{"guid": "ussr:f0d72405-d7b2-4584-8d0c-2b7bf6247dbe", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2021:4.US.632.2020.1", "spisova_znacka": "IV. ÚS 632/2020", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 632/2020 z 2. 12. 2020", "citacia": "uznesenie Ústavného súdu SR z 2. decembra 2020, sp. zn. IV. ÚS 632/2020, ECLI:SK:USSR:2021:4.US.632.2020.1", "identifikacne_cislo": null, "sud": {"guid": "ussr", "nazov": "Ústavný súd Slovenskej republiky", "typ": "ustavny", "slug": "ustavny-sud"}, "sudca": "Libor Duľa", "sudca_id": 1085, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/libor-dula-1085", "datum_vydania": "2020-12-02", "forma": "Uznesenie", "povaha": ["odmieta", "odmieta", "odmieta"], "oblast": ["Ústavné právo"], "podoblast": ["konanie o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": "IV.", "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/1992/209/#clanok-6.odsek-1", "nazov": "čl. 6 ods. 1 Dohovoru", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/209/#clanok-6.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/209-1992/clanok-6"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-1", "nazov": "čl. 46 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-46"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-48.odsek-2", "nazov": "čl. 48 ods. 2 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-48.odsek-2", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-48"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "nazov": "čl. 127 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-127"}, {"iri": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "nazov": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 48 ods. 2", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 48 ods. 2", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 48 ods. 2", "judikatura_url": null}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/1992/209#clanok-6", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-46", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-48", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-127"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://www.ustavnysud.sk/docDownload/f0d72405-d7b2-4584-8d0c-2b7bf6247dbe", "zdroj": "ussr", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2021:4.US.632.2020.1", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2021:4.US.632.2020.1", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2021:4.US.632.2020.1/text", "citacie_n": 0, "text": "SLOVENSKÁ REPUBLIKA\n\nUZNESENIE\nÚstavného súdu Slovenskej republiky\nIV. ÚS 632/2020-25\nÚstavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 2. decembra 2020\nv senáte zloženom z predsedu senátu Miroslava Duriša a zo sudcov Ladislava Duditša\na Libora Duľu (sudca spravodajca) predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť\n,\n, zastúpený spoločnosťou JUDr. Irena Sopková, s. r. o., Hlavná 25, Košice,\nv mene ktorej koná advokátka a konateľka JUDr. Irena Sopková, vo veci namietaného\nporušenia základných práv podľa čl. 20 ods. 1, čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy\nSlovenskej republiky, práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv\na základných slobôd a práva podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane\nľudských práv a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky\nsp. zn. 6 Cdo 164/2017 z 23. apríla 2019 a takto\nrozhodol:\nÚstavnú sťažnosť\n\n, za ktorú koná\n, o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.\nOdôvodnenie:\nI.\nSťažnostná argumentácia\n\n1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola\n1. augusta 2019 doručená ústavná sťažnosť\n\n, za ktorú koná\n,\n\n(ďalej len „sťažovateľ“),\n\nvo\n\nveci\n\nnamietaného\n\nporušenia\n\njej\n\nzákladných\n\npráv\n\npodľa čl. 20 ods. 1, čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky\n(ďalej len „ústava“), práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv\na základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a práva podľa čl. 1 Dodatkového protokolu\nk Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“)\nuznesením\n\nNajvyššieho\n\nsúdu\n\nSlovenskej\n\nrepubliky\n\n(ďalej\n\nlen\n\n„najvyšší\n\nsúd“)\n\nsp. zn. 6 Cdo 164/2017 z 23. apríla 2019 (ďalej len „napadnuté uznesenie“).\n2. Z ústavnej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ vystupoval v postavení\nžalobcu v konaní o určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam zapísaným na\na\n\n. Rozsudkom Okresného súdu\n\nHumenné (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 11 C 962/2000 z 9. júna 2015 bola žaloba\nsťažovateľa zamietnutá. Krajský súd v Prešove (ďalej len „krajský súd“) rozsudkom\nsp. zn. 20 Co 292/2015 z 22. novembra 2016 (ďalej len „rozsudok krajského súdu“)\ntento rozsudok potvrdil. Najvyšší súd napadnutým uznesením dovolanie sťažovateľa\nodmietol.\n3. Sťažovateľ považuje uznesenie najvyššieho súdu za arbitrárne a svojvoľné\nz týchto dôvodov:\n1)\n\nnevysporiadanie\n\nsa\n\na\n\narbitrárnosť\n\nhodnotenia\n\njednotlivých\n\ndôkazov,\n\nktoré boli produkované v priebehu konania,\n2) porušenie zásady iura novit curia, ktorá neznamená len to, že súd pozná právo,\nale že si je zároveň vedomý účinkov, ktoré aplikované právo vyvoláva vo vzťahu\nk procesnoprávnemu alebo hmotnoprávnemu postaveniu nositeľa práva,\n3) okresný súd, ako aj krajský súd zvýhodnili žalovaného na úkor sťažovateľa,\nčím dosiahol priaznivejšie postavenie pri prejednávaní a rozhodovaní veci,\n4) nesprávna aplikácia jednoduchého práva konajúcimi súdmi, ktorá je v rozpore\ns kogentnými ustanoveniami hmotného práva, ako aj procesného práva,\n\n2\n\n5) jednostranným a formalistickým výkladom príslušných ustanovení porušili\nzákladné práva sťažovateľa na súdnu ochranu a spravodlivý súdny proces,\n6) konajúce súdy neposkytli jednoznačnú odpoveď na všetky námietky sťažovateľa\nuvedené v dovolaní i odvolaní, závery dovolacieho súdu sú arbitrárne.\n4. K porušeniu základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a práva\nna ochranu majetku podľa čl. 1 dodatkového protokolu sťažovateľ uviedol, že nesúhlasí\ns konštatovaním súdov v jeho právnej veci, že nepreukázal „nadobudnutie vlastníckeho\npráva žalovaných nehnuteľností konfiškáciou podľa nariadenia SNR 104/45 Sb.\no konfiškácii a urýchlenom rozdelení poľnohospodárskeho majetku Nemcov, Maďarov\nako aj zradcov a nepriateľov slovenského národa (ďalej len nariadenie SNR 104/45 Sb.).\nSúdy tvrdia, že v pozemkovej knihe sa nenachádza žiadna poznámka o konfiškácii\ntohto majetku a v priebehu konania nebola predložená takáto listina, z ktorej by táto\nskutočnosť vyplývala. Súd tvrdí, že žalobca mal preukázať pri konfiškácii splnenie\npodmienok stanovených v 7 ods. 1 citovaného nariadenia a ďalej, že nepreukázala\nrozhodnutie komisie o tom, ktoré osoby treba považovať za osoby nemeckej či maďarskej\nalebo za zradcov alebo nepriateľov slovenského a českého národa a Československej\nrepubliky, či účastinné a iné spoločnosti a právnické osoby spadajú pod ust. § 1 písm. d)\nalebo e), čím možno pripustiť výnimky podľa ods. 3 alebo 4 alebo i o tom, či sú dané\npodmienky a či bola zachovaná zásada slušnosti a tom, že mala rozhodnúť konfiškačná\nkomisia do 30.6.1948. Súd vytkol žalobcovi, že nebolo preukázané, že by komisia takéto\nrozhodnutie vydala a chýba aj rozhodnutie podľa § 11 ods. 1 Nariadenia č. 104/45 Sb.\no pridelení štátu. Ak teda nedošlo k zápisu vlastníckeho práva do pozemkovej knihy\nv prospech štátu, znamená to, že neexistovala listina, konfiškačné rozhodnutie,\nktoré by v tom čase spĺňalo podmienky pre zápis vlastníckeho práva do pozemkovej knihy.