{"guid": "ussr:12f277a7-98bb-4299-b50e-1d63ffe88815", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2026:PL.US.8.2026.2", "spisova_znacka": "PL. ÚS 8/2026", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 8/2026 z 24. 6. 2026", "citacia": "nález Ústavného súdu SR z 24. júna 2026, sp. zn. PL. ÚS 8/2026, ECLI:SK:USSR:2026:PL.US.8.2026.2", "identifikacne_cislo": null, "sud": {"guid": "ussr", "nazov": "Ústavný súd Slovenskej republiky", "typ": "ustavny", "slug": "ustavny-sud"}, "sudca": "Miloš Maďar", "sudca_id": 1078, "sudca_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/sudca/milos-madar-1078", "datum_vydania": "2026-06-24", "forma": "Nález", "povaha": ["nevyhovuje", "nie je v súlade", "nie je v súlade", "nevyhovuje", "nevyhovuje", "nie je v súlade", "nie je v súlade", "nie je v súlade", "nie je v súlade", "nevyhovuje", "nie je v súlade"], "oblast": ["Ústavné právo"], "podoblast": ["konanie o súlade právnych predpisov"], "merito": "Súlad zákona o hlavnom meste Slovenskej republiky Bratislave – Rovnosť volebného práva", "pravna_veta": "I. Čl. 30 ods. 1 ústavy garantuje ochranu základnému právu zúčastňovať sa na správe verejných vecí priamo alebo slobodnou voľbou svojich zástupcov vo vzťahu k občanom Slovenskej republiky ako jednotlivcom – fyzickým osobám. V územnej samospráve je zároveň aktívne a pasívne volebné právo priznané aj cudzincom s trvalým pobytom na území Slovenskej republiky. Súčasťou tejto ochrany je aj ústavná garancia rovnosti aktívneho a pasívneho volebného práva. Ochrana poskytovaná rôznym skupinovým záujmom, napríklad pokiaľ ide o obyvateľov určitej mestskej časti, musí rešpektovať tieto ústavné limity, tak pokiaľ ide o legislatívou zvolený spôsob a prostriedky, ako aj pokiaľ ide o právno-aplikačnú prax kompetentných orgánov verejnej moci.\nII. K narušeniu princípu rovnosti volebného práva môže dôjsť formálne alebo materiálne. O formálne narušenie ide vtedy, ak právny poriadok výslovne ustanovuje, že určité kategórie voličov majú viac hlasov ako ostatní voliči, prípadne že ich hlasy majú väčšiu váhu. Pri materiálnom narušení princípu rovnosti volebného práva nejde o jeho narušenie výslovným určením rozdielneho počtu hlasov alebo ich váhy pre rôzne kategórie voličov, ale o narušenie spočívajúce v tom, že hlasy rôznych voličov majú pri celkovom zisťovaní výsledkov volieb rôznu váhu. Materiálne porušenie princípu rovnosti volebného práva súvisí s konštrukciou volebných obvodov. K takémuto stavu môže dôjsť buď nesprávnym stanovením hraníc volebných obvodov, alebo ich zakonzervovaním, ktoré nereflektuje meniaci sa demografický vývoj, teda nárast alebo pokles počtu voličov.\nIII. Ústavná prípustnosť určených volebných obvodov sa má skúmať prostredníctvom dát o počte obyvateľov na jedného poslanca a odchýlky určenia priemerného počtu obyvateľov na jedného poslanca vo volebných obvodoch.\nIV. Rovnosť volebného práva nemá absolútny charakter. To napokon platí aj pre ďalšie princípy, teda všeobecnosť, tajnosť či priamosť hlasovania. Práve z dôvodu geografických či populačných špecifík sa uznáva prípustnosť odchýlky v počte obyvateľov pripadajúcich na jedného poslanca a odmieta sa koncepcia absolútnej aritmetickej rovnosti. Aj relatívny charakter rovnosti volebného práva však má ústavné limity, ktoré musí rešpektovať každá jednotka územnej samosprávy.\nV. Rovnosť vo volebnom práve by sa mala viazať na voliča (aktívne volebné právo) a kandidáta (pasívne volebné právo) bez ohľadu na jeho národnostnú alebo etnickú príslušnosť. Extrémna disproporcia vo váhe hlasov zároveň nemôže byť zdôvodnená ani geografickým kritériom či administratívnym, prípadne historickým ohraničením, lebo na tieto aspekty síce možno prihliadať, no nesmú byť dôvodom na extrémnu disproporciu.", "pravna_veta_zdroj": "sud", "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": "PL.", "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-125.odsek-1", "nazov": "čl. 125 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-125.odsek-1", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-125"}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-125"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://www.ustavnysud.sk/docDownload/12f277a7-98bb-4299-b50e-1d63ffe88815", "zdroj": "ussr", "url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2026:PL.US.8.2026.2", "api_url": "https://sk.advokati.digital/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2026:PL.US.8.2026.2", "text_url": "https://sk.advokati.digital/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2026:PL.US.8.2026.2/text", "citacie_n": 0, "text": "SLOVENSKÁ REPUBLIKA\n\nNÁLEZ\nÚstavného súdu Slovenskej republiky\nV mene Slovenskej republiky\nPL. ÚS 8/2026-56\nÚstavný súd Slovenskej republiky v pléne zloženom z predsedu Ivana Fiačana a sudcov Jany\nBaricovej, Miroslava Duriša, Libora Duľu, Ladislava Duditša, Rastislava Kaššáka, Miloša Maďara\n(sudca spravodajca), Petra Molnára, Petra Straku, Ľuboša Szigetiho a Roberta Šorla o návrhu\nverejného ochrancu práv na začatie konania podľa čl. 125 ods. 1 písm. a) Ústavy Slovenskej\nrepubliky o súlade § 11 ods. 2 druhej vety zákona Slovenskej národnej rady č. 377/1990 Zb.\no hlavnom meste Slovenskej republiky Bratislave v znení neskorších predpisov s Ústavou\nSlovenskej republiky a Medzinárodným paktom o občianskych a politických právach takto\nrozhodol:\n1. Ustanovenie § 11 ods. 2 druhá veta zákona Slovenskej národnej rady č. 377/1990 Zb. o hlavnom\nmeste Slovenskej republiky Bratislave v znení neskorších predpisov n i e j e v súlade s čl. 13\nods. 4 ústavy, čl. 30 ods. 1, 3 a 4 ústavy, s čl. 69 ods. 2 ústavy a s čl. 25 písm. a) a b)\nMedzinárodného paktu o občianskych a politických právach.\n2. Vo zvyšnej časti návrhu verejného ochrancu práv n e v y h o v u j e .\nOdôvodnenie:\nI.\nNávrh na začatie konania o súlade právnych predpisov\n1. Ústavnému súdu bol 29. januára 2026 doručený návrh verejného ochrancu práv podľa čl. 151a\nods. 2 v spojení s čl. 130 ods. 1 písm. h) Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“)\nna začatie konania v zmysle čl. 125 ods. 1 písm. a) ústavy a podľa § 74 a nasl. zákona č. 314/2018\nZ. z. o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení\nneskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) o súlade § 11 ods. 2 druhej vety (ďalej\naj „napadnuté ustanovenie“) zákona Slovenskej národnej rady č. 377/1990 Zb. o hlavnom meste\nSlovenskej republiky Bratislave v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o hlavnom meste\nSR“) s čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 1, čl. 13 ods. 4 a čl. 30 ods. 1, 3 a 4 samostatne, ako aj v spojení\n\ns čl. 12 ods. 2 a čl. 31 ústavy, čl. 69 ods. 2 ústavy a s čl. 25 písm. a) a b) Medzinárodného paktu\no občianskych a politických právach (ďalej len „medzinárodný pakt“).\n2. V zmysle napadnutého ustanovenia mestské zastupiteľstvo určí počet poslancov volených\nv jednotlivých mestských častiach podľa podielu počtu obyvateľov mestskej časti na celkovom\npočte obyvateľov hlavného mesta, pričom každá z nich má v mestskom zastupiteľstve aspoň\njedného poslanca. Verejný ochranca práv podal návrh na začatie konania z vlastnej iniciatívy,\na to z dôvodu presvedčenia o „ohrození, resp. porušení rovnosti aktívneho a pasívneho volebného\npráva“ podľa referenčných noriem ústavy a medzinárodného paktu. V návrhu prízvukuje,\nže ohrozenie „nie je teoretické, ale... prejavuje sa v aplikačnej praxi mestského zastupiteľstva\nhlavného mesta Slovenskej republiky Bratislavy pri určovaní volebných obvodov pred voľbami\ndo orgánov samosprávy obcí“. Verejný ochranca práv taktiež pripomína postavenie mestského\nzastupiteľstva v kontexte svojej pôsobnosti zahŕňajúcej okrem iného aj konania, rozhodnutia\na iné zásahy orgánov územnej samosprávy.\n3. Verejný ochranca práv si v návrhu všíma, že napadnuté ustanovenie bolo už v minulosti\npredmetom konania o súlade právnych predpisov vo veci sp. zn. PL. ÚS 6/05. Ústavný súd\nv nej zamietol návrh na vyslovenie nesúladu, ktorý bol podaný generálnym prokurátorom\nSlovenskej republiky. Ústavným základom pre zamietnutie bolo znenie čl. 131 ods. 1 druhej a tretej\nvety ústavy v znení účinnom do 31. decembra 2020: „Plénum ústavného súdu sa uznáša\nnadpolovičnou väčšinou všetkých sudcov. Ak sa táto väčšina nedosiahne, návrh sa zamietne.“\nPodľa verejného ochrancu práv nešlo o rozhodnutie o veci samej, a je preto vylúčené,\nže by uznesenie sp. zn. PL. ÚS 6/05 vytváralo prekážku veci rozhodnutej (res iudicata),\na tým aj neprípustnosť návrhu v zmysle § 55 písm. a) zákona o ústavnom súde.\n4. Návrh ďalej obsahuje argumentáciu nadväzujúcu na prvú vetu z § 11 ods. 2 zákona o hlavnom\nmeste SR, pevne určujúcu počet všetkých poslancov mestského zastupiteľstva na 45. Verejný\nochranca práv akcentuje súvisiacu všeobecnú úpravu zo zákona č. 180/2014 Z. z. o podmienkach\nvýkonu volebného práva a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov\n(ďalej len „volebný kódex“) a prechádza k jadru svojej výhrady: ak napadnuté ustanovenie určuje,\nže každá mestská časť hlavného mesta musí mať v mestskom zastupiteľstve aspoň jedného poslanca\nbez ohľadu na počet obyvateľov mestskej časti, potom každá mestská časť musí predstavovať\nminimálne jeden samostatný volebný obvod. Napadnuté ustanovenie tak vyzdvihuje povinné\nzastúpenie mestských častí, resp. ich obyvateľov, na úkor pomeru obyvateľov mestskej časti\nna celkovom počte obyvateľov hlavného mesta. To podľa verejného ochrancu práv spôsobuje\n„narušenie rovnosti aktívneho, ako aj pasívneho volebného práva, a to len s mimoriadne\nobmedzenou možnosťou mestského zastupiteľstva samostatne korigovať uvedenú nerovnosť“.\n5. Verejný ochranca práv v ďalších častiach návrhu vysvetľuje podstatu a účel volebného práva\ns odkazom na rozhodovaciu činnosť ústavného súdu či vedeckú spisbu. Pripomína jeho základné\nkvality a z nich následne rovnosť volebného práva, ktorú označuje za odvodenú od širšie ponímanej\nrovnosti ľudí v dôstojnosti a v právach, prepájajúc túto rovnosť ľudí so zákazom diskriminácie.