Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 476/2026 z 2. 9. 2026
Citácia: uznesenie Ústavného súdu SR z 2. septembra 2026, sp. zn. IV. ÚS 476/2026, ECLI:SK:USSR:2026:4.US.476.2026.1
Ústavný súd Slovenskej republiky | IV. ÚS 476/2026 | ECLI:SK:USSR:2026:4.US.476.2026.1 | 2026-09-02 | Uznesenie
Oblasť práva: Ústavné právo – konanie o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb
Citované ustanovenia: čl. 46 ods. 1 Ústavy, čl. 127 ods. 1 Ústavy, Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1
Zdroj: https://www.ustavnysud.sk/docDownload/ba6d1340-01cf-47a4-8e2b-c52b37887424
Odkaz: https://sk.advokati.digital/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2026:4.US.476.2026.1

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

UZNESENIE
Ústavného súdu Slovenskej republiky
IV. ÚS 476/2026-15
Ústavný súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu senátu Libora Duľu (sudca
spravodajca) a sudcov Ladislava Duditša a Rastislava Kaššáka v konaní podľa čl. 127 Ústavy
Slovenskej republiky o ústavnej sťažnosti sťažovateľky
, zastúpenej
Nomus s.r.o., Havlíčkova 16, Bratislava, proti uzneseniu Okresného súdu Trenčín sp. zn.
1Nt/54/2023 zo 16. júna 2026 takto
rozhodol:
Ústavnú sťažnosť o d m i e t a .
Odôvodnenie:
I.
Ústavná sťažnosť sťažovateľky a skutkový stav veci
1. Sťažovateľka sa ústavnou sťažnosťou doručenou ústavnému súdu 22. júla 2026 domáha
vyslovenia porušenia svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) uznesením všeobecného súdu označeným v záhlaví tohto
uznesenia. Sťažovateľka navrhuje napadnuté uznesenie zrušiť a vec vrátiť súdu na ďalšie konanie,
prikázať okresnému súdu, aby sťažovateľke prerušil výkon trestu uložený rozsudkom okresného
súdu sp. zn. 6T/46/2019 z 11. marca 2022 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Trenčíne
sp. zn. 23To/18/2023 z 11. júla 2023, prikázal okresnému súdu, aby sťažovateľku bezodkladne
prepustil z výkonu trestu odňatia slobody na slobodu, priznal jej finančné zadosťučinenie
10 000 eur a trovy konania.
2. Z ústavnej sťažnosti vyplýva, že sťažovateľka bola rozsudkom okresného súdu v spojení
s rozsudkom krajského súdu uznaná vinnou z pokusu obzvlášť závažného zločinu porušovania
povinnosti pri správe cudzieho majetku a bol jej uložený trest odňatia slobody vo výmere desiatich
rokov v ústave na výkon trestu so stredným stupňom stráženia.
3. Dcéra sťažovateľky podala 21. novembra 2023 návrh na povolenie obnovy konania v prospech
sťažovateľky, ktorého súčasťou bola žiadosť o prerušenie výkonu trestu.

