{"guid": "ussr:a744471b-b248-4ea0-bd6f-cb1017d70864", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2019:3.US.759.2017.1", "spisova_znacka": "III. ÚS 759/2017", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 759/2017 z 5. 2. 2019", "citacia": "nález Ústavného súdu SR z 5. februára 2019, sp. zn. III. ÚS 759/2017, ECLI:SK:USSR:2019:3.US.759.2017.1", "identifikacne_cislo": null, "sud": {"guid": "ussr", "nazov": "Ústavný súd Slovenskej republiky", "typ": "ustavny", "slug": "ustavny-sud"}, "sudca": "Rudolf Tkáčik", "sudca_id": 1080, "sudca_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/sudca/rudolf-tkacik-1080", "datum_vydania": "2019-02-05", "forma": "Nález", "povaha": ["právo porušené bolo", "právo porušené bolo", "právo porušené bolo", "právo porušené bolo", "nevyhovuje", "právo porušené bolo", "rozhodnutie zrušuje a vec vracia na ďalšie konanie", "prikazuje odporcovi uhradiť trovy právneho zastúpenia"], "oblast": ["Ústavné právo"], "podoblast": ["konanie o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": "III.", "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-19.odsek-1", "nazov": "čl. 19 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-19.odsek-1", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-19"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-1", "nazov": "čl. 46 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-1", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-46"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-48.odsek-2", "nazov": "čl. 48 ods. 2 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-48.odsek-2", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-48"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/209/#clanok-6.odsek-1", "nazov": "čl. 6 ods. 1 Dohovoru", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/209/#clanok-6.odsek-1", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/209-1992/clanok-6"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/209/#clanok-8.odsek-1", "nazov": "čl. 8 ods. 1 Dohovoru", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/209/#clanok-8.odsek-1", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/209-1992/clanok-8"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/209/#clanok-13", "nazov": "čl. 13 Dohovoru", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/209/#clanok-13", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/209-1992/clanok-13"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-19.odsek-2", "nazov": "čl. 19 ods. 2 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-19.odsek-2", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-19"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "nazov": "čl. 127 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-127"}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 19 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 19 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 19 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 48 ods. 2", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 48 ods. 2", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 48 ods. 2", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "nazov": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 8 ods. 1", "nazov": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 8 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 8 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 13", "nazov": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 13", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 13", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 19 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 19 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 19 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 48 ods. 2", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 48 ods. 2", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 48 ods. 2", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "nazov": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 8 ods. 1", "nazov": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 8 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 8 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 13", "nazov": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 13", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 13", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 19 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 19 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 19 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 48 ods. 2", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 48 ods. 2", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 48 ods. 2", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "nazov": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 8 ods. 1", "nazov": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 8 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 8 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 13", "nazov": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 13", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 13", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 19 ods. 2", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 19 ods. 2", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 19 ods. 2", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 19 ods. 2", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 19 ods. 2", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 19 ods. 2", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 19 ods. 2", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 19 ods. 2", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 19 ods. 2", "judikatura_url": null}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-19", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-46", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-48", "/SK/ZZ/1992/209#clanok-6", "/SK/ZZ/1992/209#clanok-8", "/SK/ZZ/1992/209#clanok-13", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-127"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://www.ustavnysud.sk/docDownload/a744471b-b248-4ea0-bd6f-cb1017d70864", "zdroj": "ussr", "url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2019:3.US.759.2017.1", "api_url": "https://sk.advokati.digital/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2019:3.US.759.2017.1", "text_url": "https://sk.advokati.digital/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2019:3.US.759.2017.1/text", "citacie_n": 0, "text": "SLOVENSKÁ REPUBLIKA\n\nNÁLEZ\nÚstavného súdu Slovenskej republiky\nV mene Slovenskej republiky\n\nIII. ÚS 759/2017-55\nÚstavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 5. februára 2019 v senáte\nzloženom z predsedu Rudolfa Tkáčika, zo sudkyne Jany Baricovej a sudcu Sergeja Kohuta\no sťažnosti\n\n, zastúpenej spoločnosťou Lexpert s. r. o., Horná 15, Banská\n\nBystrica, v mene ktorej koná advokát a konateľ JUDr. Roman Dula, vo veci namietaného\nporušenia jej základných práv na zachovanie ľudskej dôstojnosti podľa čl. 19 ods. 1,\nna ochranu pred neoprávneným zasahovaním do súkromného a rodinného života podľa\nčl. 19 ods. 2, na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práv\nna spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1, na rešpektovanie súkromného života\npodľa čl. 8 ods. 1 a na účinný prostriedok nápravy podľa čl. 13 Dohovoru o ochrane\nľudských práv a základných slobôd postupom Krajského súdu v Prešove v konaní vedenom\npod sp. zn. 1 To 9/2017 a jeho uznesením z 5. apríla 2017 takto\nrozhodol:\n\n1. Základné práva\n\nna zachovanie ľudskej dôstojnosti podľa čl. 19\n\nods. 1, na ochranu pred neoprávneným zasahovaním do súkromného a rodinného života\npodľa čl. 19 ods. 2, na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky\na jej práv na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1, na rešpektovanie súkromného\nživota podľa čl. 8 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom\nKrajského súdu v Prešove v konaní vedenom pod sp. zn. 1 To 9/2017 a jeho uznesením\nsp. zn. 1 To 9/2017 z 5. apríla 2017 p o r u š e n é b o l i .\n\n2. Uznesenie Krajského súdu v Prešove sp. zn. 1 To 9/2017 z 5. apríla 2017\nz r u š u j e a vec v r a c i a Krajskému súdu v Prešove na ďalšie konanie.\n3. Krajský súd v Prešove j e p o v i n n ý\n\nuhradiť trovy právneho\n\nzastúpenia v sume 570,06 € (slovom päťstosedemdesiat eur a šesť centov) na účet jej\nprávneho zástupcu spoločnosti Lexpert s. r. o., Horná 15, Banská Bystrica, do dvoch\nmesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.\n4. Sťažnosti vo zvyšnej časti n e v y h o v u j e .\n\nOdôvodnenie:\nI.\n1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 27. júla 2017\ndoručená sťažnosť\n\n(ďalej len „sťažovateľka“), zastúpenej spoločnosťou\n\nLexpert s. r. o., Horná 15, Banská Bystrica, v mene ktorej koná advokát a konateľ\nJUDr. Roman Dula, vo veci namietaného porušenia jej základných práv na zachovanie\nľudskej dôstojnosti podľa čl. 19 ods. 1, na ochranu pred neoprávneným zasahovaním\ndo súkromného života a rodinného života podľa čl. 19 ods. 2, na súdnu ochranu podľa čl. 46\nods. 1, na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy\nSlovenskej republiky (ďalej len „ústava“), práv na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6\nods. 1, na rešpektovanie súkromného života podľa čl. 8 ods. 1 a na účinný prostriedok\nnápravy podľa čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len\n„dohovor“) postupom Prezídia Policajného zboru, úradu hraničnej a cudzineckej polície,\nnárodnej jednotky boja proti nelegálnej migrácii, oddelenia operatívnej činnosti\na vyšetrovania Východ (ďalej aj „Prezídium Policajného zboru“) v konaní vedenom\npod ČVS: UHCP-76/NJ-V-2014, postupom Okresného súdu Prešov (ďalej len „okresný\nsúd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 5 T 142/2014 a jeho rozsudkom z 25. novembra 2016\n(ďalej len „namietaný rozsudok“) a postupom Krajského súdu v Prešove (ďalej len „krajský\nsúd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 1 To 9/2017 (ďalej len „namietaný postup“) a jeho\nuznesením z 5. apríla 2017 (ďalej len „namietané uznesenie“).\n\n2\n\n2. Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľka bola účastníčkou\ntrestného konania vedeného Prezídiom Policajného zboru pod ČVS: UHCP-76/NJ-V-2014\npre zločin obchodovania s ľuďmi podľa § 179 ods. 1 zákona č. 300/2005 Z. z. Trestný\nzákon v znení neskorších právnych predpisov (ďalej len „Trestný zákon“), kde mala\npostavenie poškodenej. Okresný súd namietaným rozsudkom uznal obžalovaného vinným\nzo spáchania označeného trestného činu, pričom sťažovateľku ako poškodenú odkázal\npodľa § 288 ods. 1 zákona č. 301/2005 Z. z. Trestný poriadok v znení neskorších právnych\npredpisov (ďalej len „Trestný poriadok“) s jej nárokom na náhradu škody na civilné\nkonanie. Odvolanie sťažovateľky podané proti namietanému rozsudku pre nesprávnosť\nvýroku o náhrade škody, keď konajúci súd nerozhodol o uplatnenom nároku na náhradu\nškody priamo v adhéznom konaní, bolo podľa ustanovení § 319 Trestného poriadku\nzamietnuté namietaným uznesením krajského súdu.