\nPoukazuje tiež na osobitné ústavné ukotvenie rovnosti volebného práva na úrovni volieb\ndo orgánov územnej samosprávy v zmysle čl. 69 ods. 2 ústavy. Na podklade rozhodovacej činnosti\nústavného súdu charakterizuje rovnosť volebného práva ako právo každého voliča „odovzdať\n\n2\n\nvo voľbách jeden hlas, pričom tento hlas bude mať rovnaký vplyv na výsledok volieb, ako hlasy\nvšetkých ostatných voličov“. Zaručuje sa ním „aj rovnaká váha hlasu – teda zachovanie rovnakého\npomeru medzi jednotlivými odovzdanými hlasmi pri určovaní volebného výsledku“.\nTakto identifikovaná rovnosť vo váhe každého voliča má podľa verejného ochrancu práv\ntiež zrkadlový odraz aj v pasívnom volebnom práve. Na rovnosť volebného práva tiež poukazuje\nv kontexte nálezu sp. zn. PL. ÚS 19/98 a uznesenia sp. zn. IV. ÚS 96/07.\n6. Napadnuté ustanovenie má podľa verejného ochrancu práv mimoriadny vplyv na rovnosť\nvolebného práva preto, lebo ovplyvňuje váhu jednotlivých hlasov voličov, i keď s odkazom\nna rozhodovaciu činnosť ústavného súdu uznáva, že rovnosť volebného práva nie je absolútnym\nprávom, pričom ústavne akceptovateľným modelom je aj utváranie volebných obvodov podľa počtu\nobyvateľov jednotlivých obvodov. V tejto súvislosti okrem iného odkazuje na 18. bod z uznesenia\nsp. zn. PL. ÚS 71/2018: „Ústavný súd v zhode so svojím uznesením sp. zn. PL. ÚS 34/99 z 12. mája\n1999... konštatuje, že orgán, ktorý určuje volebné obvody pre voľby podľa volebného zákona,\nje povinný vytvoriť volebné obvody s takým počtom obyvateľov, aby každý občan mal približne\nrovnakú príležitosť ovplyvniť výsledok volieb, ak uplatní svoje právo podľa čl. 30 ods. 1 alebo čl. 30\nods. 4 Ústavy Slovenskej republiky.“\n7. Verejný ochranca práv je presvedčený o tom, že nesprávna konštrukcia volebných obvodov,\nv ktorých na jedného poslanca zastupiteľstva pripadajú výrazne odlišné počty obyvateľov,\nspôsobuje materiálne narušenie rovnosti volebného práva. Tento prístup nachádza\naj v 49. bode odôvodnenia nálezu sp. zn. PL. ÚS 13/2023. S odkazom na právnu doktrínu tvrdí,\nže narušením princípu rovnosti volebného práva nastáva malapportionment: „nerovnomerné,\nnevhodné, nesprávne vymedzenie volebných obvodov, ktoré spôsobuje, že sila hlasu jednotlivých\nvoličov sa významne odlišuje.“\n8. Tento problém identifikoval verejný ochranca práv aj pri napadnutom ustanovení. Mestské\nzastupiteľstvo nie je oprávnené zohľadňovať počet obyvateľov pripadajúcich na každý poslanecký\nmandát napriek zásadným rozdielom v počte obyvateľov mestských častí, keďže hranice volebných\nobvodov sú v hlavnom meste dané hranicami mestských častí, celkový počet poslancov mestského\nzastupiteľstva je stanovený pevne a zákon prikazuje zastúpenie každej mestskej časti jej „vlastným“\nposlancom. Pri takto nastavenej zákonnej úprave mestské zastupiteľstvo nedokáže vychádzať\nani z populačného vývoja v hlavnom meste a jeho mestských častiach. Verejný ochranca práv\npreto v nadväznosti na nerovnomerný populačný vývoj upozorňuje na riziko „ďalšieho\nprehlbovania rozdielov v rovnosti volebného práva v budúcnosti“.\n9. Verejný ochranca práv v návrhu na začatie konania ďalej poukazuje na konkrétne prejavy\naplikácie napadnutého ustanovenia, keď sprostredkúva dáta o počte obyvateľov a poslancov\n(celkovo a vo volebných obvodoch). Na podklade týchto dát určil priemerný počet obyvateľov\npripadajúcich na jedného poslanca v celom meste (celomestský priemer) a priemerný počet\nobyvateľov pripadajúcich na jedného poslanca v jednotlivých volebných obvodoch (podiel počtu\nobyvateľov a počtu volených poslancov). Rozdiely medzi počtami obyvateľov na jedného poslanca\nprevádza na percentá, „ktoré odhalia úroveň odchýlky... Čím je hodnota odchýlky vyššia od hodnoty\n100 %, tým je váha hlasov voličov nižšia. A naopak, čím je hodnota odchýlky nižšia od hodnoty\n100 %, tým je váha hlasov voličov vyššia... Rozdiely v potencialite váhy hlasov obyvateľov medzi\n\n3\n\nniektorými volebnými obvodmi presiahli aj hodnoty 100 %, pričom najvyššie z nich predstavovali\n146,19 % (rozdiel medzi obvodmi č. 9 a č 14), 135,10 % (medzí obvodmi č. 9 a č. 15) a 120,23 %\n(medzi obvodmi č. 9 a č. 17). Extrémne rozdiely sú však aj medzi ostatnými volebnými obvodmi.“.\nNa to, čo verejný ochranca práv považuje za „extrémne rozdiely vo váhe volebného práva medzi\njednotlivými obvodmi“, poukazuje aj prostredníctvom dát o počte hlasov potrebných na zvolenie\nza poslanca v rôznych mestských častiach. V návrhu tiež zdôrazňuje, že „disproporcie...\nneboli zapríčinené len nevhodným určením volebných obvodov zo strany mestského zastupiteľstva,\nale priamo aplikáciou napadnutého ustanovenia zákona o hlavnom meste“. Keďže napadnutá\núprava znemožňuje, aby na poslanecké mandáty pripadajúce na jednotlivé volebné obvody pripadal\npribližne rovnaký počet obyvateľov obce, verejný ochranca práv ju považuje za nesúladnú\ns ústavným princípom rovnosti volebného práva podľa čl. 30 ods. 1, 3 a 4 a čl. 69 ods. 2 ústavy,\nako aj s čl. 25 písm. b) medzinárodného paktu.\n10. Neprípustnosť identifikovaných percentuálnych (pomerných) odchýlok verejný ochranca práv\nvyvodzuje aj z rozhodovacej činnosti ústavného súdu (IV. ÚS 96/07 a neprípustnosť pomeru 10:1,\ntaktiež sp. zn. PL. ÚS 34/99 a pomeru 5,1:1) a výkladu Výboru OSN pre ľudské práva vo veci\nIstván Matyus. Do pozornosti tiež dáva prístup Ústavného súdu Českej republiky, ktorý považoval\nv komunálnych voľbách za prijateľnú odchýlku 12 % (Pl. ÚS 52/10), a predovšetkým Kódex dobrej\npraxe vo volebných veciach vydaný Benátskou komisiou. Podľa neho by odchýlka „nemala byť\nväčšia ako 10 % a nikdy by nemala presiahnuť 15 %“. Verejný ochranca práv tiež poukazuje\nna rozhodnutie Štátneho súdu Dolného Saska (StGH 5/23 zo 16. decembra 2024), podľa ktorého\n„princíp rovnosti volebného práva je porušený pri odchýlke väčšej ako 25 %... odchýlky v rozmedzí\n15 % až 25 % sú ospravedlniteľné len vo výnimočnom prípade, pričom so stúpajúcou odchýlkou\nstúpa aj nárok na intenzitu odôvodnenia výnimočnosti“. V podmienkach napadnutej právnej úpravy\npredstavovali „najväčšie rozdiely v rovnosti volebného práva a vo váhe hlasov obyvateľov hodnoty\npresahujúce 145 %, resp. pomer 67,97:1“.\n11. V ďalšej časti návrhu na začatie konania verejný ochranca práv akceptuje záujem mestských\nčastí na zastúpenie v mestskom zastupiteľstve ako legitímny, čo podporuje s odkazom na uznesenia\nsp. zn. PL. ÚS 34/99 a sp. zn. IV. ÚS 96/07. Tvrdí však, že druhé menované uznesenie uznáva\ntento záujem ako legitímny len podmienečne, ak utvorenie samostatných volebných obvodov\nv mestských častiach nezasiahne do ústavného princípu rovnosti volebného práva. Z prvého\nmenovaného uznesenia zase akcentuje časť z odôvodnenia, podľa ktorej „veľké rozdiely v počtoch\nobčanov pripadajúcich na jeden poslanecký mandát v rôznych volebných obvodoch pre voľby\ndo toho istého zastupiteľského zboru nemôžu ospravedlniť nijaké dôvody“. Legitímny verejný\nzáujem mestských častí na zastúpenie v mestskom zastupiteľstve nemá podľa verejného ochrancu\npráv ústavný rozmer: „Právo na územnú samosprávu, ktorej nositeľkou je aj obec (mesto),\nje ústavou v čl. 64 až čl. 71 vo všeobecností garantované pre obec ako celok, nie pre mestskú časť.“\nPri vzájomnej kolízii rovnosti volebného práva a záujmu na zastúpenie určitého územia obce\nuprednostňuje s rozsiahlymi odkazmi na vedeckú spisbu práve rovnosť volebného práva. Verejný\nochranca práv upozorňuje, že podľa § 11 ods. 1 zákona o hlavnom meste SR je mestské\nzastupiteľstvo zastupiteľským zborom „obyvateľov Bratislavy a orgánom samosprávy Bratislavy“.\nNa príklade mesta Košice a zákona Slovenskej národnej rady č. 401/1990 Zb. o meste Košice\n\n4\n\nv znení neskorších predpisov (ďalej aj „zákon o meste Košice“) poukazuje na to, že „samosprávne\npostavenie mestských častí nie je nevyhnutným pravidlom pre určovanie volebných obvodov“.\n12. Pri napadnutej právnej úprave je v zmysle argumentácie verejného ochrancu práv prítomný\ntiež aspekt diskriminácie, keď „dochádza k reálnemu vyčleneniu porovnateľnej skupiny v súvislosti\ns výkonom volebného práva (aktívneho a pasívneho), k tomuto vyčleneniu dochádza na základe\nniektorého iného postavenia (miesta trvalého pobytu, resp. volebného obvodu kandidatúry).\nZároveň ide o vyčlenenie, ktoré zjavne znevýhodňuje tieto skupiny obyvateľov hlavného mesta,\nresp. kandidátov do mestského zastupiteľstva, pričom ide o také vyčlenenie, ktoré nemožno\nospravedlniť dostatočne silným a relevantným legitímnym (verejným) záujmom.“.\nII.\nPriebeh konania na ústavnom súde a stanoviská účastníkov konania a vedľajšieho účastníka\n13. Ústavný súd uznesením č. k. PL. ÚS 8/2026-20 z 25. marca 2026 prijal návrh verejného\nochrancu práv na ďalšie konanie v celom rozsahu. Návrhu na pozastavenie účinnosti napadnutého\nustanovenia nevyhovel.\nII.1. Vyjadrenie Národnej rady Slovenskej republiky:\n14. Predseda Národnej rady Slovenskej republiky (ďalej len „národná rada“) listom z 29. apríla\n2026 doručil ústavnému súdu návrh zákona o hlavnom meste SR s dôvodovou správou (tlač 28,\nIX. volebné obdobie Slovenskej národnej rady) a prepis rozpravy (stenografickú správu)\nz 5. schôdze Slovenskej národnej rady z 13. septembra 1990. Súčasne oznámil, že súhlasí\ns upustením od ústneho pojednávania. Vyjadrenie k argumentácii verejného ochrancu práv sa v liste\npredsedu národnej rady nenachádza.\nII.2. Vyjadrenie vlády Slovenskej republiky:\n15. Vláda Slovenskej republiky ako vedľajší účastník zastúpený Ministerstvom spravodlivosti\nSlovenskej republiky (ďalej len „vedľajší účastník“) predložila stanovisko z 5. mája 2026, v ktorého\núvode uviedla, že sa s podaným návrhom nestotožňuje a navrhuje, aby ústavný súd vo svojom\nnáleze vyslovil, že sa návrhu nevyhovuje.