\nŽalobkyňa nepreukázala nadobudnutie vlastníckeho práva k žalovaným nehnuteľnostiam\nani titulom vydržania, a to pre nesplnenie zákonom stanovených podmienok. Súdy poukázali\nna to, že vlastnícke právo k nehnuteľností nadobudol ten, kto má nehnuteľnosť po dobu 32\nrokov v držbe. V PK vložke bol však v tomto období ako vlastník sporných nehnuteľností\nuvedený niekto iný a žalobkyňa ich neužívala pod dobu 32 rokov. Podmienky zo strany štátu\npre nadobudnutie vlastníctva neboli splnené ani podľa č. 41/1950 Sb., keďže nebol\n3\n\nžalobkyňou preukázaný vstup do oprávnenej a pokojnej držby, jej dobromyseľnosť, právny\ntitul vstupu do držby a užívanie predmetných nehnuteľností. Súd zaujal právny názor,\nže samotné užívanie sporných pozemkov štátom po roku 1958 v čase socialistického režimu\nešte nepreukazujú dobromyseľnosť a oprávnenosť držby. Podľa súdu neboli splnené\npodmienky ani podľa § 134a Občianskeho zákonníka č. 40/1984, pretože tu neexistuje vstup\ndo oprávnenej a dobromyseľnej držby.\nOdvolací súd, a to krajský súd zaujal právny názor totožný s právnym názorom\nokresného súdu, pričom navyše poukázal na to, že štát nikdy nebol dobromyseľný\npri vstupe do držby.“.\n5. Sťažovateľ tiež namietal, že konajúce súdy nezaujali žiaden právny názor k otázke\nnadobudnutia jeho vlastníckeho práva vydržaním, čo bolo pre rozhodnutie v merite veci\npodstatné. Podľa sťažovateľa nie je pravdou, že neuniesol dôkazné bremeno, aby preukázal,\nže štát nadobudol vlastníctvo na základe konfiškácie, že nepreukázal prevzatie\nskonfiškovaného majetku, a dokonca, že tento nehnuteľný majetok, ktorý je predmetom\nsporu, riadne neužíval ako vlastník. Takéto tvrdenia nemajú oporu vo vykonanom\ndokazovaní a sú v priamom rozpore s listinami, ktoré sú založené v spise. Tvrdenie\nnajvyššieho súdu, že sťažovateľ paradoxne v odvolaní nepoukázal na inštitút vydržania,\nktorý je podstatný pre tento spor, považuje sťažovateľ za arbitrárne, poukazujúc na znalecký\nposudok, z ktorého vyplývajú podstatné skutočnosti pre právne i skutkové posúdenie veci.\n6. Sťažovateľ ďalej podrobne poukázal na jednotlivé dôkazy nachádzajúce\nsa v súdnom spise a preukazujúce jeho tvrdenia o nadobudnutí vlastníckeho práva,\nkeď uviedol: „Z predloženej analýzy vyplýva, že dňa 30.9.1921 bola na majetok\nuvalená nútená správa, ktorá trvala do roku 1936, resp. 1937, keď pôvodnému\nvlastníkovi boli postupne vracané do vlastníctva jeho parcely. Z uvedeného vyplýva,\nže\n\nnemohol v roku 1926 odpredať svoj majetok, keďže bránilo\n\ntomu uvalenie nútenej správy a žiadny majetok už v tomto roku nemal. Z nútenej správy\nv roku 1926 bolo zo záboru prepustených 83 parciel, ktoré prešli do držby štátneho\npozemkového úradu a 107 parciel bolo exekvovaných. Prídelový komisár v Michalovciach\ndňa 22.4.1931 pridelil prostredníctvom prídelovej listiny 84 parciel o výmere 534 ha 4393\nm2 štátu, čiže vlastníctvo k daným nehnuteľnostiam v prospech štátu je preukázateľné.\n4\n\nPrídelové parcely boli vybrané z exekvovaných parciel, okrem 7 parciel, ktoré boli vybrané\nzo záboru.\nPozemky, ktoré ostali v PK vložke 88 a 284 s prídelovými parcelami boli na základe\nnariadenia č. 104/45 Sb. skonfiškované a pridelené do vlastníctva Československého štátu.\nParcely z PK vložky č. 283, 402 a 403 neboli skonfiškované. Nahliadnutím do príslušných\nlistín konštatujem, že v spise je založené rozhodnutie Štátneho pozemkového úradu v Prahe,\nodbor štvrtý zo dňa 6.12.1929, pod č.j. 143700/29, z ktorého je zrejmé, že predmetom\ntohto zápisu je konečné vyriešenie pozemkovej reformy na zabranom súbore\n\n,\n\nkde sa uvádza, že celková výmera zabraného súboru je 325 ha, inej pôvody 869 ha a celkom\n1194 ha zabranej pôdy. Prepustené zo záboru bolo celkom 771 ha. Ďalej v spise\nsa nachádza generálna dohoda o vyriešení pozemkovej reformy zabraného súboru\n, ktorá potvrdzuje koľko bolo zabratej pôdy prvou pozemkovou reformou\na koľko mu bolo prepustené zo záboru. Ďalej sa v spise nachádza podanie Štátneho\npozemkového úradu v Prahe č. 74625/26 zo dňa 3.7.1926, z ktorého je zrejmé, že Štátny\npozemkový úrad v Prahe preberá tieto nehnuteľností do svojho užívania po predchádzajúcej\nvýpovedi. Ďalej v spise sa nachádza doklad, a to výrok Humenského Okresného súdu\nako pozemnoknižnej vrchnosti Č. 1895/1921, a to výrok, podľa ktorého pozemnoknižná\nvrchnosť na základe návrhu a oznámenia štátneho pozemkového úradu v Prahe\nzo dňa 24.9.1921\n\nnariaďuje,\n\naby\n\npozemnoknižná\n\nv pozemnoknižnej zápisnici č. 88 Obce\nčíslo\n\nna\n\nnehnuteľnosti\n\n, ktoré boli zaznamenané na meno\n\npôvodného vlastníka\nzo dňa 16.4.1919\n\nkancelária\n\npoznamenala, že podľa § 16 Zákona\n215\n\nSb.\n\nz.a.n.a.\n\n8.\n\n§\n\nnariadenia\n\nzo\n\ndňa\n\n9.1.1920,\n\nčíslo 61 z. a. sú tieto nehnuteľností zabrané štátom podľa Zákona zo dňa 16.4.1919.\nV spise sa ďalej nachádza pozemnoknižná vložka č. 88, k.ú\n\n,\n\nktorá je predmetom tohto sporu, kde v záhlaví tejto vložky je uvedené: konfiškované\npodľa nariadenia SNR č. 104/45 Sb. SNR v znení nariadenia 64/46 Sb. SNR.\nĎalej v\n\nje uvedené, že nehnuteľností tam uvedené\n\na popísané sú konfiškované podľa nariadenia SNR č. 104/45 Sb. v znení nariadenia č. 64/46\nSb. SNR.\n\n5\n\nZo zápisnice zo dňa 25.6.1958 vyplýva, že pozemková spoločnosť odovzdala\nsvoje pozemky z\n\n,\n\nktoré boli ich vlastníctvom.\nOstatné nehnuteľností, ktoré boli pôvodne zapísané v PK vložke 88 a 284 nikdy\nneboli odovzdané pozemkovému spoločenstvu do užívania.\nV spise sa ďalej nachádza doklad, ktorý svedčí o tom, že predmetné nehnuteľností,\nktoré sú predmetom súdneho sporu boli jednak po ich skonfiškovaní prevzaté štátnym\npozemkovým úradom k užívaniu a jednak boli prevzaté štátom po skonfiškovaní parciel,\nktoré boli vypustené zo záboru.“\n7. Na základe uvedeného je podľa názoru sťažovateľa nezákonné, že si súdy všetkých\nstupňov neprečítali ani neozrejmili príslušné pozemnoknižné vložky, kde je jasne vyznačená\nkonfiškácia dotknutých nehnuteľností podľa nariadenia Slovenskej národnej rady\nč. 104/1945 Zb. SNR o konfiškovaní a urýchlenom rozdelení pôdohospodárskeho majetku\nNemcov, Maďarov, ako aj zradcov a nepriateľov slovenského národa v znení neskorších\npredpisov (ďalej len „nariadenie č. 104/1945 Zb.“), následné prevzatie týchto nehnuteľností\nštátom a napokon aj zábor prvou pozemkovou reformou, ale napriek existencii\nvšetkých týchto listín skonštatovali, že sťažovateľ nepreukázal nadobudnutie predmetných\nnehnuteľností\n\nich\n\nkonfiškáciou,\n\nprípadne\n\niným\n\nprávnym\n\ntitulom\n\na\n\nuverili\n\nničím nepodloženým tvrdeniam v notárskych zápisniciach. Z notárskych zápisníc,\nktoré boli vydané Notárskym úradom\n\n, vyplýva, že kúpa\n\nnehnuteľností od pôvodného vlastníka je doložená svedectvom obce\n1996, keď politická obec\n\nz roku\n\nzanikla v roku 1981. Notárske osvedčenie malo byť\n\n60 dní zverejnené na Obecnom úrade\n\nv čase, keď obec\n\nzanikla,\n\nobec nebola, takže je otázne, kde bolo toto notárske osvedčenie zverejnené.\n8. V danom prípade je možné podľa sťažovateľa skonštatovať, že najvyšší súd,\nako aj okresný súd a krajský súd sa dopustili svojvoľnej interpretácie zákonnej právnej\núpravy a že účinky takejto interpretácie sú nezlučiteľné s obsahom práva sťažovateľa\nzaručeného v čl. 20 ods. 1 ústavy.\n\n6\n\n9. Pre úplnosť veci sťažovateľ uviedol, že pozemkové vlastníctvo získal štát\nna základe pozemkovej reformy a následnej konfiškácie a záver, že zápis v pozemkovej\nknihe pre nadobudnutie vlastníckeho práva k týmto nehnuteľnostiam potrebný nebol,\nje správny. S ohľadom na spoločenské zmeny po 1. a 2. svetovej vojne bol uplatňovaný\nvýklad, podľa ktorého sa vlastníctvo k obhospodarovanej pôde nenadobudlo ani zápisom\nvlastníctva do pozemkových kníh ani vyhotovením listín, na ktorých základe\nby takýto zápis bolo možné vykonať, ale oprávneným faktickým prevzatím držby,\nnie až prevzatím\n\ndržby\n\nknihovnej.