Rozsudok Krajského súdu Prešov sp. zn. 14Co/107/2015 z 19. 10. 2016 Citácia: rozsudok Krajského súdu Prešov z 19. októbra 2016, sp. zn. 14Co/107/2015, ECLI:SK:KSPO:2016:8814203710.2 Krajský súd Prešov | 14Co/107/2015 | ECLI:SK:KSPO:2016:8814203710.2 | 2016-10-19 | Rozsudok Oblasť práva: Občianske právo – Spotrebiteľské zmluvy Citované ustanovenia: OZ, OSP Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/1132fa4c-d3df-418e-8043-f72ef2b77f15 Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSPO:2016:8814203710.2 Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 14Co/107/2015
Identifikačné číslo súdneho spisu: 8814203710
Dátum vydania rozhodnutia: 20. 10. 2016
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Marek Kohút
ECLI: ECLI:SK:KSPO:2016:8814203710.2

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedu JUDr. Mareka Kohúta a sudcov JUDr. Jozefa
Škraba, JUDr. Romana Tótha, v právnej veci žalobcu: PROFI CREDIT Slovakia, s.r.o., so sídlom
Pribinova 25, 824 96 Bratislava, právne zastúpeného Advokátskou kanceláriou JUDr. Andrea Cviková,
s.r.o., so sídlom Pribinova 25, 810 11 Bratislava, P. O. BOX 41, IČO: 47 233 516, proti žalovanej: H.S.
M., A.. XX.XX.XXXX, W. X. X. P. XX/XX, XXX XX Q. A. S., za účasti intervenienta na strane žalovanej:
Všeobecná ochrana práv spotrebiteľov, so sídlom Šafárikovo námestie 7, Bratislava, IČO: 42 362 962,
právne zastúpenej JUDr. Patrikom Podhorským, advokátom AK, so sídlom Zámocká 36, Bratislava, o
zaplatenie 69,32 eur s prísl., o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Vranov nad Topľou,
č. k. 3C/63/2014-26 zo dňa 29.7.2014, v spojení s opravným uznesením č. k. 3C/63/2014-51 zo dňa
16.6.2015, jednohlasne takto

r o z h o d o l :

P o t v r d z u j e rozsudok súdu prvej inštancie.

Z a m i e t a námietku žalobcu voči vstupu intervenienta na strane žalovanej do konania.

Žiaden z účastníkov a ani intervenient na strane žalovanej nemá nárok na náhradu trov odvolacieho
konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom Okresný súd Vranov nad Topľou (ďalej len súd prvej inštancie) žalobu
žalobcu zamietol a zároveň napadnutým rozsudkom po oprave tohto výroku opravným uznesením zo
dňa 16.6.2015 vyslovil, že žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov konania.

2. V dôvodoch svojho rozhodnutia uviedol, že žalobca sa žalobou podanou na súd prvej inštancie dňa
2.5.2014 domáhal voči žalovanej zaplatenia sumy 69,32 eur, spolu s úrokom z omeškania vo výške 8,75
% ročne z uvedenej sumy od 25.4.2013 do zaplatenia náhrady trov konania. Svoju žalobu odôvodnil
tým, že žalobca uzatvoril dňa 12.1.2009 so žalovanou Zmluvu o revolvingovom úvere č. 8300018349,
na základe ktorej poskytol žalovanej úver vo výške 1.560,11 eur. Poskytnutý úver sa žalovaná zaviazala
splatiť spolu s úrokom v 36 mesačných splátkach vo výške 84,98 eur, v termínoch splatnosti podľa
splátkového kalendára, ktorý bol dohodnutý v zmluve. Na základe žiadosti žalovanej, uzavrel žalobca
so žalovanou dodatok k zmluve, v ktorom sa dohodli na odklade splatnosti splátok č. 4, 5, 11, 12, 21
a 22. Za odklad splatnosti splátok sa žalovaná zaviazala zaplatiť žalobcovi zmluvnú odmenu vo výške
509,88 eur. Uvedené splátky sa žalovaná zaviazala splatiť ako tzv. odložené splátky (vrátane zmluvnej
odmeny) č. 37, 38, 39, 40, 41, 42, 43, 44, 45, 46, 47, 48 v zmysle nového splátkového kalendára, ktorý
tvorí prílohu tejto zmluvy a je jej neoddeliteľnou súčasťou. Žalovaná sa dostala do omeškania s úhradou
splátok úveru už pri splátke č. 3, do uplatnenia práva žalobcu podľa § 565 Občianskeho zákonníka, t. j.
do okamžitej splatnosti úveru napokon zaplatila len sumu 3.499,84 eur. Vzhľadom k tomu, že žalovaná



bola v omeškaní s úhradou splátky č. 48 o viac ako 3 mesiace, žalobca si uplatnil právo veriteľa podľa §
565 Občianskeho zákonníka, t. j. okamžitú splatnosť úveru. Žalovaná mala uhradiť sumu neuhradených
splátok vo výške 69,32 eur dňa 25.4.2013. Túto sumu neuhradila ani čiastočne. V súlade s § 517 ods.
2 Občianskeho zákonníka si žalobca uplatňuje úroky z omeškania vo výške podľa nariadenia vlády č.
87/1995 Z. z. v znení účinnom k prvému dňu omeškania.

3. Žalovaná sa k žalobe nevyjadrila.

4. Súd prvej inštancie aplikujúc ust. § 497 Obchodného zákonníka, §§ 52 ods. 1, 2, 53 ods. 1, 2 ,5, 54
ods. 1, 2, 39, 41, všetko Občianskeho zákonníka a §§ 2 písm. a), 3 ods. 1, 2, § 4 ods. 2, 3, 4, všetko
zákona NR SR č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch, v spojení s § 517 ods. 1, 2 Občianskeho
zákonníka a § 3 ods. 1, 2 Nariadenia vlády SR č. 87/1995 Z. z. uzavrel, že pre spotrebiteľskú zmluvu
je charakteristické, že spotrebiteľ vstupuje do zmluvného vzťahu s dodávateľom, ktorým je najčastejšie
predávajúci, za zmluvných podmienok, ktoré si vopred určí dodávateľ, pričom spotrebiteľ nemá možnosť
tieto podmienky individuálne ovplyvniť. Vychádza sa z toho, že predovšetkým spotrebiteľ v dobrej viere
uzatvára zmluvu s dodávateľom, od ktorého očakáva, že vzhľadom na jeho podnikanie a ponúkaný tovar
a službu koná profesionálne a v súlade s poctivým prístupom k podnikaniu. Predpokladá sa, že dodávateľ
má vedomosti a skúsenosti a oproti spotrebiteľovi vystupuje ako zvýhodnený účastník zmluvného
vzťahu založeného spotrebiteľskou zmluvou. Ustanovenie § 53 Občianskeho zákonníka sa týka iba
podmienok, ktoré zákon označuje za neprijateľné. Ide o podmienky, ktoré sú nečestné, neslušné hrubo
poškodzujúce spotrebiteľa a preto ich použite zákon sankcionuje absolútnou neplatnosťou. Ochrana
spotrebiteľa sa týka iba formulárových zmlúv, ktoré sú uzatvárané na základe predbežne formulovaného
zmluvného formulára, ktorý má dodávateľ vopred pripravený a ktorý používa v dvoch alebo viacerých
prípadoch, pričom spotrebiteľ spravidla obsah zmluvy nemení. V tomto prípade ide o spotrebiteľskú
zmluvu v zmysle § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka, pretože ju uzatvára právny predchodca žalobcu
ako dodávateľ a žalovaná ako spotrebiteľ, pričom obsah zmluvy, ako aj obsah úverových podmienok,
bol daný predchodcom žalobcu, bez možnosti žalovanej privodiť akúkoľvek zmenu, preto je potrebné
predmetný právny vzťah podľa súdu prvej inštancie posúdiť podľa príslušných ustanovení Občianskeho
zákonníka. Súd prvej inštancie mal za to, že tým, že na daný právny vzťah bol použitý režim Obchodného
zákonníka, došlo k znevýhodneniu postavenia žalovanej ako spotrebiteľa v danom právnom vzťahu.

