{"guid": "ussr:94e0eda9-c975-489e-b894-6f6f06b38e5e", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2019:2.US.588.2018.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 588/2018", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 588/2018 z 13. 12. 2018", "citacia": "uznesenie Ústavného súdu SR z 13. decembra 2018, sp. zn. II. ÚS 588/2018, ECLI:SK:USSR:2019:2.US.588.2018.1", "identifikacne_cislo": null, "sud": {"guid": "ussr", "nazov": "Ústavný súd Slovenskej republiky", "typ": "ustavny", "slug": "ustavny-sud"}, "sudca": null, "sudca_id": null, "sudca_url": null, "datum_vydania": "2018-12-13", "forma": "Uznesenie", "povaha": ["odmieta", "odmieta"], "oblast": ["Ústavné právo"], "podoblast": ["konanie o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": "II.", "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-48.odsek-2", "nazov": "čl. 48 ods. 2 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-48.odsek-2", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-48"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/209/#clanok-6.odsek-1", "nazov": "čl. 6 ods. 1 Dohovoru", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/209/#clanok-6.odsek-1", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/209-1992/clanok-6"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "nazov": "čl. 127 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-127"}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 48 ods. 2", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 48 ods. 2", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 48 ods. 2", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "nazov": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "judikatura_url": null}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-48", "/SK/ZZ/1992/209#clanok-6", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-127"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://www.ustavnysud.sk/docDownload/94e0eda9-c975-489e-b894-6f6f06b38e5e", "zdroj": "ussr", "url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2019:2.US.588.2018.1", "api_url": "https://sk.advokati.digital/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2019:2.US.588.2018.1", "text_url": "https://sk.advokati.digital/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2019:2.US.588.2018.1/text", "citacie_n": 0, "text": "SLOVENSKÁ REPUBLIKA\n\nUZNESENIE\nÚstavného súdu Slovenskej republiky\nII. ÚS 588/2018-12\nÚstavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 13. decembra\n2018 predbežne prerokoval sťažnosť\n\n,\n\n, zastúpeného\n\nadvokátskou kanceláriou Steiner & Associates s. r. o., Moyzesova 46, Košice, v mene ktorej\nkoná advokát JUDr. Pavel Šteiner, vo veci namietaného porušenia základného práva\nna prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej\nrepubliky a práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru\no ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Krajského súdu v Bratislave\nv konaní vedenom pod sp. zn. 4 Sa 12/2016 a takto\nrozhodol:\nSťažnosť\n\no d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.\nOdôvodnenie:\nI.\n\n1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 9. novembra\n2018 doručená sťažnosť\n\n(ďalej aj „sťažovateľ“ alebo „žalobca“), ktorou\n\nnamieta porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov\npodľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prejednanie\nzáležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv\na základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len\n„krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 4 Sa 12/2016 (ďalej aj „napadnuté konanie“).\n\n2. Z obsahu sťažnosti najmä vyplynulo, že 18. júla 2016 bola krajskému súdu\ndoručená správna žaloba v sociálnych veciach v právnej veci sťažovateľa ako žalobcu proti\nžalovanému Sociálnej poisťovni – ústrediu (ďalej len „žalovaný“). Konanie je vedené\npod sp. zn. 4 Sa 12/2016. Žalobca sa žalobou domáha zrušenia rozhodnutia žalovaného\nč. 33804-2/2016-BA z 11. mája 2016.