Uznesenie Krajského súdu Košice sp. zn. 7CoE/160/2011 z 11. 9. 2012 Citácia: uznesenie Krajského súdu Košice z 11. septembra 2012, sp. zn. 7CoE/160/2011, ECLI:SK:KSKE:2012:7011899446.1 Krajský súd Košice | 7CoE/160/2011 | ECLI:SK:KSKE:2012:7011899446.1 | 2012-09-11 | Uznesenie Oblasť práva: Občianske právo – Exekúcia a výkon rozhodnutí Citované ustanovenia: § 221 ods. 1 písm. f) OSP Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/36d70e92-8e8d-48c3-aeb5-a3d9c3361358 Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSKE:2012:7011899446.1 Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 7CoE/160/2011
Identifikačné číslo súdneho spisu: 7011899446
Dátum vydania rozhodnutia: 12. 09. 2012
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Frederika Zozuľáková
ECLI: ECLI:SK:KSKE:2012:7011899446.1

Uznesenie
Krajský súd v Košiciach v exekučnej veci oprávneného S. D. a.s., T. XX, I., IČO: 35 776 005, proti
povinnému O. P., nar. XX.X.V., bytom F. V., D. Z., IČO: 33 003 432, o vymoženie 5.644,66 Eur s prísl.,
o odvolaní oprávneného a súdneho exekútora proti uzneseniu Okresného súdu Rožňava č.k. 10Er
119/2003-55 zo dňa 7.11.2011 takto

r o z h o d o l :

Z r u š u j e uznesenie a v r a c i a vec súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým uznesením súd prvého stupňa zastavil exekúciu vedenú súdnym exekútorom JUDr.
Róbertom Tutkom pod č. EX 332/2003 a oprávneného zaviazal na náhradu trov exekúcie vo výške
25,10 Eur do 10 dní od právoplatnosti uznesenia.

V odôvodnení uviedol, že právny predchodca oprávneného sa podaným návrhom na vykonanie
exekúcie domáhal voči povinnému vymoženia pohľadávky vo výške 5 644,66 Eur s prísl. na základe
exekučného titulu, ktorým je platobný výmer S. Z. K. X. č. 500-76-4101/2001 zo dňa 09.03.2001.
Súdnemu exekútorovi bolo dňa 26.05.2003 udelené poverenie na vykonanie exekúcie.

Podaním zo dňa 15.08.2011 podal súdny exekútor podnet na zastavenie exekúcie z dôvodu, že
šetrením nebol zistený žiaden majetok povinného, ktorý by mohol byť postihnuteľný výkonom exekúcie.
Na majetok povinného bol vyhlásený konkurz, ktorý bol po speňažení majetku a rozvrhnutí výťažku
zrušený uznesením Krajského súdu v Košiciach č.k. 3K 31/2005-95 zo dňa 21.04.2009. Oprávnený so
zastavením exekúcie nesúhlasil.

Následne súd citoval ust. § 57 ods. 1 písm. h), § 58 ods. 1 zákona č. 233/1995 Z.z. o súdnych
exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov (ďalej len
Exekučný poriadok) a exekúciu zastavil, pretože majetok povinného nestačí ani na úhradu trov exekúcie.

O trovách exekúcie súd rozhodol v zmysle ust. § 196, § 200 ods. 2 a § 203 ods. 2 Exekučného poriadku
a na ich náhradu zaviazal oprávneného. Súdnemu exekútorovi priznal náhradu trov exekúcie celkom vo
výške 25,10 Eur v súlade s ust. § 14, § 15 a § 22 vyhlášky č. 288/1995 Z.z. o odmenách a náhradách
súdnych exekútorov (ďalej len citovaná vyhláška). Za 2 úkony exekučnej činnosti (získanie poverenia
na vykonanie exekúcie, doručenie upovedomenia o začatí exekúcie) priznal paušálnu odmenu á 3,32
Eur t. j. v sume 6,64 Eur. Za 2 začaté hod. účelne vynaložené na výkon exekúcie (vypracovanie návrhu
na pripustenie zmeny účastníka, vypracovanie návrhu na zastavenie exekúcie a priznanie trov) priznal
časovú odmenu á 6,64 Eur t.j. v sume 13,28 Eur. Súdnemu exekútorovi bola priznaná náhrada hotových
výdavkov predstavujúcich poštovné vo výške 1,20 Eur. Súd zvýšil o 20 % - nú daň z pridanej hodnoty
(ďalej len DPH) len odmenu súdneho exekútora t.j. o sumu 3,98 Eur.



