Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 481/2026 z 9. 9. 2026
Citácia: uznesenie Ústavného súdu SR z 9. septembra 2026, sp. zn. II. ÚS 481/2026, ECLI:SK:USSR:2026:2.US.481.2026.1
Ústavný súd Slovenskej republiky | II. ÚS 481/2026 | ECLI:SK:USSR:2026:2.US.481.2026.1 | 2026-09-09 | Uznesenie
Oblasť práva: Ústavné právo – konanie o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb
Citované ustanovenia: čl. 20 ods. 1 Ústavy, čl. 20 ods. 4 Ústavy, čl. 1 Dohovoru, čl. 46 ods. 1 Ústavy, čl. 6 ods. 1 Dohovoru, čl. 127 ods. 1 Ústavy, Ústava Slovenskej republiky čl. 20 ods. 1, Ústava Slovenskej republiky čl. 20 ods. 4, Dodatkový protokol k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 1, Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1, Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1, Ústava Slovenskej republiky čl. 20 ods. 1, Ústava Slovenskej republiky čl. 20 ods. 4, Dodatkový protokol k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 1, Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1, Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1
Zdroj: https://www.ustavnysud.sk/docDownload/664a22e3-a4df-41e3-b8ce-90687aa427df
Odkaz: https://sk.advokati.digital/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2026:2.US.481.2026.1

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

UZNESENIE
Ústavného súdu Slovenskej republiky
II. ÚS 481/2026-22
Ústavný súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu senátu Petra Molnára a sudcov
Petra Straku (sudca spravodajca) a Ľuboša Szigetiho v konaní podľa čl. 127 Ústavy Slovenskej
republiky o ústavnej sťažnosti sťažovateľa
,
,
, zastúpeného Hajnalka Zöld – advokátka, s.r.o.,
P. Várdayho 13, Nové Zámky, proti rozsudku Okresného súdu Nové Zámky č. k. 13C/32/2020-353
z 27. októbra 2023 a rozsudku Krajského súdu v Nitre č. k. 25Co/103/2023-431 z 22. mája 2024
a postupu, ktorý predchádzal ich vydaniu, takto
rozhodol:
Ústavnú sťažnosť o d m i e t a .
Odôvodnenie:
I.
Ústavná sťažnosť sťažovateľa a skutkový stav veci
1. Sťažovateľ sa ústavnou sťažnosťou doručenou ústavnému súdu 19. augusta 2024 domáha
vyslovenia porušenia svojho základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 a 4 Ústavy
Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), práva podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“), základného práva
na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj práva na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6
ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkami
všeobecných súdov označenými v záhlaví tohto uznesenia, ako aj postupu, ktorý predchádzal ich
vydaniu. Sťažovateľ žiada, aby ústavný súd napadnuté rozsudky zrušil, vec vrátil okresnému súdu
a priznal sťažovateľovi náhradu trov konania pred ústavným súdom.
2. Z ústavnej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že žalobca sa žalobou podanou proti sťažovateľovi
domáhal určenia vlastníckeho práva k špecifikovaným nehnuteľnostiam v k. ú.
, ku ktorým
je v katastri nehnuteľností evidované duplicitné vlastníctvo (odstránenie chyby, resp. duplicity
označil za naliehavý právny záujem), a to tak v prospech žalobcu (z titulu kúpnej zmluvy
z 11. februára 2003 a darovacej zmluvy z 11. februára 2003), ako aj v prospech sťažovateľa (z titulu
darovacej zmluvy z 31. augusta 2000). Žalobca tvrdil, že pôvodní vlastníci mu nehnuteľnosti sčasti
darovali a sčasti predali a títo nadobudli nehnuteľnosti do svojho vlastníctva rozhodnutím

