{"guid": "ussr:c272ce58-0510-42a6-9e9b-8d87d9a67c19", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2020:PL.US.27.2020.1", "spisova_znacka": "PL. ÚS 27/2020", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 27/2020 z 4. 11. 2020", "citacia": "uznesenie Ústavného súdu SR z 4. novembra 2020, sp. zn. PL. ÚS 27/2020, ECLI:SK:USSR:2020:PL.US.27.2020.1", "identifikacne_cislo": null, "sud": {"guid": "ussr", "nazov": "Ústavný súd Slovenskej republiky", "typ": "ustavny", "slug": "ustavny-sud"}, "sudca": "Libor Duľa", "sudca_id": 1085, "sudca_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/sudca/libor-dula-1085", "datum_vydania": "2020-11-04", "forma": "Uznesenie", "povaha": ["prijíma na ďalšie konanie", "prijíma na ďalšie konanie", "prijíma na ďalšie konanie", "prijíma na ďalšie konanie", "prijíma na ďalšie konanie", "prijíma na ďalšie konanie", "prijíma na ďalšie konanie", "pozastavuje účinnosť"], "oblast": ["Ústavné právo"], "podoblast": ["konanie o súlade právnych predpisov"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": "PL.", "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-125.odsek-1", "nazov": "čl. 125 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-125.odsek-1", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-125"}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-125"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://www.ustavnysud.sk/docDownload/c272ce58-0510-42a6-9e9b-8d87d9a67c19", "zdroj": "ussr", "url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2020:PL.US.27.2020.1", "api_url": "https://sk.advokati.digital/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2020:PL.US.27.2020.1", "text_url": "https://sk.advokati.digital/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2020:PL.US.27.2020.1/text", "citacie_n": 0, "text": "SLOVENSKÁ REPUBLIKA\n\nUZNESENIE\nÚstavného súdu Slovenskej republiky\nPL. ÚS 27/2020-50\n\nÚstavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 4. novembra 2020\nv pléne zloženom z predsedu Ivana Fiačana a zo sudcov Jany Baricovej, Ladislava Duditša,\nLibora Duľu (sudcu spravodajcu), Miroslava Duriša, Rastislava Kaššáka, Jany Laššákovej,\nMiloša Maďara, Petra Molnára, Petra Straku, Ľuboša Szigetiho a Martina Vernanského\npredbežne prerokoval návrh prezidentky Slovenskej republiky, zastúpenej JUDr. Petrom\nKubinom, poradcom prezidentky Slovenskej republiky pre oblasť práva a spravodlivosti\na advokátom, Štefánikova 15, Bratislava, na začatie konania podľa čl. 125 ods. 1 písm. a)\nÚstavy Slovenskej republiky o súlade § 58 ods. 5 zákona č. 355/2007 Z. z. o ochrane,\npodpore a rozvoji verejného zdravia a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení čl. I\nbodu 21 zákona č. 286/2020 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 355/2007 Z. z.\no ochrane, podpore a rozvoji verejného zdravia a o zmene a doplnení niektorých zákonov\nv znení neskorších predpisov a ktorým sa menia a dopĺňajú niektoré zákony, s čl. 1 ods. 1,\nčl. 2 ods. 2, čl. 13 ods. 4, čl. 46 ods. 3 a čl. 51 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky\na čl. 11 ods. 3 ústavného zákona č. 227/2002 Z. z. o bezpečnosti štátu v čase vojny,\nvojnového stavu, výnimočného stavu a núdzového stavu a návrh prezidentky Slovenskej\nrepubliky podľa čl. 125 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky na pozastavenie účinnosti\nnapadnutého právneho predpisu a takto\n\nrozhodol:\n1. Návrh prezidentky Slovenskej republiky p r i j í m a na ďalšie konanie v celom\nrozsahu.\n2. P o z a s t a v u j e účinnosť § 58 ods. 5 zákona č. 355/2007 Z. z. o ochrane,\npodpore a rozvoji verejného zdravia a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení\nzákona č. 286/2020 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 355/2007 Z. z. o ochrane,\npodpore a rozvoji verejného zdravia a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení\nneskorších predpisov a ktorým sa menia a dopĺňajú niektoré zákony.\nOdôvodnenie:\nI.\nNávrh prezidentky Slovenskej republiky a jej argumentácia\n1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bol 23. októbra\n2020 doručený návrh prezidentky Slovenskej republiky (ďalej aj „prezidentka“ alebo\n„navrhovateľka“) na začatie konania podľa čl. 125 ods. 1 písm. a) Ústavy Slovenskej\nrepubliky (ďalej len „ústava“) o súlade § 58 ods. 5 zákona č. 355/2007 Z. z. o ochrane,\npodpore a rozvoji verejného zdravia a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej aj\n„zákon o ochrane verejného zdravia“) v znení zákona č. 286/2020 Z. z. (ďalej aj „napadnuté\nustanovenie“), s čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2, čl. 13 ods. 4, čl. 46 ods. 3 a čl. 51 ods. 1 a 2 ústavy\na čl. 11 ods. 3 ústavného zákona č. 227/2002 Z. z. o bezpečnosti štátu v čase vojny,\nvojnového stavu, výnimočného stavu a núdzového stavu v znení neskorších predpisov\n(ďalej len „ústavný zákon“).\n2. Znenie napadnutého ustanovenia predstavuje doplnenie pôvodného znenia § 58\nzákona o ochrane verejného zdravia o odsek 5, t. j. o napadnuté ustanovenie, ktorým bolo\nvylúčené právo na náhradu škody a ušlého zisku z dôvodu vykonávania opatrení podľa\n\n2\n\nzákona o ochrane verejného zdravia, ktoré sa týkajú neurčitého počtu osôb (ďalej len\n„protiepidemické opatrenia“).\n3. Zákon č. 286/2020 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 355/2007 Z. z.\no ochrane, podpore a rozvoji verejného zdravia a o zmene a doplnení niektorých zákonov\nv znení neskorších predpisov a ktorým sa menia a dopĺňajú niektoré zákony (ďalej len\n„zákon č. 286/2020 Z. z.“), obsahuje okrem napadnutého ustanovenia aj ďalšie ustanovenia\nupravujúce postupy orgánov verejného zdravotníctva, ktoré sú potrebné na úspešné\nzvládnutie boja s aktuálne prebiehajúcou pandémiou infekčného ochorenia COVID-19.