Súdnemu exekútorovi súd nepriznal časovú odmenu za úkon vydanie upovedomenia o začatí exekúcie,
pretože za tento úkon už bola súdnemu exekútorovi priznaná paušálna odmena. Ďalej nebola súdnemu
exekútorovi priznaná odmena za prevzatie a kontrolu návrhu, pretože sa jedná o administratívnu prácu
podľa ust. § 25 citovanej vyhlášky.

Uznesenie bolo vydané vyšším súdnym úradníkom.

V zákonom stanovenej lehote podal proti uzneseniu odvolanie oprávnený a proti výroku o trovách
exekúcie súdny exekútor.

V odvolaní súdny exekútor namietal nepriznanie odmeny za úkon - vydanie upovedomenia o začatí
exekúcie. Zastával názor, že citovaná vyhláška nevylučuje súčasné priznanie časovej aj paušálnej
odmeny. Nesúhlasil s nepriznaním odmeny za úkon- prevzatie a kontrola návrhu, nakoľko sa jedná o
úkon, bez ktorého nie je možné pokračovať v konaní, pretože súdny exekútor je povinný oprávneného
upozorniť na vady návrhu. Navrhol uznesenie vo výroku o trovách exekúcie zmeniť a oprávneného
zaviazať na náhradu trov exekúcie vo výške 33,07 Eur.

Oprávnený v odvolaní nesúhlasil so zastavením exekúcie z dôvodu, že povinný je v produktívnom veku
a nie je vylúčená zmena jeho majetkových pomerov. Zastavením exekúcie bez súhlasu oprávneného
došlo k odopretiu jeho práva na súdnu ochranu. Namietal, že v konaní nebola preukázaná nemajetnosť
povinného, pričom z obsahu napadnutého uznesenia vyplýva, že povinný vlastní majetok. Nesúhlasil
ani s výškou trov exekúcie, na ktorých úhradu bol súdom zaviazaný. Úkony - vypracovanie návrhu
na pripustenie zmeny účastníka a vypracovanie návrhu na zastavenie exekúcie je podľa názoru
oprávneného potrebné považovať za administratívne práce. Navrhol napadnuté uznesenie súdu prvého
stupňa zrušiť a vec vrátiť súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.

Súdny exekútor vo vyjadrení k doručenému odvolaniu oprávneného uviedol že majetkové pomery
povinného boli šetrené prostredníctvom S.P. Z., B. Ú., D. E. a taktiež osobným šetrením v mieste
bydliska povinného. Úkony smerujúce k zisťovaniu majetku povinného však neboli vykonávané v tomto
exekučnom spise z dôvodu hospodárnosti a účelnosti, pretože voči povinnému je vedených viacero
exekučných konaní. Navrhol uznesenie vo výroku o zastavení exekúcie potvrdiť.

Zákonný sudca podanému odvolaniu nevyhovel postupom podľa ust. § 374 ods. 4 Občianskeho súdneho
poriadku.

Krajský súd v Košiciach (ďalej len odvolací súd) príslušný na rozhodnutie o odvolaní (§ 10 ods. 1 zákona
č. 99/1963 Zb. Občianskeho súdneho poriadku v znení neskorších predpisov, ďalej len O.s.p.), vzhľadom
na včas podané odvolania (§ 204 ods. 1 O.s.p) preskúmal napadnuté rozhodnutie, ako aj konanie mu
predchádzajúce v zmysle zásad vyplývajúcich z ust. § 212 O.s.p., bez nariadenia pojednávania (§ 214
ods. 2 O.s.p.) a dospel k záveru, že odvolanie oprávneného je dôvodné a odvolanie súdneho exekútora
dôvodné nie je.

Podľa ust. § 36 ods. 1 Exekučného poriadku, exekučné konanie sa začína na návrh.

Podľa ust. § 57 ods. 1 písm. h) Exekučného poriadku, exekúciu súd zastaví, ak majetok povinného
nestačí ani na úhradu trov exekúcie,

Podľa ust. § 58 ods. 1 Exekučného poriadku, exekúciu zastaví súd na návrh alebo aj bez návrhu.

