{"guid": "ussr:031a9e36-016f-4175-aba9-d6894f98247a", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2026:PL.US.10.2026.1", "spisova_znacka": "PL. ÚS 10/2026", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 10/2026 z 10. 6. 2026", "citacia": "uznesenie Ústavného súdu SR z 10. júna 2026, sp. zn. PL. ÚS 10/2026, ECLI:SK:USSR:2026:PL.US.10.2026.1", "identifikacne_cislo": null, "sud": {"guid": "ussr", "nazov": "Ústavný súd Slovenskej republiky", "typ": "ustavny", "slug": "ustavny-sud"}, "sudca": "Jana Baricová", "sudca_id": 1070, "sudca_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/sudca/jana-baricova-1070", "datum_vydania": "2026-06-10", "forma": "Uznesenie", "povaha": [], "oblast": ["Ústavné právo"], "podoblast": ["konanie o súlade právnych predpisov"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": "PL.", "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-125.odsek-1", "nazov": "čl. 125 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-125.odsek-1", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-125"}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-125"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://www.ustavnysud.sk/docDownload/031a9e36-016f-4175-aba9-d6894f98247a", "zdroj": "ussr", "url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2026:PL.US.10.2026.1", "api_url": "https://sk.advokati.digital/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2026:PL.US.10.2026.1", "text_url": "https://sk.advokati.digital/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2026:PL.US.10.2026.1/text", "citacie_n": 0, "text": "SLOVENSKÁ REPUBLIKA\n\nUZNESENIE\nÚstavného súdu Slovenskej republiky\nPL. ÚS 10/2026-22\nÚstavný súd Slovenskej republiky v pléne zloženom z predsedu Ivana Fiačana a sudcov Jany\nBaricovej (sudkyňa spravodajkyňa), Ladislava Duditša, Libora Duľu, Miroslava Duriša, Rastislava\nKaššáka, Miloša Maďara, Petra Molnára, Petra Straku, Ľuboša Szigetiho a Martina Vernarského\no návrhu skupiny 33 poslancov Národnej rady Slovenskej republiky na začatie konania\npodľa čl. 125 ods. 1 písm. a) Ústavy Slovenskej republiky o súlade § 10 ods. 3 až 13 zákona\nč. 417/2013 Z. z. o pomoci v hmotnej núdzi a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení\nneskorších predpisov s Ústavou Slovenskej republiky, Dohovorom o ochrane ľudských práv\na základných slobôd, Medzinárodným paktom o občianskych a politických právach, Dohovorom\nMedzinárodnej organizácie práce č. 29 o nútenej alebo povinnej práci a Dohovorom Medzinárodnej\norganizácie práce č. 105 o zrušení nútenej práce takto\nrozhodol:\nNávrh p r i j í m a na ďalšie konanie v celom rozsahu.\nOdôvodnenie:\nI.\nNávrh na začatie konania o súlade právnych predpisov\n1. Ústavnému súdu bol 18. apríla 2026 doručený návrh skupiny 33 poslancov Národnej rady\nSlovenskej republiky (ďalej len „národná rada“), zastúpených poslankyňou národnej rady Luciou\nPlavákovou (ďalej len „navrhovatelia“), na začatie konania podľa čl. 125 ods. 1 písm. a) Ústavy\nSlovenskej republiky (ďalej len „ústava“) o súlade § 10 ods. 3 až 13 zákona č. 417/2013 Z. z.\no pomoci v hmotnej núdzi a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov\n(ďalej len „zákon o pomoci v hmotnej núdzi“) s čl. 1 ods. 1, čl. 12 ods. 1 , čl. 13 ods. 1 a 4, čl. 15\nods. 1 a 2, čl. 18 ods. 1 a 2, čl. 19 ods. 1 a čl. 39 ods. 6 ústavy, čl. 4 ods. 2 a 3 Dohovoru o ochrane\nľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“), čl. 8 ods. 3 Medzinárodného paktu\no občianskych a politických, čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 1 a ods. 2 písm. e) Dohovoru Medzinárodnej\norganizácie práce (ďalej len „MOP“) č. 29 o nútenej alebo povinnej práci a čl. 1 písm. e) a čl. 2\nDohovoru MOP č. 105 o zrušení nútenej práce.