{"guid": "a2b08d38-d80f-4f96-bc7d-317896adde67:57dea130-b8bd-4ec9-bded-00aefdbe06d4", "ecli": "ECLI:SK:KSBA:2017:1215213145.1", "spisova_znacka": "6CoPr/7/2017", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Bratislava sp. zn. 6CoPr/7/2017 z 20. 6. 2017", "citacia": "rozsudok Krajského súdu Bratislava z 20. júna 2017, sp. zn. 6CoPr/7/2017, ECLI:SK:KSBA:2017:1215213145.1", "identifikacne_cislo": "1215213145", "sud": {"guid": "sud_101", "nazov": "Krajský súd Bratislava", "typ": "krajsky", "slug": "krajsky-sud-bratislava"}, "sudca": "JUDr. Soňa Zmeková", "sudca_id": 52, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/judr-sona-zmekova-52", "datum_vydania": "2017-06-20", "forma": "Rozsudok", "povaha": ["Potvrdené"], "oblast": ["Občianske právo"], "podoblast": ["Zmluvy"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/2015/160", "nazov": "CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/160-2015"}], "paragrafy": [], "ma_text": true, "text_zdroj": "dump", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/57dea130-b8bd-4ec9-bded-00aefdbe06d4", "zdroj": "infosud", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBA:2017:1215213145.1", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSBA:2017:1215213145.1", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSBA:2017:1215213145.1/text", "citacie_n": 0, "text": "Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 6CoPr/7/2017
Identifikačné číslo súdneho spisu: 1215213145
Dátum vydania rozhodnutia: 21. 06. 2017
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Branislav Král
ECLI: ECLI:SK:KSBA:2017:1215213145.1

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Branislava Krála a členov senátu
JUDr. Martina Murgaša a JUDr. Zuzany Kučerovej, v právnej veci žalobcu: R.. B. R., I.. XX.XX.XXXX,
E.Á. XX, M. Q., zast. JUDr. Pavol Kolenčík, advokát, Hlavná 56, Šaľa proti žalovanému: ELEE
Consult, s.r.o., Mesačná 20, Bratislava, IČO: 45251266, zast. JAVOR - TOKÁR advokátska kancelária,
s.r.o., Stará Vajnorská cesta 37, Bratislava, o zaplatenie 5.739,61 eur s príslušenstvom, na odvolanie
žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Bratislava II z 21. októbra 2016, č. k. 50Cpr/4/2015-38, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok súdu prvej inštancie sa v napadnutej časti  p o t v r d z u j e .
Žalobcovi sa priznáva nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100%.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie zastavil konanie o zaplatenie sumy 1.315,11 eur spolu
s úrokom z omeškania 5,5 % ročne od 01.07.2013 do 23.09.2016 vo výške 233,05 eur a sumy 821,88
eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 5,5 % od 01.08.2013 do 23.09.2016 vo výške 141,80 eur a
žalovanému uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 3.602,62 eur spolu s úrokom z omeškania výške
5,5 % ročne od 01.08.2013 do zaplatenia, do troch dní od právoplatnosti rozsudku. Žalovanému uložil
povinnosť zaplatiť žalobcovi náhradu trov konania vo výške 100 %.
2. Súd prvej inštancie vykonaným dokazovaním zistil, že žalobca so žalovaným uzavrel dňa 26.09.2011
pracovnú zmluvu na pozíciu W., pričom žalobca nastúpil do práce dňa 01.10.2011. Miestom výkonu
práce bola dohodnutá Bratislava, pracovný pomer bol dohodnutý na dobu neurčitú. Okamžitým
skončením pracovného pomeru zo dňa 08.07.2013 žalobca skončil pracovný pomer u žalovaného.
Výzvami zo dňa 15.04.2015 a 04.05.2015 žalobca vyzval žalovaného na úhradu nevyplatenej mzdy vo
výške 5.739,61 eur. Z výplatnej pásky za mesiac jún 2013 vyplynulo, že žalobca mal príjem vo výške
1.315,11 eur a za mesiac júl 2013 vo výške 4.424,50 eur.