Pozemkového úradu Nové Zámky č. 1355/92/T zo 16. júla 1993, ktorým bola schválená dohoda
o vydaní nehnuteľností podľa § 9 ods. 2 zákona č. 229/1991 Zb. o úprave vlastníckych vzťahov
k pôde a inému poľnohospodárskemu pozemku v znení neskorších predpisov.
3. Okresný súd (v poradí prvým) rozsudkom zo 6. mája 2022 žalobu zamietol a konštatoval,
že sťažovateľ vlastnícke právo k sporným nehnuteľnostiam nadobudol vydržaním i napriek tomu,
že vlastníctvo jeho právnych predchodcov k týmto nehnuteľnostiam je z dôvodu sporného prídelu
spochybnené. To však nič nemení na tom, že nadobudnutie vlastníctva sťažovateľa
ako oprávneného držiteľa vydržaním pri zachovaní jeho dobromyseľnosti v tom, že mu vec, ktorá
mu bola darovaná, patrí, má prednosť pred právnou zásadou, že „nikto nemôže previesť na iného
viac práv, ako sám má“. Žalobca podal proti tomuto rozsudku odvolanie.
4. Uznesením krajského súdu č. k. 25Co/65/2022-303 z 28. februára 2023 bol rozsudok súdu prvej
inštancie na odvolanie žalobcu zrušený a vec mu bola vrátená na ďalšie konanie. Odvolací súd
dospel k záveru, že rozhodnutie súdu prvej inštancie nie je správne v dôsledku jeho predčasného
vydania, nesprávneho právneho posúdenia veci a nedostatočne zisteného skutkového stavu.
5. Okresný súd napadnutým rozsudkom z 27. októbra 2023 (druhým v poradí) určil, že žalobca
je výlučným vlastníkom nehnuteľností špecifikovaných v žalobe, a priznal žalobcovi nárok
na náhradu trov konania v plnom rozsahu. Podľa okresného súdu právni predchodcovia sťažovateľa
(jeho starí rodičia, po ktorých dedil otec sťažovateľa, ktorý následne predmetné nehnuteľnosti
v roku 2000 daroval sťažovateľovi) sa nemohli stať platnými vlastníkmi daných nehnuteľností. Súd
vyhodnotil, že prídelová listina z roku 1992 je absolútne neplatná, je absolútne neplatným právnym
úkonom, keďže bola vydaná osobám, ktoré nemali právnu spôsobilosť (boli mŕtvi), a bola vydaná
orgánom, ktorý nemal oprávnenie ju vydať. Sťažovateľ platnú listinu (prídelovú listinu), od ktorej
odvodzuje vlastnícke právo svojich právnych predchodcov a následne aj jeho, v konaní nepredložil.
Nie je zrejmé, na základe akého titulu mohli tieto nehnuteľnosti patriť do dedičstva po právnych
predchodcoch sťažovateľa (jeho starých rodičoch), na základe akého titulu ich mohol zdediť otec
sťažovateľa a či ich mohol následne platne darovať sťažovateľovi. Konečný prídelový plán nie je
listinou, na základe ktorej možno odvodzovať nadobudnutie vlastníckeho práva (touto by bola iba
platná prídelová listina, ktorú však sťažovateľ nepredložil). Za situácie, keď nebol v konaní
preukázaný prvotný nadobúdací titul právnymi predchodcami sťažovateľa, nie je možné hovoriť
o platnom zdedení nehnuteľností otcom sťažovateľa a o sťažovateľovi ako o oprávnenom držiteľovi
a o jeho dobromyseľnosti na základe darovacej zmluvy a následne o jeho platnom vydržaní
sporných nehnuteľností. Ďalej súd uviedol, že právni predchodcovia žalobcu postupovali
pri reštitúcii predmetných nehnuteľností v súlade so zákonom, následne od nich darovaním a kúpou
tieto podiely nadobudol žalobca, ktorého vlastníctvo nikdy spochybnené nebolo. Naopak,
u sťažovateľa, resp. u jeho právnych predchodcov (starých rodičov) nemožno takýto záver prijať.
Okresný súd uzavrel, že sťažovateľ nepreukázal nadobudnutie svojho vlastníckeho práva
(ani darovaním, ani vydržaním) a ako takému mu nemožno priznať súdnu ochranu.
6. O odvolaní podanom sťažovateľom rozhodol krajský súd napadnutým rozsudkom z 22. mája
2024 tak, že rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny potvrdil a priznal žalobcovi nárok
na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu. Odvolací súd (v zhode so súdom prvej
inštancie) dospel k záveru, že prídelová listina z roku 1992 je absolútne neplatným právnym
úkonom, na základe ktorej právni predchodcovia sťažovateľa (starí rodičia) nemohli nadobudnúť