\n\n2. Podstatou napadnutých ustanovení je poskytnutie dávky na zabezpečenie základných životných\npodmienok a zákonom stanovené podmienky na ich vyplácanie, resp. zníženie, ak nastanú určité\nskutočnosti určené v napadnutých ustanoveniach.\n3. Navrhovatelia poukazujú na nález Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný\nsúd“) vo veci sp. zn. PL. ÚS 8/2014 z 27. mája 2015, ktorým ústavný súd rozhodol o nevyhovení\nnávrhu na vyslovenie nesúladu napadnutých ustanovení zákona o pomoci v hmotnej núdzi s čl. 1\nods. 1, čl. 12 ods. 1 a 2 a čl. 39 ods. 2 ústavy. Vo vzťahu k predkladanému návrhu sú toho názoru,\nže nie je naplnený dôvod neprípustnosti návrhu na začatie konania o súlade právnych predpisov\npodľa § 55 písm. a) zákona č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene\na doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) –\ndôvod neprípustnosti res iudicata, kedže: (i) napadnuté ustanovenia zákona o pomoci v hmotnej\nnúdzi boli predmetom opakovaných novelizácií, ktoré môžu založiť ich nesúlad s označenými\nreferenčnými normami, (ii) predkladaný návrh označuje rozdielne referenčné normy, ako boli tie,\nktoré boli predmetom konania vo veci sp. zn. PL. ÚS 8/2014 až na jednu, a to čl. 39 ods. 6 ústavy\n(pôvodne čl. 39 ods. 2 ústavy), s ktorou súlad však žiadajú posúdiť v novom svetle, a to v spojení\ns pozitívnymi záväzkami štátu vyplývajúcimi zo základného práva na život a základného práva\nna zachovanie ľudskej dôstojnosti.\n4. Súlad napadnutých ustanovení zákona o pomoci v hmotnej núdzi navrhujú preskúmať z dôvodov,\nže: (i) dávka v hmotnej núdzi je jedinou univerzálne nárokovateľnou dávkou, ktorej účelom\nje zabezpečenie základných životných podmienok na rozdiel od ostatných dávok a príspevkov\npodľa § 9 ods. 3 zákona o pomoci v hmotnej núdzi, ktoré majú iný účel a ich priznanie je\npodmienené splnením ďalších skutočností, ktoré zužujú okruh oprávnených prijímateľov z radov\nobčanov v hmotnej núdzi; (ii) neexistujú „alternatívne“ dávky, ktoré by mohli kompenzovať\nnedostatok základných životných podmienok, a (iii) poskytnutie dávky v hmotnej núdzi ako\nmateriálneho ekvivalentu garancie základného práva na život a základného práva na zachovanie\nľudskej dôstojnosti nemožno podmieňovať splnením ďalších požiadaviek.\nI.1. K namietanému nesúladu napadnutej úpravy s čl. 1 ods. 1, čl. 13 ods. 1 a 4, čl. 15 ods. 1\na 2, čl. 19 ods. 1 a čl. 39 ods. 6 ústavy:\n5. Navrhovatelia zdôrazňujú, že z práva na život vyplývajú konkrétne pozitívne záväzky štátu,\nt. j. povinnosť prijať opatrenia umožňujúce každému jednotlivcovi reálne prežiť, inak povedané,\naby mal zabezpečené základné životné potreby, ktoré mu umožnia zachovanie jeho samotnej\nexistencie pri súčasnom zachovaní jeho ľudskej dôstojnosti. Okrem nástrojov trestného práva štát\nnapĺňa svoj pozitívny záväzok chrániť ľudský život aj nástrojmi sociálneho práva, z pomedzi\nktorých má osobitné postavenie dávka v hmotnej núdzi, ktorej účelom nie je ani kompenzácia\nznevýhodnení ani zvýšenie kvality života, ale práve realizácia pozitívneho záväzku štátu zabezpečiť\nobčanovi právo na prežitie, a to v súlade s jeho ľudskou dôstojnosťou.