5. Nepochybne zmluva uzatvorená medzi účastníkmi je podľa súdu prvej inštancie spotrebiteľskou
zmluvou, v zmysle Zákona o ochrane spotrebiteľa, pričom tento výklad je v súlade aj s komunitárnou
úpravou ochrany spotrebiteľa v zmysle smernice
Rady 93/13/EHS zo dňa 5.4.1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách. Pri závere o
tom, že spornú zmluvu je potrebné považovať za spotrebiteľskú, je potrebné na ňu aplikovať ustanovenia
Občianskeho zákonníka.

6. Vykonaným dokazovaním súd prvej inštancie zistil, že medzi žalobcom a žalovanou bola zmluva o
revolvingovom úvere, predmetom ktorej bolo poskytnutie úveru žalovanej, ktorá sa ho zaviazala vrátiť
za stanovených podmienok. Podľa zmluvy bol žalovanej poskytnutý úver vo výške 1.560,11 eur, ktorý
sa žalovaná zaviazala splácať po 84,98 eur, a to v 36 mesačných splátkach. Ročná úroková sadzba
úveru bola dohodnutá vo výške 64,12 %, RPMN za úver predstavovala 62,79 %, ročná úroková sadza
revolvingu bola dohodnutá vo výške 59,91 %, predpokladaná výška RPMN pri revolvingu bola 54,04 %.
Oznámenie o zosplatnení zo dňa 25.4.2013 žalobca súdu nepredložil.

7. Podľa citovaného zákonného ustanovenia § 4 ods. 2 písm. g) a i), obligatórnou náležitosťou zmluvy
o spotrebiteľskom úvere je, okrem iného, údaj o konečnej splatnosti úveru, výška, počet a termíny
splátok istiny, úrokov a iných poplatkov. V súlade s ust. § 11 ods. 1 písm. a) zákona, absencia
uvedenej náležitosti nespôsobuje neplatnosť uzavretej zmluvy, avšak poskytnutý úver sa považuje za
bezúročný a bez poplatkov. V zmluve podľa súdu prvej inštancie absentuje údaj o konečnej splatnosti
úveru. Zákon o spotrebiteľských úveroch explicitne vyjadruje ako jednu z obligatórnych náležitostí údaj
o konečnej splatnosti. Tento údaj musí byť v zmluve výslovne uvedený, nemožno ho vyvodzovať z
ďalších zmluvných náležitostí (napr. z počtu splátok úveru). Počet a výška splátok úveru je samostatnou
zmluvnou náležitosťou, ktorú nemožno stotožňovať s chýbajúcim údajom o konečnej splatnosti úveru.
Nie je postačujúce, že uvedený údaj je uvedený v listine označenej ako oznámenie veriteľa o schválení
úveru. Predmetná listina nie je zmluvou o poskytnutí spotrebiteľského úveru, nenachádza sa na nej
podpis žalovanej. Takýto spôsob uzatvárania spotrebiteľskej zmluvy je možné podľa súdu prvej inštancie



považovať za nekalú praktiku žalobcu, nakoľko v čase podpisu zmluvy spotrebiteľ nevie, v akej výške
a s akými podmienkami mu bude schválený úver, pretože vypisuje len žiadosť o poskytnutie úveru a
schválenie úveru mu má byť oznámené následne žalobcom, kde už nemá možnosť ovplyvniť výšku
úveru, ani podmienky, za ktorých je úver poskytnutý. V súvislosti s týmto súd prvej inštancie poukázal
aj na rozhodnutie Krajského súdu v Žiline sp. zn. 5Co/286/2014 zo dňa 27.5.2014 v obdobnej veci,
podľa ktorého dôsledkom absencie údaja o konečnej splatnosti úveru je, že úver treba považovať za
bezúročný a bez poplatkov. Úverová zmluva je podľa súdu prvej inštancie v rozpore s ust. § 4 ods. 2
písm. i) Zákona o spotrebiteľských úveroch, nakoľko neobsahuje termíny splátok istiny, úrokov a iných
poplatkov. V zmluve je totiž uvedená mesačná splátka 84,98 eur, v počte 36 mesiacov, s termínom
splátky 20. deň v mesiaci, avšak z uvedeného nevyplýva, aká je výška splátok istiny, aká je výška
splátok úrokov a aká je výška splátok iných poplatkov. Žalobca aj v oznámení o schválení úveru uviedol
celkovú splátku, z ktorej nie je možné zistiť jednotlivé zložky. Z týchto dôvodov je podľa súdu prvej
inštancie potrebné poskytnutý úver považovať za bezúročný a bez poplatkov. Žalovanej bol poskytnutý
úver vo výške 1.560,11 eur, ako je zrejmé z karty klienta č. XXXXXXXXXX. Žalovaná uhradila žalobcovi
sumu 3.499,84 eur, teda uhradila dlh v celom rozsahu. Keďže poskytnutý úver je potrebné považovať
za bezúročný a bez poplatkov, žalobcovi potom neprislúchajú ani úroky z úveru a žiadne poplatky
spojené s poskytnutím úveru. Aj v prípade, že by súd nepovažoval úver za bezúročný, zaoberal by
sa výškou dohodnutého úroku z úveru, ktorého sadzba v danom prípade predstavuje 64,12 % ročne
(bod 6 zmluvy). Pri uhradení 36 splátok po 84,98 eur, ako bolo dohodnuté v zmluve, by žalovaná mala
uhradiť spolu 3.059,28 eur. Žalovaná však uhradila sumu 3.499,84 eur, teda preplatila, čo bola povinná
podľa zmluvy plniť, čo je dôvodom na zamietnutie žaloby v celom rozsahu. Z internetovej stránky NBS
súd preveroval úrokové sadzby podobného úveru v bankách a zistil, že pri spotrebiteľskom úvere so
splatnosťou od 1 do 5 rokov (36 splátok) v januári 2009 činil úrok 13,25 % p.a.. Z toho je zrejmé podľa
súdu prvej inštancie, že ročná úroková sadzba dohodnutá medzi účastníkmi v danom prípade viac
ako 4-násobne prevyšuje mieru úrokov poskytnutých v tomto období bankami. Dohoda o výške úrokov
musí byť podľa súdu prvej inštancie v súlade s § 39 Občianskeho zákonníka, teda sa nesmie priečiť
dobrým mravom, inak je právny úkon absolútne neplatný. O takýto stav pôjde vtedy, ak dohodnuté
úroky presiahnu mieru úrokov poskytovanú peňažnými ústavmi v čase uzavretia zmluvy (rozhodnutie
Najvyššieho súdu SR 1MCdo 1/2009 zo dňa 31.7.2009). Podľa súdu prvej inštancie v danom prípade
ide o neprimerane vysoké úroky, ktoré boli dojednané v rozpore s dobrými mravmi, preto je s poukazom
na ust. § 39 Občianskeho zákonníka zmluva o úvere v časti odplaty neplatným právnym úkonom.
Poukazujúc na rozhodnutie Najvyššieho súdu ČR sp. zn. 1Cdo 1484/2004, Krajského súdu v Prešove zo
dňa 25.9.2013 vo veci vedenej pod sp. zn. 3Co/151/2013, považoval odvolací súd za rozporné s dobrými
mravmi poskytnutie úveru spotrebiteľovi za cenu presahujúcu o 100 % priemernú cenu porovnateľných
úverov poskytovanými bankami. V danom prípade ročná sadzba úroku dohodnutom medzi účastníkmi
predstavuje 483,92 % z ročnej miery úrokov poskytovaných v tomto období bankami, takže o 383,92 %
prevyšuje miery úrokov poskytovaných v tomto období bankami. Vzhľadom na vyššie uvedené závery
preto súd prvej inštancie považoval dohodu o výške úrokov za absolútne neplatnú (§ 41 Občianskeho
zákonníka) aj prípade, že by úver nebol bezúročný, ako súd uzavrel vyššie.