\n\nVlastníctvo\n\nzabraného\n\npozemkového\n\nmajetku\n\nsa teda nadobudlo až tým, že nový vlastník zabranú pôdu oprávnene prevzal a začal\nna nej hospodáriť. Vyhotovenie vkladových listín a zápis do pozemnoknižnej vložky boli\nuž len vykonaním knihovného poriadku, ktorý sa v určitých prípadoch vykonával\naž následne po prevzatí vlastníckeho práva k pôde novým vlastníkom. Vykonanie\nknihovného zápisu bol proces, ktorým mal byť následne uvedený stav zápisu v pozemkovej\nknihe a v pozemkovom katastri do súladu so skutočným právnym stavom. Vzťahoval\nsa nielen na majetok konfiškovaný podľa dekrétov prezidenta republiky č. 12/1945 Sb.\no konfiškácii a urýchlenom rozdelení poľnohospodárskeho majetku Nemcov, Maďarov,\nako aj zradcov a nepriateľov českého a slovenského národa č. 108/1945 Sb. o konfiškácii\nnepriateľského majetku a Fondoch národnej obnovy, ale aj na majetok zabraný podľa prvej\npozemkovej reformy v znení reformy vykonanej zákonom č. 142/1947 Sb. o revízii prvej\npozemkovej reformy.\n\nVykonaním knihovného poriadku žiadne\n\npráva nevznikli,\n\nlen existujúcim právam bola poskytnutá verejná publicita.\n10. K porušeniu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy,\nzákladného práva vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazom podľa čl. 48\nods. 2 ústavy, ako aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru\npodľa názoru sťažovateľa došlo tým, že napadnuté uznesenie nevychádza z dôkazov\nvykonaných na súde, jednotlivé dôkazy cituje nesprávne, neúplne, nepravdivo, čím najvyšší\nsúd dospel k nesprávnym, nezákonným a arbitrárnym záverom, ktoré nemajú oporu\nvo vykonanom dokazovaní ani v ustanoveniach procesných kódexov. Jednotlivé závery\nsi najvyšší súd podľa sťažovateľa prispôsobil tvrdeniam žalovaných, ostatným dôkazom\nsa nevenoval, prípadne najvyšším súdom citované dôkazy sa ani v spise nenachádzajú.\n7\n\n11. Najvyšší súd v namietanom rozhodnutí uvádza, že je pravdou, že súdy\nsa dopustili pochybenia, keď nekonali s právnou zástupkyňou sťažovateľa napriek tomu,\nže im táto skutočnosť bola oznámená, pretože zaniklo právne zastúpenie pôvodnému\nprávnemu zástupcovi\n\n, avšak odňatie konať pred súdom nepovažoval\n\nza podstatné porušenie práva, pretože dodatočne jej bol doručený rozsudok krajského súdu\npo oprave a skutočnosť, že jej nebolo doručené podanie žalovaného, nemá vplyv\nna zákonnosť rozhodnutia, pretože krajský súd nenariadil na prejednanie odvolania verejné\nzasadnutie.\n12. S takýmto konštatovaním sa sťažovateľ nemôže stotožniť. Porušenie práva\nvyjadriť sa ku všetkým vykonaným dôkazom v danom prípade nastalo, pretože odvolací súd\nvôbec nekonal s právnou zástupkyňou sťažovateľa, aj keď o zmene právneho zástupcu\nmal vedomosť, a to do takej miery, že dokonca pôvodne doručoval rozsudok\npredchádzajúcemu právnemu zástupcovi, aj keď jeho plnomocenstvo na zastupovanie\nzaniklo.\n13. K porušeniu práva sťažovateľa na spravodlivý proces došlo aj tým, že krajský súd\nnedoručil sťažovateľovi vyjadrenie žalovaného k odvolaniu sťažovateľa. Argumentácia\nnajvyššieho súdu, že išlo o podanie, ktoré neobsahovalo významné skutočnosti\npre posúdenie veci, je podľa sťažovateľa arbitrárna. Opodstatnenosť uvedených skutočností\nbol oprávnený posúdiť sťažovateľ. Za nesprávne považuje sťažovateľ aj poukázanie\nna rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej aj „ESĽP“) vo veci\nproti Slovenskej republike z 13. januára 2015, z ktorého vyplývajú iné právne závery.\n14. K námietke sťažovateľa, že právny zástupca nemal udelenú plnú moc\nod všetkých žalovaných, a to od každého jedného spoluvlastníka spoločnej nehnuteľnosti,\nkeďže pasívne legitimovanými účastníkmi konania boli všetky fyzické osoby, najvyšší súd\niba odkázal na podrobné dôvody uvedené v rozsudku odvolacieho súdu, s ktorými sa plne\nstotožnil. Odvolací súd vo svojom rozhodnutí v tejto súvislosti skonštatoval, že aj v prípade,\nak by právny zástupca žalovaných podielových spoluvlastníkov nemal udelené\nsplnomocnenie v súlade s procesnými normami upravujúcimi zastúpenie účastníka\nv súdnom konaní, nejde o žiadnu vadu konania, ktorá môže predstavovať dôvod na zrušenie\n8\n\nnapadnutého rozsudku. Žalovaný v I. rade, teda Urbárske a pasienkové združenie –\nPozemkové spoločenstvo\n\n, udelil plnomocenstvo advokátovi\n\na následne konaná členská schôdza sa uzniesla, že členov a podielových\nspoluvlastníkov bude tiež zastupovať tento právny zástupca. Keďže žalovaní podieloví\nspoluvlastníci\n\nnepochybne sú členmi pozemkového spoločenstva,\n\nplnomocenstvo\n\nje v poriadku. Na tomto tvrdení najvyššieho súdu je podľa názoru sťažovateľa zjavné\nflagrantné porušenie noriem procesného práva. Výbor spoločenstva nemal právomoc udeliť\nprávnemu\n\nzástupcovi\n\ntakúto\n\nplnú\n\nmoc\n\nza\n\nfyzické\n\nosoby,\n\nktoré sú podielovými spoluvlastníkmi spoločnej nehnuteľnosti, a o tomto nemohla\nrozhodovať ani členská schôdza. Právo byť zastúpeným patrí do výsostnej právomoci\nkaždej fyzickej osoby a nemôže ho nahradzovať žiadne rozhodnutie, či už výboru,\nalebo členskej schôdze (doklady o rozhodnutí členskej schôdze ani v spise nie sú založené).\nNemôže obstáť tvrdenie porušovateľa v tom smere, ak si prevzal právny názor odvolacieho\nsúdu, že ak by aj bolo porušené právo zastúpenia, nemá to vplyv na rozhodnutie vo veci\nsamej. Podľa sťažovateľa je otázne, koho právny zástupca\n\nzastupoval,\n\nza koho vykonával právne úkony a do akej miery sú jednotlivé fyzické osoby viazané\njeho prejavmi a prečo súd nekonal s fyzickými osobami, ktoré boli označené ako účastníci\nkonania a ktorým nebolo preukázané zastúpenie.\n15. Sťažovateľ tiež namietal, že nemôže obstáť tvrdenie súdu, že k úmrtiu pasívne\nlegitimovaných účastníkov konania (fyzických osôb) došlo pred podaním návrhu\nsťažovateľa na pripustenie ich vstupu do konania. Sťažovateľ v návrhu označil\nvšetkých pasívne legitimovaných účastníkov tak, ako to vyplývalo z verejnej listiny,\nktorá je záväzná, a to z príslušného listu vlastníctva. K ich úmrtiu došlo až po pripustení\nvstupu ďalších účastníkov do konania. Tieto skutočnosti sú zrejmé z obsahu spisu,\nako aj z priložených úmrtných listov. Navyše iné procesné účinky má zastavenie konania\npre nedostatok pasívnej legitimácie bez prejednania sporu a iné právne účinky\nmá zamietnutie žaloby proti mŕtvym osobám v čase vyhlásenia rozsudku s poukazom\nna § 159 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku [v čase rozhodovania odvolacieho súdu\npodľa Civilného sporového poriadku (ďalej aj „CSP“)].\n\n9\n\n16. Sťažovateľ na základe uvedenej argumentácie navrhol, aby ústavný súd\no jeho ústavnej sťažnosti nálezom takto rozhodol:\n„Základné\n\nprávo\n\nsťažovateľa\n\n,\n\nv\n\nzastúpení\n\nuvedené v čl. 20 ods. 1 Ústavy SR\na protokolu č. 1 Dohovoru o ľudských právach a základných slobôd porušené bolo.\nZákladné právo sťažovateľa\n\n, v zastúpení\n\nuvedené v čl. VI. ods. 1 Dohovoru, čl. 46 ods. 1 Ústavy SR,\na čl. 48 ods. 2 Ústavy SR uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky,\nsp. zn. 6Cdo/164/2017 zo dňa 23.4.2019, ktoré nadobudlo právoplatnosť porušené bolo.\nUznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 6Cdo/164/2017 zo dňa\n23.4.2019 a rozsudok Krajského súdu v Prešove, sp.zn. 20Co/292/2015 zo dňa 22.11.2016\nzrušuje a vec vracia na ďalšie konanie.\nSťažovateľke priznáva náhradu trov právneho zastúpenia, ktoré sú Najvyšší súd SR\na Krajský súd v Prešov spoločne a nerozdielne na účet právneho zástupcu sťažovateľky\nJUDr. Ireny Sopkovej, Hlavná 25, Košice, a to do jedného mesiaca od právoplatnosti\ntohto nálezu.“\nII.