{"guid": "ussr:3e47089f-345a-4d19-9027-8600eed4d0c5", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2019:4.US.688.2018.1", "spisova_znacka": "IV. ÚS 688/2018", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 688/2018 z 13. 12. 2018", "citacia": "uznesenie Ústavného súdu SR z 13. decembra 2018, sp. zn. IV. ÚS 688/2018, ECLI:SK:USSR:2019:4.US.688.2018.1", "identifikacne_cislo": null, "sud": {"guid": "ussr", "nazov": "Ústavný súd Slovenskej republiky", "typ": "ustavny", "slug": "ustavny-sud"}, "sudca": null, "sudca_id": null, "sudca_url": null, "datum_vydania": "2018-12-13", "forma": "Uznesenie", "povaha": ["odmieta", "odmieta"], "oblast": ["Ústavné právo"], "podoblast": ["konanie o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": "IV.", "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-35.odsek-3", "nazov": "čl. 35 ods. 3 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-35.odsek-3", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-35"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-36", "nazov": "čl. 36 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-36", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-36"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "nazov": "čl. 127 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-127"}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 35 ods. 3", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 35 ods. 3", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 35 ods. 3", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 36 písm. b", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 36 písm. b", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 36 písm. b", "judikatura_url": null}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-35", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-36", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-127"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://www.ustavnysud.sk/docDownload/3e47089f-345a-4d19-9027-8600eed4d0c5", "zdroj": "ussr", "url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2019:4.US.688.2018.1", "api_url": "https://sk.advokati.digital/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2019:4.US.688.2018.1", "text_url": "https://sk.advokati.digital/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2019:4.US.688.2018.1/text", "citacie_n": 0, "text": "SLOVENSKÁ REPUBLIKA\n\nUZNESENIE\nÚstavného súdu Slovenskej republiky\nIV. ÚS 688/2018-13\nÚstavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 13. decembra 2018\nv senáte zloženom z predsedníčky Ľudmily Gajdošíkovej, zo sudcu Miroslava Duriša\na sudcu Ladislava Orosza (sudca spravodajca) predbežne prerokoval sťažnosť\n,\nBřeclavská\n\n, zastúpeného advokátom JUDr. Ing. Petrom Slávikom, PhD.,\n3,\n\nMalacky,\n\nktorou\n\nnamieta\n\nporušenie\n\nsvojich\n\nzákladných\n\npráv\n\npodľa čl. 35 ods. 3 a čl. 36 písm. b) Ústavy Slovenskej republiky uznesením Najvyššieho\nsúdu Slovenskej republiky sp. zn. 8 Cdo 101/2017 z 18. júla 2018, a takto\nrozhodol:\nSťažnosť\n\no d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.\nOdôvodnenie:\nI.\n\nÚstavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 14. novembra\n2018 doručená sťažnosť\n\n,\n\n(ďalej len „sťažovateľ“),\n\nzastúpeného advokátom JUDr. Ing. Petrom Slávikom, PhD., Břeclavská 3, Malacky, ktorou\nnamieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 35 ods. 3 a čl. 36 písm. b) Ústavy\nSlovenskej republiky (ďalej len „ústava“) uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej\n\nrepubliky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 8 Cdo 101/2017 z 18. júla 2018 (ďalej\nlen „napadnuté uznesenie“).