8. Podľa § 40 ods. 3 Občianskeho zákonníka, písomný právny úkon je platný, ak je podpísaný konajúcou
osobou. Zmluvné dojednanie zmluvy o revolvingovom úvere podľa súdu prvej inštancie žalovaná
nepodpísala, preto pre nedodržanie zákonom vyžadovanej písomnej formy, nejde o platný právny úkon.
Odhliadnuc od nedostatku písomnej formy, súdy už v minulosti judikovali, že Všeobecné obchodné
podmienky, ak sa majú stať súčasťou zmluvy, môže sa to udiať prostredníctvom transparentnej
inkorporačnej doložky. Netransparentnú inkorporačnú doložku zároveň judikoval ako neprijateľnú
zmluvnú podmienku v spotrebiteľskej zmluve. O netransparentnú inkorporačnú doložku (v danom
prípade bod 13 zmluvy) ide aj vtedy, ak ju dodávateľ uvedie menším písmom, ako zmluvné podmienky
predstavujúce podstatné zložky zmluvy. Neprijateľná inkorporačná doložka (bod 13 zmluvy) v danom
prípade nemohla podľa súdu prvej inštancie privodiť viazanosť zmluvných dojednaní zmluvy o
revolvingovom úvere. Vyhlásenie neplatnej inkorporačnej doložky má rovnaký dopad aj vo vzťahu
k všetkým právam a povinnostiam vyplývajúcim zo zmluvných dojednaní. Ustanovenia v zmluvných
dojednaniach obsiahnuté, sa v prípade neprijateľnej inkorporačnej doložky, nestávajú súčasťou zmluvy.
Pokiaľ ide o platby žalovanej, ktoré žalobca účtoval na poplatky prípadne pokuty dohodnuté iba v rámci
zmluvných dojednaní, ktoré sa nestali súčasťou zmluvy, súd tieto platby započítal na istinu žalovanej
pohľadávky.



9. V zmysle § 5b zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa, účinného od 1.5.2014, je súd povinný
aj z úradnej moci prihliadať na oslabenie nároku žalobcu voči spotrebiteľovi z dôvodu jeho premlčania.
Ide o procesné ustanovenie, ktoré je súd povinný aplikovať v čase rozhodovania o predmetnom nároku.
Žaloba bola na súde podaná dňa 2.5.2014, preto bol súd prvej inštancie toho názoru, že pri aplikácii
všeobecnej trojročnej premlčacej doby podľa Občianskeho zákonníka sú premlčané všetky nároky
žalobcu, splatné 3 roky spätne od podania žaloby, teda pred dňom 2.5.2011. Skutočnosť, že došlo
dňa 25.4.2013 k zosplatneniu celej pohľadávky, nebola podľa súdu prvej inštancie zo strany žalobcu
preukázaná. Žalovaná mala úver uhradiť v 36 mesačných splátkach, pričom splatnosť každej splátky
bola dohodnutá v 20. deň mesiaca. Premlčané tak sú podľa súdu prvej inštancie všetky splátky splatné
pred 2.5.2011. Pri aplikácii všeobecnej trojročnej premlčacej doby podľa Občianskeho zákonníka a nie
štvorročnej podľa Obchodného zákonníka, na daný vzťah zo spotrebiteľskej zmluvy súd prvej inštancie
považoval za potrebné poukázať na to, že prednosť majú osobitné ustanovenia právneho poriadku,
ktoré sú súčasťou špeciálnej právnej úpravy v oblasti spotrebiteľského práva, vrátane ust. § 52 až § 54
Občianskeho zákonníka.

10. Vzhľadom na vyššie uvedené preto súd prvej inštancie žalobu v celom rozsahu zamietol. O trovách
konania súd prvej inštancie rozhodol podľa ust. § 142 ods. 1 O.s.p., keď žalovanej, ktorá bola vo veci
úspešná, žiadne trovy konania zo spisu nevyplynuli, preto jej súd náhradu trov konania nepriznal.

11. Proti tomuto rozsudku v celom rozsahu podal v zákonnej lehote odvolanie žalobca. V prvom rade
namietal závery súdu prvej inštancie ohľadom premlčania, keďže tieto nemajú vo vzťahu k prejednávanej
veci žiadnu súvislosť. Predmetom konania bolo zaplatenie sumy 69,32 eur, ako zostávajúcej časti
poslednej splátky. Tá (ak by nedošlo k odkladu splatnosti splátok), by bola splatnou dňa 12.12.2011 a
preto, ak súd nerešpektujúc zosplatnenie úveru v roku 2013 uvádza všetky nároky splatné pred 2.5.2011
považoval za premlčané, potom žalovaný nárok by ani z pohľadu úvah súdu prvej inštancie premlčaním
byť objektívne nemohol.

