{"guid": "ussr:16c7ad4d-4ab0-43ed-b644-48dab56eaa73", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2020:2.US.187.2018.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 187/2018", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 187/2018 z 15. 7. 2020", "citacia": "nález Ústavného súdu SR z 15. júla 2020, sp. zn. II. ÚS 187/2018, ECLI:SK:USSR:2020:2.US.187.2018.1", "identifikacne_cislo": null, "sud": {"guid": "ussr", "nazov": "Ústavný súd Slovenskej republiky", "typ": "ustavny", "slug": "ustavny-sud"}, "sudca": "Libor Duľa", "sudca_id": 1085, "sudca_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/sudca/libor-dula-1085", "datum_vydania": "2020-07-15", "forma": "Nález", "povaha": ["nevyhovuje", "nevyhovuje", "nevyhovuje", "nevyhovuje", "nevyhovuje", "nevyhovuje"], "oblast": ["Ústavné právo"], "podoblast": ["konanie o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": "II.", "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-26.odsek-1", "nazov": "čl. 26 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-26.odsek-1", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-26"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-26.odsek-2", "nazov": "čl. 26 ods. 2 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-26.odsek-2", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-26"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-1", "nazov": "čl. 46 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-1", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-46"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/209/#clanok-6.odsek-1", "nazov": "čl. 6 ods. 1 Dohovoru", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/209/#clanok-6.odsek-1", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/209-1992/clanok-6"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/209/#clanok-10.odsek-1", "nazov": "čl. 10 ods. 1 Dohovoru", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/209/#clanok-10.odsek-1", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/209-1992/clanok-10"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-20.odsek-1", "nazov": "čl. 20 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-20.odsek-1", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-20"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "nazov": "čl. 127 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-127"}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 26 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 26 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 26 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 26 ods. 2", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 26 ods. 2", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 26 ods. 2", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "nazov": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 10 ods. 1", "nazov": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 10 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 10 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 20 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 20 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 20 ods. 1", "judikatura_url": null}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-26", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-46", "/SK/ZZ/1992/209#clanok-6", "/SK/ZZ/1992/209#clanok-10", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-20", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-127"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://www.ustavnysud.sk/docDownload/16c7ad4d-4ab0-43ed-b644-48dab56eaa73", "zdroj": "ussr", "url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2020:2.US.187.2018.1", "api_url": "https://sk.advokati.digital/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2020:2.US.187.2018.1", "text_url": "https://sk.advokati.digital/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2020:2.US.187.2018.1/text", "citacie_n": 0, "text": "SLOVENSKÁ REPUBLIKA\n\nNÁLEZ\nÚstavného súdu Slovenskej republiky\nV mene Slovenskej republiky\nII. ÚS 187/2018-57\nÚstavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 15. júla 2020 v senáte\nzloženom z predsedu Miroslava Duriša a zo sudcov Ladislava Duditša a Libora Duľu (sudca\nspravodajca) v konaní o prijatej ústavnej sťažnosti spoločnosti Petit Press, a. s.,\nLazaretská 12, Bratislava, IČO 35 790 253, zastúpenej advokátskou kanceláriou PALŠA\nA PARTNERI ADVOKÁTSKA KANCELÁRIA spol. s r. o., Masarykova 13, Prešov,\nv mene ktorej koná advokát a konateľ JUDr. Patrik Palša, vo veci namietaného porušenia\njej základných práv podľa čl. 20 ods. 1, čl. 26 ods. 1 a 2 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej\nrepubliky a práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 10 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv\na základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 9 Co 141/2016\nz 23. februára 2017 takto\nrozhodol:\nÚstavnej sťažnosti spoločnosti Petit Press, a. s., n e v y h o v u j e .\n\nOdôvodnenie:\nI.\nStav konania pred Ústavným súdom Slovenskej republiky\n1. Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) uznesením\nč. k. II. ÚS 187/2018-12 z 12. apríla 2018 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady\nSlovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,\no konaní pred ním a o postavení jeho sudcov\n\nv znení neskorších predpisov\n\nna ďalšie konanie ústavnú sťažnosť obchodnej spoločnosti Petit Press, a. s., Lazaretská 12,\nBratislava, IČO 35 790 253 (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namieta porušenie svojich\nzákladných práv podľa čl. 20 ods. 1, čl. 26 ods. 1 a 2, čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej\nrepubliky (ďalej len „ústava“), práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 10 ods. 1 Dohovoru o ochrane\nľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Krajského súdu\nv Košiciach (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 9 Co 141/2016 z 23. februára 2017.\n2. Uznesenie ústavného súdu č. k. II. ÚS 187/2018-12 z 12. apríla 2018 bolo prijaté\nsenátom ústavného súdu v zložení: predseda senátu Lajos Mészáros (sudca spravodajca),\nsudkyňa Jana Laššáková a sudca Sergej Kohut. Sudcom Lajosovi Mészárosovi (ako sudcovi\nspravodajcovi, ktorému bola vec pôvodne pridelená náhodným výberom) a Sergejovi\nKohutovi skončilo 16. februára 2019 funkčné obdobie. V súlade s čl. X bodom 5 písm. b)\nRozvrhu práce Ústavného súdu Slovenskej republiky na obdobie od 26. apríla 2019\ndo 31. decembra 2019 v znení dodatku č. 1 schváleného 16. októbra 2019 (ďalej len „rozvrh\npráce“) bola predmetná vec prerozdelená náhodným výberom pomocou technických\na programových prostriedkov a pridelená sudcovi Liborovi Duľovi a v zmysle čl. II bodov 3\na 5 rozvrhu práce bola prerokovaná vo IV. senáte ústavného súdu v zložení: predseda senátu\nMiroslav Duriš a sudcovia Ladislav Duditš a Libor Duľa (sudca spravodajca).\n\n2\n\nII.\nVymedzenie napadnutého rozhodnutia a sťažnostná argumentácia sťažovateľky\n3. Sťažovateľka bola žalovanou stranou v spore vedenom na Okresnom súde Košice I\n(ďalej len „okresný súd“), ktorý rozsudkom č. k. 11 C 14/2009-131 z 18. septembra 2013\nrozhodol tak, že konanie v časti o povinnosti zverejniť v denníku Košický Korzár\nvyhlásenie\n\no nepravdivosti\n\nskutočností\n\nuvádzaných\n\nv denníku\n\nKošický\n\nKorzár\n\nzo 14. novembra 2008 v článku označenom ako „Učiteľka: Dajte jed ochutnať vnúčatám!“\nna s. 1 a 2 v tej časti, že tromi trojročnými chlapcami nájdená nástraha 4. novembra 2008\nv areáli materskej školy na\n\n, požitie ktorej sa nepreukázalo,\n\nnebola položená pracovníkmi deratizačnej obchodnej spoločnosti\n\n,\n\nako aj o ospravedlnenie zastavil a návrh v časti o zaplatenie nemajetkovej ujmy vo výške\n20 000 € zamietol. Krajský súd uznesením č. k. 3 Co 584/2013-165 z 24. apríla 2014\nrozsudok okresného súdu č. k. 11 C 14/2009-131 z 18. septembra 2013 vo výroku,\nktorým bol návrh o zaplatenie nemajetkovej ujmy vo výške 20 000 € zamietnutý,\na vo výroku o trovách konania zrušil a vrátil vec okresnému súdu na ďalšie konanie.