{"guid": "ussr:ae31a970-ccd1-49e3-abc3-32d33921d550", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2020:4.US.403.2020.1", "spisova_znacka": "IV. ÚS 403/2020", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 403/2020 z 25. 8. 2020", "citacia": "uznesenie Ústavného súdu SR z 25. augusta 2020, sp. zn. IV. ÚS 403/2020, ECLI:SK:USSR:2020:4.US.403.2020.1", "identifikacne_cislo": null, "sud": {"guid": "ussr", "nazov": "Ústavný súd Slovenskej republiky", "typ": "ustavny", "slug": "ustavny-sud"}, "sudca": "Libor Duľa", "sudca_id": 1085, "sudca_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/sudca/libor-dula-1085", "datum_vydania": "2020-08-25", "forma": "Uznesenie", "povaha": ["odmieta", "odmieta", "odmieta"], "oblast": ["Ústavné právo"], "podoblast": ["konanie o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": "IV.", "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-1", "nazov": "čl. 46 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-1", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-46"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/209/#clanok-6.odsek-1", "nazov": "čl. 6 ods. 1 Dohovoru", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/209/#clanok-6.odsek-1", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/209-1992/clanok-6"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-47.odsek-3", "nazov": "čl. 47 ods. 3 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-47.odsek-3", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-47"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "nazov": "čl. 127 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-127"}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "nazov": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 47 ods. 3", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 47 ods. 3", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 47 ods. 3", "judikatura_url": null}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-46", "/SK/ZZ/1992/209#clanok-6", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-47", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-127"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://www.ustavnysud.sk/docDownload/ae31a970-ccd1-49e3-abc3-32d33921d550", "zdroj": "ussr", "url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2020:4.US.403.2020.1", "api_url": "https://sk.advokati.digital/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2020:4.US.403.2020.1", "text_url": "https://sk.advokati.digital/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2020:4.US.403.2020.1/text", "citacie_n": 0, "text": "SLOVENSKÁ REPUBLIKA\n\nUZNESENIE\nÚstavného súdu Slovenskej republiky\nIV. ÚS 403/2020-13\nÚstavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 25. augusta 2020\nv senáte zloženom z predsedu senátu Miroslava Duriša a zo sudcov Ladislava Duditša\na Libora Duľu (sudca spravodajca) predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť\n,\n\n,\n\n, zastúpeného\n\nadvokátom JUDr. Milošom Barbušom, Štúrova 13, Bratislava, vo veci namietaného\nporušenia základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky\na práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných\nslobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1 Obdo 15/2018\nz 22. mája 2019 a jemu predchádzajúcim postupom a takto\nrozhodol:\nÚstavnú sťažnosť\n\nodmieta.\nOdôvodnenie:\nI.\nSťažnostná argumentácia\n\n1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 21. augusta\n2019 doručená ústavná sťažnosť\n\n,\n\n,\n\n(ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia\nzákladných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len\n„ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných\nslobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len\n„najvyšší súd“) sp. zn. 1 Obdo 15/2018 z 22. mája 2019 (ďalej len „uznesenie najvyššieho\nsúdu“) a jemu predchádzajúcim postupom.\n2. Sťažovateľ v ústavnej sťažnosti uviedol, že porušenie označených práv tkvie\nv uznesení najvyššieho súdu, ktorým bolo odmietnuté dovolanie sťažovateľa proti rozsudku\nKrajského súdu v Bratislave sp. zn. 4 CoZm 96/2015 z 10. novembra 2016 podľa § 447\npísm. c) a f) Civilného sporového poriadku (ďalej aj „CSP“).