Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 465/2026 z 31. 8. 2026
Citácia: uznesenie Ústavného súdu SR z 31. augusta 2026, sp. zn. II. ÚS 465/2026, ECLI:SK:USSR:2026:2.US.465.2026.1
Ústavný súd Slovenskej republiky | II. ÚS 465/2026 | ECLI:SK:USSR:2026:2.US.465.2026.1 | 2026-08-31 | Uznesenie
Oblasť práva: Ústavné právo – konanie o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb
Citované ustanovenia: čl. 46 ods. 1 Ústavy, čl. 6 ods. 1 Dohovoru, čl. 127 ods. 1 Ústavy, Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1, Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1
Zdroj: https://www.ustavnysud.sk/docDownload/2fbda1b8-3bd9-4c86-8938-7b44174b1d44
Odkaz: https://sk.advokati.digital/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2026:2.US.465.2026.1

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

UZNESENIE
Ústavného súdu Slovenskej republ iky
II. ÚS 465/2026-16
Ústavný súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu senátu Petra Molnára a sudcov
Petra Straku (sudca spravodajca) a Ľuboša Szigetiho v konaní podľa čl. 127 Ústavy Slovenskej
republiky o ústavnej sťažnosti sťažovateľa
, zastúpeného AK Slebodník s.r.o., Štúrova 20, Košice, proti uzneseniu
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 7Cdo/50/2023 z 26. februára 2025 takto
rozhodol:
1. Ústavnú sťažnosť o d m i e t a .
2. Návrhu na odklad právoplatnosti n e v y h o v u j e .
Odôvodnenie:
I.
Ústavná sťažnosť sťažovateľa a skutkový stav
1. Sťažovateľ sa ústavnou sťažnosťou doručenou ústavnému súdu 9. júna 2025 domáha vyslovenia
porušenia svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských
práv a základných slobôd napadnutým uznesením najvyššieho súdu označeným v záhlaví tohto
uznesenia. Sťažovateľ žiada zrušenie napadnutého rozhodnutia, vrátenie veci najvyššiemu súdu
na ďalšie konanie a priznanie náhrady trov konania pred ústavným súdom. Doplnením z 10. júna
2025 tiež žiadal, aby ústavný súd rozhodol o odklade právoplatnosti napadnutého uznesenia,
a to až do právoplatného rozhodnutia ústavného súdu vo veci samej.
2. Žalobcovia
a
(pôvodní vlastníci nehnuteľností a dlžníci
banky) sa domáhali voči banke (žalovaný 1), dražobníkovi (žalovaný 2) a sťažovateľovi
ako vydražiteľovi (žalovaný 3) určenia neplatnosti dobrovoľnej dražby, predmetom ktorej boli
nehnuteľnosti v katastrálnom území
v
. V konaní namietali neúčinné
doručenie znaleckého posudku a oznámenia o dražbe, ktoré boli doručované len žalobcovi
(exmanželovi) a neboli doručené žalobkyni, ktorá sa nachádzala vo väzbe.
3. Okresný súd v poradí druhým rozsudkom konštatoval, že nehnuteľnosti boli v bezpodielovom
spoluvlastníctve žalobcov, keď kúpnu zmluvu uzatvorila síce len žalobkyňa, avšak za trvania
manželstva (1. február 2003 až 2. január 2013), a predtým, ako bolo zrušené bezpodielové
spoluvlastníctvo žalobcov 21. novembra 2011. Aj keď podľa kúpnej zmluvy nadobudla