\nPrávomoc ústavného súdu a judikatúrne východiská\n17. Podľa čl. 124 ústavy je ústavný súd nezávislým súdnym orgánom ochrany\nústavnosti.\n18. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy rozhoduje ústavný súd o sťažnostiach fyzických osôb\nalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,\nalebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,\nktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,\nak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.\n\n10\n\n19. Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe\nkonania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon. Týmto zákonom je zákon\nč. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene a doplnení\nniektorých zákonov v znení zákona č. 413/2019 Z. z. (ďalej len „zákon o ústavnom súde“).\n20. Ústavný súd podľa § 56 ods. 1 zákona o ústavnom súde každý návrh na začatie\nkonania predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa,\nak tento zákon v § 9 neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní návrhu ústavný súd\nzisťuje, či dôvody uvedené v § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu\nna ďalšie konanie. Podľa § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd\nmôže na predbežnom prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh\nna začatie konania:\na) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc,\nb) ktorý je podaný navrhovateľom bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný\nsúd nevyhovel žiadosti navrhovateľa o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37,\nc) ktorý nemá náležitosti ustanovené zákonom,\nd) ktorý je neprípustný,\ne) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou,\nf) ktorý je podaný oneskorene,\ng) ktorý je zjavne neopodstatnený.\n21. Podľa čl. 20 ods. 1 ústavy každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo\nvšetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Majetok nadobudnutý v rozpore\ns právnym poriadkom ochranu nepožíva.\nPodľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom\nsvojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom\nna inom orgáne Slovenskej republiky.\nPodľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala\nbez zbytočných\n\nprieťahov\n\na\n\nv\n\njeho\n\nprítomnosti\n\na\n\naby\n\nsa\n\nmohol\n\nvyjadriť\n\nku všetkým vykonávaným dôkazom.\nPodľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho vec bola spravodlivo,\nverejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným\n11\n\nzákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o akomkoľvek\ntrestnom čine, z ktorého je obvinený.\nPodľa čl. 1 dodatkového protokolu každá fyzická alebo právnická osoba má právo\npokojne užívať svoj majetok.\n22. O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť vtedy, ak namietaným\nrozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom orgánu verejnej moci nemohlo vôbec dôjsť\nk porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď\npre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným rozhodnutím, opatrením\nalebo iným zásahom orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie\nktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť\npreto možno považovať tú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu\nmožnosť porušenia označeného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť\npo jej prijatí na ďalšie konanie (porov. napr. I. ÚS 105/06, II. ÚS 66/2011, III. ÚS 155/09,\nIV. ÚS 35/02).\n23. Podstata základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy spočíva\nv oprávnení každého domáhať sa ochrany svojich práv na súde. Tomuto oprávneniu\nzodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola právu,\nktorého porušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktoré tento článok\nústavy o základnom práve na súdnu ochranu vykonávajú (čl. 46 ods. 4 ústavy v spojení\ns čl. 51 ods. 1 ústavy; IV. ÚS 77/02, IV. ÚS 214/04, II. ÚS 249/2011, IV. ÚS 295/2012).\n24. Reálne uplatnenie základného práva na súdnu ochranu predpokladá,\nže účastníkovi súdneho konania sa súdna ochrana poskytne v zákonom predpokladanej\nkvalite, pričom výklad a používanie príslušných zákonných ustanovení musí v celom\nrozsahu rešpektovať uvedené základné právo účastníkov garantované v čl. 46 ods. 1 ústavy\n(IV. ÚS 77/02, IV. ÚS 214/04, II. ÚS 249/2011, IV. ÚS 295/2012).\n\n12\n\n25. Výklad a aplikácia zákonných predpisov zo strany všeobecných súdov musí byť\npreto v súlade s účelom základného práva na súdnu ochranu, ktorým je poskytnutie\nmateriálnej ochrany zákonnosti tak, aby bola zabezpečená spravodlivá ochrana práv\na oprávnených záujmov účastníkov konania. Aplikáciou a výkladom týchto ustanovení\nnemožno obmedziť toto základné právo v rozpore s jeho podstatou a zmyslom.\n26. Pokiaľ ide o základné práva a slobody, ústava rozdeľuje ochranu ústavnosti\nmedzi všeobecné súdy a ústavný súd. Systém tejto ochrany je založený na princípe\nsubsidiarity, ktorý určuje aj rozsah právomoci ústavného súdu pri poskytovaní ochrany\nzákladným\n\nprávam\n\na\n\nslobodám\n\nvo\n\nvzťahu\n\nk\n\nprávomoci\n\nvšeobecných\n\nsúdov\n\n(čl. 142 ods. 1 ústavy), a to tak, že všeobecné súdy sú primárne zodpovedné za výklad\na aplikáciu zákonov, ale aj za dodržiavanie základných práv a slobôd.\n27. Z konštantnej rozhodovacej činnosti ústavného súdu vyplýva, že ústavný súd\nnie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu,\nktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej,\nani preskúmavať, či v konaní pred všeobecným súdmi bol náležite zistený skutkový stav\na aké právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu\nsa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou,\nprípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách\n(I. ÚS 13/00, mutatis mutandis II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01).\n28. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať\ntaké rozhodnutia\n\nvšeobecných\n\nsúdov,\n\nak\n\nv\n\nkonaniach,\n\nktoré\n\nim\n\npredchádzali,\n\nalebo samotných rozhodnutiach došlo k porušeniu základného práva alebo slobody,\npričom skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť predmetom preskúmavania\nvtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného\nhľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie\nzákladného práva alebo slobody.\n\n13\n\n29. Z doterajšej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že medzi obsahom základného\npráva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a obsahom práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru\nnemožno vidieť zásadnú odlišnosť (m. m. II. ÚS 71/97).\n30. Súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé konanie podľa čl. 46\nods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru je aj právo účastníka konania na také\nodôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky\nprávne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s\n\npredmetom súdnej ochrany,\n\nt. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu (IV. ÚS 115/03). Pokiaľ\nide o požiadavky na odôvodnenie rozhodnutia súdu v limitoch čl. 6 ods. 1 dohovoru,\nústavný súd sa už odvolal na judikatúru ESĽP, podľa ktorej čl. 6 ods. 1 dohovoru súd síce\nzaväzuje, aby odôvodnil svoje rozhodnutie, čo však neznamená, že sa vyžaduje,\naby na každý argument strany bola daná podrobná odpoveď. Otázku, či súd splnil svoju\npovinnosť odôvodniť rozhodnutie, ktorá vyplýva z čl. 6 ods. 1 dohovoru, možno\npodľa záverov ESĽP posúdiť len so zreteľom na okolnosti daného prípadu (rozhodnutie\nvo veci Ruiz Torija proti Španielsku z 9. 12. 1994, séria A, č. 288). Znamená\nto, že odôvodnenie rozhodnutia nemusí dať odpoveď na každú poznámku, pripomienku\nalebo návrh, ak ide o takú otázku, ktorá nie je relevantná a nevyhnutná pre dané\nrozhodnutie. Európsky súd pre ľudské práva tiež uviedol, že súdy síce nie sú povinné\nposkytnúť podrobnú odpoveď na každú uplatnenú námietku (pozri Van de Hurk\nproti Holandsku z 19. 