\n3. Sťažovateľka v sťažnosti poukázala na odôvodnenie namietaného uznesenia\nkrajského súdu, ktorý bol toho názoru, že jej nárok na náhradu škody nebol uplatnený\nriadne, keďže v ňom uviedla len to, že žiada náhradu škody, ktorú vyčísli v priebehu\nďalšieho konania, a teda takéto podanie nespĺňa kritériá pre riadne uplatnenie nároku, ktoré\nsú určené ustanoveniami § 287 ods. 1 a § 46 ods. 3 Trestného poriadku. Takisto\nsťažovateľka prezentovala svoj nesúhlas s odôvodnením namietaného uznesenia krajského\nsúdu, ktorý neprijal jej argumentáciu o tom, že dôvodom nekvalifikovaného uplatnenia\nnároku na náhradu škody bola nedostatočne poskytnutá právna pomoc, a konštatoval, že ani\norgány činné v trestnom konaní a ani konajúci súd „nemajú absolútne žiadne oprávnenie\nskúmať, či ten, koho si poškodený ako splnomocnenca zvolil, je osobou dostatočne\nkvalifikovanou“.\n4. V sťažnosti sťažovateľka argumentovala, že pochybenia v trestnom konaní vidí\npredovšetkým v dvoch rovinách:\n«... vypustenie časti „v dôsledku čoho\n\ntrpí od návratu na územie\n\nSlovenskej republiky v mesiaci máj 2014 posttraumatickou stresovou poruchou s dobou\nliečenia nad 42 dní“ zo skutkovej vety trestného činu, z ktorého bol odsúdený uznaný\nvinným; nerozhodnutie o nároku sťažovateľky ako poškodenej na náhradu škody v trestnom\nkonaní, napriek tomu, že sťažovateľka jasne už v prípravnom konaní prejavila záujem\n3\n\no náhradu škody, náhrada škody bola podrobne špecifikovaná jej zástupcom ešte\npred prvým pojednávaním vo veci, pričom dôvodom pre nerozhodnutie o nároku\nsťažovateľky v trestnom konaní bolo jednak, že by rozhodovanie o ňom malo vyžadovať\nďalšie dokazovanie (podľa Rozsudku) a jednak, že nárok nemal byť v prípravnom konaní\nuplatnený riadne (podľa Uznesenia), pričom takýmto spôsobom súdy o nároku sťažovateľky\nrozhodli napriek tomu, že práva sťažovateľky ako poškodenej súvisiace s nárokom\nna náhradu škody neboli zo strany štátnych orgánov riadne vysvetlené a zabezpečené.»\n5. Sťažovateľka v sťažnosti poukázala na relevantnú judikatúru Ústavného súdu\nČeskej republiky a tiež na relevantné právne normy sekundárneho práva Európskej únie,\npodľa ktorých majú byť poškodeným (obetiam obchodovania s ľuďmi) poskytnuté počas\ntrestného konania osobitné zaobchádzanie a primeraná právna pomoc, a to aj pre účely\nuplatnenia nároku na náhradu škody.\n6. Sťažovateľka je toho názoru, že jej v rámci prebiehajúceho trestného konania\n„neboli vysvetlené jej práva spôsobom zodpovedajúcim jej rozumovým schopnostiam\na psychickému rozpoloženiu. V dôsledku toho došlo do skončenia vyšetrovania len k takému\nuplatneniu nároku na náhradu škody, ktoré konajúce súdy nepovažovali za riadne\na včasné.“.\n7. Sťažovateľka takisto uviedla, že v dôsledku pochybení orgánov činných\nv trestnom konaní a konajúcich súdov musela uplatňovať opravné prostriedky, ako aj podať\nsťažnosť adresovanú ústavnému súdu, čo má za následok zbytočné prieťahy v konaní, a teda\nporušenie jej základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného\nčl. 48 ods. 2 ústavy.\n8. S odkazom na prezentovanú argumentáciu sťažovateľka ústavnému súdu navrhla,\naby rozhodol o jej sťažnosti nálezom, ktorým by vyslovil porušenie jej základných práv\npodľa čl. 19 ods. 1 a 2, čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 ústavy a práv podľa čl. 6 ods. 1, čl. 8\nods. 1 a čl. 13 dohovoru Prezídiom Policajného zboru v konaní vedenom pod ČVS: UHCP76/NJ-V-2014, postupom okresného súdu v konaní sp. zn. 5 T 142/2014 a namietaným\nrozsudkom, namietaným postupom krajského súdu a namietaným uznesením krajského\nsúdu, zrušil namietaný rozsudok okresného súdu a namietané uznesenie krajského súdu\n4\n\na vrátil vec okresnému súdu na nové konanie a prejednanie a priznal jej tiež náhradu trov\nprávneho zastúpenia.\n9. Ústavný súd uznesením č. k. III. ÚS 759/2017-27 z 12. decembra 2017 prijal\nsťažnosť sťažovateľky na ďalšie konanie vo vzťahu k namietanému porušeniu jej\nzákladných práv podľa čl. 19 ods. 1 a 2, čl. 46 ods. 1 ústavy a práv podľa čl. 6 ods. 1, čl. 8\nods. 1 a čl. 13 dohovoru namietaným postupom krajského súdu a namietaným uznesením\nkrajského súdu. Vo zvyšnej časti sťažnosť sťažovateľky odmietol.\n10. Krajský súd vo svojom vyjadrení doručenom ústavnému súdu 12. februára 2018\nzaujal k sťažnosti sťažovateľky toto podrobné stanovisko: «... a/ Ako to už bolo vyššie\nnaznačené, sťažovateľka vyčítala krajskému súdu, že na podklade jej odvolania, teda\nodvolania poškodenej, nenapravil chyby skutkovej vety rozsudku súdu prvého stupňa, teda\nvýroku o vine, odvolávajúc sa na vymedzený rozsah oprávnenia poškodeného napádať\nrozsudok súdu prvého stupňa vydaný v trestnom konaní len pre nesprávnosť výroku\no náhrade škody. Podľa § 307 ods. 1 písm. c/ Tr. por. ak tento zákon neustanovuje inak,\nrozsudok môže odvolaním napadnúť poškodený pre nesprávnosť výroku o náhrade škody.\nV rámci základného trestnoprocesného vzťahu existujúceho vo fáze súdneho konania je\njednou zo strán obžalovaný so svojím právom na spravodlivé preskúmanie a rozhodnutie\no oprávnenosti jeho trestného obvinenia a druhou stranou tohto vzťahu, ktorá uplatňuje\ntrestné obvinenie, je prokurátor zastupujúci štát. V uvedenom základnom trestnoprocesnom\nvzťahu, v ktorom sa rozhoduje o otázke viny a trestu, má síce poškodený právo aktívne\nvystupovať pri zisťovaní skutkového stavu veci, nemá však postavenie strany oprávnenej\nuplatňovať trestné obvinenie, preto pre uvedenú časť trestného konania nemôže disponovať\nzákladným právom podľa čl. 46 ods. 1 ústavy garantujúcim kvalitu súdneho konania, teda\nspravodlivý proces, a ani právom na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru\n(III. ÚS 17/2015, obdobne III. ÚS 100/2010,1. ÚS 614/2013, IV. ÚS 258/2014). Poškodený,\nktorý má v trestnom konaní právo uplatniť nárok na náhradu škody a tento nárok aj\nuplatnil, je procesnou stranou v tzv. adhéznom konaní (prebiehajúcom kontinuálne\nso súdnym konaním o vine), v ktorom sa rozhoduje o ním uplatnenom nároku na náhradu\nškody spôsobenej trestným činom a v rámci ktorého mu je garantované základné právo\nna spravodlivý proces podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj právo na spravodlivé súdne\n5\n\nkonanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (III. ÚS 17/2015, obdobne napr. III. ÚS 100/2010,\nI. ÚS 614/2013, IV. ÚS 258/2014). Tomu zodpovedá aj právna úprava a síce § 246 ods. 1\npísm. d) Trestného poriadku - zák. č. 141/1961 Zb. (teraz § 307 ods. 1 písm. c/ Tr. por. zák. č. 301/2005 Z.z.), podľa ktorého môže poškodený, ktorý uplatnil nárok na náhradu\nškody, rozsudok odvolaním napadnúť len pre nesprávnosť výroku o náhrade škody. V\nzmysle uvedeného ustanovenia Trestného poriadku disponuje poškodený opravným\nprostriedkom len proti rozhodnutiu prijatému súdom v adhéznom konaní o uplatnenom\nnároku na náhradu škody, v žiadnom prípade však nemôže napadnúť opravným\nprostriedkom rozsudok v časti týkajúcej sa rozhodovania o vine a treste obžalovaného.\nPrávna úprava mu pre túto časť rozhodovania opravný prostriedok neposkytuje. V\nintenciách uvedeného sa podľa čl. 46 ods. 1 ústavy poškodený v trestnom konaní pred\npríslušným súdom môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva, ktorým je\nnárok na náhradu škody. Garancie poskytované citovaným článkom ústavy, ako aj čl. 6 ods.\n1 dohovoru garantujúcim právo na spravodlivé súdne konanie sú teda v trestnom konaní vo\nvzťahu k poškodenému (uplatňujúcemu nárok na náhradu škody) limitované a poskytované\nlen pre adhézne konanie týkajúce sa rozhodovania o nároku na náhradu škody spôsobenej\ntrestným činom. Náležité preskúmanie podozrenia zo spáchania trestného činu, teda vecne\nsprávne rozhodnutie o otázke viny a spravodlivé potrestanie páchateľa nepredstavuje právo\npoškodeného, ale je oprávnením a povinnosťou štátu, ktorý zabezpečuje ochranu práv\na oprávnených záujmov fyzických a právnických osôb, záujmov spoločnosti a ústavného\nzriadenia Slovenskej republiky, ktorou napĺňa účel trestného práva. (III. ÚS 17/2015,\nobdobne I. ÚS 409/2014, III. ÚS 100/2010). Z týchto záverov potom vyplýva, že uznesením\nkrajského súdu v časti, v ktorej obmedzil svoju prieskumnú právomoc len na výrok\no náhrade škody argumentujúc poukazom na ust. § 307 ods. 1 písm. c/ Tr. por., že nie je\noprávnený preskúmavať výrok o vine, čoho sa poškodená okrem iného podaným odvolaním,\nžiadajúc doplniť skutkovú vetu rozhodnutia súdu prvého stupňa, domáhala, nemohlo dôjsť\nk porušeniu základného práva sťažovateľky na súdnu ochranu zaručeného čl. 46 ods. 1\nústavy a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného čl. 6 ods. 1 dohovoru.\nb/ V ďalšej časti podanej sťažnosti sťažovateľka vyčítala krajskému súdu, že\nna podklade jej odvolania nerozhodol ojej nároku na náhradu škody s odôvodnením, že jej\nnárok nebol riadne uplatnený, pretože k neuplatneniu jej nároku na náhradu škody riadne\n\n6\n\ndošlo v dôsledku toho, že práva poškodenej jej neboli vysvetlené spôsobom zodpovedajúcim\njej rozumovým schopnostiam a jej psychickému rozpoloženiu. Pokiaľ sťažovateľka\npovažovala za nesprávny dôvod jej odkázania s jej nárokom na náhradu škody na civilný\nproces prvostupňovým súdom spočívajúci v potrebe ďalšieho dokazovania presahujúceho\nrámec trestného konania, k tomu je potrebné uviesť, že krajský súd už vo svojom\nnapadnutom uznesení konštatoval, že súd prvého stupňa o nároku poškodenej nemal vôbec\nrozhodovať, pretože nárok na náhradu škody nebol poškodenou riadne uplatnený\na nesprávny výrok o odkázaní nezrušil len z dôvodu, pretože by išlo o rozhodnutie\nv neprospech poškodenej. Krajský súd teda na podklade odvolania poškodenej nesprávnosť\nvýroku súdu prvého stupňa o potrebe jej odkázania s nárokom na náhradu škody na civilný\nproces z dôvodu potreby ďalšieho konania presahujúceho rámec odvolacieho konania\nkonštatoval a nesprávny výrok nezrušil len z dôvodu, že by to bolo v neprospech\nsťažovateľky, a preto považuje túto argumentáciu sťažovateľky v tomto štádiu konania\nza neopodstatnenú. Podľa § 46 ods. 3 Tr. por. poškodený, ktorý má podľa zákona proti\nobvinenému nárok na náhradu škody, ktorá mu bola spôsobená trestným činom, je tiež\noprávnený navrhnúť, aby súd v odsudzujúcom rozsudku uložil obžalovanému povinnosť\nnahradiť túto škodu; návrh musí poškodený uplatniť najneskoršie do skončenia\nvyšetrovania alebo skráteného vyšetrovania. Z návrhu musí byť zrejmé, z akých dôvodov a v\nakej výške sa nárok na náhradu škody uplatňuje. Podľa § 287 ods. 1, veta prvá, Tr. por. ak\nsúd odsudzuje obžalovaného pre trestný čin, ktorým spôsobil inému škodu, uvedenú v § 46\nods. 1, uloží mu spravidla v rozsudku, aby ju poškodenému nahradil, ak bol nárok riadne a\nvčas uplatnený. Z citovaných ustanovení teda vyplýva, ako to napokon konštatoval aj\nkrajský súd v napadnutom uznesení, že súd v rámci adhézneho konania je oprávnený o\nnároku poškodeného na náhradu škody voči obžalovanému rozhodnúť len za podmienky, že\ntento nárok bol uplatnený riadne a včas, teda že poškodený do skončenia vyšetrovania\nnavrhol, aby súd v odsudzujúcom rozsudku uložil obžalovanému