{"guid": "ussr:fe8ad186-6c56-421a-b595-016f22c57b39", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2024:2.US.141.2023.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 141/2023", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 141/2023 z 19. 11. 2024", "citacia": "nález Ústavného súdu SR z 19. novembra 2024, sp. zn. II. ÚS 141/2023, ECLI:SK:USSR:2024:2.US.141.2023.1", "identifikacne_cislo": null, "sud": {"guid": "ussr", "nazov": "Ústavný súd Slovenskej republiky", "typ": "ustavny", "slug": "ustavny-sud"}, "sudca": "Ľuboš Szigeti", "sudca_id": 1087, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/lubos-szigeti-1087", "datum_vydania": "2024-11-19", "forma": "Nález", "povaha": ["nevyhovuje"], "oblast": ["Ústavné právo"], "podoblast": ["konanie o obnove konania pred ústavným súdom"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": "II.", "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/2018/314/#paragraf-219.odsek-2", "nazov": "§ 219 ods. 2 zákona č. 314/2018 Z. z.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2018/314/#paragraf-219.odsek-2", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/314-2018/paragraf-219"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-19.odsek-2", "nazov": "čl. 19 ods. 2 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-19.odsek-2", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-19"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-1", "nazov": "čl. 46 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-46"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-48.odsek-2", "nazov": "čl. 48 ods. 2 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-48.odsek-2", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-48"}, {"iri": "/SK/ZZ/1991/23/#clanok-10.odsek-2", "nazov": "čl. 10 ods. 2 zákona č. 23/1991 Zb.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1991/23/#clanok-10.odsek-2", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/23-1991/clanok-10"}, {"iri": "/SK/ZZ/1991/23/#clanok-36.odsek-1", "nazov": "čl. 36 ods. 1 zákona č. 23/1991 Zb.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1991/23/#clanok-36.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/23-1991/clanok-36"}, {"iri": "/SK/ZZ/1991/23/#clanok-38.odsek-2", "nazov": "čl. 38 ods. 2 zákona č. 23/1991 Zb.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1991/23/#clanok-38.odsek-2", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/23-1991/clanok-38"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/209/#clanok-6.odsek-1", "nazov": "čl. 6 ods. 1 Dohovoru", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/209/#clanok-6.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/209-1992/clanok-6"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/209/#clanok-8.odsek-1", "nazov": "čl. 8 ods. 1 Dohovoru", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/209/#clanok-8.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/209-1992/clanok-8"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/209/#clanok-8.odsek-2", "nazov": "čl. 8 ods. 2 Dohovoru", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/209/#clanok-8.odsek-2", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/209-1992/clanok-8"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-133", "nazov": "čl. 133 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-133", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-133"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-219.odsek-2", "nazov": "čl. 219 ods. 2 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-219.odsek-2", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-219"}, {"iri": "zákon č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov § 219 ods. 2", "nazov": "zákon č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov § 219 ods. 2", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyzákon č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov § 219 ods. 2", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 19 ods. 2", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 19 ods. 2", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 19 ods. 2", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 48 ods. 2", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 48 ods. 2", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 48 ods. 2", "judikatura_url": null}, {"iri": "ústavný zákon č. 23/1991 Zb., ktorým sa uvádza Listina základných práv a slobôd čl. 10 ods. 2", "nazov": "ústavný zákon č. 23/1991 Zb., ktorým sa uvádza Listina základných práv a slobôd čl. 10 ods. 2", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyústavný zákon č. 23/1991 Zb., ktorým sa uvádza Listina základných práv a slobôd čl. 10 ods. 2", "judikatura_url": null}, {"iri": "ústavný zákon č. 23/1991 Zb., ktorým sa uvádza Listina základných práv a slobôd čl. 36 ods. 1", "nazov": "ústavný zákon č. 23/1991 Zb., ktorým sa uvádza Listina základných práv a slobôd čl. 36 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyústavný zákon č. 23/1991 Zb., ktorým sa uvádza Listina základných práv a slobôd čl. 36 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "ústavný zákon č. 23/1991 Zb., ktorým sa uvádza Listina základných práv a slobôd čl. 38 ods. 2", "nazov": "ústavný zákon č. 23/1991 Zb., ktorým sa uvádza Listina základných práv a slobôd čl. 38 ods. 2", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyústavný zákon č. 23/1991 Zb., ktorým sa uvádza Listina základných práv a slobôd čl. 38 ods. 2", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "nazov": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 8 ods. 1", "nazov": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 8 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 8 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 8 ods. 2", "nazov": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 8 ods. 2", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 8 ods. 2", "judikatura_url": null}, {"iri": "ústavný zákon č. 23/1991 Zb., ktorým sa uvádza Listina základných práv a slobôd čl. 10 ods. 2", "nazov": "ústavný zákon č. 23/1991 Zb., ktorým sa uvádza Listina základných práv a slobôd čl. 10 ods. 2", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyústavný zákon č. 23/1991 Zb., ktorým sa uvádza Listina základných práv a slobôd čl. 10 ods. 2", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 19 ods. 2", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 19 ods. 2", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 19 ods. 2", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 8 ods. 1", "nazov": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 8 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 8 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 8 ods. 2", "nazov": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 8 ods. 2", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 8 ods. 2", "judikatura_url": null}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/2018/314#paragraf-219", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-19", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-46", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-48", "/SK/ZZ/1991/23#clanok-10", "/SK/ZZ/1991/23#clanok-36", "/SK/ZZ/1991/23#clanok-38", "/SK/ZZ/1992/209#clanok-6", "/SK/ZZ/1992/209#clanok-8", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-133", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-219"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://www.ustavnysud.sk/docDownload/fe8ad186-6c56-421a-b595-016f22c57b39", "zdroj": "ussr", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2024:2.US.141.2023.1", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2024:2.US.141.2023.1", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2024:2.US.141.2023.1/text", "citacie_n": 1, "text": "SLOVENSKÁ REPUBLIKA\n\nNÁLEZ\nÚstavného súdu Slovenskej republiky\nV mene Slovenskej republiky\nII. ÚS 141/2023-58\nÚstavný súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu senátu Petra Molnára\na sudcov Ľuboša Szigetiho (sudca spravodajca) a Ivana Fiačana o návrhu navrhovateľa\n, narodeného\n,\n,\nzastúpeného Škubla & Partneri s. r. o., Digital Park II, Einsteinova 25, Bratislava, na obnovu\nkonania vo veci vedenej Ústavným súdom Slovenskej republiky pod sp. zn. III. ÚS 490/2015 takto\nrozhodol:\n\nObnovu konania vo veci vedenej Ústavným súdom Slovenskej republiky pod sp. zn.\nIII. ÚS 490/2015 n e p o v o ľ u j e .\n\nOdôvodnenie:\nI.\nNávrh na obnovu konania a skutkové východiská\n1. Ústavnému súdu bol 30. novembra 2022 doručený návrh navrhovateľa, ktorým sa domáha\nobnovy konania vo veci vedenej pred ústavným súdom pod sp. zn. III. ÚS 490/2015.\n2. Podľa Rozvrhu práce Ústavného súdu Slovenskej republiky na obdobie od 1. januára 2023\ndo 31. decembra 2023 (ďalej len „rozvrh práce na rok 2023“) návrh na obnovu konania predbežne\nprerokoval druhý senát ústavného súdu zložený z predsedu senátu Ľuboša Szigetiho a zo sudkyne\nJany Laššákovej a sudcu Petra Molnára. Uznesením ústavného súdu č. k. II. ÚS 141/2023-24\nz 30. marca 2023 bol návrh na obnovu konania prijatý na ďalšie konanie.\n3. Podľa čl. XI bod 1 Rozvrhu práce Ústavného súdu Slovenskej republiky na obdobie od 1. januára\n2024 do 31. decembra 2024 (ďalej len „rozvrh práce na rok 2024“) veci patriace do pôsobnosti\nsenátov ústavného súdu, ktoré boli pridelené sudcom spravodajcom pred dňom nadobudnutia\núčinnosti tohto rozvrhu práce, prerokujú senáty v pôvodnom zložení s výnimkou uvedenou\n\nv bode 3. Pôvodné zloženie druhého senátu bolo v súlade s čl. II bodom 3.2 rozvrhu práce na rok\n2023 v znení dodatku č. 2 z 27. septembra 2023 účinného od 1. októbra 2023 zmenené a vec\nrozhoduje druhý senát ústavného súdu v zložení uvedenom v záhlaví tohto nálezu, pričom v súlade\ns čl. II bodom 3.2 rozvrhu práce na rok 2024 senátu predsedá sudca Peter Molnár.