\nZo sťažnosti a z príloh k nej priložených vyplýva, že sťažovateľ bol stranou v konaní\nvedenom Okresným súdom Bratislava IV (ďalej len „okresný súd“) pod sp. zn.\n9 Cpr 1/2013, v ktorom sa ako žalobca domáhal určenia neplatnosti skončenia\nštátnozamestnaneckého pomeru výpoveďou zo strany žalovanej (\n) podľa § 47 písm. b) zákona č. 400/2009 Z. z. o štátnej\nslužbe a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej\nlen „zákon o štátnej službe“).\nOkresný súd rozsudkom sp. zn. 9 Cpr 1/2013 z 20. januára 2015 (ďalej len „rozsudok\nz 20. januára 2015“) žalobu sťažovateľa zamietol. Sťažovateľ podal proti označenému\nrozsudku okresného súdu z 20. januára 2015 odvolanie, o ktorom rozhodol Krajský súd\nv Bratislave (ďalej len „krajský súd“) rozsudkom sp. zn. 8 CoPr 8/2015 z 28. júna 2016\n(ďalej len „rozsudok z 28. júna 2016“) tak, že ho potvrdil ako vecne správny.\nDovolanie sťažovateľa podľa § 421 ods. 1 písm. a) Civilného sporového poriadku\n(ďalej aj „CSP“) proti rozsudku krajského súdu z 28. júna 2016 najvyšší súd napadnutým\nuznesením odmietol podľa § 447 písm. c) a f) CSP.\nSťažovateľ v sťažnosti formuluje výhrady proti záveru najvyššieho súdu o tom,\nže skutkové vymedzenie dôvodu jeho výpovede je potrebné považovať za jednoznačné,\nurčité a nezameniteľné s iným výpovedným dôvodom, pričom v tejto súvislosti zdôrazňuje,\nže najvyšší súd „ignoroval právny stav veci, keďže... argumentáciu preberá od súdov nižšej\ninštancie bez akejkoľvek právnej argumentácie. Okresný súd... Krajský súd Bratislava...\nNajvyšší súd... konali v rozpore s vyššie citovaným § 186 ods. 1 C. s. p., nakoľko absolútne\nignorovali právny predpis a to ustanovenie § 47 písm. b) zákona č. 400/2009 Z. z. o štátnej\nslužbe.“.\n\n2\n\nPodľa sťažovateľa § 47 písm. b) zákona o štátnej službe predpokladá splnenie\nalternatívnej tézy, že došlo ku zrušeniu alebo sa zrušuje štátnozamestnanecké miesto\na dôvodom udelenia výpovede je skutočnosť, že\na) služobný úrad nemá pre štátneho zamestnanca iné vhodné štátnozamestnanecké\nmiesto alebo,\nb) štátny zamestnanec nesúhlasí s trvalým preložením v služobnom úrade\na nedohodne sa so služobným úradom inak.\nOkresný súd, krajský súd a najvyšší súd sa podľa sťažovateľa opomenuli vysporiadať\ns § 47 písm. b) zákona o štátnej službe, keďže\n«zo žiadnych tvrdení ani z obsahu spisu neexistuje ani jeden dôkaz o návrhu dohody\nzo strany služobného úradu. Služobný úrad nijako neposkytol zamestnancovi dohodu, ktorú\nby mohol odmietnuť a teda nemohlo dôjsť nikdy ku kumulatívnemu splneniu podmienky\n§ 47 písm. b) ktorá je nesúhlas s trvalým preložením a nedohodnutie sa. Zákon neposkytuje\nalternatívu medzi odmietnutím a nedohodnutím, zákon predpokladá kumulatívne splnenie\ntýchto dvoch podmienok... dovolací súd len stroho konštatoval splnenie všetkých podmienok\npodľa § 47 písm. b) a to bez ďalšieho zdôvodnenia a argumentácie. Žiaden súd sa\nnevysporiadal s kumulatívnou podmienkou „nedohodne sa inak“, žiaden súd neskúmal, či\nžalobca mal možnosť akejkoľvek dohody a aké boli jej podmienky. Súdy veľmi stroho a bez\nďalšieho len konštatovali splnenie podmienok. Mám teda za to, že súd sa snažil vysporiadať\nlen „skutkovo“ pričom právnu stránku veci ponechal nevysporiadanú a to priamo dovolací\nsúd Uznesením, ktorým zhojil pochybenia aj súdov nižšej inštancie. Dovolací súd sa\nnevysporiadal riadne s právnou otázkou a právnym posúdením veci a na základe takto\nneúplného posúdenia rozhodol. Odvolací súd ako aj súd Dovolací nesprávne posúdili\nprávnu otázku a tým zasiahli negatívnym rozhodnutím do práv občana.».