{"guid": "ussr:23235c96-0179-4f42-b3f8-ee341d9c907b", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2023:3.US.117.2023.2", "spisova_znacka": "III. ÚS 117/2023", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 117/2023 z 12. 10. 2023", "citacia": "nález Ústavného súdu SR z 12. októbra 2023, sp. zn. III. ÚS 117/2023, ECLI:SK:USSR:2023:3.US.117.2023.2", "identifikacne_cislo": null, "sud": {"guid": "ussr", "nazov": "Ústavný súd Slovenskej republiky", "typ": "ustavny", "slug": "ustavny-sud"}, "sudca": "Ivan Fiačan", "sudca_id": 1071, "sudca_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/sudca/ivan-fiacan-1071", "datum_vydania": "2023-10-12", "forma": "Nález", "povaha": ["obnovu konania povoľuje", "obnovu konania povoľuje", "rozhodnutie ústavného súdu zrušuje", "rozhodnutie ústavného súdu zrušuje", "Kancelárii Ústavného súdu Slovenskej republiky ukladá zaplatiť trovy právneho zastúpenia"], "oblast": ["Ústavné právo"], "podoblast": ["konanie o obnove konania pred ústavným súdom"], "merito": "Obnova konania pred ústavným súdom", "pravna_veta": "Aj keď z rozhodnutia orgánu medzinárodnej organizácie výslovne nevyplýva povinnosť opätovného preskúmania napadnutého rozhodnutia ústavného súdu, je povolenie obnovy konania pred ústavným súdom spôsobilé prispieť k restitutio in integrum v prípade nemožnosti obnovy konania pred všeobecnými súdmi a absencie iného účinného právneho prostriedku nápravy spôsobilého zabezpečiť efektívnu ochranu základných práv navrhovateľa v primeranom čase. Ústavný súd prihliadol na osobitosti daného prípadu, ktoré spočívajú v tom, že zákonná regulácia vzťahov medzi všeobecnými súdmi a Slovenskou informačnou službou týkajúca sa vyradenia a zničenia nezákonných výsledkov použitia informačno-technických prostriedkov je nedostatočná, čo nemôže ísť na ťarchu navrhovateľa.", "pravna_veta_zdroj": "sud", "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": "III.", "stav": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-19.odsek-2", "nazov": "čl. 19 ods. 2 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-19.odsek-2", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-19"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-1", "nazov": "čl. 46 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-1", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-46"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-48.odsek-2", "nazov": "čl. 48 ods. 2 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-48.odsek-2", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-48"}, {"iri": "/SK/ZZ/1991/23/#clanok-10.odsek-2", "nazov": "čl. 10 ods. 2 zákona č. 23/1991 Zb.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1991/23/#clanok-10.odsek-2", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/23-1991/clanok-10"}, {"iri": "/SK/ZZ/1991/23/#clanok-36.odsek-1", "nazov": "čl. 36 ods. 1 zákona č. 23/1991 Zb.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1991/23/#clanok-36.odsek-1", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/23-1991/clanok-36"}, {"iri": "/SK/ZZ/1991/23/#clanok-38.odsek-2", "nazov": "čl. 38 ods. 2 zákona č. 23/1991 Zb.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1991/23/#clanok-38.odsek-2", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/23-1991/clanok-38"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/209/#clanok-6.odsek-1", "nazov": "čl. 6 ods. 1 Dohovoru", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/209/#clanok-6.odsek-1", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/209-1992/clanok-6"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/209/#clanok-8.odsek-1", "nazov": "čl. 8 ods. 1 Dohovoru", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/209/#clanok-8.odsek-1", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/209-1992/clanok-8"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/209/#clanok-8.odsek-2", "nazov": "čl. 8 ods. 2 Dohovoru", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/209/#clanok-8.odsek-2", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/209-1992/clanok-8"}, {"iri": "/SK/ZZ/2018/314/#paragraf-219.odsek-2", "nazov": "§ 219 ods. 2 zákona č. 314/2018 Z. z.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2018/314/#paragraf-219.odsek-2", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/314-2018/paragraf-219"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-133", "nazov": "čl. 133 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-133", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-133"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-219.odsek-2", "nazov": "čl. 219 ods. 2 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-219.odsek-2", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-219"}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 19 ods. 2", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 19 ods. 2", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 19 ods. 2", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 48 ods. 2", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 48 ods. 2", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 48 ods. 2", "judikatura_url": null}, {"iri": "ústavný zákon č. 23/1991 Zb., ktorým sa uvádza Listina základných práv a slobôd čl. 10 ods. 2", "nazov": "ústavný zákon č. 23/1991 Zb., ktorým sa uvádza Listina základných práv a slobôd čl. 10 ods. 2", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyústavný zákon č. 23/1991 Zb., ktorým sa uvádza Listina základných práv a slobôd čl. 10 ods. 2", "judikatura_url": null}, {"iri": "ústavný zákon č. 23/1991 Zb., ktorým sa uvádza Listina základných práv a slobôd čl. 36 ods. 1", "nazov": "ústavný zákon č. 23/1991 Zb., ktorým sa uvádza Listina základných práv a slobôd čl. 36 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyústavný zákon č. 23/1991 Zb., ktorým sa uvádza Listina základných práv a slobôd čl. 36 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "ústavný zákon č. 23/1991 Zb., ktorým sa uvádza Listina základných práv a slobôd čl. 38 ods. 2", "nazov": "ústavný zákon č. 23/1991 Zb., ktorým sa uvádza Listina základných práv a slobôd čl. 38 ods. 2", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyústavný zákon č. 23/1991 Zb., ktorým sa uvádza Listina základných práv a slobôd čl. 38 ods. 2", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "nazov": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 8 ods. 1", "nazov": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 8 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 8 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 8 ods. 2", "nazov": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 8 ods. 2", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 8 ods. 2", "judikatura_url": null}, {"iri": "zákon č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov § 219 ods. 2", "nazov": "zákon č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov § 219 ods. 2", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyzákon č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov § 219 ods. 2", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 19 ods. 2", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 19 ods. 2", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 19 ods. 2", "judikatura_url": null}, {"iri": "ústavný zákon č. 23/1991 Zb., ktorým sa uvádza Listina základných práv a slobôd čl. 10 ods. 2", "nazov": "ústavný zákon č. 23/1991 Zb., ktorým sa uvádza Listina základných práv a slobôd čl. 10 ods. 2", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyústavný zákon č. 23/1991 Zb., ktorým sa uvádza Listina základných práv a slobôd čl. 10 ods. 2", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 8 ods. 1", "nazov": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 8 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 8 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 8 ods. 2", "nazov": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 8 ods. 2", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 8 ods. 2", "judikatura_url": null}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-19", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-46", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-48", "/SK/ZZ/1991/23#clanok-10", "/SK/ZZ/1991/23#clanok-36", "/SK/ZZ/1991/23#clanok-38", "/SK/ZZ/1992/209#clanok-6", "/SK/ZZ/1992/209#clanok-8", "/SK/ZZ/2018/314#paragraf-219", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-133", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-219"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://www.ustavnysud.sk/docDownload/23235c96-0179-4f42-b3f8-ee341d9c907b", "zdroj": "ussr", "url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2023:3.US.117.2023.2", "api_url": "https://sk.advokati.digital/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2023:3.US.117.2023.2", "text_url": "https://sk.advokati.digital/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2023:3.US.117.2023.2/text", "citacie_n": 0, "text": "SLOVENSKÁ REPUBLIKA\n\nNÁLEZ\nÚstavného súdu Slovenskej republiky\nV mene Slovenskej republiky\nIII. ÚS 117/2023-64\nÚstavný súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu senátu Roberta Šorla a sudcov\nIvana Fiačana (sudca spravodajca) a Petra Straku o návrhoch navrhovateľa\n,\n,\n, zastúpeného advokátskou kanceláriou Škubla &\nPartneri s. r. o., Digital Park II, Einsteinova 25, Bratislava, IČO 36 861 154, na obnovu konania\nvo veciach vedených Ústavným súdom Slovenskej republiky pod sp. zn. III. ÚS 97/2012 a sp. zn.