\n6. Podľa navrhovateľov pojem „základné životné podmienky“ v zmysle § 2 ods. 2 zákona o pomoci\nv hmotnej núdzi zahŕňa jedno teplé jedlo denne, nevyhnutné ošatenie a prístrešie. Poskytnutie\ndávky v hmotnej núdzi má preto pomôcť núdznej osobe (resp. domácnosti) získať aspoň čiastočné\npokrytie takých potrieb, bez ktorých je ľudský život nedôstojný a neudržateľný. Táto funkcia a účel\ndávky v hmotnej núdzi z nej robia existenčnú dávku, ktorou štát chráni právo na život osôb, ktorých\n2\n\nhmotná núdza vystavila riziku ohrozenia života. Zaistením dostupnosti základných životných\npotrieb osobe v hmotnej núdzi štát realizuje svoj záväzok zabezpečiť ochranu života. Dávka\nv hmotnej núdzi preto predstavuje materiálny ekvivalent garancie práva na život a nemožno ju\nchápať ako nástroj na aktivizáciu občanov na trhu práce. Jej priznanie sa ani neposudzuje\nv kontexte aktivizácie núdzneho občana k ekonomickej aktivite.\n7. K názoru ústavného súdu vyjadrenému v náleze vo veci sp. zn. PL. ÚS 8/2014, že núdznej osobe\naj po odňatí dávky v hmotnej núdzi ešte stále ostáva možnosť zaistiť si základné životné podmienky\nformou ostatných dávok a príspevkov poskytovaných v rámci zákona o pomoci v hmotnej núdzi,\nnavrhovatelia uvádzajú, že jeho validita je ohraničená len vo vzťahu k čl. 39 ods. 6 ústavy, a nie\nčl. 15 ods. 1 a 2 ústavy. Konštatujú, že zákon o pomoci v hmotnej núdzi každej dávke a príspevku,\nktoré možno poskytnúť ako pomoc v hmotnej núdzi (ochranný príspevok, aktivačný príspevok,\npríspevok na nezaoptrené dieťa a príspevok na bývanie), priznáva konkrétny účel jej poskytnutia,\npričom len dávke v hmotnej núdzi priznáva účel zaistiť základné životné podmienky. Žiaden iný\nnástrojov pomoci v hmotnej núdzi podľa § 9 ods. 3. písm. b) až e) nemá zákonom predpokladanú\nväzbu a viazanosť na zaistenie základných životných podmienok. Účelovosť viazanosti\njednotlivých príspevkov podčiarkuje aj inštitút osobitného príjemcu podľa § 23 zákona o pomoci\nv hmotnej núdzi, v zmysle ktorého sa pomoc priznaná osobe v hmotnej núdzi prestane adresovať\npriamo oprávnenej osobe a začne byť poskytovaná prostredníctvom obce predovšetkým v situácii,\nv ktorej hrozí, že by ich poskytnutie nesplnilo ich predpokladaný účel. Poskytnutie iných dávok\na príspevkov je navyše podmienené ďalšími právnymi skutočnosťami a špecifickými podmienkami,\nktoré zužujú okruh oprávnených adresátov z radov občanov v hmotnej núdzi. Občan, ktorému bola\ndávka v hmotnej núdzi odňatá a ktorý nie je oprávneným príjemcom inej pomoci v hmotnej núdzi,\nzostáva bez akéhokoľvek legálneho zdroja, prostredníctvom ktorého by mohol zaistiť svoje prežitie.\nÚčinnosť napadnutých ustanovení zákona o pomoci v hmotnej núdzi má za následok ohrozenie\nživota núdzneho občana, ktorý nepožíva žiadnu ochranu zo strany štátu, ktorá by mu zaisťovala\nzákladné materiálne podmienky, bez ktorých je zachovanie ľudskej existencie nemožné. Štát\nnapadnutým legislatívnym zásahom demonštruje rezignáciu na plnenie pozitívneho záväzku chrániť\nľudský život.\n8. Navrhovatelia namietajú podmieňovanie existenčnej dávky v hmotnej núdzi odpracovaním 32\nhodín menších obecných prác, eventuálne vykonaním dobrovoľníckej činnosti, alebo prijatím\nvhodného zamestnania ponúknutého Úradom práce, sociálnych vecí a rodiny alebo v prípade\nuž prijatia takejto práce, zotrvaním v nej minimálnu predpísanú dobu (s výnimkou prípadov\nzakladajúcich právo zamestnanca na okamžité skončenie pracovného pomeru), sankciou\nspočívajúcou v „skrátení“ sumy dávky v hmotnej núdzi vo výške, aká prislúcha samostatne\nposudzovanej dospelej osobe v hmotnej núdzi (86,50 eur) a v prípade, ak ide o samostatne\nposudzovanú dospelú osobu