\nSťažovateľ ďalej namieta, že najvyšší súd sa ako dovolací súd odmietol zaoberať\nnámietkou dobrých mravov, keďže ju považoval za novú námietku, a to aj napriek tomu, že\n„už v konaní pred súdom prvej inštancie som vyslovil námietku pre rozpor s dobrými\nmravmi... explicitne v záverečnej reči, inak sa námietka proti dobrým mravom nesie celým\n\n3\n\nkonaním a nerozumiem prečo dovolací súd sa expressis verbis odmietol zaoberať dobrými\nmravmi“.\nPodľa sťažovateľa došlo napadnutým uznesením najvyššieho súdu k porušeniu\nzákladných práv zaručených čl. 35 ods. 3 a čl. 36 písm. b) ústavy, a to „svojvoľným\nfaktickým ukončením štátnozamestnaneckého pomeru ku dňa 4. 3. 2013... mám za to,\nže mi bolo odňaté právo na prácu a bol som svojvoľne a nezákonne prepustený. Žiaden súd\nsa s týmito právnymi dôvodmi nijako nevysporiadal, čo bolo v môj neprospech a na úkor\nmojich práv, resp. všetky súdy sa s nimi vysporiadali spôsobom, ktorý je ústavne\nneudržateľný a vyžaduje korekciu Ústavným súdom SR.“.\nNa základe uvedených skutočností sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd po prijatí\nsťažnosti na ďalšie konanie o nej rozhodol nálezom tak, že vysloví porušenie jeho\nzákladných práv upravených v čl. 35 ods. 3 a čl. 36 písm. b) ústavy napadnutým uznesením\nnajvyššieho súdu a označené rozhodnutie najvyššieho súdu zruší a vec vráti najvyššiemu\nsúdu na ďalšie konanie a súčasne mu prizná úhradu trov konania v sume 368,40 €.\nII.\nPodľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb\nalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo\nľudských\n\npráv\n\na\n\nzákladných\n\nslobôd\n\nvyplývajúcich\n\nz\n\nmedzinárodnej\n\nzmluvy,\n\nktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,\nak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.\nPodľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.\no organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho\nsudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd\nnávrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento\nzákon neustanovuje inak.\n\n4\n\nPodľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na ktorých\nprerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané\nnáležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným,\nako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť\nuznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh,\nktorý je zjavne neopodstatnený.\nÚstavný súd preskúmal sťažnostnú argumentáciu sťažovateľa, sústreďujúc\nsa na posúdenie, či jeho sťažnosť nemožno označiť ako zjavne neopodstatnenú.\nZ už citovaného § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde totiž vyplýva, že úlohou ústavného\nsúdu pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či nie je zjavne neopodstatnená.\nPodľa ustálenej judikatúry ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide vtedy,\nkeď napadnutým postupom alebo napadnutým rozhodnutím príslušného orgánu verejnej\nmoci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ,\na to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím\npríslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých\nsa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú preto možno považovať\nsťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistí žiadnu možnosť porušenia\noznačeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí\nna ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05,\nIII. ÚS 198/07).