\nTieto ďalšie ustanovenia zákona č. 286/2020 Z. z. sú (za predpokladu ich ústavne súladného\nuplatňovania) potrebné na účinný boj s pandémiou a vzhľadom na priebeh pandémie bolo\npotrebné zabezpečiť ich čo najskoršie nadobudnutie platnosti a účinnosti. Za týchto\nokolností navrhovateľka nevyužila svoju ústavnú právomoc vrátiť Národnej rade Slovenskej\nrepubliky (ďalej len „národná rada“) zákon o ochrane verejného zdravia s pripomienkami\npodľa čl. 102 ods. 1 písm. o) ústavy („prezidentské veto“), ale považovala za vhodnejšie\na efektívnejšie umožniť svojím podpisom čo najrýchlejšie nadobudnutie účinnosti tohto\nzákona, a umožniť tak príslušným štátnym orgánom uplatňovať jeho ustanovenia pre účely\nboja s pandémiou. Na druhej strane, keďže tým nevyhnutne nadobudlo platnosť a účinnosť\naj napadnuté ustanovenie, voči ktorému mala a má výhrady, zvolila ďalší procesný postup\npodaním tohto návrhu.\n4. Navrhovateľka namieta nesúlad napadnutého ustanovenia zákona o ochrane\nverejného zdravia v znení zákona č. 286/2020 Z. z. s čl. 46 ods. 3 v spojení s čl. 51 ods. 1\na 2 a čl. 13 ods. 4 ústavy, pretože „napadnuté ustanovenie vyprázdňuje obsah základného\npráva garantovaného ústavou a upiera dotknutým osobám toto základné právo, čím\nporušuje princíp minimalizácie zásahov do základných práv a slobôd, ako aj pozitívny\nzáväzok štátu prijímať zákony umožňujúce plnú realizáciu a uplatnenie ústavou\ngarantovaných\n\nzákladných\n\npráv\n\na\n\nslobôd\n\ndo kompetencie ústavodarcu“.\n\n3\n\na\n\nneprípustným\n\nspôsobom\n\nzasahuje\n\n5. Podľa navrhovateľky čl. 51 ods. 1 ústavy síce dáva zákonodarcovi možnosť určiť\nrozsah a podmienky uplatňovania tam vymenovaných základných práv vrátane práva podľa\nčl. 46 ods. 3 ústavy, avšak zákonodarca nemôže určiť tento rozsah a podmienky tak, že sa\ntým zasiahne do samotnej podstaty týchto práv, resp. že sa zákonnou úpravou obsah ústavou\ngarantovaného základného práva úplne vyprázdni.\n5.1 Zákonodarca teda môže zákonom určiť procesný postup na uplatňovanie týchto\npráv a pre účely ochrany iných ústavných princípov a hodnôt (najmä právnej istoty) aj určité\nhmotnoprávne obmedzenia vo forme premlčacích či prekluzívnych lehôt. Vždy však musí\nmať na zreteli, aby svojou činnosťou neurobil z reálneho práva iluzórne právo. Vykonávacie\nzákony teda nemôžu uplatnenie daného základného práva úplne vylúčiť. Ak štát jednou\nsvojou rukou (ústavodarcom) nejaké právo osobe prizná a potom jej ho druhou svojou\nrukou (zákonodarcom) zoberie, tak výsledkom je, že dané právo reálne neexistuje.\nPráva na náhradu škody sa možno domáhať len v medziach zákona, no žiaden zákon\nnemôže toto právo vylúčiť úplne. V opačnom prípade by to znamenalo, že zákonodarca\nmôže akékoľvek právo garantované ústavou, ktoré je zároveň vymenované v čl. 51 ods. 1\nústavy, vylúčiť na základe vlastného uváženia, čo je, samozrejme, ústavne neakceptovateľné\na nielen smerujúce proti textu základného zákona, ale aj proti cieľu a zmyslu ústavy.\n5.2 Napadnutým ustanovením zákonodarca absolútne poprel princípy právneho štátu,\nkeď vylúčil zodpovednosť štátu za škodu spôsobenú výkonom protiepidemických opatrení\nv rozpore so zákonom. V praxi by to potom znamenalo, že orgány verejnej moci môžu pri\nvýkone protiepidemických opatrení konať svojvoľne a bez akýchkoľvek následkov.\nNapadnuté ustanovenie tak predstavuje porušenie pozitívneho záväzku štátu prijať také\nprávne predpisy, ktorými sa umožní realizácia a naplnenie základného práva na náhradu\nškody spôsobenej nezákonnými rozhodnutiami a nesprávnymi úradnými postupmi orgánov\nverejnej moci. Naopak, napadnuté ustanovenie je právnym predpisom, ktorý realizáciu tohto\nzákladného práva priamo znemožňuje.\n5.3 Článok 51 ods. 2 ústavy zveruje kompetenciu rozhodovať o obmedzeniach\nzákladných práv a slobôd v čase krízových situácií (vrátane núdzového stavu) výlučne\nústavodarcovi. Ten túto svoju kompetenciu uplatnil prijatím ústavného zákona a otázku\nrozsahu a spôsobu obmedzenia základného práva podľa čl. 46 ods. 3 ústavy vyriešil v čl. 11\nods. 3 ústavného zákona tak, že nároky na náhradu škody a ušlého zisku spôsobených\n4\n\nnezákonnými rozhodnutiami a nesprávnymi úradnými postupmi orgánov verejnej moci\nnevylúčil, ale len odložil ich splatnosť tak, že ustanovil, že počas trvania krízovej situácie\ntieto nároky sa stanú splatnými až po skončení krízovej situácie a lehoty na ich uplatnenie\npočas trvania krízovej situácie neplynú. Navyše, ústavodarca toto obmedzenie prijal len pre\nprípad vojny, vojnového stavu a výnimočného stavu, čo znamená, že v prípade núdzového\nstavu neobmedzil tieto nároky, ani len čo sa týka ich splatnosti. Zákonodarca prijatím\nnapadnutého ustanovenia tak zasiahol do kompetencie ústavodarcu, keďže z kontextu\nprijatia, ako aj z obsahu zákona č. 286/2020 Z. z. je zrejmé, že napadnuté ustanovenie sa má\nuplatniť aj (a najmä) počas núdzového stavu vyhláseného podľa ústavného zákona.\n5.4 Z čl. 13 ods. 4 ústavy vyplýva, že každé obmedzenie základného práva alebo\nslobody musí kumulatívne spĺňať dve požiadavky: musí sa pri ňom dbať na účel a zmysel\nobmedzovaného základného práva alebo slobody a obmedzenie sa musí použiť iba na\nustanovený cieľ. Ak by to tak nebolo, takéto obmedzenie by bolo v rozpore s čl. 13 ods. 4\nústavy. Zásah do ústavou garantovaných práv musí vychádzať aj z princípu proporcionality,\nktorý je vlastný právnemu štátu, zvlášť jeho materiálnemu chápaniu. Test proporcionality sa\nzakladá na troch po sebe nasledujúcich krokoch (subtestoch). Prvým krokom je\nposudzovanie napadnutej úpravy z hľadiska vhodnosti, resp. existencie dostatočne\ndôležitého cieľa a racionálnej väzby medzi príslušnou (napadnutou) právnou normou\na cieľom (účelom) právnej úpravy. Druhým krokom je posúdenie napadnutej právnej úpravy\nuplatnením kritéria nevyhnutnosti, potrebnosti či použitia najmenej drastických, resp.\nšetrnejších prostriedkov. Napokon tretím krokom je hľadisko primeranosti (t. j.\nproporcionality v užšom zmysle slova) vo vzťahu k zamýšľanému cieľu. Aby bolo\nnapadnuté ustanovenie v súlade s princípom proporcionality, musí splniť všetky tri\npodmienky (kroky). Napadnuté ustanovenie tieto subtesty nespĺňa.