4. 1994, séria A, č. 288), ale z rozhodnutia musí byť zrejmé,\nže základným otázkam prípadu súd venoval pozornosť (pozri Boldea proti Rumunsku\nč. 19997/02, 2007).\nIII.\nPrávne posúdenie\n31. Podstata sťažovateľových námietok proti napadnutému uzneseniu najvyššieho\nsúdu spočíva:\n- v jeho nesúhlase s nesprávnym vyhodnotením dôkazov jednotlivo a vo vzájomných\nsúvislostiach a nezákonným výkladom vykonaných dôkazov,\n\n14\n\n- v tvrdení, že najvyšší súd nezaujal právny názor k otázke nadobudnutia\nvlastníckeho práva sťažovateľa vydržaním,\n- v postupe krajského súdu, ktorý nekonal s poverenou právnou zástupkyňou\nsťažovateľa napriek oznámeniu o odvolaní právnej moci predchádzajúcemu právnemu\nzástupcovi,\n- v nedostatku splnomocnenia na strane právneho zástupcu žalovaných,\n- v nesprávnom postupe krajského súdu, ktorý nedoručil sťažovateľovi vyjadrenie\nžalovaného v I. rade k odvolaniu,\n- v konaní s osobami, ktoré počas súdneho sporu zomreli, čím stratili procesnú\nsubjektivitu.\nK namietanému porušeniu základného práva sťažovateľa na súdnu ochranu\npodľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6\nods. 1 dohovoru\n32. Sťažovateľ v dovolaní proti rozsudku krajského súdu, ktorým bola jeho žaloba\no určenie vlastníckeho práva k sporným pozemkov právoplatne zamietnutá, uplatnil\ndovolacie dôvody podľa § 420 písm. f) a § 421 ods. 1 CSP. Za vadu zmätočnosti sťažovateľ\noznačil nesprávny procesný postup krajského súdu, ktorý konal s právnym zástupcom\nsťažovateľa,\n\nktorý v tom čase už nebol na jeho zastupovanie splnomocnený,\n\nďalej to, že v spise\n\nsa\n\nnenachádza\n\nplnomocenstvo\n\npodielovými spoluvlastníkmi\nlegitimácie\n\nPozemkového\n\nudelené\n\nvšetkými\n\nžalovanými\n\n, konajúce súdy nevyriešili otázku pasívnej\nspoločenstva\n\n,\n\nbolo\n\nkonané\n\ns osobami,\n\nktoré z dôvodu úmrtia stratili procesnú subjektivitu, právnej zástupkyni sťažovateľa nebolo\ndoručené vyjadrenie žalovaného k odvolaniu a rozsudok krajského súdu je nepreskúmateľný\na nepresvedčivý, v jeho odôvodnení sa krajský súd nevysporiadal s odvolacími námietkami\nsťažovateľa týkajúcimi sa nadobudnutia vlastníctva vydržaním. Sťažovateľ tiež namietal,\nže tvrdenia krajského súdu o nepreukázaní nadobudnutia vlastníckeho práva sťažovateľom\nkonfiškáciou podľa nariadenia č. 104/1945 Zb. sú v rozpore s listinnými dôkazmi\nzaloženými v súdnom spise. K dovolaciemu dôvodu podľa § 421 ods. 1 CSP sťažovateľ\npoukázal na stanovisko najvyššieho súdu sp. zn. 4 Cdo 283/2009, ktoré pojednáva\n\n15\n\no posudzovaní\n\noprávnenosti\n\ndržby\n\nza\n\núčinnosti\n\nObčianskeho\n\nzákonníka\n\nv znení\n\ndo 31. decembra 1991.\n33. Najvyšší súd napadnutým uznesením odmietol dovolanie sťažovateľa z dôvodu\nneprípustnosti. K jednotlivým námietkam sťažovateľa obsiahnutým v odôvodnení ústavnej\nsťažnosti, ktoré sú takmer totožné s námietkami uvedenými v dovolaní, najvyšší súd\nkonštatoval nasledujúce skutočnosti.\n33.1 K námietke nesprávneho procesného postupu krajského súdu, ktorý konal\ns nesprávnym právnym zástupcom sťažovateľa, najvyšší súd uviedol, že krajský súd svoje\nrozhodnutie síce najprv nesprávne doručil predchádzajúcemu právnemu zástupcovi\nsťažovateľa, dodatočne však svoje pochybenie zhojil doručením tohto rozhodnutia aktuálnej\nprávnej zástupkyni. Najvyšší súd tiež uviedol, že krajský súd vo veci nenariadil žiadne\npojednávanie, v rámci odvolacieho konania žiadne dokazovanie nedopĺňal ani neopakoval.\nVzhľadom na vedené posúdil nesprávnosť postupu krajského súdu ako nedosahujúcu\nintenzitu, ktorá by znamenala porušenie práva sťažovateľa na spravodlivý proces.\n33.2 K tvrdeniu sťažovateľa, že nie všetci žalovaní podieloví spoluvlastníci udelili\nplnomocenstvo na svoje zastupovanie v dotknutom súdnom konaní, najvyšší súd,\npoukazujúc na odôvodnenie uvedené v rozsudku krajského súdu, konštatoval, že ani v tomto\nprípade nejde o zmätočnostnú vadu podľa § 420 písm. f) CSP. Krajský súd k nedostatku\nsplnomocnenia právneho zástupcu žalovaných uviedol, že ak by aj právny zástupca\nžalovaných nemal udelené splnomocnenie v súlade s procesnými normami upravujúcimi\nzastúpenie účastníka v súdnom konaní, uvedené nie je dôvodom zrušenia rozsudku\nv odvolacom konaní. Súčasne krajský súd uviedol, že žalovaný v I. rade, teda Urbárske\na pasienkové združenie – Pozemkové spoločenstvo\nadvokátovi\n\n, udelil plnomocenstvo\n\na následne konaná členská schôdza sa uzniesla,\n\nže ich bude zastupovať menovaný advokát. Je tiež nepochybné, že žalovaní sú členmi\npozemkového spoločenstva ako spoluvlastníci sporných nehnuteľností, a preto je v prípade\npochybností potrebné považovať za preukázané, že splnomocnenie bolo udelené v dôsledku\nrozhodnutia jeho členov, ich prejav je jasný a nebol žiadnym zo žalovaných spochybnený.\nKrajský súd tiež konštatoval, že akékoľvek pochybenie v tejto otázke by spôsobilo\nskôr ujmu na strane žalovaných.\n16\n\n33.3 K námietke nedoručenia vyjadrenia žalovaného v I. rade k odvolaniu\nsťažovateľovi najvyšší súd uviedol, že predmetné stanovisko neobsahovalo vôbec žiadnu\nprávnu argumentáciu a v podstate ani argumentáciu skutkovú, nebolo vyhotovené právnym\nzástupcom žalovaných, a preto uvedený procesný postup rovnako nepovažoval za porušenie\npráva sťažovateľa na spravodlivý proces, poukazujúc na rozsudok ESĽP vo veci\nproti Slovenskej republike z 13. januára 2015.\n33.4 Napokon k argumentácii sťažovateľa, že v konaní bolo konané s osobami,\nktoré počas súdneho konania zomreli, teda stratili procesnú subjektivitu byť účastníkmi\nkonania, dovolací súd konštatoval, že k úmrtiu všetkých siedmich fyzických osôb na strane\nžalovaných došlo pred podaním návrhu sťažovateľa na pristúpenie do konania, sťažovateľ\nteda označil neexistujúce právne subjekty, čo je potrebné považovať za neodstrániteľnú\npodmienku konania a konanie malo byť vo vzťahu k týmto osobám zastavené. Zamietnutie\nžaloby proti týmto subjektom je len nesprávne zvolenou formou rozhodnutia,\nktorá nijako nezasahuje do práv sťažovateľa ako žalobcu.\n33.5 Pokiaľ ide o sťažovateľom namietanú nepreskúmateľnosť rozsudku krajského\nsúdu vyplývajúcu zo skutočnosti, že nereagoval na námietky sťažovateľa spochybňujúce\nnadobudnutie vlastníckeho práva žalovanými, najvyšší súd dospel k záveru, že žaloba\nsťažovateľa bola zamietnutá pre neunesenie dôkazného bremena preukázať nadobudnutie\njeho vlastníckeho práva konfiškáciou podľa nariadenia č. 104/1945 Zb., resp. vydržaním.\nTento záver súdu prvej inštancie sťažovateľ odvolaním nenapadol, čím znemožnil\nodvolaciemu súdu túto námietku preskúmať.\n33.6 Sťažovateľ ďalej argumentoval, že tvrdenie súdu o tom, že nepreukázal\nnadobudnutie vlastníckeho práva konfiškáciou, že nepredložil žiadne konfiškačné\nrozhodnutia ani iné listiny preukazujúce jeho vlastníctvo k sporným nehnuteľnostiam,\nje v rozpore s listinami založenými v spise, tento dovolací dôvod sťažovateľ subsumoval\npod dôvod uvedený v § 421 ods. 1 písm. a) CSP. Najvyšší súd k uvedenému konštatoval,\nže sťažovateľ v dovolaní však žiadnu právnu otázku, od ktorej riešenia dovolacím súdom\nsa mal odvolací súd odchýliť, nenaformuloval, čím jeho dovolanie nezodpovedalo\npožiadavkám vyplývajúcim z § 432 ods. 2 CSP. Samotnú argumentáciu sťažovateľa posúdil\nnajvyšší súd len ako spochybňovanie právneho názoru odvolacieho súdu.