v hmotnej núdzi, faktickým odňatím celej dávky. Táto hrozba sankcie\nmá u občana v hmotnej núdzi vynútiť vykonanie práce. Na každý sankčný následok však musí\nexistovať legitímny materiálny základ v podobe porušenia povinnosti uloženej normatívnym alebo\nindividuálnym právnym aktom. Keďže ústava chápe prácu ako právo, a nie ako povinnosť,\nneexistuje podľa navrhovateľov žiaden materiálny základ pre sankcionovanie právne dovoleného\nrozhodnutia občana odmietnuť odpracovať predpísaný počet hodín v rámci výkonu menších\nobecných prác. Keďže v zmysle čl. 12 ods. 4 ústavy uplatnenie základných práv a slobôd nesmie\nbyť nikomu na ujmu, nemôže byť u osôb v hmotnej núdzi ústavne akceptovaným následkom\n3\n\nspočívajúcim v ohrození života ani odmietnutie ponúkanej práce. Štát musí aj občanovi, ktorý\nodmietne ponúknutú prácu, zaistiť základné podmienky na prežitie.\n9. V rámci namietania nesúladu napadnutej právnej úpravy so základným právom na zachovanie\nľudskej dôstojnosti podľa čl. 19 ods. 1 ústavy navrhovatelia poukazujú na ľudskú dôstojnosť\nako interpretačné východisko pozitívneho záväzku štátu garantovať právo na život. Odvolávajúc\nsa na právnu teóriu a judikatúru ľudskú dôstojnosť, považujú za inherentnú a nezameniteľnú\nsociálnu hodnotu každej ľudskej bytosti, ktorá je základom všetkých ostatných základných práv\na slobôd. Ľudská dôstojnosť sa podľa nich nevyčerpáva iba vo filozofickom alebo etickom rozmere,\nale má aj konkrétnu právnu dimenziu. Vyjadruje okrem iného vzťah spoločnosti k jednotlivcovi\na predstavuje aj externé uznanie hodnoty človeka zo strany verejnej moci a právneho poriadku.\nĽudská dôstojnosť je nielen predstavou o postavení človeka v spoločnosti, ale aj ústavne chráneným\nprávom, ktoré je neoddeliteľne späté s právom na život, osobnú slobodu a zákazom ponižujúceho\nzaobchádzania. Dôstojnosť človeka je základom právneho štátu a tvorí axiomatický prvok\nmateriálneho jadra ústavy. Pozitívny záväzok štátu chrániť právo na život neznamená len\nzabezpečiť základné životné funkcie, ale aj zabezpečiť prežitie človeka v minimálnom štandarde\nv súlade s jeho dôstojnosťou, ktorá mu je vlastná ako ľudskej bytosti na základe jeho prirodzených\npráv (na ktoré sa upomína aj ústavný imperatív podľa čl. 12 ods. 1 ústavy). Ľudskú dôstojnosť\nsi človek nemá „zaslúžiť odpracovaním“. Štát ju má človeku garantovať už na základe toho, že žije,\nexistuje, teda bezzásluhovo. Navyše, odopretie dávky v hmotnej núdzi na 12 mesiacov podporuje\nsociálnu patológiu, a to kriminalitu, bezdomovectvo, hľadanie možnosti zárobkov formou sexuálnej\npráce, drogovú závislosť, predčasné materstvo, rast etnického napätia, zhoršenie školských\nvýsledkov detí a vyššiu detskú úmrtnosť. Odolávajúc sa na sociologické štúdie, navrhovatelia\nkonštatujú, že koncentrovaná deprivácia, priestorová izolácia, rasová alebo etnicky štruktúrovaná\nsegregácia a teritoriálna stigma menia príležitosti, normy spoločenskej kontroly alebo, naopak,\nuznania v komunite, predovšetkým však ovplyvňujú stratégie prežitia, ktoré samy osebe\npodkopávajú ľudskú dôstojnosť.\n10. Spôsobom, ktorým štát plní svoj pozitívny záväzok chrániť ľudský život, je aj zaistenie\nzákladných podmienok determinujúcich prežitie, tak ako to garantuje čl. 39 ods. 6 ústavy, ktorý\nzakotvuje právo na pomoc nevyhnutnú na zabezpečenie základných životných podmienok. Toto\nprávo predstavuje ústavne garantované nárokovateľné právo, ktoré nesmie byť podmienené\npovinnosťou odpracovať určitý rozsah hodín, pretože by tým zanikol samotný účel tohto práva.