{"guid": "ussr:c7491afa-c980-4832-b961-6e3753a486de", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2025:PL.US.16.2023.1", "spisova_znacka": "PL. ÚS 16/2023", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 16/2023 z 20. 11. 2024", "citacia": "nález Ústavného súdu SR z 20. novembra 2024, sp. zn. PL. ÚS 16/2023, ECLI:SK:USSR:2025:PL.US.16.2023.1", "identifikacne_cislo": null, "sud": {"guid": "ussr", "nazov": "Ústavný súd Slovenskej republiky", "typ": "ustavny", "slug": "ustavny-sud"}, "sudca": "Miloš Maďar", "sudca_id": 1078, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/milos-madar-1078", "datum_vydania": "2024-11-20", "forma": "Nález", "povaha": ["podáva výklad", "podáva výklad", "podáva výklad", "podáva výklad", "podáva výklad"], "oblast": ["Ústavné právo"], "podoblast": ["konanie o výklad ústavy alebo ústavného zákona"], "merito": "Výklad ústavy týkajúci sa vzťahu prezidenta a generálneho prokurátora v súvislosti s podávaním návrhu na začatie disciplinárneho konania", "pravna_veta": "1. Ústavná povinnosť prezidenta Slovenskej republiky zabezpečovať svojím rozhodovaním riadny chod ústavných orgánov podľa čl. 101 ods. 1 ústavy má konkrétny normatívny dopad len pri výkone niektorého z ústavných oprávnení podľa čl. 102 ods. 1 ústavy; táto povinnosť hlavy štátu nemá samostatné kompetenčné účinky.\n2. Oprávnenie prezidenta podať návrh na začatie disciplinárneho konania proti generálnemu prokurátorovi nemá povahu ústavnej normy a ani implicitne nevyplýva z jeho povinnosti svojím rozhodovaním zabezpečovať riadny chod ústavných orgánov v spojení s vymenúvaním, odvolávaním a prijímaním sľubu generálneho prokurátora, ako aj ústavným princípom deľby moci. \n3. Z ustanovení čl. 1 ods. 1, čl. 101 ods. 1, čl. 102 ods. 1 písm. s) a t) a čl. 150 ústavy nie je možné ich jednotlivým použitím ani pri ich vzájomnej aplikácii vyvodiť záver o oprávnení prezidenta Slovenskej republiky požadovať od generálneho prokurátora alebo od iných orgánov prokuratúry potrebné vecné podklady a údaje na účel podania návrhu na začatie disciplinárneho konania proti generálnemu prokurátorovi.\n4. Ústavou založená požiadavka hierarchie právnych predpisov priamo determinovaná mierou demokratickej legitimácie v procese ich tvorby nedovoľuje, aby bol obsah čl. 101 ods. 1 druhej vety ústavy ako normy vyššej právnej sily konštituovaný zákonom ako normou nižšej právnej sily. \n5. Vec je sporná pre účely konania o výklad ústavy alebo ústavného zákona podľa čl. 128 ústavy, ak ide o spor medzi ústavnými orgánmi na úrovni výkladovej (spor o samotný výklad) a súčasne na úrovni aplikačnej (výsledkami tohto výkladu v ústavnej praxi). Akademický spor o výklad nie je pre účely konania podľa čl. 128 ústavy dostatočný. \n6. Kompetencia podávať výklad ústavy posúva ústavný súd z roly justičného orgánu smerom k tvorbe práva. Skutočnosť, že ústavný súd priamo vo výroku záväzne vykladá ústavný text, mu dáva značnú moc v porovnaní s tým, ak by vo výroku len vyhovoval alebo zamietal návrh. Táto kompetencia si vyžaduje veľkú zdržanlivosť v duchu tézy, že kompetenčné otázky sa majú rozhodovať konzervatívne, nie expanzívne ako ľudské práva.\n7. Zásada vzájomnej spolupráce ústavných orgánov nie je použiteľná pri uplatňovaní systému bŕzd a protiváh medzi mocenskými orgánmi, a to najmä rôznych druhov moci.", "pravna_veta_zdroj": "sud", "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": "PL.", "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-101.odsek-1", "nazov": "čl. 101 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-101.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-101"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-102.odsek-1", "nazov": "čl. 102 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-102.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-102"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-150", "nazov": "čl. 150 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-150", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-150"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-1.odsek-1", "nazov": "čl. 1 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-1.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-1"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-128", "nazov": "čl. 128 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-128", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-128"}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 101 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 101 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 101 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 102 ods. 1 písm. s", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 102 ods. 1 písm. s", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 102 ods. 1 písm. s", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 102 ods. 1 písm. t", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 102 ods. 1 písm. t", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 102 ods. 1 písm. t", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 150", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 150", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 150", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 1 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 1 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 1 ods. 1", "judikatura_url": null}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-101", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-102", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-150", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-1", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-128"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://www.ustavnysud.sk/docDownload/c7491afa-c980-4832-b961-6e3753a486de", "zdroj": "ussr", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2025:PL.US.16.2023.1", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2025:PL.US.16.2023.1", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2025:PL.US.16.2023.1/text", "citacie_n": 0, "text": "SLOVENSKÁ REPUBLIKA\n\nNÁLEZ\nÚstavného súdu Slovenskej republiky\nV mene Slovenskej republiky\nPL. ÚS 16/2023-93\nÚstavný súd Slovenskej republiky v pléne zloženom z predsedu Ivana Fiačana a zo sudcov Jany\nBaricovej, Ladislava Duditša, Libora Duľu, Miroslava Duriša, Rastislava Kaššáka, Miloša Maďara\n(sudca spravodajca), Petra Molnára, Petra Straku, Ľuboša Szigetiho, Roberta Šorla a Martina\nVernarského prerokoval návrh prezidentky Slovenskej republiky na podanie výkladu čl. 101 ods. 1\nÚstavy Slovenskej republiky v časti „Prezident... svojím rozhodovaním zabezpečuje riadny chod\nústavných orgánov“ v spojení s čl. 102 ods. 1 písm. s) a t) Ústavy Slovenskej republiky v častiach\ntýkajúcich sa generálneho prokurátora Slovenskej republiky, s čl. 150 Ústavy Slovenskej republiky\na čl. 1 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a podáva tento\nvýklad:\nÚstavná povinnosť prezidenta Slovenskej republiky zabezpečovať svojím rozhodovaním riadny\nchod ústavných orgánov podľa čl. 101 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky má konkrétny\nnormatívny dopad len pri výkone niektorého z ústavných oprávnení podľa čl. 102 ods. 1 Ústavy\nSlovenskej republiky; táto povinnosť hlavy štátu nemá samostatné kompetenčné účinky.\nZ ustanovení čl. 1 ods. 1, čl. 101 ods. 1, čl. 102 ods. 1 písm. s) a t) a čl. 150 Ústavy Slovenskej\nrepubliky nie je možné ich jednotlivým použitím ani pri ich vzájomnej aplikácii vyvodiť záver\no oprávnení prezidenta Slovenskej republiky požadovať od generálneho prokurátora alebo od iných\norgánov prokuratúry potrebné vecné podklady a údaje na účel podania návrhu na začatie\ndisciplinárneho konania proti generálnemu prokurátorovi.\nOdôvodnenie:\nI.\nNávrh na začatie konania o výklade Ústavy Slovenskej republiky alebo ústavných zákonov\n1. Ústavnému súdu bol 14. septembra 2023 doručený návrh prezidentky Slovenskej republiky\n(ďalej aj „navrhovateľka“) na začatie konania podľa čl. 128 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len\n„ústava“) o výklade čl. 101 ods. 1 ústavy v časti „Prezident... svojím rozhodovaním zabezpečuje\n\nriadny chod ústavných orgánov“ v spojení s čl. 102 ods. 1 písm. s) a t) v častiach týkajúcich\nsa generálneho prokurátora Slovenskej republiky (ďalej aj „generálny prokurátor“) s čl. 150 a čl. 1\nods. 1 ústavy (ďalej aj „dotknuté ústavné články“). Návrh bol ústavnému súdu doručený počas\nvýkonu funkcie prezidentky Zuzany Čaputovej, ktorej funkčné obdobie skončilo 15. júna 2024\na týmto dňom zároveň začalo plynúť funkčné obdobie novozvoleného prezidenta Petra Pellegriniho.\nVzhľadom na túto personálnu zmenu ústavný súd bude pre účely tohto nálezu v ďalšom texte\npoužívať aj pojmy „prezident“ alebo „navrhovateľ“.\n2. Z obsahu návrhu vyplýva, že prezidentka 23. marca 2023 zaslala generálnemu prokurátorovi\nžiadosť o zaslanie všetkých rozhodnutí podľa § 363 a nasl. Trestného poriadku, ktoré od svojho\nvymenovania vydal generálny prokurátor, resp. prvý námestník generálneho prokurátora konajúci\nv zastúpení generálneho prokurátora.\n3. Generálny prokurátor s obsahom tejto žiadosti nesúhlasil. V reakcii z 24. apríla 2023 oznámil,\nže žiadosti nemôže vyhovieť, pretože by tým porušil zákon. Podľa neho totiž prezident\n„nedisponuje ústavnou a ani zákonnou právomocou posudzovať kvalitu fungovania jednotlivých\nústavných autorít a vo vzťahu ku generálnemu prokurátorovi Slovenskej republiky a jeho\nrozhodovacej a riadiacej činnosti nedisponuje ústavnými a zákonnými riadiacimi a kontrolnými\nprávomocami, tieto nevykonáva a ex constitutione ani nemôže vykonávať“. Zastával názor,\nže prezident nie je oprávnený realizovať plošný prieskum rozhodovacej činnosti generálneho\nprokurátora. Generálny prokurátor sa odvolal na skutočnosť, že v právnom poriadku nie je\nexplicitne inkorporovaná povinnosť súčinnosti generálneho prokurátora vo vzťahu k prezidentovi.\nZároveň poukázal na neverejnosť prípravného konania v právoplatne neskončených trestných\nveciach, ako aj na možné ohrozenie práv subjektov trestného konania. Žiadosť prezidentky vnímal\nako vyjadrenie neprípustného tlaku na jeho rozhodovaciu činnosť a ako snahu o implicitné\nkonštituovanie faktickej a systematickej kontrolnej právomoci výkonnej moci vo vzťahu\nk rozhodovacej činnosti generálneho prokurátora.\n4. Navrhovateľka sa s právnym názorom generálneho prokurátora nestotožňuje a vec považuje\nza spornú. Zdôrazňuje pri tom ústavný princíp deľby moci, princíp vzájomných bŕzd a protiváh\na princíp ústavnej kontroly a spolupráce (čl. 1 ods. 1 ústavy). Ako kľúčový vyzdvihuje najmä\nústavný vzťah a väzby prezidenta a generálneho prokurátora, ako aj obsah ústavnej legitimity, ktorú\ngenerálny prokurátor odvodzuje od menovania prezidentom a zloženia sľubu do jeho rúk [čl. 102\nods. 1 písm. s) a písm. t) a čl. 150 ústavy]. Podľa prezidentky je v zmysle ústavy generálny\nprokurátor povinný poskytovať prezidentovi potrebnú súčinnosť na zabezpečenie riadneho chodu\nústavného orgánu, t. j. aj s ohľadom na činnosť prokuratúry, na ktorej čele stojí (čl. 150 ústavy).\nPrezidentka súčasne tvrdí, že disponuje právomocou vyžadovať informácie od ústavných orgánov\nverejnej moci na potreby vyplývajúce z ústavného postavenia hlavy štátu, ako aj s ohľadom\nna výkon svojich ďalších ústavných právomocí. Uvedené princípy sú v návrhu na začatie konania\npodporené viacerými pasážami z predchádzajúcej rozhodovacej činnosti ústavného súdu, ktoré\nsa primárne dotýkali deľby moci a napĺňania ústavnej zásady vzájomnej spolupráce zložiek moci.\n5. V ďalšej časti návrhu na začatie konania sa špecifikuje ústavný vzťah prezidenta a generálneho\nprokurátora. Prezidentka pri tom uvádza, že „z ústavného vymedzenia vzťahu prezidenta\na generálneho prokurátora vyplýva, že generálny prokurátor čerpá a odvodzuje svoju legitimitu\nod priamo občanmi volených ústavných orgánov s ústavne najsilnejšou legitimitou v republike –\n\n2\n\nod Národnej rady, ako ústavného orgánu, ktorý volí a navrhuje kandidáta na generálneho\nprokurátora, a prezidenta, ktorý menuje a odvoláva generálneho prokurátora“. Pomerne široký\npriestor pritom v návrhu na začatie konania dostali pasáže výkladového rozhodnutia sp. zn.