{"guid": "ussr:01549418-3d0d-4c8e-85ac-a38425c9f444", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2020:4.US.231.2020.1", "spisova_znacka": "IV. ÚS 231/2020", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 231/2020 z 9. 6. 2020", "citacia": "uznesenie Ústavného súdu SR z 9. júna 2020, sp. zn. IV. ÚS 231/2020, ECLI:SK:USSR:2020:4.US.231.2020.1", "identifikacne_cislo": null, "sud": {"guid": "ussr", "nazov": "Ústavný súd Slovenskej republiky", "typ": "ustavny", "slug": "ustavny-sud"}, "sudca": "Libor Duľa", "sudca_id": 1085, "sudca_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/sudca/libor-dula-1085", "datum_vydania": "2020-06-09", "forma": "Uznesenie", "povaha": ["odmieta", "odmieta"], "oblast": ["Ústavné právo"], "podoblast": ["konanie o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": "IV.", "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-1", "nazov": "čl. 46 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-1", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-46"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "nazov": "čl. 127 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-127"}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "judikatura_url": null}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-46", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-127"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://www.ustavnysud.sk/docDownload/01549418-3d0d-4c8e-85ac-a38425c9f444", "zdroj": "ussr", "url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2020:4.US.231.2020.1", "api_url": "https://sk.advokati.digital/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2020:4.US.231.2020.1", "text_url": "https://sk.advokati.digital/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2020:4.US.231.2020.1/text", "citacie_n": 0, "text": "SLOVENSKÁ REPUBLIKA\n\nUZNESENIE\nÚstavného súdu Slovenskej republiky\nIV. ÚS 231/2020-12\nÚstavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 9. júna 2020\npredbežne prerokoval ústavnú sťažnosť\n\n,\n\n,\n\n, právne zastúpeného advokátom JUDr. Jurajom Špirkom, Nerudova 6,\nKošice, vo veci namietaného porušenia jeho základného práva podľa čl. 46 ods. 1\nÚstavy Slovenskej\n\nrepubliky\n\nuznesením\n\nKrajského\n\nsúdu\n\nv Košiciach\n\nč.\n\nk.\n\n13 CoE 204/2017-349 z 30. januára 2019 a uznesením Okresného súdu Košice II\nč. k. 39 Er 2849/2011-277 z 3. novembra 2016 a takto\nrozhodol:\n\nÚstavnú sťažnosť\n\nodmieta.\n\nOdôvodnenie:\nI.\nSkutkový stav veci a sťažnostná argumentácia\n1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 15. júla 2019\ndoručená ústavná sťažnosť\n\n,\n\n,\n\n(ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojho základného práva podľa\n\nčl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) uznesením Krajského súdu\nv Košiciach (ďalej len „krajský súd“) č. k. 13 CoE 204/2017-349 z 30. januára 2019 (ďalej\nlen „napadnuté uznesenie krajského súdu“) a uznesením Okresného súdu Košice II (ďalej\nlen „okresný súd“) č. k. 39 Er 2849/2011-277 z 3. novembra 2016 (ďalej len „uznesenie\nokresného súdu“).\n2. Z ústavnej sťažnosti vyplýva, že krajský súd v konaní vedenom pod sp. zn.