\nIII. ÚS 490/2015 takto\nrozhodol:\n1. Obnovu konania vo veci\nvedenej Ústavným súdom Slovenskej republiky pod\nsp. zn. III. ÚS 97/2012 p o v o ľ u j e v rozsahu namietaného porušenia základných práv\nnavrhovateľa nesplnením povinnosti Slovenskej informačnej služby vyradiť a zničiť primárne\na sekundárne výsledky použitia informačno-technických prostriedkov v dispozícii Slovenskej\ninformačnej služby, ktoré boli získané v súvislosti s vydaním rozhodnutí Krajského súdu\nv Bratislave č. k. Ntt-3-D-2879/2005 z 23. novembra 2005 a č. k. Ntt-3-D-482/2006\nz 18. mája 2006.\n2. Uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky č. k. III. ÚS 97/2012-124 zo 6. marca 2012\nz r u š u j e vo výroku v bode 2 v časti, v ktorej Ústavný súd Slovenskej republiky ústavnú\nsťažnosť navrhovateľa odmietol v rozsahu vymedzenom v bode 1 výrokovej časti tohto nálezu,\na v e c v rozsahu zrušenia v r a c i a Ústavnému súdu Slovenskej republiky na ďalšie konanie.\n3. Obnovu konania vo veci\nvedenej Ústavným súdom Slovenskej republiky pod\nsp. zn. III. ÚS 490/2015 p o v o ľ u j e v rozsahu namietaného porušenia základných práv\nnavrhovateľa nesplnením povinnosti Slovenskej informačnej služby vyradiť a zničiť primárne\na sekundárne výsledky použitia informačno-technických prostriedkov v dispozícii Slovenskej\ninformačnej služby, ktoré boli získané v súvislosti s vydaním rozhodnutia Krajského súdu\nv Bratislave č. k. Ntt-2-D-100/2006 z 26. januára 2006.\n4. Uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky č. k. III. ÚS 490/2015-310 zo 6. októbra 2015\nz r u š u j e vo výroku v bode 2 v časti, v ktorej Ústavný súd Slovenskej republiky ústavnú\nsťažnosť vo vzťahu k navrhovateľovi odmietol v rozsahu vymedzenom v bode 3 výrokovej časti\n\ntohto nálezu, a v e c\nna ďalšie konanie.\n\nv rozsahu zrušenia v r a c i a Ústavnému súdu Slovenskej republiky\n\n5. Kancelária Ústavného súdu Slovenskej republiky j e p o v i n n á nahradiť navrhovateľovi\ntrovy konania 1 322,52 eur a zaplatiť ich právnemu zástupcovi navrhovateľa do dvoch mesiacov\nod právoplatnosti tohto nálezu.\n6. Vo zvyšnej časti návrhom na obnovu konaní n e v y h o v u j e .\n\nOdôvodnenie:\nI.\nObsah návrhov a priebeh konaní pred vnútroštátnymi súdmi a Európskym súdom pre ľudské\npráva\n1. Ústavnému súdu bol 22. marca 2022 doručený návrh navrhovateľa, ktorým sa domáha\npovolenia obnovy konania vo veci vedenej pod sp. zn. III. ÚS 97/2012 (ďalej len „návrh 1“).\nV tejto veci ústavný súd nálezom z 20. novembra 2012 (ďalej len „nález 1“) rozhodol,\nže postupom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn.\nNtt-3-D-2879/2005 a jeho rozhodnutím z 23. novembra 2005 (ďalej len „súhlas 1“) a v konaní\nvedenom pod sp. zn. Ntt-3-D-482/2006, ako aj rozhodnutím krajského súdu v danej veci\nz 18. mája 2006 (ďalej len „súhlas 2“) bolo porušené základné právo navrhovateľa na ochranu\nsúkromia podľa čl. 19 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a podľa čl. 10 ods. 2\nListiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“), základné právo na súdnu ochranu podľa\nčl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny, základné právo nebyť odňatý zákonnému sudcovi podľa\nčl. 48 ods. 1 ústavy a čl. 38 ods. 1 listiny, ako aj práva navrhovateľa na spravodlivé súdne konanie\npodľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)\na na ochranu súkromia podľa čl. 8 ods. 1 a 2 dohovoru. Súhlas 1 a súhlas 2, na základe ktorých\nkrajský súd povolil Slovenskej informačnej službe (ďalej len „SIS“) použitie informačnotechnických prostriedkov (ďalej len „ITP“) vo vzťahu k navrhovateľovi, ústavný súd nálezom 1\nzrušil.\n2. Ústavnú sťažnosť v časti týkajúcej sa namietaného porušenia základných práv navrhovateľa\npostupom SIS v súvislosti s použitím ITP na základe nezákonného súhlasu 1 a súhlasu 2 ústavný\nsúd odmietol pre nedostatok právomoci, a to uznesením č. k. III. ÚS 97/2012-24 zo 6. marca 2012\n(ďalej aj „uznesenie 1“), ktoré predchádzalo nálezu 1. Ústavný súd v označenom uznesení uviedol,\nže prijatiu ústavnej sťažnosti na ďalšie konanie v tejto časti bráni subsidiarita jeho právomoci\nvo vzťahu k všeobecným súdom, ktoré sú oprávnené poskytnúť v tomto smere navrhovateľovi\nsúdnu ochranu. Uviedol, že existujú prostriedky nápravy garantované normami trestného\na občianskeho práva na ochranu súkromia a osobnosti, ako aj zákonom o zodpovednosti za škodu,\nna ktoré odkazuje zákon o ochrane súkromia v jeho ustanovení § 8 pre prípad nezákonného použitia\nITP, vyhotovenia záznamu alebo skopírovania záznamu. Navyše, podľa zásady subsidiarity nemal\nústavný súd právomoc meritórne konať a rozhodovať o uplatnených námietkach vo vzťahu k SIS,\npretože dohľad nad operáciami SIS má v zmysle § 1 až § 4 zákona č. 166/2003 Z. z. o ochrane\nsúkromia pred neoprávneným použitím informačno-technických prostriedkov a o zmene a doplnení\n\n2\n\nniektorých zákonov (zákon o ochrane pred odpočúvaním) v znení neskorších predpisov (ďalej len\n„zákon o ochrane súkromia“) krajský súd a z obdobných dôvodov nemal ústavný súd právomoc\nnariadiť zničenie akéhokoľvek materiálu v dispozícii SIS.\n3. Následne bol ústavnému súdu 29. marca 2022 doručený ďalší návrh navrhovateľa na obnovu\nkonania vo veci vedenej ústavným súdom pod sp. zn. III. ÚS 490/2015 (ďalej len „návrh 2“).\nV tejto veci ústavný súd nálezom z 2. februára 2016 (ďalej len „nález 2“) rozhodol, že postupom\nkrajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. Ntt-2-D-100/2006 a jeho rozhodnutím z 26. januára\n2006 v danej veci (ďalej aj „súhlas 3“) boli porušené základné práva navrhovateľa na ochranu\nsúkromia podľa čl. 19 ods. 2 ústavy a čl. 10 ods. 2 listiny, na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1\nústavy a čl. 36 ods. 1 listiny a základné právo nebyť odňatý zákonnému sudcovi podľa čl. 48 ods. 1\nústavy a čl. 38 ods. 1 listiny, ako aj navrhovateľove práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6\nods. 1 dohovoru a na ochranu súkromia podľa čl. 8 ods. 1 a 2 dohovoru. Na základe súhlasu 3 boli\nzo strany SIS vo vzťahu k navrhovateľovi taktiež použité ITP. Ústavný súd nálezom 2 označené\nrozhodnutie krajského súdu zrušil. V časti, v ktorej navrhovateľ v súvislosti so súhlasom 3\na postupom krajského súdu namietal porušenie základného práva na prerokovanie veci bez\nzbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 38 ods. 2 listiny, ústavný súd ústavnej\nsťažnosti nevyhovel.\n4. V náleze 2 v spojení s uznesením č. k. III. ÚS 490/2015-310 zo 6. októbra 2015 (ďalej\naj „uznesenie 2“) ohľadne predbežného prerokovania predmetnej veci, ktoré predchádzalo nálezu 2\na ktorým bola ústavná sťažnosť vo vzťahu k SIS odmietnutá, sa ústavný súd vyjadril aj k otázke\nnutnosti zničenia primárnych a sekundárnych výsledkov použitia ITP proti navrhovateľovi\nv evidenciách SIS. Ústavný súd bol toho názoru, že primárne výsledky získané nezákonným\npoužitím ITP je potrebné zničiť, pričom priamo zo zákona o ochrane súkromia vyplýva povinnosť\nsudcu krajského súdu zabezpečiť, aby záznamy získané použitím ITP boli zničené v jeho\nprítomnosti. Pokiaľ ide o sekundárne výsledky použitia ITP, tie mali byť podľa ústavného súdu\nv zmysle § 17 ods. 6 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 46/1993 Z. z. o Slovenskej\ninformačnej službe v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o SIS“) bezpečne uložené\nv evidenciách SIS a nepodliehali zničeniu. Týmto malo byť zabezpečené, že do práva navrhovateľa\nna ochranu súkromia nebude viac zasahované a nebude ich možné použiť ako dôkaz ani na iné\núčely. Ústavný súd nevyhovel navrhovateľovi, pokiaľ ide o vydanie príkazu krajskému súdu\nvykonávať dohľad nad použitím ITP vrátane zabezpečenia dohľadu nad zničením všetkých\nvýstupov z použitia ITP voči navrhovateľovi, konštatujúc, že táto povinnosť vyplýva krajskému\nsúdu priamo zo zákona, a tento je preto povinný konať ex lege.\n5. Navrhovateľ po zrušení súhlasov 1 až 3 opakovane žiadal krajský súd aj SIS, aby zničili všetky\nzáznamy, prepisy, analytické prepisy a iné výsledky použitia ITP získané na základe označených\nsúhlasov.\n6. Navrhovateľ sa právnej ochrany domáhal aj podaním žaloby o ochranu osobnosti proti SIS podľa\n§ 11 a nasl. Občianskeho zákonníka a zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu\nspôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov (ďalej len „zákon\no zodpovednosti za škodu“) a žiadal, aby sa SIS zdržala akéhokoľvek použitia a zničila akékoľvek\nmateriály, ktoré získala na základe protiprávnych súhlasov. Krajský súd o tejto žalobe rozhodol tak,\nže deklaroval, že neoprávneným použitím ITP a neoprávnenou výrobou spravodajského materiálu\n\n3\n\nvyplývajúceho z takéhoto použitia ITP porušila SIS právo navrhovateľa na ochranu osobnosti.\nV rámci civilnej žaloby o ochranu osobnosti však krajský súd nemal právomoc nariadiť SIS\nzničenie v tom čase existujúcich primárnych a/alebo sekundárnych materiálov. Rovnako tak podal\nnavrhovateľ správne žaloby proti nezákonnému zásahu SIS a proti nečinnosti SIS.