\nPL. ÚS 4/2012 z 24. októbra 2012, ktoré sa zaoberali rozsahom úvahy prezidenta pri menovaní\nkandidáta na generálneho prokurátora zvoleného Národnou radou Slovenskej republiky (ďalej aj\n„národná rada“). V tomto rozhodnutí ústavný súd vnímal prezidenta ako garanta štruktúry štátnych\norgánov, čo vyplýva aj z druhej vety čl. 101 ods. 1 ústavy, ktorá prezidenta zaväzuje svojím\nrozhodovaním zabezpečovať riadny chod ústavných orgánov.\n6. Okrem rozsahu diskrécie prezidenta pri výkone menovacích právomocí vo vzťahu\nku generálnemu prokurátorovi prezidentka v návrhu na začatie konania argumentuje\naj disciplinárnou právomocou voči generálnemu prokurátorovi, ktorá s účinnosťou od 1. januára\n2021, t. j. od nadobudnutia účinnosti ústavného zákona č. 422/2020 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa\nÚstava Slovenskej republiky č. 460/1992 Zb. v znení neskorších predpisov (ďalej aj „ústavný zákon\nč. 422/2020 Z. z.“ alebo aj „ústavný zákon“), prešla v zmysle čl. 142 ods. 2 písm. c) ústavy\nna Najvyšší správny súd Slovenskej republiky.\n7. Disciplinárne konanie pritom podľa § 16 písm. b) zákona č. 432/2021 Z. z. o disciplinárnom\nporiadku Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých\nzákonov (disciplinárny súdny poriadok) [ďalej aj „zákon č. 432/2021 Z. z.“ alebo „disciplinárny\nsúdny poriadok“] môže proti generálnemu prokurátorovi iniciovať jedine prezident alebo tri pätiny\nposlancov Národnej rady Slovenskej republiky. Na základe toho sa prezidentka domnieva,\nže „pre riadny výkon tejto zákonnej a materiálnej kontrolnej právomoci prezidenta je potrebné,\naby prezidentka Slovenskej republiky vychádzala zo spoľahlivo zisteného právneho a skutkového\nstavu veci. Inak ako žiadosťou o súčinnosť smerovanou práve subjektu, ku ktorému disponuje\nprezident aktívnou disciplinárnou legitimáciou, nie je možné z pozície prezidenta realizovať\ntúto ústavnú a zákonnú právomoc a zistiť, akým spôsobom generálny prokurátor napĺňa literu\na ducha zákona a Ústavy“. Tvrdí, že bez možnosti študovať spisy a požadovať súčinnosť zo strany\ngenerálneho prokurátora je „právomoc prezidentky podať disciplinárny návrh na generálneho\nprokurátora iba iluzórna, resp. podanie disciplinárneho návrhu na generálneho prokurátora\nbez riadneho overenia skutkového a právneho stavu by mohlo byť považované za svojvôľu\nprezidentky a celá požiadavka na ústavnú spoluprácu orgánov verejnej moci a ich vzájomnú\nkontrolu a účinný systém protiváh sú v prípade vzťahu generálneho prokurátora a prezidentky\nnedosiahnuteľné“.\n8. Prezidentka tvrdí, že pre efektívnosť tejto návrhovej právomoci je nevyhnutné oprávnenie\nvyžadovať od akéhokoľvek subjektu poskytnutie všetkých dokumentov, podkladov a iných\ninformácií, ktoré potrebuje na to, aby mohla kvalifikovane prešetriť, či sú alebo nie sú dané dôvody\nna podanie návrhu na disciplinárne konanie proti generálnemu prokurátorovi.\n9. Z týchto dôvodov navrhovateľka navrhla, aby ústavný súd po prerokovaní návrhu podal\nnasledujúci výklad predmetných ustanovení: „Z Ústavou Slovenskej republiky vymedzeného\npostavenia prezidenta Slovenskej republiky a generálneho prokurátora Slovenskej republiky,\nz ich vzájomného a podľa čl. 102 ods. 1 písm. s) a písm. t) a čl. 150 Ústavy Slovenskej republiky\nupraveného vzťahu, ako aj v zmysle ústavnej povinnosti prezidenta Slovenskej republiky podľa\nčl. 101 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky svojím rozhodovaním zabezpečovať riadny chod\n\n3\n\nústavných orgánov a v zmysle ústavného princípu spolupráce ústavných orgánov verejnej mocí\na systému bŕzd a protiváh podľa čl. 1 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky vyplýva, že prezident\nSlovenskej republiky je oprávnený vyžadovať od generálneho prokurátora Slovenskej republiky\nprimeranú súčinnosť za účelom výkonu jeho ústavných a zákonných kontrolných a obdobných\noprávnení voči generálnemu prokurátorovi Slovenskej republiky a generálny prokurátor Slovenskej\nrepubliky je povinný tejto žiadosti bez zbytočného odkladu vyhovieť.“\nII.\nPriebeh konania\n10. Ústavný sud návrh predbežne prerokoval na neverejnom zasadnutí pléna 22. novembra 2023\na uznesením č. k. PL. ÚS 16/2023-18 ho prijal na ďalšie konanie v celom rozsahu. Následne\nsi vyžiadal stanovisko generálneho prokurátora ako účastníka tohto konania.\nII.1. Stanovisko generálneho prokurátora Slovenskej republiky:\n11. Listom z 19. decembra 2023 ústavný súd vyzval v zmysle § 56 ods. 6 zákona č. 314/2018 Z. z.\no Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení\nneskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) generálneho prokurátora na zaslanie\npísomného vyjadrenia k návrhu prezidentky, a to v lehote 30 dní od doručenia výzvy. Vyjadrenie\ngenerálneho prokurátora (označené č. k. 1 GÚp 34/23/1000-4) bolo ústavnému súdu doručené\n31. januára 2024. Napriek doručeniu vyjadrenia po stanovenej lehote sa ústavný súd jeho obsahom\nzaoberal. Argumentáciu generálneho prokurátora možno rozčleniť do troch skupín.\n12. Prvú skupinu tvoria argumenty smerujúce k tomu, že návrh prezidentky neobsahuje zákonom\npredpísané náležitosti, pretože ako navrhovateľka nepreukázala „spornosť“ veci. Vzhľadom na to,\nže aktuálne neprebieha konanie o vymenovaní alebo odvolaní generálneho prokurátora podľa\nčl. 102 ods. 1 písm. s) a t) ústavy, niet podľa generálneho prokurátora dôvodu zo strany prezidentky\nrealizovať jej ústavné práva alebo povinnosti, pričom prezident zabezpečuje riadny chod ústavných\norgánov podľa čl. 101 ods. 1 druhej vety ústavy len prostredníctvom svojich ústavných právomocí\nvymedzených v ústavných normách, najmä v čl. 102 ústavy. Argument o chýbajúcej spornosti veci\nďalej generálny prokurátor podporil odkazom na list z 5. apríla 2023, ktorým prezidentku požiadal\no osobné prijatie, a list z 24. apríla 2023 citovaný aj prezidentkou.\n13. Do druhej skupiny patria argumenty týkajúce sa tvrdenej absencie ústavného podkladu\nna predloženie rozhodnutí a upovedomení generálneho prokurátora vydaných podľa § 363 až § 367\nTrestného poriadku hlave štátu. Podľa generálneho prokurátora prezident nedisponuje nielen\nústavnou právomocou kontrolovať činnosť prokuratúry, osobitne generálneho prokurátora, ale také\nprávo mu neprináleží ani z akýchkoľvek podústavných noriem. Rozhodnutia a upovedomenia\ngenerálneho prokurátora vydané v režime podľa § 363 až § 367 Trestného poriadku podliehajú\nna vnútroštátnej úrovni výlučne prieskumu ústavného súdu. Generálny prokurátor zvýraznil,\nže hlava štátu na rozdiel od ústavného súdu nedisponuje odborným aparátom spôsobilým\nvyhodnotiť správnosť postupu generálneho prokurátora ani informáciami z vyšetrovacieho spisu,\nktoré boli podkladom na právny záver generálneho prokurátora prijatý v konaní podľa § 363\naž § 367 Trestného poriadku.\n\n4\n\n14. Do tretej skupiny spadá argumentácia založená na zákaze nútenia k sebaobviňovaniu.\nPodľa generálneho prokurátora si pred podaním disciplinárneho návrhu akýkoľvek navrhovateľ\nnemôže zadovažovať dôkazy ich vyžiadaním od osoby podozrivej z disciplinárneho previnenia.\nIde o rešpektovanie zákazu nútenia k sebaobviňovaniu.\n15. Generálny prokurátor tiež predniesol protinávrh pre prípad, ak by ústavný súd dospel k záveru,\nže vo veci je daná podmienka spornosti: „1. Prezident Slovenskej republiky zabezpečuje riadny\nchod prokuratúry podľa čl. 101 ods. 1 druhá veta Ústavy Slovenskej republiky výkonom svojich\nprávomocí podľa čl. 102 ods. 1 písm. s) a t) v časti týkajúcich sa generálneho prokurátora\nSlovenskej republiky a čl. 150 Ústavy Slovenskej republiky. 2. Povinnosť prezidenta Slovenskej\nrepubliky postupovať podľa čl. 102 ods. 1 písm. s) a t) a čl. 150 Ústavy Slovenskej republiky vzniká\npo doručení návrhu Národnej rady Slovenskej republiky prezidentovi Slovenskej republiky\nna vymenovanie alebo odvolanie generálneho prokurátora Slovenskej republiky. 3. Prezident\nSlovenskej republiky pri výkone svojich právomoci podľa čl. 102 ods. 1 písm. s) a t) a čl. 150\nÚstavy Slovenskej republiky je oprávnený požadovať od generálneho prokurátora Slovenskej\nrepubliky súčinnosť vyplývajúcu z ústavnej zásady spolupráce ústavných orgánov verejnej moci.\n4. Generálny prokurátor Slovenskej republiky je v rámci ústavnej spolupráce ústavných orgánov\nverejnej moci povinný poskytnúť súčinnosť prezidentovi Slovenskej republiky pri výkone\njeho právomocí podľa čl. 102 ods. 1 písm. s) a t) a čl. 150 Ústavy Slovenskej republiky v lehote\npodmienenej časom objektívne potrebným na prípravu a vykonanie požadovaných súčinnostných\núkonov.“\nII.2. Replika prezidentky Slovenskej republiky:\n16. Po doručení vyjadrenia generálneho prokurátora Slovenskej republiky ho ústavný súd zaslal\n18. apríla 2024 navrhovateľke s informáciou, že ak to považuje za potrebné, k vyjadreniu\nmôže zaslať písomné stanovisko v lehote 10 dní od doručenia výzvy. Vyjadrenie navrhovateľky\n(č. 2422-2023-KPSR) bolo ústavnému súdu doručené 2. mája 2024.\n17. Navrhovateľka v ňom v prvom rade uviedla, že zotrváva na svojom pôvodnom návrhu v celom\njeho rozsahu a vo všetkých už skôr uvedených argumentoch. Ďalej v ňom zvýraznila dôležitosť\nústavného princípu vzájomnej spolupráce ústavných orgánov v kontexte nedávnej rozhodovacej\nčinnosti ústavného súdu (PL. ÚS 3/2024 z 28. februára 2024), ako aj predchádzajúcu rozhodovaciu\nčinnosť ústavného súdu týkajúcu sa vymenúvania generálneho prokurátora (PL. ÚS 4/2012,\nI. ÚS 397/2014). V súvislosti s návrhovým oprávnením a disciplinárnou zodpovednosťou\nprezidentka s odkazom na zákon č. 432/2021 Z. z. uviedla, že disponuje návrhovým oprávnením\nvoči prokurátorom, a teda aj voči generálnemu prokurátorovi, avšak už nie napríklad návrhovým\noprávnením voči sudcom všeobecných súdov. Tým reagovala na argumentáciu generálneho\nprokurátora z jeho vyjadrenia, podľa ktorej by sa prezidentkino chápanie čl. 101 ods. 1 druhej vety\nústavy dotklo okrem iného aj súdnej moci, keďže vymenúva, odvoláva a prijíma sľub všetkých\nsudcov. Prezidentka tiež vyzdvihla význam povinného zverejňovania rozhodnutí všeobecných\nsúdov v kontexte možnosti kontroly rozhodovacej činnosti všeobecných súdov a generálneho\nprokurátora.\n18. Replika navrhovateľky napokon obsahuje odmietnutie navrhovaného alternatívneho výroku\nz vyjadrenia generálneho prokurátora Slovenskej republiky, pričom toto odmietnutie je založené\n5\n\nna argumente ad absurdum (poskytovanie súčinnosti hlave štátu len pri vymenúvaní kandidáta\nna generálneho prokurátora a pri odvolaní už vymenovaného generálneho prokurátora)\na protiargumentáciu k tvrdenej relevancii absentujúcej odbornej spôsobilosti ktorejkoľvek hlavy\nštátu a zamestnancov jej kancelárie pre účely podania disciplinárneho návrhu. Navrhovateľka\npri tom poukázala okrem iného na právne postavenie iného aktívne legitimovaného subjektu\n(tri pätiny poslancov národnej rady) a na výlučnú právomoc najvyššieho správneho súdu\nrozhodovať o akomkoľvek disciplinárnom previnení ktoréhokoľvek prokurátora.\nII.3. Ústne pojednávanie:\n19. Ústne pojednávanie sa vo veci výkladu ústavy alebo ústavného zákona podľa čl. 128 ústavy\nv zmysle § 58 ods. 1 zákona o ústavnom súde a contrario nekoná.\nIII.\nVlastné posúdenie\n20. Podľa čl. 128 ústavy podáva ústavný súd výklad ústavy alebo ústavného zákona, ak je vec\nsporná. Ústavný súd v danej veci rozhodol v pléne na základe čl. 131 ods. 1 ústavy v platnom\na účinnom znení, podľa ktorého rozhoduje v pléne aj vo veciach podľa čl. 128 ústavy.\n21. Ústavný súd zdôrazňuje, že v konaní podľa čl. 128 ústavy nerozhoduje, či štátny orgán porušil\nústavu tým, že ju nesprávne vysvetlil (II. ÚS 69/99).\n22. Účelom tohto typu konania pred ústavným súdom je podať taký výklad ústavy alebo ústavných\nzákonov, ktorý pre budúcnosť odstráni spor medzi orgánmi verejnej moci o tom, ako vykladať\na používať ich ústavné kompetencie alebo právomoci v konkrétnej veci. V takej veci muselo dôjsť\nk pochybnostiam, akým spôsobom môže konkrétny ústavný činiteľ alebo iný orgán verejnej moci\nvykonať ústavou alebo ústavným zákonom zverené kompetencie alebo právomoci, čo je potvrdené\ntým, že ústavný súd prijme návrh na výklad ústavy alebo ústavného zákona na ďalšie konanie\n(PL. ÚS 14/06).