povinnosť nahradiť túto\nškodu, pričom z návrhu je zrejmé z akých dôvodov a v akej výške sa nárok na náhradu\nškody uplatňuje. V zásade ani sťažovateľka v podanej sťažnosti netvrdila, že by nárok\nuplatnila riadne, namietala len (ako to už bolo vyššie uvedené), že práva poškodenej jej\nneboli vysvetlené spôsobom zodpovedajúcim jej rozumovým schopnostiam (nižšie IQ,\nsubmisívnosť, ovplyvniteľnosť) a jej psychickému rozpoloženiu (posttraumatická stresová\n\n7\n\nporucha, dlhotrvajúce /viac ako päť hodín/ opakované výsluchy týkajúce sa nepríjemných\nspomienok). Z obsahu spisu je zrejmé, že poškodená bola v prípravnom konaní dvakrát\nvypočutá, kedy bola o svojich právach poškodenej poučená, čo potvrdila svojim podpisom,\ntaktiež jej boli odovzdané v písomnej podobe informácie pre poškodeného, pričom\npri prečítaní zápisnice zo dňa 14.08.2014 a jej podpise bola prítomná aj zamestnankyňa\nGréckokatolíckej charity vo Svidníku\n\n. Preto aj keby bolo možné\n\npripustiť, že spomínané informácie pre poškodeného si po dlhom a vyčerpávajúcom\nvýsluchu dôkladne neprečítala, boli jej poskytnuté v písomnej podobe, teda si ich mohla\nkedykoľvek do skončenia vyšetrovania, či už sama alebo za pomoci inej osoby\n(aj zamestnankyne Gréckokatolíckej charity, kde v tom čas bývala), v inom pokojnejšom\nprostredí prečítať, nechať si ich vysvetliť, pokiaľ jej vysvetlenie orgánmi činnými v trestnom\nkonaní nepostačovalo. Poškodená, ako to už bolo vyššie uvedené, v tom čase bývala\nv Gréckokatolíckej charite vo Svidníku, pričom podľa vyjadrenia svedkyne\n, zamestnankyne spomínaného zariadenia, s poškodenou intenzívne spolupracovali\nv rámci mnohých individuálnych rozhovorov, skupinových terapii a zrejme pod vplyvom\ntejto spolupráce poškodená oslovila policajtov v dôsledku čoho sa začalo vyšetrovanie\ntrestného činu, ktorého sa voči nej dopustil odsúdený. Potrebnú pomoc poškodenej\nposkytovali aj v priebehu trestného konania, v dôsledku čoho sa poškodená (aj keď\nnemusela) dobrovoľne zúčastňovala súdnych pojednávaní s obžalovaným. Nešlo teda podľa\nnázoru krajského súdu, bez akejkoľvek snahy bagatelizovať, či spochybňovať následky\ntrestného činu odsúdeného na poškodenej, o situáciu, keď traumatizovaná obeť s nižším\nintelektom po výsluchu „zostáva na ulici“, bez zabezpečenia bývania a stravy, teda\nzákladných životných potrieb, ktorých akútna potreba vyriešenia v spojení s traumou\nspôsobenou trestným činom bráni zapodievať sa otázkou uplatnenia náhrady škody\nv trestnom konaní. Preto, podľa názoru krajského súdu, postup orgánov činných v trestnom\nkonaní pri poučovaní poškodenej o jej právach v dotknutej veci, a to aj v kontexte vyššie\nuvedeného nie je možné hodnotiť ako nedostatočné nezodpovedajúce záväzkom štátu\nzabezpečiť osobitné zaobchádzanie s obeťami obchodovania s ľuďmi. Pokiaľ sťažovateľka\nvyvodila nezrozumiteľnosť poučenia o jej právach ako poškodenej z protokolácie jej\nvýsluchov v prípravnom konaní, pretože v zápisniciach o týchto úkonoch sa uvádza:\n„Po poučení podľa § 46 ods. 1 Tr. por. uvádzam, že si náhradu škody nežiadam, nakoľko\n\n8\n\nmi žiadna spôsobená nebola. Bola mi spôsobená len psychická ujma.“ K tomu je potrebné\nuviesť, že aj z takejto protokolácie je zrejmé, že poškodená si neuplatňuje majetkovú škodu,\npretože táto jej spôsobená nebola, čo skutočnosti neodporuje. Nič to ale na veci nemení, že\npoučenie o tom, čo sa považuje za škodu, o spôsobe jej uplatnenia, o možnosti zvoliť si\nsplnomocnenca, o možnosti poskytnutia bezodplatnej, a to aj právnej pomoci, kto takúto\npomoc poskytuje a podobne, poškodená obdŕžala v písomnej podobe a kedykoľvek sa preto\nmohla k týmto informáciám vrátiť. Nie je možné súhlasiť s námietkou sťažovateľky, že len\nadvokát je spôsobilý riadne a včas uplatniť nárok na náhradu škody. Podľa názoru\nkrajského súdu, a jeho doterajšej praxe v trestných veciach, uvedenie dôvodu a aspoň\nminimálnej výšky nároku na náhradu škody nie je tak náročnou požiadavkou, aby ju zvládol\nlen advokát. Býva bežnou a častejšou praxou, že poškodení ani žiadnym splnomocnencom\nzastúpení nie sú, napriek tomu aj pri nižšom intelekte a vzdelaní sú schopní nárok\nna náhradu škody riadne a včas uplatniť. Aj keď nepochybne je potrebné obetiam trestných\nčinov a zvlášť obetiam obchodovania s ľuďmi pomoc v trestnom konaní poskytnúť, nie je\nmožné opomenúť, že predsa len nárok poškodeného na náhradu škody voči obžalovanému\nje nárokom súkromnoprávnej povahy, súd pri rozhodovaní o nároku na náhradu škody\nnerozhoduje z úradnej povinnosti ale na návrh, ktorý musí spĺňať minimálne požiadavky\nvyplývajúce z už citovaného ustanovenia § 46 ods. 3 Tr. por. Zhrnúc vyššie uvedené\nsťažovateľka sa podanou sťažnosťou v podstate domáhala, aby krajský súd napriek\nvýslovnému zneniu vyššie citovaných ustanovení § 46 ods. 3 a § 287 ods. 1 Tr. por.\nrozhodol o jej nároku na náhradu škody, ktorý nebol riadne uplatnený. V zmysle stabilnej\njudikatúry ústavného súdu základné právo na súdnu ochranu zaručené v čl. 46 ods. 1 ústavy\nvšeobecný súd nemôže porušiť, ak koná vo veci v súlade s procesnoprávnymi predpismi\nvzťahujúcimi sa na konkrétne konanie (napr. II. ÚS 181/06). Teda ak orgán štátu aplikuje\nplatný právny predpis, jeho účinky (dôsledky) použitia nemožno považovať za porušenie\nzákladného práva alebo slobody (IV. ÚS 122/2013, II. ÚS 81/00, II. ÚS 63/03). Pokiaľ teda\nkrajský súd zamietol odvolanie poškodenej, pretože postupoval podľa platného právneho\npredpisu konkrétne ustanovení § 307 ods. 1 písm. c/ Tr. por., § 46 ods. 3 Tr. por. a § 287\nods. 1 Tr. por. nemohol porušiť jej práva. Vo vzťahu k námietke, že postupom krajského\nsúdu sťažovateľka prakticky stratila akúkoľvek šancu na odškodnenie v súvislosti s na ňu\nspáchaným trestným činom krajský súd dodáva, že vychádzajúc z ustanovenia § 1 Tr. por.\n\n9\n\núčelom trestného konania je náležité zistenie trestných činov a spravodlivé potrestanie\npáchateľov podľa zákona. Uspokojenie nároku poškodeného na náhradu škody medzi\nzákladný účel trestného konania, ktorý má verejnoprávnu povahu, teda nepatrí. Zákonná\nmožnosť uplatniť nárok na náhradu škody aj v trestnom konaní je iba zvýhodnením\npoškodeného, ktorý za splnenia zákonných podmienok, a ak to nebráni účelu trestného\nkonania, môže dosiahnuť uspokojenie svojho súkromnoprávneho nároku prípadne aj\nv trestnom konaní. Žaloba o náhradu škody v občianskom sporovom konaní je\núčinný právny prostriedok ochrany základných práv a slobôd poškodeného (primerane\nII. ÚS 180/2005. IV ÚS 136/2004. IV ÚS 166/2003). Z týchto dôvodov navrhuje krajský súd\nsťažnosti\n\nnevyhovieť.»\n\nPredsedníčka krajského súdu v predloženom vyjadrení zároveň prezentovala súhlas\ns upustením od ústneho pojednávania vo veci samej v zmysle § 30 ods. 2 zákona Národnej\nrady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej\nrepubliky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej\nlen „zákon o ústavnom súde“).\n11. K stanovisku krajského súdu sa vyjadril právny zástupca sťažovateľky, a to\nv podaní doručenom ústavnému súdu 8. marca 2018, v ktorom zdôraznil, že zotrváva\nna dôvodoch podanej sťažnosti, a uviedol tiež, že súhlasí s upustením od ústneho\npojednávania v danej veci. K stanovisku krajského súdu predložil právny zástupca\nsťažovateľky túto podrobnú argumentáciu:\n«3. Vo vzťahu k vypusteniu časti „v dôsledku čoho\n\ntrpí od návratu\n\nna územie Slovenskej republiky v mesiaci máj 2014 posttraumatickou stresovou poruchovou\ns dobou liečenia nad 42 dní“ zo skutkovej vety trestného činu, z ktorého bol odsúdený\nuznaný vinným Porušovateľ uvádza, že poškodený má právo napadnúť trestný rozsudok\npre nesprávnosť výroku o náhrade škody.\n4. Trestné konanie bolo vedené práve preto, že na sťažovateľke ako poškodenej bol\nspáchaný trestný čin. V trestnom konaní má byť spravidla rozhodnuté aj o náhrade škody\npre poškodeného (§ 287 ods. 1 Trestného poriadku). Sťažovateľka chápe „spravidla“ tak,\nže nerozhodnutie o náhrade škody pre poškodeného v trestnom konaní má byť výnimočné.\n\n10\n\n5. Základným predpokladom pre náhradu škody je uznanie obžalovaného za vinného\na tiež riadne vymedzenie skutku, ktorého sa obžalovaný dopustil. Práve z toho ako je skutok\nvymedzený, možno vyvodiť aj to, či poškodenému týmto konaním bola alebo nebola\nspôsobená škoda, resp. aká škoda mu bola spôsobená. Sťažovateľka už poukázala na Nález\nÚstavného súdu Českej republiky č. II. ÚS 3436/14 zo dňa 19.01.2016, ktorý síce\npotvrdzuje, že trestné konanie predstavuje predovšetkým vzťah medzi páchateľom a štátom,\nale tiež dodáva, že štát má pozitívnu povinnosť zabezpečiť ochranu základných práv napr.\naj poškodeného, a to prostredníctvom efektívneho trestného konania. V rámci efektívneho\na zákonného trestného konania treba rešpektovať a dodržiavať aj práva poškodeného. Platí\nto predovšetkým pri trestných konaniach týkajúcich sa najzávažnejších trestných činov,\nmedzi ktoré trestný čin obchodovania s ľuďmi nepochybne patrí. Do ľudskej dôstojnosti\na osobnostných práv sťažovateľky bolo zasiahnuté zdrvujúcim spôsobom, keď obžalovaný\nzneužil jej zraniteľné postavenie a vykorisťoval ju vo forme prostitúcie.\n6. Sťažovateľka má za to, že práve v dôsledku vypustenia časti „v dôsledku čoho\ntrpí od návratu na územie Slovenskej republiky v mesiaci máj 2014\nposttraumatickou stresovou poruchovou s dobou liečenia nad 42 dní“ zo skutkovej vety\ntrestného činu, z ktorého bol odsúdený uznaný vinným nebolo v preskúmavanom trestnom\nkonaní rozhodnuté o náhrade za sťaženie spoločenského uplatnenia sťažovateľky vo výške\n21.424,- EUR. Táto výška bola ustálená na základe bodového ohodnotenia psychiatra\n, ktoré bolo do konania predložené ešte pred prvým súdnym pojednávaním.\nNáhrada za sťaženie spoločenského uplatnenia sťažovateľky bola riadne vyčíslená a bola\nnesporná. Sťažovateľka má za to, že v dôsledku vypustenia tejto časti zo skutkovej vety\ntrestného činu nie je šanca, aby náhrada za sťaženie spoločenského uplatnenia bola\nsťažovateľke priznaná aspoň v civilnom procese (je pritom žiadúce, aby sa vyhlo\nuplatňovaniu náhrady škody v civilnom procese, a to aj s ohľadom na záujem, aby nedošlo\nk retraumatizácii, resp. sekundárnej viktimizácii sťažovateľky).\n7. V preskúmavanom trestnom konaní sa rozhodovalo o tom, aký trestný čin bol\nna sťažovateľke spáchaný. Bolo uznané, že to bol veľmi závažný trestný čin obchodovania\ns ľuďmi, aj keď bol uznaný len v menšom rozsahu. Spáchaním trestného činu obchodovania\ns ľuďmi na sťažovateľke bolo hrubým spôsobom zasiahnuté do osobnostných práv\nsťažovateľky, napriek tomu ani prokuratúra neprejavila záujem, aby na rozdiel od obžaloby\n\n11\n\nbol skutok obžalovaného v celom rozsahu zahrnutý aj do odsudzujúceho rozsudku – tento\nzáujem prokuratúra neprejavila, nakoľko nepodala odvolanie proti prvostupňovému\nrozsudku zo dňa 25.11.2016, a to aj napriek žiadosti sťažovateľky zo dňa 07.12.2016\nadresovanej Generálnej prokuratúre SR, Krajskej prokuratúre Prešov a aj Okresnej\nprokuratúre Prešov. Rozsahom skutku zisteného v trestnom konaní sú priamo dotknuté\nmožnosti sťažovateľky dosiahnuť súdnym rozhodnutím odškodnenie, teda rozsah zisteného\nskutku má priamy dosah na základné, ľudské a občianske práva sťažovateľky. Sťažovateľka\nznovu zdôrazňuje, že k jednotlivým konaniam treba pristupovať individuálne, zohľadňovať\nosobitosti prípadu. Inak je potrebné pristupovať k menej závažnému trestnému činu\nnapr. majetkového charakteru a inak k závažnému trestnému činu, ktorým bolo zasiahnuté\ndo ľudskej dôstojnosti, osobnostných, základných a ľudských práv.