3. Na pojednávaní konanom dňa 21.09.2016 žalovaný uznal nevyplatenú mzdu žalobcovi za mesiace
jún a júl 2013 a v tejto časti uznal žalovaný nárok vo výške 1.315,11 eur spolu s úrokom z omeškania vo
výške 5,5 % ročne zo sumy 1.315,11 eur od 01.07.2013 do zaplatenia, čo sa rovná 233,05 eur a mesačnú
mzdu za júl 2013 spolu s náhradou za nevyčerpanú dovolenku vo výške 821,88 eur spolu s úrokom z
omeškania vo výške 5,5 % ročne zo sumy 821,88 eur od 01.08.2013 do zaplatenia, čo sa rovná 141,80
eur. V ďalšom žalovaný namietal žalovanú sumu v časti 3.602,62 eur s príslušenstvom, nakoľko mal za
to, že táto suma nebola zmluvne dohodnutá ako mzda za vykonanú prácu. Tento uplatnený nárok nebol
podľa neho ničím podložený. Na otázku súdu, či je rozdiel vo výpočte náhrady mzdy za 2 mesiace ako
pri výpočte odstupného za dva mesiace u žalobcu podľa Zákonníka práce pre pracovnoprávne účely
žalovaný uviedol, že táto suma môže byť približne rovnaká, avšak žalobca žaluje mzdu a uplatnená
suma 3.602,62 eur nie je mzdou.
4. Z výpovede žalobcu vyplynulo, že žalovaný mu po podaní žaloby uhradil sumu vo výške 1.315,11 eur
ako mzdu za mesiac jún 2013 a sumu vo výške 821,88 eur, v dôsledku čoho zobral žalobu v tejto časti



späť a žiadal konanie v tejto časti zastaviť.  K námietke žalovaného, že si uplatňuje odstupné, uviedol, že
si uplatnil jednoznačne náhradu mzdy. Uviedol, že na výplatnej páske vystavenej žalovaným, bola mylne
uvedená položka - odstupné. Žalobca nikdy nežiadal v konaní úhradu odstupného. Z tohto skutkového
stavu súd prvej inštancie vyvodil, že žaloba je dôvodná.
5. Súd prvej inštancie konanie v časti zaplatenia sumy 1.315,11 eur spolu s úrokom z omeškania 5,5 %
ročne od 01.07.2013 do 23.09.2016 vo výške 233,05 eur a sumy 821,88 eur spolu s úrokom z omeškania
vo výške 5,5 % od 01.08.2013 do 23.09.2016 vo výške 141,80 eur zastavil postupom podľa § 145 ods.
2 C.s.p..
6. Súd prvej inštancie vec právne posúdil podľa § 69 ods. 1 písm. b), § 69 ods. 4 Zákonníka práce.
Súd prvej inštancie mal za to, že žalobca sa podanou žalobou v časti nároku na zaplatenie sumy
3.602,62 eur domáhal vyplatenia mzdy (resp. náhrady mzdy) za mesiac júl 2013 v súvislosti s Okamžitým
skončením pracovného pomeru podľa § 69 ods. 4 Zákonníka práce. Preto mu priznal právo na zaplatenie
pohľadávky aj v tejto výške. O príslušenstve pohľadávky rozhodol podľa § 517 ods. 1, 2 Občianskeho
zákonníka, v spojení s § 3 nariadenia vlády č. 87/1995 Z.z.. O trovách konania rozhodol podľa § 255
ods. 1 a § 262 ods. 1 Civilného sporového poriadku (ďalej len „C.s.p.“).