\nIII.A\nVymedzenie predmetu sporu\n23. V konaní o výklad ústavných zákonov je ústavný súd viazaný návrhom oprávneného subjektu\nv rozsahu, v ktorom bolo preukázané, že je vec sporná (I. ÚS 20/94, I. ÚS 7/96). V konaní podľa\nčl. 128 ústavy musí ísť o konkrétny (faktický) spor s ústavou, resp. ústavným zákonom priznané\nprávo (právomoc) obom účastníkom konania, resp. im uloženú povinnosť, t. j. jednak\nnavrhovateľovi, ako aj štátnemu orgánu, o ktorom navrhovateľ tvrdí, že sporné ustanovenie ústavy,\nresp. ústavného zákona nesprávne vykladá. Spor tak nemôže byť teoretický, resp. akademický,\nale musí ísť o rôzny výklad jedného alebo viacerých ustanovení ústavy, ktorý vedie k ich rozdielnej\naplikácii dvoma alebo viacerými štátnymi orgánmi, čím sa zabraňuje dosiahnutiu ústavou\npredpokladaného cieľa (PL. ÚS 11/09).\n24. Jednou z podmienok, ktoré musia byť splnené, aby ústavný súd podal výklad ústavného zákona\npodľa čl. 128 ústavy, je praktická realizácia konkrétneho ustanovenia subjektom, ktorý\nje na to oprávnený, a to kontroverzným spôsobom. Ústavný súd môže podať aj taký výklad\n6\n\nsporného ustanovenia, ktorý nebude totožný ani s jednou z verzií predkladaných účastníkmi. Pritom\nnemožno hovoriť o postupe „ultra” alebo dokonca „extra petitum”, pretože za petit je potrebné\npovažovať návrh na výklad konkrétneho ustanovenia ústavy alebo ústavných zákonov ústavným\nsúdom (za dodržania stanovených podmienok) a nemožno ho zamietnuť, ak sa ústavný súd\ns navrhovaným spôsobom výkladu nestotožní (I. ÚS 30/99, pozri aj II. ÚS 69/99).\n25. V danej veci sa ústavný súd zoznámil s obsahom návrhu prezidentky a dospel k záveru,\nže medzi prezidentkou a generálnym prokurátorom ako štátnymi orgánmi existuje relevantný spor\no výklad predmetných ústavných ustanovení.\n26. Prezidentka sa domnieva, že v rámci výkonu povinnosti svojím rozhodovaním zabezpečovať\nriadny chod ústavných orgánov v nadväznosti na vymenúvanie, odvolávanie, prijímanie sľubu\ngenerálneho prokurátora, princíp deľby moci a ústavnú zásadu spolupráce disponuje ústavným\noprávnením požiadať generálneho prokurátora o súčinnosť pri sprístupňovaní konkrétnych\ninformácií (rozhodnutia podľa § 363 a nasl. Trestného poriadku, ktoré od svojho vymenovania\nvydal generálny prokurátor, resp. prvý námestník generálneho prokurátora konajúci v zastúpení\ngenerálneho prokurátora), čomu následne podľa jej názoru zodpovedá povinnosť generálneho\nprokurátora takejto žiadosti o súčinnosť vyhovieť. Generálny prokurátor s týmto výkladom\nnesúhlasí, pričom upozorňuje na skutočnosť, že prezident podľa jeho názoru nedisponuje ústavnou\na ani zákonnou právomocou posudzovať kvalitu fungovania jednotlivých ústavných autorít\na vo vzťahu ku generálnemu prokurátorovi a jeho rozhodovacej a riadiacej činnosti nedisponuje\nústavnými a zákonnými riadiacimi a kontrolnými právomocami, tieto nevykonáva a ex constitutione\nani nemôže vykonávať. Domnieva sa tiež, že v právnom poriadku nie je explicitne inkorporovaná\npovinnosť súčinnosti generálneho prokurátora vo vzťahu k prezidentovi.\n27. Spor medzi dvoma ústavnými orgánmi preto nie je len abstraktný, ale skutočne existuje\nv súvislosti s konkrétnym postupom hlavy štátu a generálneho prokurátora. Ako uviedol ústavný\nsúd vo veci sp. zn. PL. ÚS 11/09 s odkazom na odbornú literatúru: «Vec je sporná vtedy,\nak navrhovateľ tvrdí, že existuje taká interpretácia ústavného zákona, ktorá je v rozpore s jeho\nvýkladom a výsledkami tohto výkladu v ústavnej praxi. Hoci to priamo neplynie z výrazu „vec\nje sporná“, je totiž zjavné, že nemôže ísť iba o akademický spor o výklad. Spor sa musí týkať nielen\nvýkladu ústavného zákona, ale aj druhej stránky interpretácie, t. j. aplikácie ústavného zákona\nv konkrétnom spore medzi dvoma účastníkmi konania o výklad ústavného zákona. Spornosť\nby teda mala byť potvrdená na dvoch úrovniach: výkladovej i aplikačnej. To je jediná\ncesta ako zabrániť návrhom na výklad ústavných zákonov, ktoré by nemali dopad na ústavnoprávnu\nprax, ale venovali by sa len teoretickej stránke daného problému...» [BRÖSTL, A. – KLUČKA, J. –\nMAZÁK, J. Ústavný súd Slovenskej republiky (Organizácia, proces, doktrína). Košice : PHARE\nFoundation 2001. s. 94.]. Dôvod na zamietnutie návrhu pre nedostatok spornosti veci tu preto nie je.\n28. Na základe uvedených skutočností ústavný súd považuje za predmet tohto konania podanie\nvýkladu, ktorým budú zodpovedané otázky, či prezidentovi v rámci výkonu povinnosti svojím\nrozhodovaním zabezpečovať riadny chod ústavných orgánov vo vzťahu ku generálnemu\nprokurátorovi a v spojení s ústavným princípom deľby moci patrí oprávnenie požiadať generálneho\nprokurátora o súčinnosť pri sprístupňovaní konkrétnych informácií (t. j. či generálnemu\nprokurátorovi môže na základe žiadosti prezidenta vzniknúť ústavná povinnosť poskytnúť\nsúčinnosť pri sprístupňovaní konkrétnych informácií).\n\n7\n\nIII.B\nVýklad predmetných ustanovení\n29. Ustanovenie čl. 101 ods. 1 ústavy v druhej vete uvádza, že prezident svojím rozhodovaním\nzabezpečuje riadny chod ústavných orgánov, pričom v zmysle čl. 102 ods. 1 písm. s) a t) prijíma\nsľub generálneho prokurátora, ktorého vymenúva a odvoláva. Ústava v čl. 150 upresňuje,\nže prezident generálneho prokurátora vymenúva a odvoláva na návrh Národnej rady Slovenskej\nrepubliky, pričom generálny prokurátor je na čele prokuratúry. Navrhovateľka žiada o výklad\nv spojení s čl. 1 ods. 1 ústavy, podľa ktorého je Slovenská republika zvrchovaný, demokratický\na právny štát. Neviaže sa na nijakú ideológiu ani náboženstvo.\n30. Ústavná norma, podľa ktorej prezident svojím rozhodovaním zabezpečuje riadny chod\nústavných orgánov, je súčasťou ústavného textu od 27. januára 1999, keď nadobudol účinnosť\nnovelizačný ústavný zákon č. 9/1999 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa Ústava Slovenskej republiky\nč. 460/1992 Zb. v znení ústavného zákona č. 244/1998 Z. z. Hoci dôvodová správa k parlamentnej\ntlači č. 58 neobsahuje osobitné vyjadrenie normotvorcu k významu danej povinnosti, rámcovo\nsa jej venovala všeobecná časť dôvodovej správy: „Parlamentná forma vlády pritom rešpektuje\npostavenie parlamentu ako časovo obmedzeného nositeľa suverenity a tiež jeho oprávnenie\npoliticky kontrolovať vládu, no na rozdiel od ostatných základných modelov vládnych foriem\n(prezidentskej formy vlády i vlády parlamentu), vyžaduje pre svoje vhodné fungovanie vzájomné\nprepojenie, spoluprácu a dokonca aj určitý mechanizmus vyvažovania kompetencií ostatných\nnajvyšších ústavných orgánov. Hlave štátu pritom priznáva napríklad okrem kompetencií, ktoré\nvyplývajú z jej postavenia reprezentanta štátu navonok i dovnútra a kompetencií, ktoré vykonáva\nv spolupráci s mocou zákonodarnou i mocou výkonnou aj významné oprávnenia, vyplývajúce\nz jej ústavnej povinnosti zabezpečovať riadny chod ústavných orgánov. Ich obsahom je najmä\noprávnenie za určitých okolností rozpustiť parlament a vypísať nové voľby, oprávnenie na základe\nvýsledkov volieb určiť osobu poverenú zostavením vlády, oprávnenie menovať určených štátnych\nfunkcionárov alebo oprávnenie, za ustanovených podmienok odvolať vládu alebo jej člena.\nNevyhnutným predpokladom pre takéto postavenie hlavy štátu v parlamentnej vládnej forme\nje jej nadstranícke postavenie a politická nezodpovednosť. Z uvedených dôvodov sa v naprostej\nväčšine parlamentných demokracií legitimita hlavy štátu neodvodzuje od príslušnej straníckej\nväčšiny jednokomorového parlamentu a hlava štátu nie je ani parlamentom z politických dôvodov\nodvolateľná.“\n31. Znenie ústavných noriem nachádzajúcich sa v čl. 102 ods. 1 písm. s) a t) je zase výsledkom\nnovelizácie uskutočnenej tzv. veľkou novelou ústavy [ústavný zákon č. 90/2001 Z. z. z 23. februára\n2001, ktorým sa mení a dopĺňa Ústava Slovenskej republiky č. 460/1992 Zb. v znení neskorších\npredpisov (ďalej len „ústavný zákon č. 90/2001 Z. z.“)]. Keďže uvedená novelizácia nezmenila\nnič na skutočnosti, že generálneho prokurátora vymenúval prezident podľa čl. 150 ústavy, pridanou\nhodnotou je zvýraznenie prijímania jeho sľubu. Osobitná časť dôvodovej správy z parlamentnej\ntlače č. 643 k bodu 49 (neskôr prečíslovaného na bod 59) uvádza: „Skladanie sľubu sudcov\na generálneho prokurátora Slovenskej republiky do rúk prezidenta Slovenskej republiky by malo\nmať viac ako len symbolický význam. Priamo volený prezident je totiž nielen hlavou štátu,\nnajvyšším ústavným činiteľom Slovenskej republiky a jej reprezentantom navonok i do vnútra,\n\n8\n\nktorý svojím rozhodovaním zabezpečuje riadny chod jej ústavných orgánov, ale aj stelesnením\nslovenskej štátnosti a jedným zo symbolov Slovenskej republiky, v mene ktorej sudcovia pôsobia.“\n32. Ústavný článok 150 nebol od prijatia ústavy predmetom žiadnych novelizácií. Kým pôvodný\nnávrh ústavy (parlamentná tlač č. 24) členil navrhovaný čl. 156 do troch odsekov [„(1) Na čele\nprokuratúry je generálny prokurátor. Generálneho prokurátora vymenúva a odvoláva prezident\nna návrh Slovenskej národnej rady. (2) Za generálneho prokurátora môže byť vymenovaný každý\nobčan Slovenskej republiky, ktorý je voliteľný do Slovenskej národnej rady. (3) Podrobnosti\no vymenúvaní a odvolávaní a právach a povinnostiach prokurátorov a o organizácii prokuratúry\nustanoví zákon.“], ústavodarca sa napokon rozhodol pre úplné vypustenie ods. 2 a preradenie ods. 3\ndo samostatného článku, pričom schválené znenie čl. 150 je významovo rovnaké ako pôvodne\nnavrhovaný čl. 156 ods. 1. Dôvodová správa k ústave uvádzala: „Prokuratúra, vychádzajúc\nz princípov ústavnosti a zvrchovanosti zákona i priority súdnej ochrany ústavných práv a slobôd\nobčanov, je organickým článkom sústavy právnych záruk zákonnosti v demokratickom právnom\nštáte. Na ochrane záujmov štátu, ako aj práv a právom chránených záujmov fyzických\na právnických osôb sa podieľa pôsobením pri uplatňovaní právnej zodpovednosti a zabezpečovaní\nnápravy nezákonnosti. Nenahrádza orgány výkonnej ani súdnej moci. V záujme toho, aby sa presne\nvymedzilo postavenie a pôsobnosť prokuratúry, je žiaduce, aby ich vymedzila priamo ústava...\nVzhľadom na svoju pôsobnosť prokuratúra nemôže byť súčasťou súdov ani niektorého z orgánov\nštátnej správy. Preto návrh ústavy predpokladá zachovanie sústavy orgánov prokuratúry na čele\ns generálnym prokurátorom Slovenskej republiky, ktorého bude vymenúvať hlava štátu na návrh\nSlovenskej národnej rady.“\n33. Pri výklade uvedených ustanovení ústavný súd považuje za nevyhnutné najskôr pripomenúť\nnajpodstatnejšie doteraz vyslovené právne názory ku vzťahu generálneho prokurátora a hlavy štátu.\nV tejto súvislosti pritom pripomína, že každé ustanovenie ústavy treba interpretovať a uplatňovať\nv nadväznosti na iné normy ústavy, pokiaľ existuje medzi nimi príčinná súvislosť (II. ÚS 48/97).\nJednotlivé ustanovenia ústavy sa preto vysvetľujú a uplatňujú vo vzájomnej súvislosti všetkých\nrelevantných noriem (napríklad II. ÚS 31/97, PL. ÚS 13/97, PL. ÚS 15/98, II. ÚS 10/99,\nI. ÚS 53/01, PL. ÚS 7/2017).\n34. Vo výkladovom uznesení sp. zn. I. ÚS 61/96 ústavný súd podával na návrh generálneho\nprokurátora výklad vtedajšieho znenia čl. 102 písm. i) ústavy, podľa ktorého prezident udeľoval\namnestiu, odpúšťal a zmierňoval tresty uložené trestnými súdmi, nariaďoval, aby sa trestné konanie\nnezačínalo alebo aby sa v ňom nepokračovalo, a zahládzal tresty. V jeho odôvodnení uviedol,\nže z ústavnej zásady spolupráce štátnych orgánov, najmä ústavných činiteľov, vyplýva záväzok\nostatných príslušných štátnych orgánov, podľa čl. 102 písm. i) ústavy predovšetkým záväzok\ngenerálneho prokurátora, spolupôsobiť pri výkone ústavou ustanovenej právomoci prezidenta\nrepubliky, a to aj bez nutnosti výslovného ústavného zakotvenia takého spolupôsobenia.\nSpolupôsobenie bolo potrebné uskutočňovať v rozsahu a spôsobom, ktorý umožňuje (vytvára\npodmienky) na reálne uplatnenie ústavnej právomoci prezidenta republiky upravenej v čl. 102\npísm. i) ústavy. Súčasťou takého spolupôsobenia bolo poskytnutie trestných spisov prezidentovi\nrepubliky, ako aj realizácia jeho rozhodnutia zastavením trestného konania.\n35. Ústavný súd sa ďalej zaoberal okrem iného aj čl. 150 ústavy v náleze sp. zn. PL. ÚS 17/96,\nv ktorom vtedajší prezident namietal nesúlad viacerých častí vtedajšieho zákona Národnej rady\n\n9\n\nSlovenskej republiky č. 314/1996 Z. z. o prokuratúre v znení neskorších predpisov (ďalej len\n„zákon č. 314/1996 Z. z.