\n13 CoE 204/2017 na základe odvolania sťažovateľa (vystupujúceho v exekučnom konaní\nv procesnom postavení povinného) podaného proti uzneseniu okresného súdu, ktorým tento\nzamietol jeho námietky proti exekúcii a návrh na zastavenie exekúcie, rozhodol napadnutým\nuznesením tak, že odvolanie sťažovateľa odmietol, pretože proti označenému uzneseniu\nokresného súdu nie je odvolanie prípustné.\n3. Sťažovateľ tvrdí, že „uznesenie Krajského súdu v Košiciach č. k.\n13CoE/204/2017-349 zo dňa 30. 01. 2019, ktorým rozhodol o odmietnutí odvolania\nv spojení s uznesením Okresného súdu Košice II č. k. 39Er/2849 /2011-277 zo dňa 3. 11.\n2016, ktorým zamietol námietky povinného proti exekúcii je nesprávne a nespravodlivé\na týmto uzneseniami bolo zasiahnuté do jeho základných práv, ktoré sú garantované\nÚstavou Slovenskej republiky.“.\n4. Sťažovateľ vo svojej ústavnej sťažnosti okrem iného uvádza:\n„... že postupom exekučného súdu, ktorý v rámci prejednania námietok voči exekúcii\nnenariadil pojednávanie, mu bola odňatá možnosť konať pred súdom\n... že exekučný súd má zásade na prejednanie námietok nariadiť pojednávanie – to\nbude platiť predovšetkým v prípadoch, ak sú v námietkach uvedené sporné skutočnosti, ku\nktorým bude mať právo sa vyjadriť aj sťažovateľ v opačnom prípade by došlo k odňatiu\nmožnosti\n\nkonať\n\npred\n\nsúdom\n\na\n\nk\n\nodňatiu\n\nspravodlivosti,\n\nčo\n\nmôže\n\nviesť\n\naž\n\nk ústavnoprocesným prostriedkom nápravy porušenia práva na spravodlivý proces.\nSťažovateľ je toho názoru, že bez ohľadu na skutočnosť, či exekučný súd mal právo, alebo\npovinnosť nariadiť pojednávanie na prejedanie námietok, je ústavne konformným výkladom\nustanovenia § 50 Exekučného poriadku v prejedávanej veci, vzhľadom na: (i) Výšku\n2\n\nvymáhanej sumy, ktorá predstavuje 3.219.063,-USD a príslušenstvo, pričom ku dňu 20. 05.\n2014 bola len vo výške 1.164.814,86 USD (po prepočte 843 885,29 Eur) ako vyplýva\nz prihlášky pohľadávky do konkurzu SH Trade, s.r.o.; (ii) Komplikovanosť prejednávanej\nveci, nakoľko ide o spor, ktorý sa týka práv zo zmenky, s ohľadom na osobitný charakter\nzmeniek; (iii) Argumentáciu oboch strán a meritum veci, ktoré výrazne presahujú rámec\nexekučného, či prvostupňového súdneho konania, bez toho, aby k týmto konaniam ústne\nvypočul ich účastníkov, tak z pohľadu práv povinného, ako aj z pohľadu práv oprávneného,\naby konajúci súd v tejto veci vytýčil pojednávanie, pre zásadný význam konania\no námietkach tak pre povinného, ako aj pre oprávneného...\n... že pohľadávka oprávneného zanikla plnením podľa reštrukturalizačného plánu,\nktorý bol potvrdený Uznesením Okresného súdu Prešov sp. zn. 2 R 11/2010-384 zo dňa 5. 8.\n2011...“\n5. Sťažovateľ nesúhlasí s názorom okresného súdu, podľa ktorého, „[a]k sa teda\nschválením reštrukturalizačného plánu dlžník aj zbavil svojho záväzku, neznamená to, že sa\nveriteľ nemôže domôcť plnenia voči ručiteľovi, pretože ako už bolo spomenuté avalista\nnemôže proti majiteľovi zmenky uplatniť námietky zmenkového dlžníka, ale len námietky\nvyplývajúce z ich vlastných mimozmenkových vzťahov. Len samotná okolnosť, že ide o aval\nna zabezpečovacej zmenke nemôže bez ďalšieho znamenať, že aval má akýkoľvek vzťah ku\nkauzálnemu vzťahu, ktorý zmenka zabezpečuje. Aj v takomto prípade je ručenie abstraktným\nručením zmenkovým. Na to, aby mohol aval vzniesť námietku z vlastného vzťahu\nk majiteľovi zmenky, musí mať s majiteľom uzavretú zmenkovú dohodu, v ktorej sú\nšpecifikované podmienky, za ktorých prevzal ručiteľský záväzok, no táto dohoda zrejme\nvzhľadom na obsah spisového materiálu a vzhľadom na to, že povinný sa na ňu nijakým\nspôsobom v priebehu konania neodvolával neexistuje.