\n6. Navrhovateľka ďalej namieta nesúlad napadnutého ustanovenia zákona o ochrane\nverejného zdravia v znení zákona č. 286/2020 Z. z. s čl. 1 ods. 1 v spojení s čl. 2 ods. 2\nústavy, pretože „napadnuté ustanovenie porušuje princípy právneho štátu, predovšetkým\nprávnej istoty a ochrany legitímneho očakávania, že prípadné škody spôsobené\nnezákonnými rozhodnutiami a nesprávnymi úradnými postupmi orgánov verejnej moci budú\ndotknutým subjektom nahradené, ako aj princíp legality tým, že ruší jediný účinný\n5\n\nprostriedok nápravy (sankciu) za porušenie povinnosti štátnych orgánov konať len na\nzáklade ústavy a zákonov a v ich medziach“. Z citovaných ustanovení vyplývajú (okrem\niných) princípy právnej istoty, ochrany legitímnych očakávaní a legality. Článok 46 ods. 3\nústavy je len konkretizáciou týchto princípov na prípady nezákonného rozhodovania\na nesprávnych úradných postupov orgánov verejnej moci. Zákonodarca sa prijatím\nnapadnutého ustanovenia svojvoľne a bez akéhokoľvek legitímneho dôvodu rozhodol\nz celkovej množiny rozhodnutí a úradných postupov, za ktoré orgány verejnej moci nesú\npodľa čl. 46 ods. 3 ústavy zodpovednosť v podobe zodpovednosti za škodu, vyňať\nnezákonné rozhodnutia a nesprávne úradné postupy, ktoré orgány verejnej moci prijímajú\nna základe zákona o ochrane verejného zdravia pri vykonávaní protiepidemických opatrení.\nTáto svojvôľa je v príkrom rozpore s ochranou legitímnych očakávaní v rámci princípov\nprávneho štátu garantovaných ústavou v čl. 1 ods. 1. Okrem toho zákon č. 286/2020 Z. z.\nneobsahuje prechodné ustanovenia, na základe ktorých by sa dalo usúdiť, či sa vylúčenie\nzodpovednosti štátu za škodu vzťahuje aj na protiepidemické opatrenia prijaté pred jeho\núčinnosťou, t. j. či vylúčenie zodpovednosti za škodu má pôsobiť retroaktívne aj vo vzťahu\nk opatreniam prijímaným na jar 2020 počas „prvej vlny“ pandémie ochorenia COVID-19.\nAk by sa napadnuté ustanovenie malo vzťahovať aj na škody spôsobené pred jeho\núčinnosťou, išlo by o neprípustnú pravú retroaktivitu v rozpore s princípom právnej istoty\na legitímnych očakávaní. Takúto interpretáciu nemožno v právnom štáte tolerovať.\n6.1 Ďalším z fundamentálnych princípov materiálneho právneho štátu je princíp\nlegality vyjadrený v čl. 2 ods. 2 ústavy, ide o explicitné vyjadrenie jednej z požiadaviek na\nmateriálny právny štát, kladenej na Slovenskú republiku v zmysle čl. 1 ods. 1 ústavy.\nNezákonné rozhodnutie a nesprávny úradný postup orgánu verejnej moci je porušením\nústavnej povinnosti vyplývajúcej z čl. 2 ods. 2 ústavy. Vylúčenie zodpovednosti štátu za\nškody spôsobené porušením tejto povinnosti orgánmi verejnej moci znamená, že táto, snáď\nnajdôležitejšia ústavná povinnosť orgánov verejnej moci v demokratickom a právnom štáte,\nsa stáva nevymáhateľnou a iluzórnou. Právo na náhradu škody a ušlého zisku spôsobených\nnezákonnými rozhodnutiami a nesprávnymi úradnými postupmi orgánov verejnej moci\npredstavuje dôležitý inštitút na obmedzenie zneužívania verejnej moci jej vykonávateľmi.\nPokiaľ by toto právo garantované ústavou bolo úplne vyprázdnené zákonnou úpravou\n(prijatou „akože“ na základe ústavného splnomocnenia v čl. 51 ods. 1 ústavy), štátne orgány\n6\n\nby mohli robiť, takpovediac, čokoľvek bez toho, aby sa subjekty dotknuté nezákonnými\nrozhodnutiami, resp. nesprávnym úradným postupom, mohli domáhať náhrady škody alebo\nušlého zisku, ktorá by im týmto bola spôsobená.\n7. Navrhovateľka tiež tvrdí, že napadnuté ustanovenie zákona o ochrane verejného\nzdravia v znení zákona č. 286/2020 Z. z. nie je súladné ani s čl. 11 ods. 3 ústavného zákona,\npretože „napadnutým ustanovením zákonodarca obmedzil základné právo podľa 46 ods. 3\nústavy nad prípustný rozsah ustanovený ústavodarcom“. Článok 52 ods. 2 ústavy zveril\nprávomoc rozhodnúť o rozsahu obmedzenia základných práv a slobôd v čase vojnového\nstavu, výnimočného stavu a núdzového stavu ústavodarcovi vo forme ústavného zákona.\nÚstavodarca tak urobil prijatím ústavného zákona, pričom základné právo na náhradu škody\nspôsobenej nezákonným výkonom verejnej moci podľa čl. 46 ods. 3 ústavy obmedzil\nv čl. 11 ods. 3 ústavného zákona, avšak iba pre prípad vojny, vojnového stavu\na výnimočného stavu, a aj to len čo sa týka splatnosti nárokov na náhradu škody, resp.\nodkladu možnosti ich uplatnenia na čas po skončení príslušnej krízovej situácie.\nÚstavodarca však nezasiahol do samotnej podstaty týchto nárokov tým, že by úplne vylúčil\nich vznik, ako to urobil zákonodarca napadnutým ustanovením. Pre prípad núdzového stavu\n(ako krízovej situácie najnižšej intenzity podľa ústavného zákona) neobmedzil ústavodarca\nzákladné právo podľa čl. 46 ods. 3 nijako. V prípade uplatnenia napadnutého ustanovenia\npočas vojny, vojnového stavu alebo výnimočného stavu je napadnuté ustanovenie\nv priamom rozpore s čl. 11 ods. 3 ústavného zákona, ktorý obmedzuje predmetné základné\nprávo len mierne z časového hľadiska. V prípade jeho uplatnenia mimo takejto krízovej\nsituácie (t. j. počas núdzového stavu alebo v stave bezpečnosti) zase platí, že uvedené\nzákladné právo nie je možné obmedziť vo väčšom rozsahu než v čase vojny, vojnového\nstavu alebo výnimočného stavu podľa ústavného zákona.\n8. V rámci analýzy napadnutého ustanovenia navrhovateľka skúmala aj možnosť\njeho ústavne konformného výkladu, ktorým by bolo možné preklenúť identifikované\nrozpory s ústavou a ústavným zákonom, avšak „jediný ústavne konformný výklad\nnapadnutého ustanovenia vedie k rovnakému výsledku, ako keby napadnuté ustanovenie\nvôbec nebolo súčasťou právneho poriadku, a preto neexistuje dôvod na uprednostnenie jeho\n7\n\nponechania v právnom poriadku pred jeho elimináciou.“. Či by napadnuté ustanovenie\nneexistovalo vôbec alebo by existovalo a vykladali by sme ho ústavne konformne, výsledok\nby bol rovnaký: štát nezodpovedá za škody spôsobené zákonnými rozhodnutiami\na správnymi úradnými postupmi orgánov verejnej moci, ale iba za škody spôsobené ich\nnezákonnými rozhodnutiami a nesprávnymi úradnými postupmi. O uprednostnení\nponechania napadnutého ustanovenia v právnom poriadku a jeho ústavne konformného\nvýkladu pred jeho odstránením z právneho poriadku konštatovaním jeho rozporu s ústavou\nby bolo možné uvažovať iba vtedy, ak by jeho ústavne konformný výklad prinášal do\nprávneho poriadku niečo „navyše“ v porovnaní so stavom, keby napadnuté ustanovenie\nsúčasťou právneho poriadku vôbec nebolo. V tomto prípade však ústavne konformný\nvýklad napadnutého ustanovenia neprináša nič navyše, ale vedie iba k takému istému\nvýsledku, ako keby napadnuté ustanovenie vôbec nebolo súčasťou právneho poriadku.