{"guid": "ussr:ef07b2f1-9815-47c0-962d-b649398478c8", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2021:2.US.326.2021.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 326/2021", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 326/2021 z 16. 6. 2021", "citacia": "uznesenie Ústavného súdu SR z 16. júna 2021, sp. zn. II. ÚS 326/2021, ECLI:SK:USSR:2021:2.US.326.2021.1", "identifikacne_cislo": null, "sud": {"guid": "ussr", "nazov": "Ústavný súd Slovenskej republiky", "typ": "ustavny", "slug": "ustavny-sud"}, "sudca": "Ivan Fiačan", "sudca_id": 1071, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/ivan-fiacan-1071", "datum_vydania": "2021-06-16", "forma": "Uznesenie", "povaha": ["odmieta"], "oblast": ["Ústavné právo"], "podoblast": ["konanie o obnove konania pred ústavným súdom"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": "II.", "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-133", "nazov": "čl. 133 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-133", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-133"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-219.odsek-2", "nazov": "čl. 219 ods. 2 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-219.odsek-2", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-219"}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-133", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-219"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://www.ustavnysud.sk/docDownload/ef07b2f1-9815-47c0-962d-b649398478c8", "zdroj": "ussr", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2021:2.US.326.2021.1", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2021:2.US.326.2021.1", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2021:2.US.326.2021.1/text", "citacie_n": 4, "text": "SLOVENSKÁ REPUBLIKA\n\nUZNESENIE\nÚstavného súdu Slovenskej republiky\nII. ÚS 326/2021-26\nÚstavný súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu senátu Petra Molnára a sudcov\nIvana Fiačana (sudca spravodajca) a Jany Laššákovej v konaní podľa čl. 133 Ústavy Slovenskej\nrepubliky o návrhu RS INVESTMENT LTD, Regal Building, Middle Street, Kingstown, Saint\nVincent, reg. číslo: 15959 IBC 2007, zastúpenej Advokátskou kanceláriou Kucek & Partners,\ns. r. o., Námestie Martina Benku 26, Bratislava, IČO 36 865 192, v mene ktorej koná advokát\nJUDr. Adrián Kucek, na obnovu konania vo veci vedenej Ústavným súdom Slovenskej republiky\npod sp. zn. I. ÚS 152/2018 takto\nrozhodol:\nNávrh o d m i e t a .\nOdôvodnenie:\nI.\nNávrh navrhovateľky a skutkový stav veci\n1. Navrhovateľka sa návrhom na obnovu konania pred ústavným súdom doručeným ústavnému\nsúdu 27. októbra 2020 domáha povolenia obnovy konania vedeného na ústavnom súde pod sp. zn.\nI. ÚS 152/2018 a zrušenia uznesenia ústavného súdu č. k. I. ÚS 152/2018-99 zo 16. mája 2018, ako\naj opätovného prerokovania jej pôvodnej ústavnej sťažnosti v označenej veci.\n2. Návrh opiera o rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej aj „ESĽP“) z 19. mája 2020\nvo veci RS INVESTMENT LTD proti Slovenskej republike, sťažnosť č. 55610/18 (ďalej aj\n„rozsudok ESĽP z 19. mája 2020“), v ktorom ESĽP konštatoval porušenie jej práva na spravodlivé\nsúdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len\n„dohovor“).\n3. Právny predchodca navrhovateľky inicioval súdne konanie o náhradu škody proti Slovenskej\nrepublike – Ministerstvu financií Slovenskej republiky, vychádzajúc zo zodpovednosti štátu za\nprotiprávne konanie a protiprávne rozhodnutie daňového úradu v súvislosti s registráciou\nspoločnosti právneho predchodcu navrhovateľky ako platiteľa DPH. Okresný súd Bratislava\nV (ďalej aj „okresný súd“) žalobe čiastočne vyhovel a zaviazal žalovanú zaplatiť navrhovateľke\n4 473 112,35 eur s príslušenstvom. Krajský súd v Bratislave (ďalej aj „krajský súd“ alebo „odvolací\nsúd“) rozsudok okresného súdu potvrdil. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu podala žalovaná\n\ndovolanie, ktoré Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) odmietol. Následne\nnajvyšší súd na základe mimoriadneho dovolania podaného generálnym prokurátorom Slovenskej\nrepubliky (ďalej len „generálny prokurátor“) z podnetu žalovanej rozsudky krajského súdu\na okresného súdu zrušil a vec vrátil okresnému súdu na ďalšie konanie. Podľa najvyššieho súdu\nneboli rozsudky nižších súdov náležite odôvodnené.\n4. Okresný súd po opätovnom konaní rozsudkom č. k. 16 C 38/2007-393 zo 17. januára 2013 (ďalej\nlen „rozsudok okresného súdu zo 17. januára 2013“) znovu uložil žalovanej zaplatiť navrhovateľke\nsumu 4 473 112,35 eur s príslušenstvom. Krajský súd po odvolaní žalovanej potvrdil rozsudkom\nč. k. 5 Co 230/2013-431 a č. k. 5 Co 231/2013 z 24. júna 2014 (ďalej len „rozsudok krajského súdu\nz 24. júna 2014“) prvoinštančný rozsudok okresného súdu. Najvyšší súd uznesením č. k.\n5 Cdo 454/2014 z 15. decembra 2016 odmietol následné dovolanie žalovanej ako neprípustné.