\n3. Sťažovateľ nesúhlasí s názorom najvyššieho súdu, ktorý sťažovateľom namietané\nprocesné pochybenia v postupe súdov nižšej inštancie uplatnené ako dovolací dôvod podľa\n§ 420 písm. f) CSP posúdil ako také, ktorými nebolo porušené jeho právo na spravodlivý\nsúdny proces. Sťažovateľ považuje za závažné procesné pochybenia súdov nižšej inštancie\n(i) podanie žaloby advokátom, ktorý nemal oprávnenie v čase podania žaloby poskytovať\nprávnu pomoc na území Slovenskej republiky, a (ii) nedoručenie príloh k žalobe, ktoré sú\njej súčasťou, čím bola sťažovateľovi odňatá možnosť vyjadriť sa v trojdňovej zákonnej\nlehote vo forme námietok proti zmenkovému platobnému rozkazu, pričom vzhľadom\nna zásadu koncentrácie konania sa na neskôr vznesené námietky sťažovateľa neprihliadalo.\nSťažovateľ v ústavnej sťažnosti výslovne uviedol, že jej predmetom sú len tieto dve\nprocesné pochybenia uplatnené v dovolacom konaní ako dovolací dôvod podľa § 420\npísm. f) CSP, a nie dovolacie dôvody uplatnené sťažovateľom podľa § 421 ods. 1 písm. a)\na b) CSP.\n4. Námietku zastupovania žalobcu advokátom, ktorý nie je zapísaný zozname\nvedenom Slovenskou advokátskou komorou, sťažovateľ uplatnil po lehote na podanie\nnámietok, ako aj na oboch uskutočnených pojednávaniach vo veci. Namietanou\nskutočnosťou sa zaoberal aj súd prvej inštancie, ktorý vyzval právneho zástupcu žalobcu,\naby preukázal, že môže poskytovať právne služby na území Slovenskej republiky. Tento\n\n2\n\nreagoval vyjadrením z 30. októbra 2013, v ktorom uviedol, že má uzatvorenú zmluvu\no spolupráci z 15. februára 2013 so spoločnosťou\n5. Sťažovateľ argumentoval tiež tým, že najvyšší súd sa vo svojom rozhodnutí\ndostatočne nevysporiadal s bohatou judikatúrou, na ktorú sťažovateľ v dovolaní poukázal,\nčím značne oslabil vierohodnosť svojho rozhodnutia. Žalobca udelil plnomocenstvo\nna svoje zastupovanie v súdnom konaní 21. mája 2012 a žaloba bola podaná 25. mája 2012.\nZ uvedeného vyplýva, že v čase podania návrhu na súde nemal hosťujúci euroadvokát\nuzatvorenú zmluvu o spolupráci s advokátom zapísaným v zozname advokátov vedenom\nSlovenskou advokátskou komorou, a preto nebol oprávnený zastupovať žalobcu v konaní\npred súdmi Slovenskej republiky. Z uvedeného dôvodu ide podľa názoru sťažovateľa\no absolútne neplatný právny úkon podľa § 39 Občianskeho zákonníka pre jeho rozpor\nso zákonom, keďže platnosť či neplatnosť právneho úkonu možno posudzovať iba podľa\nokolností existujúcich v čase jeho urobenia. V dôsledku okolností, ktoré nastali po jeho\nvzniku, sa právny úkon nemôže stať dodatočne platným. Na absolútnu neplatnosť právneho\núkonu prihliada súd ex offo, a to najmä v situácii, keď na základe takého právneho úkonu\nbolo priznané právo. V danej veci súd prvej inštancie túto sťažovateľom namietanú\nskutočnosť opomenul. Odvolací súd zase poukázal na odstrániteľnosť nedostatku\npodmienky konania. Najvyšší súd v napadnutom rozhodnutí vyslovil právny názor,\nv zmysle ktorého právny zástupca žalobcu síce nebol oprávnený poskytovať právne služby\nna území Slovenskej republiky, ale tieto poskytoval ako tzv. občiansky zástupca, pretože\nv čase, keď začalo súdne konanie, nebola ešte účinná novela Občianskeho súdneho poriadku\n(ďalej len „OSP“) uskutočnená zákonom č. 335/2012 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa\nzákon č. 586/2003 Z. z. o advokácii a o zmene a doplnení zákona č. 455/1991 Zb.\no živnostenskom podnikaní (živnostenský zákon) v znení neskorších predpisov v znení\nneskorších predpisov a ktorým sa menia a dopĺňajú niektoré zákony, v zmysle ktorej sa\nod 1. januára 2013 v sporoch z právnych vzťahov týkajúcich sa zmeniek, šekov alebo iných\ncenných papierov nepripúšťalo zastúpenie podľa § 27 ods. 1 OSP.\n6. Podľa názoru sťažovateľa argumentácia najvyššieho súdu o tom, že advokát\nzastupujúci žalobcu spĺňa predpoklady občianskeho zástupcu tým, že má ukončené\n\n3\n\nvysokoškolské vzdelanie druhého stupňa v odbore právo, je právne neudržateľná. Uvedený\nnázor by platil v prípade, ak by žalobu podala fyzická osoba, nie advokát. V opačnom\nprípade by všetky ustanovenia o podmienkach vykonávania advokátskej praxe zahraničným\nadvokátom stratili zmysel. Vzhľadom na skutočnosť, že išlo o novú právnu argumentáciu\nnajvyššieho súdu, ku ktorej sa sťažovateľ nemal možnosť vyjadriť, bola popretá\ndvojstupňovosť súdneho konania, sťažovateľovi bolo znemožnené uskutočňovať jemu\npatriace práva v takej miere, že bolo porušené jeho právo na spravodlivý súdny proces.