\nNásledne okresný súd rozhodol rozsudkom č. k. 11 C 14/2009-269 z 9. februára 2016\n(ďalej aj „rozsudok okresného súdu“) tak, že zaviazal sťažovateľku zaplatiť žalobcovi\nnemajetkovú ujmu v sume 15 000 € a v prevyšujúcej časti návrh žalobcu zamietol\ns tým, že o trovách konania rozhodne po právoplatnosti rozsudku. Na základe odvolania\npodaného sťažovateľkou rozhodol krajský súd rozsudkom sp. zn. 9 Co 141/2016\nz 23. februára 2017 tak, že potvrdil rozsudok okresného súdu vo vyhovujúcom výroku,\nktorým bola uložená povinnosť sťažovateľke zaplatiť žalobcovi sumu 15 000 € a uložil\nsťažovateľke povinnosť nahradiť žalobcovi trovy odvolacieho konania v celom rozsahu.\n4. Sťažovateľka podala ústavnú sťažnosť z dôvodu, že už uvedené „... právoplatné\nrozhodnutia všeobecných súdov sú nezákonné a porušujú naše základné práva a slobody\nvyplývajúce z platného právneho poriadku SR a z Ústavy Slovenskej republiky.“.\nSťažovateľka argumentuje tým, že „.... [p]redmetné konanie či už pred súdom prvej\ninštancie po zrušujúcom uznesení odvolacieho súdu i pred odvolacím súdom nebolo vedené\nv súlade s procesnoprávnymi predpismi, súd nesprávnym procesným postupom znemožnil\n3\n\nstrane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu\npráva na spravodlivý proces. Zo strany odvolacieho súdu zjavne nedošlo k poskytnutiu\nnáležitej súdnej ochrany a zároveň z jeho strany išlo neprimeraný a teda neprípustný zásah\ndo slobody prejavu. Právne závery, na ktorých je súdne rozhodnutie založené, z hľadiska\nkonkrétnych okolností posudzovanej veci, neprimerane, resp. nedôvodne preferuje právo\nžalobcu, pričom rozhodnutie nie je ani náležite skutkovo a právne odôvodnené ústavne\nakceptovateľným spôsobom.“. Sťažovateľka uvádza, že okresný súd bol viazaný už skorším\nzrušujúcim uznesením krajského súdu z 28. apríla 2014, v ktorom uviedol, že „Podstatou\nsporu v danom prípade je konflikt medzi ústavou zaručeným právom na slobodu prejavu,\nprávom na informácie a ich šírenie podľa čl. 26 Ústavy SR a právom na ochranu osobnosti\npodľa článku 19 Ústavy SR...“.\n5. Sťažovateľka ďalej uvádza, že už v priebehu konania pred súdom prvej inštancie\na následne v odvolacom konaní pred krajským súdom poukazovala na skutočnosť,\nže okresný súd konal a najmä\n\nrozsudkom rozhodol nad\n\nrámec petitu žaloby,\n\nkeď „... [p]odľa súdneho spisu a obsahu žaloby, resp. aj upravenej žaloby, žalobca\nneodvodzoval svoj žalobný nárok z článku uverejneného dňa 12.11.2008. Napriek tomu súd\nprvej inštancie podľa odôvodnenia rozsudku rozhodol aj na základe tohto článku...“.\n6. Podľa sťažovateľky krajský súd nezjednal nápravu, a to aj napriek tomu,\nže okresný súd «... zjavne konal a rozhodol nad rámec žaloby, nad rámec petitu žaloby,\nkeďže podľa petitu žaloby nebol článok zo dňa 12.11.2008 ani predmetom „záujmu“\nžalobcu a teda toho čoho sa žalobca domáhal.». Sťažovateľka namieta, že sa odvolací súd\n„... zjavne riadne nezaoberal odvolacími námietkami odvolateľa.“. V rámci sťažnostnej\nargumentácie sťažovateľka uvádza okrem iného aj to, že krajský súd nerešpektoval § 213\nods. 2 Občianskeho súdneho poriadku. Podľa sťažovateľky „... [s]úd žalobe vyhovel,\naj keď žalobca preukázateľne neuniesol dôkazné bremeno tvrdenia spôsobilosti zásahu\na najmä tvrdenie nejakých následkov, ktoré by boli spôsobilé v priamej príčinnej súvislosti\nneoprávnene zasiahnuť do dobrej povesti právnickej osoby.“. Záver okresného súdu,\nže „[č]itatelia denníka Korzár uverejnené články vnímali ako ohrozenie života a zdravia.“,\npovažuje sťažovateľka za nemajúci oporu v žiadnej časti vykonaného dokazovania.