\nPo ďalšom mimoriadnom dovolaní generálneho prokurátora podanom na podnet žalovanej najvyšší\nsúd uznesením č. k. 5 MCdo 5/2015 z 31. júla 2017 (ďalej len „uznesenie najvyššieho súdu\nz 31. júla 2017“ alebo „rozhodnutie o dovolaní z 31. júla 2017“) zrušil rozsudky okresného súdu\nzo 17. januára 2013 a krajského súdu z 24. júna 2014 a vec vrátil okresnému súdu na ďalšie\nkonanie. Najvyšší súd dospel k záveru, že rozhodnutia súdov nižších stupňov v sebe subsumujú\ntaké zjavné pochybenia pri aplikácii hmotného práva, že majú povahu tzv. základných vád, ktoré\njudikatúra akceptuje ako dôvod na výnimočný odklon od princípu právnej istoty nastolenej\nprávoplatným súdnym rozhodnutím. Uviedol, že v otázke posudzovania premlčania práva došlo\nzo strany odvolacieho súdu i súdu prvej inštancie k vysloveniu odlišného názoru v porovnaní\ns ustálenými a dominujúcimi názormi v rozhodovacej praxi súdov, a to bez náležitého zdôvodnenia\ntohto právneho odklonu. Podľa najvyššieho súdu navrhovateľka v konaní nepreukázala vznik škody\na ušlého zisku ani existenciu príčinnej súvislosti medzi nesprávnym úradným postupom správcu\ndane a znížením jej majetku.\n5. Navrhovateľka napadla rozhodnutie najvyššieho súdu ústavnou sťažnosťou, v ktorej namietala\nporušenie základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej\nlen „ústava“), čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1\ndohovoru, k porušeniu ktorých malo dôjsť v dôsledku arbitrárnosti a rozporuplnosti napadnutého\nuznesenia najvyššieho súdu z 31. júla 2017. Ústavný súd sťažnosť navrhovateľky odmietol\nuznesením č. k. I. ÚS 152/2018-99 zo 16. mája 2018. Vyjadril názor, že najvyšší súd svoje závery\no prípustnosti a odôvodnenosti mimoriadneho dovolania generálneho prokurátora proti\nprávoplatnému rozhodnutiu odvolacieho súdu z 24. júna 2014 odôvodnil zrozumiteľne, jasne\na vyčerpávajúcim spôsobom, opierajúc sa o konkrétnu vlastnú judikatúru, ako aj judikatúru\nústavného súdu v obdobných veciach. Podľa ústavného súdu nebolo možné rozhodnutie\nnajvyššieho súdu bez ďalšieho považovať za svojvoľné, arbitrárne, vnútorne rozporné ani\nodporujúce podstate a účelu aplikovaných právnych noriem. Mimoriadne dovolanie bolo založené\nna dôvode (nesprávne právne posúdenie veci), na ktorý sa žalovaná nemohla úspešne odvolávať vo\nsvojom dovolaní, preto ochrana práv žalovanej nemohla byť dosiahnutá inými právnymi\nprostriedkami a zásah najvyššieho súdu bol odôvodnený.\n6. Navrhovateľka podala sťažnosť na ESĽP, v ktorej namietala porušenie čl. 6 ods. 1 dohovoru\nvzhľadom na skutočnosť, že právoplatný rozsudok v jej prospech bol opakovane zrušený najvyšším\nsúdom po mimoriadnom dovolaní podaným generálnym prokurátorom, čo bolo podľa jej názoru\nv rozpore s princípmi právnej istoty a rovnosti.\n\n2\n\n7. ESĽP vo svojom rozsudku z 19. mája 2020 konštatoval, že jediným dôvodom zrušenia\nrozsudkov okresného a krajského súdu bola nesprávna aplikácia právnych ustanovení upravujúcich\npremlčaciu lehotu a nesprávne posúdenie splnenia podmienok zodpovednosti štátu. ESĽP nebol\npresvedčený o tom, že tieto porušenia predstavujú okolnosti, ktoré by v predmetnom prípade\nodôvodňovali zásah do právoplatného a záväzného rozsudku. Uviedol, že rovnaké právne otázky\nvzniesla žalovaná v priebehu konania a boli tiež prítomné v čase prvého zrušujúceho rozhodnutia\nnajvyššieho súdu z roku 2012, následne na čo sa nimi zaoberali oba súdy nižšieho stupňa. To bolo\npotvrdené aj v uznesení, ktorým najvyšší súd pôvodne odmietol dovolanie žalovanej, pričom\nuviedol, že napadnuté rozsudky boli náležite zdôvodnené a podrobne zodpovedali argumenty\nodvolávajúcej sa strany, neboli zistené žiadne procesné pochybenia, absencia spravodlivosti ani\nznaky arbitrárnosti. Na základe uvedeného ESĽP považoval mimoriadne dovolanie v danom\nprípade za „ďalšie odvolanie, resp. skryté odvolanie“ v zmysle jeho judikatúry (pozri napr.\nRyabykh proti Rusku, sťažnosť č. 52854/99, body 51 ‒ 52) a konštatoval, že zrušenie rozsudkov\nbolo disproporčným opatrením. Na tento záver nemalo podľa ESĽP vplyv, či to napokon bude\nalebo nebude mať za následok akúkoľvek skutočnú škodu, ktorá vznikne sťažujúcej sa spoločnosti.\nPreto podľa ESĽP v posudzovanom prípade došlo k porušeniu čl. 6 ods. 1 dohovoru.\nII.\nArgumentácia navrhovateľky\n8. Navrhovateľka v návrhu uviedla, že je vylúčené, aby podala žalobu o obnovu konania pred\nvšeobecnými súdmi podľa Civilného sporového poriadku, keďže by ju po prvé prejednal súd, ktorý\nvo veci rozhodoval v prvej inštancii, a teda by vznikol totožný stav, aký je v súčasnosti, keďže\nnajvyšší súd zrušil rozsudky okresného súdu zo 17. januára 2013 a krajského súdu z 24. júna 2014\na vec vrátil okresnému súdu na ďalšie konanie. Okresný súd je zároveň viazaný právnym názorom\nnajvyššieho súdu vysloveným v zrušujúcom uznesení z 31. júla 2017. Ako druhý dôvod uviedla, že\nžaloba o obnovu konania nie je prípustná proti rozhodnutiu, ktorého zmenu alebo zrušenie možno\ndosiahnuť inak, čo je podľa jej názoru aj daný prípad, keďže rozsudky boli zrušené najvyšším\nsúdom. Konanie o žalobe o obnovu konania tak podľa navrhovateľky môže viesť len k opätovnému\nmeritórnemu prerokovaniu jej veci bez možnosti ovplyvniť existenciu, procesné dôsledky a kasačný\núčinok rozhodnutia najvyššieho súdu o mimoriadnom dovolaní z 31. júla 2017 vo vzťahu\nk skoršiemu právoplatnému rozhodnutiu v merite veci. Podľa navrhovateľky tak žaloba o obnovu\ncivilného konania nemôže privodiť nápravu porušenia jej práva vysloveného rozsudkom ESĽP\nz 19. mája 2020, ku ktorému došlo práve zrušením skoršieho právoplatného rozhodnutia vo veci\nnajvyšším súdom na základe mimoriadneho dovolania generálneho prokurátora.