\n7. K otázke podania návrhu advokátom, ktorý nie je oprávnený poskytovať právne\nslužby v inej krajine, sťažovateľ v súdnom konaní poukázal na rozhodnutie Súdneho dvora\nEurópskej únie (ďalej len „Súdny dvor“) vo veci C-163/07 z 27. novembra 2007, avšak ani\njeden z konajúcich súdov sa s týmto rozhodnutím nevysporiadal.\n8.\n\nSťažovateľ\n\nďalej\n\nargumentoval,\n\nže\n\nzmenkový\n\nplatobný\n\nrozkaz\n\nsp. zn. 1 Zm 390/2012 z 24. marca 2014 mu bol 16. mája 2014 doručený spolu s návrhom\nna vydanie zmenkového platobného rozkazu, avšak bez príloh tohto návrhu napriek tomu,\nže jednou z príloh je samotná zmenka. Vzhľadom na to, že sťažovateľ nemal k dispozícii\nprílohy k návrhu na vydanie zmenkového platobného rozkazu, nemohol v námietkach\npodaných proti zmenkovému platobnému rozkazu konkrétnejšie špecifikovať skutočnosti,\nktoré namieta. Čo sa týka tejto argumentácie sťažovateľa, najvyšší súd dospel k záveru,\nže nejde o procesné pochybenie. S uvedeným právnym názorom sťažovateľ nesúhlasí\na považuje ho za neudržateľný. Podľa názoru sťažovateľa pre vydanie zmenkového\nplatobného rozkazu platil § 114 ods. 2 OSP, tiež je nesporné, že spolu so zmenkovým\nplatobným rozkazom sa sťažovateľovi ako žalovanému mala doručiť žaloba, ktorej\nsúčasťou sú prílohy. Sťažovateľ sa stotožňuje s konštatovaním najvyššieho súdu,\nže doručenka predložená v súdnom konaní nemá náležitosti predpísané vyhláškou\nMinisterstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 543/2005 Z. z. o Spravovacom\na kancelárskom poriadku pre okresné súdy, krajské súdy, Špecializovaný trestný súd\na vojenské\n\nsúdy\n\nv znení\n\nneskorších\n\npredpisov,\n\na teda\n\nnejde\n\no verejnú\n\nlistinu.\n\nZa neakceptovateľnú a absurdnú sťažovateľ považuje argumentáciu najvyššieho súdu,\nže žaloba obsahovala údaje o zmenke, a teda kópia zmenky nebola potrebná. Zmenka bola\n\n4\n\npodpísaná v roku 2005 a návrh na vydanie zmenkového platobného rozkazu bol podaný\nv roku 2012.\n9. Sťažovateľ zastáva názor, že postupom všeobecných súdov mu bola odňatá\nmožnosť vzniesť v zákonom stanovenej lehote všetky námietky týkajúce sa zmenky.\nV konaní pred súdom prvej inštancie sťažovateľ mohol vzniesť právne relevantné námietky\naž po tom, ako zistil, o akú zmenku ide, na tieto námietky sa neprihliadalo, pretože neboli\nobsiahnuté v námietkach proti zmenkovému platobnému rozkazu.\n10. Na základe uvedeného sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd nálezom rozhodol:\n„Najvyšší súd SR svojím konaním v právnej veci\no zaplatenie\n\n,\n\ns príslušenstvom zo zmenky pod sp. zn.\n\n1 Obdo/15/2018 porušil základné právo\n\nna súdnu ochranu podľa čl. 46\n\nods. 1 Ústavy SR, právo na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane\nľudských práv a základných slobôd a ustanovenie § 47 ods. 3 Ústavy SR.\nUznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej sp. zn. 1 Obdo/15/2018 zo dňa 22.05.2019 sa\nzrušuje a vec sa vracia na ďalšie konanie.\nSťažovateľovi sa priznáva náhrada trov právneho zastúpenia pred Ústavným súdom\nSR, ktoré je Najvyšší súd Slovenskej republiky povinný vyplatiť na účet právneho zástupcu\nJUDr. Miloša Barbuša, do jedného mesiaca od právoplatnosti tohto rozhodnutia.“\nII.\nPrávomoc ústavného súdu a relevantné ustanovenia právnych prepisov\n11. Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany\nústavnosti.\n12. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb\nalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,\nalebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú\n\n5\n\nSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,\nak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.\n13. Podľa § 56 ods. 1 zákona č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej\nrepubliky a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení zákona č. 413/2019 Z. z. (ďalej\nlen ,,zákon o ústavnom súde“) ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje\nna neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon v § 9 neustanovuje\ninak.