“). K týmto častiam patril tiež § 17 ods. 3 uvedeného zákona. Podľa neho\nmohol byť za generálneho prokurátora vymenovaný prokurátor, ktorý mal vysokoškolské právnické\nvzdelanie, dosiahol vek najmenej 35 rokov a s vymenovaním súhlasil. Splnenie týchto podmienok\noverovala pred schválením návrhu na vymenovanie generálneho prokurátora Národná rada\nSlovenskej republiky. Prezident videl rozpor medzi § 17 ods. 3 zákona č. 314/1996 Z. z. a čl. 150\nústavy preto, lebo zákon podľa neho presunul právomoc zisťovať predpoklady na vymenovanie\ngenerálneho prokurátora z prezidenta republiky na Národnú radu Slovenskej republiky.\nPodľa názoru ústavného súdu zmena textu poslednej vety § 17 ods. 3 napadnutého zákona\nnevylučovala prezidenta republiky z možnosti overovať si splnenie podmienok na vymenovanie\nprokurátora za generálneho prokurátora. Toto oprávnenie prezidentovi republiky prislúchalo\nbez ohľadu na novú zákonnú úpravu.\n36. V uznesení sp. zn. PL. ÚS 4/2012 bolo úlohou ústavného súdu podať v spornej veci výklad\nčl. 102 ods. 1 písm. t) a čl. 150 ústavy. Ústavný súd pri výklade nadviazal práve na čl. 101 ods. 1\ndruhú vetu ústavy. Vyslovil, že podstatou funkcie prezidenta nie je byť konkurentom jednotlivých\nzložiek moci a ústavných orgánov, ale, naopak, garantom, že ústavou predpokladaná štruktúra\nštátnych orgánov bude riadnym spôsobom fungovať a bude tak môcť slúžiť v prospech všetkých\nobčanov. Povinnosť zabezpečovať svojím rozhodovaním riadny chod ústavných orgánov\nsa vo všeobecnosti premieta do výkonu jeho právomocí (45. bod). Ešte predtým vysvetlil,\nže podstatou deľby moci je rozdelenie jednotlivých právomocí v rámci ústavného systému medzi\nviac orgánov za súčasnej existencie účinných mechanizmov, ktoré prostredníctvom vzájomnej\núčasti na výkone týchto právomocí alebo možnosti následnej kontroly bránia ich zneužitiu\n(36. bod). Tiež interpretoval čl. 102 ods. 1 písm. t) a čl. 150 ústavy tak, že prezident môže\nnevymenovať kandidáta na generálneho prokurátora len z dôvodu, že nespĺňa zákonné predpoklady\nna vymenovanie alebo z dôvodu závažnej skutočnosti vzťahujúcej sa na osobu kandidáta, ktorá\ndôvodne spochybňuje jeho schopnosť vykonávať funkciu spôsobom neznižujúcim vážnosť ústavnej\nfunkcie alebo celého orgánu, ktorého má byť táto osoba vrcholným predstaviteľom, alebo\nspôsobom, ktorý nebude v rozpore so samotným poslaním tohto orgánu, ak by v dôsledku\ntejto skutočnosti mohol byť narušený riadny chod ústavných orgánov.\n37. V náleze sp. zn. PL. ÚS 105/2011 ústavný súd zaujal stanovisko k otázke samotného postavenia\nprokuratúry. Uviedol, že ústava neupravuje prokuratúru ako súčasť výkonnej moci (v rámci šiestej\nhlavy), ale priznáva jej postavenie osobitného ústavného orgánu právnej ochrany obdobne\nako verejnému ochrancovi práv (ôsma hlava ústavy). Pôsobnosť prokuratúry sa podľa čl. 149\nústavy neobmedzuje výlučne na ochranu záujmov štátu v trestnom konaní, ale zahŕňa aj ochranu\npráv a právom chránených záujmov fyzických a právnických osôb. Ústavný súd konštatoval,\nže prokuratúra je orgánom štátnej moci nesúcim znaky ako orgánov výkonnej moci (napríklad\npri dozore nad zachovávaním zákonnosti orgánmi verejnej správy), tak aj orgánov súdnej moci\n(najmä vo vzťahu k oprávneniam v trestnom konaní). Z uvedených skutočností vyplynul záver\no relatívne samostatnom postavení prokuratúry v ústavnom systéme Slovenskej republiky,\na to v kontraste s koncepciou, ktorá chápe prokuratúru ako súčasť orgánov výkonnej moci\npodriadených vláde. Podľa ústavného súdu tomu zodpovedal aj spôsob kreácie konkrétneho\nnositeľa funkcie generálneho prokurátora. Z čl. 150 ústavy vyplýva ústavná právomoc generálneho\n\n10\n\nprokurátora prokuratúru efektívne riadiť. Tomu musí zodpovedať súhrn riadiacich oprávnení\npriznaných mu pre účely výkonu tejto právomoci.\n38. Ústavný súd v náleze sp. zn. PL. ÚS 105/2011 ďalej zdôraznil, že prokuratúru nemožno chápať\nako uzavretý a izolovaný systém orgánov, ktorý s inými orgánmi verejnej moci nespájajú žiadne\nväzby a do ktorého činnosti nemožno žiadnym (a teda ani právne regulovaným) spôsobom\nzasiahnuť. Práve naopak, z princípov demokratického štátu, deľby moci a vzájomných bŕzd\na protiváh vyplýva oprávnená požiadavka na právnu reguláciu umožňujúcu verejnú kontrolu\nčinnosti prokuratúry, ako aj adekvátnu mieru vplyvu najmä tých zložiek štátnej moci, ktorých\nlegitimita je obnovovaná na základe priamych volieb občanmi, od ktorých štátna moc v zmysle čl. 2\nods. 1 ústavy pochádza.\n39. V rovnakom náleze sa ústavný súd vyjadril aj k problematike disciplinárnej zodpovednosti\nprokurátorov, ktorú označil za právny prostriedok zaistenia dodržiavania zákonov a riadneho\nplnenia služobných povinností prokurátormi, teda inštitútom, ktorého účel je spojený predovšetkým\ns riadením činnosti prokuratúry, čo je primárne ústavnou právomocou a zodpovednosťou\ngenerálneho prokurátora. Zároveň sa však nepochybne týka aj ochrany práv a slobôd prokurátorov\na sprostredkovane aj práv a slobôd subjektov dotknutých výkonom pôsobnosti orgánov prokuratúry.\nÚstavný súd uviedol, že zverenie oprávnenia iniciovať disciplinárne konanie proti prokurátorom\nalebo proti samotnému generálnemu prokurátorovi subjektom mimo organizačnej štruktúry orgánov\nprokuratúry môže reflektovať verejný záujem na vytvorení garancií pred potencionálnym zneužitím\nverejnej moci osobami vykonávajúcimi funkciu prokurátora. Z pôsobnosti a ústavného postavenia\nprokuratúry podľa čl. 149 ústavy, ústavného postavenia generálneho prokurátora podľa čl. 150\nústavy a charakteru inštitútu disciplinárnej zodpovednosti (spojenej nevyhnutne so zásahmi do práv\na slobôd dotknutých osôb vykonávajúcich funkciu prokurátora), ako aj s prihliadnutím na princíp\nprimeranosti vyplýva potreba racionálnej väzby medzi postavením a pôsobnosťou orgánu, ktorému\nje zverené oprávnenie podať návrh na disciplinárne konanie, a činnosťou prokuratúry. Nejde pritom\no vzťah nadriadenosti či podriadenosti vo vzťahu k orgánom prokuratúry, pretože navrhovateľ\nmôže v iniciovanom disciplinárnom konaní vystupovať výlučne v pozícii účastníka konania,\nz ktorej vo vzťahu k prokuratúre nevyplýva žiadne vrchnostenské oprávnenie.\n40. Ústavný súd v uvedenom náleze sp. zn. PL. ÚS 105/2011 vychádzal z toho, že ústavodarca\nmienil kreovať efektívny systém uplatnenia disciplinárnej právomoci aj vo vzťahu ku generálnemu\nprokurátorovi, o čom svedčilo okrem iného aj vtedajšie znenie čl. 136 ods. 3 druhej vety ústavy.\nPodľa neho vykonával disciplinárne konanie proti predsedovi a podpredsedovi Najvyššieho súdu\nSlovenskej republiky, a rovnako tak aj voči generálnemu prokurátorovi ústavný súd. Vzhľadom\nna postavenie generálneho prokurátora stojaceho na čele sústavy orgánov prokuratúry bolo zrejmé,\nže oprávnenie podať návrh na začatie disciplinárneho konania proti nemu musí zákonodarca zveriť\nv zmysle ústavných zásad vzájomnej kontroly a spolupráce ústavných orgánov subjektu stojacemu\nmimo organizačnej štruktúry prokuratúry. Existencia racionálnej väzby medzi postavením\na pôsobnosťou orgánu, ktorému je zverené oprávnenie podať návrh na disciplinárne konanie\nproti generálnemu prokurátorovi, a postavením a ústavnou zodpovednosťou generálneho\nprokurátora by v prípade národnej rady a prezidenta bola daná predovšetkým ich pôsobnosťou\npri kreovaní funkcie generálneho prokurátora.\n\n11\n\n41. Na nález sp. zn. PL. ÚS 105/2011 ústavný súd nadviazal aj v náleze sp. zn. PL. ÚS 25/2020.\nZ čl. 150 ústavy, podľa ktorého je generálny prokurátor na čele prokuratúry, vyplýva ústavná\nprávomoc generálneho prokurátora prokuratúru efektívne riadiť. Tomu musí zodpovedať súhrn\nriadiacich oprávnení priznaných mu pre účely výkonu tejto právomoci. Jej korelátom je, naopak,\nústavná zodpovednosť generálneho prokurátora za činnosť a fungovanie prokuratúry, ktorá\nsa v zákonnej úprave odzrkadľuje zakotvením povinnosti generálneho prokurátora podávať\nnárodnej rade raz za rok správu o činnosti prokuratúry [§ 11 ods. 1 zákona č. 153/2001 Z. z.\no prokuratúre v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 153/2001 Z. z“)].\n42. Prokuratúru nemožno chápať ako uzavretý a izolovaný systém orgánov, ktorý s inými orgánmi\nverejnej moci nespájajú žiadne väzby a do ktorého činnosti nemožno žiadnym (a teda ani právne\nregulovaným) spôsobom zasiahnuť. Z princípov demokratického štátu, deľby moci a vzájomných\nbŕzd a protiváh vyplýva legitímna požiadavka takej právnej regulácie, ktorá umožní výkon verejnej\nkontroly nad činnosťou prokuratúry a adekvátnu mieru vplyvu jednotlivých zložiek štátnej moci\nvo vzťahu k prokuratúre (najmä tých zložiek štátnej moci, ktorých legitimita je obnovovaná\nna základe priamych volieb občanmi, od ktorých štátna moc v zmysle čl. 2 ods. 1 ústavy pochádza),\nktorého účelom je zaistenie náležitého výkonu jej poslania spočívajúceho v iniciatívnom,\nspravodlivom a nestrannom postupe pri ochrane verejného záujmu, ochrane základných práv\na slobôd, ako aj ďalších práv a právom chránených záujmov. Preto je z uvedeného dôvodu\nlegitímne priznať ústavným orgánom reprezentujúcim jednotlivé zložky štátnej moci určitú mieru\ningerencie v procese kreácie, resp. obsadzovania orgánov prokuratúry. Tak je to napokon\naj v ústavnej úprave týkajúcej sa kreácie funkcie samotného generálneho prokurátora\n(PL. ÚS 25/2020, 76. bod).\n43. Vzťahu prezidenta a generálneho prokurátora sa ústavný súd dotkol aj v náleze sp. zn.\nPL. ÚS 2/2023, keď konštatoval, že ústavným základom vnútorného usporiadania a vnútorných\nvzťahov v prokuratúre je čl. 150 ústavy. Podľa neho je na čele prokuratúry generálny prokurátor,\nktorý čerpá svoju legitimitu od prezidenta Slovenskej republiky, ktorý ho na návrh národnej rady\ndo jeho funkcie vymenúva (58. bod).\n44. Ústavný súd konštatuje, že žiadna z doterajších dvadsiatich dvoch priamych novelizácií ústavy\nsa týchto právnych názorov nedotkla spôsobom, ktorý by predstavoval ich prelomenie. Je pravdou,\nže s účinnosťou od 1. januára 2021 došlo prostredníctvom ústavného zákona č. 422/2020 Z. z.\nk zmene orgánu rozhodujúceho o disciplinárnej zodpovednosti generálneho prokurátora, lebo podľa\nnovelizovaného znenia čl. 136 ods. 3 ústavy vykonáva ústavný súd disciplinárne konanie voči\npredsedovi a podpredsedovi Najvyššieho súdu Slovenskej republiky a predsedovi a podpredsedovi\nNajvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky. O disciplinárnej zodpovednosti prokurátorov\nrozhoduje v súlade s čl. 142 ods. 2 písm. c) ústavy Najvyšší správny súd Slovenskej republiky.\nDisciplinárnu zodpovednosť prokurátorov predpokladá ústavný text nielen v citovanom čl. 142\nods. 2 písm. c), ale jej existencia má pri výkone postavení, povolaní a funkcií napĺňajúcich poslanie\nochrany demokratického a právneho štátu pôvod v čl. 1 ods. 1 prvej vete ústavy. Disciplinárna\nzodpovednosť predstavuje jeden z motívov na to, aby sa dotknutá osoba pri výkone svojho\npostavenia, povolania alebo funkcie správala spôsobom, ktorý je právom pozitívne aprobovaný,\npretože napĺňa ústavné hodnoty demokratického a právneho štátu (pozri IV. ÚS 212/2023, 25. bod).\nNovelizačný ústavný zákon č. 422/2020 Z. z. nezmenil nič na už vyslovenom právnom názore\n\n12\n\nz nálezu sp. zn. PL. ÚS 105/2011, že ústavodarca mienil kreovať efektívny systém uplatnenia\ndisciplinárnej právomoci aj vo vzťahu ku generálnemu prokurátorovi.\n45. Generálny prokurátor vo svojom vyjadrení (83. a 84. bod) uvádza, že výkon disciplinárnej\nprávomoci voči generálnemu prokurátorovi ústava priamo neupravuje, pričom skutočnosť,\nže najvyšší správny súd je disciplinárnym súdom aj proti generálnemu prokurátorovi, vyplýva\npodľa jeho právneho názoru iba zo zákona č. 432/2021 Z. z., teda z disciplinárneho súdneho\nporiadku. Ústavný súd v tejto súvislosti konštatuje, že ak ústavný text v čl. 142 ods. 2 písm. c)\nzveruje najvyššiemu správnemu súdu aj rozhodovanie o disciplinárnej zodpovednosti prokurátorov,\nrozumie sa tým rozhodovanie o disciplinárnej zodpovednosti každého jedného prokurátora, ktorým\nprirodzene je tiež generálny prokurátor (zhodne OROSZ, L., SVÁK, J. a kol. Ústava Slovenskej\nrepubliky. Komentár. Zväzok II. Bratislava : Wolters Kluwer SR s. r. o., 2022. s. 652.). Skutočnosť,\nže najvyšší správny súd je disciplinárnym súdom proti generálnemu prokurátorovi, preto nevyplýva\niba z disciplinárneho súdneho poriadku, ale priamo z čl. 142 ods. 2 písm. c) ústavy. Opačný výklad\nby znamenal, že zákonodarca je oprávnený ustanoviť odlišne príslušnosť súdu pre všetkých\nprokurátorov okrem jedného a odlišne pre generálneho prokurátora. Ústava tak poskytuje\ngenerálnemu prokurátorovi garanciu, že rozhodovanie o disciplinárnej zodpovednosti\nje aj z inštitucionálneho hľadiska budované na princípe rovnakého zaobchádzania s každým\nprokurátorom.