{"guid": "ussr:2fbda1b8-3bd9-4c86-8938-7b44174b1d44", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2026:2.US.465.2026.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 465/2026", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 465/2026 z 31. 8. 2026", "citacia": "uznesenie Ústavného súdu SR z 31. augusta 2026, sp. zn. II. ÚS 465/2026, ECLI:SK:USSR:2026:2.US.465.2026.1", "identifikacne_cislo": null, "sud": {"guid": "ussr", "nazov": "Ústavný súd Slovenskej republiky", "typ": "ustavny", "slug": "ustavny-sud"}, "sudca": "Peter Straka", "sudca_id": 1094, "sudca_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/sudca/peter-straka-1094", "datum_vydania": "2026-08-31", "forma": "Uznesenie", "povaha": ["odmieta", "odmieta", "nevyhovuje návrhu na vydanie dočasného opatrenia"], "oblast": ["Ústavné právo"], "podoblast": ["konanie o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": "II.", "stav": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-1", "nazov": "čl. 46 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-1", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-46"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/209/#clanok-6.odsek-1", "nazov": "čl. 6 ods. 1 Dohovoru", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/209/#clanok-6.odsek-1", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/209-1992/clanok-6"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "nazov": "čl. 127 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-127"}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "nazov": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "judikatura_url": null}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-46", "/SK/ZZ/1992/209#clanok-6", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-127"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://www.ustavnysud.sk/docDownload/2fbda1b8-3bd9-4c86-8938-7b44174b1d44", "zdroj": "ussr", "url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2026:2.US.465.2026.1", "api_url": "https://sk.advokati.digital/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2026:2.US.465.2026.1", "text_url": "https://sk.advokati.digital/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2026:2.US.465.2026.1/text", "citacie_n": 0, "text": "SLOVENSKÁ REPUBLIKA\n\nUZNESENIE\nÚstavného súdu Slovenskej republ iky\nII. ÚS 465/2026-16\nÚstavný súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu senátu Petra Molnára a sudcov\nPetra Straku (sudca spravodajca) a Ľuboša Szigetiho v konaní podľa čl. 127 Ústavy Slovenskej\nrepubliky o ústavnej sťažnosti sťažovateľa\n, zastúpeného AK Slebodník s.r.o., Štúrova 20, Košice, proti uzneseniu\nNajvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 7Cdo/50/2023 z 26. februára 2025 takto\nrozhodol:\n1. Ústavnú sťažnosť o d m i e t a .\n2. Návrhu na odklad právoplatnosti n e v y h o v u j e .\nOdôvodnenie:\nI.\nÚstavná sťažnosť sťažovateľa a skutkový stav\n1. Sťažovateľ sa ústavnou sťažnosťou doručenou ústavnému súdu 9. júna 2025 domáha vyslovenia\nporušenia svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej\nrepubliky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských\npráv a základných slobôd napadnutým uznesením najvyššieho súdu označeným v záhlaví tohto\nuznesenia. Sťažovateľ žiada zrušenie napadnutého rozhodnutia, vrátenie veci najvyššiemu súdu\nna ďalšie konanie a priznanie náhrady trov konania pred ústavným súdom. Doplnením z 10. júna\n2025 tiež žiadal, aby ústavný súd rozhodol o odklade právoplatnosti napadnutého uznesenia,\na to až do právoplatného rozhodnutia ústavného súdu vo veci samej.