\n14. Podľa § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže na predbežnom\nprerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,\na) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc,\nb) ktorý je podaný navrhovateľom bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný\nsúd nevyhovel žiadosti navrhovateľa o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37,\nc) ktorý nemá náležitosti ustanovené zákonom,\nd) ktorý je neprípustný,\ne) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou,\nf) ktorý je podaný oneskorene,\ng) ktorý je zjavne neopodstatnený.\n15. Z § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavného súdu\npri predbežnom prerokovaní ústavnej sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne\nneopodstatnená. Podľa ustálenej judikatúry o zjavne neopodstatnenú ústavnú sťažnosť ide\npredovšetkým vtedy, ak namietaným postupom orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť\nk porušeniu toho základného práva, ktoré označil sťažovateľ pre nedostatok vzájomnej\npríčinnej súvislosti medzi napadnutým postupom tohto orgánu a základným právom,\nporušenie ktorého sa namietalo, ako aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci\nvznikne procesná situácia alebo procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval\nuvedené základné právo, pretože uvedená situácia alebo stav takúto možnosť reálne\nnepripúšťajú (m. m. IV. ÚS 16/04, II. ÚS 1/05, II. ÚS 20/05, IV. ÚS 55/05, IV. ÚS 288/05).\n\n6\n\n16. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným\npostupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených\nzákonom na inom orgáne Slovenskej republiky. Obdobné právo zaručuje aj čl. 36 ods. 1\nListiny základných práv a slobôd.\nPodľa čl. 47 ods. 3 ústavy všetci účastníci sú si v konaní podľa odseku 2 rovní.\nPodľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho vec bola spravodlivo,\nverejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným\nzákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o akomkoľvek\ntrestnom čine, z ktorého je obvinený.\n17. Pri prieskume ústavnej sťažnosti sťažovateľa ústavný súd vychádzal zo svojej\nkonštantnej judikatúry, podľa ktorej zásadne nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať\nprávne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli\nk rozhodnutiu. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov\ntakejto interpretácie a aplikácie práva s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami\no ľudských právach a základných slobodách. Z postavenia ústavného súdu ako nezávislého\nsúdneho orgánu ochrany ústavnosti však vyplýva, že môže preskúmavať rozhodnutia\nvšeobecných súdov v prípade, ak v konaní, ktoré im predchádzalo, alebo samotným\nrozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Ústavný súd je oprávnený\na povinný posúdiť neústavnosť konania a rozhodovania všeobecných súdov vo veciach,\nv ktorých niet iného súdu, aby prerokoval a rozhodol o tom, či bolo alebo nebolo porušené\nzákladné právo alebo sloboda účastníka konania (strany sporu) pred všeobecným súdom\n(m. m. I. ÚS 5/00, II. ÚS 143/02, III. ÚS 60/04, II. ÚS 83/06).\n18. Rešpektujúc judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva a obsahovo totožné\nsúčasti základného práva zaručeného čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne\nkonanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ústavný súd vo svojej ustálenej judikatúre neustále\nzdôrazňuje, že jedným z kľúčových princípov spravodlivého súdneho konania, ako ich\ngarantuje čl. 6 ods. 1 dohovoru, je aj právo na náležité odôvodnenie súdneho rozhodnutia.\n\n7\n\nJeho obsahom je právo účastníka konania (strany v spore) na také odôvodnenie súdneho\nrozhodnutia, ktoré preskúmateľným spôsobom, jasne a zrozumiteľne dáva odpovede\nna všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany.\nPrincíp spravodlivosti („fairness“) pritom zaväzuje súdy, aby pre svoje rozhodnutia poskytli\ndostatočné a relevantné dôvody (napr. III. ÚS 135/04, III. ÚS 198/05, III. ÚS 34/07).\nPotreba náležite odôvodniť súdne rozhodnutie je daná tiež vo verejnom záujme, pretože je\njednou zo záruk, že výkon spravodlivosti nie je arbitrárny, neprehľadný a že rozhodovanie\nsúdu je kontrolovateľné verejnosťou (IV. ÚS 296/09).