“.\n6. Tento svoj postoj odôvodňuje takto:\n„V rámci zabezpečenia korporátnych úverov formou zmenky a avalu zmenky, je\nsituácia avalistov iná, pretože ak je avalistom zmenky štatutárny orgán spoločnosti, vlastník\nspoločnosti, a takto obchodnou spoločnosťou vystavená zmenka je avalovaná a vystavená\nna základe požiadavky veriteľa - oprávneného, nemožno sa rozumne domnievať, že\n3\n\nzmenkový a kauzálny veriteľ, avalát a avalista pokladajú vznik zmenkového záväzku za\nabstraktný a stojaci mimo kauzálne vzťahy. V týchto prípadoch je možné usudzovať, že\nzmluva medzi avalistom a majiteľom zmenky, ktorou sa prepája ručiteľský zmenkový\nzáväzok so záväzkom kauzálnym, platne vznikla, čo potvrdzuje aj bod 15.1 Rámcovej zmluvy\no poskytovaní finančných služieb č. 07/09/KE, ktorý je súčasťou spisového materiálu. V tejto\nsúvislosti je nevyhnutné poukázať na rozhodovaciu prax súdov v Českej republike\npriznávajúcim relevanciu aj tzv. nepriamemu vlastnému vzťahu k námietke. To znamená, že\nje možné, aby námietku uplatnili fyzické osoby, ktoré nie sú účastníkmi vlastného vzťahu\nmedzi dlžníkom a veriteľom, ale ktoré sa na vzniku tohto vzťahu podieľali ako štatutárne\norgány dlžníka pri uzatváraní predmetnej zmluvy (spravila zmluvy zakladajúcej príčinný\nvzťah, dohody o vyplnení́ blankozmenky, pripadne aj mimozmenečnej dohody). Nepriamy\nvlastný vzťah k námietke má ručiteľ, ktorý ručí za splnenie povinnosti dlžníka, ku ktorej sa\nviaže skutočnosť, ktorá tvorí základ námietky.“\n7. Sťažovateľ ďalej nesúhlasí ani s týmto právnym názorom okresného súdu:\n„Vydanie zmenky v praxi má takmer vždy kauzálny motív, pri avalovi to tak nemusí\nbyť. Zmenka spravidla je avalovaná s úmyslom zabezpečiť splatenie zmenkového záväzku,\nnič iné nemusí byť dohodnuté. Ak nie je žiadna zmluva medzi veriteľom zo zmenky\nzabezpečenej kauzálnej pohľadávky a avalistom, potom chýba akýkoľvek podklad pre\nkauzálne námietky avalistu voči majiteľovi zmenky, proti remitentovi. Aby mal ručiteľ voči\nremitentovi nejaké kauzálne námietky, muselo by to vyplývať z ich vzájomných\nmimozmenkových vzťahov, teda opäť spravidla zo zmluvy, čo v danom prípade nemá súd\npreukázané. Súd teda odvolávanie sa povinného na zánik hlavného záväzku a tým pádom aj\nzánik jeho ručiteľského záväzku v námietkach pokladá za bezpredmetné.“\n8. Sťažovateľ v tejto súvislosti poukazuje na to, že oprávnený a sťažovateľ\n„uzatvorili dohodu o vyplnení zmenky, a to dňa 08. 04. 2009, tj. v ten istý deň, kedy bola\nuzatvorená aj Rámcová zmluva o poskytovaní finančných služieb č. 07/09/KE.“, a tvrdí,\nže jeho námietky „vyplývali z jeho vlastných mimo zmenkových vzťahov s oprávneným, a to\nz Dohody o vyplnení zmenky zo dňa 08. 04. 2009 a Rámcovej zmluvy o poskytovaní\nfinančných služieb č. 07/09/KE, zo dňa 08. 04. 2016.“.\n4\n\n9. Na základe už uvedeného sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd po prijatí ústavnej\nsťažnosti na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:\n„Právo Sťažovateľov podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky bolo uznesením\nKrajského súdu v Košiciach č. k. 13CoE/204/2017-349 zo dňa 30.01.2019 a uznesením\nOkresného súdu Košice II č. k. 39Er/2849 /2011-277 zo dňa 3.11.2016 porušené.