Oboznámením sa s obsahom spisu odvolací súd zistil, že exekučné konanie proti povinnému sa
začalo dňa 22.05.2003 na základe exekučného titulu, ktorým je platobný výmer Sociálnej poisťovne
č. 500-76-4101/2001 zo dňa 09.03.2001 s právoplatnosťou dňa 09.04.2001 a vykonateľnosťou dňa
10.04.2001. Súdnemu exekútorovi bolo dňa 26.05.2003 udelené poverenie na vykonanie exekúcie.
Podaním zo dňa 03.08.2011 podal súdny exekútor podnet na zastavenie exekúcie z dôvodu, že
lustráciou nebol zistený žiaden majetok povinného, ktorý by mohol byť postihnuteľný výkonom exekúcie.
Z tohto dôvodu súd prvého stupňa zastavil exekúciu podľa ust. § 57 ods. 1 písm. h) Exekučného
poriadku.



Zákonné ustanovenie § 57 ods. 1 písm. h) Exekučného poriadku obsahuje dôvod pre zastavenie
exekúcie, a to nemajetnosť povinného, ktorá má predovšetkým vychádzať zo zistení súdneho exekútora,
a ktorá má za následok vznik povinnosti oprávneného nahradiť trovy exekúcie podľa ust. § 203 ods.
2 Exekučného poriadku. Súd je však v súlade s týmto zákonným ustanovením povinný skúmať, či sú
preukázané dôvody na zastavenie exekúcie podľa tohto zákonného ustanovenia.

Predpokladom zastavenia exekúcie je zistenie skutočnosti o tom, že majetok povinného nie je spôsobilý
ani na úhradu trov exekúcie. Právna úprava výslovne nerieši situáciu, kedy môže mať oprávnený napriek
nemajetnosti povinného záujem na tom, aby exekúcia nebola zastavená. Odvolací súd však zdôrazňuje,
že exekučné konanie je konaním návrhovým, ovládaným dispozičnou zásadou. Uvedené vyplýva z
citovaného ust. § 36 ods. 1 Exekučného poriadku, podľa ktorého možno exekučné konanie začať len
na návrh. Dispozičný princíp ovláda exekučné konanie aj v tom smere, že proti vôli oprávneného v ňom
nemožno pokračovať, pričom oprávnený má v zmysle ust. § 57 ods. 1 písm. c) Exekučného poriadku
právo navrhnúť zastavenie exekúcie. Postavenie oprávneného ako účastníka konania je významným aj z
pohľadu zisťovania skutočností o nemajetnosti povinného. Ak súd exekúciu zastaví bez stanoviska resp.
vyjadrenia oprávneného výrazne sa oslabuje možnosť oprávneného vymôcť jeho pohľadávku vzhľadom
na plynutie času a dôsledky s tým spojené. V tomto smere odvolací poukazuje na rozhodnutie Ústavného
súdu Slovenskej republiky sp. zn. II. ÚS 321/09 zo dňa 08.04.2010, v ktorom Ústavný súd konštatoval,
že: „Aj vo výkone rozhodnutia alebo v súdnej exekúcii sa musí zaručiť každému prístup k súdnej ochrane,
ak splní predpoklady ustanovené zákonom. K naplneniu záruk na prístup k súdnej ochrane v zmysle
citovaného článku ústavy dochádza až vtedy, keď uplatnené právo je efektívne vykonané. Efektívnosť
výkonu tohto základného práva vyžaduje, aby všeobecný súd konal objektívne, vylúčil náhodné alebo
svojvoľné uplatnenie zákonných možností na rozhodnutie a ak prijme konečné rozhodnutie, vychádzal
z toho, čo objektívne zistil na základe predpísaného spôsobu zisťovania skutkového stavu v exekučnom
konaní, ktorým je procesné dokazovanie (III. ÚS 60/04). (...) Aj na vydanie rozhodnutia o zastavení
exekúcie súdom sú primerane kladené požiadavky, ktoré vyplývajú z práva na súdnu ochranu podľa čl.
46 ods. 1 ústavy. Znamená to, že takéto rozhodnutie musí mať zákonný podklad a nemôže byť prejavom
svojvôle.“