\n46. Rozhodovaciu činnosť generálneho prokurátora môže prostredníctvom čl. 142 ods. 2 písm. c)\nústavy posúdiť aj najvyšší správny súd, nie iba senáty ústavného súdu v rámci konania o ústavných\nsťažnostiach podľa čl. 127 ústavy (116. bod zo stanoviska generálneho prokurátora). Senáty\nústavného súdu rozhodujú o sťažnostiach fyzických alebo právnických osôb, ak namietajú\nporušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd\nvyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená\nspôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.\nÚstavodarca zrejme vytváral znenie čl. 142 ods. 2 písm. c) ústavy s vedomím, že podanie ústavnej\nsťažnosti bude pri rozhodovacej činnosti generálneho prokurátora pravdepodobné len vtedy,\nak sa dotknutá fyzická alebo právnická osoba cíti byť rozhodnutím generálneho prokurátora\nnegatívne dotknutá.\n47. V demokratickom a právnom štáte by bolo neprípustné, ak by sa právny prostriedok zaistenia\ndodržiavania zákonov a riadneho plnenia služobných povinností prokurátormi netýkal každého\njedného prokurátora. Vzhľadom na hierarchický model prokuratúry je očividné, že návrh na začatie\ndisciplinárneho konania nemôže podávať sám voči sebe generálny prokurátor. Oprávnenie iniciovať\ndisciplinárne konanie proti samotnému generálnemu prokurátorovi subjektom mimo organizačnej\nštruktúry orgánov prokuratúry reflektuje verejný záujem na vytvorení garancií pred potencionálnym\nzneužitím verejnej moci a je bezprostredne previazané s ústavným princípom zákazu svojvôle.\nTen predstavuje kategorický imperatív zaväzujúci všetkých verejných činiteľov, t. j. všetky osoby,\nktoré vykonávajú, resp. podieľajú sa na výkone verejnej moci. Za zneužitie právomoci nemožno\nchápať len výkon právomoci v rozpore s platným právom alebo nad rámec (ultra vires) zverenej\npôsobnosti, či nad rámec uváženia (diskrécie) poskytnutého právnymi normami, ale aj konanie\na rozhodovanie verejného činiteľa v rozpore s ústavou chránenými hodnotami koncentrovane\nvyjadrenými prostredníctvom ústavných princípov, resp. výkon právomoci v rozpore s jej účelom,\n\n13\n\na to zvlášť vtedy, ak je očividné, že ide o konanie v rozpore s verejným záujmom uprednostňujúce\nosobný záujem či skupinové záujmy (PL. ÚS 7/2017).\n48. Vývoj právnej úpravy disciplinárnej zodpovednosti generálneho prokurátora je vhodne\nzachytený v stanovisku generálneho prokurátora k návrhu na začatie konania. Aj keď ústavodarca\ncez ústavný zákon č. 90/2001 Z. z. do ústavného textu explicitne doplnil, že disciplinárne konanie\nvoči generálnemu prokurátorovi vykonáva ústavný súd (už spomenutý niekdajší čl. 136 ods. 3\nústavy), naďalej absentovala právna úprava, ktorá by ustanovovala subjekt aktívne legitimovaný\nna podanie návrhu na začatie disciplinárneho konania. Až zákon č. 220/2011 Z. z., ktorým sa mení\na dopĺňa zákon č. 153/2001 Z. z. o prokuratúre v znení neskorších predpisov a ktorým sa menia\na dopĺňajú niektoré zákony v znení nálezu ústavného súdu č. 308/2011 Z. z. (ďalej len „zákon\nč. 220/2011 Z. z.“), odstránil chýbajúcu úpravu podávania návrhov, čím sa malo podľa dôvodovej\nsprávy „zamedziť absurdným situáciám, keď za disciplinárne previnenie nie je možné stíhať\ngenerálneho prokurátora, a to len z dôvodu, že niet oprávneného subjektu na podanie\ndisciplinárneho návrhu“. Zákon č. 220/2011 Z. z. zveril podávanie návrhu na začatie\ndisciplinárneho konania proti generálnemu prokurátorovi ministrovi spravodlivosti a verejnému\nochrancovi práv. Ústavný súd následne vo veci sp. zn. PL. ÚS 105/2011 vyslovil nesúlad\nnávrhového oprávnenia ministra spravodlivosti s referenčnými ústavnými normami, a ústavne\nkonformným výkladom vysvetlil návrhové oprávnenie verejného ochrancu práv tak, že sa nemôže\npoužiť vo všeobecnosti, ale len po identifikovaní porušenia základného práva alebo slobody\nkonkrétnych fyzických alebo právnických osôb prokurátorom (bod 11.2.). Verejný ochranca práv\ntak nemohol podať návrh na začatie disciplinárneho konania v prípadoch, keď porušenie všeobecne\nzáväzných právnych predpisov prokurátorom nebolo spojené s porušením základného práva alebo\nslobody konkrétnych fyzických alebo právnických osôb. Ako ďalej vysvetľuje aj generálny\nprokurátor, zákonodarca následne zákonom č. 322/2014 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon\nč. 548/2003 Z. z. o Justičnej akadémii a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších\npredpisov a ktorým sa menia a dopĺňajú niektoré zákony, s účinnosťou od 1. decembra 2014\nustanovil, že návrh na začatie disciplinárneho konania je oprávnený podať subjekt oprávnený podať\nnávrh na začatie disciplinárneho konania proti generálnemu prokurátorovi ustanovený osobitným\npredpisom. Týmto osobitným predpisom zrejme mal byť zákon Národnej rady Slovenskej republiky\nč. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky a o konaní pred ním\na o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov , ktorý však v § 74e ods. 1 ustanovoval,\nže na disciplinárne konanie voči generálnemu prokurátorovi sa primerane použije osobitný predpis\ns odkazom na zákon č. 154/2001 Z. z. o prokurátoroch a právnych čakateľoch prokuratúry v znení\nneskorších predpisov. Tento tautologický vzťah bol odstránený až zákonom o ústavnom súde, ktorý\ns účinnosťou od 1. marca 2019 do 31. júla 2021 v § 221 ustanovoval, že návrh na začatie\ndisciplinárneho konania voči generálnemu prokurátorovi môžu podať najmenej tri pätiny poslancov\nnárodnej rady a prezident. Táto právna úprava bola s účinnosťou od 1. augusta 2021 vo vzťahu\nku generálnemu prokurátorovi vypustená bez náhrady zákonom č. 423/2020 Z. z., pričom najvyšší\nsprávny súd začal svoju činnosť 1. augusta 2021. Disciplinárny súdny poriadok nadobudol účinnosť\naž 1. decembra 2021.\n49. V tejto súvislosti a s ohľadom na predmet konania je nevyhnutné zaoberať sa otázkou,\nči oprávnenie prezidenta podať návrh na začatie disciplinárneho konania proti generálnemu\nprokurátorovi má povahu ústavnej normy, alebo jeho zverenie prezidentovi spadá do úvahy\n14\n\nnárodnej rady ako zákonodarného orgánu. Pri zodpovedaní tejto otázky má ústavný súd na pamäti,\nže kompetencia podávať výklad ho posúva vzhľadom na výrokovú kultúru vyplývajúcu z podstaty\nvýkladu z roly justičného orgánu smerom k tvorbe práva. Skutočnosť, že ústavný súd priamo\nvo výroku záväzne vykladá ústavný text, mu dáva značnú moc v porovnaní s tým, ak by vo výroku\nlen vyhovoval alebo zamietal návrh. Táto kompetencia si vyžaduje veľkú zdržanlivosť v duchu\ntézy, že kompetenčné otázky sa majú rozhodovať konzervatívne, nie expanzívne ako ľudské práva\n(FIAČAN, I., KERECMAN, P., ŠTIAVNICKÝ, J. a kolektív. Ústavný súd Slovenskej republiky\n(1993 – 2023). Ústavné súdnictvo v premenách času. Košice : Kancelária Ústavného súdu\nSlovenskej republiky, 2023. s. 102 a 103.).\n50. Ústavný súd preto konštatuje, že oprávnenie prezidenta podať návrh na začatie disciplinárneho\nkonania proti generálnemu prokurátorovi (čo však nie je bezprostredným predmetom konania\nv zmysle návrhu prezidenta) nemá povahu ústavnej normy a nevyplýva ani implicitne z jeho\npovinnosti svojím rozhodovaním zabezpečovať riadny chod ústavných orgánov v spojení\ns vymenúvaním, odvolávaním a prijímaním sľubu generálneho prokurátora, ako aj ústavným\nprincípom deľby moci. Nie je úlohou ústavného súdu nahrádzať ústavodarcu. Pokiaľ\nby ústavodarca chcel, aby bolo oprávnenie prezidenta podať návrh na začatie disciplinárneho\nkonania proti generálnemu prokurátorovi súčasťou ústavného textu, urobil by tak v niektorej\nz priamych novelizácií ústavy, napríklad v novelizačnom ústavnom zákone č. 422/2020 Z. z.\nNávrhové oprávnenie bolo skloňované aj v medzirezortnom pripomienkovom konaní k vládnemu\nnávrhu tohto ústavného zákona (pozri https://rokovania.gov.sk/RVL/Material/25306/1), konkrétne\nv pripomienke generálnej prokuratúry č. 7: „Ústavné postavenie, funkčná autonómia a pôsobnosť\ngenerálneho prokurátora (aj vo vzťahu k všeobecným súdom) sú dôležité pre fungovanie a činnosť\ncelej prokuratúry. Zabezpečenie jeho slobodného rozhodovania a odfiltrovania vonkajších vplyvov\nna jeho konanie a rozhodovanie má byť zabezpečené aj prostredníctvom orgánu, ktorý je oprávnený\nna podanie návrhu na disciplinárne konanie a orgánu oprávnenom o tomto návrhu rozhodnúť.“\nÚstavodarca však zjavne považoval podrobnosti o návrhovom oprávnení za otázku hodnú úpravy\nna zákonnej, nie ústavnej úrovni. Ústavný súd pristupuje k tomuto rozhodnutiu ústavodarcu\ns kompetenčným rešpektom a doplnením, že toto návrhové oprávnenie nie je súčasťou\nani materiálneho jadra ústavy (postupne definovaného v judikatúre ústavného súdu, najmä\nPL. ÚS 7/2017, PL. ÚS 21/2014, PL. ÚS 24/2014, PL. ÚS 7/2021) a preto ho z materiálneho jadra\nústavy ani nemožno vyvodzovať.\n51. Uvedený prístup založený na kompetenčnom rešpekte nie je príznačný iba pre toto konanie,\nale ústavný súd ho zvolil napríklad aj pri posudzovaní možných ústavných vád legislatívneho\nprocesu. V náleze sp. zn. PL. ÚS 18/2022 ich predstavil takto: Prvú situáciu tvoria najvážnejšie\nporušenia, ku ktorým dôjde, ak národná rada poruší ústavné pravidlá výslovne upravujúce\nlegislatívny proces (bod 27). Druhá situácia sa týka zákona o rokovacom poriadku a konkrétne\npredstavuje (i) porušenie ustanovenia zákona o rokovacom poriadku (ii) s určitou, vyššou\nintenzitou, pri ktorom mohlo dôjsť (iii) k porušeniu relevantných ústavných článkov (bod 28).\nA napokon treťou rovinou je síce formálne dodržanie ustanovení zákona o rokovacom poriadku,\nktoré ale vyústi do porušenia ústavou chránených práv alebo princípov (bod 29). Spoločným\nmenovateľom všetkých troch vád je, že ústavný súd by pri nich vyslovoval nesúlad s konkrétnym\nústavným článkom, pričom konanie v rozpore napríklad so zákonnými podmienkami na skrátené\nlegislatívne konanie ešte nemusí nevyhnutne znamenať aj neústavnosť (pozri 279. a 280. bod\n15\n\nz odôvodnenia nálezu PL. ÚS 3/2024). Inými slovami, ústavný súd aj v uvedenom príklade\nrešpektuje rozhodnutie ústavodarcu, že podmienky na skrátené legislatívne konanie nezakotvil\ndo ústavného textu, a ich prípadné zakotvenie sa môže uskutočniť novelizačným ústavným\nzákonom, nie rozhodovacou činnosťou ústavného súdu. Zmena alebo doplnenie ústavného textu\nby v tejto súvislosti našla odraz aj v jeho rozhodovacej činnosti.\n52. Hlava štátu argumentuje v spornej veci okrem iného aj čl. 101 ods. 1 ústavy. K povinnosti\nzabezpečovať svojím rozhodovaním riadny chod ústavných orgánov je potrebné uviesť, že ústava\nnie je dokumentom obsahujúcim normatívne irelevantné proklamácie, ktorých význam je určený\naž ďalšou zákonodarcovou činnosťou, ale je skutočným súborom priamo aplikovateľných noriem,\nprincípov a hodnôt, ktoré majú svoj konkrétny normatívny dopad (PL. ÚS 12/01, PL. ÚS 13/2022).\nTáto povinnosť však charakterizuje funkciu prezidenta bez toho, aby malo samostatné kompetenčné\núčinky, aké má čl. 102 ústavy. Formulácia „svojím rozhodovaním zabezpečuje riadny chod\nústavných orgánov“ znamená, že prezident rozhoduje na uvedený účel, len ak mu priamo ústava\nalebo zákon na základe ústavy a v jej medziach (čl. 2 ods. 2 ústavy) zveruje určitú pôsobnosť, ktorú\nrozhodovacia činnosť prezidenta nemôže relevantne prekročiť.\n53. Ústavná povinnosť prezidenta zabezpečovať svojím rozhodovaním riadny chod ústavných\norgánov má konkrétny normatívny dopad pri výkone niektorého z ústavných oprávnení. V procese\nkreovania generálneho prokurátora [oprávnenie prezidenta podľa čl. 102 ods. 1 písm. s) a t) ústavy\nv spojení s čl. 150 ústavy] sa tento normatívny dopad prejavuje v tom, že hlava štátu je oprávnená\nnevymenovať kandidáta zvoleného národnou radou aj z dôvodu závažnej skutočnosti vzťahujúcej\nsa na osobu kandidáta, ktorá dôvodne spochybňuje jeho schopnosť vykonávať funkciu spôsobom\nneznižujúcim vážnosť ústavnej funkcie alebo celého orgánu, ktorého má byť táto osoba vrcholným\npredstaviteľom, alebo spôsobom, ktorý nebude v rozpore so samotným poslaním tohto orgánu,\nak by v dôsledku tejto skutočnosti mohol byť narušený riadny chod ústavných orgánov\n(PL. ÚS 4/2012).