\n9. Navrhovateľka uvádza, že v súlade s judikatúrou ESĽP v prípade porušenia čl. 6 dohovoru\nžalovaným štátom by sa mal úspešný sťažovateľ v konaní pred ESĽP v rozsahu, v akom je to\nmožné, dostať do situácie, v akej by bol, ak by požiadavky tohto článku boli rešpektované.\n10. Z uvedeného podľa navrhovateľky vyplýva, že jedinou účinnou nápravou porušenia jej práv je\nobnova konania pred ústavným súdom. Ústavný súd by mal prerokovať pôvodnú ústavnú sťažnosť\nnavrhovateľky, pričom je povinný vychádzať z právneho názoru vysloveného v rozhodnutí\nmedzinárodnej organizácie. Ak ústavný súd uvedie obnovené konanie do súladu s rozsudkom\nESĽP, splní tým záväzok Slovenskej republiky vyplývajúci z dohovoru.\n\n3\n\nIII.\nPredbežné prerokovanie návrhu\n11. Úlohou ústavného súdu v konaní o predmetnom návrhu navrhovateľky je zistiť, či rozhodnutím\norgánu medzinárodnej organizácie vznikla Slovenskej republike povinnosť v konaní pred ústavným\nsúdom znovu preskúmať už prijaté rozhodnutie ústavného súdu v zmysle § 214 zákona č. 314/2018\nZ. z. o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení\nneskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“).\n12. Ústavný súd v úvode zdôrazňuje, že si je vedomý mechanizmu dohľadu nad vykonávaním\nrozsudkov ESĽP podľa čl. 46 dohovoru, ktorý je zverený Výboru ministrov Rady Európy (ďalej len\n,,výbor ministrov“), ako i dôležitosti účinnej implementácie rozsudkov ESĽP [pozri Verein gegen\nTierfabriken Schweiz (VgT) proti Švajčiarsku (č. 2) z 30. 6. 2009, sťažnosť č. 32772/02, bod 84].\n13. Článok 46 dohovoru, ktorý sa vzťahuje na všetky rozsudky ESĽP o porušení dohovoru, ukladá\nzmluvnému štátu právnu povinnosť ukončiť porušovanie a zjednať nápravu jeho dôsledkov.\nZmluvný štát má v zásade voľnosť pri výbere prostriedku, ktorým vyhovie rozsudku o porušení\npráv podľa dohovoru [rozsudok Papamichalopoulos a ďalší proti Grécku (čl. 50) z 31. 10. 1995,\nsťažnosť č. 14556/89, bod 34]. Zohľadňujúc inštitucionálnu rovnováhu medzi ESĽP, Výborom\nministrov a zmluvnými štátmi, ktoré majú vykonať rozsudok o porušení práv podľa dohovoru, je\nkonečné rozhodnutie o opatreniach v právomoci zmluvného štátu pod dohľadom výboru ministrov\n(rozsudok Veľkej komory vo veci Ilgar Mammadov proti Azerbajdžanu z 29. 5. 2019, sťažnosť\nč. 15172/13, bod 182). Dôležité v tejto súvislosti je to, aby opatrenia prijaté na vnútroštátnej úrovni\nzmluvným štátom boli zlučiteľné so závermi a duchom rozsudku (tamtiež bod 186).\n14. Navrhovateľka zakladá dôvodnosť svojho návrhu na obnovu konania pred ústavným súdom,\nteda povinnosť opätovného preskúmania napadnutého uznesenia, na bode 38 rozsudku ESĽP\nz 19. mája 2020, z ktorého vyplýva, že ESĽP nebol presvedčený, že v danom prípade existovali\nokolnosti odôvodňujúce zásah do konečného a záväzného súdneho rozhodnutia, ďalej na bode 40\nrozsudku ESĽP, v ktorom vyslovil, že mimoriadne dovolanie možno v danom prípade skôr\npovažovať za ďalšie odvolanie, resp. za skryté odvolanie podľa judikatúry ESĽP, a že zrušenie\nrozsudkov bolo neprimeraným opatrením, a napokon na bode 41 rozsudku ESĽP, v ktorom\nkonštatoval porušenie čl. 6 ods. 1 dohovoru z už uvedených dôvodov.\n15. V tejto súvislosti je vhodné poznamenať, že v rámci mechanizmu dohľadu nad výkonom\nrozsudkov ESĽP výborom ministrov bol rozsudok ESĽP zaradený do skupiny prípadov DRAFT –\nOVA, a. s., proti Slovenskej republike. Táto skupina prípadov sa týka porušenia práva na\nspravodlivý proces z dôvodu mimoriadnych dovolaní podaných generálnym prokurátorom\na povolených najvyšším súdom proti právoplatným, záväzným a vykonateľným rozsudkom\nvydaným v civilných sporoch v prospech sťažujúcich sa spoločností. ESĽP v nich konštatoval, že\nzásah do konečných rozhodnutí bol v rozpore so zásadami vyplývajúcimi z čl. 6 ods. 1 dohovoru.\nSťažujúce sa spoločnosti (DRAFT – OVA, a. s., COMPCAR, s. r. o, a PSMA, spol. s r. o.)\nv uvedených prípadoch postupovali tak, že sa na základe rozsudkov ESĽP domáhali obnovy\nkonania pred všeobecným súdom. Vo veci PSMA, spol. s r. o., všeobecný súd návrh na obnovu\nkonania povolil. Spoločnosti DRAFT – OVA, a. s., a COMPCAR, s. r. o., podali aj návrhy na\nobnovu konania pred ústavným súdom.\n\n4\n\n16. Návrh obchodnej spoločnosti DRAFT – OVA, a. s., na obnovu konania vo veci vedenej pod\nsp. zn. IV. ÚS 35/2012 ústavný súd odmietol ako zjavne neopodstatnený uznesením č. k.