12. Rovnako za nesprávny považoval odvolateľ záver súdu prvej inštancie, že úver poskytnutý na
základe zmluvy o revolvingovom úvere má byť bezúročný a bez poplatkov s tým, že k údajnej absencii
náležitosti konečnej splatnosti úveru poukázal na to, že údaj o konečnej splatnosti úveru, vyjadrený
dátumom splatnosti poslednej splátky, je uvedený v oznámení veriteľa o schválení úveru dlžníkovi
tvoriacom súčasť zmluvy. Zmluva o revolvingovom úvere je uzavretá na dobu neurčitú, kedy jej
predmetom je poskytnutie úveru a za dohodnutých podmienok poskytnutie revolvingu. Táto skutočnosť
z hľadiska racionálneho výkladu zákona znamená, že konečnú splatnosť úveru (revolvingu, ktorá
predstavuje v podstate ďalší úver), je vždy možné určiť s ohľadom/pre úver (revolving). Prakticky teda, ak
dôjde k poskytnutiu úveru, tak dlžník vie, kedy je konečná splatnosť úveru. Ak počas trvania zmluvného
vzťahu dôjde k poskytnutiu revolvingu, potom tiež po jeho poskytnutí vie, kedy je konečná splatnosť.
Údaj „konečná splatnosť úveru“ predstavuje tzv. informačnú náležitosť zmluvy o spotrebiteľskom úvere.
Informačná vlastnosť daného údaju spočíva v tom, že slúži na informatívny účel pre spotrebiteľa; nie
je však z hľadiska podstatných náležitostí úverového vzťahu (výška úveru, splatnosť, úrok/odmena)
rozhodujúca. Konečná splatnosť úveru vyjadruje informáciu, kedy má byť úver - za predpokladu
dodržania zmluvy - uhradeným a dôjde k zániku záväzku. Ide o informáciu o tom, kedy spotrebiteľ pri
dodržiavaní zmluvy sa svojho záväzku zbaví (jeho splnením). Z materiálnej stránky ide teda o údaj
obsahovo zhodný s údajom dátumom splatnosti poslednej splátky, pretože pri splnení vyššie uvedeného,
teda riadnom splnení záväzkov zo zmluvy, v deň splatnosti poslednej splátky a jeho dodržaním dôjde
k uhradeniu úveru. V ďalšom odvolateľ poukázal na čl. 4 ods. 4.6 zmluvných dojednaní Zmluvy o
revolvingovom úvere, podľa ktorých deň splatnosti poslednej splátky úveru, resp. revolvingu podľa
posledného splátkového kalendára, je dňom konečnej splatnosti úveru. Aj bez uvedenia tohto len z
dátumu splatnosti poslednej splátky, je podľa žalobcu každému priemernému spotrebiteľovi zrejmé, aký
je deň konečnej splatnosti. V oznámení veriteľa o schválení úveru dlžníkovi sa uvádza dátum splatnosti
poslednej splátky. Uvedený údaj podľa žalobcu vyplýva aj z dátumu splatnosti splátok tak, ako to vyplýva
z bodu 6 zmluvy. Určiť uvedený dátum v čase podania žiadosti o poskytnutie revolvingového úveru
právna úprava nielen nevyžaduje, ale objektívne sa daný údaj určiť ani nedá. V čase podania žiadosti
totiž nie je možné určiť splátkový kalendár z hľadiska toho, kedy nastane presne splatnosť poslednej
splátky (problematickým nie je určenie dňa splatnosti v tom-ktorom mesiaci, ale určenie mesiaca, kedy
stanovenie tejto skutočnosti závisí od schválenia žiadosti, a teda uzavretia zmluvy). Oznámenie veriteľa
o schválení úveru dlžníkovi pritom vyjadruje v otázke konečnej splatnosti úveru skutočnosť, ktorá plynie
z bodu 5 a bodu 6 samotnej zmluvy. Vychádzajúc z počtu splátok, ich splatností je podľa žalobcu logické,



že exaktný údaj o konečnej splatnosti úveru je zhodný s dátumom splatnosti poslednej splátky. Tento
údaj uvedený v oznámení veriteľa o schválení úveru dlžníkovi, je logickým vyústením údajov uvedených
v spomenutých bodoch.

13. Rovnako nie je správnym ani ďalší záver súdu prvej inštancie ohľadom náležitosti - počet, termíny
a výška splátok istiny, úrokov a iných poplatkov, keď uzavretá zmluva obsahuje ustanovenie počtu
splátok, ich výšky a termíny splatnosti. Požiadavku na samostatné rozpisovanie výšky, počtu a termínov
splatnosti splátok úrokov, istiny zákon nevyžaduje. Záver súdu prvej inštancie podľa odvolateľa popiera
aj Smernica 2008/48/EHS z 23.4.2008 o zmluvách o spotrebiteľskom úvere a o zrušení Smernice
87/102/EHS. Z ustanovenia čl. 10, ods. 2 písm. h) podľa žalobcu vyplýva, že zmluva o spotrebiteľskom
úvere má obsahovať výšku, počet a frekvenciu splátok spotrebiteľa a prípadne poradie, v ktorom sa
budú splátky priraďovať k jednotlivým nesplateným zostatkom s rôznymi úrokovými sadzbami úveru
na účely splatenia. Požiadavka a spôsob výkladu § 4 ods. 2 zákona č. 250/2001 Z. z. tak odporuje
aj citovanému ustanoveniu smernice. Podľa žalobcu zmluva uzatvorená medzi účastníkmi konania
obsahuje výšku splátky, termíny splatnosti, ako aj počet splátok. Zákon o spotrebiteľských úveroch
účinných v čase uzavretia zmluvy o revolvingovom úvere medzi účastníkmi konania nevyžadoval, aby
boli sumy istiny, úroky a iných poplatkov tvoriace jednu splátku, uvedené jednotlivo popri sebe. Takáto
požiadavka by podľa žalobcu mala reálne a praktické opodstatnenie len vtedy, ak by sa istina, úroky
alebo poplatky uhrádzali v iných termínoch splatnosti v rôznych počtoch splátok a pod.. Ak sa však
jednou splátkou uhrádza aj istina a úrok, potom záväzok je splnený pripísaním sumy úhrady na účet
veriteľa. Ak by uskutočnená platba nepostačovala na ich úplné splatenie (teda celej splátky), potom v
zmysle zákonného pravidla sa pravda použije najskôr na úhradu istiny a potom na úrok. To podľa žalobcu
znamená, že v prípade, ak splátkou sa uhrádza aj istina a úrok, nemá rozlišovanie danej splátky na časť
istina a časť úrok žiaden reálny a prakticky význam. Absencia zákonných a obligatórnych náležitostí
zmluvy o revolvingovom úvere podľa zákona č. 258/2001 Z. z. platného v čase uzavretia zmluvy podľa
žalobcu nenastala a rovnako nie je zákonný dôvod na posúdenie poskytnutého úveru ako bezúročného
a bez poplatkov.

14. Otázka odplaty za spotrebiteľské úvery a jej obmedzenie bolo podľa žalobcu z hľadiska vývoja
právnej úpravy predmetom výslednej regulácie od 1.7.2008 (kedy nadobudlo účinnosť nariadenie vlády
č. 238/2008 Z. z., ktorým sa vykonávali ust. § 3 ods. 10 a 11 zákona č. 258/2001 Z. z.). Aj následne
po zrušení zákona č. 258/2001 Z. z., zákonodarca určil, že maximálna odplata bude stále regulovaná
explicitne (a nie všeobecne na základe pravidla o dobrých mravoch) a danú úpravu zaviedol zo
zákona č. 40/1964 Zb.. Z toho je možné konštatovať, že otázka odplaty nemá byť posudzovaná podľa
dobrých mravov, ale podľa osobitnej právnej úpravy. Zároveň je potrebné zdôrazniť, že zákonodarca
pri zavedení regulácie sa zameral na to, aby obmedzil maximálnu výšku odplaty za požičiavanie
peňažných prostriedkov. Teda nezaviedol reguláciu úrokovej sadzby, ale odplaty (ako širšieho pojmu,
kam boli a sú zahrnuté aj iné odplatné plnenia v súvislosti s prenechaním peňažných prostriedkov na
dočasné užívanie). Dôvod, pre ktorý tak postupoval, spočíva práve aj v tom, že len samotná úroková
sadzba nepredstavuje vyjadrenie odplaty za požičanie peňazí. Tou, a v prípade bánk, je táto skutočnosť
signifikantná, sú napr. aj poplatky za vedenie úverového účtu, správu úveru a pod.. Použite úrokovej
sadzby banky na porovnanie bez ohľadu toho, že banka má aj ďalšie „formy“ odplaty za požičanie tých
istých prostriedkov, je preto podľa žalobcu nesprávne. Podľa ust. § 53 ods. 6 Občianskeho zákonníka
v znení účinnom ku dňu uzavretia zmluvy (12.1.2009) platilo, že ak predmetom spotrebiteľskej zmluvy
je poskytnutie peňažných prostriedkov a nejde o spotrebiteľský úver podľa zákona o spotrebiteľských
úveroch, nesmie odplata podstatne prevyšovať odplatu obvykle požadovanú bankami za spotrebiteľské
úvery v mieste bydliska spotrebiteľa a v čase uzavretia zmluvy. Na základe zmluvy o revolvingovom
úvere bol poskytnutý úver, ktorý má charakter spotrebiteľského úveru podľa zákona č. 258/2001 Z.
z., na základe čoho sa potom v zmysle ust. § 53 ods. 6 Občianskeho zákonníka malo aplikovať
vo veci posúdenia odplaty za požičanie peňažných prostriedkov ust. § 3 ods. 10 a 11 uvedeného
zákona č. 258/2001 Z. z.. Citujúc ust. § 3 ods. 10, 11 zákona č. 258/2001 Z. z. a ust. § 1 ods. 1
Nariadenia vlády č. 238/2008 Z. z., predstavovala maximálna výška odplaty za rovnaký spotrebiteľský
úver, ako bol poskytnutý na základe zmluvy o revolvingovom úvere, v zmysle uvedeného 69,84 %. Podľa
žalobcu je nesporné, že výška odplaty dohodnutá v zmluve o revolvingovom úvere neprevyšuje túto
maximálnu odplatu, akú právna úprava relevantná v čase uzavretia zmluvy pripúšťala, preto výška za
úver poskytnutý na základe zmluvy o revolvingovom úvere je podľa žalobcu v súlade s platnou právnou
úpravou. Zároveň podľa žalobcu je logicky vylúčením aj to, aby výška odplaty bola v rozpore s dobrými
mravmi. Ak zákon v otázke odplaty výslovne vymedzil určitú prípustnú hranicu odplaty, potom takto