\n8. Vypustenie časti „v dôsledku čoho\n\ntrpí od návratu na územie\n\nSlovenskej republiky v mesiaci máj 2014 posttraumatickou stresovou poruchovou s dobou\nliečenia nad 42 dní“ zo skutkovej vety trestného činu sa priamo dotýka nároku sťažovateľky\nna náhradu škody a že sťažovateľka mala právo v tejto časti podať odvolanie, a to obzvlášť\nna charakter trestného činu ako aj fakt, že prokuratúra odvolanie z neznámych dôvodov\nnesprávne nepodala. Porušovateľ mohol rozsudok Okresného súdu Prešov zrušiť a napraviť\nzásah do základných práv sťažovateľky.\n9. Porušovateľ vo svojom uznesení zo dňa 05.04.2017, ktorým zamietol odvolanie\nsťažovateľky, pripustil, že nárok na náhradu škody bol uplatnený včas, zároveň však\nskonštatoval, že nebol uplatnený riadne, nakoľko podanie splnomocnenkyne poškodenej\nnespĺňalo kritériá podľa ustanovenia § 287 ods. 1 či 46 ods. 3 Trestného poriadku, a teda\nz uvedeného dôvodu nemal prvostupňový súd o nároku na náhradu škody vôbec\nrozhodovať.\n10. Sťažovateľka ešte pred skončením vyšetrovania jednoznačne prejavila vôľu, aby\nbolo v trestnom konaní rozhodnuté o jej nároku na náhradu škody. Uplatnenie nároku\nna náhradu škody bolo zahrnuté vo vyšetrovacom spise (založené je ešte pred návrhom\nna podanie obžaloby, ktoré bolo na prokuratúru doručené dňa 24.11.2014), preto nemožno\nmať pochýb o tom, že nárok na náhradu škody bol uplatnený včas. Aj Porušovateľ pripustil,\nže nárok na náhradu škody bol uplatnený včas.\n\n12\n\n11. V zmysle ustanovenia § 46 ods. 1 Trestného poriadku má poškodený právo\nuplatniť nárok na náhradu škody. V zmysle ustanovenia § 46 ods. 3 Trestného poriadku má\npoškodený právo navrhnúť, aby súd v odsudzujúcom rozsudku uložil obžalovanému\npovinnosť nahradiť škodu spôsobenú trestným činom. V zmysle ustanovenia § 47 ods. 6\nTrestného poriadku poškodenému, ktorý uplatňuje nárok na náhradu škody a nemá\ndostatočné prostriedky, aby uhradil náklady s tým spojené, môže v prípravnom konaní po\nvznesení obvinenia na návrh prokurátora sudca pre prípravné konanie a v konaní pred\nsúdom aj bez návrhu predseda senátu ustanoviť zástupcu z radov advokátov, ak to považuje\nza potrebné na ochranu záujmov poškodeného. V zmysle ustanovenia § 49 ods. 2 Trestného\nporiadku (účinného do skončenia vyšetrovania) Orgán činný v trestnom konaní a súd je\npovinný poškodeného o jeho právach poučiť a poskytnúť mu plnú možnosť na ich\nuplatnenie.\n12. Z obsahu vyšetrovacieho spisu bolo už pri doručení obžaloby na súd zrejmé,\nnapr. že: úroveň intelektových schopností sťažovateľky je v pásme mentálnej subnormy\npopulačného podpriemeru; trpí posttraumatickou stresovou poruchou, pričom jej vznik bol\nspájaný s konaním obvineného; trpí depresiou; pokúšala sa o samovraždu; je nevyrovnaná\ns traumatickými udalosťami, ktorých sa konanie týka; má neuspokojivý psychický stav;\npochádza z detského domova; býva v charitnom dome; jej príjem nedosahoval ani životné\nminimum.\n13. Ako vyplýva z odbornej literatúry, tak pre ustanovenie zástupcu z radov\nadvokátov v zmysle ustanovenia § 47 ods. 6 Trestného poriadku Za odôvodnené prípady\nbude potrebné považovať tie prípady, v ktorých orgány činné v trestnom konaní a súd\ndospejú na základe komunikácie s poškodeným, ktorého spôsobilosť na právne úkony nie je\nobmedzená, k pochybnostiam o jeho spôsobilosti riadne uplatňovať svoje práva\n(bez splnenia podmienok na postup podľa § 48 ods. 3), či už vzhľadom na právnu zložitosť\nveci alebo na subjektívne dispozície poškodeného (Čentéš, J. a kol. Trestný poriadok. Veľký\nkomentár. Eurokódex, 2014, str. 164). Ako vyplýva z bodu 12. tohto podania, tak\nz vyšetrovacieho spisu bolo zrejmé zlé psychické rozpoloženie sťažovateľky, nižšia úroveň\nintelektových schopností a tiež majetková núdza sťažovateľky. Tiež bolo zrejmé, že\nsťažovateľka mala záujem o náhradu škody, pričom s veľkým odstupom času bol prejav\nsplnomocnenkyne poškodenej Porušovateľom vyhodnotený ako nedostatočné uplatnenie\n\n13\n\nnároku na náhradu škody. Za tejto situácie má sťažovateľka za to, že orgány činné\nv trestnom konaní a ani všeobecné súdy si náležite nesplnili povinnosť vyplývajúcu\nz ustanovenia § 49 ods. 2 Trestného poriadku, sťažovateľku náležitým a zrozumiteľným\nspôsobom nepoučili o jej právach vrátane práva na náhradu škody a podmienok pre jeho\nuplatnenie (spôsobom pre sťažovateľku zrozumiteľným, pri ktorom by boli zohľadnené aj\nnapr. vek, vyspelosť, intelektuálne a emocionálne schopnosti, gramotnosť a rôzne duševné\npostihnutia sťažovateľky) a neposkytli jej plnú možnosti na ich uplatňovanie. Neposkytnutie\nplnej možnosti na uplatňovanie práv sťažovateľky vyplýva aj z toho, že poškodenej nebol\nešte pred skončením vyšetrovania ustanovený zástupca z radu advokátov, a to aj bez návrhu\nsťažovateľky.\n14. Nakoľko záujem o náhradu škody je potrebné prejaviť do skončenia vyšetrovania,\ntak hlavná zodpovednosť za poučenie poškodeného nesú orgány činné v trestnom konaní.\nV každom prípade, ako už konštatoval ústavný súd v uznesení z 12.12.2017, ktorým prijal\nsťažnosť sťažovateľky na ďalšie konanie, tak trestné konanie je od začiatku až po koniec\nproces, v ktorom sa v rámci vykonávania jednotlivých úkonov a realizácie garancií\npre ochranu práv a slobôd môžu zo strany orgánov činných v trestnom konaní a súdov\nnaprávať, resp. korigovať aj jednotlivé pochybenia. Ak sa súdu javilo byť uplatnenie nároku\nna náhradu škody zo strany sťažovateľky nie riadne, tak to nebolo (aj s ohľadom na osobu\nsťažovateľky) nie riadne len z dôvodu, že si voči nej náležitým spôsobom nesplnili\npovinnosti orgány verejnej moci - orgány činné v trestnom konaní a súdy. Po podaní\nobžaloby na súd mal súd napr. možnosť pre závažné procesné chyby vo vzťahu\nk sťažovateľke v rámci preskúmania obžaloby (§ 241 ods. 1 písm. f/ Trestného poriadku),\nresp. predbežného prejednania obžaloby (§ 244 ods. 1 písm. h/ Trestného poriadku) vec\nvrátiť prokurátorovi. Závažné porušenia práv vo vzťahu k sťažovateľke spočívali v tom (keď\nvychádzame zo záverov Porušovateľa o neriadnom uplatnení nároku na náhradu škody), že\nsťažovateľka nebola zo strany orgánov činných v trestnom konaní zrozumiteľným spôsobom\npoučená o práve na uplatnenie náhrady škody a o podmienkach pre náhradu škody (napriek\ntomu, že sťažovateľka prejavila záujem o náhradu škody), tiež v tom, že sťažovateľke nebol\nustanovený advokát, napriek tomu, že z obsahu spisu bolo zrejmé, že sťažovateľka nemá\nspôsobilosť riadne uplatňovať právo na náhradu škody tak vzhľadom na právnu zložitosť\nveci ako aj vzhľadom na subjektívne dispozície sťažovateľky.\n\n14\n\n15. V rámci podávania poučení poškodenému a poskytnutia poškodenému plnej\nmožnosti na uplatnenie jeho práv treba prihliadať aj na ustanovenie § 287 ods. 1 Trestného\nporiadku, v zmysle ktorého má byť o náhrade škody poškodeného rozhodované spravidla,\nteda nerozhodnutie o náhrade škody má byť výnimočné.\n16. Porušovateľ konštatuje, že sťažovateľke boli odovzdané poučenia v písomnej\npodobe informácie pre poškodeného, čím zrejme naznačuje, že to malo byť dostatočné\npoučenie pre sťažovateľku. Sťažovateľka zotrváva na vyjadrení, že odovzdanie viacstrannej\ndokumentácie so zákonnými ustanoveniami nemožno generálne považovať za náležité\npoučenie poškodeného. Nie každému stačí predložiť ustanovenia zákona, nebolo to\ndostatočné ani v tomto prípade, keď úroveň intelektových schopností sťažovateľky je\nv pásme mentálnej subnormy, trestné konanie sa týkalo stresujúcich udalostí, ktoré\nsťažovateľka zažila, pričom tieto u nej vyvolali posttraumatickú stresovú poruchu\na sťažovateľka nemala ani žiadnu skúsenosť s trestným konaním, nie to s uplatňovaním\nnáhrady škody.\n17. Zo záveru Porušovateľa, že pokiaľ sťažovateľke nepostačovalo vysvetlenie\norgánmi činnými v trestnom konaní, tak si to mala nechal vysvetliť nejakou inou osobou je\ntiež vidieť, že orgány činné v trestnom konaní, ale aj súdy majú tendenciu zbavovania sa\nsvojich povinností náležite poučiť poškodeného a poskytnúť mu plnú možnosť na uplatnenie\njeho práv. Naviac z tohto stanoviska Porušovateľa vyplýva, že podľa Porušovateľa by\naktivita mala byť na strane poškodeného, ktorý by sa mal pýtať ak niečomu nerozumie.\nPodľa názoru sťažovateľky by náležité splnenie poučovacej povinnosti malo spočívať\nv aktívnom vysvetlení práv poškodeného zo strany orgánov činných v trestnom konaní\na súdov. Na to, aby sa sťažovateľka mohla pýtať, musela by mať najskôr nejakú\nvedomosť/skúsenosť s trestným konaním, čo však nebol prípad sťažovateľky, táto nevedela,\nže jej môže byť bezplatne ustanovený advokát, ktorý mohol prevziať zodpovednosť\nza poučovanie sťažovateľky o jej právach a tiež mohol kvalifikovaným spôsobom jej práva\nvrátane práva na náhradu škody uplatňovať už v prípravnom konaní. Aj v tomto bode\nuvedené stanovisko Porušovateľa potvrdzuje, že práva sťažovateľky v trestnom konaní\nneboli dodržané a zo strany orgánov verejnej moci neboli náležite splnené ich povinnosti.\nOrgány činné v trestnom konaní a súdy celkom zjavne nedostatočným spôsobom splnili\nzáväzky štátu pri zaobchádzaní so sťažovateľkou ako obeťou obchodovania s ľuďmi.\n\n15\n\n18. Sťažovateľka sa súdnych pojednávaní zúčastňovala potom ako predseda senátu\nokresného súdu po jej výsluchu na súde uviedol, že ešte bude na ďalších pojednávaniach\nmožno potrebný jej výsluch a termín pojednávania zobrala sťažovateľka ako strana\nna vedomie. Žiaľ, zvukový záznam z tohto pojednávania nebol robený.\n19. Keď sťažovateľka poukázala na závery zápisníc o jej výsluchoch v prípravnom\nkonaní „Po poučení podľa § 46 ods. 1 Trestného poriadku uvádzam, že si náhradu škody\nnežiadam, nakoľko mi žiadna spôsobená nebola. Bola mi spôsobená len psychická ujma.“,\ntak uviedla, že takéto vyhlásenie neurobila. Takéto vyhlásenie bolo do zápisnice zahrnuté\nzrejme z dôvodu uľahčenia si svojich povinností zo strany vypočúvajúceho.\n20. Porušovateľ konštatuje, že nie je možné súhlasiť s námietkou sťažovateľky, že len\nadvokát je spôsobilý riadne a včas uplatniť nárok na náhradu škody. Porušovateľ ďalej\nkonštatoval, že uvedenie dôvodu a aspoň minimálnej výšky nároku na náhradu škody nie je\ntak náročnou požiadavkou, aby ju zvládol len advokát a že bežnou praxou, že poškodení aj\npri nižšom intelekte a vzdelaní sú schopní nárok na náhradu škody riadne a včas uplatniť.\nV prvom rade sťažovateľka neuviedla, že nárok na náhradu škody možno uplatniť riadne\na včas len prostredníctvom advokáta. Podľa názoru sťažovateľky je potrebné každého\npoškodeného hodnotiť individuálne a nie generalizovať, ako to robí Porušovateľ. Naviac\nzo skúseností právneho zástupcu sťažovateľky vyplýva skôr, že o náhrade škody rozhodujú\ntrestné súdy len minimálne a väčšinou len v prípade jednoduchých náhrad škody.\n21.