{"guid": "ussr:7c776cf0-2aad-48bc-af51-5293747fa35e", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2026:PL.US.6.2026.2", "spisova_znacka": "PL. ÚS 6/2026", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 6/2026 z 17. 6. 2026", "citacia": "nález Ústavného súdu SR z 17. júna 2026, sp. zn. PL. ÚS 6/2026, ECLI:SK:USSR:2026:PL.US.6.2026.2", "identifikacne_cislo": null, "sud": {"guid": "ussr", "nazov": "Ústavný súd Slovenskej republiky", "typ": "ustavny", "slug": "ustavny-sud"}, "sudca": "Miloš Maďar", "sudca_id": 1078, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/milos-madar-1078", "datum_vydania": "2026-06-17", "forma": "Nález", "povaha": ["podáva výklad", "podáva výklad"], "oblast": ["Ústavné právo"], "podoblast": ["konanie o výklad ústavy alebo ústavného zákona"], "merito": "Výklad ustanovení týkajúcich sa povinnosti vlády požiadať o vyslovenie dôvery podľa ústavného zákona o rozpočtovej zodpovednosti", "pravna_veta": "I. Povinnosť požiadať o vyslovenie dôvery podľa čl. 12 ods. 7 a čl. 13 ústavného zákona č. 493/2011 Z. z. o rozpočtovej zodpovednosti môže vzniknúť len vláde Slovenskej republiky, ktorá má dôveru Národnej rady Slovenskej republiky.\nII. Po uplynutí obdobia 24 mesiacov, ktoré začalo prvým dňom nasledujúcim po dni, v ktorom bolo schválené programové vyhlásenie vlády Slovenskej republiky a vyslovená dôvera vláde Slovenskej republiky, vychádza vláda Slovenskej republiky z ostatného Európskou komisiou (Eurostatom) zverejneného údaja o výške dlhu Slovenskej republiky, nie až toho, ktorý bude ako prvý v poradí zverejnený po uplynutí uvedenej doby. Ak vláda Slovenskej republiky zistí, že výška dlhu dosahuje alebo presahuje percentuálny podiel na hrubom domácom produkte, s ktorým ústavný zákon č. 493/2011 Z. z. o rozpočtovej zodpovednosti spája aj požiadanie Národnej rady Slovenskej republiky o vyslovenie dôvery vláde Slovenskej republiky, túto žiadosť podá bez zbytočného odkladu. Tým sa rozumie okamžité aktívne konanie vlády Slovenskej republiky smerujúce k podaniu žiadosti s prihliadnutím na potrebnú procedúru, ktorou je vláda Slovenskej republiky povinná sa riadiť, bez prvkov neodôvodnenej nečinnosti. Ústava Slovenskej republiky a ústavný zákon č. 493/2011 Z. z. o rozpočtovej zodpovednosti vláde Slovenskej republiky lehotu až 30 dní na podanie žiadosti neposkytujú. Výnimky ustanovené v čl. 12 ods. 9 až 11 ústavného zákona č. 493/2011 Z. z. o rozpočtovej zodpovednosti nie sú ustanovením čl. 13 tohto ústavného zákona dotknuté. Späťvzatie žiadosti o vyslovenie dôvery nie je prípustné.\nIII. Podanie žiadosti o vyslovenie dôvery vyvoláva v súlade s podstatou čl. 12 ods. 7 a čl. 13 ústavného zákona č. 493/2011 Z. z. o rozpočtovej zodpovednosti povinnosť Národnej rady Slovenskej republiky túto žiadosť prerokovať a rozhodnúť o nej bez zbytočného odkladu.\nIV. Povinnosť podľa čl. 12 ods. 7 v spojení s čl. 13 ústavného zákona č. 493/2011 Z. z. o rozpočtovej zodpovednosti opätovne vzniká po prvom nasledujúcom pravidelnom zverejnení výšky dlhu Slovenskej republiky Európskou komisiou (Eurostatom) za predchádzajúci kalendárny rok, ktorá dosahuje najmenej hodnotu podielu na hrubom domácom produkte uvedenú v označených ustanoveniach; v kalendárnom roku však táto povinnosť môže vzniknúť len jedenkrát.", "pravna_veta_zdroj": "sud", "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": "PL.", "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/2011/493/#clanok-5.odsek-8", "nazov": "čl. 5 ods. 8 zákona č. 493/2011 Z. z.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2011/493/#clanok-5.odsek-8", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/493-2011/clanok-5"}, {"iri": "/SK/ZZ/2011/493/#clanok-5.odsek-2", "nazov": "čl. 5 ods. 2 zákona č. 493/2011 Z. z.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2011/493/#clanok-5.odsek-2", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/493-2011/clanok-5"}, {"iri": "/SK/ZZ/2011/493/#clanok-5.odsek-10", "nazov": "čl. 5 ods. 10 zákona č. 493/2011 Z. z.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2011/493/#clanok-5.odsek-10", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/493-2011/clanok-5"}, {"iri": "/SK/ZZ/2011/493/#clanok-12.odsek-7", "nazov": "čl. 12 ods. 7 zákona č. 493/2011 Z. z.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2011/493/#clanok-12.odsek-7", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/493-2011/clanok-12"}, {"iri": "/SK/ZZ/2011/493/#clanok-13", "nazov": "čl. 13 zákona č. 493/2011 Z. z.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2011/493/#clanok-13", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/493-2011/clanok-13"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-128", "nazov": "čl. 128 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-128", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-128"}, {"iri": "ústavný zákon č. 493/2011 Z. z. o rozpočtovej zodpovednosti čl. 5 ods. 8", "nazov": "ústavný zákon č. 493/2011 Z. z. o rozpočtovej zodpovednosti čl. 5 ods. 8", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyústavný zákon č. 493/2011 Z. z. o rozpočtovej zodpovednosti čl. 5 ods. 8", "judikatura_url": null}, {"iri": "ústavný zákon č. 493/2011 Z. z. o rozpočtovej zodpovednosti čl. 5 ods. 2", "nazov": "ústavný zákon č. 493/2011 Z. z. o rozpočtovej zodpovednosti čl. 5 ods. 2", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyústavný zákon č. 493/2011 Z. z. o rozpočtovej zodpovednosti čl. 5 ods. 2", "judikatura_url": null}, {"iri": "ústavný zákon č. 493/2011 Z. z. o rozpočtovej zodpovednosti čl. 5 ods. 10", "nazov": "ústavný zákon č. 493/2011 Z. z. o rozpočtovej zodpovednosti čl. 5 ods. 10", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyústavný zákon č. 493/2011 Z. z. o rozpočtovej zodpovednosti čl. 5 ods. 10", "judikatura_url": null}, {"iri": "ústavný zákon č. 493/2011 Z. z. o rozpočtovej zodpovednosti čl. 12 ods. 7", "nazov": "ústavný zákon č. 493/2011 Z. z. o rozpočtovej zodpovednosti čl. 12 ods. 7", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyústavný zákon č. 493/2011 Z. z. o rozpočtovej zodpovednosti čl. 12 ods. 7", "judikatura_url": null}, {"iri": "ústavný zákon č. 493/2011 Z. z. o rozpočtovej zodpovednosti čl. 13", "nazov": "ústavný zákon č. 493/2011 Z. z. o rozpočtovej zodpovednosti čl. 13", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyústavný zákon č. 493/2011 Z. z. o rozpočtovej zodpovednosti čl. 13", "judikatura_url": null}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/2011/493#clanok-5", "/SK/ZZ/2011/493#clanok-12", "/SK/ZZ/2011/493#clanok-13", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-128"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://www.ustavnysud.sk/docDownload/7c776cf0-2aad-48bc-af51-5293747fa35e", "zdroj": "ussr", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2026:PL.US.6.2026.2", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2026:PL.US.6.2026.2", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2026:PL.US.6.2026.2/text", "citacie_n": 0, "text": "SLOVENSKÁ REPUBLIKA\n\nNÁLEZ\nÚstavného súdu Slovenskej republiky\nV mene Slovenskej republiky\nPL. ÚS 6/2026-41\nÚstavný súd Slovenskej republiky v pléne zloženom z predsedu Ivana Fiačana a zo sudcov Jany\nBaricovej, Ladislava Duditša, Libora Duľu, Miroslava Duriša, Rastislava Kaššáka, Miloša Maďara\n(sudca spravodajca), Petra Molnára, Petra Straku, Ľuboša Szigetiho, Roberta Šorla a Martina\nVernarského prerokoval návrh skupiny 32 poslancov Národnej rady Slovenskej republiky\nna podanie výkladu čl. 12 ods. 7 a čl. 13 ústavného zákona č. 493/2011 Z. z. o rozpočtovej\nzodpovednosti a podáva tento\nvýklad:\nPovinnosť požiadať o vyslovenie dôvery podľa čl. 12 ods. 7 a čl. 13 ústavného zákona č. 493/2011\nZ. z. o rozpočtovej zodpovednosti môže vzniknúť len vláde Slovenskej republiky, ktorá má dôveru\nNárodnej rady Slovenskej republiky.\nPo uplynutí obdobia 24 mesiacov, ktoré začalo prvým dňom nasledujúcim po dni, v ktorom bolo\nschválené programové vyhlásenie vlády Slovenskej republiky a vyslovená dôvera vláde Slovenskej\nrepubliky, vychádza vláda Slovenskej republiky z ostatného Európskou komisiou (Eurostatom)\nzverejneného údaja o výške dlhu Slovenskej republiky, nie až toho, ktorý bude ako prvý v poradí\nzverejnený po uplynutí uvedenej doby. Ak vláda Slovenskej republiky zistí, že výška dlhu dosahuje\nalebo presahuje percentuálny podiel na hrubom domácom produkte, s ktorým ústavný zákon\nč. 493/2011 Z. z. o rozpočtovej zodpovednosti spája aj požiadanie Národnej rady Slovenskej\nrepubliky o vyslovenie dôvery vláde Slovenskej republiky, túto žiadosť podá bez zbytočného\nodkladu. Tým sa rozumie okamžité aktívne konanie vlády Slovenskej republiky smerujúce\nk podaniu žiadosti s prihliadnutím na potrebnú procedúru, ktorou je vláda Slovenskej republiky\npovinná sa riadiť, bez prvkov neodôvodnenej nečinnosti. Ústava Slovenskej republiky a ústavný\nzákon č. 493/2011 Z. z. o rozpočtovej zodpovednosti vláde Slovenskej republiky lehotu až 30 dní\nna podanie žiadosti neposkytujú. Výnimky ustanovené v čl. 12 ods. 9 až 11 ústavného zákona\nč. 493/2011 Z. z. o rozpočtovej zodpovednosti nie sú ustanovením čl. 13 tohto ústavného zákona\ndotknuté. Späťvzatie žiadosti o vyslovenie dôvery nie je prípustné.\n\nPodanie žiadosti o vyslovenie dôvery vyvoláva v súlade s podstatou čl. 12 ods. 7 a čl. 13 ústavného\nzákona č. 493/2011 Z. z. o rozpočtovej zodpovednosti povinnosť Národnej rady Slovenskej\nrepubliky túto žiadosť prerokovať a rozhodnúť o nej bez zbytočného odkladu.