7. Proti tomuto rozhodnutiu podal odvolanie žalovaný a napadol ním výrok, ktorým ho súd zaviazal
zaplatiť žalobcovi 3.602,62 eur s príslušenstvom. Navrhol, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej
inštancie v napadnutej časti zrušil. Uviedol, že súd prvej inštancie nedostatočne odôvodnil svoje
rozhodnutie, prečo sa nevysporiadal so vznesenou námietkou premlčania. Súd prvej inštancie v
odôvodnení napadnutého rozhodnutia neuviedol, kedy a akým procesným úkonom si žalobca po
prvýkrát uplatnil voči nemu náhradu mzdy podľa § 69 ods. 4 Zákonníka práce, neuviedol, prečo  stotožnil
skutkovo vymedzený nárok žalobcu ako mzdu za mesiac júl 2013, ktorý žalobca uviedol v podanej
žalobe, a ktorý sám ako mzdu za mesiac júl 2013  v sume 4.424,50 eur skutkovo vymedzil ako predmet
konania s náhradou mzdy  podľa § 69 ods. 4 Zákonníka práce. Súd prvej inštancie vec nesprávne právne
posúdil tým, že stotožnil mzdu a náhradu mzdy ako totožný nárok. Žalobca si uplatnený nárok vo výške
4.424,50 eur uplatňoval titulom nevyplatenej mzdy za mesiac júl 2013, a nie ako nárok na náhradu mzdy
podľa § 69 ods. 4 Zákonníka práce. Žalobcovi však nikdy nevznikol nárok na mzdu za mesiac júl 2013 v
žalovanej výške 4.424,50 eur. Takáto výška mzdy nebola medzi účastníkmi sporu dohodnutá v pracovnej
zmluve. Preto platí, že pokiaľ si žalobca sumu 3.602,62 eur uplatnil (nevedno akým procesným úkonom)
ako náhradu mzdy, je tento nárok v súčasnosti už premlčaný.
8. Žalobca vo svojom písomnom vyjadrení k odvolaniu žalovaného navrhol rozsudok súdu prvej inštancie
v napadnutej časti potvrdiť. Uviedol, že súd prvej inštancie vec správne právne posúdil, ak nárok
uplatnený žalobcom vo výške 3.602,62 eur posúdil ako nárok na náhradu mzdy podľa § 69 ods. 4
Zákonníka práce.
9. Odvolací súd, ktorý bol viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379, § 380 C.s.p.), preskúmal
napadnutý rozsudok, prejednal odvolanie bez nariadenia pojednávania a dospel k záveru, že odvolanie
nie je dôvodné.
10. V posudzovanej veci sa žalobca podanou žalobou domáhal proti žalovanému zaplatenia sumy
5.739,61 eur s príslušenstvom, pričom uplatňovaný nárok skutkovo vymedzil nasledovne:
„Na základe pracovnej zmluvy zo dňa 26.09.2011 pracoval žalobca u žalovaného ako manažér od
01.10.2011. Žalobca skončil pracovný pomer u žalovaného okamžitým skončením dňa 08.07.2013.
Nakoľko žalovaný po skončení pracovného pomeru nevyplatil žalobcovi mesačnú mzdu za mesiace
jún 2013 vo výške 1.315,11 eur a júl 2013 vo výške 4.424,50 eur, vyzval ho žalobca na zaplatenie
predmetnej sumy listami zo dňa 15.04.2015 a 14.05.2015. Napriek uvedeným listom žalovaný dlžnú
čiastku vo výške 5.739,61 eur neuhradil“. K žalobe žalobca pripojil výplatné pásky, z obsahu ktorých
vyplýva, že za mesiac jún 2013 mu vznikol nárok na vyplatenie sumy 1.315,11 eur, a za mesiac júl 2013
nárok vo výške 4.424,50 eur (v tejto sume bol zahrnutý aj nárok vo výške 3.602,62 eur, vo výplatnej
páske označený ako „odstupné“).
Žalobca sa teda podanou žalobou domáhal zaplatenia súm, na ktoré mu vznikol nárok podľa výplatných
pások, vypracovaných samotným žalovaným, v celkovej výške 5.739,61 eur.
Z obsahu spisu ďalej vyplýva, že žalovaný vo svojom vyjadrení k žalobe uviedol, že žalobcom uplatnený
nárok neuznáva, nakoľko boli všetky nároky žalobcu, vyplývajúce z pracovného pomeru založeného
pracovnou zmluvou zo dňa 26.09.2011, vysporiadané. Na pojednávaní konanom dňa 21.10.2016,
žalobca upresnil, že suma 3.602,62 eur (t.j. suma, ktorá zostala predmetom sporu po čiastočnom
späťvzatí žaloby), predstavuje nárok na náhradu mzdy.