\n\n17\n\n34. Súčasťou stabilizovanej judikatúry ústavného súdu je aj doktrína možných\nzásahov ústavného súdu do rozhodovacej činnosti všeobecných súdov vo veciach patriacich\ndo ich právomoci. Ústavný súd predovšetkým pripomína, že je nezávislým súdnym\norgánom ochrany ústavnosti (čl. 124 ústavy). Vo vzťahu k všeobecným súdom\nnie je prieskumným\n\nsúdom\n\nani\n\nriadnou\n\nči\n\nmimoriadnou\n\nopravnou\n\ninštanciou\n\n(m. m. I. ÚS 19/02, I. ÚS 31/05) a nemá zásadne ani oprávnenie preskúmavať, či v konaní\npred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké právne závery\nzo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil (m. m. II. ÚS 21/96, II. ÚS 134/09). Ústavný\nsúd v tejto súvislosti vo svojej judikatúre konštantne zdôrazňuje, že pri uplatňovaní svojej\nprávomoci nemôže zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha\ninterpretácia a aplikácia zákonov. Sú to teda všeobecné súdy, ktorým prislúcha chrániť\nprincípy spravodlivého procesu na zákonnej úrovni. Táto ochrana sa prejavuje\naj v tom, že všeobecný súd odpovedá na konkrétne námietky účastníka konania,\nkeď jasne a zrozumiteľne dá odpoveď na všetky kľúčové právne a skutkovo relevantné\notázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany.\n35. Ústavný súd už opakovane uviedol (napr. II. ÚS 13/01, I. ÚS 241/07), že ochrana\nústavou, prípadne dohovorom garantovaných práv a slobôd (resp. ústavnosti ako takej)\nnie je zverená len ústavnému súdu, ale aj všeobecným súdom, ktorých sudcovia\nsú pri rozhodovaní viazaní ústavou, ústavným zákonom, medzinárodnou zmluvou\npodľa čl. 7 ods. 2 a 5 ústavy a zákonom (čl. 144 ods. 1 ústavy). V súvislosti so sťažnosťami\nnamietajúcimi porušenie základných práv a slobôd rozhodnutiami všeobecných súdov\nuž ústavný súd opakovane uviedol, že jeho úloha pri rozhodovaní o sťažnosti pre porušenie\npráva na súdnu ochranu rozhodnutím súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov\nsúdnej interpretácie a aplikácie zákonných predpisov s ústavou alebo medzinárodnou\nzmluvou o ľudských právach a základných slobodách najmä v tom smere, či závery\nvšeobecných súdov sú dostatočne odôvodnené, resp. či nie sú arbitrárne s priamym\ndopadom na niektoré zo základných ľudských práv (napr. I. ÚS 19/02, I. ÚS 27/04,\nI. ÚS 74/05, I. ÚS 241/07).\n\n18\n\n36. Ako z uvedeného vyplýva, ústavnému súdu v zásade neprislúcha hodnotiť\nsprávnosť právneho záveru všeobecného súdu v konkrétnej právnej veci ani výklad zákona,\nktorý v konkrétnej veci aplikoval. Sťažovateľ však túto stabilizovanú judikatúru ústavného\nsúdu opomína a ústavnú sťažnosť v podstatnej časti uplatnil v podstate ako ďalší opravný\nprostriedok v systéme všeobecného súdnictva. Ústavná sťažnosť v podstate kopíruje\ndôvody, ktoré už sťažovateľ uplatnil v dovolaní proti rozsudku krajského súdu,\na tieto dopĺňa všeobecným tvrdeniami, z ktorých vyvodzuje porušenie svojich označených\npráv. Účel ústavnej sťažnosti je však v porovnaní s opravnými prostriedkami v systéme\nvšeobecného súdnictva diametrálne odlišný, keďže táto sleduje výlučne ochranu základných\npráv a slobôd.\n37. Vychádzajúc z možných mantinelov ústavnosúdnej korekcie rozhodovacej\nčinnosti všeobecných súdov sa ústavný súd oboznámil s napadnutým uznesením\nnajvyššieho súdu (pozri bod 33) a dospel k záveru, že jeho odôvodnenie nemožno\npovažovať za zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne. Skutočnosť, že sťažovateľ\nsa s názorom najvyššieho súdu nestotožňuje, nemôže sama osebe viesť k záveru o zjavnej\nneodôvodnenosti alebo arbitrárnosti napadnutého rozhodnutia.\n37.1 Najvyšší súd jasným a zrozumiteľným spôsobom vyhodnotil, prečo považoval\nnámietky sťažovateľa týkajúce sa nesprávneho procesného postupu krajského súdu\nza nedosahujúce intenzitu porušenia jeho práva na spravodlivé súdne konanie, rovnako\nzaujal stanovisko k argumentácii sťažovateľa o neodôvodnení a arbitrárnosti rozsudku\nkrajského súdu vo vzťahu k nepreukázaniu vlastníckeho práva sťažovateľa, ktorého žaloba\nbola súdom prvej inštancie zamietnutá pre neunesenie dôkazného bremena, teda z dôvodu\nnepreukázania nadobudnutia vlastníckeho práva konfiškáciou, resp. vydržaním. Závery\nnajvyššieho súdu sa javia ako logické a presvedčivé a ústavný súd nevidí dôvod\ndo nich nijako zasahovať. Je ústavne akceptovateľný názor najvyššieho súdu, že výhrady\nsťažovateľa uvedené v dovolaní proti napadnutému rozsudku krajského súdu sú nedôvodné.\n37.2 Aj keď je rozhodnutie najvyššieho súdu procesne označené ako odmietnutie\ndovolania, pre ústavný súd je podstatné, že na sťažovateľom uplatnené námietky\nproti rozhodnutiu krajského súdu poskytol vecné odpovede s výnimkou nesprávneho\nprávneho posúdenia, v čom mu bránilo nenaformulovanie dovolateľom kľúčovej právnej\n19\n\notázky (splnenie tejto podmienky je pritom v dovolacom konaní pre nesprávne právne\nposúdenie veci nevyhnutné – bod 33.6 tohto odôvodnenia).\n38. Sťažovateľ svojou sťažnostnou argumentáciou podľa názoru ústavného súdu\nnedokázal spochybniť žiadny zo záverov, na ktorých najvyšší súd založil napadnuté\nrozhodnutie, a preto medzi namietaným porušením základného práva sťažovateľa na súdnu\nochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, resp. práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a napadnutým\nrozhodnutím niet žiadnej spojitosti.\n39. Najvyšší súd v prerokúvanej veci v rámci posúdenia prípustnosti dovolania\nposúdil komplexne aj celý predmet sporu pertraktovaný pred krajským súdom,\nčo nemožno vnímať ako arbitrárne a formalistické. Ústavný súd považuje za potrebné\nv danej súvislosti poukázať na to, že cieľom pravidiel týkajúcich sa prípustnosti dovolania\nje zaistiť riadny výkon spravodlivosti a zvlášť rešpektovať princíp právnej istoty,\nktorá bola nastolená\n\nprávoplatným\n\nrozhodnutím.\n\nDotknuté\n\nosoby\n\nmusia\n\npočítať\n\ns tým, že tieto pravidlá budú aplikované. Jednako tieto pravidlá alebo ich používanie\nnemôžu\n\ntýmto\n\nosobám\n\nzabrániť,\n\naby\n\nvyužili\n\nexistujúci\n\nopravný\n\nprostriedok\n\n(napr. I. ÚS 4/00; vec Pérez De Rada Cavanilles c. Španielsko, rozsudok ESĽP\nz 28. 10. 1998).\n40. Samotná otázka posúdenia podmienok pre uskutočnenie dovolacieho konania\nvrátane posúdenia otázky prípustnosti dovolania patrí v sústave všeobecného súdnictva\ndo výlučnej právomoci najvyššieho súdu ako súdu dovolacieho. Ak nejde o prípad ústavnej\nneúnosnosti aplikácie dotknutých ustanovení, riešenie tejto otázky je vecou zákonnosti\na jej vyriešenie v súlade s ustanoveniami Civilného sporového poriadku, ktoré v zmysle\nčl. 46 ods. 4 ústavy majú ustanovovať podrobnosti o realizácii základného práva na súdnu\nochranu vyplývajúceho z čl. 46 ods. 1 ústavy, nemôže viesť k záveru o porušení označeného\npráva sťažovateľa. Súčasťou základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy\npreto nie je povinnosť dovolacieho súdu bez ďalšieho akceptovať dôvody prípustnosti\nopravného prostriedku uvádzané sťažovateľom. V opačnom prípade by totiž dovolací súd\nstratil možnosť posúdiť, či zákonné dôvody prípustnosti alebo neprípustnosti podaného\nopravného prostriedku vôbec boli naplnené (IV. ÚS 314/2020)\n20\n\n41. Vzhľadom na už uvedené ústavný súd dospel k záveru o nedostatku ústavne\nrelevantnej súvislosti medzi napadnutým uznesením najvyššieho súdu a sťažovateľovým\nzákladným právom na súdnu ochranu (čl. 46 ods. 1 ústavy) a jeho právom na spravodlivé\nsúdne konanie (čl. 6 ods. 1 dohovoru), a preto ústavnú sťažnosť sťažovateľa v tejto časti\nodmietol podľa § 56 ods. 2 písm. g) zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.\nK namietanému\n\nporušeniu\n\nzákladného\n\npráva\n\nsťažovateľa\n\nvyjadriť\n\nsa ku všetkým vykonaným dôkazom podľa čl. 48 ods. 2 ústavy\n42. K argumentácii sťažovateľa o porušení jeho základného práva k vyjadriť\nsa ku všetkým vykonávaným dôkazom podľa čl. 48 ods. 2 ústavy tým, že mu nebolo\ndoručené vyjadrenie žalovaného v I. rade k odvolaniu sťažovateľa, ktoré v rozpore\ns označeným právom posúdil najvyšší súd ako neobsahujúce žiadnu právnu a v podstate\nani skutkovú argumentáciu a tiež nesprávne poukázal na rozhodnutie ESĽP vo veci\nproti Slovenskej republike (rozhodnutie ESĽP z 13. 