\nPovinnosť podľa čl. 12 ods. 7 v spojení s čl. 13 ústavného zákona č. 493/2011 Z. z. o rozpočtovej\nzodpovednosti opätovne vzniká po prvom nasledujúcom pravidelnom zverejnení výšky dlhu\nSlovenskej republiky Európskou komisiou (Eurostatom) za predchádzajúci kalendárny rok,\nktorá dosahuje najmenej hodnotu podielu na hrubom domácom produkte uvedenú v označených\nustanoveniach; v kalendárnom roku však táto povinnosť môže vzniknúť len jedenkrát.\n\nOdôvodnenie:\nI.\nNávrh na začatie konania o výklad ústavy alebo ústavného zákona\n1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bol 3. februára 2026 doručený\nnávrh skupiny 32 poslancov Národnej rady Slovenskej republiky (ďalej len „skupina poslancov“)\nna začatie konania podľa čl. 128 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) o výklade čl. 5\nods. 8 v spojení s čl. 5 ods. 2 a 10 ústavného zákona č. 493/2011 Z. z. o rozpočtovej zodpovednosti\n(ďalej aj „ústavný zákon o rozpočtovej zodpovednosti“ alebo „dotknutý ústavný zákon“).\nÚstavnému súdu bolo zároveň 6. februára 2026 doručené doplnenie návrhu na začatie konania\npodpísané poverenou zástupkyňou, v ktorom žiada podať výklad čl. 5 ods. 8 v spojení s čl. 5 ods. 2\na 10, čl. 12 ods. 7 a čl. 13 dotknutého ústavného zákona.\n2. Z obsahu návrhu vyplýva, že vláda Slovenskej republiky (ďalej aj „vláda“) od 22. novembra\n2025 nepožiadala Národnú radu Slovenskej republiky (ďalej len „národná rada“) o vyslovenie\ndôvery, pričom skupina poslancov poukázala na viaceré časti ústavného zákona o rozpočtovej\nzodpovednosti v spojení s tvrdením o spornosti ich výkladu a aplikácie.\n3. Dotknutý ústavný zákon v čl. 5 ods. 8 uvádza, že ak výška dlhu podľa odseku 2 dosiahne 50 %\npodielu na hrubom domácom produkte a viac, okrem realizácie postupu podľa odsekov 5 až 7,\nvláda Slovenskej republiky požiada národnú radu o vyslovenie dôvery vláde. Podľa jeho čl. 5 ods. 2\nplatí, že výška dlhu je definovaná ako výška dlhu Slovenskej republiky, ktorú aktuálne zverejnila\nEurópska komisia (Eurostat), vyjadrená ako percentuálny podiel na hrubom domácom produkte.\nNa základe čl. 5 ods. 10 dotknutého ústavného zákona sa povinnosť uplatňovať ustanovenia\nodsekov 6 až 8 nevzťahuje na obdobie 24 mesiacov, počnúc prvým dňom nasledujúcim po dni,\nv ktorom bolo schválené programové vyhlásenie vlády a vyslovená dôvera vláde. Ústavný zákon\no rozpočtovej zodpovednosti ďalej v čl. 12 ods. 7 uvádza, že ak výška dlhu dosiahne 60 % podielu\nna hrubom domácom produkte a viac, okrem realizácie postupu podľa odsekov 4 až 6, vláda\npožiada národnú radu o vyslovenie dôvery vláde. Napokon jeho čl. 13 upresňuje, že počnúc\nrozpočtovým rokom 2018 až do konca rozpočtového roka 2027 sa horný limit dlhu verejnej správy\nustanovuje tak, že je každý rozpočtový rok o jeden percentuálny bod nižší ako horný limit dlhu\nverejnej správy ustanovený na predchádzajúci rozpočtový rok. V tomto období sa uplatnia rovnaké\n\n2\n\nopatrenia, ako sú uvedené v čl. 12 ods. 3 až 7, pričom percentuálne vyjadrená výška dlhu uvedená\nv čl. 12 ods. 3 až 7 sa každoročne znižuje o jeden percentuálny bod.\n4. Skupina poslancov v nadväznosti na uvedené referenčné normy poukázala na správu Eurostatu\no verejnom dlhu Slovenska z 21. októbra 2025, podľa ktorej bol verejný dlh Slovenska za rok 2024\nk tomuto mesiacu 59,7 % HDP, a na 21. november 2023, keď bola vláde vyslovená dôvera\na schválené jej programové vyhlásenie. Následne pripomenula, že 24 mesiacov od tohto termínu\nzačalo plynúť 22. novembra 2023 a uplynulo 22. novembra 2026 [sic] so vznikom povinnosti\npodľa čl. 5 ods. 8 dotknutého ústavného zákona, počnúc 23. novembrom 2025.\n5. Podľa skupiny poslancov vyplývali z týchto skutočností dva možné prístupy vlády k výkladu\na aplikácii čl. 5 ods. 8 dotknutého ústavného zákona: (i) tzv. publikačný model postavený na tom,\nže povinnosť požiadať národnú radu o vyslovenie dôvery vzniká „až okamihom,\nkeď po 22. novembri 2025 bude zverejnená najnovšia správa Eurostatu o verejnom dlhu Slovenska,\na nevzniká spätne k dátumu, ku ktorému sa dlh meral“. Pri tomto prístupe by bol rozhodujúcim\n„moment zverejnenia relevantného údaja Eurostatu“; (ii) tzv. stavový model, pri ktorom povinnosť\npožiadať národnú radu o vyslovenie dôvery vzniká 23. novembra 2025, vychádzajúc z aktuálnej\nsprávy Eurostatu. Podľa skupiny poslancov vláda pri výklade referenčných noriem zrejme\nvychádzala z „publikačného modelu“, zatiaľ čo oni sami jednoznačne zastávali „stavový model“.\n6. Skupina poslancov v tejto súvislosti akcentovala politickú zodpovednosť vlády národnej rade\na do tohto kontextu zasadila aj mechanizmus obligatórnej žiadosti vlády o vyslovenie dôvery:\n„Ak vláda svojím konaním alebo nekonaním znemožňuje parlamentu vykonať jeho kontrolnú\na legitimačnú funkciu, dochádza k narušeniu rovnováhy medzi zákonodarnou a výkonnou mocou\nv prospech výkonnej moci, čo je v rozpore s ústavnou architektúrou parlamentného systému.“\nMechanizmus obligatórnej žiadosti vlády o vyslovenie dôvery spojila s jej bezodkladným splnením\na odmietnutím možnosti úvahy vlády.\n7. V prípade pripustenia výkladu založeného na tzv. publikačnom modeli by sa podľa skupiny\nposlancov nemuseli naplniť „ciele a princípy dotknutých ustanovení“, a to napríklad tým, že\n„po uplynutí 24-mesačnej ochrannej doby, ale ešte do riadneho uplynutia mandátu tejto vlády\nnedôjde k zverejneniu novej správy Eurostatu“. To by považovali za „popretie hospodárskych\ncieľov a sankčných následkov pri nedodržaní rozpočtovej zodpovednosti ustanovených ústavným\nzákonom“ s rizikom „ad infinitum“ odkladu povinnosti podľa čl. 5 ods. 8 dotknutého ústavného\nzákona.\n8. Skupina poslancov ústavnému súdu navrhla, aby po predbežnom prerokovaní a prijatí návrhu\nna ďalšie konanie vo veci samej podal nasledujúci výklad: „1. Ustanovenia čl. 5 ods. 8 v spojení\ns čl. 5 ods. 2 a ods. 10 ústavného zákona č. 493/2011 Z. z. o rozpočtovej zodpovednosti sa majú\nvykladať tak, že vláda Slovenskej republiky bola povinná po 22. novembri 2025 požiadať\nna najbližšej parlamentnej schôdzi Národnú radu Slovenskej republiky o vyslovenie dôvery, keďže\nk 23. novembru 2025 uplynula 24-mesačná ochranná lehota podľa čl. 5 ods. 10 ústavného zákona\na v tom čase aktuálny a Eurostatom platne stanovený verejný dlh Slovenskej republiky za rok 2024\nbol vo výške 59,7 % hrubého domáceho produktu. 2. V prípade, že vláda Slovenskej republiky\npo 22. novembri 2025 a ani v čase rozhodovania Ústavného súdu Slovenskej republiky napriek\naktuálnemu a Eurostatom platne stanovenému verejnému dlhu Slovenskej republiky za rok 2024\nvo výške 59,7 % hrubého domáceho produktu nepožiadala podľa čl. 5 ods. 8 ústavného zákona\n3\n\nNárodnú radu Slovenskej republiky o vyslovenie dôvery, musí tak urobiť bezodkladne po zverejnení\ntohto rozhodnutia v Zbierke zákonov.“\n9. Dňa 6. februára 2026 skupina poslancov doručila doplnenie návrhu na začatie konania, v ktorom\nbolo poukázané na čl. 13 a čl. 12 ods. 7 dotknutého ústavného zákona. Prvý z nich je označený\nako „prechodné ustanovenie, ktoré na roky 2018 až 2027 stanovuje mechanizmus znižovania\nhranice verejného dlhu zo 60 % HDP až na 50 % HPD [sic] v roku 2028, ktoré percento je kľúčové\naj pre čl. 5 ods. 8, na ktorého výklad smeruje návrh navrhovateľov“. V doplnení návrhu na začatie\nkonania sa ďalej uvádza, že verejný dlh Slovenskej republiky sa koncom roka 2025 nachádza\n„v piatom, najvyššom sankčnom pásme (aktuálne atakujúc hranicu 60 % HDP), pričom sankčné\npásmo sa pre dlh za rok 2024 začína podľa čl. 13 ústavného zákona už na úrovni 53 % a pre rok\n2025 na úrovni 52 %“. Preto sa „aktivovala ústavná povinnosť vlády požiadať parlament\no hlasovanie o vyslovenie dôvery vláde aj podľa čl. 13 ústavného zákona“. Doplnenie podania\nakcentuje vedomosť o „dočasnej aplikovateľnosti čl. 13 a čl. 12 ods. 7 ústavného zákona\nna ústavné vzťahy medzi národnou radou a vládou“ a z dôvodu „opatrnosti a formálnej čistoty\nnávrhu“ bol pôvodný návrh a petit zmenený so zachovaním pôvodného odôvodnenia aj na výklad\nčl. 13 a čl. 12 ods. 7 dotknutého ústavného zákona.\n10. Vychádzajúc z doručeného doplnenia, ústavnému súdu bolo navrhnuté podanie nasledujúceho\nvýkladu: „1. Ustanovenia čl. 5 ods. 8 v spojení s čl. 5 ods. 2 a ods. 10, ako aj v spojení s čl. 13\na čl. 12 ods. 7 ústavného zákona č. 493/2011 Z. z. o rozpočtovej zodpovednosti sa majú vykladať\ntak, že vláda Slovenskej republiky bola povinná po 22. novembri 2025 požiadať na najbližšej\nparlamentnej schôdzi Národnú radu Slovenskej republiky o vyslovenie dôvery, keďže\nk 23. novembru 2025 uplynula 24-mesačná ochranná lehota podľa čl. 5 ods. 10 ústavného zákona\na v tom čase aktuálny a Eurostatom platne stanovený verejný dlh Slovenskej republiky za rok 2024\nbol vo výške 59,7 % hrubého domáceho produktu. 2. V prípade, že vláda Slovenskej republiky\npo 22. novembri 2025 a ani v čase rozhodovania Ústavného súdu Slovenskej republiky napriek\naktuálnemu a Eurostatom platne stanovenému verejnému dlhu Slovenskej republiky za rok 2024\nvo výške 59,7 % hrubého domáceho produktu nepožiadala podľa čl. 5 ods. 8 v spojení s čl. 13\na čl. 12 ods. 7 ústavného zákona Národnú radu Slovenskej republiky o vyslovenie dôvery,\nmusí tak urobiť bezodkladne po zverejnení tohto rozhodnutia v Zbierke zákonov.