{"guid": "ussr:52c6f62b-7651-4ee2-9b47-93df5bb6f7cd", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2018:3.US.3.2018.1", "spisova_znacka": "III. ÚS 3/2018", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 3/2018 z 23. 1. 2018", "citacia": "uznesenie Ústavného súdu SR z 23. januára 2018, sp. zn. III. ÚS 3/2018, ECLI:SK:USSR:2018:3.US.3.2018.1", "identifikacne_cislo": null, "sud": {"guid": "ussr", "nazov": "Ústavný súd Slovenskej republiky", "typ": "ustavny", "slug": "ustavny-sud"}, "sudca": "Rudolf Tkáčik", "sudca_id": 1080, "sudca_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/sudca/rudolf-tkacik-1080", "datum_vydania": "2018-01-23", "forma": "Uznesenie", "povaha": ["odmieta", "odmieta", "odmieta", "spája na spoločné konanie"], "oblast": ["Ústavné právo"], "podoblast": ["konanie o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": "III.", "stav": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-1", "nazov": "čl. 46 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-1", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-46"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-47.odsek-3", "nazov": "čl. 47 ods. 3 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-47.odsek-3", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-47"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-48.odsek-2", "nazov": "čl. 48 ods. 2 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-48.odsek-2", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-48"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "nazov": "čl. 127 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-127"}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 47 ods. 3", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 47 ods. 3", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 47 ods. 3", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 48 ods. 2", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 48 ods. 2", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 48 ods. 2", "judikatura_url": null}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-46", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-47", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-48", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-127"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://www.ustavnysud.sk/docDownload/52c6f62b-7651-4ee2-9b47-93df5bb6f7cd", "zdroj": "ussr", "url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2018:3.US.3.2018.1", "api_url": "https://sk.advokati.digital/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2018:3.US.3.2018.1", "text_url": "https://sk.advokati.digital/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2018:3.US.3.2018.1/text", "citacie_n": 0, "text": "SLOVENSKÁ REPUBLIKA\n\nUZNESENIE\nÚstavného súdu Slovenskej republiky\nIII. ÚS 3/2018-13\nÚstavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 23. januára 2018\npredbežne prerokoval sťažnosti obchodnej spoločnosti MARIOL KN s. r. o.,\nDružstevná 1177/8, Komárno, zastúpenej advokátkou JUDr. Máriou Kuttnerovou,\nadvokátska kancelária, J. Kozáčeka 2003/40, Zvolen, vo veci namietaných porušení\nzákladného práva na súdnu ochranu zaručeného čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky,\nzákladného práva na rovnosť účastníkov konania zaručeného čl. 47 ods. 3 Ústavy\nSlovenskej republiky a základného práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného čl. 48\nods. 2 Ústavy Slovenskej republiky rozsudkami Najvyššieho súdu Slovenskej republiky\nč. k. 3 Sžf 48/2015-83 z 27. júla 2016, č. k. 3 Sžf 46/2015-147 z 27. júla 2016\na č. k. 3 Sžf 11/2015-183 z 27. júla 2016 a takto\nrozhodol:\n1. Sťažnosti obchodnej spoločnosti MARIOL KN s. r. o. vedené pod sp. zn.\nRvp 14708/2016 a sp. zn. Rvp 15059/2016 s p á j a na spoločné konanie, ktoré bude ďalej\nvedené pod sp. zn. Rvp 14708/2016.\n2. Sťažnosti obchodnej spoločnosti MARIOL KN s. r. o. o d m i e t a ako zjavne\nneopodstatnené.\n\nOdôvodnenie:\nI.\n1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej aj „ústavný súd“) boli\n18. novembra 2016, 6. decembra 2016 a 4. januára 2017 doručené sťažnosti obchodnej\nspoločnosti MARIOL KN s. r. o., Družstevná 1177/8, Komárno (ďalej len „sťažovateľ“),\nvo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu zaručeného čl. 46 ods. 1\nÚstavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), základného práva na rovnosť účastníkov\nkonania zaručeného čl. 47 ods. 3 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného\nčl. 48 ods. 2 ústavy rozsudkami Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len\n„najvyšší súd“) č. k. 3 Sžf 48/2015-83 z 27. júla 2016, č. k. 3 Sžf 46/2015-147 z 27. júla\n2016 a č. k. 3 Sžf 11/2015-183 z 27. júla 2016 (ďalej aj „napadnuté rozsudky“).\nSťažnosti sťažovateľa boli na ústavnom súde vedené pod sp. zn. Rvp 14708/2016,\nsp. zn. Rvp 15059/2016 a sp. zn. Rvp 36/2017.\n2. Z obsahu sťažností a ich príloh vyplýva, že Daňový úrad Nitra, pobočka Komárno\n(ďalej aj „daňový úrad“ alebo „správca dane“) vykonal u sťažovateľa v rokoch 2011\naž 2013 daňové kontroly zamerané na zistenie oprávnenosti nároku na vrátenie nadmerného\nodpočtu na dani z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobia marec 2011, júl 2011 a august\n2011. V dvoch prípadoch daňový úrad na základe výsledkov daňových kontrol\nsťažovateľovi nadmerný odpočet na dani z pridanej hodnoty nepriznal a vyrubil mu vlastnú\ndaňovú povinnosť (sp. zn. Rvp 14708/2016 a sp. zn. Rvp 36/2017) a v jednom prípade mu\nuplatnený nadmerný odpočet na dani z pridanej hodnoty znížil.\n3. Sťažovateľ podal proti všetkým trom rozhodnutiam správcu dane odvolania,\no ktorých Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky (ďalej len „finančné riaditeľstvo“\nalebo v citáciách aj „žalovaný“) rozhodlo tak, že prvostupňové rozhodnutia daňového úradu\npotvrdilo.\n4. Sťažovateľ potom podal proti potvrdzujúcim rozhodnutiam finančného riaditeľstva\ni proti prvostupňovým rozhodnutiam daňového úradu žaloby podľa druhej hlavy piatej časti\n\n2\n\nzákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov. V žalobách\nkritizoval nezákonne oneskorené začatia daňových kontrol, dĺžku ich trvania, nezákonnosť\nich prerušovania, upretie práva vyjadriť sa k protokolom z uskutočnených daňových\nkontrol, nevykonanie dôkazov, ktoré sťažovateľ v priebehu daňových kontrol navrhoval,\nako aj aplikáciu nesprávneho procesného predpisu v súvislosti so zmenou právnej úpravy\núčinnou od 1. januára 2012 a od 30. decembra 2012.\n5. Krajský súd v Trnave (ďalej len „krajský súd“) rozsudkami č. k. 20 S 18/2014-45\nz 27. januára 2015, č. k. 14 S 104/2013-104 z 18. decembra 2014 a č. k. 14 S 150/2013-56\nz 18. septembra 2014 žaloby sťažovateľa zamietol. Uviedol, že „postup správcu dane\nv súvislosti s vypracovávaním dodatku k Protokolu, ktorým sa správca dane vysporiadal\ns námietkami k Protokolu podaným žalobcom dňa 30. 