\n54. Ústavná povinnosť prezidenta zabezpečovať svojím rozhodovaním riadny chod ústavných\norgánov však nemôže mať normatívny dopad nad rámec ústavného oprávnenia, ktoré vytvoril\nústavodarca. Pri generálnom prokurátorovi to znamená, že čl. 101 ods. 1 druhá veta ústavy\nneoprávňuje prezidenta odvolať generálneho prokurátora bez návrhu národnej rady, hoci by vedel\npreukázať závažnú skutočnosť vzťahujúcu sa na osobu generálneho prokurátora, ktorá dôvodne\nspochybňuje jeho schopnosť vykonávať funkciu spôsobom neznižujúcim vážnosť ústavnej funkcie\nalebo celej prokuratúry, alebo spôsobom, ktorý by bol v rozpore s jej samotným poslaním,\nčoho dôsledkom by bolo narušenie riadneho chodu ústavných orgánov. V tomto zmysle je potrebné\nchápať právny názor ústavného súdu, že povinnosť hlavy štátu zabezpečovať svojím rozhodovaním\nriadny chod ústavných orgánov nemá samostatné kompetenčné účinky.\n55. Prístup ústavného súdu je vhodné vysvetliť aj na inom príklade ústavného oprávnenia.\nPodľa čl. 102 ods. 1 písm. g) prezident vymenúva a odvoláva predsedu a ostatných členov vlády\nSlovenskej republiky, poveruje ich riadením ministerstiev a prijíma ich demisiu. Predsedu\na ostatných členov vlády odvoláva v prípadoch uvedených v čl. 115 a 116 ústavy. Predsedu\na ostatných členov vlády vymenúva a poveruje ich riadením ministerstiev tak, aby bol zabezpečený\nriadny chod ústavných orgánov. Pokiaľ ústava v čl. 110 ods. 2 uvádza, že za predsedu vlády môže\nbyť vymenovaný každý občan Slovenskej republiky voliteľný do národnej rady (a v súlade s čl. 111\n\n16\n\nústavy môže byť za podpredsedu vlády a ministra vymenovaný rovnako len občan voliteľný\nza poslanca národnej rady), potom jedným zo spôsobov zabezpečenia riadneho chodu ústavných\norgánov je overenie, či konkrétna fyzická osoba má štátne občianstvo Slovenskej republiky,\nvolebné právo, vek aspoň 21 rokov a trvalý pobyt na území Slovenskej republiky. Keďže členom\nvlády nemôže byť ani ten, u koho pretrváva nezlučiteľnosť podľa čl. 3 ods. 4 ústavného zákona\nč. 493/2011 Z. z. o rozpočtovej zodpovednosti [„Nezlučiteľnosť funkcie člena rady pre rozpočtovú\nzodpovednosť s funkciou člena vlády trvá ešte do troch rokov po zániku funkcie člena Rady\npre rozpočtovú zodpovednosť podľa odseku 5 písm. a) až c).“], hlava štátu overuje aj túto\nskutočnosť. I keď ústavný text explicitne neobsahuje ústavnú normu, podľa ktorej by bola hlava\nštátu oprávnená získavať osobné údaje konkrétnej fyzickej osoby, zabezpečovanie riadneho chodu\nústavných orgánov pri uvedenom príklade znamená oprávnenie prezidenta sa s nimi oboznámiť\na povinnosť fyzickej osoby, ktorá sa chce stať členom vlády, ich hlave štátu poskytnúť.\nOdmietnutie splnenia tejto povinnosti by zakladalo konkrétny dôvod na nevymenovanie fyzickej\nosoby za člena vlády. Naopak, ústavná povinnosť prezidenta zabezpečovať svojím rozhodovaním\nriadny chod ústavných orgánov nemôže byť uchopená tak, že prezident je oprávnený odvolať člena\nvlády aj mimo prípadov stanovených v čl. 115 a 116 ústavy, t. j. z dôvodu, že konkrétny člen vlády\npodľa názoru hlavy štátu nevykonáva svoju funkciu riadne a nie je tým zabezpečený riadny chod\nústavného orgánu. Ústavná povinnosť zabezpečovať svojím rozhodovaním riadny chod ústavných\norgánov nesmie ísť nad rámec toho, ako ústavodarca nastavil podmienky odvolávania členov vlády\nv čl. 102 ods. 1 písm. g) ústavy.\n56. Pri zodpovedaní otázky, či prezidentovi v rámci výkonu povinnosti svojím rozhodovaním\nzabezpečovať riadny chod ústavných orgánov vo vzťahu ku generálnemu prokurátorovi a v spojení\ns ústavným princípom deľby moci patrí oprávnenie požiadať generálneho prokurátora o súčinnosť\npri sprístupňovaní konkrétnych informácií, je ďalej nevyhnutné poukázať na znenie čl. 102 ods. 1\npísm. r) ústavy, keďže ústava predstavuje právny celok, ktorý treba aplikovať vo vzájomnej\nsúvislosti všetkých ústavných noriem. Uvedená ústavná norma zakotvuje oprávnenie prezidenta\nvyžadovať si od vlády Slovenskej republiky a od jej členov informácie potrebné na plnenie svojich\núloh. Ústavný súd podal výklad čl. 102 písm. r) vo veci sp. zn. I. ÚS 7/96, teda ešte v čase,\nkeď oprávnenie znelo: „Prezident (...) má právo byť prítomný na schôdzach vlády Slovenskej\nrepubliky, predsedať jej a vyžadovať si od vlády alebo od jej členov správy.“ Ústavný súd vyslovil,\nže z ústavného práva prezidenta „vyžadovať si od vlády alebo od jej členov správy“ nevyplývalo\noprávnenie určiť postup a spôsob, akým má vláda alebo jej člen zadovážiť údaje, ktoré majú tvoriť\nobsah správy vlády alebo jej člena vyžiadanej prezidentom. Určenie postupu a spôsobu zadováženia\núdajov, ktoré majú tvoriť obsah správy prezidentovi, patrilo do výlučnej pôsobnosti vlády\nalebo toho jej člena, od ktorého si prezident vyžiadal správu podľa čl. 102 písm. r) ústavy.\nZ ústavného práva prezidenta podľa čl. 102 písm. r) ústavy nevyplývalo oprávnenie určiť lehotu,\ndokedy má vláda alebo jej člen správu prezidentovi zaslať. Lehota na vyhotovenie a zaslanie správy\nvlády alebo jej člena vyžiadanej prezidentom podľa čl. 102 písm. r) ústavy vyplývala z ústavnej\nzásady spolupráce oboch zložiek výkonnej moci Slovenskej republiky. Jej trvanie bolo podmienené\nčasom objektívne potrebným na to, aby vláda alebo jej člen zadovážili údaje, ktoré majú tvoriť\njej obsah.\n57. Je nepochybné, že generálny prokurátor nie je súčasťou vlády ako kolektívneho ústavného\norgánu. Ústavný súd navyše odmietol takú interpretáciu postavenia generálneho prokurátora, ktorá\n17\n\nho zaraďovala do výkonnej moci. Ústava priznáva orgánom prokuratúry postavenie osobitného\nústavného orgánu právnej ochrany obdobne ako verejnému ochrancovi práv (ôsma hlava ústavy).\nNeupravuje prokuratúru ako súčasť výkonnej moci (v rámci šiestej hlavy). Pôsobnosť prokuratúry\nsa podľa čl. 149 ústavy neobmedzuje výlučne na ochranu záujmov štátu v trestnom konaní,\nale zahŕňa aj ochranu práv a právom chránených záujmov fyzických osôb a právnických osôb.\nProkuratúra je štátnym orgánom nesúcim znaky orgánov výkonnej moci (napríklad pri dozore\nnad zachovávaním zákonnosti orgánmi verejnej správy), ako aj orgánov súdnej moci (najmä vo\nvzťahu k oprávneniam v trestnom konaní). Z uvedených skutočností vyplýva relatívne samostatné\npostavenie prokuratúry v ústavnom systéme Slovenskej republiky v kontraste s koncepciou, ktorá\nchápe prokuratúru ako súčasť orgánov výkonnej moci podriadených vláde (PL. ÚS 25/2020).\nProkuratúra nemá zákonodarnú právomoc, nemá ani súdnu právomoc (nerozhoduje spory v mene\nštátu), ale nemá ani výkonnú právomoc (neukladá právne sankcie osobám, ktoré sa dopustili\nporušenia právnych predpisov a nedozerá na účelnosť a efektívnosť výkonu rozhodnutí).\nProkuratúra má znaky ako orgán výkonnej moci pri dozore nad zachovávaním zákonnosti orgánmi\nverejnej správy, čo z nej samej ale orgán verejnej správy a ani orgán výkonnej moci nerobí\n(PL. ÚS 1/2022).\n58. Ani mimoriadne extenzívny výklad čl. 102 ods. 1 písm. r) ústavy, ktorý by pod pojem „vláda\na jej členovia“ snažil zaradiť predstaviteľov výkonnej moci in genere, by preto neviedol k tomu,\naby cez neho vznikla povinnosť generálnemu prokurátorovi. Zaradenie tohto osobitného oprávnenia\ndo ústavného textu je však pre ústavný súd ďalším potvrdením, že z čl. 1 ods. 1, čl. 101 ods. 1, 102\nods. 1 písm. s) a t) a čl. 150 ústavy nie je možné ich jednotlivým použitím ani pri vzájomnej\npodpornej aplikácii vyvodiť záver o oprávnení prezidenta požadovať od generálneho prokurátora\nalebo od iných orgánov prokuratúry potrebné vecné podklady a údaje na účel podania návrhu\nna disciplinárne konanie proti generálnemu prokurátorovi. Ústavodarcovi nič nebráni v tom,\naby po vzore čl. 102 ods. 1 písm. r) ústavy vytvoril pre hlavu štátu osobitné oprávnenie smerujúce\nvoči generálnemu prokurátorovi, prípadne aby danú ústavnú normu novelizoval s rovnakým\ncieľom. Kompetenčný rešpekt, ústavný princíp legality a predovšetkým ústavný princíp deľby moci\nbránia tomu, aby novelizáciu ústavného textu vykonal svojím výkladom samotný ústavný súd.\n59. Z aplikačnej praxe možno upozorniť na príklad ústavného zákona č. 545/2005 Z. z., ktorým\nsa menil a dopĺňal ústavný zákon č. 357/2004 Z. z. o ochrane verejného záujmu pri výkone funkcií\nverejných funkcionárov (ďalej len „ústavný zákon č. 357/2004 Z. z.“). Pred nadobudnutím\núčinnosti tohto novelizačného ústavného zákona nebol orgán uskutočňujúci konanie vo veci\nochrany verejného záujmu a zamedzenia rozporu záujmov oprávnený domáhať sa súčinnosti iných\norgánov verejnej moci alebo právnických osôb, i keď ústavná úprava predpokladala v čl. 9 ods. 4\nvykonávanie dokazovania, ak to bolo pre účely konania potrebné. Ústavodarca sa s týmto stavom\nneuspokojil a s účinnosťou od 1. januára 2006 zakotvil do čl. 9 odsek 14: „Orgány verejnej moci\na právnické osoby sú povinné na žiadosť orgánu, ktorý vykonáva konanie podľa odseku 1, oznámiť\nskutočnosti, ktoré majú význam pre konanie a rozhodnutie podľa tohto ústavného zákona.\nZa nesplnenie tejto povinnosti môže tento orgán uložiť štatutárnemu orgánu alebo predsedovi\nštatutárneho orgánu orgánov verejnej moci a orgánov právnických osôb pokutu vo výške určenej\nv odseku 10 písm. a), a to aj opakovane.“ Nedostatok ústavnej úpravy tak neodstraňoval ústavný\nsúd extenzívnym výkladom právomoci dohľadových orgánov, ale samotný ústavodarca.\n\n18\n\n60. Z uvedených záverov vyplýva finálny interpretačný rezultát, že z čl. 1 ods. 1, čl. 101 ods. 1\ndruhej vety, čl. 102 ods. 1 písm. s) a t) a čl. 150 ústavy nie je možné ich jednotlivým použitím\nani pri ich vzájomnej aplikácii vyvodiť záver o oprávnení prezidenta požadovať od generálneho\nprokurátora alebo od iných orgánov prokuratúry potrebné vecné podklady a údaje na účel podania\nnávrhu na začatie disciplinárneho konania proti generálnemu prokurátorovi.\n61. Ústavný súd nad rámec už prezentovaných nosných dôvodov tohto nálezu považuje za účelné\nvyjadriť sa aj k čiastkovým dôvodom oboch účastníkov konania, ktoré predniesli vo svojich\npodaniach vo veci samej. Parciálne argumenty nie sú pre podaný výklad ústavy rozhodujúce, postoj\nústavného súdu k nim však dokresľuje obraz vzťahov prezidenta a generálneho prokurátora\nako ústavných orgánov.\n62. Pokiaľ navrhovateľka na prospech svojej argumentácie o nutnosti prepojenia zákonom\npriznanej právomoci podľa § 16 písm. b) disciplinárneho súdneho poriadku s ústavou uloženou\npovinnosťou zabezpečovať riadny chod ústavných orgánov odkazuje na § 3 ods. 1 zákona Národnej\nrady Slovenskej republiky č. 16/1993 Z. z. o Kancelárii prezidenta Slovenskej republiky v znení\nneskorších predpisov [(ďalej len „zákon č. 16/1993 Z. z.“); „Na plnenie svojich úloh môže\nkancelária od štátnych orgánov vyžadovať správy a vysvetlenia vo veciach patriacich do pôsobnosti\nprezidenta.“], ústavný súd zdôrazňuje, že v konaní podľa čl. 128 ústavy podáva výlučne výklad\nústavných noriem, ktorých „právny život“ musí byť od podústavného práva autonómny. Požiadavka\nautonómie platí aj o obsahu ústavných noriem, avšak s výnimkou, keď samotná ústava podústavnú\núpravu predpokladá a odkazuje na ňu. V posudzovanom prípade o uvedenú druhovú výnimku\nnejde. Ústavou založená požiadavka hierarchie právnych predpisov priamo determinovaná mierou\ndemokratickej legitimácie v procese ich tvorby nedovoľuje, aby bol obsah čl. 101 ods. 1 druhej vety\nústavy ako normy vyššej právnej sily konštituovaný normou nižšej právnej sily zakotvenou v § 3\nods. 1 zákona č. 16/1993 Z. z. Predmetný argument navrhovateľky je preto na účel podávania\nvýkladu ňou označených ústavných noriem irelevantný, a tým aj nepoužiteľný.\n63. Argumentácii navrhovateľky o nerealizovateľnosti jej návrhového oprávnenia podľa § 16\npísm. b) disciplinárneho súdneho poriadku v prípade, ak obsah súvisiacich ústavných noriem\nnebude možné vyložiť práve ňou navrhovaným spôsobom, možno z hľadísk logiky a racionality\nprisvedčiť. Ústavný súd však zároveň opakuje už v bode 53 vyslovenú tézu, podľa ktorej ústavná\npovinnosť prezidenta zabezpečovať svojím rozhodovaním riadny chod ústavných orgánov\nmá konkrétny normatívny dopad len pri výkone niektorého z taxatívne vymenovaných ústavných\noprávnení, ku ktorým oprávnenie prezidenta ustanovené v § 16 písm. b) disciplinárneho súdneho\nporiadku nepatrí. Rozhodnutie ústavodarcu, ktorý zavedenie návrhového oprávnenia prezidenta\nna zákonnej úrovni nespojil so zodpovedajúcim doplnením jeho ústavného základu, ústavný súd\nv konaní podľa čl. 128 ústavy rešpektuje (bod 50), hoci zotrváva na názore formulovanom v náleze\nsp. zn. PL. ÚS 105/2011, podľa ktorého práve pôsobnosť pri kreovaní funkcie generálneho\nprokurátora racionálne odôvodňuje zverenie oprávnenia podať návrh na disciplinárne konanie\nproti nemu prezidentovi a národnej rade.