\nAj keď podľa čl. 39 ods. 7 ústavy podrobnosti práva podľa čl. 39 ods. 6 ústavy ustanoví zákon\na uvedeného práva (ako aj ďalších hospodárskych, sociálnych a kultúrnych práv) je v zmysle čl. 51\nústavy možné sa domáhať len v medziach zákonov, ktoré toto ustanovenie vykonávajú, obsah\nzákonov, ktorými sa vykonávajú hospodárske, sociálne a kultúrne práva vrátane základného práva\npodľa čl. 39 ods. 6 ústavy, však nesmie byť svojvoľný, teda regulovaný bez ohľadu na iné\nustanovenia ústavy a medzinárodné záväzky štátu. Ustanovenia zákonov, ktoré slúžia na vykonanie\ntohto základného práva musia byť v súlade s inými základnými právami a to najmä právom na život\npodľa čl. 15 ods. 1 a 2 ústavy, právom na ochranu ľudskej dôstojnosti podľa čl. 19 ods. l ústavy)\na ústavnými princípmi a imperatívmi právneho štátu (najmä princípmi právnej istoty\na proporcionality) podľa čl. 1 ods. l ústavy, ukladaním povinností zákonom alebo na základe zákona\npri zachovaní základných práv a slobôd podľa čl. 13 ods. 1 ústavy, dbaním na podstatu a zmysel\nzákladných práv a slobôd pri ich obmedzovaní podľa čl. 13 ods. 4 ústavy, neodňateľnosťou,\n4\n\nnescudziteľnosťou, nepremlčateľnosťou a nezrušiteľnosťou základných práv a slobôd podľa čl. 12\nods. 1 ústavy a zákazom diskriminácie pri realizácii garancií základných práv a slobôd podľa čl. 12\nods. 2 ústavy.\n11. Právo na pomoc nevyhnutnú na zabezpečenie základných životných podmienok podľa čl. 39\nods. 6 ústavy síce patrí medzi hospodárske, sociálne a kultúrne práva, ktoré sú právami druhej\ngenerácie a ktorých podoba a obsah v podstatnej miere závisia od ekonomických a hospodárskych\nmožností štátu, to však nevylučuje povinnosť výkladu a aplikácie týchto práv v súlade s inými\nzákladnými právami a slobodami, resp. nemožnosť zasiahnuť do samotnej podstaty tohto\nzákladného práva. Za ústavne konformnú právnu úpravu možno preto považovať len takú, ktorá\nneustanovuje také podmienky, ktoré by viedli k faktickému odňatiu pomoci nevyhnutnej\nna zabezpečenie základných životných podmienok osobám, ktoré sa nachádzajú v hmotnej núdzi\niba preto, že nesplnili dodatočne stanovené povinnosti. Ak tomu tak je, dochádza k neprípustnému\nzásahu do podstaty práva podľa čl. 39 ods. 2 ústavy, čím zároveň dochádza aj k porušeniu zásady\nochrany základných práv a slobôd vyjadrenej v čl. 13 ústavy.\n12. Napadnuté zákonné ustanovenia síce používajú formuláciu, že dávka v hmotnej núdzi sa znižuje\no sumu 86,50 eur za každého plnoletého člena domácnosti, avšak ich materiálny dosah je odlišný.\nVzhľadom na to, že podľa zákona o pomoci v hmotnej núdzi je celková výška dávky\nna zabezpečenie základných životných podmienok jednotlivca práve vo výške 86,50 eur mesačne,\ntakto koncipované zníženie v skutočností predstavuje úplné odňatie dávky v hmotnej núdzi, teda jej\nredukciu na nulovú hodnotu. Dochádza tak nie k obmedzeniu, ale popretiu ústavne garantovaného\nminima pomoci v hmotnej núdzi. Podľa štatistických údajov sa táto situácia týka približne 60 %\nvšetkých poberateľov dávky v hmotnej núdzi. Podľa navrhovateľov analogická situácia nastáva\naj pri iných kategóriách poberateľov, pri ktorých sa dávka v hmotnej núdzi znižuje za každého\nplnoletého člena domácnosti, čo znamená, že domácnosť sa posudzuje ako celok. Nesplnenie\npovinnosti zo strany jedného člena domácnosti má zásadný vplyv na základné hmotné zabezpečenie\niných členov domácnosti. Má teda plošný dopad aj na osoby, ktoré nič protiprávne nevykonali,\nresp. nemali vplyv na nesplnenie povinnosti iného člena domácnosti.