\n4. Z návrhu a jeho príloh vyplýva, že navrhovateľ 28. augusta 2013 doručil ústavnému súdu ústavnú\nsťažnosť vedenú pod sp. zn. Rvp 18094/2013, ktorou sa domáhal vyslovenia porušenia svojich\nzákladných práv v súvislosti s postupom Slovenskej informačnej služby (ďalej len „SIS“)\nspočívajúcim vo vyhotovení a v nezničení primárnych a sekundárnych výsledkov použitia\ninformačno-technických prostriedkov (ďalej len „ITP“) v rámci tzv. akcie Gorila získaných\nrealizáciou rozhodnutí Krajského súdu v Bratislave sp. zn. Ntt-3-D-2879/2005 z 23. novembra 2005\n(ďalej len „súhlas 1“) a sp. zn. Ntt-3-D-482/2006 z 18. mája 2006 (ďalej len „súhlas 2“). Dňa\n30. apríla 2015 doručil navrhovateľ ústavnému súdu ďalšiu ústavnú sťažnosť vedenú pod sp. zn.\nRvp 5892/2015, ktorou sa domáhal odstránenia nečinnosti krajského súdu pri plnení jeho súdnej\nprávomoci zabezpečiť dohľad nad zničením výstupov z ITP získaných realizáciou súhlasu\n1 a súhlasu 2. Keďže obe sťažnosti spolu skutkovo aj právne súviseli a motívom ich podania\nbolo zabezpečenie zničenia výstupov z ITP, ústavný súd uznesením č. k. III. ÚS 211/2015-74\nz 19. mája 2015 obe veci spojil na spoločné konanie vedené pod sp. zn. Rvp 18094/2013 a následne\npod sp. zn. III. ÚS 490/2015.\n5. V konaní sp. zn. III. ÚS 490/2015 sa ústavný súd zaoberal aj skutkovo a právne prepojenými\nsťažnosťami\n, pričom v jeho prípade sa sťažnosti týkali aj rozhodnutia krajského\nsúdu sp. zn. Ntt-2-D-100/2006 z 26. januára 2006 (ďalej len „súhlas 3“).\nsa v konaní\nvedenom pod sp. zn. III. ÚS 97/2012 domáhal vo vzťahu k svojej osobe identickej ochrany\nako navrhovateľ. Ústavný súd uznesením č. k. III. ÚS 97/2012-124 zo 6. marca 2012 prijal ústavnú\nsťažnosť na ďalšie konanie v časti týkajúcej sa krajského súdu, pokiaľ ide o zákonnosť postupu\npri vydaní súhlasu 1 a súhlasu 2, a vo vzťahu k zákonnosti súhlasu 1 a súhlasu 2. V časti týkajúcej\nsa postupu SIS v súvislosti s použitím ITP na základe súhlasu 1 a súhlasu 2 ústavný súd ústavnú\nsťažnosť odmietol pre nedostatok právomoci, pretože jej prijatiu na ďalšie konanie bránila\nsubsidiarita právomoci ústavného súdu vo vzťahu k všeobecným súdom, ktoré boli podľa názoru\nústavného súdu oprávnené poskytnúť navrhovateľovi náležitú súdnu ochranu. Ústavný súd nálezom\nsp. zn. III. ÚS 97/2012 z 20. novembra 2012 vyslovil porušenie základných práv\nkonaním\nkrajského súdu, ktoré predchádzalo vydaniu súhlasu 1 a súhlasu 2, ako aj samotným súhlasom\n1 a súhlasom 2 a oba súhlasy „týkajúce sa\n“ zrušil.\n6. Uznesením ústavného súdu č. k. III. ÚS 490/2015-310 zo 6. októbra 2015 boli obe sťažnosti\nnavrhovateľa (sp. zn. Rvp 18094/2013 a sp. zn. Rvp 5892/2015) odmietnuté; osobitne pokiaľ ide\no námietku súvisiacu s postupom SIS spočívajúcim vo vyhotovení a v nezničení primárnych\na sekundárnych výsledkov použitia ITP získaných na základe súhlasu 1 a súhlasu 2, ústavný súd\npoukázal na predošlé uznesenie č. k. I. ÚS 125/2012-101 zo 14. marca 2012, pričom akcentoval\ndôvod odmietnutia ústavnej sťažnosti uvedený v § 24 písm. a) v tom čase účinného zákona\nNárodnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej\nrepubliky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (prekážka rei\niudicatae). Vo vzťahu k namietanému postupu krajského súdu ústavný súd ústavnú sťažnosť\nodmietol ako zjavne neopodstatnenú. Ústavný súd bol toho názoru, že primárne výsledky získané\nnezákonným použitím ITP je potrebné zničiť, pričom priamo zo zákona č. 166/2003 Z. z. o ochrane\n\n2\n\nsúkromia pred neoprávneným použitím informačno-technických prostriedkov a o zmene a doplnení\nniektorých zákonov (zákon o ochrane pred odpočúvaním) v znení neskorších predpisov (ďalej\nlen „zákon o ochrane súkromia“) vyplýva povinnosť sudcu krajského súdu zabezpečiť,\naby záznamy získané použitím ITP boli zničené v jeho prítomnosti. Pokiaľ ide o sekundárne\nvýsledky použitia ITP, tie mali byť podľa ústavného súdu v zmysle § 17 ods. 6 zákona Národnej\nrady Slovenskej republiky č. 46/1993 Z. z. o Slovenskej informačnej službe v znení neskorších\npredpisov (ďalej len „zákon o SIS“) bezpečne uložené v evidenciách SIS a nepodliehali zničeniu.\n7. Ústavný súd následne nálezom č. k. III. ÚS 490/2015-367 z 2. februára 2016 vyslovil porušenie\nzákladných práv\nkonaním krajského súdu, ktoré predchádzalo vydaniu súhlasu 3,\nako aj súhlasom 3, pričom tento súhlas zrušil.\n8. Keďže ústavný súd v jednotlivých rozhodnutiach nepriznal sťažnostným návrhom plný úspech,\nnavrhovateľ a\nsa prostredníctvom viacerých sťažností uchádzali o ochranu svojich práv\nna Európskom súde pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“). Na ESĽP sa navrhovateľ obrátil\naj sťažnosťou, ktorá sa týkala uznesenia sp. zn. I. ÚS 125/2012, ako aj uznesenia sp. zn.\nIII. ÚS 490/2015. Jednotlivé sťažnosti navrhovateľa posudzoval ESĽP spoločne, čo platí obdobne\naj o sťažnostiach podaných\n.\n9. O sťažnostiach\nrozhodol ESĽP rozsudkom z 20. júla 2021, ktorý sa stal konečným\n22. novembra 2021, tak, že vyslovil porušenie jeho práva podľa čl. 8 Dohovoru o ochrane ľudských\npráv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) z dôvodu realizácie súhlasu 1, súhlasu 2 a súhlasu\n3, ako aj pre uchovávanie primárneho materiálu z realizácie súhlasu 3 a sekundárneho materiálu\nz realizácie súhlasu 1, súhlasu 2 a súhlasu 3 zo strany SIS. Rozsudkom z 23. júna 2022, ktorý sa stal\nkonečným 14. novembra 2022, ESĽP rozhodol o sťažnostiach navrhovateľa tak, že vyslovil\nporušenie navrhovateľovho práva podľa čl. 8 dohovoru z dôvodu realizácie súhlasu 1 a súhlasu 2,\nako aj pre uchovávanie sekundárnych materiálov získaných z realizácie oboch súhlasov a priznal\nmu spravodlivé zadosťučinenie v sume 9 750 eur.\n10. Navrhovateľ spolu so\nopakovane žiadali krajský súd aj SIS, aby zničili všetky\nzáznamy, prepisy, analytické prepisy a iné výsledky použitia ITP získané na základe nezákonne\nzískaných súhlasov 1 až 3 s poukazom na právnu záväznosť a priamu vykonateľnosť rozsudkov\nESĽP voči všetkým orgánom Slovenskej republiky. Vzhľadom na skutočnosť, že v tomto\nneboli úspešní, obrátili sa na ústavný súd ústavnou sťažnosťou, ktorou sa domáhali vyslovenia\nporušenia základných práv na ochranu súkromia, na súdnu ochranu a na prerokovanie veci\nbez zbytočných prieťahov postupom krajského súdu, ktorému žiadali prikázať, aby bez zbytočných\nprieťahov zabezpečil podľa § 7 ods. 3 a 5 zákona o ochrane súkromia v prítomnosti navrhovateľa,\nresp. jeho právneho zástupcu a v prítomnosti sudcu krajského súdu zničenie záznamov a iných\nvýsledkov použitia ITP, ktoré boli vyhotovené na základe súhlasov 1 až 3. Nálezom č. k.\nIII. ÚS 611/2022-62 z 29. marca 2023 ústavný súd nevyhovel ústavnej sťažnosti navrhovateľa\n(a ďalšieho sťažovateľa, pozn.) s odôvodením, že úkony, ktoré po rozsudku ESĽP krajský súd\nvykonal smerom k SIS, aby splnila svoju zákonnú povinnosť spočívajúcu v zničení primárnych\na sekundárnych výsledkov použitia ITP, vyhodnotil ako postup zodpovedajúci právomociam\nkrajského súdu, ktoré mu zveruje zákon s tým, že krajský súd zároveň konal v primeraných\nlehotách. Vzhľadom na to, že ústavný súd je viazaný rozsahom a dôvodmi ústavnej sťažnosti\n\n3\n\na vymedzením orgánu, proti ktorému ústavná sťažnosť smeruje, ústavný súd uzavrel, že bolo možné\npreskúmať len postup krajského súdu, a nie aj postup samotnej SIS.\n11. Návrhom na obnovu konania sa navrhovateľ domáha, aby ústavný súd vzhľadom na závery\nESĽP uvedené v už zmienených rozsudkoch povolil obnovu konania vo veci sp. zn.\nIII. ÚS 490/2015 v rozsahu (i) splnenia povinnosti krajského súdu vykonávať súdnu právomoc\nnad použitím ITP aj po ukončení ich používania vrátane povinnosti vykonať dohľad nad vyradením\na zničením všetkých primárnych a sekundárnych výsledkov použitia ITP v dispozícii SIS, ktoré\nboli získané v súvislosti s vydaním súhlasu 1 a súhlasu 2, a (ii) splnenia povinnosti SIS vyradiť\na zničiť všetky primárne a sekundárne výsledky použitia ITP v dispozícii SIS, ktoré boli získané\nv súvislosti s vydaním súhlasu 1 a súhlasu 2. V tomto rozsahu navrhovateľ požaduje zrušiť\nuznesenie ústavného súdu sp. zn. III. ÚS 490/2015 a vec vrátiť na ďalšie konanie. Súčasne žiada\npriznanie náhrady trov v konaní pred ústavným súdom.\nII.\nArgumentácia navrhovateľa\n12. Navrhovateľ argumentuje tým, že v dôsledku pretrvávajúcej existencie primárnych\na sekundárnych výsledkov použitia ITP proti jeho osobe stále dochádza k porušovaniu jeho práva\nna rešpektovanie súkromného života podľa čl. 8 dohovoru. Efektívnym prostriedkom nápravy tohto\nzásahu je zabezpečenie zničenia naďalej existujúcich výsledkov použitia ITP získaných realizáciou\njednotlivých súhlasov s použitím ITP v rámci tzv. akcie Gorila.\n13. Rozsudky ESĽP sú pre Slovenskú republiku a jej orgány vrátane SIS a krajského súdu právne\nzáväzné a priamo vykonateľné. Na ich výkon by preto nemalo byť potrebné žiadne ďalšie\nrozhodnutie alebo opatrenie, ktoré by dotknutým orgánom prikázalo uskutočniť relevantné konanie.\nNavrhovateľ sa v tomto zmysle obrátil na SIS a krajský súd so žiadosťami o zničenie výstupov\nz ITP, ktoré sa však minuli úspechu. Z uvedeného dôvodu je potrebné vydať pre SIS a krajský súd\npríkaz konať, ktorého pôvodcom môže byť jedine ústavný súd.\n14. Ústavný súd totiž podľa navrhovateľa disponuje originálnou právomocou voči krajskému súdu,\npretože dohľad nad používaním ITP a zabezpečením zničenia výstupov z ITP, ktorými disponuje\nSIS, má vykonať krajský súd. Nie je preto možné, aby príkaz krajskému súdu vykonať právomoc\nnad použitím ITP, teda príkaz, aby krajský súd v súčinnosti so SIS zabezpečil zničenie existujúcich\nvýstupov z ITP, vydal iný súd než ústavný súd. SIS je v slovenskom právnom poriadku orgánom,\nktorý sa de facto nachádza mimo kontroly všeobecných súdov, na ktoré ústavný súd odkázal vo veci\nsp. zn. III. ÚS 97/2012. To len umocňuje názor o tom, aby proti SIS konal priamo ústavný súd,\na nie všeobecné súdy v rámci civilných konaní, správnych súdnych konaní alebo trestných konaní.