechanizmus jej vzniku. Tým svoje rozhodnutie založil na nedostatočne zistenom skutkovom stave.

3. Žalovaná sa k podanému odvolaniu písomne nevyjadrila.



4. Krajský súd v Nitre ako odvolací súd (§ 34 CSP) preskúmal napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie
bez prejednania na nariadenom odvolacom pojednávaní a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu nie je
dôvodné a napadnutý rozsudok je potrebné podľa § 387 ods. 1 CSP ako vecne správne potvrdiť.
5. Predmetom tohto konania je žaloba žalobcu, ktorou sa voči žalovanej domáha zaplatenia sumy 125
eur z titulu náhrady škody a sumy 660 eur z titulu nemajetkovej ujmy podľa zák. č. 514/2003 Z.z. o
zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci vzniknutých mu v dôsledku nesprávneho
úradného postupu Okresného súdu Komárno v exekučnom konaní vedenom na označenom súde pod
sp. zn. 12Er/388/2008. Nesprávny úradný postup žalobca vzhliadol v nevydaní rozhodnutia o žiadosti
súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie v zákonom stanovenej 15-dňovej lehote
a v prieťahoch v konaní pri rozhodovaní o žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie, pretože k vydaniu rozhodnutia došlo s omeškaním viac ako 12 mesiacov.

6. Podľa § 3 ods. 1 zák. č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej
moci v znení účinnom do 01. 01. 2013 (ďalej len "zák. č. 514/2003 Z.z."), ktorý na danú vec dopadá,
štát zodpovedá za podmienok ustanovených týmto zákonom za škodu, ktorá bola spôsobená orgánmi
verejnej moci, okrem tretej časti tohto zákona, pri výkone verejnej moci a) nezákonným rozhodnutím, b)
nezákonným zatknutím, zadržaním alebo iným pozbavením osobnej slobody, c) rozhodnutím o treste, o
ochrannom opatrení alebo rozhodnutím o väzbe a d) nesprávnym úradným postupom. Zodpovednosti
podľa ods. 1 sa nemožno zbaviť (§ 3 ods. 2 zák. č. 514/2003 Z.z.).

7. Podľa § 9 ods. 1 zák. č. 514/2003 Z.z. štát zodpovedá za škodu spôsobenú nesprávnym úradným
postupom. Za nesprávny úradný postup sa považuje aj porušenie povinnosti orgánu verejnej moci urobiť
úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom ustanovenej lehote, nečinnosť orgánu verejnej moci pri výkone
verejnej moci, zbytočné prieťahy v konaní alebo iný nezákonný zásah do práv, právom chránených
záujmov fyzických osôb a právnických osôb.

8. Právo na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom má ten, komu bola takým
postupom spôsobená škoda (§ 9 ods. 2 zák. č. 514/2003 Z.z.).

9. Podľa § 17 ods. 1 zák. č. 514/2003 Z.z. uhrádza sa skutočná škoda a ušlý zisk, ak osobitný predpis
neustanovuje inak.

10. Podľa § 17 ods. 2 zák. č. 514/2003 Z.z. v prípade, ak iba samotné konštatovanie porušenia
práva nie je dostatočným zadosťučinením vzhľadom na ujmu spôsobenú nezákonným rozhodnutím
alebo nesprávnym úradným postupom, uhrádza sa aj nemajetková ujma v peniazoch, ak nie je možné
uspokojiť ju inak.

11. Výška nemajetkovej ujmy v peniazoch podľa odseku 2 sa určuje s prihliadnutím najmä na: a) osobu
poškodeného, jeho doterajší život a prostredie, v ktorom žije a pracuje, b) závažnosť vzniknutej ujmy a
na okolnosti, za ktorých k nej došlo, c) závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v súkromnom
živote a d) závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v spoločenskom uplatnení (§ 17 ods. 3 zák.
č. 514/2003 Z.z.).