\n13. Okrem uvedeného navrhovatelia poukazujú na dvojkoľajnosť vytvoreného režimu, keď niektorí\npoberatelia musia odpracovať 32 hodín mesačne (bez pracovnoprávnej ochrany), iní dostanú\npracovnú ponuku, ktorá už má povahu riadneho pracovného pomeru, pričom jej odmietnutie vedie\nk strate dávky v hmotnej núdzi na 12 mesiacov a iní poberatelia nemusia dostať žiadnu ponuku\na dávku dostanú. To otvára priestor na nerovnaké zaobchádzanie. Zákon o pomoci v hmotnej núdzi\nzavádza tiež kategorizáciu aktivačného príspevku, ktorý je nenárokovateľným doplnkom k dávke\nv hmotnej núdzi a má motivovať k účasti na aktivačných prácach, podľa typu pracovnej aktivity.\nMnohé z týchto prác sú pritom nezmyselné, rutinné, bez rozvojového charakteru. Výška tohto\npríspevku závisí od typu aktivity. Najnižšia je pre obecné služby, vyššia pre rekvalifikáciu alebo\nvzdelávanie a najvyššia pre tých, ktorí sa zamestnajú. Najzraniteľnejší núdzni, ktorí sú v stave\ndlhodobej chudoby a stratili pracovné návyky tak dostanú najmenej, zatiaľ čo tí, ktorí sa už dokázali\nzamestnať, dostanú najviac. Takýto prístup je v rozpore so zásadou rovností a s cieľom sociálnej\npolitiky pomáhať tým, ktorí sú na tom najhoršie.\n14. U poberateľov dávky v hmotnej núdzi dlhodobo zapájaných do aktivačných prác sa prehlbuje\nstav rezignácie a straty motivácie, keďže napriek účasti na prácach sa ich situácia nezlepšuje\n\n5\n\na systém ich posúva iba medzi nezmyselnými aktivitami, čo je v rozpore s podstatou práva\nna ochranu ľudskej dôstojnosti podľa čl. 19 ods. 1 ústavy a požiadavkami podľa čl. 13 ods. 1 a 4\nústavy na zákonnú právnu úpravu základného práva podľa čl. 39 ods. 6 ústavy.\nI.2. K namietanému nesúladu napadnutej úpravy s čl. 18 ods. 1 a 2 ústavy, čl. 4 ods. 2 a 3\ndohovoru, čl. 8 ods. 3 Medzinárodného paktu o občianskych a politických právach, čl. 1\nods. 1, čl. 2 ods. 1 a 2 písm. e) Dohovoru MOP č. 29 o nútenej alebo povinnej práci a čl. 1\npísm. e) a čl. 2 Dohovoru MOP č. 105 o zrušení nútenej práce:\n15. V rámci namietania nesúladu napadnutých ustanovení zákona o pomoci v hmotnej núdzi\ns označenými referenčnými normami navrhovatelia uvádzajú príklady zákonnej úpravy výnimiek\nzo zákazu nútených prác a nútených služieb, ktoré sú prípustné podľa čl. 18 ods. 2 ústavy,\nnapr. povinnosť obyvateľa obce podieľať sa na rozvoji a zveľaďovaní obce a zároveň poskytovať\npomoc orgánom obce podľa § 3 ods. 3 písm. a) zákona Slovenskej národnej rady č. 369/1990 Zb.\no obecnom zriadení v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o obecnom zriadení“) alebo\ntzv. aktivačnú činnosť spočívajúcu v menších obecných službách pre obec alebo službách\nvo verejnom záujme podľa § 52 ods. 2 zákona č. 5/2004 Z. z. o službách zamestnanosti a o zmene\na doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o službách\nzamestnanosti“), pričom účasť dlhodobo nezamestnaného občana v hmotnej núdzi na tejto\naktivačnej činnosti vykonávanej formou služieb vo verejnom záujme je dobrovoľná. Zákon\no obecnom zriadení a ani zákon o službách zamestnanosti neobsahujú pravidlá týkajúce sa rozsahu\nhodín, počas ktorých sa osoba musí alebo môže zúčastňovať na výkone menších obecných služieb.