“\nII.\nPriebeh konania\n11. Ústavný sud návrh predbežne prerokoval na neverejnom zasadnutí pléna 11. marca 2026\na uznesením č. k. PL. ÚS 6/2026-22 ho prijal na ďalšie konanie v rozsahu týkajúcom sa výkladu\nčl. 12 ods. 7 a čl. 13 dotknutého ústavného zákona o rozpočtovej zodpovednosti. Vo zvyšnej časti\nnávrh odmietol z dôvodu nesplnenia podmienky spornosti, keďže podľa čl. 11 dotknutého\nústavného zákona sa čl. 5 prvýkrát uplatní v rozpočtovom roku 2028. Následne si vyžiadal\nstanovisko vlády Slovenskej republiky ako účastníka tohto konania.\nII.1. Stanovisko vlády Slovenskej republiky:\n12. Listom z 25. marca 2026 ústavný súd vyzval v súlade s § 56 ods. 6 zákona č. 314/2018 Z. z.\no Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení\n4\n\nneskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) vládu Slovenskej republiky na zaslanie\npísomného vyjadrenia k návrhu skupiny poslancov, a to v lehote 30 dní od doručenia výzvy.\nVláda Slovenskej republiky nedoručila vyjadrenie ani v stanovenej lehote a ani po jej uplynutí.\nII.2. Stanovisko Rady pre rozpočtovú zodpovednosť:\n13. Počas konania bolo ústavnému súdu doručené stanovisko Rady pre rozpočtovú zodpovednosť\nz 22. apríla 2026, ktorá nemá zákonom priznané postavenie účastníka konania. Na rozdiel\nod konania o súlade právnych predpisov (§ 86 ods. 2 zákona o ústavnom súde ) a konania o súlade\nmedzinárodných zmlúv (§ 97 ods. 2 zákona o ústavnom súde) pri konaní o výklade ústavy\nalebo ústavných zákonov nie je upravené oprávnenie predsedu ústavného súdu vyžiadať si k návrhu\nna začatie konania stanovisko iných orgánov verejnej moci. Rovnako na rozdiel od spomenutých\ndvoch konaní (§ 86 ods. 4 a § 97 ods. 4 zákona o ústavnom súde) nie je pri konaní o výklade ústavy\nalebo ústavných zákonov upravený proces predkladania stanovísk zástupcov odbornej verejnosti,\nktorý je zase prítomný pri konaní o súlade predmetu referenda (§ 105 ods. 3 zákona).\nZ týchto dôvodov ústavný súd vzal doručenie stanoviska Rady pre rozpočtovú zodpovednosť\nv súlade s čl. 2 ods. 2 ústavy na vedomie, pričom de lege ferenda považuje za vhodné oprávnenie\npredsedu ústavného súdu a právny základ pre amicus curiae výslovne upraviť aj v konaní o výklade\nústavy alebo ústavných zákonov.\nIII.\nVlastné posúdenie\n14. Podľa čl. 128 ústavy ústavný súd podáva výklad ústavy alebo ústavného zákona, ak je vec\nsporná. Ústavný súd v danej veci rozhodol v pléne na základe čl. 131 ods. 1 ústavy v platnom\na účinnom znení, podľa ktorého rozhoduje v pléne aj vo veciach podľa čl. 128 ústavy.\n15. Ústavný súd aj v tejto veci považuje za potrebné zdôrazniť, že v konaní podľa čl. 128 ústavy\nnerozhoduje, či štátny orgán porušil ústavu tým, že ju nesprávne vysvetlil (II. ÚS 69/99,\nPL. ÚS 16/2023). Účelom tohto typu konania pred ústavným súdom je podať taký výklad ústavy\nalebo ústavných zákonov, ktorý pre budúcnosť odstráni spor medzi orgánmi verejnej moci o tom,\nako vykladať a používať ich ústavné kompetencie alebo právomoci v konkrétnej veci. V takej veci\nmuselo dôjsť k pochybnostiam, akým spôsobom môže konkrétny ústavný činiteľ alebo iný orgán\nverejnej moci vykonať ústavou alebo ústavným zákonom zverené kompetencie alebo právomoci,\nčo je potvrdené tým, že ústavný súd prijme návrh na výklad ústavy alebo ústavného zákona\nna ďalšie konanie (PL. ÚS 14/06).\nIII.1.\nVymedzenie predmetu sporu\n16. V konaní o výklad ústavných zákonov je ústavný súd viazaný návrhom oprávneného subjektu\nv rozsahu, v ktorom bolo preukázané, že je vec sporná (I. ÚS 20/94, I. ÚS 7/96). V konaní podľa\nčl. 128 ústavy musí ísť o konkrétny (faktický) spor s ústavou, resp. ústavným zákonom priznané\nprávo (právomoc) obom účastníkom konania, resp. im uloženú povinnosť, t. j. jednak\nnavrhovateľovi, ako aj štátnemu orgánu, o ktorom navrhovateľ tvrdí, že sporné ustanovenie ústavy,\nresp. ústavného zákona nesprávne vykladá. Spor tak nemôže byť teoretický, resp. akademický,\n5\n\nale musí ísť o rôzny výklad jedného alebo viacerých ustanovení ústavy, ktorý vedie k ich rozdielnej\naplikácii dvoma alebo viacerými štátnymi orgánmi, čím sa zabraňuje dosiahnutiu ústavou\npredpokladaného cieľa (PL. ÚS 11/09).\n17. Jednou z podmienok, ktoré musia byť splnené, aby ústavný súd podal výklad ústavného zákona\npodľa čl. 128 ústavy, je praktická realizácia konkrétneho ustanovenia subjektom,\nktorý je na to oprávnený, a to kontroverzným spôsobom. Ústavný súd môže podať aj taký výklad\nsporného ustanovenia, ktorý nebude totožný ani s jednou z verzií predkladaných účastníkmi.\nPritom nemožno hovoriť o postupe „ultra“ alebo dokonca „extra petitum“, pretože za petit\nje potrebné považovať návrh na výklad konkrétneho ustanovenia ústavy alebo ústavných zákonov\nústavným súdom (za dodržania stanovených podmienok) a nemožno ho zamietnuť, ak sa ústavný\nsúd s navrhovaným spôsobom výkladu nestotožní.\n18. V danej veci ústavný súd zreteľne identifikoval existenciu relevantného sporu medzi účastníkmi\nkonania o výklad čl. 12 ods. 7 a čl. 13 dotknutého ústavného zákona o rozpočtovej zodpovednosti.\nSkupina poslancov sa domnieva, že po 22. novembri 2025 bola v nadväznosti na správu Eurostatu\no verejnom dlhu Slovenska z 21. októbra 2025 a verejnom dlhu za rok 2024 na úrovni 59,7 % HDP\nvláda povinná bezodkladne požiadať národnú radu o vyslovenie dôvery. K podaniu takejto žiadosti\ncelkom zjavne nedošlo ani v čase doručenia návrhu na začatie konania a ani po jeho prijatí na ďalšie\nkonanie uznesením č. k. PL. ÚS 6/2026-22. Keďže vláda napriek doručenej výzve svoje stanovisko\nústavnému súdu nedoručila, možno predpokladať, že s výkladom skupiny poslancov sa vláda\nnestotožňuje. Eventualita, že vláda sa s výkladom skupiny poslancov stotožňuje, by musela byť\nv tomto type konania pred ústavným súdom podporená jej konkrétnym vyjadrením alebo postupom.\n19. Za predmet konania ústavný súd považuje podanie výkladu, ktorým budú zodpovedané otázky\ntýkajúce sa momentu, od kedy má vláda požiadať národnú radu o vyslovenie dôvery v rámci\nosobitných ústavných noriem nachádzajúcich sa v ústavnom zákone o rozpočtovej zodpovednosti\nv nadväznosti na zmysel a účel celého ustanovenia.\nIII.2.\nVýklad predmetných ustanovení\n20. Ústavný zákon o rozpočtovej zodpovednosti v čl. 12 ods. 7 uvádza, že ak výška dlhu dosiahne\n60 % podielu na hrubom domácom produkte a viac, okrem realizácie postupu podľa odsekov 4 až 6,\nvláda požiada národnú radu o vyslovenie dôvery vláde. Citované ustanovenie je nevyhnutné vnímať\nv kontexte čl. 13 dotknutého ústavného zákona: „Počnúc rozpočtovým rokom 2018 až do konca\nrozpočtového roka 2027 sa horný limit dlhu verejnej správy ustanovuje tak, že je každý rozpočtový\nrok o jeden percentuálny bod nižší ako horný limit dlhu verejnej správy ustanovený\nna predchádzajúci rozpočtový rok. V tomto období sa uplatnia rovnaké opatrenia, ako sú uvedené\nv čl. 12 ods. 3 až 7, pričom percentuálne vyjadrená výška dlhu uvedená v čl. 12 ods. 3 až 7\nsa každoročne znižuje o jeden percentuálny bod.“ Hrubý dlh verejnej správy dosiahol ku koncu\nroka 2025 úroveň 61,4 % HDP (Správa Rady pre rozpočtovú zodpovednosť o dlhodobej\nudržateľnosti verejných financií za rok 2025, apríl 2026, s. 3), čo zreteľne presahuje horný limit\nstanovený ústavným zákonom. Výklad uvedených ustanovení musí byť uskutočnený v kontexte\nústavného rámca, do ktorého ich ústavodarca zasadil. Tento ústavný rámec ústavný súd\nuž v minulosti označil za tzv. finančnú ústavu [PL. ÚS 13/2012, bod 114; pozri napr.\n6\n\naj HOLLÄNDER, P. Finanční ústava aneb defenzivní konstitucionalismus současné doby.\nIn: ŠIMÍČEK, V. (ed.) Finanční ústava. Brno : Masarykova univerzita, 2013. s. 39 alebo GIBA, M.\nLa Constitution financiére de la Slovaquie : aspects nationaux et locaux. Congres de l'Associaton\nfrancaise de droit constitionnel, 11. In: Revue francaise de finances publiques, č. 167 (2024), s. 251\n– 264].\n21. Prvým pilierom finančnej ústavy sa stal ústavný zákon o rozpočtovej zodpovednosti schválený\nnárodnou radou v roku 2011 hlasmi 146 zo 147 prítomných poslancov (parlamentná tlač 556,\nV. volebné obdobie). Jeho schválenie nepredstavovalo plnenie medzinárodného záväzku, ktorý\nby takúto ústavnú úpravu vrátane konkrétnych pravidiel vyžadoval (porovnaj časť III Zmluvy\no stabilite, koordinácii a správe v hospodárskej a menovej únii – oznámenie Ministerstva\nzahraničných vecí a európskych záležitostí Slovenskej republiky č. 18/2013 Z. z.), ale národnú\niniciatívu. Predkladateľmi návrhu ústavného zákona boli predsedovia všetkých vtedajších\nposlaneckých klubov, čo spoločne s výsledkom hlasovania preukazuje široký konsenzus volených\nzástupcov občanov na ústavnej relevancii jeho cieľa podľa čl. 1 ústavného zákona (dosiahnutie\ndlhodobej udržateľnosti hospodárenia Slovenska, posilnenie transparentnosti a efektívnosti\nvynakladania verejných prostriedkov, snaha podporiť dlhodobú konkurencieschopnosť Slovenska\ns prihliadnutím na požiadavku ekonomickej a sociálnej spravodlivosti a solidarity medzi súčasnými\na budúcimi generáciami) a postupov pri jeho dosahovaní. Predkladatelia podčiarkli v dôvodovej\nspráve k parlamentnej tlači 556 vytvorenie silnejšieho mechanizmu záväzkov aktuálnej vlády,\nkde «odklon od princípov zodpovednej rozpočtovej politiky znamená okrem politického reputačného\nrizika aj nástup povinnosti uskutočniť ustanovené opatrenia a v niektorých prípadoch vyvodenie\npriameho represívneho postihu v podobe nielen finančných sankcií, ale aplikácie komplexného\n„sankčného“ mechanizmu v závislosti od konkrétneho vývoja základných ukazovateľov\nhospodárenia Slovenskej republiky». Z formulovaného cieľa ústavnej úpravy vyplývajú tiež zásady\ninterpretácie a aplikácie celého nasledujúceho obsahu dotknutého ústavného zákona (GIBA, M.,\nBUJŇÁK, V. Výkladové problémy ústavného zákona o rozpočtovej zodpovednosti. In: Justičná\nrevue, 72, 2020, č. 10, s. 1108). Potrebu primeraného rešpektu k sledovanému cieľu ústavný súd\nzvýraznil už v bezprostrednom období po nadobudnutí účinnosti dotknutého ústavného zákona\n(PL. ÚS 27/2015, časť III.3.1), k čomu neskôr pribudol aj dôraz na význam horného limitu dlhu\nverejnej správy (PL. ÚS 8/2017, bod 75).