\nKľúčová sťažnostná argumentácia sťažovateľa vychádza z tvrdenia, že k ukončeniu\njeho štátnozamestnaneckého pomeru došlo svojvoľne, pričom všeobecné súdy konajúce\nv jeho veci sa s právnymi dôvodmi prepustenia zo štátnozamestnaneckého pomeru\nnevysporiadali vôbec, resp. ústavne neudržateľným spôsobom, čím došlo k porušeniu\nzákladných práv zaručených čl. 35 ods. 3 a čl. 36 písm. b) ústavy.\nK namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 35 ods. 3 ústavy,\nktoré každému občanovi priznáva právo na prácu ústavný súd zdôrazňuje, že jeho účelom\nje zabezpečiť prístup k práci. Vo vzťahu k tomuto základnému právu ústavný súd\n\n5\n\nuž vo svojej doterajšej judikatúre uviedol, že právo na prácu nemožno chápať ako právo\nna konkrétnu prácu, na ktorú má občan príslušnú kvalifikáciu, či dokonca ako právo\nna konkrétnu prácu v mieste zvolenom občanom a v priestoroch, kde si osoba želá pracovať\n(m. m. II. ÚS 12/93, II. ÚS 47/98).\nPodľa čl. 36 písm. b) ústavy zamestnanci majú právo na spravodlivé a uspokojujúce\npracovné podmienky. Zákon im zabezpečuje ochranu proti svojvoľnému prepúšťaniu\nzo zamestnania a diskriminácii v zamestnaní.\nOchrana proti svojvoľnému prepúšťaniu zo zamestnania podľa názoru ústavného\nsúdu\n\nvysloveného\n\nv jeho\n\ndoterajšej\n\njudikatúre\n\nneznamená\n\nnemennosť\n\ntakého\n\nzamestnaneckého alebo obdobného právneho pomeru a ani zákaz skončiť takýto pomer\nv súlade s ústavnými a zákonnými limitmi na takýto postup zo strany zamestnávateľa.\nTakéto garancie z obsahu tohto základného práva nemožno vyvodiť a tieto záruky by boli\naj proti zmyslu tohto základného práva. Ochranu proti svojvoľnému prepusteniu\nzo zamestnania poskytujú všeobecné súdy a iné orgány právnej ochrany (m. m.\nIV. ÚS 50/03).\nVychádzajúc zo sťažnostnej argumentácie sťažovateľa, bolo úlohou ústavného súdu\npreskúmať, či sa najvyšší súd napadnutým uznesením ústavne udržateľným spôsobom\nvysporiadal so všetkými námietkami sťažovateľa, ktoré mali pre rozhodnutie o dovolaní\nproti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým bolo potvrdené rozhodnutie prvostupňového\nsúdu o zamietnutí žaloby vo veci neplatnosti skončenia štátnozamestnaneckého pomeru\nzásadný význam.\nPri rozhodovaní o sťažnostiach podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd štandardne\npoukazuje na svoje ústavné postavenie vymedzené v čl. 124 ústavy, z ktorého vyplýva,\nže vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov nie je alternatívnou\nani mimoriadnou opravnou inštitúciou (m. m. II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96), ale súdnym\norgánom ochrany ústavnosti. Preto nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať\nprávne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli\n\n6\n\nk rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecným súdom bol\nnáležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu\nvšeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti\núčinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami\no ľudských právach a základných slobodách. Do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže\nústavný súd zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie alebo rozhodovanie bolo zjavne\nnedôvodné alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné,\na zároveň by malo za následok porušenie niektorého základného práva alebo slobody (m. m.\nI. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02 atď.). O svojvôli pri výklade alebo aplikácii\nzákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať vtedy, ak by sa jeho\nnázor natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel\na význam (napr. I. ÚS 115/02, I. ÚS 176/03).