\n15. Ústavný súd nemôže len odkázať na povinnosť krajského súdu zabezpečiť zničenie\nvýstupov z ITP s tým, že ak tak krajský súd neurobí, tak navrhovateľ môže podať ďalšiu ústavnú\nsťažnosť. V takom prípade by sa totiž aj podľa záverov ESĽP vytvoril začarovaný kruh,\nkeď by sa navrhovateľ opakovane obracal na ústavný súd a ten by opakovane odkazoval na to,\nže krajský súd si svoju povinnosť bude plniť. Efektivita prostriedkov nápravy by tak bola\nlen iluzórna a práva navrhovateľa by neboli chránené materiálne, ale len formálne.\nAk je preto krajský súd pri ničení výsledkov použitia ITP nečinný a navrhovateľ túto nečinnosť\nnemôže napadnúť inak než ústavnou sťažnosťou, tak je povinnosťou ústavného súdu v rámci\n\n4\n\nobnoveného konania nariadiť krajskému súdu zničenie výstupov z ITP a začarovaný kruh, na ktorý\npoukázal ESĽP, definitívne prerušiť.\n16. Pokiaľ ide o odmietnutie ústavnej sťažnosti navrhovateľa uznesením sp. zn. I. ÚS 125/2012\nz dôvodu oneskoreného podania, ktorú považoval ústavný súd za podanú opakovane (uznesenie\nsp. zn. III. ÚS 490/2015), tak ESĽP konštatoval, že otázka oneskorenosti, resp. opakovaného\npodania ústavných sťažností ho nezaujíma a nie je prekážkou k tomu, aby sa vecou zaoberal. Tým\nmal dať ESĽP najavo, že navrhovateľ riadne vyčerpal všetky vnútroštátne prostriedky, ktoré\nmal k dispozícii. Navrhovateľ v tomto smere ďalej uvádza, že ústavné sťažnosti sp. zn.\nRvp 18094/2013 a sp. zn. Rvp 5892/2015 nie sú totožné v predmete (požadovanom plnení) so skôr\npodanou ústavnou sťažnosťou, ktorá bola uznesením sp. zn. I. ÚS 125/2012 odmietnutá ako podaná\noneskorene. Navrhovateľ sa nimi nedomáhal ochrany totožných práv na základe toho istého\nskutkového stavu, aký existoval v čase podania skôr podanej sťažnosti, ale na základe nového\nskutkového stavu (zmenených skutkových okolností), ktorý nastal po zrušení súhlasu 1 a súhlasu 2\nústavným súdom. Nezákonnosť použitia ITP, ako aj povinnosť SIS zabezpečiť v súčinnosti\ns krajským súdom zničenie výstupov ITP do 24 hodín sa stali nesporné. Táto nečinnosť krajského\nsúdu a SIS pri ničení výstupov z ITP pritom stále pretrváva. Za pretrvávajúceho protiprávneho\nstavu nečinnosti nemožno hovoriť o tom, že skôr podaná ústavná sťažnosť je podaná oneskorene\na následné sťažnosti je nutné odmietnuť z dôvodu opakovania, pretože sťažnosť na pretrvávajúci\nprotiprávny stav spočívajúci v nečinnosti je možné podať kedykoľvek počas tohto pretrvávajúceho\nprotiprávneho stavu.\n17. Povinnosť opätovne preskúmať uznesenie sp. zn. III. ÚS 490/2015 vyplýva v kontexte rozsudku\nESĽP zo skutočnosti, že u navrhovateľa pretrváva postavenie obete v dôsledku porušenia čl. 8\ndohovoru a ústavný súd pochybil, pretože mal sám prikázať SIS a krajskému súdu zničiť všetky\nvýstupy z ITP alebo mal uviesť konkrétnu informáciu, ktorý iný súdny orgán a v rámci konkrétneho\nprostriedku nápravy je k tejto povinnosti oprávnený. ESĽP navyše neidentifikoval žiadny konkrétny\nvšeobecný súd zodpovedný za neodstránenie pretrvávajúceho porušenia práva navrhovateľa.\n18. Ak by ústavný súd predsa dospel k záveru, že navrhovateľ nevyčerpal niektorý z efektívnych\nprostriedkov nápravy, je pre ten prípad povinný uviesť konkrétnu inštrukciu s uvedením\nkonkrétneho orgánu a efektívneho prostriedku nápravy, aby navrhovateľ dosiahol zničenie výstupov\nz ITP. Odôvodnenosť takejto konkrétnej inštrukcie je daná aj tým, že ESĽP vo svojich rozsudkoch\npoukázal na nejasnosť vnútroštátnej právnej úpravy, ktorá nemôže ísť na ťarchu navrhovateľa.\n19. Dňa 5. mája 2023 doručil navrhovateľ ústavnému súdu vyjadrenie, ktorým reagoval na vydanie\nnálezu sp. zn. III. ÚS 611/2022 s odôvodnením, že závery tohto nálezu, s ktorými ale nesúhlasí,\nsú podľa neho podstatné aj pre toto konanie.\n20. Uvádza, že treba predovšetkým rozlišovať medzi povinnosťami SIS a krajského súdu. Kým SIS\nmá povinnosť zničiť výstupy z ITP, krajský súd je povinný zabezpečiť toto zničenie (vykonať\ndohľad nad SIS). Keďže od roku 2012 (keď došlo k zrušeniu súhlasu 1 a súhlasu 2) k zabezpečeniu\nzničenia výstupov nedošlo, je zjavné, že krajský súd je minimálne od roku 2012 pri tomto\nzabezpečovaní nečinný. Nečinnosť SIS pri ničení výstupov z ITP nezbavuje krajský súd povinnosti\nzničenie zabezpečiť.\n\n5\n\n21. Ďalej pri dohľade nad SIS vykonáva krajský súd súdnu moc, ktorej imanentnou súčasťou\nje, že môže príslušnému subjektu uložiť aj povinnosť niečo konať. Nečinnosť pri výkone súdnej\nmoci krajského súdu môže odstrániť jedine ústavný súd, a preto ak krajský súd pri výkone súdnej\nmoci minimálne od roku 2012 nezabezpečil zničenie výstupov z ITP, potom príslušným\nna odstránenie jeho nečinnosti je práve ústavný súd.\n22. Okrem toho ak má krajský súd (v rámci súdnej moci) povinnosť zabezpečiť zničenie výstupov\nz ITP (v rámci plnenia povinnosti vykonať dohľad nad SIS), potom túto povinnosť nemožno\ninterpretovať ako povinnosť snažiť sa zabezpečiť zničenie výstupov z ITP s tým, že ak je táto snaha\nbezvýsledná, tak osoba protiprávne dotknutá na svojich právach má skrátka „smolu“. Takýto názor\nústavného súdu je len pokračovaním protiprávneho stavu spočívajúceho v pretrvávaní začarovaného\nkruhu („vicious circle“), ako ho identifikoval ESĽP. Pokračovanie tejto protiprávnosti nemožno\nhodnotiť inak ako to, že ústavný súd nerešpektuje dohovor. Ak je krajský súd pri zabezpečení\nzničenia výstupov nečinný a dotknutá osoba nemôže túto nečinnosť napadnúť inak než ústavnou\nsťažnosťou, potom je povinnosťou ústavného súdu nielen poukázať na povinnosť krajského súdu\nzničenie výstupov zabezpečiť, ale mu aj nariadiť zabezpečenie zničenia a začarovaný kruh takto\ndefinitívne prerušiť.\n23. S týmto právne záväzným záverom ESĽP sa ústavný súd vo svojom náleze sp. zn.\nIII. ÚS 611/2022 z 29. marca 2023 nijako nevysporiadal a namiesto toho, aby uznal, že nestačí\nlen poukázať na zákonnú povinnosť krajského súdu zabezpečiť zničenie výstupov, pristúpil\nk argumentácii, ktorá je v priamom rozpore s rozsudkami ESĽP, a to že krajský súd vlastne\nani žiadnu takúto zákonnú povinnosť nemá, lebo stačí, že apeluje na SIS, aby konala.\nIII.\nPrávomoc ústavného súdu\n24. Podľa čl. 133 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) proti rozhodnutiu ústavného\nsúdu nemožno podať opravný prostriedok; to neplatí, ak rozhodnutím orgánu medzinárodnej\norganizácie zriadeného na uplatňovanie medzinárodnej zmluvy, ktorou je Slovenská republika\nviazaná, vznikne Slovenskej republike povinnosť v konaní pred ústavným súdom znovu preskúmať\nuž prijaté rozhodnutie ústavného súdu.\n25. Podľa § 214 zákona č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene\na doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“)\nprávoplatné rozhodnutie ústavného súdu možno za podmienok ustanovených týmto zákonom\nnapadnúť návrhom na obnovu konania pred ústavným súdom, ak rozhodnutím orgánu\nmedzinárodnej organizácie vznikne Slovenskej republike povinnosť v konaní pred ústavným súdom\nznovu preskúmať už prijaté rozhodnutie ústavného súdu. Ustanovenie § 55 písm. c) sa v tomto\nprípade nepoužije.\n26. Podľa § 220 ods. 2 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd zistí, že z rozhodnutia orgánu\nmedzinárodnej organizácie vyplýva povinnosť opätovného preskúmania napadnutého rozhodnutia\nústavného súdu, svojím nálezom obnovu konania povolí a napadnuté rozhodnutie ústavného súdu\nzruší. Ústavný súd môže zrušiť aj ďalšie rozhodnutia ústavného súdu vydané v pôvodnom konaní,\nak to vyplýva z právneho názoru vysloveného v rozhodnutí orgánu medzinárodnej organizácie\na je to potrebné na dosiahnutie účelu obnovy konania.\n\n6\n\nIV.\nVyjadrenie krajského súdu a replika navrhovateľa\nIV.1. Vyjadrenie krajského súdu:\n27. Krajský súd predložil k návrhu na obnovu konania svoje vyjadrenie z 26. apríla 2023, v ktorom\nuviedol, že nezdieľa názor o splnení materiálnych podmienok na povolenie obnovy konania\npred ústavným súdom.\n28. Krajský súd uviedol, že nesúhlasí s navrhovateľom, podľa ktorého sťažnosti vedené pod sp. zn.\nRvp 18094/2013 a sp. zn. Rvp 5892/2015 nebolo možné považovať za totožné vzhľadom na odlišné\npožadované plnenie a zmeny v skutkovom stave.\n29. Poukázal na to, že týmito ústavnými sťažnosťami, o ktorých ústavný súd rozhodoval v konaní\npod sp. zn. III. ÚS 490/2015, navrhovateľ namietal porušenie tých istých práv, a to tým istým\nzásahom, konkrétne vydaním súhlasu 1 a súhlasu 2 a následne na ich podklade udržiavaným\nprotiprávnym stavom. Sčasti odlišným spôsobom formulovaný petit ústavnej sťažnosti, ktorým\nnavrhovateľ reagoval aj na to, že spomenuté súhlasy už boli nálezom sp. zn. III. ÚS 97/2012\nzrušené, je pre posúdenie splnenia formálnych podmienok na podanie sťažnosti bez významu.\nRozhodujúce je podľa názoru krajského súdu to, od čoho navrhovateľ odvíjal porušenie svojich\nzákladných práv, a nie to, akou formou sa podľa neho mala dosiahnuť náprava tohto porušenia.\nZ odôvodnenia uznesenia sp. zn. III. ÚS 490/2015 je zrejmé nesplnenie formálnej podmienky\npri podaní ústavnej sťažnosti, pričom z odôvodnenia rozsudku ESĽP nie je možné jednoznačne\nvyvodiť, že vydanie tohto rozsudku by malo viesť k odlišnému posúdeniu splnenia spomenutej\nformálnej podmienky konania o ústavnej sťažnosti.\n30. Krajský súd ďalej argumentuje tým, že z rozsudku ESĽP nemožno explicitne vyvodiť záver\no potrebe obnovy konania pred ústavným súdom. V zmysle čl. 46 ods. 1 dohovoru\nmôže byť výkonom rozsudku ESĽP podľa krajského súdu porušovanie práva navrhovateľa\nna súkromie podľa čl. 8 dohovoru ukončené a navrhovateľovi zabezpečená dostatočná satisfakcia.\nKrajský súd poukazuje na skutočnosť, že v tomto prípade je problematickou skôr nejasná\nalebo nedostatočná právna úprava v oblasti zabezpečenia súdnej kontroly pri realizácii oprávnení\nSIS, ktorých výkonom dochádza k zásahom do základných práv a slobôd fyzických osôb. Súčasná\nprávna úprava bráni krajskému súdu v efektívnejšom výkone rozsudku ESĽP, pričom podľa názoru\nkrajského súdu je tento problém len ťažko preklenuteľný prostredníctvom obnovy konania.