\n22. Druhý pilier finančnej ústavy bol vytvorený s účinnosťou od 1. januára 2021 prostredníctvom\nústavného zákona č. 422/2020 Z. z., ktorý do textu ústavy vložil čl. 55a. Zavedením čl. 55a ústavy\nbola hodnota dlhodobej udržateľnosti, ako aj s tým súvisiaca transparentnosť a efektívnosť\nvynakladania verejných prostriedkov potvrdená ako ústavná hodnota. Slovenská republika,\nto znamená všetky jej orgány, resp. verejná moc ako taká, má chrániť dlhodobú udržateľnosť\nhospodárenia krajiny, pretože v prípade, ak hospodárenie nie je dlhodobo udržateľné, môže nastať\nsituácia, že štát nebude môcť v budúcnosti riadne zabezpečovať ochranu základných práv,\na to predovšetkým tých, ktoré sú od verejných financií závislé (PL. ÚS 13/2022, bod 159). Ústavný\nsúd potvrdil, že ochrana čl. 55a ústavy je jeho úlohou, pričom v súvislosti s jeho postavením\nzopakoval právny názor z veci sp. zn. PL. ÚS 12/01. Podľa neho ústava nie je dokumentom\nobsahujúcim normatívne irelevantné proklamácie, ktorých význam je určený až ďalšou\nzákonodarcovou činnosťou, ale je skutočným súborom priamo aplikovateľných noriem, princípov\na hodnôt, ktoré majú svoj konkrétny normatívny dopad. Ústavný súd tiež pripomenul, že v zásade\n7\n\nnie je povolaný na to, aby sám vyhodnocoval odborné otázky udržateľnosti hospodárenia\na transparentnosti a efektívnosti vynakladania verejných prostriedkov (PL. ÚS 7/2024, bod 94).\nAj keď národnej rade priznal značnú mieru diskrécie pri nakladaní s verejnými prostriedkami,\naj táto miera diskrécie má svoje limity pozostávajúce z miery vplyvu zákona na verejné prostriedky\n– teda z vyhodnotenia, či má zákon na verejné prostriedky podstatný vplyv. Ak by zákon vybočoval\nz pravidiel rozpočtovej zodpovednosti a porušoval by udržateľnosť hospodárenia Slovenskej\nrepubliky takou intenzitou, ktorá by dosahovala úroveň zjavného excesu z pravidiel rozpočtovej\nzodpovednosti, ústavný súd by mohol pristúpiť k jeho derogácii (PL. ÚS 9/2024, bod 64).\n23. Z doterajších právnych názorov ústavného súdu je zrejmý jeho rešpekt ku skutočnosti,\nže ústavodarca zaradil dlhodobú udržateľnosť hospodárenia Slovenskej republiky v rámci finančnej\nústavy medzi ústavné princípy. Ústavný súd sa však vyjadril aj k tzv. sankciám finančnej ústavy,\nkonkrétne k povinnosti vlády požiadať o vyslovenie dôvery. Podstatou tejto povinnosti je, že vláda\nsi pýta potvrdenie mandátu na výkon svojej politiky (PL. ÚS 7/2024, bod 123). Aj keď uvedená\npovinnosť sa na prvý pohľad môže javiť ako jednoznačná, je pri nej nevyhnutné upozorniť\nna stabilne judikovaný prístup ústavného súdu vychádzajúci zo systematického výkladu ústavného\ntextu. Ústava totiž predstavuje právny celok, ktorý treba aplikovať vo vzájomnej súvislosti všetkých\nústavných noriem a len výnimočne a ojedinele môže nastať stav, keď sa spoločenský vzťah\nupravuje jedinou normou ústavy (II. ÚS 128/95). Pri aplikácii ústavy sa nijaké ustanovenia nemôžu\nvyčleňovať z kontextu ústavy či interpretovať samy osebe a rovnako nemožno ignorovať relevantnú\nsúvislosť medzi tými ustanoveniami, ktoré na seba významovo nadväzujú (PL. ÚS 32/95,\nII. ÚS 48/97).\n24. Povinnosť vlády požiadať o vyslovenie dôvery podľa čl. 12 ods. 7 ústavného zákona\no rozpočtovej zodpovednosti je nerozlučne spätá s ústavnými základmi pôsobenia vlády.\nTýmito ústavnými základmi sa ústavný súd podrobnejšie zaoberal vo veci sp. zn. I. ÚS 58/94,\nv ktorej bolo jeho úlohou podanie výkladu čl. 117 ústavy v spojení s čl. 116 ods. 3 ústavy,\nteda v identickom type konania ako v prejednávanej veci. Hoci od podania výkladu v danej veci\nbola ústava viacnásobne novelizovaná, kľúčové východisko z nej platí aj naďalej: ústava určuje\nzásadu jediného ústavného základu pôsobenia vlády v konkrétnom časovom okamihu.\nDe constitutione lata možno rozlíšiť päť rôznych ústavných základov.\n25. Prvý ústavný základ vychádza z charakteristiky ústavného systému Slovenskej republiky\nako parlamentnej formy vlády (PL. ÚS 4/2012, bod 36, podobne PL. ÚS 11/2022, bod 87). Vzťah\nparlamentu a vlády založený na parlamentnej dôvere vláde je jadrom ústavného systému.\nVyslovenie dôvery vláde národnou radou je naplnením podstaty parlamentnej formy vlády, v ktorej\nvláda získaním dôvery preberá na seba zodpovednosť za výkon svojich právomocí. Parlament\nvyslovuje vláde dôveru a materiálne ju tým legitimizuje na výkon ústavných právomocí\na jemu vláda ústavne zodpovedá (PL. ÚS 7/2024, bod 50).\n26. Do druhého ústavného základu sa dostáva vláda po fakultatívnej demisii, ktorú prijal\nprezident Slovenskej republiky, pričom vládu poveril vykonávaním jej funkcie až do vymenovania\nnovej vlády. Tento postup zachytáva ústava v čl. 115 ods. 2. Ústava ďalej upravuje tretí ústavný\nzáklad pri obligatórnej demisii, a to prostredníctvom čl. 117. Vláda ju podá vždy po ustanovujúcej\nschôdzi novozvolenej národnej rady. Vláda následne vykonáva svoju funkciu až do utvorenia novej\nvlády. Iba prvotný ústavný základ výkonu funkcie vlády vyjadruje dôveru národnej rady vláde.\n\n8\n\nVýkon funkcie vlády založený na uplatnení čl. 115 ods. 2 ústavy, resp. čl. 117 (znenie vety\nza bodkočiarkou) tento stav nevyjadrujú a poskytujú len nevyhnutný (a časovo obmedzený) ústavný\nzáklad výkonu funkcie vlády až do vymenovania (utvorenia) novej vlády. Ich založením sa sleduje\niba zabezpečenie kontinuity výkonnej moci na úrovni vlády, táto sa však už neopiera o dôveru\nnárodnej rady (I. ÚS 58/94).\n27. Štvrtý ústavný základ sa viaže na novelizačný ústavný zákon č. 356/2011 Z. z. Podľa čl. 115\nods. 1 ústavy platí, že ak národná rada vysloví vláde nedôveru alebo ak zamietne jej návrh\nna vyslovenie dôvery, prezident Slovenskej republiky vládu odvolá. Následne je v súlade s čl. 115\nods. 3 ústavy povinný takúto vládu rozhodnutím poveriť vykonávaním jej pôsobnosti\naž do vymenovania novej vlády. Klasické právomoci vlády člení ústava v prípade jej odvolania\ndo troch skupín: (i) právomoci vlády vykonávané bez dodatočného obmedzenia, (ii) právomoci\nvlády vykonávané len s predchádzajúcim súhlasom hlavy štátu a napokon (iii) vylúčené právomoci,\nktoré odvolanej vláde nepatria.\n28. Piaty ústavný základ vychádza z čl. 113 ústavy. Vláda je povinná do 30 dní po svojom\nvymenovaní hlavou štátu predstúpiť pred národnú radu, predložiť jej svoj program a požiadať\nju o vyslovenie dôvery. Ani vláda pôsobiaca na piatom ústavnom základe sa o dôveru parlamentu\nneopiera.\n29. Už uvedené rozlišovanie ústavných základov pôsobenia vlády je v kontexte prejednávanej veci\ndôležité preto, lebo povinnosť požiadať o vyslovenie dôvery podľa ústavného zákona o rozpočtovej\nzodpovednosti sa môže vzťahovať výlučne na takú vládu, ktorá pôsobí na prvom ústavnom základe.\nVláda pôsobiaca na druhom alebo treťom ústavnom základe nie je oprávnená žiadať o dôveru\nv žiadnej situácii, i keď ústavný text jej explicitne výkon právomoci uvedenej v čl. 119 písm. k)\nnevylúčil. Takéto vylúčenie však nepochybne vyplýva z čl. 115 ods. 2, resp. čl. 117 ústavy.\nAk prezident prijal fakultatívnu demisiu vlády a poveril ju vykonávaním jej funkcie, potom takáto\nvláda vykonáva svoju funkciu až do momentu, keď hlava štátu vymenuje novú vládu\npri rešpektovaní ústavnej povinnosti svojím rozhodovaním zabezpečovať riadny chod ústavných\norgánov. Podobne aj vláda po obligatórnej demisii vykonáva svoju funkciu iba do utvorenia novej\nvlády. Vláda pôsobiaca na štvrtom ústavnom základe má cez čl. 115 ods. 3 ústavy podávanie\nžiadosti o vyslovenie dôvery explicitne vylúčené. Keďže bola odvolaná, v prípade výkonu\npôsobnosti v čase volieb do národnej rady nepodáva ani obligatórnu demisiu, lebo čl. 115 ods. 3\nje vo vzťahu špeciality k čl. 117 ústavy. Povinnosť požiadať o vyslovenie dôvery v súlade\ns ústavným zákonom o rozpočtovej zodpovednosti sa napokon nemôže vzťahovať ani na vládu\npôsobiacu na piatom ústavnom základe. Keďže ústavodarca v dotknutom ústavnom zákone zakotvil\nvýnimku, podľa ktorej sa tento typ povinnosti nevzťahuje na obdobie 24 mesiacov, počnúc prvým\ndňom nasledujúcim po dni, v ktorom bolo schválené programové vyhlásenie vlády a vyslovená\ndôvera vláde, pri vláde pôsobiacej na piatom ústavnom základe je nevyhnutné počkať na to,\nako o jej žiadosti podanej v súlade s čl. 113 ústavy rozhodla národná rada. Pokiaľ by národná rada\nv lehote šiestich mesiacov od vymenovania vlády neschválila jej programové vyhlásenie,\npodľa čl. 102 ods. 1 písm. e) ústavy vznikne prezidentovi oprávnenie národnú radu rozpustiť\ncez tzv. antiblokačné mechanizmy.