\n7. Po vyčerpaní prostriedkov nápravy, ktoré mal k dispozícii pred vnútroštátnymi orgánmi,\nsa v častiach, v ktorých nebol úspešný na vnútroštátnej úrovni, navrhovateľ obrátil na Európsky súd\npre ľudské práva (ďalej aj „ESĽP“), ktorý rozsudkom z 20. júla 2021 o sťažnostiach č. 58361/12,\n27176/16 a č. 25592/16 vyslovil, že v navrhovateľovej veci došlo k porušeniu čl. 8 dohovoru\nz dôvodu realizácie všetkých troch súhlasov na požitie ITP, ako aj uchovania primárneho\na sekundárneho materiálu získaného z realizácie súhlasu 3 a uchovania sekundárneho materiálu\nz realizácie súhlasov 1 až 3 zo strany SIS a priznal mu spravodlivé zadosťučinenie 9 750 eur.\n8. Odvolávajúc sa na právnu záväznosť a vykonateľnosť rozsudku ESĽP pre Slovenskú republiku\na jej orgány, sa navrhovateľ 8. septembra 2021 obrátil na krajský súd so žiadosťou o zničenie\nprimárnych aj sekundárnych výsledkov použitia ITP. Krajský súd listom z 29. decembra 2021\nodpovedal, že SIS požiadal o vyjadrenie k obsahu jeho žiadosti a o predloženie zápisnice o zničení\nvýsledkov použitia ITP. SIS poskytla krajskému súdu informácie podaniami so stupňom utajenia\ndôverné, a preto krajský súd nie je oprávnený oboznámiť s nimi navrhovateľa. Krajský súd ďalej\nuviedol, že prílohou k odpovedi SIS z 19. novembra 2021 je aj kópia zápisnice o zničení výsledku\npoužitia ITP. Z tejto prílohy vyplýva, že k zničeniu záznamov z použitia ITP na základe súhlasu 1\na súhlasu 2 došlo 2. apríla 2008. Vo vzťahu k použitiu ITP na základe súhlasu 3 sa SIS vyjadrila\ndoplňujúcim podaním z 15. decembra 2021, s obsahom ktorého nie je vzhľadom na stupeň utajenia\nmožné navrhovateľa oboznámiť. Prípisom z 2. marca 2022 krajský súd navrhovateľovi oznámil,\nže vyzval SIS, aby dôsledne dodržala postup, ktorý je upravený v § 7 ods. 5 zákona o ochrane\nsúkromia aj vo vzťahu k zničeniu záznamov z použitia ITP, ktoré boli získané na základe zrušeného\nsúhlasu 3.\n9. Navrhovateľ sa podanými návrhmi domáha, aby vzhľadom na závery rozsudku ESĽP ústavný\nsúd povolil obnovu konaní vedených pod sp. zn. III. ÚS 97/2012 a sp. zn. III. ÚS 490/2015\nv rozsahu, v akom sa v označených konaniach domáhal:\n(i)\nsplnenia povinnosti krajského súdu vykonávať súdnu právomoc nad použitím ITP aj po\nukončení ich používania vrátane povinnosti vykonať dohľad nad vyradením a zničením všetkých\nprimárnych a sekundárnych výsledkov použitia ITP v dispozícii SIS, ktoré boli získané na základe\nvšetkých troch súhlasov krajského súdu, a\n(ii)\nsplnenia povinnosti SIS vyradiť a zničiť všetky primárne a sekundárne výsledky použitia\nITP v dispozícii SIS, ktoré boli získané v súvislosti s vydaním všetkých troch súhlasov.\nZároveň žiada ústavný súd, aby v uvedenom rozsahu zrušil nález 1 a jemu predchádzajúce\nuznesenie ústavného súdu č. k. III. ÚS 97/2012-124 zo 6. marca 2012, ako aj nález 2 a jemu\npredchádzajúce uznesenie ústavného súdu č. k. III. ÚS 490/2015-310 zo 6. októbra 2015 a uhradil\nnavrhovateľovi náhradu trov konaní o obnove konania pred ústavným súdom v súvislosti s návrhom\n1 a návrhom 2.\n10. Uznesením č. k. III. ÚS 117/2023 zo 16. marca 2023 prijal ústavný súd obidva návrhy\nna obnovu konaní na ďalšie konanie v celom rozsahu a zároveň konanie o návrhu 1 a návrhu 2\n\n4\n\nprerušil do právoplatného skončenia konania o ústavnej sťažnosti vedeného ústavným súdom pod\nsp. zn. III. ÚS 611/2022 (ďalej len „ústavná sťažnosť“), ktorou sa navrhovateľ domáhal vyslovenia\nporušenia základných práv na ochranu súkromia podľa čl. 19 ods. 1 a 2 ústavy a čl. 10 ods. 1 a 2\nlistiny, na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny, na prerokovanie veci bez\nzbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 38 ods. 2 listiny, ako aj vyslovenia porušenia\npráv na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, na ochranu súkromia podľa čl. 8\nods. 1 a 2 dohovoru a na účinný prostriedok nápravy podľa čl. 13 dohovoru, a to postupom\nkrajského súdu, ktorému žiadal prikázať, aby bez zbytočných prieťahov zabezpečil podľa § 7 ods. 3\na 5 zákona o ochrane súkromia v prítomnosti navrhovateľa, resp. jeho právneho zástupcu\na v prítomnosti sudcu krajského súdu zničenie záznamov a iných výsledkov použitia ITP, ktoré boli\nvyhotovené na základe súhlasov 1 až 3.\n11. Podstatou a predmetom označenej ústavnej sťažnosti navrhovateľa bolo tvrdenie, že krajský súd\npo vydaní nálezu 1 a nálezu 2 nevykonal žiadne relevantné úkony smerujúce k nariadeniu alebo\ninému zabezpečeniu zničenia výstupov z použitia ITP zo strany SIS. Navrhovateľ (v konaní\no uvedenej ústavnej sťažnosti označený ako sťažovateľ) sa odvoláva na závery rozsudku ESĽP,\npodľa ktorého je držba akýchkoľvek primárnych aj sekundárnych výsledkov použitia ITP\nprotiprávna, a preto je krajský súd povinný aplikovať čl. 8 dohovoru a zabezpečiť dozor nad ich\nzničením. Táto povinnosť krajského súdu vyplýva aj z rozsudku ESĽP, podľa ktorého bol krajský\nsúd povinný zabezpečiť zničenie primárnych a sekundárnych výsledkov použitia ITP.\n12. Vzhľadom na to, že navrhovateľ sa návrhmi na obnovu konaní, ako aj podanou ústavnou\nsťažnosťou domáhal v podstate obdobnej nápravy, ktorou má byť konečné zničenie všetkých\nprimárnych a sekundárnych výsledkov použitia ITP v dispozícii SIS získaných na základe súhlasov\nkrajského súdu, zrušených následne nálezmi 1 a 2, a to aj s ohľadom na závery rozsudku ESĽP,\nústavný súd dospel k záveru, že výsledok konania o ústavnej sťažnosti môže mať význam pre\nkonanie o návrhoch na obnovu konaní, a preto konanie o návrhu 1 a návrhu 2 prerušil.\n13. Nálezom č. k. III. ÚS 611/2022-62 z 29. marca 2023 ústavný súd nevyhovel ústavnej sťažnosti\nnavrhovateľa s odôvodením, že úkony, ktoré po rozsudku ESĽP krajský súd vykonal smerom k SIS,\naby splnila svoju zákonnú povinnosť spočívajúcu v zničení primárnych a sekundárnych výsledkov\nz použitia ITP, vyhodnotil ústavný súd ako postup zodpovedajúci zákonom zvereným právomociam\nkrajskému súdu, ktorý zároveň konal v primeraných lehotách. Vzhľadom na to, že ústavný súd\nje viazaný rozsahom a dôvodmi ústavnej sťažnosti a vymedzením orgánu, proti ktorému ústavná\nsťažnosť smeruje, bolo možné preskúmať len postup krajského súdu, a nie postup samotnej SIS.\nII.\nArgumentácia navrhovateľa\n14. Návrhom 1 a návrhom 2 sa navrhovateľ domáha povolenia obnovy konaní pred ústavným\nsúdom s ohľadom na závery rozsudku ESĽP v jeho veci. Argumentuje tým, že v dôsledku\npretrvávajúcej existencie primárnych a sekundárnych výsledkov použitia ITP proti jeho osobe stále\ndochádza k porušovaniu jeho práva na rešpektovanie súkromného života podľa čl. 8 dohovoru.\nNezdieľa názor ústavného súdu vyslovený v náleze 2, že povinnosť zničenia sa vzťahuje len\nna primárne výsledky použitia ITP, naopak, takúto argumentáciu odmieta s poukazom na závery\nESĽP, že použitie ITP bolo od počiatku „pošpinené“ nezákonnosťou súhlasov 1 až 3.\n\n5\n\n15. Navrhovateľ je toho názoru, že ústavný súd disponuje originálnou právomocou voči krajskému\nsúdu, resp. voči nečinnosti krajského súdu pri plnení si povinnosti vykonávať dohľad nad SIS\na vo vzťahu k tejto povinnosti krajského súdu nekonal (a ani nemôže konať) iný súd než ústavný\nsúd. ESĽP jednoznačne neuviedol, ktorý prostriedok nápravy porušenia práv sťažovateľa\nzaručených dohovorom považuje za efektívny, avšak uviedol, že krajský súd má povinnosť\nvykonávať dohľad nad SIS (vrátane zabezpečenia zničenia výstupov z použitia ITP) a nad krajským\nsúdom zas vykonáva „dohľad“ ústavný súd.\n16. Navrhovateľ ďalej tvrdí, že ústavný súd je v lepšom procesnom postavení než všeobecné súdy\nvo vzťahu k zabezpečeniu materiálnej ochrany práv navrhovateľa – práva na ochranu súkromného\nživota. Len ústavný súd má podľa navrhovateľa možnosť vysloviť povinnosť zničenia všetkých\nvýstupov z použitia ITP, a to vo vzťahu ku krajskému súdu, ako aj SIS, tak ako to navrhovateľ\nžiadal už v ústavnej sťažnosti z roku 2011.\n17. Navrhovateľ uvádza, že ústavný súd nálezom 1 a nálezom 2 zrušil súhlasy 1 až 3, čím zanikol\nprávny základ použitia ITP. Podľa navrhovateľa je povinnosťou krajského súdu skúmať podmienky\npoužitia ITP a ak tieto podmienky odpadnú, tak si krajský súd musí bezodkladne (do 24 hodín)\nsplniť svoju zákonnú povinnosť a zabezpečiť zničenie výstupov z použitia ITP. Ústavný súd\nnemôže na túto povinnosť krajského súdu len odkazovať v odôvodnení svojho rozhodnutia s tým,\nže ak tak krajský súd neurobí, dotknutá osoba môže podať novú ústavnú sťažnosť. V takom prípade\nby sa totiž, aj podľa ESĽP, vytvoril začarovaný kruh („vicious circle“), keď by sa dotknutá osoba\nopakovane obracala na ústavný súd a ten by opakovane odkazoval na to, že krajský súd si predsa\nsvoju zákonnú povinnosť bude plniť. Efektivita prostriedkov nápravy by tak bola len iluzórna\na základné práva dotknutej osoby by neboli chránené materiálne, ale len formálne. Ak je krajský\nsúd pri zabezpečení zničenia výsledkov použitia ITP nečinný a dotknutá osoba túto nečinnosť\nnemôže napadnúť inak než ústavnou sťažnosťou, tak je povinnosťou ústavného súdu nariadiť\nkrajskému súdu v rámci obnoveného konania ich zničenie a „začarovaný kruh“, na ktorý poukázal\nESĽP, definitívne prerušiť.\n18. Navrhovateľ uzatvára, že obnova konaní pred ústavným súdom nie je procesnou skratkou,\nktorou by sa obchádzalo konanie pred všeobecným súdom, ale procesnou nevyhnutnosťou, keďže\nplnú ochranu práv navrhovateľa nemožno zabezpečiť z pozície všeobecného súdu.\nIII.\nPrávomoc ústavného súdu\n19. Podľa čl. 133 ústavy proti rozhodnutiu ústavného súdu nemožno podať opravný prostriedok;\nto neplatí, ak rozhodnutím orgánu medzinárodnej organizácie zriadeného na uplatňovanie\nmedzinárodnej zmluvy, ktorou je Slovenská republika viazaná, vznikne Slovenskej republike\npovinnosť v konaní pred ústavným súdom znovu preskúmať už prijaté rozhodnutie ústavného súdu.