{"guid": "ussr:b31117df-a324-4924-b2ba-f5ad7c4fd387", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2018:3.US.73.2017.1", "spisova_znacka": "III. ÚS 73/2017", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 73/2017 z 24. 1. 2018", "citacia": "nález Ústavného súdu SR z 24. januára 2018, sp. zn. III. ÚS 73/2017, ECLI:SK:USSR:2018:3.US.73.2017.1", "identifikacne_cislo": null, "sud": {"guid": "ussr", "nazov": "Ústavný súd Slovenskej republiky", "typ": "ustavny", "slug": "ustavny-sud"}, "sudca": "Rudolf Tkáčik", "sudca_id": 1080, "sudca_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/sudca/rudolf-tkacik-1080", "datum_vydania": "2018-01-24", "forma": "Nález", "povaha": ["prikazuje odporcovi uhradiť trovy právneho zastúpenia", "právo porušené bolo", "právo porušené bolo", "právo porušené bolo", "právo porušené bolo", "priznáva primerané finančné zadosťučinenie", "rozhodnutie zrušuje"], "oblast": ["Ústavné právo"], "podoblast": ["konanie o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": "III.", "stav": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-17.odsek-1", "nazov": "čl. 17 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-17.odsek-1", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-17"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-17.odsek-2", "nazov": "čl. 17 ods. 2 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-17.odsek-2", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-17"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-17.odsek-5", "nazov": "čl. 17 ods. 5 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-17.odsek-5", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-17"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/209/#clanok-5.odsek-4", "nazov": "čl. 5 ods. 4 Dohovoru", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/209/#clanok-5.odsek-4", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/209-1992/clanok-5"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "nazov": "čl. 127 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-127"}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 17 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 17 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 17 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 17 ods. 2", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 17 ods. 2", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 17 ods. 2", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 17 ods. 5", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 17 ods. 5", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 17 ods. 5", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 5 ods. 4", "nazov": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 5 ods. 4", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 5 ods. 4", "judikatura_url": null}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-17", "/SK/ZZ/1992/209#clanok-5", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-127"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://www.ustavnysud.sk/docDownload/b31117df-a324-4924-b2ba-f5ad7c4fd387", "zdroj": "ussr", "url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2018:3.US.73.2017.1", "api_url": "https://sk.advokati.digital/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2018:3.US.73.2017.1", "text_url": "https://sk.advokati.digital/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2018:3.US.73.2017.1/text", "citacie_n": 0, "text": "SLOVENSKÁ REPUBLIKA\n\nNÁLEZ\nÚstavného súdu Slovenskej republiky\nV mene Slovenskej republiky\n\nIII. ÚS 73/2017-34\nÚstavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 24. januára 2018 v senáte\nzloženom z predsedu Sergeja Kohuta, zo sudkyne Jany Baricovej a sudcu Rudolfa Tkáčika\no sťažnosti\n\n, t. č. v Ústave na výkon trestu odňatia slobody\n\n,\n\nzastúpeného advokátkou JUDr. Katarínou Dušákovou, advokátska kancelária, Považská 26,\nKošice, vo veci porušenia jeho základného práva na osobnú slobodu podľa čl. 17 ods. 1, 2\na 5 Ústavy Slovenskej republiky a práva na slobodu a bezpečnosť zaručeného v čl. 5 ods. 4\nDohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu\nv Prešove č. k. 2 Tos 9/2016-1291 z 24. marca 2016 takto\nrozhodol:\n1. Základné právo\n\nna osobnú slobodu zaručené v čl. 17 ods. 1, 2 a 5\n\nÚstavy Slovenskej republiky a právo na slobodu a bezpečnosť zaručené v čl. 5 ods. 4\nDohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu\nv Prešove č. k. 2 Tos 9/2016-1291 z 24. marca 2016 p o r u š e n é b o l i .\n2. Uznesenie Krajského súdu v Prešove č. k. 2 Tos 9/2016-1291 z 24. marca 2016\nzrušuje.