\n16. Vláda obhajuje napadnuté ustanovenie tým, že je súčasťou dotknutého zákona v nezmenenej\npodobe od jeho samotného vyhlásenia, pričom za dôvod jeho prijatia považuje spravodlivejšie\nzastúpenie obyvateľov Bratislavy v mestskom zastupiteľstve na účel zabezpečenia rovnosti hlasov\nobčanov. Zákon o hlavnom meste SR od svojho prijatia vychádza z osobitného modelu\ndvojúrovňovej samosprávy, v ktorom majú mestské časti postavenie samosprávnych a správnych\ncelkov s vlastnými orgánmi. Dlhodobá existencia napadnutého ustanovenia bez spochybnenia\nzo strany dozorných orgánov podľa vlády naznačuje, že v odbornom aj politickom prostredí\nbola vnímaná ako ústavne konformná. Napadnuté ustanovenie podľa vlády predstavuje racionálny\na ústavne akceptovateľný model kombinujúci princíp demokratickej proporcionality a princíp\núzemnej reprezentácie, keď každá mestská časť má v mestskom zastupiteľstve hlavného mesta\nSlovenskej republiky svoj hlas. Demokratická proporcionalita podľa doručeného stanoviska\npresnejšie odráža vôľu voličov, čo najviac zodpovedá skutočnej vôli obyvateľov jednak tej-ktorej\n\n5\n\nmestskej časti, a jednak mesta ako celku. Vláda následne poukazuje na utváranie volebných\nobvodov pre voľby poslancov obecných zastupiteľstiev s odkazom na § 166 ods. 1 a 3 volebného\nkódexu a vybrané ústavné normy. Uznáva pritom, že mestské zastupiteľstvo je v rámci volebnej\ngeometrie povinné utvárať volebné obvody s takým počtom obyvateľov, aby každý občan mal\npribližne rovnakú možnosť ovplyvniť výsledok volieb, ak uplatní svoje právo podľa čl. 30 ods. 1\nalebo 4 ústavy. Zároveň vníma požiadavku, aby na každý poslanecký mandát pripadal približne\nrovnaký počet obyvateľov mesta s trvalým pobytom v danom volebnom obvode. Z uvedeného\ndôvodu mestské zastupiteľstvo musí pri utváraní volebných obvodov v čo najvyššej miere\nrešpektovať rovnakú možnosť kandidátov uchádzať sa o hlasy voličov.\n17. Vláda ďalej upozornila, že napadnuté ustanovenie síce pri veľmi významne odlišných počtoch\nobyvateľov jednotlivých mestských častí spôsobuje v niektorých prípadoch odchýlku v počte\nobyvateľov mestskej časti pripadajúcich na jedného poslanca mestského zastupiteľstva, no právny\nporiadok Slovenskej republiky podľa nej neustanovuje, aká odchýlka je v súlade so zákonom,\nresp. ústavou. Určitú odchýlku medzi jednotlivými mestskými časťami považuje za prijateľnú\ns tým, že smerodajnými v tomto prípade môžu byť medzinárodné štandardy vyjadrené v Kódexe\ndobrej praxe vo volebných veciach Benátskej komisie (prípustná odchýlka od normy by nemala byť\nväčšia ako 10 % a určite by nemala presiahnuť 15 %). Kódex podľa vlády však pripúšťa existenciu\nosobitných okolností, za ktorých môže byť aj vyššia odchýlka akceptovateľná a nenarúšajúca\nrovnosť volebného práva. Takýmito okolnosťami môžu byť napríklad ochrana koncentrovanej\nmenšiny, riedko osídlenej administratívnej jednotky. Vláda ďalej poukazuje na ďalšie časti kódexu,\nnapríklad čo sa týka prípustnosti zohľadňovať pri tvorbe volebných obvodov aj zohľadňovanie\ngeografického a administratívneho kritéria, pripadne aj zohľadňovanie historických hraníc.\n18. Doručené stanovisko vlády tiež zvýrazňuje, že ak by mestské zastupiteľstvo prihliadalo\niba na primeranosť odchýlky v počte obyvateľov mestskej časti pripadajúcich na jedného poslanca\nmestského zastupiteľstva, potom by obyvatelia viacerých mestských časti v meste Bratislava\nfakticky nemali žiadnu šancu mať svojho zástupcu v mestskom zastupiteľstve. To vláda považuje\nza rozporné s princípom samosprávy ako reálneho výkonu verejnej moci na miestnej úrovni\na nespravodlivé, ilustrujúc to porovnaním mestskej časti Petržalka a mestskej časti Devín.\n19. Vláda nechápe čl. 30 ústavy tak, že by zakotvoval požiadavku absolútnej aritmetickej rovnosti,\nale je v ňom zakotvená rovnosť relatívna, posudzovaná v kontexte konkrétnych územných\na demografických podmienok. Prijatie argumentácie verejného ochrancu práv by podľa nej mohlo\nviesť k spochybneniu ústavnosti volebných mechanizmov vo všetkých samosprávach na území\nSlovenskej republiky, keďže úplná matematická rovnosť váhy hlasu nie je v komunálnych voľbách\nreálne dosiahnuteľná. Uvedené vláda podporuje upozornením, že váha hlasu voliča je prirodzene\novplyvnená demografickými špecifikami jednotlivých volebných obvodov, pričom v menších\nobciach postačuje na získanie mandátu výrazne nižší počet hlasov než vo väčších. Voľby\ndo mestského zastupiteľstva v Bratislave nie sú podľa vlády založené na jednom celomestskom\nvolebnom obvode, ale na princípe reprezentácie jednotlivých mestských častí.\n20. Vláda ďalej zastáva názor, podľa ktorého právna úprava primeraným spôsobom reflektuje\nskutočnosť, že územie Bratislavy je sumárom územia mestských častí, a je zárukou toho,\naby boli tieto mestské časti súčasťou rozhodovania v hlavnom meste Slovenskej republiky.\n\n6\n\nAkcentuje spravodlivosť voči voličom a zastúpenie aj menších mestských častí v mestskom\nzastupiteľstve, čím sa podporuje pluralita a vyváženosť rozhodovania a predchádza sa situáciám,\nkeď by takéto menšie mestské časti boli úplne „prehlušené“ veľkými mestskými časťami, napríklad\naj v otázkach rozhodovania o strategických záležitostiach hlavného mesta (územný plán), ktoré\nsa ich priamo dotýkajú. V nadväznosti na to vláda tvrdí, že pri jednotlivých mestských častiach\nje váha hlasu voliča rovnaká, keďže poslanci sú volení obyvateľmi konkrétnej mestskej časti.\nStanovisko tak obhajuje napadnuté ustanovenie ako garanciu uplatňovania záujmov mestských častí\ns tým, že bez neho by pri zohľadnení počtov obyvateľov mestských častí došlo k vylúčeniu\nmožnosti obyvateľov menších mestských častí zúčastňovať sa na rozhodovaní v hlavnom meste.\nNapadnuté ustanovenie podľa vlády nepredstavuje zásah do podstaty volebného práva,\nale ide o legitímny nástroj na zabezpečenie územnej reprezentácie mestských častí v orgánoch\nhlavného mesta so zachovaním princípu rovnosti volebného práva v jednotlivých volebných\njednotkách. Tento nástroj je založený na objektívnych kritériách, je primeraný a nevedie\nk svojvoľnému ani diskriminačnému odlišovaniu.\n21. Vláda sa napokon v stanovisku vyjadrila aj k argumentácii verejného ochrancu práv založenej\nna vypustení obdobnej úpravy zo zákona o meste Košice. Absencia obdobného ustanovenia\nv prípade mesta Košice sama osebe podľa vlády neznamená protiústavnosť odlišného modelu\npri Bratislave vzhľadom na široký priestor zákonodarcu na voľnú úvahu pri nastavovaní parametrov\nsamosprávy za súčasného rešpektovania demokratických princípov. Mesto Bratislava má na rozdiel\nod mesta Košice v zmysle stanoviska vlády komplexnejšie usporiadanie správy, vyznačuje\nsa výraznejšími rozdielmi medzi jednotlivými mestskými časťami a zároveň aj historicky silnejším\npostavením mestských častí.\nII.3. Replika navrhovateľa:\n22. Verejný ochranca práv sa k stanovisku vlády vyjadril listom z 26. mája 2026. Prostredníctvom\ndoručenej repliky upozorňuje v kontexte argumentu vlády o existencii dvojúrovňovej samosprávy\nna to, že samospráva mestských častí sa primárne vykonáva na úrovni samotných mestských častí\na ich orgánov, ktoré predstavujú starosta mestskej časti a miestne zastupiteľstvo. Mestské\nzastupiteľstvo predstavuje v zmysle § 11 ods. 1 zákona o hlavnom meste zastupiteľský zbor\nvšetkých obyvateľov Bratislavy ako celku, nie zastupiteľský zbor miestnych častí. Bratislava\nzároveň združuje osoby, ktoré majú na jej území trvalý pobyt, a nie jednotlivé mestské časti.\nPreto podľa neho neplatí, že Bratislava „je sumárom územia mestských častí“, ako uvádza vláda\nv stanovisku.\n23. Čo sa týka argumentácie vlády o spravodlivejšom zastúpení obyvateľov Bratislavy v mestskom\nzastupiteľstve ako sledovanom cieli, napadnuté ustanovenie podľa verejného ochrancu práv\nvyvoláva úplne opačný efekt, ktorý sa prejavuje výraznými rozdielmi vo váhe hlasov obyvateľov\nBratislavy z rôznych volebných obvodov pri voľbe poslancov do rovnakého mestského\nzastupiteľstva. Pokiaľ aplikácia napadnutého ustanovenia zákona o hlavnom meste vyvoláva\nextrémne disproporcie vo váhe hlasov obyvateľov mesta v rôznych mestských častiach,\nako aj rozdielny prístup kandidátov na poslancov zastupiteľstva k volenej funkcii, nemožno\nv zmysle doručenej repliky hovoriť ani o „presnejšom odraze vôle voličov“.\n\n7\n\n24. Verejný ochranca práv ďalej upozorňuje, že Bratislava ako hlavné mesto Slovenskej republiky\nnemá v ústave špecificky upravenú podobu územnej samosprávy, odlišnú od všeobecných\nustanovení vzťahujúcich sa na všetky obce podľa jej štvrtej hlavy. Ústava v čl. 10 ods. 2 obsahuje\nsplnomocnenie na vydanie zákona o Bratislave vo vzťahu k plneniu úloh hlavného mesta republiky,\nno nie vo vzťahu k rovnosti volebného práva, resp. k volebnému systému a volebným\npravidlám do orgánov územnej samosprávy hlavného mesta. Rovnosť volebného práva\nsa preto ako univerzálne ústavné pravidlo v plnom rozsahu vzťahuje aj na voľby do mestského\nzastupiteľstva mesta Bratislava. Verejný ochranca práv s ohľadom na postavenie Bratislavy\npripúšťa úvahu aj o odlišnom alebo modifikovanom systéme v porovnaní s ostatnými obcami,\nno takýto systém by musel mať výslovnú úpravu v ústave, prípadne v osobitnom ústavnom zákone.\nLen v takom prípade by podľa verejného ochrancu práv bolo možné výrazné odchýlky\na disproporcie v rovnosti volebného práva medzi jednotlivými mestskými časťami (volebnými\nobvodmi) považovať za ústavne súladné. Pokiaľ tomu tak nie je, aj zákon o hlavnom meste SR\nmusí byť v súlade so základným právom na rovnosť volebného práva rovnako ako v prípade\nostatných obcí.\n25. Verejný ochranca práv sa tiež vyjadril k argumentu územnou reprezentáciou vyžadujúcou\nzastúpenie každej mestskej časti v mestskom zastupiteľstve. Upozorňuje, že zákon o hlavnom meste\nSR takúto koncepciu mestského zastupiteľstva nezavádza. Mestské zastupiteľstvo predstavuje\nzastupiteľský zbor obyvateľov celého mesta (§ 1a ods. 1 a § 11 ods. 1 zákona o hlavnom meste),\nnie jednotlivých mestských častí alebo samotného územia mesta. Verejný ochranca práv potvrdzuje,\nže posilnenie hlasu mestských častí na celomestskej úrovni považuje za legitímny cieľ, no je možné\nho docieliť aj iným spôsobom, ktorý by do rovnosti volebného práva zasahoval menej invazívnym\nspôsobom. Ako príklad uvádza posilnenie kompetencií mestskej rady (§ 13 zákona o hlavnom\nmeste) alebo vytvorenie orgánu obdobného rade starostov podľa zákona o meste Košice.