\n\nSťažovateľka\n\nuplatnila\n\nprostredníctvom\n\nadvokáta\n\nnárok\n\nna\n\nnáhradu\n\nnemajetkovej ujmy, nárok na náhradu sťaženia spoločenského uplatnenia, nárok na\nnáhradu za vykorisťovanie vo forme prostitúcie. Z argumentácie Porušovateľa uvedenej\nv predchádzajúcom bode tohto podania by sa mohlo javiť, že tieto nároky na náhradu škody\npovažuje Porušovateľ za jednoducho uplatniteľné, a to aj osobou intelektuálneho\npodpriemeru, vychovanou v detskom domove, bez vyššieho vzdelania, trpiacou\npostraumatickou stresovou poruchou spôsobenou udalosťami, z ktorých sa odvíja aj nárok\nna náhradu škody, osobou, ktorá nemala žiadnu skúsenosť s trestným konaním\na uplatňovaním náhrady škody. S takýmto bagatelizovaním veci zo strany Porušovateľa\nnemožno súhlasiť. Bolo povinnosťou orgánov činných v trestnom konaní a súdov náležite\nsťažovateľku poučovať o jej právach, poskytnúť jej plnú možnosť na ich realizáciu, pričom\n\n16\n\naj s ohľadom na osobu sťažovateľky, závažnosť a náročnosť veci, mal byť sťažovateľke\nustanovený zástupca z radu advokátov už v prípravnom konaní.\n22. Porušovateľ sa snaží porušenie práv sťažovateľky zľahčovať poukazom na účel\ntrestného konania, ktorý vidí v náležitom zistení trestných činov a spravodlivom potrestaní\npáchateľov. Napriek tomu, že Porušovateľ poukazuje na ustanovenie § 1 Trestného\nporiadku, tak zrejme cielene opomína zvyšok citovaného ustanovenia, v zmysle ktorého\n„pričom treba rešpektovať základné práva a slobody fyzických osôb a právnických osôb“.\nV trestnom konaní musia byť dodržiavané práva subjektov, ktorých sa konanie týka, vrátane\npoškodeného. Veď práve preto, že na poškodenom bol spáchaný trestný čin je vedené\ntrestné konanie.\n23. Nemožno generalizovať ani záver, že žaloba na náhradu škody v občianskom\nsporovom konaní je účinným právnym prostriedkom ochrany základným práv a slobôd\npoškodeného. V tejto súvislosti sťažovateľka poukazuje aj skôr vznesenú argumentáciu\no potrebe rozhodovať o nároku na náhradu škody spravidla v trestnom konaní a tiež\npotrebu zamedziť sekundárnej viktimizácii obete trestného činu obchodovania s ľuďmi,\nktoré obeť bola vykorisťovaná vo forme prostitúcie.\n24. Ako vyplýva z ustanovenia § 307 ods. 2 Trestného poriadku, tak osoba oprávnená\npodať odvolanie proti niektorému výroku rozsudku môže ho napadnúť aj preto, že taký\nvýrok nebol urobený, ako aj pre porušenie ustanovení o konaní, ktoré predchádzalo\nrozsudku, ak toto porušenie mohlo spôsobiť, že výrok je nesprávny alebo že chýba.\nPoškodený má teda právo namietať porušenie svojich práv v dôsledku porušenia ustanovení\no konaní, ktoré predchádzalo napadnutému rozsudku. Sťažovateľka má za to, že jej práva\nboli jednoznačne porušené, keď nebola náležite poučená o jej právach, nebola jej\nposkytnutá plná možnosť na ich realizáciu, nebol jej ustanovený zástupca z radu advokátov\nuž v prípravnom konaní. Pokiaľ Porušovateľ konštatuje, že nárok sťažovateľky na náhradu\nškody nebol uplatnený riadne, bolo to v dôsledku porušenia práv sťažovateľky. Okresný súd\nkonštatoval, že sťažovateľka si v konaní uplatnila nárok na náhradu škody (tzn. že tak\nurobila riadne a včas), ale bola odkázaná na civilný proces z dôvodu, že na preukázania jej\nnároku malo byť potrebné rozsiahle dokazovanie. Rozhodnutiu a odôvodneniu rozsudku\nokresného súdu prispôsobila sťažovateľka svoje odvolanie, nezaoberala sa detailnejšie\nporušeniami jej práv, ktoré spôsobili, že nárok na náhradu škody nebol uplatnený tak, ako\n\n17\n\nsi to predstavoval Porušovateľ ako odvolací súd. V odvolaní sa sťažovateľka sústredila\nna argumentáciu, že v dôsledku riadneho a včasného uplatnenia nároku na náhradu škody,\nmalo byť o nároku na náhradu škody rozhodnuté už v trestnom konaní a nemalo dôjsť\nk odkázaniu sťažovateľky na civilný proces.»\n12. Ústavný súd v súlade s § 51 ods. 2 zákona o ústavnom súde podaním z 28. marca\n2018 upovedomil dotknutú osobu (odsúdeného v trestnej veci sťažovateľky) o možnosti\nvyjadriť sa k sťažnosti sťažovateľky v určenej lehote, ktorá však uvedenú možnosť\nnevyužila. Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona\no ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože po oboznámení sa\ns ich stanoviskami, ako aj s obsahom súvisiaceho spisu dospel k názoru, že od tohto\npojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.\n13. Ústavný súd z obsahu sťažnosti a jej príloh, vyjadrení účastníkov, ako aj z obsahu\npríslušného spisového materiálu a rozhodnutí oboch konajúcich súdov zistil a zrekapituloval\nsi v chronologickom slede tieto relevantné skutočnosti:\nSťažovateľka je poškodenou obeťou zločinu obchodovania s ľuďmi podľa ustanovení\n§ 179 Trestného zákona, ktorý bol spáchaný tak, že odsúdený páchateľ uvedeného zločinu\nvyužil nepriaznivú sociálnu situáciu sťažovateľky a pod zámienkou zabezpečenia dobre\nhonorovanej práce čašníčky a upratovačky v Taliansku ju zlákal a osobne prepravil\ndo Talianskej republiky, kde ju v období od októbra 2013 do marca 2014 pod vyhrážkami,\nže ju tu nechá bez finančných prostriedkov, prinútil k vykonávaniu prostitúcie. Trestné\nstíhanie v prípravnom konaní bolo vykonávané Prezídiom Policajného zboru, úradom\nhraničnej a cudzineckej polície, národnou jednotkou boja proti nelegálnej migrácii,\noddelením operatívnej činnosti a vyšetrovania Východ. Z obsahu zápisníc o výsluchoch\nvykonaných v prípravnom konaní (14. augusta 2014 a 2. septembra 2014), kde bola\nsťažovateľka vypočutá ako svedkyňa poškodená, vyplýva, že sťažovateľka nebola\nzastúpená splnomocnencom a pri prečítaní a podpise jedného z vykonaných výsluchov\n(14. augusta 2014) bola prítomná pracovníčka charity, v ktorej bola sťažovateľka\nubytovaná. V priebehu predmetných výsluchov k svojej osobe sťažovateľka uviedla, že\nod svojich troch rokov až do devätnástich rokov vyrastala v detskom domove, nepozná\nsvoju pokrvnú rodinu a nie je s ňou v žiadnom kontakte. Pokiaľ ide o vzdelanie, získala\n18\n\nstredné odborné vzdelanie v odbore kuchár – čašník a po opustení detského domova žila\nv charitnom centre v meste Prešov a aktuálne žije v charitnom dome vo Svidníku patriacom\nGréckokatolíckej charite. Zápisnice o výsluchu sťažovateľky, ktoré obsahovali aj predtlače\ns poučením spočívajúcim v citácií jednotlivých zákonných ustanovení Trestného poriadku\npotvrdila sťažovateľka svojím podpisom. Rovnako potvrdila svojím podpisom prevzatie\ntlačív obsahujúcich informácie pre poškodených a o podmienkach odškodňovania osôb\npoškodených násilnými trestnými činmi. Vo vzťahu k poučeniu sťažovateľky o možnosti\nuplatnenia nároku na náhradu spôsobenej škody obsahujú predmetné zápisnice o výsluchu\nsťažovateľky v prípravnom konaní vyjadrenie v tomto znení: „Po poučení podľa § 46\nods. 1/ Trestného poriadku uvádzam, že si náhradu škody nežiadam, nakoľko mi žiadna\nspôsobená nebola. Bola mi spôsobená len psychická ujma.“ Obsahom spisového materiálu\nv trestnej veci sťažovateľky je aj vyjadrenie splnomocnenca sťažovateľky z 18. novembra\n2014, pani\n\n, v ktorom táto uviedla: „Dňa 13.11.2014 som bola\n\nvyšetrovateľom\n\nupovedomená\n\no konaní\n\núkonu\n\npreštudovania\n\nvyšetrovacieho spisu v uvedenej trestnej veci na deň 19.11.2014 o 13.00 hod. v Košiciach.\nVzhľadom k pracovným povinnostiam sa úkonu nemôžem zúčastniť, za čo sa\nospravedlňujem. Taktiež som zobrala na vedomie zmenu právnej kvalifikácie skutku\n. Zároveň ako splnomocnenec poškodenej\n\nžiadam o náhradu škody,\n\nktorú vyčíslim v priebehu ďalšieho konania.“\n14. Súčasťou spisového materiálu v trestnej veci sťažovateľky, s ktorým sa ústavný\noboznámil, je aj odborné vyjadrenie klinického psychológa označené ako „Správa\nzo psychologického vyšetrenia“ z 3. júla 2014, ktorá obsahuje k osobe sťažovateľky tento\nodborný záver: „Ide o pacientku s intelektovými schopnosťami aktuálne rozloženými\nv pásme subnormy. V oblasti afektivity v popredí impulzívne a záchvatové tendencie,\ninstabilita, vegetatívna labilita a maladaptácia. V interpersonálnej oblasti znížená\nschopnosť\n\nprispôsobivosti,\n\nhostílne,\n\nagresívne\n\na únikové\n\ntendencie.\n\nOsobnosť\n\ns naznačenými možnými poruchami v oblasti sexuálnych zážitkov?!“. Spisový materiál\nzahŕňa aj znalecký posudok znalca z oblasti klinickej psychológie, vypracovaný\n23. septembra 2014, ktorý okrem iného obsahuje záver o rozumových schopnostiach\nsťažovateľky, ako aj záver o dopade vyšetrovaného trestného činu, ktorého je sťažovateľka\n\n19\n\nobeťou na jej psychické zdravie. V predmetnom znaleckom posudku znalec k rozumovým\nschopnostiam sťažovateľky konštatuje, že sťažovateľka „aktuálne disponuje rozumovými\nschopnosťami situovanými do pásma mentálnej subnormy – populačného podpriemeru /nie\ndefektu/“. Vo vzťahu k následkom konania páchateľa vyšetrovaného trestného činu znalec\nkonštatuje,\n\nže\n\n«konanie\n\nobvineného\n\nzanechalo\n\nu poškodenej\n\nnásledky\n\nv zmysle\n\nPosttraumatickej stresovej poruchy, čo ešte dopĺňa prítomnosť veľmi silných depresívnych\ntendencií, vysokého neuroticizmu, masívneho osobnostného diskomfortu, psychickej\nnepohody, úzkostných a strachových fenoménov, prezentuje sa i taediu vitae /neschopnosť\ntešiť sa zo života/, istým spôsobom aj rezignačné tendencie, “porazenectvo“, istá “neochota\nbojovať“, osobnostná disharmónia a pochyby o sebe samej».\n15. Namietaným rozsudkom okresného súdu bol obžalovaný uznaný vinným\nzo zločinu obchodovania s ľuďmi podľa § 179 ods. 1 Trestného zákona, za čo mu bol\nuložený nepodmienečný trest odňatia slobody v trvaní štyroch rokov, pričom sťažovateľka\nbola v zmysle § 288 ods. 1 Trestného poriadku odkázaná so svojím nárokom na náhradu\nškody na civilné konanie s odôvodnením, že „na preukazovanie takéhoto nároku by bolo\npotrebné vykonať ďalšie rozsiahle dokazovanie, presahujúce potreby trestného konania“.\nO odvolaní sťažovateľky, ktorým napadla výrok prvostupňového rozsudku o náhrade škody,\nrozhodol krajský súd namietaným uznesením, ktorým jej odvolanie podľa § 319 Trestného\nporiadku zamietol, dôvodiac poukazom na ustanovenie § 46 ods. 3 Trestného poriadku,\npodľa ktorého je poškodený povinný uplatniť svoj nárok na náhradu škody najneskoršie\ndo skončenia vyšetrovania, pričom z uplatneného návrhu musí byť zrejmé, z akých dôvodov\na v akej výške sa nárok na náhradu škody uplatňuje. Krajský súd v nadväznosti na citované\nustanovenie konštatoval, že z obsahu zápisníc o výsluchu sťažovateľky v prípravnom\nkonaní vyplýva, že bola pri každom výsluchu riadne poučená, napriek tomu svoj nárok\nna náhradu škody síce uplatnila včas, avšak neuplatnila ho riadne, keďže v ňom výšku\nuplatňovaného nároku nijako nevyčíslila, iba uviedla, že žiada náhradu škody, ktorú vyčísli\nv priebehu ďalšieho konania. Krajský súd tak v namietanom uznesení uzavrel, že takéto\nuplatnenie nároku „nespĺňa kritéria na riadne uplatnenie nároku na náhradu škody tak,\nako to vyžaduje ust. § 287 ods. 1 či 46 ods. 3 Tr. por. a z uvedeného dôvodu nemal\nprvostupňový súd o nároku na náhradu škody vôbec rozhodovať. Nič na tom nemôže zmeniť\n\n20\n\nani tvrdenie poškodenej v tom smere, že pokiaľ nebol nárok uplatnený riadne, malo sa tak\nstať v dôsledku nedostatočne poskytnutej právnej pomoci poškodenej.