\n4\n\nRozhodnutie súdu o náhrade za nemajetkovú ujmu v sume 15 000 € považuje sťažovateľka\nza nesprávne a nezákonné z hľadiska vecného, ale i procesného. Sťažovateľka poukazuje\naj na to, že súd v žiadnej časti odôvodnenia rozsudku neuviedol, na základe čoho dospel\nk záveru o nepravdivosti informácií uverejnených v článku zo 14. novembra 2008,\nkeďže článok je podľa jej názoru „... pravdivým informovaním o tom, čo na stretnutí\nskutočne a preukázateľne odznelo, prípadne aj z úst a za účasti konateľa žalobcu.“.\n7. Pre úplnosť sťažovateľka dodáva, že o danom prípade informovali aj iné médiá –\ntelevízne stanice a denníky, čo v žalobe a na pojednávaní pred súdom uviedol aj samotný\nžalobca. V ďalšej časti ústavnej sťažnosti dôvodí sťažovateľka aj tým, že „[v]šeobecné súdy\ndostatočne nevzali pri rozhodovaní o veci náležitý zreteľ na ústavnoprávny aspekt tejto veci,\nt. j. na stret základných práv a to práva žalobkyne na dobrú povesť právnickej osoby, právo\nžalovanej (sťažovateľa) ma slobodu prejavu, ako aj právo občanov na obdŕžanie informácií\ntýkajúcich sa verejného záujmu, či právo sťažovateľa vlastniť majetok.“, a považuje súdny\nzásah do slobody prejavu takýmto spôsobom „...v tomto prípade za neprípustný zo zákona\na je v rozpore s právami garantovanými Ústavou SR.“.\n8. Na základe už uvedeného sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd po prijatí\nústavnej sťažnosti na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:\n„Základné\n\npráva\n\nobchodnej\n\nspoločnosti\n\nPetit\n\nPress,\n\na.s.\n\nBratislava,\n\nIČO: 35 790 253, podľa čl. 26 ods. 1 a 2 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a právo\npodľa čl. 6 ods. 1 a čl. 10 os. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd\na tiež jej právo podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky rozsudkom Krajského súdu\nv Košiciach sp. zn.: 9Co/141/2016 zo dňa 23.02. 2017 porušené boli.\nRozsudok Krajského súdu v Košiciach, sp. zn.: 9Co/141/2016 zo dňa 23.02. 2017\nzrušuje a vec mu vracia na ďalšie konanie.\nKrajský súd v Košiciach je povinný nahradiť trovy konania obchodnej spoločnosti\nPetit Press, a.s. Bratislava, na účet splnomocneného zástupcu sťažovateľa, do dvoch\nmesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.“\n\n5\n\nIII.\nVyjadrenie krajského súdu, replika sťažovateľky, vyjadrenie dotknutej osoby\n9. Predseda krajského súdu sa po oboznámení s obsahom ústavnej sťažnosti,\nuznesenia ústavného súdu č. k. II. ÚS 187/2018-12 a obsahom zberného spisu krajského\nsúdu sp. zn. 9 Co 141/2016 vyjadril podaním sp. zn. 1 SprV 543/2018 z 24. mája 2018,\nktoré bolo ústavnému súdu doručené 29. mája 2018, v ktorom v jeho relevantnej časti\nuviedol:\n«V ústavnej sťažnosti sťažovateľka opakuje dôvody, ktoré už uvádzala v konaní\npred okresným súdom, s ktorými sa okresný súd podrobne vyporiadal v dôvodoch svojho\nrozhodnutia. Zdôvodnenie, ktoré sťažovateľka opätovne opisuje v ústavnej sťažnosti\nsa vyporiadal aj odvolací súd v dôvodoch svojho rozsudku zo dňa 23.02.2017,\nč. k. 9 Co 141/2016-326. Odvolací súd sa stotožnil nielen so skutkovými ale aj právnymi\nzávermi okresného súdu a v podrobnostiach na tieto odkázal (§ 387 ods. 2 CSP).\nNeopodstatnené sú úvahy sťažovateľky o tom, že „všeobecné“ súdy dostatočne nevzali\npri rozhodovaní o veci náležitý zreteľ na ústavnoprávny aspekt tejto veci, t. j. na stret\nzákladných práv a to práva žalobkyne na dobrú povesť právnickej osoby, právo žalovanej\n(sťažovateľky) na slobodu prejavu, ako aj právo občanov na obdržanie informácii\ntýkajúcich sa verejného záujmu, či právo sťažovateľky vlastniť majetok. O opaku svedčia\ndôvody nielen rozhodnutia okresného súdu ale aj odvolacieho súdu. Nepravdivé sú tvrdenia\nsťažovateľky, že súdy „zreteľne“ neuviedli na základe čoho konštatovali, že informácie\nsú nepravdivé. Upriamujeme pozornosť na odôvodnenie citovaných súdnych rozhodnutí.\nSťažovateľka\n\nv ústavnej\n\nsťažnosti\n\nnamieta,\n\nže\n\nrozhodnutie\n\nkrajského\n\nsúdu\n\nje nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov. Dovolíme si konštatovať, že právo na určitú\nkvalitu súdneho konania, ktorej súčasťou je aj právo strany sporu na dostatočné\nodôvodnenie súdneho rozhodnutia, je jedným z aspektov práva na spravodlivý proces.