\nÚstavný súd Slovenskej republiky zrušuje uznesenie Krajského súdu v Košiciach č. k.\n13CoE/204/2017-349 zo dňa 30.01.2019 a uznesenie Okresného súdu Košice II č. k.\n39Er/2849/2011-277 a vracia vec Okresnému súdu Košice II na ďalšie konanie.\nOkresný súd Košice II je povinný nahradiť Sťažovateľom trovy tohto konania na účet\njeho právneho zástupcu do 15 dní od právoplatnosti tohto nálezu.“\n10. V súlade s čl. X bodom 5 písm. c) Rozvrhu práce Ústavného súdu Slovenskej\nrepubliky na obdobie od 26. apríla 2019 do 31. decembra 2019 v znení dodatku č. 1 bola\nvec 17. októbra 2019 pridelená sudcovi spravodajcovi Liborovi Duľovi a v zmysle čl. II\nbodu 3 písm. a) Rozvrhu práce Ústavného súdu Slovenskej republiky na obdobie\nod 1. januára 2020 do 31. decembra 2020 bola prejednaná vo štvrtom senáte ústavného súdu\nv zložení Miroslav Duriš – predseda senátu, Ladislav Duditš a Libor Duľa.\nII.\nPrávomoc ústavného súdu, relevantná právna úprava a ústavnoprávne východiská\nv judikatúre ústavného súdu\n11. Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany\nústavnosti.\n12. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb\nalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,\nalebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú\nSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,\nak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.\n\n5\n\n13. Ústavný súd podľa § 56 ods. 1 zákona č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde\nSlovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení zákona\nč. 413/2019 Z. z. (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) návrh na začatie konania predbežne\nprerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon v § 9\nneustanovuje inak.\n14. Ústavný súd môže podľa § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde na predbežnom\nprerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,\na) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc,\nb) ktorý je podaný navrhovateľom bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný\nsúd nevyhovel žiadosti navrhovateľa o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37,\nc) ktorý nemá náležitosti ustanovené zákonom,\nd) ktorý je neprípustný,\ne) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou,\nf) ktorý je podaný oneskorene,\ng) ktorý je zjavne neopodstatnený.\n15. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným\npostupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených\nzákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.\nIII.\nPosúdenie veci ústavným súdom\nIII.1 K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy\nuznesením okresného súdu\n16. Ústavný súd v rámci svojej rozhodovacej činnosti konštantne uvádza, že ústavnú\nsťažnosť podľa čl. 127 ústavy nemožno považovať za časovo neobmedzený právny\nprostriedok ochrany základných práv alebo slobôd (napr. I. Ú S 33/02, II. Ú S 29/02,\nIII. Ú S 55/02, I. Ú S 1/2019), a preto jednou zo základných podmienok prijatia ústavnej\n6\n\nsťažnosti na ďalšie konanie je jej podanie v lehote ustanovenej v § 124 zákona o ústavnom\nsúde. V prípade podania ústavnej sťažnosti po uplynutí zákonom ustanovenej lehoty\nneumožňuje zákon o ústavnom súde zmeškanie tejto lehoty odpustiť (pozri napr.\nIV. Ú S 14/03, II. Ú S 695/2014).