4. Okresný súd uznesením sp. zn. 1Nt/54/2023 z 3. októbra 2024 povolil obnovu konania vedeného
okresným súdom pod sp. zn. 6T/46/2019 v prospech sťažovateľky a súčasne zrušil rozsudok
okresného súdu v spojení s rozsudkom krajského súdu. Obdobne postupoval v prípade odsúdeného
. Okresný súd výkon trestu sťažovateľke neprerušil.
5. Na základe sťažnosti prokurátora krajský súd uznesením sp. zn. 3Tos/148/2024 z 5. apríla 2025
napadnuté uznesenie zrušil v celom rozsahu a vec vrátil okresnému súdu, aby vo veci znovu konal
a rozhodol.
6. Okresný súd po vrátení veci uznesením sp. zn. 1Nt/54/2023 z 9. októbra 2025 rozhodol
identicky, teda povolil obnovu trestného konania v prospech sťažovateľky a opätovne jej výkon
trestu neprerušil.
7. Na základe sťažnosti prokurátora krajský súd uznesením sp. zn. 3Tos/144/2025 z 10. marca 2026
zrušil aj druhé rozhodnutie o povolení obnovy konania a uložil okresnému súdu, aby vo veci znovu
konal a rozhodol.
8. Sťažovateľka podala 21. mája 2026 návrh na prerušenie výkonu trestu podľa § 398 ods. 3
Trestného poriadku, v ktorom poukázala na to, že konanie o povolení obnovy konania trvá presne
dva a pol roka. Tiež uviedla, že z prvého uznesenia krajského súdu je zrejmé, že jediným dôvodom
zrušenia prvého rozhodnutia o povolení obnovy konania bolo vypočutie
v nesprávnej
procesnej pozícii svedka. Okresný súd následne postupoval v súlade s pokynom krajského súdu,
no napriek tomu krajský súd pri vydávaní druhého uznesenia opätovne zrušil uznesenie okresného
súdu o povolení obnovy konania pre nedostatočné odôvodnenie a nevykonanie pre vec podstatných
dôkazov. Sťažovateľka poukázala na to, že nemá žiaden osobný podiel na dĺžke konania, ktorá je
priamo úmerná spôsobu rozhodovania krajského súdu, ktorý nepochybne mohol uložiť pokyny
na doplnenie dokazovania už pri vydávaní prvého uznesenia. Sťažovateľka namietala, že tento
spôsob postupného vyčítania „nových“ nedostatkov možno označiť za nehospodárny a neúmerne
predlžujúci. Sťažovateľka sa ďalej podrobne zaoberala preukázaním splnenia zákonných
podmienok podľa § 398 ods. 3 Trestného poriadku, čomu nasvedčuje predovšetkým okolnosť, že
okresný súd dvakrát povolil obnovu konania v jej prospech.
9. Sťažovateľka, poukazujúc na judikatúru ústavného súdu a Ústavného súdu Českej republiky,
v zmysle ktorej v konaní o povolenie obnovy konania si súd nemôže atrahovať definitívne
posudzovanie predkladaného dôkazu v kontexte dôkazov vykonaných v pôvodnom konaní, teda
skúmať dôveryhodnosť výpovedí odsúdených, ako to požaduje krajský súd. Účelom konania
o povolenie obnovy konania nie je posudzovanie viny odsúdeného, čo by znamenalo prekročenie
zákonného rámca vymedzujúceho právomoci súdu v tomto konaní, čo znamená neprípustný exces
v postupe súdu.
10. Napriek tomu, že nedošlo k žiadnemu oslabeniu dôkaznej situácie a naďalej sú splnené
podmienky podľa § 398 ods. 3 Trestného poriadku, okresný súd napadnutým rozhodnutím jej návrh
na prerušenie výkonu trestu zamietol.