\n19. Právo na súdnu ochranu sa v civilnom konaní účinne zaručuje len vtedy, ak sú\nsplnené všetky procesné podmienky, za splnenia ktorých civilný súd môže konať\na rozhodnúť o veci samej. Platí to pre všetky štádiá konania pred civilným súdom vrátane\ndovolacích konaní (m. m. II. ÚS 581/2017). V dovolacom konaní iniciovanom\nsťažovateľom procesné podmienky upravoval v čase podania dovolania § 419 a nasl. CSP.\nZ konštantnej judikatúry ústavného súdu ďalej vyplýva, že samotná otázka posúdenia\npodmienok pre uskutočnenie dovolacieho konania vrátane posúdenia otázky prípustnosti\ndovolania patrí do výlučnej právomoci najvyššieho súdu ako dovolacieho súdu. Inými\nslovami, posúdenie tejto otázky je vecou zákonnosti a jej vyriešenie v súlade\ns ustanoveniami Civilného sporového poriadku, ktoré v zmysle čl. 46 ods. 4 ústavy majú\nustanovovať podrobnosti o realizácii základného práva na súdnu ochranu vyplývajúceho\nz čl. 46 ods. 1 ústavy, v konečnom dôsledku nemôže viesť k záveru o porušení označeného\npráva sťažovateľa (m. m. III. ÚS 450/2017).\n20. Rovnosť strán v konaní zaručená čl. 47 ods. 3 ústavy sa zabezpečuje vytvorením\nrovnakých procesných možností na uplatnenie ich práv a plnenie ich povinností. Podstata\ntejto ústavnej zásady spočíva v tom, že strany civilného konania (osobitne sporového\nkonania) majú rovnaké procesné práva a povinnosti, ktoré uplatňujú a plnia za rovnakých\nprocesných podmienok bez zvýhodnenia alebo diskriminácie niektorej z procesných strán.\nNerozhoduje procesné postavenie alebo procesná pozícia strany konania, nie je podstatné\nani to, ktorá zo strán konania sa stane žalobcom a ktorá žalovaným (m. m. II. ÚS 35/02,\nIV. ÚS 126/09, IV. ÚS 51/2020).\n\n8\n\nIII.\nPrávne posúdenie\n21. Vychádzajúc z petitu a odôvodnenia ústavnej sťažnosti, ústavný súd konštatuje,\nže v posudzovanej veci predmet konania pred ústavným súdom tvorí rozhodovanie\no sťažovateľom namietanom porušení základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 3\nústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ku ktorému malo dôjsť napadnutým uznesením\nnajvyššieho súdu a postupom predchádzajúcim jeho vydaniu. Podľa sťažovateľa najvyšší\nsúd nesprávne posúdil ním uplatnený dovolací dôvod v zmysle § 420 písm. f) CSP, ktorý\nodôvodňoval nesprávnym procesným postupom súdov nižšej inštancie, ktoré znemožnili\nsťažovateľovi ako žalovanému uskutočňovať jemu patriace práva v takej miere, že bolo\nporušené jeho právo na spravodlivý proces.\n22. Vzhľadom na odôvodnenie ústavnej sťažnosti, v ktorom sťažovateľ výslovne\nuviedol, že jej predmetom sú len procesné pochybenia uplatnené v dovolacom konaní ako\ndovolací dôvod podľa § 420 písm. f) CSP (ktoré aj odôvodnil), a nie dovolacie dôvody\nuplatnené sťažovateľom podľa § 421 ods. 1 písm. a) a b) CSP, ústavný súd preskúmal iba tú\nčasť napadnutého uznesenia najvyššieho súdu, v ktorej posudzoval dovolací dôvod\nuplatnený sťažovateľom podľa § 420 písm. f) CSP.\nIII.1 K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy\na práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru\n23. V súvislosti so sťažovateľom deklarovaným prejavom nespokojnosti s uznesením\nnajvyššieho súdu ústavný súd konštatuje, že obsahom základného práva na súdnu ochranu\npodľa čl. 46 ods. 1 ústavy nie je záruka, že rozhodnutie súdu bude spĺňať očakávania\na predstavy účastníka konania. Podstatou je, aby postup súdu bol v súlade so zákonom,\naby bol ústavne akceptovateľný a aby jeho rozhodnutie bolo možné kvalifikovať ako\nzákonné, preskúmateľné a nearbitrárne. V opačnom prípade nemá ústavný súd dôvod\nzasahovať do postupu a rozhodnutí súdov, a tak vyslovovať porušenia základných práv\n(I. ÚS 50/04, III. ÚS 162/05).\n\n9\n\n24. Ústavný súd vo svojej stabilnej judikatúre uvádza, že postup a rozhodnutie súdu,\nktoré vychádzajú z aplikácie konkrétnej zákonnej procesnoprávnej úpravy, nemožno\nhodnotiť ako porušovanie základných práv a slobôd (I. ÚS 8/96, I. ÚS 6/97).\n25. Podľa názoru sťažovateľa vystupujúceho v procesnom postavení žalovaného\nneboli splnené podmienky pre vydanie zmenkového platobného rozkazu, pretože návrh\nna jeho vydanie doručený súdu prvej inštancie 25. mája 2012 podal advokát zapísaný\nv Českej advokátskej komore na základe plnej moci z 21. mája 2012, teda nebol v tom čase\noprávnený poskytovať právne služby na území Slovenskej republiky. Toto oprávnenie mu\nvzniklo až uzatvorením zmluvy o spolupráci s advokátskou kanceláriou\n15. februára 2013, čím sa stal hosťujúcim euroadvokátom. Úkony tohto advokáta vykonané\nv období do 15. februára 2013 sú podľa názoru sťažovateľa absolútne neplatné v zmysle\n§ 39 Občianskeho zákonníka a na túto neplatnosť prihliada konajúci súd z úradnej\npovinnosti.