\nTúto otázku rieši len zákon o pomoci v hmotnej núdzi, ktorý stanovuje konkrétny rozsah, a to 32\nhodín mesačne. Podľa navrhovateľov je preto na mieste úvaha, či takto určený rozsah povinných\nprác ešte možno považovať za výkon „.menších obecných služieb“ v zmysle uvedených právnych\npredpisov, alebo už ide o zásah, ktorý presahuje rámec ústavne prípustných výnimiek zo zákazu\nnútenej práce. Keďže v slovenskom právnom poriadku absentuje legálna definícia pojmu nútené\npráce alebo nútené služby, pre vymedzenie tohto pojmu je potrebné využiť interpretačné\nvýchodiská zakotvené v medzinárodnom práve, napr. v čl. 2 ods. 1 Dohovoru MOP č. 29 o nútenej\nalebo povinnej práci, podľa ktorého nútenou alebo povinnou prácou je akákoľvek práca alebo\nslužba, ktorá sa požaduje od jednotlivca pod hrozbou akéhokoľvek trestu a na ktorú sa tento\njednotlivec dobrovoľne neponúkol. Túto definíciu potvrdil a aplikoval vo viacerých svojich\nrozhodnutiach aj Európsky súd pre ľudské práva, ktorý zdôrazňuje, že rozhodujúcim kritériom\nv uvedenej definícii je existencia nátlaku v podobe hrozby trestu, resp. sankcie a absencia\nslobodného súhlasu jednotlivca. Z Dohovoru MOP č. 105 o zrušení nútenej práce vyplýva pozitívny\nzáväzok predchádzať a eliminovať praktiky nútenej alebo povinnej práce. Podľa interpretácie\nVýboru expertov MOP pojem hrozba trestu nemožno zužovať výlučne na trestnoprávne sankcie,\nale je potrebné ho vykladať v širšom zmysle ako akúkoľvek stratu práv, sociálnych výhod či iných\nprivilégií.\n16. Podľa navrhovateľov sú napadnuté ustanovenia zákona o pomoci v hmotnej núdzi prejavom\nnútenej práce v zmysle čl. 2 ods. 1 Dohovoru MOP č. 29 o nútenej alebo povinnej práci, čl. 1\npísm. e) a čl. 2 Dohovoru MOP č. 105 o zrušení nútenej práce a čl. 4 ods. 2 a 3 dohovoru z dôvodu,\nže: (i) výkon prác zavedený napadnutou úpravou nie je dobrovoľný, ale je vynucovaný pod hrozbou\nsankcie (odňatie alebo zníženie dávky), (ii) sankcia predstavuje „trest“ v zmysle\n6\n\nmedzinárodnoprávnych definícií, keďže ide o odňatie finančného prostriedku, ktorý je pre\njednotlivca často jediným zdrojom existencie, (iii) je splnená aj minimálna hranica citeľnosti takého\ntrestu, ďalej z dôvodu, že (iv) povinnosť dostaviť sa na úrad a prijať akúkoľvek prácu ponúknutú\núradom pod hrozbou odňatia minimálnej existenčnej dávky je pre poberateľa dávky zjavne\nnespravodlivá a predstavuje neodôvodnenú tvrdosť zákona, (v) zamestnávateľ, ktorým je v tomto\nprípade orgán verejnej moci (samospráva), vynucuje prácu prostredníctvom sankcie, čím využíva\nzraniteľnosť osôb poberajúcich dávku v hmotnej núdzi, pričom (vi) podmienky uložené napadnutou\nprávnou úpravou nemožno subsumovať pod taxatívne výnimky z ústavného a medzinárodného\nzákazu nútených prác (napr. vojenská služba, núdzové práce v čase katastrofy, výkon trestu).\n17. Navrhovatelia dodávajú, že hodnota vykonanej práce spravidla výrazne prevyšuje sumu dávky\nv hmotnej núdzi, v dôsledku čoho napadnutá právna úprava neprimerane zaťažuje núdzneho\nčloveka nachádzajúceho sa v stave existenčnej tiesne a núti ho k výkonu práce pod hrozbou\nohrozenia prežitia, čím zavádza faktickú legalizáciu nútenej práce. Povinnosť vykonávať obecné\nslužby pod hrozbou odňatia dávky v hmotnej núdzi predstavuje nútenú alebo povinnú prácu, ktorá\nje nezlučiteľná s čl. 18 ústavy a so záväzkami Slovenskej republiky vyplývajúcimi z označených\nustanovení dohovorov MOP, dohovoru a Medzinárodného paktu o občianskych a politických\nprávach.\n18. Na základe uvedenej argumentácie navrhovatelia navrhujú, aby ústavný súd vyslovil nesúlad\nnapadnutej úpravy s označenými článkami ústavy, dohovoru, Medzinárodného paktu o občianskych\na politických právach, Dohovoru MOP č. 29 o nútenej alebo povinnej práci a Dohovoru MOP\nč. 105 o zrušení nútenej práce.\nII.