2

II.
Argumentácia sťažovateľky
11. Sťažovateľka namieta, že namietané rozhodnutie je prekvapivé, svojvoľné a nepreskúmateľné,
teda ústavne nesúladné. Jeho odôvodnenie je koncentrované do dvoch odsekov, v ktorých okresný
súd vyslovil, že je aj „naďalej dôvodné obmedzovať odsúdených na osobnej slobode pokračovaním
vo výkone trestu odňatia slobody, ktorým im bol v pôvodnom konaní uložený.“. Tento záver
považuje sťažovateľka za rozporný so závermi o splnení podmienok na povolenie obnovy konania,
ktoré sú uvedené v oboch rozhodnutiach okresného súdu o povolení obnovy konania, v ktorých
okresný súd opakovane vyhodnotil všetky skutočnosti a dôkazy, ktoré novo vyšli najavo.
12. Pokiaľ ide o zrušujúce uznesenia krajského súdu, podľa sťažovateľky majú procesný charakter,
keďže v prvom prípade išlo iba o odstránenie procesnej vady v podobe prepočutia
a v druhom prípade iba o pokyn na doplnenie dokazovania (vypočutie svedkov), ktorých vykonanie
nikto nenavrhoval a ktoré nie sú spôsobilé spochybniť doteraz zistené skutočnosti.
13. Ak existujú nové dôkazy spôsobilé privodiť iné rozhodnutie, tak je potrebné povoliť obnovu
konania a umožniť sťažovateľke, aby v obnovenom konaní bola spravodlivo posúdená jej vina
a aby až tam bola skúmaná a posudzovaná dôveryhodnosť nových dôkazov spolu s ostatnými
(pôvodnými) dôkazmi, keďže na takéto hodnotenie nie je v konaní o povolení obnovy vytvorený
zákonný rámec. Hodnotenie spôsobilosti predkladaných dôkazov sa má pohybovať na úrovni
pravdepodobnosti, ktorá je u sťažovateľky nepochybne daná.
14. Okresný súd v odôvodnení namietaného rozhodnutia tiež uviedol, že „Bez toho, aby samosudca
prejudikoval rozhodnutie v konaní o návrhu na obnovu konania aj s poukazom na dôvody
zrušujúceho uznesenia Krajského súdu v Trenčíne 3Tos/144/2025 z 10.03.2026 rozhodne nie je
možné v tomto štádiu konania o povolenie obnovy konania ustáliť, že by o podanom návrhu
na povolenie obnovy konania malo byť rozhodnuté v prospech odsúdených, teda, že by malo dôjsť
k zrušeniu rozhodnutia, ktorého sa návrh na povolenie obnovy týka. Ako vyplýva z rozhodnutia
krajského súdu, ktorého právnym názorom je konajúci súd viazaný (§ 194 odsek 5 Trestného
poriadku), po opätovnom vrátení veci bude súd na verejnom zasadnutí povinný vykonať ďalšie
dokazovanie, a to najmä výsluchom
a
, prípadne
ďalších osôb a podrobiť nové zmenené výpovede odsúdených ďalšiemu skúmaniu. V danom štádiu
konania o povolenie obnovy konania preto nie je nateraz splnený predpoklad existencie takých novo
zistených skutočností a dôkazov, pre ktoré by súd mohol vzhliadnuť dôvod na prerušenie výkonu
trestu odňatia slobody odsúdených.“. Podľa sťažovateľky ide o záver nepreskúmateľný
a neodôvodnený, a to v kontexte obsahu predchádzajúcich rozhodnutí o povolení obnovy konania,
v ktorých okresný súd ustálil úplne opačné závery. Tento zvrat je pre sťažovateľku prekvapivý,
nepochopiteľný a nepreskúmateľný.
15. Druhé uznesenie krajského súdu, na ktoré sa odvoláva okresný súd, žiadnym spôsobom
neneguje doteraz novo zistené skutočnosti a dôkazy ani ich žiadnym spôsobom nespochybňuje.
Sťažovateľka nedostala odpoveď, prečo tieto skutočnosti a dôkazy neodôvodňujú prerušenie
výkonu trestu, keď predtým tie isté nové dôkazy viedli už dvakrát k povoleniu obnovy konania.
16. Sťažovateľka považuje za svojvoľný aj záver okresného súdu, že dosiaľ vykonala z uloženého
trestu vo výmere 10 rokov približne 3 roky, keďže výška uloženého trestu nie je determinantom,
3