\n20. Podľa § 214 zákona č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene\na doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“)\nprávoplatné rozhodnutie ústavného súdu možno za podmienok ustanovených týmto zákonom\nnapadnúť návrhom na obnovu konania pred ústavným súdom, ak rozhodnutím orgánu\nmedzinárodnej organizácie vznikne Slovenskej republike povinnosť v konaní pred ústavným súdom\n\n6\n\nznovu preskúmať už prijaté rozhodnutie ústavného súdu. Ustanovenie § 55 písm. c) sa v tomto\nprípade nepoužije.\n21. Podľa § 220 ods. 2 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd zistí, že z rozhodnutia orgánu\nmedzinárodnej organizácie vyplýva povinnosť opätovného preskúmania napadnutého rozhodnutia\nústavného súdu, svojím nálezom obnovu konania povolí a napadnuté rozhodnutie ústavného súdu\nzruší. Ústavný súd môže zrušiť aj ďalšie rozhodnutia ústavného súdu vydané v pôvodnom konaní,\nak to vyplýva z právneho názoru vysloveného v rozhodnutí orgánu medzinárodnej organizácie\na je to potrebné na dosiahnutie účelu obnovy konania.\nIV.\nVyjadrenie krajského súdu a replika navrhovateľa\nIV.1. Vyjadrenie krajského súdu:\n22. Krajský súd predložil k návrhom na obnovu konaní svoje vyjadrenie z 9. mája 2023, v ktorom\nuviedol, že nezdieľa názor o splnení materiálnych podmienok pre povolenie obnovy konaní pred\nústavným súdom.\n23. Krajský súd argumentuje tým, že z rozsudku ESĽP nemožno explicitne vyvodiť záver o potrebe\nobnovy konaní pred ústavným súdom. V zmysle čl. 46 ods. 1 môže byť výkonom rozsudku ESĽP\npodľa krajského súdu porušovanie práva navrhovateľa na súkromie podľa čl. 8 dohovoru ukončené\na navrhovateľovi zabezpečená dostatočná satisfakcia. Krajský súd poukazuje na skutočnosť,\nže v tomto prípade je problematickou skôr nejasná alebo nedostatočná právna úprava v oblasti\nzabezpečenia súdnej kontroly pri realizácii oprávnení SIS, výkonom ktorých dochádza k zásahom\ndo základných práv a slobôd fyzických osôb. Súčasná právna úprava bráni krajskému súdu\nv efektívnejšom výkone rozsudku ESĽP, pričom podľa názoru krajského súdu je tento problém len\nťažko preklenuteľný prostredníctvom obnovy konaní na základe návrhov navrhovateľa.\n24. Krajský súd upriamuje pozornosť na to, že v priebehu rokov 2013 až 2022 vykonal smerom\nk SIS potrebné úkony na to, aby boli dosiahnuté ciele formulované v záveroch nálezu 1 a nálezu 2.\nTo ostatne potvrdzuje aj nález ústavného súdu v súvisiacej veci vedenej pod sp. zn.\nIII. ÚS 611/2022, v ktorom ústavný súd akceptoval fakt, že pokiaľ ide o zákonom upravené\nmožnosti súdu zasahovať do procesu zničenia záznamov získaných nezákonným použitím ITP\nalebo akýchkoľvek iných výsledkov nezákonného použitia ITP, tieto sú v zmysle aktuálnej\nzákonnej úpravy výrazne limitované a súd môže vo vzťahu k orgánu štátu, ktorý disponuje\nnezákonne získanými informáciami, postupovať len s odkazom na ustanovenie § 7 ods. 3 a 5\nzákona o ochrane súkromia.\n25. Krajský súd zdôraznil, že z aktuálnej právnej úpravy nevyplýva žiaden procesný nástroj,\nnapríklad vo forme vydania príkazu či rozhodnutia, ktorým by sa orgánu štátu, ktorý výsledkami\ntakéhoto nezákonného použitia ITP disponuje, prikázalo alebo nariadilo takéto výsledky zničiť.\nV posudzovanej veci je subjektom primárne zodpovedným za splnenie záväzných rozhodnutí\nústavného súdu a ESĽP práve SIS, ktorá má aj na základe § 7 ods. 3 zákona o ochrane súkromia\nprimárnu povinnosť záznamy a akékoľvek výsledky nezákonného použitia ITP zničiť. Krajský súd\nv tejto súvislosti dodal, že v súlade so závermi ústavného súdu obsiahnutými v uznesení 2 bola SIS\n\n7\n\nvyzývaná opakovane na splnenie povinnosti spočívajúcej v zničení predmetných výsledkov\nnezákonného použitia ITP.\n26. S poukazom na tieto argumenty, ako aj na úkony priebežne vykonávané krajským súdom, ktoré\nboli z hľadiska zabezpečenia ochrany základných práv navrhovateľa vyhodnotené ako dostatočné\naj nálezom ústavného súdu č. k. III. ÚS 611/2022-62 z 29. marca 2023, krajský súd uzatvára,\nže z materiálneho hľadiska nie sú splnené zákonné predpoklady na povolenie obnovy konaní pred\nústavným súdom.\n27. V závere krajský súd dodal, že zástupkyni Slovenskej republiky pred ESĽP poskytuje podklady\na vyjadrenia k správam prekladaným Výboru ministrov Rady Európy (ďalej aj „Výbor ministrov“)\no uskutočnených alebo pripravovaných opatreniach v rámci výkonu rozsudku ESĽP vo vzťahu\nk navrhovateľovi.\nIV.2. Vyjadrenie Slovenskej informačnej služby:\n28. SIS sa v lehote stanovenej ústavným súdom k návrhom na obnovu konaní nevyjadrila.\nIV.3. Replika navrhovateľa:\n29. Navrhovateľ doručil ústavnému súdu 24. mája 2023 repliku k vyjadreniu krajského súdu,\nv ktorej zhrnul argumenty, prečo trvá na svojich návrhoch na obnovu konaní.\n30. Navrhovateľ v prvom rade uviedol, že s právnym názorom krajského súdu, že obnovu konaní\nnemožno z rozsudku ESĽP vyvodiť, sa nestotožňuje. Zdôraznil, že ESĽP konštatoval zlyhanie\nkrajského súdu, keď tento riadne nevykonával dohľad nad SIS pred, počas a po skončení používania\nITP, pričom povinnosť zabezpečiť zničenie výstupov z ITP konštatoval aj ústavný súd v uznesení 2\na v náleze 2 z dôvodu, že táto povinnosť vyplýva krajskému súdu priamo zo zákona. Túto\npovinnosť si podľa navrhovateľa krajský súd nesplnil a ani mu táto povinnosť nebola doterajším\nrozhodnutím ústavného súdu uložená a opakuje, že ústavný súd je jediný súd, ktorý je oprávnený na\nodstránenie nečinnosti krajského súdu. Ak je krajský súd pri zabezpečení zničenia výstupov z ITP\nnečinný a navrhovateľ túto nečinnosť nemôže napadnúť inak než ústavnou sťažnosťou, tak\nje povinnosťou ústavného súdu nariadiť krajskému súdu zabezpečiť zničenie výstupov z ITP\na začarovaný kruh, na ktorý poukázal v rozsudku ESĽP, definitívne prerušiť.\n31. Podľa navrhovateľa je to práve krajský súd, ktorý má priamo na základe čl. 46 ods. 1 dohovoru\n(ako aj čl. 154c ústavy) povinnosť vykonať individuálne opatrenie na výkon rozsudku ESĽP\na zabezpečiť aktívny dohľad nad SIS pri zničení výstupov z ITP a ak v rámci súdnej právomoci túto\npovinnosť nesplní, tak musí zasiahnuť ústavný súd. Aj keď krajský súd argumentuje nedostatočnou\nči nejasnou právnou úpravou v oblasti súdnej kontroly pri realizácii oprávnení SIS, toto nemôže ísť\nna ťarchu navrhovateľa, pretože právnu úpravu je potrebné vykladať v intenciách dohovoru,\nktorého záväzný výklad poskytol ESĽP, ako aj v intenciách ústavy. V opačnom prípade by došlo\nk odmietnutiu spravodlivosti, konaniu v rozpore so zákazom aplikácie princípu „non liquet“, podľa\nktorého nemožno odmietnuť poskytnutie právnej ochrany len z dôvodu neúplnosti alebo nejasnosti\nprávnej úpravy a napokon by právo dotknutej osoby priznané dohovorom bolo právom\nnevykonateľným.\n\n8\n\n32. Vo vzťahu k záverom ústavného súdu obsiahnutým v náleze č. k. III. ÚS 611/2022-62\nz 29. marca 2023, s ktorými sa krajský súd stotožnil, navrhovateľ uvádza, že odôvodnenie tohto\nnálezu je právne neudržateľné. Navrhovateľ argumentuje tým, že nečinnosť krajského súdu\nspočívajúcu v povinnosti aktívneho súdneho dohľadu nad SIS vyslovil v rozsudku ESĽP. Výklad\nkrajského a ústavného súdu spočívajúci v tom, že SIS je subjektom primárne zodpovedným\nza zničenie výsledkov použitia ITP a za súčasnej právnej úpravy nie je možné, aby krajský súd toto\nzničenie nariadil, považuje navrhovateľ za metodologicky chybný. Navrhovateľ dodáva, že žiadny\niný subjekt než krajský súd nemá primárnu povinnosť súdneho dohľadu nad SIS, aby konala\nvo veci navrhovateľa podľa § 7 zákona o ochrane súkromia. Zo skutočnosti, že pri dohľade nad SIS\nvykonáva krajský súd súdnu moc, vyplýva, že súd môže príslušnému subjektu uložiť povinnosť\nniečo konať. Ak preto pri výkone súdnej moci krajský súd nezabezpečil zničenie výstupov z ITP,\ntak príslušným na odstránenie jeho nečinnosti je práve ústavný súd.\n33. V ďalšej argumentačnej línii navrhovateľ tvrdí, že sa domáha nároku (odstránenia nečinnosti\nkrajského súdu), ktorý má objektívne oporu v ustanoveniach hmotného práva – tým je priamo\naplikovateľný dohovor s prednosťou pred zákonom. Ak teda dohovor ukladá prostredníctvom\nrozsudku ESĽP povinnosť zničenia výstupov z ITP, tak krajský súd aj ústavný súd boli povinné\ndohovor priamo aplikovať a zohľadniť ho aj pri výklade zákonnej úpravy obsiahnutej v § 7 zákona\no ochrane súkromia.\n34. Zabezpečeniu zničenia výstupov z ITP zo strany krajského súdu vo vzťahu k SIS nemôže brániť\nani nejasná alebo nedostatočná zákonná úprava. Ak táto chýba, má podľa mienky navrhovateľa\nkrajský súd priestor na dotvorenie tejto úpravy, pretože nie je ústavnoprávne udržateľné, aby\nzákladné právo nemohlo byť vykonané pre neúplnosť kontroly pri regulácii právnych vzťahov\nmedzi súdom a SIS. Navrhovateľ sa v tejto súvislosti odvoláva na nález ústavného súdu vo veci\nvedenej pod sp. zn. I. ÚS 127/2019, v ktorom ústavný súd konštatoval, že právo na spravodlivé\nsúdne konanie znamená, že všetky súdy majú povinnosť pri interpretácii zákonov zabrániť\nfaktickému odopretiu spravodlivosti, a pripomenul, že v záujme eliminácie možného odopretia\nspravodlivosti súdmi v dôsledku nedostatočnej právnej úpravy zakotvuje čl. 4 Civilného sporového\nporiadku analógiu a dotváranie práva ako jeden zo základných princípov civilného sporového\nkonania.