2

vlastnícke právo k sporným nehnuteľnostiam, a teda ani v čase ich smrti neboli ich vlastníkmi,
pričom následne ich ani otec sťažovateľa nemohol platne zdediť a následne darovať sťažovateľovi.
7. Vo vzťahu k sťažovateľom tvrdenému vydržaniu sporných nehnuteľností odvolací súd uviedol,
že právni predchodcovia sťažovateľa (starí rodičia, ktorí mali disponovať vlastníckym právom
k nehnuteľnostiam na základe prídelu), zomreli v roku 1979 a 1989. Platnú prídelovú listinu
sťažovateľ v konaní nepreukázal. Právny predchodca sťažovateľa (otec) získal prídelovú listinu
až v roku 1992, a to iba a výlučne pre účely dodatočného dedičského konania. Následne tieto
nehnuteľnosti dodatočným dedičským rozhodnutím získal do vlastníctva z titulu dedenia.
U právneho predchodcu sťažovateľa, ktorý účelovo získal prídelovú listinu po smrti svojich
rodičov, nie je možné hovoriť o tom, že bol poctivý, čestný, vedomý si skutočnosti, že svojou
držbou vykonáva vlastné právo a nerobí inému zle, že nekoná bezprávne. Vzhľadom na právnické
vzdelanie tak sťažovateľa, ako aj jeho právneho predchodcu nie je možné hovoriť o nevedomosti
a o poctivom konaní a nadobudnutí titulu (prídelovej listiny v roku 1992) v súlade správnymi
predpismi právnym predchodcom sťažovateľa.
8. V závere poukázal odvolací súd na samotný predmet konania, ktorým sa žalobca (nie sťažovateľ)
domáhal určenia vlastníckeho práva. Žalobca právne relevantnými dôkazmi preukázal nadobudnutie
vlastníckeho práva k sporným nehnuteľnostiam. Na druhej strane sa sťažovateľ iba bránil tým,
že vlastnícke právo k sporným nehnuteľnostiam vydržal, avšak dobromyseľnosť tohto vydržania
spočívajúcu v existencii titulu nepreukázal a z kontextu jeho konania nie je možné hovoriť
o relevantnom konaní jeho právneho predchodcu v súlade s právnymi predpismi pri nadobudnutí
vlastníckeho práva.
II.
Argumentácia sťažovateľa
9. Sťažovateľ namieta, že v súdnom konaní nadobudnutie a existenciu svojho vlastníckeho práva
k nehnuteľnostiam preukázal. Rozhodovaním súdov oboch inštancií, ktoré je podľa názoru
sťažovateľa len výsledkom nesprávneho právneho posúdenia veci, však došlo k zásahu,
resp. k odňatiu jeho vlastníckeho práva.
10. Sťažovateľ je presvedčený, že vlastnícke právo k nehnuteľnostiam nadobudol vydržaním
v súlade s § 134 Občianskeho zákonníka. Preukázal, že napriek spornosti nadobúdacieho titulu jeho
právnych predchodcov bol od nadobudnutia nehnuteľností do svojho vlastníctva dobromyseľný,
a to dokonca nad rámec svojich procesných povinností, keďže dobromyseľnosť držby sa aj
pri pochybnostiach predpokladá (§ 130 Občianskeho zákonníka) a v zmysle ustálenej judikatúry je,
naopak, strana namietajúca nenaplnenie zákonných podmienok vydržania (tu žalobca) povinná
preukazovať nedobromyseľnosť vydržateľa (sťažovateľa). Konajúce súdy sa však s obranou
sťažovateľa dostatočne nevysporiadali, nevychádzali zo zákonného predpokladu dobromyseľnosti
držby, súvisiace dôkazné bremeno nedôvodne presunuli na sťažovateľa a riadne splnenie procesnej
povinnosti žalobcu preukázať nedobromyseľnosť sťažovateľa nahradili vlastnými svojvoľnými
závermi nemajúcimi oporu vo vykonanom dokazovaní, čím dali právu žalobcu vyššiu váhu než
právu sťažovateľa.
11. Konajúce súdy ho nezákonne a navyše bez riadneho odôvodnenia zbavili jeho vlastníckeho
práva. Tým, že nezohľadnili individuálne okolnosti posudzovaného prípadu a neprihliadli na princíp
3