\n31. Krajský súd upriamuje pozornosť na to, že v priebehu rokov 2013 až 2022 vykonal smerom\nk SIS potrebné úkony na to, aby boli dosiahnuté ciele formulované v záveroch nálezu sp. zn.\nIII. ÚS 97/2012 a nálezu sp. zn. III. ÚS 490/2015. To ostatne potvrdzuje aj nález ústavného súdu\nv súvisiacej veci vedenej pod sp. zn. III. ÚS 611/2022, v ktorom ústavný súd akceptoval fakt,\nže pokiaľ ide o zákonom upravené možnosti súdu zasahovať do procesu zničenia záznamov\nzískaných nezákonným použitím ITP alebo akýchkoľvek iných výsledkov nezákonného použitia\nITP, tieto sú v zmysle aktuálnej zákonnej úpravy výrazne limitované a súd môže vo vzťahu\nk orgánu štátu, ktorý disponuje nezákonne získanými informáciami, postupovať len s odkazom\nna § 7 ods. 3, 5 zákona o ochrane súkromia.\n\n7\n\n32. Krajský súd zdôraznil, že z aktuálnej právnej úpravy nevyplýva žiaden procesný nástroj,\nnapríklad vo forme vydania príkazu či rozhodnutia, ktorým by sa orgánu štátu, ktorý výsledkami\ntakéhoto nezákonného použitia ITP disponuje, prikázalo alebo nariadilo takéto výsledky zničiť.\nV posudzovanej veci je subjektom primárne zodpovedným za splnenie záväzných rozhodnutí\nústavného súdu a ESĽP práve SIS, ktorá má aj na základe § 7 ods. 3 zákona o ochrane súkromia\nprimárnu povinnosť záznamy a akékoľvek výsledky nezákonného použitia ITP zničiť. Krajský súd\nv tejto súvislosti dodal, že v súlade so závermi ústavného súdu obsiahnutými v uznesení sp. zn.\nIII. ÚS 490/2015 bola SIS vyzývaná opakovane na splnenie povinnosti spočívajúcej v zničení\npredmetných výsledkov nezákonného použitia ITP.\n33. S poukazom na tieto argumenty, ako aj na úkony priebežne vykonávané krajský súd uzatvára,\nže z materiálneho hľadiska nie sú splnené zákonné predpoklady na povolenie obnovy konania\npred ústavným súdom.\nIV.2. Vyjadrenie SIS:\n34. SIS sa v lehote stanovenej ústavným súdom k návrhu na obnovu konania nevyjadrila.\nIV.3. Replika navrhovateľa:\n35. Navrhovateľ doručil ústavnému súdu 30. mája 2023 repliku k vyjadreniu krajského súdu,\nv ktorej v prvom rade uviedol, že sa nestotožňuje s právnym názorom krajského súdu, že obnovu\nkonania nemožno z rozsudku ESĽP vyvodiť. Zdôraznil, že ESĽP konštatoval zlyhanie krajského\nsúdu, keď tento riadne nevykonával dohľad nad SIS pred, počas a po skončení používania ITP,\npričom povinnosť zabezpečiť zničenie výstupov z ITP konštatoval aj ústavný súd vo veci sp. zn.\nIII. ÚS 490/2015 z dôvodu, že táto povinnosť vyplýva krajskému súdu priamo zo zákona. Túto\npovinnosť si podľa navrhovateľa krajský súd nesplnil a ani mu táto povinnosť nebola doterajším\nrozhodnutím ústavného súdu uložená a opakuje, že ústavný súd je jediný súd, ktorý je oprávnený\nna odstránenie nečinnosti krajského súdu.\n36. Podľa navrhovateľa je to práve krajský súd, ktorý má priamo na základe čl. 46 ods. 1 dohovoru\n(ako aj čl. 154c ústavy) povinnosť vykonať individuálne opatrenie na výkon rozsudku ESĽP\na zabezpečiť aktívny dohľad nad SIS pri zničení výstupov z ITP, a ak v rámci súdnej právomoci\ntúto povinnosť nesplní, tak musí zasiahnuť ústavný súd. Aj keď krajský súd argumentuje\nnedostatočnou či nejasnou právnou úpravou v oblasti súdnej kontroly pri realizácii oprávnení SIS,\ntoto nemôže ísť na ťarchu navrhovateľa, pretože právnu úpravu je potrebné vykladať v intenciách\ndohovoru, ktorého záväzný výklad poskytol ESĽP, ako aj v intenciách ústavy. V opačnom prípade\nby došlo k odmietnutiu spravodlivosti, konaniu v rozpore so zákazom aplikácie princípu „non\nliquet“, podľa ktorého nemožno odmietnuť poskytnutie právnej ochrany len z dôvodu neúplnosti\nalebo nejasnosti právnej úpravy, a napokon by právo dotknutej osoby priznané dohovorom\nbolo právom nevykonateľným.\n37. Vo vzťahu k záverom ústavného súdu obsiahnutým v náleze sp. zn. III. ÚS 611/2022, s ktorými\nsa krajský súd stotožnil, navrhovateľ uvádza, že odôvodnenie tohto nálezu je právne neudržateľné.\nNavrhovateľ argumentuje tým, že nečinnosť krajského súdu spočívajúcu v povinnosti aktívneho\nsúdneho dohľadu nad SIS vyslovil v rozsudku ESĽP. Výklad krajského súdu a ústavného súdu\nspočívajúci v tom, že SIS je subjektom primárne zodpovedným za zničenie výsledkov použitia ITP\n\n8\n\na za súčasnej právnej úpravy nie je možné, aby krajský súd toto zničenie nariadil, považuje\nnavrhovateľ za metodologicky chybný. Navrhovateľ dodáva, že žiadny iný subjekt než krajský súd\nnemá primárnu povinnosť súdneho dohľadu nad SIS, aby konala vo veci navrhovateľa podľa § 7\nzákona o ochrane súkromia.\n38. V ďalšej argumentačnej línii navrhovateľ tvrdí, že sa domáha nároku (odstránenia nečinnosti\nkrajského súdu), ktorý má objektívne oporu v ustanoveniach hmotného práva – tým je priamo\naplikovateľný dohovor s prednosťou pred zákonom. Ak teda dohovor ukladá prostredníctvom\nrozsudku ESĽP povinnosť zničenia výstupov z ITP, tak krajský súd aj ústavný súd boli povinné\ndohovor priamo aplikovať a zohľadniť ho aj pri výklade zákonnej úpravy obsiahnutej v § 7 zákona\no ochrane súkromia.\n39. Zabezpečeniu zničenia výstupov z ITP zo strany krajského súdu vo vzťahu k SIS nemôže brániť\nani nejasná alebo nedostatočná zákonná úprava. Ak táto chýba, má podľa mienky navrhovateľa\nkrajský súd priestor na dotvorenie tejto úpravy, pretože nie je ústavnoprávne udržateľné,\naby základné právo nemohlo byť vykonané pre neúplnosť kontroly pri regulácii právnych vzťahov\nmedzi súdom a SIS. Navrhovateľ sa v tejto súvislosti odvoláva na nález ústavného súdu vo veci\nvedenej pod sp. zn. I. ÚS 127/2019, v ktorom ústavný súd konštatoval, že právo na spravodlivé\nsúdne konanie znamená, že všetky súdy majú povinnosť pri interpretácii zákonov zabrániť\nfaktickému odopretiu spravodlivosti, a pripomenul, že v záujme eliminácie možného odopretia\nspravodlivosti súdmi v dôsledku nedostatočnej právnej úpravy zakotvuje čl. 4 Civilného sporového\nporiadku analógiu a dotváranie práva ako jeden zo základných princípov civilného sporového\nkonania.\n40. Navrhovateľ uzatvára, že právny názor tretieho senátu ústavného súdu vyslovený v náleze\nvo veci sp. zn. III. ÚS 611/2022 je neudržateľný z hľadiska ústavy aj dohovoru, pretože už samotný\npostup, ktorým k nemu tento senát dospel, je porušením čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2 a čl. 48 ods. 1\nústavy. Ak tretí senát zastával názor, že krajský súd nemá žiadnu zákonnú povinnosť autoritatívne\nzabezpečiť zničenie výstupov z ITP vykonaním aktívneho súdneho dohľadu nad SIS,\ntak bolo zjavné, že sa odchyľuje od právneho názoru vyjadreného vo veci sp. zn. III. ÚS 490/2015.\nBolo preto jeho zákonnou povinnosťou podať plénu ústavného súdu návrh na zjednotenie právnych\nnázorov podľa § 13 ods. 1 zákona o ústavnom súde.\n41. V závere sa navrhovateľ venuje obsahu správ predkladaných Výboru ministrov. Uvádza,\nže tvrdenia Slovenskej republiky (založené na podkladoch a vyjadreniach krajského súdu)\nsú v zjavnom rozpore s tým, čo tvrdí krajský súd v konaní pred ústavným súdom. Zatiaľ\nčo Slovenská republika tvrdí, že vo všeobecnej rovine je zabezpečený externý mechanizmus\ndohľadu zákonného sudcu nad ničením výsledkov protiprávneho použitia ITP, tak krajský súd\nuvádza, že zákonná úprava súdneho dohľadu nad ničením výsledkov použitia ITP je nejasná\nalebo nedostatočná. Kým Slovenská republika poukazuje na skutkovú a právnu zložitosť veci\nnajmä z dôvodu značného časového odstupu pri plnení záväzkov v individuálnej rovine, krajský súd\nvo vyjadrení tvrdí, že nemá žiaden procesný nástroj, ktorým by mohol SIS nariadiť zničiť\npožadovaný materiál, z čoho navrhovateľ usudzuje, že vec je pre krajský súd vyriešená bez ohľadu\nna časové hľadisko vo veci. Napokon navrhovateľ poukazuje na to, že napriek tvrdeniam\nSlovenskej republiky o tom, že v terajšej praxi SIS a krajského súdu sa riešia niektoré nedostatky\nidentifikované v rozsudkoch ESĽP vrátane ničenia výsledkov nezákonného použitia ITP,\n\n9\n\nz vyjadrení krajského súdu, naopak, vyplýva, že sa súdne nezabezpečuje zničenie takýchto\nvýsledkov.\n42. Navrhovateľ s ohľadom na uvedené uzatvára, že krajský súd by mal podklady a vyjadrenia\nústavnému súdu predložiť, pričom ich treba hodnotiť vo vzájomnej súvislosti s predloženými\nsprávami predkladanými Výboru ministrov, v ktorých Slovenská republika tvrdí, že krajský súd\nv súčasnej praxi zabezpečuje externý (súdny) dohľad nad povinnosťou zničenia výsledkov\nprotiprávneho použitia ITP.\n43. Na základe už uvedených skutočností navrhovateľ trvá na svojom návrhu na obnovu konania.\nV.\nPosúdenie veci ústavným súdom\n44. Úlohou ústavného súdu v konaní o predmetnom návrhu navrhovateľa je rozhodnúť,\nči z rozsudku ESĽP vyplýva povinnosť opätovného preskúmania napadnutých rozhodnutí\nústavného súdu (§ 214 zákona o ústavnom súde).\n45. Článok 46 dohovoru, ktorý sa vzťahuje na všetky rozsudky ESĽP o porušení dohovoru, ukladá\nzmluvnému štátu právnu povinnosť ukončiť porušovanie a zjednať nápravu jeho dôsledkov.\nZmluvný štát má v zásade voľnosť pri výbere prostriedku, ktorým vyhovie rozsudku o porušení\npráv podľa dohovoru [rozsudok Papamichalopoulos a ďalší proti Grécku (čl. 50) z 31. 10. 1995,\nsťažnosť č. 14556/89, bod 34]. Zohľadňujúc inštitucionálnu rovnováhu medzi ESĽP, Výborom\nministrov a zmluvnými štátmi, ktoré majú vykonať rozsudok o porušení práv podľa dohovoru,\nje konečné rozhodnutie o opatreniach v právomoci zmluvného štátu pod dohľadom Výboru\nministrov (rozsudok Veľkej komory vo veci Ilgar Mammadov proti Azerbajdžanu z 29. 5. 2019,\nsťažnosť č. 15172/13, bod 182). Dôležité v tejto súvislosti je to, aby opatrenia prijaté\nna vnútroštátnej úrovni zmluvným štátom boli zlučiteľné so závermi a s duchom rozsudku (tamtiež,\nbod 186, m. m. III. ÚS 117/2023).