vymedzená hranica nemôže byť negovaná cez právne neurčitý pojem dobrých mravov. V prejednávanej
veci prípad rozporu výšky odplaty za úver podľa zmluvy o revolvingovom úvere so žiadnym zákonom
podľa žalobcu nenastal.

15. Žalobca namietal aj arbitrárne závery súdu prvej inštancie ohľadom zmluvných dojednaní, ako
neplatného úkonu pri nedodržaní písomnej formy, inkorporačnej doložky a pod.. Inkorporačná doložka
je podľa žalobcu umiestnená presne nad podpisom zmluvnej strany. Nie je uvedená v inej časti textu, a
teda z pohľadu priemerného spotrebiteľa je vylúčené prezumovanie súdu, kedy by si nemal spotrebiteľ
byť vedomý dôsledkov svojho podpisu aj vo vzťahu k zmluvným dojednaniam. Zmluvné dojednania
zmluvy o revolvingovom úvere podľa žalobcu nepredstavujú samostatný dokument oddelený od zmluvy
o revolvingovom úvere. Z textu zmluvy, konkrétne z bodu 13 zmluvy o revolvingovom úvere vyplýva,
že zmluvné dojednania sú nielen neoddeliteľnou súčasťou zmluvy, ale aj súčasťou zmluvy z hľadiska
technického vyhotovenia danej zmluvy.

16. Poukazujúc na uvedené, preto odvolateľ v rámci svojho odvolacieho petitu navrhol, aby odvolací
súd zmenil rozsudok súdu prvej inštancie tak, že návrhu v celom rozsahu vyhovie a zaviaže žalovaného
k náhrade trov konania, alternatívne, aby napadnutý rozsudok zrušil a v celom rozsahu vec vrátil súdu
prvej inštancie a rovnako mu priznal náhradu trov odvolacieho konania.

17. Oznámením doručeným súdu prvej inštancie dňa 27.10.2014 (po podaní odvolania žalovaným, t.
j. v čase odvolacieho konania), oznámilo Občianske združenie Všeobecná ochrana práv spotrebiteľov
vstup podľa § 93 ods. 2 O.s.p. do tohto konania ako intervenient na ochranu a podporu práva žalovanej.

18. Žalovaná ani intervenient sa k podanému odvolaniu žalobcu nevyjadrili.

19. Odvolací súd v zmysle § 470 ods. 2 Civilného sporového poriadku prejednal vec podľa Občianskeho
súdneho poriadku. Podľa tohto ustanovenia právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo
dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona zostávajú zachované. Civilný sporový poriadok nadobudol
účinnosť 1.7.2016 a odvolanie žalobcu bolo podané pred týmto dátumom. V prípade žalobcu ide teda
o právo na prejednanie odvolania, ktoré mu vzniklo podľa doterajších právnych predpisov, a teda z
hľadiska princípu legitímneho očakávania i právnej istoty je treba jeho odvolanie prejednať podľa právnej
úpravy účinnej v čase, kedy toto bolo podané. V podmienkach právneho a demokratického štátu majú
právne normy pôsobiť zásadne do budúcnosti. Princíp právnej istoty je nepochybne neoddeliteľnou
súčasťou princípov právneho štátu zaručeného v čl. 1 ods. 1 Ústavy SR. Súčasťou princípu právnej istoty
a ochrany dôvery občanov v právny poriadok je aj zákaz retroaktivity, t.j. zákaz spätného pôsobenia
právnych predpisov. Pokiaľ niekto konal a postupoval na základe dôvery v platný a účinný právny
predpis nemôže byť vo svojej dôvere k nemu sklamaný spätným pôsobením právneho predpisu alebo
niektorého jeho ustanovenia. Neskorší právny predpis nemôže ukladať povinnosti, resp. meniť právny
status subjektu práva spätným pôsobením právneho predpisu, ktorý v čase jeho konania neexistoval
a ktorého právnu úpravu nemohol poznať. Subjekt práva už nemôže ovplyvniť svoje práva a právne
postavenie nadobudnuté v minulosti. Odvolací súd teda podľa § 212 ods. 1 v spojení s § 214 ods. 2
O.s.p. prejednal vec v medziach, ktorých sa odvolateľ domáhal jej preskúmania a dospel k záveru, že
jeho odvolania nie sú dôvodné.

20. Krajský súd ako odvolací, preskúmal veci v rozsahu podľa § 212 ods. 1 O.s.p. a bez nariadenia
pojednávania podľa § 214 ods. 2 O.s.p. a rozsudok okresného súdu podľa ust. § 219 ods. 1, 2 O.s.p.
potvrdil.

21. Podľa § 219 O.s.p. odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je o výroku vecne správne (ods. 1). Ak
sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v
odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne
doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody (ods. 2).

22. Vzhľadom na uplatnené odvolacie námietky žalobcu je v prvom rade potrebné zdôrazniť, že odvolací
súd je viazaný konkrétnymi odvolacími dôvodmi (§ 212 ods. 1 O.s.p.). V danom prípade je zrejmé,
že nepochybne aj z dôvodu predkladania enormného množstva typových odvolaní žalobcom na rôzne
súdy, odvolacie dôvody nekorešpondujú s právnymi dôvodmi a skutkovými zisteniami uvedenými v



odôvodnení rozsudku okresného súdu. Ide o zhrnutie rozličných dôvodov reagujúcich na rôzne dôvody
zamietnutia návrhov na začatie konania okresnými súdmi SR v obdobných veciach.