\n26. V súvislosti s argumentáciou ústavným princípom územnej samosprávy verejný ochranca práv\nprízvukuje, že právom na samosprávu disponuje obec (hlavné mesto) ako celok, a teda obyvatelia\nmesta ako celku, ktorí volia svojich zástupcov do mestského zastupiteľstva, ktoré zastupuje\nvšetkých obyvateľov Bratislavy. Právo na samosprávu mestských častí sa realizuje vo vzťahu\nk miestnym orgánom, predovšetkým na úrovni miestnych zastupiteľstiev. Zastúpenie mestskej časti\nje záujmom legitímnym, no len za predpokladu, že nezasiahne do základného práva na rovnosť\nvolebného práva, čo verejný ochranca práv podporuje odkazom na rozhodnutia ústavného súdu.\n27. Verejný ochranca práv napriek uznaniu relatívneho charakteru rovnosti volebného práva\nnepovažuje za ústavne akceptovateľný akýkoľvek odklon od rovnosti volebného práva odôvodnený\nšpecifickými geografickými a demografickými podmienkami, ako to vo svojom stanovisku\nnaznačuje vláda. Takýto prístup by podľa neho viedol k popretiu základného práva na rovnosť\nvolebného práva a fakticky by obsah tohto základného práva úplne zbavil zmyslu, účelu a obsahu.\nPráve z toho dôvodu je potrebné dodržanie rovnosti volebného práva vyhodnocovať určitou\nhraničnou hodnotou odchýlok v dodržaní rovnosti volebného práva medzi jednotlivými volebnými\nobvodmi. Hoci určité odchýlky považuje s ohľadom na potrebu zohľadnenia geografických\na demografických špecifík hlavného mesta za prípustné, v prípade Bratislavy dosahujú extrémne\nhodnoty.\n\n8\n\n28. Verejný ochranca práv napokon spochybňuje aj argument dĺžkou času účinnosti napadnutého\nustanovenia, a to prostredníctvom podstaty konania o súlade právnych predpisov a tiež s odkazom\nna právny názor generálneho prokurátora vo veci sp. zn. PL. ÚS 6/05 či právnu doktrínu.\nII.4. Ústne pojednávanie:\n29. Ústavný súd v súlade s § 58 ods. 3 druhou vetou zákona o ústavnom súde prejednal a rozhodol\nvec bez nariadenia ústneho pojednávania, keďže žiaden z účastníkov konania nepožiadal najneskôr\nvo svojom prvom podaní vo veci o nariadenie ústneho pojednávania, pričom na základe podaní\núčastníkov konania zastával názor, že od ústneho pojednávania nemožno očakávať ďalšie\nobjasnenie veci. Ústavný súd preto na základe uvedeného ustanovenia zákona o ústavnom súde\nupustil od ústneho pojednávania.\nIII.\nPosúdenie dôvodnosti návrhu\n30. Podstatou prejednávanej veci je otázka ľudskoprávnej prípustnosti zákonnej úpravy, podľa\nktorej každá mestská časť hlavného mesta musí mať v mestskom zastupiteľstve aspoň jedného\nposlanca bez ohľadu na počet jej obyvateľov, čím sa ovplyvňuje váha jednotlivých hlasov voličov.\nÚstavný súd je prostredníctvom konania o súlade právnych predpisov vyzvaný k vysloveniu\njej protiústavnosti, a to pred blížiacimi sa voľbami do orgánov územnej samosprávy.\nV tomto kontexte je pochopiteľné, že prejednávaná vec je spoločensky citlivá, s tendenciou\npolarizovať aj právnickú sféru či verejnú diskusiu in genere. Ústavný súd preto musí\naj v prejednávanej veci vychádzať v prvom rade zo svojej doterajšej judikatúry k rovnosti\nvolebného práva. Používaním svojej ustálenej rozhodovacej činnosti sa snaží zachovať\nsi nestrannosť a buduje si vlastnú inštitucionálnu legitimitu v čase ako vzácny kapitál, čím,\nsamozrejme, neeliminuje judikatúrny vývoj, resp. eventuálny posun alebo korekciu,\nak je odôvodnená vývojom spoločenských pomerov alebo podstatným prínosom nových\nargumentačných prvkov (tak ako pri nevyhnutnom vývoji judikatúry všeobecných súdov\na nadnárodných súdov). Kladie preto dôraz na princíp právnej istoty, ktorá je vyjadrená v postuláte\ndemokratického a právneho štátu. K tomuto princípu sa viackrát prihlásil vo svojej rozhodovacej\nčinnosti s tým, že ho rešpektuje a je ním viazaný (II. ÚS 48/97, PL. ÚS 37/99, PL. ÚS 49/03,\nPL. ÚS 25/00, PL. ÚS 1/04, PL. ÚS 6/04, PL. ÚS 17/2014, PL. ÚS 7/2017). Prípadná bezdôvodná\nzmena rozhodovacej činnosti má tendenciu ničiť vybudovanú dôveru k súdu a posúva súd bližšie\nk politickému rozhodovaniu, na ktoré nie je ústavný súd ani inštitucionálne, ani kompetenčne\nvybavený (PL. ÚS 3/2024, 240. bod, PL. ÚS 9/2023, 33. bod).\n31. Ústavný súd sa zameria najprv na genézu napadnutého ustanovenia prostredníctvom\nsystematického prístupu, čo je dôležité aj v nadväznosti na argumentáciu vlády ako vedľajšieho\núčastníka konania, podľa ktorej „dlhodobá existencia napadnutého ustanovenia bez spochybnenia\nzo strany dozorných orgánov naznačuje, že v odbornom aj politickom prostredí bola vnímaná\nako ústavne konformná“. Následne bude jeho ústavnosť posudzovaná optikou ustáleného prístupu\nústavného súdu k rovnosti volebného práva, a to v záujme identifikovania judikatúrnej trajektórie.\n\n9\n\nIII.1. Genéza napadnutého ustanovenia a súvisiacej zákonnej normy:\n32. Slovenská národná rada schválila zákon o hlavnom meste SR 13. septembra 1990. Pôvodné\nznenie návrhu zákona (tlač 28) vo vzťahu k § 11 ods. 2 uvádzalo: „Mestské zastupiteľstvo\nmá 80 poslancov volených obyvateľmi hlavného mesta v priamych voľbách. Počet poslancov\nvolených v jednotlivých mestských častiach sa určí podľa podielu počtu obyvateľov mestskej časti\nna celkovom počte obyvateľov hlavného mesta, pričom každá z nich má v mestskom zastupiteľstve\naspoň jedného poslanca. Pre voľby poslancov mestského zastupiteľstva možno vytvoriť volebné\nobvody odchýľne od ustanovení zákona Slovenskej národnej rady o voľbách do orgánov\nsamosprávy obcí.“ Výbor Slovenskej národnej rady pre vzdelanie, vedu, kultúru a šport navrhol\ndruhú vetu upraviť tak, aby počet poslancov volených v jednotlivých mestských častiach určilo\nmestské zastupiteľstvo podľa podielu obyvateľov trvalo bývajúcich v mestskej časti na celkovom\npočte obyvateľov hlavného mesta, zo zachovaním garancie aspoň jedného poslanca pre každú\nmestskú časť v mestskom zastupiteľstve (Spoločná správa výborov Slovenskej národnej rady okrem\nMandátového a imunitného výboru o výsledku prerokovania vládneho návrhu zákona, tlač 28a,\n33. bod). Uvedené ustanovenie bolo aj predmetom diskusie podľa stenografickej správy\no 5. schôdzi Slovenskej národnej rady z 13. septembra 1990, keď poslanec Sládek navrhoval 100členné mestské zastupiteľstvo, tvorené poslancami miestnych zastupiteľstiev, ktorí vo voľbách\nzískali najväčší počet hlasov. Aj tento návrh zachovával garanciu aspoň jedného poslanca každej\nmestskej časti v mestskom zastupiteľstve. Schválené znenie § 11 ods. 2 sa napokon priklonilo\nk počtu 80 poslancov volených obyvateľmi hlavného mesta v priamych voľbách,\nako aj k už spomínanej garancii. Verejne prístupné dokumenty, ako ani materiály poskytnuté\nnárodnou radou k danému ustanoveniu neobsahujú dôvodovú správu.\n33. Na prvý pohľad by sa mohlo javiť, že v tomto bode by sa genéza mala skončiť, lebo napadnuté\nustanovenie skutočne nebolo predmetom žiadnych nasledujúcich novelizácií. Pokiaľ však vláda\nakcentovala „dlhodobú existenciu napadnutého ustanovenia bez spochybnenia zo strany dozorných\norgánov“, čo podľa nej „naznačuje, že v odbornom aj politickom prostredí bola vnímaná\nako ústavne konformná“, ústavný súd musí poukázať na niekoľko momentov, ktoré uvedené\ntvrdenie spochybňujú.\n34. Tým prvým momentom je návrh generálneho prokurátora na začatie konania o súlade právnych\npredpisov, doručený ústavnému súdu 8. marca 2006. Napadnuté ustanovenie podľa neho\nuž pri počte 80 poslancov mestského zastupiteľstva nutne vytváralo priestor na situáciu,\nže pre zvolenie jedného poslanca bol v rôznych mestských častiach potrebný rozdielny počet\nzískaných voličských hlasov. Táto nerovnosť vyvolávala stav, že počet hlasov potrebných\nna získanie poslaneckého mandátu pre poslanca mestského zastupiteľstva v jednej mestskej časti\nnedostačuje na dosiahnutie toho istého cieľa v inej mestskej časti. Podľa generálneho prokurátora\nspočívalo riešenie buď v upustení od striktného stanovenia počtu poslancov mestského\nzastupiteľstva, alebo sa vzdať zásady, že každá mestská časť musí mať v mestskom zastupiteľstve\naspoň jedného poslanca. Za účel volieb do mestského zastupiteľstva nepovažoval umožniť\nmestským častiam zúčastňovať sa na správe verejných vecí, ale umožniť realizáciu tohto práva\nobčanom [sic]. Ústavný súd následne uznesením č. k. PL. ÚS 6/05-41 návrh generálneho\nprokurátora spojil s jeho návrhom v obdobnej veci a po nedosiahnutí nadpolovičnej väčšiny\n\n10\n\nvšetkých sudcov bol v súlade s vtedajším znením čl. 131 ods. 1 ústavy návrh procesným\nrozhodnutím zamietnutý.\n35. Druhý moment sa vzťahuje na legislatívny proces zo IV. volebného obdobia národnej rady,\nktorým bola parlamentná tlač 708 (návrh skupiny poslancov na vydanie zákona, ktorým sa menil\na dopĺňal zákon o hlavnom meste SR). Skupina poslancov navrhla okrem iného aj zníženie počtu\nposlancov mestského zastupiteľstva „tak, aby bola proporcia s počtom poslancov podľa všeobecnej\núpravy (§ 11 ods. 3 písm. j) zák. SNR č. 369/1990 Zb.) a zároveň sa zvýšila akcieschopnosť\nmestského zastupiteľstva a znížili náklady potrebné na jeho činnosť“. Počet poslancov mestského\nzastupiteľstva sa navrhoval znížiť z dovtedajších 80 na 45. Skupina poslancov tvrdila, že vtedajší\n„extrémne veľký počet poslancov v porovnaní s počtami poslancov obecných zastupiteľstiev podľa\nvšeobecnej úpravy nepriniesol vyššiu mieru demokracie, ale zato činnosť takéhoto veľkého telesa\nje ťažkopádna a odčerpáva značné prostriedky z rozpočtu Bratislavy“. Vzájomný súvis počtu\nposlancov mestského zastupiteľstva a napadnutého ustanovenia bol zaznamenaný aj na 28. schôdzi\nnárodnej rady v rozprave k návrhu zákona v druhom čítaní (5. a 6. november 2008), napríklad\nvo vystúpení poslanca P. Minárika: „Problém 45 je v súvislosti, hlavne s tým, že tam nastane veľká\ndisproporcionalita medzi zastúpením malých mestských častí, ktoré zo zákona budú mať svojho\nposlanca, bude ich zastupovať, povedzme, na 800 voličov, a problém veľkých častí, kde jedného\nposlanca bude voliť rádovo viac poslancov, možno niekde až okolo 11 tisíc. To je hlavný ústredný\nproblém takéhoto malého čísla, ktoré sa zmenšovaním čísla stále zväčšuje.