\nV\n\nsúvislosti\n\ns\n\npreskúmavaním\n\nnapadnutého\n\nuznesenia\n\nnajvyššieho\n\nsúdu\n\nrozhodujúceho o dovolaní sťažovateľa ústavný súd poukazuje rovnako aj na svoju ustálenú\njudikatúru, v ktorej opakovane zdôrazňuje, že otázka posúdenia, či sú splnené podmienky,\nza ktorých sa môže uskutočniť dovolacie konanie, patrí v zásade do výlučnej právomoci\nnajvyššieho súdu, nie do právomoci ústavného súdu. Otázka posúdenia prípustnosti\ndovolania je vo svojej podstate otázkou zákonnosti a spôsob jej riešenia sám osebe nemôže\nviesť k záveru o porušení sťažovateľom označených práv (napr. II. ÚS 324/2010).\nSúc viazaný návrhom na rozhodnutie vo veci, ústavný súd preskúmal napadnuté\nuznesenie najvyššieho súdu, ktorým bolo dovolanie sťažovateľa smerujúce proti rozsudku\nkrajského súdu z 28. júna 2016 odmietnuté podľa § 447 písm. c) a f) CSP, pričom dospel\nk záveru, že je z ústavného hľadiska udržateľné, a teda akceptovateľné.\nSťažovateľ v dovolaní uplatnil dovolací dôvod podľa § 421 ods. 1 písm. a) CSP,\npričom namietal, že dovolanie je prípustné z dôvodu, že rozhodnutie odvolacieho súdu\nzáviselo od vyriešenie právnej otázky, pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil\nod ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu. V dovolaní sťažovateľ namietal,\nže odvolací súd dospel k nesprávnemu právnemu záveru, že boli splnené všetky podmienky\n\n7\n\npre platné skončenie štátnozamestnaneckého pomeru. Dôvodil pritom, že výpoveď\nbola neurčito vymedzená, čo spôsobilo jej neplatnosť v zmysle zásady „incerta pro nullis\nhabentur“. V tomto kontexte odkázal na závery obsiahnuté v uznesení najvyššieho súdu\nsp. zn. 1 Cdo 124/2010 z 31. októbra 2011.\nNajvyšší súd v napadnutom uznesení k tejto námietke uviedol:\n«... žalovaná 4. marca 2013 doručila žalobcovi výpoveď zo štátnozamestnaneckého\npomeru podľa § 47 písm. b/ zákona č. 400/2009 Z. z. z dôvodu, že rozhodnutím č. 5/2012\ngenerálneho\n\nriaditeľa\n\no\n\norganizačnej\n\nzmene\n\nzo\n\n17.\n\noktóbra\n\n2012\n\nsa\n\njeho\n\nštátnozamestnanecké miesto zrušilo, čím sa stal pre žalovanú, ktorá ho nemala možnosť\nďalej zamestnávať podľa služobnej zmluvy, nadbytočným. Ponúknuté voľné miesto\nu žalovanej na Odbore integrovaného povoľovania kontroly Stále pracovisko Nitra žalobca\nneprijal a ani sa so služobným úradom nedohodol inak. Dovolací súd považuje skutkové\nvymedzenie dôvodu výpovede za jednoznačné, určité a nezameniteľné s iným výpovedným\ndôvodom. Výpovedný dôvod bol po skutkovej stránke konkretizovaný tak, že je nepochybné,\nz akého dôvodu bol so žalobcom štátnozamestnanecký pomer skončený. V predmetnom\nrozhodnutí generálneho riaditeľa o organizačnej zmene je presne uvedené, ako sa zmenila\nsystemizačná štruktúra\n\npričom z neho vyplýva, že Štátnozamestnanecké miesto\n\nžalobcu bolo týmto rozhodnutím žalovanej zrušené. Odvolací súd (ako aj súd prvej\ninštancie) dospel k správnemu právnemu záveru, že výpoveď daná žalobcovi je platným\nprávnym úkonom, nakoľko v danom prípade boli splnené všetky podmienky (formálne\naj obsahové),\n\nktoré\n\nzákon\n\no\n\nštátnej\n\nslužbe\n\nvyžaduje\n\npre\n\nplatné\n\nskončenie\n\nštátnozamestnaneckého pomeru v zmysle § 47 písm. b/.