11. Jedinou spornou skutočnosťou medzi stranami sporu teda zostala otázka opodstatnenosti nároku na
zaplatenie sumy 3.620,82 eur, pri ktorej žalovaný namietal, že hoci si žalobca túto sumu žalobou uplatnil,
túto právne kvalifikoval ako nevyplatenú mzdu za mesiac júl 2013, a nie ako nárok na náhradu mzdy



podľa § 69 ods. 4 Zákonníka práce. Ak by potom žalobca v súčasnosti tvrdil, že táto suma predstavuje
jeho nárok na náhradu mzdy podľa § 69 ods. 4 Zákonníka práce, tento by už bol premlčaný. K tomuto
odvolací súd uvádza, že každý procesný úkon je potrebné posudzovať z objektívneho hľadiska, t. j. podľa
toho, ako bol navonok prejavený. Aj žaloba je úkonom urobeným podľa Občianskeho súdneho poriadku
a ako taká musí byť posudzovaná. Nie je však vylúčené, že môže mať aj následky hmotnoprávne.
Pri procesných úkonoch je rozhodujúci prejav vôle (platí tzv. teória prejavu, a nie teória vôle platiaca
iba na súkromnoprávne úkony). Súd je povolaný na to, aby právo interpretoval, a preto musí pri
svojom rozhodovaní vždy vec právne zhodnotiť sám. Uvedenú zásadu však nie je možné extenzívnym
spôsobom vykladať tak, že súd v jej duchu môže naoktrojovať (vnútiť) žalobcovi aj proti jeho výslovnej
vôli jeho výklad hmotnoprávnych ustanovení, podľa ktorých samotnú vec posúdi a tomuto prístupu aj
podriadi súvisiacu procesnú situáciu. Občianske súdne (sporové) konanie je teda ovládané zásadou
iura novit curia (práva pozná súd). Účastníci konania nie sú povinní uplatnený nárok, ani obranu proti
nemu, právne kvalifikovať, pretože právna kvalifikácia veci je vecou súdu. Musia ale uviesť rozhodné
skutočnosti, ktoré umožnia súdu, aby uplatnený nárok alebo obranu proti nemu právne kvalifikoval. Súd
tak skúma, či tvrdené skutočnosti možno podriadiť pod hypotézu niektorej právnej normy tak, aby z
dispozície tejto právnej normy bolo možné vyvodiť plnenie, prípadne určiť, či tu žalobcom požadovaný
právny vzťah alebo právo je alebo nie je alebo potvrdiť také skutočnosti, ktoré bránia tomu, aby bolo
žalobe vyhovené. Ak účastník uvedie rozhodujúce skutočnosti, z ktorých vyvodzuje ním tvrdený nárok
alebo obranu proti nemu, ale s týmito skutočnosťami spája nesprávne právne následky, nie je súd
viazaný právnym názorom účastníka a je povinný posúdiť vec podľa tých právnych noriem, ktoré na
tvrdený a súdom zistený skutkový stav dopadajú (k tomu pozri i uznesenie Najvyššieho súdu zo dňa
22.09.2010, sp. zn. 5Cdo/196/2009).
12. V danej veci si žalobca podanou žalobou uplatnil nárok na zaplatenie sumy 5.739,61 eur, na
vyplatenie ktorej mu vznikol nárok i podľa výplatných pások vyhotovených samotným žalovaným, a
hoci túto sumu v komplexe právne zadefinoval ako nárok na nevyplatenú mzdu za mesiace jún a
júl 2013, nebol súd touto jeho právnou kvalifikáciou viazaný. Pre rozhodnutie súdu o tomto nároku
tak postačovalo, že žalobca túto sumu v žalobe riadne označil (čo do výšky) a po skutkovej stránke
si ju uplatňoval s odkazom na ukončený pracovný pomer (okamžité skončenie pracovného pomeru)
so žalovaným. Nebolo pritom rozhodujúce, že žalobca jednotlivé nároky zažaloval jednou sumou a
túto právne kvalifikoval ako nárok na nevyplatenú mzdu za mesiace jún, júl 2013. Takýmto právnym
posúdením (právnou kvalifikáciou) žalovaného nároku žalobcom v podanej žalobe, nebol súd viazaný.