\nPredbežné prerokovanie návrhu na začatie konania\n19. Ústavný súd ako nezávislý súdny orgán ochrany ústavnosti, ktorý rozhoduje o súlade zákonov\ns ústavou, ústavnými zákonmi a s medzinárodnými zmluvami, s ktorými vyslovila súhlas Národná\nrada Slovenskej republiky a ktoré boli ratifikované a vyhlásené spôsobom ustanoveným zákonom\n[čl. 124 a čl. 125 ods. 1 písm. a) ústavy], pristúpil na neverejnom zasadnutí pléna k predbežnému\nprerokovaniu návrhu na začatie konania, a to v súlade s čl. 131 ods. 1 ústavy, ako aj s § 7 ods. 1\npísm. a) a § 56 ods. 1 zákona o ústavnom súde. Účelom predbežného prerokovania návrhu je\nzistenie, či a v akom rozsahu možno návrh prijať na ďalšie konanie (§ 56 ods. 5 zákona o ústavnom\nsúde).\n20. Pri predbežnom prerokovaní návrhu na začatie konania ústavný súd zistil, že navrhovatelia\npodali návrh ako subjekt procesne legitimovaný podľa čl. 130 ods. 1 písm. a) ústavy [pozri tiež § 74\npísm. a) zákona o ústavnom súde]. Z prílohy č. 1 k návrhu, v zmysle ktorej navrhovatelia podpísali\nsamotný návrh, vyplýva, že návrh na začatie konania podalo 33 poslancov národnej rady.\nPodmienka podľa čl. 130 ods. 1 ústavy, aby návrh podala najmenej pätina poslancov národnej rady,\ntak bola splnená. Zároveň je skupina poslancov zastúpená povereným zástupcom poslankyňou\nnárodnej rady Luciou Plavákovou.\n21. Pokiaľ ide o splnenie obsahových náležitostí návrhu na začatie konania, skupina poslancov\nv súlade s § 43 ods. 1 a § 76 zákona o ústavnom súde správne ako účastníka konania, proti ktorému\n\n7\n\nnávrh smeruje, označila národnú radu, ktorá napadnutú právnu úpravu prijala. Vedľajším\núčastníkom konania je ex lege vláda, zastúpená ministerstvom spravodlivosti.\n22. Z obsahu návrhu na začatie konania ďalej vyplýva, že sú splnené všetky požiadavky ustanovené\nv § 39 v spojení s § 75 zákona o ústavnom súde. Navrhovatelia v návrhu presne označili jednotlivé\nustanovenia právneho predpisu, ktorých nesúlad namietajú, a uviedli dôvody, ktoré ich viedli\nk pochybnostiam o ich súlade s označenými článkami ústavy, dohovoru, Medzinárodného paktu\no občianskych a politických právach, Dohovoru MOP č. 29 o nútenej alebo povinnej práci\na Dohovoru MOP č. 105 o zrušení nútenej práce aj s ohľadom na to, že napriek nálezu ústavného\nsúdu vo veci sp. zn. PL. ÚS 8/2014 v danom prípade nejde o prekážku právoplatne rozsúdenej veci.\n23. Samotné dôvody nesúladu napadnutých právnych noriem uvedené v návrhu ústavný súd\npovažuje za vhodné podrobiť meritórnemu prieskumu.\n24. Ústavný súd konštatuje, že nezistil žiadne dôvody, pre ktoré by bolo možné návrh skupiny\nposlancov na začatie konania o súlade právnych predpisov pri predbežnom prerokovaní čo i len\nv časti odmietnuť (§ 56 ods. 2 v spojení s § 55 zákona o ústavnom súde), a preto bol návrh skupiny\nposlancov v súlade s § 56 ods. 5 zákona o ústavnom súde prijatý na ďalšie konanie v celom\nrozsahu.\nP o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu ústavného súdu nemožno podať opravný prostriedok.\nV Košiciach 10. júna 2026\n\nIvan Fiačan\npredseda Ústavného súdu\nSlovenskej republiky\n\n8", "vazby": {"registre": ["súlad právnych predpisov", "základné ľudské práva a slobody-obmedzenie", "sociálne dávky", "test proporcionality", "Európsky súd pre ľudské práva", "základné ľudské práva a slobody-podstata a zmysel", "ľudská dôstojnosť", "medzinárodné právo-medzinárodná zmluva (dohovor)", "práva a slobody – hospodárske, sociálne a kultúrne práva-právo na primerané hmotné zabezpečenie"], "ustanovenia": ["čl. 125 ods. 1 písm. a) ústavy"]}, "cituje": [], "citovane_v": []}