\n\n3. Krajský súd v Prešove j e p o v i n n ý zaplatiť\n\nprimerané\n\nfinančné zadosťučinenie v sume 1 000 € (slovom tisíc eur) do dvoch mesiacov\nod právoplatnosti tohto rozhodnutia.\n4. Krajský súd v Prešove j e p o v i n n ý uhradiť\n\ntrovy konania\n\nv sume 303,16 € (slovom tristotri eur a šestnásť centov) na účet advokátky JUDr. Kataríny\nDušákovej, advokátska kancelária, Považská 26, Košice, do dvoch mesiacov právoplatnosti\ntohto rozhodnutia.\nOdôvodnenie:\nI.\n1. Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) uznesením č. k.\nIII. ÚS 73/2017-13 zo 14. februára 2017 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady\nSlovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,\no konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon\no ústavnom súde“) sťažnosť\n\n, t. č. v Ústave na výkon trestu odňatia slobody\n\n(ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie svojho základného práva\nna osobnú slobodu zaručeného v čl. 17 ods. 1, 2 a 5 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len\n„ústava“) a práva na slobodu a bezpečnosť zaručeného v čl. 5 ods. 4 Dohovoru o ochrane\nľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Krajského súdu\nv Prešove (ďalej len „krajský súd“) č. k. 2 Tos 9/2016-1291 z 24. marca 2016, na ďalšie\nkonanie.\n2. Z obsahu sťažnosti a jej príloh vo vzťahu k petitom vymedzenému rozsahu\npožadovanej ochrany základných práv vyplýva, že sťažovateľ bol uznesením Okresného\nsúdu Poprad (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 0 Tp 86/2013 z 31. marca 2013 v spojení\ns uznesením krajského súdu sp. zn. 6 Tpo 6/2013 z 23. apríla 2013 vzatý do väzby\nz dôvodov podľa § 71 ods. 1 písm. a) a c) zákona č. 301/2005 Z. z. Trestný poriadok v znení\nneskorších predpisov (ďalej len „Trestný poriadok“) s tým, že väzba u sťažovateľa začala\nplynúť 28. marca 2013 o 23.15 h.\n\n2\n\n3. Sťažovateľ 15. februára 2016 podal žiadosť o prepustenie z väzby na slobodu\na ponúkol ako náhradu za väzbu ním zložený písomný sľub podľa § 80 ods. 1 písm. b)\nTrestného poriadku. Okresný súd uznesením č. k. 4 T 93/2014-1280 z 22. marca 2016\nzamietol žiadosť sťažovateľa o prepustenie z väzby na slobodu a jeho písomný sľub\nneprijal. Proti uvedenému uzneseniu podal sťažovateľ na neverejnom zasadnutí priamo\ndo zápisnice sťažnosť. Okresný súd „ihneď dňa 22.3.2016 predložil spis na krajský súd,\nako to vyplýva z predkladacej správy datovanej dňom 22.3.2016. Podľa prezenčnej pečiatky\nbol spis doručený na Krajský súd Prešov nasledujúci deň, t. j. 23.3.2016.“.\n4. Krajský súd uznesením č. k. 2 Tos 9/2016-1291 z 24. marca 2016 podľa § 193\nods. 1 písm. c) Trestného poriadku zamietol sťažnosť sťažovateľa. V tejto súvislosti\nsťažovateľ uviedol, že zo zápisnice o neverejnom zasadnutí krajského súdu z 24. marca\n2016 sp. zn. 2 Tos 9/2016 vyplýva, že neverejné zasadnutie sa konalo v čase od 10.30 h\ndo 11.00 h, pričom predseda senátu sa mal oboznámiť s obsahom spisu a po porade bez\nprerušenia vyhlásiť už uvedené uznesenie. Keďže spis okresného súdu sp. zn. 4 T 93/2014\nbol predložený vo viacerých zväzkoch („zväzky I. až XXII. v troch krabiciach“), sťažovateľ\npochybuje o reálnom oboznámení sa s obsahom spisu predsedom senátu „v priebehu pol\nhodiny“.\n5. Sťažovateľ namieta aj skutočnosť, že svoju sťažnosť proti uzneseniu okresného\nsúdu č. k. 4 T 93/2014-1280 z 22. marca 2016 odôvodnil prostredníctvom obhajcu\npísomným podaním doručeným okresnému súdu 23. marca 2016, ktoré však bolo krajskému\nsúdu doručené až 24. marca 2016, a teda v rovnaký deň ako bolo vydané namietané\nuznesenie krajského súdu. S ohľadom na obsah spisu a poradie listín v ňom založených\nsťažovateľ konštatuje, že krajsky súd rozhodol o jeho sťažnosti bez toho, aby sa oboznámil\ns jej písomným odôvodnením. Uvedenému tvrdeniu svedčí podľa sťažovateľa aj tá\nskutočnosť, že „v písomnom vyhotovení uznesenia zo dňa 24.3.2016, č. k. 2Tos/9/2016\nkrajský súd vôbec nereaguje na argumenty uvedené v písomnom odôvodnení sťažnosti\nzo dňa 23.3.2016 a ani žiadnym iným spôsobom sa s nimi nevysporiadal“. Z uvedeného\npodľa sťažovateľa vyplýva, že okresný súd predložil spis krajskému súdu na rozhodnutie\no jeho sťažnosti v ten istý deň, ako sám rozhodol, pričom nevyčkal na doručenie písomného\nodôvodnenia sťažnosti sťažovateľa. Následne pochybil aj krajský súd, keď vo veci rozhodol\n3\n\nbez toho, aby mu boli známe argumenty sťažovateľa, ktorými odôvodnil svoju sťažnosť.