\n35. Navrhovateľ uzatvára, že právny názor tretieho senátu ústavného súdu vyslovený v náleze\nvo veci sp. zn. III. ÚS 611/2022 je neudržateľný z hľadiska ústavy aj dohovoru, pretože už samotný\npostup, ktorým k nemu tento senát dospel, je porušením čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2 a čl. 48 ods. 1\nústavy. Ak bol tretí senát toho názoru, že krajský súd nemá žiadnu zákonnú povinnosť autoritatívne\nzabezpečiť zničenie výstupov z ITP vykonaním aktívneho súdneho dohľadu nad SIS, tak bolo\nzjavné, že sa odchyľuje od právneho názoru uvedeného v uznesení 2 a v náleze 2. Bolo preto jeho\nzákonnou povinnosťou podať plénu ústavného súdu návrh na zjednotenie právnych názorov podľa\n§ 13 ods. 1 zákona o ústavnom súde.\n36. V závere sa navrhovateľ venuje obsahu správ predkladaných Výboru ministrov. Uvádza,\nže tvrdenia Slovenskej republiky (založené na podkladoch a vyjadreniach krajského súdu)\nsú v zjavnom rozpore s tým, čo tvrdí krajský súd v konaní pred ústavným súdom. Zatiaľ\nčo Slovenská republika tvrdí, že vo všeobecnej rovine je zabezpečený externý mechanizmus\ndohľadu zákonného sudcu nad ničením výsledkov protiprávneho použitia ITP, tak krajský súd\n\n9\n\nuvádza, že zákonná úprava súdneho dohľadu nad ničením výsledkov použitia ITP je nejasná alebo\nnedostatočná. Kým Slovenská republika poukazuje na skutkovú a právnu zložitosť veci najmä\nz dôvodu značného časového odstupu pri plnení záväzkov v individuálnej rovine, krajský súd\nvo vyjadrení tvrdí, že nemá žiaden procesný nástroj, ktorým by mohol SIS nariadiť zničiť\npožadovaný materiál, z čoho navrhovateľ usudzuje, že vec je pre krajský súd vyriešená bez ohľadu\nna časové hľadisko vo veci. Napokon navrhovateľ poukazuje na to, že napriek tvrdeniam\nSlovenskej republiky o tom, že v terajšej praxi SIS a krajského súdu sa riešia niektoré nedostatky\nidentifikované v rozsudkoch ESĽP vrátane ničenia výsledkov nezákonného použitia ITP,\nz vyjadrení krajského súdu naopak vyplýva, že sa súdne nezabezpečuje zničenie takýchto\nvýsledkov.\n37. Navrhovateľ s ohľadom na uvedené uzatvára, že krajský súd by mal podklady a vyjadrenia\nústavnému súdu predložiť, pričom ich treba hodnotiť vo vzájomnej súvislosti s predloženými\nsprávami predkladanými Výboru ministrov, v ktorých Slovenská republika tvrdí, že krajský súd\nv súčasnej praxi zabezpečuje externý (súdny) dohľad nad povinnosťou zničenia výsledkov\nprotiprávneho použitia ITP.\n38. Na základe uvedených skutočností navrhovateľ trvá na svojich návrhoch na obnovu označených\nkonaní.\nV.\nPosúdenie veci ústavným súdom\n39. Úlohou ústavného súdu v konaní o predmetných návrhoch navrhovateľa je rozhodnúť,\nči z rozsudku ESĽP vyplýva povinnosť opätovného preskúmania napadnutých rozhodnutí\nústavného súdu (§ 214 zákona o ústavnom súde).\n40. Článok 46 dohovoru, ktorý sa vzťahuje na všetky rozsudky ESĽP o porušení dohovoru, ukladá\nzmluvnému štátu právnu povinnosť ukončiť porušovanie a zjednať nápravu jeho dôsledkov.\nZmluvný štát má v zásade voľnosť pri výbere prostriedku, ktorým vyhovie rozsudku o porušení\npráv podľa dohovoru [rozsudok Papamichalopoulos a ďalší proti Grécku (čl. 50) z 31. 10. 1995,\nsťažnosť č. 14556/89, bod 34]. Zohľadňujúc inštitucionálnu rovnováhu medzi ESĽP, Výborom\nministrov a zmluvnými štátmi, ktoré majú vykonať rozsudok o porušení práv podľa dohovoru,\nje konečné rozhodnutie o opatreniach v právomoci zmluvného štátu pod dohľadom Výboru\nministrov (rozsudok Veľkej komory vo veci Ilgar Mammadov proti Azerbajdžanu z 29. 5. 2019,\nsťažnosť č. 15172/13, bod 182). Dôležité v tejto súvislosti je to, aby opatrenia prijaté\nna vnútroštátnej úrovni zmluvným štátom boli zlučiteľné so závermi a duchom rozsudku (tamtiež,\nbod 186).\n41. Požiadavka na nápravu porušenia dohovoru zisteného ESĽP je implicitne vyvodzovaná\nz obsahu čl. 46 ods. 1 dohovoru, čo sa v oblasti ochrany základných práv a slobôd nevyčerpáva len\nsatisfakciou, prípadne kompenzáciou za porušenie základného práva, ale takáto náprava sa v miere,\ndo akej je to vzhľadom na okolnosti prípadu možné, zabezpečuje aj uvedením veci do pôvodného\nstavu, teda nastolením stavu, v ktorom sa jednotlivec nachádzal pred porušením dohovoru\n(restitutio in integrum). Z odporúčania č. R (2000)2 Výboru ministrov členským štátom o obnove\nalebo opätovnom prejednaní niektorých prípadov na vnútroštátnej úrovni na základe rozsudkov\nESĽP, ktoré bolo prijaté 19. januára 2000, vyplýva, že obnova konania, resp. opätovné prejednanie\n\n10\n\nprípadu, predstavuje najúčinnejší, ak nie jediný prostriedok na dosiahnutie individuálnej\nimplementácie rozhodnutia ESĽP, ktorým bolo vyslovené porušenie základného práva sťažovateľa\nrozhodnutím vnútroštátneho orgánu súdneho typu alebo postupom predchádzajúcim jeho vydaniu\n(nález č. k. PL. ÚS 23/2019-94 z 9. decembra 2020).\n42. Obnova konania pred ústavným súdom predstavuje prostriedok nápravy vtedy, ak výslovnou\nformuláciou použitou v rozhodnutí ESĽP vznikne Slovenskej republike povinnosť v konaní pred\nústavným súdom znovu preskúmať už prijaté rozhodnutie ústavného súdu. Uvedená prieskumná\npovinnosť vznikne však aj bez výslovnej formulácie uvedenej v rozhodnutí ESĽP, ak (i) vo veci\nkonal a rozhodoval ústavný súd a zároveň (ii) je vylúčené, aby sa náprava porušenia ľudského práva\nalebo základnej slobody konštatovaného v rozhodnutí ESĽP v konaní proti Slovenskej republike\ndosiahla prostredníctvom obnovy konania pred všeobecným súdom alebo prostredníctvom iného\núčinného právneho prostriedku nápravy.\n43. Názor, že obnova konania pred ústavným súdom predstavuje prostriedok nápravy, ak nie je\nmožné dosiahnuť nápravu prostredníctvom obnovy konania pred všeobecnými súdmi, vyjadril\nústavný súd v uznesení č. k. I. ÚS 380/2020-24 z 20. augusta 2020. O takúto situáciu pôjde v zásade\nv dvoch druhoch prípadov. V prvom rade pôjde o prípady, keď ústavný súd rozhodoval vo veci ako\njediná inštancia (napr. rozsudok vo veci Harabin proti Slovenskej republike z 20. 11. 2012,\nsťažnosť č. 58688/11, keď plénum ústavného súdu rozhodovalo ako jediná inštancia vo veci\ndisciplinárneho konania proti sťažovateľovi ako predsedovi najvyššieho súdu; označený rozsudok\nESĽP predstavoval impulz na zavedenie možnosti iniciovať konanie o obnove konania aj pred\nústavným súdom, pozri aj PL. ÚS 92/2011).\n44. V druhom rade pôjde o prípady, keď ústavný súd povolil obnovu konania pred ústavným súdom\nz dôvodu poskytnutia materiálnej ochrany práv navrhovateľa. Išlo o nález č. k. III. ÚS 347/2015\nz 27. októbra 2015, v ktorom ústavný súd povolil obnovu konania v dôsledku toho, že ESĽP\nrozsudkom Ďurďovič a Trančíková proti Slovenskej republike zo 7. októbra 2014 vyslovil\nporušenie čl. 6 ods. 1 dohovoru pre procesné odmietnutie ich ústavnej sťažnosti, ktoré malo\nza následok nepreskúmanie ich argumentov vo vzťahu k rozsudku všeobecného (krajského) súdu.\nNálezom č. k. III. ÚS 650/2015 z 24. februára 2016 povolil ústavný súd obnovu konania s ohľadom\nna rozsudok ESĽP vo veci Trančíková proti Slovenskej republike z 13. januára 2015, ktorým ESĽP\nkonštatoval porušenie čl. 6 ods. 1 dohovoru, keď ústavný súd odmietol meritórne preskúmať\nnámietky sťažovateľky vo vzťahu k rozhodnutiam súdu prvej a druhej inštancie. Nálezom č. k.\nI. ÚS 76/2016 z 11. mája 2016 ústavný súd povolil obnovu konania, keď reagoval na závery\nrozsudku vo veci COMPCAR, s. r. o., proti Slovenskej republike z 9. júna 2015, v ktorom ESĽP\nkonštatoval porušenie čl. 6 ods. 1 dohovoru pre zrušenie právoplatného rozhodnutia na základe\nmimoriadneho dovolania generálneho prokurátora. Potrebu obnovy konania v citovaných nálezoch\nústavný súd odôvodnil s poukazom na potrebu poskytnutia materiálnej ochrany práv navrhovateľov.\n45. Posledným rozhodnutím o povolení obnovy konania pred ústavným súdom je nález č. k.\nII. ÚS 281/2022-22 z 21. septembra 2022 ako reakcia na závery rozsudku ESĽP vo veci Petríková\nproti Slovenskej republike z 25. novembra 2021, keď ESĽP rozhodol o porušení čl. 6 ods. 1\ndohovoru, pričom porušovateľom bol sám ústavný súd. Ústavný súd podľa ESĽP riadne\nnepreskúmal námietku zaujatosti voči sudkyni ústavného súdu a svoje rozhodnutie dostatočne\nneodôvodnil.\n\n11\n\n46. Z uvedenej judikatúry je zrejmé, že ústavný súd v období rokov 2015 – 2016 napriek absencii\nvýslovného príkazu opätovného preskúmania napadnutého rozhodnutia ústavného súdu\nv odôvodnení rozsudku ESĽP obnovu konania pred ústavným súdom povolil, ak to bolo v záujme\nposkytnutia materiálnej ochrany práv navrhovateľov nevyhnutné.\n47. Názory odbornej verejnosti na materiálny prístup k ochrane práv jednotlivca pri povoľovaní\nobnovy konania pred ústavným súdom sa v odbornej literatúre líšia (porov. Ľalík, M., Ľalík, T.\nZákon o ústavnom súde Slovenskej republiky, komentár. Bratislava : Wolters Kluwer s. r. o., 2019,\ns. 568 a Drgonec, J. Ústava Slovenskej republiky. Teória a prax. 2. prepracované a doplnené\nvydanie. Bratislava: C. H. Beck, 2019, s. 1604). Niektorí autori uvádzajú, že ide o neprípustné\ndopĺňanie ústavy zo strany ústavného súdu, ktoré nemá oporu v ústavnej norme obsiahnutej v čl. 2\nods. 2 ústavy, podľa ktorej štátne orgány môžu konať iba na základe ústavy, v jej medziach\na v rozsahu a spôsobom, ktorý stanoví zákon. Nejde o povolenú interpretáciu druhej vety čl. 133\nústavy a prikláňajú sa k názoru, že dôvodom na pripustenie obnovy konania bolo a je výlučne\nrozhodnutie ESĽP, a nie výklady ústavného súdu. Teda ak obsah rozsudku ESĽP neindikuje\npovinnosť obnoviť konanie pred ústavným súdom, tak ústavný súd nemôže takú povinnosť založiť\nsvojím rozhodnutím (porov. Mazák J. Obnova konania pre Ústavným súdom SR: Prvé skúsenosti,\npochybnosti a jeden námet; Bulletin slovenskej advokácie, 23, 2017, č. 11, s. 24 ‒ 29).