10. 2012 je v súlade s právnou\núpravou § 10 zák. č. 511/1992 Zb. Zákon pre vyhodnotenie námietok k protokolu z daňovej\nkontroly nestanovuje rovnaký režim ako pre protokol samotný. V súlade s § 10 ods. 10\nje uvedenie vyhodnotenia námietok k protokolu v dodatku protokolu a oboznámenie tohto\nvyjadrenia pri jednaní nariadenom na prerokovanie protokolu.“ (č. k. 14 S 104/2013-104\nz 18. decembra 2014 a č. k. 14 S 150/2013-56 z 18. septembra 2014), resp. že „protokol\nzaslaný daňovému subjektu na vyjadrenie sa môže ešte meniť resp. opraviť a ak žalobca\ndoručený mu protokol ignoroval s tým, že nemá náležitosti uvedené podľa § 15 ods. 11\npísm. k/ zák. č. 511/1992 Zb. sám sa zbavil možnosti vyjadriť sa k protokolu v lehote\npodľa § 15 ods. 10 zák. č. 511/1992. Súd má za to, že žalobcovi bolo umožnené k protokolu\nsa v lehote ôsmich pracovných dní vyjadriť, pretože mu bol spolu s výzvou na vyjadrenie\ndoručený dňa 13. 9. 2013, a prerokovaný bol dňa 21. 10. 2013, pričom podľa § 15 ods. 12\nzák. č. 511/1992 Zb. protokol po prerokovaní podpisuje zamestnanec správcu dane.\nZ uvedeného dôvodu protokol doručený spolu s výzvou žalobcovi spĺňal pre toto štádium\nvyžadované náležitosti a po podpísaní prerokovaného protokolu zamestnancom správcu\ndane ako i daňovým subjektom už nevzniká daňového subjektu právo na poskytnutie ďalšej\nlehoty na vyjadrenie sa.“ (č. k. 20 S 18/2014-45 z 27. januára 2015).\n6. K žalobnej námietke smerujúcej proti prerušeniu vykonávaných daňových kontrol\nkrajský súd uvádzal, že „ust. § 25a zák. č. 511/1992 Zb. umožňuje prerušenie daňovej\nkontroly, nakoľko sa jedná o konanie o inej skutočnosti rozhodujúcej na vydanie\n3\n\nrozhodnutia, ktoré bolo vzhľadom na podanie žiadosti o medzinárodnú výmenu daňových\ninformácií dôvodné. Prerušenie daňovej kontroly nebolo vzhľadom na potrebu správcu\ndane na základe medzinárodnej výmeny informácií zistiť čo najdôslednejšie všetky pre\nvydanie rozhodnutia rozhodujúce skutočnosti za účelové vedené snahou oddialiť vrátenie\nnadmerného odpočtu“ (č. k. 20 S 18/2014-45 z 27. januára 2015), resp. že „je\nbezpredmetný poukaz na nemožnosť prerušenia daňovej kontroly z dôvodu žiadostí\no medzinárodnú výmenu informácií s poukazom na to, že postup správcu dane vo veci\nžiadosti o medzinárodnú výmenu informácií nie je možné v zmysle výkladu použitého\nžalobcom považovať za konanie v zmysle § 25a ods. 1 zák. č. 511/1992 Zb..\nZískavanie predmetných informácií nepochybne predstavovalo konanie o inej skutočnosti\nrozhodujúcej na vydanie rozhodnutia.“ (č. k. 14 S 104/2013-104 z 18. decembra 2014\na č. k. 14 S 150/2013-56 z 18. septembra 2014).\n7. K problému trvania sporných daňových kontrol zas krajský súd zaujal stanoviská,\npodľa ktorých „súd si je vedomý zásadnosti záverov vyslovených v náleze ÚS SR 24/2010\nvo veci maximálnej doby trvania daňovej kontroly v nadväznosti na úpravu § 15 ods. 17\nzák. č. 511/1992 Zb. na druhej strane s prihliadnutím na čiastočne odlišné okolnosti trvania\ndaňovej kontroly, ako aj zásadu primeranosti a účelu daňového konania má za to, že dobu\nprerušenia daňovej kontroly... nie je možné zahrnúť do doby trvania daňovej kontroly\na z tohto dôvodu skonštatovať jej nezákonnosť vzhľadom na prekročenie lehoty jej\ntrvania...“ (č. k. 14 S 104/2013-104 z 18. decembra 2014 a č. k. 14 S 150/2013-56\nz 18. septembra 2014), resp. „prerušenie ako ani predĺženie daňovej kontroly nebolo\nv rozpore so zákonom a nedošlo týmito postupmi k prekročeniu zákonom stanovenej\nmaximálne doby trvania dĺžky daňovej kontroly...“ (č. k. 20 S 18/2014-45 z 27. januára\n2015).\n8. K oneskorenosti začatia daňovej kontroly (namietané iba v žalobe, o ktorej krajský\nsúd konal pod sp. zn. 20 S 18/2014) krajský súd poukázal na § 79 ods. 1 až 3 zákona\nč. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty v znení platnom a účinnom v rozhodnom čase\n(ďalej len „zákon o DPH“) a zdôraznil, že „administratívnym spisom je preukázané,\nže žalobca ako platiteľ v predmetnom daňovom priznaní za zdaňovacie obdobie,\nv ktorom nadmerný odpočet vznikol (odsek 3) nevyznačil, že spĺňa podmienky vyžadované\n4\n\npodľa § 79 ods. 2, preto správca dane postupoval podľa § 79 ods. 1 – 4 zák. č. 222/2004\nZ. z. Daňové priznanie za nasledujúce zdaňovacie obdobie... bolo žalobcom ako daňovým\nsubjektom podané dňa 23. 09. 2011 a tak odo dňa 24. 09. 2011 začala plynúť 30-dňová\nlehota na vrátenie nadmerného odpočtu, ak nezačne daňová kontrola na zistenie\noprávnenosti nároku na vrátenie nadmerného odpočtu. Správca dane začal daňovú kontrolu\ndňa 17. 10. 2011, teda zákonom stanovené podmienky neporušil...“ (č. k. 20 S 18/2014-45\nz 27. januára 2015).\n9. Na namietanú aplikáciu nesprávneho právneho predpisu krajský súd reagoval tak,\nže síce „je... dôvodné po 30. 12. 2012 vyžadovať od daňových orgánov aplikáciu právnej\núpravy daňového poriadku aj na neskončené konania začaté za účinnosti zák. č. 511/1992\nZb.. na druhej strane treba význam tohto záveru skúmať v nadväznosti na obsah žalobného\nnávrhu podaného v zmysle § 247 O. s. p. obsahovou náležitosťou ktorého je aj tvrdenie,\nže v dôsledku tvrdeného nezákonného postupu (nesprávna aplikácia daňového procesného\npredpisu) došlo k ukráteniu žalobcu na jeho právach, pričom nepostačuje všeobecné\ntvrdenie, že uvedeným postupom bol porušený zákon. V žalobných dôvodoch žalobca\nneuviedol žiadnu konkrétnu umu, ktorá mu mala nastať, iba konštatuje, že ak súd považuje\ndaňovú kontrolu za zákonne ukončenú dňom prerokovania Protokolu, mal žalovaný\nv odvolacom konaní postupovať v zmysle Daňového poriadku. S prihliadnutím na vyššie\nuvedený nedostatok obsahových náležitostí žalobného návrhu, ak aj ust. § 250i ods. 3\nO. s. p. súd nepovažuje vyššie uvedenú skutočnosť za dôvod na zrušenie napadnutého\nrozhodnutia.“ (č. k. 20 S 18/2014-45 z 27. januára 2015, obdobne aj č. k. 14 S 104/2013104 z 18. decembra 2014 a č. k. 14 S 150/2013-56 z 18. septembra 2014).\n10. Napokon k sťažovateľom vytýkaným pochybeniam pri realizácii dokazovania\npočas daňových kontrol krajský súd uviedol, že „daňové konanie sa riadi zásadou\nprejednávacou, nie vyšetrovacou, správny orgán zvažuje, ktoré z navrhovaných dôkazov\nvykoná a ktoré vzhľadom na ich predpokladaný vplyv, či nedostatočný význam\nna rozhodovanie vo veci nie je dôvodné vykonávať. Žalobca bol v danom prípade v situácii,\nkeď výsledky vykonaného dokazovania... nepotvrdili dôvodnosť uplatneného nároku\nna vrátenie nadmerného odpočtu DPH vzniknutého uplatnením práva na odpočítanie dane\nz tovarov a služieb kúpených v tuzemsku a dodaním z tuzemska do iného členského štátu\n5\n\nEÚ. Rozhodujúcou skutočnosťou bolo v jednotlivých prípadoch nesplnenie podmienok\npre oslobodenie od dane v zmysle § 43 zákona o DPH... nakoľko v konaní predkladané\ndoklady boli vyhodnotené ako nedostačujúce a nepreukazné. Predložené prepravné doklady\nneobsahovali zákonom požadované náležitosti... Tvrdené sporné dodania tovaru sa\nnepodarili dokázať ani prostredníctvom medzinárodného zisťovania informácií... pričom\nnemožno opomenúť, že toto dokazovanie... bolo vedené v záujme a v prospech žalobcu.