\nPodľa názoru sťažovateľa „Z predkladacej správy jasne vyplýva, že spis bol prekladaný\nihneď po rozhodnutí, teda krajskému súdu muselo byť známe, že sťažovateľ nemal reálnu\nmožnosť predložiť odôvodnenie svojej sťažnosti. Krajský súd mal preto buď sťažovateľa\nsám vypočuť alebo aspoň vykonať zisťovanie o tom, či sťažovateľ svoju sťažnosť odôvodnil.\nDo úvahy prichádzalo aj vrátenie spisu okresnému súdu, nakoľko bol predložený\npredčasne.“.\n6. Napokon sťažovateľ poukázal tiež na to, že svoju žiadosť o prepustenie z väzby\npodal už 15. februára 2016, avšak o tejto žiadosti „rozhodoval okresný súd až 22. marca\n2016, teda po 36 dňoch“.\n7. Argumentáciu sťažovateľ uzatvára konštatovaním, podľa ktorého tým, že mu\n„nebola daná možnosť riadne sa vyjadriť k dôvodom podania sťažnosti proti uzneseniu\nokresného súdu, bola sťažovateľovi odňatá možnosť predložiť v konaní argumenty a dôvody\nproti svojmu ďalšiemu ponechaniu vo väzbe“.\n8. Z už uvedených dôvodov sťažovateľ navrhol rozhodnúť vo veci týmto nálezom:\n„Základné práva sťažovateľa podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5 Ústavy Slovenskej republiky a právo\npodľa čl. 5 ods. 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením\nKrajského súdu v Prešove zo dňa 24.3.2016, č. k. 2Tos/9/2016-1291 porušené boli.\nUznesenie Krajského súdu v Prešove zo dňa 24.3.2016, č.k. 2Tos/9/2016-1291\nzrušuje. Prepúšťa sťažovateľa ihneď na slobodu.\nKrajský súd v Prešove je povinný zaplatiť sťažovateľovi primerané finančné\nzadosťučinenie v sume 5.000,- Eur do jedného mesiaca od právoplatnosti tohto nálezu.\nKrajský súd v Prešove je povinný uhradiť sťažovateľovi trovy konania na účet\nprávneho zástupcu sťažovateľa do jedného mesiaca od právoplatnosti tohto nálezu.“\n9. Na základe výzvy ústavného súdu sa po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie k veci\nvyjadril krajský súd prípisom sp. zn. Spr 10041/17 zo 4. apríla 2017, v ktorom okrem iného\nuviedol:\n\n4\n\n«V prejednávanej veci je potrebné zdôrazniť skutočnosť, že argumentačné námietky\nrelevantného charakteru obhajoby, pretože len na také vychádzajúc z vyššie uvedenej\nrozhodovacej činnosti tak ústavného súdu ako aj Európskeho súdu pre ľudské práva, sú\nvšeobecné súdy aj pri rozhodovaní o väzbe povinné reagovať a poskytnúť na ne odpoveď, sú\nzodpovedané už v rozhodnutí súdu prvého stupňa.\nŤažiskový argument obhajoby - dĺžka trvania väzby ako dôvod prepustenia\nsťažovateľa z väzby na slobodu pri jej nahradení písomným sľubom prípadne dohľadom\nprobačného a mediačného úradníka, odznel už pri výsluchu sťažovateľa pred okresným\nsúdom v rámci rozhodovania o jeho žiadosti o prepustenie z väzby na slobodu dňa\n22. marca 2016, okresný súd na tento argument popri podrobnom rozvedení na akých\nkonkrétnych skutočnostiach sú založené dôvody väzby sťažovateľa vo vyššie uvedenom\nuznesení reagoval konštatovaním, že uvedené dôvody väzby ani plynutím času od vzatia\nsťažovateľa do väzby neboli ničím oslabené a tieto pretrvávajú naďalej.\nV písomných dôvodoch sťažnosti sťažovateľ prostredníctvom svojho obhajcu už len\ndoplnil, že vo väzbe je viac ako tri roky, súd už vykonal prakticky všetky dôkazy, boli\nvypočutí všetci obžalovaní, takmer všetci svedkovia, zostáva už len oboznámiť sa\ns listinnými dôkazmi, preto vzhľadom na dĺžku trvania väzby a okolnosti prípadu je možné\nrozhodnúť o prepustení sťažovateľa na slobodu pri nahradení väzby písomným sľubom\na dohľadom probačného a mediačného úradníka.\nPopri teda dĺžke väzby obhajoba už len poukázala na stav dokazovania, od ktorého\nodvodzovala bez bližšej argumentácie možnosť prepustenia sťažovateľa na slobodu.\nOkresný súd v tejto súvislosti v odôvodnení svojho rozhodnutia podrobne poukázal\nna konkrétne dôkazy, z ktorých vyvodil dôvodnosť trestného stíhania a jednotlivé dôvody\nväzby a doložil, že po vykonaní dokazovania bolo dôvodné podozrenie o miere účasti\nsťažovateľa na spáchaní obzvlášť závažného zločinu posilnené a ani plynutím času neboli\nničím dôvody väzby oslabené.\nSťažovateľ ani prostredníctvom svojho obhajcu v písomných dôvodoch sťažnosti\nkonkrétne neuviedol aké okolností prípadu zvlášť, keď ako to vyplýva z dôvodov sťažnosti si\nbol vedomý toho, že je trestne stíhaný pre obzvlášť závažný zločin, by mali jeho prepustenie\nz väzby, a to aj pri jej nahradení, odôvodňovať. V tejto súvislosti okresný súd vo svojom\nrozhodnutí konštatoval, že podľa § 80 ods. 2 Tr. por., keďže ide o trestné stíhanie\n\n5\n\npre obzvlášť závažný zločin, by väzbu vyššie spomínanými inštitútmi bolo možné nahradiť\nlen pokiaľ by existovali výnimočné okolnosti prípadu, ktoré okresný súd nezistil\na sťažovateľ, a to ani prostredníctvom svojho obhajcu, ich taktiež nekonštatoval.