Navyše bolo nesporné, že nárok v žalovanej výške vyplýval i z výplatných pások vypracovaných
žalovaným, ktoré boli ako listinný dôkaz pripojené k žalobe, hoci i sám žalovaný sumu 3.602,62 eur vo
výplatnej páske za mesiac júl 2013 označil ako odstupné. Žalobca, neskôr na pojednávaní pred súdom
prvej inštancie, túto sumu dodatočne právne zakvalifikoval ako nárok na náhradu mzdy podľa § 69 ods.
4 Zákonníka práce.
Nakoľko nebolo sporným, že žalobcovi v súvislosti s ukončením pracovného pomeru u žalovaného
vznikol o.i. i nárok na zaplatenie sumy 3.602,62 eur (nárok na jej výplatu vyplýval i z predložených
výplatných pások a teda jej opodstatnenosť potvrdil i žalovaný) a tento bol žalobou aj riadne uplatnený,
nebolo už rozhodujúce, že žalobca v podanej žalobe tento nárok po právnej stránke nesprávne označil
(kvalifikoval) ako „nárok na nevyplatenú mzdu“, a nie ako nárok na „náhradu mzdy“ podľa § 69
ods. 4 Zákonníka práce. Táto nesprávna právna kvalifikácia nároku žalobcom nezbavuje dôvodnosť
(oprávnenosť) žalovaného nároku v tejto výške, a nakoľko súd prvej inštancie nebol takouto právnou
kvalifikáciou viazaný, postupoval správne, keď žalobcovi napadnutým rozhodnutím priznal i tento nárok.
Z týchto dôvodov odvolací súd považoval v tomto smere odvolaciu argumentáciu žalovaného (opretú
výlučne formalisticky iba o nesprávnu právnu kvalifikáciu uplatneného nároku žalobcom v žalobe) za
nedôvodnú, nemajúcu vplyv na opodstatnenosť (dôvodnosť) tohto nároku.
13. Z toho vyplýva, že rozsudok súdu prvej inštancie je v jeho napadnutom výroku z hľadiska odvolacích
dôvodov vecne správny a preto ho odvolací súd potvrdil podľa § 387 ods. 1 C.s.p.
14. Výrok, ktorým súd konanie zastavil, nebol napadnutý odvolaním a nadobudol právoplatnosť.
15. O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa ust. § 396 ods. 1 C.s.p., v spojení
s § 255 ods. 1 C.s.p. tak, že žalobcovi  úspešnému v odvolacom konaní, priznal nárok na náhradu
trov odvolacieho konania. O výške náhrady trov odvolacieho konania rozhodne súd prvej inštancie
samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník       (§ 262 ods. 2 C.s.p.). Podľa § 239 ods. 1 C.s.p.
proti uzneseniu súdu prvej inštancie vydanému súdnym úradníkom, ktoré treba doručiť, je prípustná
sťažnosť, o ktorej rozhodne súd prvej inštancie (§ 248 C.s.p.).
16. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9
zákona 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov).



Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b/ ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, strana nemala spôsobilosť
samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný
opatrovník,
c/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa  už prv začalo konanie,
d/ rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
e/ súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 C.s.p.).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,
a/ pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b/ ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c/ je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 C.s.p.).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a/ napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b/ napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c/ je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase
začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a/ a b/ (§ 422 ods. 1 C.s.p.).

Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 C.s.p.).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia     odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii (§ 427 ods. 1 prvá veta  C.s.p.).
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde (§ 427 ods. 2 C.s.p.).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne /
dovolacie dôvody/ a čoho sa dovolateľ domáha /dovolací návrh/ (§ 428 C.s.p.).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.).
Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je
a/ dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b/ dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c/ dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 C.s.p.).

Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní  došlo k vade uvedenej v tomto
ustanovení (§ 431 ods. 1 C.s.p.).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada     (§ 431 ods. 2 C.s.p.).
Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom
právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 C.s.p.).



Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne,
a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 C.s.p.).", "vazby": {"vyrok_vztahy": [{"sz": "50Cpr/4/2015", "guid": "2b44b29b-f6f2-4e2e-b3d4-58f7624aabfd:64d4d80e-ffb0-4cd4-a6fc-13fa32e97471", "vztah": "potvrdene"}]}, "cituje": [], "citovane_v": []}