\n9. Navrhovateľka navrhuje, aby ústavný súd\n«(a) tento návrh podľa § 56 ods. 1 ZoUS predbežne prerokoval a podľa § 56 ods. 5\nZoUS vydal nasledovné\nuznesenie:\n„Návrh prezidentky Slovenskej republiky prijíma na ďalšie konanie v celom\nrozsahu.“;\n(b) súčasne s uznesením podľa písmena (a) návrhu na pozastavenie účinnosti\nnapadnutého ustanovenia podľa čl. 125 ods. 2 ústavy a § 78 a nasl. ZoUS vyhovel a vydal\nnasledovné\nuznesenie:\n„Pozastavuje účinnosť § 58 ods. 5 zákona č. 355/2007 Z. z. o ochrane, podpore\na rozvoji verejného zdravia a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení čl. I zákona\nč. 286/2020 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 355/2007 Z. z. o ochrane, podpore\na rozvoji verejného zdravia a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších\npredpisov a ktorým sa menia a dopĺňajú niektoré zákony.“; a\n(c) vo veci samej tomuto návrhu vyhovel a vydal nasledovný\nnález:\n\n8\n\n„Ustanovenie § 58 ods. 5 zákona č. 355/2007 Z. z. o ochrane, podpore a rozvoji\nverejného zdravia a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení čl. I zákona č. 286/2020\nZ. z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 355/2007 Z. z. o ochrane, podpore a rozvoji\nverejného zdravia a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov\na ktorým sa menia a dopĺňajú niektoré zákony nie je v súlade s čl. 46 ods. 3 v spojení\ns čl. 51 ods. 1 a 2 a čl. 13 ods. 4 a čl. 1 ods. 1 v spojení s čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej\nrepubliky a s čl. 11 ods. 3 ústavného zákona č. 227/2002 Z. z. o bezpečnosti štátu v čase\nvojny, vojnového stavu, výnimočného stavu a núdzového stavu.“».\nII.\nPredbežné prerokovanie návrhu prezidentky\n10. Ústavný súd ako nezávislý súdny orgán ochrany ústavnosti, ktorý rozhoduje\no súlade zákonov s ústavou, ústavnými zákonmi a s medzinárodnými zmluvami, s ktorými\nvyslovila súhlas národná rada a ktoré boli ratifikované a vyhlásené spôsobom ustanoveným\nzákonom [čl. 124 a čl. 125 ods. 1 piś m. a) ústavy], pristúpil na neverejnom zasadnutí pléna\nk predbežnému prerokovaniu návrhu na začatie konania, a to v súlade s čl. 131 ods. 1\nústavy, ako aj s § 7 ods. 1 písm. a) a § 56 ods. 1 zákona č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde\nSlovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení zákona\nč. 413/2019 Z. z. (ďalej len „zákon o ústavnom súde“). Účelom predbežného prerokovania\nnávrhu je zistenie, či a v akom rozsahu možno návrh prijať na ďalšie konanie (§ 56 ods. 5\nzákona o ústavnom súde).\n11. Podľa čl. 125 ods. 1 písm. a) ústavy rozhoduje ústavný súd o súlade zákonov\ns ústavou, s ústavnými zákonmi a s medzinárodnými zmluvami, s ktorými vyslovila súhlas\nnárodná rada a ktoré boli ratifikované a vyhlásené spôsobom ustanoveným zákonom.\n12. Podľa čl. 130 ods. 1 písm. b) ústavy ústavný súd začne konanie, ak podá návrh\nprezident Slovenskej republiky.\n\n9\n\n13. Podľa § 74 písm. b) zákona o ústavnom súde návrh na začatie konania podľa\nčl. 125 ods. 1 ústavy o súlade právnych predpisov nižšej právnej sily s právnym predpisom\nvyššej právnej sily alebo medzinárodnou zmluvou, s ktorou vyslovila súhlas národná rada\na ktorá bola ratifikovaná a vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, môže podať\nprezident Slovenskej republiky.\n14. Podľa § 35 ods. 1 zákona o ústavnom súde orgán verejnej moci ako účastníka\nkonania zastupuje osoba oprávnená konať v jeho mene alebo ňou poverený zástupca, ktorý\nmusí mať vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa. Orgán verejnej moci sa môže\nv konaní nechať zastúpiť advokátom.\n15. Podľa § 75 zákona o ústavnom súde návrh na začatie konania o súlade právnych\npredpisov okrem všeobecných náležitostí podľa § 43 musí obsahovať\na) označenie právneho predpisu, jeho časti alebo niektorého jeho ustanovenia,\nktorého nesúlad s právnym predpisom vyššej právnej sily alebo medzinárodnou zmluvou\nnavrhovateľ namieta,\nb) dôvody, ktoré vedú navrhovateľa k pochybnostiam o súlade napadnutého\nprávneho predpisu, jeho časti alebo niektorého jeho ustanovenia s právnym predpisom\nvyššej právnej sily alebo medzinárodnou zmluvou,\nc) označenie predpisu vyššej právnej sily, jeho časti alebo niektorého jeho\nustanovenia alebo medzinárodnej zmluvy, jej časti alebo niektorého jej ustanovenia,\ns ktorým napadnutý právny predpis podľa navrhovateľa nie je v súlade.\n16. Podľa § 56 ods. 1 zákona o ústavnom súde ústavný súd návrh na začatie konania\npredbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon\nv § 9 neustanovuje inak.\n17. Podľa § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže na predbežnom\nprerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,\na) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc,\n\n10\n\nb) ktorý je podaný navrhovateľom bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný\nsúd nevyhovel žiadosti navrhovateľa o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37,\nc) ktorý nemá náležitosti ustanovené zákonom,\nd) ktorý je neprípustný,\ne) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou,\nf) ktorý je podaný oneskorene,\ng) ktorý je zjavne neopodstatnený.\n18. Podľa § 56 ods. 5 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd pri predbežnom\nprerokovaní návrh na začatie konania neodmietne alebo ho nezamietne podľa § 57, prijme\nho na ďalšie konanie v rozsahu, ktorý sa vymedzí vo výroku uznesenia o prijatí návrhu.\n19. Z obsahu návrhu na začatie konanie, tak ako bol stručne zrekapitulovaný́ v časti I\nodôvodnenia, ďalej vyplýva, že sú splnené všetky požiadavky ustanovené v § 43 v spojení\ns § 75 zákona o ústavnom súde. Navrhovateľka v návrhu presne označila ustanovenie\nprávneho predpisu, ktorého nesúlad namieta, a uvádza dôvody, ktoré ju vedú\nk pochybnostiam o jeho súlade s konkrétnymi článkami ústavy a ústavného zákona.