\n16. V žalobcom označenom rozhodnutí z 31. októbra 2011 sp. zn. 1 Cdo 124/2010\nnajvyšší súd dospel k záveru, že výpoveď daná zamestnancovi podľa § 63 ods. 1\npísm. b/ Zákonníka práce bola neplatná z dôvodu neurčitosti výpovede. Uviedol,\nže, „V prejednávanej veci žalovaný ako zamestnávateľ v písomnej výpovedi z pracovného\npomeru žalobcovi skutkové vymedzenie dôvodu výpovede podal ako nadbytočnosť\nna základe rozhodnutia predstavenstva. Výkladom takto prejavenej vôle bez nutnosti\ndoplnenia o to, čo prejavené nebolo, nemožno vôbec zistiť, k akej organizačnej zmene\nu žalovaného malo dôjsť a na základe ktorého písomného rozhodnutia jeho predstavenstva\n\n8\n\nsa tak malo stať; v čom konkrétne má spočívať nadbytočnosť žalobcu. Vymedzenie\nvýpovedného dôvodu nadbytočnosti žalobcu je natoľko skutkovo vágne a neúplné (neurčité),\nže má za následok neplatnosť výpovede. Na tento zásadný nedostatok výpovede (neurčitosť\nprejavu vôle) a jeho dôsledok - neplatnosť posudzovanej výpovede správne poukázal\nvo svojom rozsudku odvolací súd.“ Uvedená situácia, kedy pochybnosti o tom, k akej\norganizačnej zmene u zamestnávateľa došlo, a ktorým rozhodnutím k nej malo dôjsť,\nspôsobili neurčitosť posudzovanej výpovede z pracovného pomeru a tento nedostatok založil\nneplatnosť výpovede, je však odlišná od prejednávaného sporu, v ktorom je dôvod výpovede\nnepochybný.\n17.\n\nVzhľadom\n\nna\n\nuvedené\n\ndovolací\n\nsúd\n\nkonštatuje,\n\nže\n\nodvolací\n\nsúd\n\nsa v prejednávanej veci pri riešení otázky určitosti vymedzenia výpovedného dôvodu nijako\nneodklonil od právneho záveru vyjadreného v uvedenom rozhodnutí najvyššieho súdu.»\nSťažovateľ v konkrétnostiach zdôrazňuje, že zamestnávateľ mu nepredložil žiadnu\ndohodu, ktorú by mohol odmietnuť, a teda nemohlo dôjsť nikdy ku kumulatívnemu splneniu\npodmienok § 47 písm. b) zákona o štátnej službe, ktorými sú nesúhlas s trvalým preložením\na nedohodnutie sa (inak).\nSťažovateľ síce vo svojom dovolaní námietku, ktorou spochybňoval právne\nposúdenie splnenia hmotno-právnych podmienok na uplatnenie výpovedného dôvodu\npodľa § 47 písm. b) zákona o štátnej službe v jeho veci konajúcimi všeobecnými súdmi,\npredostrel, avšak v konkrétnostiach dovolací dôvod nesprávneho právneho posúdenia\nnevymedzil v súlade s požiadavkami vyplývajúcimi z § 432 ods. 2 CSP s výnimkou otázky\nurčitosti právneho úkonu výpovede (k tomu pozri odôvodnenie najvyššieho súdu už\ncitované).\nV nadväznosti na sťažovateľom uplatnený dovolací dôvod nesprávneho právneho\nposúdenia veci najvyšší súd v napadnutom uznesení uviedol:\n„... riadne vymedzenie tohto dovolacieho dôvodu v zmysle § 432 ods. 2 C. s. p.\nje nevyhnutným predpokladom pre posúdenie prípustnosti dovolania v zmysle § 421 ods. 1\nC. s. p. Len konkrétne označenie právnej otázky, ktorú podľa dovolateľa riešil odvolací súd\n\n9\n\nnesprávne, umožňuje dovolaciemu súdu posúdiť, či ide skutočne o otázku, od ktorej záviselo\nrozhodnutie odvolacieho súdu a či sa pri jej riešení odvolací súd odklonil od ustálenej\nrozhodovacej praxe dovolacieho súdu (§ 421 ods. 1 písm. a/ C. s. p.) alebo ktorá\nv rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená (§ 421 ods. 1 písm. b/ C. s. p.)\nalebo je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 písm. c/ C. s. p.). Sama\npolemika s rozhodnutím odvolacieho súdu alebo prosté spochybňovanie správnosti\nrozhodnutia odvolacieho súdu, či kritika jeho prístupu zvoleného pri právnom posudzovaní\nveci však významovo nezodpovedajú kritériám uvedeným v § 421 ods. 1 C. s. p. v spojení\ns § 432 ods. 2 C. s. p.“\nV zmysle § 421 ods. 1 CSP dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho\nsúdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie\nodvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, pri ktorej riešení sa odvolací súd\nodklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu [písm. a)], ktorá v rozhodovacej\npraxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená [písm. b)] alebo je dovolacím súdom\nrozhodovaná rozdielne [písm. c)].