nehnuteľnosti len žalobkyňa, nešlo o dar ani vec získanú dedičstvom a zmluvu o úvere uzatvorili
obaja žalobcovia spoločne. Podľa okresného súdu treba aj po zániku bezpodielového
spoluvlastníctva manželov (BSM) až do jeho vyporiadania posudzovať občianskoprávne vzťahy
manželov v súvislosti so spoločným majetkom podľa § 143 a nasl. Občianskeho zákonníka, pričom
žalobcovia nepreukázali, že by boli ich záujmy v čase konania dražby protichodné. Obaja boli
vo vzťahu k banke dlžníkmi a mali záujem na tom, aby výťažok z dražby pokryl všetky nároky
banky. Okresný súd žalobu rozsudkom sp. zn. 2C/11/2014 z 25. septembra 2020 zamietol.
4. Krajský súd v Košiciach na odvolanie žalobkyne zmenil prvostupňový rozsudok tak, že určil,
že dobrovoľná dražba je neplatná. V prejednávanej veci podľa odvolacieho súdu nebola naplnená
základná podmienka, a to existencia manželstva, keďže žalobcovia boli v čase doručovania zásielok
právoplatne rozvedení, a preto doručovanie len jednému z manželov nemožno považovať za účinné.
Žalobkyňa preukázala, že mala intenzívny záujem vyrovnať dlh z hypotekárneho úveru,
a to uzatvorenou zmluvou o budúcej zmluve vo vzťahu k nehnuteľnosti. Tým, že jej neboli
doručované podklady k dražbe, nebolo jej umožnené postupovať podľa § 19 ods. 1 zákona
č. 527/2002 Z. z. o dobrovoľných dražbách a o doplnení zákona Slovenskej národnej rady
č. 323/1992 Zb. o notároch a notárskej činnosti (Notársky poriadok) v znení neskorších predpisov
(ďalej len „zákon o dobrovoľných dražbách“). K predaju došlo za najnižšie možné podanie, čím jej
zároveň vznikla ďalšia ujma, pretože nedošlo k vyrovnaniu celého dlhu. Následne odvolací súd tiež
vyhodnotil, že sťažovateľ neparticipoval na porušení práv žalobkyne, avšak treba poukázať aj na to,
že investoval do rekonštrukcie a vedel o podaní žaloby zo strany žalobkyne (takže vedel o riziku
s tým spojeným). Súd tiež konštatoval, že žalobkyňa je povinná vrátiť kúpnu cenu aj hodnotu
investície do nehnuteľností. Testom proporcionality dospel krajský súd k záveru, že porušenie práv
žalobkyne bolo vo väčšom rozsahu, a preto určil neplatnosť dražby.
5. Dovolanie podal dražobník a sťažovateľ podľa § 421 ods. 1 písm. a) Civilného sporového
poriadku, pričom sťažovateľ poukázal na judikát R 17/1967, rozhodnutia najvyššieho súdu sp. zn.
5Cz/77/1966, 2Cz/119/1975, 3Cz/51/1980 a sp. zn. 4Cdo/250/2019 pri riešení otázky „Či sa má
ustanovenie § 145 ods. 1 a 2 Občianskeho zákonníka aplikovať na právne úkony týkajúce sa vecí
patriacich do BSM aj v čase po rozvode manželstva, avšak ešte predtým, ako dôjde k jeho
vyporiadaniu?“
6. Najvyšší súd uviedol, že vo vzťahu k rozsudku sp. zn. 5Cz/77/1966 išlo o skutkovo a právne
rozdielnu vec, keď sa posudzovala aplikácia § 146 Občianskeho zákonníka týkajúca sa užívania,
resp. jeho rozsahu vo vzťahu k spoločnému motorovému vozidlu, a to vo vzťahu k predbežnému
opatreniu. Vo veci sp. zn. 3Cz/51/1980 bola rozhodujúca právna dispozícia s garážou iba jedným
z manželov pred vyporiadaním BSM. Vo vzťahu k rozsudku sp. zn. 2Cz/119/1975 poukázal na to,
že otázka vybavovania bežných a ostatných vecí podľa § 145 ods. 1 Občianskeho zákonníka nebola
vo veci rozhodujúca (išlo o to, že mohol predávajúci sám platne previesť nehnuteľnosť bez súhlasu
bývalej manželky). Iné skutkové a právne okolnosti napokon najvyšší súd konštatoval aj vo vzťahu
k rozhodnutiu sp. zn. 4Cdo/253/2019 (išlo o určenie pasív – výdavkov s domom, ktoré boli
uhradené po rozvode manželstva).
7. Obdobnú otázku ako sťažovateľ zároveň vzniesol aj dražobník a najvyšší súd k tomu uviedol, že
takto položená otázka sa zameriava len na všeobecný výklad časových okolností trvania manželstva
v kontexte vybavovania spoločných vecí mimo kontextu okolností danej veci. Rozhodnutie pritom