Z obsahu spisu však nevyplýva, že by bol oprávnený súdom vyzvaný na podanie vyjadrenia k tvrdeniam
súdneho exekútora a ním uvádzaným dôvodom pre zastavenie exekúcie. Súčasne nebol oprávnený ani
vyzvaný, aby navrhol vykonanie ďalších úkonov na zistenie majetku povinného. Odvolací súd je toho
názoru, že pre zastavenie exekúcie podľa ust. § 57 ods. 1 písm. h) Exekučného poriadku je podstatné
stanovisko oprávneného. Súd prvého stupňa len konštatoval skutočnosti uvedené v podnete súdneho
exekútora, aj keď z dokumentov, ktoré súdu predložil súdny exekútor nevyplývali všetky šetrenia, ktoré
súdny exekútor vykonal na zistenie majetkových pomerov povinného. Týmto postupom súdu prvého
stupňa bola oprávnenému odňatá možnosť predniesť dôvody a argumenty, pre ktoré so zastavením
exekúcie nesúhlasí a podnet súdneho exekútora na zastavenie exekúcie považuje za nedôvodný. Z
uvedených dôvodov odvolací súd podľa ust. § 221 ods. 1 písm. f) v spojení s ods. 2 O.s.p. zrušil
uznesenie súdu prvého stupňa vo výroku o zastavení exekúcie a v rozsahu zrušenia mu vrátil vec na
ďalšie konanie. (ust. § 221 ods. 2 O.s.p.)

V ďalšom konaní bude úlohou súdu prvého stupňa vyrovnať sa náležitým spôsobom s nesúhlasom
oprávneného so zastavením exekúcie. Súd je povinný vyzvať oprávneného, aby uviedol, ktoré ďalšie
úkony majú byť na zistenie majetku povinného vykonané a posúdiť ich úspešnosť predtým než exekúciu
zastaví alebo súdneho exekútora vyzve, aby v exekúcií pokračoval. Výzva na pokračovanie v exekúcií
však musí obsahovať závažné dôvody, pre ktoré sa súd domnieva, že tu existuje majetok povinného
postihnuteľný výkonom exekúcie. Až po úplnom a spoľahlivom zistení týchto skutočností bude exekučný
súd môcť spoľahlivo vo veci opätovne rozhodnúť. Ak budú zistené dôvody na zastavenie exekúcie,
povinnosť zaplatiť trovy exekúcie môže byť uložená práve oprávnenému tak, ako správne v napadnutom
uznesení poukázal prvostupňový súd. (ust. § 203 ods. 2 Exekučného poriadku)

Za dôvodnú považuje odvolací súd aj námietku oprávneného týkajúcu sa výšky trov exekúcie. Úkon -
vypracovanie návrhu na zastavenie exekúcie a priznanie trov exekúcie nemožno považovať za úkon
bezprostredne smerujúci k vymoženiu pohľadávky oprávneného, preto za tento úkon nemožno súdnemu
exekútorovi priznať časovú odmenu.



Odvolanie súdneho exekútora považuje odvolací súd za nedôvodné. Je potrebné zdôrazniť, že vyhláška
č. 288/1995 Z.z. o odmenách a náhradách súdnych exekútorov pripúšťa dva spôsoby odmeňovania
súdneho exekútora, a to tak časový, ako aj paušálny. Tieto dva spôsoby sa môžu uplatňovať aj popri
sebe, pokiaľ v paušálnej odmene za úkon nie je premietnuté aj časové hľadisko, k čomu je možné dôjsť
gramatickým výkladom ust. § 15 ods. 1 vyhlášky o odmenách exekútorov. Za úkon zahrňujúci aj časové
hľadisko je potrebné považovať aj úkon „doručenie upovedomenia o začatí exekúcie“ podľa ust. § 15
ods. 1 písm. c) citovanej vyhlášky, keďže tento úkon v sebe zahŕňa všetky činnosti súdneho exekútora
smerujúce k spracovaniu upovedomenia o začatí exekúcie. Z tohto dôvodu nie je možné priznať
súdnemu exekútorovi paušálnu aj časovú odmenu za doručenie upovedomenia o začatí exekúcie.
Odvolacia námietka súdneho exekútora bola preto nedôvodná.

Odvolací súd sa stotožňuje aj s názorom súdu prvého stupňa, podľa ktorého je úkon - „prevzatie
a kontrola návrhu na vykonanie exekúcie“ administratívnou činnosťou v zmysle ust. § 25 citovanej
vyhlášky. Ani v tomto smere nebola odvolacia námietka súdneho exekútora opodstatnená.

Podľa ust. § 224 ods. 3 O.s.p., ak odvolací súd zruší rozhodnutie a ak vráti vec súdu prvého stupňa na
ďalšie konanie, rozhodne o náhrade trov súd prvého stupňa v novom rozhodnutí o veci.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.