\n2. Žalobcovia\na\n(pôvodní vlastníci nehnuteľností a dlžníci\nbanky) sa domáhali voči banke (žalovaný 1), dražobníkovi (žalovaný 2) a sťažovateľovi\nako vydražiteľovi (žalovaný 3) určenia neplatnosti dobrovoľnej dražby, predmetom ktorej boli\nnehnuteľnosti v katastrálnom území\nv\n. V konaní namietali neúčinné\ndoručenie znaleckého posudku a oznámenia o dražbe, ktoré boli doručované len žalobcovi\n(exmanželovi) a neboli doručené žalobkyni, ktorá sa nachádzala vo väzbe.\n3. Okresný súd v poradí druhým rozsudkom konštatoval, že nehnuteľnosti boli v bezpodielovom\nspoluvlastníctve žalobcov, keď kúpnu zmluvu uzatvorila síce len žalobkyňa, avšak za trvania\nmanželstva (1. február 2003 až 2. január 2013), a predtým, ako bolo zrušené bezpodielové\nspoluvlastníctvo žalobcov 21. novembra 2011. Aj keď podľa kúpnej zmluvy nadobudla\n\nnehnuteľnosti len žalobkyňa, nešlo o dar ani vec získanú dedičstvom a zmluvu o úvere uzatvorili\nobaja žalobcovia spoločne. Podľa okresného súdu treba aj po zániku bezpodielového\nspoluvlastníctva manželov (BSM) až do jeho vyporiadania posudzovať občianskoprávne vzťahy\nmanželov v súvislosti so spoločným majetkom podľa § 143 a nasl. Občianskeho zákonníka, pričom\nžalobcovia nepreukázali, že by boli ich záujmy v čase konania dražby protichodné. Obaja boli\nvo vzťahu k banke dlžníkmi a mali záujem na tom, aby výťažok z dražby pokryl všetky nároky\nbanky. Okresný súd žalobu rozsudkom sp. zn. 2C/11/2014 z 25. septembra 2020 zamietol.\n4. Krajský súd v Košiciach na odvolanie žalobkyne zmenil prvostupňový rozsudok tak, že určil,\nže dobrovoľná dražba je neplatná. V prejednávanej veci podľa odvolacieho súdu nebola naplnená\nzákladná podmienka, a to existencia manželstva, keďže žalobcovia boli v čase doručovania zásielok\nprávoplatne rozvedení, a preto doručovanie len jednému z manželov nemožno považovať za účinné.\nŽalobkyňa preukázala, že mala intenzívny záujem vyrovnať dlh z hypotekárneho úveru,\na to uzatvorenou zmluvou o budúcej zmluve vo vzťahu k nehnuteľnosti. Tým, že jej neboli\ndoručované podklady k dražbe, nebolo jej umožnené postupovať podľa § 19 ods. 1 zákona\nč. 527/2002 Z. z. o dobrovoľných dražbách a o doplnení zákona Slovenskej národnej rady\nč. 323/1992 Zb. o notároch a notárskej činnosti (Notársky poriadok) v znení neskorších predpisov\n(ďalej len „zákon o dobrovoľných dražbách“). K predaju došlo za najnižšie možné podanie, čím jej\nzároveň vznikla ďalšia ujma, pretože nedošlo k vyrovnaniu celého dlhu. Následne odvolací súd tiež\nvyhodnotil, že sťažovateľ neparticipoval na porušení práv žalobkyne, avšak treba poukázať aj na to,\nže investoval do rekonštrukcie a vedel o podaní žaloby zo strany žalobkyne (takže vedel o riziku\ns tým spojeným). Súd tiež konštatoval, že žalobkyňa je povinná vrátiť kúpnu cenu aj hodnotu\ninvestície do nehnuteľností. Testom proporcionality dospel krajský súd k záveru, že porušenie práv\nžalobkyne bolo vo väčšom rozsahu, a preto určil neplatnosť dražby.\n5. Dovolanie podal dražobník a sťažovateľ podľa § 421 ods. 1 písm. a) Civilného sporového\nporiadku, pričom sťažovateľ poukázal na judikát R 17/1967, rozhodnutia najvyššieho súdu sp. zn.