\n20. Ústavný súd podľa § 56 ods. 1 zákona o ústavnom súde predbežne prerokoval\nnávrh navrhovateľky, pričom nezistil žiadne dôvody, pre ktoré možno návrh pri\npredbežnom prerokovaní čo i len v časti odmietnuť (§ 56 ods. 2 v spojení s § 55 zákona\no ústavnom súde), a preto dospel k názoru, že návrh spĺňa zákonom ustanovené náležitosti\nnávrhu na začatie konania o súlade právnych predpisov, ako aj procesné podmienky, za\nktorých ústavný súd môže vec prerokovať a rozhodnúť o nej. Na základe týchto skutočností\nústavný súd v súlade s § 56 ods. 5 zákona o ústavnom súde rozhodol o prijatí návrhu na\nďalšie konanie v celom rozsahu (bod 1 výroku tohto uznesenia).\n21. Samotné dôvody nesúladu napadnutej právnej normy uvedenej v návrhu považuje\nústavný súd za vhodné podrobiť meritórnemu prieskumu. Vo vzťahu k namietanému\nústavne nesúladnému obmedzeniu základného práva zaručeného v čl. 46 ods. 3 ústavy bude\npotrebné ústavnoprávny prieskum realizovať pre účely zistenia, či napadnuté ustanovenie\n11\n\nsleduje legitímny cieľ, a ak áno, tak aj preskúmať, či je na dosiahnutie tohto cieľa\nnevyhnutné, vhodné a primerané v demokratickej spoločnosti.\nIII.\nVšeobecne k návrhu na pozastavenie účinnosti napadnutého ustanovenia\n22. Podľa čl. 125 ods. 2 ústavy ak ústavný súd prijme návrh na konanie podľa odseku\n1, môže pozastaviť účinnosť napadnutých právnych predpisov, ich častí, prípadne\nniektorých ich ustanovení, ak ich ďalšie uplatňovanie môže ohroziť základné práva\na slobody, ak hrozí značná hospodárska škoda alebo iný vážny nenapraviteľný následok\n(rovnako aj § 78 zákona o ústavnom súde).\n23. Ústavný súd na tomto mieste pripomína, že pozastavenie účinnosti zákona je\nvážnym zásahom do právomoci zákonodarcu, preto k nemu pristupuje výnimočne, ak je\nohrozenie základných práv a slobôd, resp. hrozba hospodárskej škody alebo iného\nnenapraviteľného následku dostatočne konkretizovaná, pričom z okolností prípadu zjavne\nvyplýva, že tieto následky možno považovať za preukázané, a teda opodstatnené, a to najmä\npovahou zákona jeho časti alebo jednotlivého ustanovenia, ktorý bol napadnutý v konaní\no súlade právnych predpisov (m. m. PL. Ú S 10/2014). Ústavný súd k tomu dodáva, že\nuvedené ohrozenie, resp. hrozba by mali byť bezprostredné.\n24. Článok 125 ods. 2 ústavy viaže oprávnenie ústavného súdu rozhodovať\no pozastavení účinnosti právneho predpisu na existenciu jedného z troch alternatívnych\npredpokladov: ohrozenie základných práv a slobôd, hrozba značnej hospodárskej škody\nalebo iný vážny nenapraviteľný následok. Je zrejmé, že každý z týchto predpokladov je iný\na iné musia byť aj podmienky ich aplikácie. Ohrozenie základných práv a slobôd znamená,\nže ďalším uplatňovaním napadnutého právneho predpisu, jeho časti alebo jeho ustanovenia\nbude zúžený chránený rozsah jednotlivých základných práv a slobôd alebo bude výkon\ntýchto práv a slobôd obmedzovaný (sťažovaný) neprimeranými podmienkami či\nprekážkami.\n\n12\n\n25. Za značnú hospodársku škodu treba považovať najmä hrozbu zániku, resp.\nvážneho postihnutia celého odvetvia národného hospodárstva alebo jeho podstatnej časti\n(napr. PL. Ú S 13/2012 – zvýšenie miezd sestier, ktorého dôsledkom podľa analýzy\nMinisterstva zdravotníctva Slovenskej republiky bolo, že príjmy zdravotníctva budú kryť\npribližne len 80 % celkových výdavkov, PL. Ú S 114/2011 – zavedenie 80 % dane); okrem\ntoho aj jednoznačný a likvidačný vplyv na všetky alebo aspoň citeľnú časť podnikateľských\nsubjektov, prípadne tiež hrozbu výrazného zaťaženia verejných rozpočtov s rizikom, že\ndôjde k ohrozeniu niektorých funkcií štátu.\n26. V konečnom dôsledku pod pojem iný vážny nenapraviteľný následok možno\nzahrnúť aj zvyšné hrozby podobnej naliehavosti a intenzity (porovnaj PL. Ú S 18/06 –\nnezvratný následok ustanovenia, ktoré upravovalo územnú zmenu konkrétnych obcí,\nPL. Ú S 95/2011 – hrozba vykonania voľby podľa neústavného právneho predpisu,\nPL. Ú S 115/2011 – hrozba nastolenia nezvratného stavu v exekúcii v dôsledku aplikácie\nnapadnutého ustanovenia).\n27. Z uvedenej kategorizácie predpokladov pozastavenia účinnosti právneho predpisu\nje zrejmá aj rozdielna miera preukazovania (osvedčenia) a skúmania konkrétnych\nskutkových okolností a vplyvov napadnutej právnej úpravy. V tejto súvislosti je potrebné\nrozlišovať predovšetkým medzi priamymi a nepriamymi dôsledkami právnej normy\n(porovnaj uznesenie PL. Ú S 17/2014 ‒ platba za prístup do distribučnej sústavy). Priame\ndôsledky spočívajú v samotnej existencii a účinkoch napadnutých ustanovení už v ich\nabstraktnej podobe, v interferencii s inými právnymi normami právneho poriadku. Priamym\ndôsledkom zodpovedá spravidla ohrozenie základných ľudských práv a slobôd, ktorých\nrozsah ochrany je upravený priamo v ústave; priame dôsledky možno často ustáliť už\nzákladným porovnaním napadnutej právnej normy, resp. jej výkladu, s nadradenými\nprávnymi normami a ich výkladom.\n28. Ústavný súd musí pri úvahách o ohrození základných práv a slobôd vziať taktiež\ndo úvahy a) štandard práv (právnu pozíciu) jednotlivcov pred napadnutou právnou úpravou,\nb) rozsah, v akom bol daný štandard zmenený novou právnou úpravou, a k c) čomu smeruje\n13\n\nnávrh na pozastavenie a návrh meritórneho rozhodnutia. Ďalej je dôležité prihliadať na d)\nreverzibilnosť právnej pozície jednotlivcov [(ne)napraviteľnosť záťaží spôsobených\nnapadnutou právnou úpravou] a prirodzene, aj na e) charakter základného práva,\no ohrozenie ktorého ide (porovnaj uznesenie o prijatí č. k. PL. Ú S 24/2019-26).\n29. Ústavný súd v závere tejto časti odôvodnenia podotýka, že vníma zložitosť\naktuálnej, neustále sa vyvíjajúcej situácie v oblasti verejného zdravia a s tým spojený tlak na\nmocenské autority, resp. očakávania na ich konanie. Ústavný súd preto pri rozhodovaní\no návrhu na pozastavenie účinnosti napadnutého ustanovenia starostlivo zvažoval potrebu\nochrany základných práv a slobôd osôb dotknutých napadnutou právnou úpravou.\nIV.