“\n(č. k. 14 S 104/2013-104 z 18. decembra 2014 a č. k. 14 S 150/2013-56 z 18. septembra\n2014). Obdobne krajský súd argumentoval aj v rozsudku č. k. 20 S 18/2014-45 z 27. januára\n2015.\n11. Sťažovateľ podal proti prvostupňovým rozsudkom krajského súdu odvolania,\no ktorých bolo rozhodnuté napadnutými rozsudkami najvyššieho súdu tak, že napadnuté\nprvostupňové rozsudky boli potvrdené.\n12. Najvyšší súd v rozsudkoch č. k. 3 Sžf 46/2015-147 a č. k. 3 Sžf 11/2015-183\nk odvolacej námietke o nesprávnom uplatnení § 79 zákona o DPH krajským súdom\npoukázal na dispozičnú zásadu ovládajúcu začatie konania v správnom súdnictve a z nej\nvyplývajúcu viazanosť správneho súdu žalobnými dôvodmi. Preto „vzhľadom k tomu,\nže žalobca namietal nedodržanie postupu podľa § 79 zákona o DPH až v podanom\nodvolaní, odvolací súd sa s prihliadnutím na koncentračnú zásadu ovládajúcu súdny\nprieskum zákonnosti správnych rozhodnutí s touto odvolacou námietkou nezaoberal“.\nV rozsudku č. k. 3 Sžf 48/2015-83 najvyšší súd k tejto námietke uviedol, že „postup\na napadnuté rozhodnutia daňových orgánov vo vzťahu k tejto námietke nie je možné v tomto\nkonaní preskúmať. Žalobca uvedené nedodržanie lehoty na začatie predmetnej daňovej\nkontroly a na vrátenie uplatneného nadmerného odpočtu v priebehu výkonu daňovej\nkontroly nenamietal postupom podľa § 15 ods. 8 zákona o správe daní, ani nevyužil\nmožnosť súdnej ochrany podaním návrhu podľa § 250v ods. 1 OSP na konanie o ochrane\npred nezákonným zásahom orgánu verejnej správy...“. Napriek tomu najvyšší súd vysvetlil,\nže sa na sťažovateľa „vzťahuje, pre účely vrátenia nadmerného odpočtu, lehota podľa prvej\nčasti druhej vety ustanovenia § 79 ods. 1 zákona o DPH, a nie druhá časť uvedenej vety,\nako sa mylne žalobca domnieva... Nie je možné prisvedčiť tvrdeniu žalobcu, že krajský súd\nnemohol uvedené skutočnosti preveriť, keďže daňové priznanie žalobcu je súčasťou\n6\n\nadministratívneho spisu. Z neho taktiež jasne vyplýva, že žalobca v ňom... podľa § 79 ods. 3\nzákona o DPH nevyznačil, že spĺňa podmienky podľa odseku 2 citovaného zákona.“.\n13. Námietku sťažovateľa týkajúcu sa chýbajúceho podpisu zamestnanca správcu\ndane na vyhotovení protokolov doručených mu na prerokovanie najvyšší súd v napadnutých\nrozsudkoch vyhodnotil ako irelevantnú, pretože „protokol spolu s jeho prípadným\ndodatkom obe strany tohto administratívneho úkonu podpisujú pri prerokovaní protokolu.\nPreto\n\nzaslanie\n\nprotokolu,\n\nobsahujúceho\n\nzosumarizovanie\n\nkontrolných\n\nzistení,\n\nkontrolovanému subjektu... bez podpisov správcu dane, nespôsobuje jeho nezákonnosť.“.\n14. Sťažovateľovu kritiku prerušenia daňových kontrol najvyšší súd neakceptoval\ns odôvodnením, že „z administratívneho spisu zistil, že správca dane prerušil výkon\ndaňovej kontroly v súlade s § 25a zákona o správe daní v spojení s § 15 ods. 16 citovaného\nzákona, podľa ktorého sa na výkon daňovej kontroly primerane použijú ustanovenia prvej\nčasti zákona o správe daní, do ktorej možno zaradiť aj inštitút prerušenia konania.\nPrimeranosť použitia tohto inštitútu neznamená, že správca dane nemôže vykonávať\nv súvislosti s naplnením účelu správy daní úkony, ktoré sú pre správu daní potrebné\na nevyhnutné (§ 1a zákona o správe daní).“.\n15. Zároveň najvyšší súd odmietol aj sťažovateľove námietky dĺžky daňových\nkontrol, keďže „prerušením daňovej kontroly správca dane nevstupoval do súkromnej\nautonómie žalobcu, neuplatňoval voči nemu svoje práva, ani nepožadoval od neho plnenie\npovinností vyplývajúce mu zo zákona pre účel výkonu daňovej kontroly. Naopak, vzhľadom\nna dôvodné podozrenie o fiktívnosti žalobcom deklarovaného intrakomunitárneho dodania\ntovaru do iného členského štátu EÚ podľa § 43 zákona o DPH, správca dane plnil svoje\núlohy vyplývajúce mu zo zákona pre naplnenie účelu správy daní, t. j. využitím\nmedzinárodnej výmeny informácií overoval podklady potrebné na správne a úplné určenie\ndane. Bola to legitímna činnosť správcu dane, prostredníctvom ktorej sa mu do dispozície\ndostali informácie o odberateľovi žalobcu a prepravcovi tovaru.“.\n16. Najvyšší súd odmietol aj námietku sťažovateľa o použití nesprávneho procesného\npredpisu, dôvodiac, že „z intertemporálnych ustanovení § 165 ods. 2, ods. 4 a ods. 5\n\n7\n\ndaňového poriadku v spojení s ustanoveniami § 165b ods. 1 a ods. 2 daňového poriadku\njednoznačne vyplýva, že zákonodarca dôrazne rozlíšil časovú pôsobnosť daňového poriadku\na zákona o správe daní pre účely daňového konania ako takého, nemusí ísť len\no vyrubovacie konanie, a z toho osobitne pre účely procesu pri výkone daňovej kontroly\nzačatej a neukončenej pred účinnosťou daňového poriadku a osobitne pre účely\nvyrubovacieho konania po daňovej kontrole začatej a neukončenej pred účinnosťou\ndaňového poriadku, na ktoré sa vzťahuje zákon o správe daní až do ukončenia týchto\nkonaní, resp. daňovej kontroly. Uvedenú časovú pôsobnosť zákona o správe daní...,\nkonkrétne pre účely procesu pri výkone daňovej kontroly začatej a neukončenej\npred účinnosťou daňového poriadku a pre účely vyrubovacieho konania po daňovej\nkontrole... začatej neukončenej pred účinnosťou daňového poriadku, zákonodarca\nponechal, keďže zákonom č. 440/2012 Z. z., ktorým sa menil a dopĺňal daňový poriadok,\nprechodným ustanovením § 165b ods. 1 a 2 s účinnosťou od 30. decembra 2012 pre daňovú\nkontrolu a vyrubovacie konanie upravené v § 165 ods. 4 a 5 daňového poriadku osobitne\nčasovú pôsobnosť daňového poriadku odlišne neriešil.“.\n17. Všetky napadnuté rozsudky najvyššieho súdu nadväzne poukazujú na časové\nsúvislosti daňových kontrol u sťažovateľa a uzatvárajú, že po ich ukončení začalo\n„vyrubovacie konanie na základe daňovej kontroly začatej a neukončenej pred účinnosťou\ndaňového poriadku“, a preto „možno konštatovať, že správca dane na daňovú kontrolu\na zákonodarcom vymienený úsek daňového konania – vyrubovacie konanie (§ 165 ods. 5\ndaňového poriadku) aplikoval správy procesný predpis – zákon č. 511/1992 Zb.“.\n18. K námietke sťažovateľa o nesprávnom vyhodnotení rozhodujúcich skutkových\nokolností najvyšší súd poukázal na fakt, že vzhľadom na dôvod vzniku uplatneného\nnadmerného odpočtu dane z pridanej hodnoty „bolo v rámci preukazovania oprávnenosti\njeho nároku podstatnou skutočnosťou preveriť základné atribúty určujúce podmienky\noslobodenia od dane, ktorým je jednoznačne uskutočnenie prepravy deklarovaného tovaru\ndo iného členského štátu... tú je podľa zákona o DPH povinný preukázať platiteľ dodávajúci\ntovar do iného členského štátu...