\nO porušenie tohto práva sťažovateľky ale v predmetnom súdnom rozhodnutí nejde.»\n10. Predseda krajského súdu v ďalšom poukazuje na to, čo je obsahom práva\nna spravodlivé konanie, ako aj na to, že čl. 10 dohovoru negarantuje úplne neobmedzenú\nslobodu prejavu, hoci aj pokiaľ ide o vzťah mediálneho pokrytia záležitosti vážneho\n6\n\nverejného záujmu. Vo vyjadrení krajského súdu sa ďalej zdôrazňuje, že «[v] danom prípade\nz obsahu rozsudkov oboch súdnych inštancií nepochybne vyplýva a je jasné, že tieto\nsa úplne vyčerpávajúcim spôsobom zhostili povinnosti zistiť skutkový stav veci, vec správne\nprávne posúdiť, a svoje rozhodnutia aj zrozumiteľne a vyčerpávajúcim spôsobom vysvetliť\na zdôvodniť... Ohľadom ďalších výhrad zo strany sťažovateľky napr., že súdy neskúmali,\nči má „sťažovateľka“ (správne malo byť žalobca) naozaj dobrú povesť, poukazujeme\nna podrobné a presvedčivé dôvody v rozsudku Okresného súdu Košice I zo dňa 09.02.2016,\nč. k. 11C 14/2009-269 a rozsudku Krajského súdu v Košiciach...». Pre objektívne posúdenie\nústavnej sťažnosti odporučil predseda krajského súdu zabezpečiť na nahliadnutie spis\nokresného súdu sp. zn. 11 C 14/2009. Keďže podľa predsedu krajského súdu sťažovateľka\nv ústavnej sťažnosti uvádza v podstate tie isté dôvody ako v odvolaní proti rozsudku\nokresného súdu, krajský súd netrvá na tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie.\nZ uvedených dôvodov krajský súd navrhuje ústavnú sťažnosť odmietnuť.\n11. K vyjadreniu krajského súdu zaujala stanovisko sťažovateľka svojou replikou\nzo 4. júna 2018, ktorá bola doručená ústavnému súdu 6. júna 2018. Sťažovateľka uviedla,\nže „[v]o vzťahu k výzve týkajúcej sa zaujatia stanoviska k predmetnému vyjadreniu\nKrajského súdu v Košiciach zo dňa 24.05.2018 si dovoľujeme s poukazom na jeho obsah\nplne odkázať na dôvody uvedené v Sťažnosti zo dňa 19.05.2017.“. Sťažovateľka súhlasila\ns upustením od ústneho pojednávania v predmetnej veci.\n12. Zúčastnená osoba sa vyjadrila k ústavnej sťažnosti vyjadrením doručeným\nústavnému súdu 7. decembra 2018.\n\nv prvom rade\n\npoukázala na dovolacie konanie vedené na Najvyššom súde Slovenskej republiky\n(ďalej len „najvyšší\n\nsúd“)\n\npod\n\nsp. zn.\n\n4\n\nCdo\n\n135/2018\n\n(predtým\n\npod sp. zn. 4 Cdo 206/2017), v dôsledku čoho namieta neprípustnosť ústavnej sťažnosti,\npretože sťažovateľka nevyužila pred podaním ústavnej sťažnosti všetky prostriedky právnej\nochrany, ktoré jej zákon poskytuje. V ďalšej časti svojho stanoviska sa zúčastnená osoba\nvyjadruje ku skutkovým okolnostiam a k právnej stránke predmetnej veci, pričom odkazuje\nna svoje písomné podania a vyjadrenia v konaniach predchádzajúcich ústavnej sťažnosti\na na všetky zrealizované ústne prednesy v predmetných konaniach.\n7\n\n13. Zúčastnená osoba považuje rozhodnutia okresného súdu a krajského súdu\nza presvedčivé, keďže sa v nich súdy dostatočne a podrobne vysporiadali s tými istými\ndôvodmi, ktorými odôvodňuje sťažovateľka svoju\n\nústavnú sťažnosť. Poukazuje\n\naj na to, že rovnakú argumentáciu prezentuje sťažovateľka aj vo svojom dovolaní. V rámci\nsvojej argumentácie zúčastnená osoba argumentuje aj poukazom na rozhodovaciu činnosť\nústavného súdu, a to nálezom ústavného súdu sp. zn. PL. ÚS 15/1998 z 11. marca 1999\na nálezom ústavného súdu sp. zn. I. ÚS 3/2001 z 20. decembra 2001, z ktorých vyplýva,\nže aj právnické osoby požívajú ústavnoprávnu ochranu, pričom nemožno ochranu slobody\nprejavu a práva na informácie garantovať neobmedzene, pretože aplikácia a realizácia\ntýchto práv so sebou neprináša len práva a výhody pre nositeľa, ale aj zodpovednosť\na povinnosti v súvislosti s výkonom týchto ústavou garantovaných práv nad prípustnú\nmieru.