\n26. K tejto námietke sťažovateľa najvyšší súd v relevantnej časti odôvodnenia\nnapadnutého uznesenia uviedol, že «v čase, keď\n\npodal za žalobcu návrh\n\nna vydanie zmenkového platobného rozkazu (25. mája 2012), nemal iba oprávnenie\nposkytovať právne služby na území Slovenskej republiky (ust. § 32 Zákona o advokácii), čo\nvšak nemožno stotožňovať s nedostatkom procesnej spôsobilosti alebo obmedzenej\nprocesnej spôsobilosti. Procesnou spôsobilosťou sa rozumie spôsobilosť samostatne konať\npred súdom (§ 20 OSP, teraz § 67 CSP). Táto sa odvíja od hmotnoprávnej spôsobilosti\nvlastnými úkonmi nadobúdať práva a brať na seba povinnosti. Čiže v prípade fyzickej osoby\nsa o obmedzenej procesnej spôsobilosti dá uvažovať len vtedy, ak fyzická osoba nie je\nv plnom rozsahu spôsobilá na právne úkony (napr. nie je plnoletá alebo jej bola\nrozhodnutím súdu obmedzená spôsobilosť na právne úkony). Potom nemôže konať\nsamostatne, ale musí za ňu konať jej zákonný zástupca alebo súdom ustanovený procesný\nopatrovník. V prípade\n\nvšak žiadna takáto skutočnosť zo spisu nevyplýva.\n\nBez akejkoľvek právnej relevancie je aj tvrdenie dovolateľa, že úkony, ktoré\nurobil pred uzavretím zmluvy o spolupráci s advokátskou kanceláriou\n\n,\n\nnemôžu vyvolávať právne účinky lebo neboli urobené (v tom čase) oprávnenou osobou a sú\n\n10\n\npreto absolútne neplatnými právnymi úkonmi. Ak tým mal dovolateľ na mysli podanie\nnávrhu na vydanie zmenkového platobného rozkazu (ďalej aj „návrh na vydanie ZPR“), tak\ntakýto návrh a ani žiadny iný procesný úkon nemôže byť absolútne neplatný,\npretože platnosť právneho úkonu je vlastnosť, ktorú právny poriadok spája výlučne\ns hmotnoprávnymi úkonmi. Pokiaľ dovolateľ tvrdí, že návrh na vydanie zmenkového\nplatobného rozkazu bol podaný „neoprávnenou osobou“, tak mal zrejme na mysli to, že\nnebol oprávnený zastupovať žalobcu ako advokát, a to konkrétne v období\nod podania návrhu na súd do uzavretia zmluvy o spolupráci s advokátskou kanceláriou\n(od 25.05.2012 do 15.02.2013), pričom rovnakú námietku žalovaný\nuplatnil aj v podanom odvolaní. Odvolací súd sa s jeho tvrdením v odôvodnení rozhodnutia\nvysporiadal tak, že poukázal na judikatúru, ktorá rieši situáciu, keď niekto koná za iného\npred súdom ako jeho zástupca bez toho, aby predložil platné splnomocnenie (R 12/1985,\nuznesenie NS SR sp. zn. 6Sžf/30/2010 z 20.07.2011). V uvedenom prípade však ide o inú\nprocesnú situáciu, kedy zástupca- advokát zapísaný iba v Českej advokátskej komore, ktorá\nskutočnosť sama o sebe neoprávňuje poskytovať právne služby na území Slovenskej\nrepubliky - podal v mene zastúpeného na slovenskom súde návrh na vydanie ZPR a až\nnásledne uzavrel zmluvu o spolupráci s tzv. spolupracujúcim advokátom v zmysle § 32\nZákona o advokácií, čím získal status hosťujúceho euroadvokáta. Dovolací súd súhlasí\ns názorom dovolateľa, že až od uzavretia zmluvy o spolupráci so spolupracujúcim\nadvokátom, bol\n\noprávnený vystupovať pred súdmi v SR ako hosťujúci\n\neuroadvokát, čo ale zároveň neznamená, že nebol oprávnený v mene žalobcu podať návrh\nna vydanie ZPR. V čase, keď začalo predmetné konanie (25.05.2012), totiž ešte nebola\núčinná novela OSP, uskutočnená zákonom č. 335/2012 Z. z., podľa ktorej sa v sporoch\nz právnych vzťahov týkajúcich sa zmeniek, šekov, alebo iných cenných papierov\nnepripúšťalo zastúpenie podľa § 27 ods. 1 OSP, čiže zastúpenie tzv. občianskym zástupcom\n(výnimka bola možná len vtedy, ak tento tzv. občiansky zástupca mal vysokoškolské\nvzdelanie II. stupňa v odbore právo a účastník konania bol jeho blízkou osobou). Jedná sa\no ustanovenie § 27 ods. 3 OSP, účinné od 1. januára 2013. Teda, podľa názoru dovolacieho\nsúdu,\n\nbol oprávnený podať v mene žalobcu návrh na vydanie ZPR, a to\n\nv zmysle § 27 ods. 1 OSP, podľa ktorého sa účastník môže dať zastúpiť aj ktoroukoľvek\nfyzickou osobou spôsobilou na právne úkony. V tomto smere z obsahového hľadiska obstojí\n\n11\n\naj plná moc z 21. mája 2012 (č. 1. spisu 3), a to napriek tomu, že je koncipovaná ako\nprocesné splnomocnenie udelené advokátovi.».