\nIII. ÚS 97/2018-13 z 13. marca 2018 s tým, že z príslušného rozsudku ESĽP nevyplýva povinnosť\npreskúmania napadnutého uznesenia ústavného súdu. ESĽP rozsudkom z 9. júna 2015 vo veci\nDRAFT - OVA, a. s., proti Slovenskej republike (sťažnosť č. 72493/10) rozhodol o porušení čl. 6\nods. 1 dohovoru, konkrétne práva na spravodlivé súdne konanie a osobitne princípu právnej istoty,\nz dôvodu zrušenia právoplatného a vykonateľného rozsudku v prospech sťažujúcej sa spoločnosti\nnajvyšším súdom na základe mimoriadneho dovolania podaného generálnym prokurátorom na\npodnet druhého z účastníkov konania. Zároveň rozhodol aj o porušení práva sťažujúcej sa\nobchodnej spoločnosti na majetok zaručeného čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane\nľudských práv a základných slobôd (ďalej aj „dodatkový protokol“). V súvislosti so záverom ESĽP\no porušení čl. 1 dodatkového protokolu sa spoločnosť DRAFT – OVA, a. s., nároku na nápravu\nporušenia jej práv domáhala návrhom na obnovu konania podľa vtedy platného a účinného § 228\nods. 1 písm. d) Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“).\n17. Návrhu obchodnej spoločnosti COMPCAR, s. r. o., na obnovu konania vo veci vedenej pod\nsp. zn. II. ÚS 421/2012 ústavný súd vyhovel a nálezom č. k. I. ÚS 76/2016-29 z 11. mája 2016\nobnovu konania povolil. V pôvodnom konaní (vedenom pod sp. zn. II. ÚS 421/2012) podala\nobchodná spoločnosť ústavnú sťažnosť proti zrušujúcemu uzneseniu najvyššieho súdu, ktorý na\nzáklade mimoriadneho dovolania generálneho prokurátora podaného na podnet druhého účastníka\nkonania zrušil právoplatné rozsudky okresného a krajského súdu vydané v jej prospech. Ústavný\nsúd následne jej ústavnú sťažnosť odmietol. Okresný súd a krajský súd sa pri svojom opätovnom\nmeritórnom rozhodovaní v predmetnej veci spravovali právnymi názormi vyslovenými najvyšším\nsúdom v jeho kasačnom uznesení. Následne ESĽP vydal rozsudok z 9. júna 2015 vo veci\nCOMPCAR, s. r. o., proti Slovenskej republike (sťažnosť č. 25132/13), ktorým vyslovil porušenie\npráva tejto obchodnej spoločnosti na spravodlivé konanie podľa čl. 6 dohovoru, keďže mimoriadne\ndovolanie generálneho prokurátora vnímal iba ako ďalšie (skryté) odvolanie a rozhodnutie\nnajvyššieho súdu považoval za nezlučiteľné s princípom právnej istoty. Opätovné meritórne\nrozsudky okresného a krajského súdu napadla obchodná spoločnosť COMPCAR, s. r. o., ďalšou\nústavnou sťažnosťou, ktorej ústavný súd nevyhovel, tentokrát nálezom č. k. I. ÚS 154/2015-59\nzo 16. septembra 2015. V odôvodnení nálezu okrem iného uviedol, že rozsudok ESĽP z 9. júna\n2015 môže mať potencionálne (pri dodržaní právnych uzancií vychádzajúcich z čl. 133 ústavy\na § 75 a nasl. zákona č. 38/1993 Z. z.) svoj význam iba pre prípadne ďalšie súdne konanie (obnovu\nkonania) pred ústavným súdom pri splnení zákonom predpísaných náležitostí, avšak nie už v konaní\no danej ústavnej sťažnosti. Obchodná spoločnosť podala návrh na povolenie obnovy konania pred\nokresným súdom podľa § 228 a nasl. OSP aj návrh na povolenie obnovy konania pred ústavným\nsúdom.\n18. Ústavný súd nálezom č. k. I. ÚS 76/2016-29 z 11. mája 2016 následne obnovu konania vo veci\npôvodnej (prvej) ústavnej sťažnosti spoločnosti COMPCAR, s. r. o., vedenej pod sp. zn.\nII. ÚS 421/2012 povolil a uznesenie č. k. II. ÚS 421/2012-14 z 11. októbra 2012 zrušil. Predmetom\nústavného prieskumu v obnovenom konaní bolo kasačné uznesenie najvyššieho súdu\no mimoriadnom dovolaní generálneho prokurátora v právnej veci dotknutej obchodnej spoločnosti.\nV obnovenom konaní však ústavný súd uznesením č. k. II. ÚS 421/2012-53 z 13. decembra 2016\nústavnú sťažnosť odmietol ako zjavne neopodstatnenú, dodajúc, že podanie návrhu zo strany\n\n5\n\nspoločnosti COMPCAR, s. r. o., na povolenie obnovy konania pred okresným súdom v právnej veci\ndotknutej obchodnej spoločnosti vylučuje vzhľadom na princíp subsidiarity právomoc ústavného\nsúdu meritórne konať a rozhodovať o uplatnených námietkach porušenia jej základných práv.\n19. Napriek skutočnosti, že v prípade spoločnosti COMPCAR, s. r. o., v konaní vedenom pod\nsp. zn. I. ÚS 76/2016 rozhodoval ústavný súd o skutkovo podobnej veci, príslušný senát ústavného\nsúdu poukazuje na podstatné odlišnosti vyskytujúce sa v aktuálne prejednávanej veci\nnavrhovateľky. V konaní vedenom pod sp. zn. I. ÚS 76/2016 sa okresný súd a krajský súd pri\nsvojom opätovnom rozhodovaní po zrušení ich rozhodnutí na základe mimoriadneho dovolania\nspravovali právnymi názormi vyslovenými najvyšším súdom v jeho kasačnom uznesení, keďže\nrozsudok ESĽP z 9. júna 2015 bol vydaný až následne po ich opätovnom rozhodnutí. Obchodná\nspoločnosť COMPCAR, s. r. o., sa taktiež domáhala aj povolenia obnovy konania vedeného pred\nvšeobecnými súdmi, pričom okresný súd obnovu konania povolil.\n20. V prejednávanej veci navrhovateľky ústavný súd dopytom na Okresnom súde Bratislava V\nzistil, že konanie sa po zrušení rozsudku okresného súdu zo 17. januára 2013 a rozsudku krajského\nsúdu z 24. júna 2014 najvyšším súdom vedie na okresnom súde pod sp. zn. 56 C 74/2019 a vo veci\nnebolo dosiaľ meritórne rozhodnuté.\n21. S poukazom na uvedené odlišnosti v procesnom postavení navrhovateľky a na to, že v náleze\nč. k. I. ÚS 76/2016-29 z 11. mája 2016 prihliadal ústavný súd na osobitosti prípadu a odkázal na\nnález č. k. I. ÚS 154/2015-59 zo 16. septembra 2015, považoval príslušný senát ústavného súdu\naktuálne prejednávanú vec za dostatočne odlišnú od veci vedenej pod sp. zn. I. ÚS 76/2016. Preto\npred rozhodnutím o návrhu navrhovateľky na obnovu konania pred ústavným súdom nepovažoval\nza nevyhnutné realizovať postup v zmysle § 13 ods. 1 zákona o ústavnom súde.