\n30. Pre úplnosť je vhodné doplniť, že povinnosť vlády požiadať o vyslovenie dôvery musí byť\nvnímaná v celej šírke polylegálneho ústavného textu, čo zahŕňa špeciálny režim podľa čl. 8 ods. 3\n\n9\n\nústavného zákona č. 227/2002 Z. z. o bezpečnosti štátu v čase vojny, vojnového stavu,\nvýnimočného stavu a núdzového stavu v znení neskorších predpisov. Ak je počas prvých troch\nmenovaných krízových situácií znemožnená činnosť vlády, prostredníctvom čl. 8 ods. 3\ntohto ústavného zákona vykonáva jej ústavné právomoci až do obnovenia činnosti Bezpečnostná\nrada Slovenskej republiky. Medzi výnimky, o ktorých Bezpečnostná rada Slovenskej republiky.\nrozhodovať nemôže, patrí aj podávanie žiadosti o vyslovenie dôvery.\n31. Ústavný súd preto konštatuje, že nevyhnutnou podmienkou na vznik povinnosti vlády požiadať\no vyslovenie dôvery je výkon jej pôsobnosti na prvom ústavnom základe.\n32. Nemenej dôležitým komponentom povinnosti požiadať o vyslovenie dôvery je časové hľadisko,\nna ktoré ústavný súd poukázal už v minulosti, a to konkrétne cez odkaz na Hodnotenie rozpočtu\nverejnej správy na roky 2025 až 2027 vypracované Radou pre rozpočtovú zodpovednosť\nako nezávislým ústavným orgánom. Tento odkaz sa nachádza v 123. bode odôvodnenia veci\nsp. zn. PL. ÚS 7/2024: „... takáto situácia, keď vláda bude musieť národnú radu požiadať\no vyslovenie dôvery, nastane budúci rok, keď vláde skončí výnimka...“ Pri čl. 12 ods. 7 dotknutého\nústavného zákona sa výnimky nachádzajú v jeho ods. 9 až 11. Je pravdou, že odkaz na čl. 12 ods. 9\naž 11 nie je explicitne prítomný v čl. 13 („uplatnia sa rovnaké opatrenia, ako sú uvedené v čl. 12\nods. 3 až 7“), no úmyslom ústavodarcu a ani účelom celkovej konštrukcie čl. 12 ústavného zákona\no rozpočtovej zodpovednosti nebolo, aby až do konca rozpočtového roka 2027 neexistovali žiadne\nochranné klauzuly, a to napríklad ani v období od vypovedania vojny do jej skončenia (pozri čl. 12\nods. 11). Príkaz uplatňovať rovnaké opatrenia preto zahŕňa ich uplatňovanie spoločne s ochrannými\nklauzulami a definíciou výšky dlhu, lebo bez nej by osobitný režim čl. 12 fungovať nemohol.\nTento prístup vychádza z predpokladu, že racionálny normotvorca vytvoril ústavný poriadok\nako systém ústavných noriem, ktorý zo svojej podstaty nemá byť nelogický (HODÁS, M.\nOdstraňovanie kontradiktórnosti noriem v aplikačnej praxi a doktrína racionálneho zákonodarcu.\nIn: Právny obzor, 2011, roč. 94, č. 4, s. 376). Pri korektnom objasňovaní povinnosti vlády požiadať\no vyslovenie dôvery tak nemožno opomínať interakciu všeobecných pravidiel a ochranných klauzúl\nako aplikovateľných výnimiek.\n33. Prvá z nich sa aktivuje, počnúc prvým dňom nasledujúcim po dni, v ktorom bolo schválené\nprogramové vyhlásenie vlády a vyslovená dôvera vláde. Počas obdobia 24 mesiacov sa následne\nneuplatňuje ani povinnosť podľa čl. 12 ods. 7 ústavného zákona o rozpočtovej zodpovednosti,\npričom prvý deň aktivácie ochrannej klauzuly je vymedzený jednoznačne samotným ústavodarcom.\nÚstavný súd však musí dať odpoveď na jej posledný deň, lebo aj skupina poslancov v návrhu\nna začatie konania hovorí o vzniku povinnosti, „počnúc 23. novembrom 2025“. Ústavný zákon\no rozpočtovej zodpovednosti, ale ani ústava priamo pravidlá na počítanie času neupravujú.\nTo ani z komparatívneho hľadiska nie je výnimočné, pričom záväznú odpoveď v takýchto\nsituáciách poskytujú súdne autority (porovnaj nález Ústavného súdu Českej republiky\nsp. zn. Pl. ÚS 33/97 zo 17. decembra 1997). Ústavný súd už bol v rámci interpretácie polylegálneho\nústavného textu konfrontovaný s tým, že ústavné normy pravidlá počítania času explicitne\nneupravovali. Bolo tak v prípade ústavného zákona č. 357/2004 Z. z. o ochrane verejného záujmu\npri výkone funkcií verejných funkcionárov. Podľa názoru ústavného súdu bolo identifikovanú\nmedzeru potrebné preklenúť použitím analógie legis, a teda použiť obvyklú (prevažujúcu) právnu\núpravu. Pri tomto stanovisku vychádzal z princípu právnej istoty, v ktorého intenciách\nsa navrhovateľ môže dôvodne domnievať, že orgán verejnej moci aplikujúci právny predpis vyplní\n10\n\njeho medzeru spôsobom v praxi aplikácie práva obvyklým, vychádzajúc pritom z komparácie\nnajdôležitejších hmotnoprávnych a procesnoprávnych predpisov (III. ÚS 165/07, I. ÚS 172/07,\nIII. ÚS 172/08). Pri totožnom okruhu predpisov je v právnom poriadku prítomné pravidlo, že čas\nurčený podľa mesiacov končí uplynutím toho dňa, ktorý sa svojím označením zhoduje s dňom,\nkeď došlo ku skutočnosti určujúcej začiatok lehoty. Pri čl. 12 ods. 9 ústavného zákona\no rozpočtovej zodpovednosti je však začiatok plynutia ochrannej klauzuly určený expressis verbis\nspôsobom odlišným pre obvyklé počítanie času podľa mesiacov. Jej počiatok totiž vymedzuje\nako prvý deň nasledujúci po dni, v ktorom bolo schválené programové vyhlásenie vlády\na vyslovená dôvera vláde (t. j. udalosť plus jeden deň, čo je typické pre počítanie lehôt podľa dní).\nPokiaľ tak národná rada schválila programové vyhlásenie vlády a vyslovila dôveru vláde\n21. novembra 2023, potom ochranná klauzula končí uplynutím 22. novembra 2025.\n34. Druhá z ústavodarcom zakotvených výnimiek je postavená na presvedčení, že by nebolo\nspravodlivé limitovať úvahu vlády ako vrcholného orgánu výkonnej moci v situácii,\nkeď je z dôvodu najčastejšie externých vplyvov dôležité chrániť iné ústavné hodnoty, a to napríklad\nživot či zdravie. Prejavuje sa v nej potreba aplikácie ústavných hodnôt vo vzájomnej súvzťažnosti\na vo vzájomnom vyvažovaní (pozri PL. ÚS 7/2017). Tomu zodpovedá aj štedrejší rozsah ochrannej\nklauzuly v dĺžke 36 kalendárnych mesiacov, počnúc prvým dňom kalendárneho mesiaca\nnasledujúceho po kalendárnom mesiaci (t. j. nie spätne), v ktorom určené ústredné orgány štátnej\nsprávy overiteľne zistili kvalifikovanú ústavnoprávnu skutočnosť. Kým pri čl. 12 ods. 10 písm. a)\nsa vláde uvoľňujú ruky z dôvodu (zjednodušene povedané) hospodárskych otrasov, podstatou čl. 12\nods. 10 písm. b) je zase vytvoriť priestor na výdavky z verejných prostriedkov pre okolnosti, ktoré\nnastali náhle, neočakávane a nebolo možné sa na ne pripraviť. Nebude prekvapivé, ak vtedy vláda\nčastejšie navrhne aj využitie skráteného legislatívneho konania (porovnaj PL. ÚS 3/2024, bod 259).\nNormotvorca včlenil do tejto ochrannej klauzuly aj výdavky z verejných prostriedkov vyplývajúce\nz plnenia medzinárodných zmlúv, keď by neplnenie predstavovalo porušovanie konkrétneho\nmedzinárodnoprávneho záväzku.\n35. Ako tretiu výnimku ústavodarca zvolil obdobie od vypovedania vojny alebo od vyhlásenia\nvojnového stavu do skončenia vojny alebo do skončenia vojnového stavu, čím sa rešpektuje\nkľúčový záujem štátu a jeho obyvateľov na prežití. Zvolené pojmy nie sú právne neurčité,\nkeďže postup podrobne upravuje ústavný zákon č. 227/2002 Z. z. o bezpečnosti štátu v čase vojny,\nvojnového stavu, výnimočného stavu a núdzového stavu v znení neskorších predpisov v čl. 2 a 3.\nVojnu vypovie prezident na základe rozhodnutia Národnej rady Slovenskej republiky\nlen za podmienky, že Slovenská republika je napadnutá cudzou mocou, ktorá jej vypovedala vojnu\nalebo ktorá bez vypovedania vojny narušila jej bezpečnosť, alebo za podmienky, že vypovedaním\nvojny Slovenská republika plní záväzky vyplývajúce z členstva v organizácii vzájomnej kolektívnej\nbezpečnosti alebo z medzinárodnej zmluvy o spoločnej obrane proti napadnutiu. Časom vojny\nje obdobie odo dňa vypovedania vojny do dňa uzavretia mieru. Vojnový stav môže na návrh vlády\nvyhlásiť prezident len za podmienky, že Slovenskej republike bezprostredne hrozí vypovedanie\nvojny alebo bezprostredne hrozí napadnutie cudzou mocou bez vypovedania vojny. Časom\nvojnového stavu je obdobie odo dňa jeho vyhlásenia do dňa jeho skončenia alebo do uplynutia času,\nna ktorý bol vyhlásený, alebo do dňa vypovedania vojny.\n36. Ústavný súd sa po tomto ozrejmení dostáva k zodpovedaniu otázky, či skončenie uplatňovania\nochrannej klauzuly vedie v ďalšom období k tzv. publikačnému modelu plnenia povinnosti vlády,\n11\n\nalebo, naopak, k tzv. stavovému modelu. Vychádzať bude z 24-mesačnej ochrannej klauzuly, ktorú\nako predmet sporu o výklad artikulovala skupina poslancov. Prvá alternatíva vedie k tomu, že hoci\nústavodarca zvolil pre vládu výnimku z uplatňovania povinností zakotvených v dotknutom\nústavnom zákone vo vymedzenom období 24 mesiacov, čakanie na zverejnenie najnovšej správy\nEurostatu o verejnom dlhu Slovenska môže jasne vymedzenú výnimku zásadne predlžovať.\nAko uvádza čl. 3 nariadenia Rady (ES) č. 479/2009 z 25. mája 2009 o uplatňovaní Protokolu\no postupe pri nadmernom schodku, ktorý tvorí prílohu Zmluvy o založení Európskeho\nspoločenstva, členské štáty vykazujú Komisii (Eurostatu) plánované a aktuálne schodky a dlh\nsektora verejnej správy dvakrát ročne, prvý raz do 1. apríla bežného roka (roka n) a druhý raz\ndo 1. októbra roka n. V závislosti od dátumu schválenia programového vyhlásenia a vyslovenia\ndôvery vláde by preto tento prístup mohol viesť k predĺženiu až o niekoľko mesiacov. Odpoveď\nna to, či sa ústavná úprava riadi publikačným alebo stavovým modelom, je spätá práve s ochrannou\nklauzulou v dĺžke 24 mesiacov. Jej podstatou je umožniť novovymenovanej vláde disponujúcej\ndôverou pripraviť a načasovať opatrenia na úseku dlhodobej udržateľnosti hospodárenia štátu tak,\naby stav verejných financií mohla neskôr obhájiť predovšetkým pred národnou radou. Slovami\nz dôvodovej správy k návrhu ústavného zákona o rozpočtovej zodpovednosti: „Keďže jednotlivé\nopatrenia... sú výrazným zásahom do inak v zásade voľnej úvahy vlády o financovaní jej priorít\na realizácii programového vyhlásenia vlády, nebolo by žiaduce a spravodlivé, ak by sa aplikovali\nhneď po nástupe novej vlády bez toho, aby mala vláda priestor na realizáciu postupov, ktorými\nsa zabezpečí zníženie dlhu.