\nV písomných dôvodoch sťažnosti teda sťažovateľ neuviedol žiadne konkrétne\nargumenty, na ktoré by okresný súd už nereagoval. Prostredníctvom zápisnice o výsluchu\nsťažovateľa zo dňa 22. marca 2016 a uznesenia okresného súdu z toho istého dňa sa krajský\nsúd s nimi oboznámil a prostredníctvom spomínaného uznesenia okresného súdu sa krajský\nsúd oboznámil aj s protiargumentami okresného súdu na argumenty obhajoby, s ktorými sa\nstotožnil a ich obsah pojal do svojho rozhodnutia, krajský súd sa teda s námietkami\nobhajoby oboznámil a v konečnom dôsledku na ne vo svojom rozhodnutí aj reagoval.\nVzhľadom na to, že obhajca bol pri výsluchu sťažovateľa dňa 22. marca 2016 osobne\nprítomný, ním v znesené námietky a ohľadom na ich jednoduchosť a všeobecnosť si\nnevyžadovali žiadnu osobitnú prípravu ani písomnú formu, nič preto obhajcovi nebránilo,\naby ich vzniesol priamo do zápisnice o výsluchu sťažovateľa.\nTo potom znamená, že postup krajského súdu nemal, podľa jeho názoru, z hľadiska\nmateriálnej ochrany ústavnosti materiálny dopad na ochranu práv sťažovateľa (napríklad\nIII. ÚS 259/2015).\nKeďže sťažovateľ bol pred rozhodovaním o väzbe vypočutý' okresným súdom (dňa\n22. marca 2016) a z ust. § 302 ods. 2 Tr. por. nie je možné nijakým spôsobom vyvodiť právo\nsťažovateľa byť zároveň vypočutý aj pred krajským súdom rozhodujúcim o jeho sťažnosti\nproti uzneseniu o väzbe, pričom ťažiskové námietky sťažovateľa boli obom súdom známe\na oba súdy sa nimi zaberali, nebol dôvod sťažovateľovi účasť na neverejnom zasadnutí,\nna ktorom bolo rozhodované o jeho sťažnosti proti uzneseniu o väzbe v zmysle spomínaného\nust. § 302 ods. 2 Tr. por. umožniť.\nPodľa § 189 ods. 3 Tr. por. ak podáva sťažnosť prokurátor, orgán sociálnoprávnej\nochrany detí a sociálnej kurately alebo obhajca za obvineného alebo vo vlastnom mene,\nmusí byť sťažnosť zároveň odôvodnená, s výnimkou sťažnosti prokurátora proti uzneseniu\no nevzatí do väzby.\nV prejednávanej veci podal sťažnosť priamo obžalovaný, pričom zo žiadneho\nustanovenia\n\ntrestného\n\nporiadku\n\nnevyplýva\n\npovinnosť\n\nokresného\n\nsúdu\n\nvyčkať,\n\npred predložením veci nadriadenému súdu, za doručením písomného odôvodnenia\n\n6\n\nsťažnosti, ak ju podal sám obžalovaný a ani povinnosť krajského súdu vykonať zisťovanie,\nči obvinený písomne svoju sťažnosť odôvodnil.\nOkresný súd síce nevyčkal s predložením veci krajskému súdu do uplynutia lehoty\nna podanie sťažnosti (§ 190 ods. 2 Tr. por.) vzhľadom ale na to, že sťažovateľ ako\nobžalovaný sťažnosť podal ihneď po vyhlásení napadnutého rozhodnutia do zápisnice\no svojom výsluchu a prokurátor sa svojho práva podať sťažnosť, ako to vyplýva\nzo spomínanej zápisnice, vzdal, vyčkávanie za uplynutím lehoty na podanie sťažnosti by\nbolo zbytočne prísne formálnym postupom na úkor práva sťažovateľa na prednostné\na urýchlenie vybavenie jeho väzobnej veci vyplývajúceho z ust. § 2 ods. 6, veta druhá,\nTr. por.\nVo vzťahu k námietke, že neverejné zasadnutie o sťažnosti sťažovateľa trvalo len\n30 minút, počas ktorých nebolo možné oboznámiť obsah spisu v rozsahu 22-och zväzkov,\nkrajský súd uvádza, že z ustanovení §§ 301 až 305 upravujúcich neverejné zasadnutie\nnijakým spôsobom nevyplýva povinnosť detailne, podrobne oboznámiť na neverejnom\nzasadnutí celý obsah spisu týkajúceho sa rozhodovanej veci. Analogicky z ustanovenia\n§ 295 ods. 1 Tr. por. upravujúceho postup súdu na verejnom zasadnutí vyplýva povinnosť\npredsedu senátu alebo ním určeného člena senátu na podklade spisov podať správu o stave\nveci zameranú na otázky, ktoré treba na verejnom zasadnutí riešiť. Opätovne ani v tomto\nprípade trestný poriadok neukladá povinnosť detailne oboznamovať obsah spisu, pričom\npodľa ustálenej súdnej praxe všeobecných súdov podaním správy o stave veci sa rozumie\npodanie stručného prehľadu doterajšieho konania so zameraním na problematiku, ktorá má\nbyť riešená. Na podanie stručnej správy o prejednávanej veci so zameraním na otázky,\nktoré je potrebné riešiť, je podľa názoru krajského súdu postačujúci aj čas v rozsahu 30\nminút, aj keď samotný spis má 22 zväzkov.\nNavyše o väzbe sťažovateľa a jeho spoluobvinených týkajúcich sa tej istej veci (tých\nistých 22-och zväzkov) krajský súd v senáte 2 Tos v rovnakom zložení rozhodoval pred\nvydaním napadnutého v úvode spomínaného uznesenia opakovane, a to vo veci sp. zn.\n2Tos/27/2014 dňa 28.08.2014, vo veci 2Tos/22/2015 dňa 18.06.2015, vo veci sp. zn.\n2Tos/23/2015 dňa 18.06.2015, vo veci sp. zn. 2Tos/43/2015 dňa 19.11.2015, vo veci sp. zn.