“.\nII.\n16. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb\nalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,\nalebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú\nSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,\nak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.\n17. Sťažovateľka v sťažnosti uplatnila námietku porušenia jej základných práv\nna zachovanie ľudskej dôstojnosti podľa čl. 19 ods. 1, na ochranu pred neoprávneným\nzasahovaním do súkromného a rodinného života podľa čl. 19 ods. 2, na súdnu ochranu\npodľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práv na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1,\nna rešpektovanie súkromného života podľa čl. 8 ods. 1 a na účinný prostriedok nápravy\npodľa čl. 13 dohovoru namietaným postupom a namietaným uznesením krajského súdu.\n18. Podľa čl. 19 ods. 1 ústavy každý má právo na zachovanie ľudskej dôstojnosti,\nosobnej cti, dobrej povesti a na ochranu mena. Podľa čl. 19 ods. 2 ústavy každý má právo\nna ochranu pred neoprávneným zasahovaním do súkromného a rodinného života. Podľa\nčl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva\nna nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne\nSlovenskej republiky. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť\nbola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom\nzriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo\no oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu. Podľa čl. 8 ods. 1 dohovoru\nkaždý má právo na rešpektovanie svojho súkromného a rodinného života, obydlia\na korešpondencie. Podľa čl. 13 dohovoru každý, koho práva a slobody priznané týmto\ndohovorom boli porušené, musí mať účinné právne prostriedky nápravy pred národným\norgánom, aj keď sa porušenia dopustili osoby pri plnení úradných povinností.\n\n21\n\n19. Sťažovateľka porušenie svojich označených práv vidí v postupe konajúcich\nsúdov, ktoré jej ako obeti zločinu obchodovania s ľuďmi, ktorým bolo hrubo zasiahnuté\ndo jej ľudskej dôstojnosti a osobnostných práv, znemožnili vo vedenom trestnom konaní\ndosiahnuť primerané odškodnenie.\n20. Ústavný súd v rámci svojej rozhodovacej činnosti konštantne judikuje, že je nezávislým\nsúdnym orgánom ochrany ústavnosti (čl. 124 ústavy), teda garantom ústavnosti, ktorý je povinný\nchrániť dodržiavanie a rešpektovanie ústavy všetkými orgánmi verejnej moci vrátane všeobecných\nsúdov, pričom pokiaľ ide o medze zasahovania ústavného súdu do rozhodovacej činnosti\nvšeobecných súdov, ústavný súd konštantne zdôrazňuje, že mu neprislúcha hodnotiť správnosť\nskutkových záverov či právneho posúdenia veci všeobecnými súdmi, pretože nie je prieskumným\nsúdom, nadriadeným súdom a ani ochrancom zákonnosti. Interpretácia a aplikácia zákonov a\nochrana princípov spravodlivého procesu na zákonnej úrovni prislúcha predovšetkým všeobecným\nsúdom. Ústavný súd v zásade nie je povolaný k prieskumu aplikácie podústavného práva a môže\ntak urobiť iba vtedy, ak zistí porušenie základného práva alebo slobody, pretože základné práva\na slobody vymedzujú nielen rámec normatívneho obsahu aplikovaných právnych noriem, ale tiež\nrámec ich ústavne konformnej interpretácie a aplikácie. Interpretácia zákonných a podzákonných\nnoriem, ktorá nešetrí základné práva v čo najvyššej miere za súčasného dodržania účelu\naplikovaných právnych noriem, alebo interpretácia, ktorá je v extrémnom rozpore s princípmi\nspravodlivosti, totiž znamená porušenie základného práva alebo slobody.\n\n21. Ústavný súd si je vedomý tradičnej doktríny, podľa ktorej trestné konanie\npredstavuje vzťah medzi páchateľom a štátom a ústava negarantuje právo tretej osoby, aby\niná osoba bola stíhaná a odsúdená. Na druhej strane ústavný súd akcentuje aj rozhodovaciu\nprax Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“), ktorý vo viacerých svojich\nrozhodnutiach zdôraznil, že zmluvné štáty dohovoru majú povinnosť chrániť v dohovore\nzakotvené základné ľudské práva a slobody osôb, ktoré podliehajú ich jurisdikcii, pričom\nv nevyhnutných prípadoch majú na tento účel využiť aj prostriedky trestného práva.\nV takomto kontexte ESĽP v rozhodnutí M.C. proti Bulharsku č. 39272/98 zo 4. decembra\n2003, týkajúcom sa prípadu porušenia práva na rešpektovanie súkromného a rodinného\nživota podľa čl. 8 dohovoru judikoval, že aj keď je vo všeobecnosti na vôli zmluvných\nštátov dohovoru, akým spôsobom zaistia ochranu jednotlivcov pred zásahmi iných\njednotlivcov do označeného práva, pokiaľ sú v hre základné hodnoty a aspekty súkromného\n22\n\nživota, musia zmluvné štáty využiť aj účinné trestnoprávne nástroje, a to nielen zakotvenie\npríslušných inštitútov a skutkových podstát v pozitívnom práve, ale tiež efektívne\nvyšetrovania a stíhanie v konkrétnej trestnej veci.\n22. Ústavný súd napokon už v minulosti v rámci svojej rozhodovacej činnosti\nvyzdvihol pozitívny záväzok štátu zabezpečiť efektívne rešpektovanie ľudskej dôstojnosti a\nsúkromia osoby implikujúci požiadavku účinnej trestnoprávnej ochrany, najmä v prípade\naktov dotýkajúcich sa telesnej a duševnej integrity jedinca a ďalších základných hodnôt\na esenciálnych aspektov súkromného života (pozri napr. III. ÚS 194/06).\n23. Ústavný súd je toho názoru, že je úplne namieste dôsledne preskúmať výsledky\ntrestnoprávnej ochrany realizovanej všeobecnými súdmi, ak ide o najzávažnejšie trestné\nčiny, ktoré sú svojou povahou spôsobilé zasiahnuť do práva na ľudskú dôstojnosť,\na do osobnostným práv jednotlivcov. Obzvlášť to platí v prípade trestného činu\nobchodovania s ľuďmi, ktorý bol páchaný pri využití tiesne a závislosti poškodeného\nza účelom koristníckeho využitia poškodenej osoby na prostitúciu, keďže ide nepochybne\no mimoriadne závažný zásah do jej základného práva na zachovanie ľudskej dôstojnosti\na osobnostných práv zaručených čl. 19 ods. 1 a 2 ústavy, ako aj čl. 8 ods. 1 dohovoru.\n24. V danom prípade sťažovateľky je potrebné zohľadniť aj významné záväzky\nvyplývajúce v dobe vydania namietaného uznesenia krajského súdu pre Slovenskú\nrepubliku z práva Európskej únie, predovšetkým zo smernice Európskeho parlamentu\na Rady 2011/36/EÚ o prevencii obchodovania s ľuďmi a boji proti nemu a o ochrane obetí\nobchodovania, ktorou sa nahrádza rámcové rozhodnutie Rady 2002/629/SVV (ďalej len\n„smernica č. 2011/36/EÚ“).\n\n25. Podľa čl. 7 ods. 2 ústavy Slovenská republiky môže medzinárodnou zmluvou,\nktorá bola ratifikovaná a vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, alebo na základe\nzákona alebo na základe takej zmluvy preniesť výkon časti svojich práv na Európske\nspoločenstvá a Európsku úniu. Právne záväzné akty Európskych spoločenstiev a Európskej\núnie majú prednosť pred zákonmi Slovenskej republiky. Prevzatie právne záväzných aktov,\nktoré vyžadujú implementáciu, sa vykoná zákonom alebo nariadením vlády podľa čl. 120\n\n23\n\nods. 2. Z citovanej ústavnej normy vyplýva, že vznik členstva Slovenskej republiky\nv Európskej únii okrem iného tkvie aj v dobrovoľnom vzdaní sa časti suverenity štátu\nv prospech Európskej únie. Pritom ide o aj o časť suverenity pri všeobecne záväznom\nregulovaní spoločenských vzťahov. To jednoznačne vyplýva z druhej vety čl. 7 ods. 2\nústavy. Preto Národná rada Slovenskej republiky síce zostáva stále jediným vnútroštátnym\nzákonodarným orgánom (čl. 72 ústavy), nie však jediným orgánom oprávneným normovať\nobsah spoločenských vzťahov na úrovni zákonnej sily. Za určitých okolností teda slovenské\norgány aplikujúce právo (aj súdy) musia skúmať nielen vôľu zákonodarcu, ale aj vôľu\núnijového tvorcu zodpovedajúcej právnej regulácie, ktorá je z hľadiska právnej relevancie\núpravy správania sa subjektov práva v právnych vzťahoch postavená na roveň, ba niekedy\naj nad vôľu zákonodarcu. Formulovaná požiadavka má svoj základ v samotnej ústave, ktorá\nv čl. 144 ods. 1 sudcom pri rozhodovaní nepredpisuje len viazanosť zákonom\nako kvalifikovaným výsledkom realizácie vnútroštátnej zákonodarnej moci, ale aj\nviazanosť ústavou i samotnou medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ods. 2 ústavy (pozri\nIII. ÚS 666/2016, III. ÚS 651/2016).\n26. Ústavný súd tak upozorňuje, že povinnosťou slovenského vnútroštátneho súdu,\nktorá je inkorporovaná aj v základnom práve sťažovateľky na súdnu ochranu, nie je len\nústavne konformná, ale aj eurokonformná interpretácia zákonov. Pre aplikačnú prax\nvnútroštátnych orgánov verejnej moci nadaných právomocou rozhodovať v individuálnych\nprípadoch to znamená, že stabilita právnych vzťahov a právna istota dôvodne vyžadujú hoci\naj zotrvať na právnych konceptoch vyvinutých pred vstupom do Európskej únie, ale ak ide\no sféru regulácie únijovým normotvorcom, je potrebné túto konfrontovať s regulačnými\npredstavami vnútroštátneho zákonodarcu, a v prípade zistenia odchýlky vyvinúť maximálnu\nsnahu o uprednostnenie cieľa stelesneného v právne záväzných aktoch Európskej únie\n(pozri III. ÚS 666/2016, III. ÚS 651/2016).\n27. V konkrétnom prípade sťažovateľky bolo teda povinnosťou všeobecných súdov\nvykladať príslušné ustanovenia Trestného poriadku, ktoré definujú oprávnenia poškodeného\n(v prípade sťažovateľky obete obchodovania s ľuďmi) a spôsob uplatnenia nároku\nna náhradu škody v súlade s ich uchopením v práve Európskej únie, teda eurokonformne.\n\n24\n\n28. Podľa ustanovení § 46 ods. 1 Trestného poriadku poškodený je osoba, ktorej bolo\ntrestným činom ublížené na zdraví, spôsobená majetková, morálna alebo iná škoda alebo\nboli porušené či ohrozené jej iné zákonom chránené práva alebo slobody. Poškodený má\nprávo v prípadoch ustanovených týmto zákonom sa vyjadriť, či súhlasí s trestným stíhaním,\nmá právo uplatniť nárok na náhradu škody, robiť návrhy na vykonanie dôkazov alebo na ich\ndoplnenie, predkladať dôkazy, nazerať do spisov a preštudovať ich, zúčastniť sa na hlavnom\npojednávaní a na verejnom zasadnutí konanom o odvolaní alebo o dohode o priznaní viny\na prijatí trestu, vyjadriť sa k vykonaným dôkazom, má právo záverečnej reči a právo\npodávať opravné prostriedky v rozsahu vymedzenom týmto zákonom. Podľa ustanovení\n§ 46 ods. 3 Trestného poriadku poškodený, ktorý má podľa zákona proti obvinenému nárok\nna náhradu škody, ktorá mu bola spôsobená trestným činom, je tiež oprávnený navrhnúť,\naby súd v odsudzujúcom rozsudku uložil obžalovanému povinnosť nahradiť túto škodu;\nnávrh musí poškodený uplatniť najneskoršie do skončenia vyšetrovania alebo skráteného\nvyšetrovania. Z návrhu musí byť zrejmé, z akých dôvodov a v akej výške sa nárok\nna náhradu škody uplatňuje. Podľa ustanovení § 47 ods. 6 Trestného poriadku\npoškodenému, ktorý uplatňuje nárok na náhradu škody a nemá dostatočné prostriedky, aby\nuhradil náklady s tým spojené, môže v prípravnom konaní po vznesení obvinenia na návrh\nprokurátora sudca pre prípravné konanie a v konaní pred súdom aj bez návrhu predseda\nsenátu ustanoviť zástupcu z radov advokátov, ak to považuje za potrebné na ochranu\nzáujmov poškodeného; posledná veta odseku 2 platí primerane. Skutočnosť, že nemá\ndostatočné prostriedky, musí poškodený preukázať. Podľa ustanovenia § 49 Trestného\nporiadku orgán činný v trestnom konaní a súd je povinný poškodeného o jeho právach\npoučiť podľa tohto zákona a poskytnúť mu plnú možnosť na ich uplatnenie. Podľa\nustanovení § 287 ods. 1 Trestného poriadku, ak súd odsudzuje obžalovaného pre trestný čin,\nktorým spôsobil inému škodu, uvedenú v § 46 ods. 1, uloží mu spravidla v rozsudku, aby ju\npoškodenému nahradil, ak bol nárok riadne a včas uplatnený. Ak tomu nebráni zákonná\nprekážka, súd uloží obžalovanému vždy povinnosť nahradiť neuhradenú škodu alebo jej\nneuhradenú časť, ak jej výška je súčasťou popisu skutku uvedeného vo výroku rozsudku,\nktorým bol obžalovaný uznaný za vinného, alebo ak ide o náhradu morálnej škody\nspôsobenej úmyselným násilným trestným činom podľa osobitného zákona, ak škoda nebola\ndosiaľ uhradená.