\n27.\n\nPodstata\n\ndruhej\n\nnámietky\n\nsťažovateľa\n\nspočívala\n\nv tvrdení,\n\nže\n\nspolu\n\nso zmenkovým platobným rozkazom a s návrhom na jeho vydanie mu neboli doručené\nprílohy tohto návrhu vrátane kópie zmenky, čím mu bolo znemožnené uplatniť kauzálne\nnámietky v zákonnej trojdňovej lehote, teda mu bola odňatá možnosť konať pred súdom.\nK uvedenému tvrdeniu sťažovateľa najvyšší súd v prvom rade konštatoval, že vzhľadom\nna absenciu všetkých náležitostí doručenky ako verejnej listiny nie je možné aj vzhľadom\nna uplynutie značeného času jednoznačne a nespochybniteľne preukázať doručenie príloh\nnávrhu na vydanie zmenkového platobného rozkazu, ktorého doručenie nebolo v konaní\nsporné. Následne najvyšší súd poukázal na špecifickosť skráteného súdneho konania\no vydanie zmenkového platobného rozkazu upraveného v § 175 OSP, ktoré výslovne\nneukladalo povinnosť konajúcemu súdu doručiť spolu so zmenkovým platobným rozkazom\naj návrh na jeho vydanie a prílohy návrhu. V ďalšom dovolací súd, konštatujúc\nkoncentračnú zásadu, ktorá je pre tento typ konania charakteristická, uviedol, že\n«V posudzovanom prípade žalovaný vo svojich včas podaných námietkach (okrem toho, že\nmu neboli doručené prílohy návrhu a že žalobca v návrhu neuviedol kauzu zmenky - táto\npovinnosť mu z ničoho nevyplývala - poznámka dovolacieho súdu) namietal v podstate len\nto, že zmenku tak, ako je opísaná v návrhu na vydanie ZPR, nikdy nevystavil a o jej\nexistencii sa dozvedel až z doručeného návrhu na vydanie zmenkového platobného rozkazu.\nĎalšiu jeho námietku, že nárok žalobcu neuznáva čo do základu a výšky, súdy správne\nposúdili ako príliš všeobecnú, a preto nepreskúmateľnú. Keďže žalovaný tvrdil, že zmenku\nnevystavil, súd prvej inštancie správne skúmal, či podpis, ktorý je na listine, je pravým\npodpisom žalovaného. Žalovaný na pojednávaní dňa 29.10.2014 pripustil, že by sa mohlo\njednať o jeho podpis, Následne však jeho právny zástupca vyhlásil, že trvajú na nariadení\nznaleckého dokazovania.\nAž neskôr, a to v rozpore so svojim predchádzajúcim tvrdením, že zmenku nevystavil,\nžalovaný začal vznášať tzv. kauzálne námietky, keď tvrdil že zmenka zabezpečovala\nabsolútne neplatné dojednanie o zmluvnej pokute, ako aj to, že mu nebola predložená\nna platenie, že išlo o tzv. bianko zmenku, ktorá bola nesprávne vyplnená v dátume splatnosti\n\n12\n\na že sa jedná o premlčaný nárok. V návrhu na vydanie ZPR bola zmenka opísaná\nnasledovne: „Zmenkou vlastnou zo dňa 14.10.2005, vystavenou žalovaným v\nžalovaný zaviazal, že žalobcovi zaplatí zmenkovú pohľadávku\n, a to v\n\n, sa\n\n, t. j.\n\ndňa 07.06.2010“. Uvedený opis presne zodpovedá zmenke, ktorú\n\nžalobca predložil súdu, je teda úplný a správny. Podľa názoru dovolacieho súdu,\nžalovanému nič nebránilo (napriek tvrdeniu, že mu súd prvej inštancie nedoručil fotokópiu\nzmenky) v tom, aby vyššie uvedené námietky vzniesol už v lehote troch dní od doručenia\nzmenkového platobného rozkazu. Inak povedané, na to, aby mohol žalovaný namietať, že\nzmenka zabezpečovala neplatný záväzok, že bola nesprávne vyplnená, že mu nebola\npredložená na platenie alebo že nárok zo zmenky je premlčaný, nepotreboval žalovaný\nzmenku vidieť. Obrana žalovaného v tomto smere je preto zjavne účelová.».\n28. Ústavný súd konštatuje, že zmenkové konanie je zvláštnym typom konania,\nktorého charakter je daný predovšetkým jeho špecifickým predmetom, ktorým sú nároky\nzo zmeniek. Záujmom na rýchlom rozhodovaní o týchto nárokoch je motivovaná úprava\nšpecifickej štruktúry konania, podmienok konania a foriem rozhodovania. Jedným\nz osobitných znakov uvedeného konania je dôsledne uplatnená koncentračná zásada.