\n2Tos/42/2015 dňa 19.11.2015. Obsah spisu bol teda senátu 2 Tos dlhodobo známy\na napokon formálnym neverejným, či verejným zasadnutiam predchádzajú neformálne\n\n7\n\n„predporady“ senátu, kde sa každý člen senátu má možnosť s obsahom spisu detailne\noboznámiť.\nPokiaľ bolo namietané, že okresný súd rozhodol o žiadosti sťažovateľa o prepustenie\nz väzby až dňa 22. marca 2016, teda po 36 dňoch, k tomu krajský súd uvádza, že okresný\nsúd nariadil termín výsluchu sťažovateľa a tým aj termín rozhodovania o jeho žiadosti\no prepustenie z väzby na 15. marec 2016, ktoré ale muselo byť odročené z dôvodu, že\nobhajca sťažovateľa dňa 13. marca 2016 sťažovateľovi vypovedal plnú moc, v dôsledku\nčoho musel okresný súd sťažovateľovi poskytnúť primeranú lehotu na zvolenie si obhajcu,\nkeďže v jeho prípade išlo o povinnú obhajobu.\nVo vzťahu k návrhu sťažovateľa na jeho prepustenie z väzby na slobodu krajský súd\nuvádza, že sťažovateľovi bol dňa 01. marca 2017 právoplatným rozsudkom krajského súdu\nsp. zn. 3To/44/2016, ktorým rozhodoval o odvolaniach proti rozsudku okresného súdu\nsp. zn. 4T/93/2014 zo dňa 08.09.2016 uložený trest odňatia slobody vo výmere trinástich\nrokov a dvoch mesiacov so zaradením pre jeho výkon do ústavu na výkon trestu odňatia\nslobody s maximálnym stupňom stráženia, ktorý bol následne nariadený. To znamená, že\nsťažovateľ v prejednávanej veci už nie je vo výkone väzby ale začal vykonávať spomínaný\ntrest (samozrejme so započítaním väzby, ktorú v prejednávanej veci ku dňu nariadenia\nvýkonu trestu odňatia slobody vykonal).»\n10. K vyjadreniu krajského súdu zaujal prostredníctvom svojej právnej zástupkyne\nstanovisko sťažovateľ listom z 3. mája 2017, v ktorom uviedol, že vyjadrenia súdu považuje\nza nepodstatné, keďže nemajú oporu v zákone. Zároveň uviedol, že v celom rozsahu trvá\nna dôvodoch svojej sťažnosti a súhlasí s upustením od ústneho pojednávania.\n11. Podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde prerokoval ústavný súd túto vec\nna neverejnom zasadnutí, keďže sťažovateľ a tiež krajský súd vyslovili súhlas, aby sa\nupustilo od ústneho pojednávania. Ústavný súd vychádzal pritom z listinných dôkazov\na vyjadrení nachádzajúcich sa v jeho spise.\n\n8\n\nII.\n12. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb\nalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,\nalebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú\nSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak\no ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.\n13. Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím\nrozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli\nporušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný\nzásah...\n14. Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým\nvyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané\nfinančné zadosťučinenie.\n15. Podľa čl. 17 ods. 1 ústavy osobná sloboda sa zaručuje.\n16. Podľa čl. 17 ods. 2 ústavy nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody inak,\nako z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Nikoho nemožno pozbaviť slobody len\npre neschopnosť dodržať zmluvný záväzok.\n17. Podľa čl. 17 ods. 5 ústavy do väzby možno vziať iba z dôvodov a na čas\nustanovený zákonom a na základe rozhodnutia súdu.\n18. Podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru každý, kto bol pozbavený slobody zatknutím alebo\niným spôsobom, má právo podať návrh na konanie, v ktorom by súd urýchlene rozhodol\no zákonnosti jeho pozbavenia slobody a nariadil prepustenie, ak je pozbavenie slobody\nnezákonné.\n19. Sťažovateľ vidí porušenie svojich práv v tom, že krajský súd rozhodol bez toho,\naby mal k dispozícii odôvodnenie sťažnosti proti prvostupňovému rozhodnutiu z 22. marca\n2016, ktoré bolo obhajcom sťažovateľa doručené okresnému súdu 23. marca 2016.\n9\n\nSťažovateľ tiež namieta skutočnosť, že okresný súd o jeho žiadosti rozhodol až po 36 dňoch\nod jej podania.\n20. Podľa názoru ústavného súdu za námietku s vysokou relevanciou z pohľadu\npožadovanej ústavnoprávnej ochrany základných práv a slobôd sťažovateľa možno\npovažovať predovšetkým jeho tvrdenie, že krajský súd rozhodoval o jeho sťažnosti\nproti uzneseniu okresného súdu č. k. 4 T 93/2014-1280 z 22. marca 2016 bez toho, aby mu\nbolo doručené písomné odôvodnenie tejto sťažnosti predložené okresnému súdu jeho\nobhajcom\n\n.\n\n21. Z obsahu sťažnosti, jej príloh, ale aj zo zistení ústavného súdu nepochybne\nvyplýva, že sťažovateľ ústne do zápisnice podal sťažnosť proti rozhodnutiu okresného súdu\no zamietnutí jeho žiadosti o prepustenie z väzby na slobodu, o neprijatí jeho písomného\nsľubu a o nenahradení väzby dohľadom probačného a mediačného úradníka. Sťažovateľ\npodal sťažnosť ihneď po vyhlásení rozhodnutia okresného súdu, teda 22. marca 2016.