ochrany dobrej viery a princíp všeobecnej spravodlivosti, svojím konaním a najmä rozhodovaním
zasiahli aj do práva sťažovateľa na súdnu ochranu, ktoré zabezpečuje procesnoprávnu garanciu
hmotnoprávneho práva vlastniť majetok. Takýto zásah považuje sťažovateľ za neprípustný
aj s ohľadom na skutočnosť, že od začiatku konania bol aktívny a opakovane na svoju procesnú
obranu upozorňoval. Konajúce súdy ju však bez riadneho odôvodnenia „odbili“.
12. Napadnuté rozhodnutia sú nielen nezákonné a neudržateľné, ale aj porušujúce princíp rovnosti
strán, právo na efektívnu súdnu ochranu a spravodlivý proces (v podobe kladenia nesplniteľných
požiadaviek a znevýhodnenia jednej strany v rozpore so zákonom a judikatúrou za súčasného
nedostatočného odôvodnenia) a v konečnom dôsledku ústavne nekonformné a neprijateľné.
13. Podanie dovolania sťažovateľ s odbornou starostlivosťou zvážil, avšak vyhodnotil, že ani jeden
zo zákonných dôvodov na jeho podanie naplnený nebol, preto tento opravný prostriedok nechcel
uplatňovať len z rýdzej opatrnosti. Poskytnúť ochranu mu môže podľa jeho názoru len ústavný súd.
III.
Predbežné prerokovanie ústavnej sťažnosti
14. Podstatou ústavnej sťažnosti je tvrdenie, že došlo k porušeniu základného práva sťažovateľa
na súdnu ochranu a jeho práva na spravodlivé súdne konanie (čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1
dohovoru), ako aj k porušeniu jeho základného práva vlastniť majetok (čl. 20 ods. 1 a 4 ústavy)
a práva na ochranu vlastníctva podľa čl. 1 dodatkového protokolu rozsudkom okresného súdu,
ktorým bolo vyhovené žalobe proti sťažovateľovi a určené, že žalobca je výlučným vlastníkom
sporných nehnuteľností, a rozsudkom krajského súdu, ktorým bol na odvolanie sťažovateľa
potvrdený rozsudok súdu prvej inštancie. Napadnuté rozsudky v ich spojitosti sťažovateľ považuje
za arbitrárne, závery všeobecných súdov za nepreskúmateľné a bez opory vo vykonanom
dokazovaní.
15. Ústavný súd ústavnú sťažnosť sťažovateľa predbežne prerokoval na neverejnom zasadnutí
senátu ústavného súdu podľa § 56 ods. 1 zákona č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej
republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon
o ústavnom súde“) a zisťoval, či ústavná sťažnosť obsahuje všeobecné náležitosti podania (§ 39
zákona o ústavnom súde), všeobecné náležitosti návrhu na začatie konania (§ 43 zákona o ústavnom
súde), osobitné náležitosti ústavnej sťažnosti (§ 123, § 124 a § 132 ods. 1 a 2 zákona o ústavnom
súde) a či nie sú dané dôvody na jej odmietnutie podľa § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
III.1. K namietanému porušeniu označených práv rozsudkom okresného súdu:
16. Z čl. 127 ods. 1 ústavy vyplýva, že systém ústavnej ochrany základných práv a slobôd je
rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných súdov je ústavou
založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd“) a právomoc
ústavného súdu len subsidiárne, t. j. na princípe subsidiarity. Zmysel a účel subsidiárneho
postavenia ústavného súdu pri ochrane základných práv a slobôd vyplývajúcich z ústavy a práv,
ktoré sú zakotvené v dohovore, spočíva v tom, že ochrana ústavnosti nie je a ani podľa povahy veci
nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale je úlohou všetkých orgánov verejnej moci v rámci
im zverených kompetencií.