\n14. Zúčastnená osoba ďalej uvádza:\n«V kontexte uvedeného možno poukázať aj na rozhodnutie Nemeckého Spolkového\nústavného súdu vo veci Carolina von Hannover v. Nemecko (rozsudok zo dňa 24.6.2004,\nsťažnosť č. 59320/00), v ktorom uviedol nasledovné: „Pre porušenie práva na ochranu\nosobnosti novinovým článkom nie je rozhodujúce, či všetci alebo značná časť čitateľov\nalebo vôbec priemerný čitateľ novín môže dotknutú osobu identifkovať. Toto právo\nje dotknuté už vtedy, ak sa informácie porušujúce právo na ochranu osobnosti\nprostredníctvom média dostane k takým čitateľom, ktorí sú schopní dotknutú osobu\nna základe svojich vedomostí identifikovať...“» V tejto súvislosti treba podotknúť,\nže citovaný rozsudok nie je rozsudkom Spolkového ústavného súdu Nemecka,\nale ide o rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva. V závere svojho vyjadrenia navrhuje\nzúčastnená osoba ústavnej sťažnosti nevyhovieť v celom rozsahu.\n15. K predmetnej veci sa ešte vyjadrila zúčastnená osoba aj prostredníctvom svojho\nkonateľa. Vyjadrenie bolo ústavnému súdu doručené 7. decembra 2018, teda v rovnaký deň,\nako jej vyjadrenie spísané a podané jej advokátom. Toto vyjadrenie opisuje skutkový stav\ndanej kauzy.\n\n8\n\n16. Ústavný súd si od najvyššieho súdu vyžiadal informáciu o priebehu dovolacieho\nkonania a zistil, že najvyšší súd v predmetnej veci konal v dovolacom konaní vedenom\npod sp. zn. 4 Cdo 135/2018 a vo veci rozhodol uznesením sp. zn. 4 Cdo 135/2018\nz 26. februára 2019.\nIV.\nPrávomoc ústavného súdu a ústavnoprávne východiská v judikatúre ústavného súdu\na Európskeho súdu pre ľudské práva\n17. Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany\nústavnosti.\n18. Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb\nalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,\nalebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,\nktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,\nak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.\n19. Podľa čl. 20 ods. 1 ústavy každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo\nvšetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Majetok nadobudnutý v rozpore\ns právnym poriadkom ochranu nepožíva. Dedenie sa zaručuje.\n20. Podľa čl. 26 ods. 1 ústavy sloboda prejavu a právo na informácie sú zaručené.\n21. Podľa čl. 26 ods. 2 ústavy každý má právo vyjadrovať svoje názory slovom,\npísmom, tlačou, obrazom alebo iným spôsobom, ako aj slobodne vyhľadávať, prijímať\na rozširovať idey a informácie bez ohľadu na hranice štátu. Vydávanie tlače nepodlieha\npovoľovaciemu konaniu. Podnikanie v odbore rozhlasu a televízie sa môže viazať\nna povolenie štátu. Podmienky ustanoví zákon.\n\n9\n\n22. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným\npostupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených\nzákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.\n23. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru má každý právo na to, aby jeho záležitosť\nbola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom\nzriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch\nalebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.\n24. Podľa čl. 10 ods. 1 dohovoru každý má právo na slobodu prejavu. Toto právo\nzahŕňa slobodu zastávať názory a prijímať a rozširovať informácie alebo myšlienky\nbez zasahovania štátnych orgánov a bez ohľadu na hranice. Tento článok nebráni štátom,\naby\n\nvyžadovali\n\nudeľovanie\n\npovolení\n\nrozhlasovým,\n\ntelevíznym\n\nalebo\n\nfilmovým\n\nspoločnostiam.\nV.\nPrávne posúdenie ústavnej sťažnosti\n25. Podstatou ústavnej sťažnosti je namietané porušenie označených práv\nsťažovateľky rozsudkom krajského súdu, ktorým bol potvrdený rozsudok okresného súdu.\n26. Z čl. 127 ods. 1 ústavy vyplýva, že systém ústavnej ochrany základných práv\na slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných\nsúdov je ústavou založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje\niný súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne, t. j. na princípe subsidiarity.