\n48. V tejto súvislosti ústavný súd uvádza, že názorové konštrukcie obsiahnuté v nálezoch\nuvedených v bode 44 sú už dnešnou rozhodovacou činnosťou ústavného súdu považované\nza prekonané. V recentnej rozhodovacej činnosti v prípadoch navrhovanej obnovy konania pred\nústavným súdom ústavný súd dôsledne rešpektuje svoje subsidiárne postavenie k ostatným orgánom\nverejnej moci (II. ÚS 421/2012, I. ÚS 380/2020).\n49. Ústavný súd v tejto súvislosti zdôrazňuje, že vnútorná štruktúra systému poskytovania súdnej\nochrany na vnútroštátnej úrovni je rozdelená medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom\nvzájomný vzťah týchto subsystémov pri jej poskytovaní je komplementárny, keď uvádza,\nže ochranu pred ústavným súdom nemožno využiť súčasne alebo pred inými prostriedkami\nnápravy, ktoré má osoba žiadajúca o jej poskytnutie k dispozícii. Systém ochrany základných práv\na slobôd z pozície ústavného súdu tak predstavuje ultima ratio inštitucionálny mechanizmus, ktorý\nnasleduje až v prípade nefunkčnosti všetkých ostatných orgánov verejnej moci, ktoré sa na ochrane\nústavnosti podieľajú (IV.ÚS 261/2021).\n50. Z už uvedeného vyplýva, že v podmienkach ústavného poriadku je tento princíp na ústavnej\núrovni vymedzený vo vzťahu k pôsobnosti ústavného súdu negatívnym spôsobom, pretože\nrozhodovacia pôsobnosť ústavného súdu pri poskytovaní ochrany základným právam a slobodám\nprichádza do úvahy vždy až vtedy, ak ich ochranu nemožno zabezpečiť z pozície rozhodovacej\núrovne všeobecných súdov alebo iných orgánov verejnej moci. Konanie pred ústavným súdom nie\nje a ani nemôže byť procesnou skratkou, ktorou by bolo možné obchádzať konanie už vedené, resp.\nktoré môže byť vedené na návrh pred inými orgánmi verejnej moci. Napokon obnova konania pred\nústavným súdom bola zavedená do právneho poriadku pre prípady, v ktorých porušovateľom práv\nneboli primárne všeobecné súdy, ale ústavný súd, a nie pre prípady, v ktorých možno nápravu\ndosiahnuť obnovou konania (alebo vzhľadom na okolnosti prípadu iným spôsobom, pozn.) pred\nvšeobecnými súdmi, a to napriek tomu, že tieto pred rozhodnutím ESĽP posudzoval aj ústavný súd\nna základe sťažnosti podľa čl. 127 ústavy. Jeho rozhodnutie o neporušení práv je tak prelomené\n\n12\n\nrozhodnutím ESĽP (porov. Macejková, I., Bárány, E., Baricová, J., Fiačan, I., Holländer, P., Svák,\nJ. a kolektív. Zákon o Ústavnom súde Slovenskej republiky. Komentár. 1. vydanie. Bratislava : C. H.\nBeck, 2020, s. 1389).\n51. Vychádzajúc z uvedených všeobecných a judikatórnych východísk, pristúpil ústavný súd\nk posúdeniu opodstatnenosti návrhov na obnovu konaní, teda či rozsudok ESĽP obsahuje klauzulu\ntýkajúcu sa priameho uloženia povinnosti obnovy konania pred ústavným súdom („reopening\nclause“). Pre prípad, že takáto povinnosť neexistuje, bude ústavný súd skúmať, či sú splnené ďalšie\npodmienky, t. j. že v prejednávaných veciach rozhodoval ústavný súd, obnova konania pred\nvšeobecným súdom je súčasne vylúčená a či existuje nutnosť poskytnutia materiálnej ochrany práv\nnavrhovateľa práve prostredníctvom obnovy konania pred ústavným súdom.\n52. Po oboznámení sa s výrokom a odôvodnením rozsudku ESĽP vo veci navrhovateľa ústavný súd\nzistil, že neobsahuje výslovnú povinnosť opätovného preskúmania nálezu 1 a nálezu 2, prípadne\nim predchádzajúcich uznesení. Zároveň ESĽP neidentifikoval žiaden všeobecný súd, ktorý by bol\nzodpovedný za odstránenie pretrvávajúceho protiprávneho stavu vo vzťahu k navrhovateľovi.\n53. Ústavný súd pri skúmaní ďalších podmienok pre povolenie obnovy konania na základe\nnávrhov navrhovateľa vychádzal predovšetkým z odôvodnenia rozsudku ESĽP, ktorý\nv podstatnom uviedol:\n«162. Celkovo vzhľadom na nejasnosť uplatniteľných pravidiel súdnej právomoci, nedostatok\npostupov na vykonávanie jestvujúcich pravidiel a nedostatky v ich aplikácii, SIS pri realizácii\ntroch súhlasov prakticky využila diskrečné právo rovnajúce sa jej neobmedzenej právomoci,\nktoré nebolo sprevádzané opatreniami na ochranu proti svojvoľnému zásahu tak, ako je to\nv súlade so zásadami právneho štátu (pozri odsek 151 vyššie). Preto toto nebolo „v súlade\nso zákonom“ na účely čl. 8 ods. 2 Dohovoru.\n164. Pokiaľ ide o primárny materiál pochádzajúci z realizácie súhlasu 3 tak, ako už bo lo\nuvedené vyššie, tento súhlas bol zrušený Ústavným súdom ako nezákonný a protiústavný\na Krajský súd rozhodol, že jeho realizáciou bolo porušené právo sťažovateľa na ochranu\nosobnosti. Preto by sa zdalo, že niet kontroverzie a v skutočnosti to tvrdí aj samotná Vláda,\nže dotknutý primárny materiál spadá pod režim podľa § 7 ods. 3 Zákona o ochrane súkromia\na vyžaduje zničenie v prítomnosti zákonného sudcu.\n165. Ako však ustálil Ústavný súd, uvedený materiál nebol zničený, ale uložený v informačnom\nsystéme SIS podľa § 17 ods. 6 Zákona o SIS. Hoci Ústavný súd osobitne rozhodol, že Krajský\nsúd mal právomoc zabezpečiť, aby SIS dodržala citované ustanovenia Zákona o ochrane\nsúkromia, Krajský súd to opakovane odmietol s tým, že nemá právomoc tak urobiť.\n167. Čo sa týka ukladania tak primárneho materiálu z realizácie súhlasu 3 ako\naj sekundárneho materiálu z realizácie všetkých troch súhlasov podľa § 17 ods. 6 Zákona\no SIS, Súd ďalej konštatuje, že dôležité aspekty uplatniteľného právneho režimu sa spravujú\ninterným predpisom riaditeľa SIS vydaným podľa § 17 ods. 8 Zákona o SIS. Podľa uvedeného\nustanovenia má tento predpis upravovať záležitosti ako napríklad pravidlá o oprávnení\nna prístup k týmto materiálom, zverejňovanie údajov z nich a o rozsahu a načasovaní\nich zničenia. Jeho skutočný obsah však nemožno posúdiť, pretože predpis je utajený a nebol\nposkytnutý ani Súdu ani sťažovateľovi.\n\n13\n\n168. Ďalej, ako už bolo uvedené vyššie, zdá sa, že nejestvuje žiadny orgán, ktorý by mal\nprávomoc preskúmať konanie SIS pri realizácii súhlasov na použitie ITP a v širšom zmysle\nslova dohliadať nad dodržiavaním jeho vlastného interného predpisu.\n169. Inými slovami ukladanie tak primárneho materiálu z realizácie súhlasu 3 ako aj\nsekundárneho materiálu z realizácie všetkých troch súhlasov podľa § 17 ods. 6 Zákona o SIS\npodliehalo utajeným pravidlám, ktoré prijala aj aplikovala SIS bez žiadneho prvku externej\nkontroly. Takéto pravidlá zjavne vykazovali nedostatok prístupnosti a neposkytovali\nsťažovateľovi žiadnu ochranu proti svojvoľnému zásahu do jeho práv v súvislosti s jeho\nsúkromným životom.\n170. Okrem toho pri absencii akéhokoľvek tvrdenia Vlády o opaku Súd konštatuje, že\nod zrušenia súhlasu 3 Ústavným súdom nemalo uchovávanie primárneho materiálu z jeho\nrealizácie zo strany SIS dostatočný základ v právnych predpisoch.\n171. Uchovávanie uvedeného materiálu preto nebolo „v súlade so zákonom“ v zmysle druhého\nodseku čl. 8 Dohovoru.\n173. Z vyššie uvedeného vyplýva, že s ohľadom na realizáciu troch súhlasov a uchovávanie\nprimárneho materiálu z realizácie súhlasu 3 a sekundárneho materiálu z realizácie všetkých\ntroch súhlasov zo strany SIS, bolo právo sťažovateľa podľa čl. 8 Dohovoru vo vzťahu k jeho\nsúkromnému životu porušené.»\n54. Z rozsudku ESĽP vyplýva, že uchovávaním primárneho materiálu z realizácie súhlasu 3\na sekundárneho materiálu pochádzajúceho z realizácie všetkých troch súhlasov došlo k porušeniu\nčl. 8 dohovoru zo strany SIS. Zároveň ESĽP konštatoval absenciu možnosti externej kontroly\nakéhokoľvek orgánu, ktorý by bol oprávnený preskúmať konanie SIS vrátane efektívneho dohľadu\nnad dodržiavaním interného utajovaného predpisu riaditeľa SIS vydaného podľa § 17 ods. 8 zákona\no SIS, ktorým je upravené aj zničenie uvedených materiálov.\n55. Pri posudzovaní povolenia obnovy konaní na základe návrhov navrhovateľa ústavný súd\nvychádzal aj zo záverov nálezu č. k. III. ÚS 611/2022-62 z 29. marca 2023 (pozri body 11 až 13),\nv ktorom sa už venoval vyhodnoteniu postupu a úkonov krajského súdu voči SIS vo vzťahu k jej\npovinnosti zničiť nezákonné materiály v rámci jemu zákonom zverených právomocí pred\ni po vydaní rozsudku ESĽP.\n56. Ústavný súd v tomto náleze dospel k záveru, že ustanovenia § 4 a § 7 zákona o ochrane\nsúkromia neobsahujú žiadne pravidlá upravujúce vzájomné vzťahy medzi SIS a krajským súdom\nv procese zničenia nezákonných záznamov a výsledkov ich použitia. Povinným subjektom\npre zničenie primárnych materiálov z realizácie súhlasu 3 a derivatívnych materiálov zo všetkých\ntroch súhlasov je podľa ústavného súdu SIS, ktorá je povinná vysporiadať sa s vykonaním rozsudku\nESĽP tak, aby odstránila protiprávny stav spočívajúci v pretrvávajúcej existencii výstupov z ITP,\nčím dochádza k porušeniu čl. 8 dohovoru na strane navrhovateľa. Ústavný súd zároveň dodal,\nže neúplnosť kontroly pri regulácii právnych vzťahov medzi krajským súdom a SIS v procese\nzničenia nezákonných výstupov z použitia ITP nemôže byť na ťarchu navrhovateľa. Rozsudky\nESĽP zaväzujú všetky zložky moci, SIS nevynímajúc, tak, aby bol zosúladený vnútroštátny právny\nstav so záväzkami podľa dohovoru. Aj keď § 7 ods. 3 zákona o ochrane súkromia výslovne\nneuvádza, či pod zničením nezákonných záznamov a iných výsledkov sa majú rozumieť primárne\n\n14\n\nvýsledky použitia ITP alebo aj derivatívne výsledky, je potrebné zákon vykladať nielen\ngramatickým výkladom, ale najmä prihliadať na účel zákona aj v súlade s rozsudkom ESĽP.