“ Ochranná klauzula neslúži na to, aby vláda dlhodobú udržateľnosť\nhospodárenia štátu ignorovala, ale aby sa jednotlivými opatreniami realisticky o zníženie dlhu\nminimálne pokúsila. Opatrenia predpokladané finančnou ústavou sa pritom nesmú realizovať\nlen iluzórne (porovnaj stanovisko Rady pre rozpočtovú zodpovednosť k Návrhu rozpočtu verejnej\nsprávy na roky 2024 až 2026 z 11. októbra 2023 predloženému predchádzajúcou vládou:\n„Z tohto pohľadu sa javí spôsob zostavenia rozpočtu nerealistickými plošnými opatreniami\nlen v úzkej časti výdavkov s argumentom nemožnosti pripravovať legislatívne opatrenia za veľmi\nzjednodušenú a analyticky nepodloženú úvahu v snahe len čisto formálne naplniť požiadavku\nústavného zákona.“) Každej vláde je plynutie času známe a k ukončeniu uplatňovania ochrannej\nklauzuly nedôjde náhle a neočakávane bez toho, že by sa na túto skutočnosť vláda nemohla\npripraviť. Ak ústavodarca takejto vláde poskytol ochrannú dobu 24 mesiacov, je nutné rešpektovať\nzverejnenú výšku dlhu Slovenskej republiky, ktorá je aktuálna deň po jej uplynutí. Nie je prípustné\ntoto obdobie predlžovať výkladom, k čomu by aplikácia tzv. publikačného modelu v mnohých\nprípadoch viedla. Nad rámec uvedeného je vhodné zvýrazniť, že pokiaľ by vláda poznala legitímnu\nargumentáciu založenú na preferovaní tzv. publikačného modelu a v prejednávanej veci\nby ju doručila, ústavný súd by sa ňou podrobne zaoberal. Ústavnému súdu však žiadne vyjadrenie\ndoručené nebolo. Takáto argumentácia nie je zaznamenaná ani v spomínanej parlamentnej tlači 556\na jej sprievodných materiáloch a ani v známej právnej doktríne.\n37. Ústavný súd preto uzatvára, že po uplynutí ochrannej klauzuly má vláda vychádzať z ostatného\n(aktuálneho) zverejneného údaja o výške dlhu Slovenskej republiky (čl. 5 ods. 2 dotknutého\nústavného zákona o rozpočtovej zodpovednosti).\n38. Ústavný text vláde nepredpisuje konkrétnu lehotu, v ktorej sa v nadväznosti na tzv. stavový\nmodel uznesie na podaní žiadosti o vyslovenie dôvery. Možno konštatovať, že konkrétna lehota\nani nie je potrebná. Ústava takúto konkrétnu lehotu nepredpisuje ani v čl. 117, podľa ktorého vláda\n12\n\npodá demisiu vždy po ustanovujúcej schôdzi novozvolenej národnej rady. Vychádza\nsa z predpokladu, že členovia vlády ako vrcholného orgánu výkonnej moci základným procesom\nv demokratickom štáte rozumejú a k podaniu obligatórnej demisie dôjde s ohľadom na potrebu\nlegitimizácie po nedávnom prejave vôle občanov. Rovnako s ohľadom na potrebu čo najskoršej\nlegitimizácie vládneho pôsobenia po uplynutí ochrannej klauzuly musí dochádzať k podaniu\nobligatórnej žiadosti o vyslovenie dôvery bez zbytočného odkladu. Tým sa rozumie okamžité\naktívne konanie vlády smerujúce k podaniu žiadosti s prihliadnutím na potrebnú procedúru,\nktorou je vláda povinná sa riadiť, bez prvkov neodôvodnenej nečinnosti. Je zároveň potrebné\nodmietnuť eventuálnu úvahu o analogickom aplikovaní 30-dňovej lehoty po vzore čl. 113 ústavy,\nlebo ochranná klauzula nebola ústavodarcom zvolená v rozsahu 25 mesiacov. Navyše, zmysel\na účel 30-dňovej lehoty z čl. 113 je odlišný. Ústava v danej norme poskytuje čerstvo vymenovanej\nvláde časový priestor na prípravu programu, pričom tradične sa v podmienkach slovenského\nvolebného systému vláda opiera o podporu poslancov, ktorí patria k viacerým politickým stranám\nalebo politickým hnutiam. Prípravu programu preto môžu sprevádzať vyjednávania a kompromisy,\na to čl. 113 ústavy rešpektuje. Naopak, príprava žiadosti o vyslovenie dôvery si porovnateľnú\nčasovú náročnosť nevyžaduje. Povedané inak, vláda, ktorá by po uplynutí 24-mesačnej ochrannej\nklauzuly podala národnej rade žiadosť o vyslovenie dôvery až 30. deň, by zjavne bez zbytočného\nodkladu nekonala.\n39. Ústavný súd upozorňuje na dôsledky prístupu, podľa ktorého absencia konkrétnej lehoty\nznamená konanie ústavného orgánu podľa jeho vlastnej úvahy. Vhodným príkladom je spomínaný\nštvrtý ústavný základ. Ústava v čl. 115 ods. 1 a 3 uvádza, že ak národná rada vysloví vláde\nnedôveru alebo ak zamietne jej návrh na vyslovenie dôvery, prezident ju odvolá. Ak ju prezident\nodvolá, rozhodnutím ju poverí vykonávaním jej pôsobnosti vo vymedzenom rozsahu\naž do vymenovania novej vlády. Nie je potrebné do takejto ústavnej normy vkladať konkrétnu\nlehotu na vydanie rozhodnutia prezidenta, lebo sa predpokladá porozumenie ústavných orgánov\nzákladným procesom v demokratickom štáte, v ktorom je neprípustné, aby strata dôvery vlády\nna podklade hlasovania zástupcov občanov v parlamente ostala bez ústavne ukotvených právnych\nnásledkov.\n40. Na tomto mieste je rozumné pripomenúť, že keď sa v už vysvetlenom kontexte ústavný text\nzmieňuje o obligatórnej žiadosti o vyslovenie dôvery, ústavodarca síce vylúčil úvahu vlády v časti,\nči o dôveru požiada alebo nie, no zvyšná časť všeobecnej ústavnej úpravy ostala nedotknutá.\nVláde sa ponecháva úvaha, či sa bez zbytočného odkladu po uplynutí ochrannej klauzuly uznesie\nna klasickej žiadosti o vyslovenie dôvery, alebo tak učiní v spojení s čl. 114 ods. 3 ústavy.\nPodľa neho vláda môže spojiť hlasovanie o prijatí zákona alebo hlasovanie v inej veci s hlasovaním\no dôvere vláde. Ak by sa vláda rozhodla hlasovanie spojiť, musí pritom vychádzať z kvóra\npotrebného na vyslovenie dôvery. Kým na vyslovenie nedôvery vláde alebo jej členovi vyžaduje\nústava prostredníctvom čl. 88 ods. 2 absolútnu väčšinu (t. j. nadpolovičnú väčšinu všetkých\nposlancov), kvórum na vyslovenie dôvery je určené cez čl. 84 ods. 1 a 2 ústavy ako jednoduchá\nväčšina uznášaniaschopnej národnej rady. Na korektné fungovanie čl. 114 ods. 3 ústavy sa musí\nna schválenie veci spájanej s hlasovaním o dôvere vláde vyžadovať identické kvórum.\nNa tom nemôže nič zmeniť ani prípadný chybný postup inej vlády z minulosti. Spájať\npreto nemožno veci, kde ústava vyžaduje súhlas absolútnej alebo kvalifikovanej väčšiny poslancov\nnárodnej rady (k nesprávnemu záveru porovnaj ČIČ, M. a kolektív. Komentár k Ústave Slovenskej\n13\n\nrepubliky. Martin : Vydavateľstvo Matice slovenskej, 1997. s. 395). Pri súzvuku čl. 12 ods. 7\nústavného zákona o rozpočtovej zodpovednosti a čl. 114 ods. 3 ústavy musí mať vláda na pamäti,\nže pokiaľ sa národná rada neuzniesla do troch mesiacov o vládnom návrhu zákona, s ktorým vláda\nspojila vyslovenie dôvery, potom v súlade s čl. 102 ods. 1 písm. e) ústavy prezidentovi vzniká\noprávnenie národnú radu rozpustiť.\n41. Keďže v 38. bode odôvodnenia bola odmietnutá úvaha o aplikovateľnosti 30-dňovej lehoty\nz čl. 113 ústavy na plnenie povinnosti zakotvenej v čl. 12 ods. 7 ústavného zákona o rozpočtovej\nzodpovednosti, je užitočné jednoznačne sa vyjadriť aj k eventuálnej úvahe o skonzumovaní\npovinnosti požiadať o vyslovenie dôvery tým, že by národná rada v súlade s ústavou rokovala\no žiadosti najmenej pätiny jej poslancov na vyslovenie nedôvery vláde alebo jej členovi.\nTakáto úvaha by nebola správna. Ústavný súd už uviedol, že inštitúty dôvery a nedôvery\nsú samostatné, pričom zaručujú dynamiku vo vzťahu zodpovednosti vlády voči národnej rade tým,\nže umožňujú aktivitu oboch subjektov tohto vzťahu smerujúcu k dosiahnutiu želaného stavu,\npri ktorom vláda, ako aj jej jednotliví členovia požívajú dôveru národnej rady (PL. ÚS 9/04).\nPri oboch inštitútoch neexistuje rovnaké kvórum. Na vyslovenie nedôvery predpisuje ústava v čl. 88\nods. 2 absolútnu väčšinu poslancov národnej rady, čo znamená, že totožný výsledok hlasovania\nmôže spôsobiť úplne iný ústavnoprávny následok. Prerokovanie a neschválenie poslancami\niniciovaného návrhu na vyslovenie nedôvery vláde sa preto nijak netýka povinnosti vlády\npodľa čl. 12 ods. 7 ústavného zákona o rozpočtovej zodpovednosti.\n42. Podaním žiadosti vlády o vyslovenie dôvery sa obsah povinnosti podľa čl. 12 ods. 7 ústavného\nzákona o rozpočtovej zodpovednosti dočasne vyčerpáva iba vo vzťahu k vláde, ktorú ústavný text\nneoprávňuje na jej späťvzatie. Podanie žiadosti o vyslovenie dôvery však v súlade s jej zmyslom\na účelom vyvoláva povinnosť národnej rady túto žiadosť bez zbytočného odkladu prerokovať a dať\nvláde odpoveď na to, či jej mandát na výkon svojej politiky potvrdzuje alebo nie. Rokovanie\nnárodnej rady o dôvere vláde upravuje ústava v čl. 86 písm. f) a v kontexte obligatórnej žiadosti\no vyslovenie dôvery podľa dotknutého ústavného zákona sa rokovaním súčasne napĺňa podstata\nuloženej povinnosti. Z ústavného pojmu „rokovať“ možno v spojení s indemnitou poslancov\nza výroky v národnej rade a jej orgáne odvodiť ochranu diskusie a tvorby vôle poslancov.