23. Občiansky zákonník upravuje spotrebiteľské zmluvy v ust. § 50 a nasl., ktoré je možné označiť za
všeobecné ustanovenia o spotrebiteľských zmluvách. Spotrebiteľské zmluvy sú zmluvy, ktoré z bežných
typov zmlúv (a to v závislosti od subjektov, ktoré ich uzatvárajú), im dávajú charakter spotrebiteľských
zmlúv. Každá zmluva, ktorú uzatvára dodávateľ a spotrebiteľ, sa považuje za spotrebiteľskú, pričom
nie je rozhodujúce, v akej forme je zmluva uzavretá. Bez ohľadu na prameň práva, každý zmluvný typ,
ktorý má charakter spotrebiteľskej zmluvy, patrí k spotrebiteľským zmluvám a podlieha podmienkam
určeným právnym poriadkom SR. Pre spotrebiteľskú zmluvu v zmysle poskytnutia osobitnej ochrany
podľa ust. § 53 a nasl. Občianskeho zákonníka nie je podstatné to, ako je zmluva typologicky nazvaná,
alebo aplikáciu akého zákona si zmluvné strany dohodli, resp. akú právnu formu pre daný vzťah určil
zákon, alebo si zmluvné strany dohodli, ale iba to, či sú naplnené pojmové znaky ust. § 52 Občianskeho
zákonníka. Za dodávateľa sa považuje osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení zo spotrebiteľskej zmluvy
koná v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti. O spotrebiteľský vzťah pôjde
iba vtedy, ak samotné plnenie dodávateľa bude dôsledkom uzavretej spotrebiteľskej zmluvy. Nestačí
teda, že vo všeobecnosti bude mať dodávateľ charakter osoby, ktorá inak môže byť dodávateľom.
Vyžaduje sa, aby sa tento charakter prejavil v konkrétnom posudzovanom vzťahu. Spotrebiteľ je fyzická
osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy nekoná v rámci predmetu svojej obchodnej
činnosti, alebo inej podnikateľskej činnosti.

24. Reagujúc na odvolacie argumenty žalobcu odvolací súd uvádza, že okresný súd na základe
vykonaných dôkazov dospel k správnym skutkových zistenia, na ktoré aplikoval správne ustanovenie
právneho predpisu a súčasne vec správne právne posúdil. Prvoinštančný súd dospel k záveru, že zmluva
o revolvingovom úvere je zmluvou spotrebiteľskou. Prvoinštančný súd posúdil spotrebiteľský úver ako
bezúročný a bez poplatkov z dôvodu nedostatku obligatórnych náležitostí zmluvy o revolvingovom úvere,
uvedených v ust. § 9 ods. 2 písm. k) Zákona o spotrebiteľských úveroch, pretože neobsahuje údaje o
výške, počte a termíne splátok istiny, úrokov a iných poplatkov. S týmto záverom súhlasí aj odvolací súd.
Je potrebné zdôrazniť, že Zákon o spotrebiteľských úveroch vyžaduje, aby zmluva o spotrebiteľskom
úvere spĺňala prísne obsahové náležitosti. Cieľom tejto právnej úpravy je totiž ochrana spotrebiteľa ako
slabšieho účastníka záväzkov vo vzťahu zo spotrebiteľského úveru. Síce z doslovného znenia ust. § 9
ods. 2 písm. k) Zákona o spotrebiteľských úveroch nie je možné vyvodiť, že v zmluve o spotrebiteľskom
úvere musí byť rozpísaná splátka úveru na časť istiny, časť úroku a iných poplatkov, avšak pri zohľadnení
zmyslu právnej úpravy (aby bol spotrebiteľ zrozumiteľne informovaný, v akých termínoch, kedy, v akej
výške a ako dlho je povinný plniť si povinnosti - splácať istinu, úroky a iné poplatky vyplývajúce mu zo
zmluvy o spotrebiteľskom úvere), považuje odvolací súd za správne taký výklad citovaného ustanovenia,
že priamo v spotrebiteľskej zmluve musí byť každá jednotlivá splátka rozpísaná, aká čiastka z nej
pripadá na istinu, na úroky a iné poplatky, aby mohol spotrebiteľ už pri vstupe do úverového vzťahu a
výbere dodávateľa zohľadniť rozloženie jednotlivých splátok úveru, eventuálne vedel rozlíšiť, aká časť
splátky bude použitá na istinu, úrok a ďalšie poplatky, čo mu umožní náležitým spôsobom zorientovať
sa v danej situácii. Uvedené nie je možné tak, ako to tvrdil žalobca, nahradiť uvedeným celkovej
výšky splátky. Cieľom citovaného ustanovenia je totiž v zrozumiteľnej forme informovať spotrebiteľa,
ako bude so splátkou úveru naložené, a najmä, aká časť úveru bude ňou splatená. Uvedené údaje
zmluva a revolvingovom úvere uzatvorená so žalovanou neobsahuje, t. j. neobsahuje vyčíslenie výšky
splátok istiny, výšky splátok úroku a výšky iných poplatkov (pri každej čiastkovej položke), a teda ide o
absenciu podstatnej náležitosti zmluvy o spotrebiteľskom úvere, ktorú zákon sankcionuje bezplatnosťou
a bezúročnosťou úveru. Odvolací súd dodáva, že neprijateľné z hľadiska spotrebiteľskej ochrany, je aj
neuvedenie výšky poslednej splátky. Takáto situácia na strane spotrebiteľa - žalovanej vyvoláva neistotu,
keď nevie určiť súhrnnú sumu splátok, ktoré má dodávateľovi zaplatiť, čo prehlbuje jeho nerovné
postavenie v právnom vzťahu s dodávateľom a môže byť zdrojom svojvôle dodávateľa. Už len samo
neuvedenie výšky poslednej splátky istiny, úrokov a iných poplatkov spôsobuje absenciu náležitosti v
zmysle ust. § 9 ods. 2 Zákona o spotrebiteľských úveroch. Keď prvoinštančný súd posúdil spotrebiteľský
úver ako bezúročný a bez poplatkov, postupoval tak podľa odvolacieho súdu v súlade so zákonom s
spotrebiteľských úveroch.

25. Odvolací súd sa stotožňuje so súdom prvej inštancie v tom, že úroky 64,12 % ročne sú neprimerane
vysoké, odporujúce dobrým mravom (porovnaj Najvyšší súd ČR vo veci 21Cdo/1484/2004 alebo
Najvyšší súd SR vo veci 5Cdo/26/2011). Odvolací súd prisvedčuje konštatovaniu prvoinštančného



súdu, že dohoda o výške úrokov musí byť v súlade s § 39 Občianskeho zákonníka, teda sa nesmie
priečiť dobrým mravom, inak je právny úkon absolútne neplatný. Odvolací súd poukazuje na to, že
hoci maximálna výška úrokov (ako odplaty za užívanie požičanej finančnej čiastky) pri peňažných
pôžičkách, ani pri úveroch, nie je žiadnym právnym predpisom limitovaná a je ponechaná výlučne na
dohode zmluvných strán, nie je neobmedzená. O takýto stav pôjde spravidla vtedy, ak dohodnuté úroky
presiahnu mieru úrokov poskytovanú peňažnými ústavmi v čase uzavretia zmluvy (porovnaj rozhodnutie
Najvyššieho súdu SR vo veci 1Mcdo/1/2009 zo dňa 31.7.2009). V danom prípade sa prvoinštančný súd
správne zaoberal výškou úroku z úveru, ktorá činí 64,12 % ročne a porovnával ju s úrokmi poskytovanými
peňažnými ústavmi v čase uzavretia zmluvy. Z internetovej stánky NBS súd prvej inštancie preveril
úrokové miery podobných úverov v bankách a zistil, že pri spotrebiteľskom úvere v januári 2009 úver so
splatnosťou od 1 do 5 rokov predstavoval 13,25 % p.a.. Z toho je zrejmé, že žalobcom požadovaný úrok
v danom prípade bol takmer 5-násobne vyšší ako úrok, za ktorý za obdobných podmienok banky úver
poskytovali. Odvolací súd zhodne so súdom prvej inštancie považuje za rozporné s dobrými mravmi,
ak sa poskytne spotrebiteľovi úver za cenu prevyšujúcu o 500 % priemernú cenu porovnateľných
úverov poskytovaných bankami. Žalobcom požadovaný úrok z úveru ročne 64,12 % spôsobil značnú
nerovnováhu v právach a povinnostiach účastníkov tejto úverovej zmluvy, pretože bolo súdom v rámci
skutkového stavu preukázané a zistené, že priemerne v tomto období boli úroky 13,25 % ročne.