\n5Cz/77/1966, 2Cz/119/1975, 3Cz/51/1980 a sp. zn. 4Cdo/250/2019 pri riešení otázky „Či sa má\nustanovenie § 145 ods. 1 a 2 Občianskeho zákonníka aplikovať na právne úkony týkajúce sa vecí\npatriacich do BSM aj v čase po rozvode manželstva, avšak ešte predtým, ako dôjde k jeho\nvyporiadaniu?“\n6. Najvyšší súd uviedol, že vo vzťahu k rozsudku sp. zn. 5Cz/77/1966 išlo o skutkovo a právne\nrozdielnu vec, keď sa posudzovala aplikácia § 146 Občianskeho zákonníka týkajúca sa užívania,\nresp. jeho rozsahu vo vzťahu k spoločnému motorovému vozidlu, a to vo vzťahu k predbežnému\nopatreniu. Vo veci sp. zn. 3Cz/51/1980 bola rozhodujúca právna dispozícia s garážou iba jedným\nz manželov pred vyporiadaním BSM. Vo vzťahu k rozsudku sp. zn. 2Cz/119/1975 poukázal na to,\nže otázka vybavovania bežných a ostatných vecí podľa § 145 ods. 1 Občianskeho zákonníka nebola\nvo veci rozhodujúca (išlo o to, že mohol predávajúci sám platne previesť nehnuteľnosť bez súhlasu\nbývalej manželky). Iné skutkové a právne okolnosti napokon najvyšší súd konštatoval aj vo vzťahu\nk rozhodnutiu sp. zn. 4Cdo/253/2019 (išlo o určenie pasív – výdavkov s domom, ktoré boli\nuhradené po rozvode manželstva).\n7. Obdobnú otázku ako sťažovateľ zároveň vzniesol aj dražobník a najvyšší súd k tomu uviedol, že\ntakto položená otázka sa zameriava len na všeobecný výklad časových okolností trvania manželstva\nv kontexte vybavovania spoločných vecí mimo kontextu okolností danej veci. Rozhodnutie pritom\n\n2\n\nprihliadalo na dôvod upustenia od dražby podľa § 19 ods. 1 písm. k) zákona o dobrovoľných\ndražbách, na čo ani dražobník, ani sťažovateľ nereflektovali. Otázku preto posúdil ako akademickú.\nII.\nArgumentácia sťažovateľa\n8. Sťažovateľ namieta odmietnutie podaného dovolania najvyšším súdom napriek tomu, že boli\nsplnené podmienky na meritórne rozhodnutie. Poukazuje na prílišný formalizmus pri posudzovaní\nprípustnosti dovolania v otázke právnych účinkov právnych úkonov týkajúcich sa spoločných vecí\nbývalých manželov v období po rozvode manželstva a po zániku BSM, avšak pred jeho\nvyporiadaním.\nIII.\nPredbežné prerokovanie ústavnej sťažnosti\n9. Podstatou ústavnej sťažnosti je námietka odmietnutia dovolania sťažovateľa bez jeho\nmeritórneho prieskumu, a to vo vzťahu k otázke, či sa má ustanovenie § 145 ods. 1 a 2 Občianskeho\nzákonníka aplikovať na právne úkony týkajúce sa vecí patriacich do BSM aj v čase po rozvode\nmanželstva, avšak ešte predtým, ako dôjde k jeho vyporiadaniu. Krajský súd podľa sťažovateľa\nnesprávne vyhodnotil, že tieto ustanovenia možno aplikovať, len pokiaľ manželstvo trvá.\n10. Všeobecné súdy posudzovali v konaní doručovanie písomností týkajúcich sa dobrovoľnej\ndražby (konkrétne znaleckého posudku, výzvy na sprístupnenie nehnuteľností a oznámenia\no dražbe) v období od decembra 2013 do februára 2014, keď mali žalobcovia už zrušené\n(k 21. decembru 2011), ale ešte nevyporiadané BSM a zároveň boli v tom čase už rozvedení\n(k 2. januáru 2013). Odvolací súd poukázal na znenie § 145 ods. 1 a 2 Občianskeho zákonníka,\npodľa ktorého bežné veci týkajúce sa spoločných vecí môže vybavovať každý z manželov.\nV ostatných veciach je potrebný súhlas oboch manželov, inak je právny úkon neplatný. Z právnych\núkonov týkajúcich sa spoločných vecí sú oprávnení a povinní obaja manželia spoločne\na nerozdielne. Tieto ustanovenia podľa odvolacieho súdu vychádzajú z premisy, že manželstvo trvá\n(bod 15.3 rozsudku krajského súdu).