\n29. Rešpektujúc svoje ústavné postavenie, ktoré ústavnému súdu umožňuje\nzasahovať do rozhodovacej činnosti všeobecných súdov len vo výnimočných prípadoch,\nkeď zistí pochybenia ústavnej intenzity, ústavný súd konštatuje, že napadnuté uznesenie\ndovolacieho súdu je primeraným spôsobom odôvodnené a nemožno ho považovať\nza arbitrárne. Právne závery, na ktorých je založené a ktoré boli súčasne predmetom\nnámietok sťažovateľa uplatnených v konaní o ústavnej sťažnosti, konštatujúce možnosť\nzastúpenia žalobcu v konaní pred súdom advokátom ako občianskym zástupcom, keďže\nv čase podania návrhu na vydanie zmenkového platobného rozkazu nebolo obmedzené\nnekvalifikované (občianske) zastúpenie pred súdom, a preto uvedený procesný postup\nnemožno považovať za procesné pochybenie a súčasne naplnenie dovolacieho dôvodu\npodľa § 420 písm. f) CSP, sú podľa názoru ústavného súdu prijateľné. Rovnako právny\nzáver najvyššieho súdu o možnosti sťažovateľa vzniesť v zákonnej lehote kauzálne\nnámietky (čo neurobil) proti zmenkovému platobnému rozkazu, keďže návrh na jeho\n\n13\n\nvydanie doručený sťažovateľovi (čo nebolo v konaní sporné) spolu so zmenkovým\nplatobným rozkazom obsahoval presný opis zmenky, a preto sťažovateľovi nebola odňatá\nmožnosť konať pred súdom, považuje ústavný súd tiež za akceptovateľný.\n30. Pokiaľ sťažovateľ namieta nevysporiadanie sa konajúcich súdov s jeho\npoukázaním na rozhodnutie Súdneho dvora vo veci C-163/07 z 27. novembra 2007\nv súvislosti s tvrdením o nemožnosti odstránenia nedostatku právneho zastúpenia v konaní,\nuvedená argumentácia sťažovateľa v danej veci neobstojí, keďže nesplnenie formálnych\nnáležitostí žaloby predloženej Súdnemu dvoru vyplývajúce zo štatútu Súdneho dvora\na z rokovacieho poriadku Súdu prvého stupňa, ktoré boli dôvodom neprípustnosti žaloby,\nnemožno aplikovať v konaní pred súdmi Slovenskej republiky, kde procesné podmienky\nkonania upravuje príslušný procesný kódex.\n31. Z uvedených dôvodov ústavný súd konštatuje, že medzi uznesením najvyššieho\nsúdu a základným právom sťažovateľa podľa č. 46 ods. 1 ústavy a právom podľa čl. 6 ods. 1\ndohovoru nezistil takú príčinnú súvislosť ústavnoprávnej relevancie, ktorá by odôvodňovala\npo prijatí ústavnej sťažnosti na ďalšie konanie vyslovenie porušenia označených práv\nsťažovateľa, a preto v tejto časti ústavnú sťažnosť ako zjavne neopodstatnenú odmietol\npodľa § 56 ods. 2 písm. g) zákona o ústavnom súde.\nIII.2 K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 47 ods. 3 ústavy\n32. K námietke porušenia základného práva podľa čl. 47 ods. 3 ústavy ústavný súd\nuvádza, že zásada rovnosti strán v procese sa prejavuje vytváraním rovnakých procesných\npodmienok\n\na\n\nrovnakého\n\nprocesného\n\npostavenia\n\nsubjektov,\n\no\n\nktorých\n\nprávach\n\na povinnostiach rozhoduje občianskoprávny súd (PL. ÚS 43/95, II. ÚS 121/02,\nIII. ÚS 539/2015).\n33. Pod rovnakým postavením účastníkov možno rozumieť iba také procesné\npostavenie, ktoré zabezpečí spravodlivý proces. Požiadavka spravodlivého procesu v sebe\n\n14\n\nobsahuje zásadu zaručujúcu pre každú stranu v procese mať rovnakú možnosť obhajovať\nsvoje záujmy a zároveň vylučujúcu mať možnosť podstatnej výhody proti protistrane.\n34. Ústavný súd konštatuje, že sťažovateľ v ústavnej sťažnosti relevantne\nneodôvodnil, v čom mala spočívať jeho nerovnosť vo vzťahu k protistrane v dovolacom\nkonaní, čo je rozhodujúce vzhľadom na napadnuté rozhodnutie najvyššieho súdu a konanie,\nktoré mu predchádzalo, a teda vzhľadom na predmet konania o ústavnej sťažnosti.\n34.1\n\nNad\n\nrámec\n\nuvedeného,\n\nv rámci\n\nskoršieho,\n\ndovolaciemu\n\nkonaniu\n\npredchádzajúceho súdneho konania mal sťažovateľ príležitosť uplatniť svoje námietky proti\nzmenkovému platobnému rozkazu, teda predniesť rozhodujúce tvrdenia alebo navrhnúť\ndôkazy na podporu svojich tvrdení, nebol teda zvýhodnený oproti postaveniu žalobcu.\nV tomto smere ústavný súd s odkazom na body 27 až 29 tohto odôvodnenia nenachádza\nv postupe najvyššieho súdu ani v napadnutom rozhodnutí žiadne ústavne relevantné\npochybenie.\n35. Vzhľadom na okolnosti uvedené v bode 34 tohto odôvodnenia ústavný súd\nodmietol ústavnú sťažnosť v tejto časti pre nedostatok náležitostí ustanovených zákonom\npodľa § 56 ods. 2 písm. c) zákona o ústavnom súde.\nP o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.\nV Košiciach 25. augusta 2020\nMiroslav Duriš\npredseda senátu\n\n15", "vazby": {"registre": ["preskúmanie rozhodnutia súdov", "podmienky konania", "cenné papiere-zmenka", "dovolanie-dovolacie dôvody", "práva a slobody – právo na súdnu a inú právnu ochranu-právo na spravodlivý proces", "zastúpenie, zastupovanie-zastúpenie advokátom"], "ustanovenia": ["čl. 127 ods. 1 ústavy"]}, "cituje": [], "citovane_v": []}