“. Potom najvyšší súd uviedol, že konajúce daňové orgány\n„za rozhodujúcu skutočnosť v súvislosti s overením oprávnenosti uplatnenia oslobodenia\nod dane v danom prípade považovali preverenie reálneho základu deklarovanej prepravy\n8\n\npredmetného\n\ntovaru,\n\nvyplývajúceho\n\nzo\n\nsporných\n\nfaktúr\n\nvystavených\n\nžalobcom\n\npre odberateľa... do iného členského štátu Európskej únie. Správca dane ako podstatný\ndôkaz preveroval žalobcom predložené a obsahovo neúplné prepravné doklady – nákladné\nlisty, ktoré mali preukázať, že tovar bol prepravený inou osobou... zo Slovenskej republiky\ndo Maďarskej republiky.“. Zároveň najvyšší súd konštatoval, že „výsledky dokazovania\nzamerané na potvrdenie reálneho základu medzinárodného náložného listu, dodacích listov\npreverených u deklarovaného prepravcu tovaru, spochybnili vierohodnosť žalobcom\npredkladaných listinných dokladov, požadovaných § 43 ods. 5 písm. a) a písm. d) zákona\no DPH... nakoľko ani na jednom nie je potvrdený príjem dodávaného tovaru kupujúcim“.\n19. Vo vzťahu k namietanému nedoplneniu dokazovania, ktoré sťažovateľ\nv daňovom konaní navrhoval, najvyšší súd odkázal na § 250i ods. 1 a 2 Občianskeho\nsúdneho poriadku a uviedol, že skutkový záver orgánov daňovej správy „zodpovedá\nzásadám logického myslenia a správneho uváženia a je v súlade s hmotnoprávnymi\nustanoveniami zákona o DPH. Z vykonaného dokazovania je zrejmé, že žalobcovmu\npredloženému daňovému dokladu vo svetle kontrolných zistení, absentuje reálny základ,\nčo oprávnene vzbudzuje dosiaľ neodstránené pochybnosti o uskutočnení deklarovaných\nzdaniteľných plnení do členského štátu, na základe ktorých žalobca v daňovom priznaní...\nuviedol dodanie tovaru oslobodené oddane podľa § 43 zákona o DPH, ako i pochybnosti\no vierohodnosti účtovnej evidencie vedenej žalobcom (§ 29 ods. 8 zákona o správe daní).“.\n20. V sťažnostiach doručených ústavnému súdu sťažovateľ najprv na všeobecnej\núrovni dôvodí, že každý z napadnutých rozsudkov najvyššieho súdu „trpí vadami, ktoré ho\nrobia nezákonným. Predovšetkým sa súd nevysporiadal s otázkou rovnakého postavenia\nstrán, keď prihliadol len na dôkazy predkladané správcom dane a odmietol hodnotiť dôkazy\nsťažovateľa. Sťažovateľ už v konaní pred krajským súdom poukazoval na tento stav,\nže v rámci daňového konania neboli vykonané dôkazy na riadne zistenie skutkového stavu.\nDaňové orgány v dôvodoch svojich rozhodnutí vôbec neuviedli dôkazy jednoznačne\nsvedčiace v prospech sťažovateľa.“.\n21. Následne sťažovateľ na prvom mieste kritizuje súdy konajúce v jeho veciach\nza ich postoj k jeho žalobnej námietke o porušení § 79 zákona o DPH orgánmi daňovej\n\n9\n\nsprávy tým, že daňové kontroly neboli začaté v zákonom stanovenej lehote. V sťažnosti\nproti rozsudku najvyššieho súdu č. k. 3 Sžf 48/2015-83 namieta, že krajský súd „len\ndoslovne odcitoval vyjadrenie Finančného riaditeľstva SR, ktoré vecne so zdaňovacím\nobdobím mesiaca júl 2011 nesúvisí. Najvyšší súd SR nepriamo potvrdil, že postup správcu\ndane bol v tomto smere nezákonný, avšak už túto nezákonnosť v tomto štádiu konania nie\nje možné preskúmať. Konštatoval, že sťažovateľ sa mal právo domáhať sa právnej ochrany\nuž skôr a to podaním návrhu na konanie o ochrane pred nezákonným zásahom...,\nčo neučinil. Rovnakého pochybenia ako krajský súd sa dopustil aj najvyšší súd, keď...\nobhajuje postup správcu dane za iné zdaňovacie obdobie, než k akému vznikol sťažovateľovi\nnárok na nadmerný odpočet.“. V sťažnosti proti rozsudku č. k. 3 Sžf 46/2015-147 zas\nkritizuje krajský súd za to, že „odkázal na medze žaloby, ktorými je... správny súd viazaný...\nTáto argumentácia súdu je právne neobhájiteľná, nakoľko súd mal vyzvať žalobcu\nv intenciách ustanovenia § 43 ods. 1, 2 Osp na doplnenie žaloby...“. Napokon v sťažnosti\nproti rozsudku č. k. 3 Sžf 11/2015-183 sťažovateľ uviedol, že krajský súd sa k porušeniam\n„základných zásad daňového konania“ tým, že došlo k odopretiu nároku na nadmerný\nodpočet, „vôbec nevyjadril. Najvyšší súd SR nepriamo potvrdil, že postup správcu dane bol\nv tomto smere nezákonný, avšak už túto nezákonnosť preskúmať nemohol s odkazom\nna medze žaloby. Poukázal na aplikáciu dispozičnej zásady, ktorou sa súd v správnom\nsúdnictve riadi a keďže žalobca na toto zákonné porušenie v obsahu žaloby nepoukázal,\nnemohol sa ním zaoberať. Sťažovateľ konštatuje, že správca dane týmto zasiahol do jeho\npráva kardinálnym spôsobom.“.\n22. Sťažovateľ tiež namieta, že „ak sa Najvyšší súd SR, krajský súd a daňové orgány\nobidvoch stupňov dôsledne nezaoberali tzv. kardinálnou námietkou, t. j. nedodržaním lehoty\nna vykonanie daňovej kontroly a nevrátením nadmerného odpočtu v zákonom stanovenej\nlehote, boli dôkazy z ktorých, ako rozhodujúcich sa pri rozhodovaní vychádzalo vykonané\nv rozpore so všeobecne záväznými právnymi predpismi a teda na ne nebolo možné\nprihliadať, došlo k porušeniu ustanovenia čl. 12 ods. 1, čl. 13 ods. 4 a čl. 48 ods. 2 Ústavy\nSR. Tým bola porušená aj zásada spravodlivosti súdneho konania a tým je porušené\naj ustanovenie čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy.“.\n\n10\n\n23. Podľa sťažovateľa „súdy a daňové orgány si bez vykonania riadneho\ndokazovania osvojili záver o spochybniteľnosti dodania tovaru do iného členského štátu\nEÚ, neuznali medzinárodné náložné listy a dodacie listy deklarujúce dodanie tovaru,\nktorých predkladateľnosť požaduje § 43 ods. 5 písm. a/ a písm. d/ zákona o DPH\nna preukázanie uskutočnenia intrakomunitárneho obchodu oslobodeného od dane. Obidva\norgány odmietli vykonať dôkazy navrhované sťažovateľom na preukázanie oprávnenosti\njeho nároku na uplatnený nadmerný odpočet za kontrolované zdaňovacie obdobie...\nčím sťažovateľovi odňali základné procesné právo ako účastníka daňového konania\na to právo na úzku súčinnosť a spoluprácu a zákonný postup, určené v ustanoveniach § 2\nods. 1, 2 a 8, § 15 ods. 5 písm. d/ a § 29 ods. 4 zákona č. 511/1992 Zb... Týmto bolo\nporušené aj ústavné právo sťažovateľa podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy SR.“.\n24. V sťažnosti proti rozsudku č. k. 3 Sžf 11/2015-183 hodnotí sťažovateľ\nrozhodnutie najvyššieho súdu ako „arbitrárne, nakoľko daňové orgány oboch stupňov\nvyhodnotili dôkazný stav nezákonne a účelovo proti daňovému subjektu a súdy sa s tým\nstotožnili. Svoje rozhodnutie odôvodnili len tým, že bolo povinnosťou daňového subjektu\npreukázať dodanie tovaru daňovému subjektu registrovanému na DPH v Maďarsku.“.