\n57. Z rozsudku ESĽP, ako aj z nálezu č. k. III. ÚS 611/2022-62 z 29. marca 2023 teda vyplýva,\nže je to v prvom rade SIS, ktorá je povinná zničiť všetky existujúce primárne a sekundárne\nmateriály tak, aby nedochádzalo k porušovaniu čl. 8 dohovoru.\n58. Navrhovateľ sa po vydaní rozsudku ESĽP obrátil na SIS so žiadosťou o zničenie všetkých\nprimárnych a sekundárnych výsledkov použitia ITP vyhotovených na základe nezákonných\nsúhlasov s odôvodnením, že rozsudok ESĽP implicitne obsahuje povinnosť odstrániť alebo\nnapraviť zistené porušenie dohovoru, prípadne poskytnúť nápravu, ak nie je možné restitutio in\nintegrum. SIS na žiadosť navrhovateľa z 8. septembra 2021 ani na jej urgenciu zo 14. decembra\n2021 nereagovala a rovnako tak nepreukázala, že došlo k zničeniu uvedeného materiálu.\n59. Ústavný súd sa v rámci prieskumu návrhov navrhovateľa venoval vyhodnoteniu otázky, či po\nvydaní rozsudku ESĽP má navrhovateľ k dispozícii prostriedok nápravy v podobe obnovy konania\npred všeobecným súdom, na základe ktorého by mohlo dôjsť k odstráneniu protiprávneho stavu\nkonštatovaného ESĽP, v podobe zničenia všetkých primárnych i sekundárnych materiálov použitia\nITP v dispozícii SIS. Teda, či v okolnostiach danej veci predstavuje návrh na povolenie obnovy\nkonania pred všeobecným súdom taký individuálny prostriedok nápravy, prostredníctvom ktorého\nvnútroštátny právny poriadok Slovenskej republiky navrhovateľovi poskytuje reálnu šancu\nna ukončenie porušovania jeho práv konštatovaného ESĽP, čo by nutne vylučovalo vznik\npovinnosti Slovenskej republiky zabezpečiť nápravu ESĽP konštatovaného porušenia práv\nnavrhovateľa povolením navrhovanej obnovy konania pred ústavným súdom.\n60. Osobitosťou daného prípadu je, že zákonná regulácia vzťahov medzi všeobecnými súdmi a SIS\ntýkajúca sa vyradenia a zničenia nezákonných výsledkov použitia ITP vrátane efektívnej kontroly\nSIS je nedostatočná, čo ostatne konštatoval aj ESĽP. Touto otázkou sa zaoberal aj ústavný súd\nv už uvedenom náleze č. k. III. ÚS 611/2022-62 z 29. marca 2023, v ktorom v tejto súvislosti\nuviedol, že krajský súd nie je podľa zákona o ochrane súkromia oprávnený vydať príkaz SIS na to,\naby zničila nezákonné záznamy a iné výsledky použitia ITP. Aj z pohľadu ústavného práva\nje všeobecný súd limitovaný rozsahom svojej právomoci (čl. 2 ods. 2 ústavy). Tento ústavný príkaz\nutvrdzuje záver, že krajský súd nie je oprávnený vydať vo vzťahu k SIS akýkoľvek akt, ktorým\nby jej prikázal zničiť nezákonné záznamy a výsledky ich použitia. Z hľadiska vymedzenia\npostavenia krajského súdu pri kontrole SIS v súvislosti so zničením nezákonných záznamov a iných\nvýsledkov použitia ITP súd je povinný podať podnet SIS, aby začala konať. Nemá však\nautoritatívny prostriedok na vydanie príkazu na zničenie nezákonných záznamov a výsledkov.\nNapokon krajský súd ani sám nie je oprávnený nezákonné záznamy zničiť – zákon mu takúto\nprávomoc nezveruje, keďže záznamy podľa zákona o SIS uchováva SIS, a nie krajský súd.\nPredpokladom pre obnovu konania pred všeobecným súdom by bolo právoplatné rozhodnutie tohto\nsúdu, ktorým by súd nevyhovel návrhu navrhovateľa na vyradenie a zničenie nezákonne získaných\nprimárnych a sekundárnych výsledkov použitia ITP zo strany SIS. Takéto rozhodnutie však v tomto\nprípade neexistuje a s ohľadom na súčasnú legislatívnu úpravu ani existovať nemôže.\n61. V tomto smere s poukazom na už uvedené ústavný súd uzatvára, že navrhovateľ nedisponuje\nprostriedkom nápravy v podobe obnovy konania pred všeobecným súdom, a objektívne teda nie je\nmožné týmto spôsobom privodiť nápravu porušenia jeho práv.\n\n15\n\n62. Navrhovateľ sa domáha povolenia obnovy konaní pred ústavným súdom v obmedzenom\nrozsahu, t. j. (i) v rozsahu splnenia povinnosti krajského súdu vykonávať súdnu právomoc nad\npoužitím ITP aj po ukončení ich používania vrátane povinnosti vykonať dohľad nad vyradením\na zničením všetkých primárnych a sekundárnych výsledkov použitia ITP v dispozícii SIS, ktoré boli\nzískané na základe všetkých troch súhlasov krajského súdu, a ďalej (ii) v rozsahu splnenia\npovinnosti SIS vyradiť a zničiť všetky primárne a sekundárne výsledky použitia ITP (pozri bod 9).\nZároveň je z už uvedeného zrejmé, že pretrvávajúcou existenciou primárnych a sekundárnych\nvýsledkov použitia ITP, ktoré sú v dispozícii SIS, naďalej trvá neoprávnený zásah do základného\npráva navrhovateľa na ochranu súkromného života a jediným reálnym prostriedkom nápravy je ich\nzničenie. Uvedená neúplnosť právneho rámca kontroly a vzťahov medzi krajským súdom a SIS\nby však nemala ísť na ťarchu navrhovateľa, ktorý bol obeťou nezákonného použitia ITP. Práve\nv takomto prípade môže byť pre posúdenie možnosti obnovy konaní pred ústavným súdom\nrozhodujúca potreba materiálnej ochrany práv navrhovateľa, keďže navrhovateľ nemá pred\nvšeobecnými súdmi efektívny prostriedok na to, aby dosiahol želanú nápravu. Hľadisko materiálnej\nochrany práv navrhovateľa sa dostáva do popredia o to viac, ak už ústavný súd v pôvodných\nkonaniach o navrhovateľových ústavných sťažnostiach konal a rozhodoval a ústavné sťažnosti\nnavrhovateľa v časti odmietol (pozri bod 2 a 4). Ústavný súd v tomto smere vychádzal\naj z hodnotenia ESĽP, ktorý v rozsudku potvrdil, že žiadnym vnútroštátnym rozhodnutím nebolo\nvoči navrhovateľovi výslovne alebo implicitne potvrdené porušenie jeho práv (pokiaľ ide\no pretrvávajúcu existenciu primárnych a sekundárnych výsledkov použitia ITP), a takisto mu nebola\nposkytnutá náprava za porušenie čl. 8 dohovoru. Z tohto dôvodu nebol navrhovateľ zbavený statusu\n„obete“ v zmysle dohovoru. ESĽP dospel k záveru, že aj keď rozhodnutie krajského súdu v konaní\no ochranu osobnosti mohlo byť v určitom rozsahu v podstate prijaté ako potvrdenie porušenia práva\nvo vzťahu k súkromnému životu navrhovateľa, toto rozhodnutie predsa len neriešilo podstatu jeho\nsťažností. Ďalej konštatoval, že navrhovateľovi vôbec nebola poskytnutá alebo aspoň\npravdepodobne dostupná iná náprava, pretože primárne a sekundárne materiály nezákonného\npoužitia ITP stále v určitom rozsahu existujú (pozri body 108 až 110 rozsudku ESĽP).\n63. Vo vzťahu k vnútroštátnemu rozlišovaniu medzi primárnymi a sekundárnymi materiálmi\nzískanými SIS a rôznym prístupom k jeho zničeniu, resp. uloženiu v evidenciách SIS, ESĽP v bode\n117 rozsudku (a napokon aj priamo v bode 3 výrokovej časti rozsudku ESĽP) ustálil, že tieto\nmateriály nepodliehajú rôznemu režimu, keď v podstatnom uviedol: „... v prejednávanom\nprípade, kde pretrvávajúca existencia napadnutého materiálu je sama osebe tvrdeným\nporušením práv sťažovateľa, na to, aby bol opravný prostriedok účinný na účely Dohovoru,\nmusí v podstate viesť k zničeniu takéhoto materiálu.“ Súčasne konštatoval, že prostriedky, ktoré\nmu boli ponúkané rozhodnutiami vnútroštátnych orgánov, ústavný súd nevynímajúc, neviedli a ani\nnemohli viesť k požadovanej náprave, ktorou je zničenie materiálov, a tým aj k náprave\nza porušenie dohovoru.\n64. ESĽP taktiež neakceptoval argument prezentovaný vládou Slovenskej republiky v konaní pred\nESĽP, že sa navrhovateľ mohol a mal usilovať o zničenie primárneho materiálu pochádzajúceho\nz realizácie súhlasu 3 pred krajským súdom, ktorý mal právomoc vykonať dohľad na SIS, pretože\nnásledne krajský súd dospel k záveru, že túto právomoc po skončení realizácie súhlasov nemá,\na to aj napriek zisteniam ústavného súdu vo vzťahu k materiálu vyplývajúcemu z realizácie prvých\ndvoch súhlasov. Keď sa navrhovateľ sťažoval na prístup krajského súdu pred ústavným súdom, bol\n\n16\n\nodkázaný späť na krajský súd, pričom podľa stanoviska vlády Slovenskej republiky v prípade\nneúspechu sa mohol navrhovateľ obrátiť znova na ústavný súd. ESĽP v tomto smere konštatoval,\nže navrhovateľ vyčerpal všetky opravné prostriedky, ktoré mal k dispozícii, a uzavrel, že postup,\nktorý navrhovateľovi navrhli vnútroštátne súdy, „predstavuje začarovaný kruh, ktorý je zjavne\nnezlučiteľný s pojmom účinného opravného prostriedku v zmysle Dohovoru.“ (pozri body 119 – 120\nrozsudku ESĽP).\n65. Z uvedeného je zrejmé, že nezničením primárneho a sekundárneho materiálu získaného\npoužitím ITP v dispozícii SIS naďalej pretrváva zásah do základného práva navrhovateľa v zmysle\nčl. 8 dohovoru, resp. čl. 19 ods. 2 ústavy a je v záujme navrhovateľa, aby došlo k odstráneniu tohto\nnepriaznivého stavu. Nejasnosť alebo neúplnosť právnej úpravy by nemala ísť na tiaž navrhovateľa,\npokiaľ sa priamo dotýka jeho základných práv. Navrhovateľ navyše vyčerpal všetky právne\nprostriedky nápravy garantované normami trestného, správneho a občianskeho práva, ako\naj zákonom o zodpovednosti za škodu, na ktoré poukazoval ústavný súd už v uznesení 1, avšak tieto\nneviedli k požadovanému cieľu.\n66. V tejto súvislosti ústavný súd poznamenáva, že vzhľadom na závery vyslovené v náleze č. k.