\n22. Je nesporné, že navrhovateľka disponuje právoplatným rozsudkom ESĽP proti Slovenskej\nrepublike z 19. mája 2020, ktorým ESĽP vyslovil porušenie jej práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru\nv súvislosti s konaním, ktoré nebolo dosiaľ právoplatne skončené a aktuálne stále prebieha pred\nsúdom prvej inštancie.\n23. Podľa čl. 46 ods. 1 dohovoru vysoké zmluvné strany sa zaväzujú, že sa budú riadiť\nprávoplatným rozsudkom súdu vo všetkých prípadoch, ktorých sú stranami.\n24. Podľa čl. 1 ods. 2 ústavy Slovenská republika uznáva a dodržiava všeobecné pravidlá\nmedzinárodného práva, medzinárodné zmluvy, ktorými je viazaná, a svoje ďalšie medzinárodné\nzáväzky.\n25. Podľa čl. 154c ods. 1 ústavy medzinárodné zmluvy o ľudských právach a základných\nslobodách, ktoré Slovenská republika ratifikovala a boli vyhlásené spôsobom ustanoveným\nzákonom pred nadobudnutím účinnosti tohto ústavného zákona, sú súčasťou jej právneho poriadku\na majú prednosť pred zákonom, ak zabezpečujú väčší rozsah ústavných práv a slobôd.\n26. Podľa čl. 152 ods. 4 ústavy výklad a uplatňovanie ústavných zákonov, zákonov a ostatných\nvšeobecne záväzných právnych predpisov musí byť v súlade s touto ústavou.\n27. Podľa čl. 3 CSP každé ustanovenie tohto zákona je potrebné vykladať v súlade s Ústavou\nSlovenskej republiky, verejným poriadkom, princípmi, na ktorých spočíva tento zákon,\ns medzinárodnoprávnymi záväzkami Slovenskej republiky, ktoré majú prednosť pred zákonom,\n\n6\n\njudikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva a Súdneho dvora Európskej únie, a to s trvalým\nzreteľom na hodnoty, ktoré sú nimi chránené.\n28. Podľa § 455 CSP ak bolo rozhodnutie zrušené a ak bola vec vrátená na ďalšie konanie a nové\nrozhodnutie, súd prvej inštancie a odvolací súd sú viazané právnym názorom dovolacieho súdu.\nZároveň však podľa druhej vety § 193 CSP je súd tiež viazaný rozhodnutím ústavného súdu alebo\nEurópskeho súdu pre ľudské práva, ktoré sa týkajú základných ľudských práv a slobôd.\n29. Podľa čl. 133 ústavy proti rozhodnutiu ústavného súdu nemožno podať opravný prostriedok; to\nneplatí, ak rozhodnutím orgánu medzinárodnej organizácie zriadeného na uplatňovanie\nmedzinárodnej zmluvy, ktorou je Slovenská republika viazaná, vznikne Slovenskej republike\npovinnosť v konaní pred ústavným súdom znovu preskúmať už prijaté rozhodnutie ústavného súdu.\n30. Podľa § 214 zákona o ústavnom súde právoplatné rozhodnutie ústavného súdu možno za\npodmienok ustanovených týmto zákonom napadnúť návrhom na obnovu konania pred ústavným\nsúdom, ak rozhodnutím orgánu medzinárodnej organizácie vznikne Slovenskej republike povinnosť\nv konaní pred ústavným súdom znovu preskúmať už prijaté rozhodnutie ústavného súdu.\nUstanovenie § 55 písm. c) sa v tomto prípade nepoužije.\n31. Podľa § 220 ods. 1 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd zistí, že z rozhodnutia orgánu\nmedzinárodnej organizácie nevyplýva povinnosť opätovného preskúmania napadnutého\nrozhodnutia ústavného súdu, návrh na obnovu konania ako zjavne neopodstatnený uznesením\nodmietne.\n32. Požiadavka na nápravu porušenia dohovoru zisteného ESĽP je implicitne vyvodzovaná\nz obsahu čl. 46 ods. 1 dohovoru, čo sa v oblasti ochrany základných práv a slobôd nevyčerpáva len\nsatisfakciou, prípadne kompenzáciou za porušenie základného práva, ale takáto náprava sa\nzabezpečuje aj uvedením veci do pôvodného stavu, teda nastolením stavu, v ktorom sa jednotlivec\nnachádzal pred porušením dohovoru (restitutio in integrum). Z odporúčania č. R (2000)2 výboru\nministrov členským štátom o obnove alebo opätovnom prejednaní niektorých prípadov na\nvnútroštátnej úrovni na základe rozsudkov ESĽP, ktoré bolo prijaté 19. januára 2000 na\n649. zasadnutí delegátov ministrov [ďalej len „odporúčanie č. R (2000)2“], vyplýva, že obnova\nkonania, resp. opätovné prejednanie prípadu, predstavuje najúčinnejší, ak nie jediný prostriedok\nna dosiahnutie individuálnej implementácie rozhodnutia ESĽP, ktorým bolo vyslovené porušenie\nzákladného práva sťažovateľa rozhodnutím vnútroštátneho orgánu súdneho typu alebo postupom\npredchádzajúcim jeho vydaniu (nález č. k. PL. ÚS 23/2019-94 z 9. decembra 2020).\n33. Ústavný súd v uznesení č. k. I. ÚS 380/2020-24 z 20. augusta 2020 vyjadril názor, že obnova\nkonania pred ústavným súdom predstavuje prostriedok nápravy iba vtedy, ak nie je možné\ndosiahnuť nápravu prostredníctvom obnovy konania pred všeobecnými súdmi. O takúto situáciu\npôjde v zásade v dvoch druhoch prípadov. V prvom rade pôjde o prípady, keď ústavný súd\nrozhodoval vo veci ako jediná inštancia (napr. rozsudok vo veci Harabin proti Slovenskej republike\nz 20. 11. 