\nKrajský súd následne po prijatí vyjadrenia žalovaného zaslal žalobcovi výzvu\nna vyjadrenie k vyjadreniu žalovaného k žalobe. Táto výzva bola právnemu zástupcovi\nžalobcu doručená 14. novembra 2016.\nSťažovateľ ako žalobca prostredníctvom svojho právneho zástupcu doručil\nkrajskému súdu 30. novembra 2016 svoje vyjadrenie k vyjadreniu žalovaného.\nPodľa slov sťažovateľa od tohto momentu (t. j. od 30. novembra 2016) krajský súd\nnevykonal v predmetnej veci žiaden úkon.\nDňa 24. septembra 2018 podal sťažovateľ sťažnosť na prieťahy v súdnom konaní\nv predmetnej právnej veci – konaní o správnej žalobe v sociálnych veciach sp. zn.\n4 Sa 12/2016 predsedovi krajského súdu, v ktorej poukázal na značné prieťahy v tomto\nkonaní.\nKrajský súd odpovedal sťažovateľovi na jeho sťažnosť na prieťahy v konaní svojou\nodpoveďou z 12. októbra 2018, doručenou právnemu zástupcovi sťažovateľa 16. októbra\n2018. V odpovedi krajský súd uviedol, že sťažnosť považuje za dôvodnú. Napriek tomu\nvšak krajský súd neprijal opatrenia s cieľom nápravy a odstránenia protiprávneho stavu, ale\nposkytol iba prísľub, že vo veci bude aj napriek zaťaženiu krajského súdu rozhodnuté ešte\ntento rok. Do dňa podania tejto ústavnej sťažnosti však nebolo vo veci podľa sťažovateľa\nprávoplatne rozhodnuté.\n3. Sťažovateľ k dôvodom sťažnosti adresovanej ústavnému súdu uviedol okrem\niného aj toto:\n„Predmetom konania 4Sa/12/2016 pred Krajským súdom v Bratislave je posúdenie\nzákonnosti rozhodnutia žalovaného (Sociálnej poisťovne) č. 33804-2/2016-BA, ktorého\npodstatou je vyrubenie penále za nedoplatok na poistnom. Na prvý pohľad sa môže javiť, že\nskutkové a právne okolnosti prípadu (posúdenie platnosti generálneho pardonu, časová\npôsobnosť intertemporálnych právnych noriem, gramatický výklad ustanovení zákona o soc.\n2\n\npoistení a pod.) vykazujú určitú známku zložitosti, avšak sťažovateľ poukazuje na\nskutočnosť, že Krajský súd v Bratislave posudzoval dve správne žaloby sťažovateľa s takmer\ntotožným obsahom, doručené v zhodný deň (18.07.2016). Druhým konaním vedeným pod\nsp. zn. 6S/327/2016 medzi totožnými účastníkmi napádal sťažovateľ rozhodnutie žalovaného\n(Sociálnej poisťovne) č. 33805-2/2016-BA. Rozdiel v napádaných rozhodnutiach\nžalovaného (Sociálnej poisťovne) je iba v tom, že týmito rozhodnutiami boli vyrubené\npenále za rozdielne obdobie. V oboch napádaných rozhodnutiach žalovaného (Sociálnej\npoisťovne) sa však posudzuje rovnaká právna otázka (aplikácia generálneho pardonu,\nvýklad príslušných ustanovení zákona o soc. poistení), je takmer rovnaký skutkový stav\n(s výnimkou obdobia poistného). Toto druhé konanie sp. zn. 6S/327/2016 je už právoplatne\nukončené, a to rozsudkom Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 6S/327/2016 zo dňa\n13.07.2017. Podľa názoru sťažovateľa, Krajský súd v Bratislave v predmetnom rozsudku\n6S/327/2016 dostatočne hlboko preskúmal skutkové i právne okolnosti prípadu, takmer\nidentické s okolnosťami v konaní 4Sa/12/2016 a tak z nich mohol aj v konaní 4Sa/12/2016\nvychádzať, pričom však v konaní 4Sa/12/2016 doposiaľ vo veci samej ani nerozhodol, ani\nnevykonal žiaden ďalší úkon už takmer 2 roky.\nPreto sťažovateľ nepovažuje túto vec za tak zložitú, aby bola dôvodná nečinnosť\nKrajského súdu v Bratislave a má za to, že Krajský súd v Bratislave už dávno mohol vec\nprávoplatne rozhodnúť...\nSťažovateľ má jednoznačne za to, že on žiadne prieťahy v konaní nespôsobil.\nSťažovateľ riadne a včas reagoval na výzvu Krajského súdu v Bratislave (doručená\nsťažovateľovi 14.11.2016) a svoje Vyjadrenie k vyjadreniu žalovaného preukázateľne\nKrajskému súdu v Bratislave doručil (dňa 30.11.2016). Od tohto momentu súd žalobcu\nk ničomu nevyzval, nevytýčil žiaden termín pojednávania. Sťažovateľ má za to, že sa správal\nplne v súlade s právnymi predpismi a výzvami súdu, a svojím konaním nezapríčinil prieťahy\nv konaní.