4

17. Konaním a rozhodovaním všeobecných súdov je teda ústavný súd oprávnený zaoberať sa
len vtedy, ak sa ústavnou sťažnosťou namieta porušenie takých základných práv alebo slobôd,
ktorým nebola poskytnutá účinná ochrana. Účinnú ochranu základných práv a slobôd (okrem iného)
predstavuje opravný prostriedok, ktorý má fyzická osoba alebo právnická osoba k dispozícii
vo vzťahu k tomu základnému právu alebo slobode, ktorých porušenie namieta a ktorý jej umožňuje
odstrániť ten stav, v ktorom vidí porušenie svojho základného práva alebo slobody (m. m.
I. ÚS 36/96).
18. Podľa § 132 ods. 1 zákona o ústavnom súde je ústavná sťažnosť neprípustná, ak o ochrane
základných práv a slobôd sťažovateľa vo veci, ktorej sa ústavná sťažnosť týka, je príslušný
rozhodovať iný súd alebo ak sťažovateľ nevyčerpal právne prostriedky, ktoré mu priznáva zákon
na ochranu jeho základných práv a slobôd.
19. Sťažovateľ podal proti napadnutému rozsudku okresného súdu riadny opravný prostriedok –
odvolanie, o ktorom bol príslušný rozhodnúť a aj tak učinil krajský súd napadnutým rozsudkom,
preto ústavný súd odmietol ústavnú sťažnosť sťažovateľa v tejto časti podľa § 56 ods. 2 písm. d)
v spojení s § 55 písm. d) a § 132 ods. 1 zákona o ústavnom súde pre jej neprípustnosť.
III.2. K namietanému porušeniu označených práv rozsudkom krajského súdu:
20. S odkazom na už citovaný § 132 ods. 1 zákona o ústavnom súde ústavný súd pripomína,
že sťažovatelia nemajú podľa ústavy, zákona o ústavnom súde a stabilizovanej judikatúry ústavného
súdu na výber, ktorý z oboch ústavne existujúcich systémov súdnej ochrany využijú, ale sú povinní
postupovať od súdnej ochrany poskytovanej všeobecnými súdmi k súdnej ochrane, na ktorú je
kompetentný ústavný súd. Iba za predpokladu, že sťažovatelia vyčerpajú všetky im dostupné právne
prostriedky súdnej a inej právnej ochrany svojho základného práva alebo slobody a pri ich uplatnení
nie sú úspešní, môžu sa uchádzať o ochranu tohto základného práva alebo slobody sťažnosťou
podanou ústavnému súdu podľa čl. 127 ods. 1 ústavy (m. m. I. ÚS 207/2020).
21. V zmysle § 419 Civilného sporového poriadku (ďalej len „CSP“) je proti rozhodnutiu
odvolacieho súdu dovolanie prípustné, ak to zákon pripúšťa. Prípustnosť dovolania podľa
ustanovenia § 420 CSP je založená na princípe univerzality, čo znamená, že dovolaním možno
napadnúť každé rozhodnutie odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie skončilo.
Dovolanie je prípustné, ak odvolací súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby
uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý
proces. Pojem „procesný postup“ v § 420 písm. f) CSP je potrebné vyložiť v kontexte pojmu práva
na spravodlivý proces, ktorého súčasťou je aj právo na náležité odôvodnenie rozhodnutia
zodpovedajúce kritériám podľa čl. 46 ods. 1 ústavy.
22. Dovolanie tak v intenciách aktuálnej právnej úpravy predstavuje právny prostriedok spôsobilý
zabezpečiť ochranu práv sporových strán a je v právomoci dovolacieho súdu s ohľadom
na okolnosti konkrétneho prípadu posúdiť procesnú prípustnosť dovolania, ako aj jeho dôvodnosť.
23. Sťažovateľ v podanej ústavnej sťažnosti odôvodňuje porušenie svojho práva na súdnu ochranu
a práva na spravodlivé súdne konanie najmä tvrdením o arbitrárnom odôvodnení, ale aj
zmätočnosťou napadnutého rozsudku krajského súdu, ktorého dôsledkom je nezákonné pozbavenie
jeho vlastníckeho práva. Uvádza, že odvolací súd opomenul zmätočnosť, nekonzistentnosť