\nPosúdenie návrhu na pozastavenie účinnosti napadnutého ustanovenia\n30. Navrhovateľka svoj návrh na pozastavenie účinnosti napadnutého ustanovenia\nodôvodňuje aj tým, že „uplatňovanie napadnutého ustanovenia môže ohroziť základné\nprávo na náhradu škody spôsobenej nezákonnými rozhodnutiami a nesprávnymi úradnými\npostupmi orgánov verejného zdravotníctva pri vykonávaní protiepidemických opatrení\nu všetkých osôb, ktorých sa tieto protiepidemické opatrenia dotknú. Keďže tieto opatrenia\nsa prijímajú plošne a týkajú sa situácií z každodenného života, dotknutá skupina ľudí je\nskutočne rozsiahla. Táto hrozba je navyše bezprostredná, nakoľko druhá vlna pandémie\nochorenia COVID-19 práve naberá na obrátkach, a preto budú orgány verejného\nzdravotníctva urýchlene konať a prijímať protiepidemické opatrenia na základe zákona\no ochrane verejného zdravia (ako sme aj v posledných dňoch mohli vidieť).“.\n31. Ohrozenie základných práv alebo slobôd v prípade ďalšieho uplatňovania\nnapadnutého ustanovenia dotknutého právneho predpisu je podľa názoru navrhovateľky\ndostatočne odôvodnené vtedy, ak ohrozenie (hrozba) je reálne (atribút reálnosti ohrozenia),\npriame (atribút bezprostrednosti ohrozenia) a možno konkretizovať spôsob ohrozenia\n(atribút konkrétnosti ohrozenia). Vo vzťahu k uvedenému navrhovateľka uvádza, že\n„podmienka reálnosti ohrozenia základných práv a slobôd napadnutým ustanovením je\n14\n\nsplnená už jeho podstatou. V dôsledku nezákonných rozhodnutí a nesprávnych úradných\npostupov orgánov verejného zdravotníctva pri vykonávaní protiepidemických opatrení môžu\nvzniknúť reálne škody dotknutým osobám, na ktorých náhradu v dôsledku uplatnenia\nnapadnutého ustanovenia nebudú mať nárok. Podmienka bezprostrednosti ohrozenia\nzákladných práv a slobôd napadnutým ustanovením je v tomto prípade splnená. Napadnuté\nustanovenie bolo prijaté v skrátenom legislatívnom konaní práve za tým účelom, aby sa\nuplatnilo na rozhodovanie a postupy orgánov verejného zdravotníctva prijaté v aktuálnom\nčase prebiehajúcej druhej vlny pandémie COVID-19 (t. j. v dňoch, týždňoch, prípadne\nmesiacoch\n\nbezprostredne\n\nnasledujúcich\n\npo\n\nnadobudnutí\n\núčinnosti\n\nnapadnutého\n\nustanovenia). K udalostiam, ktoré môžu fyzickým osobám a právnickým osobám spôsobovať\nškody, aktuálne už dochádza alebo môže dochádzať. Podmienka konkrétnosti ohrozenia\nzákladných práv a slobôd napadnutým ustanovením je takisto splnená, pretože v tomto\nnávrhu je dostatočne konkretizovaný spôsob (a v rámci možností aj rozsah) ohrozenia\nzákladných práv a slobôd, konkrétne základného práva podľa čl. 46 ods. 3 ústavy. Škody\nvzniknuté nezákonným rozhodovaním a nesprávnym úradným postupom orgánov verejného\nzdravotníctva sú (budú) konkrétne škody spôsobené konkrétnym fyzickým osobám\na právnickým osobám. Vzhľadom na územný, vecný a personálny rozsah protiepidemických\nopatrení môže byť počet týchto dotknutých osôb veľmi veľký.“.\n32. Na základe uvedeného potom ústavný súd v súlade s čl. 125 ods. 2 ústavy\npristúpil ku skúmaniu, či môže byť dôvodom na pozastavenie účinnosti napadnutej právnej\núpravy jej „ďalšie uplatňovanie“, a to z pohľadu jej obsahu vrátane požiadavky na jeho\nurčitosť. Význam majú aj časové účinky eventuálneho pozastavenia účinnosti napadnutého\nustanovenia.\n33. Z napadnutého ustanovenia s prihliadnutím na znenie dôvodovej správy je\nzrejmé, že zákonodarca z povinnosti uhrádzať náklady, ktoré vznikli pri plnení zákonných\npovinností ich adresátom (§ 58 ods. 2 zákona o ochrane verejného zdravia), implicitne\nvyvodzuje aj povinnosť takého adresáta znášať skutočnú škodu a ušlý zisk z dôvodu\nvykonávania opatrení podľa tohto zákona. Náklady vniknuté pri plnení zákonných\npovinností znáša prioritne každý subjekt sám, pričom povinnosť ich úhrady sa neviaže na\n15\n\nporušenie týchto povinností, ale na ich plnenie a záleží až od sociálneho konsenzu,\npolitickej vôle a nadväzujúcich právnych aktov kompetentných orgánov, či a do akej miery\nbudú dotknutým subjektom kompenzované z verejných zdrojov. Naproti tomu právny\ninštitút náhrady skutočnej škody a ušlého zisku predpokladá v podmienkach nášho právneho\nporiadku protiprávnosť (nezákonnosť), ktorá kauzálne vedie ku vzniku škody. To je práve\npodstatou úpravy čl. 46 ods. 3 ústavy a v rovine zákonného výkonu tohto ustanovenia\npodstatou úpravy zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone\nverejnej moci a o zmene niektorých zákonov v znení neskorších predpisov.\n34. V širšom rozsahu aj na ústavnej úrovni možno vo všeobecnej rovine konštatovať\niné myšlienkové východiská finančnej kompenzácie za ústavne súladné obmedzenie\nzákladných práv a iné pri kompenzácii za akúkoľvek nezákonnosť alebo nesprávny úradný\npostup. Požiadavka na náhradu za ústavne súladné (čl. 13 ods. 2 až 4 ústavy) obmedzenie\nzákladných práv alebo slobôd, ak je taká náhrada ustanovená, súvisí so zákonným postupom\norgánov verejnej moci a tento kompenzačný mechanizmus je odvoditeľný z povahy\nobmedzovaného\n\npráva,\n\nrozsah\n\nlimitácie\n\nktorého\n\nje\n\nrámcovaný\n\npožiadavkou\n\nprimeranosti/proporcionality použitých prostriedkov k sledovanému cieľu. Opora pre\nnáhradu za obmedzenie základného práva vo verejnom záujme v takom prípade vyplýva\nz princípu rovnomerného rozloženia verejných bremien pre všetky subjekty a ich rovnosť\npred zákonom. Na druhej strane požiadavka na finančnú kompenzáciu z titulu náhrady\nškody sa tradične viaže na predpoklad protiprávneho postupu alebo rozhodnutia a svoj\nústavný základ nachádza v čl. 46 ods. 3 ústavy.\n35. Z kritérií, ktoré sú kladené na výsledky legislatívneho procesu, vyplýva, že\nprávny predpis musí byť terminologicky jednotný v tom význame, že na označenie\nrovnakých právnych inštitútov sa používajú rovnaké právne pojmy v rovnakom význame.\nTeda ak je význam právneho pojmu vymedzený v jednom právnom predpise, nemôže iný\nprávny predpis pre ten istý právny pojem vytvárať iný význam (§ 3 ods. 3 zákona\nč. 400/2015 Z. z. o tvorbe právnych predpisov a o Zbierke zákonov Slovenskej republiky\na o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov).\n\n16\n\n36. Z už uvedeného (body 33 až 35) vyplýva jednak pojmová odlíšiteľnosť medzi\nkompenzáciou nákladov za plnenie zákonných povinností a náhradou škody, ako aj ich\nrozdielny inštitucionálny rozmer v podobe regulácie iných okruhov spoločenských vzťahov\n(záväzkov jednak z realizácie práva a jednak z jeho porušenia) a tiež požiadavka na\nkoherenciu pojmov používaných v rámci právneho poriadku.