\nZ princípu subsidiarity vyplýva, že právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranu\nzákladným právam a slobodám je daná iba vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd\nnerozhodujú všeobecné súdy. Ústavný súd pri uplatňovaní svojej právomoci vychádza\nzo zásady, že ústava ukladá všeobecným súdom chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť.\nPrávomoc ústavného súdu je preto subsidiárna a uplatní sa až vtedy, ak nie je daná\nprávomoc všeobecných súdov (m. m. IV. ÚS 236/07). Ústavný súd v systéme ochrany\n10\n\nzákladných práv a slobôd predstavuje ultima ratio inštitucionálny mechanizmus,\nktorý sa uplatní až v prípade nefunkčnosti všetkých ostatných orgánov verejnej moci,\nktoré sa na ochrane ústavnosti podieľajú. Opačný záver by znamenal popieranie princípu\nsubsidiarity právomoci ústavného súdu podľa zásad uvedených v § 53 ods. 1 zákona\nč. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene a doplnení\nniektorých zákonov v znení zákona č. 413/2019 Z. z. [ďalej len „zákon o ústavnom súde“\n(III. ÚS 149/04, I. ÚS 480/2013, II. ÚS 544/2017)]. Zásada subsidiarity reflektuje okrem\niného aj princíp minimalizácie zásahov ústavného súdu do právomoci všeobecných súdov,\nktorých rozhodnutia sú v konaní o sťažnosti preskúmavané (IV. ÚS 303/04).\n27. Ústavný súd konštatuje, že sťažovateľka, ktorá je v konaní pred ústavným súdom\nkvalifikovane právne zastúpená advokátskou kanceláriou, ústavnou sťažnosťou napáda\nrozsudok krajského súdu, ktorý navrhla preskúmať aj mimoriadnym opravným\nprostriedkom – dovolaním, v ktorom rovnako ako v ústavnej sťažnosti žiada zrušiť\nnapadnuté rozhodnutie. Sťažovateľka teda využila jej dostupný a účinný prostriedok\nnápravy pred (dovolacím) najvyšším súdom (mutatis mutandis I. ÚS 104/02),\na preto riešenie ňou tvrdených vád napadnutého rozhodnutia krajského súdu (a konania,\nktoré mu predchádzalo) tkvie v rozhodnutí najvyššieho súdu, ktorého prednostná právomoc\npreskúmať napadnuté rozhodnutie krajského súdu vylučuje právomoc ústavného súdu\nv tejto veci.\n28. Sťažovateľka využila dovolanie, ktoré považovala za účinný zákonný prostriedok\nnápravy, ktorý je potenciálne spôsobilý privodiť jej zmenu jeho právneho postavenia\na zároveň jej ponúka šancu na úspech v konaní. Privodenie zmeny sťažovateľky\nje determinované tým, že orgán verejnej moci, ktorý rozhoduje o prostriedku, má právomoc\nrozhodnutie či iný zásah do práva alebo slobody zrušiť alebo zmeniť a zároveň odstrániť\nprotiústavný alebo protizákonný stav. Rozhodnutie tohto orgánu musí byť záväzné\npre porušovateľa. Rozumná šanca na úspech je merateľná empirickými ukazovateľmi\nv podobe stabilnej rozhodovacej činnosti orgánu verejnej moci, ktorý musí brať ľudské\npráva a slobody vážne a nielen ich „pro forma“ prerokovávať a rozhodovať o nich.\n\n11\n\n29. Ak bola sťažovateľka v dovolacom konaní neúspešná (bod 16) a zároveň\npresvedčená, že rozhodnutie dovolacieho súdu je ústavne neudržateľné, mala možnosť\npodať proti rozhodnutiu dovolacieho súdu v zákonnej lehote ústavnú sťažnosť.\nTáto okolnosť zároveň vo vzťahu k ústavnej sťažnosti podanej proti rozhodnutiu krajského\nsúdu (s výnimkou popísanou v bode 30.1) vyvoláva účinky podľa § 132 ods. 1 zákona\no ústavnom súde (ktorým sa spravuje aktuálny priebeh konania), a to v súlade s čl. 127\nods. 1 ústavy (o ochrane dotknutých práv vo vzťahu k rozhodnutiu krajského súdu\nrozhoduje dovolací, teda najvyšší súd).\n30. Ústavná sťažnosť, ktorú podala sťažovateľka proti rozsudku krajského súdu,\nza súbežne podaného dovolania, teda vytvára procesnú situáciu, ktorá vylučuje právomoc\nústavného súdu o nej rozhodnúť.\n30.1 Keďže v označenej veci ústavný súd identifikoval rovnorodý (obsahovo\naj formulačne sa prekrývajúci) rozsah sťažnostnej argumentácie sťažovateľky v porovnaní\ns jej argumentáciou uplatnenou v dovolacom konaní, zastáva názor, že daná procesná\nsituácia vylučuje aj jeho prípadný postup podľa § 124 poslednej vety zákona o ústavnom\nsúde umožňujúci mu preskúmať rozhodnutie, ktoré bolo napadnuté mimoriadnym\nopravným prostriedkom. Inými slovami povedané, absencia procesnej, skutkovej\nalebo právnej vady v postupe odvolacieho súdu, ktorú sťažovateľka neuplatnila už v rámci\ndovolacieho konania (a ani sama netvrdí, že nemohla uplatniť) vylučuje možnosť ústavného\nsúdu postupom podľa § 124 poslednej vety zákona o ústavnom súde preskúmať ústavnú\nsťažnosť podanú proti rozhodnutiu, ktoré bolo napadnuté mimoriadnym opravným\nprostriedkom (dovolaním) v prevyšujúcom (nad rámec dovolacieho konania) rozsahu.