5

a nezrozumiteľnosť rozsudku okresného súdu, pričom absentujúce skutkové zistenia, ktoré musia
vyplynúť (no v danom prípade nevyplynuli) z vykonaného dokazovania, nahradil vlastnými
svojvoľnými a arbitrárnymi závermi.
24. Možnosť uplatnenia aj týchto sťažovateľom uvedených dôvodov ako dôvodov na podanie
dovolania vo svojej rozhodovacej činnosti judikoval aj samotný Najvyšší súd Slovenskej republiky,
a to napr. v uznesení sp. zn. 6 Cdo 155/2017 z 25. októbra 2017 (medzi uplatniteľné dôvody
dovolania uviedol napr. odňatie práva vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazom, nedodržanie
práva na riadne odôvodnenie rozhodnutia či na relevantné konanie súdu spojené so zákazom
svojvoľného postupu, pozn.).
25. Vychádzajúc z dôvodov ústavnej sťažnosti, v danej veci sťažovateľ nepodaním dovolania podľa
§ 420 písm. f) CSP proti napadnutému rozsudku krajského súdu nevyčerpal právny prostriedok,
ktorý mu priznáva zákon na ochranu jeho základných práv a slobôd.
26. Meritórne preskúmanie ústavnej sťažnosti ústavným súdom v situácii, keď sťažovateľ nevyužil
prostriedok ochrany svojich práv, ktorý mu zákon účinne poskytoval, teda nepodal dovolanie, hoci
ho podať mohol a mal, by bolo porušením princípu subsidiarity ako sťažnostného atribútu vzťahu
medzi ústavným súdom a sústavou všeobecných súdov, na ktorom je založené rozhodovanie
o sťažnostiach podľa čl. 127 ods. 1 ústavy (m. m. III. ÚS 562/2017).
27. Sťažovateľ disponoval vo vzťahu k napadnutému rozsudku krajského súdu mimoriadnym
opravným prostriedkom ‒ dovolaním, ktorý však ako sám tvrdí, nevyužil. Sťažovateľ netvrdil,
o to viac nepreukázal dôvody hodné osobitného zreteľa, ktoré by umožňovali neprihliadať
na nevyčerpanie dovolania (§ 132 ods. 2 zákona o ústavnom súde). Ústavný súd z uvedených
dôvodov ústavnú sťažnosť sťažovateľa podľa § 56 ods. 2 písm. d) v spojení s § 55 písm. d) a § 132
ods. 1 zákona o ústavnom súde aj v tejto časti odmietol pre jej neprípustnosť.
28. Keďže ústavná sťažnosť bola odmietnutá ako celok, rozhodovanie o ďalších procesných
návrhoch sťažovateľa v uvedenej veci stratilo opodstatnenie, preto sa nimi ústavný súd
už nezaoberal.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu ústavného súdu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 9. septembra 2026
Peter Molnár
predseda senátu

6