\n11. Ďalej odvolací súd prihliadal na:\n- pravidlá pre doručovanie zásielok vyplývajúce z § 10 zákona o dobrovoľných dražbách v spojení\ns § 45 a nasl. v tom čase platného Občianskeho súdneho poriadku. Podstatnou bola podľa\nodvolacieho súdu skutočnosť, že žalobkyňa sa v čase doručovania nezdržiavala v mieste\ndoručovania (bola vo väzbe), a teda objektívne si nemohla zásielku vyzdvihnúť, čo je základnou\npodmienkou pre uplatnenie fikcie doručenia (body 20.1 a 20.2 rozsudku krajského súdu);\n- ustanovenie § 17 ods. 5 písm. a) zákona o dobrovoľných dražbách, podľa ktorého sa oznámenie\no dražbe zasiela navrhovateľovi dražby, dlžníkovi záložného veriteľa, vlastníkovi predmetu\ndražby, ak nie je totožný s dlžníkom – súd považoval za preukázané, že záložným dlžníkom bola\nvýlučne žalobkyňa, nehnuteľnosti patrili do BSM a dlžníkmi boli žalobkyňa aj žalobca.\nVlastníkovi predmetu dražby sa podľa § 12 ods. 4 zákona o dobrovoľných dražbách zasiela\naj znalecký posudok. Nebolo sporné, že žalobkyni nebolo doručené oznámenie o dražbe,\nznalecký posudok ani výzva na sprístupnenie objektu.\n\n3\n\n12. Krajský súd následne konštatoval, že nedoručením znaleckého posudku žalobkyni nevznikla\nna jej právach taká ujma, ktorá by bola sama osebe spôsobilá privodiť neplatnosť dražby, pretože by\nmohla (v prípade, ak by preukázala, že cena bola určená v rozpore s dobrými mravmi) požadovať\nnáhradu vzniknutej škody. K inému záveru ale dospel v prípade nedoručenia oznámenia o dražbe,\na to s poukazom na § 19 ods. 1 písm. k) zákona o dobrovoľných dražbách, podľa ktorého je\ndražobník povinný upustiť od dražby najneskôr do jej začatia, ak je navrhovateľom dražby záložný\nveriteľ a dlžník alebo vlastník predmetu dražby pred dražbou zloží dražobníkovi na účely splnenia\ndlhu sumu rovnajúcu sa pohľadávke s príslušenstvom vrátane nákladov dražby v rozsahu, v akom je\npovinný ich znášať; dražobník je oprávnený prijať plnenie popri veriteľovi. Tu odvolací súd\nzdôraznil, že žalobkyňa preukázala intenzívny záujem na vyrovnaní dlhu, a to uzatvorenou zmluvou\no budúcej zmluve. Tým, že jej nebolo doručované oznámenie o dražbe, podľa krajského súdu bola\nreálne zmarená možnosť vyrovnať dlh buď dohodnutým predajom, alebo iným spôsobom.\nZásadnou okolnosťou tiež bolo to, že nehnuteľnosť bola predaná za najnižšie možné podanie,\na nedošlo preto k vyrovnaniu celého dlhu voči banke.\n13. Z napadnutého uznesenia vyplýva, že najvyšší súd odpovedal na dovolaciu argumentáciu\nsťažovateľa dvojakým spôsobom – a) v prvom rade poukazom na to, že ustálená rozhodovacia prax,\nodklon od ktorej sťažovateľ namietal, sa týka skutkovo a právne iných situácií, a na situáciu\nsťažovateľa je preto neaplikovateľná, a b) v druhom rade odkázal aj na závery k obsahovo takmer\ntotožnej dovolacej otázke položenej dražobníkom (žalovaným 2).\n14. Položená otázka sa podľa najvyššieho súdu (v oboch podaných dovolaniach) zameriavala len\nna všeobecný výklad časových okolností trvania manželstva v kontexte vybavovania spoločných\nvecí, avšak ani dražobník, ani sťažovateľ nezasadili túto otázku do kontextu okolností danej veci,\nčo, naopak, správne urobil odvolací súd. Inými slovami, dovolací súd konštatoval, že otázku\naplikácie § 145 ods. 1 a 2 Občianskeho zákonníka bolo potrebné vyriešiť v kontexte, a nie samu\nosebe, pretože pre odvolací súd bolo zásadné, že žalobkyňa nemohla využiť možnosť danú § 19\nods. 1 písm. k) zákona o dobrovoľných dražbách. V tomto prípade dovolatelia požadovali odpoveď\nna túto otázku bez toho, aby ďalej prihliadali na to, akým spôsobom sa nimi navrhované riešenie\nprejaví vo vzťahu k tomuto ustanoveniu.