\n\n25\n\n29. Podľa čl. 9 bodu 3 smernice č. 2011/36/EÚ sú členské štáty povinné prijať\npotrebné opatrenia, ktorými sa zabezpečí, aby osoby, útvary alebo služby zodpovedajúce\nza vyšetrovanie alebo stíhanie trestných činov uvedených v článkoch 2 (Trestné činy\nsúvisiace s obchodovaním s ľuďmi) a 3 mali vhodnú odbornú prípravu. Podľa čl. 11 bod 1\nsmernice č. 2011/36/EÚ sú členské štáty povinné prijať potrebné opatrenia, ktorými sa\nzabezpečí, aby sa obetiam poskytla pomoc a podpora pred začatím trestného konania, počas\nneho a primeraný čas po jeho skončení s cieľom umožniť im výkon práv ustanovených\nv rámcovom rozhodnutí 2001/220/SVV a v tejto smernici. Podľa čl. 12 smernice\nč. 2011/36/EÚ, ktorý pojednáva o ochrane obetí obchodovania s ľuďmi počas vyšetrovania\na trestného konania, sú členské štáty povinné zabezpečiť, aby bol obetiam obchodovania\ns ľuďmi bezodkladne poskytnutý prístup k právnemu poradenstvu a v súlade s postavením\nobetí v príslušnom súdnom systéme aj k právnemu zastupovaniu, a to na účely uplatnenia\nnároku na náhradu škody. Ak obeť nemá dostatočné finančné prostriedky, sú právne\nporadenstvo a právne zastupovanie bezplatné. Podľa čl. 12 smernice bez toho, aby bolo\ndotknuté právo na obhajobu, a v súlade s individuálnym posúdením osobnej situácie obete\npríslušnými orgánmi sú členské štáty povinné zabezpečiť osobitné zaobchádzanie s obeťami\nobchodovania s ľuďmi, aby sa predišlo ich sekundárnej viktimizácii, a to tak, že sa\nv najširšom možnom rozsahu a v súlade s kritériami stanovenými vo vnútroštátnom práve,\nako aj s pravidlami týkajúcimi sa diskrečného práva justičných orgánov, praxou\na usmerneniami zabráni: a) zbytočnému opakovaniu výsluchov v priebehu vyšetrovania,\ntrestného stíhania a súdneho konania; b) vizuálnemu kontaktu obetí s obžalovanými, a to aj\nv priebehu výpovede, napr. pri vypočúvaní a krížovom výsluchu, využívaním vhodných\nprostriedkov vrátane komunikačných technológií; c) výpovedi na verejnom pojednávaní;\nd) zbytočnému kladeniu otázok týkajúcich sa súkromného a rodinného života. Podľa čl. 17\nsmernice č. 2011/36/EÚ sú členské štáty povinné zabezpečiť, aby obete obchodovania\ns ľuďmi mali prístup k existujúcim systémom odškodnenia obetí úmyselne spáchaných\nnásilných trestných činov.\n30. Ústavný súd v prvom rade poukazuje na svoje zistenia sumarizované v bode\n13 a 14 odôvodnenia tohto nálezu, ktoré vyplynuli zo spisového materiálu týkajúceho sa\nveci sťažovateľky. Je nepochybné, že vyšetrovanie v trestnej veci sťažovateľky\n26\n\nv prípravnom konaní vykonávala špecializovaná zložka Policajného zboru, od ktorej by sa\nočakával kvalifikovaný odborný prístup (pozri čl. 9 bod 3 smernice č. 2011/36/EÚ) k osobe\npoškodenej ako obeti závažného trestného činu obchodovania s ľuďmi. Jednotlivé\ninformácie prezentované osobou sťažovateľky v rámci vykonaných výsluchov, ako aj\nodborníkmi, ktorí poskytli pre účely vedeného vyšetrovania odborné poznatky v podobe\nodborného vyjadrenia a znaleckého posudku, jednoznačne už v prípravnom konaní\nsignalizovali, že v prípade sťažovateľky ide o osobu s intelektuálnym, sociálnym\na majetkovým hendikepom znásobeným nepriaznivými následkami trestnej činnosti, ktorá\nna nej mala byť spáchaná. Sťažovateľka ako laik už počas svojho výsluchu v prípravnom\nkonaní prezentovala, že jej bola spôsobená psychická ujma. Toto vyjadrenie nemohol orgán\nčinný v trestnom konaní ignorovať a prehliadnuť, práve naopak, bol povinný venovať mu\nnáležitú pozornosť z hľadiska možnosti kvalifikácie takejto ujmy ako poškodenia zdravia\npsychického charakteru. Napokon sťažovateľka ešte v prípravnom konaní uplatnenie nároku\nna náhradu škody, aj keď v nekvalifikovanej podobe, výslovne prezentovala. Aplikácia\nustanovenia § 49 Trestného poriadku, podľa ktorého je orgán činný v trestnom konaní\npovinný poškodeného o jeho právach poučiť podľa tohto zákona a poskytnúť mu plnú\nmožnosť na ich uplatnenie, s prihliadnutím na povinnosť eurokonformného výkladu\ndotknutých ustanovení Trestného poriadku, kládla na príslušnú špecializovanú zložku\nPolicajného zboru nároky vykonať náležité (nielen formálne) poučenie sťažovateľky\na vytvoriť pre ňu zároveň reálne možnosti smerujúce k uplatneniu jej práv, a to\ns prihliadnutím na jej individuálne pomery, tak ako to vyžaduje čl. 11 bod 1 a čl. 12\nsmernice č. 2011/36/EÚ. Sťažovateľke sa malo už v prípravnom konaní dostať zo strany\norgánu činného v trestnom konaní poučenie s reálnym obsahom, prípadne profesionálna\nodborná pomoc v podobe ustanovenia advokáta aj bez žiadosti sťažovateľky. Takýto\nosobitný prístup k sťažovateľke ako k obeti trestného činu obchodovania s ľuďmi,\nvyžadovaný citovanými článkami smernice č. 2011/36/EÚ, však realizovaný nebol. Postup\norgánov činných v trestnom konaní (v prípravnom konaní) ústavný súd hodnotí ako\nodporujúci cieľom dotknutej smernice č. 2011/36/EÚ, ktorá pre obete obchodovania\ns ľuďmi vyžaduje počas trestného vyšetrovania primerané zaobchádzanie zodpovedajúce\nich\n\nindividuálnym\n\npotrebám\n\nzohľadňujúcim\n\nosobné\n\nokolnosti,\n\nako\n\naj\n\nfyzické\n\na psychologické následky trestnej činnosti, ktorej bola obeť vystavená. Ústavný súd\n\n27\n\npovažuje rovnako za neakceptovateľný postup krajského súdu, ktorý v namietanom\nuznesení dôsledok absencie náležitého prístupu k sťažovateľke v prípravnom konaní pripísal\nna vrub sťažovateľky, a z tohto dôvodu nezohľadnil špecifikáciu uplatneného nároku na\nnáhradu škody v súdnej etape konania, keď už bola sťažovateľka zastúpená kvalifikovaným\nprávnym zástupcom.\n31. Podľa ustanovení § 287 ods. 1 Trestného poriadku ak súd odsudzuje\nobžalovaného pre trestný čin, ktorým spôsobil inému škodu, uvedenú v § 46 ods. 1, uloží\nmu spravidla v rozsudku, aby ju poškodenému nahradil, ak bol nárok riadne a včas\nuplatnený. Predmetné ustanovenie Trestného poriadku umožňuje poškodenému, aby už\nv rámci trestného konania, v medziach tzv. adhézneho konania, dosiahol prisúdenie nároku\nna náhradu škody. Ústavný súd na tomto mieste opäť poukazuje na prienik vnútroštátneho\npráva s únijným právom, ktorý implikuje povinnosť konajúceho súdu postupovať\na vykladať relevantné procesné ustanovenia týkajúce sa rozhodovania o uplatnenom nároku\npoškodeného na náhradu škody v súlade s únijnými normami. V tomto smere upriamuje\nústavný súd pozornosť na jeden z cieľov smernice č. 2011/36/EÚ, podľa ktorého je u obetí\ntrestnej činnosti, ktoré už utrpeli následky zneužívania a ponižujúceho zaobchádzania, ktoré\nsa zvyčajne spájajú s obchodovaním s ľuďmi, ako je napríklad sexuálne vykorisťovanie,\npotrebné zabezpečiť ich ochranu pred sekundárnou viktimizáciou a ďalšou traumou počas\ntrestného konania. Rovnako v zmysle čl. 17 smernice č. 2011/36/EÚ majú mať obete\nobchodovania s ľuďmi zabezpečený prístup k existujúcim systémom odškodnenia obetí\númyselne spáchaných trestných činov. V prípadoch obchodovania s ľuďmi, a zvlášť\nv prípade sexuálneho vykorisťovania je potrebné prihliadať na to, že ekonomická a sociálna\nsituácia poškodenej obete znásobená rizikom jej sekundárnej viktimizácie jej s veľkou\npravdepodobnosťou znemožňuje efektívne sa domáhať ochrany formou uplatnenia nároku\nna odškodnenie v civilnom konaní. Za danej situácie tak vystupuje do popredia pozitívny\nzáväzok štátu prenesený na všeobecné súdy zabezpečiť u tejto kategórie poškodených\nefektívnu ochranu ich základných práv prostriedkami trestnoprávnymi. V sťažovateľkinej\nveci boli konajúce všeobecné súdy povinné reflektovať na pozitívny záväzok efektívnej\nochrany sťažovateľky, na ktorej bol spáchaný veľmi závažný trestný čin zasahujúci do jej\nľudskej dôstojnosti a osobnostných práv. V uvedenom kontexte bolo úlohou všeobecných\n\n28\n\nsúdov vytvoriť pre sťažovateľku reálne predpoklady účinnej ochrany jej základných práv,\nteda prejednať sťažovateľkou uplatnený nárok na náhradu škody v adhéznom konaní.\n32. V rozpore s uvedenou požiadavkou však okresný súd vo veci sťažovateľky zaujal\nstanovisko, podľa ktorého sa uplatneným nárokom sťažovateľky na náhradu škody odmietol\nv adhéznom konaní zaoberať s odôvodnením, že „na preukazovanie takéhoto nároku by\nbolo potrebné vykonať ďalšie rozsiahle dokazovanie, presahujúce potreby trestného\nkonania“. Okresný súd tak na požiadavku pozitívneho záväzku poskytnúť sťažovateľke ako\nobzvlášť zraniteľnej obeti závažného trestného činu, ktorým bolo zasiahnuté do jej\nzákladných práv, efektívnu ochranu priamo v trestnom konaní úplne rezignoval.\n33. Ústavný súd už judikoval (I. ÚS 243/07, I. ÚS 155/07, I. ÚS 402/08), že\nvšeobecný súd by nemal byť vo svojej argumentácii obsiahnutej v odôvodnení\nnekoherentný, t. j. jeho rozhodnutie musí byť konzistentné a jeho argumenty musia podporiť\npríslušný záver. Súčasne musí dbať tiež na jeho celkovú presvedčivosť, teda na to, aby\npremisy zvolené v rozhodnutí, rovnako ako závery, ku ktorým na základe týchto premís\ndospel, boli pre širšiu právnickú (ale aj laickú) verejnosť prijateľné, racionálne, ale\nv neposlednom rade aj spravodlivé a presvedčivé. Pokiaľ všeobecný súd dospeje\nk rozhodnutiu bez toho, aby sa vo svojom rozhodnutí vysporiadal so všetkými\nrozhodujúcimi skutočnosťami tvoriacimi základ pre toto rozhodnutie, treba rozhodnutie\nvšeobecného súdu považovať za arbitrárne, teda za rozporné s čl. 46 ods. 1 ústavy a s čl. 6\nods. 1 dohovoru (I. ÚS 265/05). Z judikatúry ústavného súdu (III. ÚS 623/2017) ďalej\nvyplýva, že arbitrárnosť a zjavná neodôvodnenosť rozhodnutí všeobecných súdov je\nnajčastejšie daná rozporom súvislosti ich právnych argumentov a skutkových okolností\nprerokúvaných prípadov s pravidlami formálnej logiky alebo absenciou jasných\na zrozumiteľných odpovedí na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace\ns predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu.\n34. S odkazom na predchádzajúci bod odôvodnenia tohto nálezu chce ústavný súd\npoukázať na časť odôvodnenia namietaného rozsudku okresného súdu, ktoré sa vo svojich\ndôsledkoch priamo dotýka rozhodovania o rozsahu sťažovateľkou uplatňovaného nároku\nna náhradu škody spôsobenej trestným činom, ktorého je sťažovateľka obeťou. Okresný súd\n\n29\n\nv odôvodnení namietaného rozsudku uviedol túto argumentáciu: „... podľa názoru súdu\nnebolo jednoznačne preukázané, že by v súvislosti s trestnou činnosťou obžalovaného mohla\nvzniknúť posttraumatická stresová porucha. Obe znalkyne v tejto trestnej veci pripustili\nmožnosť, že posttraumatická stresová porucha mohla vzniknúť aj iným spôsobom, či už\nvykonávaním prostitúcie dobrovoľným spôsobom a potom na ospravedlnenie tejto činnosti\nuviesť inú osobu, ktorá sa mala na tomto podieľať, avšak podľa názoru súdu spúšťačom\ntejto possttraumatickej stresovej poruchy mohlo byť jednoznačne preverovanie svedkyne\na poškodenej ohľadom platenia falošnou bankovkou a to vzhľadom na trestnú sadzbu, ktorá\npri trestných činoch podľa § 270 a 271 páchateľovi hrozí, čo pripustila\n(takýto listinný dôkaz bol známy súdu až pri jej výsluchu).