\nV rozsahu námietok uplatnených v dovolacom konaní potom možno prostredníctvom\nústavnej sťažnosti preskúmať ústavnú udržateľnosť rozhodnutia dovolacieho súdu (bod 29),\na to vrátane rozhodnutia o odmietnutí dovolania pre jeho obsah nespĺňajúci zákonné\npodmienky prípustnosti dovolania alebo pre nesúlad so zákonom pri vymedzení dôvodov\ndovolania).\n\n12\n\n31. Vzhľadom na skutočnosť uvedenú v predchádzajúcom bode (z obsahu ústavnej\nsťažnosti a ani z ostatných podaní sťažovateľky doručených ústavnému súdu nevyplýva\ntvrdenie, podľa ktorého sťažovateľka v konaní pred ústavným súdom uplatnila\nústavnoprávne relevantnú vadu, ktorú zároveň nemohla uplatniť v konaní o dovolaní\npodanom proti rozhodnutiu odvolacieho súdu), ako aj z ostatných skutočností uvedených\nv bodoch 28 a 29 ústavný súd s poukazom na princíp subsidiarity dospel k záveru o absencii\nsvojej\n\nprávomoci\n\nna\n\nprerokovanie\n\nústavnej\n\nsťažnosti\n\nsťažovateľky\n\npodanej\n\nproti napadnutému rozsudku krajského súdu, a preto jej nevyhovel. To platí bez ohľadu\nna skoršie prijatie ústavnej sťažnosti na ďalšie konanie, keďže jej odmietnutie (bez ohľadu\nna jeho dôvod) pri predbežnom prerokovaní návrhu nie je [ani v procesnom režime\nrozhodnutia uvedeného v bode 1 nebolo (§ 25 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej\nrepubliky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky o konaní\npred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov)] obligatórne. Taký dôvod\nsa teda môže uplatniť aj pri až následnom prerokovaní ústavnej sťažnosti.\nVI.\nZáver\n32. Ústavný súd uzatvára, že rozhodnutím o ústavnej sťažnosti, ktorým by argumenty\nsťažovateľky vecne preskúmal, by zároveň vytvoril ústavne neakceptovateľný stav,\nkeď by v zásade o rovnakej veci rozhodovali paralelne viaceré orgány súdneho typu –\nnajvyšší súd a ústavný súd (m. m. II. ÚS 1/08, II. ÚS 393/2014, III. ÚS 632/2014).\nIšlo by o taký stav, ktorý je v právnom štáte neaprobovateľný, pretože by mohol viesť\nk rozdielnym rozhodnutiam v rovnakej veci, čo by malo aj negatívne (a len veľmi ťažko\nodstrániteľné) dôsledky na právnu istotu, ktorá tvorí integrálnu súčasť princípov právneho\nštátu (m. m. II. ÚS 294/2018). Zjednodušene povedané, to isté rozhodnutie nie je možné\n(„pre istotu“ alebo z iných dôvodov) atakovať súbežne v dvoch rôznych konaniach\no opravnom prostriedku, resp. prostriedku nápravy (prostriedku na ochranu dotknutého\npráva), medzi ktorými je ustanovený vzťah subsidiarity, ale (v súlade s týmto princípom)\nlen postupne, postupom charakterizovaným v časti V tohto odôvodnenia.\n\n13\n\n33. Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu\nnie je prípustný opravný prostriedok, toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom\njeho doručenia účastníkom konania.\nP o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.\nV Košiciach 15. júla 2020\n\nMiroslav Duriš\npredseda senátu\n\n14", "vazby": {"registre": ["preskúmanie rozhodnutia súdov", "práva a slobody – právo na súdnu a inú právnu ochranu-právo na súdnu ochranu", "práva a slobody – politické-sloboda prejavu a právo na informácie", "práva a slobody – základné ľudské práva a slobody-právo vlastniť majetok", "práva a slobody – právo na súdnu a inú právnu ochranu-právo na súdnu ochranu", "práva a slobody – základné ľudské práva a slobody-právo vlastniť majetok", "práva a slobody – politické-sloboda prejavu a právo na informácie", "dovolanie-dovolacie konanie", "právomoc-právomoc ústavného súdu", "subsidiarita"], "ustanovenia": ["čl. 127 ods. 1 ústavy"]}, "cituje": [], "citovane_v": []}