\n46. Požiadavka na nápravu porušenia dohovoru zisteného ESĽP je implicitne vyvodzovaná\nz obsahu čl. 46 ods. 1 dohovoru, čo sa v oblasti ochrany základných práv a slobôd nevyčerpáva\nlen satisfakciou, prípadne kompenzáciou za porušenie základného práva, ale takáto náprava\nsa v miere, do akej je to vzhľadom na okolnosti prípadu možné, zabezpečuje aj uvedením veci\ndo pôvodného stavu, teda nastolením stavu, v ktorom sa jednotlivec nachádzal pred porušením\ndohovoru (restitutio in integrum). Z odporúčania č. R (2000)2 Výboru ministrov členským štátom\no obnove alebo opätovnom prejednaní niektorých prípadov na vnútroštátnej úrovni na základe\nrozsudkov ESĽP, ktoré bolo prijaté 19. januára 2000, vyplýva, že obnova konania, resp. opätovné\nprejednanie prípadu predstavuje najúčinnejší, ak nie jediný prostriedok na dosiahnutie individuálnej\nimplementácie rozhodnutia ESĽP, ktorým bolo vyslovené porušenie ľudského práva sťažovateľa\nrozhodnutím vnútroštátneho orgánu súdneho typu alebo postupom predchádzajúcim jeho vydaniu\n(PL. ÚS 23/2019, II. ÚS 326/2021).\n47. Obnova konania pred ústavným súdom predstavuje prostriedok nápravy vtedy, ak výslovnou\nformuláciou použitou v rozhodnutí ESĽP vznikne Slovenskej republike povinnosť v konaní\npred ústavným súdom znovu preskúmať už prijaté rozhodnutie ústavného súdu. Uvedená\nprieskumná povinnosť vznikne však aj bez výslovnej formulácie uvedenej v rozhodnutí ESĽP,\n\n10\n\nak (i) vo veci konal a rozhodoval ústavný súd a zároveň (ii) je vylúčené, aby sa náprava porušenia\nľudského práva alebo základnej slobody konštatovaného v rozhodnutí ESĽP v konaní\nproti Slovenskej republike dosiahla prostredníctvom obnovy konania pred všeobecným súdom\nalebo prostredníctvom iného účinného právneho prostriedku nápravy.\n48. Názor, že obnova konania pred ústavným súdom predstavuje prostriedok nápravy,\nak nie je možné dosiahnuť nápravu prostredníctvom obnovy konania pred všeobecnými súdmi,\nvyjadril ústavný súd v uznesení č. k. I. ÚS 380/2020-24 z 20. augusta 2020. O takúto situáciu pôjde\nv zásade v dvoch druhoch prípadov. V prvom rade pôjde o prípady, keď ústavný súd rozhodoval\nvo veci ako jediná inštancia (napr. rozsudok vo veci Harabin proti Slovenskej republike\nz 20. 11. 2012, sťažnosť č. 58688/11, keď plénum ústavného súdu rozhodovalo ako jediná inštancia\nvo veci disciplinárneho konania proti sťažovateľovi ako predsedovi najvyššieho súdu; označený\nrozsudok ESĽP predstavoval impulz na zavedenie možnosti iniciovať konanie o obnove konania\naj pred ústavným súdom, pozri aj PL. ÚS 92/2011).\n49. V druhom rade pôjde o prípady, keď ústavný súd povolil obnovu konania pred ústavným súdom\nz dôvodu poskytnutia materiálnej ochrany práv navrhovateľa. Išlo o nález sp. zn. III. ÚS 347/2015\nz 27. októbra 2015, v ktorom ústavný súd povolil obnovu konania v dôsledku toho, že ESĽP\nrozsudkom Ďurďovič a Trančíková proti Slovenskej republike zo 7. októbra 2014 vyslovil\nporušenie čl. 6 ods. 1 dohovoru pre procesné odmietnutie ich ústavnej sťažnosti, ktoré\nmalo za následok nepreskúmanie ich argumentov vo vzťahu k rozsudku všeobecného (krajského)\nsúdu. Nálezom sp. zn. III. ÚS 650/2015 z 24. februára 2016 povolil ústavný súd obnovu konania\ns ohľadom na rozsudok ESĽP vo veci Trančíková proti Slovenskej republike z 13. januára 2015,\nktorým ESĽP konštatoval porušenie čl. 6 ods. 1 dohovoru, keď ústavný súd odmietol meritórne\npreskúmať námietky sťažovateľky vo vzťahu k rozhodnutiam súdu prvej a druhej inštancie. Ďalším\nnálezom sp. zn. II. ÚS 218/2016 z 11. mája 2016, v ktorom došlo k povoleniu obnovy konania,\nreagoval ústavný súd na rozsudok vo veci Franek proti Slovenskej republike z 11. februára 2014,\nv ktorom ESĽP vyslovil porušenie čl. 6 ods. 1 dohovoru, keď ústavný súd odmietol preskúmať\nnámietky sťažovateľa z dôvodu domnelého oneskoreného podania sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1\nústavy. Nálezom sp. zn. I. ÚS 76/2016 z 11. mája 2016 ústavný súd povolil obnovu konania,\nkeď reagoval na závery rozsudku vo veci COMPCAR, s. r. o., proti Slovenskej republike z 9. júna\n2015, v ktorom ESĽP konštatoval porušenie čl. 6 ods. 1 dohovoru pre zrušenie právoplatného\nrozhodnutia na základe mimoriadneho dovolania generálneho prokurátora. Potrebu obnovy konania\nv citovaných nálezoch ústavný súd odôvodnil s poukazom na potrebu poskytnutia materiálnej\nochrany práv navrhovateľov.\n50. Ústavný súd povolil obnovu konania nálezom č. k. II. ÚS 281/2022-22 z 21. septembra 2022\nv reakcii na závery rozsudku ESĽP vo veci Petríková proti Slovenskej republike z 25. novembra\n2021, keď ESĽP rozhodol o porušení čl. 6 ods. 1 dohovoru, pričom porušovateľom bol sám ústavný\nsúd. Ústavný súd podľa ESĽP riadne nepreskúmal námietku zaujatosti proti sudkyni ústavného\nsúdu a svoje rozhodnutie dostatočne neodôvodnil.\n51. Z uvedenej judikatúry je zrejmé, že ústavný súd v období rokov 2015 – 2016 napriek absencii\nvýslovného príkazu opätovného preskúmania napadnutého rozhodnutia ústavného súdu\nv odôvodnení rozsudku ESĽP obnovu konania pred ústavným súdom povolil, ak to bolo v záujme\nposkytnutia materiálnej ochrany práv navrhovateľov nevyhnutné.\n\n11\n\n52. Posledným rozhodnutím, ktorým ústavný súd povolil obnovu konania, bol nález č. k.\nIII. ÚS 117/2023-64 z 12. októbra 2023 vo veci\n, ktorým reagoval na rozsudok ESĽP\nz 20. júla 2021 (pozri bod 9 tohto nálezu). Išlo o špecifické rozhodnutie vzhľadom na to,\nže porušovateľom základného práva podľa čl. 8 dohovoru je SIS (teda nie ústavný súd ani krajský\nsúd), ktorá však opakovane nevykonala opatrenia smerujúce k výkonu rozsudku ESĽP.\nRozhodnutím o obnove konania ústavný súd reflektoval na túto nečinnosť SIS, pokiaľ ide\no prevzatie jej dielu zodpovednosti za výkon rozsudku ESĽP, a k tomuto rozhodnutiu sa výnimočne\npriklonil, aby poskytol ochranu právam\nv kvalite vyplývajúcej z rozsudku ESĽP,\nako aj s ohľadom na nejednoznačnú, resp. absentujúcu právnu úpravu pravidiel, ktoré majú\nzabezpečiť, aby súdny dohľad nad opatreniami orgánov výkonnej moci majúcich povahu\nutajovaného sledovania bol efektívny a účinný, a to aj pokiaľ ide o vykonanie nápravy prípadnej\nnezákonnosti a porušenia základných práv dotknutých osôb v individuálnych prípadoch (bod 72\nnálezu sp. zn. III. ÚS 117/2023). Zároveň zdôraznil, že rozhodnutie o povolení obnovy konania\nje nutné vnímať v kontexte špecifických okolností ako prostriedok nápravy, resp. účinnej ochrany\nzákladných práv\n. Ústavný súd pritom vzal do úvahy osobitosti daného prípadu,\nnemožnosť obnovy konania pred všeobecnými súdmi, dôvody rozsudku ESĽP, závery ústavného\nsúdu v náleze sp. zn. III. ÚS 611/2022, ako aj absenciu iného účinného právneho prostriedku\nnápravy spôsobilého zabezpečiť efektívnu ochranu základných práv\nv primeranom čase,\na preto aj napriek absencii výslovného príkazu opätovného preskúmania napadnutého rozhodnutia\nústavného súdu v odôvodnení rozsudku ESĽP povolenie obnovy konania pred ústavným súdom\nbolo v tomto prípade spôsobilé prispieť k restitutio in integrum, a to v záujme poskytnutia\nmateriálnej ochrany práv navrhovateľa (bod 66 tamtiež).\n53. Názory odbornej verejnosti na materiálny prístup k ochrane práv jednotlivca pri povoľovaní\nobnovy konania pred ústavným súdom sa v odbornej literatúre líšia (porov. ĽALÍK, M., ĽALÍK, T.\nZákon o ústavnom súde Slovenskej republiky, komentár. Bratislava : Wolters Kluwer s. r. o., 2019,\ns. 568 a DRGONEC, J. Ústava Slovenskej republiky. Teória a prax. 2. prepracované a doplnené\nvydanie. Bratislava : C. H. Beck, 2019, s. 1604). Niektorí autori uvádzajú, že ide o neprípustné\ndopĺňanie ústavy zo strany ústavného súdu, ktoré nemá oporu v ústavnej norme obsiahnutej v čl. 2\nods. 2 ústavy, podľa ktorej štátne orgány môžu konať iba na základe ústavy, v jej medziach\na v rozsahu a spôsobom, ktorý stanoví zákon. Nejde o povolenú interpretáciu druhej vety čl. 133\nústavy a prikláňajú sa k názoru, že dôvodom na pripustenie obnovy konania bolo a je výlučne\nrozhodnutie ESĽP, a nie výklady ústavného súdu. Teda ak obsah rozsudku ESĽP neindikuje\npovinnosť obnoviť konanie pred ústavným súdom, tak ústavný súd nemôže takú povinnosť založiť\nsvojím rozhodnutím (porov. MAZÁK, J. Obnova konania pre Ústavným súdom SR: Prvé\nskúsenosti, pochybnosti a jeden námet. In: Bulletin slovenskej advokácie, 23, 2017, č. 11, s. 24 –\n29).\n54. V tejto súvislosti ústavný súd uvádza, že názorové konštrukcie obsiahnuté v nálezoch\nuvedených v bode 49 sú už dnešnou rozhodovacou činnosťou ústavného súdu považované\nza prekonané. V recentnej rozhodovacej činnosti v prípadoch navrhovanej obnovy konania\npred ústavným súdom ústavný súd dôsledne rešpektuje svoje subsidiárne postavenie k ostatným\norgánom verejnej moci (II. ÚS 421/2012, I. ÚS 380/2020, II. ÚS 326/2021, IV. ÚS 261/2021,\nIII. ÚS 625/2021).\n\n12\n\n55. Ústavný súd v tejto súvislosti zdôrazňuje, že vnútorná štruktúra systému poskytovania súdnej\nochrany na vnútroštátnej úrovni je rozdelená medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom\nvzájomný vzťah týchto subsystémov pri jej poskytovaní je komplementárny, keď uvádza,\nže ochranu pred ústavným súdom nemožno využiť súčasne alebo pred inými prostriedkami\nnápravy, ktoré má osoba žiadajúca o jej poskytnutie k dispozícii. Systém ochrany základných práv\na slobôd z pozície ústavného súdu tak predstavuje ultima ratio inštitucionálny mechanizmus,\nktorý nasleduje až v prípade nefunkčnosti všetkých ostatných orgánov verejnej moci, ktoré\nsa na ochrane ústavnosti podieľajú (IV.ÚS 261/2021).\n56. Z už uvedeného vyplýva, že v podmienkach ústavného poriadku je tento princíp na ústavnej\núrovni vymedzený vo vzťahu k pôsobnosti ústavného súdu negatívnym spôsobom,\npretože rozhodovacia pôsobnosť ústavného súdu pri poskytovaní ochrany základným právam\na slobodám prichádza do úvahy vždy až vtedy, ak ich ochranu nemožno zabezpečiť z pozície\nrozhodovacej úrovne všeobecných súdov alebo iných orgánov verejnej moci. Konanie\npred ústavným súdom nie je a ani nemôže byť procesnou skratkou, ktorou by bolo možné\nobchádzať konanie už vedené, resp. ktoré môže byť vedené na návrh pred inými orgánmi verejnej\nmoci. Napokon obnova konania pred ústavným súdom bola zavedená do právneho poriadku\npre prípady, v ktorých porušovateľom práv neboli primárne všeobecné súdy, ale ústavný súd,\na nie pre prípady, v ktorých možno nápravu dosiahnuť obnovou konania (alebo vzhľadom\nna okolnosti prípadu iným spôsobom, pozn.) pred všeobecnými súdmi, a to napriek tomu, že ich\nrozhodnutia pred rozhodnutím ESĽP posudzoval aj ústavný súd na základe sťažnosti podľa čl. 127\nústavy. Jeho rozhodnutie v rámci konania o ústavnej sťažnosti o neporušení práv je tak prelomené\nrozhodnutím ESĽP (porov. MACEJKOVÁ, I., BÁRÁNY, E., BARICOVÁ, J., FIAČAN, I.,\nHOLLÄNDER, P., SVÁK, J. a kolektív. Zákon o Ústavnom súde Slovenskej republiky. Komentár.