2012, sťažnosť č. 58688/11, keď plénum ústavného súdu rozhodovalo ako jediná inštancia\nvo veci disciplinárneho konania proti sťažovateľovi ako predsedovi najvyššieho súdu; označený\nrozsudok ESĽP predstavoval impulz na zavedenie možnosti iniciovať konanie o obnove konania aj\npred ústavným súdom, pozri aj PL. ÚS 92/2011). V druhom rade pôjde o prípady, keď ústavný súd\nporušil právo na prístup k (ústavnému) súdu (napr. rozsudok vo veci Franek proti Slovenskej\n\n7\n\nrepublike z 11. 2. 2014, sťažnosť č. 14090/10, keď ústavný súd odmietol preskúmať námietky\nsťažovateľa z dôvodu domnelého oneskoreného podania sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy; tiež\nrozsudok vo veci Trančíková proti Slovenskej republike z 13. 1. 2015, sťažnosť č. 17127/12, keď\nústavný súd odmietol meritórne preskúmať námietky sťažovateľky vo vzťahu k rozhodnutiam súdu\nprvej a druhej inštancie).\n34. Aj podľa odbornej literatúry bola právna úprava obnovy konania pred ústavným súdom\nbezprostrednou reakciou na rozsudky ESĽP o porušení ľudských práv sťažovateľov, ku ktorému\ndošlo zo strany ústavného súdu, ktorý buď rozhodoval ako jediná inštancia (rozsudok Harabin\nproti Slovenskej republike z 20. novembra 2012), pre prípady, v ktorých ESĽP konštatoval, že\ndošlo k porušeniu práv sťažovateľov na prístup k ústavnému súdu (rozsudok Majchrák\nproti Slovenskej republike z 23. októbra 2012, rozsudok Ďurďovič a Trančíková proti Slovenskej\nrepublike zo 7. októbra 2014, rozsudok Franek proti Slovenskej republike z 11. februára 2014)\nalebo ak zistené porušenie vzhľadom na jeho charakter nemožno napraviť obnovou konania pred\nvšeobecnými súdmi (rozsudok Trančíková proti Slovenskej republike z 13. januára 2015).\nV už uvedených prípadoch sťažovatelia nemali inú možnosť, ako obrátiť sa svojimi žiadosťami\no obnovu konania priamo na ústavný súd. V takýchto prípadoch je namieste obnova konania pred\nústavným súdom, pretože nápravu zistených nedostatkov nie je možné zabezpečiť obnovou konania\npred všeobecnými súdmi. Vychádzajúc z princípu subsidiarity (sp. zn. II. ÚS 421/2012, sp. zn.\nIII. ÚS 97/2018), je od týchto prípadov potrebné odlíšiť situácie, keď k porušeniu práv zaručených\ndohovorom došlo v konaní pred všeobecnými súdmi, pričom nápravu zisteného porušenia je možné\nzabezpečiť obnovou konania pred nimi. Obnova konania pred ústavným súdom bola zavedená do\nprávneho poriadku pre prípady, v ktorých porušovateľom práv neboli primárne všeobecné súdy, ale\nústavný súd, a nie pre prípady, v ktorých možno nápravu dosiahnuť obnovou konania (alebo\nvzhľadom na okolnosti prípadu iným spôsobom, pozn.) pred všeobecnými súdmi, a to napriek\ntomu, že tieto pred rozhodnutím ESĽP posudzoval aj ústavný súd na základe sťažnosti podľa\nčl. 127 ústavy. Jeho rozhodnutie o neporušení práv je tak prelomené rozhodnutím ESĽP (porovnaj\nMacejková, I., Bárány, E., Baricová, J., Fiačan, I., Holländer, P., Svák, J. a kolektív. Zákon\no Ústavnom súde Slovenskej republiky. Komentár. 1. vydanie. Bratislava : C. H. Beck, 2020).\n35. Po oboznámení sa s výrokom a odôvodnením rozsudku ESĽP z 19. mája 2020 vo veci\nRS INVESTMENT LTD proti Slovenskej republike ústavný súd zistil, že neobsahuje výslovnú\npovinnosť opätovného preskúmania uznesenia ústavného súdu č. k. I. ÚS 152/2018-99 zo 16. mája\n2018.\n36. Z doterajšej judikatúry ústavného súdu je však zrejmá tendencia povoliť obnovu konania aj\nnapriek absencii výslovného príkazu opätovného preskúmania napadnutého rozhodnutia ústavného\nsúdu v odôvodnení rozsudku ESĽP, ak je v záujme poskytnutia materiálnej ochrany práv\nnavrhovateľov nevyhnutné, aby ústavný súd opätovne preskúmal ich pôvodné sťažnostné námietky.\nNapr. v konaniach vedených pod sp. zn. III. ÚS 347/2015 (Durďovič a Trančíková)\na II. ÚS 218/2016 (Franek), v ktorých bolo právo navrhovateľov podľa čl. 6 dohovoru v zmysle\nrozsudkov ESĽP porušené ústavným súdom. Absencia uvedenia výslovnej povinnosti opätovného\npreskúmania uznesenia ústavného súdu v odôvodnení rozsudku ESĽP z 19. mája 2020 preto nie je\nz hľadiska rozhodnutia o povolení obnovy konania pred ústavným súdom kľúčová.\n\n8\n\n37. Ústavný súd na tomto mieste pripomína, že k porušeniu práva navrhovateľky na spravodlivé\nsúdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru došlo podľa ESĽP uznesením najvyššieho súdu\nz 31. júla 2017, pričom však po zrušení právoplatného rozsudku okresného súdu zo 17. januára\n2013 a rozsudku krajského súdu z 24. júna 2014 nebolo konanie v navrhovateľkinej veci\nprávoplatne skončené, ale stále prebieha.\n38. Podľa § 193 druhej vety Civilného sporového poriadku je súd viazaný rozhodnutím ústavného\nsúdu alebo Európskeho súdu pre ľudské práva, ktoré sa týkajú základných ľudských práv a slobôd.\n39. Podľa § 464 v spojení s § 455 Civilného sporového poriadku ak bolo rozhodnutie zrušené a ak\nbola vec vrátená na ďalšie konanie a nové rozhodnutie, súd prvej inštancie a odvolací súd sú\nviazané právnym názorom dovolacieho súdu.\n40. Vo všeobecnosti je právny názor dovolacieho súdu vyslovený v zrušujúcom rozhodnutí pre\nsúdy záväzný, pokiaľ nedošlo po zrušení veci v súdnom konaní k zmene skutkových zistení, ktoré\nsú odlišné od pôvodných výsledkov dokazovania. Ak dôjde v ďalšom konaní k zmene skutkového\nzákladu veci, z ktorého vychádzal dovolací súd, nemôže sa záväznosť jeho právneho názoru\nuplatniť. V takomto prípade je viazanosť názorom dovolacieho súdu obmedzená alebo úplne zaniká\n(Števček, M., Ficová, S., Baricová, J., Mesiarkinová, S., Bajánková, J., Tomašovič, M., a kol.