\nOkresný súd predložil vec na rozhodnutie krajskému súdu v rovnaký deň a spis bol\nkrajskému súdu doručený v nasledujúci deň, a to 23. marca 2016. Nepochybné je tiež, že\nsťažovateľ prostredníctvom obhajcu\n\ndoručil 23. marca 2016\n\nokresnému súdu písomné odôvodnenie sťažnosti podanej ústne do zápisnice 22. marca\n2016. Okresný súd toto podanie v rovnaký deň spolu s predkladacou správou (č. l. 1295\nsúdneho spisu) predložil krajskému súdu. Odôvodnenie sťažnosti bolo krajskému súdu\ndoručené 24. marca 2016, teda v deň konania neverejného zasadnutia, na ktorom krajský\nsúd o sťažnosti sťažovateľa rozhodol. Z obsahu spisu krajského súdu, ako aj z obsahu jeho\nnamietaného rozhodnutia je zrejmé, že krajský súd v čase rozhodovania nemal písomné\nodôvodnenie sťažnosti sťažovateľa k dispozícii. Z obsahu spisu nevyplýva, že by krajský\nsúd zisťoval na okresnom súde, či sťažnosť sťažovateľa nebola doplnená o dôvody.\n22. Podľa § 185 ods. 1 Trestného poriadku opravným prostriedkom proti uzneseniu\nje sťažnosť.\n\n10\n\n23. Podľa § 187 ods. 1 Trestného poriadku sťažnosť sa podáva orgánu, proti ktorého\nuzneseniu smeruje, a to do troch dní od oznámenia uznesenia, s výnimkou sťažnosti\nproti uzneseniam podľa § 83 ods. 2 Trestného poriadku.\n24. Podľa § 190 ods. 2 písm. b) Trestného poriadku ak lehota na podanie sťažnosti už\nvšetkým oprávneným osobám uplynula a sťažnosti sa nevyhovelo podľa odseku 1, predloží\nvec na rozhodnutie prokurátor alebo súd nadriadenému prokurátorovi alebo súdu.\n25. Z rekapitulovaného obsahu sťažnosti, z jej príloh, ako aj z obsahu vyžiadaného\nspisu krajského súdu je nepochybné, že trojdňová lehota na podanie sťažnosti uplynula\n25. marca 2016. Okresný súd teda predložil vec krajskému súdu ešte pred uplynutím\ntrojdňovej lehoty podľa § 187 ods. 1 Trestného poriadku, a teda v rozpore s ustanovením\n§ 190 ods. 2 Trestného poriadku. Krajský súd o sťažnosti rozhodol taktiež ešte\npred uplynutím sťažnostnej lehoty. Ústavný súd sa nestotožňuje s argumentáciou krajského\nsúdu, podľa ktorého by s ohľadom na skutočnosť, že prokurátor sa práva podať sťažnosť\nvzdal a sťažovateľ svoju sťažnosť ústne a bez odôvodnenia podal, bolo „vyčkávanie\nza uplynutím lehoty na podanie sťažnosti zbytočne prísne formálnym postupom na úkor\npráva sťažovateľa na prednostné vybavenie jeho väzobnej veci“. Zákonom stanovená\ntrojdňová lehota predstavuje vo vzťahu k obvinenému s ohľadom na jej krátkosť garanciu\naspoň minimálneho priestoru pre realizáciu práva na obhajobu spôsobom, ktorý bude\nobvinený považovať za vhodný a efektívny, a to aj na základe prípadnej porady s obhajcom.\nPostup okresného súdu aj krajského súdu bagatelizujúci dôsledky nedodržania zákonom\npredpokladaného postupu podľa § 190 ods. 2 Trestného poriadku, ktorý vo výsledku viedol\nk tomu, že ústne zahlásenie sťažnosti obvineným bezprostredne po oznámení rozhodnutia\nbolo obvinenému nie na prospech, ale skôr na ujmu vo vzťahu k ďalším možnostiam\nrealizácie jeho práva na obhajobu, je potrebné odmietnuť ako z ústavného hľadiska\nneakceptovateľný. Na tomto závere nič nemení ani krajským súdom zdôraznená skutočnosť,\nže podľa § 189 ods. 3 Trestného poriadku sťažnosť podaná priamo obvineným odôvodnená\nbyť nemusí. Absencia zákonom stanovenej povinnosti odôvodniť sťažnosť obvineným totiž\nnemôže bez ďalšieho viesť k akceptácii súdnej praxe, ktorej výsledkom by bola nemožnosť\nobvineného sťažnosť odôvodniť dodatočne, či už osobne, alebo prostredníctvom obhajcu,\na to aspoň počas plynutia zákonnej trojdňovej lehoty podľa § 187 ods. 1 Trestného\n11\n\nporiadku. Povinnosť prvostupňového súdu počkať s predložením veci súdu druhého stupňa\ndo uplynutia lehoty na podanie sťažnosti preto nie je možné vnímať ako formálne\n„vyčkávanie“, ale ako zákonom predpísaný postup plne rešpektujúci práva obvineného\na ďalších osôb oprávnených podľa § 186 Trestného poriadku podať sťažnosť.\nV naznačených súvislostiach je preto vo vzťahu k tomuto prípadu irelevantnou aj námietka\nkrajského súdu, podľa ktorej argumentácia obsiahnutá v písomnom doplnení sťažnosti\nneobsahovala žiadne argumenty, na ktoré by nereagoval už okresný súd. Rovnako tak nie je\nnamieste argumentácia, že v danom prípade bolo krajským súdom uprednostnené právo\nsťažovateľa na urýchlené rozhodnutie o jeho väzbe, keďže ani sťažovateľ nepochybne\nnemohol mať záujem o to, aby sa o väzbe rozhodlo síce urýchlene, avšak spôsobom,\nktorého priamym dôsledkom je ujma na jeho iných právach vyplývajúcich z Trestného\nporiadku a zaručených čl. 17 ústavy a čl. 5 ods. 4 dohovoru.