26. Úrok z úveru vo výške odporujúcej dobrým mravom, s ktorým zákon spája absolútnu neplatnosť
(§ 39 Občianskeho zákonníka), nemožno tak, ako to uviedol žalobca v podanom odvolaní, obhajovať
ani princípom zmluvnej slobody. Zmluvná sloboda účastníkov právneho vzťahu nie je neobmedzená
a nesmie vybočiť z určitých, aj právom akceptovateľných hraníc. Jednou z týchto hraníc je i
súdom prvej inštancie správne aplikovaný právny inštitút dobrých mravov (porovnaj 1MCdo/1/2009,
21Cdo/1484/2004 NS ČR).

27. Zmluvné podmienky v predmetnej veci prvoinštančný súd správne, pokiaľ ide o úrok z úveru,
vyhodnotil ako odporujúce dobrým mravom a odvolaciemu súdu neprináleží ich upravovať tak, aby
zodpovedali zákonnej požiadavke súladu s dobrými mravmi (rozsudok Súdneho dvora EÚ C-618/10
Banco Espaňol). Odvolací súd ďalej poznamenáva, že súdy sa značne kriticky vyjadrili už aj k
nižším úrokovým sadzbám (5Cdo/26/2011 (48%), 1Mcdo/1/09 (60 %), Krajský súd v Prešove vo veci
3Co/67/2008 (29 %)). Nemecký BGH v rozsudku z 13.3.1990 AZX1ZR252/89 vyhlásil úver s rozdielom
o 12 percentuálnych bodov oproti priemeru na trhu pre obdobný úver za nemravný a žalobu zamietol
pre rozpor plnenia s dobrými mravmi (civilno-právna úžera). Švajčiarky spolkový súd znížil v roku 1967
rozhodnutím z 1.4.1967 úrokovú sadzbu v prípadoch úverov pre spotrebiteľov z 26 % na 18 % a sadzbu
26 % vyhlásil za odporujúcu dobrým mravom. Odvolacie námietky žalobcu preto nie sú dôvodné.

28. Na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia aj v časti, v ktorej súd prvej inštancie
konštatoval nedostatok vyžadovanej písomnej formy, a teda to, že tento nedostatok písomnej formy mal
v zmysle § 40 ods. 3 Občianskeho zákonníka spôsobiť neplatnosť právneho úkonu - revolvingového
úveru, uvádza odvolací súd ďalšie dôvody: Treba prisvedčiť názoru, že ak dlžník (žalovaná) žiadosť/
zmluvu podpísala dňa 7.1.2009 a veriteľ žiadosť/zmluvu podpísal dňa 12.1.2009, kedy následne, resp.
až vtedy do zmluvy doplnil konkrétne údaje o schválenom revolvingovom úvere (bod 6), že takúto
zmluvu nemožno mať za riadne a platne uzavretú, predovšetkým z tohto dôvodu (je jednoznačne,
že zmluva nemá písomnú formu). Údaje o schválenom úvere v čase, kedy zmluvu o revolvingovom
úvere podpisovala žalovaná, vôbec neboli obsahom zmluvy, preto ich žalovaná písomne akceptovať
ani nemohla. Nové údaje, ktoré boli obsahom bodu 6 smerované žalobcom žalovanej, predstavovali
vlastne nový návrh na uzavretie zmluvy a nebolo preukázané, či žalovaná takýto nový návrh akceptovala.
Súhlas žalobcu s revolvingovým úverom, t. j. oznámenie veriteľa o schválení úveru dlžníkovi - Zmluva
o revolvingovom úvere č. 8300018349 zo dňa 12.1.2009, je len jednostranný úkon veriteľa - žalobcu,
ktorý nie je zmluvou a neobsahuje dohodu strán o výške úveru, ani o ďalších náležitostiach.

29. Nedostatok písomného prejavu vôle žalovanej byť účastníkom záväzkového vzťahu za určitých
konkrétnych podmienok úveru (daný prípad), zákon sankcionuje neplatnosťou takéhoto právneho úkonu.
Účastníci preto platne neuzavreli zmluvu o revolvingovom úvere.

30. Skutkové a právne závery súdu prvej inštancie uvedené v odôvodnení rozsudku týkajúce sa právnej
relevantnosti spôsobu uzavretia a vzniku zmluvy o revolvingovom úvere v prejednávanom prípade sú
správne.



31. Aj v kontexte odsekov 1 a 2 bodu 2 Všeobecných zmluvných dojednaní žalobcu (veriteľa), na ktoré
poukazuje žalobca v odvolaní, niet pochýb o tom, že pre platnosť zmluvy o revolvingovom úvere z
hľadiska jej formy sa vyžaduje písomná forma. Takto si to vymienil sám veriteľ. V bode 2.1 zmluvných
dojednaní zmluvy o revolvingovom úvere spoločnosti PROTI CREDIT Slovakia, s.r.o., je tu uvedené,
že sa „uzatvára na formulári veriteľa, ktorý je zároveň žiadosťou o poskytnutie revolvingového úveru, aj
zmluvou o revolvingovom úvere. Pre vznik zmluvy sa vyžaduje podpis oboma zmluvnými stranami, teda
dlžníkom a veriteľom, prípadne aj spoludlžníkom/my“.

32. Hoci bod 2.1 zmluvných dojednaní zmluvy o revolvingovom úvere spoločnosti PROTI CREDIT
Slovakia, s.r.o. dokonca uvažuje so situáciou, že údaje bodu 5 a 6 môžu byť odlišné, keď priamo
obsahom žiadosti/zmluvy v bode 7 je zahrnuté „Vyhlásenie dlžníka o tom, že berie na vedomie, že ním
požadovaná čiastka úveru je maximálna a že veriteľ je oprávnený pri posúdení schopnosti dlžníka aj
spoludlžníkov splácať, požadovanú výšku úveru jednostranne znížiť, opraviť výšku, požiadať splatnosť
jednotlivých splátok úveru, RPMN úveru, pričom výška úrokov a RPMN nebude vyššia než v prípade
úveru požadovaného dlžníkom v bode 5 bez toho, aby to znamenalo porušenie povinnosti zo strany
veriteľa“, napriek tejto dohode treba trvať na názore o neplatnosti zmluvy. Vzhľadom k tomu, že tak, ako
je už vyššie uvedené, dlžník (žalovaná) žiadosť/zmluvu podpísala dňa 7.1.2009 a veriteľ žiadosť/zmluvu
podpísal dňa 12.1.2009, kedy následne do zmluvy doplnil konkrétne údaje o schválenom revolvingovom
úvere (bod 6). Niet tak pochýb o tom, že dlžník (žalovaná) dňa 7.1.2009 podpísala iba žiadosť o
poskytnutie revolvingového úveru, teda návrh na uzavretie zmluvy.