12. Úvodom je potrebné poznamenať, že v nadväznosti na čl. 46 ods. 3 Ústavy SR a čl. 36 ods. 3, 4
Listiny základných práv a slobôd (zák. č. 23/1991 Zb.) je zák. č. 514/2003 Z.z. osobitným zákonom, ktorý
upravuje podmienky a spôsob náhrady škody, ktorá vznikla pri výkone verejnej moci. Na to, aby štát
zodpovedal za škodu spôsobenú orgánom vykonávajúcim verejnú moc, musia byť splnené podmienky
zodpovednosti za škodu podľa tohto zákona. Základnou podmienkou zodpovednosti štátu je, aby škoda
bola spôsobená pri výkone verejnej moci orgánom, ktorý vykonáva verejnú moc niektorým zo spôsobov
v zákone špecifikovaným, druhým predpokladom je vznik škody alebo nemajetkovej ujmy a treťou
podmienkou je, aby medzi konaním, ktoré viedlo k vzniku škody a samotnou škodou, bola daná priama
príčinná súvislosť. Dôkazné bremeno na preukázanie splnenia týchto podmienok znáša poškodený
a ak preukáže ich splnenie, štát sa svojej zodpovednosti zbaviť nemôže, keďže zodpovednosť štátu
za škodu spôsobenú orgánmi verejnej moci, má charakter objektívnej zodpovednosti bez ohľadu na
zavinenie. Z hľadiska spôsobu, akým bola škoda spôsobená, zákon rozlišuje základné dva okruhy
zodpovednosti za škodu a to zodpovednosť za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím (§ 5 a §
6) a zodpovednosť za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom (§ 9). Zároveň je samostatne
upravená zodpovednosť štátu za rozhodnutie o zatknutí, zadržaní alebo inom pozbavení osobnej



slobody (§ 7), a tiež za rozhodnutie o treste, o ochrannom opatrení alebo o väzbe (§ 8). I keď zákon
explicitne nedefinuje pojem "nesprávny úradný postup", vo všeobecnosti za takýto možno považovať
porušenie pravidiel predpísaných právnymi normami pre konanie štátneho orgánu pri jeho činnosti
súvisiacej s výkonom verejnej moci, ktorý sa dotýka individuálnych práv a povinností účastníkov daného
konania. Z ust. § 9 ods. 1 zák. č. 514/2003/Z.z. vyplýva, že za nesprávny úradný postup sa považuje aj
porušenie povinnosti orgánu verejnej moci urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom ustanovenej
lehote, nečinnosť takéhoto orgánu, zbytočné prieťahy v konaní, ako aj iný nezákonný zásah do práv a
právom chránených záujmov fyzických a právnických osôb. Rozhodovanie o náhrade škody spôsobenej
nesprávnym úradným postupom je závislé od posúdenia príčinnej súvislosti medzi týmto postupom a
vzniknutou škodou ako jedným z rozhodujúcich predpokladov pre vznik škody. Pôjde teda najmä o
objasnenie príčin, ktoré viedli k určitému výsledku a o starostlivé zváženie všetkých príčinných súvislostí.
Z hľadiska objektívnej zodpovednosti štátu ide o vzťah príčinnej súvislosti vtedy, ak škoda vznikla
následkom škodovej udalosti, a preto nesprávny postup orgánu štátu musí byť vždy so vznikom škody
vo vzťahu príčiny a následku.
13. V súdenej veci vo svetle týchto záverov preto bolo potrebné posudzovať existenciu predpokladov
zodpovednosti žalovanej za škodu uplatňovanú žalobcom v tomto konaní, čo učinil i súd prvej inštancie
a v tomto smere v potrebnom rozsahu zistil skutkový stav veci. Niet totiž sporu o tom, ako to vyplýva
z obsahu spisu Okresného súdu Komárno sp. zn. 12Er/388/2008, že exekučnému súdu bola dňa
09. 06. 2008 doručená žiadosť súdneho exekútora JUDr. Rudolfa Krutého o udelenie poverenia na
vykonanie exekúcie na návrh oprávneného Pohotovosť, s.r.o., proti povinnej U. T. o vymoženie 27.600,-
Sk s príslušenstvom na základe exekučného titulu, ktorým bol rozsudok Stáleho rozhodcovského súdu
spoločnosti Slovenská rozhodcovská, a.s. Bratislava zo dňa 03. 01. 2008, sp.zn. SR 9530/20070.
Exekučný súd dňa 23. 12. 2008 poveril súdneho exekútora JUDr. Rudolfa Krutého vykonaním exekúcie.
Podľa žalobcu postup exekučného súdu vykazuje znaky nesprávneho úradného postupu, keď k
rozhodnutiu exekučného súdu o žiadosti súdneho exekútora došlo po uplynutí zákonnej 15-dňovej
lehoty a s takým časovým oneskorením (viac ako 12 mesiacov), ktoré je potrebné s ohľadom na
právnu zložitosť veci a potrebu spolupráce s účastníkmi konania hodnotiť ako prieťahy v konaní. Z
dôvodu takéhoto nesprávneho úradného postupu exekučného súdu si preto uplatnil náhradu škody
predstavujúci ním účelne vynaložené náklady spojené so správou a vymáhaním pohľadávky v období,
ktoré zbytočne uplynulo medzi doručením žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie a
rozhodnutím exekučného súdu. Tieto pozostávali zo sumy 70 eur vynaloženej na správu pohľadávky
prostredníctvom pracovných výkonov zamestnanca pomocou informačného systému, zo sumy 40 eur
na udržiavanie a správu informačného systému a zo sumy 15 eur na administratívne spracovanie textov
urgencií adresovaných exekučnému súdu, na publikačné výdaje spojené s vyhotovením urgencií, na
poštové a telekomunikačné výdaje spojené s urgovaním a kontrolou stavu konania na exekučnom súde,
t.j. celkovo škoda predstavuje sumu 125 eur. Zároveň si navrhovateľ uplatnil i náhradu nemajetkovej ujmy
v peniazoch vo výške 660 eur za bezdôvodnú nečinnosť exekučného súdu v trvaní 12 mesiacov, keď
márnym uplynutím tohto času boli reálne ohrozené jeho legitímne očakávania, že správnym postupom
súdu dôjde k vymoženiu pohľadávky a tiež došlo k vyvolaniu rizík a to k zániku povinného, k zmareniu
účelu konania pre stratu kontaktu s povinným a k insolvencii povinného.