“ Poslankyňa\nL. Žitňanská zase za skupinu poslancov predložila pozmeňujúci návrh, ktorý napadnuté ustanovenie\nzo zákona vypúšťal v časti „pričom každá v nich má v mestskom zastupiteľstve aspoň jedného\nposlanca“, čo v rozprave zdôvodnila aj s odkazom na ústavné princípy: „Moji predrečníci\nv rozprave už hovorili o tom, že je to problém proporcionality, aby každý občan Bratislavy\nbol v rovnakom pomere zastúpený v mestskom parlamente. Situácia, keď by na zvolenie v malej\nmestskej časti bolo potrebné násobne menej počet voličov ako na zvolenie do veľkej mestskej časti,\nnie je dobrá. Sú porušované základné demokratické pravidlá a je porušovaný princíp pomerného\nzastúpenia, ku ktorému sa koniec koncov zákon o hlavnom meste hlási tým, že hovorí, že volebné\nobvody musia byť určené tak, aby bol tento pomer zachovaný.“ Pozmeňujúci návrh skupiny\nposlancov napokon schválený nebol a zníženie počtu poslancov z 80 na 45 nadobudlo na základe\nzákona č. 535/2008 Z. z. účinnosť dňom vyhlásenia volieb do orgánov samosprávy obcí v roku\n2010.\n36. Napokon ústavný súd poukazuje na výstupy spochybňujúce tvrdenie, že v odbornom prostredí\nbolo napadnuté ustanovenie vnímané ako ústavne konformné. Na problém s materiálnym narušením\nrovnosti volebného práva upozorňovala ešte pred voľbami do orgánov samosprávy obcí vedecká\nspisba (DOMIN, M. Bratislavské samosprávne voľby rovnosť volebného práva. In Justičná revue.\n2019, roč. 71, č. 3, s. 223 – 236) a téma rezonovala aj v mediálnom prostredí (pozri KEREKES, D.\nOktóbrové župné a komunálne voľby budú opäť sprevádzané rozsiahlym porušovaním rovnosti\nvolebného práva. Najvýraznejšie v Bratislave. In Denník N, 12. júl 2022).\n37. Ústavný súd dal uvedené momenty do pozornosti jednak preto, lebo vládou akcentované\ntvrdenie neobstojí, a súčasne aj z dôvodu, že rôzne subjekty v odlišných časových obdobiach\nvnímali bezprostrednú previazanosť napadnutého ustanovenia so znením § 11 ods. 2 prvej vety\nzákona o hlavnom meste SR.\n\n11\n\nIII.2. Doterajší prístup\nmedzinárodného práva:\n\nústavného\n\nsúdu\n\nk rovnosti\n\nvolebného\n\npráva\n\nv kontexte\n\n38. Hodnota rovnosti je ústavou chránená na viacerých miestach. V najvšeobecnejšej podobe\nje to prostredníctvom čl. 12 ods. 1 prvej vety, ktorou sa priznávajú rovnaké práva všetkým ľudským\nbytostiam (PL. ÚS 33/95). Označené ustanovenie garantuje rovnosť v jej prirodzenoprávnom\npoňatí, t. j. ľudia sa rodia rovní a sú rovní v zmysle svojej fyzickej existencie. Takto všeobecne\nponímaná rovnosť si ale vyžaduje konkretizáciu pre jednotlivé skupiny subjektov práva, konkrétne\nprávne prípady a právne situácie. Ústavný súd v minulosti poukázal na tri úrovne konkretizácie:\na) všeobecnú konkretizáciu z hľadiska rovnosti všetkých subjektov práva pred zákonom bez ohľadu\nna ich postavenie (charakteristiku), b) všeobecnú konkretizáciu z hľadiska rovnosti subjektov práva\npri obmedzovaní (všetkých) základných práv a slobôd, a c) špeciálnu konkretizáciu z hľadiska\nrovnosti dotknutých skupín subjektov práva v špeciálnych prípadoch a situáciách vo vzťahu\nku konkrétnym základným právam alebo slobodám (PL. ÚS 16/08). Ústava zároveň chráni rovnosť\nprostredníctvom špeciálnych ustanovení, medzi ktoré patrí aj rovnosť volebného práva v zmysle\nčl. 30 ods. 3 ústavy, ale tiež prístup k voleným a iným verejným funkciám za rovnakých podmienok\npodľa čl. 30 ods. 4 ústavy. Osobitný význam rovnosti volebného práva na úrovni územnej\nsamosprávy je podčiarknutý cez čl. 69 ods. 2 tretiu vetu ústavy.\n39. Rovnosť volebného práva je iba jedným z mnohých výrazov podstatne širšie ponímanej\nrovnosti občanov. Vo všeobecnosti sa chápe nielen ako požiadavka, aby každý občan\nmal pri výkone volebného práva rovnaké postavenie, ale tiež ako požiadavka, aby každému\nobčanovi pri rozhodovaní patril jeden hlas a tento jeho hlas mal rovnakú váhu voči hlasom\nostatných voličov, aby sa každý občan mohol za rovnakých podmienok uchádzať o zvolenie\na aby mal rovnakú šancu na získanie poslaneckého mandátu (PL. ÚS 19/98).\n40. Ústavný súd sa k problematike rovnosti volebného práva v kontexte konkrétnych volebných\nobvodov vyjadril v tzv. rožňavskom prípade (PL. ÚS 34/99), kde boli parametre nasledujúce:\n\ncelkom (celomestský priemer)\nvolebný obvod č. 1\nvolebný obvod č. 2\nvolebný obvod č. 3\nvolebný obvod č. 4\nvolebný obvod č. 5\n\npriemerný počet voličov na\njedného poslanca\n695\n892\n656\n881\n174\n172\n\nodchýlka v percentách\n100 %\n128,35 %\n94,39 %\n126,76 %\n25,04 %\n24,75 %\n\n41. Ústavný súd v tzv. rožňavskom prípade upozornil, že zákon ukladá vytvoriť volebné obvody\naj určiť počty poslancov, ktorí v nich majú byť zvolení, podľa jediného kritéria tak, aby každému\nposlaneckému mandátu zodpovedal rovnaký počet obyvateľov obce s trvalým pobytom\nvo volebnom obvode. Zastupiteľstvo mohlo pri stanovení volebných obvodov i počtov\nv nich volených poslancov uplatniť iné kritériá, ak neohrozia približnú rovnakosť počtov\nobyvateľov pripadajúcich na každý poslanecký mandát. Preto nebolo potrebné, aby ústavný súd\n\n12\n\nskúmal dôvody, ktoré viedli Mestské zastupiteľstvo v Rožňave k určeniu volebných obvodov\na počtov v nich volených poslancov, lebo také veľké rozdiely v počtoch občanov pripadajúcich\nna jeden poslanecký mandát v rôznych volebných obvodoch pre voľby do toho istého\nzastupiteľského zboru nemôžu ospravedlniť nijaké dôvody. Zákonná formulácia „...pomerne\nk počtu obyvateľov obce...“ v spojení s čl. 30 ods. 3 a 4 ústavy neznamenala úplnú rovnakosť\npočtov obyvateľov obce pripadajúcich na každý poslanecký mandát. Išlo skôr o požiadavku,\naby na každý poslanecký mandát pripadal približne rovnaký počet obyvateľov obce. Rozdiely\npočtov obyvateľov pripadajúcich na jeden poslanecký mandát Mestského zastupiteľstva v Rožňave\nvšak túto podmienku pomernosti nespĺňali. Hoci ústavný súd nedefinoval maximálnu prípustnú\nodchýlku vo veľkosti volebných obvodov, rozdiely vo veci sp. zn. PL. ÚS 34/99 považoval\nza podstatné a ústavne neprípustné.\n42. Rovnosť volebného práva bola ústredným motívom aj v senátnej veci sp. zn. IV. ÚS 96/07,\nna ktorú neskôr v rámci vyzdvihnutia zásady prednosti ústavne konformného výkladu odkazovalo\naj plénum (uznesenie sp. zn. PLz. ÚS 1/08 alebo uznesenie sp. zn. PL. ÚS 10/2019). Jej podstatou\nbola námietka sťažovateľa, že nevytvorením samostatného volebného obvodu pre mestskú časť\nTomčany (mesto Martin) pre voľby do mestského zastupiteľstva na volebné obdobie rokov 2006 –\n2010 dochádza k vytvoreniu stavu vylučujúcemu, resp. podstatne sťažujúcemu možnosť,\naby za poslanca mestského zastupiteľstva bol zvolený kandidát s trvalým pobytom v tejto mestskej\nčasti. Sťažovateľ preto považoval nevytvorenie samostatného volebného obvodu za porušenie\nzákladného práva podľa čl. 30 ods. 1 ústavy. Mestská časť Tomčany bola zaradená do spoločného\nvolebného obvodu, pretože počet jej obyvateľov (183 z toho, 147 voličov) nedosahoval počet\nobyvateľov pripadajúci v priemere na jeden mandát v mestskom zastupiteľstve (1881 obyvateľov\nz toho 1518 voličov). Ústavný súd konštatoval, že z čl. 152 ods. 4 ústavy možno vyvodiť povinnosť\nmestského zastupiteľstva vytvoriť volebné obvody v meste s takým počtom obyvateľov, aby každý\nobčan mal (približne) rovnakú príležitosť ovplyvniť výsledok volieb, ak uplatní svoje právo\nzúčastniť sa na správe vecí verejných voľbou svojich zástupcov alebo ak uplatní ústavou zaručené\nprávo uchádzať sa o prístup k volenej funkcii poslanca mestského zastupiteľstva, aby mal\n(približne) rovnakú šancu na získanie poslaneckého mandátu. Veľké rozdiely v počte občanov\npripadajúcich na jeden poslanecký mandát v rôznych volebných obvodoch pre voľby do toho istého\nzastupiteľského zboru však nemohli ospravedlniť nijaké dôvody. Pokiaľ rozdiely v počte\nobyvateľov pripadajúcich na jeden poslanecký mandát v tom istom mestskom zastupiteľstve\npodmienku pomernosti nespĺňajú, dochádza k porušeniu rovnosti aktívneho i pasívneho volebného\npráva garantovanej v čl. 30 ods. 1, 3 a 4 ústavy.\n43. V rovnakej veci ústavný súd zaujal konkrétne stanovisko aj k argumentácii založenej na záujme\nobyvateľov mestskej časti mať v mestskom zastupiteľstve „svojho“ poslanca. Nespochybnil,\nže ide o legitímny verejný záujem, no súčasne pripomenul, že pri vytváraní volebných obvodov\nv podmienkach konkrétneho mesta sa môže tento záujem dostať do rozporu s iným verejným\nzáujmom, ktorým je garantovanie rovnosti volebného práva. Rovnosť volebného práva\nmá charakter ústavného princípu, ktorý je chránený priamo ústavou, pričom vzhľadom\nna postavenie ústavy ako základného zákona štátu musí mať intenzita jeho ochrany prednosť\npred ochranou akéhokoľvek iného verejného záujmu, ktorý nemá ústavnú relevanciu, t. j. v danom\nprípade záujmu obyvateľov mestskej časti mať v mestskom zastupiteľstve „svojho“ poslanca.\n\n13\n\nVytvorenie samostatného volebného obvodu v mestskej časti Tomčany by v podmienkach mesta\nMartin znamenalo vytvorenie stavu, v rámci ktorého by na jeden poslanecký mandát v mestskom\nzastupiteľstve volený v takomto volebnom obvode pripadlo 183 obyvateľov oproti 1881\nobyvateľom pripadajúcim na jeden volený mandát podľa celomestského priemeru. Vytvorenie\nsamostatného volebného obvodu v mestskej časti Tomčany pre voľby do mestského zastupiteľstva\nna volebné obdobie 2006 – 2010 v súlade s legitímnym verejným záujmom zastúpenia malých\nmestských častí v mestskom zastupiteľstve by teda v podmienkach mesta Martin viedlo\nk protiústavným dôsledkom spočívajúcim v porušení rovnosti aktívneho i pasívneho volebného\npráva výslovne garantovanej v čl. 69 ods. 2 a v čl. 30 ods. 1, 3 a 4 ústavy.\n44. Za dôležité možno považovať aj pripomenutie ústavného súdu, že čl. 30 ods. 1 ústavy garantuje\nochranu základnému právu zúčastňovať sa na správe verejných vecí priamo alebo slobodnou\nvoľbou svojich zástupcov vo vzťahu k občanom Slovenskej republiky ako jednotlivcom – fyzickým\nosobám. V územnej samospráve je zároveň aktívne a pasívne volebné právo priznané aj cudzincom\ns trvalým pobytom na území Slovenskej republiky. Súčasťou tejto ochrany je aj ústavná garancia\nrovnosti aktívneho a pasívneho volebného práva. Ochrana poskytovaná rôznym skupinovým\nzáujmom, napríklad pokiaľ ide o obyvateľov určitej mestskej časti, musí rešpektovať tieto ústavné\nlimity, tak pokiaľ ide o legislatívou zvolený spôsob a prostriedky, ako aj pokiaľ ide o právnoaplikačnú prax kompetentných orgánov verejnej moci.