\n37. Už v minulosti ústavný súd judikoval (napr. PL. Ú S 19/09, bod 57), že\nneústavnosť zákonov môže spočívať rovnako vo vágnosti alebo viacvýznamovosti\npoužitých pojmov. Základom požiadavky na pojmovú jednotnosť a určitosť je, aby adresáti\nprávnych noriem vedeli posúdiť, ako sú obmedzené ich práva a aké to má pre nich následky\n(pozri Európsky súd pre ľudské práva Leander proti Švédsku, 1987, č. 9248/81, bod 50;\nMargareta and Roger Andersson proti Švédsku, 1992, č. 12963/87, bod 75). Zákon\nobmedzujúci základné práva musí byť dostatočne konkrétny, aby jeho aplikácia bola\npredvídateľná.\n38. Pripustenie vysokého stupňa neurčitosti, resp. viacvýznamovosti právnej normy,\nobmedzuje aj reálne posúdenie súladu ustanovenia zákona s ústavou, a tým vyvoláva (ako\nv tomto prípade) potrebu obrátiť sa na ústavný súd na účel výkonu jeho prieskumnej\nfunkcie. Ak je riziko spojené s obmedzením základného práva vysoké, požiadavka na\nurčitosť právnej úpravy je o to vyššia (porovnaj nález sp. zn. PL. Ú S 10/2014, bod 134).\nPlatí priama úmera, čím hlbšie zákonodarca obmedzuje práva jednotlivca, o to precíznejší\nmusí byť pri formulovaní svojich zámerov a naopak (obdobne Spolkový ústavný súd\nNemecka v spojených veciach sp. zn. 2 BvL 9/08, 2 BvL 10/08, 2 BvL 11/08, 2 BvL 12/08,\nbod 102).\n39. V súvislosti s už uvedeným možno urobiť predbežný záver, a to bez ambície jeho\ndosahu do oblasti meritórneho prieskumu napadnutého ustanovenia s dotknutými\nustanoveniami ústavy a ústavného zákona, a to v tom smere, že napadnuté ustanovenie\nvykazuje určité prvky systémovej nekoncepčnosti a pojmovej nedokonalosti. Preto ústavný\nsúd, rešpektujúc ústavný princíp minimalizácie zásahov do právneho poriadku\n(pozastavením účinnosti napadnutého ustanovenia), považoval za potrebné sa v tomto štádiu\n17\n\nkonania zaoberať aj možnosťou jeho ústavne súladného výkladu, ktorý by otváral priestor\npre zdržanlivý prístup ústavného súdu do sféry normotvornej pôsobnosti zákonodarcu.\n40. Ústavný súd pripomína, že princíp (doktrínu) ústavne konformného výkladu\nmožno v konaní o súlade právnych predpisov uplatniť len v prípadoch, keď to povaha\npreskúmavanej veci a jej konkrétne okolnosti umožňujú (dovoľujú) a keď to je účelné,\na pritom z hľadiska ochrany ústavnosti aj dostatočne účinné. V súvislosti s uvedeným\nústavný súd považoval za vhodné poukázať na judikatúru Spolkového ústavného súdu\nNemecka, v ktorej sú limity uplatnenia ústavne konformného výkladu formulované takto:\n„Zákon nie je protiústavný, pokiaľ je možný jeho výklad, ktorý je v súlade s ústavou,\na zákon pri takomto výklade zostáva zmysluplný“ (napr. BverGE 2/267 alebo 8/34).\n41. Výklad napadnutého ustanovenia, ktorý vylučuje právo na náhradu skutočnej\nškody a ušlého zisku z dôvodu vykonávania opatrení, ktoré sa týkajú neurčitého počtu osôb,\nsa dostáva do priameho rozporu s ústavnou požiadavkou dbať pri obmedzovaní základných\npráv a slobôd na ich podstatu a zmysel (jadro), a to vo vzťahu k základnému právu podľa\nčl. 46 ods. 3 ústavy. Takáto výkladová alternatíva sa prima facie javí byť z ústavnoprávneho\nhľadiska neudržateľná, vytvárajúca nielen reálne a bezprostredné riziko ohrozenia\nzákladného práva na náhradu škody spôsobenej nezákonnými rozhodnutiami a nesprávnym\núradným postupom príslušných orgánov verejnej moci v predmetnej oblasti, ale dokonca\nevokuje predpoklad porušenia, resp. úplnej eliminácie tohto ústavného práva.\n42. Navrhovateľka (aj keď v negatívnom kontexte) naznačila, že istou ústavne\nudržateľnou výkladovou líniou by mohla byť taká interpretácia napadnutého ustanovenia,\nktorá by vylučovala právo na náhradu škody a ušlého zisku len v prípade zákonného\nvykonávania opatrení. Ako uvádza, táto koncepcia neprináša do právneho poriadku nič\nnové, keďže zodpovednosť za zákonný postup nebol predmetom právnej regulácie ani\nv čase pred prijatím napadnutého ustanovenia. Ústavný súd k uvedenému dodáva, že takýto\nvýklad by bol síce z teoretického hľadiska predstaviteľný, ale táto interpretačná alternatíva\nnapadnutého ustanovenia nie je zmysluplná (bod 40).\n\n18\n\n43. Napokon ústavný súd, berúc do úvahy aj osobitnú časť dôvodovej správy\nk napadnutému ustanoveniu, identifikoval možnosť aj takej interpretácie napadnutého\nustanovenia, podľa ktorej by sa právo na náhradu škody a ušlého zisku podľa napadnutého\nustanovenia vykladalo izolovane od jeho tradičnej previazanosti na porušenie povinnosti\na jeho chápanie by korelovalo s pojmovým vymedzením náhrady nákladov za plnenie\npovinností (§ 58 ods. 2 zákona o ochrane verejného zdravia) – bolo by teda iným,\nsynonymným vyjadrením, resp. doplnením naostatok označeného ustanovenia (bod 33). To\nuvedenú výkladovú alternatívu posúva do možnej kolízie s ústavnou a zákonnou\npožiadavkou na koherenciu/jednotnosť používania ustálených právnych pojmov v rámci\nprávneho poriadku. Negatívnou externalitou tohto prístupu by bola však (a najmä) jeho\nobmedzená praktická realizovateľnosť a udržateľnosť v oblasti aplikácie práva, a teda aj\nnedostatočná efektívnosť vo vzťahu k ochrane základného práva podľa čl. 46 ods. 3 ústavy.\nV tomto smere je dokonca pravdepodobné, že orgány aplikácie práva sa prostredníctvom\ntextu napadnutého ustanovenia zákona priklonia s ohľadom na už konštatovanú tradičnú\npojmovú a inštitucionálnu previazanosť medzi náhradou skutočnej škody a ušlého zisku\ns protiprávnym konaním k priradeniu odlišného významu obom dotknutým ustanoveniam\n(§ 58 ods. 2 a § 58 ods. 5 zákona o ochrane verejného zdravia). V takom prípade sa\nsprítomňuje riziko, že napadnuté ustanovenie budú príslušné orgány verejnej moci\ninterpretovať a aplikovať aj ústavne nekonformným spôsobom a ponechanie takéhoto stavu\nbez odozvy zo strany ústavného súdu by znamenalo rezignovať na jeho funkciu nezávislého\nsúdneho orgánu ochrany ústavnosti (čl. 124 ústavy).\n44. Ústavný súd považuje za potrebné už v tejto fáze rozhodovania naznačiť, že pri\njeho rozhodovaní vzhľadom na zmenu právnej formy predmetných opatrení a časovú\npôsobnosť zákona, ktorého súčasťou je napadnuté ustanovenie, sa bude vo vzťahu k tomuto\nustanoveniu potrebné zaoberať aj posúdením možnosti vzniku nároku na náhradu skutočnej\nškody a ušlého zisku v závislosti od toho, či má ísť o škodu spôsobenú priamo takým\nopatrením, alebo v procese jeho výkonu príslušnými orgánmi verejnej moci.