14. Podľa § 44 ods. 2 zák. č. 233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti v znení zák.
č. 144/2010 účinného do 01. 06. 2010, ktorý na danú vec dopadá (ďalej len "Exekučný poriadok"),
súd preskúma žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, návrh na vykonanie exekúcie a
exekučný titul. Ak súd nezistí rozpor žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie alebo návrhu
na vykonanie exekúcie alebo exekučného titulu so zákonom, do 15 dní od doručenia žiadosti písomne
poverí exekútora, aby vykonal exekúciu. Ak súd zistí rozpor žiadosti alebo návrhu alebo exekučného
titulu so zákonom, žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie uznesením zamietne. Proti
tomuto uzneseniu je prípustné odvolanie.

15. V zmysle § 41 ods. 2 EP, podľa tohto zákona možno vykonať exekúciu, okrem iného aj na
podklade notárskych zápisníc, ktoré obsahujú právny záväzok a v ktorých je vyznačená oprávnená
osoba a povinná osoba, právny dôvod, predmet a čas plnenia, ak povinná osoba v notárskej zápisnici
s vykonateľnosťou súhlasila (písm. c/), vykonateľných rozhodnutí rozhodcovských komisií a zmierov
nimi schválených (písm. d/) a iných vykonateľných rozhodnutí a schválených zmierov, ktorých výkon
pripúšťa zákon (písm. i/). Vychádzajúc z vyššie cit. zák. ustanovení za situácie, keď exekučným titulom
bol rozhodcovský rozsudok, ktorý bolo potrebné považovať za exekučný titul sa na vydanie poverenia na
vykonanie exekúcie pre exekučný súd vzťahovala 15-dňová lehota od doručenia žiadosti exekútora. S



ohľadom na zhora uvedené skutkové zistenia v predmetnej exekučnej veci táto lehota dodržaná nebola
a k vydaniu poverenia exekučným súdom došlo až po uplynutí 15 dní od doručenia žiadosti súdneho
exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie.