ktorý by mal byť zohľadňovaný v rámci posudzovania podmienok podľa § 398 ods. 3 Trestného
poriadku.
17. Súčasne je vecne nesprávna úvaha okresného súdu, že „zo skutočností a dôkazov, ktoré
doposiaľ vyšli najavo, nevyplynulo, že by v prípadnom konaní po povolení obnovy konania bolo
vylúčené iné (ako totožné) rozhodnutie o vine odsúdených, prípadne, že by nový trest nemohol
dosiahnuť výmeru už doposiaľ vykonaného trestu. Preto ani argument obhajoby týkajúci sa dĺžky už
vykonaných trestov odňatia slobody odsúdených s poukazom na dĺžku tohto konania o povolenie
obnovy konania súd nepovažoval za dôvodný.“.
18. Totožné rozhodnutie o vine a treste je objektívne vylúčené, keďže v prípade povolenia obnovy
konania a následného uznania viny by trest musel byť ukladaný podľa aktuálne platného a účinného
Trestného zákona, ktorý je pre sťažovateľku priaznivejší. Ak by súd dospel k záveru o vine
sťažovateľky a totožnej právnej kvalifikácii skutku, uložil by sťažovateľke trest podľa trestnej
sadzby vo výmere troch až ôsmich rokov, avšak vzhľadom na zásady ukladania trestov by jej bol
uložený podmienečný trest, prípadne nepodmienečný trest na dolnej hranici trestnej sadzby, ktorý
sťažovateľka už vykonala. Ak by sa preukázalo, že sťažovateľka konala nedbanlivostne (na pokyn
advokáta), išlo by o trestný čin podľa § 238 Trestného poriadku, kde je maximálna trestná sadzba
dva roky. Uvedené úvahy okresného súdu sú preto absolútne nesprávne a svojvoľné.
III.
Predbežné prerokovanie ústavnej sťažnosti
19. Podstatou ústavnej sťažnosti je porušenie práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
uznesením okresného súdu o zamietnutí návrhu sťažovateľky na prerušenie výkonu trestu odňatia
slobody v konaní o povolenie obnovy konania v prospech sťažovateľky. Namietané rozhodnutie
považuje sťažovateľka za svojvoľné, prekvapivé, nedostatočne odôvodnené, arbitrárne, a teda
ústavne neudržateľné. Okresný súd nesprávne posúdil nesplnenie zákonných podmienok
na prerušenie výkonu trestu sťažovateľky napriek tomu, že predchádzajúcimi rozhodnutiami už
dvakrát vyhovel jej návrhu na povolenie obnovy konania.
20. Úloha ústavného súdu sa pri posudzovaní ústavnej udržateľnosti postupu a rozhodnutí
všeobecných súdov v konaní o povolenie obnovy konania obmedzuje len na kontrolu, či všeobecné
súdy pri odôvodňovaní svojich rozhodnutí postupovali ústavne konformným spôsobom. V rámci
ústavnému súdu zverených právomocí teda nie je jeho úlohou odpovedať na otázku, či
sťažovateľkou navrhovanému prerušeniu výkonu trestu malo alebo nemalo byť vyhovené; jeho
úloha spočívala v posúdení skutočnosti, či sa záver konajúceho súdu o zamietnutí návrhu
sťažovateľky na prerušenie výkonu trestu sa opieral o náležite prezentované dôvody zodpovedajúce
zmyslu a podstate použitej právnej úpravy.
21. Po oboznámení sa s obsahom napadnutého rozhodnutia okresného súdu ústavný súd konštatuje,
že okresný súd príslušné ustanovenia Trestného poriadku (§ 398 ods. 3) podstatné pre posúdenie
veci interpretoval a aplikoval správne, jeho úvahy vychádzajú z konkrétnych faktov, sú logické,
a preto aj legitímne a právne akceptovateľné.
22. Je zrejmé, že rozhodnutie všeobecného súdu podľa § 398 ods. 3 Trestného poriadku je
fakultatívne, čo vyplýva zo zákonnej formulácie „môže súd... odložiť alebo prerušiť výkon trestu,