“ Takto prezentovaným\nodôvodnením okresný súd vylúčil právny záver, že poškodenie zdravia sťažovateľky\nv podobe posttraumatickej stresovej poruchy (ktorá jej bola preukázateľne diagnostikovaná\nkvalifikovanými odborníkmi) jej bolo spôsobené trestným činom obchodovania s ľuďmi,\nktorého je sťažovateľka obeťou a zo spáchania ktorého uznal okresný súd obžalovaného\nvinným. Ústavný súd sa v tomto smere podrobne oboznámil s celým odôvodnením\nnamietaného rozsudku okresného súdu a konštatuje, že prezentovaný právny záver\nokresného súdu je arbitrárny. Odborníci (znalci), ktorí realizovali v rámci vedeného\ntrestného konania znalecké dokazovanie a vypracovali znalecký posudok k otázke\nprítomnosti posttraumatickej stresovej poruchy u sťažovateľky a ktorých zistenia sú\npodrobne prezentované na stranách 9 až 12 odôvodnenia namietaného rozsudku okresného\nsúdu, jasne vo svojich vyjadreniach konštatovali odborné závery, že „U svedkyne\npoškodenej v čase znaleckého vyšetrenia zistili, že trpí na posttraumatickú (PSD) stresovú\nporuchu, ktorá u nej vznikla ako reakcia na mimoriadne intenzívnu stresovú udalosť. Vznik\ntejto posttraumatickej stresovej poruchy je v príčinnej súvislosti s vyšetrovanou udalosťou\nako následok tohto trestného činu. K rozvoju posttraumatickej stresovej poruchy\nu menovanej dochádzalo postupne od návratu na Slovensko a od 21.8.2014 je menovaná\nv psychiatrickej ambulantnej starostlivosti ambulancii\n\n.“. Znalci teda\n\nv znaleckých posudkoch označili ako príčinu vzniku predmetnej duševnej choroby\nsťažovateľky vyšetrovaný trestný čin, ktorý bol na sťažovateľke spáchaný a ktorý z ich\nodborného hľadiska predstavoval práve tú „mimoriadne silnú stresovú udalosť“, ktorú\nštandardne psychiatrická prax prezentuje ako príčinu vzniku psychického ochorenia –\n\n30\n\nposttraumatickej stresovej poruchy. V znaleckom posudku dodatočne okresnému súdu\nznalci odborne vysvetlili, že bol rozvoj tejto duševnej choroby u sťažovateľky postupný\na v rámci tohto rozvoja „Udalosť, že platila falošnou bankovkou mohla byť spúšťačom\ntakejto posttraumatickej stresovej poruchy.“. Okresný súd si však zjavne iracionálne\n(nepochopením odbornej problematiky) zamenil pojem spúšťač s pojmom príčina. Inými\nslovami, znalci za príčinu diagnostikovanej duševnej choroby sťažovateľky neoznačili, tak\nako to nesprávne pochopil okresný súd, platbu falošnou bankovkou (táto okolnosť mohla\nbyť podľa vyjadrenia znalcov iba prechodným spúšťačom), ale za príčinu označili trestný\nčin obchodovania s ľuďmi, ktorého sa sťažovateľka stala obeťou. Skutkový úsudok\nokresného súdu, že posttraumatická stresová porucha u sťažovateľky bola spôsobená\nplatbou falošnou bankovou, tak vychádzal z celkom zjavne nesprávnej premisy, keď si\nokresný súd zamenil pojem spúšťač s pojmom príčina, resp. ich považoval za obsahovo\ntotožné (čo nie je pravdou). Výsledný právny záver, ktorý okresný súd prijal, a síce, že\n„nebolo jednoznačne preukázané, že by v súvislosti s trestnou činnosťou obžalovaného\nmohla vzniknúť posttraumatická stresová porucha“, sa teda opiera o logicky nesprávny\núsudok, na základe čoho kvalifikuje ústavný súd uvedený právny záver namietaného\nrozsudku okresného súdu ako arbitrárny.\n35. Pri posúdení otázky príčiny vzniku psychickej choroby sťažovateľky, ktorá jej\nbola nesporne diagnostikovaná, bolo úlohou okresného súdu venovať náležitú pozornosť\nodborným záverom znaleckého posudku, teda sa s nimi oboznámiť s náležitým\nporozumením a následne ich vyhodnotiť v kontexte posúdenia rozsahu uplatneného nároku\nsťažovateľky na náhradu škody. Ako vyplýva z predchádzajúceho bodu odôvodnenia tohto\nnálezu, okresný súd požiadavku oprieť prijatý právny záver svojho rozhodnutia\no konzistentné a logické dôvody zjavne nezvládol.\n36. Vychádzajúc zo všetkých uvedených čiastkových záverov, ústavný súd\nkvalifikuje označený postup konajúcich súdov, resp. namietaný postup a namietané\nuznesenia krajského súdu, ktorý v odvolacom stupni požadovanú nápravu jednotlivých\npochybení prvostupňového súdu nezjednal (neprípustne dôvodiac tým, že sťažovateľka\nneuplatnila svoj nárok na náhradu škody perfektne, teda predpísaným zákonným\nspôsobom), ako porušenie základných práv sťažovateľky na zachovanie ľudskej dôstojnosti\n31\n\npodľa čl. 19 ods. 1 ústavy, na ochranu pred neoprávneným zasahovaním do súkromného\na rodinného života podľa čl. 19 ods. 2 ústavy, na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy\na práv na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a na rešpektovanie\nsúkromného života podľa čl. 8 ods. 1 dohovoru (bod 1 výroku nálezu).\n37. V súvislosti s namietaným porušením čl. 13 dohovoru ústavný súd poukazuje\nna svoju doterajšiu judikatúru, podľa ktorej z čl. 13 dohovoru vyplýva pre fyzické osoby\na právnické osoby procesné právo akcesorickej povahy mať účinné právne prostriedky\nnápravy pred národným orgánom v prípade porušenia ostatných ľudských práv chránených\ndohovorom (III. ÚS 38/05, II. ÚS 99/2011).\n38. Ústavný súd predstavuje v Slovenskej republike posledný inštitucionálny\nmechanizmus ochrany základných práv a slobôd a ľudských práv a základných slobôd,\nktorý nastupuje v prípade zlyhania všetkých ostatných do úvahy prichádzajúcich orgánov\nverejnej moci. V tejto súvislosti ústavný súd uvádza, že sťažovateľka mala k dispozícii\núčinný prostriedok nápravy, ktorý aj využila podaním odvolania a ústavnej sťažnosti, a tak\nbola jej právam poskytnutá ochrana jednak zo strany krajského súdu, ktorý sa odvolaním\nsťažovateľky zaoberal a rozhodol o ňom, ale aj zo strany ústavného súdu. Ústavný súd preto\nkonštatuje, že v predmetnej veci nezistil súvislosť medzi namietaným porušením čl. 13\ndohovoru a namietaným uznesením krajského súdu, preto návrhu v tejto časti nevyhovel\n(bod 4 výroku nálezu). Vyslovenie porušenia základných práv sťažovateľky podľa ústavy\na jej práv zaručených dohovorom namietaným uznesením krajského súdu napĺňa účel, ktorý\nsťažovateľka sledovala podaním sťažnosti ústavnému súdu.\nIII.\n39. Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti a svojím\nrozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím boli porušené práva alebo slobody,\ntakéto rozhodnutie zruší. Ústavný súd môže zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie. Keďže\nústavný súd konštatoval porušenie označených základných práv sťažovateľky zaručených\nústavou a práv zaručených dohovorom, tak ako to je uvedené vo výrokovej časti tohto\nrozhodnutia, v zmysle § 56 ods. 2 a 3 písm. b) zákona o ústavnom súde namietané\nuznesenie krajského súdu zrušil a vec vrátil krajskému súdu na ďalšie konanie (bod 2\n\n32\n\nvýroku nálezu), v ktorom je krajský súd viazaný právnym názorom ústavného súdu\nvysloveným v tomto rozhodnutí (§ 56 ods. 6 zákona o ústavnom súde).\n40. Sťažovateľka prostredníctvom svojho právneho zástupcu žiadala, aby jej ústavný\nsúd priznal náhradu trov konania pred ústavným súdom, ktorých výšku špecifikovala\ncelkovou sumou 570,06 €. Pri stanovení výšky priznanej náhrady trov právneho zastúpenia\nsťažovateľky ústavný súd vychádzal z ustanovení § 1 ods. 3, § 11 ods. 3, § 13 ods. 2 a § 14\nods. 1 písm. a) a c) vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004\nZ. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení\nneskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“) s tým, že predmet konania pred ústavným\nsúdom (konanie o sťažnosti v zmysle čl. 127 ústavy) je v zásade nevyjadriteľný v peniazoch\na je nezameniteľný s primeraným finančným zadosťučinením alebo s hodnotou predmetu\nsporu, o ktorom sa koná pred všeobecným súdom (napr. I. ÚS 129/03, III. ÚS 11/05,\nIII. ÚS 142/06). Základná sadzba tarifnej odmeny za jeden úkon právnej služby vykonaný\nv roku 2017 v konaní pred ústavným súdom sa určí ako 1/6 z výpočtového základu\n(t. j. zo sumy 884 €), čo predstavuje sumu 147,33 €, a hodnota režijného paušálu\npredstavuje sumu 8,84 €. Základná sadzba tarifnej odmeny za jeden úkon právnej služby\nvykonaný v roku 2018 v konaní pred ústavným súdom sa určí ako 1/6 z výpočtového\nzákladu (t. j. zo sumy 921 €), čo predstavuje sumu 153,50 €, a hodnota režijného paušálu\npredstavuje sumu 9,21 €. Ústavný súd priznal sťažovateľke náhradu trov právneho\nzastúpenia za dva úkony právnej služby vykonané v roku 2017 (prevzatie a príprava\nzastúpenia sťažovateľky a tiež podanie sťažnosti) a za jeden úkon právneho zastúpenia\nvykonaný v roku 2018 (stanovisko k vyjadreniu krajského súdu), čo celkovo predstavuje\nsumu 448,16 €. K tomu bolo potrebné pripočítať režijný paušál v celkovej výške 26,89 €\na takisto sumu zodpovedajúcu položke platcu DPH. Trovy konania v celkovej\n\nsume\n\n570,06 € je povinný zaplatiť sťažovateľke krajský súd na účet jej právneho zástupcu (bod 3\nvýroku nálezu).\n41. Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie\nje prípustný opravný prostriedok, toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho\ndoručenia účastníkom konania.\n\n33\n\nP o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.\n\nV Košiciach 5. februára 2019\n\n34", "vazby": {"registre": ["preskúmanie rozhodnutia súdov", "prieťahy", "preskúmanie rozhodnutia iných org.", "práva a slobody – právo na súdnu a inú právnu ochranu-právo na prerokovanie veci - bez zbytočných prieťahov", "práva a slobody – právo na súdnu a inú právnu ochranu-právo na súdnu ochranu", "poškodený-poučovacia povinnosť orgánov činných v trestnom konaní", "náhrada škody (ujma)-ujma na zdraví", "práva a slobody – základné ľudské práva a slobody-právo na nedotknuteľnosť osoby, súkromia", "práva a slobody – právo na súdnu a inú právnu ochranu-právo na spravodlivý proces", "trestné konanie-trestný poriadok", "práva a slobody – základné ľudské práva a slobody-právo na zachovanie ľudskej dôstojnosti, osobnej cti, dobrej povesti a na ochranu mena", "trestné konanie-adhézne", "práva a slobody – základné ľudské práva a slobody-právo na nedotknuteľnosť osoby, súkromia", "výklad (interpretácia)-ústavne konformný", "práva a slobody – právo na súdnu a inú právnu ochranu-právo na súdnu ochranu", "európske právo", "práva a slobody – základné ľudské práva a slobody-právo na zachovanie ľudskej dôstojnosti, osobnej cti, dobrej povesti a na ochranu mena", "poškodený-poučovacia povinnosť orgánov činných v trestnom konaní", "trestné konanie-adhézne", "trestné stíhanie", "náhrada škody (ujma)-ujma na zdraví", "práva a slobody – právo na súdnu a inú právnu ochranu-právo na spravodlivý proces"], "ustanovenia": ["čl. 127 ods. 1 ústavy"], "vyrok_vztahy": [{"sz": "1To/9/2017", "guid": null, "vztah": "zrusene"}]}, "cituje": [], "citovane_v": []}