\nPodľa § 432 ods. 1 CSP dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým,\nže rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci.\nPodľa § 432 ods. 2 CSP dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne\nposúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto\nprávneho posúdenia.\nZ (už citovanej) právnej úpravy regulujúcej prípustnosť dovolania, ako aj spôsob\nvymedzenia dovolacieho dôvodu spočívajúci v tom, že dovolateľ v súlade s § 432 ods. 2\nCSP uvedie, v čom spočíva nesprávnosť právneho posúdenia, ústavný súd konštatuje,\nže dovolanie sťažovateľa sa pre nedostatok vymedzenia dovolacieho dôvodu (odôvodnenia)\njavilo, okrem časti týkajúcej sa určitosti vymedzenia výpovedného dôvodu, už prima facie\nako dovolanie, pri ktorom nie sú splnené procesné podmienky pre preskúmanie jeho\nprípustnosti a ktoré preto najvyšší súd ako súd dovolací môže odmietnuť bez toho, aby\n\n10\n\ndošlo k jeho vecnému prejednaniu, teda bez uskutočnenia meritórneho dovolacieho\nprieskumu [§ 447 písm. f) CSP].\nNa podklade dosiaľ uvedeného ústavný súd konštatuje, že napadnuté uznesenie\nnajvyššieho súdu nemožno považovať za formalistické, keďže nedostatok vymedzenia\ndovolacieho dôvodu ako základný predpoklad pre preskúmanie opodstatnenosti dovolacieho\ndôvodu bránil najvyššiemu súdu v tom, aby sa dovolaním v časti námietok súvisiacich\nso splnením\n\nhmotnoprávnych\n\npodmienok\n\nna\n\nuplatnenie\n\nvýpovedného\n\ndôvodu\n\npodľa § 47 písm. b) zákona o štátnej službe mohol vôbec zapodievať.\nVzhľadom na skutočnosť, že najvyšší súd podľa zistenia ústavného súdu postupoval\nvo veci sťažovateľa v súlade s procesno-právnou úpravou regulujúcou dovolacie konania\na dovolanie odmietol v relevantnej časti pre nedostatok vymedzenia dovolacieho dôvodu,\npodľa názoru ústavného súdu rešpektoval medze vlastnej prieskumnej právomoci,\nktoré sú určené práve dovolacími dôvodmi, ktoré musí vymedziť dovolateľ. V súlade\ns § 440 CSP totiž dovolací súd preskúmava napadnuté rozhodnutie len z dôvodov,\nktoré dovolateľ uvedie vo svojom dovolaní.\nNámietkou sťažovateľa, podľa ktorej mu výpoveď bola daná v rozpore s dobrými\nmravmi, sa najvyšší súd nezaoberal s odôvodnením, že podľa § 453 CSP nemožno\nv dovolaní uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany,\nokrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania.\nNajvyšší súd v napadnutom uznesení s prihliadnutím na dôvodovú správu\nk Civilnému sporovému poriadku konštatoval, že „tzv. novoty nie sú v zásade v dovolacom\nkonaní prípustné, pretože dovolanie je mimoriadny opravný prostriedok a režim\nkoncentrácie sporu nepripúšťa od istej fázy uplatňovanie práva novôt. Podľa § 442 C. s. p.\nje dovolací súd viazaný skutkovým stavom tak, ako ho zistil odvolací súd, a preto skutkovým\npodkladom pre rozhodnutie dovolacieho súdu môžu byť len tie skutočnosti a dôkazy, ktoré\nstrany uviedli v konaní pred súdom prvej inštancie alebo pred odvolacím súdom,\na to v takom rozsahu, ako sú uvedené v súdnom spise alebo v odôvodnení rozhodnutí súdov\n\n11\n\nnižších inštancií (k tomu pozri Števček, M., Ficová, S., Baricová, J., Mesiarkinová, S.,\nBajánková, J., Tomašovič, M, a kol. Civilný sporový poriadok. Komentár. Praha :\nC. H. Beck, 2016, s. 1413). V danom prípade z obsahu žaloby vyplýva, že žalobca\nv nej nenamietal rozpor výpovede s dobrými mravmi a túto skutočnosť nenamietal\nani v odvolaní proti rozsudku súdu prvej inštancie. V podanom odvolaní namietal\niba skutočnosť, že žalovaná mu neposkytla dostatočný časový priestor na prijatie ponuky\nvoľného miesta v trvaní dvoch-troch dní, resp. na premyslenie a konečné rozhodnutie\nv tak dôležitej veci, pričom takéto konanie žalovanej bolo podľa jeho názoru v rozpore\ns dobrými mravmi.