\n1. vydanie. Bratislava : C. H. Beck, 2020, s. 1389).\n57. Vychádzajúc z uvedených všeobecných a judikatúrnych východísk, pristúpil ústavný súd\nk posúdeniu opodstatnenosti návrhov na obnovu konaní, skúmajúc, či rozsudok ESĽP obsahuje\nklauzulu týkajúcu sa priameho uloženia povinnosti obnovy konania pred ústavným súdom\n(„reopening clause“). Pre prípad, že takáto povinnosť neexistuje, bude ústavný súd skúmať,\nči sú splnené ďalšie podmienky, t. j. že v prejednávaných veciach rozhodoval ústavný súd, obnova\nkonania pred všeobecným súdom je súčasne vylúčená, prípadne či má navrhovateľ k dispozícii iný\núčinný prostriedok nápravy.\n58. Ústavný súd pritom vychádzal predovšetkým z odôvodnenia rozsudku ESĽP, ktorý\nv podstatnom uviedol: „91. Súd si je vedomý, že dotknuté nedostatky boli zistené Ústavným\nsúdom pri skúmaní individuálnych sťažností, ktoré podal\n, a že podobná sťažnosť podaná\nsťažovateľom bola odmietnutá ako oneskorená (pozri odsek 11). Napriek tomu Súd konštatuje,\nže nedostatky boli pripísateľné súdu vydávajúcemu súhlasy (KSB), a konštatuje, že v podstate mali\nobjektívnu povahu (tamtiež, § 33 a § 55). Preto skutočnosť, že vlastná ústavná sťažnosť sťažovateľa\nv súvislosti s KSB bola odmietnutá nebráni Súdu, aby zohľadnil tieto nedostatky pri posudzovaní\ntoho, o čo ide v tomto prípade – a to je realizácia súhlasov zo strany SIS, v súvislosti s ktorou\nÚstavný súd odmietol vydať rozhodnutie, keď si ustálil, že v tejto veci nemá právomoc (tamtiež,\n§ 32).“\n\n13\n\n59. Po oboznámení sa s výrokom a odôvodnením rozsudku ESĽP ústavný súd zistil, že neobsahuje\nvýslovnú povinnosť opätovného preskúmania uznesenia sp. zn. III. ÚS 490/2015, prípadne jemu\npredchádzajúceho konania.\n60. V rámci predpokladov uvedených v bode 47 tohto nálezu sa ústavný súd ďalej venoval\nvyhodnoteniu otázky, či po vydaní rozsudku ESĽP má navrhovateľ k dispozícii prostriedok nápravy\nv podobe obnovy konania pred všeobecným súdom, na základe ktorého by mohlo dôjsť\nk odstráneniu protiprávneho stavu konštatovaného ESĽP. Teda či v okolnostiach danej veci je návrh\nna povolenie obnovy konania pred všeobecným súdom takým individuálnym prostriedkom nápravy,\nktorý má navrhovateľ garantovaný vnútroštátnym právnym poriadkom Slovenskej republiky\npre účely skončenia porušenia konštatovaného ESĽP, čo by nutne vylučovalo vznik povinnosti\nSlovenskej republiky zabezpečiť nápravu porušenia práv navrhovateľa konštatovaného zo strany\nESĽP povolením navrhovanej obnovy konania pred ústavným súdom.\n61. Osobitosťou daného prípadu je, že zákonná regulácia vzťahov medzi všeobecnými súdmi a SIS\ntýkajúca sa vyradenia a zničenia nezákonných výsledkov použitia ITP vrátane efektívnej kontroly\nSIS je nedostatočná, čo ostatne konštatoval aj ESĽP. Touto otázkou sa zaoberal aj ústavný\nsúd v už spomenutom náleze sp. zn. III. ÚS 611/2022, v ktorom uviedol, že krajský súd\nnie je podľa zákona o ochrane súkromia oprávnený vydať príkaz SIS na to, aby zničila nezákonné\nzáznamy a iné výsledky použitia ITP. Aj z pohľadu ústavného práva je všeobecný súd limitovaný\nrozsahom svojej právomoci (čl. 2 ods. 2 ústavy). Tento ústavný príkaz utvrdzuje záver,\nže všeobecný súd nie je oprávnený vydať vo vzťahu k SIS akýkoľvek akt, ktorým by jej prikázal\nzničiť nezákonné záznamy a výsledky ich použitia. Z hľadiska vymedzenia postavenia všeobecného\nsúdu pri kontrole SIS v súvislosti so zničením nezákonných záznamov a iných výsledkov použitia\nITP je všeobecný súd povinný podať podnet SIS, aby začala konať. Nemá však autoritatívny\nprostriedok na vydanie príkazu na zničenie nezákonných záznamov a výsledkov použitia ITP.\nNapokon všeobecný súd ani sám nie je oprávnený nezákonné záznamy zničiť – zákon mu takúto\nprávomoc nezveruje, keďže záznamy podľa zákona o SIS uchováva SIS, a nie súd.\n62. Predpokladom na zahájenie obnovy konania pred všeobecným súdom by bolo právoplatné\nrozhodnutie tohto súdu, ktorým by súd nevyhovel návrhu navrhovateľa na vyradenie a zničenie\nnezákonne získaných primárnych a sekundárnych výsledkov použitia ITP zo strany SIS. Takéto\nrozhodnutie však v tomto prípade neexistuje a s ohľadom na súčasnú legislatívnu úpravu\nani existovať nemôže. V tejto súvislosti teda ústavný súd uzatvára, že navrhovateľ nedisponuje\nprostriedkom nápravy v podobe obnovy konania pred všeobecným súdom a objektívne teda nie je\nmožné týmto spôsobom privodiť nápravu porušenia jeho práv (m. m. III. ÚS 117/2023,\nIV. ÚS 577/2023).\n63. Pokiaľ ide o rozsah povolenia obnovy konania pred ústavným súdom, navrhovateľ žiada\nobnoviť pôvodné konanie v obmedzenom rozsahu, t. j. v rozsahu splnenia povinnosti krajského\nsúdu vykonávať súdnu právomoc nad použitím ITP aj po ukončení ich používania vrátane\npovinnosti vykonať dohľad nad vyradením a zničením všetkých primárnych a sekundárnych\nvýsledkov použitia ITP v dispozícii SIS, ktoré boli získané na základe súhlasov krajského súdu,\na ďalej v rozsahu splnenia povinnosti SIS vyradiť a zničiť všetky primárne a sekundárne výsledky\npoužitia ITP. Ústavný súd v prvom rade pristúpi k preskúmaniu dôvodnosti návrhu na obnovu\nkonania vo vzťahu k postupu krajského súdu.\n\n14\n\n64. Na tomto mieste je potrebné pripomenúť, že v rámci preskúmania ústavnej sťažnosti vedenej\npod sp. zn. Rvp 5892/2015, ktorou sa navrhovateľ domáhal preskúmania postupu krajského súdu\nproti SIS (k tomu bližšie body 4 a 6 tohto nálezu), ústavný súd konštatoval, že dohľadová\npovinnosť vyplýva krajskému súdu priamo zo zákona a tento je preto povinný konať ex lege.\nPrimárne výsledky získané nezákonným použitím ITP bolo podľa ústavného súdu potrebné zničiť,\npričom priamo zo zákona o ochrane súkromia vyplýva povinnosť sudcu krajského súdu zabezpečiť,\naby záznamy získané použitím ITP boli zničené v jeho prítomnosti. Pokiaľ ide o sekundárne\nvýsledky použitia ITP, tie mali byť podľa ústavného súdu v zmysle § 17 ods. 6 zákona o SIS\nbezpečne uložené v evidenciách SIS a nepodliehali zničeniu. Týmto malo byť zabezpečené,\nže do práva navrhovateľa na ochranu súkromia nebude viac zasahované a nebude ich možné použiť\nako dôkaz ani na iné účely.\n65. Ústavný súd teda v pôvodnom konaní kvázi meritórne preskúmal ústavnú sťažnosť\nnavrhovateľa v časti týkajúcej sa postupu krajského súdu v období po zrušení súhlasov 1 a 2\nnálezom ústavného súdu sp. zn. III. ÚS 97/2012 s tým, že ju ako zjavne neopodstatnenú odmietol,\npričom vychádzal z existujúceho legislatívneho rámca, ktorý ESĽP vyhodnotil ako nejasný\na nedostatočný. ESĽP k tomu uviedol, že podobne ako v prípade\nSIS pri realizácii\nsúhlasov prakticky využila diskrečné právo rovnajúce sa jej neobmedzenej právomoci, ktoré\nnebolo sprevádzané opatreniami na ochranu proti svojvoľnému zásahu tak, ako to je v súlade\nso zásadami právneho štátu vzhľadom na nejasnosť uplatniteľných pravidiel súdnej právomoci,\nnedostatok postupov na vykonávanie jestvujúcich pravidiel a nedostatky v ich aplikácii (pozri\nbod 94 rozsudku ESĽP).\n66. V tejto súvislosti ústavný súd poukazuje na tú skutočnosť, že ESĽP vyslovil porušenie\nnavrhovateľovho práva podľa čl. 8 dohovoru dvoma okruhmi zásahov, kde prvý okruh predstavuje\nrealizáciu súhlasu 1 a súhlasu 2 a druhým okruhom je uchovávanie sekundárnych materiálov\nzískaných z realizácie oboch súhlasov (bod 97 rozsudku ESĽP a bod 3 výrokovej časti rozsudku\nESĽP). Z rozsudku ESĽP však nevyplýva, že by porušenie práva navrhovateľa na ochranu\nsúkromia bolo pričítateľné krajskému súdu, pretože ESĽP nevyslovil porušenie navrhovateľovho\npráva súhlasmi 1 a 2, ktoré vydal krajský súd, ba ani postupom krajského súdu, a to vzhľadom\nna rozhodnutie ústavného súdu, ktorý o uvedených otázkach rozhodol už v konaní sp. zn.\nIII. ÚS 97/2012 o ústavnej sťažnosti\n, ale postupom SIS. Tým súčasne jednoznačne\nidentifikoval rozsah svojho prieskumu. Zároveň ESĽP neidentifikoval žiaden iný všeobecný súd\n(ani ústavný súd), ktorý by bol zodpovedný za odstránenie pretrvávajúceho protiprávneho stavu\nvo vzťahu k navrhovateľovi.\n67. Povoleniu obnovy konania vo vzťahu ku krajskému súdu navyše bránia závery vyslovené\nv náleze sp. zn. III. ÚS 611/2022, v ktorom ústavný súd dostatočne preskúmal právomoci krajského\nsúdu voči SIS v rámci rozsudku ESĽP. Ústavný súd v ňom vyhodnotil, že postup a úkony krajského\nsúdu proti SIS vo vzťahu k jej povinnosti zničiť nezákonné materiály pred i po vydaní rozsudku\nESĽP boli vykonané v primeraných lehotách. V citovanom náleze opakovane zdôraznil, že je to\nSIS, ktorá je povinná vysporiadať sa s konštatovaným pretrvávajúcim nezákonným uchovávaním\nmateriálov z realizácie nezákonných súhlasov a odstrániť protiprávny stav. Ústavný súd tu uzavrel,\nže krajský súd nedisponuje zákonným prostriedkom, ktorým by prikázal SIS zničiť predmetné\nprimárne a sekundárne materiály, a teda postupoval v rámci jemu zákonom zverených právomocí.\n\n15\n\n68. K rovnakému výsledku dospel ústavný súd vo veci navrhovateľa v konaní o návrhu\nna povolenie obnovy konania vo veci vedenej pod sp. zn. I. ÚS 125/2012, a to už pri predbežnom\nprerokovaní tohto návrhu (bod 24 in fine uznesenia sp. zn. IV. ÚS 577/2023), a napokon aj vo veci\no návrhu na obnovu konaní vo veciach vedených pod sp. zn. III. ÚS 97/2012 a sp. zn.\nIII. ÚS 490/2015, pričom ústavný súd nevyhovel\npráve v časti navrhovanej obnovy\nkonania vo vzťahu ku krajskému súdu, pretože vyhodnotil, že takýto postup je neúčelný\na nadbytočný (body 67 a 68 nálezu sp. zn. III. ÚS 117/2023).