\nNadväzne vyhodnocuje, že „úlohou súdu pri preskúmaní zákonnosti rozhodnutia a postupu\nsprávneho orgánu... je posudzovať, či správny orgán príslušný na konanie si zadovážil\ndostatok skutkových podkladov pre vydanie rozhodnutia, či zistil vo veci skutočný stav,\nči konal v súčinnosti s účastníkom konania, či rozhodnutie bolo vydané v súlade so zákonmi\na inými\n\nprávnymi\n\npredpismi\n\na čo\n\nobsahovalo\n\nteda či rozhodnutie\n\nsprávneho\n\norgánu\n\nbolo\n\nzákonom\n\nvydané\n\npredpísané\n\nv súlade\n\nnáležitosti,\n\ns hmotnoprávnymi\n\nako aj procesnoprávnymi predpismi“. Podľa sťažovateľa „správca dane v danom prípade\ntakto nepostupoval, keď nezadovážil dostatok skutkových podkladov relevantných\npre vydanie rozhodnutia, skutkové zistenia nedostatočne vyhodnotil a vo veci rozhodol\npredčasne a z ktorých dôvodov pokiaľ Finančné riaditeľstvo SR rozhodnutie správcu dane\npotvrdilo,\n\nnerozhodlo\n\nv súlade\n\nso\n\nzákonom\n\na preto\n\nneboli\n\nsplnené\n\npodmienky\n\npre zamietnutie žaloby údom prvého stupňa. Najvyšší súd SR sa pri hodnotení\nadministratívneho spisu v rámci preskúmavania rozhodnutí upriamil len na zisťovanie,\nči došlo\n\nk uskutočneniu\n\nintrakomunitárneho\n\n11\n\nobchodu\n\noslobodeného\n\nod dane,\n\nkeďže na medzinárodnom náložnom liste a dodacích listoch preverených u deklarovaného\nprepravcu tovaru chýbal potvrdený príjem dodávaného tovaru kupujúcim. Sťažovateľ\nzvýrazňuje, že v rámci daňového konania správca dane ako kontrolný orgán nemal záujem\ndodávku tovaru do iného členského štátu únie došetriť, hoci sťažovateľ navrhol vykonať\nv tomto smere dôkazy potvrdzujúce dodanie tovaru cez hranicu a jeho odber zahraničným\nzákazníkom.“.\n25. Sťažovateľ vo všetkých troch sťažnostiach na všeobecnej úrovni kritizuje\naj kvalitu odôvodnenia napadnutých rozsudkov najvyššieho súdu a vytýka najvyššiemu\nsúdu doslovné preberanie celých pasáží textu odôvodnenia z jedného rozsudku do druhého\n(zámeny dotknutých zdaňovacích období).\n26. Sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd o jeho sťažnostiach meritórne takto\nrozhodol:\n«Právo sťažovateľa – spoločnosti MARIOL KN s. r. o., so sídlom Družstevná 1177/8,\n94501 Komárno, IČO: 36 738 913 zapísanej v obchodnom registri Okresného súdu Trnava,\noddiel Sro., vlož. Č. 30575/T, na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej\nrepubliky, na rovnosť účastníkov konania podľa čl. 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky\na na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky porušené\nbolo.\nRozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 27. júla 2016 v konaní vedenom\npod sp. zn. 3 Sžf/46/2015 (resp. „3 Sžf/48/2015“, resp. „3 Sžf/11/2015“) sa zrušuje a vec\nmu vracia na ďalšie konanie.\nSpoločnosti MARIOL KN s. r. o., so sídlom Družstevná 1177/8, 945 01 Komárno sa\npriznáva náhrada trov konania na trovách právneho zastupovania v sume 286 – EUR,\nktoré je Najvyšší súd Slovenskej republiky... povinný zaplatiť na účet advokátky\nJUDr. Márie Kuttnerovej... v lehote dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.»\n27. Sťažovateľ ústavnému súdu navrhol aj dočasné opatrenie spočívajúce v odklade\nvykonateľnosti napadnutých rozsudkov najvyššieho súdu i rozhodnutí daňových orgánov\nkonajúcich v jeho veciach, ktoré v konaniach o správnych žalobách boli preskúmavané.\n\n12\n\n28. Ústavný súd uznesením č. k. PLs. ÚS 9/2017-9 z 29. marca 2017 spojil podľa\n§ 166 ods. 1 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok v znení neskorších\npredpisov (ďalej aj „CSP“) v spojení s § 31a ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej\nrepubliky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní\npred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon\no ústavnom súde“) a podľa čl. II ods. 10 Rozvrhu práce Ústavného súdu Slovenskej\nrepubliky na obdobie od 1. marca 2017 do 28. februára 2018 (ďalej len „rozvrh práce“)\nsťažnosti sťažovateľa vedené pod sp. zn. Rvp 15059/2016 a sp. zn. 36/2017 na spoločné\nkonanie, ktoré sa bude ďalej viesť pod sp. zn. Rvp 15059/2016.\nII.\n29. Podľa § 31a ods. 1 zákona o ústavnom súde ak tento zákon neustanovuje inak\na povaha veci to nevylučuje, použijú sa na konanie pred ústavným súdom primerane\nustanovenia Civilného sporového poriadku.\n30. Podľa § 166 ods. 1 CSP v záujme hospodárnosti konania súd spojí na spoločné\nkonanie také konania, ktoré sa pred ním začali a skutkovo spolu súvisia alebo sa týkajú tých\nistých strán.\n31. Zákon o ústavnom súde nemá osobitné ustanovenie o spojení vecí, avšak v súlade\ns citovaným § 31a ods. 1 zákona o ústavnom súde možno v konaní o sťažnosti podľa čl. 127\nods. 1 ústavy použiť na prípadné spojenie vecí primerane § 166 ods. 1 CSP.\n32. Podľa čl. II ods. 10 rozvrhu práce ústavného súdu v záujme hospodárnosti\nkonania môže plénum ústavného súdu rozhodnúť o spojení vecí patriacich do pôsobnosti\nsenátov ústavného súdu, ktoré boli pridelené členom rôznych senátov ako sudcom\nspravodajcom, na spoločné konanie, ak tieto veci spolu skutkovo súvisia alebo sa týkajú\ntých istých účastníkov. Návrh na rozhodnutie o spojení môže plénu ústavného súdu podať\nsudca spravodajca vo veci, ktorej spojenie s inou vecou sa navrhuje, alebo predsedníčka\nústavného súdu. Ak vzhľadom na okolnosti hodné osobitného zreteľa nerozhodne plénum\ninak, je na spoločné konanie o spojených veciach príslušný ten senát ústavného súdu,\nktorého členom je sudca spravodajca v tej zo spájaných vecí, v ktorej začalo konanie\n13\n\nna ústavnom súde skôr (§ 18 ods. 2 zákona o ústavnom súde). Za rovnakých podmienok\nmôže plénum ústavného súdu rozhodnúť o spojení vecí patriacich do jeho pôsobnosti,\nktoré boli pridelené rôznym sudcom spravodajcom. Ak vzhľadom na okolnosti hodné\nosobitného zreteľa nerozhodne plénum inak, sudcom spravodajcom v spoločnom konaní\no spojených veciach je sudca spravodajca v tej zo spájaných vecí, v ktorej začalo konanie\nna ústavnom súde skôr. O spojení ostatných vecí patriacich do pôsobnosti senátov\nústavného súdu, ktoré spolu skutkovo súvisia alebo sa týkajú tých istých účastníkov,\nrozhoduje príslušný senát ústavného súdu určený podľa bodu 5, a to na návrh sudcu\nspravodajcu vo veci, ktorej spojenie s inou vecou sa navrhuje. Ak vzhľadom na okolnosti\nhodné osobitného zreteľa nerozhodne senát inak, sudcom spravodajcom v spoločnom\nkonaní o spojených veciach je sudca spravodajca v tej zo spájaných vecí, v ktorej začalo\nkonanie na ústavnom súde skôr.\n33. S prihliadnutím na právnu a skutkovú súvislosť spojených sťažností a sťažnosti\nvedenej pod sp. zn. Rvp 14708/2016, a taktiež prihliadajúc na totožnosť v osobe\nsťažovateľa, rozhodol ústavný súd, uplatniac citované právne normy, tak, ako je uvedené\nv bode 1 výroku tohto uznesenia, teda, že so spojenými sťažnosťami vedenými pod sp. zn.\nRvp 15059/2016 a pod sp. zn. Rvp 36/2017 spojil aj sťažnosť sťažovateľa vedenú\npod sp. zn. 14708/2016 (bod 1 výroku tohto uznesenia).\nIII.\n34. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb\nalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd\nalebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,\nktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,\nak ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.\n35. Podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde ústavný súd návrh predbežne\nprerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon\nneustanovuje inak.\n\n14\n\n36. Podľa § 20 ods. 4 zákona o ústavnom súde ústavný súd je viazaný návrhom\nna začatie konania okrem prípadov výslovne uvedených v tomto zákone.\n37. Viazanosť ústavného súdu návrhom sa vzťahuje najmä na návrh výroku\nrozhodnutia, ktorého sa sťažovateľ domáha. Ústavný súd teda môže rozhodnúť len o tom,\nčoho sa sťažovateľ domáha v petite svojej sťažnosti (m. m. III. ÚS 2/05, II. ÚS 19/05), keď\nnavyše znenie petitu sťažnosti vzhľadom na kvalifikované právne zastúpenie sťažovateľa\nnemá ústavný súd dôvod spochybňovať.\n38. V petitoch svojich sťažností sťažovateľ zhodne v prvých odsekoch navrhol\nvyslovenie porušení konkretizovaných základných práv, explicitne však neuviedol, akými\nzásahmi k týmto porušeniam malo dôjsť. V druhých odsekoch však navrhol ústavnému súdu\nzrušenie individualizovaných rozhodnutí najvyššieho súdu. Preto ústavný súd nevyhodnotil\npopísaný nedostatok ako prekážku pre spojenie všetkých troch sťažností a pre ich ďalšie\npredbežné prerokovanie.\n39. Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach,\nna ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom\npredpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne\nneoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom\nprerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť\naj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.\n40. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným\npostupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených\nzákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.\n41. Podľa čl. 47 ods. 3 ústavy všetci účastníci sú si v konaní podľa odseku 2\n(aj v konaní pred súdom, pozn.) rovní.\n42. Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala\nbez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým\nvykonávaným dôkazom. Verejnosť možno vylúčiť len v prípadoch ustanovených zákonom.\n\n15\n\n43. Rozsudky najvyššieho súdu, ktoré sťažovateľ svojimi sťažnosťami atakuje, sú\nrozhodnutiami súdu v správnom súdnictve. Ide o špecifickú kategóriu výkonu súdnej\nprávomoci zameranú na ochranu subjektívnych práv adresátov výkonu verejnej správy,\na to na kriteriálnej báze zákonnosti postupov a rozhodnutí orgánov verejnej správy\n(napr. III. ÚS 502/2015).\n44. Pri ústavno-súdnom prieskume rozhodnutí súdov vydaných v správnom\nsúdnictve musí ústavný súd prihliadať nielen na prioritné účelové zameranie správneho\nsúdnictva uvedené v prechádzajúcom odseku, ale aj na viaceré zásady ovládajúce súdnu\nochranu verejných subjektívnych práv fyzických osôb a právnických osôb, voči ktorým je\nverejná správa vykonávaná. Tieto zásady vyjadrujú okrem iného aj medze (čl. 51 ods. 1\nústavy), v akých sa žalobca v správnom súdnictve môže domáhať svojho základného práva\nna súdnu ochranu zaručeného čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy. Spomenuté medze sú i vyjadrením\nskutočnosti, že správny súd poskytuje právnu ochranu nadväzne na právnu ochranu\nposkytovanú predtým v administratívnom konaní orgánom verejnej správy ako právne\naprobovanou zložkou štátneho mechanizmu, resp. mechanizmu verejnej moci v tej jej časti\n(výkonná moc), ktorá je od súdnej moci konštitucionálne oddelená, a za mocenskú aktivitu\nktorej súčasne nesie štát zodpovednosť. Z uvedenej analýzy rezultuje aj požiadavka\ndôsledného dodržiavania dispozičnej zásady v správnom súdnictve, ktorú podčiarkuje\nviazanosť správneho súdu dôvodmi žaloby (žalobnými bodmi). Správny súd je teda\nv zásade oprávnený preskúmať zákonnosť postupu a rozhodnutia orgánu verejnej správy iba\nz hľadiska tých námietok, ktoré žalobca zastúpený kvalifikovaným právnym zástupcom\n(§ 250a Občianskeho súdneho poriadku; v súčasnosti § 49 ods. 1 zákona č. 162/2015 Z. z.\nSprávny súdny poriadok v znení neskorších predpisov) s dostatočnou zrozumiteľnosťou\na potrebnou podrobnosťou vo svojej žalobe predniesol.\n45. Uvedenými zásadnými poznámkami ústavný súd súčasne odpovedá na jednu\nzo sťažnostných námietok proti rozsudku č. k. 3 Sžf 46/2015-147 spočívajúcu v tvrdení,\npodľa ktorého krajský súd „odkázal na medze žaloby, ktorými je... správny súd viazaný...\nTáto argumentácia súdu je právne neobhájiteľná, nakoľko súd mal vyzvať žalobcu\nv intenciách ustanovenia § 43 ods. 1, 2 Osp na doplnenie žaloby...“. Najvyšší súd potom\n\n16\n\npodľa\n\nsťažovateľa\n\ntoto\n\npochybenie\n\nnenapravil.\n\nV sťažnosti\n\nproti\n\nrozsudku\n\nč. k. 3 Sžf 11/2015-183 zas v tejto súvislosti sťažovateľ dôvodil, že „najvyšší súd SR\nnepriamo potvrdil, že postup správcu dane bol v tomto smere nezákonný...“.\n46. Citované zdôvodnenie sťažnosti (sp. zn. Rvp 15059/2016) je nepochopením\nvysvetlenej podstaty viazanosti správneho súdu žalobnými dôvodmi. Sťažovateľom\nnavrhnutý postup by bol v príkrom rozpore so zákonom, nedovolene by zvýhodňoval\nžalobcu a svojou podstatou by spochybnil i nezaujatosť konajúceho senátu správneho súdu.\nObdobne, poukaz najvyššieho súdu na neprípustnosť súdneho prieskumu spornej daňovej\nkontroly cez prizmu súladu s § 79 zákona o DPH (sp. zn. Rvp 36/2017) nemožno\ninterpretovať ako nepriame potvrdenie jej nezákonnosti, ale výlučne ako nedovolenosť\nmeritórneho prejednania takejto odvolacej námietky kvôli podobe, v akej žalobca\n(sťažovateľ) dispozičnú zásadu v správnom súdnictve využil.\n47. Ak sa krajský súd v rozsudkoch č. k. 14 S 104/2013-104 z 18. decembra 2014\na č. k. 14 S 150/2013-56 z 18. septembra 2014 vôbec nezoberal eventualitou porušenia § 79\nzákona o DPH, išlo o odzrkadlenie dôvodov sťažovateľových žalôb, resp. o mieru jeho\nvyužitia\n\ndispozičnej\n\nzásady.\n\nNámietky\n\nsťažovateľa\n\nprednesené\n\nv odvolaniach\n\nproti uvedeným rozsudkom krajského súdu a spočívajúce v tvrdení nezákonnosti daňových\nkontrol, ktoré údajne začali v rozpore s § 79 zákona o DPH, boli v uvedených okolnostiach\nirelevantné, čo najvyšší súd na strane 13 odôvodnenia svojho rozsudku č. k. 3 Sžf 46/2015147 z 27. júla 2016, resp. na strane 5 rozsudku č. k. 3 Sžf 11/2015-183 z 27. júla 2016\nzrozumiteľne a primerane zdôvodnil.\n48. Tretia spojená sťažnosť (sp. zn. Rvp 14708/2016) sa od ostatných dvoch\nparciálne líši tým, že sťažovateľ námietku nesprávnej aplikácie § 79 zákona o DPH\npredniesol už v žalobe proti odvolaciemu rozhodnutiu finančného riaditeľstva. Krajský súd\nv rozsudku č. k. 20 S 18/2014-45 z 27. januára 2015 vysvetlil legálne členenie subjektov\noprávnených požadovať vrátenie nadmerného odpočtu na dani z pridanej hodnoty do dvoch\nskupín z hľadiska zákonnej lehoty určenej správcovi dane na to, aby nadmerný dopočet\nvrátil alebo aby začal daňovú kontrolu zameranú na zistenie oprávnenosti uplatneného\nnároku platiteľa dane. Zároveň krajský súd zdôraznil, že sťažovateľ ako platiteľ dane\n\n17\n\nnevyužil oprávnenie podľa § 79 ods. 3 zákona o DPH a na daňovom priznaní za príslušné\nzdaňovacie obdobie nevyznačil, že spĺňa podmienky podľa § 79 ods. 2 zákona o DPH.