\nSťažovateľ sa domnieva, že k porušeniu jeho základného práva na prerokovanie veci\nbez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy došlo v dôsledku nečinnosti alebo\nnesprávneho postupu súdu, pričom neexistovala žiadna zákonná prekážka, ktorá by bránila\nsúdu vo veci riadne konať a rozhodnúť. Pochybenie súdu vidí sťažovateľ najmä v nečinnosti\n\n3\n\nsúdu, ktorá trvá už takmer 2 roky, hoci druhý - skutkovo a právne takmer totožný prípad\n(konanie 6S/327/2016) súd právoplatne rozhodol v priebehu 1 roka od začatia konania.“\n4. Sťažovateľ navrhol vydať tento nález:\n„Právo sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48\nods. 2 Ústavy SR a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd\npostupom Krajského súdu v Bratislave bolo porušené.\nKrajskému súdu v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn. 4Sa/12/2016 prikazuje\nkonať bez zbytočných prieťahov.\nSťažovateľovi priznáva primerané finančné zadosťučinenie vo výške 10.000,- €, ktoré\nje Krajský súd v Bratislave povinný sťažovateľovi vyplatiť do dvoch mesiacov\nod právoplatnosti tohto nálezu.\nKrajský súd v Bratislave je povinný uhradiť sťažovateľovi trovy právneho zastúpenia\nvo výške 390,50 EUR do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu...“\nII.\n5. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb\nalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,\nalebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú\nSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,\nak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.\nPodľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.\no organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho\nsudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd\nnávrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento\nzákon neustanovuje inak.\nPodľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na ktorých\nprerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané\nnáležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj\nnávrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť\n\n4\n\nuznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je\nzjavne neopodstatnený.\n6. O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť vtedy, ak namietaným\nrozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom orgánu verejnej moci nemohlo vôbec dôjsť\nk porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre\nnedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným rozhodnutím, opatrením alebo\niným zásahom orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie\nktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto\nmožno považovať tú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu\nmožnosť porušenia označeného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po\njej prijatí na ďalšie konanie (porov. napr. I. ÚS 105/06, II. ÚS 66/2011, III. ÚS 155/09,\nIV. ÚS 35/02).\nIII.\n7. Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy má každý právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala\nbez zbytočných prieťahov.\nPodľa čl. 6 ods. 1 dohovoru má každý právo na to, aby jeho záležitosť bola\nspravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom.\n7.1 Účel základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov vymedzil\nústavný súd vo svojej skoršej judikatúre tak, že „účelom práva na prerokovanie veci bez\nzbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba\ndomáhajúca sa rozhodnutia štátneho orgánu“ (II. ÚS 26/95). Základné právo\nna prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je príkazom pre všetky štátne orgány na\ntaké konanie, ktoré vytvára právnu istotu pre subjekty práva. Základné právo na\nprerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zákonodarca zabezpečuje prostredníctvom\nprocesno-právnych inštitútov, ktoré sú štátne orgány vrátane všeobecných súdov povinné\nefektívne a vecne správne využívať.