\n69. Pokiaľ teda navrhovateľ žiada obnoviť konanie vo veci sp. zn. III. ÚS 490/2015 aj vo vzťahu\nk postupu krajského súdu po vydaní súhlasu 1 a súhlasu 2, ústavný súd vzhľadom na uvedené\nuzatvára, že návrhu navrhovateľa v tejto časti nebolo možné vyhovieť.\n70. K dôvodnosti návrhu na obnovu konania vo vzťahu k postupu SIS ústavný súd opätovne\nkonštatuje, že z rozsudku ESĽP nevyplýva, že by Slovenská republika mala vykonať nápravu\nprostredníctvom obnovy konania pred ústavným súdom. Ústavný súd navrhovateľovi\npripomína, že uznesením sp. zn. III. ÚS 490/2015 bola jeho ústavná sťažnosť vedená pod sp. zn.\nRvp 18094/2013, pokiaľ ide o námietku súvisiacu s postupom SIS spočívajúcim vo vyhotovení\na nezničení primárnych a sekundárnych výsledkov použitia ITP získaných na základe súhlasu 1\na súhlasu 2, odmietnutá ako neprípustná z dôvodu prekážky veci rozhodnutej (res iudicata). Toto\nrozhodnutie nadväzovalo na uznesenie sp. zn. I. ÚS 125/2012, v ktorom ústavný súd vyhodnotil,\nže predošlá identická ústavná sťažnosť navrhovateľa bola podaná oneskorene.\n71. To, že ESĽP rozsudkom vyhovel sťažnosti navrhovateľa a neprihliadol na odmietnutie ústavnej\nsťažnosti vo veci sp. zn. I. ÚS 125/2012 ako oneskorene podanej ani na odmietnutie ústavnej\nsťažnosti vo veci sp. zn. III. ÚS 490/2015 pre prekážku veci rozhodnutej, síce znamená, že právo\npodľa čl. 8 dohovoru bolo porušené, ale jeho porušenie možno vo všeobecnej rovine pričítať\nSlovenskej republike a v konkrétnosti SIS, nie ústavnému súdu. Z rozsudku ESĽP nevyplýva kritika\nESĽP smerom k ústavnému súdu vo vzťahu k odmietnutiu ústavných sťažností z už uvedených\ndôvodov (m. m. IV. ÚS 577/2023).\n72. Na uvedenom závere nič nemení ani argumentácia navrhovateľa, podľa ktorej nebolo možné\nústavné sťažnosti považovať za identické s odôvodnením, že sa nimi nedomáhal ochrany totožných\npráv vzhľadom na zmeny v skutkovom stave, ktorý nastal po zrušení súhlasu 1 a súhlasu 2. Ústavný\nsúd v tejto súvislosti pripomína, že z odôvodnenia uznesenia sp. zn. III. ÚS 490/2015 vyplýva,\nže v rámci predbežného prerokovania jednoznačne dospel k záveru, že navrhovateľ ústavnou\nsťažnosťou vedenou pod sp. zn. Rvp 18094/2013 napadol porušenie totožných základných práv\na slobôd, z čoho bolo zrejmé nesplnenie základnej procesnej podmienky zakladajúcej neprípustnosť\nnávrhu vo veci, o ktorej už ústavný súd rozhodol. V navrhovateľovej veci išlo navyše o zmeškanie\nlehoty na podanie ústavnej sťažnosti, teda o taký nedostatok podmienky konania, ktorý už následne\nnemožno odstrániť.\n73. Skutočnosť, že ESĽP konštatoval porušenie hmotného práva navrhovateľa podľa čl. 8\ndohovoru, neznamená automatickú povinnosť obnovy konania pred ústavným súdom, navyše\nza situácie, keď ESĽP nevidel na strane ústavného súdu pochybenie vo vzťahu k procesnému\npostupu spočívajúcemu v odmietnutí ústavnej sťažnosti proti SIS pre neprípustnosť z dôvodu\nprekážky veci rozhodnutej. Z odôvodnenia rozsudku ESĽP nemožno vyvodiť záver o odlišnom\nposúdení splnenia spomenutej procesnej podmienky konania o ústavnej sťažnosti, na základe\n\n16\n\nktorého by vyvstala požiadavka nápravy porušenia dohovoru práve prostredníctvom obnovy\nkonania pred ústavným súdom. V opačnom prípade by ústavný súd v obnovenom konaní musel\nprelomiť svoje predchádzajúce rozhodnutia, a to aj napriek tomu, že neboli predmetom kritiky\nv rozsudku ESĽP.\n74. Napokon ústavný súd pristúpil k preskúmaniu, či nápravu porušenia ľudského práva\nalebo základnej slobody konštatovaného v rozsudku ESĽP nemožno dosiahnuť prostredníctvom\niného účinného prostriedku nápravy, pričom sa riadil aj názormi vyslovenými v skorších súvisiacich\nrozhodnutiach.\n75. V náleze sp. zn. III. ÚS 611/2022 ústavný súd konštatoval, že navrhovateľ má v súčasnej\nsituácii k dispozícii účinný prostriedok nápravy, ktorým je ústavná sťažnosť proti postupu SIS\nspočívajúcemu v jej nečinnosti, pokiaľ ide o povinnosť zničiť primárny a sekundárny materiál\nzískaný použitím ITP.\n76. K rovnakému záveru sa ústavný súd priklonil v uznesení sp. zn. IV. ÚS 577/2023, v ktorom\nkonštatoval, že v prípade neplnenia povinnosti SIS v podobe nápravy porušenia navrhovateľovho\npráva podľa čl. 8 dohovoru, a to zničením materiálov z realizácie súhlasov 1 a 2, má navrhovateľ\nprávo podať ústavnú sťažnosť na nečinnosť SIS pri vykonaní povinnosti priamo vyplývajúcej\nz rozsudku ESĽP. V tejto súvislosti ústavný súd poukázal na podstatné rozdiely vo veci\n,\nktorému ústavný súd nálezom sp. zn. III. ÚS 117/2023 povolil obnovu konaní vo veciach sp. zn.\nIII. ÚS 97/2012 a sp. zn. III. ÚS 490/2015 proti postupu SIS.\n77. Ústavný súd v bode 66 nálezu sp. zn. III. ÚS 117/2023 uviedol, že podaním ústavnej sťažnosti\nna nečinnosť proti postupu SIS by sa\nopätovne domáhal totožnej nápravy\nako v obnovených konaniach, a to vyslovenia príkazu smerom k SIS, aby vyradila a zničila všetky\nprimárne a derivatívne materiály vo svojej držbe získané na základe nezákonných súhlasov.\nOdôvodnil to aj tým, že v dôsledku vydania rozsudku ESĽP vo veci\nboli právne závery\nvyplývajúce z uznesenia sp. zn. III. ÚS 97/2012 a uznesenia sp. zn. III. ÚS 490/2015, ktorými\nústavný súd odmietol meritórny prieskum postupu SIS z dôvodu konštatovanej subsidiarity\nprávomoci ústavného súdu vo vzťahu k všeobecným súdom, prelomené. Odkázanie\nna opätovné využitie ústavnej sťažnosti smerujúcej proti postupu SIS ako ďalšieho možného\nprostriedku nápravy by bolo možné považovať za prejav formalistického prístupu, ktorý\nby v primeranom čase neprispel k prerušeniu začarovaného kruhu, o ktorom sa zmieňuje rozsudok\nESĽP v navrhovateľovej veci v kontexte absencie efektívneho mechanizmu právnej ochrany\npred porušením práva na ochranu súkromia. Na rozdiel od veci\nprelomenie záveru\nústavného súdu, ktorým odmietol ústavnú sťažnosť navrhovateľa vo veci sp. zn. I. ÚS 125/2012\nako oneskorene podanú, z rozsudku ESĽP nevyplynulo. Túto odlišnosť považoval ústavný súd\npri posudzovaní návrhu navrhovateľa na obnovu konania vo veci sp. zn. I. ÚS 125/2012 za zásadnú,\nna základe ktorej tento návrh odmietol ako zjavne neopodstatnený.\n78. V prerokúvanej veci navrhovateľa ústavný súd nemá dôvod odkloniť sa od už uvedených úvah\na záverov o to viac, ak uznesením sp. zn. III. ÚS 490/2015 ústavný súd odmietol ústavnú sťažnosť\nproti SIS pre prekážku veci rozhodnutej, nadväzujúc priamo na predchádzajúce uznesenie sp. zn.\nI. ÚS 125/2012. Ústavný súd opätovne pripomína, že aj napriek vysloveniu porušenia základného\npráva navrhovateľa podľa čl. 8 dohovoru z rozsudku ESĽP nerezultuje koncentrovaná kritika, ktorá\nby bola adresovaná ústavnému súdu smerom k odmietnutiu ústavnej sťažnosti vo veci sp. zn.\n\n17\n\nIII. ÚS 490/2015 v časti týkajúcej sa posúdenia namietaného postupu SIS v súvislosti\ns vyhotovením a nezničením výsledkov použitia ITP.\n79. Pokiaľ teda ide o iný efektívny prostriedok nápravy v prípade, že obnova konania\npred ústavným súdom je vylúčená, ústavný súd uzatvára, že ním ostáva ústavná sťažnosť\nna nečinnosť SIS pri vykonaní povinnosti, ktorá jej z rozsudku ESĽP vyplýva, tak, ako to ústavný\nsúd formuloval už v uznesení sp. zn. IV. ÚS 577/2023 a nepriamo aj v náleze sp. zn.\nIII. ÚS 611/2022.\n80. Ide o účinný prostriedok nápravy, prostredníctvom ktorého má navrhovateľ možnosť dosiahnuť\nželanú nápravu a požadovaný cieľ, ktorým je aj s poukazom na závery rozsudku ESĽP, zničenie\nnezákonne získaných materiálov použitia ITP v držbe SIS bez toho, aby musel ústavný súd\nformálne osobitným procesným postupom v konaní o povolení obnovy svoje predchádzajúce\nrozhodnutie zrušiť a následne ho preskúmavať v obnovenom konaní.\n81. Na tomto mieste ústavný súd uvádza, že navrhovateľ sa riadil danou inštrukciou a 13. decembra\n2023 doručil ústavnému súdu ústavnú sťažnosť, ktorou sa domáha vyslovenia porušenia svojich\nzákladných práv a slobôd podľa čl. 19 ods. 1 a 2 ústavy, čl. 10 ods. 1 a 2 Listiny základných práv\na slobôd a čl. 8 ods. 1 a 2 dohovoru postupom SIS spočívajúcim v jej nečinnosti, a to nezničením\nvšetkých primárnych a sekundárnych výsledkov použitia ITP získaných na základe súhlasov 1 a 2.\nZároveň žiada, aby SIS tieto výsledky vyradila a zničila v prítomnosti zákonného sudcu do 15 dní\nod doručenia nálezu ústavného súdu a aby SIS doručila navrhovateľovi kópiu zápisnice o zničení\nvýsledkov alebo písomnú informáciu o ich zničení do 20 dní od právoplatnosti nálezu ústavného\nsúdu.\n82. K tomu ústavný súd uvádza, že pre konanie o takto podanej ústavnej sťažnosti nemôže\nuznesenie sp. zn. III. ÚS 490/2015 predstavovať prekážku rozhodnutej veci podľa § 55 písm. a)\nzákona o ústavnom súde práve z dôvodu existencie rozsudku ESĽP, z ktorého pre SIS vyplýva\npovinnosť zničiť materiály z realizácie súhlasov a ktorý meritórne rozhodol o porušení\nnavrhovateľovho práva podľa čl. 8 dohovoru nezničením materiálov získaných realizáciou súhlasov\nkrajského súdu. V konaní o ústavnej sťažnosti proti nečinnosti SIS ústavný súd, rešpektujúc závery\nrozsudku ESĽP, preskúma tvrdenia navrhovateľa vo vzťahu k postupu SIS z hľadiska možného\nzásahu do práv označených v petite ústavnej sťažnosti a rozhodne aj o ďalších požiadavkách\nnavrhovateľa uplatnených v petite ústavnej sťažnosti.\n83. Sumarizujúc dôvody obsiahnuté v predchádzajúcich bodoch tohto nálezu, vzhľadom\nna skutočnosť, že navrhovateľ postupoval spôsobom uvedeným v uznesení sp. zn.\nIV. ÚS 577/2023, keď podal ústavnú sťažnosť na nečinnosť proti SIS, ústavný súd konštatuje,\nže návrhu navrhovateľa ani v časti týkajúcej sa povolenia obnovy konania vo veci sp. zn.\nIII. ÚS 490/2015 vo vzťahu k postupu SIS nie je možné vyhovieť.\n84. K ESĽP konštatovanému porušeniu práv navrhovateľa podľa čl. 8 dohovoru vo vzťahu\nk samotnej realizácii súhlasov 1 a 2 ústavný súd dodáva, že ide o zásahy, ktoré prebiehali v rokoch\n2005 a 2006, a teda už netrvajú. Porušovanie práva navrhovateľa už bolo na účel uplatnenia čl. 46\ndohovoru ukončené a zároveň mu bola účinná ochrana proti týmto zásahom poskytnutá samotným\nrozsudkom ESĽP tým, že mu bolo poskytnuté spravodlivé zadosťučinenie v sume 9 750 eur, ktoré\npredstavuje satisfakciu za zásah do jeho práv zaručených čl. 8 dohovoru.