\nIII. ÚS 611/2022-62 z 29. marca 2023, je možné uvažovať o tom, že v súčasnej situácii\nmá navrhovateľ k dispozícii ešte jeden účinný prostriedok nápravy, ktorým je ústavná sťažnosť\nproti postupu SIS spočívajúcemu v jej nečinnosti, pokiaľ ide o povinnosť zničiť primárny\na sekundárny materiál získaný použitím ITP. Podaním takejto ústavnej sťažnosti by sa však\nnavrhovateľ opätovne domáhal totožnej nápravy ako v posudzovaných prípadoch, ktorých sa týkajú\njeho návrhy na obnovu konania, a to vyslovenia príkazu smerom k SIS, aby vyradila a zničila\nvšetky primárne a derivatívne materiály vo svojej držbe získané na základe nezákonných súhlasov.\nS ohľadom na skutočnosť, že právne závery vyplývajúce z uznesenia 1 a uznesenia 2, ktorými\nústavný súd odmietol v konaniach o ústavných sťažnostiach sťažovateľa meritórny prieskum\npostupu SIS, sú v dôsledku vydania rozsudku ESĽP prelomené, by odkázanie navrhovateľa\nna opätovné využitie ústavnej sťažnosti smerujúcej proti postupu SIS ako ďalšieho možného\nprostriedku nápravy predstavovalo zo strany ústavného súdu za prejav prílišného formalizmu, čím\nby dozaista neprispel k prerušeniu už spomínaného začarovaného kruhu, o ktorom sa zmieňuje\nrozsudok ESĽP v navrhovateľovej veci v kontexte absencie efektívneho mechanizmu právnej\nochrany pred porušením práva na ochranu súkromia navrhovateľa v súvislosti s nezničením\nprimárneho a sekundárneho materiálu získaného použitím ITP v dispozícii SIS. Ústavný súd preto\nuzatvára, že vzhľadom na osobitosti daného prípadu, nemožnosť obnovy konania pred všeobecnými\nsúdmi a absenciu iného účinného právneho prostriedku nápravy spôsobilého zabezpečiť efektívnu\nochranu základných práv navrhovateľa v primeranom čase, dôvody rozsudku ESĽP\nv navrhovateľovej veci, ako aj závery ústavného súdu v náleze č. k. III. ÚS 611/2022-62\nz 29. marca 2023, je aj napriek absencii výslovného príkazu opätovného preskúmania napadnutého\nrozhodnutia ústavného súdu v odôvodnení rozsudku ESĽP povolenie obnovy konaní pred ústavným\nsúdom spôsobilé prispieť k restitutio in integrum, a to aj v záujme poskytnutia materiálnej ochrany\npráv navrhovateľa. Ústavný súd v tejto súvislosti zdôrazňuje, že rozhodnutie o povolení obnovy\nkonaní je nutné vnímať v kontexte už uvádzaných špecifických okolností prejednávaných vecí ako\nprostriedok nápravy, resp. účinnej ochrany základných práv navrhovateľa.\n67. Pokiaľ ide o rozsah povolenia obnovy konaní, ústavný súd vzal do úvahy závery nálezu\nz 29. marca 2023 vo veci sp. zn. III. ÚS 611/2022 a dospel k názoru, že ústavný súd v ňom\n\n17\n\ndostatočne preskúmal právomoci krajského súdu voči SIS aj s ohľadom na závery obsiahnuté\nv rozsudku ESĽP v navrhovateľovej veci. V citovanom náleze opakovane zdôraznil, že je to SIS,\nktorá je povinná vysporiadať sa s konštatovaným pretrvávajúcim nezákonným uchovávaním\nmateriálov z realizácie nezákonných súhlasov a odstrániť protiprávny stav. V tomto náleze ústavný\nsúd uzavrel, že krajský súd nedisponuje zákonným prostriedkom, ktorým by prikázal SIS zničiť\npredmetné primárne a sekundárne materiály, a teda postupoval v rámci jemu zákonom zverených\nprávomocí.\n68. Z týchto dôvodov ústavný súd dospel k záveru, že povolenie obnovy konaní vo vzťahu\nku krajskému súdu by bolo nadbytočné a neopodstatnené, a preto v tejto časti návrhom\nnavrhovateľa nevyhovel (bod 5 výrokovej časti nálezu).\n69. Pokiaľ ide o návrhy na povolenie obnovy konaní vo vzťahu k SIS, ústavný súd pripomína,\nže v pôvodných konaniach sa venoval posúdeniu otázky postupu SIS týkajúceho sa použitia ITP\na žiadaného vyradenia a zničenia výsledkov použitia ITP získaných na základe nezákonných\nsúhlasov a v obidvoch prípadoch ústavné sťažnosti navrhovateľa odmietol uznesením 1\na uznesením 2 (pozri body 2 až 4).\n70. Vzhľadom na už uvedenú argumentáciu ústavný súd rozhodol tak, že obnovu konaní vo vzťahu\nk povinnosti SIS spočívajúcej vo vyradení a zničení primárnych a sekundárnych výsledkov použitia\nITP, ktoré má v dispozícii SIS, povolil. V obnovených konaniach sa ústavný súd zameria\nna prieskum ústavných sťažností navrhovateľa vo vzťahu k SIS v rozsahu už uvedenom, ktoré boli\nrozhodnutiami ústavného súdu (uznesením 1 a uznesením 2) odmietnuté, pričom bude vychádzať\nz právneho názoru vysloveného v rozsudku ESĽP v navrhovateľovej veci (§ 220 ods. 3 zákona\no ústavnom súde) s prihliadnutím na právny záver vyslovený v náleze č. k. III. ÚS 611/2022-62\nz 29. marca 2023 a v potrebnom rozsahu pôvodné ústavné sťažnosti navrhovateľa v označených\nveciach opäť prerokuje.\n71. V zmysle § 220 ods. 2 prvej vety zákona o ústavnom súde ústavný súd zároveň zrušil uznesenie\n1 a uznesenie 2 v rozsahu, ako je uvedené v bodoch 2 a 4 výrokovej časti tohto nálezu.\n72. V závere si ústavný súd dovoľuje poznamenať, že konečný rozsudok ESĽP je záväzný a štát\nje povinný ho vykonať (pozri bod 41 a 42). Je to práve štát, ktorý má povinnosť zabezpečiť nápravu\nporušených práv prostredníctvom všeobecných alebo individuálnych opatrení. Rozsudky ESĽP\nzaväzujú všetky zložky moci, ktorých úlohou je konať tak, aby bol zosúladený vnútroštátny právny\nstav so záväzkami podľa dohovoru (KARPENSTEIN, U., MAYER, F. Konvention zum Schutz der\nMenschenrechte und Grundfreiheiten. Kommentar. C. H. Beck, München 2022, s. 794). Podľa\nrozsudku ESĽP v navrhovateľovej veci je SIS tou zložkou moci, ktorá je primárne zodpovedná\nza porušenie práva navrhovateľa garantovaného čl. 8 dohovoru, avšak tá ani po viacerých\nžiadostiach navrhovateľa nevykonala opatrenia smerujúce k výkonu rozsudku ESĽP. Rozhodnutím\no obnove konaní ústavný súd reflektuje túto nečinnosť SIS, pokiaľ ide o prevzatie jej dielu\nzodpovednosti za výkon rozsudku ESĽP, aj napriek tomu, že SIS táto povinnosť vyplýva priamo\nz rozsudku ESĽP. Ústavný súd sa k tomuto rozhodnutiu priklonil, aby poskytol ochranu právam\nnavrhovateľa v kvalite vyplývajúcej z rozsudku ESĽP, ako aj s ohľadom na nejednoznačnú, resp.\nabsentujúcu právnu úpravu pravidiel, ktoré majú zabezpečiť, aby súdny dohľad nad opatreniami\norgánov výkonnej moci majúcich povahu utajovaného sledovania bol efektívny a účinný,\na to aj pokiaľ ide zjednanie nápravy prípadnej nezákonnosti a porušenia základných práv\n\n18\n\ndotknutých osôb v individuálnych prípadoch. Zodpovednosť za prijatie príslušnej legislatívy\nimplementujúcej skutočne efektívny systém takéhoto dohľadu zahŕňajúceho taktiež účinné\nprostriedky nápravy však nesie štát prostredníctvom zákonodarcu, a nie ústavný súd.\nVI.\nTrovy konania\n73. Ústavný súd priznal navrhovateľovi (§ 73 ods. 3 zákona o ústavnom súde) nárok na náhradu\ntrov konania v celkovej sume 1 322,52 eur.\n74. Vzhľadom na to, že obidva návrhy na obnovu konaní spolu skutkovo a právne súvisia, ústavný\nsúd ich spojil na spoločné konanie. Pri výpočte trov právneho zastúpenia navrhovateľa ústavný súd\nvychádzal z vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z.\no odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov\n(§ 11 ods. 3, § 16 ods. 3). Základná sadzba odmeny za úkon právnej služby uskutočnený v roku\n2022 je 193,83 eur a náhrada výdavkov je 11,63 eur. Základná sadzba odmeny za úkon právnej\nslužby uskutočnený v roku 2023 je 208,67 eur a náhrada výdavkov je 12,52 eur. Navrhovateľovi\nvznikol nárok na náhradu trov konania za štyri úkony právnej služby uskutočnené v roku 2022\n(2x prevzatie a príprava zastúpenia, podanie 2 návrhov na obnovu konaní ústavnému súdu) a jeden\núkon právnej služby uskutočnenej v roku 2023 (replika), čo spolu predstavuje sumu 1 102,10 eur.\nKeďže právny zástupca navrhovateľa je platiteľom dane z pridanej hodnoty (ďalej len „DPH“),\npriznanú náhradu trov konania ústavný súd zvýšil o DPH vo výške 20 %.\n75. Priznanú náhradu trov právneho zastúpenia je Kancelária Ústavného súdu Slovenskej republiky\npovinná uhradiť na účet právneho zástupcu navrhovateľa (§ 62 zákona o ústavnom súde v spojení\ns § 263 Civilného sporového poriadku) označeného v záhlaví tohto nálezu v lehote dvoch mesiacov\nod právoplatnosti tohto nálezu.\nP o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu ústavného súdu nemožno podať opravný prostriedok.\nV Košiciach 12. októbra 2023\n\nRobert Šorl\npredseda senátu\n\n19", "vazby": {"registre": ["preskúmanie rozhodnutia súdov", "obnova konania pred ústavným súdom - senát", "preskúmanie rozhodnutia iných org.", "konanie pred ústavným súdom-obnova konania pred ústavným súdom", "konanie-prerušenie", "práva a slobody – základné ľudské práva a slobody", "odpočúvanie", "právna veta", "obnova konania-obnova konania pred ústavným súdom", "účinný prostriedok nápravy (ESĽP)", "Slovenská informačná služba", "práva a slobody – základné ľudské práva a slobody-právo na nedotknuteľnosť osoby, súkromia", "informačno-technické prostriedky"], "pravna_veta": "Aj keď z rozhodnutia orgánu medzinárodnej organizácie výslovne nevyplýva povinnosť opätovného preskúmania napadnutého rozhodnutia ústavného súdu, je povolenie obnovy konania pred ústavným súdom spôsobilé prispieť k restitutio in integrum v prípade nemožnosti obnovy konania pred všeobecnými súdmi a absencie iného účinného právneho prostriedku nápravy spôsobilého zabezpečiť efektívnu ochranu základných práv navrhovateľa v primeranom čase. Ústavný súd prihliadol na osobitosti daného prípadu, ktoré spočívajú v tom, že zákonná regulácia vzťahov medzi všeobecnými súdmi a Slovenskou informačnou službou týkajúca sa vyradenia a zničenia nezákonných výsledkov použitia informačno-technických prostriedkov je nedostatočná, čo nemôže ísť na ťarchu navrhovateľa.", "ustanovenia": ["čl. 133 ústavy v spojení s § 219 ods. 2 zákona o ústavnom súde"]}, "cituje": [], "citovane_v": []}