16. I napriek tomuto zisteniu odvolací súd v zhode so záverom súdu prvej inštancie zastáva názor,
že v sporom dotknutom exekučnom konaní neboli preukázané žalobcom avizované zbytočné prieťahy,
ktoré tvrdenie podliehalo prieskumnej činnosti súdu z hľadiska platnej právnej úpravy § 9 ods. 1 zák. č.
514/2003 Z.z. v čase vzniku zodpovednostného vzťahu, na čo odvolateľ dôvodne poukazuje. Podľa čl.
48 ods. 2 ústavy, každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov a v jeho
prítomnosti, aby sa mohol vyjadriť ku všetkým vykonávaným dôkazom. Právo každého na to, aby jeho
záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo oprávnenosti
akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu, zakotvuje i čl. 6 ods. 1 prvej vety Dohovoru. V tomto
smere rozsiahla rozhodovacia prax ústavného súdu ustálila, že pri rozhodovaní, či vo veci došlo k
prieťahom v konaní, sa zohľadňujú tri kritéria, ktorými sú: právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd
rozhoduje, správanie účastníka konania a spôsob, akým súd v konaní postupoval. Hodnotiac postup
exekučného súdu z hľadiska týchto kritérií je významné, ako už bolo uvedené, že žiadosť súdneho
exekútora bola doručená exekučnému súdu dňa v exekučnej veci sp. zn. 12Er/388/20108 dňa 09. 06.
2008 exekučným titulom a exekučným titulom bol rozhodcovský rozsudok zaväzujúci povinnú na plnenie
z titulu spotrebiteľskej úverovej zmluvy. V nadväznosti na tento exekučný titul súd viazaný ust. § 44 ods.
2 EP vydal poverenie dňa23. 12. 2008. Pri posudzovaní, či konanie exekučného súdu nevykazovalo
žalobcom tvrdené zbytočné prieťahy, resp. či jeho postup treba považovať za nesprávny úradný postup
(práve pre nevydanie rozhodnutia v zákonnom ustanovenej lehote) pri zohľadnení kritérií, ktorými sú:
1. právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje, 2. správanie účastníka konania 3. spôsob,
akým súd v konaní postupoval, odvolací súd zhodne so súdom prvého stupňa dospel k záveru, že
žalobca plne nepreukázal, že zo strany exekučného súdu došlo k nesprávnemu úradnému postupu
nevydaným rozhodnutia v zákonnej lehote (teda k naplneniu základného predpokladu pre prípadnú
zodpovednosť odporcu). Vychádzajúc z ust. § 44 ods. 2 EP mal odvolací súd za to, že lehota 15 dní
od doručenia žiadosti exekútora pre exekučný súd sa vzťahovala len na prípady vydania poverenia
na vykonanie exekúcie. Posúdenie zbytočných prieťahov nie je ale možné bez prihliadnutia na všetky
okolnosti veci, teda nemožno prihliadnuť na tisícky obdobných vecí podávaným navrhovateľom a na
postup exekučného súdu vzhľadom k jeho možnostiam. Vydanie poverenia po 6 mesiacoch (nie 377
dňoch ako tvrdí žalobca) nepovažoval ani odvolací súd bez ďalšieho za také konanie exekučného súdu,
ktoré by sa dalo kvalifikovať ako zbytočné prieťahy vedúce k žalobcom tvrdeným (nepreukázaným)
následkom. Samotné zistenie, že k vydaniu poverenia na vykonanie exekúcie exekučným súdom došlo
po uplynutí zákonnej lehoty ešte samo o sebe nezakladá zodpovednosť štátu podľa zák. č. 514/2003
Z.z.. Podľa zhora podaného výkladu odvolacieho súdu musia byť totiž splnené i ďalšie 2 predpoklady a
to vznik škody alebo nemajetkovej ujmy a priama príčinná súvislosť medzi konaním exekučného súdu a
samotnou škodou, resp. nemajetkovou ujmou na preukázanie ktorých predpokladov zaťažuje dôkazné
bremeno práve žalobcu. V danom prípade si žalobca svoju dôkaznú povinnosť nesplnil a nepreukázal
splnenie týchto zákonných predpokladov. Ním predkladané tvrdenia o vzniku škody vo výške 125 eur,
predstavujúce náhradu účelne vynaložených nákladov spojených s činnosťou uskutočňovanou vo veci
správy a vymáhania pohľadávky v období medzi doručením žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie a rozhodnutím exekučného súdu o tejto žiadosti, odvolací súd považuje za zavádzajúce.
Vychádzajúc z elementárnej logiky veci totiž žalobca ako právnická osoba, ktorej náplňou činnosti, ako je
všeobecne známe, je práve vymáhanie pohľadávok, bezosporu na zabezpečenie svojej bezporuchovej
činnosti musí viesť databázu vymáhaných pohľadávok prostredníctvom informačného systému až do
ich vymoženia, prípadne zániku iným spôsobom a to aj v dobe, keď exekútor poverený vykonaním
exekúcie začal exekúciu vykonávať. Pracovné výkony zamestnancov v súvislosti so správou týchto
pohľadávok, administratívnymi prácami, udržiavaním informačného systému, atď. tak nepredstavujú
zmenšenie majetku žalobcu v čase nerozhodnutia o žiadosti exekútora. Za danej situácie niet tak
príčinnej súvislosti medzi konaním exekučného súdu a žalobcom tvrdenou škodou. Rovnako tak i vzniku
nemajetkovej ujmy na strane žalobcu z ním predkladaných dôvodov, ktoré naviac bez ponúknutia
dôkazu o tom sú len v rovine teoretických úvah.