1. 2015, sťažnosť\nč. 17127/12), ústavný súd dodáva, že zo spomínaného rozhodnutia ESĽP nevyplýva,\nže by ESĽP v záujme rešpektovania kontradiktórnosti konania a rovnosti zbraní požadoval\ndoručenie podania účastníka konania protistrane na vyjadrenie za každých okolností.\nPre doručenie podania na vyjadrenie protistrane sa požaduje, aby dané podanie otváralo\npriestor pre ďalšiu diskusiu, resp. iný osobitný dôvod. V bode 46 rozhodnutia vo veci\nproti Slovenskej republike ESĽP uvádza: „Vzhľadom na všetky okolnosti\npredostreté súdu súd dospel k záveru, že nebolo preukázané – vládou alebo inými\nprostriedkami – že by boli dané nejaké osobitné okolnosti, na základe ktorých by vyjadrenia\nodporcu nemali byť oznámené navrhovateľovi. Predovšetkým, nebolo preukázané,\nže by možnosť daná navrhovateľovi oboznámiť sa s vyjadrením odporcu a jeho prípadné\nvyjadrenie sa k nemu nemala žiaden vplyv na výsledok konania buď z dôvodu, že odporcom\nzaujatý právny postoj neotváral priestor pre ďalšiu diskusiu, alebo z akéhokoľvek\niného osobitného dôvodu (pozri Ringier Axel Springer v. Slovenská republika, bod 87,\ns ďalšími odkazmi).“ Rovnako z rozhodnutí ESĽP vo veci Hanzl a Špadrna proti Českej\nrepublike z 15. januára 2013, vo veci Matošek proti Českej republike z 29. marca 2011\nalebo vo veci Čavajda proti Českej republike z 29. marca 2011, pri ktorých ESĽP využil\n21\n\nprávomoc podľa čl. 35 ods. 3 písm. b) dohovoru v znení Protokolu č. 14 k Dohovoru\no ochrane ľudských práv a základných slobôd vyhlásiť za neprijateľnú každú individuálnu\nsťažnosť, pokiaľ sa domnieva, že sťažovateľ neutrpel podstatnú ujmu, možno vyvodiť,\nže (aj) pre porušenie zásady kontradiktórnosti konania a rovnosti zbraní v prípade\nnedoručenia vyjadrenia účastníka konania protistrane na vyjadrenie sa požaduje,\naby takýmto postupom došlo k spôsobeniu podstatnej ujmy na právach sťažovateľa\n(I. ÚS 457/2016).\n43. Uvedené názory podporuje aj najnovšia judikatúra ESĽP, konkrétne rozhodnutie\nvo veci\n\nproti Slovenskej republike z 15. októbra 2020, ktorým zamietol\n\nsťažnosť menovaného pre porušenie práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6\nods. 1 dohovoru z dôvodu nedoručenia vyjadrenia protistrany v dovolacom konaní,\npoukazujúc na skutočnosť, že predmetné vyjadrenie neobsahovalo žiadne nové skutkové\nani právne tvrdenia.\n44. Ústavný súd k uvedenému dodáva, že sťažovateľ v ústavnej sťažnosti tvrdenie\nnajvyššieho súdu o irelevantnosti\n\nvyjadrenia žalovaného v I.\n\nnijako nespochybnil ani nepreukázal,\n\nrade k odvolaniu\n\nže by vo vzťahu k nemu\n\nmohol uviesť\n\nnejaké podstatné skutočnosti. Ústavný súd zastáva názor, že požiadavku kontradiktórnosti\nkonania nie je možné interpretovať čisto formálne, a to tak, že z nej jednoznačne vyplýva,\nže iba samotný účastník konania (strana sporu) musí mať možnosť posúdiť,\nči a do akej miery je písomné vyjadrenie jeho protistrany právne významné.\n45. Vychádzajúc z uvedeného, ústavný súd posúdil časť ústavnej sťažnosti,\nktorou sťažovateľ namietal porušenie svojho základného práva vyjadriť sa k vykonávaným\ndôkazom podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ako zjavne neopodstatnenú podľa § 56 ods. 2 písm. g)\nzákona o ústavnom súde.\nK namietanému porušeniu práva na ochranu majetku podľa čl. 1 dodatkového\nprotokolu a základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy\n\n22\n\n46. Vo vzťahu k námietke porušenia práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu\na základného práva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy napadnutým rozhodnutím ústavný súd\npoukazuje\n\nna\n\nsvoju\n\njudikatúru,\n\npodľa\n\nktorej\n\nvšeobecný\n\nsúd\n\nzásadne\n\nnemôže byť sekundárnym porušovateľom základných práv a práv hmotného charakteru,\nak toto porušenie nevyplýva z toho, že všeobecný súd súčasne porušil ústavno-procesné\nprincípy vyplývajúce z čl. 46 až čl. 48 ústavy. V opačnom prípade by ústavný súd\nbol opravnou inštanciou voči všeobecným súdom, a nie súdnym orgánom ochrany\nústavnosti podľa čl. 124 ústavy v spojení s čl. 127 ods. 1 ústavy. Ústavný súd\nby takým postupom nahradzoval skutkové a právne závery v rozhodnutiach všeobecných\nsúdov, ale bez toho, aby vykonal dokazovanie, ktoré je základným predpokladom\nna to, aby sa vytvoril skutkový základ rozhodnutí všeobecných súdov, a jeho subsumpciu\npod príslušné právne normy (obdobne napr. II. ÚS 71/07, III. ÚS 26/08).\n47. Keďže ústavný súd ústavnú sťažnosť v časti pre namietané porušenie základného\npráva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým uznesením\nnajvyššieho\n\nsúdu\n\nodmietol\n\nz\n\ndôvodu\n\nzjavnej\n\nneopodstatnenosti,\n\nodmietnutie\n\nďalšej časti ústavnej sťažnosti, ktorou sťažovateľ namietal porušenie svojho práva\npodľa čl. 1 dodatkového protokolu, resp. základného práva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy,\nbolo už len nevyhnutným dôsledkom vyplývajúcim zo vzájomného vzťahu medzi právami\nhmotno-právneho charakteru a ústavno-procesnými princípmi z perspektívy ich možného\nporušenia. Vzhľadom na uvedené ústavný súd odmietol aj túto časť ústavnej sťažnosti\nako zjavne neopodstatnenú podľa § 56 ods. 2 písm. g) zákona o ústavnom súde.\nP o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.\nV Košiciach 2. decembra 2020\n\nMiroslav Duriš\npredseda senátu\n\n23", "vazby": {"registre": ["preskúmanie rozhodnutia súdov"], "ustanovenia": ["čl. 127 ods. 1 ústavy"]}, "cituje": [{"guid": "ussr:30e812f1-5a48-4273-a6ad-30f47ef8ae4f", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2020:4.US.314.2020.1", "spisova_znacka": "IV. ÚS 314/2020", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 314/2020 z 1. 7. 2020", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2020-07-01", "citacie_n": 217, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2020:4.US.314.2020.1"}, {"guid": "ussr:2e83f887-02d6-412a-a39e-daaec18864c1", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:1.US.457.2016.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 457/2016", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 457/2016 z 17. 8. 2016", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2016-08-17", "citacie_n": 10, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:1.US.457.2016.1"}, {"guid": "ussr:82175c26-54b4-4b3a-a90d-96a8623575f4", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 295/2012", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 295/2012 z 28. 8. 2012", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2012-08-28", "citacie_n": 501, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:82175c26-54b4-4b3a-a90d-96a8623575f4"}, {"guid": "ussr:bbd43ac4-55a4-4b65-9b2d-8861a9c19cc5", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 249/2011", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 249/2011 z 29. 9. 2011", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2011-09-29", "citacie_n": 587, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:bbd43ac4-55a4-4b65-9b2d-8861a9c19cc5"}, {"guid": "ussr:2fb6c0fb-e6db-4d22-9976-4ff2d409a7c8", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 66/2011", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 66/2011 z 24. 2. 2011", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2011-02-24", "citacie_n": 580, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:2fb6c0fb-e6db-4d22-9976-4ff2d409a7c8"}, {"guid": "ussr:ab96affd-bb7c-4e65-9bc2-946cdae8652f", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 155/09", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 155/09 z 3. 