\n\n18\n\n85. Vzhľadom na absenciu výslovného príkazu opätovného preskúmania napadnutého rozhodnutia\nústavného súdu v rozsudku ESĽP, ako aj so zreteľom na osobitosti daného prípadu a závery\nústavného súdu obsiahnuté v náleze sp. zn. III. ÚS 611/2022 a v uznesení sp. zn. IV. ÚS 577/2023\na s tým súvisiace nesplnenie ďalších predpokladov na povolenie obnovy konania dospel ústavný\nsúd k záveru, že v danom prípade nie je nevyhnutné, aby opätovne preskúmal svoje skoršie\nrozhodnutie v obnovenom konaní.\n86. Z dôvodov uvedených v tomto náleze nevyhovel ústavný súd návrhu navrhovateľa na obnovu\nkonania vo veci vedenej pod sp. zn. III. ÚS 490/2015 a podľa § 220 ods. 2 zákona o ústavnom súde\na contrario rozhodol, že obnovu konania vedeného ústavným súdom pod sp. zn. III. ÚS 490/2015\nnepovoľuje.\n87. Vzhľadom na to, že ústavný súd nepovolil obnovu konania ako celku, bolo bez právneho\nvýznamu zaoberať sa ďalšími procesnými návrhmi navrhovateľa.\nP o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu ústavného súdu nemožno podať opravný prostriedok.\nV Košiciach 19. novembra 2024\n\nPeter Molnár\npredseda senátu\n\n19", "vazby": {"registre": ["obnova konania pred ústavným súdom - senát", "preskúmanie rozhodnutia súdov", "preskúmanie rozhodnutia iných org.", "konanie pred ústavným súdom-obnova konania pred ústavným súdom", "práva a slobody – základné ľudské práva a slobody", "obnova konania-obnova konania pred ústavným súdom", "informačno-technické prostriedky", "Slovenská informačná služba", "účinný prostriedok nápravy (ESĽP)", "práva a slobody – základné ľudské práva a slobody-právo na nedotknuteľnosť osoby, súkromia", "odpočúvanie"], "ustanovenia": ["čl. 133 ústavy v spojení s § 219 ods. 2 zákona o ústavnom súde"]}, "cituje": [{"guid": "ussr:4bf8db03-83ca-4657-87b8-80cee5fd37ef", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2024:3.US.97.2012.1", "spisova_znacka": "III. ÚS 97/2012", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 97/2012 z 15. 5. 2024", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2024-05-15", "citacie_n": 30, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2024:3.US.97.2012.1"}, {"guid": "ussr:56e42646-675d-455e-9ffd-5a8ff5c2bb17", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2023:4.US.577.2023.1", "spisova_znacka": "IV. ÚS 577/2023", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 577/2023 z 8. 11. 2023", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2023-11-08", "citacie_n": 2, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2023:4.US.577.2023.1"}, {"guid": "ussr:23235c96-0179-4f42-b3f8-ee341d9c907b", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2023:3.US.117.2023.2", "spisova_znacka": "III. ÚS 117/2023", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 117/2023 z 12. 10. 2023", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2023-10-12", "citacie_n": 7, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2023:3.US.117.2023.2"}, {"guid": "ussr:cdb8a4f0-2a32-40d9-addb-77b52f10707c", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2023:3.US.611.2022.1", "spisova_znacka": "III. ÚS 611/2022", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 611/2022 z 29. 3. 2023", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2023-03-29", "citacie_n": 6, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2023:3.US.611.2022.1"}, {"guid": "ussr:ffc3875d-0b78-4585-bda8-aa87da05bdfb", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2022:2.US.281.2022.2", "spisova_znacka": "II. ÚS 281/2022", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 281/2022 z 21. 9. 2022", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2022-09-21", "citacie_n": 3, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2022:2.US.281.2022.2"}, {"guid": "ussr:653081d2-d973-4b3c-8d90-dc215f64f64b", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2022:3.US.625.2021.1", "spisova_znacka": "III. ÚS 625/2021", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 625/2021 z 12. 11. 2021", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2021-11-12", "citacie_n": 3, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2022:3.US.625.2021.1"}, {"guid": "ussr:ef07b2f1-9815-47c0-962d-b649398478c8", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2021:2.US.326.2021.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 326/2021", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 326/2021 z 16. 6. 2021", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2021-06-16", "citacie_n": 4, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2021:2.US.326.2021.1"}, {"guid": "ussr:2bfbedcd-af68-43d4-82a6-6743fe92c77d", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2021:4.US.261.2021.1", "spisova_znacka": "IV. ÚS 261/2021", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 261/2021 z 25. 5. 2021", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2021-05-25", "citacie_n": 7, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2021:4.US.261.2021.1"}, {"guid": "ussr:1ff0bb65-a83b-4544-8a38-1954985f2cd1", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2020:1.US.380.2020.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 380/2020", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 380/2020 z 20. 8. 2020", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2020-08-20", "citacie_n": 9, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2020:1.US.380.2020.1"}, {"guid": "ussr:a9683770-606f-41e9-b917-a64e1d6b8037", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2019:1.US.127.2019.2", "spisova_znacka": "I. ÚS 127/2019", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 127/2019 z 26. 11. 2019", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2019-11-26", "citacie_n": 12, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2019:1.US.127.2019.2"}, {"guid": "ussr:5d1e1611-b67a-4371-b627-20076bd5a47e", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:1.US.76.2016.2", "spisova_znacka": "I. ÚS 76/2016", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 76/2016 z 11. 5. 2016", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2016-05-11", "citacie_n": 21, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:1.US.76.2016.2"}, {"guid": "ussr:ca7016ee-ca88-44e8-9035-cf590965c741", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:2.US.218.2016.2", "spisova_znacka": "II. ÚS 218/2016", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 218/2016 z 11. 5. 2016", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2016-05-11", "citacie_n": 7, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:2.US.218.2016.2"}, {"guid": "ussr:185a72b6-f418-4158-83a4-47f726e67c31", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:3.US.650.2015.2", "spisova_znacka": "III. ÚS 650/2015", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 650/2015 z 24. 2. 2016", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2016-02-24", "citacie_n": 9, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:3.US.650.2015.2"}, {"guid": "ussr:2e45a477-3f10-453a-ac9b-5d7474b3e92b", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:3.US.490.2015.1", "spisova_znacka": "III. ÚS 490/2015", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 490/2015 z 2. 2. 2016", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2016-02-02", "citacie_n": 25, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:3.US.490.2015.1"}, {"guid": "ussr:b3a2004a-9640-4766-b940-7b5d6483406b", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:3.US.347.2015.1", "spisova_znacka": "III. ÚS 347/2015", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 347/2015 z 27. 10. 2015", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2015-10-27", "citacie_n": 10, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:3.US.347.2015.1"}, {"guid": "ussr:b9b32f8f-cd49-4509-9c28-5688781fe5d6", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2015:3.US.211.2015.1", "spisova_znacka": "III. ÚS 211/2015", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 211/2015 z 19. 5. 2015", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2015-05-19", "citacie_n": 3, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2015:3.US.211.2015.1"}, {"guid": "ussr:595ab85f-35f4-44d1-aa0a-e57d4f21a6c6", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 421/2012", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 421/2012 z 11. 10. 2012", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2012-10-11", "citacie_n": 18, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:595ab85f-35f4-44d1-aa0a-e57d4f21a6c6"}, {"guid": "ussr:b3d503d7-91d2-4b14-98c1-87bb8d1d7653", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 125/2012", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 125/2012 z 14. 3. 2012", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2012-03-14", "citacie_n": 6, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:b3d503d7-91d2-4b14-98c1-87bb8d1d7653"}, {"guid": "ussr:f16f7baa-973b-40f5-a5b3-ec1776bdef55", "ecli": null, "spisova_znacka": "PL. ÚS 92/2011", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 92/2011 z 29. 6. 2011", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2011-06-29", "citacie_n": 44, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:f16f7baa-973b-40f5-a5b3-ec1776bdef55"}], "citovane_v": [{"guid": "ussr:92d0b6a2-0400-468d-9f19-29dacdb13bdb", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2025:2.US.49.2024.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 49/2024", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 49/2024 z 29. 1. 2025", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2025-01-29", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2025:2.US.49.2024.1"}]}