\nCivilný sporový poriadok. Komentár. Praha : C. H. Beck, 2016, komentár k § 455). Viazanosť\nnázorom dovolacieho súdu však okrem zmeny skutkových zistení môže zaniknúť aj v prípade\npredpokladanom v § 193 Civilného sporového poriadku.\n41. Po vrátení veci na ďalšie konanie je síce okresný súd, ako aj krajský súd viazaný právnym\nnázorom najvyššieho súdu, no v zmysle § 193 Civilného sporového poriadku aplikovaného ústavne\nsúladným spôsobom v zmysle čl. 152 ods. 4, čl. 1 ods. 2 a čl. 154c ods. 1 ústavy v spojení s čl. 46\nods. 1 dohovoru ako lex specialis vo vzťahu k § 455 Civilného sporového poriadku s ohľadom na\nexistenciu rozsudku ESĽP z 19. mája 2020 vo veci RS INVESTMENT LTD proti Slovenskej\nrepublike budú okresný súd a krajský súd viazané právnym názorom ESĽP vyjadreným v tomto\nrozsudku. Inými slovami, rozsudok ESĽP „prelomí“ kasačný účinok rozhodnutia najvyššieho súdu\n(k tomu pozri a porovnaj aj nález Ústavného súdu Českej republiky č. k. I. ÚS 310/05\nz 15. novembra 2006, str. 4, podľa ktorého rozhodnutia ESĽP sú pre Českú republiku a orgány\nverejnej moci na jej území záväzné v individuálnej veci, čo vyplýva tiež z čl. 46 ods. 1 dohovoru,\nktorý deklaruje záväznosť rozhodnutí ESĽP v jednotlivej veci ako vlastnosť „res iudicata“ týchto\nrozhodnutí).\n42. Ak v navrhovateľkinej individuálnej veci existuje aj rozsudok ESĽP, toto rozhodnutie je\nzáväzné aj pre konajúci všeobecný súd. V zmysle už uvedeného právny názor ESĽP vyjadrený\nv jeho rozsudku vo veci RS INVESTMENT LTD proti Slovenskej republike prelomí právny názor\nnajvyššieho súdu vyjadrený v jeho kasačnom uznesení z 31. júla 2017. Nápravy namietaného\nporušenia práv sa tak navrhovateľka môže domáhať priamo v prebiehajúcom konaní pred\nvšeobecnými súdmi, ktoré nebolo právoplatne skončené.\n43. Pre materiálnu ochranu práv navrhovateľky v aktuálnej procesnej situácii preto nie je\nnevyhnutné, aby ústavný súd opätovne preskúmal jej pôvodné sťažnostné námietky.\n44. Na základe uvedeného dospel ústavný súd k záveru, že z rozsudku ESĽP z 19. mája 2020\nvo veci RS INVESTMENT LTD proti Slovenskej republike nevyplýva povinnosť opätovného\n\n9\n\npreskúmania napadnutého uznesenia ústavného súdu č. k. I. ÚS 152/2018-99 zo 16. mája 2018\na zároveň nepovažoval za nevyhnutné v záujme poskytnutia materiálnej ochrany práv\nnavrhovateľky opätovne preskúmať jej pôvodné sťažnostné námietky vo veci sp. zn.\nI. ÚS 152/2018. Z uvedených dôvodov návrh navrhovateľky na obnovu konania pred ústavným\nsúdom odmietol podľa § 220 ods. 1 zákona o ústavnom ako zjavne neopodstatnený.\n45. Z čl. 46 dohovoru vyplýva Slovenskej republike ako zmluvnému štátu dohovoru (Vysokej\nzmluvnej strane) povinnosť napraviť porušenie, o ktorom rozhodol ESĽP, z čoho však nevyplýva,\nže navrhovateľka má možnosť výberu medzi viacerými prostriedkami, resp. nástrojmi na zjednanie\ntejto nápravy. Z pohľadu medzinárodných záväzkov, ktoré na seba Slovenská republika prevzala, je\ndôležitou skutočnosť, že takýto (účinný) prostriedok nápravy v praxi existuje a že je navrhovateľke\ndostupný.\nP o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu ústavného súdu nemožno podať opravný prostriedok.\nV Košiciach 16. júna 2021\n\nPeter Molnár\npredseda senátu\n\n10", "vazby": {"registre": ["obnova konania pred ústavným súdom - senát", "konanie pred ústavným súdom-podmienky konania pred ústavným súdom", "konanie pred ústavným súdom-obnova konania pred ústavným súdom", "obnova konania-obnova konania pred ústavným súdom"], "ustanovenia": ["čl. 133 ústavy v spojení s § 219 ods. 2 zákona o ústavnom súde"]}, "cituje": [{"guid": "ussr:1ff0bb65-a83b-4544-8a38-1954985f2cd1", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2020:1.US.380.2020.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 380/2020", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 380/2020 z 20. 8. 2020", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2020-08-20", "citacie_n": 9, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2020:1.US.380.2020.1"}, {"guid": "ussr:b1141715-f463-40cf-be82-114aa8208a8d", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2018:1.US.152.2018.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 152/2018", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 152/2018 z 16. 5. 2018", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2018-05-16", "citacie_n": 6, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2018:1.US.152.2018.1"}, {"guid": "ussr:b6a791fb-cce3-4582-9792-f08b459e8f3e", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2018:3.US.97.2018.1", "spisova_znacka": "III. ÚS 97/2018", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 97/2018 z 13. 3. 2018", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2018-03-13", "citacie_n": 4, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2018:3.US.97.2018.1"}, {"guid": "ussr:5d1e1611-b67a-4371-b627-20076bd5a47e", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:1.US.76.2016.2", "spisova_znacka": "I. ÚS 76/2016", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 76/2016 z 11. 