2

prihliadalo na dôvod upustenia od dražby podľa § 19 ods. 1 písm. k) zákona o dobrovoľných
dražbách, na čo ani dražobník, ani sťažovateľ nereflektovali. Otázku preto posúdil ako akademickú.
II.
Argumentácia sťažovateľa
8. Sťažovateľ namieta odmietnutie podaného dovolania najvyšším súdom napriek tomu, že boli
splnené podmienky na meritórne rozhodnutie. Poukazuje na prílišný formalizmus pri posudzovaní
prípustnosti dovolania v otázke právnych účinkov právnych úkonov týkajúcich sa spoločných vecí
bývalých manželov v období po rozvode manželstva a po zániku BSM, avšak pred jeho
vyporiadaním.
III.
Predbežné prerokovanie ústavnej sťažnosti
9. Podstatou ústavnej sťažnosti je námietka odmietnutia dovolania sťažovateľa bez jeho
meritórneho prieskumu, a to vo vzťahu k otázke, či sa má ustanovenie § 145 ods. 1 a 2 Občianskeho
zákonníka aplikovať na právne úkony týkajúce sa vecí patriacich do BSM aj v čase po rozvode
manželstva, avšak ešte predtým, ako dôjde k jeho vyporiadaniu. Krajský súd podľa sťažovateľa
nesprávne vyhodnotil, že tieto ustanovenia možno aplikovať, len pokiaľ manželstvo trvá.
10. Všeobecné súdy posudzovali v konaní doručovanie písomností týkajúcich sa dobrovoľnej
dražby (konkrétne znaleckého posudku, výzvy na sprístupnenie nehnuteľností a oznámenia
o dražbe) v období od decembra 2013 do februára 2014, keď mali žalobcovia už zrušené
(k 21. decembru 2011), ale ešte nevyporiadané BSM a zároveň boli v tom čase už rozvedení
(k 2. januáru 2013). Odvolací súd poukázal na znenie § 145 ods. 1 a 2 Občianskeho zákonníka,
podľa ktorého bežné veci týkajúce sa spoločných vecí môže vybavovať každý z manželov.
V ostatných veciach je potrebný súhlas oboch manželov, inak je právny úkon neplatný. Z právnych
úkonov týkajúcich sa spoločných vecí sú oprávnení a povinní obaja manželia spoločne
a nerozdielne. Tieto ustanovenia podľa odvolacieho súdu vychádzajú z premisy, že manželstvo trvá
(bod 15.3 rozsudku krajského súdu).
11. Ďalej odvolací súd prihliadal na:
- pravidlá pre doručovanie zásielok vyplývajúce z § 10 zákona o dobrovoľných dražbách v spojení
s § 45 a nasl. v tom čase platného Občianskeho súdneho poriadku. Podstatnou bola podľa
odvolacieho súdu skutočnosť, že žalobkyňa sa v čase doručovania nezdržiavala v mieste
doručovania (bola vo väzbe), a teda objektívne si nemohla zásielku vyzdvihnúť, čo je základnou
podmienkou pre uplatnenie fikcie doručenia (body 20.1 a 20.2 rozsudku krajského súdu);
- ustanovenie § 17 ods. 5 písm. a) zákona o dobrovoľných dražbách, podľa ktorého sa oznámenie
o dražbe zasiela navrhovateľovi dražby, dlžníkovi záložného veriteľa, vlastníkovi predmetu
dražby, ak nie je totožný s dlžníkom – súd považoval za preukázané, že záložným dlžníkom bola
výlučne žalobkyňa, nehnuteľnosti patrili do BSM a dlžníkmi boli žalobkyňa aj žalobca.
Vlastníkovi predmetu dražby sa podľa § 12 ods. 4 zákona o dobrovoľných dražbách zasiela
aj znalecký posudok. Nebolo sporné, že žalobkyni nebolo doručené oznámenie o dražbe,
znalecký posudok ani výzva na sprístupnenie objektu.