6. 2009", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2009-06-03", "citacie_n": 545, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:ab96affd-bb7c-4e65-9bc2-946cdae8652f"}, {"guid": "ussr:2336e028-df60-4327-805d-0b05c7695255", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 134/09", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 134/09 z 2. 4. 2009", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2009-04-02", "citacie_n": 665, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:2336e028-df60-4327-805d-0b05c7695255"}, {"guid": "ussr:b30419c0-ff2f-44ff-94da-195ad6f1d9f6", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 241/07", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 241/07 z 18. 9. 2008", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2008-09-18", "citacie_n": 3093, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:b30419c0-ff2f-44ff-94da-195ad6f1d9f6"}, {"guid": "ussr:30c1b457-b190-42e9-af01-34f2d01b0fe2", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 26/08", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 26/08 z 23. 1. 2008", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2008-01-23", "citacie_n": 494, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:30c1b457-b190-42e9-af01-34f2d01b0fe2"}, {"guid": "ussr:fb2657f8-33ae-4282-9e9c-e0547657e646", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 71/07", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 71/07 z 26. 4. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-04-26", "citacie_n": 498, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:fb2657f8-33ae-4282-9e9c-e0547657e646"}, {"guid": "ussr:22e46e01-168d-4602-8970-3f703022b375", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 105/06", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 105/06 z 29. 3. 2006", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2006-03-29", "citacie_n": 1051, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:22e46e01-168d-4602-8970-3f703022b375"}, {"guid": "ussr:30502b65-8156-4299-b4ef-7eed7bcbebfc", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 214/04", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 214/04 z 30. 11. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-11-30", "citacie_n": 476, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:30502b65-8156-4299-b4ef-7eed7bcbebfc"}, {"guid": "ussr:988c75d3-8c92-4f8a-b943-c14a1e63d0c9", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 74/05", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 74/05 z 28. 4. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-04-28", "citacie_n": 2139, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:988c75d3-8c92-4f8a-b943-c14a1e63d0c9"}, {"guid": "ussr:1e646382-f770-4cca-bf55-8923a2f809f6", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 31/05", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 31/05 z 1. 3. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-03-01", "citacie_n": 1062, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:1e646382-f770-4cca-bf55-8923a2f809f6"}, {"guid": "ussr:ee20d469-9f07-4316-b495-2fcb4d48e455", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 27/04", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 27/04 z 11. 2. 2004", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2004-02-11", "citacie_n": 2330, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:ee20d469-9f07-4316-b495-2fcb4d48e455"}, {"guid": "ussr:f9f0ea07-293f-4916-b43c-575af129266c", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 115/03", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 115/03 z 3. 7. 2003", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2003-07-03", "citacie_n": 11296, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:f9f0ea07-293f-4916-b43c-575af129266c"}, {"guid": "ussr:aaae9e7a-db73-4721-bbad-518685f8e3fe", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 77/02", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 77/02 z 27. 11. 2002", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2002-11-27", "citacie_n": 2547, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:aaae9e7a-db73-4721-bbad-518685f8e3fe"}, {"guid": "ussr:2c2c7dfb-145b-4dfd-ba62-a3b465e6b49d", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 35/02", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 35/02 z 10. 10. 2002", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2002-10-10", "citacie_n": 1066, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:2c2c7dfb-145b-4dfd-ba62-a3b465e6b49d"}, {"guid": "ussr:6ed023e1-d357-433b-aef9-406487857e73", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 19/02", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 19/02 z 13. 3. 2002", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2002-03-13", "citacie_n": 3382, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:6ed023e1-d357-433b-aef9-406487857e73"}, {"guid": "ussr:fd75440e-aad0-4f97-b92f-df27c2c1b647", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 13/00", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 13/00 z 9. 7. 2001", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2001-07-09", "citacie_n": 6910, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:fd75440e-aad0-4f97-b92f-df27c2c1b647"}, {"guid": "ussr:fb62a029-a738-4485-9f41-c7ee37143e6e", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 17/01", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 17/01 z 19. 4. 2001", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2001-04-19", "citacie_n": 5942, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:fb62a029-a738-4485-9f41-c7ee37143e6e"}, {"guid": "ussr:4365ea3f-7810-4806-a09b-888aded6bf64", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 13/01", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 13/01 z 14. 2. 2001", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2001-02-14", "citacie_n": 1105, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:4365ea3f-7810-4806-a09b-888aded6bf64"}, {"guid": "ussr:2115fe63-2931-418d-8fd9-44b09da4b2a4", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:2.US.71.1997.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 71/97", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 71/97 z 15. 10. 1998", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1998-10-15", "citacie_n": 3317, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:2.US.71.1997.1"}, {"guid": "ussr:8c89c393-acbf-4a5b-9bfc-62402e14e2f3", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:2.US.21.1996.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 21/96", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 21/96 z 16. 5. 1996", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1996-05-16", "citacie_n": 5297, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:2.US.21.1996.1"}, {"guid": "ussr:28847603-cec4-43ed-995d-610a124baadf", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:2.US.1.1995.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 1/95", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 1/95 z 10. 1. 1995", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1995-01-10", "citacie_n": 4173, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:2.US.1.1995.1"}, {"guid": "a326cfac-ad3f-4f7e-aa31-3d73aa9f4a71:942be6f9-20ae-4f08-9be4-4269873c1823", "ecli": null, "spisova_znacka": "20Co/292/2015", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Prešov sp. zn. 20Co/292/2015 z 22. 11. 2016", "sud": "Krajský súd Prešov", "datum_vydania": "2016-11-22", "citacie_n": 1, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/a326cfac-ad3f-4f7e-aa31-3d73aa9f4a71:942be6f9-20ae-4f08-9be4-4269873c1823"}], "citovane_v": []}