5. 2016", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2016-05-11", "citacie_n": 21, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:1.US.76.2016.2"}, {"guid": "ussr:ca7016ee-ca88-44e8-9035-cf590965c741", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:2.US.218.2016.2", "spisova_znacka": "II. ÚS 218/2016", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 218/2016 z 11. 5. 2016", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2016-05-11", "citacie_n": 7, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:2.US.218.2016.2"}, {"guid": "ussr:b3a2004a-9640-4766-b940-7b5d6483406b", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:3.US.347.2015.1", "spisova_znacka": "III. ÚS 347/2015", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 347/2015 z 27. 10. 2015", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2015-10-27", "citacie_n": 10, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:3.US.347.2015.1"}, {"guid": "ussr:60e6fb52-78ac-4ca9-88fb-8291ffb9af48", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2015:1.US.154.2015.2", "spisova_znacka": "I. ÚS 154/2015", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 154/2015 z 16. 9. 2015", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2015-09-16", "citacie_n": 9, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2015:1.US.154.2015.2"}, {"guid": "ussr:595ab85f-35f4-44d1-aa0a-e57d4f21a6c6", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 421/2012", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 421/2012 z 11. 10. 2012", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2012-10-11", "citacie_n": 18, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:595ab85f-35f4-44d1-aa0a-e57d4f21a6c6"}, {"guid": "ussr:9994c648-fe54-4b9c-964b-ab4b6bc07baf", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 35/2012", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 35/2012 z 19. 1. 2012", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2012-01-19", "citacie_n": 47, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:9994c648-fe54-4b9c-964b-ab4b6bc07baf"}, {"guid": "ussr:f16f7baa-973b-40f5-a5b3-ec1776bdef55", "ecli": null, "spisova_znacka": "PL. ÚS 92/2011", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 92/2011 z 29. 6. 2011", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2011-06-29", "citacie_n": 44, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:f16f7baa-973b-40f5-a5b3-ec1776bdef55"}, {"guid": "55890258-484d-4b88-b2ae-10be5a93ca77:ec11a7ed-ac03-4ac1-bc2e-7fb4164f13b1", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2017:1507207404.1", "spisova_znacka": "5MCdo/5/2015", "nazov": "Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5MCdo/5/2015 z 31. 7. 2017", "sud": "Najvyšší súd SR", "datum_vydania": "2017-07-31", "citacie_n": 24, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2017:1507207404.1"}, {"guid": "f486e6d5-8761-4cb1-94e8-890a5532fd82:613bb27c-9f7c-4fe9-ac2b-28df06104cc1", "ecli": "ECLI:SK:KSZA:2013:5612202989.3", "spisova_znacka": "5Co/230/2013", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Žilina sp. zn. 5Co/230/2013 z 5. 8. 2013", "sud": "Krajský súd Žilina", "datum_vydania": "2013-08-05", "citacie_n": 7, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSZA:2013:5612202989.3"}], "citovane_v": [{"guid": "ussr:9f7a2914-5cdb-4b6b-8408-d2df3e8bdce5", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2025:3.US.77.2025.1", "spisova_znacka": "III. ÚS 77/2025", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 77/2025 z 6. 2. 2025", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2025-02-06", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2025:3.US.77.2025.1"}, {"guid": "ussr:fe8ad186-6c56-421a-b595-016f22c57b39", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2024:2.US.141.2023.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 141/2023", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 141/2023 z 19. 11. 2024", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2024-11-19", "citacie_n": 1, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2024:2.US.141.2023.1"}, {"guid": "ussr:56e42646-675d-455e-9ffd-5a8ff5c2bb17", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2023:4.US.577.2023.1", "spisova_znacka": "IV. ÚS 577/2023", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 577/2023 z 8. 11. 2023", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2023-11-08", "citacie_n": 2, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2023:4.US.577.2023.1"}, {"guid": "ussr:5af53c19-f0b8-4717-99de-bcdc3f80511e", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2022:1.US.116.2022.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 116/2022", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 116/2022 z 23. 2. 2022", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2022-02-23", "citacie_n": 1, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2022:1.US.116.2022.1"}]}