\n15. Ústavný súd oceňuje prístup odvolacieho súdu, ktorý veľmi dôkladne vyhodnocoval, prečo bolo\npotrebné s ohľadom na konkrétne okolnosti doručovať znalecký posudok a oznámenie o dražbe\naj žalobkyni a nielen žalobcovi, a prečo by bol iný výklad príliš formalistický a najmä\nnespravodlivý. Je potrebné dodať, že odvolací súd následne vykonal aj test proporcionality,\nkde vyhodnocoval to, komu sa má poskytnúť ochrana nielen vo vzťahu k žalobcom, ale aj\nvo vzťahu k sťažovateľovi ako nadobúdateľovi predmetu dražby.\n16. Mohlo by sa zdať (na prvý pohľad), že najvyšší súd pristúpil k dovolaniu sťažovateľa\nformalisticky, pretože mu v podstate nedal jasnú odpoveď na ním položenú dovolaciu otázku.\nV skutočnosti však najvyšší súd vysvetlil, že odvolací súd správne pristúpil k takému výkladu\nustanovení týkajúcich sa doručovania podľa zákona o dobrovoľných dražbách, ktorý jediný bol\nvzhľadom na konkrétne okolnosti spravodlivý aj ústavne konformný. Okrem iného s poukazom\nna znenie § 145 ods. 1 a 2 Občianskeho zákonníka, ktoré hovorí o „manželoch“, nemožno\nani konštatovať, že by bol ponúkaný výklad odvolacieho súdu zjavne nesprávny. Naopak – len\nveľmi ťažko možno očakávať, že po rozvode manželstva sa budú partneri vzájomne informovať\n\n4\n\no doručených zásielkach, obzvlášť, ak konanie o vyporiadaní BSM môže prebiehať v slovenských\nreáliách aj roky potom, ako bolo manželstvo rozvedené. Výklad ponúkaný sťažovateľom sa nejaví\nobjektívne ako reálny a spravodlivý, a to nielen vo vzťahu k žalobcom v posudzovanej veci.\n17. V podanej ústavnej sťažnosti sťažovateľ nenamietal konkrétne závery najvyššieho súdu\ntýkajúce sa odlišných skutkových a právnych okolností vo vzťahu k ustálenej rozhodovacej praxi\nponúkanej sťažovateľom v podanom dovolaní, a preto ústavný súd (ne)správnosť týchto záverov\nneposudzoval.\n18. Ústavný súd s ohľadom na všetky už uvedené okolnosti ústavnú sťažnosť sťažovateľa odmietol\nako zjavne neopodstatnenú podľa § 56 ods. 2 písm. g) zákona č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde\nSlovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej\nlen „zákon o ústavnom súde“).\n19. Vzhľadom na odmietnutie ústavnej sťažnosti sťažovateľa ako celku ústavný súd nemohol\nvyhovieť jeho návrhu na odklad právoplatnosti napadnutého rozhodnutia, keďže zo systematického\nvýkladu právnej úpravy tohto inštitútu (§ 131 ods. 1 zákona o ústavnom súde) vyplýva, že pozitívne\nrozhodnutie implicitne prichádza do úvahy len vtedy, ak ústavná sťažnosť nebola odmietnutá.\n20. Keďže ústavná sťažnosť bola odmietnutá ako celok, rozhodovanie o ďalších procesných\nnávrhoch sťažovateľa v uvedenej veci stratilo opodstatnenie, preto sa nimi ústavný súd\nuž nezaoberal.\nP o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu ústavného súdu nemožno podať opravný prostriedok.\nV Košiciach 31. augusta 2026\nPeter Molnár\npredseda senátu\n\n5", "vazby": {"registre": ["preskúmanie rozhodnutia súdov", "manželstvo-práva a povinnosti manželov", "doručenie, doručovanie", "dražba"], "ustanovenia": ["čl. 127 ods. 1 ústavy"], "vyrok_vztahy": [{"sz": "7Cdo/50/2023", "guid": "a7f9204c-2b15-4b17-b4d9-5c1d4a02a626:06c1351b-26b4-4848-890a-4cd00da9f06e", "vztah": "zamietnute"}]}, "cituje": [], "citovane_v": []}