\n17. Podľa § 124 prvej vety zákona o ústavnom súde ústavnú sťažnosť možno podať\ndo dvoch mesiacov od nadobudnutia právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo\nupovedomenia o inom zásahu.\n18. Ústavný súd prostredníctvom webového sídla Ministerstva spravodlivosti\nSlovenskej republiky www.justice.gov.sk zistil, že napadnuté uznesenie okresného súdu\nnadobudlo právoplatnosť 14. decembra 2016, pričom sťažovateľ doručil ústavnému súdu\nsvoju ústavnú sťažnosť až 15. júla 2019, t. j. zjavne po uplynutí lehoty uvedenej v § 124\nzákona o ústavnom súde. Napriek tomu sťažovateľ vo svojej ústavnej sťažnosti v tejto\nsúvislosti neuvádza žiadne skutočnosti, ktoré by posúdenie otázky nadobudnutia\nprávoplatnosti uznesenia okresného súdu umožňovali ohraničiť iným časovým údajom\nalebo ktoré by odôvodňovali zachovanie dvojmesačnej lehoty na podanie ústavnej sťažnosti\npočítanej od právoplatnosti ústavnou sťažnosťou napadnutého rozhodnutia.\n19. Podľa § 124 zákona o ústavnom súde lehota dvoch mesiacov na podanie ústavnej\nsťažnosti uplynula 14. februára 2017.\n20. Z ústavnej sťažnosti možno vyvodiť, že sťažovateľ zastúpený kvalifikovaným\nprávnym zástupcom odvíja zachovanie zákonnej dvojmesačnej lehoty na podanie ústavnej\nsťažnosti ústavnému súdu proti uzneseniu okresného súdu od nadobudnutia právoplatnosti\nuznesenia krajského súdu (teda od 14. mája 2019 s tým, že lehota na podanie ústavnej\nsťažnosti mala uplynúť 15. júla 2019 vzhľadom na okolnosť, že 14. júl 2019 pripadol\nna deň pracovného pokoja), ktorým bolo jeho odvolanie proti uzneseniu okresného súdu\ns poukazom na § 386 písm. c) Civilného sporového poriadku odmietnuté ako neprípustné,\npretože podľa krajského súdu smerovalo proti rozhodnutiu, ktoré z pohľadu relevantnej\nprávnej úpravy nie je spôsobilým predmetom odvolacieho konania. Ani sťažovateľ\n7\n\nzastúpený právnym zástupcom vo svojej ústavnej sťažnosti neuvádza nič, čím by uvedený\nprávny názor krajského súdu spochybňoval, a tým otváral rozumnú polemiku s jeho\nnázorom na prípustnosť odvolania proti uzneseniu okresného súdu alebo čím by osobitne\nodôvodňoval zachovanie lehoty na podanie ústavnej sťažnosti aj proti uzneseniu okresného\nsúdu po vydaní uznesenia krajského súdu, ktorým bolo jeho odvolanie odmietnuté.\n21. V tejto súvislosti ústavný súd považuje za potrebné uviesť, že z obsahu ústavnej\nsťažnosti nevyplýva nič, čo by aspoň v teoretickej rovine odôvodňovalo funkčnú\npríslušnosť krajského súdu na meritórne prerokovanie odvolania sťažovateľa proti\nuzneseniu okresného súdu, a preto nemožno odvolanie považovať za účinný prostriedok\nnápravy slúžiaci na ochranu základného práva sťažovateľa zaručeného mu ústavou,\nv dôsledku čoho lehotu na podanie ústavnej sťažnosti nemožno odvíjať od právoplatnosti\nuznesenia krajského súdu, ale od právoplatnosti uznesenia okresného súdu, čo má\nza následok skutočnosť, že ústavná sťažnosť podaná sťažovateľom bola podaná oneskorene\n(obdobne I. Ú S 88/2019, I. Ú S 312/2019).\n22. Z uvedených dôvodov ústavný súd nemohol vychádzať pri posudzovaní toho,\nči ústavná sťažnosť bola podaná v rámci dvojmesačnej lehoty ustanovenej v § 124 zákona\no ústavnom súde, zo skutočnosti, že sťažovateľ podal proti uzneseniu okresného súdu\nodvolanie, ktoré bolo z pozície krajského súdu vyhodnotené ako neprípustné. Za daných\nokolností bol pre posúdenie tejto otázky relevantný deň nadobudnutia právoplatnosti\nnapadnutého uznesenia okresného súdu. Inými slovami povedané, ak je odvolanie (a iný\npoužiteľný právny prostriedok na ochranu dotknutého základného práva) proti uzneseniu\nokresného súdu neprípustné, sťažovateľ sa mal v zákonnej lehote na podanie ústavnej\nsťažnosti obrátiť priamo na ústavný súd.