33. V protiklade s názorom žalobcu odvolací súd zastáva názor, že zmluvné dojednania zmluvy o
revolvingovom úvere spoločnosti PROTI CREDIT Slovakia, s.r.o. (predtým PROFI REAL Slovakia
spol. s.r.o.), majú jednoznačne charakter iba Všeobecných obchodných podmienok dodávateľa, ktoré
nie sú účastníkmi podpísané. Preto, pokiaľ je aj v zmluve o revolvingovom úvere v bode 13 (pred
podpismi účastníkov) uvedené, že neoddeliteľnou súčasťou zmluvy o revolvingovom úvere sú „zmluvné
dojednania (na zadnej strane tejto žiadosti/zmluvy)“, nič nenasvedčuje tomu, že by malo ísť práve
o zmluvné dojednania a nasledujúce za podpismi účastníkov, resp. doložené (či pripojené) na
samostatných listoch za žiadosťou/zmluvou zo dňa 12.1.2009 o to viac, keď na zadnej strane tejto
žiadosti/zmluvy sú uvedené zmluvné dojednania (iné a konkrétne) pod bodmi 7 až 13.

34. AK žalobca svoj písomný prísľub splnil tým, že žalovanej požičal peniaze a kedy súd posúdil
predmetnú zmluvu ako neplatnú, potom na základe takéhoto neplatného právneho úkonu by boli
účastníci povinní navzájom si vydať to, čo si navzájom plnili, a to z titulu bezdôvodného obohatenia
podľa ust. § 451 Občianskeho zákonníka, ako správne naznačil v rozhodnutí okresný súd. Rovnako
správne súd prvej inštancie konštatoval, že žalovanej bol poskytnutý úver vo výške 1.561,11 eur (reálne
poskytnuté peňažne prostriedky žalovanej) s tým, že táto žalobcovi uhradila sumu 3.499,84 eur, teda
uhradila dlh v celom rozsahu, ba dokonca vo väčšom rozsahu, než ako bola povinná podľa zmluvy o
revolvingovom úvere, keď táto bola povinná pri uhradení 36 splátok po 84,98 eur uhradiť spolu 3.059,28
eur, preto správne z dôvodu neexistencie akéhokoľvek dlhu, ani z titulu bezdôvodného obohatenia, súd
prvej inštancie žalobu zamietol.

35. Prílohou návrhu na začatie konania a obsahom spisu je tzv. „karta klienta“ - výpis internej evidencie
žalobcu, ktorý podľa názoru žalobcu má preukazovať vyplatenie úveru žalovanej. Faktom je, že v tomto
dokumente s dátumom tlače dňa 17.10.2013 sa uvádza: v kolónkach označených „poskytnutá čiastka“
a „poskytnuté celkom“ je v oboch uvedená suma 1.560,11 eur, v kolónke „dátum vyplatenia“ je uvedený
deň 13.1.2009 a v kolónke „vyplatená čiastka“ 1.560,11 eur. Taká istá čiastka je uvedená aj kolónke
„vyplatené, vrátane revolvingov“. V kolónke „splatené“ je suma 3.499,84 eur, pričom ako vyplýva z nižšie
uvedeného textu, ide o súčet mesačných splátok splatných od 20.2.2009 do 20.3.2013 (v tabuľkovej
forme sú uvádzané konkrétne sumy jednotlivých splátok, ktoré žalovaná v prospech žalobcu zaplatila s
uvedeným dátumom splatnosti bezúročnej splátky a dátum jej skutočného zaplatenia). V kolónke dátum
uplatnenia (zrejmé ide o zosplatnenie úveru) je uvedené 25.4.2013 a ako žalovaná suma je uvedená
69,32 eur s príslušenstvom.

36. Podľa názoru odvolacieho súdu je potrebné uviesť, že takto uvedenými údajmi nepochybne
dochádza ku klamaniu žalovanej ako spotrebiteľa, keď nie je možné jednoznačne a presne preukázať
konkrétne - kedy a v akej výške bolo žalovanej žalobcom „plnené“, žalobca používa pojmy „poskytnuté“ a



„vyplatené“, kde sú dosadené rozdielne číselné hodnoty a tieto údaje sú rozporuplné s tým, že odvolateľ
ich bližšie nevysvetlil, neozrejmil a jednoznačne nedefinoval ani v odvolacom konaní.

37. Ako už bolo uvedené, intervenient na strane žalovanej vstúpil do tohto konania v rámci odvolacieho
konania s tým, že žalobca namietal jeho vstup do konania, keď okrem tej skutočnosti, že sa intervenient
dal v konaní zastúpiť advokátom, keď podľa žalobcu má intervenient, ktorý bol zriadený za účelom
ochrany práv spotrebiteľov byť schopný sám poskytovať právnu pomoc spotrebiteľom, žalobca vo svojej
námietke uviedol, že intervenient nie je v konaní zúčastnený sám za seba, ale popri účastníkovi, ktorého
v konaní podporuje. To podľa žalobcu znamená, že podanie spolu s prílohami postačí doručiť len
takto podporovanému účastníkovi. Doručiť návrh spolu s prílohami intervenientovi potrebné nie je, a
potom ani z tohto hľadiska navrhovateľ nemal povinnosť predkladať ďalší rovnopis návrhu jeho príloh
a pod.. Náklady spojené s jeho vyhotovením nech znáša ten subjekt, ktorý do konania po jeho začatí
z vlastnej iniciatívy vstúpil (v zmysle § 104 Občianskeho súdneho poriadku), t. j. žalobca namietal
vzniknuté náklady v súvislosti s vyhotovením a doručovaním rovnopisu podania jeho príloh vedľajšiemu
účastníkovi.

38. Odvolací súd poukazujúc na ust. § 93 ods. 3 O.s.p., v zmysle ktorého, ak intervenient vstupuje do
konania z vlastného podnetu, za účinnosti úkonu, kedy tento intervenient vstúpil do konania, t. j. ešte
pred účinnosťou ust. § 93 ods. 3 v znení, podľa ktorého súčasťou oznámenia o vstupe musel byť aj
súhlas účastníka, popri ktorom sa zúčastňujú na konaní, teda podľa vtedy platnej úpravy nebol potrebný
tento súhlas na strane toho-ktorého má intervenient vystupovať, preto rozhodol tak, že námietku vstupu
intervenienta do konania zamietol.

39. O trovách odvolacieho konania súd rozhodol podľa § 396 ods. 1 CSP v spojení s § 262 ods. 1
CSP, keď žalovaná aj intervenient na jej strane ako úspešní účastníci odvolacieho konania, majú právo
na náhradu trov konania, avšak z dôvodu, že žalovanej, ani intervenientovi na strane žalovanej žiadne
trovy odvolacieho konania nevznikli, nakoľko žiaden z nich sa k podanému odvolanie žalobcu nevyjadril
a ani zo spisu žiadne trovy žalovanej a intervenienta na jej strane nevyplývajú, súd vyslovil zhodne u
všetkých účastníkov, ako aj intervenienta na strane žalovanej, že žiaden z nich nemá nárok na náhradu
trov odvolacieho konania.

40. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v pomere hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku nie je odvolanie prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( § 427 ods. 1 CSP).

Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa § 429 ods. 2 v dovolacom konaní zastúpený advokátom.
Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).