\n45. Z rozhodovacej činnosti nie je ústavnému súdu známy žiadny iný právny názor, ktorým\nby citovanú judikatúrnu líniu k rovnosti volebného práva prekonal, a takýto právny názor nebol\nústavnému súdu sprostredkovaný ani národnou radou ako účastníkom konania, ani vládou\nzastúpenou ministerstvom spravodlivosti ako vedľajším účastníkom konania. Kým národná rada\nústavnému súdu neposkytla žiadne právne posúdenie k napadnutému ustanoveniu, vláda tak urobila,\nno bez odkazu na relevantné rozhodnutie akejkoľvek súdnej autority. Za takéto prekonanie\ncitovanej judikatúrnej línie nemožno považovať uznesenie vo veci sp. zn. PL. ÚS 6/05,\npretože ako ústavný súd pripomenul v 21. bode z uznesenia č. k. PL. ÚS 8/2026-20 o prijatí návrhu\nna ďalšie konanie, zamietnutie návrhu predstavovalo len procesné rozhodnutie.\nDokonca aj keby ústavný súd vo veci rozhodol meritórne a návrhu vtedajšieho generálneho\nprokurátora by nevyhovel, podstatnou odlišnosťou oproti prejednávanej veci bolo znenie § 11\nods. 2 prvej vety zákona o hlavnom meste SR a predpísaný počet 80 poslancov mestského\nzastupiteľstva.\n46. Naopak, ústavný súd konštatuje, že na citovanú judikatúrnu líniu nadviazal v nedávnom náleze\nsp. zn. PL. ÚS 13/2023. V danej veci pripomenul, že k narušeniu princípu rovnosti volebného práva\nmôže dôjsť formálne alebo materiálne [porovnaj: OROSZ, L. – SVÁK, J. a kol. Ústava Slovenskej\nrepubliky. Komentár. Zväzok I (základné princípy a ľudské práva). Bratislava : Wolters Kluwer SR\ns.r.o., 2021. s. 420.]. O formálne narušenie ide vtedy, ak právny poriadok výslovne ustanovuje,\nže určité kategórie voličov majú viac hlasov ako ostatní voliči, prípadne že ich hlasy majú väčšiu\nváhu. Rozdiely v počte hlasov v minulosti pramenili zo spoločenského postavenia voliča\nvyjadreného predovšetkým výškou majetku alebo úrovňou dosiahnutého vzdelania. Pri materiálnom\nnarušení princípu rovnosti volebného práva nejde o jeho narušenie výslovným určením rozdielneho\npočtu hlasov alebo ich váhy pre rôzne kategórie voličov, ale o narušenie spočívajúce v tom, že hlasy\nrôznych voličov majú pri celkovom zisťovaní výsledkov volieb rôznu váhu. Materiálne porušenie\n\n14\n\nprincípu rovnosti volebného práva súvisí s konštrukciou volebných obvodov, t. j. s problémom\ntzv. volebnej geometrie, keď veľkosť volebných obvodov je stanovená tak, že na jeden volený\nmandát nepripadá približne rovnaký počet voličov a na získanie mandátu preto nestačí približne\nrovnaký počet hlasov. K takémuto stavu môže dôjsť buď (zámerne) nesprávnym stanovením hraníc\nvolebných obvodov, alebo ich zakonzervovaním, ktoré nereflektuje meniaci sa demografický vývoj,\nteda nárast alebo pokles počtu voličov (49. bod).\n47. Ústavný súd sa zaoberal eventualitou, či jeho prístup k ochrane rovnosti volebného práva\nkorešponduje s prístupom identifikovaným v medzinárodnom práve, keďže štandardne\nnaň pri výklade ústavy prihliada. Vychádza pritom jednak z čl. 1 ods. 2 ústavy, podľa ktorého\nSlovenská republika uznáva a dodržiava všeobecné pravidlá medzinárodného práva, medzinárodné\nzmluvy, ktorými je viazaná, a svoje ďalšie medzinárodné záväzky (PL. ÚS 8/2016, bod 100).\nÚstavný súd konštantne pripomína, že základné práva a slobody podľa ústavy je potrebné vykladať\na uplatňovať v zmysle a duchu medzinárodných zmlúv o ľudských právach a základných slobodách\n(PL. ÚS 5/93, PL. ÚS 15/98, PL. ÚS 17/00, PL. ÚS 10/2014, PL. ÚS 24/2014). Ústavný súd\ntak vždy, pokiaľ to ústava svojím znením nevylučovala, prihliadal pri vymedzení obsahu\nzákladných práv a slobôd ustanovených v ústave aj na znenie týchto zmlúv a príslušnú judikatúru\nk nim sa vzťahujúcu (II. ÚS 55/98, PL. ÚS 10/2010, PL. ÚS 24/2014). Volebné právo\nje na medzinárodnej úrovni najmä predmetom úpravy čl. 3 Dodatkového protokolu k dohovoru\n(oznámenie Federálneho ministerstva zahraničných vecí č. 209/1992 Zb.) a čl. 25 medzinárodného\npaktu (vyhláška ministra zahraničných vecí č. 120/1976 Zb.).\n48. Keďže verejný ochranca práv vo svojom návrhu na začatie konania čl. 3 Dodatkového\nprotokolu k dohovoru neoznačil za referenčnú normu, ústavný súd sa jeho prípadnou\naplikovateľnosťou na mestské zastupiteľstvo mesta Bratislava nezaoberal (k doktrinálnym úvahám\no aplikovateľnosti tohto článku na regionálne zastupiteľské zbory pozri KMEC, J., KOSAŘ, D.,\nKRATOCHVÍL, J., BOBEK, M., ŠIPULOVÁ, K., HUBKOVÁ, P., KMECOVÁ, M., KOVALČÍK,\nM.. Evropská úmluva o lidských právech. 2. vydání. Praha: C. H. Beck, 2025, s. 1688).\nMožno však poukázať na stanoviská Európskej komisie pre demokraciu prostredníctvom práva\n(ďalej len „Benátska komisia“), na ktoré ústavný súd vo volebných veciach s presahom\ndo základných práv a slobôd upozorňoval už v minulosti (pozri PL. ÚS 18/2014, body 65 až 67).\nNapokon, materiál Benátskej komisie „Kódex dobrej praxe vo volebných veciach“ zahrnul\ndo svojej argumentácie aj navrhovateľ. Benátska komisia pri problematike rovnakej váhy hlasu\nuvádza: (i) táto zásada sa musí uplatňovať prinajmenšom pri voľbách do dolných komôr parlamentu\na pri regionálnych a miestnych voľbách; (ii) vyžaduje jasné a vyvážené rozdelenie mandátov medzi\nvolebné obvody na základe jedného z nasledujúcich kritérií: počet obyvateľov, počet štátnych\npríslušníkov s pobytom (vrátane maloletých), počet zapísaných voličov a prípadne počet osôb, ktoré\nsa volieb skutočne zúčastnili. Možno uvažovať aj o primeranej kombinácii týchto kritérií;\n(iii) možno prihliadať na geografické kritérium a na administratívne, prípadne aj historické\nohraničenie; (iv) prípustná odchýlka od normy by nemala presiahnuť 10 % a určite by nemala\nprekročiť 15 %, s výnimkou osobitných okolností (ochrana koncentrovanej menšiny alebo riedko\nosídlenej administratívnej jednotky); (v) na zabezpečenie rovnakej váhy hlasu sa rozdelenie\nmandátov musí prehodnocovať najmenej raz za desať rokov, prednostne mimo volebného obdobia.\n\n15\n\nÚstavný súd preto konštatuje, že jeho rozhodovacia činnosť k ochrane rovnosti volebného práva\nje so stanoviskami Benátskej komisie v súzvuku.\n49. Čo sa týka čl. 25 medzinárodného paktu, jeho písmená a) a b) označil za referenčné normy\naj verejný ochranca práv a možno prisvedčiť jeho tvrdeniu, že v zmysle Všeobecného komentára\nVýboru OSN pre ľudské práva musí byť akýkoľvek volebný systém fungujúci v zmluvnom štáte\nzlučiteľný s právami, ktoré tento článok chráni, čo zahŕňa aj rovnosť volebného práva.\nPodľa tohto všeobecného komentára má byť hlas jedného voliča rovný hlasu iného voliča,\npričom vymedzenie hraníc volebných obvodov a spôsob prideľovania hlasov by nemali skresľovať\nrozdelenie voličov ani diskriminovať žiadnu skupinu a nemali by neprimerane vylučovať\nani obmedzovať právo občanov slobodne si zvoliť svojich zástupcov. Ani vo vzťahu k čl. 25\nmedzinárodného paktu preto ústavný súd nevidí dôvod na rozdielny prístup k ochrane rovnosti\nvolebného práva založený napríklad na tom, že rovnosť volebného práva by mala mať\nlen proklamatívny a nezáväzný charakter.\nIII.3. Aplikácia doterajšieho\nna napadnuté ustanovenie:\n\nprístupu\n\nústavného\n\nsúdu\n\nk rovnosti\n\nvolebného\n\npráva\n\n50. Na overenie tvrdeného porušovania rovnosti volebného práva napadnutým ustanovením\nje nevyhnutné použiť dostupné dáta z posledných volieb do orgánov územnej samosprávy,\nktoré sa uskutočnili v roku 2022. Mestské zastupiteľstvo Bratislavy podľa § 166 volebného kódexu\nuznesením č. 1290/2022 z 23. júna 2022 určilo, že 45 poslancov mestského zastupiteľstva\nbude volených v 17 volebných obvodoch, čím aplikovalo platnú a účinnú zákonnú úpravu.\nPo jednom poslancovi sa volilo vo volebnom obvode č. 7 (mestská časť Bratislava-Vajnory),\nvolebnom obvode č. 8 (mestská časť Bratislava-Devín), volebnom obvode č. 9 (mestská časť\nBratislava-Devínska Nová Ves), volebnom obvode č. 12 (mestská časť Bratislava-Lamač),\nvolebnom obvode č. 13 (mestská časť Bratislava-Záhorská Bystrica), volebnom obvode č. 14\n(mestská časť Bratislava-Čunovo), volebnom obvode č. 15 (mestská časť Bratislava-Jarovce)\na volebnom obvode č. 17 (mestská časť Bratislava-Rusovce). Dvaja poslanci sa volili vo volebnom\nobvode č. 2 (mestská časť Bratislava-Podunajské Biskupice), volebnom obvode č. 4 (mestská časť\nBratislava-Vrakuňa) a volebnom obvode č. 6 (mestská časť Bratislava-Rača). Traja poslanci\nsa volili vo volebnom obvode č. 10 (mestská časť Bratislava-Dúbravka) a volebnom obvode č. 11\n(mestská časť Bratislava-Karlova Ves). Štyria poslanci sa volili vo volebnom obvode č. 1 (mestská\nčasť Bratislava-Staré Mesto) a volebnom obvode č. 5 (mestská časť Bratislava-Nové Mesto).\nVo volebnom obvode č. 3 (mestská časť Bratislava-Ružinov) sa volili siedmi poslanci a napokon\ndesať poslancov sa volilo vo volebnom obvode č. 16 (mestská časť Bratislava-Petržalka).\nKým populačne najmenším bol volebný obvod č. 14 (1 668 obyvateľov), populačne najsilnejší\nvolebný obvod (č. 16) mal 113 377 obyvateľov, čiže takmer 68-krát viac. Priemerný počet\nobyvateľov na jedného poslanca predstavoval 10 568, vychádzajúc z údaja o 475 577 obyvateľoch\nBratislavy.\n51. Ústavný súd súhlasí s verejným ochrancom práv v tom, že ústavná prípustnosť určených\nvolebných obvodov sa má skúmať prostredníctvom dát o počte obyvateľov na jedného poslanca\na odchýlky určenia priemerného počtu obyvateľov na jedného poslanca vo volebných obvodoch.\n\n16\n\nDáta poskytnuté verejným ochrancom práv boli ústavným súdom vyhodnotené ako korektné\na v tejto súvislosti ich nespochybnil ani žiadny z účastníkov konania. Tieto dáta sú nasledujúce:\nodchýlka v percentách\n\ncelomestský priemer\nvolebný obvod č. 1\n\npriemerný počet obyvateľov na\njedného poslanca\n10 568\n11 608\n\nvolebný obvod č. 2\nvolebný obvod č. 3\nvolebný obvod č. 4\nvolebný obvod č. 5\nvolebný obvod č. 6\nvolebný obvod č. 7\nvolebný obvod č. 8\nvolebný obvod č. 9\nvolebný obvod č. 10\nvolebný obvod č. 11\nvolebný obvod č. 12\nvolebný obvod č. 13\nvolebný obvod č. 14\nvolebný obvod č. 15\nvolebný obvod č. 16\nvolebný obvod č. 17\n\n11 746\n11 564\n10 280\n11 160\n12 982\n6 092\n1 952\n17 117\n12 008\n11 807\n7 761\n6 880\n1 668\n2 840\n11 338\n4 411\n\n111,15 %\n109,42 %\n97,27 %\n105,6 %\n122,84 %\n57,65 %\n18,47 %\n161,97 %\n113,63 %\n111,72 %\n73,44 %\n65,1 %\n15,78 %\n26,87 %\n107,29 %\n41,74 %\n\n100 %\n109,84 %\n\n52. Extrémna disproporcia vo váhe hlasov obyvateľov Bratislavy, ako aj v podmienkach na prístup\nk volenej funkcii kandidátov na poslancov mestského zastupiteľstva je z týchto dát zreteľná.