\n64. Na uvedené nadväzuje skutočnosť, že samotné návrhové oprávnenie prezidenta vo vzťahu\nk disciplinárnemu konaniu proti generálnemu prokurátorovi, resp. jeho ústavný základ,\nnie je predmetom podaného návrhu, ktorého rozsahom a dôvodmi je ústavný súd podľa § 45 zákona\no ústavnom súde viazaný. Ako však už bolo vysvetlené v bode 33, výklad jednotlivých ústavných\n\n19\n\nustanovení je vo vzájomnej relevantnej súvislosti neoddeliteľne prepojený. V tejto súvislosti\ndominuje zásadný význam úpravy čl. 2 ods. 2 ústavy (v kontradikcii s ods. 3 tohto ustanovenia),\nv kontexte ktorého dotknutá významná návrhová súčasť pôsobnosti prezidenta, ktorá môže viesť\nk odvolaniu generálneho prokurátora z funkcie, by mala napĺňať atribút konania prezidenta\nako štátneho orgánu pri tomto kroku v prvom rade „na základe ústavy a v jej medziach“,\na až v nadväznosti na to „v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon“. Kompetenčný výpočet\nv čl. 102 ods. 1 ústavy vzťahujúcom sa na prezidenta je taxatívny, neobsahuje teda odkaz na ďalšiu\nzákonom ustanovenú pôsobnosť ako v prípade Súdnej rady Slovenskej republiky v čl. 141a ods. 6\npísm. k) ústavy, ani demonštratívny výpočet pôsobnostných oprávnení ako v prípade Národnej rady\nSlovenskej republiky v čl. 86 ústavy. Ak nie je pri výklade ústavy (bez ohľadu na absenciu\nderogačných konzekvencií voči zákonnej úprave pri aktuálnom rozhodovaní ústavného súdu)\ndostatočný ústavný základ pre samotné návrhové oprávnenie v disciplinárnom konaní [pričom\npri ostatných kompetenčných súvzťažnostiach voči generálnemu prokurátorovi je v prípade\nprezidenta ústavná úprava v čl. 102 ods. 1 písm. s) a t) explicitná], platí taký bazálny ústavný deficit\na maiori ad minus aj vo vzťahu k „obslužnej“ kompetencii zabezpečovania podkladov na podanie\npredmetného návrhu, ktorá má len akcesorický charakter.\n65. Keďže prezident je reprezentantom iného druhu moci než generálny prokurátor, a generálny\nprokurátor má byť podaním návrhu na začatie disciplinárneho konania atakovaný s možnosťou\nuloženia verejnoprávnej sankcie v disciplinárnom konaní, aktívna procesná legitimácia prezidenta\na na jej základe podanie predmetného návrhu prezidentom sú výkonom pôsobnosti štátneho orgánu\nv zmysle čl. 2 ods. 2 ústavy, ktorá musí disponovať náležitým ústavným základom.\nKeďže predmetná úprava absentuje, tým vytvorenú medzeru v práve nie je možné preklenúť\nani prostredníctvom interpretačne extenzívneho použitia čl. 101 ods. 1 ústavy, ani odvolaním\nsa na zásadu vzájomnej spolupráce ústavných orgánov. Označená zásada totiž nie je použiteľná\nv prípade, ak ide o uplatňovanie systému bŕzd a protiváh medzi mocenskými orgánmi\n(najmä rôznych druhov moci), kam pôsobnosť prezidenta pri návrhovom iniciovaní disciplinárnej\nzodpovednosti generálneho prokurátora nepochybne patrí.\n66. K uvedenému možno doplniť, že čl. 102 ods. 1 písm. s) a t) ústavy má kompetenčný obsah,\nktorý však nie je viazaný na disciplinárne konanie s výnimkou odvolania generálneho prokurátora\nz jeho funkcie prezidentom na základe disciplinárneho rozhodnutia najvyššieho správneho súdu\na nadväzujúceho návrhu národnej rady na odvolanie generálneho prokurátora [§ 8 ods. 3 písm. g)\nzákona č. 153/2001 Z. z.]. V danom prípade však ide o úpravu odlišnej pôsobnosti než pôsobnosti\ntvorenej samotným oprávnením prezidenta na podanie návrhu na disciplinárne konanie\nproti generálnemu prokurátorovi, a teda sprostredkovane aj na zabezpečovanie podkladov na taký\nnávrh. Obsahová odlišnosť predmetu úpravy sa týka aj čl. 150 ústavy, ktorý charakterizuje výlučne\npostavenie generálneho prokurátora v rámci sústavy orgánov prokuratúry a spôsob jeho ustanovenia\ndo funkcie a odvolania z funkcie. Tento záver vo všeobecnej rovine potvrdzuje čl. 1 ods. 1 ústavy.\n67. K stanovisku generálneho prokurátora (bod 14), podľa ktorého navrhovanému výkladu bráni\nzákaz nútenia k sebaobviňovaniu, ústavný súd upriamuje pozornosť na myšlienku G. Jellineka,\ncitovanú Ústavným súdom Českej republiky vo veci Pl. ÚS – st. 9/99: „Orgán jako orgán nemá\nvůči státu osobnosti. Neexistují dvě osobnosti: státní osobnost a orgánová osobnost, jež by byly\nk sobě v nějakém právním poměru (...) Hlavy státu, sněmovny, úřady nemají nikdy právnické\n\n20\n\nosobnosti, kteráž přísluší jen a jen státu; všechny právní spory mezi nimi jsou spory o kompetenci\nv mezích jednoho a téhož právního subjektu. Jsou to vždy spory o objektivní, nikdy ne o subjektivní\nprávo.“ (JELLINEK, G. Všeobecná státověda. Praha 1906, s. 594 – 595.).\n68. Ak by ústavný súd prijal konštrukciu, že citovanej zásady sa môže dovolávať aj štátny orgán,\nnapríklad vo vzťahu k individuálnym právnym aktom, ktoré vydal v rámci svojej pôsobnosti, malo\nby to ďalekosiahle dôsledky prakticky do všetkých právnych odvetví, v ktorých je ingerencia\nverejnej moci prítomná. Jedným z mnohých príkladov je povinnosť súčinnosti na komunálnej\núrovni pri aplikácii ústavného zákona č. 357/2004 Z. z., a to v rámci uznesení sp. zn. I. ÚS 51/2017\nz 25. januára 2017 a sp. zn. III. ÚS 82/2017 zo 14. februára 2017. Obecné zastupiteľstvo\nnešpecifikovanej obce začalo podľa čl. 9 ods. 2 písm. a) ústavného zákona konanie 9. septembra\n2016 proti starostovi obce za celkovo šesť podozrení z porušení ústavného zákona.\nDňa 2. decembra 2016 bola starostovi uložená pokuta v sume zodpovedajúcej jeho mesačnému\nplatu. Zastupiteľstvo tak učinilo preto, lebo starosta odmietol oznámiť skutočnosti majúce význam\npre konanie a rozhodnutie podľa ústavného zákona, konkrétne výšku mesačného platu samotného\nstarostu obce. Zastupiteľstvo túto pokutu uložilo 20. decembra 2016 opakovane. Ústavný súd\npovažoval výšku mesačného platu verejného funkcionára za skutočnosť s významom\npre rozhodnutie podľa ústavného zákona. Nespochybňoval ani postup obecného zastupiteľstva,\nktoré aj napriek tomu, že malo vedomosť o výške platu starostu zo svojej činnosti, sa najskôr\nobrátilo so žiadosťou o jej oznámenie na starostu. Podľa názoru ústavného súdu nebolo možné\nod obecného zastupiteľstva spravodlivo požadovať, aby zo zápisníc zisťovalo výšku platu verejného\nfunkcionára v relevantnom období, keď takouto informáciou disponoval predovšetkým samotný\nverejný funkcionár (pozri OROSZ, L., SVÁK, J. a kol. Ústava Slovenskej republiky. Komentár.\nZväzok III. Bratislava : Wolters Kluwer SR s. r. o., 2023. s. 346.). Aplikácia zákazu nútenia\nk sebaobviňovaniu orgánom verejnej moci by preto mohla vyústiť až do odmietnutia poskytovať\ninformácie, ktoré z logiky veci nemôžu byť v demokratickej spoločnosti utajované.\n69. Na druhej strane, generálny prokurátor, ak je stíhaný v súvislosti s výkonom svojej funkcie,\nje stíhaný ako osoba, ktorá v disciplinárnom konaní nevykonáva pôsobnosť generálneho\nprokurátora, ale je stranou stojacou oproti disciplinárnemu navrhovateľovi, ktorý naopak v tejto\npozícii, aktuálne pre posudzovaný prípad, pôsobnosť prezidenta vykonáva (obdobne v trestnom\nkonaní, ak by bol generálny prokurátor stíhaný v súvislosti s výkonom svojej funkcie,\nnapr. pre trestný čin zneužívania právomoci verejného činiteľa, stíhal by ho a v súdnom konaní\nby proti nemu ako žalujúca protistrana stál príslušný prokurátor zastupujúci obžalobu,\na teda reprezentujúci prokuratúru). Ide o jeden z dôvodov, pre ktorý by bolo potrebné zvážiť\nnormatívnu úpravu kritickej súčinnostnej povinnosti generálneho prokurátora (generálnej\nprokuratúry) voči prezidentovi.\n70. Naostatok, k argumentu generálneho prokurátora o chýbajúcej odbornej spôsobilosti aparátu\nhlavy štátu kvalifikovane posúdiť jeho rozhodovaciu činnosť ústavný súd konštatuje, že ústavný\nsystém nie je budovaný na presvedčení, že pre podávanie návrhov smerujúcich k uplatneniu\nzodpovednosti osôb pôsobiacich v orgánoch verejnej moci je nevyhnutné mať vysokoškolské\nprávnické vzdelanie, resp. inú odbornú spôsobilosť. Vhodným príkladom je čl. 151a ods. 1 druhá\nveta ústavy, podľa ktorého sa môže verejný ochranca práv v zákonom ustanovených prípadoch\npodieľať na uplatnení zodpovednosti osôb pôsobiacich v orgánoch verejnej moci, ak tieto osoby\n\n21\n\nporušili základné právo alebo slobodu fyzických osôb a právnických osôb. Právna úprava sa pritom\no konkrétnejších požiadavkách na vzdelanie či odbornej spôsobilosti nezmieňuje. Zákon\nč. 564/2001 Z. z. o verejnom ochrancovi práv v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon\nč. 564/2001 Z. z.“) v § 4 ods. 2 písm. c) uvádza, že za verejného ochrancu práv možno zvoliť\nobčana Slovenskej republiky, ktorý je bezúhonný a jeho vzdelanie, schopnosti, skúsenosti\na morálne vlastnosti dávajú záruku, že funkciu verejného ochrancu práv bude riadne vykonávať.\nSplnenie aj tejto podmienky overuje národná rada pred hlasovaním o návrhu na voľbu.\nZa verejného ochrancu práv môže byť zvolená aj osoba, ktorá nemá vysokoškolské právnické\nvzdelanie. Rovnaké chápanie § 4 ods. 2 písm. c) zákona č. 564/2001 Z. z. je zjavne prítomné\naj v aplikačnej praxi na úrovni národnej rady (pozri napríklad uznesenie národnej rady č. 454\nz 8. februára 2017 k overeniu splnenia podmienok kandidátov na verejného ochrancu práv\nalebo uznesenie národnej rady č. 1834 z 9. novembra 2022 k overeniu splnenia podmienok\nkandidátov na verejného ochrancu práv).\n71. Uvedené právne názory k zásade nemo tenetur se ipsum accusare a k odbornej spôsobilosti\nosôb vykonávajúcich funkciu orgánu disponujúceho návrhovým oprávnením je potrebné vnímať\nv kontexte identifikovanej absencie náležitého ústavného základu oprávnenia prezidenta navrhovať\ndisciplinárne konanie proti generálnemu prokurátorovi a snahy ústavného súdu byť čo najviac\nnápomocný (pozri 112. bod z uznesenia z predbežného prerokovania vo veci PL. ÚS 13/2020)\npri jej riešení.\nIV.\nVyhlásenie a účinky nálezu ústavného súdu\n72. Podľa čl. 128 druhej a tretej vety ústavy sa rozhodnutie ústavného súdu o výklade ústavy alebo\nústavného zákona vyhlasuje spôsobom ustanoveným na vyhlasovanie zákonov. Výklad\nje všeobecne záväzný odo dňa jeho vyhlásenia.\n73. Podľa § 150 ods. 2 zákona o ústavnom súde je nález ústavného súdu právoplatný a všeobecne\nzáväzný odo dňa jeho vyhlásenia v zbierke zákonov. Podľa ods. 1 tohto ustanovenia sa v zbierke\nzákonov vyhlási výroková časť, odôvodnenie a poučenie o právnych účinkoch nálezu ústavného\nsúdu spolu so znením pripojených odlišných stanovísk.\n74. Podľa § 67 zákona o ústavnom súde k tomuto nálezu pripája odlišné stanovisko sudca Miloš\nMaďar, ktoré sa týka výroku a odôvodnenia rozhodnutia.\nP o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu ústavného súdu nemožno podať opravný prostriedok.\nV Košiciach 20. novembra 2024\nIvan Fiačan\npredseda Ústavného súdu\nSlovenskej republiky\n\n22", "vazby": {"registre": ["výklad ústavy a ústavných zákonov", "výklad (interpretácia)-ústavy", "prezident republiky-právomoc", "generálny prokurátor", "výklad (interpretácia)-ústavy", "prezident republiky", "právna veta", "systém bŕzd a protiváh", "generálny prokurátor", "Ústavný súd Slovenskej republiky-plénum", "riadny chod ústavných orgánov"], "pravna_veta": "1. Ústavná povinnosť prezidenta Slovenskej republiky zabezpečovať svojím rozhodovaním riadny chod ústavných orgánov podľa čl. 101 ods. 1 ústavy má konkrétny normatívny dopad len pri výkone niektorého z ústavných oprávnení podľa čl. 102 ods. 1 ústavy; táto povinnosť hlavy štátu nemá samostatné kompetenčné účinky.\n2. Oprávnenie prezidenta podať návrh na začatie disciplinárneho konania proti generálnemu prokurátorovi nemá povahu ústavnej normy a ani implicitne nevyplýva z jeho povinnosti svojím rozhodovaním zabezpečovať riadny chod ústavných orgánov v spojení s vymenúvaním, odvolávaním a prijímaním sľubu generálneho prokurátora, ako aj ústavným princípom deľby moci. \n3. Z ustanovení čl. 1 ods. 1, čl. 101 ods. 1, čl. 102 ods. 1 písm. s) a t) a čl. 150 ústavy nie je možné ich jednotlivým použitím ani pri ich vzájomnej aplikácii vyvodiť záver o oprávnení prezidenta Slovenskej republiky požadovať od generálneho prokurátora alebo od iných orgánov prokuratúry potrebné vecné podklady a údaje na účel podania návrhu na začatie disciplinárneho konania proti generálnemu prokurátorovi.