“.\nSťažovateľ v sťažnosti síce uviedol, že námietku rozporu výpovede s dobrými\nmravmi vzniesol už v záverečnej reči v konaní pred okresným súdom, avšak nespochybňuje\nkonštatovanie najvyššieho súdu o tom, že v odvolaní proti rozsudku okresného súdu\nz 20. januára 2015 námietku rozporu s dobrými mravmi nenamietol, resp., že v rozpore\ns dobrými mravmi bolo podľa odôvodnenia napadnutého uznesenia najvyššieho súdu iba to,\nže žalovaná sťažovateľovi neposkytla dostatočný časový priestor na prijatie ponuky\nvoľného miesta. Navyše, sťažovateľ ani v konaní pred ústavným súdom nepredložil žiaden\ndôkaz, ktorý by preukazoval opak, resp. ktorý by potvrdzoval jeho tvrdenie o tom, že rozpor\ns dobrými mravmi sa „niesol celým konaním“.\nNa podklade uvedeného ústavný súd konštatuje, že aplikácia § 453 CSP\no neprípustnosti novôt v dovolacom konaní bola v okolnostiach prejednávanej veci\nopodstatnená. Z uvedeného dôvodu ústavný súd vyhodnotil námietku sťažovateľa\no nedostatočnom vysporiadaní sa najvyššieho súdu s jeho námietkou, že „žalovaná mu dala\nvýpoveď v rozpore s dobrými mravmi“ ako neopodstatnenú.\nNa podklade dosiaľ uvedeného ústavný súd konštatuje, že sťažovateľ sa v konaní\npred všeobecnými súdmi domáhal ochrany proti svojmu prepusteniu zo zamestnania\n(podaním žaloby o neplatnosť skončenia štátnozamestnaneckého pomeru), pričom\ntáto ochrana mu nebola žiadnym spôsobom obmedzená alebo znemožnená.\n\n12\n\nMedzi základnými právami podľa čl. 36 písm. b) a čl. 35 ods. 3 ústavy, ktorých\nvyslovenia porušenia sa sťažovateľ domáha, a napadnutým uznesením najvyššieho súdu\npodľa ústavného súdu neexistuje priama príčinná súvislosť, ktorá by signalizovala,\nže po prípadnom prijatí sťažnosti na ďalšie konanie by ústavný súd reálne mohol dospieť\nk záveru o porušení sťažovateľom označených práv. Tento záver ústavný súd zakladá nielen\nna skutočnosti, že napadnuté uznesenie dovolacieho súdu nielenže nezasiahlo do podstaty\nústavou garantovaného základného práva sťažovateľa na ochranu proti svojvoľnému\nprepúšťaniu zo zamestnania a diskriminácii v zamestnaní, ale aj na skutočnosti, že samotná\nexistencia a najmä ústavná udržateľnosť napadnutého uznesenia dovolacieho súdu\npotvrdzujú, že ústavou garantovaná a zákonom konkretizovaná právna ochrana bola\nsťažovateľovi reálne poskytnutá. V súlade s ustálenou judikatúrou ústavného súdu totiž\nposkytnutie právnej ochrany v konaní pred všeobecnými súdmi neznamená právo na to,\naby všeobecné súdy o spore rozhodli v súlade právnymi názormi osoby, ktorá sa právnej\nochrany domáha. Neúspech v súdnom konaní nemožno považovať za porušenie základného\npráva. Je v právomoci všeobecných súdov vykladať a aplikovať zákony. Pokiaľ výklad\nnie je arbitrárny a je náležite zdôvodnený, ústavný súd nemá dôvod doň zasahovať (m. m.\nnapr. I. ÚS 50/04, III. ÚS 67/06)\nNa podklade uvedeného ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosť\nsťažovateľa odmietol ako zjavne neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom\nsúde.\nKeďže sťažnosť bola odmietnutá, bolo bez právneho dôvodu zaoberať sa ďalšími\nnávrhmi uplatnenými v sťažnosti.\nP o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.\nV Košiciach 13. decembra 2018\n\n13", "vazby": {"registre": ["preskúmanie rozhodnutia súdov", "dovolanie-dovolacie konanie", "práca, pracovný pomer-neplatnosť rozviazania"], "ustanovenia": ["čl. 127 ods. 1 ústavy"]}, "cituje": [], "citovane_v": []}