\n7.2 Je však prirodzené a ústavný súd to už vo svojej judikatúre zdôraznil, že každé\nnamietané porušenie základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy sa skúma vždy s ohľadom\n5\n\nna konkrétne okolnosti prípadu, pričom ústavný súd akcentuje tri základné kritériá\nv súvislosti s namietanými prieťahmi v konaní pred všeobecnými súdmi: zložitosť veci,\nsprávanie účastníkov konania a postup súdu (porov. napr. I. ÚS 3/00 alebo I. ÚS 7/02).\nMedzi kritériá, na ktoré ústavný súd tiež prihliada pri svojom rozhodovaní, patrí aj predmet\nsporu v posudzovanom konaní a význam sporu pre sťažovateľa (porov. napr. II. ÚS 32/02\nalebo I. ÚS 19/00). Napokon ústavný súd taktiež prihliada v konkrétnom prípade na čas\ntrvania konania (porov. napr. I. ÚS 92/97), resp. na celkovú dĺžku konania (porov. napr.\nIII. ÚS 123/02). Obdobne i Európsky súd pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) vo vzťahu\nk právu na prejednanie veci v primeranej lehote v zmysle čl. 6 ods. 1 dohovoru skúma\nprimeranosť lehoty (reasonable time) konania v rámci konkrétnych okolností prípadu,\naplikujúc pritom štyri základné kritériá pre posúdenie primeranosti danej lehoty: zložitosť\nveci, správanie sťažovateľa, postup štátnych orgánov a význam sporu pre sťažovateľa (pozri\nnapr. Sürmeli v. Nemecko, č. 75529/01, rozhodnutie ESĽP z 8. 6. 2006, bod 128;\nFrydlender v. Francúzsko, č. 30979/96, rozhodnutie ESĽP z 27. 6. 2000, bod 43).\n7.3 Ústavný súd však poukazuje na svoje predchádzajúce rozhodnutia, v ktorých\nopakovane vyslovil, že ojedinelá nečinnosť súdu hoci aj v trvaní niekoľkých mesiacov sama\nosebe nemusí ešte zakladať porušenie základného práva na prerokovanie veci bez\nzbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (pozri napr. III. ÚS 91/04 alebo\nII. ÚS 129/06) a že nie každý zistený prieťah v súdnom konaní má nevyhnutne za následok\nporušenie práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy\n(pozri napr. I. ÚS 46/01, III. ÚS 92/03 alebo I. ÚS 149/02, príp. III. ÚS 372/09). Na kratšie\nobdobia nečinnosti všeobecného súdu ústavný súd spravidla prihliada len vtedy, keď sa\nvyskytli opakovane a zároveň významným spôsobom ovplyvnili celkovú dĺžku súdneho\nkonania (rovnaké závery ústavný súd vyslovil taktiež napr. v III. ÚS 199/02 alebo\nI. ÚS 57/01).\n7.4 V duchu záverov deklarovaných v predchádzajúcom bode ústavný súd napríklad\nv minulosti nepovažoval postup všeobecného súdu v sporovom konaní po uplynutí jedného\nroka od podania žaloby na tomto súde do podania sťažnosti ústavnému súdu za taký postup,\nktorý by bolo možné kvalifikovať ako prieťahy v konaní takej intenzity, ktorá by zakladala\nporušenie práva zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy (pozri IV. ÚS 147/04). Z najnovšej\n6\n\njudikatúry možno odkázať na uznesenie sp. zn. II. ÚS 715/2017, ktorým ústavný súd\nodmietol z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti sťažnosť na porušenie práva na prerokovanie\nveci bez zbytočných prieťahov, keďže ústavný súd vyhodnotil dĺžku nečinnosti súdu\nod 11. marca 2015 do 22. septembra 2017 (do podania sťažnosti ústavnému súdu), t. j. 30\nmesiacov, ako dĺžku, ktorá nesignalizuje porušenie označeného práva na prerokovanie veci\nbez zbytočných prieťahov, pričom ústavný súd uviedol: „Pri rozhodovaní ústavný súd\nvychádza aj z charakteru... konania... Skutočnosť, že v posudzovanej veci nedošlo dosiaľ\nk fakultatívnemu nariadeniu pojednávania, resp. k iným úkonom zistiteľným z pohľadu\nsťažovateľa, ešte sama osebe neznamená, že odvolací súd je vo veci úplne nečinný. Ústavný\nsúd aj preto nevyhodnotil doterajšiu dĺžku odvolacieho konania od predloženia veci\nodvolaciemu súdu (11. marca 2015, pozn.) do podania tejto sťažnosti (22. septembra 2017,\npozn.) za nezlučiteľnú so základným právom podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a právom podľa\nčl. 6 ods. 1 dohovoru. K takémuto záveru ústavný súd dospel aj s prihliadnutím na krajským\nsúdom oznámený predpokladaný termín rozhodnutia vo veci (december 2017, pozn.)