{"guid": "ussr:b3ac1b45-7ff5-4ab3-acbe-8094533225f0", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2019:3.US.53.2019.1", "spisova_znacka": "III. ÚS 53/2019", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 53/2019 z 5. 2. 2019", "citacia": "uznesenie Ústavného súdu SR z 5. februára 2019, sp. zn. III. ÚS 53/2019, ECLI:SK:USSR:2019:3.US.53.2019.1", "identifikacne_cislo": null, "sud": {"guid": "ussr", "nazov": "Ústavný súd Slovenskej republiky", "typ": "ustavny", "slug": "ustavny-sud"}, "sudca": "Rudolf Tkáčik", "sudca_id": 1080, "sudca_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/sudca/rudolf-tkacik-1080", "datum_vydania": "2019-02-05", "forma": "Uznesenie", "povaha": ["odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta"], "oblast": ["Ústavné právo"], "podoblast": ["konanie o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": "III.", "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-1", "nazov": "čl. 46 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-1", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-46"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-48.odsek-2", "nazov": "čl. 48 ods. 2 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-48.odsek-2", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-48"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/209/#clanok-6", "nazov": "čl. 6 Dohovoru", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/209/#clanok-6", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/209-1992/clanok-6"}, {"iri": "/SK/ZZ/1991/23/#clanok-36.odsek-1", "nazov": "čl. 36 ods. 1 zákona č. 23/1991 Zb.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1991/23/#clanok-36.odsek-1", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/23-1991/clanok-36"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "nazov": "čl. 127 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-127"}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 48 ods. 2", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 48 ods. 2", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 48 ods. 2", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6", "nazov": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6", "judikatura_url": null}, {"iri": "ústavný zákon č. 23/1991 Zb., ktorým sa uvádza Listina základných práv a slobôd čl. 36 ods. 1", "nazov": "ústavný zákon č. 23/1991 Zb., ktorým sa uvádza Listina základných práv a slobôd čl. 36 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyústavný zákon č. 23/1991 Zb., ktorým sa uvádza Listina základných práv a slobôd čl. 36 ods. 1", "judikatura_url": null}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-46", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-48", "/SK/ZZ/1992/209#clanok-6", "/SK/ZZ/1991/23#clanok-36", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-127"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://www.ustavnysud.sk/docDownload/b3ac1b45-7ff5-4ab3-acbe-8094533225f0", "zdroj": "ussr", "url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2019:3.US.53.2019.1", "api_url": "https://sk.advokati.digital/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2019:3.US.53.2019.1", "text_url": "https://sk.advokati.digital/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2019:3.US.53.2019.1/text", "citacie_n": 0, "text": "SLOVENSKÁ REPUBLIKA\n\nUZNESENIE\nÚstavného súdu Slovenskej republiky\nIII. ÚS 53/2019-86\nÚstavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 5. februára 2019\npredbežne prerokoval sťažnosť\n\n,\n\n, zastúpeného\n\nspoločnosťou Právne centrum s. r. o., Mýtna 42, Bratislava, v mene ktorej koná konateľka\na advokátka JUDr. Katarína Bystrická, vo veci namietaného porušenia jeho základného\npráva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, čl. 36 ods. 1\nListiny základných práv a slobôd a podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva\nna spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv\na základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.\n2 Cdo 114/2017 z 31. júla 2018 a takto\nrozhodol:\nSťažnosť\n\nodmieta.\nOdôvodnenie:\nI.