\nTakisto úprava verejnosti priebehu schôdzí národnej rady (čl. 83 ods. 3 a 4 ústavy) má zmysel\nvtedy, ak ústava predpokladá, že tieto schôdze budú mať určitý verejnosťou vnímateľný obsah,\nteda že na nich budú odznievať určité informácie či stanoviská jednotlivých poslancov\nz jednotlivých politických smerov. Tvorba väčšinového rozhodovania v demokratickom štáte môže\nbyť založená len na vzájomnej diskusii poslancov, teda na vzájomnej výmene stanovísk k určitej\notázke, na základe ktorej možno dospieť k záveru, či a do akej miery je určitý návrh akceptovateľný\npre väčšinu, prípadne aké zmeny alebo doplnenia je potrebné urobiť, aby bol pre väčšinu\nakceptovateľný. Ak poslanec nesmie prijímať pri výkone svojej funkcie príkazy, potom nie je\nmožné akceptovať, aby o tom, či bude určitý návrh prijatý, bolo rozhodnuté bez toho,\naby bola poslancom daná možnosť takúto diskusiu a výmenu názorov v národnej rade viesť\n(PL. ÚS 13/2020, body 30 a 31). Tieto východiská korešpondujú s informáciami, ktoré boli jedným\nz predkladateľov návrhu ústavného zákona o rozpočtovej zodpovednosti (poslanec P. Kažimír,\npoverený skupinou poslancov) sprostredkované ostatným poslancom v pléne národnej rady počas\nuvedenia návrhu na 26. parlamentnej schôdzi 1. decembra 2011: „Po dosiahnutí\n\n14\n\nalebo pri prekročení horného limitu... sa k všetkým tým predchádzajúcim opatreniam pripája\naj hlasovanie, akési povinné vyvolanie hlasovania o dôvere vláde v parlamente.“\n43. Pokiaľ ústavný súd v predchádzajúcom bode uvádza, že podaním žiadosti vlády o vyslovenie\ndôvery sa obsah povinnosti podľa čl. 12 ods. 7 ústavného zákona o rozpočtovej zodpovednosti\nvyčerpáva dočasne, robí tak preto, lebo táto povinnosť nemá jednorazový charakter. Tým sa líši\nod povinnosti uvedenej v čl. 12 ods. 5 písm. a): „Ak výška dlhu podľa odseku 2 dosahuje 55 %\npodielu na hrubom domácom produkte a viac neustále počas viacerých po sebe nasledujúcich\nrozpočtových rokov, viazanie sa vykoná vždy len v prvom rozpočtovom roku, v ktorom výška dlhu\npodľa odseku 2 dosiahla 55 % podielu na hrubom domácom produkte a viac.“ Vláda nemá pevne\nstanovené funkčné obdobie a jej pôsobenie sa odvíja od zloženia parlamentu. Pri štvorročnom\nvolebnom období národnej rady, aktivácii ochrannej klauzuly v dĺžke 24 mesiacov a jej uplynutí\nmôže nastať situácia, keď konkrétna vláda bude pôsobiť na prvom ústavnom základe\nešte dvojciferný počet mesiacov až do obligatórnej demisie v súlade s čl. 117 ústavy.\n44. Cieľom povinností podľa čl. 12 ods. 3 až 7 je zníženie dlhu, čo je explicitne vyjadrené v čl. 12\nods. 2 dotknutého ústavného zákona. Referenčným kritériom vo vzťahu k opatreniam plynúcim\nz ústavného zákona o rozpočtovej zodpovednosti (čl. 5, 12 a 13) je výška verejného dlhu zverejnená\nEurópskom komisiou (Eurostatom) na základe fiškálnych údajov predchádzajúceho kalendárneho\n(rozpočtového) roka [napr. čl. 3 nariadenia Rady (ES) č. 479/3009 z 29. mája 2009 o uplatňovaní\nProtokolu o postupe pri nadmernom schodku, ktorý tvorí prílohu Zmluvy o založení Európskeho\nspoločenstva], pričom nič na tom nemení ani skutočnosť, že tak robí dvakrát ročne prostredníctvom\ntzv. jarnej a jesennej notifikácie (v apríli a októbri nasledujúceho roka). Je potom v súlade\nso systematikou týchto povinností adekvátne trvať na tom, že ak kvalifikovaný údaj o referenčnej\nvýške dlhu zverejnený Európskou komisiou (Eurostatom) v jarnej notifikácii dosahuje výšku,\ns ktorou sa spája obligatórna povinnosť vlády požiadať národnú radu o vyslovenie dôvery (čl. 12\nods. 7 ústavného zákona), vláda tak musí opakovane urobiť (napriek už vyslovenej dôvere\nz toho istého dôvodu v ktoromkoľvek predchádzajúcom období) bez zbytočného odkladu\npo zverejnení tzv. jarnej notifikácie. Ak bude kvalifikovaný údaj o referenčnej výške dlhu\npretrvávať aj v tzv. jesennej notifikácii, k ďalšej obligatórnej žiadosti o vyslovenie dôvery nedôjde,\nlebo príslušný údaj sa rovnako viaže na predchádzajúci kalendárny rok, vo vzťahu ku ktorému bol\nmandát vlády už potvrdený. Naopak, ak by zverejnený údaj o výške dlhu aktivoval čl. 12 ods. 7\nústavného zákona až v rámci jesennej notifikácie, obligatórny mechanizmus požiadania o dôveru\nby bola vláda povinná splniť bez zbytočného odkladu po tejto jesennej notifikácii, a to aj napriek\nskutočnosti, že by prognózy jarnej notifikácie takúto povinnosť predtým nesignalizovali.\n45. V spornej veci ústavný súd berie súčasne do úvahy, že samotná skupina poslancov uznávala\nvýkladovú eventualitu spočívajúcu v dvoch odlišných modeloch (publikačný verzus stavový).\nÚstavný súd objasnil, že ústavný zákon o rozpočtovej zodpovednosti zakotvuje stavový model.\nTo z praktického hľadiska spôsobuje aktiváciu povinnosti požiadať o vyslovenie dôvery po uplynutí\n24-mesačnej ochrannej klauzuly a súčasne aktiváciu povinnosti po zverejnení aktuálnej tzv. jarnej\nnotifikácie za splnenia ostatných podmienok podľa dotknutého ústavného zákona. Ak nastane\nsituácia, keď by vláda striktne formálne bola povinná požiadať o vyslovenie dôvery dvakrát\nv rovnakom momente, je potrebné vychádzať zo zmyslu a účelu celého mechanizmu, ktorý\nsa dosiahne jedným hlasovaním národnej rady. Pri takejto konkrétnej konštelácii preto vláda splní\nuloženú povinnosť podaním jednej žiadosti o vyslovenie dôvery. Ústavný súd tým nadväzuje\n15\n\nna preferenciu zmyslu a účelu pred striktným jazykovým výkladom, ktorá je v jeho rozhodovacej\nčinnosti k ústavným zákonom prítomná (porovnaj PLz. ÚS 1/2010 alebo PLz. ÚS 4/2022).\n46. V nadväznosti na legislatívne riešenie zvolené ústavodarcom až do konca rozpočtového roka\n2027 sa už uvedené závery týkajú čl. 12 ods. 7 v spojení s čl. 13 ústavného zákona o rozpočtovej\nzodpovednosti. S cieľom byť čo najviac nápomocný a prakticky naplniť podstatu zásady ústavnej\nspolupráce (porovnaj uznesenie vo veci PL. ÚS 13/2020-103, bod 112) ústavný súd konštatuje,\nže de constitutione lata niet dôvodu odkloniť sa od podstaty uvádzaných záverov ani v prípade,\nkeď sa podľa čl. 11 dotknutého ústavného zákona prvýkrát uplatní sankčný režim v znení jeho čl. 5.\n47. Ústavný súd na záver opakuje, že v sporoch parlamentnej väčšiny a menšiny o ekonomických\na politických otázkach nemôže vystupovať ako v podstate superaudítorský úrad skúmajúci\nsprávnosť zvolených odborných postupov či reálnosť ekonomických aspektov štátneho rozpočtu.\nSúčasne však dopĺňa, že priestor na zásah by sa otváral predovšetkým v prípade obchádzania\nkonkrétnych a objektívne merateľných ústavou, resp. ústavným zákonom o rozpočtovej\nzodpovednosti nastavených pravidiel, prípadne v širšom ponímaní pri neudržateľnom negatívnom\nzásahu do dlhodobej udržateľnosti hospodárenia Slovenskej republiky (PL. ÚS 7/2024, bod 142).\nPovinnosť vlády požiadať o vyslovenie dôvery pri dosiahnutí ústavným zákonom predpísanej výšky\ndlhu je konkrétnym a objektívne merateľným pravidlom rozpočtovej zodpovednosti.\nAkékoľvek jeho obchádzanie (napríklad prostredníctvom čl. 115 ods. 2 ústavy s cieľom aktivovania\nochrannej klauzuly) alebo nerešpektovanie by preto uvedený priestor na zásah otváralo,\na to predovšetkým v konaní o súlade právnych predpisov, pokiaľ by sa bezprostredne týkalo\nochrany dlhodobej udržateľnosti hospodárenia štátu alebo iných konkrétne a objektívne\nmerateľných pravidiel rozpočtovej zodpovednosti.\nIV.\nVyhlásenie a účinky nálezu ústavného súdu\n48. Podľa čl. 128 druhej a tretej vety ústavy sa rozhodnutie ústavného súdu o výklade ústavy\nalebo ústavného zákona vyhlasuje spôsobom ustanoveným na vyhlasovanie zákonov.\nVýklad je všeobecne záväzný odo dňa jeho vyhlásenia.\n49. V Zbierke zákonov Slovenskej republiky sa vyhlási výroková časť, odôvodnenie a poučenie\no právnych účinkoch nálezu ústavného súdu.\nP o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu ústavného súdu nemožno podať opravný prostriedok.\nV Košiciach 17. júna 2026\nIvan Fiačan\npredseda Ústavného súdu\nSlovenskej republiky\n\n16", "vazby": {"registre": ["výklad ústavy a ústavných zákonov", "vláda-vyslovenie dôvery", "Národná rada Slovenskej republiky", "výklad (interpretácia)", "štátny rozpočet-deficit", "právna veta", "výklad (interpretácia)"], "pravna_veta": "I. Povinnosť požiadať o vyslovenie dôvery podľa čl. 12 ods. 7 a čl. 13 ústavného zákona č. 493/2011 Z. z. o rozpočtovej zodpovednosti môže vzniknúť len vláde Slovenskej republiky, ktorá má dôveru Národnej rady Slovenskej republiky.\nII. Po uplynutí obdobia 24 mesiacov, ktoré začalo prvým dňom nasledujúcim po dni, v ktorom bolo schválené programové vyhlásenie vlády Slovenskej republiky a vyslovená dôvera vláde Slovenskej republiky, vychádza vláda Slovenskej republiky z ostatného Európskou komisiou (Eurostatom) zverejneného údaja o výške dlhu Slovenskej republiky, nie až toho, ktorý bude ako prvý v poradí zverejnený po uplynutí uvedenej doby. Ak vláda Slovenskej republiky zistí, že výška dlhu dosahuje alebo presahuje percentuálny podiel na hrubom domácom produkte, s ktorým ústavný zákon č. 493/2011 Z. z. o rozpočtovej zodpovednosti spája aj požiadanie Národnej rady Slovenskej republiky o vyslovenie dôvery vláde Slovenskej republiky, túto žiadosť podá bez zbytočného odkladu. Tým sa rozumie okamžité aktívne konanie vlády Slovenskej republiky smerujúce k podaniu žiadosti s prihliadnutím na potrebnú procedúru, ktorou je vláda Slovenskej republiky povinná sa riadiť, bez prvkov neodôvodnenej nečinnosti. Ústava Slovenskej republiky a ústavný zákon č. 493/2011 Z. z. o rozpočtovej zodpovednosti vláde Slovenskej republiky lehotu až 30 dní na podanie žiadosti neposkytujú. Výnimky ustanovené v čl. 12 ods. 9 až 11 ústavného zákona č. 493/2011 Z. z. o rozpočtovej zodpovednosti nie sú ustanovením čl. 13 tohto ústavného zákona dotknuté. Späťvzatie žiadosti o vyslovenie dôvery nie je prípustné.