\nVysoko presahuje tolerančné pásmo uvádzané Benátskou komisiou a ak by ju mal ústavný súd\nakceptovať ako ústavne prípustnú, prelamoval by svoj vlastný judikatúrny prístup.\nĎalej preto skúmal, či sa v prejednávanej veci nenachádzajú také podstatné odlišnosti,\nktoré by odlišný prístup zdôvodňovali.\n53. Zákon o hlavnom meste SR vo svojom § 11 ods. 1 charakterizuje mestské zastupiteľstvo\nako zastupiteľský zbor obyvateľov Bratislavy a orgán samosprávy Bratislavy, ktorý rozhoduje\no najdôležitejších otázkach celomestského charakteru. Ani zákon preto nevychádza z koncepcie\nzastupiteľstva ako zboru mestských častí Bratislavy. Preukázaná extrémna disproporcia vo váhe\nhlasov obyvateľov Bratislavy spôsobuje, že zloženie zastupiteľstva nepresne reflektuje vôľu\nvoličov, čo však spôsobil zákonodarca, a nie samotné orgány hlavného mesta. Vláda vo svojom\nstanovisku uznala, že v súvislosti s odchýlkou v počte obyvateľov mestskej časti pripadajúcich\nna jedného poslanca mestského zastupiteľstva môžu byť smerodajnými medzinárodné štandardy\nvyjadrené v Kódexe dobrej praxe vo volebných veciach, no aj tento dokument pripúšťa\nakceptovateľnosť vyššej odchýlky v prípade ochrany koncentrovanej menšiny či riedko osídlenej\nadministratívnej jednotky.\n\n17\n\n54. V prípade mesta Bratislava o ochrane „koncentrovanej menšiny“ nemožno uvažovať,\npričom ústavný súd v tejto súvislosti odkazuje aj na svoje závery vo veci sp. zn. PL. ÚS 19/98.\nÚstava neobsahuje ustanovenie, ktorého výkladom by bolo možné odôvodniť postup umožňujúci\nobmedziť alebo modifikovať základné práva občana na účel zlepšenia postavenia príslušníkov\nnárodnostných menšín alebo etnických skupín. V podmienkach Slovenskej republiky príslušnosť\nk akejkoľvek národnosti nie je akceptovateľným dôvodom na vytváranie kritérií na účel prístupu\nk verejným funkciám. Národnostné kvóty, resp. volebný kľúč boli súčasťou volebného systému\npred rokom 1990. Podľa čl. 2 ústavného zákona č. 144/1968 Zb. o postavení národností\nv Československej socialistickej republike boli „národnosti primerane k svojej početnosti zastúpené\nv zastupiteľských zboroch a v iných volebných orgánoch“. V skutočnosti sú však príslušníci\nnárodnostných menšín takí istí občania v politickom zmysle ako iní občania,\npričom podľa toho uplatňujú aj svoje volebné právo. Pôsobenie zástupcov (príslušníkov)\nnárodnostných menšín, resp. etnických skupín, v orgánoch samosprávy obcí by preto malo\nvychádzať zo všeobecných demokratických princípov. Rovnosť vo volebnom práve by sa mala\nviazať na voliča (aktívne volebné právo) a kandidáta (pasívne volebné právo) bez ohľadu\nna jeho národnostnú alebo etnickú príslušnosť.\n55. Pri úvahách založených na ústavnej prípustnosti identifikovanej odchýlky z dôvodu ochrany\nriedko osídlenej administratívnej jednotky je potrebné vychádzať z celoslovenských dát o hustote\nobyvateľstva. Z verejne dostupných informácií vyplýva, že hustota obyvateľstva je 111 osôb\nna km2. Vyššia hustota obyvateľstva na km2 je v siedmich z ôsmich mestských častí, v ktorých\nsa v roku 2022 volilo po jednom poslancovi (mestská časť Bratislava-Vajnory, mestská časť\nBratislava-Devínska Nová Ves, mestská časť Bratislava-Devín, mestská časť Bratislava-Lamač,\nmestská časť Bratislava-Záhorská Bystrica, mestská časť Bratislava-Jarovce a mestská časť\nBratislava-Rusovce). Nižšia hustota je len v mestskej časti Bratislava-Čunovo (takmer 98\nobyvateľov na km2 podľa údajov Štatistického úradu), avšak napadnuté ustanovenie\nnie je zdôvodňované ako „lex Čunovo“. Zároveň je vhodné pripomenúť, že ak je určitá jednotka\nosídlená menším počtom obyvateľov než je priemerná hustota obyvateľstva, to ešte automaticky\nneznamená jej klasifikáciu ako riedko osídlenej. V neposlednom rade platí, že ak vláda uznáva\nako relevantné medzinárodné štandardy vyjadrené v Kódexe dobrej praxe vo volebných veciach,\nBenátska komisia prízvukuje prehodnocovanie rozdelenia mandátov najmenej raz za desať rokov,\nprednostne mimo volebného obdobia. Žiadny dôkaz o prehodnocovaní rozdelenia mandátov\npodľa napadnutého ustanovenia nebol ústavnému súdu poskytnutý ani národnou radou, ani vládou.\nIdentifikovaná extrémna disproporcia vo váhe hlasov zároveň nemôže byť zdôvodnená\nani geografickým kritériom či administratívnym, prípadne historickým ohraničením,\nlebo na tieto aspekty síce možno prihliadať, no nesmú byť dôvodom na extrémnu disproporciu.\n56. Vláda ako vedľajší účastník konania ďalej vzniesla argument, že bez napadnutého ustanovenia\nby obyvatelia viacerých mestských častí v meste Bratislava fakticky nemali žiadnu šancu mať\nsvojho zástupcu v mestskom zastupiteľstve, čo považuje za rozporné s princípom samosprávy.\nTento argument však nepodopiera žiadnym dosiaľ publikovaným právnym názorom ústavného súdu\nalebo aspoň prostredníctvom komparatívneho ústavného práva, a preto nie je zrejmé,\nprečo by napadnuté ustanovenie malo byť komponentom princípu samosprávy, ak zákonodarca\ncharakterizuje mestské zastupiteľstvo Bratislavy ako zastupiteľský zbor všetkých jej obyvateľov\n\n18\n\n(k postaveniu mestských častí pozri napr. nález ústavného súdu vo veci sp. zn. PL. ÚS 15/2025).\nPráve naopak, ústavný súd už vyslovil, že rovnosť volebného práva má charakter ústavného\nprincípu, ktorý je chránený priamo ústavou, pričom vzhľadom na postavenie ústavy ako základného\nzákona štátu musí mať intenzita jeho ochrany prednosť pred ochranou akéhokoľvek iného\nverejného záujmu, ktorý nemá ústavnú relevanciu, t. j. v danom prípade záujmu obyvateľov\nmestskej časti mať v mestskom zastupiteľstve „svojho“ poslanca (IV. ÚS 96/07). Ústavný súd\npripomína, že v zmysle § 25 ods. 1 písm. d) zákona o obecnom zriadení je povinnosťou poslanca\nobhajovať záujmy obce a jej obyvateľov a ani zákon o hlavnom meste SR nepredpisuje povinnosť\nposlanca zastupiteľstva mesta Bratislavy obhajovať záujmy iného subjektu ako mesta Bratislava\na jej obyvateľov (porovnaj § 7a ods. 1 prvú vetu a ods. 3 časť pred bodkočiarkou zákona o meste\nKošice: „Rada starostov je spoločný orgán mestských častí zložený zo starostov mestských častí.\nRada starostov zastupuje záujmy mestských častí pri rozhodovaní o otázkach, ktoré sú vyhradené\nmestskému zastupiteľstvu“).\n57. Čo sa týka úvahy vlády o tom, že bez napadnutého ustanovenia by obyvatelia viacerých\nmestských častí nemali žiadnu šancu mať svojho zástupcu v mestskom zastupiteľstve, v kontexte\nuž uvedeného ide o metaprávny argument. Napriek tomu sa dá odkázať na výsledky volieb\nposlancov Bratislavského samosprávneho kraja v roku 2022, keď bolo vo volebnom obvode č. XI\n(Čunovo, Jarovce, Petržalka, Rusovce) volených 9 poslancov (teda ešte menej než vo volebnom\nobvode č. 16 – mestská časť Bratislava-Petržalka vo voľbách poslancov mestského zastupiteľstva\nv Bratislave v roku 2022), no jedným zo zvolených poslancov bol aj starosta mestskej časti\nBratislava-Jarovce. Pre voličov v populačne dominantnej mestskej časti Bratislava-Petržalka\ntak faktor trvalého pobytu mimo ich územia zjavne nebol kľúčový.\n58. Ústavný súd sa stotožňuje s názorom vlády, že rovnosť volebného práva nemá absolútny\ncharakter. To napokon platí aj pre ďalšie princípy, teda všeobecnosť, tajnosť či priamosť\nhlasovania. Práve z dôvodu geografických či populačných špecifík sa uznáva prípustnosť odchýlky\nv počte obyvateľov pripadajúcich na jedného poslanca a odmieta sa koncepcia absolútnej\naritmetickej rovnosti. Tolerančné pásmo tejto odchýlky bolo pomenované s odkazom na stanovisko\nBenátskej komisie vyššie, a tak aj relatívny charakter rovnosti volebného práva má ústavné limity,\nktoré musí rešpektovať každá jednotka územnej samosprávy.\n59. Pokiaľ sa vláda vo svojom stanovisku vyjadrila aj k argumentácii verejného ochrancu práv\nzaloženej na vypustení obdobnej úpravy zo zákona o meste Košice, toto vyjadrenie akcentovalo\nširoký priestor zákonodarcu na voľnú úvahu pri nastavovaní parametrov samosprávy za súčasného\nrešpektovania demokratických princípov. Po doručení stanoviska vlády bol v zbierke zákonov\nvyhlásený zákon č. 101/2026 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon Slovenskej národnej rady\nč. 401/1990 Zb. o meste Košice v znení neskorších predpisov. V danom zákone národná rada prijala\ntotožné pravidlo, ako je napadnuté ustanovenie, a to v § 10 ods. 2 zákona o meste Košice,\npodľa ktorého má každá mestská časť v mestskom zastupiteľstve aspoň jedného poslanca. Súčasne\nbol § 14 ods. 1 zákona č. 401/1990 Zb. doplnený o pravidlo, že každá miestna časť má v miestnom\nzastupiteľstve aspoň jedného poslanca. Dňa 24. júna 2026 bol v zbierke zákonov vyhlásený zákon\nč. 144/2026 Z. z. (schválený národnou radou 17. júna 2026), ktorým sa mení zákon Slovenskej\nnárodnej rady č. 369/1990 Zb. o obecnom zriadení v znení neskorších predpisov a ktorým\nsa mení zákon Slovenskej národnej rady č. 401/1990 Zb. o meste Košice v znení\n\n19\n\nneskorších predpisov, ktorým sa spomenuté novozavedené pravidlá zo zákonnej úpravy\nvypustili. Toto vypustenie je dielom schváleného pozmeňujúceho a doplňujúceho návrhu\n(dostupné na https://www.nrsr.sk/web/Dynamic/DocumentPreview.aspx?DocID=593013),v ktorom\nje zdôraznené, že „pri určovaní volebného obvodu je potrebné dodržiavať princíp rovnosti\nvolebného práva – a preto miestne časti s veľmi malým počtom obyvateľov nebudú môcť byť\nsamostatným volebným obvodom (čo spravidla bude platiť hlavne pre voľby do mestského\nzastupiteľstva)“. Toto zdôvodnenie dáva ústavný súd do pozornosti preto, lebo podľa § 96 ods. 1\nzákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 350/1996 Z. z. o rokovacom poriadku Národnej rady\nSlovenskej republiky v znení neskorších predpisov sa písomné odôvodnenie schválených zmien\na doplnkov považuje za súčasť návrhu zákona a použije sa pri výklade a uplatňovaní zákona.