\n45. Ústavný súd takto dospel k záveru, že minimálne určitá časť vecnej pôsobnosti\nnapadnutého ustanovenia, resp. podľa povahy veci určitá časť aplikačnej blokácie náhrady\n19\n\nškody a ušlého zisku v súvislosti s výkonom predmetných opatrení, môže byť neprípustnou\nnegáciou samotnej podstaty ustanovenia čl. 46 ods. 3 ústavy, preto účinnosť napadnutého\nustanovenia pozastavil. Vec bude predmetom ďalšieho meritórneho rozhodovania ústavného\nsúdu, ktoré však ostáva v hraniciach abstraktnej kontroly ústavnosti vo vzťahu\nk napadnutému ustanoveniu, nemôže teda nahradiť posudzovanie zodpovednosti za škodu\nv konkrétnom prípade a jeho aplikačných aspektoch.\n46. Podľa § 81 zákona o ústavnom súde pozastavenie účinnosti napadnutého\nprávneho predpisu, jeho časti alebo niektorého jeho ustanovenia ústavný súd zruší aj bez\nnávrhu, ak pominuli dôvody na pozastavenie účinnosti. Inak platnosť rozhodnutia ústavného\nsúdu o pozastavení účinnosti napadnutého právneho predpisu, jeho časti alebo niektorého\njeho ustanovenia zaniká právoplatnosťou rozhodnutia ústavného súdu vo veci samej alebo\nrozhodnutia o zastavení konania.\n47. Podľa § 82 zákona o ústavnom súde výroková časť a poučenie o právnych\núčinkoch uznesenia ústavného súdu o pozastavení účinnosti napadnutého právneho\npredpisu, jeho časti alebo niektorého jeho ustanovenia, uznesenia o zrušení pozastavenia\núčinnosti napadnutého právneho predpisu, jeho časti alebo niektorého jeho ustanovenia\na uznesenia o zastavení konania, v ktorom bola pozastavená účinnosť napadnutého\nprávneho predpisu, jeho časti alebo niektorého jeho ustanovenia, sa spolu s informáciou\no pripojenom odlišnom stanovisku vyhlasujú v zbierke zákonov.\n48. Ustanovenie § 84 ods. 1 zákona o ústavnom súde predpokladá pozastavenie\núčinnosti napadnutého právneho predpisu, jeho časti alebo niektorého jeho ustanovenia, keď\nsa v prípade zrušenia predpisu neobnoví platnosť právnych predpisov ním zrušených, ibaže\nby ústavný súd rozhodol inak, alebo ak prijatou novelizáciou dôjde len k zmene alebo\ndoplneniu právneho predpisu, platí a je účinný skorší právny predpis v znení, ktoré platilo\npred vykonanou zmenou, ibaže by ústavný súd rozhodol inak.\n\n20\n\n49. Pozastavenie účinnosti napadnutého ustanovenia, ktoré je doplnením skoršieho\nprávneho predpisu, bez ďalšieho znamená, že nastane účinok ex lege (§ 84 ods. 1 druhá veta\nzákona o ústavnom súde), teda obnovenie platnosti a účinnosti skoršieho právneho predpisu\nv znení platnom pred touto zmenou. Keďže napadnuté ustanovenie bolo do textu zákona\ndoplnené ako nové, prestáva byť pozastavením jeho účinnosti aplikovateľnou (právne\núčinky naďalej vyvolávajúcou) súčasťou normatívneho textu zákona o ochrane verejného\nzdravia. Inými slovami, pozastavenie účinnosti napadnutého ustanovenia z hľadiska jeho\nprávnych účinkov znamená, že odo dňa vyhlásenia tohto uznesenia v Zbierke zákonov\nSlovenskej republiky napadnuté ustanovenie prestáva vyvolávať normatívne účinky.\nZároveň platí, že pozastavenie účinnosti napadnutého ustanovenia sa nerovná potvrdeniu\nargumentov v návrhom prezentovanom rozsahu vo vzťahu k otázkam, ktoré sú relevantné\npri posudzovaní nárokov na náhradu škody a ušlého zisku.\n50. Podľa čl. 125 ods. 5 ústavy platnosť rozhodnutia o pozastavení účinnosti\nnapadnutých právnych predpisov, ich častí, pripadne niektorých ich ustanovení zaniká\nvyhlásením rozhodnutia ústavného súdu vo veci samej, ak rozhodnutie o pozastavení\núčinnosti napadnutého právneho predpisu ústavný súd už predtým nezrušil, pretože\npominuli dôvody, pre ktoré bolo prijaté.\n51. Podľa § 80 zákona o ústavnom súde o návrhu na pozastavenie účinnosti\nnapadnutého právneho predpisu, jeho časti alebo niektorého jeho ustanovenia rozhodne\nústavný súd bezodkladne.\n52. Pri prerokovaní návrhov na začatie konania sa ústavný súd nemusí riadiť\nporadím, v akom mu boli doručené, ak vec, ktorej sa niektorý návrh na začatie konania týka,\npovažuje za naliehavú (§ 54 ods. 1 zákona o ústavnom súde). Vzhľadom na samotný\npredmet návrhu a s tým súvisiacu potrebu riešenia spoločensky pertraktovaných problémov\nsúvisiacich s prijímaním protiepidemických opatrení ústavný súd považuje túto vec za\nnaliehavú, a preto neodkladne rozhodol o prijatí veci na ďalšie konanie a pozastavení\núčinnosti napadnutého ustanovenia.\n\n21\n\nP o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.\nPodľa čl. 125 ods. 6 ústavy sa rozhodnutie ústavného súdu o pozastavení účinnosti\nnapadnutých právnych predpisov, ich častí, prípadne niektorých ich ustanovení vyhlasuje\nspôsobom ustanoveným na vyhlasovanie zákonov. Právoplatné rozhodnutie ústavného súdu\nje všeobecne záväzné.\nPodľa § 83 zákona o ústavnom súde uznesenie ústavného súdu o pozastavení\núčinnosti napadnutého právneho predpisu, jeho časti alebo niektorého jeho ustanovenia\na uznesenie o zrušení pozastavenia účinnosti napadnutého právneho predpisu, jeho časti\nalebo niektorého jeho ustanovenia je právoplatné a všeobecne záväzné odo dňa jeho\nvyhlásenia v zbierke zákonov.\nPodľa § 84 ods. 1 zákona o ústavnom súde pozastavením účinnosti napadnutého\nprávneho predpisu, jeho časti alebo niektorého jeho ustanovenia sa neobnovuje platnosť\nprávnych predpisov ním zrušených, ak ústavný súd nerozhodne inak; ak však išlo len o ich\nzmenu alebo doplnenie, platí skorší právny predpis v znení platnom pred touto zmenou\nalebo doplnením, ak ústavný súd nerozhodne inak.\nV Košiciach 4. novembra 2020\n\nIvan Fiačan\npredseda pléna Ústavného súdu\nSlovenskej republiky\n\n22", "vazby": {"registre": ["súlad právnych predpisov", "súlad-súlad právnych predpisov", "zodpovednosť-za škodu spôsobenú rozhodnutím alebo postupom orgánu verejnej moci", "núdzový stav", "náhrada škody (ujma)", "zodpovednosť-za škodu spôsobenú rozhodnutím alebo postupom orgánu verejnej moci", "núdzový stav", "náhrada škody (ujma)", "súlad-súlad právnych predpisov"], "ustanovenia": ["čl. 125 ods. 1 písm. a) ústavy"]}, "cituje": [], "citovane_v": []}