...\nPo preskúmaní sťažnosti a postupu krajského súdu v napadnutom konaní ústavný súd dospel\nk záveru, že doterajšia dĺžka napadnutého odvolacieho konania nesignalizuje nečinnosť\nv ústavne relevantnej intenzite, na základe ktorej by po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie\nbolo možné vysloviť porušenie sťažovateľom označených práv. Ústavný súd preto sťažnosť\nsťažovateľa pri predbežnom prerokovaní odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom\nsúde ako zjavne neopodstatnenú.“\n7.5 Prístup ústavného súdu nie je špecifickým ani z komparatívneho pohľadu,\nzohľadňujúc najmä judikatúru ESĽP. Medzi mnohými možno poukázať na viaceré\nrozhodnutia ESĽP, v zmysle ktorých ESĽP v súvislosti s právom na prejednanie veci\nv primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru s ohľadom na ojedinelú nečinnosť súdu\nčlenského štátu a charakter súdneho konania toleroval napr. 20 mesiacov nečinnosti\nodvolacieho súdu, kým rozhodol o odvolaní sťažovateľa (pozri Cesarini v. Taliansko,\nč. 11892/85, rozhodnutie ESĽP z 12. 10. 1992, body 20 – 21) alebo 28 mesiacov trvajúce\nobdobie nečinnosti súdu (od podania žaloby do výzvy súdu k jej doplneniu) v rámci\ncivilného konania (pozri Dostál v. Česká republika, č. 52859/99, rozhodnutie ESĽP\nz 25. 5. 2004, body 192 – 193).\n\n7\n\n8. Na tomto základe ústavný súd konštatuje, že doterajšia činnosť krajského súdu\nv napadnutom konaní síce nebola optimálna (keďže v jeho doterajšom priebehu došlo\nk nečinnosti krajského súdu v dĺžke takmer dvoch rokov, pozn.), avšak po podaní sťažnosti\npodľa § 62 a nasl. zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých\nzákonov v znení neskorších predpisov predsedovi krajského súdu môže dôjsť k náprave,\nt. j. postup krajského súdu môže smerovať k odstráneniu právnej neistoty sťažovateľa.\n8.1 Ani skutočnosť, že orgán štátnej správy súdu uzná sťažnosť na prieťahy\nza dôvodnú, však nemusí viesť bez ďalšieho k prijatiu v nadväznosti na to podanej sťažnosti\npodľa čl. 127 ústavy na ďalšie konanie v konaní pred ústavným súdom, pretože ústavný súd,\npridržiavajúc sa doterajšej stabilizovanej judikatúry (porov. IV. ÚS 78/07, IV. ÚS 59/08,\nIV. ÚS 323/2012, II. ÚS 456/2011, II. ÚS 228/2018), považuje za potrebné poskytnúť\nvšeobecnému súdu po podaní sťažnosti jeho predsedovi dostatočný časový priestor\nna prijatie opatrení na účel nápravy a odstránenia protiprávneho stavu zapríčineného jeho\ndovtedajšou nečinnosťou alebo neefektívnou činnosťou.\n8.2 Ústavný súd, berúc do úvahy najmä nedostatočný časový priestor poskytnutý\nna reálne pôsobenie prijatých opatrení po podanej sťažnosti na prieťahy orgánu štátnej\nsprávy krajského súdu, dospel k záveru, že uvedené skutočnosti nesignalizujú v čase\npredbežného prerokovania sťažnosti možnosť vysloviť v prípade jej prijatia na ďalšie\nkonanie porušenie v petite sťažnosti označeného základného práva sťažovateľa, a preto\nsťažnosť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol z dôvodu jej zjavnej\nneopodstatnenosti.\n9. Pre úplnosť ústavný súd dodáva, že toto rozhodnutie nebráni sťažovateľovi obrátiť\nsa opätovne so sťažnosťou na ústavný súd, ak by v budúcnosti krajský súd v napadnutom\nkonaní konal s neodôvodnenými prieťahmi.\nP o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.\nV Košiciach 13. decembra 2018\n\n8", "vazby": {"registre": ["prieťahy", "prieťahy v konaní", "prieťahy v konaní-nečinnosť"], "ustanovenia": ["čl. 127 ods. 1 ústavy"]}, "cituje": [], "citovane_v": []}