\n23. Vzhľadom na to, že napadnuté uznesenie okresného súdu nadobudlo\nprávoplatnosť 14. decembra 2016, ústavný súd uzatvára, že ústavná sťažnosť sťažovateľa\npodaná proti označenému uzneseniu okresného súdu mu bola doručená zjavne po uplynutí\nlehoty uvedenej v § 124 zákona o ústavnom súde.\n\n8\n\n24. S poukazom na uvedené ústavný súd ústavnú sťažnosť smerujúcu proti\nnapadnutému uzneseniu okresného súdu pre namietané porušenie základného práva podľa\nčl. 46 ods. 1 ústavy v súlade s § 56 ods. 2 písm. f) zákona o ústavnom súde odmietol ako\noneskorene podanú.\nIII.2 K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy\nuznesením krajského súdu\n25. Podľa § 42 ods. 1 zákona o ústavnom súde podanie, ktorým sa začína konanie\npred ústavným súdom, je návrhom na začatie konania.\n26. Podľa § 42 ods. 2 písm. f) zákona o ústavnom súde návrhom na začatie konania\nje sťažnosť fyzickej osoby alebo právnickej osoby podľa čl. 127 ústavy.\n27. Podľa § 43 ods. 1 zákona o ústavnom súde návrh na začatie konania okrem\nvšeobecných náležitostí podania podľa § 39 musí obsahovať aj dátum narodenia\nnavrhovateľa, ak ide o fyzickú osobu, identifikačné číslo navrhovateľa, ak ide o právnickú\nosobu, bydlisko alebo sídlo navrhovateľa, označenie subjektu, proti ktorému návrh smeruje,\nakého rozhodnutia sa navrhovateľ domáha, odôvodnenie návrhu a navrhované dôkazy.\n28. Podľa § 123 ods. 1 zákona o ústavnom súde ústavná sťažnosť musí okrem\nvšeobecných náležitostí návrhu na začatie konania podľa § 43 obsahovať\na) označenie toho, kto podľa sťažovateľa porušil jeho základné práva a slobody,\nb) označenie právoplatného rozhodnutia, opatrenia alebo iného zásahu, ktorým podľa\nsťažovateľa boli porušené jeho základné práva a slobody,\nc) označenie základných práv a slobôd, ktorých porušenie sťažovateľ tvrdí,\nd) konkrétne skutkové a právne dôvody, pre ktoré malo podľa sťažovateľa dôjsť\nk porušeniu jeho základných práv a slobôd.\n29. Ústavný súd po preskúmaní ústavnej sťažnosti konštatuje, že napriek tomu,\nže sťažovateľ je zastúpený advokátom, táto v časti namietaného porušenia základného práva\n9\n\npodľa čl. 46 ods. 1 ústavy uznesením krajského súdu nespĺňa náležitosti kvalifikovaného\nnávrhu na začatie konania pred ústavným súdom ustanovené v § 123 ods. 1 zákona\no ústavnom súde. Bez potreby bližších doktrinálnych záverov k označenému základnému\nprávu sťažovateľa je potrebné konštatovať, že ústavná sťažnosť nie je argumentačne\nkoncipovaná tak, aby sa z nej dalo vyvodiť, ako napadnuté uznesenie krajského súdu malo\npoškodiť sťažovateľa na ním označenom základnom práve, pretože absentuje odôvodnenie,\nteda argumentácia, relevantné námietky a prezentovanie súvislostí týkajúcich sa porušenia\noznačeného základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy vo vzťahu k napadnutému\nuzneseniu krajského súdu.