\n26. Súdne konanie v súvislosti s rozhodovaním o zákonnosti väzby musí poskytovať\nurčité garancie procesnej povahy, ktoré sú vyjadrené v čl. 6 dohovoru. So zreteľom na to, že\nčl. 6 sa nevzťahuje na konanie a rozhodovanie o väzbe, procesné záruky tu uvedené\nnemožno bez ďalšieho uplatniť aj v prípade čl. 5 ods. 4, no určité základné procesné záruky\nsa musia poskytovať aj v konaní podľa čl. 5 ods. 4, i keď nemusia byť nutne rovnaké ako\ntie, ktoré vyplývajú z čl. 6 (II. ÚS 108/08, II. ÚS 266/2013).\n27. Právo obvineného na obhajobu ako súčasť práva na spravodlivé súdne konanie\npodľa čl. 6 ods. 3 písm. c) dohovoru treba považovať nepochybne aj za súčasť konania\no väzbe. Treba ho teda považovať za súčasť procesných práv obvineného aj podľa čl. 5\nods. 4 dohovoru, resp. čl. 17 ústavy. Povinnosťou všeobecných súdov je umožniť\nobvinenému uplatnenie práva na obhajobu tak, aby sa zachoval jeho reálny obsah a zmysel.\nInak by totiž toto právo nebolo možné považovať za reálne, ale iba za teoretické, resp.\niluzórne. Výklad príslušných ustanovení dotknutých právnych predpisov musí byť preto\ntaký, aby uplatnenie práva na obhajobu v konaní o väzbe sa obvinenému reálne umožnilo\n(II. ÚS 116/2011, II. ÚS 266/2013).\n\n12\n\n28. Z práva na spravodlivý proces vyplýva aj povinnosť súdu zaoberať sa účinne\nnámietkami, argumentmi a dôkazovými návrhmi strán s výhradou, že majú význam\npre rozhodnutie (Kraska c. Švajčiarsko z 29. 4. 1993).\n29. Osoba vo väzbe musí mať v každom prípade možnosť predložiť súdu argumenty\na dôvody proti svojmu ponechaniu vo väzbe a vyjadriť sa ku všetkým okolnostiam\ntýkajúcim sa jej dôvodnosti a zákonnosti (II. ÚS 18/2013, III. ÚS 198/05, II. ÚS 266/2013).\n30. Z práva na spravodlivé súdne konanie (v rozsahu jeho aplikovateľnosti\nna konanie o osobnej slobode) a z toho vyplývajúcich práv na obhajobu a na povinnosť\nsúdu zaoberať sa účinne námietkami strán možno vyvodiť, že rozhodovaním krajského súdu\no riadnom opravnom prostriedku sťažovateľa v čase pred uplynutím lehoty v zmysle § 190\nods. 2 Trestného poriadku a bez toho, aby mal krajský súd včas podané všetky písomné\nodôvodnenia opravného prostriedku k dispozícii, došlo k porušeniu čl. 17 ods. 1, 2 a 5\nústavy, ako aj čl. 5 ods. 4 dohovoru (bod 1 výroku rozhodnutia).\n31. Sťažovateľ namietal aj skutočnosť, že okresný súd rozhodoval o jeho sťažnosti až\npo 36 dňoch. Ústavný súd už v súvislosti so svojou rozhodovacou činnosťou,\nv rámci ktorej sa zaoberal požiadavkou urýchlenosti rozhodovania o žiadosti o prepustenie\nz väzby z hľadiska čl. 17 ods. 1, 2 a 5 ústavy a tiež z hľadiska čl. 5 ods. 4 dohovoru\nuviedol, že jednotlivé lehoty sa z hľadiska požiadaviek neodkladnosti alebo urýchlenosti\nposudzujú podľa všetkých okolností prípadu. V zásade však požiadavke neodkladnosti\nrozhodovania o žiadosti o prepustenie z väzby v zmysle čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy, resp. čl. 5\nods. 4 dohovoru nezodpovedá lehota počítaná na mesiace, ale na týždne. Tejto požiadavke\npreto spravidla zodpovedá lehota konania nepresahujúca na jednom stupni súdu dobu\njedného mesiaca (III. ÚS 255/03).\n32. Z obsahu spisového materiálu týkajúceho sa trestnej veci sťažovateľa vyplýva,\nže okresný súd na prejednanie jeho žiadosti podanej 15. februára 2015 nariadil neverejné\nzasadnutie na 15. marec 2016. Podaním sp. zn. V-131/13-Ka z 13. marca 2016 oznámil\nobhajca sťažovateľa okresnému súdu vypovedanie plnej moci sťažovateľovi. Z obsahu\nzápisnice o neverejnom zasadnutí okresného súdu z 15. marca 2016 vyplýva, že okresný súd\n\n13\n\nodročil neverejné zasadnutie na 22. marec 2016 s tým, že s ohľadom na povinnú obhajobu\nsťažovateľa mu poskytol lehotu „do konca tohto týždňa“ na zvolenie obhajcu, čo\nsťažovateľ akceptoval.\n33. V zmysle citovanej judikatúry je doba nepresahujúca na jednom stupni konania\nlehotu jedného kalendárneho mesiaca z hľadiska záruk poskytovaných namietanými čl. 17\nods. 2 a 5 ústavy a čl. 5 ods. 4 dohovoru štandardne akceptovateľná. Tak ako to vyplýva\nz predchádzajúceho bodu rozhodnutia, v posudzovanom prípade sťažovateľa presiahla\nskutočná dĺžka prvostupňového väzobného konania odporúčanú lehotu jedného mesiaca\no šesť dní. Z už oboznámeného obsahu zápisnice okresného súdu o neverejnom zasadnutí\nz 15. marca 2016 je zrejmé, že vypovedanie splnomocnenia zo strany obhajcu sťažovateľa\ns poskytnutím možnosti sťažovateľovi obhajcu si zvoliť posunulo časový horizont\nrozhodovania o väzobnej veci sťažovateľa. Vplyv uvedenej skutočnosti na predĺženie doby\nväzobného konania nemožno pričítať na vrub okresnému súdu. Ústavný súd s prihliadnutím\nna túto okolnosť preto nehodnotí skutočnosť predĺženia štandardne akceptovateľnej lehoty\njedného mesiaca o dobu 6 dní ako taký závažný exces, ktorý by dosahoval intenzitu\nporušenia sťažovateľom namietaných práv.