\n4. Ústavou založená požiadavka hierarchie právnych predpisov priamo determinovaná mierou demokratickej legitimácie v procese ich tvorby nedovoľuje, aby bol obsah čl. 101 ods. 1 druhej vety ústavy ako normy vyššej právnej sily konštituovaný zákonom ako normou nižšej právnej sily. \n5. Vec je sporná pre účely konania o výklad ústavy alebo ústavného zákona podľa čl. 128 ústavy, ak ide o spor medzi ústavnými orgánmi na úrovni výkladovej (spor o samotný výklad) a súčasne na úrovni aplikačnej (výsledkami tohto výkladu v ústavnej praxi). Akademický spor o výklad nie je pre účely konania podľa čl. 128 ústavy dostatočný. \n6. Kompetencia podávať výklad ústavy posúva ústavný súd z roly justičného orgánu smerom k tvorbe práva. Skutočnosť, že ústavný súd priamo vo výroku záväzne vykladá ústavný text, mu dáva značnú moc v porovnaní s tým, ak by vo výroku len vyhovoval alebo zamietal návrh. Táto kompetencia si vyžaduje veľkú zdržanlivosť v duchu tézy, že kompetenčné otázky sa majú rozhodovať konzervatívne, nie expanzívne ako ľudské práva.\n7. Zásada vzájomnej spolupráce ústavných orgánov nie je použiteľná pri uplatňovaní systému bŕzd a protiváh medzi mocenskými orgánmi, a to najmä rôznych druhov moci.", "ustanovenia": ["čl. 128 ústavy"]}, "cituje": [{"guid": "ussr:21e4de30-b316-4a21-a675-6a0825701841", "ecli": null, "spisova_znacka": "PL. ÚS 3/2024", "nazov": "Rozhodnutie Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 3/2024 z 28. 2. 2024", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2024-02-28", "citacie_n": 793, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:21e4de30-b316-4a21-a675-6a0825701841"}, {"guid": "ussr:9d0a8062-77ad-4531-9f35-540084357ca1", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2023:PL.US.18.2022.3", "spisova_znacka": "PL. ÚS 18/2022", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 18/2022 z 8. 11. 2023", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2023-11-08", "citacie_n": 9, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2023:PL.US.18.2022.3"}, {"guid": "ussr:436804d6-5554-46c9-9441-607248c315a1", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2023:4.US.212.2023.2", "spisova_znacka": "IV. ÚS 212/2023", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 212/2023 z 7. 11. 2023", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2023-11-07", "citacie_n": 7, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2023:4.US.212.2023.2"}, {"guid": "ussr:33007c06-bdcb-4974-91f7-06b076d7a6d1", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2023:PL.US.2.2023.1", "spisova_znacka": "PL. ÚS 2/2023", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 2/2023 z 8. 2. 2023", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2023-02-08", "citacie_n": 10, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2023:PL.US.2.2023.1"}, {"guid": "ussr:053f7efd-88ef-4bb1-bb03-5638eaba1616", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2021:PL.US.25.2020.1", "spisova_znacka": "PL. ÚS 25/2020", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 25/2020 z 29. 9. 2021", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2021-09-29", "citacie_n": 8, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2021:PL.US.25.2020.1"}, {"guid": "ussr:093c56f5-932d-46ec-ba1a-1f79b0828178", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2021:PL.US.7.2021.2", "spisova_znacka": "PL. ÚS 7/2021", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 7/2021 z 7. 7. 2021", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2021-07-07", "citacie_n": 12, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2021:PL.US.7.2021.2"}, {"guid": "ussr:1c47f904-eb61-4bec-800e-8329e191a1d8", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2020:PL.US.13.2020.1", "spisova_znacka": "PL. ÚS 13/2020", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 13/2020 z 13. 5. 2020", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2020-05-13", "citacie_n": 19, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2020:PL.US.13.2020.1"}, {"guid": "ussr:4f697c2b-535f-4f77-8509-6229bd973456", "ecli": null, "spisova_znacka": "PL. ÚS 21/2014", "nazov": "Rozhodnutie Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 21/2014 z 30. 1. 2019", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2019-01-30", "citacie_n": 29, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:4f697c2b-535f-4f77-8509-6229bd973456"}, {"guid": "ussr:6dd1ca9b-b618-4835-a339-9f1c4c119bfe", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2017:PL.US.7.2017.2", "spisova_znacka": "PL. ÚS 7/2017", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 7/2017 z 11. 4. 2017", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2017-04-11", "citacie_n": 26, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2017:PL.US.7.2017.2"}, {"guid": "ussr:61791112-8e94-4d4f-a064-74d80c0a058d", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2017:3.US.82.2017.1", "spisova_znacka": "III. ÚS 82/2017", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 82/2017 z 14. 2. 2017", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2017-02-14", "citacie_n": 1, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2017:3.US.82.2017.1"}, {"guid": "ussr:56dfa824-393c-49ca-88ea-ff4276cd0319", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2017:1.US.51.2017.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 51/2017", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 51/2017 z 25. 1. 2017", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2017-01-25", "citacie_n": 2, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2017:1.US.51.2017.1"}, {"guid": "ussr:d7c92b5f-3848-45aa-afef-f5f63a302609", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 397/2014", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 397/2014 z 4. 12. 2014", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2014-12-04", "citacie_n": 40, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:d7c92b5f-3848-45aa-afef-f5f63a302609"}, {"guid": "ussr:29ffa89c-328e-4acc-8027-3aa254839f28", "ecli": null, "spisova_znacka": "PL. ÚS 24/2014", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 24/2014 z 24. 9. 2014", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2014-09-24", "citacie_n": 13, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:29ffa89c-328e-4acc-8027-3aa254839f28"}, {"guid": "ussr:731cafc4-ee89-407e-bd82-6ffd91a0e6b0", "ecli": null, "spisova_znacka": "PL. ÚS 105/2011", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 105/2011 z 7. 5. 2014", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2014-05-07", "citacie_n": 19, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:731cafc4-ee89-407e-bd82-6ffd91a0e6b0"}, {"guid": "ussr:9ea5af38-523c-47cd-b9a8-d17a5f10a57f", "ecli": null, "spisova_znacka": "PL. ÚS 4/2012", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 4/2012 z 24. 10. 2012", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2012-10-24", "citacie_n": 21, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:9ea5af38-523c-47cd-b9a8-d17a5f10a57f"}, {"guid": "ussr:4c3c3ec1-220f-4420-98f3-cb8e43f7c9ac", "ecli": null, "spisova_znacka": "PL. ÚS 14/06", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 14/06 z 23. 9. 2009", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2009-09-23", "citacie_n": 17, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:4c3c3ec1-220f-4420-98f3-cb8e43f7c9ac"}, {"guid": "ussr:3e0201b8-3896-4c0d-9fd5-94e58aaae99a", "ecli": null, "spisova_znacka": "PL. ÚS 11/09", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 11/09 z 8. 7. 2009", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2009-07-08", "citacie_n": 18, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:3e0201b8-3896-4c0d-9fd5-94e58aaae99a"}, {"guid": "ussr:b9aab553-f7c0-4213-90e5-e83c733a1b32", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 53/01", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 53/01 z 28. 11. 2001", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2001-11-28", "citacie_n": 20, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:b9aab553-f7c0-4213-90e5-e83c733a1b32"}, {"guid": "ussr:cd2d9cfd-408c-4793-ab78-cea0aed7d667", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:2.US.69.1999.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 69/99", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 69/99 z 15. 7. 1999", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1999-07-15", "citacie_n": 10, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:2.US.69.1999.1"}, {"guid": "ussr:6b3f71de-7947-4f13-b1a6-1ededbf40b8a", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:1.US.30.1999.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 30/99", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 30/99 z 28. 6. 1999", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1999-06-28", "citacie_n": 55, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:1.US.30.1999.1"}, {"guid": "ussr:69761991-df05-4c1c-b445-46cc04a842c5", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 10/99", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 10/99 z 16. 6. 1999", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1999-06-16", "citacie_n": 364, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:69761991-df05-4c1c-b445-46cc04a842c5"}, {"guid": "ussr:8d3bfbe7-1f31-448c-b5b0-c27253745ced", "ecli": null, "spisova_znacka": "PL. ÚS 15/98", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 15/98 z 11. 3. 1999", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1999-03-11", "citacie_n": 638, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:8d3bfbe7-1f31-448c-b5b0-c27253745ced"}, {"guid": "ussr:f960db60-1b2c-4f49-85bc-16ff2c372fe3", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:PL.US.13.1997.1", "spisova_znacka": "PL. ÚS 13/97", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 13/97 z 24. 6. 1998", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1998-06-24", "citacie_n": 67, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:PL.US.13.1997.1"}, {"guid": "ussr:0ab79d65-2733-480e-a80e-11e45a9306b2", "ecli": null, "spisova_znacka": "PL. ÚS 17/96", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 17/96 z 4. 3. 1998", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1998-03-04", "citacie_n": 93, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:0ab79d65-2733-480e-a80e-11e45a9306b2"}, {"guid": "ussr:7892ec1a-5f07-4a5c-8937-2a7f1b813fd7", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:2.US.48.1997.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 48/97", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 48/97 z 7. 1. 1998", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1998-01-07", "citacie_n": 311, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:2.US.48.1997.1"}, {"guid": "ussr:38400ece-e7c7-407f-a3be-0cc74b04dd86", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:2.US.31.1997.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 31/97", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 31/97 z 21. 5. 1997", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1997-05-21", "citacie_n": 40, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:2.US.31.1997.1"}, {"guid": "ussr:d33e39fb-a26f-4565-92c6-a265088d9b80", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 61/96", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 61/96 z 26. 2. 1997", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1997-02-26", "citacie_n": 23, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:d33e39fb-a26f-4565-92c6-a265088d9b80"}, {"guid": "ussr:17f2e1ec-bd4b-4fc2-9475-f59b4ad10759", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:1.US.7.1996.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 7/96", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 7/96 z 11. 7. 1996", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1996-07-11", "citacie_n": 19, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:1.US.7.1996.1"}, {"guid": "ussr:244cd4dd-84f7-42fa-899a-5dd059b21bf8", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:1.US.20.1994.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 20/94", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 20/94 z 31. 5. 1994", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1994-05-31", "citacie_n": 13, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:1.US.20.1994.1"}], "citovane_v": []}