4

právoplatne uloženého v pôvodnom konaní“, teda je len na všeobecnom súde, aby posúdil, či
povaha skutočností a dôkazov, ktoré novo vyšli najavo, je taká, aby odôvodňovala odloženie alebo
prerušenie výkonu trestu. Ide o nenárokovateľný inštitút, ktorý prichádza do úvahy, ak je možné
dôvodne predpokladať, že obnova konania v prospech odsúdeného bude povolená.
23. Okresný súd v namietanom rozhodnutí poukázal predovšetkým na závery uznesenia krajského
súdu, ktorým už druhýkrát zrušil rozhodnutie okresného súdu o povolení obnovy konania a vec
vrátil okresnému súdu. Aj vzhľadom na povahu dôkazov, ktoré bude v zmysle predmetného
uznesenia potrebné po opätovnom vrátení veci vykonať (výsluch svedkov), je už prima facie
evidentné, že v tomto štádiu konania o povolenie obnovy konania nemožno reálne očakávať, že
o povolení obnovy konania bude pozitívne rozhodnuté. Aktuálne totiž nie je splnený zákonný
predpoklad podľa § 398 ods. 3 Trestného poriadku, teda existencia novo zistených skutočností
a dôkazov, ktoré by odôvodňovali prerušenie výkonu trestu v prípade sťažovateľky. Uvedené
posúdenie veci okresným súdom aj vzhľadom na závery uvedené v druhom uznesení krajského
súdu, ktorými je okresný súd viazaný a ktoré sú sťažovateľke nepochybne známe, preto nemožno
považovať za prekvapivé, prípadne ústavne neudržateľné. Na uvedenom posúdení nič nemení ani
sťažovateľkou namietaná skutočnosť, že okresný súd v minulosti už dvakrát povolil obnovu
trestného konania v jej prospech, keďže obe jeho rozhodnutia boli nadriadeným súdom zrušené.
24. Ústavný súd ďalej uvádza, že kritériá prieskumu ústavného súdu v situácii, ak zákonodarca
nepovažoval za potrebné podrobiť určitý typ súdnych rozhodnutí prieskumu v rámci systému
riadnych (proti namietanému rozhodnutiu nie je prípustná sťažnosť, pozn.) alebo mimoriadnych
opravných prostriedkov na úrovni všeobecného súdnictva, odôvodňuje predpoklad, že týmto
rozhodnutiam z pohľadu práva na súdnu ochranu zákonodarca neprikladal rovnaký význam ako
rozhodnutiam, pri ktorých taký systém kontroly zaviedol. Možno preto konštatovať, že určitá
diferenciácia medzi označenými kategóriami rozhodnutí a ich vadami je odôvodnená aj na úrovni
ústavnosúdneho prieskumu a rozhodnutia bez predústavnosúdnych prostriedkov nápravy v zásade
možno v konaní o ústavnej sťažnosti podrobiť korekcii len v prípadoch ich extrémneho vybočenia
z pravidiel upravujúcich príslušné konanie [IV. ÚS 423/2023, (ZNaU č. 88/2023)].
25. Sumarizujúc dosiaľ uvedené, myšlienková úvaha okresného súdu o zamietnutí návrhu
sťažovateľky na prerušenie výkonu trestu odňatia slobody za daných okolností korelujúca s vecnou
podstatou § 398 ods. 3 Trestného poriadku nesignalizuje žiaden výkladový exces ani extrémne
vybočenie z posudzovaných pravidiel.
26. O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť vtedy, keď namietaným postupom alebo
namietaným rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného
práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi
označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom
alebo slobodou, ktorých porušenie sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne
neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať takú, pri ktorej predbežnom prerokovaní ústavný
súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, ktorej reálnosť
by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03).
27. Ústavný súd tak ústavnú sťažnosť odmietol ako zjavne neopodstatnenú podľa § 56 ods. 2
písm. g) zákona č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene a doplnení
niektorých zákonov v účinnom znení.
5

28. Keďže ústavný súd ústavnú sťažnosť odmietol, bolo už bez právneho významu zaoberať sa
ďalšími návrhmi sťažovateľky uvedenými v jej petite.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu ústavného súdu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 2. septembra 2026

Libor Duľa
predseda senátu

6