\n34. Podľa čl. 127 ods. 2 prvej vety ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím\nrozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli\nporušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný\nzásah. Podobne v zmysle § 56 ods. 2 prvej vety zákona o ústavnom súde ak sa základné\nprávo alebo sloboda porušili rozhodnutím alebo opatrením, ústavný súd také rozhodnutie\nalebo opatrenie zruší (bod 2 výroku rozhodnutia).\n35. Ústavný súd nerozhodol o vrátení veci na ďalšie konanie ani o nariadení\nprepustenia sťažovateľa z väzby, keďže sťažovateľ bol 1. marca 2017 rozsudkom krajského\nsúdu sp. zn. 3 To 44/2016, ktorým tento rozhodol o jeho odvolaní proti rozsudku okresného\nsúdu sp. zn. 4 T 93/2014 z 8. septembra 2016, právoplatne odsúdený na nepodmienečný\ntrest odňatia slobody. V súčasnosti teda už sťažovateľ nie je vo väzbe, preto už nemožno\nposudzovať dôvodnosť jeho väzby v minulosti a ani rozhodnúť o jeho prepustení z väzby.\n\n14\n\nO väzbe možno totiž rozhodovať vždy iba s účinkami pro futuro (I. ÚS 88/04, I. ÚS 100/04,\nI. ÚS 115/07, II. ÚS 108/08).\n36. Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy a § 56 ods.4 zákona o ústavnom súde ústavný súd\nmôže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva\npodľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.\n37. Podľa § 56 ods. 5 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd rozhodne o priznaní\nprimeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil,\nje povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia\nústavného súdu.\n38. Sťažovateľ v sťažnosti žiadal priznať mu primerané finančné zadosťučinenie\nv sume 5 000 €.\n39. Cieľom\n\nprimeraného\n\nfinančného\n\nzadosťučinenia\n\nje\n\ndovŕšenie\n\nochrany\n\nporušeného základného práva v prípadoch, v ktorých sa zistilo, že k porušeniu došlo\nspôsobom, ktorý vyžaduje poskytnutie vyššieho stupňa ochrany, nielen deklaráciu\nporušenia, prípadne príkaz na ďalšie konanie bez porušovania základného práva\n(IV. ÚS 210/04).\n40. Pri určení primeraného finančného zadosťučinenia ústavný súd vychádzal\nzo zásad spravodlivosti aplikovaných Európskym súdom pre ľudské práva, ktorý\nspravodlivé finančné zadosťučinenie podľa čl. 41 dohovoru priznáva so zreteľom\nna konkrétne okolnosti prípadu.\n41. Ústavný\n\nsúd\n\nrozhodol\n\no\n\nporušení\n\nsťažovateľových\n\nzákladných\n\npráv\n\npri rozhodovaní o jeho väzbe a s prihliadnutím aj na všetky okolnosti daného prípadu\nusúdil, že v tomto prípade prichádza do úvahy priznanie finančného zadosťučinenia.\nÚstavný súd považuje za primerané finančné zadosťučinenie sumu 1 000 €, ktorú je krajský\nsúd povinný zaplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia\n(bod 3 výroku rozhodnutia).\n\n15\n\n42. Sťažovateľ taktiež požadoval priznať mu náhradu trov právneho zastúpenia\nadvokátom v konaní pred ústavným súdom.\n43. Pretože sťažovateľom (jeho právnym zástupcom) vyčíslená suma trov právneho\nzastúpenia nepresiahla výšku, ktorá by sťažovateľovi patrila v zmysle príslušných\nustanovení vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z.\no odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších\npredpisov (ďalej len „vyhláška“), ústavný súd mu priznal náhradu trov jeho právneho\nzastúpenia v ním požadovanej sume 303,16 €. Sťažovateľovi priznal odmenu za dva úkony\nprávnej služby po 143 € a režijný paušál (§ 16 ods. 3 vyhlášky) za každý z úkonov právnej\nslužby v sume 8,58 €, čo spolu predstavuje sumu 303,16 €. Vyjadrenie z 29. apríla\n2017 už neobsahovalo žiadne nové skutočnosti významné pre rozhodnutie ústavného súdu,\npreto za tento úkon osobitne tarifnú odmenu ústavný súd nepriznal.\n44. Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako to vyplýva z výrokovej časti\ntohto rozhodnutia.\n45. Vzhľadom na čl. 133 časť vety pred bodkočiarkou ústavy, podľa ktorého proti\nrozhodnutiu\n\nústavného\n\nsúdu\n\nnemožno\n\npodať\n\nopravný\n\nprostriedok,\n\ntreba\n\npod právoplatnosťou rozhodnutia uvedenou vo výroku tohto rozhodnutia rozumieť jeho\ndoručenie účastníkom konania.\nP o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.\nV Košiciach 24. januára 2018\n\n16", "vazby": {"registre": ["preskúmanie rozhodnutia súdov", "väzba-žiadosť o prepustenie", "väzba-rýchlosť rozhodovania"], "ustanovenia": ["čl. 127 ods. 1 ústavy"]}, "cituje": [], "citovane_v": []}