\n\n1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola\n20. novembra 2018 doručená sťažnosť\n\n,\n\n(ďalej len\n\n„sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa\nčl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), čl. 36 ods. 1 Listiny\nzákladných práv a slobôd (ďalej len „listina“) a podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva\nna spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv\n\na základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej\nrepubliky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 2 Cdo 114/2017 z 31. júla 2018 (ďalej len\n„napadnuté uznesenie“).\n2. Sťažovateľ v sťažnosti uviedol, že bol účastníkom konania o nahradenie prejavu\nvôle v procesnom postavení žalobcu vedeného na Okresnom súde Galanta (ďalej len\n„okresný súd“) pod sp. zn. 25 C 141/2012. Okresný súd v označenom konaní rozhodol\nv poradí druhým rozsudkom z 30. marca 2015 tak, že návrh sťažovateľa zamietol.\nProti uvedenému rozsudku okresného súdu podal sťažovateľ odvolanie, o ktorom rozhodol\nKrajský súd v Trnave (ďalej len „krajský súd“) zmeňujúcim rozsudkom sp. zn.\n23 Co 518/2015 z 19. decembra 2016 (ďalej len „zmeňujúci rozsudok“) tak, že rozhodnutie\nsúdu prvej inštancie zmenil tak, že návrhu vyhovel. Žalovaný nespokojný so zmeňujúcim\nrozsudkom odvolacieho súdu podal dovolanie, o ktorom rozhodol najvyšší súd napadnutým\nuznesením tak, že zrušil dovolaním napadnutý zmeňujúci rozsudok krajského súdu a vec mu\nvrátil na ďalšie konanie.\n3. Sťažovateľ v sťažnosti argumentuje a poskytuje svoj právny pohľad na vec,\npričom tvrdí, že napadnuté uznesenie najvyššieho súdu je arbitrárne, porušujúce jeho\noznačené základné práva. Podstata jeho argumentácie v sťažnosti je založená na nesúhlase\ns právnym záverom najvyššieho súdu, ktorý zasiahol do právoplatne ukončeného sporu\nbez toho, aby boli splnené dôvody prípustnosti dovolania. Nesúhlasí s názorom dovolacieho\nsúdu, ktorý spornú právnu otázku posúdil ako takú, ktorá ešte nebola riešená v rozhodovacej\npraxi najvyššieho súdu. Sťažovateľ ďalej tvrdí, že dovolací súd pripustil nové dôkazy\npredložené žalovaným, rozhodol o prípustnosti dovolania, hoci podľa jeho názoru neboli\nnaplnené zákonom určené dôvody podľa zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok\nv znení neskorších predpisov (ďalej aj „CSP“). Tvrdí tiež, že najvyšší súd v rámci\nhodnotenia skutkovej a právnej argumentácie prihliadal len na argumentáciu protistrany,\na teda rozhodnutie je jednostranné, arbitrárne, pričom v odôvodnení napadnutého uznesenia\nnajvyššieho súdu údajne absentuje právne posúdenie predloženej otázky dovolacím súdom.\n4. Sťažovateľ v závere svojej sťažnosti navrhol, aby ústavný súd vo veci rozhodol\nnálezom, v ktorom vysloví porušenie jeho označených práv napadnutým uznesením\n\n2\n\nnajvyššieho súdu, napadnuté uznesenie najvyššieho súdu zruší a vec mu vráti na ďalšie\nkonanie, a zároveň mu prizná náhradu trov konania.\nII.\n5. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb\nalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,\nalebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú\nSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak\no ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.\n6. Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania\npred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.\n7. Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1\nzákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu\nSlovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších\npredpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti\nnavrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona\no ústavnom súde.\n8. Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom\nprerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na ktorých\nprerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,\nneprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy\npodané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.\n9. Ústavný súd predbežne prerokoval sťažnosť sťažovateľa podľa § 25 ods. 1 zákona\no ústavnom súde a skúmal, či neexistujú dôvody na jej odmietnutie podľa § 25 ods. 2\nzákona o ústavnom súde.\n\n3\n\n10. Podstatou sťažnosti je namietané porušenie jeho základného práva podľa čl. 46\nods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ku ktorému malo\ndôjsť napadnutým uznesením najvyššieho súdu.\n11. Porušenie označeného základného práva sťažovateľ vidí v namietanej\nnesprávnosti právnych záverov v napadnutom uznesení najvyššieho súdu, ktorým bol\nzmeňujúci rozsudok odvolacieho súdu zrušený.\n12. Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať\na posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov\nviedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi\nbol, alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery\nzo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje\nna kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne\ns medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách (I. ÚS 13/00,\nmutatis mutandis II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01).\n13. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať také\nrozhodnutia všeobecných súdov, ak v konaniach, ktoré im predchádzali, alebo samotných\nrozhodnutiach došlo k porušeniu základného práva alebo slobody, pričom skutkové a právne\nzávery všeobecného súdu môžu byť predmetom preskúmavania vtedy, ak by vyvodené\nzávery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska\nneospravedlniteľné a neudržateľné, zároveň by mali za následok porušenie základného\npráva alebo slobody (I. ÚS 13/00, mutatis mutandis I. ÚS 37/95, II. ÚS 58/98, I. ÚS 5/00,\nI. ÚS 17/00) a zároveň by mali za následok porušenie niektorého z princípov spravodlivého\nprocesu, ktoré neboli napravené v inštančnom (opravnom) postupe všeobecných súdov.\n14. Ústavný súd po preskúmaní napadnutého uznesenia konštatuje, že dôvody, ktoré\nsťažovateľa viedli k záveru o porušení jeho označených práv napadnutým uznesením\nnajvyššieho súdu, sú neopodstatnené. Ako to vyplýva z odôvodnenia napadnutého\nuznesenia najvyššieho súdu, prípustnosť dovolania bola založená na dôvode podľa § 421\nods. 1 písm. b) CSP. Právna otázka, ktorá podľa dovolateľa nebola riešená v rozhodovacej\n\n4\n\npraxi najvyššieho súdu, spočívala v tom, či § 140 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky\nzákonník v znení neskorších predpisov (ďalej len „Občiansky zákonník“) má prednosť\npred ustanoveniami zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 180/1995 Z. z.\no niektorých opatreniach na usporiadanie vlastníctva k pozemkom v znení neskorších\npredpisov (ďalej len zákon č. 180/1995 Z. z.“) tak, ako to ustálil krajský súd v zmeňujúcom\nrozsudku. Dovolateľ v tejto súvislosti argumentoval tým, že vylúčenie aplikácie § 140\nObčianskeho zákonníka nebolo až do prijatia novely zákona č. 180/1995 Z. z. explicitné\n(pozri § 19 ods. 4 zákona č. 180/1995 Z. z., pozn.), ale vychádzajúc z účelu a zmyslu normy\nuvedenej v § 19 ods. 3 zákona č. 180/1995 Z. z. implicitne vyplývalo, že je vylúčená\naplikácia § 140 Občianskeho zákonníka (body 3, 6, 7 a 8 odôvodnenia napadnutého\nuznesenia najvyššieho súdu). Ústavný súd tak námietku sťažovateľa, že neboli splnené\npodmienky prípustnosti dovolania, hodnotí ako neopodstatnenú. Najvyšší súd postupoval\npodľa príslušných ustanovení Civilného sporového poriadku, pričom zároveň zreteľne\na jednoznačne identifikoval spornú právnu otázku, ako aj právne posúdenie veci, ktoré\npokladal dovolateľ za nesprávne, a aj argumentáciu, v čom spočíva nesprávnosť tohto\nprávneho posúdenia. Podľa názoru ústavného súdu podmienky prípustnosti dovolania boli\nv danom prípade jednoznačne splnené a aj dostatočne artikulované v odôvodnení\nnapadnutého uznesenia.\n15. Pokiaľ ide o námietku sťažovateľa, že tento dôvod prípustnosti dovolania nebol\ndaný preto, že táto otázka bola už riešená najvyšším súdom ako súdom dovolacím, ústavný\nsúd konštatuje, že sťažovateľ ani v konaní pred všeobecnými súdmi ani pred ústavným\nsúdom neuviedol ani len jedno konkrétne rozhodnutie najvyššieho súdu, ktoré by túto\nprávnu otázku výslovne riešilo, teda nepreukázal svoje tvrdenia vo vzťahu k neexistencii\ndôvodu prípustnosti dovolania. Ústavný súd naopak poukazuje na argumentáciu najvyššieho\nsúdu uvedenú v napadnutom uznesení, ktorý uviedol, že „príčinou toho, že vzhľadom\nna nejednotnú prax bolo s účinnosťou od 1. mája 2014 do predmetnej právnej úpravy\nvýslovne zakotvené, že tu neplatí predkupné právo spoluvlastníkov k pozemkom všeobecne\nvyplývajúce z ustanovenia § 140 OZ“, a konštatuje, že práve nejednotná rozhodovacia prax\nbola dôvodom legislatívnej zmeny, preto najvyšší súd ako súd dovolací mal riešiť túto\nprávnu otázku, keďže dovtedy dovolacím súdom riešená nebola. Ústavný súd aj túto\n\n5\n\nnámietku sťažovateľa považuje za neopodstatnenú. V nadväznosti na to sa z odôvodnenia\nnapadnutého uznesenia najvyššieho súdu presvedčil o tom, že aj ďalšia námietka\nsťažovateľa spočívajúca v tvrdení, že v napadnutom rozhodnutí absentuje právne posúdenie\ndovolacieho súdu, je zjavne