\nAk pri napadnutom ustanovení národná rada videla dôvody na diametrálne odlišný prístup,\nmala ich ako účastník konania ústavnému súdu komunikovať. Ústavný súd už v minulosti národnú\nradu upozornil, že konanie o súlade právnych predpisov slúži na ochranu ústavnosti odstránením\ns ústavou rozporného ustanovenia alebo aj celého právneho predpisu z právneho poriadku\n(PL. ÚS 1/2022, 210. bod). Pokiaľ je účastníkom konania v zmysle § 76 zákona o ústavnom súde\naj ten orgán verejnej moci, ktorý napadnutý právny predpis vydal, je legitímne očakávať\njeho procesnú aktivitu prejavujúcu sa okrem iného aj tým, že k napádanému predpisu\nalebo jeho časti zaujme stanovisko. Odlišný prístup normotvorcu môže ústavný súd zohľadniť,\na to predovšetkým vo veciach s extenziou do princípu proporcionality, lebo procesná pasivita\nsa v tejto súvislosti dá chápať aj ako implicitné uznanie argumentov navrhovateľa (PL. ÚS 9/2023,\nbod 72).\n60. Na základe už uvedeného ústavný súd konštatuje, že napadnuté ustanovenie predstavuje\nmateriálne narušenie princípu rovnosti volebného práva spočívajúce v tom, že hlasy rôznych\nvoličov majú pri celkovom zisťovaní výsledkov volieb do zastupiteľstva mesta Bratislava rôznu\nváhu, pričom napadnuté ustanovenie spôsobuje extrémnu disproporciu. Tým dochádza k porušeniu\nrovnosti aktívneho i pasívneho volebného práva, nehľadiac na ich podstatu a zmysel. Napadnuté\nustanovenie preto nie je v súlade s čl. 13 ods. 4 ústavy, čl. 30 ods. 1, 3 a 4 ústavy, čl. 69 ods. 2\nústavy a s čl. 25 písm. a) a b) medzinárodného paktu.\n61. S cieľom byť čo najviac nápomocný a prakticky naplniť podstatu zásady ústavnej spolupráce\n(porovnaj uznesenie vo veci č. k. PL. ÚS 13/2020-103, bod 112) ústavný súd dáva do pozornosti,\nže v pôsobnosti národnej rady sú alternatívy, ako by bolo možné zabezpečiť ciele a hodnoty\ndeklarované vo vzťahu k mestským častiam vládou v doručenom stanovisku, pokiaľ tak uzná\nza vhodné. Demonštratívnym spôsobom budú tri z nich vysvetlené nižšie.\n62. Ako ústavný súd ozrejmil v časti „III. 1. Genéza napadnutého ustanovenia a súvisiacej zákonnej\nnormy“, napadnuté ustanovenie je bezprostredne previazané s počtom poslancov mestského\nzastupiteľstva. Zastupiteľstvo takmer polmiliónového hlavného mesta má podľa zákona 45\nposlancov a ak niektoré mesto dosiahne 100 000 obyvateľov, podľa § 11 ods. 3 písm. j) zákona\no obecnom zriadení môže mať jeho zastupiteľstvo 41 poslancov [porovnaj § 68 ods. 1 českého\nzákona č. 128/2000 Sb. o obecním zřízení: „Zastupitelstvo obce při stanovení počtu členů\nzastupitelstva obce přihlédne zejména k počtu obyvatel a velikosti územního obvodu. Počet členů\nstanoví tak, aby zastupitelstvo obce mělo v obci, městysu, městě, městském obvodu, městské části\n(...) nad 150 000 obyvatel 35 až 55 členů.“]. Zákonodarca sa nepotrebuje prinavrátiť k niekdajšiemu\n\n20\n\nmodelu 80-členného bratislavského zastupiteľského zboru, no s ohľadom na nutnosť vylúčenia\nextrémnej disproporcie pri rovnosti volebného práva vie počet poslancov kombinovať so spájaním\npopulačne menších mestských častí do jedného volebného obvodu.\n63. Inou dostupnou alternatívou je vytvorenie osobitného orgánu zastupujúceho záujmy mestských\nčastí. Ako už ústavný súd poukázal v predchádzajúcich častiach, zákon o meste Košice v § 7a\npredpokladá existenciu Rady starostov ako spoločného orgánu mestských častí. Ten je zložený\nzo starostov mestských častí, pričom Rada starostov sa uznáša nadpolovičnou väčšinou všetkých\nsvojich členov. Rada starostov je okrem iného oprávnená k zákonom ustanoveným rozhodnutiam\nmestského zastupiteľstva predložiť v lehote do 15 dní odo dňa ich vyvesenia na úradnej tabuli\nsvoje pripomienky a požiadať mestské zastupiteľstvo o ich opätovné prerokovanie a schválenie.\n64. Treťou alternatívou je posilnenie návrhových oprávnení orgánov mestskej časti, a to napríklad\nv správnom súdnictve. Žalobnú legitimáciu v konaní o preskúmaní zákonnosti uznesenia\nzastupiteľstva podľa § 348 a nasl. Správneho súdneho poriadku má prokurátor, ktorého protestu\nproti uzneseniu zastupiteľstva nebolo vyhovené, a mutatis mutandis je to tak aj v konaní o súlade\nvšeobecne záväzného nariadenia mesta so zákonom, nariadením vlády a všeobecne záväznými\nprávnymi predpismi ministerstiev a ostatných ústredných orgánov štátnej správy podľa § 357 a nasl.\nSprávneho súdneho poriadku. Orgány mestskej časti by mohli získať oprávnenie napádať také akty\nmestského zastupiteľstva, ktoré by považovali za nezákonné, napríklad z dôvodu prekročenia\nprávomocí orgánov mesta.\nIII.4. K súladu napadnutého ustanovenia so zvyšnými referenčnými normami:\n65. Vzhľadom na skutočnosť, že ústavný súd dospel k záveru o (primárne určujúcej) extrémnej\ndisproporcii v rovnosti volebného práva, ktorú napadnuté ustanovenie spôsobuje,\nako aj s poukazom na zásadu zdržanlivosti a sebaobmedzenia konštatuje, že následné testovanie\nústavnosti z hľadiska zákazu diskriminácie, princípu demokracie, suverenity ľudu a ochrany\nslobodnej súťaže politických síl v demokratickej spoločnosti stráca aktuálne opodstatnenie\n(ide v predmetnom rozsahu o derivát k podstate veci, resp. k ratio decidendi tohto nálezu).\nTým opakuje prístup vo veci sp. zn. PL. ÚS 2/2022 (bod 71). Z uvedeného dôvodu sa označenou\nproblematikou ďalej nezaoberal (čl. 30 ods. 1, 3 a 4 ústavy v spojení s čl. 12 ods. 2 ústavy, čl. 1\nods. 1, čl. 2 ods. 1 a čl. 31 ústavy).\nIV.\nÚčinky nálezu\n66. Podľa § 91 ods. 1 zákona o ústavnom súde právny predpis, jeho časť alebo jeho ustanovenie,\nktorých nesúlad s právnym predpisom vyššej právnej sily ústavný súd vyslovil, strácajú účinnosť\ndňom vyhlásenia nálezu ústavného súdu v zbierke zákonov. Po strate účinnosti napadnutého\nustanovenia má zastupiteľstvo mesta Bratislava postupovať v súlade s § 166 ods. 1 volebného\nkódexu. Podľa neho sa pre voľby poslancov obecných zastupiteľstiev v každej obci utvoria\nviacmandátové volebné obvody, v ktorých sa volia poslanci obecného zastupiteľstva pomerne\nk počtu obyvateľov obce, najviac však 12 poslancov obecného zastupiteľstva v jednom volebnom\n\n21\n\nobvode; v mestách, ktoré sa členia na mestské časti, možno utvoriť aj jednomandátové volebné\nobvody, ak na počet obyvateľov mestskej časti pripadá iba jeden poslanec obecného zastupiteľstva.\n67. Podľa § 91 ods. 2 zákona o ústavnom súde orgán verejnej moci, ktorý má uviesť právny predpis\ndo súladu podľa čl. 125 ods. 3 ústavy, je viazaný právnym názorom vysloveným v náleze ústavného\nsúdu. Ak do šiestich mesiacov od vyhlásenia nálezu v zbierke zákonov neuvedie právny predpis\ndo súladu s právnym predpisom vyššej právnej sily alebo medzinárodnou zmluvou, stráca právny\npredpis, jeho časť alebo jeho ustanovenie, ktorého nesúlad s právnym predpisom vyššej právnej sily\nústavný súd vyslovil, platnosť.\n68. Podľa § 67 zákona o ústavnom súde pripája k tomuto rozhodnutiu odlišné stanovisko sudca\nRastislav Kaššák, ktoré sa týka výroku a odôvodnenia rozhodnutia.\nP o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu ústavného súdu nemožno podať opravný prostriedok.\nV Košiciach 24. júna 2026\nIvan Fiačan\npredseda Ústavného súdu\nSlovenskej republiky\n\n22", "vazby": {"registre": ["súlad právnych predpisov", "súlad", "verejný ochranca práv", "voľby-volebné obvody", "diskriminácia", "voľby-voľby do orgánov obcí a miest", "volebné právo", "volebné právo-rovnosť", "mesto-voľby do orgánov obcí a miest", "mesto-mestská časť", "Národná rada Slovenskej republiky", "voľby-voľby do orgánov obcí a miest", "voľby-volebné obvody", "volebné právo-rovnosť", "právna veta"], "pravna_veta": "I. Čl. 30 ods. 1 ústavy garantuje ochranu základnému právu zúčastňovať sa na správe verejných vecí priamo alebo slobodnou voľbou svojich zástupcov vo vzťahu k občanom Slovenskej republiky ako jednotlivcom – fyzickým osobám. V územnej samospráve je zároveň aktívne a pasívne volebné právo priznané aj cudzincom s trvalým pobytom na území Slovenskej republiky. Súčasťou tejto ochrany je aj ústavná garancia rovnosti aktívneho a pasívneho volebného práva. Ochrana poskytovaná rôznym skupinovým záujmom, napríklad pokiaľ ide o obyvateľov určitej mestskej časti, musí rešpektovať tieto ústavné limity, tak pokiaľ ide o legislatívou zvolený spôsob a prostriedky, ako aj pokiaľ ide o právno-aplikačnú prax kompetentných orgánov verejnej moci.\nII. K narušeniu princípu rovnosti volebného práva môže dôjsť formálne alebo materiálne. O formálne narušenie ide vtedy, ak právny poriadok výslovne ustanovuje, že určité kategórie voličov majú viac hlasov ako ostatní voliči, prípadne že ich hlasy majú väčšiu váhu. Pri materiálnom narušení princípu rovnosti volebného práva nejde o jeho narušenie výslovným určením rozdielneho počtu hlasov alebo ich váhy pre rôzne kategórie voličov, ale o narušenie spočívajúce v tom, že hlasy rôznych voličov majú pri celkovom zisťovaní výsledkov volieb rôznu váhu. Materiálne porušenie princípu rovnosti volebného práva súvisí s konštrukciou volebných obvodov. K takémuto stavu môže dôjsť buď nesprávnym stanovením hraníc volebných obvodov, alebo ich zakonzervovaním, ktoré nereflektuje meniaci sa demografický vývoj, teda nárast alebo pokles počtu voličov.\nIII. Ústavná prípustnosť určených volebných obvodov sa má skúmať prostredníctvom dát o počte obyvateľov na jedného poslanca a odchýlky určenia priemerného počtu obyvateľov na jedného poslanca vo volebných obvodoch.\nIV. Rovnosť volebného práva nemá absolútny charakter. To napokon platí aj pre ďalšie princípy, teda všeobecnosť, tajnosť či priamosť hlasovania. Práve z dôvodu geografických či populačných špecifík sa uznáva prípustnosť odchýlky v počte obyvateľov pripadajúcich na jedného poslanca a odmieta sa koncepcia absolútnej aritmetickej rovnosti. Aj relatívny charakter rovnosti volebného práva však má ústavné limity, ktoré musí rešpektovať každá jednotka územnej samosprávy.\nV. Rovnosť vo volebnom práve by sa mala viazať na voliča (aktívne volebné právo) a kandidáta (pasívne volebné právo) bez ohľadu na jeho národnostnú alebo etnickú príslušnosť. Extrémna disproporcia vo váhe hlasov zároveň nemôže byť zdôvodnená ani geografickým kritériom či administratívnym, prípadne historickým ohraničením, lebo na tieto aspekty síce možno prihliadať, no nesmú byť dôvodom na extrémnu disproporciu.", "ustanovenia": ["čl. 125 ods. 1 písm. a) ústavy"]}, "cituje": [], "citovane_v": []}