\nTo malo podľa názoru krajského súdu za následok, že sa daňový úrad nemusel rozhodnúť\no vrátení nadmerného odpočtu alebo alternatívne o začatí daňovej kontroly do 30 dní\nod uplynutia lehoty na podanie daňového priznania za zdaňovacie obdobie, v ktorom\nnadmerný odpočet vznikol (§ 79 ods. 2 zákona o DPH), ale do 30 dní od podania daňového\npriznania za zdaňovacie obdobie nasledujúce po zdaňovacom období, v ktorom nadmerný\nodpočet vznikol (§ 79 ods. 1 zákona o DPH).\n49. V odvolaní potom sťažovateľ kritizoval tento právny názor a dodal, že „daňové\npriznanie žalobcu za zdaňovacie obdobie júl 2011 krajský súd ani nemal k dispozícii“.\nNajvyšší súd na formulované výhrady v prvom rade reagoval odkazom na § 15 ods. 8\nv rozhodnom čase účinného zákona Slovenskej národnej rady č. 511/1992 Zb. o správe daní\na poplatkov a o zmenách v sústave územných finančných orgánov v znení neskorších\npredpisov (ďalej len zákon o správe daní a poplatkov“), ktorý umožňoval kontrolovanému\ndaňovému subjektu namietať ešte počas výkonu daňovej kontroly postup zamestnanca\nsprávcu dane. Súčasne najvyšší súd odkázal aj na to, že vo vhodnom čase sťažovateľ mal\núčinný prostriedok nápravy (konanie proti inému zásahu orgánu verejnej správy),\nktorým namietanú nezákonnosť začatia daňovej kontroly mohol atakovať. Napriek\nuvedeným procesným prekážkam súdneho prieskumu predmetnej žalobnej námietky\nsťažovateľa, najvyšší súd k nej zaujal aj vecné stanovisko. Konštatoval, že „daňové\npriznanie žalobcu je súčasťou administratívneho spisu. Z neho taktiež jasne vyplýva,\nže žalobca v ňom na strane 2 (kolónka naľavo od riadkov 30 a 31 príslušného tlačiva)\npodľa § 79 ods. 3 zákona o DPH nevyznačil, že spĺňa podmienky podľa odseku 2 citovaného\nustanovenia.“.\n50. Sťažovateľ v sťažnosti neuviedol žiadne námietky, ktoré by z ústavno-právneho\nhľadiska boli spôsobilé spochybniť právne závery krajského súdu i najvyššieho súdu a ktoré\nby tak vytvorili potrebný základ pre prípadné skúmanie rozsudku najvyššieho súdu\nč. k. 3 Sžf 48/2015-83 z 27. júla 2016 v rámci meritórneho prejednania sťažnosti. Ústavný\nsúd pripomína dve základné povinnosti daňového subjektu, ktorý je zároveň účastníkom\ndaňového konania. Ide o povinnosť tvrdenia a povinnosť preukázať vlastné tvrdenia.\n18\n\nPráve prvú z uvedených povinností sťažovateľ plnil podaním daňového priznania\nvyznačujúceho sa sprísnenou písomnou formou (§ 38 ods. 3 zákona o správe daní\na poplatkov), pretože v ňom bol povinný uviesť všetky skutočnosti rozhodujúce\npre posúdenie ním uplatneného nároku na vrátenie nadmerného odpočtu dane z pridanej\nhodnoty. K nim patrila aj skutočnosť, ktorú mal na mysli vtedy účinný § 79 ods. 3 zákona\no DPH. Ak si túto povinnosť nesplnil, potom nemohol očakávať, že správca dane bude\niniciatívne zisťovať tie fakty, ktoré v rovine tvrdenia legálne zaťažovali sťažovateľa.\n51. Ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných súdov, ale podľa čl. 124\nústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti. Z tohto ústavného postavenia\nvyplýva, že úlohou ústavného súdu nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým\npredovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa\nobmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou\nalebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách\n(napr. I. ÚS 19/02, I. ÚS 27/04, I. ÚS 74/05).\n52. V nadväznosti na to nie je ústavný súd zásadne oprávnený preskúmavať\na posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov\nviedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol náležite\nzistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd\nvyvodil. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť predmetom kontroly\nzo strany ústavného súdu len vtedy, ak by ním vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené\nalebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň\nby mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00,\nI. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02).\n53. Bez potreby citovania § 79 zákona o DPH (sťažovateľovi je jeho znenie známe\nzo všetkých troch jeho káuz) možno uzavrieť, že výklad právnych noriem zakotvených\nv tomto zákonnom ustanovení, ktorý podali a z neho vychádzali krajský súd i najvyšší súd,\nje logický, nevzbudzuje žiadne pochybnosti o nearbitrárnosti, či o takom uplatnení, ktoré by\nakokoľvek mohlo narušiť zákonnosť a objektivitu výsledku súdneho prieskumu\nnapadnutých rozhodnutí daňových orgánov. Preto námietku sťažovateľa v sťažnosti\n\n19\n\nsp. zn. Rvp 14708/2016 o nesprávnom výklade a uplatnení § 79 zákona o DPH na jeho\nprípad krajským súdom a najvyšším súdom ústavný súd vyhodnotil ako nedôvodnú.\n54. Z uvedených dôvodov ústavný súd neakceptoval ani kritiku sťažovateľa,\npodľa ktorej sa najvyšší súd nezaoberal „tzv. kardinálnou námietkou, t. j. nedodržaním\nlehoty na vykonanie daňovej kontroly a nevrátením nadmerného odpočtu v zákonom\nstanovenej lehote“. V prípadoch vedených pod sp. zn. Rvp 15059/2016 a sp. zn.\nRvp 36/2017 totiž najvyšší súd pre vysvetlené procesné prekážky nebol oprávnený vecne\nspornú námietku posudzovať a v prípade vedenom pod sp. zn. Rvp 14708/2016 sa s ňou\nvysporiadal nespochybniteľne ústavným spôsobom.\n55. Sťažovateľ tiež v sťažnostiach kritizoval, že si oba súdy konajúce v jeho veciach\nosvojili dôkazné vyhodnotenie formálnych dôkazov (medzinárodné náložné listy, dodacie\nlisty), ktoré predložil na podporu uplatnených nárokov, pričom nevykonali ďalšie\ndokazovanie ním navrhované.\n56. V napadnutých rozsudkoch najvyšší súd zhodne vyhodnotil, že v dokladoch\npredložených sťažovateľom „nie je potvrdený príjem dodávaného tovaru kupujúcim“.\nTento záver nespochybňuje ani samotný sťažovateľ. Zreteľne preto došlo k eliminácii\ndôkaznej sily ním predkladaných dokladov, čo následne najvyšší súd posúdil tak, že je\n„spochybnené\n\npredovšetkým\n\nsamotné\n\ndodanie\n\ntovaru\n\ndo\n\nčlenského\n\nštátu\n\nEÚ,\n\nako podstatného atribútu intrakomunitárneho obchodu oslobodeného od dane podľa § 43\nzákona o DPH a v nadväznosti naň, aj právo na žalobcom uplatnený nadmerný odpočet\nza kontrolované zdaňovacie obdobie“.\n57. V prípade právneho režimu dane z pridanej hodnoty samotný zákon predpisuje,\nako je potrebné splnenie podmienok daňových nárokov platiteľa dane preukazovať.