17. Vychádzajúc z uvedeného mal preto odvolací súd za to, že súd prvej inštancie rozhodol vo veci
vecne správne, keď návrh žalobcu zamietol. Odvolací súd tiež vychádzal z toho, že medzi účastníkmi



konania nebolo sporné, že žalobca nepodal návrh na predbežné prerokovanie svojich nárokov a že
6 mesačná lehota na ich prerokovanie v čase rozhodovania súdu už uplynula, že je neprípustná
všeobecná paušalizácia uplatňovaných nárokov na náhradu škody a nemajetkovej ujmy, keď oba nároky
je potrebné v konaní jednoznačne preukázať, nie je možné ich len predpokladať v konaní vykonaním
dokazovaním, že nepredloženie dôkazov nie je dôvodom na zastavenie konania, že znalecký posudok
slúži len na preskúmavanie správnosti preukázaných tvrdení účastníkov konania a rozhodovaciu činnosť
súdov tvoriacu podstatu súdnictva nemožno hodnotiť ako nesprávny úradný postup a vzťah príčinnej
súvislosti medzi nesprávnym úradným postupom je vzťahom príčiny a následku, ktorý musí byť priamy
bezprostredný a neprerušený a nestačí, ak je iba sprostredkovaný a v konaní žalobca nevyprodukoval
žiadne dôkazy preukazujúce ním uvádzanú škodu a nemajetkovú ujmu.

18. Záverom odvolací súd konštatuje, že hoci žalobca ani nekonkretizoval svoj odvolací dôvod a postup
prvostupňového súdu v konaní, ktorým malo dôjsť k odňatiu mu možnosti konať pred súdom, odvolací
súd po preskúmaní veci a konania, ktoré mu predchádzalo, takúto vadu konania podľa § 221 ods.
1 písm. f) OSP nezistil. I ďalšie skutočnosti vytýkané žalobcom v jeho odvolaní sú bez právneho
významu, keď tvrdenia v súvislosti s vierohodnosťou údajov, znaleckým dokazovaním a premlčaním sa
preskúmavaného rozsudku vôbec netýkajú.

19. Z vyššie uvedených dôvodov odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne
správny podľa § 387 ods. 1 CSP potvrdil.

20. O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1 a § 256 ods. 1 CSP
tak, že priznal nárok na náhradu trov konania žalovanej v plnom rozsahu, pretože bola v odvolacom
konaní úspešná.

Toto rozhodnutie bolo prijaté odvolacím senátom pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).