\n30. Ústavný súd vo svojej doterajšej judikatúre už formuloval právny názor (pozri\nnapr. IV. Ú S 359/08), podľa ktorého má nedostatok odôvodnenia sťažnosti (alebo jej časti)\nvýznamné procesné dôsledky. Je základnou povinnosťou sťažovateľa v danom prípade\nnavyše zastúpeného kvalifikovaným právnym zástupcom, aby čo najpresnejšie opísal\nskutkový stav, z ktorého vyvodzuje svoj procesný nárok na ochranu poskytovanú ústavným\nsúdom. Okrem opísania skutkových okolností musí odôvodnenie sťažnosti obsahovať najmä\nprávne argumenty a právne posúdenie predloženého sporu. Všeobecne formulovaný\nsubjektívny názor sťažovateľa o porušení jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl.\n46 ods. 1 ústavy nie je dostatočným dôvodom na záver, že mohlo dôjsť k jeho namietanému\nporušeniu, ak chýbajú objektívne okolnosti, ktoré by dovolili takýto záver formulovať aspoň\nna účely prijatia sťažnosti na ďalšie konanie.\n31. Odôvodnenie návrhu je pritom podľa § 43 ods. 1 zákona o ústavnom súde\nzákonom danou podmienkou konania pred ústavným súdom. V tejto súvislosti ústavný súd\nuž opakovane konštatoval, že zo vzájomnej väzby medzi relevantnými ustanoveniami\nzákona o ústavnom súde (§ 43 ods. 1 a § 123 ods. 1) vyplýva, že sťažovateľ musí označiť\nzákladné práva a slobody, vyslovenia porušenia ktorých sa domáha, nielen označením\npríslušných článkov ústavy, ale musí ich konkretizovať aj skutkovo (m. m. IV. Ú S 124/08,\nIV. Ú S 146/08), t. j. uviesť, z akých dôvodov malo dôjsť k ich porušeniu a navrhnúť v tejto\nsúvislosti dôkazy.\n\n10\n\n32. Vzhľadom na to, že nedostatok odôvodnenia, ktoré predstavuje podstatnú\nnáležitosť návrhu na začatie konania pred ústavným súdom podľa čl. 127 ústavy, nemožno\npovažovať za odstrániteľný nedostatok v štádiu konania po uplynutí lehoty ustanovenej\nv § 138 zákona o ústavnom súde. Ústavný súd v okolnostiach daného prípadu sťažovateľa\nna odstránenie nedostatkov ústavnej sťažnosti spočívajúcich v nedostatočnom odôvodnení\nústavnej sťažnosti nevyzýval.\n33. Pretože predmetná ústavná sťažnosť v predloženej podobe neobsahuje náležitosti,\nktoré na uplatnenie právomoci ústavného súdu ustanovuje ústava a zákon o ústavnom súde,\na to relevantné odôvodnenie ako východiskový rámec ústavnej sťažnosti obsahovo\nkorešpondujúce s návrhom na rozhodnutie vo veci samej, ústavný súd ústavnú sťažnosť\nv súlade s § 56 ods. 2 písm. c) zákona o ústavnom súde odmietol pre nesplnenie zákonom\nustanovených náležitostí.\n34.\n\nKeďže\n\nústavná\n\nsťažnosť\n\nbola\n\nodmietnutá\n\nako\n\ncelok,\n\nrozhodovanie\n\no ďalších procesných návrhoch sťažovateľa v uvedenej veci stratilo opodstatnenie,\npreto sa nimi ústavný súd už nezaoberal.\n35. Nad rámec už uvedeného ústavný súd uvádza, že sťažovateľ k ústavnej sťažnosti\nnepriložil kópie právoplatných rozhodnutí, preskúmania ktorých sa v tomto konaní domáha.\nÚstavný súd v záujme hospodárnosti konania sťažovateľa na odstránenie tohto nedostatku\nuž nevyzýval, pretože v danom prípade nie sú splnené ďalšie podmienky konania\npred ústavným súdom, ktoré možno jeho postupom odstrániť (podanie ústavnej sťažnosti\npo uplynutí zákonom ustanovenej lehoty a nesplnenie zákonom ustanovených náležitostí).\nP o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.\nV Košiciach 9. júna 2020\nMiroslav DURIŠ\npredseda senátu\n\n11", "vazby": {"registre": ["preskúmanie rozhodnutia súdov", "exekúcia", "odvolanie-prípustnosť"], "ustanovenia": ["čl. 127 ods. 1 ústavy"]}, "cituje": [], "citovane_v": []}