\nV prípade oslobodenia od dane pri dodaní tovaru z tuzemska do iného členského štátu sú\ntieto dôkazy presne identifikované v § 43 ods. 5 zákona o DPH. Ich predložením teda\nplatiteľ dane unesie dôkazné bremeno ohľadne tvrdenia o reálnom uskutočnení dodania\ntovaru z tuzemska do iného členského štátu. Pravda, na to, aby analyzované doklady boli\nspôsobilé vykázať potrebnú dôkaznú hodnotu, bezpochyby musia obsahovať náležitosti\n\n20\n\nvyžadované osobitnými predpismi. Práve kvôli ich predpísanému obsahu ich zákonodarca\nexplicitne postavil do role spôsobilého dôkazného prostriedku. Preto, ak náležitosti ich\nobsahu chýbajú, dochádza súčasne k podstatnému spochybneniu ich dôkaznej sily,\na to až v miere porovnateľnej s procesnou situáciou, v ktorej by platiteľ dane žiadne\ndoklady k uplatnenému nároku nepredložil.\n58. Z uvedených dôvodov ústavný súd závery najvyššieho súdu, ktoré boli\nvýsledkom súdneho prieskumu výsledkov dokazovania realizovaného na úrovni orgánov\ndaňovej správy, nepovažuje za ústavne problematické.\n59. Pokiaľ ide o sťažovateľove výhrady k nedoplneniu ním navrhovaného\ndokazovania orgánmi daňovej správy, ústavný súd odkazuje na podrobnejšie rekapitulácie\ndokazovaní realizovaných v daňových konaniach obsiahnuté v prvostupňových rozsudkoch\nkrajských súdov. Z nich vyplýva, že správca dane (rovnako finančné riaditeľstvo) sa\nneobmedzil iba na vyhodnocovanie dokladov predložených sťažovateľom z hľadiska ich\nobsahových náležitostí, ale realizoval aj ďalšie zisťovania, a to predovšetkým v rámci\nmedzinárodnej\n\nvýmeny\n\ninformácií,\n\nktorá\n\npotvrdila\n\nnekontaktnosť\n\ndeklarovaných\n\nodberateľov tovaru. Obdobne krajský súd poukazoval na súvisiace finančné transakcie\nbez dostatočnej identifikácie i na personálne prepojenie sťažovateľa a obchodných\nspoločností, ktoré vystavovali relevantné dodacie listy. Množstvo a charakter pochybností\nvnesených\n\ndo prejednávaných\n\nprípadov\n\nprostredníctvom\n\ndokazovania\n\nako\n\ncelku\n\npodľa názoru ústavného súdu plne odôvodňujú závery krajského súdu i najvyššieho súdu,\nktoré odmietnutia ďalších sťažovateľových dôkazných návrhov orgánmi daňovej správy\nnevyhodnotili ako stojace v napätí s požiadavkou účinnej ochrany subjektívnych práv\nsťažovateľa a s požiadavkou ochrany zákonnosti v daňovom konaní. Pritom vhodne\npoukázali na legálne determinované rozdelenie dôkazného bremena v daňovom konaní.\n60. V každom právom regulovanom aplikačnom procese musí orgán, ktorý ho\nrealizuje, disponovať možnosťou ukončiť zisťovanie skutkového stavu veci a zabrániť\núčastníkovi tohto konania v ďalšom dokazovaní. Kedy sa to v konaní má stať, nie je možné\nurčiť exaktne zákonom, keďže každý prípad je po skutkovej stránke jedinečný. Dôležitým\na aj kontrolovateľným ukazovateľom je vytvorenie natoľko komplexného skutkového\n\n21\n\nobrazu prejednávanej veci, ktorý pri danom spôsobe regulácie rozdelenia dôkazného\nbremena umožní bez pochybností prijať právny záver o merite veci. Hneď ako sa tento stav\ndosiahne, je orgán realizujúci konanie oprávnený ďalšie dôkazné návrhy účastníka konania\nodmietnuť. V správnom súdnictve je súd preskúmavajúci postup a rozhodnutie správneho\norgánu povinný prihliadať na tieto rámce a podľa rešpektu k nim vyhodnotiť,\nči administratívne dokazovanie rešpektovalo právo účastníka konania na právnu ochranu\npodľa čl. 46 ods. 1 a podľa čl. 48 ods. 2 ústavy.\n61. Ústavný súd je vzhľadom na popísané okolnosti realizovaných dokazovaní a ich\nvýsledkov toho názoru, že v posudzovaných prípadoch sťažovateľa nebolo dôvodné\nod krajského súdu a od najvyššieho súdu očakávať závery, podľa ktorých by zistenia\nskutkových stavov orgánmi daňovej správy neboli dostačujúce pre daňové rozhodnutia\nvo veci samej. Nemôže sa preto stotožniť ani s kritikou sťažovateľa, podľa ktorej „Najvyšší\nsúd SR sa pri hodnotení administratívneho spisu v rámci preskúmavania rozhodnutí\nupriamil len na zisťovanie, či došlo k uskutočneniu intrakomunitárneho obchodu\noslobodeného od dane, keďže na medzinárodnom náložnom liste a dodacích listoch\npreverených u deklarovaného prepravcu tovaru chýbal potvrdený príjem dodávaného\ntovaru kupujúcim.“. Ústavný súd pripomína, že reálne uskutočnenie dodania tovaru\nz tuzemska do iného členského štátu je elementárnym predpokladom pre akékoľvek ďalšie\núvahy o oslobodení dodávateľa od dane. Aj keby všetky ďalšie podmienky uvedené v § 43\nzákona o DPH boli splnené, ale k reálnemu premiestneniu tovaru do iného členského štátu\nby nedošlo, nemožno oslobodenie od dane podľa uvedeného ustanovenia zákona priznať.\nPreto niet divu, že najvyšší súd dokazovania v daňových konaniach preskúmaval prioritne\ncez prizmu naplnenie tejto analyzovanej podmienky.\n62. Ústavný súd neopomenul, že daňové kauzy prejednávané správnymi súdmi,\nktoré potom\n\nviedli\n\nk podaniu\n\npredbežne\n\nprerokúvaných\n\nsťažností,\n\nsa\n\nobsahovo\n\nkoncentrovali aj na ďalšie žalobné body (nezákonnosť prerušení daňových kontrol,\nprekročenie maximálnej prípustnej dĺžky ich trvania, chýbajúce podpisy na protokoloch\no daňových kontrolách). Sťažovateľ však už v sťažnostiach osobitne nenamietal konflikt\nspôsobu, akým sa s týmito žalobnými dôvodmi najvyšší súd vysporiadal, s požiadavkami\nplynúcimi z označených základných práv. Súčasne pri prieskume odôvodnení napadnutých\n22\n\nrozsudkov ústavný súd nezistil žiadne signály, ktoré by zásadne spochybnili ústavnú\nakceptovateľnosť napadnutých rozsudkov práve pri vysporiadavaní sa s týmito žalobnými\ndôvodmi. Preto nepovažoval za potrebné podrobnejšie odôvodňovať ústavnú súladnosť\nnapadnutých rozsudkov v týchto častiach.\n63. V závere odôvodnenia svojho uznesenia ústavný súd zhrňujúco konštatuje,\nže už pri predbežnom prerokovaní sťažnosti dospel k záveru, že spôsob, akým sa najvyšší\nsúd vysporiadal s odvolacími námietkami sťažovateľa, nemožno za žiadnych okolností\nspochybniť z hľadiska požiadavky účinnej ochrany jeho základných práv, ktorých porušenie\nv sťažnostiach tvrdí.\n64. Na základe uvedených záverov ústavný súd sťažnosti sťažovateľa odmietol\npodľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu ich zjavnej neopodstatnenosti.\nVzhľadom na to zostalo bez právneho významu zaoberať sa návrhmi na zrušenie\nnapadnutých rozsudkov, návrhmi na priznanie náhrady trov právneho zastúpenia i návrhmi\nna dočasné opatrenia.\nP o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.\nV Košiciach 23. januára 2018\n\n23", "vazby": {"registre": ["preskúmanie rozhodnutia súdov", "daň-z pridanej hodnoty", "daň-oslobodenie od dane", "práva a slobody – právo na súdnu a inú právnu ochranu-právo na súdnu ochranu", "správne súdnictvo-rozhodovanie o žalobách proti rozhodnutiam správnych orgánov", "daň-daňová kontrola", "práva a slobody – právo na súdnu a inú právnu ochranu-právo na rovnosť účastníkov v konaní"], "ustanovenia": ["čl. 127 ods. 1 ústavy"]}, "cituje": [], "citovane_v": []}