\nIII. Podanie žiadosti o vyslovenie dôvery vyvoláva v súlade s podstatou čl. 12 ods. 7 a čl. 13 ústavného zákona č. 493/2011 Z. z. o rozpočtovej zodpovednosti povinnosť Národnej rady Slovenskej republiky túto žiadosť prerokovať a rozhodnúť o nej bez zbytočného odkladu.\nIV. Povinnosť podľa čl. 12 ods. 7 v spojení s čl. 13 ústavného zákona č. 493/2011 Z. z. o rozpočtovej zodpovednosti opätovne vzniká po prvom nasledujúcom pravidelnom zverejnení výšky dlhu Slovenskej republiky Európskou komisiou (Eurostatom) za predchádzajúci kalendárny rok, ktorá dosahuje najmenej hodnotu podielu na hrubom domácom produkte uvedenú v označených ustanoveniach; v kalendárnom roku však táto povinnosť môže vzniknúť len jedenkrát.", "ustanovenia": ["čl. 128 ústavy"]}, "cituje": [{"guid": "ussr:37a100ab-cc96-4fb0-86d3-78acd4834571", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2025:PL.US.9.2024.1", "spisova_znacka": "PL. ÚS 9/2024", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 9/2024 z 19. 11. 2025", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2025-11-19", "citacie_n": 2, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2025:PL.US.9.2024.1"}, {"guid": "ussr:cd41eb2e-1586-475d-8bed-b28e2a1374f9", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2025:PL.US.7.2024.1", "spisova_znacka": "PL. ÚS 7/2024", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 7/2024 z 18. 12. 2024", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2024-12-18", "citacie_n": 1, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2025:PL.US.7.2024.1"}, {"guid": "ussr:5357650a-41b8-4eeb-aa63-017c14be5076", "ecli": null, "spisova_znacka": "PLz. ÚS 4/2022", "nazov": "Rozhodnutie Ústavného súdu SR sp. zn. PLz. ÚS 4/2022 z 23. 11. 2022", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2022-11-23", "citacie_n": 10, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:5357650a-41b8-4eeb-aa63-017c14be5076"}, {"guid": "ussr:5095027e-d577-4b99-9f5b-cd466809a711", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2022:PL.US.11.2022.1", "spisova_znacka": "PL. ÚS 11/2022", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 11/2022 z 21. 9. 2022", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2022-09-21", "citacie_n": 3, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2022:PL.US.11.2022.1"}, {"guid": "ussr:1c47f904-eb61-4bec-800e-8329e191a1d8", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2020:PL.US.13.2020.1", "spisova_znacka": "PL. ÚS 13/2020", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 13/2020 z 13. 5. 2020", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2020-05-13", "citacie_n": 19, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2020:PL.US.13.2020.1"}, {"guid": "ussr:6dd1ca9b-b618-4835-a339-9f1c4c119bfe", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2017:PL.US.7.2017.2", "spisova_znacka": "PL. ÚS 7/2017", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 7/2017 z 11. 4. 2017", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2017-04-11", "citacie_n": 26, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2017:PL.US.7.2017.2"}, {"guid": "ussr:643aa216-a9f9-420d-91ba-cf377a95bb25", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2015:PL.US.27.2015.2", "spisova_znacka": "PL. ÚS 27/2015", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 27/2015 z 25. 11. 2015", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2015-11-25", "citacie_n": 6, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2015:PL.US.27.2015.2"}, {"guid": "ussr:c9041ddd-bb92-49e7-be4a-09cbc20889ec", "ecli": null, "spisova_znacka": "PL. ÚS 13/2012", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 13/2012 z 19. 6. 2013", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2013-06-19", "citacie_n": 39, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:c9041ddd-bb92-49e7-be4a-09cbc20889ec"}, {"guid": "ussr:9ea5af38-523c-47cd-b9a8-d17a5f10a57f", "ecli": null, "spisova_znacka": "PL. ÚS 4/2012", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 4/2012 z 24. 10. 2012", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2012-10-24", "citacie_n": 21, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:9ea5af38-523c-47cd-b9a8-d17a5f10a57f"}, {"guid": "ussr:96c94c44-d523-4d15-9b5d-a85ae9dbd82a", "ecli": null, "spisova_znacka": "PLz. ÚS 1/2010", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. PLz. ÚS 1/2010 z 7. 7. 2010", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2010-07-07", "citacie_n": 31, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:96c94c44-d523-4d15-9b5d-a85ae9dbd82a"}, {"guid": "ussr:4c3c3ec1-220f-4420-98f3-cb8e43f7c9ac", "ecli": null, "spisova_znacka": "PL. ÚS 14/06", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 14/06 z 23. 9. 2009", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2009-09-23", "citacie_n": 17, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:4c3c3ec1-220f-4420-98f3-cb8e43f7c9ac"}, {"guid": "ussr:3e0201b8-3896-4c0d-9fd5-94e58aaae99a", "ecli": null, "spisova_znacka": "PL. ÚS 11/09", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 11/09 z 8. 7. 2009", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2009-07-08", "citacie_n": 18, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:3e0201b8-3896-4c0d-9fd5-94e58aaae99a"}, {"guid": "ussr:d6441902-995f-43e6-a5fb-1f689b37efc1", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 172/08", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 172/08 z 24. 9. 2008", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2008-09-24", "citacie_n": 7, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:d6441902-995f-43e6-a5fb-1f689b37efc1"}, {"guid": "ussr:88ca607e-5201-43a4-827d-696a5cac8c3b", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 172/07", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 172/07 z 13. 3. 2008", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2008-03-13", "citacie_n": 1, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:88ca607e-5201-43a4-827d-696a5cac8c3b"}, {"guid": "ussr:37b8e2b6-ecfc-4316-b129-11f558d53149", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 165/07", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 165/07 z 11. 10. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-10-11", "citacie_n": 15, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:37b8e2b6-ecfc-4316-b129-11f558d53149"}, {"guid": "ussr:eff00fb0-8ffe-4e5e-9217-365f907cffe8", "ecli": null, "spisova_znacka": "PL. ÚS 9/04", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 9/04 z 23. 6. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-06-23", "citacie_n": 50, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:eff00fb0-8ffe-4e5e-9217-365f907cffe8"}, {"guid": "ussr:cd2d9cfd-408c-4793-ab78-cea0aed7d667", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:2.US.69.1999.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 69/99", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 69/99 z 15. 7. 1999", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1999-07-15", "citacie_n": 10, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:2.US.69.1999.1"}, {"guid": "ussr:7892ec1a-5f07-4a5c-8937-2a7f1b813fd7", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:2.US.48.1997.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 48/97", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 48/97 z 7. 1. 1998", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1998-01-07", "citacie_n": 311, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:2.US.48.1997.1"}, {"guid": "ussr:2c4e0d94-3960-47e9-b837-0cd3094b5c44", "ecli": null, "spisova_znacka": "PL. ÚS 32/95", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 32/95 z 7. 11. 1996", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1996-11-07", "citacie_n": 54, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:2c4e0d94-3960-47e9-b837-0cd3094b5c44"}, {"guid": "ussr:17f2e1ec-bd4b-4fc2-9475-f59b4ad10759", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:1.US.7.1996.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 7/96", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 7/96 z 11. 7. 1996", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1996-07-11", "citacie_n": 19, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:1.US.7.1996.1"}, {"guid": "ussr:ebd1f8fa-1943-4248-ae01-05048db7bf01", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:2.US.128.1995.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 128/95", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 128/95 z 10. 10. 1995", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1995-10-10", "citacie_n": 84, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:2.US.128.1995.1"}, {"guid": "ussr:2643c5de-b4a2-4c18-9651-f2cca4a327f4", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 58/94", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 58/94 z 31. 1. 1995", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1995-01-31", "citacie_n": 5, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:2643c5de-b4a2-4c18-9651-f2cca4a327f4"}, {"guid": "ussr:244cd4dd-84f7-42fa-899a-5dd059b21bf8", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:1.US.20.1994.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 20/94", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 20/94 z 31. 5. 1994", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1994-05-31", "citacie_n": 13, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:1.US.20.1994.1"}], "citovane_v": []}