neopodstatnená, keďže najvyšší súd hodnotil účel normy,\nktorým bolo usporiadanie vlastníctva k pozemkom zastavaným stavbami do 24. júna 1991\nna účely poľnohospodárskej výroby, a dospel k záveru, že pokiaľ by sa aj v týchto\nprípadoch\n\nuplatňovalo\n\nvšeobecné\n\npredkupné\n\nprávo\n\nspoluvlastníka\n\nk pozemkom,\n\nnedochádzalo by k usporiadaniu právnych vzťahov, ale by sa len právne vzťahy\nkonštituovali. Inými slovami, najvyšší súd, vychádzajúc z účelu normy a jej systematického\nvýkladu, dospel k záveru, že zákon č. 180/1995 Z. z., konkrétne jeho ustanovenie §19 ods. 3\nv týchto súvislostiach predstavuje lex specialis vo vzťahu k Občianskemu zákonníku ako\nlex generalis. Uvedená argumentácia ako právne posúdenie spornej právnej otázky\nzrozumiteľne a jasne vyplýva z bodov 14 a 15 odôvodnenia napadnutého uznesenia.\n16. Ústavný súd konštatuje, že právny názor najvyššieho súdu je v napadnutom\nrozhodnutí zdôvodnený vyčerpávajúcim spôsobom a presvedčivo. Najvyšší súd vo svojom\nrozhodnutí dostatočným spôsobom uviedol dôvody a úvahy, pre ktoré bolo potrebné\nzmeňujúci rozsudok odvolacieho súdu zrušiť, teda jeho rozhodnutie nie je možné považovať\nza arbitrárne ani svojvoľné. Závery najvyššieho súdu sú podľa názoru ústavného súdu\nlogické, argumentačne konzistentné, nepopierajú zmysel a účel aplikovaných noriem\nplatného práva, a preto ich možno za daných skutkových okolností považovať aj za ústavne\nkonformné.\n17. V súvislosti so skutočnosťou, že ide o zrušujúce rozhodnutie najvyššieho súdu,\nústavný súd poukazuje aj na to, že základné právo na súdnu ochranu (siedmy oddiel ústavy)\n„je výsledkové“, to znamená, musí mu zodpovedať proces ako celok, a skutočnosť, či\nnapadnuté konanie ako celok bude spravodlivé, závisí od pokračujúceho konania\na rozhodnutia všeobecných súdov (m. m. III. ÚS 33/04, IV. ÚS 163/05, II. ÚS 307/06,\nII. ÚS 155/08).\n18. Vychádzajúc z uvedeného a s poukazom na to, že obsahom označeného\nzákladného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, čl. 36 ods. 1 listiny ako aj práva podľa čl. 6\n\n6\n\nods. 1 dohovoru nie je právo na rozhodnutie v súlade s právnym názorom účastníka súdneho\nkonania, resp. právo na úspech v konaní (II. ÚS 218/02, resp. I. ÚS 3/97), ústavný súd\ndospel k záveru, že medzi napadnutým uznesením najvyššieho súdu a namietaným\nporušením označených práv neexistuje taká príčinná súvislosť, ktorá by signalizovala reálnu\nmožnosť vyslovenia ich porušenia po prípadnom prijatí sťažnosti na ďalšie konanie.\nÚstavný súd preto pri predbežnom prerokovaní túto časť sťažnosti odmietol podľa § 25\nods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.\n19. Sťažovateľ tiež namietal, že napadnutým uznesením najvyššieho súdu bolo\nporušené jeho základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 48 ods. 2 ústavy. Ústavný súd\nv súvislosti s označeným článkom ústavy konštatuje, že obsahuje viacero čiastkových\nzákladných práv, pričom z celého obsahu sťažnosti nie je bez pochybností zrejmé, ktoré\nčiastkové právo mal sťažovateľ na mysli. Sťažnosť v tejto časti neobsahuje jednak slovné\npomenovanie namietaného základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a ani\nkorešpondujúcu ústavnoprávne relevantnú argumentáciu.\n20. Ústavný súd je toho názoru, že sťažnosť v tejto jej časti pôsobí nedostatočne\na neurčito, vytvára priestor pre dohady a dedukcie, čo sa pri uplatnení námietky o porušení\nzákladných práv v konaní pred ústavným súdom zásadne neakceptuje (m. m.\nIII. ÚS 26/2012, III. ÚS 241/2013, III. ÚS 244/2014).\n21. Ústavný súd preto v súlade so svojou stabilnou judikatúrou (m. m.\nIV. ÚS 409/04, IV. ÚS 168/05, III. ÚS 357/2010, III. ÚS 206/2010 a iné) so zreteľom\nna kvalifikované\n\nprávne\n\nzastúpenie\n\nsťažovateľa\n\nsťažnosť\n\nv tejto\n\nčasti\n\nodmietol\n\npre nesplnenie zákonom predpísaných náležitostí.\n22. Pretože sťažnosť bola odmietnutá v celom rozsahu, ústavný súd o ďalších\nnárokoch na ochranu ústavnosti uplatnených v sťažnosti nerozhodoval.\nP o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.\nV Košiciach 5. februára 2019\n\n7", "vazby": {"registre": ["preskúmanie rozhodnutia súdov", "pôda, pôdny fond-obmedzenie prevodu", "dovolanie-prípustnosť", "arbitrárnosť", "dovolanie-dovolacie dôvody", "práva a slobody – právo na súdnu a inú právnu ochranu-právo na súdnu ochranu"], "ustanovenia": ["čl. 127 ods. 1 ústavy"]}, "cituje": [], "citovane_v": []}