3

12. Krajský súd následne konštatoval, že nedoručením znaleckého posudku žalobkyni nevznikla
na jej právach taká ujma, ktorá by bola sama osebe spôsobilá privodiť neplatnosť dražby, pretože by
mohla (v prípade, ak by preukázala, že cena bola určená v rozpore s dobrými mravmi) požadovať
náhradu vzniknutej škody. K inému záveru ale dospel v prípade nedoručenia oznámenia o dražbe,
a to s poukazom na § 19 ods. 1 písm. k) zákona o dobrovoľných dražbách, podľa ktorého je
dražobník povinný upustiť od dražby najneskôr do jej začatia, ak je navrhovateľom dražby záložný
veriteľ a dlžník alebo vlastník predmetu dražby pred dražbou zloží dražobníkovi na účely splnenia
dlhu sumu rovnajúcu sa pohľadávke s príslušenstvom vrátane nákladov dražby v rozsahu, v akom je
povinný ich znášať; dražobník je oprávnený prijať plnenie popri veriteľovi. Tu odvolací súd
zdôraznil, že žalobkyňa preukázala intenzívny záujem na vyrovnaní dlhu, a to uzatvorenou zmluvou
o budúcej zmluve. Tým, že jej nebolo doručované oznámenie o dražbe, podľa krajského súdu bola
reálne zmarená možnosť vyrovnať dlh buď dohodnutým predajom, alebo iným spôsobom.
Zásadnou okolnosťou tiež bolo to, že nehnuteľnosť bola predaná za najnižšie možné podanie,
a nedošlo preto k vyrovnaniu celého dlhu voči banke.
13. Z napadnutého uznesenia vyplýva, že najvyšší súd odpovedal na dovolaciu argumentáciu
sťažovateľa dvojakým spôsobom – a) v prvom rade poukazom na to, že ustálená rozhodovacia prax,
odklon od ktorej sťažovateľ namietal, sa týka skutkovo a právne iných situácií, a na situáciu
sťažovateľa je preto neaplikovateľná, a b) v druhom rade odkázal aj na závery k obsahovo takmer
totožnej dovolacej otázke položenej dražobníkom (žalovaným 2).
14. Položená otázka sa podľa najvyššieho súdu (v oboch podaných dovolaniach) zameriavala len
na všeobecný výklad časových okolností trvania manželstva v kontexte vybavovania spoločných
vecí, avšak ani dražobník, ani sťažovateľ nezasadili túto otázku do kontextu okolností danej veci,
čo, naopak, správne urobil odvolací súd. Inými slovami, dovolací súd konštatoval, že otázku
aplikácie § 145 ods. 1 a 2 Občianskeho zákonníka bolo potrebné vyriešiť v kontexte, a nie samu
osebe, pretože pre odvolací súd bolo zásadné, že žalobkyňa nemohla využiť možnosť danú § 19
ods. 1 písm. k) zákona o dobrovoľných dražbách. V tomto prípade dovolatelia požadovali odpoveď
na túto otázku bez toho, aby ďalej prihliadali na to, akým spôsobom sa nimi navrhované riešenie
prejaví vo vzťahu k tomuto ustanoveniu.
15. Ústavný súd oceňuje prístup odvolacieho súdu, ktorý veľmi dôkladne vyhodnocoval, prečo bolo
potrebné s ohľadom na konkrétne okolnosti doručovať znalecký posudok a oznámenie o dražbe
aj žalobkyni a nielen žalobcovi, a prečo by bol iný výklad príliš formalistický a najmä
nespravodlivý. Je potrebné dodať, že odvolací súd následne vykonal aj test proporcionality,
kde vyhodnocoval to, komu sa má poskytnúť ochrana nielen vo vzťahu k žalobcom, ale aj
vo vzťahu k sťažovateľovi ako nadobúdateľovi predmetu dražby.
16. Mohlo by sa zdať (na prvý pohľad), že najvyšší súd pristúpil k dovolaniu sťažovateľa
formalisticky, pretože mu v podstate nedal jasnú odpoveď na ním položenú dovolaciu otázku.
V skutočnosti však najvyšší súd vysvetlil, že odvolací súd správne pristúpil k takému výkladu
ustanovení týkajúcich sa doručovania podľa zákona o dobrovoľných dražbách, ktorý jediný bol
vzhľadom na konkrétne okolnosti spravodlivý aj ústavne konformný. Okrem iného s poukazom
na znenie § 145 ods. 1 a 2 Občianskeho zákonníka, ktoré hovorí o „manželoch“, nemožno
ani konštatovať, že by bol ponúkaný výklad odvolacieho súdu zjavne nesprávny. Naopak – len
veľmi ťažko možno očakávať, že po rozvode manželstva sa budú partneri vzájomne informovať

4

o doručených zásielkach, obzvlášť, ak konanie o vyporiadaní BSM môže prebiehať v slovenských
reáliách aj roky potom, ako bolo manželstvo rozvedené. Výklad ponúkaný sťažovateľom sa nejaví
objektívne ako reálny a spravodlivý, a to nielen vo vzťahu k žalobcom v posudzovanej veci.
17. V podanej ústavnej sťažnosti sťažovateľ nenamietal konkrétne závery najvyššieho súdu
týkajúce sa odlišných skutkových a právnych okolností vo vzťahu k ustálenej rozhodovacej praxi
ponúkanej sťažovateľom v podanom dovolaní, a preto ústavný súd (ne)správnosť týchto záverov
neposudzoval.
18. Ústavný súd s ohľadom na všetky už uvedené okolnosti ústavnú sťažnosť sťažovateľa odmietol
ako zjavne neopodstatnenú podľa § 56 ods. 2 písm. g) zákona č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde
Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej
len „zákon o ústavnom súde“).
19. Vzhľadom na odmietnutie ústavnej sťažnosti sťažovateľa ako celku ústavný súd nemohol
vyhovieť jeho návrhu na odklad právoplatnosti napadnutého rozhodnutia, keďže zo systematického
výkladu právnej úpravy tohto inštitútu (§ 131 ods. 1 zákona o ústavnom súde) vyplýva, že pozitívne
rozhodnutie implicitne prichádza do úvahy len vtedy, ak ústavná sťažnosť nebola odmietnutá.
20. Keďže ústavná sťažnosť bola odmietnutá ako celok, rozhodovanie o ďalších procesných
návrhoch sťažovateľa v uvedenej veci stratilo opodstatnenie, preto sa nimi ústavný súd
už nezaoberal.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu ústavného súdu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 31. augusta 2026
Peter Molnár
predseda senátu

5